Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200844
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200844.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako
člen senátu vo veci žalobcu: K.. S. J., nar. XX. O. XXXX, U. XXXX/XX, T., zastúpeného advokátskou
kanceláriou: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., IČO: 36 832 103, M. R. Štefánika 1822, Dolný
Kubín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia z 28. marca 2018, č. 181405/2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/166/2022-152 z 10. apríla 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol do roku 2010 colníkom v stálej
štátnej službe vo funkcii hlavný colný referent na Colnom úrade v Žiline, s miestom výkonu služby v
Ružomberku. Kvôli reorganizácii finančnej správy sa od 1. januára 2011 zrušila žalobcova funkcia, preto
ho podľa § 34 ods. 1 písm. a) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov v znení neskorších
predpisov riaditeľ Colného úradu Žilina rozhodnutím z 23. decembra 2010 od 1. januára 2011 preložil k

Colnému úradu Bratislava, kde ho ustanovili do funkcie hlavného colného referenta pobočky Bratislava
- Kopčianska. Dňa 21. januára 2011 žalobca požiadal o náhradu výdavkov pri preložení v zmysle § 105
ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. za mesiac január 2011, ktoré mu colný úrad bez vydania rozhodnutia
vyplatil v marci 2011. Pritom vyšiel z pokynu generálnej riaditeľky Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky (právneho predchodcu žalovaného) z 24. februára 2011, podľa ktorého sa tieto náhrady mali
priznávať len na obdobie jedného mesiaca.
2. Dňa 4. apríla 2011 žalobca požiadal o vyplatenie takejto náhrady za mesiace február a marec 2011.

Colný úrad mu však prípisom z 23. mája 2011 oznámil, že náhrady mu už boli vyplatené za jeden
mesiac. O vyplatenie náhrady za apríl 2011 požiadal žalobca 4. mája 2011, colný úrad mu však prípisom
z 25. mája 2011 v podstate doslovne zopakoval obsah prípisu z 23. mája 2011. O ďalšie náhrady za
mesiac máj 2011 žalobca požiadal 2. júna 2011, za mesiac jún 2011 požiadal 13. júla 2011 a za mesiac
júl 2011 požiadal 2. augusta 2011. Všetky tieto žiadosti colný úrad vybavil prípisom z 22. augusta
2011, v ktorom zopakoval, že náhrady mu boli priznané za mesiac január 2011, za ďalšie mesiace mu
nepatria, a preto jeho žiadosti zamieta. Dňa 13. septembra 2011 žalobca uplatnil nárok na náhrady za

august 2011 a zároveň upozornil, že ešte neboli vybavené jeho skoršie žiadosti. Aj na túto žiadosť colný
úrad odpovedal prípisom z 28. septembra 2011, v ktorom zamietol jeho žiadosti presahujúce obdobie
januára 2011. Obdobne znejúcim prípisom z 8. novembra 2011 vybavil colný úrad žiadosti žalobcu za
mesiac september a október 2011 (podané 4. októbra, resp. 2. novembra 2011). Konečne, podobneformulovanými prípismi z 5. a 22. decembra 2011 vybavil žiadosti týkajúce sa mesiacov novembra a
decembra2011(podané2.a20.decembra2011).Anijedenztýchtoprípisovcolnéhoúraduneobsahoval
poučenie o možnosti podať proti nemu odvolanie.

3. Žalobca medzičasom 27. októbra 2011 podal Okresnému súdu Bratislava II žalobu, ktorou sa domáhal
zaplatenia dlžných náhrad za február až september 2011 v sume 1.942,18 €, pretože mu ich colný úrad
nevyplatil. Neskôr v decembri 2011 rozšíril uplatnený nárok aj o náhrady za október až december 2011.
Okresný súd síce vydal platobný rozkaz, žalovaný však v odpore namietol nedostatok jeho právomoci.
Preto súd uznesením č. k. 58 C 210/2012-117 konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline

ako správnemu súdu. Kvôli jeho nesúhlasu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3
Nds 6/2013 vrátil vec okresnému súdu „na rozhodnutie podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku".
V odôvodnení uviedol, že prípisy colného úradu nemali náležitosti rozhodnutia podľa § 230 zákona č.
200/1998Z.z.,apretosavecmusípostúpiťsprávnymorgánom.NazákladetohoOkresnýsúdBratislava
II novým uznesením č. k. 8 C 346/2013-134 z 23. januára 2014 znovu zastavil konanie a postúpil vec
žalovanému, aby vykonal administratívne konanie.

4. Riaditeľ Colného úradu Bratislava, ktorému žalovaný postúpil vec na vybavenie, rozhodnutím zo 17.
marca 2014 priznal žalobcovi náhrady podľa § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. po dobu jedného
mesiaca od 1. januára 2011. Na odôvodnenie znova odkázal na usmernenie generálnej riaditeľky z 24.
februára 2011. Žalobca mu však v odvolaní vytkol predovšetkým to, že nerozhodol o jeho žiadostiach
za ostatné mesiace, a trval na tom, že mu zo zákona vznikol nárok na náhrady až do konca roku 2011.

Žalovaný toto odvolanie zamietol najskôr rozhodnutím z 29. mája 2014 a (po jeho zrušení rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 126/2014-34 kvôli nepredloženým administratívnym spisom) neskôr
rozhodnutím z 18. júna 2015. V ich odôvodnení zdôraznil, že o dĺžke priznania náhrad podľa § 105
ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. rozhoduje nadriadený a ten ich priznal na jeden mesiac. Tým, že
ich na ďalšie obdobie nepriznal, automaticky negatívne rozhodol aj o ďalších žiadostiach žalobcu. Na

záver žalovaný dodal, že rozhodnutie colného úradu bolo len deklaratórne, pretože náhrady za január
2011 sa už žalobcovi vyplatili. Krajský súd v Žiline však rozsudkom č. k. 21 S 122/2015-40 zrušil ako
nepreskúmateľné aj rozhodnutie žalovaného z 18. júna 2015, pretože sa ním nerozhodlo o žiadostiach
žalobcu z roku 2011; zároveň však priznanie náhrad len za január 2011 považoval za správne. Tento
rozsudok potvrdil najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 19/2016 v podstate z rovnakých dôvodov.

5. Tu preskúmavaným rozhodnutím z 28. marca 2018 žalovaný zmenil rozhodnutie zo 17. marca 2014
tak, že žalobcovi nepriznal náhrady uplatnené žiadosťami v apríli, máji, júni, júli, auguste, septembri,
októbri, novembri a decembri 2011 a tieto žiadosti zamietol. V odôvodnení zopakoval, že na všetky
uvedené žiadosti už colný úrad odpovedal svojimi prípismi, teda písomne. Rozhodnutie zo 17. marca
2014považovalzasprávne,pokiaľpriznalonáhradylenzajanuár2011.Od1.januára2011totižprebehla

rozsiahla reorganizácia finančnej správy a na zmiernenie jej ekonomických dôsledkov generálna
riaditeľka usmernením z 24. februára 2011 uložila, aby colné úrady priznávali náhrady preloženým
colníkom len v tomto rozsahu. Ak žalobca tvrdil, že o jeho žiadostiach nebolo rozhodnuté, mal sa
domáhať ochrany proti nečinnosti. Rozhodnutie zo 17. marca 2014 už len deklarovalo stav, ktorý
existoval po vyplatení náhrad za január 2011. Žalovaný zdôraznil, že dôvodom zrušenia jeho predošlých

rozhodnutí bolo len to, že výslovne nerozhodol o žiadostiach žalobcu. Naopak, odmietol akúkoľvek
diskrimináciužalobcu,pretoževovšetkýchpodobnýchprípadochsavočicolníkompostupovalorovnako,
teda v súlade s citovaným usmernením.
6. Správny súd (po zrušení predošlého rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 89/2018-89
rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 65/2022) tu napadnutým rozsudkom zamietol správnu

žalobu, ktorú žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného z 28. marca 2018. V zhode s právnym
názorom kasačného súdu uviedol, že prípisy colného úradu, ktorými odpovedal na žiadosti žalobcu, boli
rozhodnutiami, ktorými sa rozhodlo o týchto žiadostiach. Všetky boli žalobcovi oznámené, pretože ich
pripojil k žalobe podanej okresnému súdu, nepodal však proti nim opravný prostriedok. Žalovaný tak
nemohol znova rozhodovať o týchto žiadostiach, ale ani správny súd nebol oprávnený preskúmavať

jednotlivé prípisy. Výrok, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie zo 17. marca 2014 a (opätovne) zamietol
žiadosti žalobcu, tak správny súd považoval za nadbytočný, čo však samo osebe nespôsobilo
nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Preskúmavané rozhodnutie nie je ani arbitrárne, lebo
žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, že voči žalobcovi postupoval v súlade s usmernením generálnej
riaditeľky a rovnako postupoval aj voči iným colníkom v spornom období. Napokon, už najvyšší súd v

predošlom rozsudku sp. zn. 6 Sžo 19/2016 potvrdil, že priznanie náhrady za január 2011 bolo zákonné.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku. Zopakoval
svoje názor, že služobné orgány 11 rokov riadne nerozhodli o jeho nároku na náhrady pri preložení.
Diskriminačné konanie žalovaného voči žalobcovi právoplatne potvrdili aj súdy. Správny súd podľa neho

dostatočne nerešpektoval právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom rozsudku kasačného súdu
a riadne neposúdil charakter prípisov colného úradu. Žalobca nesúhlasil s jeho názorom, že tieto prípisy
sú rozhodnutiami, lebo neobsahujú náležitosti podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov a § 230 zákona č. 200/1998 Z. z. Ich posúdenie ako rozhodnutí
je novotou, ktorá doteraz nebola prejednaná.

8. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože napadnutý rozsudok je správny a
preskúmavané rozhodnutie vychádza zo záväzných právnych názorov súdov.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez

nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
10. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je postup colného úradu a žalovaného pri vybavovaní
žiadostí žalobcu - colníka v stálej štátnej službe o priznanie náhrad pri preložení za mesiace február
až december 2011. Podľa § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. účinného v danom čase colníkovi,
ktorý je preložený poodľa § 34 ods. 1 písm. a) a b) do iného miesta výkonu služby a z tohto dôvodu

žije odlúčene od svojej rodiny, patria náhrady ako pri služobnej ceste. O dĺžke doby priznania náhrady
rozhoduje nadriadený. Už na tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že podľa
uvedeného ustanovenia síce colníkovi patria náhrady, ale len za také obdobie, aké určí nadriadený.
Neplynie z neho, že by tieto náhrady patrili, kým nadriadený nerozhodne inak, alebo by patrili do okamihu
odňatia nadriadeným. Rozhodnutie nadriadeného o dobe trvania náhrady podľa tohto ustanovenia je

teda súčasťou podmienok nároku na ne, takže colníkovi nevzniká nárok v konkrétnej výške dovtedy, kým
nadriadený nerozhodne o dĺžke doby, za ktorý mu patria. Vzhľadom na to neobstoja tvrdenia žalobcu,
že mu nárok vznikol priamo na základe uvedeného ustanovenia a tu preskúmavaným rozhodnutím sa
mu už vzniknutý nárok odňal. Na tom nič nemení nesprávny postup colného úradu, ktorý mu náhrady
za január 2011 vyplatil v marci 2011 zjavne bez existencie rozhodnutia v tomto smere. Tento nedostatok

totiž sám osebe žalobcovi nie je nijako na ujmu, neznamenal však automaticky vznik nároky na náhrady
aj za ďalšie obdobia.
11. Z cit. § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. teda vyplýva, že rozhodnutie nadriadeného o dĺžke doby
priznania náhrady je rozhodnutím o konkrétnom práve colníka pri výkone štátnej služby. Rozhodovanie
o právach zo služobného pomeru je predmetom konania vo veciach služobného pomeru podľa § 220 a

nasl. cit. zákona, ktoré sa naďalej použijú aj v prerokúvanej veci (§ 324 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. o
organizácii finančnej správy). Podľa § 220 cit. zák. sú účastníkmi tohto konania okrem iného colníci, ak
sa má konať o ich právach alebo právom chránených záujmoch. Konanie vo veciach služobného pomeru
sa môže podľa § 224 ods. 1 cit. zák. začať okrem iného na návrh účastníka, teda aj colníka; vtedy je
podľa § 224 ods. 2 cit. zák. začaté dňom, kedy podanie (obsahujúce takýto návrh) došlo oprávnenému

orgánu, ktorým sa podľa § 221 rozumie minister alebo nadriadený v prípadoch ustanovených v zákone,
teda napr. aj v cit. § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. Z citovaných ustanovení teda plynie, že ak
colník podá oprávnenému orgánu (alebo aj inému orgánu, porov. § 225 cit. zák.) žiadosť, aby sa rozhodlo
o určitých jeho právach alebo právom chránených záujmoch zo služobného pomeru, začína sa tým
konanie vo veciach služobného pomeru. Z § 230 cit. zák. potom plynie, že toto konanie sa musí ukončiť

rozhodnutím, ktorého zmyslom je práve jasná dispozícia vo veci (§ 230 ods. 2 cit. zák.), teda o tom, čo je
predmetom konania (t. j. napríklad priznanie či nepriznanie nároku, zamietnutie žiadosti), a voči ktorému
je zásadne (porov. § 231 ods. 1 a § 233 cit. zák.) možné podať odvolanie.
12. Ak teda žalobca ako colník v prerokúvanej veci podal postupne 4. apríla, 4. mája, 2. júna, 13. júla, 2.
augusta, 13. septembra, 4. októbra, 2. novembra a 2. a 20. decembra 2011 žiadosti, ktorými sa domáhal

priznania náhrad podľa § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z., začalo sa tým na základe cit. § 224
ods. 1 a 2 zakaždým konanie vo veci služobného pomeru v zmysle § 220 a nasl., ktorého predmetom
boli žiadané náhrady. Povinnosťou nadriadeného ako orgánu príslušného podľa cit. § 221 v spojení s
§ 105 ods. 1 cit. zák. potom bolo vybaviť tieto žiadosti rozhodnutím podľa § 230 cit. zák., teda jasným
autoritatívnym prejavom vôle o tom, či žalobcovi tento nárok patrí alebo nepatrí. Kasačný súd však nemá

dôvod odchyľovať sa od svojho právneho názoru vysloveného v predošlom zrušujúcom rozsudku sp.
zn. 7 Ssk 65/2022, v zmysle ktorého sa jednotlivé prípisy colného úradu z 22. augusta, 28. septembra,
8. novembra, 5. a 22. decembra 2011 majú považovať za takéto rozhodnutia. Je z nich totiž zrejmé,
že oprávnený orgán - nadriadený (riaditeľ colného úradu) v nich voči žalobcovi autoritatívne prejavil, ženárok na náhrady pri preložení mu nepatrí za žiaden iný mesiac než za január 2011, a sčasti dokonca
jeho žiadosti výslovne „zamietol". To, že jednotlivé prípisy nie sú označené ako rozhodnutia a nemajú
formálnenáležitosti,neznamená,ženiesúrozhodnutiami,alelentoľko,žemajúnedostatky,ktoré(podľa

okolností) mohli viesť k ich zmene alebo zrušeniu.
13. Tento právny názor je zhodný so stabilnou judikatúrou, podľa ktorej pri posúdení určitého
(individuálneho) právneho aktu ako rozhodnutia nie je podstatné to, ako je príslušný akt formálne
označený (rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi účinkami smeruje
ku konkrétnym adresátom práva a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti

(porov. v tomto smere ešte nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08, ale aj jeho
nález sp. zn. III. ÚS 91/2016 a tam hojne citovanú prejudikatúru). Vzhľadom na to podľa kasačného
súdu neobstojí námietka žalobcu, že takéto posúdenie veci je novotou, ktorú do konania vniesol správny
súd. Tento záver totiž plynul z predošlého zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, ktorý bol žalobcovi
riadne doručený ešte 19. augusta 2022. Odhliadnuc od toho, že tento rozsudok vychádzal z citovaných
stabilizovaných právnych názorov, žalobca ho mal k dispozícii takmer dva a pol roka, aby sa mohol

k tomuto právnemu názoru vyjadriť, ak ho považoval za nesprávny alebo nepoužiteľný. Okrem toho
správny súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na 10. apríla 2025, kam bol žalobca znova riadne
predvolaný dva mesiace vopred (5. februára 2025). Nič mu teda nebránilo, aby prípadne polemizoval
s týmto právnym názorom najneskôr na pojednávaní pred správnym súdom. Ak tak neurobil, nemôže
vyčítať správnemu súdu, že z toho záväzného právneho názoru vychádzal.

14. Hoci by tým v podstate boli vyčerpané kasačné námietky žalobcu, vzhľadom na dĺžku konania a
nie úplne komplexné právne posúdenie veci zo strany doteraz konajúcich súdov považuje kasačný súd
za potrebné objasniť aj dôvody, prečo preskúmavaným rozhodnutím si žalovaný neprisvojil právomoc
rozhodnúť vo veci, hoci na to nebol oprávnený [čo by inak bolo treba skúmať aj nad rámec sťažnostných
bodov, porov. § 453 ods. 2 v spojení s § 134 ods. 2 písm. b) SSP]. Ako už bolo uvedené, podaním

jednotlivých žiadostí žalobcu sa začali konania vo veci jeho služobného pomeru (o priznanie náhrad za
február až december 2011), a jednotlivé prípisy colného úradu predstavujú rozhodnutia nadriadeného,
ktorými jeho žiadostiam nebolo vyhovené. Podľa § 230 ods. 6 zákona č. 200/1998 Z. z. tieto rozhodnutia
mohli nadobudnúť právoplatnosť, len ak voči nim už nebolo možné podať odvolanie (a teda ani včas
podané nebolo). Podľa zisteného skutkového stavu jednotlivé prípisy neobsahovali žiadne poučenie o

podaní odvolania, kvôli čomu sa podľa § 231 ods. 4 cit. zák. predpokladalo, že colník podal odvolanie
včas a príslušnému orgánu, ak tak urobil najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď mu bolo rozhodnutie
oznámené. Žalobca síce nepodal proti žiadnemu z nich podanie, ktoré by označil ako odvolanie, avšak
ešte 27. októbra 2011 podal (a v decembri 2011 doplnil) žalobu na okresný súd, ktorej podstatou bol
obsahový nesúhlas s prípismi colného úradu, že mu náhrady nepatria. Okresný súd následne rozhodol

o zastavení konania a postúpení veci žalovanému podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého v takom prípade účinky spojené s podaním návrhu zostávali zachované.
15. Vychádzajúc z citovaných ustanovení mal žalovaný potom, čo mu bola postúpená uvedená žaloba
okresným súdom, posúdiť ju ako prejav nesúhlasu žalobcu s vybavením jeho žiadostí o náhrady, a teda
podľa jej obsahu (§ 223 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z.) ako odvolania proti jednotlivým prípisom z 22.

augusta, 28. septembra, 8. novembra, 5. a 22. decembra 2011. Pretože postúpením sa zachovali účinky
tohto podania, znamenalo to, že tieto odvolania sa mali považovať za podané 27. októbra 2011. Boli teda
podané v trojmesačnej lehote predpokladanej v § 231 ods. 4 cit. zák., čo znamená, že sa považovali za
podané včas a oprávnenému orgánu. Podľa § 232 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. mal o tomto odvolaní
rozhodnúť najbližší nadriadený orgán orgánu, ktorý vydal rozhodnutie, teda colné riaditeľstvo (resp. od 1.

januára2012žalovaný,porov.§10ods.1a2zákonač.333/2011Z.z.oorgánochštátnejsprávyvoblasti
daní, poplatkov a colníctva). Ak žalovaný na základe podaných odvolaní považoval jednotlivé prípisy
colného úradu za zákonné, podľa § 232 ods. 4 a 5 zákona č. 200/1998 Z. z. mal odvolanie zamietnuť
a tieto prípisy potvrdiť. Pokiaľ teda preskúmavaným rozhodnutím „zmenil" prvostupňové rozhodnutie
zo 17. marca 2014 tak, že jednotlivé žiadosti (znova) „zamietol", nepostupoval formálne správne. V

odôvodnení však dostatočne jasne vysvetlil, že o nárokoch žalobcu už bolo rozhodnuté jednotlivými
prípismi a tieto prípisy tak považoval za správne. Nedostatok preskúmavaného rozhodnutia je tak len
formálnym nedostatkom vo formulácii výroku, obsahovo je však jednoznačné. To podľa kasačného súdu
nie je takým porušením ustanovení o konaní, ktoré by odôvodňovalo jeho zrušenie podľa § 191 ods.
1 písm. g) SSP; rozhodnutie sa totiž nezrušuje len preto, aby sa formálne zopakovalo administratívne

konanie (porov. z nedávneho obdobia rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 1 Sfk 22/2024, 8 Sfk 32/2024
alebo 5 Svk 15/2024).
16. Vo veci samej žalobca v kasačnej sťažnosti, ale ani v správnej žalobe nevzniesol žiadne námietky,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku alebo preskúmavanéhorozhodnutia. Podľa viackrát citovaného ustanovenia § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. totiž
patrilo rozhodnutie o dĺžke doby priznania náhrad nadriadenému. Podľa § 105 ods. 3 cit. zák. mohol
nadriadený namiesto týchto náhrad poskytnúť náhrady preukázaných cestovných výdavkov, ak je podľa

jeho posúdenia možný denný návrat colníka do miesta trvalého pobytu (to sa však u žalobcu nestalo).
Okrem tohto ustanovenia a § 105 ods. 4 cit. zák., ktorý v určitých prípadoch vylučoval nárok na priznanie
týchto náhrad, bolo samotné určenie dĺžky poskytovania ponechané na úvahu nadriadeného, ktorá bola
obmedzená v zásade len zákazom diskriminácie (porov. § 5a zákona č. 200/1998 Z. z.). Podľa § 27
ods. 2 SSP môže správny súd túto správnu úvahu preskúmavať len v tom smere, či nevybočili zo

zákonných medzí a hľadísk. V preskúmavanom rozhodnutí, ale aj v jednotlivých prípisoch z 22. augusta,
28. septembra, 8. novembra, 5. a 22. decembra 2011 sa zrozumiteľne uvádza, že pri určení dĺžky doby
priznania náhrad sa vychádzalo z usmernenia generálnej riaditeľky vtedajšieho colného riaditeľstva,
ktoré sledovalo najmä úsporu finančných prostriedkov pri reorganizácii finančnej správy. Na základe
toho potom žalovaný zdôraznil, že takto sa postupovalo voči všetkým dotknutým colníkom, a žalobca
počas konania ani neoznačil, ani nepreukázal prípady, kedy sa s inými colníkmi zaobišlo inak než s ním.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, na ktorý poukazoval v žalobe, sa týkal jeho diskriminácie pri
priznávaní preventívnej rehabilitácie, čo vôbec nesúvisí s predmetom tu preskúmavaného rozhodnutia.
IV.
Záver
17. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je

dôvodná, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.
18. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci
nemal úspech a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok
na náhradu trov priznal.
19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.