Uznesenie – Dedičské právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624202912
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624202912.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobkýň 1/ A. B. C., narodenej XX.
XXXXXX XXXX, D. E. F., B. X, 2/ maloletej C. C., narodenej XX. XXXXX XXXX, D. E. F., B. X, zastúpenej
zákonným zástupcom - otcom A. G. C., narodeným X. XXXXXXXXX XXXX, Svätá Mária, H. I. 46, obidve
zastúpené advokátskou kanceláriou PAULOVIČ & PARTNERS, s.r.o., Lučenec, Námestie Kubínyiho 7,

Lučenec, IČO: 54 322 120, proti žalovaným 1/ J. K., narodenému XX. XXXXXXXXX XXXX, H., L. XX,
zastúpenému advokátom JUDr. Marianom Holým, Brezno, Boženy Němcovej 1A, 2/ M. N., narodenému
XX. XXXX XXXX, J., O. XX, o určenie neplatnosti listiny o vydedení a o určenie, že dôvody vydedenia
nie sú dané, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec z 5. marca 2025 č. k.
18C/9/2024-308, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 5. marca 2025 č. k. 18C/9/2024-308 vo výroku I. a v závislom

výroku o trovách konania (III. výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 5. marca 2025 č. k. 18C/9/2024-308 (ďalej len ,,rozsudok súdu prvej
inštancie“) určil, že dôvody vydedenia, ktoré sú uvedené v Listine o vydedení zo dňa 13. apríla 2016

(ďalej len ,,listina o vydedení“) poručiteľom J. K., F. K., narodeným XX. XXXXX XXXX, rodné číslo:
XXXXXX/XXXX, naposledy bytom P. I. XX, zomrelým dňa 7. decembra 2022 (ďalej len ,,poručiteľ“
resp. ,,otec“), ktorou vydedil žalobkyňu 1/ a určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na jej potomkov,
nie sú dané (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). O nároku na náhradu trov konania
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (III. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyne 1/, 2/ (po pripustení vstupu

žalobkyne 2/ do konania s odkazom na uznesenie súdu prvej inštancie z 20. decembra 2024 č. k.
18C/9/2024-201) sa žalobou domáhali určenia, že listina o vydedení, ktorou poručiteľ vydedil žalobkyňu
1/ a určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na jej potomkov, je neplatná a dôvody vydedenia, ktoré
sú uvedené v listine o vydedení, nie sú dané.
1.1.1. Podľa názoru žalobkýň 1/, 2/ listina o vydedení je neplatná, pretože neobsahuje dôvod vydedenia,
respektíve dôvod vydedenia, ktorý je uvedený v listine o vydedení, nespĺňa zákonnú požiadavku

uvedenú v § 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OZ“
alebo ,,Občiansky zákonník“) z dôvodu jeho neurčitosti, a tým spôsobuje absolútnu neplatnosť listiny
o vydedení.
1.1.2. Tvrdenie poručiteľa, že by žalobkyňa 1/ o poručiteľa trvalo neprejavovala opravdivý záujem sa
nezakladá na pravde. Počas života poručiteľa sa o neho zaujímala a mala záujem sa s ním stretávať,
pričom jej nestretávanie sa s poručiteľom bolo zapríčinené odmietavým postojom samotného poručiteľa,

ktorý o stretávanie so žalobkyňou 1/ neprejavoval žiadny záujem.1.2. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene, pričom listinu
o vydedení považoval za platnú, určitú a zrozumiteľnú s tým, že dôvody vydedenia boli dané, nakoľko
poručiteľ sa so žalobkyňou 1/ chcel kontaktovať, avšak žalobkyňa 1/ neprejavila záujem o poručiteľa.

1.3. Žalovaný 2/ uznal nárok žalobkýň 1/, 2/.
1.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 1, § 39, § 469a ods. 1 písm. b), § 469a
ods. 2, 3, § 473 ods. 1, 2, § 475 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Občiansky zákonník“ alebo ,,OZ“), § 192, § 194 ods. 1, 2 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Civilný mimosporový poriadok“

alebo ,,CMP“), § 121, § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Civilný sporový poriadok“ alebo ,,CSP“).
1.5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že poručiteľ dňa 21. augusta 1993 uzavrel
manželstvo s matkou žalobkyne 1/, ktoré nebolo harmonické, čo viedlo matku žalobkyne 1/ k tomu, že
dňa 15. novembra 1996 opustila spoločnú domácnosť a spolu so žalobkyňou 1/ išli bývať k jej rodičom.
Dňa 2. mája 1997 bolo manželstvo rodičov žalobkyne 1/ rozvedené (žalobkyňa 1/ mala v tom čase

3 roky) a žalobkyňa 1/ bola zverená do osobnej starostlivosti matky. Dňa 22. augusta 1997 bol súdom
upravený styk poručiteľa so žalobkyňou 1/, a to dvakrát do mesiaca každú druhú a štvrtú sobotu v
mesiaci si mal poručiteľ žalobkyňu 1/ vyzdvihnúť ráno o 9.00 hodine a vrátiť ju späť matke o 16.00
hodine. Po rozvode manželstva a úprave styku s maloletou poručiteľ spočiatku mal záujem o stretávanie
sa so svojou dcérou. Pokusy o vyzdvihnutie žalobkyne 1/ si poručiteľ zapisoval do poznámkového bloku,

z ktorého vyplynulo, že žalobkyňu 1/ sa snažil vyzdvihnúť sedemkrát, z toho ale len 3 pokusy boli v
súdom stanovenom čase (13. septembra 1997, 27. septembra 1997 a 11. októbra 1997) a 4 pokusy boli
v mimo súdom určené časy (6. septembra 1997, 1. novembra 1997, 15. novembra 1997, 29. novembra
1997). Na vyzdvihnutie dcéry chodil poručiteľ aj so svedkami. Ani pri jednom pokuse však nebol úspešný
(buď žalobkyňa 1/ nebola doma alebo žalobkyňa 1/ nechcela ísť sama s poručiteľom).

1.5.1. Po neúspešných pokusoch o vyzdvihnutie žalobkyne 1/ (vo veku 3 rokov) poručiteľ na žalobkyňu
1/ zanevrel, prestal využívať súdom určený styk a aktívne ju nekontaktoval. To viedlo k tomu, že medzi
poručiteľom a žalobkyňou 1/ nebol vytvorený plnohodnotný vzťah otec - dcéra. Poručiteľ pociťoval veľkú
nenávisť voči rodine žalobkyne 1/, čo sa dotklo aj samotnej žalobkyne 1/ tým, že ju nekontaktoval,
nenavštevoval. Keď bola žalobkyňa 1/ dieťaťom a nebola v prítomnosti iného člena jej rodiny, tak sa

jej pri náhodných stretnutiach pozdravil. Pokiaľ bola v prítomnosti iného člena rodiny, napríklad s F. H.
(strýkom), tak ju ignoroval. Pri náhodnom stretnutí v obchode jej kúpil čokoládu. Keď bola žalobkyňa
1/ vekovo staršia, tak sa jej pri náhodných stretnutiach prestal zdraviť a pri osobných stretnutiach bol
odmietavý.
1.5.2. Ani žalobkyňa 1/ (vekovo staršia a rozumovo vyspelejšia) neprejavovala o poručiteľa (svojho otca)

záujem. Nenavštevovala ho, nekontaktovala, len pri náhodných stretnutiach sa pozdravila, na chvíľu
sa pristavila a raz v roku 2015 sa ho pokúsila navštíviť v nemocnici, kde bol hospitalizovaný. To viedlo
poručiteľa k tomu, že dňa 13. apríla 2016 spísal listinu o vydedení, ktorou žalobkyňu 1/ a jej potomkov
vydedil z dôvodu, že žalobkyňa 1/ o neho trvalo neprejavuje opravdivý záujem v zmysle § 469a ods.
1 písm. b) OZ.

1.5.3. Súd prvej inštancie podotkol, že pre posúdenie dôvodov vydedenia boli relevantné len udalosti,
ktoré sa odohrali do dňa 13. apríla 2016, kedy bola spísaná listina o vydedení [viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) z 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo 98/2018, R 10/2021],
preto pri posudzovaní dôvodov vydedenia súd prvej inštancie nebral do úvahy pozvanie poručiteľa na
promócie v roku 2018, či pozvanie na svadbu v roku 2019, čo sa udialo až po spísaní listiny o vydedení.

1.6. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou včasnosti podanej žaloby. Podľa uznesenia Okresného
súdu Lučenec z 25. marca 2024 č. k. 14D/960/2022-94 žaloba mala byť súdu prvej inštancie doručená
v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia (t. j. od 6. mája 2024).
1.6.1. Mesačná lehota na podanie žaloby začala plynúť podľa § 121 CSP dňa 6. mája 2024, pričom
posledný deň lehoty pripadol na deň 6. júna 2024. Pretože žaloba bola súdu prvej inštancie doručená

dňa 6. júna 2024, bola žaloba podaná včas.
1.7. Súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 sp. zn.
4Cdo/195/2017 uviedol, že zo zákona nevplýva, že by sa v listine o vydedení obligatórne vyžadovala
špecifikácia konkrétnych situácií, pre ktoré má byť potomok vydedený. Nevyhnutnou náležitosťou je
uvedenie predovšetkým zákonného dôvodu, čo listina o vydedení obsahuje a obsahuje aj odôvodnenie,

z ktorého je zrejmý dôvod vydedenia, preto sa jedná o určitý právny úkon, v ktorom boli obsiahnuté
všetky zákonnom požadované náležitosti, a tak žalobu v prevyšujúcej časti, ktorá zodpovedala
žalobnému nároku určenia neplatnosti listiny o vydedení, zamietol.1.8. Podľa názoru súdu prvej inštancie v posudzovanej veci boli dané formálne dôvody na vydedenie
žalobkyne 1/ zo strany poručiteľa v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ OZ, nakoľko žalobkyňa 1/ o poručiteľa
neprejavovala opravdivý záujem. Do spísania listiny o vydedení súd prvej inštancie mal preukázané,

že v roku 2015 žalobkyňa 1/ mala snahu navštíviť otca, keď bol hospitalizovaný, avšak aktívne ho nikdy
nenavštevovala, nekontaktovala. Pri náhodných stretnutiach sa mu pozdravila, nanajvýš prihovorila, to
však nemožno považovať za prejavovanie opravdivého záujmu, aký by sa od dcéry vo vzťahu k otcovi
očakával.
1.8.1. Na druhej strane nezáujem žalobkyne 1/ o poručiteľa bol vyvolaný v značnej miere samotným

poručiteľom. Keď poručiteľova bývalá manželka opustila so žalobkyňou 1/ spoločnú domácnosť (ktorú
viedla s poručiteľom) a zo strany súdu bol určený styk poručiteľa so žalobkyňou 1/, tak poručiteľ vyvíjal
len veľmi krátku dobu snahu, aby sa stretával so žalobkyňou 1/ (s dcérou). Po niekoľkých pokusoch o
jej vyzdvihnutie na ňu zanevrel a prestal sa o ňu aktívne zaujímať. Súd prvej inštancie mal preukázané,
že poručiteľ o styk so žalobkyňou 1/ v súdom stanovenom čase sa pokúsil len trikrát. V danom období
bola žalobkyňa 1/ vo veku 3 rokov. Pokiaľ sa žalobkyňa 1/ bála odísť sama s poručiteľom, respektíve

nechcela odísť od svojej matky, v dôsledku čoho odmietala styk so svojím otcom (poručiteľom), tak bol
to práve poručiteľ, ktorý ako otec mal byť dostatočne aktívny a usilovať o budovanie vzťahu so svojou
dcérou. Od žalobkyne 1/ v uvedenom období nebolo možné spravodlivo vyžadovať, aby išla sama s
poručiteľom, keď naňho nebola zvyknutá. Poručiteľ nevyužil ani možnosť, že by matka žalobkyne 1/ bola
pri styku prítomná, aby žalobkyňa 1/ danú situáciu lepšie zvládala. Bol to práve poručiteľ, ktorý ako otec

bol primárne povinný budovať si vzťah so svojou dcérou (žalobkyňou 1/), ak chcel od nej v budúcnosti
očakávať, aby o neho prejavovala dostatočný záujem.
1.8.2. Súd prvej inštancie mal za to, že minimálne do dosiahnutia 18-teho roku života žalobkyne 1/ (kým
bola maloletá, respektíve kým nedosiahla plnoletosť) bolo predovšetkým úlohou poručiteľa ako otca
a jej zákonného zástupcu, aby aktívne navštevoval žalobkyňu 1/, kontaktoval ju, bol pre ňu vzorom,

vychovávalju,pomáhaljejvškolskýchpovinnostiach,boljejoporouprizdravotných,čiinýchproblémoch
v živote, a tým prejavoval o ňu dostatočný záujem. Nič z toho však poručiteľ nerobil a nemohol tak od
nej po dosiahnutí plnoletosti legitímne očakávať, že bude o neho prejavovať opravdivý záujem. Ak v
dospievajúcom veku žalobkyne 1/ poručiteľ zisťoval informácie o svojej dcére cez tretie osoby, prípadne
ak si vyžiadal jej fotografiu (od tretej osoby), tak takéto správanie sa poručiteľa rozhodne nemožno

považovať za dostatočný prejavený záujem o svoju dcéru, ktorý by žalobkyňa 1/ mohla osobne pociťovať
a nadobudnúť tak presvedčenie, že jej otcovi na nej záleží. Príležitostné pozdravenie na ulici, kúpenie
čokolády pri náhodnom stretnutí v obchode alebo jedna návšteva stánku so zmrzlinou, kde pracovala v
cca 14-tich rokov (t. j. v období od 3 rokov do 17 rokov žalobkyne 1/) rozhodne nemožno považovať za
dostatočný záujem o vlastnú dcéru, aký by sa od rodiča vo vzťahu ku svojmu dieťaťu očakával.

1.8.3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že keď bola žalobkyňa 1/ už staršia, tak sa jej poručiteľ ani
riadne nezdravil a pri náhodných stretnutiach bol odmietavý. Pri zistení vážnych zdravotných problémov
svojej dcéry v roku 2016 sa na jej adresu vyjadroval dokonca až hanlivým spôsobom, čo preukazuje
dlhodobý nezáujem o žalobkyňu 1/ a negatívny postoj k nej.
1.8.4. Poručiteľov pasívny postoj k žalobkyni 1/ nemožno obhájiť ani tvrdeným bránením jeho styku s

dcérou zo strany jej matky, či jej starého otca. Len súd môže obmedzovať rodičovské práva a povinnosti,
kam nepochybne spadá aj styk otca s dieťaťom. Iný subjekt nie je k tomu oprávnený a poručiteľov
nezáujem o dcéru (žalobkyňu 1/) tak nemožno ospravedlniť zásahom, respektíve bránením zo strany
tretej osoby. Okrem toho za prípadné bránenie styku s poručiteľom (so svojím otcom) rozhodne nemôže
niesť zodpovednosť žalobkyňa 1/, ktorá bola v rozhodnej dobe malým dieťaťom.

1.8.5. Súd prvej inštancie ani nemal preukázané, že by poručiteľovi niekto aktívne, či dlhodobo bránil
v stretávaní sa so žalobkyňou 1/. Žalovaný 1/ tvrdil, že mu v tom bránila matka žalobkyne 1/, pričom
nekonkretizoval, akým konkrétnym spôsobom mu v tom malo byť bránené. Žalovaný 1/ v rámci svojho
výsluchu opísal situáciu, pri ktorej išiel s poručiteľom vyzdvihnúť dcéru, pričom keď zazvonili na zvonček,
tak nikto neotvoril a odišli preč. Súd prvej inštancie poukázal na poručiteľove poznámky, z ktorých

vyplynulo, že poručiteľ sa snažil o styk so žalobkyňou 1/ aj v dni, ktoré neboli súdom určené. Preto
nemožno dávať za vinu žalobkyni 1/, respektíve jej matke, ktorá ju mala v osobnej starostlivosti, že
žalobkyňu 1/ nepripravila v daný deň na styk s otcom (s poručiteľom), pretože nebola k tomu povinná.
Za zavádzajúce súd prvej inštancie považoval aj zápisy v poručiteľovom poznámkovom bloku, v ktorých
uvádzal poznámku ,,nedala“, nakoľko matka žalobkyne 1/ vo väčšine uvádzaných dní (konkrétne v

štyroch prípadoch) k príprave žalobkyne 1/ na styk s poručiteľom (otcom) nebola povinná a nemuseli
sa tak zdržiavať ani na adrese bydliska.
1.8.6. Súd prvej inštancie mal preukázané, že keď poručiteľ prišiel za žalobkyňou 1/ v súdom určené
dni, tak žalobkyňa 1/ s matkou sa doma nachádzali a nikto poručiteľovi nebránil k prevzatiu žalobkyne 1/.Súd prvej inštancie podotkol, že žalobkyňa 1/ v tom čase mala len 3 roky a keď mala ísť s poručiteľom
(s otcom) sama preč, tak sa rozplakala, v reakcii na čo poručiteľ odišiel.
1.8.7. Pokiaľ v stretávaní poručiteľa so žalobkyňou 1/ mal aktívne brániť starý otec žalobkyne 1/, ani

táto okolnosť nemôže ospravedlniť pasívny až ľahostajný postoj poručiteľa k žalobkyni 1/. Na riešenie
takýchto problémov fungujú orgány činné v trestnom konaní, pričom ani nebolo preukázané, že by sa
poručiteľ v minulosti obracal na zásah z ich strany, či riešenie danej situácie.
1.9. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (viď rozsudky z 29. februára
2012 sp. zn. 2Cdo 109/2010, z 30. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 123/2009, z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo

239/2009).
1.10.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobkyňa1/nemôžespravodlivoznášaťzákonnédôsledky
vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavovala opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám
poručiteľ tým, že žalobkyňu 1/ (svoju dcéru) zavrhol už od jej troch rokov. Po dosiahnutí plnoletosti
žalobkyne 1/ poručiteľ teda nemohol od nej legitímne žiadať, aby o neho prejavovala opravdivý záujem,
ako by sa od dcéry vo vzťahu k otcovi očakávalo, keď sám poručiteľ o ňu neprejavoval záujem, a to

už od jej detského veku, kedy žalobkyňa 1/ ako dieťa bola citovo zraniteľná a nepochybne dostatočný
nezáujem o jej osobu zo strany otca pociťovala. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody
na vydedenie v zmysle listiny o vydedení nie sú dané.
1.11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže
žalobkyne 1/, 2/ boli úspešné v časti o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, ale neboli úspešné

v časti o určenie neplatnosti listiny o vydedení, a teda ich úspešnosť v konaní bola 50 % a úspešnosť
žalovaných 1/, 2/ bola taktiež v rozsahu 50 %, preto súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal
právo na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku I. a do závislého výroku o trovách konania

(III. výrok), žalovaný 1/ podal včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.
2.2. Považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že listina o vydedení je platná, preto bola žaloba
v tejto časti nedôvodná.
2.3.Poukázalnato,želistinaovydedeníobsahujedvadôvody,prektorésaporučiteľrozhodolžalobkyňu

1/ vydediť. Jedná sa o neprejavovanie opravdivého záujmu žalobkyne o poručiteľa podľa § 469a ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Súčasne je však v listine uvedené, že žalobkyňa poručiteľovi
neposkytovala pomoc, čo je dôvod na vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka.
Ak súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia neboli dané, bolo potrebné sa pri rozhodovaní
zaoberať obidvomi dôvodmi, ktoré boli poručiteľom v listine o vydedení uvedené. Ak by bol totiž daný

aspoň jeden z nich, bolo potrebné určiť, ktorý z týchto dôvodov daný nebol.
2.3.1. Rozsudok súdu prvej inštancie ale neobsahuje odôvodnenie, prečo súd prvej inštancie
nepovažoval za daný dôvod vydedenia pre neposkytovanie potrebnej pomoci poručiteľovi zo strany
žalobkyne 1/. V tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa základné požiadavky na obsah
a odôvodnenie rozsudku.

2.3.2. Nie je potrebné, aby sa súd zaoberal všetkými argumentmi sporových strán, ktoré boli v konaní
uvedené. Je však potrebné sa aspoň zásadným spôsobom v odôvodnení vyporiadať so zásadnými a
relevantnými skutočnosťami, ktoré tvoria základ predmetu konania. Ak k tomuto dôvodu vydedenia súd
prvej inštancie neuviedol žiadne skutkové zistenia a ani vlastné právne závery, nie je ani sporovým
stranám daná možnosť tieto skutkové zistenia a právne závery v odvolaní vyvracať. Týmto nesprávnym

procesným postupom mu súd prvej inštancie znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva.
2.4. K splneniu podmienok vydedenia sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zaoberal len tým,
či žalobkyňa 1/ prejavovala o poručiteľa skutočný a opravdivý záujem. S odvolaním sa na rozhodnutia
najvyššieho súdu súd prvej inštancie uzavrel, že to bol práve poručiteľ, kto neprejavoval záujem o
žalobkyňu 1/ a v takom prípade nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu

potomkovi mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Skutočnosť, že poručiteľ neprejavoval záujem
o žalobkyňu 1/ (dcéru), malo vyplývať z vykonaného dokazovania s tým, že poručiteľ sa nepokúsil o
kontakt s dcérou na základe rozhodnutia súdu o úprave styku viac ako trikrát, vychádzajúc z neúplných
poznámokporučiteľa.Tietoneúplnépoznámkyvšaknemôžusvedčiťotom,žesavnasledujúcichrokoch
o styk so žalobkyňou 1/ nepokúšal vôbec.

2.4.1. Z výpovede bývalej manželky poručiteľa M. K. vyplynulo, že žalobkyňu 1/ poručiteľ vo viacerých
prípadoch čakal pred školou, pri náhodnom stretnutí ju oslovil a kúpil jej čokoládu a už v čase, kedy
chodila na strednú školu, išli na zmrzlinu do stánku v obci mimo ich bydliska, v ktorom cez prázdninypracovala. Pokusy otca o rozhovor žalobkyňa 1/ vždy ignorovala a aj kúpenú čokoládu odmietla so
slovami, že ona má svojho otca.
2.5. Uviedol, že až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie zistil (na základe upozornenie bývalej

partnerky poručiteľa), že v roku 1997 podal poručiteľ na Okresný súd Lučenec návrh na výkon
rozhodnutia vo vzťahu k realizácii styku so žalobkyňou 1/. V roku 1999 bol spis odstúpený na Okresný
súd Rimavská Sobota. Konanie bolo zastavené z toho dôvodu, že oprávnený (poručiteľ) neoznámil súdu
adresu, na ktorej sa matka so žalobkyňou 1/ zdržiavali. Opakovaný návrh bol posúdený ako duplicitný
a súd v konaní nepokračoval. Napriek tomu exekučné konanie trvalo dvanásť rokov a je zrejmé, že

poručiteľ mal záujem realizovať styk s dieťaťom (so žalobkyňou 1/) aspoň v rozsahu rozhodnutia súdu o
úprave styku (viď uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota z 31. augusta 2009 č. k. E/319/99-29,
prípis Okresného súdu Rimavská Sobota zo 6. októbra 2009 sp. zn. E 319/99).
2.5.1. Ak teda súd prvej inštancie pri ústnom odôvodňovaní rozsudku tvrdil, že ,,sme v právnom štáte a v
prípade, že poručiteľovi bolo bránené v styku s dcérou, mal si podať návrh na výkon rozhodnutia, avšak
ostal nečinný“, vychádzal z nepodložených informácií a z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

2.5.2. Bol to poručiteľ, ktorý bol aktívny a situáciu sa snažil riešiť výkonom rozhodnutia, avšak ani
desať rokov trvajúce konanie o výkon rozhodnutia zjavne neviedlo k náprave. Tieto skutočnosti tiež
vyvracajú skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že nezáujem žalobkyne 1/ o jeho osobu bol
vyvolaný nezáujmom samotného poručiteľa.
2.5.3. Ak bol návrh na výkon rozhodnutia podaný v roku 1999, je tiež logický záver, že sa o kontakt so

žalobkyňou 1/ poručiteľ zaujímal aj sám ešte pred podaním návrhu.
2.5.4. Okrem toho poručiteľ oznámil útok svojho bývalého svokra, teda starého otca žalobkyne 1/, pričom
dodatočne mu bolo predložené predvolanie na konfrontáciu na deň 3. júla 1997, ktorú zaslal Okresný
úradvyšetrovaniaLučenec.Jetedazjavné,žeútoknaporučiteľazostranyčlenarodinymatkyžalobkyne
1/ bol riadne oznámený a vo veci prebiehalo vyšetrovanie. Nemá informáciu o tom, ako bola celá vec

doriešená. Poručiteľ spomínal, že mu starý otec žalobkyne 1/ musel vyplatiť aj akési odškodné. Aj v
tomto prípade platí, že v konaní o úpravu styku so žalobkyňou 1/ poručiteľ útok na svoju osobu zo
strany bývalého svokra uvádzal a jeho tvrdenie nebolo matkou žalobkyne 1/ popreté. Zrejme teda bolo
pravdivé a malo priamu súvislosť s tým, že rodina H. bránila poručiteľovi v styku s vlastným dieťaťom
(viď predvolanie Okresného úradu vyšetrovania Lučenec na deň 3. júla 1997).

2.6. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie celkom nekriticky prijal ako preukázané závery tvrdenia
žalobkyne1/asvedkov,ktorýmisúmatkaasúrodencižalobkyne1/(M.Q.,svedkyňaD.I.asvedokF.H.).
2.6.1. Už v písomnom vyjadrení k dokazovaniu poukazoval na viaceré rozpory v ich výpovediach,
ktoré svedčia o tom, že všetky tieto výpovede boli pripravené, boli podávané podľa rovnakej schémy
a skutočnosti prezentované v rovnakom poradí. Napriek tomu sa ich tvrdenia rozchádzali nielen v

detailoch, ale niekedy aj v podstatných okolnostiach. Tieto výpovede boli nepochybne ovplyvnené
blízkym vzťahom k žalobkyniam 1/, 2/ a vo viacerých častiach zjavne účelové (napr. žalobkyňa 1/
a svedkovia opisovali situáciu, pri ktorej mala žalobkyňa 1/ pozvať poručiteľa na svoju promóciu, čo
spochybňuje vierohodnosť celých ich výpovedí).
2.6.2. Ak svedkovia z rodiny H. tvrdili, že pri náhodných stretnutiach s poručiteľom, pri ktorých bola

prítomná aj žalobkyňa 1/, poručiteľ odvracal hlavu a neodpovedal na ich pozdravy, svedčí to skôr o jeho
vzťahu k samotným svedkom, nie k žalobkyni 1/.
2.6.3. Žalobkyňa 1/ sa vyjadrila, že poručiteľ jej povedal, že mu rodina jej matky (rodina Brijakovcov)
veľmi ukrivdila. Ak im teda poručiteľ neodpovedal na pozdravy a pri stretnutiach odvracal hlavu, svedčí
to skutočne o jeho pocite krivdy, avšak nič to nevypovedá o vzťahu k žalobkyni 1/ a táto skutočnosť

ani nepreukazuje, že by žalobkyňu 1/ zavrhol a nechcel sa s ňou stretávať už v čase, kedy ešte bola
pomerne malá a mala možnosť s ním vytvoriť vzťah.
2.6.4. Ďalej poukázal na ďalšie viaceré rozpory vo výpovediach žalobkyne 1/ a svedkov, t. j. na situácie,
ktoré vo svojej výpovedi uviedla svedkyňa M. K. (bývalá manželka poručiteľa), napr. s kúpením čokolády
v obchode. Žalobkyňa 1/ spomínala pri výsluchu, že keď mala cca 15 rokov, chcel jej poručiteľ kúpiť

čokoládu, najskôr ju odmietala, nakoniec si ju zobrala a poďakovala. Svedkyňa M. K. vo svojej výpovedi
túto situáciu opísala, že vtedy žalobkyňa 1/ poručiteľovi uviedla, že ona ho ako otca neuznáva.
2.6.5. Svedkyňa M. ,,Sieranková“ tvrdila, že stará matka žalobkyne K. posielala poručiteľovi fotky (z
rôznych príležitostí týkajúcich sa žalobkyne), a to z vlastnej iniciatívy, on si ich nevyžiadal a K. H. vo
svojej výpovedi hovorila o jednej fotke, ktorú si sprostredkovane vyžiadal. To isté uviedli aj svedkovia D.

I. a F. H.. Svedkyňa K. H., ktorá mala fotografie zasielať, však uviedla, že sa jedná o jedinú fotografiu,
ktorú si poručiteľ vyžiadal cez sprostredkovateľa. O fotografii sa zmieňuje aj svedkyňa M. K., hovorí o
jednej fotke, ktorú získal sprostredkovane. Uvedený rozpor vo výpovediach nie je spomenutý v rozsudkusúdu prvej inštancie. Svedčí to opäť dotváraní si situácie matkou žalobkyne 1/ a svedkov v prospech
žalobkyne 1/ a spochybňuje to ich vierohodnosť.
2.6.6. Svedkyňa K. H. uviedla, že žalobkyňa 1/ išla na návštevu k poručiteľovi. Svedkyňa M. ,,Q.“ (matka

žalobkyne 1/) povedala, že k nemu nechodila, že pri ňom doma nebola ani raz, čo potvrdila aj samotná
žalobkyňa 1/. Opäť sa výpovede v podstatnej veci rozchádzajú, svedkyňa K. H. zrejme chcela dotvoriť
obraz o tom, ako žalobkyňa 1/ prejavovala záujem o poručiteľa. Svedok Q. Q. vo svojej výpovedi tvrdil,
že žalobkyni 1/ povedal, keď bola väčšia, aby išla za otcom. Išla za ním, avšak on o ňu neprejavil záujem.
Oproti tomu sama žalobkyňa 1/ uviedla, že za ním nikdy nebola. Výpoveď svedka Q. Q. preto tiež vyzerá,

akoby chcel situáciu vykresliť v prospech žalobkyne 1/.
2.6.7. Svedkovia M. Q., D. I. a F. H. pri otázke jeho právneho zástupcu, či žalobkyňa 1/ ponúkla
poručiteľovi pomoc pri jeho zdravotnom stave, všetci títo svedkovia zhodne uviedli, že keď ho chcela
navštíviť v nemocnici v roku 2015, chcela mu tam ponúknuť aj pomoc. Podľa nich sa však poručiteľ
odmietol so žalobkyňou 1/ stretnúť. Ako následne vyplynulo z výpovedí týchto svedkov, informáciu
o odmietnutí stretnutia zo strany poručiteľa mali všetci svedkovia od D. I., ktorá si zo správania sa

žalobkyne 1/ túto informáciu vydedukovala, čo pri svojej výpovedi aj potvrdila. K tejto situácii sa
vyjadroval aj svedok C., ktorý uviedol, že žalobkyňa 1/ sa k poručiteľovi na oddelenie nedostala z toho
dôvodu, že oddelenie bolo uzatvorené. Aj táto časť výpovedí svedkov M. Q., D. I. a F. H. svedčí o tom,
že sa na výpoveď pred súdom pripravovali spoločne. Tvrdenia uvádzali nielen zhodne, ale dokonca
rovnakými slovami.

2.7. Podľa neho je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci,
keď prijal jednoznačný záver, že poručiteľ neprejavoval záujem o žalobkyňu 1/.
2.8. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
žalovanému 1/ prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobkyne 1/, 2/ sa k odvolaniu žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie nevyjadrili.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že dedičom po nebohom poručiteľovi
mala byť žalobkyňa 1/, k čomu sa vyjadril i na začiatku pojednávania a toto stanovisko nezmenil.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) vrátane závislého výroku o trovách konania
(III. výrok) zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

6. Odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej
inštancie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a taktiež dôvodmi podaného odvolania, keďže
žalovaný1/(odvolateľ)vpodanomodvolanífaktickysvojímdispozičnýmúkonomvymedzilnielenrozsah,

ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

7. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného 1/ odvolací súd poukazuje na to, že podstatou práva
na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom
a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie.
7.1. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov [viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03).
7.2. Porušením práva na spravodlivý proces teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou

zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
7.3. Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).8. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“).

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).
8.1. Z judikatúry ESĽP aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods.
1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

9. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej

stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových
zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne

musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07,
I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

10. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v

rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá
i prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. I v konaní na súde prvej inštancie treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné len

vtedy, ak súd prvej inštancie po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a
prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.12. Porušenie práva na spravodlivý proces nezakladá samo tvrdenie strany o existencii tejto procesnej
vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie

zruší, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže
byť považované za správne (pozri napríklad uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2012 sp.
zn. 1MCdo/6/2010, zo 14. novembra 2012 sp. zn. 3Cdo/158/2012, z 26. februára 2013 sp. zn.
4Cdo/108/2012 alebo zo 7. marca 2013 sp. zn. 5Cdo/286/2012).

13. V posudzovanej veci predmetom sporu okrem iných bolo, že listina o vydedení poručiteľa (č. l. 8
spisu),ktorouporučiteľvydedilžalobkyňu1/aurčil,žedôsledkyvydedeniasavzťahujúajnajejpotomkov
(žalobkyňu 2/), nie sú dané.

14. Z obsahu listiny o vydedení je zrejmé, že poručiteľ v listine o vydedení ako dôvod vydedenia
žalobkyne1/uviedol:,,Mojadcérasaomňavôbecnezaujíma,trvaloneprejavujeopravdivýzáujem,ktorý

by ako dcéra mala prejavovať voči svojmu otcovi. Vôbec sa nezaujíma o to, ako žijem, čo potrebujem
a či vôbec žijem. Trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako dcéra prejavovať mala a neposkytuje
mi pomoc (§ 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka). Určujem, že dôsledky vydedenia menovanej
dcéry sa vzťahujú aj na jej potomkov (§ 473 ods.2 Občianskeho zákonníka).“

15. Zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa 1/ sa o poručiteľa zaujímala, mala záujem sa s ním stretávať,
avšak poručiteľ o stretávanie sa so žalobkyňou 1/ neprejavoval žiadny záujem, a teda nestretávanie sa
žalobkyne 1/ s poručiteľom bolo zapríčinené odmietavým postojom samotného poručiteľa. V súvislosti
s dôvodom vydedenia poručiteľa, t. j. žalobkyňa 1/ neposkytovala poručiteľovi pomoc (§ 469a ods. 1
písm. a/ OZ), žalobkyňa 1/ poukázala na to, že ju poručiteľ nikdy nepožiadal o pomoc, pričom nie je

možné posúdiť, o akú pomoc sa malo jednať, kedy a za akých okolností mal poručiteľ pomoc potrebovať
a či prípadné neposkytnutie pomoci zo strany žalobkyne 1/ mohlo dosahovať intenzitu rozporu s dobrými
mravmi (č. l. 1 a nasl. spisu).
15.1. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe poukázal na nepriaznivý zdravotný stav poručiteľa s tým,
že žalobkyňa 1/ neposkytla poručiteľovi žiadnu pomoc v chorobe, hoci zdravotný stav poručiteľa bol

všeobecne známy.

16. Podľa § 469a ods. 1 OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi
neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o
poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

17. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie vôbec nereagoval
na prostriedky procesného útoku žalobkyne 1/ a prostriedky procesnej obrany žalovaného 1/ ohľadne
dôvodu neposkytnutia potrebnej pomoci poručiteľovi zo strany žalobkyne 1/ v chorobe alebo v iných
závažných prípadoch a či tieto dôvody boli v rozpore s dobrými mravmi, hoci dôvodom vydedenia bolo

aj neposkytnutie pomoci poručiteľovi zo strany žalobkyne 1/ (§ 469a ods. 1 písm. a/ OZ).

18. Odvolací súd konštatuje, že o neposkytnutie pomoci podľa § 469a ods. 1 písm. a) OZ pôjde najmä
vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a v starobe alebo v iných závažných
prípadoch neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na

svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc poskytnúť mohol. Potrebnosť pomoci na strane
poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom
prípade posudzovať na základe objektívnych okolností prípadu a s prihliadnutím na to, či dedičovo
správanie bolo, alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi, tzn. že tento dôvod zrejme nebude naplnený,
ak poručiteľ sám odmietol potrebnú pomoc zo strany potomka (vydedeného dediča) a zrejme ani vtedy,

ak vydedenému dedičovi v poskytnutí pomoci poručiteľovi bránili objektívne dôležité prekážky.

19. Keďže z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť účinne sa
zaoberať prostriedkami procesného útoku žalobkýň 1/, 2/ a prostriedkami procesnej obrany žalovaného
1/, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci, t. j. argumentami strán, či boli (neboli) v posudzovanej veci

dané dôvody vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. a) OZ, v posudzovanej veci došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces tým, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, preto je nepreskúmateľný.20. Odvolací súd dodáva, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, t. j. záujem, ktorý by mal
potomok prejavovať k poručiteľovi, je potrebné posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho
prípadu. Pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa § 469 ods. 1 písm. b) OZ je treba taktiež zisťovať, či

potomok mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť,
t. j. či poručiteľ mal sám reálny záujem sa s potomkom stýkať a udržovať s ním bežné príbuzenské
vzťahy. Ak je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho,
že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto
záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa

§ 469a ods. 1 písm. b) OZ je potrebné tiež zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť
o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám
záujem sa s dieťaťom sa stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Vydedenie totiž prichádza
do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka
osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí a nie, ak ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný,
prípadne kedy k nemu aj podstatne prispel.

21. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného 1/ odvolací súd poukazuje na to, že pri dôkaze
výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede svedka s prihliadnutím na to, aký má
svedok vzťah k stranám a k posudzovanej veci, aká je jeho rozumová a duševná vyspelosť, na okolnosti,
ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom na spôsob reprodukcie

týchto skutočností a na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota
odpovedať na otázky a podobne) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej
miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne
dopĺňajú). Celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti
tvrdených (preukazovaných) skutočností.

21.1. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie absentuje
posúdenie vierohodnosti výpovede jednotlivých svedkov, pričom je nepostačujúce, ak súd prvej
inštancie uviedol jedine obsah výpovede jednotlivých svedkov.
21.2. Z § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. V súvislosti s odvolacími argumentami žalovaného 1/, ktorý uviedol, že až po vyhlásení rozsudku
súdu prvej inštancie zistil (na základe upozornenie bývalej partnerky poručiteľa), že v roku 1997 podal
poručiteľnaOkresnýsúdLučenecnávrhnavýkonrozhodnutiavovzťahukrealizáciistykusožalobkyňou
1/, pričom až v odvolacom konaní predložil uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota z 31. augusta

2009 č. k. E/319/99-29, prípis Okresného súdu Rimavská Sobota zo 6. októbra 2009 zn. E 319/99
a zároveň poukázal na to, že útok zo strany starého otca žalobkyne 1/ na poručiteľa zo strany
člena rodiny matky žalobkyne 1/ bol riadne oznámený a vo veci prebiehalo vyšetrovanie a taktiež až
v odvolacom konaní predložil predvolanie Okresného úradu vyšetrovania PZ Lučenec poručiteľa na
deň 3. júla 1997, odvolací súd konštatuje, že už vo vyjadrení k žalobe žalovaný 1/ poukázal na to, že

má vedomosť o tom, že poručiteľ podal návrh na výkon rozhodnutia na Okresný súd Rimavská Sobota,
pričom cca v rokoch 1999-2000 v obci Ďubákovo napadol starý otec žalobkyne, zlomil mu nos a vyhrážal
sa mu s tým, že poručiteľ mal aj doklad od polície alebo z priestupkového konania (č. l. 37 a nasl.
spisu), preto pokiaľ žalovaný 1/ až v odvolacom konaní predložil listinné dôkazy (prostriedky procesnej
obrany), odvolací súd na prostriedky procesnej obrany žalovaného 1/, ktoré neboli uplatnené v konaní

pred súdom prvej inštancie, nemohol prihliadať, keďže nespĺňali procesné podmienky novoty v zmysle
ustanovenia § 366 CSP, nakoľko žalovaný 1/ nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že jedine primerané odôvodnené súdne rozhodnutie umožní stranám

oboznámiť sa so samotným výsledkom rozhodnutia, ale tiež pochopiť dôvody, na ktorých bolo založené
a zároveň len rozhodnutie spĺňajúce uvedené podmienky je preskúmateľné v inštančnom postupe, preto
rozsudok, ktorý neobsahuje základné atribúty, je možné považovať za závažný zásah konajúceho súdudo práva strany na spravodlivý proces, pričom daný zásah v tejto fáze konania (odvolacieho konania) je
možné odstrániť len zrušením napadnutého rozsudku pre jeho nepreskúmateľnosť.

24. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok) podľa
§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

25. V rámci dˇalšieho konania súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania rozhodne vo
veci samej takým spôsobom, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmatelˇné v zmysle zásad ustanovených
Civilným sporovým poriadkom, pričom sa vysporiada s tým, či v posudzovanej veci boli dané dôvody
vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka.
25.1. Odvolací súd konštatuje, že v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP musí súd prvej inštancie
vodôvodnenírozhodnutiapodaťvýkladopodstatnenostiazákonnostirozhodnutiaamusísavysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený
s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

28. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367

ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,

d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej

pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.