Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoEk/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113218644
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2113218644.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v exekučnej veci oprávnenej: Sociálna poisťovňa,
ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, pobočka Trnava, Vl. Clementisa 24/A, 917
22 Trnava, proti povinnej: EKONSTAVMAT a. s., Pekárska 163/17, 917 01 Trnava, IČO: 36 796 697
(vymazanej z Obchodného registra Slovenskej republiky dňa 31.1.2014), vedenej súdnym exekútorom:

JUDr. Jozef Kapronczai, Švermova 273, 924 01 Galanta, IČO: 42133882, o vymoženie 16.031,87 eur a
trov exekúcie, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 19Er/518/2013-18,
EX 3428/2013, zo dňa 16. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom exekúciu zastavil a II. výrokom priznal
súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenej. Právne rozhodnutie odôvodnil
ust. § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, § 200 ods. 5, § 203 ods.
2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a v zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.3.2017 (ďalej len „E.p.“); §

68 ods. 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obch.z.“); § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“). Vecne dôvodil, že poverením Okresného súdu Trnava č. 5207*151620 zo
dňa 19.07.2013 bol súdny exekútor JUDr. Jozef Kapronczai v zmysle § 45 ods. 1 E. p. poverený
vykonaním exekúcie v prospech oprávnenej na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí
Sociálnej poisťovne so sídlom v Bratislave, č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 2.5.2013, č. XXX-

XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 2.5.2013, č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 2.5.2013, č. XXX-
XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 2.5.2013. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava,
oddiel Sa, vložka č. 10456/T súd prvej inštancie zistil, že počas vykonávania exekúcie nastali skutočnosti
znemožňujúce jej ďalšie pokračovanie, a to zánik povinnej - obchodnej spoločnosti EKONSTAVMAT,
a.s., Pekárska 163/17, IČO: 36 796 697, 917 01 Trnava, ktorá bola ex offo vymazaná z Obchodného
registra dňa 31.1.2014. Tým došlo k zániku povinnej v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 Obch.z. a k strate

spôsobilosti mať práva a povinnosti, a teda zároveň spôsobilosti byť účastníkom konania. Exekučné
súdy sú povinné skúmať, z akého dôvodu došlo k ex offo výmazu povinného z obchodného registra. Ide
o skutočnosť rozhodujúcu pre určenie dôvodu zastavenia exekúcie v zmysle § 57 E.p. a pre následné
rozhodnutie o trovách konania. V zmysle právneho názoru vysloveného v rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp. zn. 3MCdo/13/2011 a sp. zn. 6MCdo/13/2012),
ak však bol povinný zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval

na úhradu trov exekúcie, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E.p.,
teda zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Okresný súd Trnava potvrdil návrh na výmazobchodnej spoločnosti EKONSTAVMAT, a.s., Pekárska 163/17, IČO: 36 796 697, 917 01 Trnava, vedené
pod spisovou značkou 40/Vym/5/2014 zo dňa 28.1.2014 podľa § 68 ods. 3 písm. c/ Obch.z. z dôvodov
podľa § 68 ods. 6 Obch.z. Súd prvej inštancie po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že

je potrebné zastaviť exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. pre nemajetnosť povinnej vzhľadom na
to, že povinná bola zrušená bez likvidácie podľa § 68 ods. 9 Obch.z. Nakoľko exekúcia bola zastavená
z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie, o nároku súdneho exekútora na
náhradu trov exekúcie súd prvej inštancie rozhodol podľa § 9a ods. 1 E.p., § 203 ods. 2 E.p., § 200
ods. 5 E.p. a § 262 ods. 1 CSP tak, že súdny exekútor má voči oprávnenej nárok na náhradu trov

exekúcie, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP)
po právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, a návrhom na jeho zmenu vyhlásením
exekúcie za neprípustnú a neuložením oprávnenej povinnosti na náhradu trov exekúcie. Argumentovala,
že exekučné konanie malo byť zastavené z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) E. p., nakoľko

povinná bola vymazaná z Obchodného registra SR. Zánik povinnej ako právnickej osoby bez právneho
nástupcu by mal súd považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý bráni výkonu
exekúcie, t. j. má za následok neprípustnosť exekúcie, a preto je potrebné exekúciu zastaviť v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ E. p. Poukázala na ust. § 203 ods. 1 E. p. účinné do 31. marca 2017, ktoré
ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie

oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také vedomé
konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení
oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie
oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých
príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 12/2004 zo dňa

22. decembra 2004). Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť
spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť nie je možné stotožňovať s povinnosťou
tak urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnená ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohla
zabrániť zániku povinnej - právnickej osoby a teda zavinenie oprávnenej na zastavení exekúcie tak
nemožnovyvodiť.Ďalejuviedla,žejejmunemožnouložiťpovinnosťnahradiťtrovysúdnemuexekútorovi

ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p. účinného do 31. marca 2017, keďže povinná bola v čase
rozhodovania o zastavení exekúcie už vymazaná z obchodného registra, už neexistuje a z toho
dôvodu súd už nemôže posudzovať jej majetnosť alebo nemajetnosť. Posudzovanie majetnosti povinnej
prichádza do úvahy, len ak povinná právne existuje. Pokiaľ však povinná už právne zanikla, nemožno
uvažovať o jej majetnosti či nemajetnosti. Nemožno totiž klásť na ťarchu oprávnenej, že došlo k zániku

povinnej, keďže bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie nebola nemajetnosť povinnej, ale strata
jej spôsobilosti byť účastníkom konania. Z toho dôvodu nemožno zaviazať oprávnenú na úhradu trov
exekúcie podľa § 203 ods. 2 E. p. účinného do 31. marca 2017.

3. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril.

4. Podľa § 9a E. p. účinného od 1. júla 2016 do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní
podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP konania, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP a § 37 ods. 1 E. p. v rozhodnom znení), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(možnosť podať odvolanie je potrebné vyvodiť zo zásady ústavne konformného výkladu právnych

predpisov v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 553/2021-38 zo dňa 27. apríla 2022 (viď
nižšie), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

10. Podľa § 58 ods. 5 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm.
a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

11. Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

12. Podľa § 200 ods. 5 E. p. v znení účinnom do 31.3.2017 ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že prípustnosť odvolania proti výroku o zastavení exekúcie, aj
keď dôvody odvolania nesmerujú proti samotnému výroku, ale len proti dôvodu zastavenia exekúcie,

je potrebné vyvodiť zo zásady ústavne konformného výkladu právnych predpisov v zmysle Nálezu
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 553/2021-38 zo dňa 27. apríla 2022. A ak je prípustné odvolanie proti
rozhodnutiam o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) E.p. v znení
účinnom do 31.3.2017, za predpokladu podania subjektom na jeho podanie oprávneným (ako tomu bolo
v predmetnej veci), využitím argumentu argumentum a maiori ad minus je potrebné dospieť záveru,

že súčasne je prípustné odvolanie aj proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, ktoré je od rozhodnutia o
zastavení exekúcie závislé.
V citovanom náleze Ústavný súd SR o.i. uviedol: „43. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu
II je zrejmé, že okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. marca 2017, pretože zastával názor, že po vydaní rozhodnutia (exekučného

titulu) zaniklo právo ním priznané. Avšak, ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa vo svojom odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu II domáhal zastavenia exekúcie z iného dôvodu, a to podľa zistenia
ústavného súdu primárne podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.
marca 2017, t. j. z dôvodu, že táto je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať. Aj keď je pravdou, že podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je

prípustné, v tu preskúmavanej veci nemožno prehliadnuť ten fakt, že dôvod, resp. dôvody, pre ktoré sa
exekúcia zastavuje, sú rozhodujúce pre rozhodnutie o trovách exekúcie, resp. o tom, kto a v akej výške
tieto trovy znáša. Dôvod, pre ktorý súd exekúciu zastavuje, môže byť dôležitý napr. aj pre posúdenie
(ne)existencie prekážky rozsúdenej veci. Okrem toho tým, že podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. marca 2017 je odvolanie proti tam označeným rozhodnutiam o zastavení

exekúcie prípustné, v prípade využitia tohto riadneho opravného prostriedku subjektom na jeho podanie
oprávneným (v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané) výrok rozhodnutia o trovách exekúcie
napriek tomu, že proti rozhodnutiu o trovách exekúcie zákon (Civilný sporový poriadok a ani Exekučný
poriadok) odvolanie výslovne nepripúšťa, celkom logicky nemôže nadobudnúť právoplatnosť skôr ako
(nosný) výrok o zastavení exekúcie, od ktorého je výrok o trovách exekúcie závislý. V okolnostiach

tu preskúmavanej veci podľa názoru ústavného súdu krajským súdom použité právne predpisy neboli
interpretované ústavne akceptovateľným spôsobom a pri ich aplikácii došlo k zásadnému popretiu
ich účelu a významu, keď ich interpretáciou len na základe, že dôvod zastavenia exekúcie, prípadne
jeho rozsah vo výroku uznesenia okresného súdu II nebol vyjadrený, dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľa smeruje len proti jeho odôvodneniu, a z tohto dôvodu toto odvolanie ako neprípustné

odmietol.Uvedenénepriamopodporujeužajnováprávnaúprava(ustanovenie§202ods.5Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017), v zmysle ktorej ak súd zastavuje exekúciu, vo výroku
uznesenia uvedenie dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje. V súvislosti s rozhodnutiami najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obo 73/2007, sp. zn. 1 Obo 58/2010, na ktoré sa (bez dátumu ich vydania, pozn.) ako
na ustálenú rozhodovaciu prax v otázke neprípustnosti odvolania len proti odôvodneniu rozhodnutia

krajský súd odvoláva, ústavný súd dodáva, že sa nestotožňuje s názorom, že dve v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky nepublikované rozhodnutia, ktoré navyše nie
sú ani verejne dostupné a pri bežnej lustrácii (najmä prostredníctvom internetu) medzi rozhodnutiami
najvyššieho súdu k danej právnej otázke dohľadateľné, možno považovať za ustálenú prax najvyššieho(dovolacieho) súdu (body 52 a 53 odôvodnenia nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 51/2020 z 9. júna
2020). Rovnako je podľa názoru ústavného súdu ústavne neakceptovateľný názor krajského súdu
o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu II v časti výroku o trovách exekúcie za

predpokladu súčasného podania odvolania sťažovateľom proti jeho výroku o zastavení exekúcie. Ak
je totiž prípustné odvolanie proti rozhodnutiam o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a), b),
f) až h), k) až m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 za predpokladu podania
subjektom na jeho podanie oprávneným, využitím argumentu argumentum a maiori ad minus je potrebné
dospieť záveru, že súčasne je prípustné odvolanie aj proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, ktoré je od

rozhodnutia o zastavení exekúcie závislé. 44. Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že
vo svojej judikatúre dôsledne uplatňuje zásadu ústavne konformného výkladu, ku ktorej sa prihlásil už
v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98, v ktorom uviedol: „Keď právnu normu možno vysvetľovať
dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl.
11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej
normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade

s ústavou.“ Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o
sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom zdôrazňuje,
že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzali do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb

alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú teda povinné v pochybnostiach vykladať právne
normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných
práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07,
IV. ÚS 95/08 atď.). 45. Krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa postupoval spôsobom, ktorý
nekorešponduje so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho

konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV.
ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre ústavne konformný výklad
a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom. 46. Za daných okolností s poukazom
na prílišný formalizmus pri výklade dotknutých ustanovení Civilného sporového poriadku a Exekučného
poriadku bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí

otázkou ich výkladu a aplikácie primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom
s ňou aj vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj
ich ústavnú akceptovateľnosť. 47. Z uvedených hľadísk ústavný súd považuje napadnuté uznesenie
krajského súdu II za nezodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou týchto práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní
právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale
aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Napadnuté uznesenie
krajského súdu II a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nespĺňajú, a preto sú z
ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.“

14. Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E.p. v znení účinnom do 31.3.2017 exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

15. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu sa odvolací súd zaoberal vecnou správnosťou výroku

o zastavení exekúcie ako aj výroku o trovách exekúcie.

16. Z obsahu spisu bolo zistené, že povinná zanikla výmazom z obchodného registra dňa 31.1.2014
(ex offo výmaz).

17. Nakoľko v predmetnom prípade povinná, ktorá bola právnickou osobou, zanikla výmazom z
obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu jej predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie,
možno túto skutočnosť v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie NS
SR sp. zn. 3 M Cdo 13/2011) považovať za dôsledok jej nemajetnosti. Dôvodom výmazu povinnej z
obchodného registra bola nemajetnosť povinnej, teda vznikol zákonný dôvod na zastavenie exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. v znení účinnom do 31.3.2017. Nedôvodnou tak bola odvolacia námietka,
že exekúcia mala byť zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. v znení účinnom do 31.3.2017.18. Podľa § 203 ods. 1 až 3 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017: (1) Ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. (2) Ak sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich

oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto
prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. (3) Ak sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie
znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinnej, súd prvej inštancie musel uložiť

povinnosť na náhradu trov súdneho exekútora oprávnenej, nakoľko § 203 ods. 2 prvá veta E.p. v znení
účinnom do 31.3.2017 jasne stanovuje, že ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Nedôvodnou tak bola odvolacia námietka, že
oprávnená by trovy exekúcie platiť nemala. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď uložil oprávnenej nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora.

19. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP vzhľadom na procesný neúspech oprávnenej tak, že o nároku na náhradu trov odvolacieho

konania povinnej ani nerozhodoval pre stratu procesnej subjektivity povinnej počas exekúcie a súdnemu
exekútorovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že súdnemu exekútorovi v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, trovy konania si za odvolacie konanie neuplatnil
a preto v súlade s článkom 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, bolo
rozhodnuté,žesasúdnemuexekútorovináhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva(porov.uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

21. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).