Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/152/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3125011612
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3125011612.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr.
Juraja Valáška a JUDr. Miroslavy Šibíkovej v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Nitre,
trvale bytom C., C. D. XX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, na
neverejnom zasadnutí dňa 19. januára 2026 prejednal sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 75PP/13/2025 zo dňa 07.11.2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie
je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. 0T/245/2023 zo dňa 10.11.2023 bol A. B. odsúdený
pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Tr. zák. na nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so

stredným stupňom stráženia, na výkon ktorého nastúpil dňa 20.11.2023, a ktorý po započítaní doby
zadržania (08.11.2023 – 10.11.2023) vykonal dňa 18.06.2024.

Následne rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 21T/63/2023 zo dňa 04.12.2023 bol A. B. odsúdený
pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. g), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák. na nepodmienečný spoločný a súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia, na výkon ktorého nastúpil dňa 15.08.2024, a ktorý má predpokladane, započítaní trestu v inej
veci (31.01.2023 – 31.10.2023), vykonať dňa 15.11.2026.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75PP/13/2025 zo dňa 07.11.2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh

odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože odsúdený ihneď po jeho vyhlásení podal proti nemu
v zákonnej lehote sťažnosť, pričom túto sťažnosť následne zdôvodnil prostredníctvom obhajkyne.

V písomných dôvodoch sťažnosti prostredníctvom obhajkyne odsúdený uviedol, že súd prvého stupňa

veľmi prísne posúdil okolnosti pre a proti, keď dospel k záveru nesplnenia druhej zákonnej (materiálnej)
a tretej zákonnej (materiálnej) podmienky t.j. že odsúdený vo výkone trestu nepreukázal polepšenie
a nemožno od neho dôvodne očakávať v prípade prepustenia vedenie riadneho života. Súd prvého
stupňa na jednej strane konštatuje, že odsúdený bol preradený do miernejšieho stupňa stráženia, je
nekonfliktný, aktívne sa zapája do pracovných a aj mimopracovných činností, bol 3 x disciplinárne
odmenený, aktívne sa zapájal do činností zameraných na prevenciu drogovej závislostí a rešpektovanie

majetku iných a na druhej strane konštatuje, že sa dopustil dvoch previnení, bol mu uložený disciplinárny
trest, ktorý nemá zahladený a uvedené naznačuje určitú ľahostajnosť k dodržiavaniu pravidiel, o toviac, že odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody opakovane. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal s príčinou, ktorá viedla k opakovanej majetkovej trestnej činnosti, ktorá
má svoj základ v drogovej závislosti odsúdeného. Teda príčinou majetkovej trestnej činnosti nebola

ziskuchtivosť, snaha obohatiť sa. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nevysporiadal s hodnotením ústavu, že odsúdený kontakt udržiava najmä s matkou, bratom a svojimi
deťmi, že vzťahy v rodine sa javia ako funkčné. Súd prvého stupňa nezohľadnil možnosti mediačného
a probačného úradníka, uložených zákazov, povinností a obmedzení a účasť rodiny podieľať sa na
dovŕšení nápravy v prípade podmienečného prepustenia vrátane liečenia od závislosti od návykových

látok. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s právnou argumentáciou, že v Trestnom poriadku sú
zakotvené právne nástroje a inštitúty, ktoré sú nápomocné pri dovŕšení nápravy odsúdeného uložením
mupovinnostipodrobiťsaliečeniuzávislostiodnávykovýchlátok,ďalejuloženímmuzákazov,povinností
a obmedzení s dohľadom probačného a mediačného úradníka s určením skúšobnej doby v rozsahu
na jeden rok až sedem rokov. Odsúdený navrhol, aby sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie a
rozhodol vo veci sám, eventuálne podľa § 194 ods. 1 písm. b) ods. 4 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie

a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Prokurátor sa po vyhlásení napadnutého uznesenia vzdal práva podať proti nemu sťažnosť, pričom do
konania neverejného zasadnutia nebolo sťažnostnému súdu doručené písomné vyjadrenie zo strany
prokurátora k sťažnosti obvineného.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods.1 písm. a),
b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré predchádzalo
tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie
je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil
v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé osebe opodstatňovali zrušenie
napadnutéhouznesenia.Okresnýsúdpostupovalprocesnésprávne,keďonávrhuodsúdenéhovsúlade
s ustanovením § 415 ods. 1 Tr. por. rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tak mal možnosť

vyjadriť sa k predmetu konania, ako aj k jeho hodnoteniu zo strany ústavu na výkon trestu odňatia
slobody.

V rámci preskúmania správnosti samotného výroku napadnutého uznesenia, krajský súd skúmal, či je
napadnuté uznesenie v súlade so zákonom.

Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo
výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho
očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu

odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného
nepodmienečného trestu odňatia slobody,
b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného
nepodmienečného trestu odňatia slobody,

c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo
rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;
súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

Podľa § 66 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu
spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie každého odsúdeného,
krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o dĺžke trestu, a teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného

účinku tohto trestu na odsúdeného, rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na
druhej strane zákonodarca dobrodením, zakotveným v ustanoveniach o podmienečnom prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody, ustanovil možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu
trestu odňatia slobody za splnenia zákonom stanovených podmienok. Z právnej úpravy tohto inštitútunepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci
výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i výkonom tohto trestu po dobu kratšiu, než ju stanovil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení dosiahnuť výchovný účel

trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti
aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca pritom neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť
každého odsúdeného, ale ponecháva na úvahu súdu posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj
kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia
ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby odsúdený vykonal celý uložený trest odňatia slobody. V tejto

súvislosti považuje krajský súd tiež za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska naplnenia výchovného účelu
trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát,
vystupuje do popredia výchovná zložka trestu, na rozdiel od osoby, ktorá je opakovane vo výkone trestu
odňatia slobody, u ktorej vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u takejto osoby došlo k
opakovanému páchaniu trestnej činnosti napriek predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody.

K vyššie uvedenému krajský súd považuje za potrebné dodať, že podstata inštitútu podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody netkvie v tom, aby bol odsúdený za dobré správanie,
prípadnedobrúprácuvovýkonetrestuautomatickyprepustenýpoodpykanízákonomustanovenejdoby.
Podmienečné prepustenie je opodstatnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti
existuje odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť

tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.
ÚS 53/2008 zo dňa 14.02.2008). Rozhodnutie o podmienečnom prepustení má fakultatívnu povahu, čo
znamená, že naň neexistuje právny nárok, ktorého by sa mohol odsúdený domáhať ihneď, ak sa po
určitú zákonom ustanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti.

Na základe preskúmania správnosti výroku samotného uznesenia okresného súdu, napadnutého
sťažnosťou odsúdeného, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne a zákonne,
keď návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Krajský
súd považuje za správne závery okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa ktorých
u odsúdeného nie sú splnené všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu

trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Uvedené ustanovenie podmieňuje podmienečné
prepustenie splnením troch podmienok, a to vykonaním trestu v predpísanej dĺžke, preukázaním
polepšenia plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu a preukázaním dôvodnej
možnosti očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na to, v akom ústave
na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

V odôvodnení svojho rozhodnutia, na obsah ktorého týmto krajský súd poukazuje
v celom rozsahu v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd správne
uviedol, že odsúdený splnil formálnu zákonnú podmienku, ktorou je vykonanie zákonom vyžadovanej
časti trestu, avšak nebola kumulatívne u neho splnená podmienka preukázania polepšenia a podmienka

v podobe odôvodnenej pozitívnej prognózy budúceho správania sa odsúdeného v prípade jeho
podmienečného prepustenia.

Podľa názoru krajského súdu záver okresného súdu o nesplnení zákonnej podmienky preukázania
polepšenia odsúdeného počas výkonu trestu má úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák.
sa posudzuje celá doba výkonu trestu odsúdeného. Z hľadiska preukázania polepšenia sa preto podľa
názoru krajského súdu vyžaduje, aby odsúdený počas celej doby výkonu trestu dodržiaval ústavný
poriadok a normy správania sa. Odsúdený sa
vo výkone trestu odňatia slobody dopustil dvoch porušení ústavného poriadku, a to dňa 26.11.2024,

kedy si riadne neplnil pracovné povinnosti, nereagoval na nariadenia a upozornenia personálu a dňa
26.06.2025, kedy na stenu vychádzkového dvora vyryl nevhodný nápis, za čo mu bol uložený
disciplinárnytrest,ktorýnemázahladený.Naprotitomubolsícetrikrátdisciplinárneodmenenýzaplnenie
pracovných povinností a všeobecný rozvoj osobnosti, čo však vzhľadom na dĺžku doteraz vykonaného
trestu odňatia slobody (od 20.11.2023) nemožno považovať pre vyslovenie záveru o polepšení sa za

dostatočnú skutočnosť, keďže zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody
nie je to, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky
prepustený po vykonaní stanovenej doby na slobodu. Relatívne dobré správanie sa odsúdeného v
ústave na výkon trestu, prípadne jeho dobré pracovné výkony sú skôr znakom jeho prispôsobeniasa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, nie prejavom polepšenia. Dôležitá je však zmena
vnútorného postoja odsúdeného, a to najmä k spáchanej trestnej činnosti.

Rozhodnou skutočnosťou pre posúdenie otázky splnenia podmienok na podmienečné prepustenie
odsúdeného v preskúmavanom prípade je to, že odsúdený je k spáchanej trestnej činnosti iba formálne
(čiastočne) kritický, keď svoju trestnú činnosť ospravedlňuje užívaním návykových látok a zlou životnou
situáciou, o čom svedčí aj samotná skutočnosť, že program zaobchádzania plní odsúdený v bode
edukácia len čiastočne. Krajský súd k tomu uvádza, že takýto postoj odsúdeného nemôže byť prejavom

polepšenia, keď si svoje negatívne konanie a jeho závažné dôsledky po vykonaní prevažnej časti trestu
odňatia slobody dostatočným spôsobom neuvedomuje, resp. ospravedlňuje, pričom práve kritický postoj
k spáchanej trestnej činnosti je jedným zo základných a podstatných predpokladov, na základe čoho
možno dospieť k záveru, že odsúdený sa polepšil a trest odňatia slobody, ktorý doposiaľ vykonal, mal
naňho určitý pozitívny prevýchovný vplyv, čo však zjavne nie je prípad odsúdeného. Odsúdený síce
formálne odsudzuje svoju trestnú činnosť, avšak tento jeho postoj považuje krajský súd za účelový a nie

celkom úprimný, ktorého cieľom má byť len navodenie dojmu o plnení podmienok pre podmienečné
prepustenie. Krajský súd v tomto smere konštatuje, že odsúdenému, ktorý bol v minulosti niekoľkokrát
vo výkone trestu odňatia slobody, je „fungovanie“ v podmienkach výkonu trestu zjavne známe, a preto sa
dokáže prispôsobiť týmto podmienkam výkonu trestu odňatia slobody vo všetkých stupňoch stráženia.
Navyše ústav na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom aktuálne odsúdený trest vykonáva, neodporučil

jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené tak svedčí o tom, že aktuálny
výkon trestu odňatia slobody nemá na odsúdeného dostatočný výchovný vplyv a tento voči odsúdenému
neplní svoj účel predpokladaný v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. Vzhľadom k uvedenému aj podľa
názoru krajského súdu odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preto
nepreukázal dostatočné polepšenie.

Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku odsúdeného, ktorá sa týka nezohľadnenia okolnosti, že odsúdený
pravidelne udržiava kontakt so svojou rodinou a rodinné vzťahy sa javia ako funkčné, krajský súd túto
nepovažoval za dôvodnú a opätovne zdôrazňuje, že tieto okolnosti ani v súhrne nie sú podľa názoru
krajského súdu spôsobilé vyvážiť riziko spojené s formálne (čiastočne) kritickým a bagatelizujúcim

postojom odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti. V prejednávanom prípade sú preto dôvodné
pochybnosti o pozitívnej prognóze vedenia riadneho života odsúdeným, nakoľko sú založené na
konkrétnych skutočnostiach vyplývajúcich z hodnotenia odsúdeného ústavom.

Z obsahu spisového materiálu ďalej vyplýva, že odsúdený sa opakovane dopustil trestného činu

krádeže, pre ktorý je aktuálne vo výkone trestu, potom, čo už bol za rovnakú majetkovú trestnú činnosť
niekoľkokrát právoplatne odsúdený. Naposledy bol odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody pre
trestný čin krádeže na základe trestného rozkazu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/23/2023
zo dňa 06.06.2023, ktorý trest vykonal len dňa 31.10.2023, pričom následne po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody sa dňa 08.11.2023 dopustil spáchania ďalšieho trestného činu krádeže, za ktorý

bol uznaný vinným trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. 0T/245/2023 zo dňa 10.11.2023.
Odsúdený je osobou s početnou trestnou minulosťou, doposiaľ vykazuje celkovo jedenásť odsúdení
(z toho sú 4 zahladené), spojených prevažne s majetkovou trestnou činnosťou vo forme krádeží. Z
uvedeného tak logicky vyplýva, že ani najprísnejšia forma trestu odsúdeného neodradila od ďalšieho
porušovania záujmov chránených Trestným zákonom, aj napriek jeho osobnej skúsenosti s výkonom

trestu odňatia slobody. Vzhľadom k predchádzajúcemu spôsobu života odsúdeného krajský súd dospel
k záveru, že v prejednávanom prípade správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody
nesvedčí o tom, že by doterajším výkonom trestu odňatia slobody boli u osobnosti odsúdeného úplne
eliminované zistené sklony k úmyselnému porušovaniu záujmov chránených Trestným zákonom.

Nakoľko v preskúmavanom prípade nebolo preukázané splnenie materiálnej podmienky polepšenia
sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a otázku preukázania polepšenia nie je možné
posudzovať izolovane od otázky budúcej perspektívy vedenia riadneho života, podľa názoru krajského
súdu nemožno z tohto dôvodu dospieť k odôvodnenému záveru o možnosti očakávať od odsúdeného
vedenie riadneho života v budúcnosti. Okresný súd aj s poukazom na sklony odsúdeného k trestnej

činnosti, ktoré vyplývajú zo záznamov z registra trestov k jeho osobe, preto dospel k správnemu záveru
o nesplnení druhej materiálnej podmienky pre podmienečné prepustenie odsúdeného. Podľa krajského
súdu poznatky o doterajšom spôsobe života nedávajú podklad k tomu, aby bolo možno dospieť k
rozumnému a odôvodnenému presvedčeniu, že u odsúdeného odpadlo zvýšené riziko ďalšej recidívy.Odsúdený sa počas svojho pobytu na slobode v posledných rokoch opakovane dopúšťal páchania
rovnakej trestnej činnosti a v pomerne krátkych časových sledoch vždy, keď nebol práve vo výkone
trestu odňatia slobody.

Krajský súd tiež pripomína, že trest plní funkciu ochrany spoločnosti nielen pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu), ale aj voči ďalším občanom – potenciálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov

spoločnosti).

Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého odsúdený
nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre podmienečné prepustenie.

S poukazom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu nie je dôvodná, podľa § 193 ods.1 písm. c) Tr. por. rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.