Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/60/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323011445
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323011445.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX, stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 04.04.2025, č.k. 11T/93/2023-237, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 11.12.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

Obžalovaný A. B. , nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. E. XXX, okres Galanta,

odsudzuje

Podľa § 158 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, § 38 ods. 2 Trestného zákona v znení
účinnom od 06.08.2024 , § 37 písm. m) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, na trest
odňatia slobody v trvaní 3 (tri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 súd obžalovanému výkon
uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona
v znení účinnom od 06.08.2024 určuje obžalovanému skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v
trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 ukladá trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu na 12 (dvanásť) mesiacov.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar.: XX.XX.XXXX
zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) zo dňa 04.04.2025, č.k. 11T/93/2023-237 uznaný za vinného, že
dňa 19.08.2023 v čase okolo 10:45 hodine vykonával ako vodič jazdu na osobnom motorovom vozidle
Peugeot 107 s evidenčným číslom C. v meste C., F. XXXX, kde sa dostatočne nevenoval vedeniuvozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri cúvaní z miesta mimo cesty od rodinného domu
prechádzajúc po cyklotrase na riadnu cestu si nevšimol cyklistu G. H., jazdiaceho po cyklotrase v
smere od Galanty, ktorému vytvoril náhlu prekážku, v dôsledku čoho cyklista narazil do pravej zadnej

časti uvedeného vozidla Peugeot, čím obvinený porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm.
h), § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, pričom pri nehode utrpel G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX/XX, I., Slovenská
republika, zranenia, a to pohmoždenie s podliatinou na ľavom stehne o veľkosti 10 x 5 cm, pohmoždenie
s podliatinou v driekovej oblasti vpravo, pohmoždenie v oblasti prsnej kosti s pohmatovou bolestivosťou,

zlomeninutelapravejkľúčnejkostisposunom,prasklinyIII-VIrebravpravo,resp.zlomeninybezposunu,
s dobou liečenia od 19.08.2023 do 16.10.2023, pričom v dôsledku predmetných zranení a ich liečenia
prostredníctvom vonkajšej fixácie bol poškodený G. H. obmedzený na obvyklom spôsobe života v
činnostiach ako (i) obliekanie/obúvanie, (ii) uskutočňovanie osobnej hygieny či (iii) manuálnej práce
vrátane prípravy stravy, a to až do skončenia nosenia vonkajšej fixácie dňa 16.10.2023,
teda inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona,

čím spáchal (nedbanlivostný) prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, účinného od
06.08.2024 s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona.
Za to mu prvostupňový súd uložil podľa § 158 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, s použitím
§ 2 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného
od 06.08.2024, § 37 písm. m) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, trest odňatia slobody v

trvaní 3 (tri) mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 súd
obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1
Trestného zákona účinného od 06.08.2024 určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 1
(jeden) rok. Poškodených zároveň podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal s ich nárokmi na
náhradu škody na civilný proces.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to proti všetkým jeho výrokom, pričom
odvolanie bolo následne predložené Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom
gramatickom tvare). Podané odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne, ktorá
uviedol nasledovné (skrátene):
2.1. Proti napadnutému rozsudku prvostupňového súdu podal obžalovaný odvolanie

- proti výroku o vine,
- proti výroku o treste,
- proti výroku o náhrade škody,
ktoré týmto odôvodnil nasledovne.
2.2. Odvolanie podal najmä z dôvodu, že v konaní sú podstatné chyby, ktoré napadnutým výrokom

rozsudku predchádzali a najmä pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení a tiež z dôvodu, že súd
sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Prvostupňový súd odôvodnil
výrok o vine obžalovaného sústavou dôkazov, z ktorých malo byť nepochybne zistené a preukázané
spáchanie skutku obžalovaným. Tento v danom prípade vychádzal z výpovedí svedkov, znaleckého
posudkuavypočutéhoznalca.Vprípravnomkonaníarovnakotakajvsúdnomkonanívšakpodľanázoru

obžalovaného nebol produkovaný žiaden relevantný nespochybniteľný priamy alebo nepriamy dôkaz,
ktorý by preukazoval, že skutok, pre ktorý je obžalovaný, napĺňa všetky obligatórne znaky trestného
činu kladeného mu za vinu, najmä subjektívnu stránku daného trestného činu. S ustáleným skutkovým
a právnym stavom uvedeným v rozsudku sa teda v celom rozsahu nemožno stotožniť. V danom prípade
kategoricky odmieta, že nehoda, ku ktorej prišlo dňa 19.08.2023 vykazuje znaky trestného činu ublíženia

na zdraví. Prvostupňový súd bol povinný vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu tak, aby mu
to umožnilo prijať spravodlivé a ničím nespochybniteľné rozhodnutie o jeho vine, k čomu v konečnom
dôsledku neprišlo.
2.3. Rozhodnutie o vine obžalovaného je podľa jeho názoru založené len na úvahe a domnienkach o
tom, ako sa trestný čin mohol a mal stať za použitia metódy umelej izolácie javov, čo mohlo byť síce

využité ako určitá vyšetrovacia metóda, avšak toto nie je postačujúce na preukázanie jeho viny. Závery
znalca Ing. Antona Guštara z odboru cestná doprava v Znaleckom posudku č. 33/2023 sú podľa názoru
obžalovanéhonepreskúmateľnéanekonzistentné.Znalecsatotižopieralvýlučneovšeobecnévnímanie
„poznania miesta“, namiesto vykonania miestnej obhliadky, čo znemožňuje objektívne zhodnotenie
konkrétnych podmienok v danom čase a priestore. Bez priamej obhliadky nemohol znalec relevantne

posúdiť výhľadové pomery vodiča pri cúvaní ani reálne možnosti včasného zaregistrovania cyklistu
prichádzajúceho vysokou rýchlosťou po cyklotrase, ktorý sa nachádzal za hustým kríkom. Z výsluchu
znalca na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2024 okrem iného vyplynulo: „V tomto prípade som miestnu
obhliadku nerobil, nakoľko poznám situáciu, poznám to miesto, pričom pri neskorších obhliadkach už ajtak môže byť všetko inak. Predmetná dopravná značka na č. 1. 193 znamená zvýšené nebezpečenstvo,
resp.pozornainénebezpečenstvo,kedydodatkovátabuľadávainformáciuaprecyklistujepotomjasné,
že majú dávať pozor na výjazd vozidiel. Záleží potom ako sa vodič zachová pri konkrétnej situácii. My

posudzujeme z technického hľadiska, či mal cyklista reagovať v momente poznania úmyslu vodiča vojsť
nacestu.Tumalreagovaťcyklista,aleprekrátkosťvzdialenostibynezabránilnehode...“.Znalecuvádza,
že znalecký posudok vypracoval ku dňu nehody, t. j. ku dňu 19.08.2023, čo nemôže byť pravda, nakoľko
v čase vypracovania znaleckého posudku nevykonal miestnu obhliadku (pozn. a teda ani približne v
čase nehody), nezistil rozsah porastu miestnej vegetácie v čase nehody, a teda jeho výpočty považuje

za nesprávne. Uvedené znamená, že do použitého programu PC crash vložil nepresné alebo chybné
vstupnéúdajeaparametre,čomohlobyťpríčinounesprávnychzáverovznalca.Znaleczároveňpracoval
lensodhadovanouváhouavýškoupoškodeného,pričomhmotnosťjeprizložitýchfyzikálnychvýpočtoch
smerodajný údaj. Znalecký posudok je nepreskúmateľný, keďže znalec nevykonal miestne zisťovanie,
hociprávevýhľadovépomerynamiestenehodybolikľúčovépreposúdeniemožnostíreakcieúčastníkov.
Znalecsaopierallenosvojusubjektívnuznalosťmiesta,čímopomenulaktuálnystavvegetácie—najmä

rozrastené kríky, konáre či vysokú trávu, ktoré mohli zásadne obmedziť výhľad vodiča aj cyklistu. Pri
vysokej rýchlosti cyklistu môže aj drobná vizuálna prekážka (napr. konár alebo list) výrazne skrátiť čas na
reakciu. Bez presného zhodnotenia týchto podmienok sú výpočty v posudku nepresné a závery znalca
technicky nedostatočné. Takýto posudok preto nemožno považovať za smerodajný podklad pre právne
posúdenie a rozhodnutie vo veci. Znalec navyše sám uvádzal, že „cyklista mal reagovať“, ale vzhľadom

na krátku vzdialenosť by ani jeho reakcia nehode nezabránila — čím vlastne potvrdzuje, že zásadnou
príčinou zrážky bola neprispôsobená rýchlosť cyklistu, nie konanie obžalovaného ako vodiča. V tomto
kontexte poukazuje na to, že sám znalec a napokon i prvostupňový súd v rámci odôvodnenia rozsudku
(str. 11 a 12) uviedol, že poškodený neprispôsobil jazdu na bicykli a jej rýchlosť napriek tomu, že podľa
znaleckých záverov ma mohol (na rozdiel od obžalovaného) spozorovať už na vzdialenosť 11,50 m

(!) pred zrážkou. Obžalovaný je toho názoru, že práve od tohto momentu mal a mohol poškodený aj
reagovať na situáciu pred sebou. Z tejto vzdialenosti, aj pri aplikácii tzv. reakčného času, ktorý znalec
ustálilna1sekundu,byprivčasnejreakciipoškodenéhoaprirešpektovanídopravnejznačkynazačiatku
cyklotrasy (ktorá vôbec nebola zohľadnená v znaleckom posudku), stihol spozornieť a prispôsobiť svoju
rýchlosť, prípadne úplne zastaviť. Znalec dokonca konštatoval, že je irelevantné, že poškodený videl

vozidlo v pohybe, s čím sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť, nakoľko práve z uvedeného dôvodu
mu mal resp. mohol byť jasný úmysel obžalovaného. Je preto toho názoru, že výpočty realizované
vo vypracovanom znaleckom posudku nie sú správne a nezohľadňujú skutočný stav veci. Z vyššie
uvedenýchdôvodovvrámcihlavnéhopojednávaniažiadal,abybolvypracovanýnovýznaleckýposudok,
ktorý by zohľadnil skutočnosti obžalovaným uvádzané vyššie. Tieto návrhy na doplnenie dokazovania

však boli súdom odmietnuté. V danom prípade tak bola porušená zásada, podľa ktorej ak vykonané
dôkazy v konaní pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny obžalovaného a nebude možné vykonať
iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod
obžaloby. Nevykonanie navrhovaného dôkazu zo strany obhajoby bolo podľa názoru obžalovaného
závažným porušením práva na obhajobu, ktoré malo vplyv na nesprávne právne posúdenie zisteného

skutku a mohlo mať vplyv aj na samotné ustálenie viny resp. neviny. Okrem iného je nutné zdôrazniť, že
z prístupovej cesty cúval veľmi pomaly, t. j. rýchlosťou 7 km/h, nakoľko bral do úvahy možnosť kolízie.
Vzhľadom na podmienky nemal objektívnu možnosť cyklistu skôr zaznamenať. Znalec na hlavnom
pojednávaní ďalej vypovedal: „Tu už cyklista mohol rozpoznať, že mu vodič vojde do cesty a v danom
momente rozpoznania nebezpečenstva nemal cyklista možnosť zabrániť nehode z rýchlosti svojej jazdy

20 km/h. “ Cyklista mal ako účastník cestnej premávky nielen povinnosť sledovať situáciu pred sebou,
ale aj primerane znížiť rýchlosť v mieste, kde bola dopravná značka upozorňujúca na možné križovanie
s vozidlami.
2.4. Obžalovaný trvá na tom, že si ako vodič splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona o cestnej
premávke, postupoval opatrne a s maximálnou mierou predvídavosti. Znalec vo svojom posudku

jednostranne kladie dôraz len na moment, kedy cyklista zaznamenal úmysel obžalovaného vstúpiť
na cyklotrasu, no úplne opomína povinnosť samotného cyklistu predchádzať nebezpečenstvu, ktoré
mu bolo vzhľadom na dopravné značenie a miestnu znalosť známe. Znalec vo svojom znaleckom
posudku rovnako opomenul zásadnú skutočnosť, a to, že cyklista s vedomosťou o možnosti výjazdu
motorových vozidiel z prístupovej cesty na cyklotrasu mal svoju jazdu prispôsobiť tejto okolnosti. Je

nepochybné, že v danom mieste sa nachádza dopravné značenie upozorňujúce na križovanie cyklotrasy
inou cestou, a teda poškodený mal predpokladať možný výjazd vozidla, osoby, zvieraťa alebo dieťaťa
z tejto vedľajšej komunikácie, najmä s ohľadom na skutočnosť, že ide o obývanú zónu s rodinnými
domami (t. j. obec). S prihliadnutím na uvedené mal cyklista jazdiť primerane pomalou rýchlosťou,ktorá by mu umožnila včasnú a bezpečnú reakciu na prípadnú prekážku. Nešlo teda o neočakávanú
situáciu, ale o predvídateľnú okolnosť, s ktorou bol cyklista povinný počítať. Navyše, aj v prípade, ak
by s motorovým vozidlom nevychádzal cúvaním, ale prednou časťou vozidla minimálnou rýchlosťou,

vzhľadom na štýl a rýchlosť jazdy cyklistu by k stretu pravdepodobne došlo aj tak a cyklista by narazil do
kapoty, nakoľko by sa poškodený objavil v zornom poli obžalovaného už neskoro. Z uvedeného vyplýva,
že poškodený si mal byť vedomý rizika vzniku prekážky na trase a tomu zodpovedajúcim spôsobom
upraviť jazdu — najmä rýchlosť a pozornosť. Obžalovaný zastáva názor, že s prihliadnutím na techniku
jazdy poškodeného, nebolo možné vzhľadom na prekážku (t. j. krík) zabrániť.

2.5. V rozsudku prvostupňový súd konštatuje: „Podľa výsledkov dokazovania súd vyrozumel a uzatvára,
že poškodený neprispôsobil jazdu na bicykli a jej rýchlosti napriek tomu, že podľa znaleckých záverov
už cca 11,50 m pred zrážkou mohol poškodený pozorovať a predpokladať a ďalší možný pohyb vozidla
obžalovaného, ktoré cúvalo kolmo smerom k cyklocestičke, do svojej jazdnej dráhy, kedy súce až vo
vzdialenosti 4,86 metra od miesta zrážky bol poškodenému jasný úmysel vodiča vojsť na cyklotrasu,
ktorá už bola príliš krátka na zamedzenie zrážke zo strany poškodeného (t. j. obžalovaný, ako je už

uvedené vyššie a plynie aj zo znaleckých záverov uvedených vyššie, vytvoril poškodenému prekážku
náhlu, poškodený jemu nie), no berúc do úvahy prevenčnú povinnosť - každého zakotvenú v § 415
Občianskeho zákonníka mal poškodený podľa názoru súdu už vo vzdialenosti cca 11,50 m pred zrážkou
(t. j. ešte v čase, keď sa ku zrážke len schyľovalo ako k jednej z možných eventualít skutkového deja)
spozornieť a prispôsobiť svoju rýchlosť ako cyklistu možnému podkladu/eventualite, že obžalovaný

predsa len nebude rešpektovať pravidlá cestnej premávky a neoprávnene vojde do jazdnej dráhy
poškodeného ako cyklistu na cyklocestičke (a to aj preto, že bol na možnosť prejazdu vozidiel cez
cyklocestičku upozornený výstražnou dopravnou značkou s dodatkovou tabuľou, o ktorej, ako sám pred
súdom uviedol, mal vedomosť). Prvostupňový súd v tomto ohľade nesúhlasí s názorom znalca Ing.
Guštaru či poškodeného, že ako v dopravnej situácii oprávnený účastník cestnej premávky (tu cyklista,

poškodený) nemusí nijak reagovať na možné/eventuálne porušenie predpisov povinným účastníkom
cestnej premávky (tu obžalovaným ako vodičom cúvajúceho vozidla, ktorý nesplnil svoje zákonné
povinnosti pri takom cúvaní bez dostatočného výhľadu).“
2.6. S poukazom na legálnu definíciu trestného činu spáchaného z nedbanlivosti uvedenú v § 16
Trestného zákona obžalovaný uvádza, že: (i) nemal vedomosť o tom, že svojim konaním môžem ohroziť

alebo porušiť právom chránený záujem a dokonca som sa na to ani nespoliehal a (ii) s prihliadnutím
na podmienky, prostredie a možnosti urobil všetko preto, aby ku zrážke neprišlo. Nakoľko znalec
nevykonal miestnu obhliadku pričom vychádzal len z jeho subjektívneho vnímania miesta a nebral do
úvahy prevenčnú povinnosť poškodeného je toho názoru, že závery znalca v znaleckom posudku sú
nepreskúmateľné, neúplné, nesprávne, čo z časti konštatoval aj samotný súd. Napriek uvedenému však

súd návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania zamietol. Aj s poukazom na vyššie uvedené má
obvinený za to, že zavinenie jeho osobe nebolo preukázané. O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti
ide podľa judikatúry len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu
chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Avšak je potrebné uviesť, že nedostatok jednej z
týchto zložiek znamená, že čin je nezavinený (R 6/1988). Zanedbanie potrebnej miery opatrnosti ako

predpoklad nedbanlivého zavinenia je potrebné vyvodzovať z konkrétnych skutkových zistení a riadne
zistených a vykonaných dôkazov pred súdom. Súčasťou rozhodnutia musí byť starostlivé zhodnotenie
všetkých okolností, ktoré viedli súd k názoru, že táto osoba náležitú opatrnosť nezachovala, a konala
teda zavinene. Rovnako súdy musia v tomto zmysle skúmať ako objektívne, tak aj subjektívne hľadisko
potrebnej miery opatrnosti, teda povinnosť aj možnosť obvineného predvídať vznik trestnoprávne

relevantného následku (primerane pozri nález Ústavného súdu Českej republiky z 31.mája 2016, IMI.
ÚS 2065/15-2). Ako napokon vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe, súd môže oprieť výrok o vine
aj o nepriame dôkazy, ale len za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú
a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré
v celku zhodne a spoľahlivo dokazujú všetky okolnosti obžalovaného skutku, teda všetky skutočnosti,

ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť len jediný záver
a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru a pritom usvedčujú z jeho spáchania práve obžalovaného.
2.7. Zabezpečené dôkazy v tomto prípade nie sú dostačujúce. Zo zabezpečených dôkazov je možné
dospieť k niekoľkým pravdepodobných skutkovým verziám, pričom bolo povinnosťou súdu prikloniť sa
k verzii, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia. V opačnom prípade tak dochádza k porušeniu princípu

rozhodovania v zmysle princípu in dubio pro reo a tým aj zásady prezumpcie neviny. Ani vysoký stupeň
podozrenia totiž sám o sebe nemôže byť predpokladom pre odsudzujúci výrok o vine a následne treste.
Zo základných zásad trestného konania, konkrétne zo zásady prezumpcie neviny upravenej v § 2 ods.
4 Trestného poriadku vyplýva, že obžalovanému musí byť vina preukázaná, obžalovaný nie je povinnýdokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak obžalovaný
niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti:
rovnako ak obžalovaný k svojmu tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také

tvrdenie je nepravdivé.
2.8. Vzhľadom k skutočnosti, že obžalovaný trvá na tom, že skutok kladený mu za vinu nevykazuje znaky
trestného činu, je toho názoru, že výrok o záväzku uhradiť poškodenému nárok na náhradu škody nie
je správny.
2.9. Pokiaľ ide o vyjadrenie k odvolaniu prokurátora, prokurátor v podanom odôvodnení odvolania,

ktorým namietal výšku a druh uloženého trestu poukazuje na str. 3 textu napadnutého rozsudku, že
konajúci súd obžalovanému pôvodne v trestnom rozkaze uložil podstate prísnejší trest, a to i napriek
zmene postoja obžalovaného k prejednávanej trestnej činnosti. K predmetnému si dovoľuje uviesť
(ako i sám prokurátor uvádza), že súd nie je viazaný skôr vydaným trestným rozkazom. Okrem iného
poukazuje na to, že súd pôvodne pri vydaní trestného rozkazu postupoval tzv. ex cathedra (od stola),
bez nariadenia hlavného pojednávania, a teda bez toho, aby priamo vnímal výpovede jednotlivých

procesných strán, svedkov, no najmä znalca z odboru cestná doprava. Predmetná argumentácia
prokurátora je vo vzťahu k ukladanému trestu podľa názoru obžalovaného irelevantná. V ďalšom
prokurátor poukazuje na to, že odôvodnenie vydaného rozsudku vo vzťahu k uloženému trestu a k
neuloženiu trestu zákazu činnosti je nepresvedčivé a arbitrárne. V tomto kontexte by chcel obžalovaný
poukázať na to, že podľa jeho názoru súd jasne a presvedčivo vysvetlil, z akého dôvodu videl zavinenie

na priebehu dopravnej nehody na strane poškodeného, z ktorého dôvodu nepristúpil k ukladaniu trestu
zákazu činnosti. Obžalovaný je toho názoru, že samotný výrok rozsudku a jeho odôvodnenie sú v
rozpore, kedy odôvodnenie rozsudku poukazuje (okrem iného) najmä na to, že zavinenie na skutkovom
deji svedčí práve v prospech poškodeného.
2.10. Vzhľadom na vyššie uvedené má obžalovaný za to, že vyššie uvedené chyby konania majú

vplyv na skutkový a následne právny stav a bez ich odstránenia je nutné konštatovať pochybnosti
o správnosti výroku o vine, treste a náhrade škody, a tým porušenie ustanovení Trestného zákona.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä po zhodnotení vykonaných dôkazov je toho názoru, že
bez akýchkoľvek pochybností prevažujú dôkazy v prospech obžalovaného. Z tohto dôvodu žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu pod č.k. 11T/93/2023-237, zo dňa 04.04.2025

v celom rozsahu zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Trestného poriadku, a postupom podľa § 322
ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, prípadne
aby sám odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že obžalovaného podľa
§ 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom pre
absenciu zavinenia.

3. Vyhlásený rozsudok prvostupňového súdu bol taktiež napadnutý odvolaním prokurátora
odôvodneným dňa 30.04.2025 voči výroku o treste obžalovaného v neprospech tohto, pričom z daného
podania vyplynulo najmä nasledovné:
3.1. Prvostupňový súd dňa 04.04.2025 napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného vinným zo
spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a uložil mu podmienečný trest vo

výmere 3 mesiace so skúšobnou dobou 1 rok. Poškodených odkázal na civilný proces.
3.2. Súd svoje rozhodnutie o treste zdôvodnil nasledovne: „Pokiaľ ide o ukladanie trestu, súd nesiahol
po ukladaní tzv. alternatívneho trestu (peňažný trest, trest povinnej práce, trest domáceho väzenia),
ale po uložení podmienečného trestu odňatia slobody, nakoľko v minulosti zahraničným súdom uložený
peňažný a iný trest evidentne neviedol u obžalovaného k plnej jeho náprave, pričom za ostatné roky

má evidovaných aj niekoľko priestupkov v cestnej premávke, t. j. nerešpektovanie pravidiel cestnej
premávky u neho prerástlo/vygradovalo až do trestnoprávne relevantnej roviny (napriek predošlému
trestnému odsúdeniu v zahraničí). Pre ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody však súd
priestor nevidel [s ohľadom na odpis registra trestov a priestupkové záznamy, ako je už uvedené vyššie,
u obžalovaného je podľa názoru súdu možné docieliť naplnenie účelu trestu aj cez podmienečný trest

odňatia slobody, podmienečne neodložiť výkon trestu odňatia slobody, napriek naplneniu zákonných
podmienok na taký postup v zmysle § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktoré naplnenie tu súd vidí,
by podľa názoru súdu predstavovalo z pohľadu účelu trestu neprípustné prísny a excesívny zásah do
osobnej slobody obžalovaného]. Súd mohol daný druh trestu ukladať v sadzbe až do 1 roka. Súd nezistil
u obžalovaného žiadne poľahčujúce okolnosti (síce sa spočiatku priznával k trestnej činnosti a ľutoval ju,

v konaní pred súdom však „otočil,, , vinu za skutok už videl v podstate na pleciach poškodeného) a jednu
priťažujúcu okolnosť v podobe predošlého zahraničného (nemeckého) odsúdenia za trestný čin, ktorý je
podľa názoru súdu (s ohľadom na výsledky dokazovania v podobe oboznámenia odpisu registra trestov
obžalovaného, kedy nebol procesnými stranami navrhnutý žiaden dôkaz k opaku) trestný aj v Slovenskejrepublike (§ 7b ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 294 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona; za skutok
spočívajúci v „nedovolenom ozbrojovaní" mu boli uložené 2 druhy trestu, z toho jeden peňažný, pričom
predmetný jediný záznam v odpise registra trestov obžalovaného z roku 2020 nenesie informáciu, že

by bolo toto odsúdenie zahladené, procesné strany v tomto ohľadne ani žiadne dôkazy súdu neponúkli
ani nenavrhli vykonať). Za takto zisteného stavu súd zvolil pre tu ukladaný podmienečný trest odňatia
slobody výmeru 3 mesiacov (pre nápravu obžalovaného a naplnenie účelu trestu pri zohľadnení zásad
ukladania trestu/sankcií podľa názoru súdu postačí aj uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici
zákonom ustanovenej trestnej sadzby, resp. na úrovni jej jednej štvrtiny; jemnejšia výmera by však

už nebola podľa názoru súdu spôsobilá naplniť účel trestu zakotvený v § 34 Trestného zákona). Súd
považuje túto výmeru za primeranú na naplnenie účelu trestu, kedy prísnejšia sadzba potrebná nie
je. Skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia mohol súd ukladať v rozmedzí 1 rok až 5 rokov, kedy
napokon súdom zvolená výmera 1 rok je podľa názoru súdu postačujúca na odsledovanie správania sa
obžalovanéhovrámcipodmienečnéhoodsúdenia(berúcdoúvahyjehodoterajšíživotaajtúskutočnosť,
že tu súdom zistená trestná činnosť je nedbanlivostnou, nie úmyselnou trestnou činnosťou). Súd nevidel

dôvodné súbežné ukladanie ďalšieho druhu trestu popri treste odňatia slobody (napr. v podobe zákazu
činnosti viesť motorové vozidlo), nakoľko tu išlo o nedbanlivostnú trestnú činnosť osoby, ktorá nie je
z pohľadu súdu z hľadiska jej charakteristiky (ako vyplynulo z pred súdom vykonaného dokazovania)
oplývajúca takým predpokladom/sklonom k trestnej činnosti, že by bolo potrebné účinok tu ukladaného
trestu zosilňovať a taký prípadný predpoklad/sklon k páchaniu trestnej činnosti korigovať/znižovať cez

súbežné ukladanie viacerých druhov trestov. Skrze tento rozsudok uložený trest považuje preto súd
za zákonný, primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci
vo svojom súhrne účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (s prihliadnutím na zásady ukladania
trestu/sankcií), a to tak z pohľadu generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej
činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v

budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať nebude (správnosť týchto záverov súdu, v prípade právoplatnosti
tohto rozsudku, však preverí až budúci čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného).“
3.3. S uvedeným postupom súdu vo vzťahu k uloženiu trestu sa prokurátor nestotožňuje, rovnako
tak so samotným odôvodnením takéhoto rozhodnutia. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest plní funkciu
ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie
(zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj
voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie

(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trestný zákon vychádza z myšlienky, že
základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby

bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Trestného
zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy.
3.4. Prokurátor má za to, že vyššie uvedenými ustanoveniami sa prvostupňový súd pri ukladaní trestu

neriadil. V prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že súd v danej trestnej veci vydal trestný rozkaz,
v ktorom uložil obžalovanému podmienečný trest 5 mesiacov so skúšobnou dobou 30 mesiacov. Súd
obžalovanému taktiež, ako v napádanom rozsudku neuložil zákaz činnosti. Súd pri ukladaní trestu
použil aj poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. l Trestného zákona), nakoľko sa obžalovaný v prípravnom
konaní od počiatku ku skutku priznával. Následne však na hlavnom pojednávaní obžalovaný (ako aj

sám súd v odôvodnení svojho rozsudku - otočil) a vyhlásil že je nevinný a popieral spáchanie skutku,
resp. svoje zavinenie na predmetnej dopravnej nehode. Súd, aj napriek zmene postoja obžalovaného,
mu v odcudzujúcom rozsudku vymeral podstatne nižší trest, pričom si dovolím poukázať na to, že aj
po novele účinnej od 06.08.2024 súd ukladal trest v rovnakej sadzbe, ako tomu bolo pred novelou
Trestného zákona. Samozrejme, obžalovaný si vedomý toho, že súd nie je viazaný skôr vydaným

trestným rozkazom, avšak v danom prípade, postoj súdu k ukladanému trestu, považuje za nesprávny
a arbitrárny, nakoľko aj samotné odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k uloženiu napádaného trestu
vyznieva nepresvedčivo. Ďalej má obžalovaný za to, že rozhodnutie súdu je arbitrárne vo vzťahu
k neuloženiu trestu zákazu činnosti, pričom prokuratúra takýto trest aj v záverečnej reči navrhovala.Súd iba poznamenal, že nevidel dôvod na uloženie ďalšieho druhu trestu popri treste odňatia slobody,
nakoľko išlo o nedbanlivostnú trestnú činnosť, pričom prihliadol aj na minulosť obžalovaného. S daným
názorom súdu sa nemožno stotožniť. Zákaz činnosti možno uložiť vtedy, ak je páchateľ odsúdený pre

trestnú činnosť, ktorej sa dopustil v súvislosti s činnosťou, o ktorej bol vyslovený zákaz. Je typickou
trestnou sankciou za porušenie pravidiel cestnej premávky, najmä za trestné činy spáchané v doprave. V
danom prípade, sa však neuloženie trestu zákazu činnosti obžalovanému, javí ako neprimerané, najmä
s poukazom na príliš mierny podmienečný trest odňatia slobody, na úplne spodnej hranici, v kontexte
úplnej zmeny postoja obžalovaného k prejednávanej trestnej veci na hlavnom pojednávaní.

3.5. Z uvedených dôvodov preto prokurátor navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o treste a aby v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku
obžalovanému uložil primeraný a zákonný trest.
4. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaného a prokurátora, prokurátor uviedol, že sa v celom rozsahu sa pridržiava podaného
odvolania zo strany prokurátora OP Galanta. Z napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu v

žiadnom smere nevyplýva, ako sa zmenili okolnosti oproti okolnostiam, kedy bol ukladaný daný trest
v trestnom rozkaze. Ďalej poukazuje najmä nato, že v trestnom rozkaze bola zohľadnená poľahčujúca
okolnosť, pričom obžalovaný počas hlavného pojednávania vyhlásil, že je nevinný, teda toto priznanie
anuloval. Vzhľadom na uvedené preto navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok čo do
výroku o treste, a aby v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil primeraný a zákonný trest

najmä s poukazom na výšku trestu uloženú už v trestnom rozkaze za súčasného uloženia trestu zákazu
činnosti. Taktiež poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn.: 5To/2/2015 a tunajšieho odvolacieho súdu
sp. zn.: 6To/80/2020 v zmysle ktorých vyplýva, že ak je uložený trest v trestnom rozkaze v určitej
výmere, druhu a nepríde k zmene okolnosti, súd by mal objasniť, z akého dôvodu ukladal iný trest ako
v konečnom rozhodnutí. Obhajkyňa na verejnom zasadnutí uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava

podaného odvolania. Zásadnou príčinou zrážky bola neprispôsobená rýchlosť cyklistu, nie konanie
obžalovanéhoakovodiča.Poukazujetiežnadopravnúznačku,ktoráupozorňovalacyklistunacyklotrase
na zvýšenú obozretnosť, ktorú mal cyklista dodržať. Vzhľadom na doposiaľ uvedené žiada, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm.
b), písm. c) Trestného poriadku a postupom podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec na nové

konanie a rozhodnutie, prípade aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak,
že obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutok nie
je trestným činom pre absenciu zavinenia. Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje, aby
súd spravodlivo rozhodol a rozhodnutie ponecháva na úvahe súdu.
5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný.
6. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316

Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniam obžalovaného a prokurátora nie je dôvod na ich
zamietnutie v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa
§ 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolania podali obžalovaný a prokurátor ako oprávnené osoby,
v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
7. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd

v prvom rade k záveru, že odvolanie obžalovaného (ako odvolanie podané v najširšom rozsahu) nie je
dôvodné.
8. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, považuje odvolací súd
za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady
trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného

procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako
i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd
dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
9. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
10. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace

proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako
ja to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom pred ukončením

dokazovania rozhodol o uplatnených návrhoch na doplnenie dokazovania (vo forme doplnenia resp.
opakovania znaleckého dokazovania znalcom z odboru cestná doprava) a to tak, že tieto podľa § 272
ods. 3 Trestného poriadku odmietol a uviedol, že okolnosti dôležité pre rozhodnutie súdu vyplynuli z už
skôr vykonaných dôkazov. Skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi
prvostupňového súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.
11. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto
mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
12. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,

vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotného obžalovaného. Sú to predovšetkým
svedecké výpovede poškodeného, ako aj závery znaleckých posudkov Ing. Antona Guštaru a MUDr.
Zdenka Moresa, doplnené o ich výpovede na hlavnom pojednávaní (s výnimkou MUDr. Moresa, ktorého
posudok bol v konaní len prečítaný). Štruktúra vyššie uvedených usvedčujúcich priamych aj nepriamych
dôkazov vytvára silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že

obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti, pre ktorú bol uznaný vinným.
13.Pokiaľideoustálenieskutkovéhodeja,prvostupňovýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuveľmi
podrobne rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa podrobne
vysporiadal s rozsiahlou obhajobnou argumentáciou obžalovaného, ktorú vzniesol v prevažnej časti
už pred vydaním napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého

rozsudku dal odpovede na všetky obhajobné námietky obžalovaného, ktoré sa z prevažnej časti
obsahovo kryjú s jeho odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového
súdu v plnom rozsahu stotožňuje a preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje zapotrebné opakovať odpovede, ktoré dal obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku.
14. V predmetnej veci bolo nesporné miesto a čas vzniku dopravnej nehody. Okrem poškodeného

možno samotný fakt, že vozidlo obžalovaného narazilo do tela poškodeného vyvodiť aj z výpovede
obžalovaného. Podstatou obhajobných námietok navyše nebolo tvrdenie, že k dopravnej nehode
neprišlo, ale že k tejto prišlo bez zavinenia obžalovaného, resp. z dôvodu tvrdeného zavinenia
poškodeného.
15. Pokiaľ obhajoba namieta, že súd neuveril procesnej obrane obžalovaného, naopak nekriticky

uveril najmä záverom znalca Guštaru, k tomuto je nutné dodať, že procesná obrana spočívala
primárne v inom právnom posúdení skutkového deja. Obhajoba vytýka znaleckému posudku neúplnosť
a nepreskúmateľnosť a túto primárne odvodzuje z faktu, že znalec iba odhadol výšku a váhu
poškodeného, ako aj faktu, že znalec nevykonal obhliadku mieste činu, ale odkázal na vlastnú
znalosť daného miesta. Pokiaľ ide o argument o postačujúcej znalosti mieste dopravnej nehody, aj zo
strany odvolacieho súdu sa možno stotožniť s vyjadrením, že obhliadka miesta dopravenej nehody

nie je nevyhnutne potrebná pri vypracovaní znaleckého posudku. Znalec zrozumiteľne a procesne
akceptovateľne uviedol, prečo obhliadku mieste nehody nepovažoval za spôsobilú priniesť podstatné
skutočnosti v rozsahu ním vypracovaného znaleckého posudku, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací
súd a zdôrazňuje, že zo zákonných ustanovení nevyhnutnosť takéhoto postupu nevyplýva a obhajoba
okrem všeobecných poukazov konkrétne neuviedla, z akého dôvodu sa domnieva, že tento postup

nebol v prípade znalca lege artis. Do veľkej miery abstraktný argument o potrebe zistenia aktuálneho
stavu vegetácie [,,rozrastené kríky, konáre či vysoká tráva, ktoré mohli zásadne obmedziť výhľad vodiča
aj cyklistu,, a ,,pri vysokej rýchlosti cyklistu môže aj drobná vizuálna prekážka (napr. konár alebo list)
výrazne skrátiť čas na reakciu“], v tomto smere nie je možné akceptovať hneď z dvoch dôvodov.
Vprvomradeideofakt,žejevylúčenéabyznalecpozorovalvegetáciu(rovnakoakonapr.poveternostné

podmienky) identické ako v čase vzniku dopravnej nehody, keďže stav vegetácie a počasie sú tak
dynamické faktory, ktorých pozorovania ,,rovnako ako v čase nehody“ je vylúčené už len z povahy veci.
V tomto smere taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že obhajoba sa obmedzila len na spochybnenie procesu
vypracovaniaznaleckéhoposudkuzdôvoduabsencieobhliadkymiestavznikunehodovéhodeja,pričom
ale argumentáciu o stave vegetácie a jej vplyve na vznik nehodového deja počas výsluchu znalca

neprezentovala, znalcovi v tomto smere relevantné otázky nepoložila a teda sa obmedzila na vyslovenie
vlastného názoru na odbornú otázku, ktorú mala možnosť znalcovi položiť, avšak tak neurobila. Ak
obhajoba uvádza a poukazuje, že konkrétny fyzikálny údaj môže mať zásadný význam pre posúdenie
nehodového deja, ide vždy o síce právo obhajoby na vlastnú interpretáciu, avšak vždy v konečnom
dôsledku a v podstatnej miere otázku odbornú. Preto ak sa konajúce súdy nestotožnili s názorom na

potrebu doplnenia dokazovania pribratím nového znalca z odboru cestná doprava, nie je tiež dôvod, aby
bol záver znalca spochybnený len na podklade vlastného vyhodnotenia odborných otázok obhajobou,
týmto skôr, že tieto neboli v konaní riadne uplatnené. Žiada sa tiež dodať, že pokiaľ ide o argument
o nedostatku údajov o výške a váhe obžalovaného, znalec sa jasne vyjadril, že takéto údaje nie sú
smerodajnými a to z dôvodu, že vzhľadom na reakčný čas nedošlo ešte ani k nábehu tzv. brzdného

účinku, t.j. k zrážke došlo skôr, ako uplynul reakčný čas poškodeného.
16. Pokiaľ ide o argument, že poškodený bol povinný jazdiť v danom mieste zo zvýšenou opatrnosťou
vzhľadom na dopravnú značku upozorňujúcu na povinnosť zvýšenej opatrnosti vzhľadom na výjazd
vozidiel, v tomto smere bol aj znalec na uvedené na hlavnom pojednávaní dotazovaný, pričom uviedol,
že táto skutočnosť nemá vplyv na závery jeho posudku. V tomto smere sťažnostný súd uvádza, že

vzhľadom na uvedenú povinnosť poškodený nepochybne mal povinnosť zohľadniť a prihliadnuť na
riziko výjazdu motorového vozidla na cestu z miesta mimo vozovky (spred domu, pripadne z areálu
domu). Uvedenú povinnosť nemožno automaticky stotožňovať s povinnosťou znížiť rýchlosť v každom
jednotlivom prípade, pričom (ako správne poznamenal aj prvostupňový súd) poškodený išiel na
elektrickom bicykli dovolenou rýchlosťou a po priestore cyklochodníka. V konečnom dôsledku je preto

správny aj ten záver prvostupňového súdu, že síce zavinenie obžalovaného je pre právne posúdenie
veci rozhodujúce a zásadné, na druhej strane samotné spoluzavinenie poškodeného nie je v danom
smere nulové, hoci pre vznik dopravnej nehody sekundárne. Bol to obžalovaný, ktorý :
- sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval (v rozsahu potrebnom na predídenie žalovanému
skutku) situáciu v cestnej premávke,

- poškodeného ako cyklistu na cestičke pre cyklistov ohrozil pri cúvaní so svojím osobným motorovým
vozidlom,- napriek tomu, nemal riadny výhľad na situáciu v premávke na cyklochodníku (nevenoval sa riadne
tomu, či do jeho jazdného koridoru pri cúvaní sa neblíži nejaký iný účastník premávky) nezaistil svoje
bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej/náležite poučenej osoby.

Obžalovaný teda cúval v momente, keď nemal dostatočný výhľad na cyklochodník, ktorý nutne križoval,
plne sa nevenoval vedeniu vozidla v sťažených podmienkach a pri cúvaní nepoužil asistenciu inej
osoby, hoci mu táto povinnosť zo zákona vzhľadom na stav na danom mieste vyplývala. Sumárne teda
porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. h), § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Správny je aj fakt, že poškodenému nie

je možné pripísať zavinenie v rozsahu povinnosti predvídať porušenie povinnosti u druhého účastníka
cestnej premávky, pričom tieto argumenty podrobne a vyčerpávajúco uviedol na strane 13 napadnutého
rozsudku a na jeho závery ako na vecne správne možno v plnom rozsahu odkázať.
17. Správnym je teda aj záver súdu o spolu zavinení poškodeného, avšak v miere nižšej ako v prípade
obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v prípade ublíženia na zdraví vzniknutého
z dôvodu tzv. dopravných nehôd, je nutné vyhodnotiť aj prípadnú mieru spolu zavinenia poškodeného,

pričom presne týmto spôsobom prvostupňový súd postupoval. Spoluzavinenie na tomto miestne nie
je možné stotožniť s ,,jednoduchým“ plnení právnych povinností (navyše izolovane posudzovaných).
V tejto súvislosti možno mieru spolu zavinenia poškodeného ustáliť ako nízku, presne tak, ako to de facto
vykonal aj prvostupňový súd. Práve z tohto titulu nevylučuje naplnenie kvalifikačných znakov skutkovej
podstaty stíhaného trestného činu, navyše v danom čase, priestore a podmienkach v cestnej doprave

možno hovoriť o tzv. dôležitej povinnosti, nakoľko pri jej porušení je riziko vzniku ujmy na života a zdraví
neprimerane vysoké.
18. Ak teda obhajoba namieta nesprávne skutkové a právne vyhodnotenie vykonaných dôkazov,
odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom
presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené

na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo,
nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného
úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol
spravoval inými úvahami. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu
chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho

presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil prvostupňový súd.
19. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil, že by
prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného. Hodnotenie

dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.
20. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
21. Vzhľadom na skutočnosť, že u obžalovaného ide o prečin, je nutné posudzovať skutok aj v zmysle
ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, čo prvostupňový súd nevykonal v dostatočne miere,

preto je nutné túto argumentáciu doplniť. V predmetnej veci dospel odvolací súd k nepochybnému
záveru, že závažnosť skutku nie je nepatrná, pričom v neprospech osoby obžalovaného svedčia najmä
následky ujmy na zdraví poškodeného s dobou liečenia od 19.08.2023 do 16.10.2023, prameniace o.i.
zo zlomenín a pomliaždenín. V prípade miery zavinenia obžalovaného, tento dopravnú nehodu zavinil
v zmysle vykonaného dokazovania v prevažnej miere a spolu zavinenie nebolo v tomto smere významné

a zásadné. Hoci v prospech osoby obžalovaného svedčia spôsob vykonania činu (nedbanlivostný)
a okolnosti (sťažené rozhľadové podmienky), za ktorých bol čin spáchaný, nemožno prijať záver
o nepatrnej závažnosti skutku.
22. Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste, neuviedol obžalovaný konkrétne žiadne námietky okrem námietok
vo vzťahu k argumentáciu prokurátora. V prípade osoby obžalovaného ani odvolací súd nevidel dôvod

pre uloženie alternatívneho trestu a to s poukazom na osobu obžalovaného, ktorý spáchanie skutku
nepriznal, v podstate popiera akúkoľvek zodpovednosť za stíhaný skutok, pričom v konaní neboli
zistené žiadne predpoklady pre záver o možnosti dosiahnutia účelu iným alternatívnym trestom, ako
podmienečným odkladom výkonu trestu (za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti). V konaní bolonevyhnutné, aj v zmysle zásad individuálnej a generálnej prevencie, uložiť trest aspoň pri spodnej
hranice zákonnej výmery a to s ohľadom na okolnosti prípadu, ako aj na postoj obžalovaného, jeho
predchádzajúce odsúdenie a 5 zistených záznamov za priestupky v cestnej doprave.

23. V prípade trestu zákazu činnosti (zohľadňujúc aj obsah odvolania prokurátora v neprospech
obžalovaného, ktorým sa tento dožadoval uloženia takéhoto trestu) odvolací súd akceptoval námietky
prokurátora, nakoľko z doterajšej priestupkovej histórie obžalovaného, ako aj jeho postoja k vlastnému
trestnému stíhaniu mal za to, že na dosiahnutia účinky najmä individuálnej prevencie je nutné
uložiť trest zákazu činnosti. Obžalovaný sa spáchania trestného činu dopustil súvislosti s vedením

motorovéhovozidla.Výkontohtotrestumáambíciunaplniťnajmäúčeltakzvanejindividuálnejprevencie,
keď obžalovaný môže pociťovať zákaz činnosti viesť motorové vozidlá ako trest, ktorý mu najviac
bezprostredne zasahuje do bežného spôsobu vedenia života. Zároveň môže splniť aj účel takzvanej
generálnej prevencie, keď takýmto, vo verejnosti viditeľným spôsobom, sa prejaví snaha štátu zdôrazniť
dôležitosť dodržiavania povinností vodičov v cestnej premávke, aby sa predišlo vzniku vážnej ujmu na
zdraví iných, zraniteľnejších účastníkov cestnej premávky.

24. K zisteniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že u obžalovaného zistil priťažujúcu okolnosť (predchádzajúce
odsúdenie - § 37 písm. m) Trestného zákona) a nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť. V tomto
smere ani jeden z odvolateľov neuviedol žiada argumenty pre/proti takejto argumentácii, preto ju súd
ako nerozporovanú bližšie neanalyzuje.

25. Správnym záverom bol aj postup prvostupňového súdu, ktorým tento zohľadnil, že s účinnosťou
od 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005
Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v
znení uznesenia Ústavného súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z. Novelizácia Trestného zákona
sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní o treste pre

obžalovaného. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného
zákona aj odvolací súd dospel k záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od

06.08.2024 je pre obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, pričom táto argumentácia
prvostupňového súdu je taktiež vecne správna a argumentačne postačujúca (navyše nerozporovaná
stranami).
26. S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery odvolací súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného
v podanom rozsahu ako nedôvodné a preto ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku. Vo

vzťahu k odvolaniu prokurátora uvedené vzhliadol ako dôvodné a obžalovanému okrem uloženého
podmienečného trestu uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorové vozidlá každého druhu
v minimálnej zákonnej výmere 1 rok.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.