Rozsudok · Ostatné · Rozhodnutie

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 20C/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349221
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Libuša Záthurecká

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124349221.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Libušou Záthureckou v právnej veci

žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. D., právne zastúpený JUDr.
Andrea Stupárová, advokátka, advokátska kancelária so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká
Lúka, IČO: 50 224 620 proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151
866, o zaplatenie 6 262,51 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6 262,51 Eur v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalovanému vo výške 100 %, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

38 20C/46/2024

1. Žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy sumu
6 262,5 Eur, ktorú si uplatnil ako škodu voči Slovenskej republike, členskému štátu Európskej únie,

ktorá mu vznikla porušením jeho práva vyplývajúceho so Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
Smernica) na 48 hodinový pracovný čas. Smernica bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp.
nebola vôbec implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu
neimplementovania Smernice vznikla žalobcovi porušením úniového práva škoda a nárok je potrebné
posudzovať analogicky podľa ustanovení Slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie, a to ustanoveniami § 11 a nasl. OZ upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej

sa žalobca v konaní domáhal.

2. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR. Žalobca bol
dňom 01. 01. 2010 na základe rozhodnutia Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 23.
11. 2009 prijatý do služobného pomeru na Okresné riaditeľstvo HaZZ v Banskej Bystrici. Rozhodnutím

riaditeľa KR HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 07. 11. 2011 bol žalobca dňom 04. 11. 2011 vymenovaný
do stálej štátnej služby. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa
07. 11. 2011 bol žalobca dňom 04. 11. 2011 trvale preradený do funkcie hasič záchranár v stálej štátnej
službe. Rozhodnutím zo dňa 28. 01. 2013 bol žalobca dňom 01. 02. 2013 trvale preradený do funkcietechnik strojník. Pracovná zmena žalobcu sa skladá z vykonávania štátnej služby, po ktorom nasleduje
služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ďalej ako určená služobná
pohotovosť). Žalobcovi okrem určenej služobnej pohotovosti býva nariadená aj služobná pohotovosť

mimo rozvrhnutia služobného času, t. j. mimo bežnej služobnej zmeny (ďalej ako nariadená pracovná
pohotovosť). Ide o pohotovosť, ktorá nie je vopred plánovaná, napríklad v prípade náhle vzniknutej
situácie vyžadujúcej si zásah viacerých hasičov ako tých, ktorý práve vykonávajú určenú služobnú
pohotovosť v rámci svojej služobnej zmeny, alebo v prípade náhlej indispozície niektorého z hasičov. Tak
ako vyplýva z doslovného znenia zákonných ustanovení o služobných pohotovostiach ani jedna z nich

sa podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nezapočítava do služobného času hasiča. Služobnú
pohotovosť žalobca vykonáva buď tak, že sa zdržiava po určený čas na pracovisku a je pripravený na
výkon práce, t. j. žalobca čaká na výkon práce, ale prácu ešte nevykonáva. Je teda neaktívnou časťou
pracovnej pohotovosti alebo tak, že aktívne vykonáva služobnú pohotovosť a vtedy sa mení na prácu
nadčas. Žalobca sa počas celej doby služobnej pohotovosti musí nachádzať na svojom pracovisku
Hasičskej stanici v Banskej Bystrici, Komenského ulica bez možnosti opustenia pracoviska a musí byť

kedykoľvek počas tejto doby pripravený na zásah, t. j. musí byť k dispozícii odetý v služobnej uniforme
a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti.

4. Pracovná zmena žalobcu bola do 31. 12. 2021 rozvrhnutá tak, že výkon služby bol 17 hodín, určená
služobná pohotovosť 7 hodín, vykonávaná od 22.30 hod. do 05.30 hod.. Pracovaná zmena žalobcu

od 01. 01. 2022 bola rozvrhnutá tak, že výkon služby bol 16 hodín, určená služobná pohotovosť 8
hodín vykonávaná od 22.00 hod. do 06.00 hod.. V súčasnej dobe dĺžka jednej pracovnej zmeny žalobcu
predstavuje najmenej 24 hodín. Na pracovisku žalobcu vykonávajú prácu hasiči zaradení do troch
služobných zmien, čata A, čata B, čata C. Žalobca každý tretí deň odpracuje zmenu v dĺžke minimálne
24 hodín, následne má dva dni voľna. Pomedzi ktoré absolvuje výcviky, školenia, rekondičné pobyty.

Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne. V rámci jedného týždňa odslúži dve alebo tri zmeny,
t. j. minimálne 48 hodín alebo 72 hodín a teda buď v danom mesiaci odslúži 10 niekedy 11 zmien, t. j. 240
hodín alebo 264 hodín. Ročne žalobca pri službe vykonávanej v zmene každý tretí deň odslúži 121,66
zmien, čo je v priemere 2 919,84 hodín služby. Nie je ojedinelé, že odslúži aj viac hodín, ak je zásah
vyhlásený pred ukončením služobnej zmeny pred 06.00 hod., keďže hasičský zásah trvá aj niekoľko

hodín. V takom prípade služobná zmena žalobcovi nekončí o 06.00 hod., ale až po ukončení zásahu.

5. Žalobca v žalovanom období od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval len v rámci samotnej
určenej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda tzv. 15 % a 30 %
pohotovosti) odpracoval v roku 2021 289,72 hodín, v roku 2022 odpracoval 628,21 hodín, v roku 2023

odpracoval 630,02 hodín, v roku 2024 odpracoval 355,33 hodín, čo spolu predstavuje 1 903,28 hodín.

6. Žalobca na pojednávaní uviedol, že je zamestnaný v Hasičskom a záchrannom zbore od 01. 01. 2010,
aktuálnevykonávafunkciutechnikstrojník.Začínalakohasičzáchranárapoabsolvovanískúšokpracuje
ako technik strojník. Na starosti má všetky technické zariadenia, plošiny, cisterny, člny. Zúčastňuje sa

záchranných akcií aj akcií z vrtulníka i pri požiaroch v zahraničí. V podstate sú to požiare, nehody alebo
pomoc v teréne. Jeho náplňou práce je údržba a servis zariadení, ich obsluha a zodpovedá za všetku
techniku.Pravidelnemusíabsolvovaťkurzyaškolenianaobnovovanieskutočností,čispĺňapredpoklady
pre výkon danej funkcie. Ide o ročné, dvojročné alebo trojročné intervaly. Je ženatý, má tri maloleté deti
vo veku 5, 8 a 14 rokov. Jeho manželka je zamestnaná. Jeho práva je rozdelená na služby, a to 16-

hodinový riadny pracovný čas a 8 hodín služobná pohotovosť, v rámci ktorej sa musí nachádzať na
stanici na Komenského v Banskej Bystrici, t. j. na pracovisku. Pracovisko nemôže opustiť a pokiaľ nie
je zásah môže oddychovať, pozerať televízor a v prípade pohotovosti musí do jednej minúty opustiť
stanicu a byť pripravený na zásah. Po zásahu vykonáva servis, dolieva sa voda, čistia hadice, čistí
sa použitá technika, podľa toho o aký zásah išlo. Uviedol, že nemá žiadne zdravotné obmedzenia. Má

veľa koníčkov, bežkuje, rýbarči, hráva hokej, bicykluje, chodí na turistiku. Keďže má takto rozvrhnutý
pracovný čas, ktorý sa mu nezarátava do výkonu služby nemôže ho tráviť s rodinou, deťmi, venovať sa
im. Zároveň absolvuje školenia, výcviky. Napríklad stane sa, že má 24-rku, potom musí ísť na školenie,
na ďalší deň na výcvik a znovu nastúpi na 24 hodinovú službu. Za školenia dostáva náhradné voľno,
ktoré je potrebné vyčerpať do troch mesiacov. Plný stav na jednej smene je 20 ľudí, minimálne 14,

pretože väčšinou vždy šiesti čerpajú dovolenku a náhradné voľno. V prípade nepredvídateľných udalostí
napríklad, keby čerpal náhradné voľno alebo dovolenku a je potrebných viac ľudí na zásah sa musí
dostaviť do zamestnania. Uviedol, že je zaradený ako tzv. modul hasenia, keď sú požiare, chodievajú
aj na päť dní, napríklad v grécku boli desať dní. Žalobca na otázky právneho zástupcu žalovaného,či túto ujmu riešil so svojím nadriadeným a či existuje o tom záznam uviedol, že neriešil. Pri nástupe
do zamestnania bol oboznámený so všetkými skutočnosťami ako je plat, 24-hodinové služby, školenia.
O zmene povolania neuvažoval, v inej práci nepracuje. Na otázku, či by namiesto finančnej kompenzácie

využil a požiadal o náhradné voľno uviedol nie, pretože náhradného voľna má toľko, že ho nevie čerpať.
Bol hodnotený kvalifikačným stupňom A.

7. Žalobca v žalobe poukázal na zákonné ustanovenia § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92
ods. 1, 2, 4, § 122 ods. 1, 2, 3, § 193 a § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, Článok 2 a 6 Smernice EP a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003.

8. Zásada prednosti komunitárneho práva bola prvýkrát potvrdená v rozsudku Súdneho dvora E. F. E.
G., X/XX. Následne podmienky prednosti komunitárneho práva vysvetlil súdny dvor aj v prípade C., XXX/
XX. Priamo uplatniteľné komunitárne normy musia byť aplikované ,,počnúc od ich vstupu do platnosti
a počas celého obdobia ich platnosti, ako by boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území

jednotlivých členských štátov“, pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. Vnútroštátna
norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Smernica č. 2003/88/ES
mala byť do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore riadne implementovaná a z rozdielnych znení
zákona vyplýva, že k správnej transpozícii nedošlo aj napriek zneniu Prílohy č. 4 bod 5 k zákonu, podľa
ktorého smernica sa nachádza v zozname preberaných právne záväzných aktov EÚ. Jej zaradenie

do zoznamu môže vyvolať domnienku, že k jej správnej transpozícii došlo. Cieľ Článku 6 písm. b/
Smernice spočívajúci v neprekročení priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu
48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona o hasičskom a záchrannom zbore naplnený. Článok
6 písm. b/ Smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Zo znenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je zrejmé,

že služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka, čo je v priamom rozpore
so znením Smernice Článkom 2 ods. 1, podľa ktorého pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou a Článok 2 ods. 2 Smernice, podľa ktorého čas
odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného znenia Smernice jednoznačne

vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča je súčasťou služobného času, pretože nejde o čas
odpočinku. Tieto závery sú zrejmé aj z rozhodnutí SD EU C-580/19 zo dňa 09. 03. 2021, C-518/15,
C-429/09 vo veci H., C-397/01 D. I.. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica je aplikovateľná aj na
výkon služby hasičov a rovnaký právny názor ustálili i súdy SR. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.
315/2001 nevyplýva, že by služobná pohotovosť bola považovaná za súčasť služobného času hasičov

a ustanovenia zákonníka práce, ktoré neaktívnu časť pracovnej pohotovosti považuje za pracovný čas
nie je možné aplikovať na služobný pomer hasičov bol jednoznačne preukázaný rozpor vnútroštátneho
práva s úniovým právom ako aj ustálenou a rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora. Zákon č. 315/2001
Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu, aby dochádzalo k priamemu porušovaniu Smernice v časti,
ktorá upravuje maximálny týždenný pracovný čas, a to nezapočítať neaktívnu časť určenej služobnej

pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že tento presiahne maximálny
rozsah týždenného pracovného času stanovený Smernicou. Nakoľko v zmysle zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore sa do pracovného času hasiča žalobcu nezapočítava služobná pohotovosť, môže
to klamlivo vyvolať dojem, že jeho týždenný pracovný čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Ak by sa
v zhode so Smernicou do jeho týždenného pracovného času započítala služobná pohotovosť pravidelne

takýto týždenný pracovný čas žalobcu presahuje týždenný limit. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca
v rámci prvej služobnej zmeny odpracuje v rozsahu 7 hodín do 31. 12. 2021 od 01. 01. 2022 v rozsahu
8 hodín nie je započítavaná do jeho pracovného času. Z 24-hodinovej služobnej zmeny je žalobcovi
započítavaných do pracovného času len 16 hodín, do konca roku 2021 to bolo 17 hodín. Skutočný
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za žalované obdobie predstavuje 56 hodín týždenne čo

markantne presahuje limit maximálneho týždenného pracovného času stanoveného úniovým právom
– Smernicou a je zjavné, že úprava služobného času v zákona je v hrubom rozpore so Smernicou
a dochádza k pravidelnému prekračovaniu maximálneho limitu týždenného služobného času. Uvedené
je dôkazom nesprávnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR.

9. Za správne prebratie Smernice do právneho poriadku SR zodpovedá žalovaný, za ktorého koná
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy. Adresátom Smernice je jednoznačne
žalovaný ako členský štát EÚ, ktorý bol povinný zabezpečiť opatrenia za účelom dosiahnutia Smernicousledovaného cieľa, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov
pri práci.

10. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-46/1993 a C-48/1993 zo dňa 05. 03. 1996 vo veci
D. B. I. a H..
11. V zmysle Judikatúry SD absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením
úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil,
resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide o zodpovednosť

za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie.

12. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, poukázal na judikatúrny záver vyplývajúci z rozhodnutia vo
veci J. H., podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie ukladá členským štátom
povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s
ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy
(viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.“).

13. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by
k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, žiadny súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Súdny dvor opakovane

rozhodol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak, ako to
predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako ho kogentne ustanovuje článok
2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje

maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V tomto smere je
možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa 03. 10. 2020 vo veci C., uznesenie
C-241/99 zo dňa 03. 07. 2001 vo veci F. K. J. (F.).

14. Podľa uznesenia Súdneho dvora C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005 vo veci I. B. H. L.:

„Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/104/ES z
23.novembra1993oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasusamajúvykladaťvtomzmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o
ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu

2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste.“ Počas žalovaného obdobia pravidelne
pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry
Súdneho dvora, prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie
je jednoznačne naplnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu je potrebné

uviesť, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení, ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

15. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018 vo veci M. A.:
„1. Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.

novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2,
ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku.
2. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty

ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v článku 2 tejto smernice.4. Článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú
pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas.“

16. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne

– buď je určitý čas pracovným časom, alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň
konštantne judikuje, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či
sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne
vyplývajúnapr.zrozsudkuSúdnehodvoraC-397/01zodňa05.10.2004voveciD.I.arozsudkuC-14/04

zo dňa 01. 12. 2005 vo veci N. B..

17. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie práv žalobcu vyplývajúcich
z Článku 2 ods. 1 v spojení s Článkom 6 písm. b/ Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku
nesprávneho prebratia Smernice je v zjavnom rozpore s dlhoročnou judikatúrou Súdneho dvora v danej

oblasti a preto porušovanie úniového práva je nevyhnutne potrebné považovať za dostatočne závažné.
Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci J. H. výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky
vyplývajúcej z Článku 6 písm. b/ Smernice u hasičov bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora
v danej oblasti a je nepochybné, že cieľom Smernice je priznať aj hasičom práva touto Smernicou
zakotvené. Žalobca počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit, ide teda

o zjavné porušenie judikatúry SD a prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia
právnej normy únie je jednoznačne naplnená.

18. K druhej podmienke, ktorou je existencia škody Smernica samotná neobsahuje ustanovenia týkajúce
saprocesunáhradyškodyvzniknutejporušenímjejustanovení,rovnakoneobsahujekritériazakotvujúce

spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

19.PodľajudikatúrySúdnehodvora,týkajúcejsapriamoškôdvznikajúcichhasičomprenerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade
rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal

nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý
by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú
pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci J. H.). Podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada
škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci D. B.
I. N. H.). Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v

konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých
by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.
Zásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť

upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu
a jeho súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti
určili formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.
V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity.20. Právny poriadok SR neobsahuje žiadny špecifický právny predpis alebo konkrétne ustanovenie
pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Únie a to či by už išlo
o základ nároku alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je potrebné vychádzať

zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor, a to dodržiavať podmienky efektivity,
ekvivalencie a primeranosti. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku je potrebné posudzovať
ho analogicky podľa ustanovení právneho poriadku SR, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
najbližšieatosúustanovenia§11až§13OZupravujúcenemajetkovúujmu,ktorejnáhradasaposkytuje
aj v peniazoch.

21. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. tejto žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný
život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do
pracovnéhočasureálneodpracovalviac,nežpripúšťačlánok6písm.b)Smernice.Uvedenéosobnostné

práva sú pritom porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Jeho práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu svojich fyzických a psychických síl, čoho sa mu nedostáva.

22. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a
negatívne sa prejavuje na osobnom a rodinnom živote, na úkor rodiny a osobného života trávi
neprimerane dlhý čas v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na fyzickú

a psychickú náročnosť práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Poukázal, že bežne
odpracuje aj približne 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času,
bežne pravidelne pracuje aj 53 - 56 hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Týmto je porušované základné
právo na ochranu súkromia a rodinného života.

23. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v
značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne
uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený

reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného
potvrdzuje aj zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä
preto“, a teda zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká
iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné

vážne následky na osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie
porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a
rodinného života).

24. V súvislosti s porušovaním jeho práv je potrebné zdôrazniť, že porušovaním článku 6 písm. b)

Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších
osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR, podľa ktorého: „Každý má právo na ochranu
zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a
na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

25. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením Článku 6 písm.
b/ Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy táto je zjavne naplnená, pretože ak by žalovaný
správne prebral ustanovenia Článku 2 ods. 1 a Článku 6 písm. b/ Smernice do zákona č. 315/2001
Z. z., resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané nedochádzalo by
k porušeniu práva na maximálny 48-hodinový pracovný čas a nedošlo by k strate času odpočinku,

na ktorý by mal a má žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmito
ustanoveniami Smernice dodržaný. K porušeniu Článku 6, písm. b/ Smernice dochádza v priamom
dôsledku porušovania Článku 2 ods. 1 Smernice tým, že zákon formálne zo služobného času vyčlenil
služobnú pohotovosť a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasťpracovného času. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času žalobca reálne
odpracoval viac, než je povolený maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas Smernicou a dochádza
k porušovaniu práva na ochranu zdravia a právo na ochranu súkromia a rodinného života.

26. K spôsobu výpočtu výšky náhrady škody a k výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy žalobca poukázal
na ustanovenia § 92 ods. 1, § 92 ods. 2 a § 122 ods. 1, 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
a uviedol, že za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada
(nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je považovaná

za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť služobného platu (t. j. 15 % z mojej hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej
služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti
čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny nie sú započítavané do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na
pracovisku (hasičskej stanici), z ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný

výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

27. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.
2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr.

v prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej
závažnej udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci
pracovných zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič
vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon
nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla

v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za
výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže: za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje 15 % (v bežné služobné
dni) resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za
každú odslúženú hodinu pohotovosti, za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď

je hasič privolaný z domova do služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške
50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové
a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je práve takým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné

určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa názoru žalobcu je aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Pokiaľ
osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného pomeru,
vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu
mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom

týmto peňažným ekvivalentom je jeho mzda. Zohľadňujúc tieto skutočnosti preto výšku uplatňovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré
upravujeodmenuzanariadenúslužobnúpohotovosťvykonávanúvmiestevykonávaniaštátnejslužby,je
týmustanovením,ktoréjezhľadiskaanalógie„najbližšie“kstanoveniuvýškyžalovanéhonároku.Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť

ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo,
pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však
nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Primeranú náhradu škody v jeho prípade predstavuje

rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia.

28. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník

Hasičského zboru je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich
pravidelných služobných zmien, a to spravidla z domu. Je to tak napríklad v prípade náhlej potreby
privolania väčšieho počtu hasičov, ak dôjde k živelnej pohrome alebo inej závažnej udalosti, ktorá si
vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov než ktorý sú v službe v rámci pracovných zmien. Základnýrozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej
zmeny a nachádza sa v práci na Hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do
služby mimo bežného služobného času spravidla v čas, keď sa nachádza v domácom prostredí.

29. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada než za výkon určenej
služobnej pohotovosti. Za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje 15 % v bežné služobné dni, resp.
30 % v dni služobného pokoja zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu za každú odslúženú
hodinu pohotovosti a za nariadenú služobnú pohotovosť v mene výkonu služby je poskytovaná peňažná

náhrada v bežné pracovné dni 50 %, v dni služobného pokoja 100 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu za každú odslúženú hodinu pohotovosti.

30. Ustanovenie § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je práve ustanovením, ktoré
je z hľadiska analógie iuris najbližšie v prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné
určiť primeranú výšku náhrady škody. Výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý

najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých ujma vznikla. Výšku uplatňovanej nemajetkovej
ujmy odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a/, ktoré upravuje odmenu za nariadenú
služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby je tým ustanovením, ktoré je
z hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti,
ktoré žalobcovi neboli započítané do služobného času je možné analogicky posúdiť ako odpracované

mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu
jeho práv nedochádzalo, pričom k porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá
sa mu však nezapočítavala do služobného pracovného času. Primeraná náhrada škody predstavuje
rozdielmedzipeňažnounáhradouuvedenouv§122ods.1apeňažnounáhradouuvedenouv§122ods.
2 písm. a/, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.

Uvedeným spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel
medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti 50 % zo sumy príslušnej časti služobného
platu podľa § 122 ods. 2 písm. a/ a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť 15 % zo sumy
príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
t. j. vo výške zodpovedajúcej 30 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu

žalobcu(50%-15%=35%,vprípade,akideodeňslužobnéhopokoja50%-30%=20%).Žalobcamal
za to, že takto určená nemajetková ujma plní preventívnu aj sankčnú funkciu a má odradiť porušovateľa
od protiprávneho konania a zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní
práva a žalovaná výška nemá voči žalovanému likvidačný charakter, je primeraná a opodstatnená.
Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy tieto

nároky vznikajú postupne a osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy
ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac, ktorá je podľa kolektívnej zmluvy Článku IV. ods. 9 stanovená
najneskôr 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Podľa § 101 OZ si žalobca uplatňuje nárok
spätne za obdobie troch rokov, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2021, ktorá nastala 10.
08. 2021 až po jún 2024, ktorá nastala 10. 07. 2024.

31. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac možno určiť ako súčin odpracovaných hodín
určenejslužobnejpohotovostivdanýkalendárnymesiaca35%alebo20%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej
pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň

služobného pokoja (50 % - 30 % = 20 %). Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu vyčíslil
žalobca škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla porušením práva Únie za obdobie júl 2021
až december 2021. Fond pracovného času a služobná pohotovosť: za šesť mesiacov, t. j. 184 dní
pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň v tomto období každý hasič mal priemerne
odpracovať61,33zmenovýchslužieb(184dní/3smeny),čopredstavujecelkovo1471,92odpracovaných

hodín za uvedené obdobie (61,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
šesť mesiacov predstavuje 26,28 týždňa (184 dní/7dní). Pri počte odpracovaných hodín 1471,92
a priemernom počte týždňov 26,28 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracoviskupriexistujúcomspôsoberozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(1471,92
hodín : 26,28 týždňov), čo presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín

každý týždeň. V prípade žalobcu za obdobie júl 2021 až december 2021 predstavuje fond pracovného
času 1009,02 hodín, služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore 289,72 hodín a služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 zákona v rozsahu 48 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 a nariadená podľa § 92 ods. 2 zákona v rozsahu337,72 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 26,28 pracovných týždňov,
čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol priemerný týždenný
pracovný čas 51,25 hodín (1346,74 hodín : 26,28 týždňov). V období júl 2021 až december 2021 žalobca

podľa § 92 ods. 1 zákona odpracoval 275,72 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú
mu prináležala odmena 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30 %-nej
určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30
% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť bola žalobcovi nariadená
v rozsahu 48 hodín. Nemajetková ujma za rok 2021 predstavuje sumu 888 Eur.

32. Nemajetková ujma za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje u žalobcu fond
pracovného času 1950 hodín, určená služobná pohotovosť 628,21 hodín, nariadená služobná
pohotovosť 73,72 hodín a spolu služobná pohotovosť je v rozsahu 701,93 hodín. Za uvedené obdobie
pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov a žalobca v roku 2022 dosiahol priemerný týždenný
pracovný čas 50,86 hodín (2651,93 hodín : 52,14 týždňov). Žalobca tak v období január 2022 až

december 2022 odpracoval podľa § 92 ods. 1 zákona 588,21 hodín 15 %-nej určenej služobnej
pohotovosti a 40 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti. Služobnú pohotovosť, ktorá bola
žalobcovi nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a/ odpracoval v rozsahu 73,72 hodín. Nemajetková ujma
za toto obdobie je 1 935,83 Eur.

33. Za obdobie január 2023 až december 2023 fond pracovného času u žalobcu je 1933 hodín, určená
služobná pohotovosť 630,02 hodín, nariadená služobná pohotovosť 54,77 hodín, spolu 684,79 hodín.
Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov a žalobca za
uvedený časový úsek dosiahol priemerný týždenný pracovný čas 50,21 hodín (2617,79 hodín : 52,14
týždňov). V danom období žalobca podľa § 92 ods. 1 odpracoval 595,14 hodín 15 %-nej určenej

služobnej pohotovosti a 34,88 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti. Služobnú pohotovosť,
ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a/ odpracoval v rozsahu 54,77 hodín. Nemajetková
ujma za rok 2023 je 2 159,90 Eur.

34. V období január 2024 až jún 2024 fond pracovného času u žalobcu je 1021,13 hodín, určená

služobná pohotovosť 355,33 hodín, nariadená služobná pohotovosť 0 hodín, spolu služobná pohotovosť
355,33 hodín. Za časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 26 pracovných týždňov. Žalobca za
uvedený časový úsek dosiahol priemerný týždenný pracovný čas 52,94 hodín (1376,46 hodín : 26
týždňov). V období január až jún 2024 odpracoval žalobca podľa § 92 ods. 1 zákona 332,33 hodín
15 %-nej určenej služobnej pohotovosti a 23 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti. Služobná

pohotovosť nebola žalobcovi v tomto období nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a/ zákona. Nemajetková
ujma za január až jún 2024 je 1 278,78 Eur. Celkovú výšku škody vo forme nemajetkovej ujmy si žalobca
uplatnil vo výške 6 262,51 Eur v rozsahu 1903,28 hodín a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
tohto konania.

35. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, a to k pôsobnosti
Smernice č. 2003/88/ES k interpretácii Článku 2 ods. 2 Smernice, že obsahuje len príkladmý výpočet
činnosti a každý členská krajina sama posudzuje, či sa na organizáciu spĺňajúcu charakteristiku
vzťahuje pojem osobitná činnosť verejných služieb a teda následne do vnútroštátnej právnej úpravy
činnosti takejto organizácie v tomto prípade za Hasičského a záchranného zboru je štát povinný

túto Smernicu implementovať. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len zákon) zamestnanecké vzťahy v štátnej službe predstavujú
osobitnú skupinu právnych vzťahov, ktorá má v sústave právnych vzťahov účasti občanov v pracovnom
procese autonómne nezávislé postavenie a prejavujú sa v nich určité osobitosti a špecifiká s tým, že
služobný pomer hasičov upravuje zákon vyššie uvedený a štátnou službou príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru v zmysle § 12 ods. 1 zákona sa rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom
v služobnom pomere. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu
a každému príslušníkov patrí hodnosť, ktorú ustanovuje zákon a závisí tak ako aj u policajtov
od doby výsluhy rokov v hodnosti. Žalovaný porovnával služobný pomer príslušníkov policajného
zboru Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície

a z porovnania má za to, že doterajšie závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci pôsobnosti
Smernice na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nemajú oporu v platnom právnom poriadku
SR a vychádza len zo slovného pomenovania činnosti hasič bez toho, aby bola bližšie skúmaná
vnútroštátnaprávnaúpravavrozsahupôsobnostiačinnostiorganizácie,vrámciktorejžalobcavykonávačinnosť. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie SD EÚ v jednej konkrétnej veci týkajúcej sa hasiča
pracujúceho pre mesto L. nemožno paušalizovať do takej miery, že zamedzí vnútroštátnemu súdu
výklad Článku 2 ods. 2 Smernice, keďže judikatúra SD je len jedným z prameňov práva a nemožno

ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor na vlastné posúdenie konkrétnej veci, o ktorej
rozhoduje. Súd by mal pri výklade Článku Smernice skúmať v akom právnom režime je činnosť hasiča
v rámci Hasičského a záchranného zboru vykonávaná, či ide o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle
ZP alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona. Platná právna
úprava jednoznačne stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta pokiaľ ide o obsah

služobného pomeru zamestnanca a štátu. Možno teda konštatovať, že pokiaľ Smernica Rady č. 89/391/
EHS v Článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb ako sú ozbrojené
sily a polícia možno tieto charakteristiky osobitných činností vztiahnuť aj činnosť príslušníka hasičského
zboru a vyvodiť, že sa na ne predmetný článok Smernice nevzťahuje. Žalobca teda nie je aktívne vecne
legitimovaný.

36. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že ide o rozpor medzi prejavom vôle žalobcu a jeho vlastnou
vôľou a s poukazom na ustanovenie § 124 CSP má za to, že zo žaloby vyplýva, že sa žalobca domáha
náhrady mzdového nároku vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť
a nariadenú služobnú pohotovosť. Žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp.
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 až 13 OZ, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil

mzdové nároky čo vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo ako aj celku. Žalobca v Článku
II. žaloby rozhodujúce skutočnosti zameral sa na opis služobnej pohotovosti, ktorú rozdelil na určenú
a nariadenú a poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi a na strane 7 žaloby sa zameral na spočítanie
služobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom ignoruje fakt, či teda došlo k porušeniu
Smernice alebo nie, ale zameriava sa výhradne iba na služobnú pohotovosť. V zmysle systematického

výkladu žaloby žalobca už v jej úvode poukazuje na služobnú pohotovosť, dĺžku jej výkonu a na spôsob
jej odmeny, z čoho možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti a skutočnosť ako uviedol
v Článku II. žaloby, že je označovaná ako tzv. 50 % a 30 % pohotovosť sú dôvody jeho vzniku škody
a nie skutočnosť, že by pracoval nad Smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas. Na
strane 23 žaloby žalobca uvádza spôsob, ktorým exaktne vypočítal svoju údajnú nemajetkovú ujmu

a jasne a explicitne ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody skrz ustanovenia o mzdových nárokoch
príslušníkov za služobnú pohotovosť. § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. stanovuje spôsob
výpočtu mzdových nárokov za služobnú pohotovosť príslušníkov. Žalobca nerozlišuje, či ide o služobnú
pohotovosť odpracovanú nad rámec Smernice alebo nie, z čoho je zrejmé, že pri výpočte údajnej škody
mu nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa Článku 6 Smernice

alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi ďalej záleží na
tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne čo
tvorí absolútny základ jeho žaloby. Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok. Žalobca vidí svoju
ujmu v tom, že všetka služobná pohotovosť má byť odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť.
Žalobca si žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť. Pri nariadenej služobnej pohotovosti

žiadnu škodu nepociťuje, to znamená, že ak by aj došlo k porušeniu Smernice vo vzťahu k žalobcovi
a týmto porušením by boli hodiny nariadenej služobnej pohotovosti tak by žalobca naďalej nepociťoval
žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa Článku
6 Smernice, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a len do výšky
rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.

V zásade celá žalobca sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť
a uvedené tvrdenie vyplýva aj z toho, že žalobca vo svojej tabuľke spočítal len fond pracovného času so
služobnou pohotovosťou a nepoukazoval, či v tom ktorom období došlo k porušeniu Smernice alebo nie,
keďže výpočtami len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú
pohotovosť. Z rozhodnutia SD EÚ č. C 742/2019 (bod 98) vyplýva, že Článok 2 Smernice sa

má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na
svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby
v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu odmeňovala iným spôsobom
ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Žalovaný má za to, že žalobca
z hľadiska odmeny vyplatenej za vykonanú štátnu službu v danom období nebol na svojich právach

ukrátený a má za to, že ak podľa uvedeného rozhodnutia nemožno považovať rozdielne ohodnotenie
služobnej pohotovosti za vecnú škodu tak potom nie je jasné, prečo žalobca obchádza predmetné
rozhodnutie a údajnú vecnú škodu kamufluje za nemajetkovú ujmu. Žalobca sa vôbec nevenuje pri
výpočte údajnej nemajetkovej ujmy porušeniu Článku 6 písm. b/ Smernice a fakt, na ktorom vlastnestavia celú svoju žalobu absolútne ignoruje v podstatnej časti žaloby a len si dopočítava rozdiel medzi
odmenou za určenú a nariadenú pohotovosť. Žalovaný mal za to, že pokiaľ aj žalobca poukazuje na
premlčanie a premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy, teda, že škoda mu vznikla až momentom jej

vyplatenia, resp. mu nebola vyplatená suma, ktorú očakával značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale
mzdové nároky. Žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/138/2010 zo dňa 28. 10. 2010
(R 34/2011). Žalovaný poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v totožných veciach na
preukázanie, že súdy sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
tento celkom zrejme odporuje v podstate aj účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky zlieva pojem

nemajetková ujma s pojmom vecná škoda. Žalovaný poukázal na systematický výklad pojmov zatiaľ čo
nemajetková ujma je upravená v § 11 až 16 OZ tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. OZ a teda
aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o totožné pojmy a nemožno ich
chápať ako jeden totožný celok. Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19. 07. 2023, kde prax okresných súdov v obvode Krajského súdu Košice
je dlhodobo jednotná v tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku,

ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Krajský súd v Košiciach priznal,
že spočiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu ako na výpočet, ktorý bol prípustný pre
nemajetkovú ujmu, avšak s ohľadom na podstatu nemajetkovej ujmy a zásadnú rozdielnosť pojmov
nemajetková ujma a skutočná škoda od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.

37. K údajnému porušeniu Smernice č. 2003/88/ES žalovaný uviedol, že aj v prípade ak súd sa
stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice a je spôsobilá nadobudnúť
priamy účinok tak takéto konštatovanie nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu
mzdových nárokov. Je nevyhnutné, aby sa Smernica aplikovala priamo ako celok a nielen jej náhodné
ustanovenia, na ktoré žalobca poukazuje a je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou Smernice

a jej samotnou aplikáciou. Aj v prípade, že súd rozhodne, že Smernica nebola transponovaná správne
je povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu
Článku 6 písm. b/ alebo nie. Bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je na žalobcovi. Žalovaný mal za
to, že je potrebné zisťovať konkrétne porušenie Článku 6 písm. b/ vo vzťahu ku každému príslušníkovi
osobitne, čo vyplýva aj z podstaty inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaný nesúhlasí, že sa jedná

o náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach sp. zn. C-6/90 a sp. zn.
C-9/90 H. N. D. O., z ktorých citoval ,,prvou podmienkou je, že výsledok stanovený Smernicou obsahuje
priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na
základe ustanovení Smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby“. Žalobca nepreukázal tretiu podmienku, a to

existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť a je nutné si predmetnú podmienku
rozdeliť: 1/ porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva EÚ, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi nimi. Článok 6 Smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak prípadné konštatovanie
súdu, že došlo k nesprávnej transpozícii neznamená, že je predmetný článok pri aplikácii zákonných
ustanovení v praxi porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi SR a vo vzťahu ku každej hodine

služobnej pohotovosti. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31. 01. 2023,
z ktorého vyplýva, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo

pre iné prípady. Vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky nemajetkovej ujmy sa
ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť. Argumentácia,
že sa priamo aplikuje iba Článok 6 Smernice nemôže obstáť, pretože z Článku 6 písm. b/ Smernice

nevyplýva definícia určitých pojmov a v prípade záveru, že nebola správne transponovaná tak definíciu
pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z.. Výklad je nevyhnutné hľadať v samotnej Smernici
a žalovaný poukázal na Články 2, 7, 16, 17 a 19 Smernice č. 2003/88/ES. Článok 6 písm. b/ Smernice
stanovuje určitú hornú hranicu priemerného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na
48 hodín týždenne. Z uvedeného ustanovenia však nemožno bližšie definovať spôsob predmetného

výpočtu a nemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so
služobnou pohotovosťou je v rozpore s Článkom 2 Smernice s pojmom pracovný čas v zmysle Článku
2 ods. 1 a s pojmom čas odpočinku v zmysle Článku 2 ods. 2 Smernice. S výpočtami pracovného času
žalobcu nie je možné súhlasiť, lebo započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernicajasne od pracovného času oddeľuje. Z ustanovenia Smernice vyplýva rozdiel medzi pracovným časom
a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa Článku
6písm.b/Smernicezapočítavadoodpracovanýchhodínačas,ktorýsanezapočítavadoodpracovaných

hodín. Poukázal na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a jeho gramatický výklad.

38. Čo sa týka Článku 16 písm. b/ Smernice, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov od tzv.
neutrálne dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihladia ako
keby neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a zníži sa počet dní,

resp. týždňov v tom ktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu
pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku, ktoré nemožno využiť na kompenzáciu pracovného času
z iných dní. To znamená, že predmetný deň napríklad riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej žalobca
odpracuje podľa Článku 2 ods. 2 Smernice 0 hodín sa nemôže použiť v rámci výpočtu pracovného
času bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako
služobný čas alebo nie. V rámci Právneho poriadku SR sa na účely výpočtu fondu pracovného času

posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín avšak na účely výpočtu priemerného pracovného
času podľa Článku 6 písm. b/ Smernice sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín. K pojmu
priemerný čas žalovaný poukázal na Článok 6 písm. b/ Smernice, ktorý pojednáva o priemernom čase.
Nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých sedem po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne
dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm.

b/ pojednával v referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace a v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení Smernice a zabezpečiť dodržiavanie
zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Aj v ods. 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu
odchýlok tak, že treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky
z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky musia príslušní pracovníci dostať

rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je
možné predpokladať, kde a kedy vypukne požiar alebo nastane situácia vyžadujúca si zásah. Príslušníci
hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života zdravia osôb
a ochrane majetku a je nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení predmetnej Smernice.
JednuznichustanovujeČlánok17ods.3písm.b/aČlánok16.Žalovanýpoukázalna§86ods.1zákona

č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
Nakoľko Smernice nepredpokladajú doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov má žalovaný za to, že
predmetná časť Smernice bola do právneho poriadku SR transponovaná správne a je nevyhnutné, aby
sanaňuprivýpočtochprihliadalo.Aksasúdnestotožnísargumentácioužalovanéhovtejtočasti,žebola

transponovaná správne poukázal na to, že v zmysle ods. 15 preambuly Smernica poukazuje na potrebu
a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení a túto potrebu jasne definuje v Článku 17 ods. 3 písm.
b/ bodu 3i, kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje, že je potrebné sa odchýliť od Článku 16
štvormesačné referenčné obdobie, čím v Článku 19 ho rozširuje až na šesť mesiacov a v rovnakom
článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Žalovaný má

za to, že pojem priemerný je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých sedem po sebe
nasledujúcich dní. Žalobca nesprávne vykladá pojmy pracovný čas a priemerný čas v zmysle Smernice.

39. Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom.

Žalovanému nie je zrejmé, ako mu mohla vzniknúť uplatnená škoda, ktorú stanovil veľmi nejasným
spôsobom, keďže mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho. Má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah,
môže odpočívať, venovať sa inej činnosti, teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce. Má

vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a vytvára podmienky na
oddych, spánok zamestnanca, nevyžaduje sa v čase služobnej pohotovosti od žalobcu aktívna činnosť.
Počas nej nemusí žalobca uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, iba na základe pokynu
zamestnávateľa. Nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky jej trvania. Napriek tomu zamestnávateľ
mu vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby

zásahu bude k dispozícii.

40. Žalobca mal možnosť pred nástupom na vykonávanie štátnej služby oboznámiť sa vo všetkými
podmienkami jej výkonu, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete, ako aj na informatívnompohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona, ktoré zabezpečuje personálne oddelenie
centra podpory a vedel vopred o platových podmienkach, služobnej pohotovosti, služobnom čase,
o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného

času vzťahujú. Akceptoval ich bez výhrad v zložení služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného
pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv, porušenia práva na
súkromie a rodinný život vyznie v kontexte uvedeného ako účelové konanie zo strany žalobcu.
Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení Smernice a len v rozsahu tohto
porušenia a žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúci ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku

údajného porušenia Smernice. Predmetom tohto konania nemôže byť doplatenie mzdy za služobnú
pohotovosť. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na
výkon štátnej služby hasiča.

41. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za premrštenú, neprimeranú aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je neporovnateľne vyššia.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní jej výšky treba vychádzať z dôkazov, ktoré jej
výšku preukazujú (napríklad H. E. A., C. N. N. E. C. P.). Zároveň vyjadril, že výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcej
sapoškodeniadobrejpovestistým,ženáhradazaporušenieinýchosobnostnýchprávakojepriznávaná

za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenie alebo násilné činy.
Zároveň poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/19/2020, v zmysle ktorého určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu. Jej základom je zistenie skutkových okolností. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného

rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere,
ktorá by odôvodňovala požadovanú výšku nemajetkovej ujmy. Tabuľku priloženú žalobcom nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval jej výšku, nakoľko upravuje iba výpočet rozdielu medzi
odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a žiadnym spôsobom neupravuje existenciu

porušenia Článku 6 písm. b/ Smernice ani existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy.

42.Žalobcakvyjadreniužalovanéhouviedol,ženiejemožnésúhlasiťsjehotvrdením,ženapríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru sa Smernica č. 2003/88/ES nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov
je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS zo dňa 12. 06. 1989.

Podľa názoru žalobcu Článok 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci
zborov zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby,
kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Vyplýva to aj z doterajšej
judikatúry ESD, ako aj zo skutočností, že samotná Smernica č. 2003/88/ES v niektorých ustanoveniach
s takýmito zbormi počíta napríklad v Článku 17 ods. 3. SR pri tvorbe právneho predpisu zákona č.

315/2001 Z. z. výslovne implementovala predmetnú Smernicu, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 6 zákona
a v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu
48 hodín maximálneho týždenného pracovného času ako je stanovený v Článku 6 písm. b/ Smernice
pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia. Žalobca má za to, že Smernica
č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom táto činnosť

určite nespadá pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ako sa to mylne a zavádzajúco snaží tvrdiť
žalovaný.

43. K námietkam k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy sa žalovaný snaží súdu podsunúť tvrdenia,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Žalovanému i napriek rozsiahlej rozhodovacej praxe slovenských súdov

uniká, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy použil žalobca na výpočet svojho nároku uvádzaný spôsob, ktorý bol v početných rozhodnutiach
súdov SR akceptovaný. Nakoľko nárok žalobcu sa nezakladá na tvrdení, že je za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný inak, v nižšej sume, než za ostatný jeho služobný čas tak poukazovanie

žalovaného na rozhodnutie SD EÚ č. C-742/19 je len snaha odvrátiť pozornosť od predmetu súdneho
sporu. Spôsob výpočtu žalovaného nároku nestanovuje, aký druh nároku si žalobca uplatňuje. Jedná
sa o žalobcov spôsob výpočtu, ktorý si v žiadnom prípade neuplatňuje mzdový nárok aj žalovanému by
malo byť známe, že slovenská právna úprava neobsahuje spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenejporušením úniového práva. Spôsob výpočtu použitý žalobcom je logickým a zákonným spôsobom
stanovením primeraného odškodnenia (použitým § 122 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore). Nemajetková ujma žalobcovi vznikla v dôsledku prekračovania maximálneho

pracovného času a s tým nevyhnutne súvisiacou stratou odpočinku, čím došlo k porušeniu práva
na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu zdravia s tým, že spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy je legitímny. Výška nároku aj s prihliadnutím na charakter a trvanie zásahu, ktorý
je niekoľkoročný a ktorým došlo k porušovaniu aj osobnostného práva na súkromný a rodinný život
garantované Článkom 19 ods. 2 Ústavy SR ako aj Článku 36 ods. 1, písm. c/, d/, e/ Ústavy SR,

podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky primeraná.
Právo na odpočinok žalobcu aj napriek rozsiahlej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach iných
hasičov, ktorá sa zhoduje v tom, že žalobca nesprávne alebo vôbec netransponoval Smernicu do
vnútroštátneho poriadku SR je i naďalej porušované, pričom žalobca sa nepokúsil o nápravu nesprávnej
transpozícii Smernice, ale radšej neustále namieta nároky žalobcov a opakovane uvádza tvrdenia, ktoré
sú jednotne vyriešené. Povolanie hasiča je náročné, či už po psychickej alebo fyzickej stránke, vyžaduje

si 100 % pripravenosť a sústredenie, plní úlohy nielen pri ochrane majetku, ale aj zdravia a životov
osôb. Je preto dôležité, aby žalobcovi bolo zachované právo na regeneráciu, tak telesného, ako aj
psychického faktoru, odpočinok a venovanie sa rodine, záľubám, čo objektívne nemôže vykonávať
v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, kedy je povinný byť na pracovisku. Žalovanému uniká,
že o uplatnenie mzdového nároku by išlo vtedy, ak by bol nárok žalobcu odvodzovaný z ustanovení

zákona Smernice alebo iných právnych aktov, ktoré by priznávali žalobcovi právo na takýto mzdový
nárok, pričom by takýto mzdový nárok požadoval od svojho zamestnávateľa a nie od štátu. Skutočnosť,
že odvodzuje premlčanie nároku od splatnosti mzdy nemôže byť pojítkom toho, že ide o mzdový
nárok. K námietkam žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času u hasičov v referenčnom období uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú

členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48-hodinového týždenného pracovného času
aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením
referenčných období možno štátu nerešpektovať záväzok podľa Článku 6 písm. b/ Smernice, preto sú
tieto námietky žalovaného irelevantné. Pokiaľ žalovaný poukazoval na referenčné obdobia obmedzil
sa na citáciu právnych predpisov, ale neuviedol, že by nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho

týždenného pracovného času. Žalobca poukázal na rozsudok SD č. C-254/18 zo dňa 11. 04. 2019,
v zmysle ktorého Článok 6 písm. b/, Článok 16 písm. b/ a Článok 9 prvý odsek Smernice č. 2003/88/
ES sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych dátumoch. Pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú

zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný
počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich
pevných referenčných období. Právna úprava SR na túto skutočnosť nereflektuje, neobsahuje žiadne
nástroje, ktoré by bránili v prekračovaní 48-hodinového týždenného pracovného času v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich šesť mesačných referenčných období. Maximálny týždenný pracovný čas

hasičov je sústavne prekračovaný a ich práva vyplývajúce z Článku 6 písm. b/ Smernice pravidelne
porušované.

44. Argumentácia žalovaného ohľadne porušovania Smernice v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím
a aplikáciou Smernice je nedôvodná, hoci sa žalovaný na aplikácii Smernice voči žalobcovi priamo

nepodieľa. Táto skutočnosť je bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú
z objektívnej zodpovednosti členského štátu a v prípade absencie alebo nesprávnej transpozícii
Smerníc, ktoré majú priamy účinok osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené môžu sa domáhať náhrady
spôsobenej škody a zodpovednosť členského štátu platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má povinnosť škodu

nahradiť. Žalovaný SR je v spore pasívne vecne legitimovaný subjekt, za ktorý koná MV SR ako ústredný
štátny orgán do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor.

45. K pojmom pracovný čas a priemerný čas žalobca uviedol, že podstatou sporu je, že služobná
pohotovosť sa mu nezapočítava do služobného pracovného času a nie je vykazovaná ako odpracovaný

čas, pričom práve preto alebo resp. vďaka tomu z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu
odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice, keďže takto evidenčne nie je prekračovaní
maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a žaloba si mylne tieto pojmy nevykladá ako sa to
snaží navodiť žalovaný. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, čo nie jesporné a nie je ani podstatné, avšak nie je započítavaná do služobného pracovného času a už len
z jeho rozvrhnutia je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania a jeho neprekračovania, o čom
žalovaný nepochybne vie a musí vedieť. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24 hodín

trvajúcej zmene, ktorá môže byť predĺžená výjazdom by mal mať žalobca dva dni voľna, avšak ani tieto
dva dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá, pretože je povinný absolvovať
rôzne kurzy, školenia, ktoré úrad plánuje spravidla na obdobie medzi služobnými zmenami. Tieto kurzy,
školenia, výcviky je povinný absolvovať a za tento čas nedostáva žiadnu odmenu, ale náhradné voľno,
ktoré je povinný čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom dvakrát do roka vždy po pol roku

sa náhradné voľno nuluje, to znamená, ak si ho nestihne vyčerpať prepadá bez náhrady. Žalobca je
nútený prednostne čerpať náhradné voľno, potom je problém s čerpaním dovoleniek. Kolektívne zmluvy,
ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov viedli k tomu, že ich postavenie sa
zhoršilo, keďže od 01. 01. 2022 nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu jednu hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo sedem na osem hodín denne, pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Poukazovanie

žalovaného na kolektívne zmluvy je absolútne irelevantná a nie je možné opomenúť, že aj kolektívne
zmluvy sú do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ak kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje
37,5-hodinový týždenný pracovný čas hasiča, čo nezodpovedá realite, keď tento dlhodobo a pravidelne
prekračuje uvedený rozsah. Kolektívne zmluvy stanovujú týždenný služobný čas hasičov len formálne.
Z judikatúry Súdneho dvora č. C-303/98, č. C-14/04, č. C-151/02 vyplýva, že takú služobnú pohotovosť

ako každý hasič vykonáva počas každej jednej 24-hodinovej zmeny tzv. určená služobná pohotovosť
je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Uvedené vyplýva i zo samotného Zákonníka práce napriek
tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov vo všetkých ustanoveniach nevzťahuje. K prekračovaniu
maximálnej dĺžky pracovného času dochádza z dôvodu, že služobná pohotovosť hasičov je odčlenená
od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa snaží súd presvedčiť, že sa

na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48-hodinový týždenný služobný čas tak
ako to ustanovuje Smernice, resp., že nie je u hasičov ani prekračovaná. Z rozhodnutí Súdneho dvora
vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice.
Je nepochybné, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť

služobnejpohotovostidoslužobnéhočasuarozvrhnúťpríslušníkovislužobnýčastak,žetentopresiahne
maximálne stanovenú hranicu. Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
tejtopožiadavky.Jenepochybné,žezostranyžalovanéhodochádzakpriamemuporušovaniuSmernice,
ktorá nebola správne transponovaná a jej cieľ nebol dosiahnutý. Všetky súdne rozhodnutia, na ktoré
žalovaný poukazuje stanovili, že zo strany žalovaného nedošlo k správnej transpozícii úniového práva

do vnútroštátneho poriadku SR a žalovaný si vyberá z rozhodovacej praxe len tie útržky, ktoré mu
vyhovujú. Článok 17 ods. 1 Smernice sa na hasičov vôbec nevzťahuje a rovnako zavádzajúce je
tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas,
kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je na PN. K výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný
považuje za neprimeranú, premrštenú v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných

činov žalobca poukázal na rozhodnutia KS v BB, ktorý sa k nej opakovane vyjadroval a uviedol, že
vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi, tak ako to namieta žalovaný.
Prisúdená náhrada neprevyšuje náhrady priznávané napríklad obetiam trestných činov a neobstojí ani
argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia

oochraneosobnostiboliaplikovanélennazákladeanalógieakopodkladpreurčenievýškynemajetkovej
ujmy. Poukázal na rozhodnutie SD č. C-243/09 zo dňa 14. 10. 2023, podľa ktorého už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody
porušením Článku 6, písm. b/ Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty času odpočinku, o ktorý
hasič prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času je dostatočná na priznanie

nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok do osobnostných práv žalobcu z hľadiska vnútroštátneho
práva. Žalobou teda žalobca neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne ako sa to žalovaný snaží zavádzajúco tvrdiť. Nesporným
faktom je, ktorý nespochybňuje ani žalovaný, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti sa nezapočítava

do celkového počtu odpracovaných hodín. Za žalované obdobie odpracoval žalobca 2048,58 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou
za odpracovaný pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza nielen
tým, že pravidelne odpracuje viac, ale aj tým, že žiadna z takýchto hodín sa mu nezapočítava doslužobného času. Poukazovanie na to, že za výkon tejto služobnej pohotovosti je riadne odmeňovaný,
táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému
porušovaniu Smernice. Skutočnosť, že je im poskytovaná náhrada pohybuje sa okolo 0,90 Eur za

46. K námietke miestnej príslušnosti zo strany žalovaného žalobca uviedol, že k zásahu do jeho práv
postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby v mieste výkonu štátnej služby

v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, preto námietka je nedôvodná a je daná podľa § 17 CSP
a otázka miestnej príslušnosti v obdobných konaniach bola nespočetne krát vyriešená a bolo ustálené,
že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť.

47. K údajnému porušeniu Smernice č. 2003/88/ES žalovaný uviedol, že aj v prípade, ak súd sa
stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice a je spôsobilá nadobudnúť

priamy účinok tak takéto konštatovanie nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu
mzdových nárokov. Je nevyhnutné, aby sa Smernica aplikovala priamo ako celok a nielen jej náhodné
ustanovenia, na ktoré žalobca poukazuje a je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou Smernice
a jej samotnou aplikáciou. Aj v prípade, že súd rozhodne, že Smernica nebola transponovaná správne
je povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu

Článku 6 písm. b/ alebo nie. Bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je na žalobcovi. Žalovaný mal za
to, že je potrebné zisťovať konkrétne porušenie Článku 6 písm. b/ vo vzťahu ku každému príslušníkovi
osobitne, čo vyplýva aj z podstaty inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaný nesúhlasí, že sa
jedná o náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach č. C-6/90 a č.
C-9/90 H. N. D. O. z ktorých citoval ,,prvou podmienkou je, že výsledok stanovený Smernicou obsahuje

priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na
základe ustanovení Smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby“. Žalobca nepreukázal tretiu podmienku, a to
existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť a je nutné si predmetnú podmienku
rozdeliť: 1/ porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva EÚ, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť

medzi nimi. Článok 6 Smernice priznáva sociálne právo pracovníkom avšak prípadné konštatovanie
súdu, že došlo k nesprávnej transpozícii neznamená, že je predmetný článok pri aplikácii zákonných
ustanovení v praxi porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi SR a vo vzťahu ku každej hodine
služobnej pohotovosti. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31. 01. 2023,
z ktorého vyplýva, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko

individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo
pre iné prípady. Vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky nemajetkovej ujmy sa
ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V takto individualizovanom rámci

určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť. Argumentácia,
že sa priamo aplikuje iba Článok 6 Smernice nemôže obstáť, pretože z Článku 6 písm. b/ Smernice
nevyplýva definícia určitých pojmov a v prípade záveru, že nebola správne transponovaná tak definíciu
pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z.. Výklad je nevyhnutné hľadať v samotnej Smernici

a žalovaný poukázal na Články 2, 7, 16, 17 a 19 Smernice č. 2003/88/ES. Článok 6 písm. b/ Smernice
stanovuje určitú hornú hranicu priemerného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na
48 hodín týždenne. Z uvedeného ustanovenia však nemožno bližšie definovať spôsob predmetného
výpočtu a nemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so
služobnou pohotovosťou je v rozpore s Článkom 2 Smernice s pojmom pracovný čas v zmysle Článku

2 ods. 1 a s pojmom čas odpočinku v zmysle Článku 2 ods. 2 Smernice. S výpočtami pracovného času
žalobcu nie je možné súhlasiť, lebo započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica
jasne od pracovného času oddeľuje. Z ustanovenia Smernice vyplýva rozdiel medzi pracovným časom
a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa Článku
6písm.b/Smernicezapočítavadoodpracovanýchhodínačas,ktorýsanezapočítavadoodpracovaných

hodín. Poukázal na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a jeho gramatický výklad.

48. Čo sa týka Článku 16 písm. b/ Smernice, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov o tzv. neutrálne
dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihliada ako kebyneexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a zníži sa počet dní,
resp. týždňov v tom ktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu
pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku, ktoré nemožno využiť na kompenzáciu pracovného času

z iných dní. To znamená, že predmetný deň, napríklad riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej žalobca
odpracuje podľa Článku 2 ods. 2 Smernice 0 hodín sa nemôže v rámci výpočtu pracovného času bez
ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas
alebo nie. V rámci Právneho poriadku SR sa na účely výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas
riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín, avšak na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa

Článku 6 písm. b/ Smernice sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín. K pojmu priemerný
čas žalovaný poukázal na Článok 6 písm. b/ Smernice, ktorý pojednáva o priemernom čase. Nemožno
hovoriť o doslovnom výklade, že každých sedem po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná
horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v Článku 16 písm. b/
pojednával v referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace a v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení Smernice a zabezpečiť dodržiavanie

zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Aj v ods. 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu
odchýlok tak, že treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálny partneri môžu uplatniť odchýlky
z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky musia príslušní pracovníci dostať
rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je
možné predpokladať, kde a kedy vypukne požiar alebo nastane situácia vyžadujúca si zásah. Príslušníci

Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života, zdravia, osôb
a ochrane majetku a je nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení predmetnej Smernice.
JednuznichustanovujeČlánok17ods.3písm.b/aČlánok16.Žalovanýpoukázalna§86ods.1zákona
č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

Nakoľko Smernice nepredpokladajú doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov má žalovaný za to, že
predmetná časť Smernice bola do Právneho poriadku SR transponovaná správne a je nevyhnutné, aby
sanaňuprivýpočtochprihliadalo.Aksasúdnestotožnísargumentácioužalovanéhovtejtočasti,žebola
transponovaná správne poukázal na to, že v zmysle ods. 15 preambuly Smernica poukazuje na potrebu
a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení a túto potrebu jasne definuje v Článku 17 ods. 3 písm.

b/ bodu 3i, kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje, že je potrebné sa odchýliť od Článku 16
štvormesačné referenčné obdobie, čím v Článku 19 ho rozširuje až na šesť mesiacov a v rovnakom
Článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Žalovaný má
za to, že pojem priemerný je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých sedem po sebe

nasledujúcich dní. Žalobca nesprávne vykladá pojmy pracovný čas a priemerný čas v zmysle Smernice.

49. Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom.
Žalovanému nie je zrejmé ako mu mohla vzniknúť uplatnená škoda, ktorú stanovil veľmi nejasným
spôsobom, keďže mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol

odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah
môže odpočívať, venovať sa inej činnosti, teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce. Má
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a vytvára podmienky na
oddych, spánok zamestnanca. Nevyžaduje sa v čase služobnej pohotovosti od žalobcu aktívna činnosť.

Počas nej nemusí žalobca uskutočňovať žiadny výkon práce z vlastnej iniciatívy, iba na základe pokynu
zamestnávateľa, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky jej trvania, napriek tomu zamestnávateľ
mu vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby
zásahu bude k dispozícii.

50. Žalobca mal možnosť pred nástupom na vykonávanie štátnej služby oboznámiť sa so všetkými
podmienkami jej výkonu, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete, ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona, ktoré zabezpečuje personálne oddelenie
centra podpory a vedel vopred o platových podmienkach služobnej pohotovosti, v služobnom čase,
o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného

času vzťahujú. Akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného
pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv, porušenia práva na
súkromie a rodinný život vyznie v kontexte uvedeného ako účelové konanie zo strany žalobcu.
Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení Smernice a len v rozsahu tohtoporušenia a žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúci ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku
údajného porušenia Smernice. Predmetom tohto konania nemôže byť doplatenie mzdy za služobnú
pohotovosť. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na

výkon štátnej služby hasiča.

51. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za premrštenú, neprimeranú aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je neporovnateľne vyššia.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne

primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní jej výšky treba vychádzať z dôkazov, ktoré jej
výšku preukazujú (napríklad H. E. A., C. N. A. E. C. P.). Zároveň vyjadril, že výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcej
sa poškodenia dobrej povesti s tým, že náhrada za porušenie iných osobnostných práv ako je
priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo

násilné činy. Zároveň poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/19/2020, v zmysle ktorého určenie
výškynárokunanáhradunemajetkovejujmyniejezáležitosťouvoľnejúvahy,ktoránepodliehažiadnemu
hodnoteniu. Jej základom je zistenie skutkových okolností. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného život. Či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere,

ktorá by odôvodňovala požadovanú výšku nemajetkovej ujmy. Tabuľku priloženú žalobcom nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval jej výšku, nakoľko upravuje iba výpočet rozdielu medzi
odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a žiadnym spôsobom neupravuje existenciu
porušenia Článku 6 písm. b/ Smernice ani existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy.

52.Žalobcakvyjadreniužalovanéhouviedol,ženiejemožnésúhlasiťsjehotvrdením,ženapríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru sa Smernica č. 2003/88/ES nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov
je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS zo dňa 12. 06. 1989.
Podľa názoru žalobcu Článok 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci
zborov zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby,

kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Vyplýva to aj z doterajšej
judikatúry ESD ako aj zo skutočnosti, že samotná Smernica č. 2003/88/ES v niektorých ustanoveniach
s takýmito zbormi počíta, napríklad v Článku 17 ods. 3. SR pri tvorbe právneho predpisu zákona č.
315/2001 Z. z. výslovne implementovala predmetnú Smernicu čo vyplýva z Prílohy č. 4 bod 6 zákona
a v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu

48 hodín maximálneho týždenného pracovného času ako je stanovený v Článku 6 písm. b/ Smernice
pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia. Žalobca má za to, že Smernica
č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom táto činnosť
určite nespadá pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany ako sa to mylne a zavádzajúco snaží tvrdiť
žalovaný.

53. K námietkam k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy sa žalovaný snaží súdu podsunúť tvrdenia,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Žalovanému i napriek rozsiahlej rozhodovacej praxe slovenských
súdov uniká, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením
úniového práva. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu

nemajetkovej ujmy použil žalobca na výpočet svojho nároku uvádzaný spôsob, ktorý bol v početných
rozhodnutiach súdov SR akceptovaný. Nakoľko nárok žalobcu sa nezakladá na tvrdení, že je za
výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak v nižšej sume, než za ostatný jeho služobný čas,
tak poukazovanie žalovaného na rozhodnutie SD EÚ č. C-742/19 je len snaha odvrátiť pozornosť
od predmetu súdneho sporu. Spôsob výpočtu žalovaného nároku nestanovuje, aký druh nároku si

žalobca uplatňuje, jedná sa o žalobcov spôsob výpočtu, ktorý si v žiadnom prípade neuplatňuje mzdový
nárok. Aj žalovanému by malo byť známe, že slovenská právna úprava neobsahuje spôsob výpočtu
náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva. Spôsob výpočtu využitý žalobcom je logickým
a zákonným spôsobom stanovením primeraného odškodnenia (použitím § 122 ods. 1, 2 písm. a/ zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore). Nemajetková ujma žalobcovi vznikla v dôsledku prekračovania

maximálneho pracovného času a s tým nevyhnutne súvisiacou stratou odpočinku, čím došlo k porušeniu
práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu zdravia s tým, že spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy je legitímny. Výška nároku aj s prihliadnutím na charakter a trvanie zásahu, ktorý
je niekoľkoročný a ktorým došlo k porušovaniu aj osobnostného práva na súkromný a rodinný životgarantované Článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj Článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/ Ústavy SR,
podľa ktorého zamestnanci majú právo spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky primeraná.
Právo na odpočinok žalobcu aj napriek rozsiahlej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach iných

hasičov, ktorá sa zhoduje v tom, že žalobca nesprávne alebo vôbec netransponoval Smernicu do
vnútroštátneho poriadku SR je i naďalej porušované pričom žalobca sa nepokúsil o nápravu nesprávnej
transpozície Smernice, ale radšej neustále namieta nároky žalobcov a opakovane uvádza tvrdenia,
ktoré sú jednotne vyriešené. Povolanie hasiča je náročné, či už po psychickej alebo fyzickej stránke,
vyžaduje si 100 % pripravenosť a sústredenie, plní úlohy nielen pri ochrane majetku, ale aj zdravia

a životov osôb. Je preto dôležité, aby žalobcovi bolo zachované právo na regeneráciu tak telesného ako
aj psychického faktoru, odpočinok a venovanie sa rodine, záľubám, čo objektívne nemôže vykonávať
v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, kedy je povinný byť na pracovisku. Žalovanému uniká,
že o uplatnenie mzdového nároku by išlo vtedy, ak by bol nárok žalobcu odvodzovaný z ustanovení
zákona Smernice alebo iných právnych aktov, ktoré by priznávali žalobcovi právo na takýto mzdový
nárok, pričom by takýto mzdový nárok požadoval od svojho zamestnávateľa a nie od štátu. Skutočnosť,

že odvodzuje premlčanie nároku od splatnosti mzdy nemôže byť pojítkom toho, že ide o mzdový
nárok. K námietkam žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času u hasičov v referenčnom období uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú
členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48-hodinového týždenného pracovného času
aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením

referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa Článku 6 písm. b/ Smernice, preto
sú tieto námietky žalovaného irelevantné. Pokiaľ žalovaný poukazoval na referenčné obdobia obmedzil
sa na citáciu právnych predpisov, ale neuviedol, že by nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času. Žalobca poukázal na rozsudok SD č. C-254/18 zo dňa 11. 04. 2019,
v zmysle ktorého Článok 6, písm. b/, Článok 16, písm. b/ a Článok 19 prvý odsek Smernice č. 2003/88/

ES sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych dátumoch. Pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný
počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich

pevných referenčných období. Právna úprava SR na túto skutočnosť nereflektuje, neobsahuje žiadne
nástroje, ktoré by bránili v prekračovaní 48-hodinového týždenného pracovného času v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich šesť mesačných referenčných období. Maximálny týždenný pracovný čas
hasičov je sústavne prekračovaní a ich práva sú vyplývajúce z Článku 6 písm. b/ Smernice pravidelne
porušované.

54. Argumentácia žalovaného ohľadne porušovania Smernice v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím
a aplikáciou Smernice je nedôvodná, hoci sa žalovaný na aplikácii Smernice voči žalobcovi priamo
nepodieľa. Táto skutočnosť je bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú
z objektívnej zodpovednosti členského štátu a v prípade absencie alebo nesprávnej transpozície

Smerníc, ktoré majú priamy účinok. Osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené môžu sa domáhať
náhrady spôsobenej škody a zodpovednosť členského štátu platí v prípade každého porušenia bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má povinnosť
škodu nahradiť. Žalovaný SR je v spore pasívne vecne legitimovaný subjekt, za ktorý koná MV SR ako
ústredný štátny orgán do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný zbor.

55. K pojmom pracovný čas a priemerný čas žalobca uviedol, že podstatou sporu je, že služobná
pohotovosť sa mu nezapočítava do služobného pracovného času a nie je vykazovaná ako odpracovaný
čas, pričom práve preto alebo resp. vďaka tomu z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu
odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice, keďže takto evidenčne nie je prekračovaný

maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a žalobca si mylne tieto pojmy nevykladá ako sa to
snaží navodiť žalovaný. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, čo nie je
sporné a nie je ani podstatné, avšak nie je započítavaná do služobného pracovného času a už len
z jeho rozvrhnutia je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania aj jeho neprekračovania, o čom
žalovaný nepochybne vie a musí vedieť. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24 hodín

trvajúcej zmene, ktorá môže byť predĺžená výjazdom by mal mať žalobca dva dni voľna, avšak ani tieto
dva dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá, pretože je povinný absolvovať
rôzne kurzy, školenia, ktoré úrad plánuje spravidla na obdobie medzi služobnými zmenami. Tieto kurzy,
školenia, výcviky je povinný absolvovať a za tento čas nedostáva žiadnu odmenu, ale náhradné voľno,ktoré je povinný čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom dvakrát do roka vždy po pol roku
sa náhradné voľno nuluje, to znamená ak si ho nestihne vyčerpať prepadá bez náhrady. Žalobca je
nútený prednostne čerpať náhradné voľno, potom je problém s čerpaním dovoleniek. Kolektívne zmluvy,

ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov viedli k tomu, že ich postavenie sa
zhoršilo, keďže od 01. 01. 2022 nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu jednu hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo sedem na osem hodín denne, pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Poukazovanie
žalovaného na kolektívne zmluvy je absolútne irelevantná a nie je možné opomenúť, že aj kolektívne

zmluvy sú do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ak kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje
37,5-hodinový týždenný pracovný čas hasiča, čo nezodpovedá realite, keď tento dlhodobo a pravidelne
prekračuje uvedený rozsah. Kolektívne zmluvy stanovujú týždenný služobný čas hasičov len formálne.
Z judikatúry Súdneho dvora č. C-303/98, č. C-14/04, č. C-151/02 vyplýva, že takú služobnú pohotovosť
ako každý hasič vykonáva počas každej jednej 24-hodinovej zmeny, tzv. určená služobná pohotovosť
je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Uvedené vyplýva i zo samotného Zákonníka práce napriek

tomu, že tento a na služobný pomer hasičov vo všetkých ustanoveniach nevzťahuje. K prekračovaniu
maximálnej dĺžky pracovného času dochádza z dôvodu, že služobná pohotovosť hasičov je odčlenená
od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa snaží súd presvedčiť, že sa
na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48-hodinový týždenný služobný čas tak
ako to ustanovuje Smernica, resp., že nie je u hasičov ani prekračovaná. Z rozhodnutí Súdneho dvora

vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice.
Je nepochybné, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnejpohotovostidoslužobnéhočasuarozvrhnúťpríslušníkovislužobnýčastak,žetentopresiahne
maximálne stanovenú hranicu. Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

tejtopožiadavky.Jenepochybné,žezostranyžalovanéhodochádzakpriamemuporušovaniuSmernice,
ktorá nebola správne transponovaná a jej cieľ nebol dosiahnutý. Všetky súdne rozhodnutia, na ktoré
žalovaný poukazuje stanovili, že zo strany žalovaného nedošlo k správnej transpozícii úniového práva
do vnútroštátneho poriadku SR a žalovaný si vyberá z rozhodovacej praxe len tie útržky, ktoré mu
vyhovujú. Článok 17 ods. 1 Smernice sa na hasičov vôbec nevzťahuje a rovnako zavádzajúce je

tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas,
kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je na PN. K výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný
považuje za neprimeranú, premrštenú v porovnaní s výškou náhrada priznávaných obetiam trestných
činov žalobca poukázal na rozhodnutia KS v BB, ktorý sa k nej opakovane vyjadroval a uviedol, že
vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi, tak ako to namieta žalovaný.
Prisúdená náhrada neprevyšuje náhrady priznávané napríklad obetiam trestných činov a neobstojí ani
argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia
oochraneosobnostiboliaplikovanélennazákladeanalógieakopodkladpreurčenievýškynemajetkovej
ujmy. Poukázal na rozhodnutie SD č. C-243/09 zo dňa 14. 10. 2023, podľa ktorého už len samotná

strata času odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody
porušením Článku 6 písm. b/ Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty času odpočinku, o ktorý
hasič prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času je dostatočná na priznanie
nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok do osobnostných práv žalobcu z hľadiska vnútroštátneho

práva. Žalobou teda žalobca neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne ako sa to žalovaný snaží zavádzajúco tvrdiť. Nesporným
faktom je, ktorý nespochybňuje ani žalovaný, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti sa nezapočítava
do celkového počtu odpracovaných hodín. Za žalované obdobie odpracoval žalobca 2048,58 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou

za odpracovaný pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza nielen
tým, že pravidelne odpracuje viac, ale aj tým, že žiadna z takýchto hodín sa mu nezapočítava do
služobného času. Poukazovanie na to, že za výkon tejto služobnej pohotovosti je riadne odmeňovaný,
táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému
porušovaniu Smernice. Skutočnosť, že je im poskytovaná náhrada pohybuje sa okolo 0,90 Eur za

hodinu, čiže menej než je minimálna hodinová mzda pre najľahší stupeň náročnosti práce. Zároveň
všetky takéto hodiny sa žalobcovi nezapočítavajú ani na účely určenia výšky výsluhového dôchodku.56. K námietke miestnej príslušnosti zo strany žalovaného žalobca uviedol, že k zásahu do jeho práv
postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby v mieste výkonu štátnej služby
v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, preto námietka je nedôvodná a je daná podľa § 17 CSP

a otázka miestnej príslušnosti v obdobných konaniach bola nespočetne krát vyriešená a bolo ustálené,
že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť.

57. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že má za to, že doterajšie závery Krajského súdu
v Banskej Bystrici vo veci pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES na príslušníkov HaZZ nemajú oporu

v platnom právnom poriadku SR a vychádza len zo slovného pomenovania činnosti hasič bez toho, aby
bola bližšie skúmaná vnútroštátna právna úprava rozsahu pôsobnosti a činnosti organizácie, v rámci
ktorej žalobca vykonáva činnosť hasiča. Žalovaný má za to, že rozhodnutie SD EÚ v jednej konkrétnej
veci týkajúcej sa hasiča pracujúceho pre mesto L. nemožno paušalizovať do takej miery, že zamedzí
vnútroštátnemu súdu výklad v Článku 2 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS. Judikatúra SD EÚ je len
jedným z prameňov práva a nemožno ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor na vlastné

posúdenie konkrétnej veci o akej rozhoduje a je nevyhnutné, aby súd pri výklade tohto článku skúmal
v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, či ide o klasický pracovnoprávny
vzťah v zmysle ZP alebo o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona č. 315/2001,
resp. § 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. Platná právna úprava v SR jednoznačne stavia príslušníka hasiča
na rovnakú úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru zamestnanca štátu a možno

konštatovať, že pokiaľ Smernica Rady č. 89/391/EHS v Článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na
osobitné činnosti verejných služieb ako sú ozbrojené sily a polícia možno tieto charakteristiky v celom
rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a vyvodiť záver, že sa na neho predmetný článok
Smernice neuplatňuje. Žalovaný má potom za to, že Smernica Rady č. 89/391/EHS sa na HaZZ
neuplatňuje a teda sa na jeho služobný pomer nevzťahuje. Potom mal za to, že žalobca nie je aktívne

vecne legitimovaný subjekt a zároveň dodal, že otázka správnej transpozície Smerníc do vnútroštátnych
poriadkov členských štátov patrí do pôsobnosti Európskej komisie, ktorá ako jediný orgán môže vytvárať
kroky proti členským štátom, ktorým sa nepodarí transponovať akúkoľvek Smernicu do vnútroštátneho
poriadku. Voči žalovanému neexistuje žiadne konanie Európskej komisie vo veci Smernice č. 2003/88/
ES a teda majú za to, že ani samotná Európska komisia nepovažuje zákon č. 315/2001, ktorý by spadal

do pôsobnosti Smernice.

58. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal predmetný zásah a všeobecné
tvrdenie z repliky, že došlo k porušeniu jeho práv, či už v 4, 6 alebo 12 mesačných referenčných
obdobiach žalovaný považuje len za naplnenie bremena tvrdenia bez naplnenia bremena dôkazu.

Poukázal na Nález ÚS SR č. IÚS 24/19 zo dňa 09. 06. 2020 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/52/10.
Žalovaný poukázal, že ak sa žalobca odvoláva čisto na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej
Bystrici tak žalovaný poukazuje na rozhodovaciu prax ostatných súdov SR, keďže ide o náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorý je ovládaný zásadou individuality, každý sa posudzuje jednotlivo a v SR
neexistuje konsenzus na predmetnej otázke a Krajský súd v Banskej Bystrici zásadným spôsobom

vybočuje z línie rozhodovania iných súdov SR v obdobných prípadoch, kde z iných rozhodnutí vyplýva,
že so spôsobom rozhodovania KS v BB ohľadom výpočtu nemajetkovej ujmy nemožno súhlasiť.
Zároveň poukázal na rozhodovanie Krajského súdu v Košiciach, ktorý priznal, že spočiatku súdy
prihliadali na predmetný spôsob výpočtu ako na prípustný na výpočet nemajetkovej ujmy, avšak
s ohľadom na rozhodnutia NS SR ohľadom podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj zásadnú rozdielnosť

pojmov nemajetková ujma a skutočná škoda od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.
Žalovaný má za to, že judikatúra Súdneho dvora EÚ nebráni tomu, aby služobná pohotovosť bola
rozdielne ohodnotená oproti výkonu štátnej služby, to znamená, že žalobca nemá nárok na náhradu
akéhosi doplatku za finančný rozdiel v odmene za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a žalobca
sa snaží obchádzať zákon, resp. judikatúru SD. Žalovaný poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej výšky a má prihliadnuť na všetky
okolnosti prípadu a určiť výšku nemajetkovej ujmy tak, že na výpočty žalobcu neprihliadne. Skutočnosť,
že by žalovaný nesprávne transponoval Smernicu č. 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá
automaticky porušenie Článku 6, písm. b/ Smernice. Ak by aj súd uvedené konštatoval musí skúmať
samotné porušenie uvedeného článku vo forme nemajetkovej ujmy a nesúhlasí s argumentáciou, že

uvedený článok vo vzťahu k žalobcovi bol porušený z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice,
nakoľko predmetná argumentácia je v rozpore s logikou právnych noriem. Z uvedeného vyplýva, že bez
bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle Článku 2 Smernice s prihliadnutím na
dni neutrálne podľa Článku 16, písm. b/ a na referenčné obdobie podľa Článku 19 nemožno konštatovať,že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral Smernicu do Právneho poriadku SR, že by skutočnosť,
že žalovaný nesprávny alebo neúplne prebral Smernicu do Právneho poriadku SR zakladala porušenie
predmetného článku, t. j. nebola správne transponovaná, nemôže automaticky zakladať domnienku, že

žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je povinnosťou žalobcu
preukázať porušenie Článku 6, písm. b/ vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v konaní úspešný.
Žalovaný mal za to, že konštatovanie nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť v priamej príčinnej
súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou. Je preto nevyhnutné, aby súd skúmal,
či pri priamej aplikácii Smernice aj skutočne došlo k jej porušeniu, ak áno, tak v akom rozsahu došlo

k ujme na nemajetkovej, teda vnútornej sfére žalobcu.

59. Žalovaný opakovane poukázal na rozhodnutia iných súdov SR ohľadne výšky nemajetkovej ujmy
a mal za to, že súdna prax ustálila rozsah 1 500 Eur až 2 500 Eur. Poukázal na rozhodnutia KS
v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023, sp. zn. 6Co/35/2022, sp. zn. 6Co/60/2022, sp. zn. 11Co/222/2020,
sp. zn. 11CoPr/4/2020, kde bola priznaná výška nemajetkovej ujmy 2 000 Eur. Zároveň poukázal na

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorými došlo k zrušeniu prvostupňových rozsudkov z dôvodu,
že bolo konštatované, že priznaná suma je nedôvodne vysoká.

60. Žalovaný mal za to, že žaloba nie je dôvodná, lebo nedošlo k zásahu do práv žalobcu podľa Článku
6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES a neexistuje dôvod, aby mu bola priznaná náhrad nemajetkovej

ujmy v akejkoľvek výške.

61. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

62. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

63. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

64. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

65. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo

rozvrhnutia služobného času:
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom

určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

66. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavomzáujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v

kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

67. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,

ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods. 3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

68. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

69. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a

je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

70. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje

najmä:
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).
71. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 6 262,51 Eur na tom

skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej

únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

72. Súd mal za to, že má právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi

súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaný v takomto spore je štát je bez právneho významu.
Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy.

73.Vprípadeabsenciealebonesprávnejtranspozíciesmerníc,akoprávnychaktovEurópskejúnie,ktoré
majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľavnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého

príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho

poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

74. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje na
§ 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala

skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní
uvádza vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej
služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom
obvode Okresného súdu Banská Bystrica, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku
námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

75. Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru s miestom výkonu práce Banská Bystrica, Komenského 27. Do služobného
pomeru bol prijatý rozhodnutím Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru Banská
Bystrica, so sídlom Komenského 27 zo dňa 01. 03. 2017 dňom 01. 03. 2017 podľa § 20 ods. 7 zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu vykonáva vo funkcii od 01. 11. 2024
hasič záchranár špecialista, predtým hasič záchranár na OR HaZZ Banská Bystrica.

76. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného Článkom 6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES za obdobie 01. 07.

2021 do 30. 06. 2024 vrátane v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z..

77. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcov je súd v rámci svojej právomoci oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo

k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní Smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku SR
zákona č. 315/2001 Z. z.. Súd skúmal, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom Článku 6 písm. b/
Smernice č. 2003/88/ES.

78. V konaní bolo sporné, či došlo k preukázaniu, že štát neprebral Smernicu vyššie citovanú do zákona

o HaZZ správne. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika
ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať a zodpovednosť členských štátov a ich orgánov
pri aplikácii komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe
princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť členského

štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie a osoby, ktoré sú takýmto konaním
poškodené sa môžu domáhať voči štátu náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu je absolútna
a objektívna, ktorej sa členský štát nemôže zbaviť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene
členského štátu škodu spôsobil. Uvedené vyplýva z Článku 144 ods. 1 Ústavy SR, Článku 7 ods. 2
Ústavy SR a Článku 7 ods. 5 Ústavy SR, z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ z rozsudku č.

k. C-106/1977 zo dňa 09. 03. 1978, z rozsudku č. k. C-429/2009 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci J. H.
a podľa uvedeného rozsudku Článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/1988 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Pravidlo ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v súvislosti s ktorou je

výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 Smernice
do vnútroštátneho práva nemožno odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov. Členské
štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti tohto článku tak, že uplatnenie tohto nároku budú
napríklad viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Uvedený článok mápriamy účinok, priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi.

79. Súd mal v konaní za preukázané, že Smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku
SR, a to do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore a ustanovenia tohto
zákona sú v rozpore s Článkom 2 ods. 1 a Článkom 6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES. Z prílohy č.
4 k zákonu č. 315/2001 Z. z. v bode 6 sa uvádza, že do zákona bola prebratá aj predmetná Smernica
a teda deklaruje jej prebratie do nášho zákona, avšak napriek tomu zákon umožňuje služobnému

úradu, aby pracovný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že pravidelne a sústavne prekračuje Smernicou
stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, tak ako ho stanovuje Smernica a judikatúra
Súdneho dvora, keďže základný problém vyplýva z pojmu pracovný čas. Pojem pracovný čas vymedzuje
Článok 2 ods. 1 Smernice a Článok 2 ods. 2 Smernice definuje pojem čas odpočinku s tým, že
z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem pracovný čas je potrebné definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov a z judikatúry Súdneho dvora konštantne vyplýva, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti
treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času
a rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
vprípadepotreby(rozsudokSúdnehodvorač.k.C-397/2001,č.k.C-14/2004).PodľarozsudkuSúdneho

dvora č. k. C-518/2015 členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do
verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto Smernice,
ktorý definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku a Článok 15 Smernice neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu pracovný čas ako je uvedená
v tomto článku a Článok 2 Smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník

trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút, čo do značnej miery
ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam sa má považovať za pracovný čas.

80. Vnútroštátny predpis zákon o HaZZ vymedzuje služobný čas v § 85 ods. 1 a 2 ako časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu a stanovuje, že

služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. V ustanoveniach § 86 až 94 tohto zákona upravuje
podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a vymedzuje pojmy
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe nepretržitý odpočinok medzi
služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia tak nevyplýva, že by služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a tak ako vyplýva
zpredloženýchlistinnýchdôkazovzostranyžalobcuniejepovažovanázasúčasťslužobnéhočasuačas
služobnej pohotovosti sa nezapočítava do služobného pracovného času, v čom je rozpor s úniovým
právom Článkom 2 ods. 1 Smernice a Judikatúrou Súdneho dvora.

81. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech

komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského

štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia

účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajúpriamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné

a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES
má priamy účinok (rozsudok C - 429/09 vo veci J. H.), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré

môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie
súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto
škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho

poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001
Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001 Z. z. (bod
15. až 33. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.

Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného
služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že
zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou
v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby

a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe,ktorásaurčujeakopercentozčastislužobnéhopríjmu.Rozlíšenievyplývaz§122ods.3zákona,
pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je
štátnou službou. Podľa citovanej Smernice č. 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica
pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť.
Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva

žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne
závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

82. Súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, v ktorej namietal nesprávne právne

posúdenie pôsobnosti smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Zároveň namietal, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09 sa týkalo
„mestského hasiča“, preto ho nebolo možné považovať za smerodajné, resp., že smernica sa na

žalobcu nevzťahovala v plnom rozsahu. Čo sa týka tejto argumentácie žalovaného, tak je totožná s
jeho procesnou obranou, ktorú prezentoval v konaní na okresnom súde ako aj v iných konaniach, o
ktorých rozhodoval odvolací súd. Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej
inštancie, a to bez ohľadu na dopad vo vzťahu k záväznosti rozhodnutí SD EÚ, od ktorých niet dôvodu
sa odchýliť, a to vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b)

Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosť hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú

svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice
pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je
členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam, keď za pracovníka sa považuje každý,
kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávnehovzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle
právaúnie.Uvedenéznamenáto,žečiniektojepodľavnútroštátnehoprávadobrovoľnýmhasičomalebo
profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná a na

takéhotopracovníkasavzťahujúustanoveniaSmernice(viďrozsudkyvoveciC-397/01ažC-403/01,C
- 429/09, C - 518/15). Vzhľadom na vyššie uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného,
že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič
plní svoje úlohy v pracovnom, resp. v služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písmena b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred štátnymi súdmi (rozsudok vo veci C - 429/09 vo veci H. body 33. až 35.). Členské
štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) 15Co/157/2023 Smernice
tak, aby uplatnenie z neho plynúce nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom

obmedzovali (C - 397/01 bod 99., C - 4 do 129/09 body 35. a 52.). SD EÚ judikoval, a to opakovane, že
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
dennéhoalebotýždennéhopracovnéhočasu(C-397/01bod95.)akonštatoval,žepracovnápohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C - 437/08

bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas stanovený
Smernicou (rozsudok vo veci C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej
pohotovosti musel byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, a to po

celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné pracovnú pohotovosť započítať do pracovného času
žalobcu, pričom to, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1
zákona, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa
na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je preto nedôvodná. Z aktuálnej judikatúry SD EÚ totiž vyplýva, že v prípade, ak povaha

a rozsah povinnosti a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžaduje jeho fyzickú
prítomnosť na mieste výkonu práce, respektíve povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii
a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti, sú takej povahy, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci
ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojím vlastným záujmom predstavuje

táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď rozsudok vo veci C - 214/20, C - 580/19,
C - 344/19).

83. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá

na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2021 až jún 2024 možno konštatovať, že pri určení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od júla 2021 až
júna 2024 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES
dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva

na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času
žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných
práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná

náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

84. Žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho
z noriem Únie. Keďže bola porušená norma práva Únie, ktorá priznáva právo fyzickým osobámalebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva Únie mal za dostatočne závažné a medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť a o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Pokiaľ žalovaný namietal, že neexistuje príčinná

súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na to, že sú porušované jeho
práva a nežiadal náhradu škody, nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody s poukazom
na rozhodnutie SD EÚ C - 429/2009 a C - 445/2006 je v rozpore so zásadou efektivity uložiť
poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať právne prostriedky, ktoré majú k dispozícii, keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to nebolo možné od nich rozumne vyžadovať. Výkon

práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený
alebo nadmerne sťažený ak by od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch sa
vyžadovalo najprv uplatnenie svojich práv voči zamestnávateľovi, čo by znamenalo aj spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov
zabezpečiťjehododržiavanie.Článok6písm.b/Smernicenevyžaduje,abydotknutýpracovnícipožiadali
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek uplatnených týmto ustanovením.

85. Súd mal za to, že náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby zabezpečila skutočnú ochranu jeho práv. Právny poriadok SR nemá výslovnú
úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie
a ujma má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 OZ) a žalobca

ujmu preukázal. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že v rozpore s Článkom 6 písm. b/ Smernice
vžalovanomobdobíodpracovaltoľkohodínslužobnejpohotovosti,žejehopriemernýtýždennýpracovný
čas počas celého rozhodného obdobia presiahol 48 hodín. Žalobca predložil na preukázanie týchto
tvrdení o počte odpracovaných hodín doklady od zamestnávateľa a žalovaný na uvedené nenavrhol
žiadne dokazovanie.

86. Žalobca si správne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 11 a
§ 13 OZ, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahu aj účelu najbližšie k náhrade škody porušením
úniového práva. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto vzhľadom na zistený
skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka), čo súd prvej inštancie aj správne posúdil.

87. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody

žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, súd uvádza, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie
zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu

zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože

reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v
práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením.

88. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré

reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú
ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu
označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a
záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

89. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany
žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda.
Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť,
že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenúžalobcovi porušením práva Únie boli jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady
vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva únie, ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým

osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3.
medzi porušením práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice
priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín.
Toto ustanovenie 15Co/157/2023 Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo,

ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej
inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do nášho právneho poriadku transponované
správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol
48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas
služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil
zamestnávateľ žalobcu, že za žalované obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný

čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi
je potrebné považovať za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie,
ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s
judikatúrou SD EÚ.

90. Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. §

13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza
do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca.

Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný
ako členský štát 15Co/157/2023 Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej
škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade
ktorejdochádzavpeniazoch.Zákonnúmožnosťjejúhradyvpeniazochumožňuje§13ods.2OZpretože
junepodmieňujevýlučnesituáciamizníženiadôstojnostifyzickejosobyvznačnejmierealebojejvážnosti
v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na

intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto
túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok
NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

91. Žalobca v spore preukázal spôsobenú ujmu, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne

vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v žalovanom období 01. 07. 2021 do
30. 06. 2024 odpracoval takmer 2040,66 hodín služobnej pohotovosti. Žalobca na preukázanie svojho
tvrdeniaopočteodpracovanýchhodínpredložildokladyodsvojhozamestnávateľa,ktoréneboližiadnym
spôsobom spochybnené. Zásah do osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období
opakovanepracovalviacako48hodínpriemerne,atovrozporesčlánkom6písm.b)Smernicevspojení

s článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do
odpracovaného času. Ide o preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, a to konkrétne do jeho práva na
ochranu zdravia ako aj práva na súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na
pracovisku, pričom odpracoval viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej
rodiny, kedy s touto nemohol tráviť spoločný čas, čo nakoniec viedlo k rozvodu manželstva, nakoľko

musel byť v práci, bol unavený a nemohol sa podieľať na voľnočasových aktivitách rodiny. Prichádzal
tak o čas, ktorý by mohol venovať svojím najbližším deťom, prípadne rodičom, priateľom, záľubám, či
iným aktivitám, ktoré by nesúviseli s jeho pracovnou činnosťou, a ktoré by prospievali jeho relaxácii a
psychickej a fyzickej regenerácii. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške5 806,80 Eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od júla 2021
do konca júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122
ods. 1 zákona a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona, pričom

v konaní preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej
únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju nielen osobných, ale aj rodinných a
priateľských vzťahov a venovať sa iným aktivitám spojených s fyzickou a psychickou relaxáciou. Súd
poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku v bode 31, 32, 33, 34.

92. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času.
Nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne. Žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom
Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju
priateľských vzťahov a relaxácii a primeraná náhrada nemajetkovej ujmy je finančné odškodnenie, ktoré

sa rovná odmene, ktorú mu priznáva zákon ako pri nariadenej služobnej pohotovosti.

93. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas
služobnej pohotovosti odpočívať, venovať sa inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok a nie
je vyžadovaná aktívna činnosť, to znamená, že nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania

služobnej pohotovosti s poukazom na to, že nedochádza k nemajetkovej ujme, ktorú nepreukázal
anemánárok.Súdpoukazuje,žežalobcavykonávatakútoslužbunamiesteurčenomzamestnávateľom,
kde musí byť fyzicky prítomný bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej jej dĺžky trvania
a má vytvorené podmienky na oddych. Musí byť ale plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných

a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si súkromný čas, program, venovať sa svojím
vlastným potrebám je vylúčená. Jeho právo na odpočinok bolo dlhodobo porušované napriek tomu, že
žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.
Súd mal potom za to, že takto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná, zodpovedá
priznávaným náhradám v rámci uplatnených nárokov v obdobných veciach, čo je žalovanému známe

z rozhodovacej činnosti súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici a pokiaľ žalovaný poukazoval
na výšku nemajetkovej ujmy priznávanú obetiam násilných trestných činov alebo obetiam pri dopravných
nehodách vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie
a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, tak ako to
žalovaný namietal. Náhradu, ktorú súd priznal žalobcovi neprevyšuje náhrady priznávané v iných

prípadoch a neprekračuje päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, tak ako je to limitované pri odškodňovaní
podľa zákona o obetiach. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorí
prehodnotili priznávanú výšku nemajetkovej ujmy a stanovili spôsob výšky v rozsahu od 1 500 Eur až
do 2 500 Eur súd uvádza, že rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach nie sú záväznou judikatúrou pre
rozhodnutie v danej veci a všeobecný súd musí zohľadniť aj vlastnú rozhodovaciu činnosť v totožných

veciach v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako (Nález ÚS SR č.
III.ÚS 288/2017) a poukazuje na rozhodnutie v totožnej veci sp. zn. 20C/77/2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/61/2023, sp. zn. 20C/78/2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/116/2023, kedy súd rozhodoval totožné veci na základe
rovnakého porušenia zo strany žalovaného.

94. Záverom súd dodáva, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako
aj súdov druhej inštancie, pričom rozhodovacia činnosť v obdobných prípadoch ako v danej veci je
rozlišná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od
počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času. Niektoré súdy pri úvahe

o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú z toho, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne
nadväzovala na pracovný čas hasiča bolo v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín a niektoré súdy
priznávajú výšku nemajetkovej ujmy na základe voľnej úvahy. Súd si pri rozhodnutí v danej veci osvojil
spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy, tak ako to uviedol žalobca, považoval ho za
primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a zdravia a mal za to, že

uvedené je akceptované i zo strany odvolacieho súdu vo vzťahu k primeranosti výšky nemajetkovej ujmy
s porovnaním výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa priznáva za iné porušenia práva.95. Súd poukazuje na zákon č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2025, ktorým bol doplnený § 97 ods. 3 a na pojednávaní žalobca uviedol,
že napriek uvedenému stále dochádza k prekračovaniu nad 48 hodín.

96. Žalobca bol v konaní úspešný. Súd priznal žalobcovi podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. O výške trov bude rozhodnuté podľa
§ 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

Poučenie:

2 20C/46/2024

Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie v zmysle
zvláštneho predpisu.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 2. 4. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ostatné , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2025

Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2025