Uznesenie – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120201997
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5120201997.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXXX/X, XXX XX D. - E., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Michal Krnáč, s. r. o.,
so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, proti žalovanému: A. F. G., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, XXX XX D., zastúpenému obchodnou spoločnosťou ALFA
LEGAL, s. r. o., so sídlom Šustekova 14, 851 04 Bratislava, IČO: 47 237 121, o zaplatenie 15.163,12
eur, v konaní o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 7C/15/2020-187 zo dňa
11. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 7C/15/2020-187 zo dňa 11. decembra 2024 v druhej vete jeho
výrokovej časti o nároku na náhradu trov konania potvrdzuje.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

III. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 7C/15/2020-187 zo dňa 11. decembra 2024 v prvej vete jeho
výrokovej časti o zastavení konania zostáva nedotknuté.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) zastavil konanie (prvá veta
výrokovej časti) a zároveň žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu (druhá veta výrokovej časti).
2. Na odôvodnenie uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou mu doručenou dňa 13.02.2020 sa
žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 15.163,12 eur a náhradu trov konania.

3. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 05.12.2024 žalobca vzal žalobu podľa ust.
§ 144 v spojení s ust. § 145 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
v celom rozsahu späť, a to v nadväznosti na skutočnosť, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 2Obo/1/2023 zo dňa 07.05.2024 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
10Cbi/11/2004-1302 zo dňa 11.05.2022, ktorým bolo určené, že kúpna zmluva zo dňa 16.03.1998,
uzatvorená medzi úpadcom ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., zastúpeným vtedajším správcom konkurznej

podstaty F. F. F. ako predávajúcim a žalobcom a A. C. I. ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol odplatný
prevod nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností Okresného úradu v Žiline, katastrálny odbor,
katastrálne územie D., pôvodne zapísaných na LV č. XX, parcela
č. 1671, obytný dom súp. č. XXX s pozemkom o výmere 893 m2 a v súčasnosti zapísaných
na LV č. XXXX, ktorej vklad bol do katastra nehnuteľností povolený dňa 22.07.1998 pod
č. V 1931/98, je neplatná a v dôsledku vyššie uvedených rozhodnutí žalobcovi nesvedčí vlastnícke právo

k bytu v označenom obytnom dome, ktorého užívateľom je žalovaný.Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania žalobca poukázal na skutočnosť, že
k späťvzatiu žalobného návrhu došlo z dôvodu rozhodnutia súdu, resp. súdov v súdnom konaní, ktoré
prebieha už 20 rokov, pričom v jeho priebehu boli vydané aj rozhodnutia, ktoré platnosť príslušnej zmluvy

naopak konštatovali. Súčasne zdôraznil, že ani predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok
spis. zn. 2Obo/1/2023 zo dňa 07.05.2024), ani rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (rozsudok č.
k. 10Cbi/11/2004-1302 zo dňa 11.05.2022) nevyvrátili skutočnosť, že žalovaný príslušný byt skutočne
užíval bez toho, aby bol jeho vlastníkom a zároveň bez toho, aby za toto užívanie cudzej veci uhrádzal
nájomné, resp. poskytoval oprávnenej osobe akékoľvek plnenie titulom užívania cudzej veci - žalovaný

odmietal takéto úhrady poukazovať žalobcovi ako reálne evidovanému vlastníkovi daného bytu v zmysle
zápisu v katastri nehnuteľností, no zároveň takéto plnenie neposkytoval a neposkytuje celú dobu ani
správcovi konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., hoci nárok
žalobcu namieta práve tvrdením, že žalobcovi vlastníctvo k tomuto bytu nesvedčí, z čoho vyplýva, že za
vlastníka stále považoval úpadcu, a preto bol povinný takéto plnenie poskytovať správcovi konkurznej
podstaty. Žalobca mal

za to, že v otázke posudzovania nároku na náhradu trov konania bolo nutné prihliadnuť na (i) postoj a
správanie sa žalovaného k (ne)plneniu si jeho zákonných povinností uhrádzať
za užívanie cudzej veci primeranú odplatu, čo dlhodobo odmietal a odmieta pristúpiť, čím je bez
akýchkoľvek pochybností možné toto konanie žalovaného označiť ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi a taktiež aj na (ii) skutočnosť, že žalobca sa predmetného nároku uplatneného danou žalobou

domáhal s poukazom na v jeho prospech svedčiaci zápis vlastníckeho práva k bytu obývanom
žalovaným, kedy žalobca titulom tohto zápisu vlastníckeho práva vynakladal a vynakladá nemalé
nákladyspojenésvlastníctvomtohtobytu(nákladyzasprávubytovéhodomu,daňovépovinnostiapod.).
Z uvedeného vyplýva, že k späťvzatiu žaloby žalobca pristúpil v nadväznosti na právnu skutočnosť -
zrušenie právneho titulu, na základe ktorého sa v tomto konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia

žalovanej sumy vyššie uvedenými rozhodnutiami, ktorú skutočnosť nemal možnosť ovplyvniť. Žalobca
zdôraznil, že sa v konaní uplatneného nároku domáhal z dôvodu, že až do vydania predmetných
rozhodnutí bol na jeho strane daný právny dôvod ním uplatneného nároku, a to v podobe jeho vlastníctva
bytu, ktorý užíva žalovaný. Rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave, resp. Najvyššieho súdu SR
bolo popreté jeho vlastnícke právo k príslušnému bytu užívanému žalovaným a v dôsledku toho žalobca

stratil aktívnu vecnú legitimáciu na domáhanie sa uplatneného nároku, ktorá mu však nesporne v zmysle
zápisu v katastri nehnuteľností do tohto rozhodnutia svedčala. Žalobca súčasne poukazoval na to, že
berúc
do úvahy právny stav vyplývajúci z týchto rozhodnutí, že daný byt patrí do konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., a rovnako aj v tomto konaní uplatňovaný nárok

je súčasťou tejto konkurznej podstaty, bolo podanie žaloby, ktorá je predmetom tohto konania, nutné
posudzovať aj ako konanie žalobcu so starostlivosťou riadneho hospodára, a to vo vzťahu k nespornému
faktu, že na strane žalovaného dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa voči
vlastníkovi daného bytu, keďže
za jeho užívanie neuhrádzal a neuhrádza žiadne protiplnenie, čo nesporne predstavuje konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca bol toho názoru, že s ohľadom na skutkového okolnosti veci sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by ani jednej zo sporových strán by nemal byť priznaný
nárok na náhradu trov konania.
4. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 144, § 145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 CSP konanie vzhľadom
na späťvzatie žaloby zastavil.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP vzhľadom na
to, že nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by ani jednej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania v zmysle ust. § 257 CSP. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP
tým, že žalobca vzal žalobu proti žalovanému späť, nesie procesné zavinenie
na zastavení konania a žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v druhej vete jeho výrokovej časti podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca, namietajúc odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP s tým, že
navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že nárok na
náhradu trov konania neprizná ani jednej strane sporu.
7. Odvolanie žalobca odôvodnil tým, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku. V odvolaní zásadne zopakoval tvrdenia uvedené v späťvzatí žaloby
o skutočnostiach, ktoré považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP a
na podklade ktorých navrhoval nepriznať náhradu trov konania ani jednej sporovej strane. Doplnil,
že v rámci konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 13C/15/2020 v nadväznostina spomínané rozhodnutia, ktorými bola určená neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, podal návrh
na zmenu v osobe žalobcu, a to na osobu správcu konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej
spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., avšak tento návrh bol rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.

13C/15/2020-263 zo dňa 15.10.2024 zamietnutý a následne pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu Okresný súd Žilina zamietol týmto rozsudkom aj žalobu žalobcu vo veci samej. Práve z
dôvodu právneho názoru vysloveného v rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/15/2020-263 zo dňa
15.10.2024 sa rozhodol vziať späť aj žalobu, ktorá bola predmetom konania v posudzovanej veci.
8. Keďže uvedené dôvody súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nereflektoval, považoval žalobca

rozhodnutie v napadnutom výroku za riadne nezohľadňujúce skutkový a právny stav. Zároveň žalobca
doplnil, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia spis. zn. 9Cdo/70/2023, spis. zn.
5Cdo/67/2010) je súd povinný skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. §
257 CSP a pri ich zistení pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ne prihliadnuť. Významnými
zhľadiskaaplikácieust.§257CSPsútiežokolnosti,ktoréviedlikuplatneniunárokunasúde,postojstrán
v priebehu konania a iné. Na základe uvedeného bol žalobca toho názoru, že v prípade predmetného

konania existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania prihliadnuť - skutočnosti a skutkový stav, za ktorého a z dôvodov
ktorých žalobca uplatnil žalovaný nárok na súde voči žalovanému a pre ktoré následne žalobu zobral
späť, teda za akých okolností a dôvodov prišiel o aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Súčasne bolo nutné
zohľadniť aj konanie žalovaného, ktoré bolo dôvodom podania žaloby, tzn. neposkytovanie primeraného

protiplnenia za užívanie cudzej veci, ktorého sa žalovaný dopúšťal vedome už niekoľko rokov. Keďže
súd prvej inštancie tieto skutočnosti zjavne úplne odignoroval, hoci si ich nesporne bol, resp. musel byť
vedomý, takýto postup znamenal porušenie princípov a zásad, na ktorých procesné právo stojí, ako aj
porušenia práva žalobcu na spravodlivé a rovné zaobchádzanie.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril a odvolaciemu súdu neboli doručené ani iné

podania strán v odvolacom konaní.
10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu
súdu prvej inštancie v druhej vete výrokovej časti o nároku na náhradu trov konania bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – žalobcom, proti ktorému bol žalovanému priznaný
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, teda bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 359

CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods.
2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu druhej vety jeho výrokovej časti a
viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti, t. j. v druhej

vete jeho výrokovej časti ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j.
v prvej vete jeho výrokovej časti o zastavení konania, zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,

na ktorých založil svoje rozhodnutie v druhej vete výrokovej časti. Súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci (zistenia zavinenia tej ktorej strany sporu
na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP a možnej aplikácie ust. § 257 CSP), vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací

súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že odvolací prieskum bol na základe zásady
neúplnej apelácie v odvolacom konaní striktne vymedzený odvolacími dôvodmi formulovanými
v podanom opravnom prostriedku (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd zároveň nezistil vady spočívajúce

v nesplnení procesných podmienok (380 ods. 2 CSP).
13. V ďalšom sa tak odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP zaoberal žalobcom vymedzenými
odvolacími dôvodmi, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
14. Primárne považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov
konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady

zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných
dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu
späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázkynáhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska
zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho
hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku

sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie
bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním
žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom
nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo
vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania

žalobcavdôsledkupríčinnejsúvislosti,ktoroujesprávaniestranysporu,tedajejprejavvôlespočívajúciv
späťvzatí žaloby (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7MCdo/4/2010 zo dňa 14.09.2011, tiež nález
Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 196/09 zo dňa 10.10.2009). Pretože nárok na náhradu trov konania
je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú
žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania
žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie,

pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 7MCdo/1/2014 zo dňa 29.04.2014). Aj keď uvedené zásady boli formulované ešte pred
zmenou procesného poriadku (rozumej za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok;
§ 146 ods. 2) súdna prax, ako aj právna veda z týchto naďalej vychádza aj pri posudzovaní procesného
zavinenia na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP.

15. Žalobca v odvolaní nespochybnil vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom,
že z procesného hľadiska (§ 256 CSP) zavinil zastavenie konania. Sám žalobca v odvolaní potvrdil, že
žalobu vzal späť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keďže mu nesvedčí vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
získaného jej užívaním žalovaným bez právneho dôvodu. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, žalobca

odvodzoval žalobou uplatnený nárok od vlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti.
16. Žalobca v odvolaní zásadne namietal, že súd prvej inštancie neprihliadal na okolnosti posudzovanej
veci, ktoré uviedol v späťvzatí žaloby (podaní zo dňa 22.11.2024) a ktoré vyplynuli z obsahu spisu a ktoré
mal súd prvej inštancie posúdiť v zmysle ust. § 257 CSP ako okolnosti hodné osobitného zreteľa, na
základe ktorým mal nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Týmto jednak súd prvej inštancie pri

rozhodovaní vychádzal z nesprávnych skutkových zistení [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnuté
rozhodnutie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
17. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok sporu podľa ust.
§255CSPaodzásadyzodpovednostizazavineniezastaveniakonaniapodľaust.§256ods.1CSP.Súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, len ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená

to, že súd nemusí zaviazať procesne neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania protistrane. Použitie tohoto ustanovenia preto negatívne dopadá
na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohoto dôvodu musí aplikácia
daného zákonného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
výsostne výnimočný charakter. Zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti

nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú, pričom ust. § 257
CSP nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie. Toto ustanovenie
nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľné kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Dôvodom osobitného zreteľa môže byť napríklad neprimeraná tvrdosť,
podiel oboch strán

na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, osobné pomery strany sporu a pod. Takéto okolnosti však musia byť v konaní preukázané,
pričom nie je povinnosťou procesného súdu takéto okolnosti iniciatívne zisťovať ex offo.
18. V kontexte s doposiaľ uvedeným považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť [aj keď žalobca
v odvolaní výslovne neuplatňoval odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) či d) CSP], že do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004
zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa
03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý

proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis.
zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť, žesa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi
nestotožnil, nemôže teda založiť záver o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či porušení
práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Rovnako na nespokojnosti žalobcu

s rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno založiť záver ani o naplnení iných odvolacích dôvodov.
19. Žalobca v odvolaní (rovnako ako späťvzatí žaloby) vnímal dôvody hodné osobitného zreteľa podľa
ust. § 257 CSP v tom, že v čase podania žaloby bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník
dotknutej nehnuteľnosti, teda svedčila mu aktívna vecná legitimácia v spore, pričom až v priebehu
konania vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Cbi/11/2004-1302 zo dňa 11.05.2022

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2Obo/1/2023 zo dňa 07.05.2024 mu prestalo
svedčiť vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti. V kontexte s týmito skutočnosťami odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že žalobcom označené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o určení
neplatnosti kúpnej zmluvy, od ktorej odvodzoval žalobca vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti, teda
svoju aktívnu vecnú legitimáciu, má deklaratórnu povahu. Nejde teda o konštitutívne rozhodnutie, na
základe ktorého by zaniklo vlastnícke právo žalobcu, ako sa snažil žalobca v odvolaní navodiť tvrdením,

že po začatí konania došlo u neho k strate aktívnej vecnej legitimácie. Predmetným rozhodnutím Krajský
súd v Bratislave len deklaroval skutočný právny stav, jestvujúci už v čase podania žaloby v posudzovanej
veci, z čoho vyplýva, že žalobca nikdy nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v spore.
20.ZároveňzobsahurozsudkuKrajskéhosúduvBratislaveč.k.10Cbi/11/2004-1302zodňa11.05.2022
je zjavné, že žalobca mal už v čase začatia konania v posudzovanej veci vedomosť o skutočnostiach,

ktoré spochybňovali jeho vlastnícke právo. V označenom konaní už pred podaním žaloby bolo Krajským
súdom v Bratislave rozhodnuté o určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy rozsudkom č. k.
10Cbi/11/2004-679 zo dňa 01.07.2014, ktorý bol však na odvolanie zrušený Najvyšším súdom SR
uznesením č. k. 2Obdo/48/2014-765 zo dňa 29.02.2016. Priamo z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca
si bol plne vedomý spornosti svojho vlastníctva, keď tvrdil, že súdny spor o platnosť predmetnej kúpnej

zmluvy, na podklade ktorej sa mal stať vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, začal v roku 1999 a v čase
podania žaloby na súd prvej inštancie nebol ukončený. Žalovaný už pri prvom úkone v spore - vyjadrení k
žalobe medzi iným považoval vlastnícke právo žalobcu k dotknutej nehnuteľnosti za vážne spochybnené
a za domnelé. Žalobu navrhol žalovaný zamietnuť. Ak teda žalobca aj napriek spornosti svojho
vlastníckeho práva podal proti žalovanému žalobu, pričom ňou uplatnený nárok založil práve na tomto

spornom vlastníctve, nemožno považovať následnú skutočnosť - deklarovanie neplatnosti predmetnej
kúpnej zmluvy právoplatným rozhodnutím súdu - za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. §
257 CSP. Žalobca mal už v čase podania žaloby na súd prvej inštancie zreteľnú vedomosť o vážnych
pochybnostiach týkajúcich sa jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore a ak potom za takýchto okolností
žalobu proti žalovanému podal, musel si byť rovnako vedomý aj následku potvrdenia týchto pochybností

v podobe straty sporu.
21. Rovnako neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu, že žalovaný nesporne nie je vlastníkom
dotknutej nehnuteľnosti, pričom túto užíval bez právneho dôvodu na úkor jej vlastníka, a to bez
poskytovania akýchkoľvek úhrad oprávnenej osobe a zároveň, že žalobca v čase jeho evidencie
ako vlastníka dotknutej nehnuteľnosti si plnil všetky povinnosti jej vlastníka, pričom žalovaný, hoci

dotknutú nehnuteľnosť užíval, žalobcovi žiadne protiplnenie neposkytoval. Odvolací súd poukazuje na
to, že predmetom sporu bol nárok uplatnený žalobcom, ktorý mal zodpovedať povinnosti žalovaného
vydať bezdôvodné obohatenia spočívajúce v majetkovom prospechu získaného užívaním dotknutej
nehnuteľnosti na úkor jej vlastníka bez právneho dôvodu zodpovedajúceho trhovému nájomnému,
nie náhradu úhrad za služby spojené s užívaním dotknutej nehnuteľnosti. Žalobca v žalobe súčasne

tvrdil, že tieto úhrady žalovaný plnil priamo obchodnej spoločnosti BYTTERM, a. s. a po uzavretí
zmluvy o výkone správy s obchodnou spoločnosťou MPM SPRÁVCOVSKÁ SPOLOČNOSŤ, s. r. o.
priamo žalobcovi. Ak potom žalovaný bez právneho dôvodu užíval dotknutú nehnuteľnosť bez toho,
aby za jej užívanie plnil jej vlastníkovi, na jeho strane nemohlo dochádzať k bezdôvodnému obohateniu
získanému na úkor žalobcu, ktorý sa vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti nikdy nestal. Zároveň ak

žalobca plnil povinnosti vlastníka dotknutej nehnuteľnosti, teda povinnosti osoby odlišnej od žalovaného,
ktorý nesporne vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti nebol, na úkor žalobcu získala majetkový prospech
táto iná osoba (skutočný vlastník dotknutej nehnuteľnosti). Okolnosť, že návratnosť takto vynaložených
peňažných či nepeňažných plnení je s odstupom času otázna, nemôže byť na ťarchu žalovanému.
Na ťarchu žalovanému nemôže byť ani okolnosť, že označený súdny spor o neplatnosť predmetnej

kúpnej zmluvy trval viac ako 20 rokov. Žalovaný nebol stranou tohto sporu a nemohol ovplyvniť jeho
trvanie. Ku konaniu žalovaného, ak by ho aj bolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, nedochádzalo na úkor žalobcu, keďže tento sa nikdy vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti
nestal (hodnovernosť a záväznosť údajov katastra o jeho vlastníctve bola v súdnom konaní vyvrátená).V kontexte s uvedeným preto neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že podanie žaloby bolo potrebné považovať
z jeho strany
za konanie starostlivého hospodára. Preto nemohli byť žalobcom uvedené okolnosti považované za

dôvod hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP.
22. Napokon neobstojí ani argument žalobcu, že k späťvzatiu žaloby pristúpil potom, ako v obdobnom
konaní vedenom na podklade jeho žaloby proti inému žalovanému Okresný súd Žilina rozsudkom č. k.
13C/15/2020-263 zo dňa 15.10.2024 zamietol jeho návrh na zmenu v osobe žalobcu, a to na správcu
konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o. a zároveň zamietol aj

jeho žalobu vo veci samej. Je nepochybné, že v posudzovanej veci nemohol byť žalobca s obdobným
návrhom na zmenu strany sporu
na strane žalobcu podľa ust. § 80 CSP úspešný, keďže po začatí konania zjavne nemohlo dôjsť
k prevodu alebo prechodu práva, o ktorom sa konalo. Žalobca totižto nikdy nositeľom tohto práva,
resp. aktívnej vecnej legitimácie nebol. Inak povedané, žalobca dotknutú nehnuteľnosť platne nikdy
nenadobudol do svojho vlastníctva, a preto nemohol nikdy žalované právo previesť, resp. z jeho osoby

nemohlo žalované právo nikdy prejsť na inú osobu. Nedostatok vecnej legitimácie strany sporu, ktorý tu
už bol v čase začatia konania, totiž už nemožno v priebehu sporu odstrániť zmenou subjektu či už na
strane žalobcu alebo žalovaného. Nevyhnutným dôsledkom tohto nedostatku je potom strata sporu.
23. Odvolací súd potom dospel k záveru, že z okolností, ktoré vyšli najavo počas konania, nemožno
vyvodiť splnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Ak potom súd prvej inštancie priznal v zmysle

ust. § 256 ods. 1 CSP žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže nevzhliadol
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, jeho rozhodnutie je vecne správne.
24. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu, odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie v druhej vete jeho výrokovej časti ako vecne správne podľa ust. §
387 ods. 1 CSP potvrdil. Uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutej druhej vete jeho

výrokovej časti zostalo týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. §
396 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto by
mu patril v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP proti v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nárok na
náhradutrovkonania.Zobsahuspisovéhomateriáluvšakvyplynulo,žežalovanémuvodvolacomkonaní

preukázateľne žiadne trovy nevznikli (žalovaný zostal pasívny). Práve to bol dôvod (s prihliadnutím na
zásadu procesnej ekonómie podľa ust. čl. 17 CSP), pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj
o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom
rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách

konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods.
1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký
zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou

zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny
názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26. októbra 2016
a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR pod č. 72/2018). Vzhľadom na uvedené tak odvolací súd žalovanému náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].