Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220206778
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7220206778.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B. C., D., nar. X.XX.XXXX,
bytom E. F. G. H. XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Cimborkova13,protižalovanému:Košickýsamosprávnykraj,sosídlomvKošiciach,NámestieMaratónu
mieru 1, IČO: 35 541 016, v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá a je uzavretý na neurčitý čas a
o uloženie povinnosti prideľovať žalobcovi prácu s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 20.11.2023 č.k. K2-42Cpr/26/2020-282 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom rozhodol tak,
že žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštačného
a odvolacieho konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vo vzťahu k žalovanému určenia, že jeho pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.5.2019 naďalej trvá a zmenil sa na pracovný pomer

uzatvorený na neurčitý čas. Žiadal tiež, aby súd uložil žalovanému povinnosť prideľovať mu prácu na
miesto vedúceho oddelenia energetiky podľa pracovnej zmluvy do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, čo nebolo ani medzi stranami
sporu sporné, že žalobca pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 5.7.2019 pre žalovaného
ako vedúci oddelenia energetiky. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 14.5.2020. Podľa
stručnej charakteristiky práce v pracovnej zmluve bolo povinnosťou žalobcu riadenie a koordinovanie

energetického manažmentu organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti KSK a koordinovanie odborných
činností, spojených s energetickou problematikou v rámci využívania štrukturálnych fondov EÚ v KSK.
Žalovaný je jediným spoločníkom v spoločnosti GeoSurvey s.r.o., so sídlom v Košiciach, Maratónu mieru
1, IČO: 45 986 428 od 26.9.2019, pričom žalobca bol konateľom uvedenej spoločnosti od 16.10.2019
do 20.8.2020.

4. Zo žalovaným predloženej listiny, v záhlaví označenej ako Záznam pre spis, ktorú vyhotovila a

podpísala I. J. J. a pre overenie správnosti ju podpísala aj K. K. L. vyplynulo, že dňa 14.5.2020 bola A.
B. C., zaradenému na pracovnej pozícii vedúceho oddelenia energetiky, odovzdaná Dohoda o zmene
obsahu pracovnej zmluvy č. 3, pracovnej zmluvy uzavretej dňa 7.5.2019 v znení jej dodatkov, ktorá sa
s účinnosťou od 1.5.2020 mení a dopĺňa v článku I. bod 1. tak, že pracovný pomer sa uzatvára na dobuurčitú a končí dňom 30.9.2020. Túto dohodu A. B. C. odmietol podpísať, vzal jeden originál dohody
podpísaný štatutárom - predsedom Košického samosprávneho kraja A. M. J. a nevrátil ho späť.

5. Žalobca vo svojej výpovedi k okolnostiam predloženia návrhu dohody o zmene obsahu pracovnej
zmluvy č. 3 uviedol, že upozorňoval predsedu KSK a tiež svojho nadriadeného, že končí čas dohodnutý
podľa pracovnej zmluvy. Do 14-teho sa riadil tým, čo bolo jeho zvykom, keďže sa do skončenia
dohodnutého času nič neudialo, následne 15.5. nastúpil do práce a zaevidoval sa. Jeho pozícia bola
komunikovaná, venoval sa aj práci vedúceho oddelenia, ako aj práci konateľa spoločnosti GeoSurvey

s.r.o. V piatok venoval čas hlavne projektu Elena, následne riešil otázky súvisiace so spoločnosťou
GeoSurvey s.r.o., prijímal služobné e-maily od p. N., išlo o konzultácie v súvislosti s verejným
obstarávaním. Okolo 12-tej hodiny bol pozvaný na personálne oddelenie. Dostavil sa za pani J., ktorá
mu predložila návrh dohody, na základe ktorej mal byť pracovný pomer predĺžený na tri mesiace, s čím
nesúhlasilatútonepodpísal.Poprel,žebysanatakomtopredlženípracovnéhopomerupredtýmdohodol
s predsedom KSK. Po skončení pracovnej doby odišiel z práce domov, čo označil aj v informačnom

systéme. Následne od 18.5.2020 (pondelok) už do práce nenastúpil, keďže bol práceneschopný.

6.Kokolnostiam,ktorépredchádzalidňu14.5.2020bolvypočutýajpredsedaKošickéhosamosprávneho
kraja A. M. J., ktorý potvrdil, že v tomto období došlo medzi žalobcom a žalovaným k jednaniam o otázke
možného pokračovania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Tento svedok potvrdil, že žalobca

ho presviedčal, že úlohy mu zadané neboli splnené, preto potrebuje pár mesiacov naviac a trval na
predĺžení pracovného pomeru. Svedok potvrdil, že personálnemu oddeleniu dal pokyn na prípravu
dodatku k pracovnej zmluve s tým, že doba, na ktorú bude pracovný pomer predĺžený je dobou určitou,
a to o tri mesiace. Následne sa dozvedel, že žalobca sa dostavil na personálne oddelenie, že mu bol
predložený dodatok k pracovnej zmluve s predĺžením dohodnutého času o tri mesiace, avšak tento

odmietol podpísať.

7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 71 ods. 1, 2
Zákonníka práce dospel k názoru, že žalobu je potrebné zamietnuť, nakoľko nie je opodstatnená.

8. Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia, berúc do úvahy aj právny názor odvolacieho súdu vyslovený
v uznesení zo dňa 15.2.2023 sp.zn. 9CoPr/5/2022, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej
inštancie uviedol, že pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú sa neskončí uplynutím tejto doby za
splnenia dvoch podmienok. Prvou podmienkou je pokračovanie zamestnanca vo vykonávaní práce aj
po uplynutí dojednanej doby a druhou podmienkou je vedomie zamestnávateľa o tejto skutočnosti.

9. V konaní nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie sporné, že žalobca bol dňa 15.5.2020, teda
deň nasledujúci po ukončení jeho pracovného pomeru na dobu určitú na pracovisku, ktorá skutočnosť
bola ním zaznamenaná v elektronickom dochádzkovom systéme žalovaného a ktorú skutočnosť ani
žalovaný nepoprel. Spornou sa však stala otázka, či žalobca v tento deň vykonával prácu vyplývajúcu

z pracovného pomeru pre žalovaného.

10. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že v konaní mal za preukázanú tú skutočnosť, že
dňa 15.5.2020 sa žalobca dostavil na pracovisko a venoval sa minimálne činnostiam súvisiacim so
spoločnosťou GeoSurvey, a aj keď táto činnosť nebola zahrnutá do stručnej charakteristiky druhu práce

podľa pracovnej zmluvy, veľmi úzko s ňou súvisela. Žalovaný ako jediný spoločník tejto obchodnej
spoločnosti chcel mať svojho zamestnanca na pozícii jedného z dvoch konateľov, čo vyplynulo aj
z výpovede svedka A. M. J., predsedu KSK. Takto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca dňa 15.5.2020
vykonával prácu pre žalovaného. Práca žalobcu v obchodnej spoločnosti GeoSurvey súvisela s oblasťou
energetiky, ktorú riadil u žalovaného. Aj keď výkon práce ako konateľa spoločnosti a výkon práce ako

vedúceho oddelenia energetiky je možné oddeliť, vždy ide podľa názoru súdu prvej inštancie o prácu
pre žalovaného, a to o výkon takých činností, ktoré spolu súvisia.

11. Súd prvej inštancie tiež uzavrel, že výsledky vykonaného dokazovania dávajú podklad pre prijatie
záveru, že v danom prípade došlo k uplynutiu doby trvania pracovného pomeru dohodnutého na

dobu určitú; pokračovaniu vo výkone práce zamestnanca; vedomosti zamestnávateľa o pokračovaní
zamestnanca vo výkone práce a neexistencii inej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom
ohľadom trvania pracovného pomeru.12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výsledky vykonaného dokazovania svedčia o tom, že pred
ukončením pracovného pomeru na dobu určitú došlo k jednaniam medzi žalobcom a štatutárnym
zástupcom žalovaného A. M. J., predsedom KSK ohľadom možnosti predĺženia pracovného pomeru

na dobu určitú. Zamestnávateľ dal žalobcovi jednoznačne najavo, že s ním hodlá predĺžiť pracovný
pomer v prípade, pokiaľ dôjde k zmene pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení
rozsudku uviedol, že s vedomím zamestnávateľa vykonáva zamestnanec prácu vtedy, pokiaľ nezabráni
zamestnancovi pokračovať v práci napriek tomu, že má o tom vedomosť. Žalobca (správne má byť
zrejme žalovaný – poznámka odvolacieho súdu) mal vedomosť o prítomnosti žalobcu v práci dňa

15.5.2020 nielen z evidencie dochádzky v elektronickom systéme, ale aj na základe komunikácie
žalobcu s jeho priamym nadriadeným A. K. O.. Žalovaný však nezabránil žalobcovi v uvedený deň
pracovať len z dôvodu, že považoval jeho pracovný pomer za predĺžený na základe výsledkov ústneho
rokovania sporových strán. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že žalobcovi predložil dohodu o zmene
obsahu pracovnej zmluvy č. 3, na základe ktorej sa pracovný pomer žalobcu mal predĺžiť opäť na
dobu určitú do 30.9.2020, a ak tvrdil, že žalobca túto odmietol podpísať dňa 14.5.2020, žalobca

uviedol, že táto dohoda mu bola predložená dňa 15.5.2020. Súd prvej inštancie za tým účelom vykonal
dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov. Pokiaľ svedkyňa A. A. N.,
bývalá zamestnankyňa žalovaného potvrdila tvrdenie žalobcu, že predmetný dodatok mu bol predložený
dňa 15.5.2020, svedkyňa J. J., zamestnankyňa žalovaného uviedla pri svojej výpovedi, že sa tak
stalo 14.5.2020. V tomto smere súd prvej inštancie po vyhodnotení výpovedí týchto svedkýň uzavrel,

že svedkyňa A. A. N. nemá žiaden vzťah (rodinný, priateľský, pracovný) k žalobcovi, v súčasnosti
už nie je zamestnankyňou žalovaného a nemá vzťah ani k nemu. Na položené otázky odpovedala
jasne, nevyhýbala sa odpovediam, jej vyjadrenia boli opisné a logické. Preto jej výpoveď vyhodnotil
ako hodnovernú, ktorá potvrdila tvrdenie žalobcu, že návrh dohody o zmene obsahu pracovnej
zmluvy č. 3 mu bol predložený dňa 15.5.2020. Pri hodnotení výpovede svedkyne J. J. zohľadnil súd,

že je zamestnankyňou žalovaného, zodpovednou za personálnu a mzdovú agendu, do ktorej patrí
aj vyhotovovanie dodatkov k pracovným zmluvám a podpisovanie zmluvnými stranami. V prípade
nepriaznivého výsledku súdneho sporu by táto skutočnosť mohla mať dopad na hodnotenie plnenia
jej pracovných povinností. Tieto okolnosti, t.j. pracovný vzťah svedkyne k žalovanému a jej vzťah
k prejednávanej veci mohli podľa názoru súdu prvej inštancie ovplyvniť hodnovernosť jej výpovede.

Tiež uviedol, že táto svedkyňa na otázky odpovedala všeobecne, často popisovala okolnosti, za akých
procesy súvisiace s uzatváraním dodatkov k pracovným zmluvám prebiehajú. Na doplňujúce otázky
nevedela odpovedať, nevedela uviesť, ktorý deň v týždni bol súdom označený deň, a trocha posmešne
dodala, že si nepamätá ani to, aké bolo počasie. Jej výpoveď preto vyhodnotil ako nedôveryhodnú.
Pokiaľ ide o súkromnú listinu vyhotovenú zamestnancami žalovaného, žalobca poprel jej správnosť,

preto z tohto dôkazného prostriedku súd nevychádzal. Uzavrel, že žalovaný nevyvrátil žalobcom
preukázanú skutočnosť, že k predloženiu návrhu dohody o predĺžení pracovného pomeru zo strany
žalovaného došlo žalobcovi dňa 15.5.2020. V tej súvislosti uviedol, že nič nebránilo žalovanému, aby
pre prípad, pokiaľ by žalobca dohodu nepodpísal dňa 14.5.2020, nasledujúci deň zamedzil prístup
žalobcu na pracovisko. Aj z tohto dôvodu sa súdu javili ako logické tvrdenia žalobcu, že dohoda mu bola

predložená až dňa 15.5.2020.

13. Aj napriek tomu, že podľa názoru súdu boli v danej veci formálne splnené všetky podmienky pre
transformáciu pracovného pomeru žalobcu na pracovný pomer na neurčitý čas, prihliadol na ďalšie
významné skutkové zistenia, relevantné z hľadiska aplikácie ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce a to, že

preduplynutímdoby,naktorúbolpracovnýpomerpôvodnedojednaný,došlokústnejdohodeopredĺžení
pracovného pomeru. Strany sporu sa dohodli na pokračovaní práce žalobcu pre žalovaného, opäť len
na dobu určitú, mali však rozdielne stanoviská k predĺženiu tohto pracovného pomeru. Žalobca žiadal
svoj pracovný pomer predĺžiť o 6 mesiacov, t.j. do konca roka 2020 a žalovaný súhlasil s predĺžením
pracovného pomeru len o 3 mesiace, t.j. do 30.9.2020 tak, ako vyplynulo z návrhu dodatku k pracovnej

zmluve.

14. Vychádzajúc z čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, ktorý upravuje tzv. „pozitívnu hranicu“
výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, vyjadrenú príkazom zákonodarcu
vykonávať práva a povinnosti v súlade s dobrými mravmi, ale aj tzv. „negatívnu hranicu“ vyjadrenú

zákazom zneužitia výkonu práv a povinností na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu mal
za to, že konaním žalobcu, ktorý odmietol podpísať návrh dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy č.
3 a napriek tomu dňa 15.5.2020 pokračoval v práci, vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Prihliadol na to, že medzi sporovými stranami prebehli pred uplynutím doby, na ktorú bol pracovný pomerdohodnutý rokovania o forme jeho pokračovania a žalovaný nesúhlasil s pokračovaním pracovného
pomeru žalobcu na dobu neurčitú. Žalovaný sa domnieval, že žalobca podpíše navrhnuté predĺženie
pracovného pomeru o 3 mesiace, preto mu dňa 15.5.2020 nezabránil zaevidovať sa v dochádzkovom

systéme a vykonávať prácu. Za takejto skutkovej situácie súd prvej inštancie neposkytol uplatnenému
nároku ochranu z dôvodu výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi a z tohto dôvodu žalobu zamietol.

15. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal plnú
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie.
Uplatnil náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že aj
keď z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že formálne boli naplnené všetky podmienky pre
transformáciu pracovného pomeru žalobcu z doby určitej na dobu neurčitú, po zohľadnení ostatných

zistených skutkových okolností žalobu zamietol. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o konaní
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nepovažuje za správny. Z vykonaného dokazovania bola
súdom vyvodená vôľa oboch strán – zamestnávateľa aj žalobcu ako zamestnanca, aby žalobca
pokračoval vo výkone práce pre zamestnávateľa aj po skončení doby určitej. Skonštatoval, že medzi
stranami sporu nebola ani ústne dohodnutá doba ďalšieho predĺženia pracovného pomeru. Je pravdou,

že žalobca pripomenul žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že sa blíži skončenie pracovného
pomeru a túto situáciu riešil so štatutárnym orgánom, ako aj so svojim priamym nadriadeným A. K. O.,
riaditeľom Úradu Košického samosprávneho kraja tak, ako uviedol pri svojej výpovedi. Na osobnom
stretnutí s A. M. J., pár dní pred uplynutím dohodnutej doby poprosil, aby mu dal včas vedieť podmienky
predĺženia pracovného pomeru a stanovisko zamestnávateľa k požiadavke na predĺženie pracovného

pomeru do konca kalendárneho roka, aby sa vedel zariadiť. Napriek urgenciám žalobcu zamestnávateľ
prípravu dohody o zmenených pracovných podmienkach včas neriešil. Žalobcovi predložil návrh dohody
až dňa 15.5.2020, pričom v tento pracovný deň žalobca začal svoju pracovnú zmenu o 6,40 hod.
s plným vedomím zamestnávateľa, že v práci pokračuje. Zákonodarca preferuje uzatváranie pracovných
pomerov na dobu neurčitú, čo sa prejavuje v striktných podmienkach a obmedzeniach stanovených pre

platnéuzatvoreniepracovnéhopomerunadobuurčitú.Prinenaplnenítýchtopodmienoksapredpokladá,
že pracovný pomer je uzavretý na neurčitý čas. Zamestnávateľ teda mohol a mal si byť vedomý
toho, že v prípade, pokiaľ žalobca bude pokračovať v práci a nedohodne sa s ním včas písomne
na predĺžení pracovného pomeru, dôjde k transformácii pracovného pomeru na neurčitý čas. Túto
skutočnosť je potrebné náležite zohľadniť a táto skutočnosť aj vylučuje priaznivé hodnotenie postupu

zamestnávateľa, z ktorého by mali vyplynúť úľavy pri aplikácii inak kogentnej úpravy týkajúcej sa
transformácie pracovného pomeru. Takéto hrubé zanedbanie povinností na strane zamestnávateľa
nemôže byť pripisované na ťarchu žalobcu pod zámienkou údajného porušenia dobrých mravov.
Inštitút dobrých mravov tak bol nesprávne aplikovaný a v tej súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí
najvyšších súdnych autorít. Zamestnávateľ je tým subjektom, ktorý má venovať pozornosť končiacemu

sa pracovnému pomeru na dobu určitú a podniknúť všetky potrebné a právne kroky. Žalovaný ponechal
túto situáciu bez riešenia a svojim konaním dostal žalobcu do časovej tiesne. Žalobca legitímne odmietol
podpísať dohodu s podmienkami, s ktorými nesúhlasil. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil
skutkové okolnosti a dospel k nesprávnemu záveru o potrebe zamietnuť žalobu. Rozsudok je potrebné
považovať aj za arbitrárny, odôvodnenie je veľmi stručné a v závere svojho rozhodnutia súd odmietol

poskytnúť ochranu žalobcovi ako slabšej strane s poukazom na dobré mravy. Je neprípustné, aby súd
výlučnesaobmedzilnakonštatovanie,žežalobcaporušildobrémravytým,žeodmietolpodpísaťdohodu
o zmene pracovných podmienok a pokračoval v práci.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Uplatnil nárok na

náhradu trov konania v celom rozsahu. Aj keď sa žalovaný nestotožňuje so všetkými závermi súdu prvej
inštancie, v konečnom dôsledku rozhodol súd prvej inštancie vecne správne. Súd nesprávne vyhodnotil
výpoveď svedkyne A. A. N., ktorá na pojednávaní potvrdila, že sa predtým osobne stretla s právnym
zástupcom žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie zo dňa 16.10.2003. Súd sa nevyporiadal
s rozpormi vo výpovedi tejto svedkyne, na ktoré poukázal žalovaný. Súd nesprávne vyhodnotil výpoveď

svedkyneJ.J.akonedôveryhodnejlenztohodôvodu,žepoviacakotrochrokochsinepamätákonkrétne
detaily. V tomto smere je odôvodnenie súdu nedostatočné. Vôľou žalovaného bolo, že pracovný pomer
žalobcu sa ukončí uplynutím doby určitej v súlade s pracovnou zmluvou, nakoľko zo strany žalovaného
boli prezentované nedostatky v práci žalobcu a až na veľké naliehanie žalobcu súhlasil s predĺženímpracovného pomeru na dobu určitú, a to o 3 mesiace. Žalobca s tým ústne najprv súhlasil, až neskôr
odmietol dohodu podpísať. Konanie žalobcu, ktorý najprv ústne potvrdil predĺženie dohody o 3 mesiace
a neskôr nepodpísal predĺžený dodatok, je konaním špekulatívnym, v rozpore s dobrými mravmi. Pred

zamestnankyňou žalovaného sa vyjadril, že ide za predsedom, t.j. štatutárnym orgánom za účelom
podpísania mu predloženej dohody, kam sa už nedostavil. Takéto konanie nemožno vyhodnotiť inak ako
v rozpore s dobrými mravmi.

18.Žalobcavodvolacejreplikezotrvalnasvojejodvolacejargumentácii.Žalovanýsalenokrajovodotýka

nastolených odvolacích dôvodov a jeho argumentácia o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi je
nepravdivá a nepreukázaná.

19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu na pojednávaní, na ktorom
zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu v zmysle ust. § 385 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“), postupom podľa ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích

dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

20. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, keď po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení
veci v zmysle § 71 ods. 2 Zákonníka práce uzavrel, že v danom prípade boli síce „formálne“ splnené
všetky podmienky pre transformáciu pracovného pomeru žalobcu z doby určitej na neurčitý čas, mal

však za to, že uplatnenému nároku žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Konanie žalobcu, ktorý
odmietol podpísať návrh dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy č. 3 a napriek tomu dňa 15.5.2020
pokračoval v práci, vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, preto nemožno podľa jeho
názoru žalobe vyhovieť.

21. Odvolací súd považuje tento záver súdu prvej inštancie za nesprávny.

22. Podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby
s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný
pomer uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

23. Z vyššie cit. zákonného ustanovenia plynie, že pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa
neskončí uplynutím tejto doby za splnenia dvoch podmienok. Prvou podmienkou je pokračovanie
zamestnanca vo vykonávaní práce aj po uplynutí dojednanej doby a druhou podmienkou je vedomie
zamestnávateľa o tejto skutočnosti.

24. Výsledky dokazovania, vykonaného na súde prvej inštancie a zopakovaného dokazovania na
odvolacom súde svedčia podľa názoru odvolacieho súdu o tom, že podmienky vyplývajúce z vyššie cit.
zák. ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce v danom prípade neboli naplnené, preto nenastala fikcia (zmena
v obsahu pracovného pomeru) tak, že by v danom prípade išlo o pracovný pomer na dobu neurčitú.

25. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobca pracoval u žalovaného na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 5.7.2019 ako vedúci oddelenia energetiky, že pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú do 14.5.2020 a tiež, že žalobca bol konateľom spoločnosti GeoSurvey s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Maratónu Mieru 1, IČO: 45 986 428 od 16.10.2019 do 20.8.2020, ktorej jediným

spoločníkom bol žalovaný od 26.9.2019.

26. V konaní nebolo žiadnych pochýb ani o tom, že pred ukončením pracovného pomeru na dobu určitú
došlo z iniciatívy žalobcu k jednaniam medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovaného A. M.
J., predsedom Košického samosprávneho kraja, a to najmenej dvakrát ohľadom možnosti predĺženia

pracovného pomeru na dobu určitú. K dohode o zmene pracovnej zmluvy nedošlo, nakoľko štatutárny
zástupca žalovaného A. M. J. síce prejavil súhlas s možným predĺžením pracovného pomeru na dobu
určitú, najviac však o tri mesiace, teda do 30.9.2020 a žalobca trval na predĺžení pracovného pomeru na
dobu určitú, avšak najmenej na dobu 6 mesiacov, t.j. do konca roka 2020. Spornou v konaní nebola ani tá
skutočnosť, že na základe týchto ústnych jednaní štatutárny zástupca žalovaného A. M. J. dal pripraviť

personálnemu oddeleniu návrh dodatku k pracovnej zmluve, ktorým malo dôjsť k predĺženiu pracovného
pomeru na dobu určitú do 30.9.2020. Po predložení tohto dodatku na podpis žalobcovi zamestnankyňou
personálneho oddelenia žalobca prevzal tento dodatok podpísaný zástupcom žalovaného, avšak tento
dodatok nepodpísal a listinu si ponechal. Ohľadom všetkých vyššie uvedených skutkových zistenípanovala medzi stranami sporu zhoda, aj keď obe strany sporu z týchto skutkových zistení vyvodzovali
iné skutkové a právne závery.

27. V konaní sa stala spornou tá skutočnosť, či návrh dodatku k pracovnej zmluve bol predložený
žalobcovi dňa 14.5.2020 tak, ako bolo na tomto dodatku uvedené a ako tvrdil žalovaný a svedkyňa J.
J., zamestnankyňa žalovaného zodpovedná za personálnu a mzdovú agendu, ktorá predložila tento
dodatok žalobcovi alebo sa tak stalo dňa 15.5.2020, ako tvrdil žalobca a tiež svedkyňa A. A. N., bývalá
zamestnankyňa žalovaného.

28. Ako už bolo vyššie konštatované, vychádzajúc z ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce pre transformáciu
pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú je právne významné, či zamestnanec vykonával
prácu pre zamestnávateľa aj po uplynutí dohodnutej doby a či takúto prácu vykonával s vedomím
zamestnávateľa o tejto skutočnosti.

29. S vedomím zamestnávateľa vykonáva zamestnanec prácu vtedy, pokiaľ zamestnávateľ
o pokračovaní v práci zamestnancom má vedomosť (bol o tom informovaný) bez toho, aby tomu
zabránil; inými slovami nestačí, aby zamestnávateľ postoj k ďalšej práci zamestnanca zaujal len vo
svojom vedomí, podstatné je, aby prípadný nesúhlas prejavil aj navonok. Inak je potrebné uzavrieť,
že zamestnanec pracuje „s vedomím zamestnávateľa“. Fikcia, že pracovný pomer sa mení z doby

určitej na dobu neurčitú, ak zamestnanec pokračuje vo výkone práce, nemôže platiť v prípade, ak
zamestnávateľ dal nepochybne zamestnancovi najavo, že s jeho ďalším výkonom práce nesúhlasí alebo
v prípade, keď zamestnávateľ svoj nesúhlas s ďalším výkonom práce neprejavil v dôsledku omylu,
ktorý zamestnanec u zamestnávateľa vyvolal (napr. ľsťou), teda pokiaľ by táto premena (transformácia)
pracovného pomeru dojednaného na dobu určitú na pracovný pomer dojednaný na dobu neurčitú

bola v rozpore s prejavenou vôľou účastníkov pracovného pomeru, ktorí svoje vzájomné pomery
vzťahujúce sa k činnostiam vykonávaným zamestnancom pre zamestnávateľa po uplynutí dojednanej
doby pracovného pomeru chceli upraviť inak.

30. V danom prípade po aplikácii ust. § 71 ods. 2 Zákonníka práce nemožno podľa názoru odvolacieho

súdu prehliadať pre rozhodnutie tú významnú skutkovú okolnosť, ktorá sa v konaní ani nestala spornou,
že pred ukončením pracovného pomeru na dobu určitú sa žalobca osobne stretol s predsedom
Košického samosprávneho kraja A. M. J., štatutárnym zástupcom žalovaného na tému skončenia
pracovného pomeru a jednali o možnosti predĺženia pracovného pomeru opäť na dobu určitú. Nedošlo
však medzi nimi k zhode o tom, na akú dobu má byť pracovný pomer predĺžený, keď žalobca trval na

predĺžení pracovného pomeru minimálne o 6 mesiacov a žalovaný nehodlal predĺžiť pracovný pomer
o viac ako 3 mesiace. Niet teda pochýb o tom, že k dohode o predĺžení pracovného pomeru na
dobu určitú medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, nakoľko na osobnom stretnutí nedošlo k zhode
o dobe predĺženia pracovného pomeru a následne žalobca odmietol podpísať návrh dodatku k pracovnej
zmluve, ktorým mal byť pracovný pomer predĺžený do 30.9.2020. Nemožno sa tak stotožniť s názorom

súdu prvej inštancie, že k ústnej dohode o predĺžení pracovného pomeru došlo. Sám žalobca na
odvolacom pojednávaní dňa 18.9.2024 uviedol, že podľa jeho názoru k dohode o predĺžení pracovného
pomeru na dobu určitú medzi stranami sporu nedošlo, keďže sa nezhodli na tom, o akú dobu má
byť pracovný pomer predĺžený. Navyše, z ust. § 48 Zákonníka práce vyplýva, že dohoda o predĺžení
pracovného pomeru na dobu určitú musí mať písomnú formu.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu niet preto pochýb o tom, že pokiaľ pred ukončením pracovného
pomeru na dobu určitú došlo k jednaniam medzi stranami sporu o možnosti predĺženia tohto pracovného
pomeru, avšak následne k takejto dohode, ktorú by bolo možné považovať za platný právny úkon
nedošlo, tak žalobca, ako aj žalovaný si museli byť vedomí toho, že uplynutím pracovného pomeru na

dobu určitú dochádza k ukončeniu tohto pracovného pomeru. Žalobca, ale ani žalovaný sa nemohol
oprávnene domnievať, že v danom prípade dochádza k transformácii pracovného pomeru z doby určitej
na dobu neurčitú, keďže obe strany sporu si museli byť vedomé toho, že medzi nimi nedošlo k zhode
o predĺžení pracovného pomeru, preto pracovný pomer končí uplynutím doby dojednanej v pracovnej
zmluve.

32. Pokiaľ teda žalobca nastúpil do práce dňa 15.5.2020 a súčasne si bol vedomý tej skutočnosti,
že žalovaný s predĺžením pracovného pomeru za podmienok stanovených žalobcom nesúhlasí, že
žiadnu dohodu o predĺžení pracovného pomeru so žalovaným platným spôsobom neuzavrel, keď tútoodmietol podpísať, v danom prípade nemohlo dôjsť k transformácii pracovného pomeru z doby určitej
na dobu neurčitú. Nebol totiž naplnený zákonný predpoklad takejto transformácie, ktorým je, že žalobca
pokračoval v práci po uplynutí pracovného pomeru na dobu určitú s vedomím zamestnávateľa.

33. V kontexte vyššie uvedeného je bez právneho významu tá skutočnosť, či návrh dodatku k pracovnej
zmluve bol žalobcovi zo strany žalovaného predložený dňa 14.5.2020, teda posledný deň trvania
pracovného pomeru alebo sa tak stalo (až) 15.5.2020, teda deň nasledujúci po ukončení pracovného
pomeru na dobu určitú.

34. Samotná otázka, či jednania ohľadom možného predĺženia pracovného pomeru sa uskutočnili
z iniciatívy žalobcu alebo žalovaného je bez právneho významu, najmä za situácie, keď obe zmluvné
strany si boli vedomé toho, že pracovný pomer je uzavretý (len) na dobu určitú a že končí uplynutím
dňa 14.5.2020. Z vyjadrení žalobcu, ale aj jeho výpovede jednoznačne vyplynulo, že bol to on, kto mal
záujem na predĺžení pracovného pomeru, preto vstúpil do jednaní so žalovaným. Nemožno sa stotožniť

s názorom žalobcu, že tým, že žalovaný mu nepredložil návrh dohody na predĺženie pracovného
pomeru skôr ako dňa 15.5.2020, ako tvrdí žalobca, žalovaný hrubo zanedbal povinnosti na strane
zamestnávateľa. Pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ nehodlal predĺžiť pracovný pomer za podmienok
nastolených žalobcom, nebol povinný podniknúť ani žiadne ďalšie právne kroky za účelom predĺženia
tohto pracovného pomeru. Nikoho totiž nemožno „nútiť“ k predĺženiu zmluvného vzťahu.

35. Nakoľko nemožno prehliadať skutočnosť, že strany sporu vstúpili do jednaní o možnom predĺžení
pracovného pomeru pred jeho ukončením a výsledok sa nedostavil, teda k uzavretiu dohody o možnom
predĺžení pracovného pomeru nedošlo, nemohlo dôjsť ani k transformácii pracovného pomeru z doby
určitej na dobu neurčitú, ako sa mylne domnieva žalobca. Chýba totiž základný predpoklad stanovený

zákonom pre takúto transformáciu, a týmto je vedomosť zamestnávateľa o pokračovaní v práci
zamestnancom, keďže zamestnávateľ dal pred tým zamestnancovi nepochybne najavo, že s ďalším
výkonom práce súhlasí len za tej podmienky, že dôjde k predĺženiu pracovného pomeru na dobu určitú,
najviac však o 3 mesiace, s čím žalobca nesúhlasil. Niet teda pochýb o tom, že otázku možného trvania
pracovnéhopomeruchcelistranysporuupraviťinak,akojehotransformáciounadobuneurčitú,kdohode

však nedošlo.

36. Z týchto dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok vrátane výroku
o trovách konania, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá ako vecne správny, aj keď z iných dôvodov
ako tých, ktoré boli uvedené súdom prvej inštancie.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalobcovi.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).