Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413202407
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8413202407.9

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej
a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: Slovenský
mliekarenský zväz, Záhradnícka 21, 811 07 Bratislava, IČO: 17 314 402, zastúpeného JUDr. Ivanom
Jánošíkom, advokátom, Klincová 35, 810 05 Bratislava, IČO: 31 763 898, proti žalovanému: Tatranská
mliekareň a.s., Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 654 363, zastúpenému JUDr. Oldrichom

Lejnarom, LL. M., advokátom, Pri zastávke 940/1, 060 01 Kežmarok, IČO: 37 113 801, o zaplatenie
53 503,01 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. KK-8Cb/26/2013,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11.
decembra 2018 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696
zo dňa 22. augusta 2019 a o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.
2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 v znení
opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696 zo dňa 22. augusta 2019 z
r u š u j e v nasledujúcich častiach:

- v prvom výroku v časti potvrdzujúcej výrok I. rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k.

8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 v rozsahu týkajúcej sa istiny žalovanej pohľadávky,

- v prvom výroku v časti potvrdzujúcej výrok III. rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k.
8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 o trovách konania,

- spolu s obsahovo nadväzujúcim výrokom III. rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.

k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024 a uznesením Okresného súdu Poprad, č. k.
KK-8Cb/26/2013-1002 zo dňa 30. septembra 2024.

II. V zrušenom rozsahu vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa

21. mája 2024 o d m i e t a .

IV. Žalobcovi n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v časti
o zaplatenie príslušenstva pohľadávky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“), ako súd prvej inštancie,
rozsudkom, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovisumu 53 503,01 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 4 228,56 eura od 20.
septembra 2008 do zaplatenia, zo sumy 4 140,29 eura od 15. októbra 2008 do zaplatenia, 7,5 % ročne
zo sumy 3 852,64 eur od 4. novembra 2008 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 3 711,78 eura od 10.

decembra 2008 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 3 598,33 eura od 10. januára 2009 do zaplatenia, zo
sumy 3 783,99 eura od 10. februára 2009 do zaplatenia, zo sumy 2 969,39 eura od 17. marca 2009 do
zaplatenia, zo sumy 2 729,66 eura od 7. apríla 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 058,54 eura od 9. mája
2009 do zaplatenia, zo sumy 3 136,71 eura od 10. júna 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 415,71 eura od
11. júla 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 407,42 eura od 5. augusta 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 294,07

eura od 9. septembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 303,77 eura od 9. októbra 2009 do zaplatenia,
zo sumy 3 075,81 eura od 5. novembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 3 058,24 eura od 8. decembra
2009 do zaplatenia, zo sumy 2 922,51 eura od 12. januára 2010 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (výrok III).

2. Žalobca si žalobou uplatnil nárok s prihliadnutím na zásady upravené v ustanovení § 11 zákona č.
274/2006 Z. z. o podpore v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka (ďalej len „zákon č. 274/2006 Z. z.“) v
súvislosti s uzavretou odvetvovou dohodou.

3. Na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na právne záväzný názor Krajského súdu
v Prešove vyslovený v uznesení, č. k. 2Cob/94/2014-376 zo dňa 18. novembra 2015 okresný súd
konštatoval, že uplatňovanie niektorých opatrení na organizovanie trhu možno podmieniť uzatvorením
písomnej odvetvovej dohody medzi združeniami podnikateľov a že odvetvová dohoda je záväzná na
zatvorenie zmluvy medzi kupujúcim a predávajúcim daného druhu. Citoval ustanovenia § 11 ods. 2 a 3

zákona č. 274/2006 Z. z. účinného ku dňu 8. novembra 2007, § 13 ods. 4 zákona č. 543/2007 Z. z. o
pôsobení orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka (ďalej
len „zákon č. 543/2007 Z. z.“) ak je stranou odvetvovej dohody štát zastúpený ministerstvom, čl. 39
Nariadenia Rady ES č. 1255/1999 o spoločnej organizácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami, čl.
183 Nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007 o vytvorení spoločnej organizácii pôdohospodárskych trhov a

o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky.

4. K obrane žalovaného súd prvej inštancie zistil, že žalovaný skutkový stav nenamietal, ale namietal
platnosť medzinárodnej odvetvovej dohody uzatvorenej podľa zákona č. 274/2006 Z. z., nakoľko
pôvodná právna úprava neumožňovala uloženie poplatkovej povinnosti pre účastníkov trhu. V tejto

súvislosti uviedol, že žalovaný svoje záväzky vyplývajúce z odvetvovej dohody uzavretej dňa 30.
novembra 2009 voči zmluvným partnerom plnil, ale keďže namietal platnosť prvej medziodvetvovej
dohody, neuznával z nej vyplývajúce povinnosti prvej medziodvetvovej dohody zo dňa 8. novembra
2007. V tejto súvislosti zaujal konajúci súd stanovisko v bode 34. odôvodnenia v tom zmysle, že žalobca
svoje právo na platenie poplatkov odvodzuje z odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007, ktorá

žiadnym spôsobom neodporuje priamo účinným právne záväzným aktom Európskej únie, resp. predtým
európskych spoločenstiev, a že tieto právne predpisy umožnili členským štátom - Slovenskej republike
s cieľom financovania opatrení na podporu mlieka v spoločenstve na rozšírenie trhov s mliekom a
mliečnych výrobkov a na zlepšenie kvality, uložiť svojim výrobcom mlieka poplatok za podporu spotreby
v závislosti od množstva mlieka alebo ekvivalentu mlieka uvedeného na trhu. S poukazom na uvedené

dospel k záveru, že s právnym názorom žalovaného sa nestotožnil a že výrobcovia mlieka s účinnosťou
od 1. januára 2008 sú povinní prispievať do mliečneho fondu na podporu spotreby odbytu mlieka a
mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky vo výške 0,01 Sk (0,000332 eura za každý kilogram
skutočného surového kravského mlieka, ktorý predajú nákupcovi). V bode 42. odôvodnenia uviedol,
že faktúry predložené žalobcom s prihliadnutím na zmenu žaloby a na späťvzatie žaloby (zo dňa

14. augusta 2013) vzhľadom na osobitné znenie medziodvetvovej dohody vrátane vyššie citovaných
ustanovení a právnych aktov Európskej únie označil za dostatočný dôkaz dôvodnosti nároku, a preto
žalobe vyhovel.

5. Čo sa týka návrhu žalovaného na prerušenie konania a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru Európskej únie za právny základ pre vyriešenie tohto problému označil otázku, týkajúcu sa priamej
účinnosti vyššie uvedených nariadení v rámci vnútroštátneho práva na právne subjekty Slovenskej
republiky a možnosť priameho účinku nariadení. To znamená, či bolo možné na základe odvetvovej
dohody uzatvorenej medzi Slovenským mliekarenským zväzom, na základe prvej odvetvovej dohodyuzatvorenej medzi Slovenským mliekarenským zväzom a Slovenským zväzom prvovýrobcov mlieka
vyberať poplatky, keďže zákon č. 274/2006 Z. z. možnosť vyberania poplatkov nepoznal vôbec a táto
možnosť bola uvedená iba v Nariadení Rady č. 1255/1999 v prípade implementácie tejto možnosti

do vnútroštátnych predpisov. Konajúci súd túto otázku označil za účelovo formulovanú a s odkazom
na argumentáciu žalobcu vo vyjadrení zo dňa 18. decembra 2017, ako aj vyjadrený právny názor
odvolacieho súdu Krajského súdu Prešov v uznesení, č. k. 2Cob/94/2014-376 zo dňa 18. novembra
2015, konštatoval, že nariadenia vydané Európskou úniou sú priamo aplikovateľné na území Slovenskej
republiky ako členského štátu. Návrh na prerušenie konania preto zamietol.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620

6. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“), ako súd odvolací,
rozsudkom, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 v znení opravného uznesenia Krajského
súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696 zo dňa 22. augusta 2019 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100 %.

7. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len

„CSP“) sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a poukázal na odvolacím súdom vyslovený
právny názor v uznesení, č. k. 2Cob/94/2014-376 zo dňa 18. novembra 2015, podľa ktorého je aj v
danom prípade povinnosťou prispievať do mliečneho fondu sumou 0,01 Sk za každý kilogram mlieka,
ktorý predávajú výrobcovia, alebo ktorý nakúpia nákupcovia od výrobcov, z čoho vyplýva záväznosť z
takejto odvetvovej dohody, a teda aj povinnosť žalovaného ako nákupcu mlieka prispievať do mliečneho

fondu.

8. Námietku týkajúcu sa výkladu komunitárnej právnej úpravy a jej aplikácie na prejednávanú vec
odvolacísúdoznačilzaneopodstatnenúaúčelovúsodvolanímsanaprejednanietejtootázkyEurópskou
komisiou na zasadnutí riadiaceho výboru pre spoločné organizácie poľnohospodárskych trhov v Bruseli

dňa 17. júna 2008, kde komisia vyslovila záver o súlade predkladaných programov s právnymi predpismi
spoločenstva. Poukázal na zákon č. 274/2006 Z. z., podľa ktorého odvetvové dohody môžu upravovať
najmä druhy výrobkov, odrodu, kvalitu a množstvo, termín dodávok, prevzatie výrobkov platobných
podmienok medzi združením podnikateľov, ktorí v rámci vzájomného obchodného vzťahu podnikajú v
rôznych odvetviach výroby reťazca aj spojenia, čo znamená, že odvetvová dohoda sa môže týkať aj

iných vzájomných úprav v organizácii trhu s výrobkami. Uviedol, že v danom prípade je povinnosťou
prispievať poplatkami do mliečneho fondu na potrebu spotreby mlieka a mliečnych výrobkov na
Slovensku. Na základe uvedeného dospel k záveru, že aj v danom prípade ide o povinnosť žalovaného
ako nákupcu mlieka prispievať do mliečneho fondu.

9. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
odvolací súd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva F. proti Švajčiarsku zo dňa 29.
apríla 1993, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 410/06, II. ÚS 78/07, II. ÚS 76/07,
s poukazom na ktoré tiež túto námietku kvalifikoval ako nedôvodnú. Po preskúmaní všetkých námietok
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti preto potvrdil.

Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620

10. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 podal
dovolanie žalovaný (č. l. 642 a nasl. súdneho spisu), prípustnosť ktorého odvodzuje od § 420 písm. d),

písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a teda, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, resp. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, resp. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

11. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. d) CSP žalovaný uviedol, že na základe žaloby
zo dňa 5. októbra 2010 súd začal konanie vedené v tejto veci dňa 10. novembra 2010, keď vydal
platobný rozkaz č. k. 8Rob/234/2010-38. Na základe odporu proti tomuto platobnému rozkazu súdpridelil vec do súdneho registra „Cb“ a priradil spisovú značku 2Cb/80/2010. Z tohto súdneho konania
vyplýva, že vo veci 2Cb/80/2010 bolo rozhodnuté tak, že Okresný súd Kežmarok uznesením zo dňa
21. júna 2012 konanie o návrhu zo dňa 9. októbra 2010 zastavil. Po právoplatnosti výroku I. súd z

dôvodu nedostatku právomoci vec postúpil Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ako orgánu
príslušnému na rozhodnutie a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nárok na
náhradu trov konania nemá. O odvolaní proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd Prešov uznesením,
č. k. 4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012, tak, že vo výroku o zastavení konania uznesenie
potvrdil a o postúpení na ďalšie konanie Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky zrušil uznesenie súdu prvého stupňa.

12. Podľa dovolateľa pokiaľ žalobca bol názoru, že vec patrila do pôsobnosti súdov, mal voči
tomuto uzneseniu podať dovolanie, ktoré nepodal a uznesenia doposiaľ zrušené neboli. Na tejto
skutočnosti podľa dovolateľa nič nemení ani fakt, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodol na
návrh Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky proti žalovanému tak, že

prejednanie veci žalobcu Slovenský mliekarenský zväz proti žalovanému Tatranská mliekareň, a.s., o
zaplatenie 63 201,17 eura patrí do právomoci Okresného súdu Kežmarok. Týmto uznesením Najvyšší
súd Slovenskej republiky nezrušil uznesenia Krajského súdu v Prešove a uznesenie Okresného súdu
Kežmarok, čím v podstate deklaroval, že vec v tej dobe bola právoplatne skončená. Podľa dovolateľa
otázka právomoci mala byť riešená v dovolacom konaní, a to podanému proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove, č. k. 4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012. Z uvedeného dôvodu preto nie je možné
znova viesť konanie, ktoré bolo právoplatne skočené jeho zastavením, a teda ide o dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. d) CSP.

13. Prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP žalovaný odvodzoval od námietky

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odôvodnenie rozsudku podľa dovolateľa nie
je presvedčivé a odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie odvolacieho súdu je zmätočné aj v tom zmysle, že žalovaný žiadnu námietku ohľadne
výkladu komunitárnej úpravy nepodal, práve naopak, nárok, ktorým Okresný súd Kežmarok návrh
žalovaného na prerušenie konania zamietol, žalovaný odvolaním nenapadol. Za nesprávny procesný

postup dovolateľ označil aj skutočnosť, že predkladacia správa odvolaciemu súdu bola zo dňa 6.
novembra2018aodvolacísúddalupovedomenieoverejnomvyhlásenírozhodnutianadeň4.decembra
2018, teda maximálne päť týždňov od dátumu, kedy vec napadla odvolaciemu súdu.

14. Žalovaný namietal aj právne posúdenie veci a s poukazom na odsek 23 napadnutého rozhodnutia

a odsek 27 za evidentné označil, že tieto odseky sú úplne identické, z čoho je zrejmé, že odvolací súd
prevzal odôvodnenie z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne bez toho, aby to vôbec uviedol. Odvolací
súd s chybami skopíroval rozsudok, čím porušil procesný postup a v podstate tým, že aplikoval právnu
normu obsiahnutú v § 1 ods. 3 zákona č. 284/2006 Z. z. , t. j. normu, ktorá sa v právnom poriadku
nenachádza, a ani takáto norma neexistuje, ide o zmätočný rozsudok. Odvolací súd sa nevysporiadal s

podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní a ani jeden zo súdov neuviedol, aká je právna
povaha priznanej pohľadávky, a aký je právny náhľad na základ tejto pohľadávky. Dovolateľ namietal,
že vec bola zaradená do registra „Cb“, čo je register pre obchodnoprávnu vec a nie do registra „C“, čo je
register pre občianskoprávnu vec. Dovolateľ napadnutý rozsudok považuje za rozporný s ustanovením
§ 387 ods. 3 CSP.

15. Zároveň namietal, že odvolací súd neodpovedal v jeho rozhodnutí na viacero skutočností, napr. na
základe čoho si všeobecné súdy stanovili právomoc rozhodovať o nároku žalobcu, ktorý má evidentne
verejnoprávnu povahu, na základe akého zákonného ustanovenia si žalobca so Slovenským zväzom
prvovýrobcom mlieka stanovil v čl. 9 odvetvovej dohody poplatky na podporu spotreby a odbytu mlieka

a nevyjadril sa k otázke, že propagačný poplatok nemá oporu v európskej legislatíve. Propagačný
poplatok nie je možné považovať za všeobecnú podmienku nákupu mlieka. Podľa dovolateľa odvolací
súd sa mal zaoberať právnou úpravou zákona č. 274/2006 Z. z. z pohľadu článku 59 Ústavy Slovenskej
republiky a článkom 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého dane a poplatky
možno ukladať len na základe zákona. Odvolací súd nezodpovedal otázku, či propagačný poplatok v

zmysle čl. 39 Nariadenia je primárne príjmom štátu a nemôžu ho vyberať osoby súkromného práva
záujmové združenia podnikateľov bez výslovnej právnej úpravy. Zároveň dovolateľ namietal, že nie je
zrejmé na základe čoho si žalobca nárokuje úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, keď
pohľadávka vyplýva z verejnoprávnych predpisov. Keďže odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočneneodôvodnil,žalovanýjetohonázoru,žemuodvolacísúdakostranesporutakýmtopostupomznemožnil
uskutočňovať jemu patriace procesné práva.

16. Skutočnosť, že ide o dovolanie prípustné s poukazom na § 420 písm. f) CSP je založený na
odpovedi na jednu podstatnú otázku, a to či vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006
Z. z. alebo iných jeho ustanovení, resp. z iných právnych predpisov, ktoré tvoria súčasť právneho
poriadku Slovenskej republiky, právo žalobcu ako súkromného práva autoritatívne, t. j. jednostranne
stanoviť výšku propagačného poplatku voči všetkým účastníkom trhu, s ktorými nie je v žiadnom

súkromnoprávnom vzťahu. Táto otázka nebola doposiaľ zodpovedaná odvolacím súdom a ako vyplýva
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/26/2013 ani Najvyšším súdom
Slovenskej republiky. Za isté označil, že platenie propagačného poplatku určite nevyplýva z § 1 ods. 3
zákona č. 284/2006 Z. z., na ktorý poukazuje odvolací súd, pričom cituje nejaký text, ktorý sa v zákone
nenachádza len sa podobá na dikciu § 11 ods. 2 tohto zákona. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.3Obdo/36/2013,ktorésatýkalokauzyvedenej

na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 39Cb/154/2009, kde nebolo tiež jednoznačne vyjadrené prečo
žalobca síce ako účastník trhu, ale nie priamy zmluvný partner združenia, má povinnosť platiť podľa
uvedeného zákona.

17. S poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný opätovne citoval ustanovenie § 11 ods.

1, 2 a 3 zákona č. 274/2006 Z. z. a § 13 ods. 4 zákona č. 534/2007 Z. z. a podáva nasledovný
právny názor Okresného súdu Kežmarok, rozoberá pojem „odvetvová dohoda“ s poukazom na
skutočnosť, že táto dohoda upravuje výlučne len všeobecné podmienky nákupu. Následne sa zaoberá
zmluvnými podmienkami rozdelených do troch skupín s tým, že všetky tri podmienky upravujú
súkromnoprávny vzťah. Podrobne rozoberá, prečo jednotlivé články zákona nemôžu upravovať nárok

a výšku propagačného poplatku a nemôže byť ani jeden právny základ pre povinnosť výrobcom platiť
propagačný poplatok. Za otázku s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP označil „Či
odvetvová dohoda zo dňa 8. novembra 2007 žalovaného zaväzuje platiť poplatky na podporu spotreby
a odbytu mlieka, resp. či je v súlade s týmto ustanovením zákona“.

18. Na základe v dovolaní uvedených skutočností dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok
Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 a konanie vedené
na Okresnom súde Kežmarok, sp. zn. 8Cb/26/2013 zastavil a priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania alebo alternatívne, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.
1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018, ako aj rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č. k.

8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 a vrátil vec Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie konanie a
priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania alebo alternatívne, aby dovolací súd
rozsudkom zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra
2018 a to tak, že žalobcu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania.

19. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K dovolacej námietke v zmysle § 420 písm. d) CSP
s poukazom na § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „OSP“) uviedol, že právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie
konania v prípade zastavenia konania zostávajú zachované pre nedostatok právomoci, čo priamo
vylučuje argument o vytvorení prekážky res iudicata podľa § 159 ods. 3 OSP. Prekážku res iudicata

môže založiť iba rozhodnutie, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej. Uznesenie o zastavení
konania meritórnym rozhodnutím nie je, a preto dovolací dôvod podľa § 420 písm. d) CSP daný nie je.

20. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca citoval splnenie podmienok
pre poskytovanie 50 % financovania a súlad vnútroštátnej úpravy s komunitárnou, s odkazom aj na

Rozhodnutie Komisie 22/VII/2008 a za nepochybné označil, že poplatok na podporu spotreby, odbytu
mlieka a mliečnych výrobkov je dojednaný súkromnoprávnymi subjektami, pričom ani jeden z týchto
subjektov nie je príspevkovou organizáciou a nie je financovaný zo štátneho rozpočtu, jeho členmi
sú právnické osoby ako subjekty súkromného práva, pričom poplatky predstavujú samofinancovanie
projektu v príslušnej časti, teda ide nárok čisto súkromnoprávnej povahy, konkrétne o občianskoprávny.

K argumentácii žalovaného ohľadne právneho postavenia žalobcu sa už vyjadroval a podotkol, že
žalobca je záujmovým združením právnických osôb, ktoré má právnu subjektivitu a je právnickou osobou
v zmysle ustanovenia § 20f a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Z uvedeného dôvodu argumentáciu žalovaného,že nie je členom združenia údajne založeného podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto označil
za takú, ktorá neobstojí. S poukazom na jeho vyjadrenie k dôvodu uvádzaného žalovaným, tvrdený
dôvod zmätočnosti - § 420 písm. f) CSP podľa žalobcu neexistuje.

21. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia, žalobca poukázal na nesprávnosť tvrdení
žalovaného a za jednoznačný fakt označil, že projekt na podporu spotreby a odbytu mlieka a mliečnych
výrobkov bol schválený Európskou komisiou práve z dôvodu, že bol v súlade s predpismi komunitárneho
práva. S poukazom na túto skutočnosť neexistuje ani dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

Navyše uvádza, že dovolanie žalovaného neobsahuje, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia
realizovaného odvolacím súdom. V závere vyjadrenia žalobca navrhol, aby dovolací súd v prípade, že
dovolanie žalovaného neodmietne, dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal
voči žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Obdo/33/2019-709

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), uznesením, č. k.
3Obdo/33/2019-709 zo dňa 30. januára 2020 dovolanie žalovaného odmietol s tým, že žalobca má nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 706/2021-39

23. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
nálezom,č.k.III.ÚS706/2021-39zodňa12.apríla2022rozhodol,žezákladnéprávožalovaného,(resp.
sťažovateľa) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu,
sp. zn. 3Obdo/33/2019 zo dňa 30. januára 2020 boli porušené. Preto ústavný súd predmetné uznesenie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

24. Ústavný súd po posúdení veci s poukazom na princíp kontradiktórnosti prioritne uviedol, že okresný

súd predložil vec na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu dňa 26. apríla 2019 a z predkladacej
správy vyplýva, že vyjadrenie k dovolaniu nebolo doručené. Vyjadrenie potom žalobca doručil až dňa
3. mája 2019, keď sa už vec nachádzala na najvyššom súde, a teda bolo zrejmé, že okresným súdom
určená lehota 10 dní na vyjadrenie k dovolaniu márne uplynula. Ústavný súd konštatoval, že z obsahu
odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento pri rozhodovaní v bodoch 20. až 23. svojho

rozhodnutia prihliadal na argumentáciu žalobcu vo vyjadrení k dovolaniu. Preto bol najvyšší súd povinný
doručiť aj oneskorene podané vyjadrenie žalobcu sťažovateľovi. Hoci ústavný súd dodal, že Civilný
sporový poriadok v ustanovení § 436 ods. 4 síce prikazuje doručiť dovolateľovi len také vyjadrenie, ktoré
je podané v lehote určenej súdom, nemožno však pripustiť výklad, keď doručenie vyjadrenia k dovolaniu
po uplynutí lehoty, a teda nerešpektovanie súdom určenej lehoty protistranou, by v konečnom dôsledku

prinieslo procesné znevýhodnenie dovolateľovi spočívajúce v odopretí možnosti zaujať k oneskorene
podanémuvyjadreniustanovisko.Oneskorenésplneniepovinnostiurčenejsúdomprotistranou,byjejtak
podľaústavnéhosúduparadoxneprinášaloprocesnýprospechazvýhodnenieoprotidovolateľovi.Týmto
dovolací súd podľa záverov ústavného súdu, porušil základné právo žalovaného na súdnu ochranu, ako
aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

25. Ďalej ústavný súd v súvislosti s nesprávnym posúdením veci uviedol, že právna otázka podľa
§ 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby,
a preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako
dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa

pozrieť aj na dovolací dôvod a vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP. Ústavný
súd konštatoval, že „v posudzovanej veci najvyšší súd nevyhodnotil podané dovolanie ako celok. Z
fotokópie dovolania vyplýva, že sťažovateľ na podporu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1
CSP dôkladne zrekapituloval podstatnú právnu argumentáciu okresného súdu i krajského súdu, a
to na podklade relevantnej hmotnoprávnej úpravy. Následne podrobne analyzoval legálnu kategóriu

všeobecné obchodné podmienky“ použitú v § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. i v § 13 ods. 2
zákona č. 543/2007 Z. z. Analýza vyústila do formulovania právneho názoru, podľa ktorého sporný
poplatok, na zaplatenie ktorého bol sťažovateľ v základnom sporovom konaní zaviazaný, nie je možné
považovať za všeobecnú obchodnú podmienku nákupu. Súčasne sťažovateľ konštatoval, že právnynázor krajského súdu, podľa ktorého demonštratívny výpočet („najmä“) náležitostí odvetvovej dohody v
zákonných právnych predpisoch znamená, že taká dohoda „sa môže týkať aj iných významných úprav
v organizovaní trhu s výrobkami. V danom prípade je aj povinnosť prispievať poplatkami do mliečneho

fondu...“,jenesprávny.Naostatok,sťažovateľvdovolaníargumentovalvprospechzáveru,podľaktorého
sožalobcomnebolvsúkromnoprávnomvzťahuapovinnosťplatiťpoplatokmunevyplývalaanizozákona
č. 274/2006 Z. z., ani zo žiadneho iného právneho predpisu (čo podporil analýzou úniovej právnej úpravy
v spojení s ústavnými normami o ukladaní povinností)“.

26. Najvyšší súd sa podľa ústavného súdu (a to aj formou citácie z podaného mimoriadneho opravného
prostriedku) selektívne zameral v podstate iba na jednu vetu odôvodnenia sťažovateľovho dovolania.
Tá síce vo veľkej miere vystihuje podstatu sťažovateľovej nespokojnosti, no z pohľadu vyhodnocovania
prípustnosti dovolania nie je možné obmedziť sa výlučne na ňu.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2Obdo/28/2022-868

27. Po zrušení veci ústavným súdom rozhodol najvyšší súd o dovolaní žalovaného rozsudkom, č. k.
2Obdo/28/2022-868 zo dňa 28. februára 2023 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.
1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove,
č. k. 1Cob/72/2018-696 zo dňa 22. augusta 2019 v časti prvého výroku v časti potvrdzujúcej rozsudok

Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cob/26/2018-492 zo dňa 29. júna 2018 týkajúcej sa príslušenstva
- úroku z omeškania a v časti druhého výroku, ktorou bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % spolu s obsahovo nadväzujúcim uznesením
Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-732 zo dňa 25. marca 2020 v spojení s uznesením
Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-787 zo dňa 24. augusta 2021 (výrok I.) a vrátil vec v

zrušenom rozsahu Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie (výrok II.). Vo zvyšnej časti dovolanie
žalobcu zamietol (výrok III.) a žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (výrok IV.).

28. Dovolací súd uviedol, že prekážku právoplatne rozhodnutej veci nepredstavuje procesné
rozhodnutie, ktorým nie je rozhodnuté v merite veci. Dovolateľom vznesená dovolacia námietka v

zmysle § 420 písm. d) CSP, a to s poukazom na ním uvádzané rozhodnutia tvoriace podľa jeho názoru
prekážku rozhodnutej veci, nie je dôvodná, pretože ide o rozhodnutia netýkajúce sa veci samej, a preto
ustanovenie súvisiace s právoplatne rozhodnutou vecou, resp. pojednávajúce o veci res iudicata, sa na
dovolateľom uvádzané uznesenia, nevzťahujú.

29. Vo vzťahu namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd uviedol, že z obsahu
dovolania nie je zrejmé, o aké nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nie je v súlade s procesným
právom, podľa žalovaného ide. Za zmätočnosť rozhodnutia dovolateľ označuje nesprávny právny výklad
ním citovaných ustanovení, čo je v podstate nesúhlas žalovaného s právnym výkladom jednotlivých
ustanovení, čo však nie je nesprávny procesný postup a porušením procesných práv patriacich sporovej

strane. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, závermi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
účastníka konania pred všeobecným súdom, aby bol úspešný, teda, aby rozhodnutie bolo vydané v
súlade s jeho predstavami a požiadavkami. Súd neporušil žiadne procesné práva sporovej strany, keď
si neosvojil navrhovaný postup dovolateľa v posudzovaní jednotlivých právnych ustanovení, ktoré boli

v nesúlade s ním.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že konajúce súdy sa dostatočne a presvedčivo vysporiadali
s podstatnou (kľúčovou) námietkou žalovaného, prečo je žalovaný povinný na plnenie žalovanej istiny.

Skutočnosť, že sa súdy nestotožnili s právnym názorom žalovaného a neposúdili nárok žalobcu
vyvodzovaný zo zákona č. 274/2006 Z. z., ako neopodstatnený, a podľa predstáv a právneho názoru
žalovaného, resp. procesný postup, kedy si konajúce súdy neosvojili žalovaným navrhovaný spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadili ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03), sa v časti istiny a právneho základu súdenej

veci nedá považovať za nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozhodnutia.

31. Vyššie uvedené závery sa podľa najvyššieho súdu týkajú vysporiadania sa s námietkami žalovaného
ohľadom istiny žalovaného nároku. Dovolací súd z obsahu odvolania zistil, že žalovaný ako odvolateľokrem iného namietol aj príslušenstvo pohľadávky, resp. okresným súdom priznaný úrok z omeškania (č.
l. 536 a nasl. spisu). Túto odvolaciu námietku uviedol aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
(bod 13. napadnutého rozsudku), avšak nezaujal k nej žiadny právny záver, kedy samotný odkaz na

rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je postačujúci, pretože ani súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
ohľadom nároku na náhradu úrokov z omeškania v žiadnom smere neodôvodnil. Zistená procesná vada
konania týkajúca sa absencie odôvodnenia príslušenstva žalovanej istiny, resp. úroku z omeškania,
zakladá prípustnosť dovolania žalovaného v tejto časti a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací
súd napadnuté rozhodnutie v prvom výroku v časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu Kežmarok,

č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 týkajúcej sa príslušenstva - úroku z omeškania, zrušil a vec
vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

32. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. najvyšší
súd uviedol, že dovolateľom nastolenú polemiku možno unifikovať tak, „či platiť poplatky na podporu
spotreby a odbytu mlieka vyvodenú v zmysle odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007 v spojení s

ustanovením § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. (ako aj ustanovení § 13 ods. 2 zákona č. 543/2007
Z. z.), resp. zaväzuje aj takého nákupcu mlieka, ktorý nie je so Slovenským mliekarenským zväzom
v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu v zmysle prvej odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007
prípadne, či je takýto subjekt povinný platiť tieto poplatky priamo na základe vyššie uvedených zákonov,
resp. iných právnych predpisov“. Podľa dovolacieho súdu uvedená právna otázka nebola doposiaľ

predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania
podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

33. Dovolací súd po citáciách relevantných právnych noriem k meritu veci uviedol, že nákupca mlieka,
ako subjekt pôsobiaci na relevantnom trhu, nemôže vstúpiť do zmluvných vzťahov v rámci určitých

odvetví samostatne, a že takéto odvetvové dohody sa uzatvárajú v rámci reprezentantov podnikateľov,
tak samozrejme, takúto dohodu musel za výrobcov mlieka, resp. nákupcov mlieka, uzatvárať príslušný
zástupca, a to Slovenský zväz prvovýrobcov mlieka, či Slovenský mliekarenský zväz s tým, že takéto
odvetvové dohody sú potom záväzné pre subjekty, ktorých zväzy zastupujú. V zmysle § 11 ods. 2
zákona č. 274/2006 Z. z. odvetvová dohoda podľa odseku 1 zákona uzavretá medzi orgánmi záujmovej

samosprávy podnikateľov upravuje všeobecné podmienky nákupu, najmä druh výrobku, odrodu,
kvalitu a množstvo, termíny dodávok, prevzatia výrobkov a platobných podmienok medzi združeniami
podnikateľov, ktorí v rámci vzájomného obchodného vzťahu podnikajú v rôznych oblastiach výrobného
reťazca, je potrebné konštatovať, že odvetvová dohoda sa môže týkať aj iných významných úprav v
organizovaní trhu s výrobkami, kedy takouto povinnosťou je aj prispievať poplatkami do Mliečneho fondu

na potrebu spotreby mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku. Preto aj prvá odvetvová dohoda zo
dňa 8. novembra 2007, ktorá stanovuje povinnosť výrobcom mlieka a nákupcom mlieka prispievať do
Mliečneho fondu za každý kilogram mlieka, ktorý predávajú výrobcovia, alebo ktorý nakúpia nákupcovia
od výrobcov, zaväzuje aj dovolateľa, ako nákupcu mlieka prispievať do Mliečneho fondu, hoci tento nie
je priamym účastníkom takejto dohody. Uzatváranie odvetvových dohôd bez ich reálneho dopadu na

osoby, ktoré z tejto dohody majú byť viazané, by znamenalo nadbytočnosť takejto zákonnej úpravy, ak
by nemala priamy dopad na účastníkov, ktorým bola táto odvetvová dohoda určená.

34. Keďže nákupca mlieka od prvovýrobcov (dovolateľ) je účastníkom na organizovanom trhu
s mliečnymi výrobkami, pričom nákupcov mlieka pri takýchto odvetvových dohodách zastupoval

Slovenský mliekarenský zväz, je zrejmé, že takýto nákupca mlieka od prvovýrobcov nemusel byť priamo
účastný prvej odvetvovej dohody zo dňa 8. novembra 2007 uzatváranej v zmysle zákona č. 274/2006 Z.
z. Zároveň dovolací súd dodáva, že od účinnosti zákona č. 543/2007 Z. z., teda od 1. januára 2008, je
možnéstanovovaťpoplatkynapodporuspotrebyodbytumliekaamliečnychvýrobkovnaSlovensku,čím
vznikla aj povinnosť nákupcu mlieka od prvovýrobcov platiť takýto poplatok s tým, že poplatky je rovnako

tak možné stanovovať i podľa dohôd uzatvorených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, teda od
1. decembra 2009. Dovolací súd pre úplnosť uviedol, že žalovaný nárok je zo strany žalobcu používaný
na propagáciu mlieka a mliečnych výrobkov, resp. produktov, ktoré vyrába aj samotný žalovaný, nakoľko
príslušné zásady mliečneho fondu neumožňujú propagáciu konkrétneho mliečneho výrobku, ale slúžia
aj na propagáciu ostatných výrobkov vyrábaných na území Slovenskej republiky vyrábané všetkými

subjektmi, a to nezávisle na tom, či sú, alebo nie sú členmi záujmového združenia.

35. Podľa dovolacieho súdu preto konajúce súdy vec správne právne posúdili, nakoľko takto žalovaný
nárok žiadnym spôsobom neodporuje priamo účinným právne záväzným aktom komunitárneho práva.Tieto právne predpisy umožnili Slovenskej republike uložiť svojim výrobcom mlieka poplatok za podporu
v závislosti od množstva mlieka alebo ekvivalentu mlieka uvedeného na trhu s cieľom financovania
opatrení na podporu mlieka v spoločenstve na rozširovanie trhov s mliekom a mliečnymi výrobkami a

na zlepšovanie kvality, tak ako to konštatovali aj konajúce súdy v prejednávanom spore.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. IV. ÚS 128/2024-47

36. Na základe ďalšej ústavnej sťažnosti žalovaného ústavný súd nálezom, č. k. IV. ÚS 128/2024-47

zo dňa 15. mája 2024 rozhodol, že výrokom III. rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 2Obdo/28/2022 zo
dňa 28. februára 2023 bolo porušené základné právo žalovaného (resp. sťažovateľa) na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudský
práv a základných slobôd. Preto ústavný súd predmetný rozsudok vo výrokoch III. a IV. zrušil a v rozsahu

zrušenia vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

37. Ústavný súd dal vo svojom rozhodnutí do pozornosti, že bolo potrebné identifikovať, čo môže
byť záväzným obsahom odvetvovej dohody. Najvyšší súd uviedol, že propagačný poplatok môže byť
obsahom odvetvovej dohody, pretože ide o inú významnú úpravu v organizovaní trhu s výrobkami,

resp. odkázal na zmenu zákona č. 543/2007 Z. z. účinnú od 1. decembra 2009. Z pohľadu ústavného
súdu je výklad najvyššieho súdu v tomto smere prinajmenšom značne extenzívny. Ustanovenia § 10 a
§ 11 zákona č. 274/2006 Z. z., na ktoré odkazuje prvá odvetvová dohoda, neobsahujú právny termín
propagačný poplatok, resp. poplatok na podporu mlieka, ani nespomínajú akúkoľvek formu poplatkovej
povinnosti. Citované ustanovenia neobsahovali ani legislatívny odkaz na nariadenie EÚ alebo jeho

ustanovenie (na rozdiel od § 13 ods. 4 zákona č. 543/2007 Z. z.), z čoho by bolo možné vyvodiť, že aj
táto skoršia právna úprava je vykonávacím predpisom k nariadeniu č. 1255/1999. Nedostatok jasného
zákonného definovania možnosti zahrnúť propagačný poplatok do obsahu medziodvetvových dohôd
sa všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu snažili preklenúť odkazom na právo EÚ. Táto právna
úvaha je zjavne chybná, pretože, ako už bolo konštatované, z práva EÚ vyplýva iba možnosť členského

štátu zaviesť poplatkový mechanizmus pre výrobcov mlieka, pričom to má byť práve vnútroštátny právny
poriadok, ktorý jasne určí spôsob a podmienky, za ktorých možno propagačný poplatok ukladať. Z
pohľadu ústavného súdu zákon č. 274/2006 Z. z. nepredstavuje vykonávací predpis, ktorým by došlo k
zavedeniu poplatku predpokladaného nariadením.

38. Podľa ústavného súdu je zjavne nesprávny a nelogický názor najvyššieho súdu, že ak podľa
(novelizovanej) právnej úpravy účinnej od 1. decembra 2009 vznikla povinnosť nákupcu mlieka platiť
poplatok, tak je možné poplatky stanovovať aj podľa dohôd uzavretých pred nadobudnutím účinnosti
zákona. Zmenou právnej úpravy účinnou od 1. decembra 2009 došlo k zavedeniu § 13 ods. 4 zákona
č. 543/2007 Z. z., ktorý (ako vykonávací predpis k nariadeniu) výslovne umožnil určiť pre všetkých

účastníkov trhu poplatok podľa osobitného predpisu. Súčasne so zmenou právnej úpravy bola uzavretá
druhá odvetvová dohoda za účasti ministerstva. Naopak, predchádzajúca právna úprava, ako už bolo
skonštatované, takéto ustanovenie neobsahovala. Vyvodenie záveru o skoršej existencii povinnosti
z neskoršej právnej úpravy je aj v rozpore so základnými princípmi uplatňovania časových účinkov
právnych noriem.

39. Ústavný súd ďalej poukázal na čl. 9 ods. 2 nariadenia č. 2826/2000 a dal do pozornosti, že
financovanie programov na propagáciu a reklamnú činnosť je založené aj na príspevkoch členských
štátov a môžu pochádzať z poplatkov obdobných daniam. Tým je definovaný sledovaný verejnoprávny
účel poplatku, čo ďalej znamená, že pre jeho vyberanie musia byť splnené ústavnoprávne podmienky

na ukladanie povinností, resp. poplatkov v zmysle čl. 13 ods. 1, resp. čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.

40. Z hľadiska princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva obsah odvetvovej dohody zaväzujúci
aj nečlenov záujmového združenia podnikateľov mal podľa ústavného súdu zodpovedať dikcii zákona

a v prípade pochybností bolo na mieste prikloniť sa k výkladu, ktorý bol na prospech subjektu, ktorý
nemal dosah na negociovanie obsahu odvetvových dohôd, pretože nebol členom záujmového združenia
podnikateľov. Rovnako aj právna povaha poplatku, ktorú európsky zákonodarca pripodobnil k daňovej
povinnosti, indikuje, že ide o poplatok verejnoprávnej povahy, z čoho vyplýva nemožnosť rozširovaťvýkladom poplatkovú povinnosť bez jasného zákonného podkladu. Okrem toho nemožno opomenúť, že
právo EÚ obsahovalo právny rámec na ukladanie poplatku len pre výrobcov mlieka, ktorým sťažovateľ
nie je.

41. Možnosť zahrnúť do obsahu odvetvových dohôd aj povinnosť platiť propagačný poplatok nebola
podľa ústavného súdu výslovne definovaná ako opatrenie na organizovanie trhu vo vnútroštátnom
predpise so silou zákona, a preto zavedenie takej povinnosti v prvej odvetvovej dohode nezaväzuje
nečlenov záujmového združenia podnikateľov. Naopak, povinnosť platiť propagačný poplatok v

odvetvovej dohode bola záväzná pre členov záujmového združenia, podnikateľov, ktorí sa dohodli na
platení poplatku, s odkazom na pravidlo v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Právny základ takto
určeného poplatku mal súkromnoprávny zmluvný podklad.

42. Podľa ústavného súdu teda právne posúdenie dovolacej otázky najvyšším súdom nie je ústavne
udržateľné, pretože došlo k mylnej interpretácii a aplikácii použiteľných právnych noriem. Nesprávnosť

právneho posúdenia spočíva v neprimerane extenzívnom výklade obsahu prvej odvetvovej dohody, z
ktorej najvyšší súd vyvodil záväznosť tam uloženej povinnosti platiť sporný poplatok aj na nečlenov
záujmových združení podnikateľov, a to bez opory v zákone. Takýto rozširujúci spôsob ukladania a
vymáhania povinnosti je v kolízii s princípom predvídateľnosti práva, ako aj s ústavným princípom
ukladania povinností fyzickým osobám a právnickým osobám v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky, resp. so spôsobom ukladania daní a poplatkov podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Najvyšší súd podľa ústavného súdu odôvodňoval existenciu právneho základu
poplatku aj komunitárnym právom. Pritom nezohľadnil komunitárnu právnu úpravu v celom jej kontexte,
ako na to poukázal ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia. Zjavný právny omyl najvyššieho súdu v
dotknutých otázkach znamená porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

43. Vo vzťahu k označenému čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu je podľa ústavného súdu potrebné
vyhodnotiť, či došlo k zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa a či tento zásah bol zákonný. Zdaňovanie
je v zásade zásahom do práva zaručeného prvým odsekom dodatkového protokolu, keďže zbavuje

dotknutú osobu držby, a to sumy peňazí, ktorá musí byť zaplatená. V prípade sťažovateľa je
problematická najmä predvídateľnosť poplatkovej povinnosti, keďže právo EÚ výslovne počítalo s
možnosťou ukladania poplatkovej povinnosti len pre výrobcov mlieka, ktorým sťažovateľ nebol, jasná
poplatková povinnosť bola definovaná iba v odvetvovej dohode, ktorá nemá právnu silu zákonnej
normy a jej obsah v tejto časti nezodpovedal zákonnej dikcii, čo môže byť obsahom takejto dohody

s prihliadnutím na jej všeobecnú záväznosť. Vzhľadom na zásah do majetkovej sféry sťažovateľa
spočívajúci v uložení poplatkovej povinnosti bez relevantného právneho základu boli zároveň porušené
aj jeho legitímne očakávania, preto došlo k porušeniu jeho práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods.
1 ústavy. Po vrátení veci bude podľa ústavného súdu úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať

právnym základom uloženého poplatku, reflektujúc právny názor ústavného súdu formulovaný v náleze.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958

44. Na základe zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu, č. k. 2Obdo/28/2022-868 zo dňa 28. februára

2023 v zrušenom rozsahu rozhodol po vrátení veci o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací
súd“) a rozsudkom, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024 zamietol návrh žalovaného na
prerušenie odvolacieho konania (výrok I.), zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného
uznesenia Okresného súdu Poprad, č. k. KK-8Cb/26/2013-913 zo dňa 1. augusta 2023 v časti výroku

I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť príslušenstvo pohľadávky na úrokoch z omeškania tak, že
žalobu v tejto časti zamieta (výrok II.) a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho
konania (výrok III.).

45. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku dal za pravdu žalovanému, že konanie vo veci bolo skutočne

zastavené uznesením Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2Cb/80/2010-47 zo dňa 21. júna 2012 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012. Následne
však najvyšší súd uznesením, č. k. 8Rks/2/2012-177 zo dňa 21. februára 2013, rozhodol, že prejednanie
a rozhodnutie tejto právnej veci patrí do právomoci súdu. Okresný súd Kežmarok po tomto rozhodnutínajvyššiehosúduokompetenčnomkonfliktemuselvecprejednaťasporrozhodnúť.Vprípadenekonania
súdu by totiž došlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti). Súdy preto
správne vo veci konali a rozhodovali. V časti, o ktorej ešte doposiaľ rozhodnuté nebolo - o uplatnenom

príslušenstve pohľadávky na úrokoch z omeškania, je preto podľa odvolacieho súdu daná právomoc
súdu vec prejednať a rozhodnúť.

46. Pokiaľ ide o otázku, či daná vec predstavuje obchodnoprávny spor, na túto už bolo v priebehu tohto
konania podľa odvolacieho súdu zodpovedané. Najvyšší súd v dovolacom rozsudku uviedol, že bol

daný zmluvný základ sporu, keď žalovaný bol účastný odvetvových dohôd, ktorými mu bola stanovená
povinnosť platiť poplatok na podporu spotreby odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku.
Účastníkmi týchto odvetvových dohôd boli, prostredníctvom Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka
a Slovenského mliekarenského zväzu, ktorí odvetvové dohody uzatvárali, podnikateľské subjekty
prvovýrobcov mlieka a podnikateľské subjekty nákupcov mlieka (medzi nimi aj žalovaný). Vec teda je
obchodnoprávnym sporom, keď sa jedná o práva a povinnosti podnikateľa z obchodnoprávnej zmluvy

uzatvorenejmedzipodnikateľskýmisubjektami.Jefaktom,ževecbolasúdomprvejinštanciepredložená
na Krajský súd v Prešove. Ten však postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach s ohľadom na okamžitú
aplikabilitu procesných noriem, podľa ktorých už Krajský súd v Prešove nie je funkčne príslušný na
opätovné konanie o odvolaní proti rozhodnutiu v obchodnoprávnom spore (5Ndob/10/2023). Krajský
súd v Košiciach je tak kauzálne príslušným a vo veci sú splnené procesné podmienky pre konanie

a rozhodnutie o podanom odvolaní žalovaného v časti, v ktorej bolo pôvodné rozhodnutie o odvolaní
zrušené dovolacím rozsudkom a vrátené odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

47. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania tvrdil zánik dlhu splnením. Žalobca toto tvrdenie
spochybnil. Žalovaný však následne svoje tvrdenie o zániku dlhu splnením podľa odvolacieho súdu

preukázal, čo už žalobcom nebolo spochybnené. Žalovaný teda uniesol dôkazné bremeno, teda že
istinu pohľadávky vo výške 53 503,01 eura zaplatil dňa 17. januára 2019 a úroky z omeškania zaplatil
dňa 4. februára 2019 vo výške 48 344,12 eura. Odvolací súd sa tak zameral v tomto odvolacom
konaní prioritne na posúdenie otázky, či týmito úhradami došlo k splneniu žalovaného dlhu v časti,
ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania - teda ohľadne žalobcom uplatňovaného príslušenstva

pohľadávkynaúrokochzomeškania.Keďžekúhradeistinydošlodňa17.januára2019,ktorúskutočnosť
žalovaný preukázal, bolo potrebným zistiť, či zaplatením sumy 48 344,12 eur došlo k zaplateniu vyššie
uvedených úrokov z omeškania rátaných do dátumu zaplatenia istiny, t. j. do dňa 17. januára 2019.
Odvolací súd výpočtom zistil, že spolu žalobcom uplatnené úroky z omeškania pri ich vyčíslení do dňa
17. januára 2019 predstavujú podľa výpočtu odvolacieho súdu 48 006,69 eura. Ak teda žalovaný uhradil

na úroky z omeškania 48 344,12 eura, dlh žalovaného na príslušenstve pohľadávky zanikol splnením.
Z uvedeného teda vyplýva nedôvodnosť podanej žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania, ktorá
skutočnosť musí viesť k zamietnutiu žaloby v tejto časti. Odvolací súd tak na základe tejto uplatnenej
novoty musel pristúpiť k zmene rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku I. o priznaní príslušenstva
pohľadávky na úroku z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

48. Odvolací súd napokon rozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie odvolacieho konania do
rozhodnutia o ústavnej sťažnosti žalovaného. Pri tomto rozhodnutí odvolací súd prihliadol na nález
ústavného súdu, č. k III. ÚS 706/2021-39 zo dňa 12. apríla 2022, ktorým ústavný súd rozhodol, že
uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. 3Obdo/33/2019 zo dňa 30. januára 2020 síce bolo porušené

právo žalovaného na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, avšak nebolo porušené právo
žalovaného vlastniť majetok a pokojne ho užívať. Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že vyhovenie
časti ústavnej sťažnosti bolo založené výlučne na vade rýdzo procesnej povahy (kritike posúdenia
prípustnosti dovolania). Ústavný súd však nezistil existenciu ústavne relevantnej súvislosti medzi
označenými ústavnými právami žalovaného (právo žalovaného vlastniť majetok a pokojne ho užívať) a

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu teda odvolací súd dospel k záveru, že
dovolací rozsudok, vynesený po tomto náleze, bol vynesený s ohľadom na všetky právne relevantné
zistenia ústavného súdu, pričom totožne ako prvé, z procesných dôvodov ústavným súdom zrušené
rozhodnutienajvyššiehosúdu,budesúladnýsústavnýminormami.Odvolacísúdtedanevzhliadoldôvod
na prerušenie odvolacieho konania z dôvodu vedenia konania o ústavnej sťažnosti.

Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-95849. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024 podal
dovolanie žalovaný (č. l. 969 a nasl. súdneho spisu), prípustnosť ktorého odvodzuje od § 420 písm. e),
písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP a teda, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

súd, resp. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

50. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľ poukázal na § 1
ods. 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len „Obchodný zákonník“) a uviedol, že žalobca je združením zapísaným v Registri občianskych
združení, ktorý je vedený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a ako vyplýva zo Živnostenského
registra Slovenskej republiky, nie je v tomto registri vôbec registrovaný. Osobitne dovolateľ poukázal

na skutočnosť, že najvyšší súd uznesením, ktorým potvrdil právomoc Okresného súdu Kežmarok,
nezrušil uznesenie Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 2Cb/80/2010 zo dňa 21. júna 2012, ktorým
súd prvej inštancie v predmetnej veci zastavil konanie, ani uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k.
4Cob/59/2012-171 zo dňa 30. augusta 2012, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení
konania potvrdené. Dovolateľ konštatoval, že napriek týmto uzneseniam súd prvej inštancie v rozpore

s § 170 ods. 1 OSP znovu vo veci konal a rozhodol, a preto sa nastoľuje legitímna otázka, či napriek
vyššie uvedeným skutočnostiam sú splnené procesné podmienky konania.

51. Odhliadnuc od uvedeného dovolateľ uvádza, že žalovaná pohľadávka o zaplatenie 53 503,01
eura predstavuje poplatok na propagáciu mlieka, ktorého primárnym právnym základom je článok

39 Nariadenia Rady (ES) č. 1255/1999 o spoločnej regulácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami.
Predmetný propagačný poplatok je verejnoprávnym poplatkom, ktorý vyrubuje členský štát a nie
súkromnoprávna korporácia zapísaná v registri občianskych združení bez akéhokoľvek zákonného
podkladu. Podľa dovolateľa keďže pohľadávka žalobcu má verejnoprávnych charakter - ide o poplatok
na propagáciu mlieka v zmysle článku 39 Nariadenia č. 1255/1999, medzi žalobcom a žalovaným

neexistuje žiaden súkromnoprávny vzťah, t. j. žalobca so žalovaným neuzavreli žiadnu súkromnoprávnu
zmluvu a žalobca nie je podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, nie je možné tento
spor označiť ako obchodnoprávny spor. Podľa dovolateľa odvolací súd v tomto smere prebral len
argumentáciu najvyššieho súdu a s námietkami žalovaného sa nevysporiadal. Zo samotného faktu,
že Okresný súd Kežmarok nesprávne vec zapísal do registra obchodnoprávnej agendy, nestáva sa

tento spor obchodnoprávnym sporom a zároveň to ani nezakladá funkčnú príslušnosť Krajského súdu
v Košiciach ako obchodného súdu rozhodovať o odvolaní žalovaného. Keďže predmetný spor nie je
obchodnoprávnym sporom, Krajský súd v Košiciach nebol funkčne ani kauzálne príslušným rozhodovať
o odvolaní žalovaného, čiže rozhodoval nezákonný sudca, resp. bolo porušené právo žalovaného na
zákonného sudcu. Z tohto dôvodu je podľa dovolateľa daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP.

52. Dovolateľ vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP uvádza, že dovolaním
ako opravným prostriedkom sa v zásade napáda právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, čiže v
podstate exekučný titul, na základe ktorého bola strana - dovolateľ povinný plniť. Podstatou dovolacieho
konania je docieliť zrušenie exekučného titulu a získať späť plnenie, ktoré sa plnilo na základe

exekučného titulu, ktorým je právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie. Zároveň však platí, že v
prípade, ak dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, čiže zruší exekučný titul, strana, ktorej sa
plnilo na základe tohto exekučného titulu, nie je povinná plnenie, ktoré získala na základe exekučného
titulu, dovolateľovi vydať, keďže zrušenie exekučného titulu samo o sebe nezakladá podľa § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie, t. j. majetkový prospech získaný plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, keďže tento právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, má vždy základ v
hmotnom a nie procesnom práve. Inými slovami povedané, rozhodnutie súdu, na základe ktorého sa
plnilo, nie je zároveň aj hmotnoprávnym dôvodom, na základe ktorého sa plnilo. Z pohľadu žalovaného
je podstatou dovolacieho konania docieliť zrušenie exekučného titulu a získať od žalobcu späť plnenie,
ktoré musel plniť aj napriek tomu, že s rozhodnutím odvolacieho súdu nesúhlasil, považoval ho za vadné

a hmotnoprávny nárok žalobcu nikdy neuznal (inak by nepodával dovolanie). Keďže ako bolo povedané,
súd v ďalšom konaní musí žalobu zamietnuť, keďže plnené bolo a toto plnenie žalobca dobrovoľne
nevrátil, tak zo samotného výroku rozsudku podľa dovolateľa nie je badateľné, či žalobca má alebo
nemá hmotnoprávny nárok na ponechanie si predmetného plnenia, respektíve to, či žalobca mal alebonemal hmotnoprávny nárok na ponechanie si predmetného plnenia závisí od výroku súdu o priznaní
náhrady trov konania.

53. Z nálezov Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 40/18 a Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. II. ÚS 18/2016 podľa dovolateľa vyplýva, že následne po tom, čo dovolací súd zruší
rozhodnutie odvolacieho súdu, čiže zruší exekučný titul, tak predmetom ďalšieho konania je výlučne
len opakovane posúdiť, či žalobca má alebo nemá hmotnoprávny nárok na žalované plnenie, a to bez
ohľadunato,čižalobcavrátilalebonevrátilžalovanémuplnenie,ktorézískalčiužpriamoodžalovaného,

ktorý dobrovoľne plnil, alebo toto plnenie získal až v rámci exekučného konania priamo od exekútora.
Podľa dovolateľa z rozsudku dovolacieho súdu (v časti nedotknutej nálezom ústavného súdu, sp. zn.
IV. ÚS 128/2024-47) vyplýva, že odvolací súd bol v ďalšom konaní povinný rozhodnúť o tom, či žalobca
má alebo nemá nárok na úrok z omeškania. Ako vyplýva z bodu 27. 28. 29. 30. a 31. tak odvolací súd
však riešil výlučne len otázku, či žalovaný na základe exekučného konania zaplatil úroky z omeškania
a či ich zaplatil v správnej výške. Odvolací súd žalobu žalobcu nezamietol z dôvodu, že by žalobca

nemal nárok na úroky z omeškania, ale z dôvodu, že žalovaný tieto úroky z omeškania zaplatil. Dovolateľ
poukázal tiež na to, že odvolací súd absolútne vôbec nevzal do úvahy, že predmetom tohto konania
je odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29.
júna 2018, ktoré bolo podané osobne do podateľne tohto súdu dňa 17. augusta 2018, čiže v dobe, kedy
žalovaný žalobcovi neplnil. Vzhľadom na uvedené dovolateľ uzatvára, že v predmetom rozsudku úplne

absentuje akákoľvek právna argumentácia, na základe akého konkrétneho zákonného ustanovenia
žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania, čiže odvolací súd absolútne vôbec nepostupoval podľa
§ 455 CSP.

54. Dovolateľ ďalej uvádza, že dňa 12. februára 2024 navrhol prerušiť odvolacie konanie do doby kým

nebude rozhodnuté o ústavnej sťažnosti podanej proti výroku III. rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn.
2Obdo/28/2022 zo dňa 28. februára 2023. Dňa 20. marca 2024 dovolateľ odvolaciemu súdu v tejto
súvislosti zaslal uznesenie ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-18 zo dňa 18. marca 2024, ktorým
bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. Odvolací súd bol teda s dostatočným predstihom
informovaný, že žalovaný podal ústavnú sťažnosť a že táto bola prijatá na ďalšie konanie. S poukazom

na § 162 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd nebol oprávnený riešiť otázku, či
žalobca má alebo nemá nárok istinu pohľadávky. S prihliadnutím na skutočnosť, že vedel, že rozsudok
dovolacieho súdu je v tejto časti bol napadnutý ústavnou sťažnosťou a vedel, že ústavná sťažnosť
bola prijatá na ďalšie konanie, mal vyčkať na nález ústavného súdu. Ústavný súd rozhodol o ústavnej
sťažnosti dňa 15. mája 2024, čiže v dobe, kedy odvolací súd ešte nerozhodol o odvolaní žalovaného.

Z tohto dôvodu bolo povinnosťou odvolacieho súdu taktiež pri rozhodovaní o odvolaní zohľadniť nález
ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa 15. mája 2024. Odvolací súd tak nesprávne pri
svojomrozhodovanívychádzalvýlučnelenzrozsudkunajvyššiehosúduadospelkprávnemunázoru,že
žalobca má hmotnoprávny nárok na istinu pohľadávky, z čoho zároveň aj vyvodil, že žalobca má aj nárok
na príslušenstvo pohľadávky - úrok z omeškania, a to bez toho, aby uviedol, na akom právnom základe

žalobcovi tento nárok vznikol. Podľa dovolateľa pritom z citovaného nálezu ústavného súdu vyplýva,
že poplatok na propagáciu mlieka je verejnoprávnym poplatkom ekvivalentným dani a žalobca nebol
oprávnený tento poplatok žalovanému, ktorý bol nákupcom mlieka a nebol jeho členom, vyrubovať.

55. S poukazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka dovolateľ konštatuje, že keďže úrok

z omeškania je výlučne len príslušenstvom pohľadávky, t. j. jeho existencia závisí od existencie
pohľadávky, a keďže tak, ako vyplýva z predmetného nálezu, žalobca nemal voči žalovanému tento
poplatok vyrubovať, nemôže mať ani nárok na úrok z omeškania z tohto poplatku. Len na margo veci,
v prípade, ak by aj žalobca mal nárok žalovanému vyrubovať poplatok na propagáciu mlieka, nemá
podľa dovolateľa nárok na úrok z omeškania podľa predpisov súkromného práva, t. j. Občianskeho

alebo Obchodného zákonníka. V závere dovolania dovolateľ formuloval nasledovnú právnu otázku: „Má
žalobca nárok na úrok z omeškania z istiny pohľadávky, na ktorú mu v zmysle vyššie citovaného nálezu
ústavného súdu nárok nevznikol?“

56.Dovolateľzdôraznil,žeodvolacísúdriadiacsa„zjavnemylnýmprávnymnázorom“dovolaciehosúdu,

podľa ktorého žalobca má voči žalovanému nárok na propagačný poplatok a z toho vyvodil aj nárok
žalobcu na úrok z omeškania, zaťažil svoje rozhodnutie vadou podľa § 421 CSP v spojení s § 420 písm.
f) CSP, keďže nerešpektoval právny názor ústavného súdu, a to navyše v tejto konkrétnej veci. Podľadovolateľa k tejto vade došlo z dôvodu, že odvolací súd viac menej nezaujímalo, ako ústavný súd o
predmetnej ústavnej sťažnosti rozhodne, čiže postupoval aj v rozpore s § 162 ods. 1 písm. a) CSP.

57. Vychádzajúc zo všetkých v dovolaní uvedených argumentov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd
vzhľadom na skutočnosť, že nálezom ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa 15 mája 2024
bol zrušený výrok III. a IV. rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 2Obdo/28/2022 zo dňa 28. februára
2023, ako aj dĺžku tohto konania, ktoré trvá od 9. októbra 2010, ako aj na skutočnosť, že žalovaný na
základenezákonnéhorozsudkuKrajskéhosúduvPrešove,ktorýmsapotvrdilrozsudokOkresnéhosúdu

Kežmarok, ktorým sa žalovanému uložila povinnosť žalobcovi zaplatiť poplatok na propagáciu mlieka,
bol nútený žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 101 847,13 eura (istina plus úroky) a náhradu trov konania,
ktorú mu žalovaný vrátil až v rámci exekučného konania, sám vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu
zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

58. Žalobca sa na výzvu súdu k podanému dovolaniu nevyjadril.

K dovolaniu žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696

59. Po čiastočnom zrušení rozsudku najvyššieho súdu, č. k. 2Obdo/28/2022-868 zo dňa 28. februára
2023 ústavným súdom vo výroku III. a IV. a po vrátení veci v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie najvyšší

súd, ako súd dovolací (§ 35 CSP), opätovne konštatuje, že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696 zo dňa 11. decembra 2018 podal včas žalovaný, v neprospech
ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP. Po
preskúmaní napadnutého rozsudku odvolacieho súdu najvyšší súd bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vylovil v náleze, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa

15. mája 2024 (§ 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je v rozsahu napadnutého nesprávneho právneho
posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku prípustné a dôvodné (§ 432 ods. 1 v spojení s § 421 ods. 1
písm. b) CSP).

60. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú, splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu.

61. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti podľa CSP. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012,
4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov
vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte

narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolací súd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti
dovolacích dôvodov výlučne za predpokladu, že sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je
dovolací súd povinný preskúmať prednostne.

62. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

63. Dovolací súd dáva do pozornosti, že ústavný súd vrátil vec dovolaciemu súdu len v rozsahu
zrušenia, z čoho vyplýva, že niektoré výroky rozsudku najvyššieho súdu, č. k. 2Obdo/28/2022-868 zodňa 28. februára 2023 a ich odôvodnenie zostali čiastočným zrušením tohto rozhodnutia nedotknuté
a nespochybnené. Z nálezu ústavného súdu, č. k. IV. ÚS 128/2024-47 zo dňa 15. mája 2024 vyplýva,
že najvyšší súd porušil práva sťažovateľa posúdením dôvodnosti dovolateľom uplatneného dovolacieho

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci na podklade dovolateľom nastolenej právnej otázky,
ktoré sa premietlo do výroku o zamietnutí dovolania. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd v tomto
konaní po zrušení a vrátení veci ústavným súdom zaoberal len dovolacím dôvodom nesprávneho
právneho posúdenia veci, keďže s ostatnými námietkami dovolateľa sa riadne vysporiadal v rozsudku
č. k. 2Obdo/28/2022-868 zo dňa 28. februára 2023 v častiach, ktoré ostali nálezom ústavného súdu

nedotknuté.

64.Dovolacísúdzaoberajúcsavprvomradetým,čijedovolacídôvodnesprávnehoprávnehoposúdenia
veci podľa § 432 CSP vymedzený dostatočným spôsobom, vo všeobecnej rovine uvádza, že v prípade
dovolania podaného pre nesprávne právne posúdenie veci môže byť jeho prípustnosť založená na
viacerých dôvodoch, t. j. na odklone od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na neexistencii

rozhodovacej praxe, resp. na rozdielnosti tejto praxe, keďže dovolací súd nie je viazaný konkrétne
označeným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd je viazaný iba
vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie
považujedovolateľzanesprávne,nievšakužurčením,podktorýkonkrétnyprípadprípustnostidovolania
(§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje

vždy autonómne podľa jeho obsahu, keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia
dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť
podaného dovolania (I. ÚS 51/2020).

65. Dovolanie je odôvodnené § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako
najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ

riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

66. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania

podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj otázka
procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu pozri
aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu)
je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj

dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej
otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Tento záver vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo
samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia
právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej

vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad
jej „zovšeobecnenia“.

67.Dovolacísúdpripomína,žeajkeďjedovolateľomvdovolanívymedzenáprávnaotázka,jepovinnýsa
ďalej zaoberať aj tým, či nastolená otázka spĺňa kritériá právnej otázky, ktorú má dovolací súd vo svojom

rozhodnutí riešiť, nakoľko táto musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a teda musela
byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená,
že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať
vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom,čižetaké,ktorévôbecnebolipredmetomposudzovaniazostranyodvolaciehosúdu.Prípustnosť

dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.
jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).68. Z obsahu podaného dovolania možno podľa najvyššieho súdu vyabstrahovať nasledovnú
zovšeobecnenú otázku:

Zaväzuje povinnosť platiť poplatok za podporu spotreby a odbytu mlieka (propagačný poplatok)
vyvodenú z odvetvovej dohody uzatvorenej podľa § 11 zákona č. 274/2006 Z. z. medzi záujmovými
združeniami podnikateľov aj takého nákupcu mlieka, ktorý nie je so záujmovými združeniami
podnikateľov v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu a nie je ich členom, resp. je nákupca mlieka povinný
platiť tieto poplatky priamo na základe zákonov alebo iných právnych predpisov?

69. Zaoberajúc sa najskôr prípustnosťou dovolania najvyšší súd konštatuje, že dovolateľom nastolená
otázka je otázkou právnou, keďže je závislá od interpretácie hmotnoprávnych noriem. Nastolenú otázku
nemožno považovať za hypotetickú, keďže od určenia právneho základu poplatku za podporu spotreby
a odbytu mlieka závisí meritórne rozhodnutie o uložení povinnosti žalovanému uhradiť žalovaný nárok
záujmového združenia podnikateľov. Za predpokladu, že by súdy nižších inštancií v súlade s názorom

žalovaného dospeli k záveru, že právny základ poplatku za podporu spotreby a odbytu mlieka nebol
v prípade nečlena záujmového združenia podnikateľov daný, bolo by nevyhnutné zamietnuť žalobu
žalobcu,nakoľkobybolozrejmé,žejenedôvodná.Poznajúcvlastnúrozhodovaciupraxdovolacísúdtiež
konštatuje, že nastolená právna otázka nebola doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie podané dovolateľom

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018 v znení
opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-696 zo dňa 22. augusta 2019 je
prípustné s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

70. Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že v zmysle zákona č. 274/2006 Z. z. došlo dňa 8.

novembra 2007 medzi Slovenským zväzom prvovýrobcov mlieka ako zástupcom výrobcov mlieka
a Slovenským mliekarenským zväzom ako zástupcom nákupcov mlieka k uzatvoreniu odvetvovej
dohody. Prostredníctvom odvetvovej dohody sa zabezpečovalo uplatňovanie niektorých opatrení na
organizovanie trhu pomocou ekonomických, obchodných, administratívnych nástrojov určených pre
jednotlivé druhy výrobkov. Podľa bodu 9.2 odvetvovej dohody, od ktorej žalobca odvodzoval právny

základ uplatneného nároku, tvoril propagačný poplatok jeden zo zdrojov mliečneho fondu, ktorého
činnosť spočívala v príprave a realizácii informačných a propagačných aktivít na podporu spotreby
mlieka a mliečnych výrobkov na Slovensku. Možnosť vytvorenia právnej úpravy smerujúcej k povinnosti
účastníka trhu s mliekom platiť propagačný poplatok vychádza z ustanovení čl. 39 Nariadenia
Rady (ES) č. 1255/1999 o spoločnej organizácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami (ďalej len

„nariadenie č. 1255/1999“) a čl. 183 Nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007 o vytvorení spoločnej
organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske
výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (ďalej len „nariadenie č. 1234/2007“).

71. Dovolací súd poznamenáva, že nákupca mlieka, ako subjekt pôsobiaci na trhu, nemôže vstúpiť do

zmluvných vzťahov v rámci určitých odvetví samostatne, nakoľko odvetvové dohody sa uzatvárajú v
rámci reprezentantov podnikateľov. Je preto zjavné, že takúto dohodu môže za výrobcov mlieka, resp.
nákupcov mlieka uzatvoriť príslušný zástupca (záujmové združenie podnikateľov), a to v prejednávanej
veci konkrétne Slovenský zväz prvovýrobcov mlieka, či Slovenský mliekarenský zväz s tým, že takéto
odvetvové dohody sú potom záväzné pre subjekty, ktorých tieto záujmové združenia podnikateľov

zastupujú. S poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 274/2006 Z. z. možno dať za pravdu žalobcovi,
že odvetvové dohody uzatvorené reprezentantmi podnikateľov sú vo všeobecnosti záväzné aj pre
nečlenovtýchtozdružení.Vtejtosúvislostivšakdovolacísúdosobitnepodotýka,žepokiaľmábyťúčinne
uložená poplatková povinnosť nečlenovi záujmového združenia podnikateľov odvetvovou dohodou,
takáto poplatková povinnosť musí byť v súlade s ústavnoprávnymi podmienkami ustanovená na základe

zákona.

72. Z podaného dovolania je zrejmé, že dovolateľ vzhliadol nesprávne právne posúdenie v právnom
závere súdov nižších inštancií o existencii dostatočného právneho základu na uloženie povinnosti
platiť propagačný poplatok nákupcom mlieka - nečlenom záujmového združenia podnikateľov, keďže

podľa názoru dovolateľa zákon č. 274/2006 Z. z., ako ani zákon č. 543/2007 Z. z. v znení účinnom
do 30. novembra 2009, ktorý ho nahradil, nemožno považovať za právny základ, z ktorého by bolo
možné vyvodiť možnosť účinne a záväzne uložiť povinnosť nákupcovi mlieka (nečlenovi záujmového
združenia podnikateľov) platiť propagačný poplatok odvetvovou dohodou. Dovolací súd po preskúmanídovolania, viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 134 zákona o ústavnom súde), dáva za pravdu
dovolateľovi, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď skonštatovali, že povinnosť
žalovaného ako nákupcu mlieka platiť poplatok na podporu spotreby a odbytu mlieka bola daná.

73. Žalovaný nárok žalobcu mal byť využívaný na propagáciu mlieka, mliečnych výrobkov, resp.
produktov. Možnosť financovania propagácie mlieka a mliečnych výrobkov prostredníctvom výnosov
z propagačného poplatku vyplýva z ods. 92 úvodnej časti nariadenia č. 1234/2007, podľa ktorého ak
členský štát chce na svojom území podporovať opatrenia na podporu spotreby mlieka a mliečnych

výrobkov v Spoločenstve, malo by sa zaviesť ustanovenie o možnosti financovať takéto opatrenia z
výnosov propagačného poplatku uloženého výrobcom mlieka na vnútroštátnej úrovni. Podľa čl. 9 ods.
2 posledná veta Nariadenia Rady (ES) č. 2826/2000 o informačných a propagačných činnostiach pre
poľnohospodárske výrobky na vnútornom trhu (ďalej len „nariadenie č. 2826/2000“) platby realizované
členskými štátmi a/alebo obchodnými alebo medziobchodnými organizáciami môžu pochádzať z
poplatkov obdobných daniam.

74. Financovanie programov na propagáciu a reklamnú činnosť môže byť teda založené na
propagačných poplatkoch výrobcov mlieka obdobných daniam. Týmto je podľa dovolacieho súdu
daný verejnoprávny účel propagačného poplatku, z čoho vyplýva, že pri ustanovení povinnosti platiť
propagačný poplatok nečlenovi záujmového združenia podnikateľov odvetvovou dohodou musia byť

splnené ústavnoprávne podmienky na uloženie povinnosti (resp. uloženie povinnosti platiť poplatok).
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Zo základných
zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky taktiež požiadavka, že daňová a

poplatková povinnosť má byť vymedzená jasne a určito (porovnaj I. ÚS 464/2010).

75. S poukazom na citované ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky je teda potrebné, aby povinnosť
nečlena záujmového združenia podnikateľov, ktoré uzatvorilo odvetvovú dohodu, platiť propagačný
poplatok bola daná zákonom alebo na základe zákona a taktiež je nevyhnutné v pochybnostiach o

tom, či takáto povinnosť bola daná, zohľadniť, že výklad zákonov ukladajúcich fyzickým a právnickým
osobám daňové a poplatkové povinnosti musí byť z povahy veci vždy reštriktívny a v pochybnostiach má
prednosť taká interpretácia, ktoré je z pohľadu daňou, či poplatkom zaťaženého subjektu výhodnejšia (II.
ÚS 362/2019, I. ÚS 688/2016). Najvyšší súd sa preto ďalej zaoberal tým, či povinnosť nákupcu mlieka
(nečlena záujmového združenia podnikateľov) platiť propagačný poplatok podľa odvetvovej dohody bola

s prihliadnutím na ústavnoprávne podmienky ukladania povinností, resp. povinnosti platiť poplatky v
období účinnosti zákona č. 274/2006 Z. z. daná zákonom alebo na základe zákona, resp. na základe
iného právneho predpisu vyššej právnej sily (napr. nariadenia EÚ).

76. Podľa čl. 39 nariadenia č. 1255/1999 bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článkov 87, 88

a 89 zmluvy, môže členský štát s cieľom financovania opatrení na podporu spotreby v spoločenstve,
rozširovania trhov pre mlieko a mliečne výrobky a zlepšovania kvality vyrubiť svojim výrobcom mlieka
propagačný poplatok, zodpovedajúci objemu predaja mlieka alebo mliečnych ekvivalentov.

77. Podľa čl. 183 nariadenia č. 1234/2007 bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článkov 87, 88 a

89 zmluvy, ako sa ustanovuje v článku 180 tohto nariadenia, môže členský štát s cieľom financovania
opatrení na podporu spotreby v Spoločenstve, na rozširovanie trhov s mliekom a mliečnymi výrobkami
a na zlepšovanie kvality uložiť svojim výrobcom mlieka poplatok za podporu v závislosti od množstva
mlieka alebo ekvivalentu mlieka uvedeného na trh.

78. Podľa vety prvej a druhej čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí
Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má
všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských
štátoch.

79. Dovolací súd dáva do pozornosti, že napriek všeobecne stanovenej priamej uplatniteľnosti nariadení
v členských štátoch, niektoré ustanovenia nariadení si vyžadujú prijatie vykonávacích predpisov zo
strany členských štátov (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 11. januára 2001, Monte Arcosu,
vo veci C-403/98). Prijatie vykonávacích predpisov závisí od miery určitosti dotknutého ustanovenia,teda či je z jeho obsahu možné abstrahovať konkrétnu povinnosť. S poukazom na citované znenie čl. 39
nariadeniač.1255/1999ačl.183nariadeniač.1234/2007jezjavné,žeideoustanovenia,ktorévyžadujú
pre vznik poplatkovej povinnosti ďalšiu aktivitu členského štátu v podobe prijatia vykonávacieho prepisu.

Z formulácie môže členský štát navyše vyplýva, že v oboch prípadoch ide o dispozitívne ustanovenia,
ktoré členským štátom dávajú na výber, či sa rozhodnú poplatkovú povinnosť vykonávacím predpisom
zaviesť.

80. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd uzatvára, že z citovaných nariadení nemožno vyvodiť

povinnosť nákupcov mlieka (nečlenov záujmového združenia podnikateľov) platiť poplatok za podporu
spotreby a odbytu mlieka, keďže čl. 39 nariadenia č. 1255/1999 a čl. 183 nariadenia č. 1234/2007
sú splnomocňujúcimi a dispozitívnymi ustanoveniami, ktoré zjavne neukladajú priamo aplikovateľnú
povinnosť platiť predmetný poplatok, iba upravujú možnosť (nie však povinnosť) členského štátu
vykonávacím predpisom k nariadeniu takýto poplatok zaviesť. Povinnosť platiť propagačný poplatok
by mohla byť daná len za predpokladu, že by členský štát vykonávacím predpisom k nariadeniu s

právnou silou zákona (s poukazom na verejnoprávny poplatkový charakter propagačného poplatku)
upravil povinnosť platiť propagačný poplatok alebo výslovne umožnil, aby na základe zákona bola
iným právnym predpisom s nižšou právnou silou (alebo odvetvovou dohodou) upravená poplatková
povinnosť za účelom propagácie spotreby mlieka a mliečnych výrobkov. Najvyšší súd sa preto ďalej
v tomto dovolacom konaní zaoberal tým, či v rozhodujúcom období do 30. novembra 2009 bola v

Slovenskej republike zákonom uložená alebo na základe zákona mohla byť uložená povinnosť platiť
propagačný poplatok nečlenom záujmového združenia podnikateľov, ktoré uzatvorilo odvetvovú dohodu
ako reprezentant podnikateľov v dotknutom sektore.

81. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 274/2006 Z. z. účelom organizovania trhu s výrobkami je minimalizovať

akékoľveknegatívnedôsledkyzmiennatrhusvýrobkamiazabezpečiťplynulézásobovanieadodávanie
výrobkov spotrebiteľom pomocou systému ekonomických, obchodných a administratívnych nástrojov
určených pre jednotlivé druhy výrobkov (ďalej len „opatrenia“). Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 274/2006
Z. z. na organizovanie trhu s výrobkami možno podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov
použiť opatrenia a) cenové, b) intervenčné, c) regulačné, d) kompenzačné. Podľa § 10 ods. 3 zákona

č. 274/2006 Z. z. účastník trhu je povinný poskytnúť platobnej agentúre údaje o cenách, výrobe,
množstvách a predaji vybraných poľnohospodárskych výrobkov a potravinárskych výrobkov.

82. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 274/2006 Z. z. uplatňovanie niektorých opatrení na organizovanie
trhu možno podmieniť uzatvorením písomnej odvetvovej dohody medzi združeniami podnikateľov.

Odvetvová dohoda je záväzná na uzatvorenie zmluvy medzi kupujúcimi a predávajúcimi daného druhu
výrobku. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 274/2006 Z. z. odvetvová dohoda podľa odseku 1 uzavretá
medzi orgánmi záujmovej samosprávy podnikateľov upravuje všeobecné podmienky nákupu, najmä
druh výrobku, odrodu, kvalitu a množstvo, termíny dodávok, prevzatia výrobkov a platobných podmienok
medzi združeniami podnikateľov, ktorí v rámci vzájomného obchodného vzťahu podnikajú v rôznych

oblastiach výrobného reťazca. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 274/2006 Z. z. ak nedôjde k uzatvoreniu
odvetvovej dohody, za odvetvovú dohodu sa považuje dohoda existujúca pred uzatvorením zmluvy
medzi kupujúcimi a predávajúcimi za podmienky, že k tejto dohode pristúpili predávajúci, ktorých
dodávky predstavujú najmenej 60 % celkového množstva dodávok určených pre kupujúcich.

83. Právnu úpravu podľa zákona č. 274/2006 Z. z. nahradila od 1. januára 2008 ďalej citovaná právna
úprava zákona č. 543/2007 Z. z. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z. z. uplatňovanie niektorých
opatrení na organizovanie trhu možno podmieniť uzatvorením písomnej odvetvovej dohody medzi
združeniami podnikateľov. Odvetvová dohoda je záväzná na uzatvorenie zmluvy medzi kupujúcimi
a predávajúcimi daného druhu výrobku. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 543/2007 Z. z., odvetvová

dohoda podľa odseku 1 uzatvorená medzi orgánmi záujmovej samosprávy podnikateľov upravuje
všeobecné podmienky nákupu, najmä druh výrobku, odrodu, kvalitu a množstvo, termíny dodávok,
prevzatia výrobkov a platobných podmienok medzi združeniami podnikateľov, ktorí v rámci vzájomného
obchodného vzťahu podnikajú v rôznych oblastiach výrobného reťazca. Podľa § 13 ods. 3 zákona
č. 543/2007 Z. z. ak nedôjde k uzatvoreniu odvetvovej dohody, za odvetvovú dohodu sa považuje

dohoda existujúca pred uzatvorením zmluvy medzi kupujúcimi a predávajúcimi za podmienky, že k tejto
dohode pristúpili predávajúci, ktorých dodávky predstavujú najmenej 60 % celkového množstva dodávok
určených pre kupujúcich.84. Najvyšší súd vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení konštatuje, že tieto neobsahujú právny
termín propagačný poplatok, resp. poplatok za podporu spotreby a odbytu mlieka. Tieto ustanovenia
nespomínajú ani žiadnu formu poplatkovej povinnosti a tiež neobsahujú ani legislatívny odkaz na

nariadenie č. 1255/1999 alebo nariadenie č. 1234/2007, z čoho by bolo možné vyvodiť, že citovaná
právna úprava je vykonávacím predpisom vo vzťahu k týmto nariadeniam. S poukazom na právne
záväzný názor ústavného súdu dovolací súd vyslovuje, že vnútroštátny právny poriadok v relevantnom
období do 30. novembra 2009 zohľadňujúc citované časti zákona č. 274/2006 Z. z. a zákona č.
543/2007 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009 zjavne neupravoval dostatočne jasne a určito

povinnosť nákupcu mlieka (nečlena záujmového združenia podnikateľov) platiť propagačný poplatok a
ani neobsahoval žiadne ustanovenie, na ktorého základe by bola daná možnosť odvetvovou dohodou
ustanoviť povinnosť pre takéhoto nákupcu mlieka platiť propagačný poplatok.

85. Nad rámec uvedeného dovolací súd dodáva, že s účinnosťou od 1. decembra 2009 bol prijatý
zákon č. 601/2008 Z. z. ktorým sa mení zákon č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy

pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka a o zmene doplnení niektorých zákonov.
Novelizáciou bolo do zákona č. 543/2007 Z. z. doplnené ustanovenie § 13 ods. 4, podľa ktorého ak
je stranou odvetvovej dohody štát zastúpený ministerstvom, možno určiť pre všetkých účastníkov trhu
poplatokpodľaosobitnéhopredpisu(čl.183NariadeniaradyESč.1234/2007vplatnomznení).Dovolací
súd k tomu pre úplnosť uvádza, že jasná a určitá možnosť na základe zákona (§ 13 ods. 4 zákona č.

543/2007 Z. z.) uložiť odvetvovou dohodou povinnosť platiť propagačný poplatok všetkým účastníkom
trhu s mliekom (aj nečlenom záujmového združenia podnikateľom) bola daná až s účinnosťou od 1.
decembra 2009. Keďže v prejednávanej veci sa žalovaný nárok, ako aj právna otázka žalovaného, týka
len povinnosti platiť propagačný poplatok v období do 30. novembra 2009, dovolací súd uzatvára, že v
súlade so základnými princípmi uplatňovania časových účinkov právnych noriem nemožno pri právnom

posudzovaní zákonného základu žalovanej povinnosti platiť propagačný poplatok na základe odvetvovej
dohody prihliadať na neskoršiu právnu úpravu.

86. Najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené sumarizuje, že vyriešenie v dovolacom konaní
nastolenej právnej otázky súdmi nižších inštancií spôsobom, kedy nezohľadnili neexistenciu

relevantného zákonného základu pre uloženie povinnosti platiť propagačný poplatok odvetvovou
dohodou do 30. novembra 2009 a napriek tomu konštatovali povinnosť nákupcu mlieka, ktorý nebol
členom záujmového združenia podnikateľov, platiť odvetvovou dohodou upravený propagačný poplatok,
predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Dovolanie žalovaného je preto vo vymedzenom rozsahu
nielen prípustné (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), ale aj dôvodné (§ 432 ods. 1 CSP).

87. Dovolací súd žalovaným napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620
zo dňa 11. decembra 2018 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove, č. k.
1Cob/72/2018-696 zo dňa 22. augusta 2019 v doposiaľ nezrušenej časti prvého výroku potvrdzujúcej
rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č. k. 8Cb/26/2013-492 zo dňa 29. júna 2018 týkajúcej sa istiny

žalovanej pohľadávky a v časti prvého výroku potvrdzujúcej výrok súdu prvej inštancie o trovách konania
zrušil (§ 449 ods. 1CSP) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 450 CSP).

88. Vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy,

ktorou bola zmenená okrem iných aj funkčná príslušnosť odvolacích súdov v obchodnoprávnych
sporoch, je od 1. júna 2023 daná podľa § 34 ods. 2 písm. c) CSP v spojení s § 22 písm. e) CSP a § 3 ods.
5 písm. c) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov funkčná príslušnosť
Krajského súdu v Košiciach ako jedného zo súdov výhradne špecializovaných na konania o odvolaniach

proti rozhodnutiam vydaným v obchodnoprávnych sporoch všetkými súdmi prvej inštancie vo vlastnom
obvode, dovolací súd vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

89. Dovolací súd zároveň zrušil aj obsahovo nadväzujúci výrok III. rozsudku Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024, ktorým bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o náhrade

trov odvolacieho konania, keďže v danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho
opravného prostriedku s poukazom na § 439 písm. a) CSP. V prípade závislosti výrokov môže dovolací
súd prejednať závislý výrok aj bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Judikatúra najvyššieho súdu (R
73/2004) sa ustálila na tom , že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriacisúčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v
danej veci. Výrok III. rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája
2024 o trovách odvolacieho konania zjavne nadväzoval na týmto rozhodnutím zrušené časti rozsudku

Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa 11. decembra 2018. Po vrátení veci bude
preto úlohou súdov nižších inštancií posúdiť nárok na náhradu trov odvolacieho konania a opätovne
rozhodnúť o tomto nároku s konečnou platnosťou.

90. Najvyšší súd zrušil tiež uznesenie Okresného súdu Poprad, č. k. KK-8Cb/26/2013-1002 zo dňa 30.

septembra 2024, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania. Vydanie uznesenia o výške trov konania
totiž v rozhodovanom prípade bolo jednostranne závislé od existencie rozhodnutia o priznaní nároku na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, pričom zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu
a rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach uznesením dovolacieho súdu stratilo uznesenie Okresného
súdu Poprad o výške trov konania svoj podklad.

91. Podľa § 453 ods. 3 CSP o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie alebo odvolací
súd v konečnom rozhodnutí.

92. V ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto
uznesení (§ 455 CSP).

K dovolaniu žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958

93. Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, zastúpený

podľa § 429 ods. 1 CSP najskôr skúmal, či dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu podala oprávnená
osoba.

94. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať len osoba, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané.

95. Po nahliadnutí do dovolania žalovaného dovolací súd konštatuje, že žalovaný napadol rozsudok
Krajského súdu v Košiciach vo veci samej, ktorým Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací,
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
príslušenstvo pohľadávky na úrokoch z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol a dožadoval

sa, aby dovolací súd v dovolacom konaní zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, aby žalobu ako
celok zamietol. Z podaného dovolania teda vyplýva, že dovolateľ sa podaným dovolaním domáha, aby
dovolací súd v rozsahu výroku týkajúceho sa príslušenstva uplatnenej pohľadávky rozhodol totožne ako
odvolací súd z dôvodu, že nesúhlasí s dôvodmi, na ktorých je rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej
založený.

96. Dovolací súd pripomína, že len nesúhlasom strany sporu s dôvodmi rozhodnutia nemožno s
poukazom na § 423 CSP odôvodniť prípustnosť dovolania. Pokiaľ bolo meritórnym rozhodnutím
rozhodnutévsúladesnávrhomstranysporu,lennazákladenesúhlasutejtostranysporusodôvodnením
napadnutého rozsudku, nemožno konštatovať, že by bol rozsudok vydaný v neprospech tejto strany

sporu. Ak teda inými slovami výrok napadnutého rozhodnutia korešponduje so záujmami strany sporu
a táto strana sporu nesúhlasí len s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nesúlad právnych názorov
strany sporu a súdu nižšej inštancie, ktorý sa neodzrkadlil vo výroku meritórneho rozhodnutia, nezakladá
takú okolnosť, na základe ktorej by bolo možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v
neprospech strany sporu. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamerajúc sa na obsah spisu uzatvára,

že napadnuté meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v prospech žalovaného, ktorý sa
zamietnutia žaloby v časti žalovaného príslušenstva domáhal. Žalovaný nie je oprávnenou osobou na
podanie dovolania proti napadnutému rozsudku v súlade s § 424 CSP a najvyšší súd preto dovolanie
žalobcu s poukazom na § 447 písm. b) odmietol.

97. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dáva do pozornosti, že prípustnosť dovolania nemožno odvodiť
ani od rozhodnutia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie odvolacieho
konania (výrok I. napadnutého rozsudku). Rozhodnutie o zamietnutí návrhu strany sporu na prerušenie
odvolacieho konania má povahu uznesenia (i napriek tomu, že formálne je súčasťou rozsudku) aje možné ho z formálneho hľadiska považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak pre účely
posúdenia prípustnosti dovolania, ho nemožno považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ani rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko ide o procesné rozhodnutie, ktoré predchádza
konečnému vyriešeniu sporu. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v súlade s § 162 ods. 3 CSP
súd rozhodne o zamietnutí návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej.

98. Najvyšší súd pripúšťa, že nesplnenie podmienok pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu strany

sporu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP môže byť za určitých podmienok
posúdené ako nesprávny procesný postup alebo nesprávne právne posúdenie veci, avšak to nič
nemení na skutočnosti, že k prieskumu rozhodnutia súdu nižšej inštancie z hľadiska označených
dovolacích dôvodov možno v dovolacom konaní pristúpiť len v prípade, že dovolanie bolo podané
oprávnenou osobou s osobitným poukazom na § 424 CSP. To, či bolo dovolanie podané v prospech
alebo neprospech strany sporu, sa hodnotí vždy podľa obsahu rozhodnutia, voči ktorému je dovolanie

formálne prípustné (rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí alebo
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie).
Preto pokiaľ bolo rozhodnutie odvolacieho súdu, voči ktorému je dovolanie formálne prípustné podľa
§ 420 alebo § 421 CSP, vydané v prospech strany sporu, ktorá podala dovolanie, splnenie podmienky
podľa § 424 CSP nemožno odvodiť len s poukazom na procesné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

bolo vydané v neprospech tejto strany sporu.

99. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že prípustnosťou a dôvodnosťou podaného dovolania voči
výroku III. napadnutého rozsudku o trovách odvolacieho konania sa nezaoberal, nakoľko tento výrok
zrušil ako obsahovo nadväzujúci na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 1Cob/72/2018-620 zo dňa

11. decembra 2018 a po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou súdov nižších inštancií opätovne
posúdiť nárok na náhradu trov odvolacieho konania a rozhodnúť o tomto nároku s konečnou platnosťou.

100. Z dôvodu odmietnutia dovolania žalovaného podľa § 447 písm. b) CSP proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/88/2023-958 zo dňa 21. mája 2024, najvyšší súd v tejto časti konania

rozhodol o trovách dovolacieho konania žalobcu v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Keďže žalobcovi v časti konania o zaplatenie príslušenstva pohľadávky žiadne trovy konania
nevznikli, najvyšší súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania v tejto časti nepriznal.

101. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.