Rozsudok – Kúpna zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124301581
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6124301581.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, D., zastúpená: LEGAL POINT s.r.o., so sídlom Nemocničná 979, Považská Bystrica, IČO:
47 253 495, proti žalovanému: A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XX, F. G., o zaplatenie sumy 978 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16C/41/2024-107
zo dňa 21. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a výroku o trovách
konania IV. p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni n e p r i –
z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške
26 eur zastavil, II. výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 52 eur a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, III. výrokom vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a IV. výrokom
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil s poukazom na ust. § 39, § 40 ods. 2, § 41, § 48 ods. 1, ods. 2, § 133 ods. 1, § 497,

§ 544 ods. 1, ods. 2, § 588 ods. 1, § 601 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), §
144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 151 ods. 1, § 232 ods. 3 zákon č. 160/2015 Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“).

1.1.Vodôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancieuviedol,žepredmetomsporubolopôvodnezaplatenie
sumy 978 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 900 eur od 29.03.2024 do
zaplatenia, ako aj náhrada trov konania a to titulom nárokov vyplývajúcich z Kúpnej zmluvy uzavretej

medzi stranami sporu dňa 15.03.2024. Právna zástupkyňa žalobkyne podaním doručeným súdu dňa
08.12.2024 vzala žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 26 eur, v dôsledku čoho tak súd konanie v
tejto časti v zmysle § 145 ods. 2 CSP zastavil, keď súhlas žalovaného sa podľa § 146 ods. 1 CSP s
čiastočným späťvzatím žaloby nevyžadoval, a predmetom sporu tak zostalo zaplatenie sumy 952 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 900 eur od 29.03.2024 do zaplatenia, ako aj
náhrada trov konania. Súd prvej inštancie záväzkový vzťah medzi stranami sporu posúdil v zmysle § 588
a nasl. OZ o kúpnej zmluve a v zmysle § 601, § 544, § 39, § 41 a § 497 OZ. Považoval za preukázané,

že žalobkyňa ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci, uzavreli dňa 15.03.2024 kúpnopredajnú zmluvu
s výhradou vlastníckeho práva, predmetom ktorej bola kúpa a predaj osobného motorového vozidla
továrenskej značky: H., obchodný názov: A6, farba: čierna metalíza, VIN: I., za kúpnu cenu 4 500 eur stým, že kúpna cena bude uhradená v 5 mesačných splátkach vo výške 900 eur splatných vždy do 28.
dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky dňa 28.03.2024.
1.2. Súd prvej inštancie skonštatoval, že dojednanú kúpnu zmluvu považoval za platnú, dostatočne

určitú a zrozumiteľnú, s dostatočne jasne a zrozumiteľne vymedzeným predmetom kúpy ako aj kúpnu
cenu, ako podstatnú náležitosť kúpnej zmluvy. Protokolom o odovzdaní a prevzatí motorového vozidla
zo dňa 15.03.2024 mal ďalej preukázané, že žalovaný sporné motorové vozidlo dňa 15.03.2024 od
žalobkyne prevzal. V zmluve bolo ďalej dojednané oprávnenie predávajúcej odstúpiť od zmluvy pre
prípad, ak kupujúci odmietne prevziať predmet kúpy alebo pre prípad, ak kupujúci nezaplatí kúpnu cenu

riadne a včas. Zároveň sa v zmluve uvádza, že v prípade odstúpenia má predávajúci právo ponechať
si všetky dovtedy uhradené splátky kúpnej ceny z titulu vykonaného jednostranného zápočtu s tým,
že splátky budú započítané voči nároku na úhradu nájomného za dovtedajšie užívanie predmetného
motorového vozidla a jeho amortizáciu a najazdený počet km. V kúpnopredajnej zmluve bola ďalej
dojednaná výhrada vlastníckeho práva predávajúcej, podľa ktorej vlastnícke právo k predmetu kúpy
prejde z predávajúceho na kupujúceho až okamihom úplného zaplatenia kúpnej ceny.

1.3. Prejav vôle strán sporu obsiahnutý v spornej zmluve podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne
smeroval k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy s výhradnou vlastníckeho práva, pričom podstatou
dohody o výhrade vlastníckeho práva je okrem iného práve detencia veci kupujúcim a to až do
úplného zaplatenia kúpnej ceny. Súd zdôraznil, že samotná výhrada vlastníctva sa týka len odkladu
vecnoprávnych účinkov zmluvy, a súčasným odovzdaním a prevzatím predmetu kúpy sa tak kupujúci

stal detentorom veci a bol oprávnený ju týmto titulom mať u seba a užívať ju. Akékoľvek úvahy o
užívaní veci titulom „nájmu“ ako odplatného užívania veci pre prípad, že nenastanú vecnoprávne účinky
zmluvy tak ako je to zakotvené v Článku VI., bode 3. zmluvy, sú podľa názoru súdu neprípustné. Z
uvedeného zmluvného ustanovenia tiež vyplýva, že predávajúci sankcionuje kupujúceho pre prípad
odstúpenia od zmluvy tým, že predávajúcemu vzniká oprávnenie si ponechať všetky dovtedy uhradené

splátky kúpnej ceny. Aj keď síce zmluvné dôvody na odstúpenie kupujúceho od zmluvy dojednané
neboli, uvedené nemá vplyv na oprávnenie kupujúceho na prípadné odstúpenie od zmluvy zo zákonných
dôvodov. Článok VI., bod 3. zmluvy jednoznačne zakotvuje sankciu pre odstúpenie od zmluvy zo strany
kupujúceho, s povinnosťou zaplatiť peňažné plnenie ako sankciu za takéto odstúpenie, čo nemožno
vyhodnotiť inak, než ako skrytú zmluvnú pokutu, hoc v zmluve označenú ako „nájomné“. Odstúpenie

od zmluvy je však výkonom práva, ktoré vyplýva priamo zo zákona, a preto v žiadnom prípade nemôže
byť porušením zmluvnej povinnosti. Takto dojednané zmluvné ustanovenie tak odporuje kogentnému §
544 OZ, a je preto neplatné s poukazom na § 39 v nadväznosti na § 41 OZ, na ktorú neplatnosť súd
ex offo prihliada.
1.4. Poukázal na to, že aj pre prípad, že by nešlo o zmluvnú pokutu sankcionujúcu odstúpenie od

zmluvy, žalobkyňa v konaní ani len netvrdila a už vôbec nepreukázala, kedy došlo zo strany žalovaného
k tvrdenému odstúpeniu od zmluvy, ktoré mala žalobkyňa rešpektovať, a teda nie je zrejmé, či v
čase tvrdeného odstúpenia žalovaného od zmluvy, už nastala splatnosť splátky, ktorej zaplatenia sa
žalobkyňa domáha, pričom v bode 3. Článku VI. zmluvy sa navyše jednoznačne hovorí o ponechaní si
už „uhradenej“ splátky. Pre doplnenie súd uviedol, že v danom prípade nejde ani o tzv. zmluvnú výhradu

odstúpenia od zmluvy s povinnosťou zaplatenia tzv. odstupného podľa § 497 OZ, pretože táto nemôže
byť dojednaná pre prípad odstúpenia od zmluvy zo zákonného dôvodu, a ako to zo spornej zmluvy
vyplýva, zmluvne vymedzené dôvody odstúpenia na strane kupujúceho dojednané neboli. Na základe
všetkých vyššie uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že žalobkyni nárok na zaplatenie sumy
vo výške 900 eur neprináleží a to vrátane príslušenstva, ktoré si týmto titulom uplatnila, v dôsledku čoho

súd žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.
1.5. Žalobkyňa si v konaní ďalej po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnila aj zaplatenie sumy vo výške 52
eur a to na tom skutkovom základe, že počas užívania vozidla žalovaný spôsobil správny delikt, za ktorý
bol žalobkyni doručený Rozkaz o uložení pokuty za správny delikt zo dňa 21.03.2024, pričom zároveň
poukázala na článok VII., bod 5 zmluvy podľa ktorého v prípade, že v čase odo dňa prevzatia predmetu

kúpy kupujúcim (podľa dátumu uvedeného v preberacom protokole) do dňa zapísania kupujúceho ako
vlastníkaadržiteľavozidlavtechnickompreukaze(tzv.„rozhodnéobdobie“),kupujúciakoreálnyužívateľ
motorového vozidla spôsobí akýkoľvek protiprávny stav, za ktorý by bola vyvodzovaná zodpovednosť
predávajúcemu v zmysle ustanovenia § 6a Zákona č. 8/2009 Z. z., zaväzuje sa kupujúci všetky prípadné
uložené sankcie na meno predávajúceho (najmä pokuty, nároky na náhradu škody vzniknutej na živote,

zdraví a majetku, a iné...), v plnej výške uhradiť predávajúcemu, a to ihneď, ako sa stane zjavným, alebo
predávajúci predloží doklad preukazujúci, že bola na jeho meno uložená sankcia. Kupujúci sa zaväzuje
uhradiť v celkovej výške všetky sankcie, ktoré boli uložené predávajúcemu v rozhodnom období, bez
ohľadu na to, či skutočne protiprávny stav spôsobil samotný kupujúci. V Článku VII., bod 8. je ďalejdojednané, že kupujúci sa zaväzuje, že v čase, kedy bude predmet kúpy užívať a zároveň ešte nebude
vlastníkom v zmysle článku IV., bod 1 zmluvy, avšak aj po prípadnom prepise kupujúceho, uhradí
predávajúcemu všetky pokuty a iné náklady za predmet kúpy, ktoré v danom čase vzniknú a z dôvodu

objektívnej zodpovednosti budú zaslané predávajúcemu.
1.6. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že rozkazom mesta Trnava o uložení pokuty za
správny delikt zo dňa 21.03.2024, bola žalobkyni ako držiteľovi motorového vozidla značky H. s EČV:
C. uložená pokuta vo výške 78 eur a to za porušenie § 6a písm. e) Zákona o cestnej premávke dňa
17.03.2024, v čase o 13:19 hod., na ulici Rázusova a to konkrétne za zákaz zastavenia a státia na

platenom parkovisku, ak vozidlo nemá zaplatený poplatok. Žalobkyňa pokutu preukázateľne uhradila vo
výške 52,- eur dňa 03.04.2024. Súd takto uplatnený nárok žalobkyne považoval za dôvodný, nakoľko ide
o riadne dojednaný zmluvný nárok medzi stranami sporu, ktorého existenciu ako aj výšku žalobkyňa v
konaní riadne preukázala, pričom žalovaný skutkové tvrdenia žalobkyne v tejto súvislosti nerozporoval.
Keďže žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal, že by uhradil čo i len časť z tejto dlžnej sumy, zaviazal
súd žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 52 eur tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. Hodnota sporu predstavovala sumu 978 eur. Keďže žalobkyňa bola v spore úspešná v
sume 52 eur, čo predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 5,32 % a žalovaný v sume 926 eur (keď
späťvzatie žaloby vo výške 26 eur zavinila žalobkyňa a v časti o zaplatenie sumy 900 eur súd žalobu
zamietol), čo je v prepočte 94,68 % dospel súd k záveru, že po porovnaní ich vzájomného pomeru
úspechu a neúspechu, predstavuje úspech žalovaného rozsah 89,36 %. Nakoľko však žalovanému

preukázateľne v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol, že žalovanému voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote voči výroku III. napadnutého rozsudku odvolanie
žalobkyňa z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) a odvolaciemu súdu navrhla, aby

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie s tým, že žalovaný
je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania a právneho zastúpenia v rozsahu 100%. Namietala, že
súd porušil procesné pravidlo zakotvené v ust. § 181 ods. 2 CSP tým, že zo zápisnice z pojednávania
vyplýva,žezákonnásudkyňadalapoučeniepodľa§181ods.2CSP,čovonkoncomnemožnopovažovať
za splnenie povinnosti súdu určiť sporné a nesporné skutkové tvrdenia a podať predbežné právne

posúdenie veci. Takýto postup súdu nie je zákonný a preto sa žalobkyňa domáha jeho nápravy.
Žalobkyňa napadla procesný postup aj z dôvodu, že súd nevykonal ňou navrhovaný dôkaz – výsluch
žalobkyne. Súd iba stroho v bode 6. napádaného rozhodnutia odôvodnil nevykonanie tohto dôkazu.
V kontexte tejto námietky poukázala na to, že aj Ústavný súd SR, napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS
332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie

skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať
ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Dôvodila, že
nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,
podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; druhým je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti

tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené
alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná

vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (sp. zn. 5Cdo/107/2019). Odôvodnenie bodu
6. napádaného rozhodnutia nezodpovedá povinnosti súdu odôvodniť nevykonanie navrhované dôkazu
zo strany súdu, čo spôsobuje, jeho vadnosť a ústavnú neudržateľnosť.

2.1. Ďalšie procesné pochybenie žalobkyňa vzhliada v tom, že súd v prejednávanom prípade
nereflektoval na procesný návrh uplatnený v jej písomnou podaní zo dňa 08.12.2024, v rámci ktorého
navrhovala, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, ak budú splnené procesné podmienky v
zmysle § 273 CSP. Súd sa s týmto návrhom žalobkyne v rámci svojho rozhodnutia nijako nevysporiadal
a nechal ho de facto bez povšimnutia. Žalobkyňa je presvedčená, že prvoinštančný súd vec nesprávne

právne posúdil. V bode 32. svojho rozhodnutia súd uviedol právne posúdenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutie. Tvrdenie súdu, že: „Akékoľvek úvahy o užívaní veci titulom „nájmu“ ako odplatného
užívania veci pre prípad, že nenastanú vecnoprávne účinky zmluvy tak ako je to zakotvené v Článku VI.,
bode 3. zmluvy, sú tak podľa názoru súdu neprípustné“. Podľa názoru žalobkyne je právne nesprávne atoto nemôže právne obstáť. V prejednávanom prípade sa strany jednoznačne písomne dohodli (formou
písomnej kúpnej zmluvy) na úprave svojich práv a povinností. Zo zmluvných dojednaní strán sporu
vyplýva, že tieto písomne v danom prípade právny vzťah detencie (od času odovzdania predmetu kúpy

dočasunadobudnutiavlastníckehoprávakpredmetukúpy)nahradilinájomnýmvzťahom,čovšakzákon
výslovne nezakazuje a preto v danom prípade absolútne neprimeraným spôsobom zasiahol do zmluvnej
voľnosti strán sporu a túto nevyhodnotil právne správne. Poukazujúc na vyššie uvedené bolo výlučnou
vôľou strán, či vstúpia do zmluvného vzťahu alebo nie. V danom prípade sa žalovaný dobrovoľne
zaviazal uhradiť za čas užívania motorového vozidla odplatu žalobkyni. Uzatvorením predmetnej zmluvy

(ktorú aj súd posúdil ako právne platnú) bol žalovaný uzrozumený s tým, že za užívanie vozidla do času,
dokiaľ sa nestane jeho vlastníkom, bude hradiť nájomné. Z tohto dôvodu, je potom právny názor súdu,
na základe ktorého žalobe nevyhovel, výraznou ingerenciou súdu do právneho vzťahu medzi stranami
sporu, čo je právne neakceptovateľné.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v
ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

je potrebné v napadnutom zamietajúcom výroku III. a výroku o trovách konania IV ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdiť.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Predmetom konania v tejto veci je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 978 eur
spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne z uvedenej sumy od 29.03.2024 do zaplatenia, z titulu nárokov
vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, ktorú žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 15.03.2024 a v ktorej sa
žalovaný zaviazal, že v prípade odstúpenia od kúpnej zmluvy má predávajúci právo ponechať si všetky
dovtedy uhradené splátky kúpnej ceny z titulu vykonaného jednostranného zápočtu. Žalobkyňa preto

podala návrh na vydanie platobného rozkazu na Okresný súd Banská Bystrica, ktorý platobný rozkaz
sp. zn. 31UP/590/2024 dňa 26. júna 2024 vydal (č. l. 34 spisu). Vzhľadom k tomu, že žalovanému sa
uvedený platobný rozkaz v zákonnej lehote nepodarilo doručiť, Okresný súd Banská Bystrica postúpil
vec podľa § 10 ods. 3, resp. § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní príslušnému
súdu (Okresný súd Levice), nakoľko bol v zákonnej lehote doručený návrh na pokračovanie v konaní.

Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

8. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2
CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie

právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
dostatočne odôvodnil a z jeho rozhodnutia je zrejmé akými závermi a myšlienkovými postupmi sa súd
riadil.

9. Podstata odvolacej argumentácie žalobkyne spočíva v tom, že súd prvej inštancie porušil procesné
pravidlo tým, že nepredniesol predbežné právne posúdenie veci, nevykonal žalobkyňou navrhovaný
dôkaz (výsluch žalobkyne), nezaoberal sa procesným návrhom o možnosti rozhodnutia rozsudku pre
zmeškanie a argumentom, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď neakceptoval, že záväzkový vzťah

medzi žalobkyňou a žalovaným bol nahradený nájomným vzťahom.

10. K prvej námietke odvolací súd uvádza, že ust. § 181 ods. 2 zakotvuje povinnosť súdu určiť, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktorédôkazy vykoná alebo nevykoná, s následným predbežným právnym posúdením veci. Uvedené kroky
je súd povinný vykonať na prvom pojednávaní určito, zrozumiteľne a dostatočne, v nadväznosti na
očakávaný výrok rozhodnutia. Predbežným právnym posúdením je teda činnosť súdu, na základe ktorej

súd skutkové tvrdenia právne posúdi, teda ich podradí pod príslušné ustanovenia hmotného práva,
pričom z toho posúdenia vyplynie záver, že ak by súd považoval tvrdenia žalobcu za preukázané,
dospel by k záveru, že žalobe možno celkom alebo sčasti vyhovieť, teda rozhodnúť tak, ako navrhuje
žalobca, prípadne pri neunesení dôkazného bremena rozhodnúť o zamietnutí žaloby. Toto predbežné
právne posúdenie môže súd uviesť pred doručením žaloby, pri pokuse o vyriešenie sporu zmierom alebo

až na pojednávaní. V zápisnici o pojednávaní zo dňa 21.02.2025 (č. l. 105 spisu) je zaprotokolované,
že zákonná sudkyňa dala poučenie podľa § 181 ods. 2 CSP bez bližšej špecifikácie, avšak zo
zvukového záznamu z pojednávania konaného v uvedený deň, jasne vyplýva, že zákonná sudkyňa
zrozumiteľne a určito uviedla, ktoré skutkové tvrdenia v prejednávanej veci považuje za nesporné
a preukázané a v zmysle uvedeného ustanovenia predniesla dostatočné predbežné právne posúdenie
veci, s náležitým výkladom a obsahom. Predbežné právne posúdenie veci tak obsahovo zodpovedalo

povinnosti vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia. Preto odvolací súd považoval uvedenú námietku
žalobkyne, o porušení procesného pravidla vyplývajúceho z ust. § 181 ods. 2 za nedôvodnú. Naviac
odvolací súd dodáva, že žalobkyňa a ani jej právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili, preto aj
v prípade, že by súd prvej inštancie opomenul uviesť predbežné právne posúdenie, nemohlo by dôjsť
k porušeniu procesných práv žalobkyne, keďže predbežné právne posúdenie slúži pre potreby strán

sporu a nie pre potreby súdu.

11. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že súd prvej inštancie mal vo veci rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanieodvolacísúduvádza,žežalobkyňapodanímdoručenýmsúduprvejinštanciedňa09.12.2024
(č. l. 91 spisu) doplnila svoje skutkové tvrdenia a v časti sumy 26 eur vzala žalobu späť. V tomto podaní

navrhla súdu, aby aj bez nariadenia pojednávania rozhodol o jej žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ak
budú pre takéto rozhodnutie splnené zákonné predpoklady.

12. Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje
následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní. Z hľadiska štádia konania, v ktorom

je vydanie kontumačného rozsudku možné, zákon rozlišuje kontumačný rozsudok vo fáze pred
pojednávaním vo veci samej, resp. vydanie kontumačného rozsudku bez nariadenia pojednávania
a vydanie kontumačného rozsudku priamo na pojednávaní (druhá fáza). Rozdiel medzi uvedenými
fázamispočívavtom,ževprvomprípade(fázapredpojednávanímvovecisamej)dávasúduoprávnenie
a možnosť zvážiť, či kontumačný rozsudok vydá, alebo bude v konaní pokračovať ( § 273 CSP). Naproti

tomu, súd možnosť takejto úvahy nemá a je povinný nasledovať prejav dispozičného princípu a žalobe
kontumačného rozsudku vyhovieť v prípade, ak bol takýto návrh prednesený v druhej fáze, teda priamo
na pojednávaní ( § 274). Pokiaľ v prejednávanej veci žalobkyňa podaním zo dňa 09.02.2024 písomne
navrhla vydanie rozsudku pre zmeškanie (prvá fáza konania), v zmysle ust. § 273 CSP bolo na posúdení
súdu prvej inštancie, či rozhodne rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, teda nemožno konštatovať, že

súd nesprávne vyhodnotil procesné podmienky za ktorých možno vyhlásiť kontumačný rozsudok. Preto
námietky žalobkyne o tom, že jej návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie ostal bez povšimnutia,
odvolací súd považuje za irelevantné, nakoľko súd prvej inštancie v zmysle zákona a uvedeného štádia
konania, nebol povinný vydať rozsudok pre zmeškanie, pokiaľ sa žalobkyňa jeho vydania nedomáhala
priamo na pojednávaní.

13. Odvolací súd ďalej uvádza, že bez právneho významu považuje aj námietky žalobkyne v tom smere,
že súd porušil jej právo na spravodlivý súdny proces, pre nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu –
výsluchu žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle § 195 ods. 1 CSP, súd môže
nariadiť výsluch strany v konaní o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno

preukázať inak. Z uvedeného vyplýva, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným
dôkazom. Vyplýva to z dikcie zákona podľa ktorej, výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú
skutočnosť nemožno preukázať inak. Pokiaľ v prejednávanej veci mal súd prvej inštancie dostatočne
a preukázateľne zistený skutkový stav veci, na základe ktorého vedel vo veci rozhodnúť, nebolo jeho
povinnosťou uskutočniť výsluch strany – žalobkyne. V tomto smere je potrebné poukázať aj na obsah

podania žalobkyne zo dňa 09.12.2024 (č. l. 92), v ktorom žalobkyňa doslovne uviedla, že v prípade,
ak súd vzhliadne potrebu vykonania výsluchu žalobkyne, žiada, aby ju súd predvolal na pojednávanie.
Sama žalobkyňa obsahovo vymedzila iba možnosť jej výsluchu pre prípad, ak by súd vzhliadol potrebu
jej výsluchu. Pokiaľ mal súd v prejednávanej veci ustálené skutkové okolnosti pre vynesenie rozsudku,nedopustil sa porušenia práva na spravodlivý proces tým, že žalobkyňu nevypočul. Pri vypočutí strany
v konaní, ide len o fakultatívny úkon súdu, a jeho postup pri vykonaní tohto dôkazu závisí výlučne
od jeho úvahy. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie v bode 6 odôvodnenia výslovne uviedol, že

výsluch žalobkyne považoval za neúčelný, keďže tento dôkaz by nemohol zvrátiť súdom prijatý záver
o neplatnosti zmluvného ustanovenia, na základe ktorého sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 900
eur. Vzhľadom na dôvody súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu žalovanej sumy 900 eur, aj
odvolací súd zastal názor, že výsluch žalobkyne by bol nadbytočným dôkazom a nemohol by preukázať
dôvodnosť žaloby v tejto sume.

14. K poslednej odvolacej námietke o tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď
neakceptoval, že záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bol nahradený nájomným vzťahom
odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia argumentácia je nedôvodná, pretože medzi žalobkyňou
a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu akejkoľvek nájomnej zmluvy, a preto nemožno uvedený vzťah
posudzovať ako nájomný.

15. Kúpna zmluva a nájomná zmluva sú dva odlišné typy zmlúv s rôznymi právnymi režimami. Žalobkyňa
sa od žalovaného domáhala zaplatenia sumy 900 eur titulom splatnej splátky kúpnej ceny za obdobie,
počas ktorej žalovaný ako kupujúci užíval vec – motorové vozidlo, na ktoré sa vzťahovala výhrada
vlastníctva. Podľa tvrdenia žalobkyne, žalovaný odstúpil od kúpnej zmluvy tým, že jej vrátil predmet

kúpy a žalobkyňa v dôsledku odstúpenia od zmluvy požadovala údajne splatnú splátku kúpnej ceny,
avšak titulom nájomného vzťahu. Kúpna zmluva bola uzatvorená s výhradou vlastníctva, pretože kúpna
cena 4 500 eur mala byť uhradená v 5 mesačných splátkach vo výške 900 eur a podľa čl. IV bod 1
vlastnícke právo k predmetu kúpy malo prejsť z predávajúceho na kupujúceho až okamihom úplného
zaplatenia kúpnej ceny. Výhrada vlastníctva v kúpnej zmluve teda znamená, že kupujúci nadobudne

vlastnícke právo k predanej hnuteľnej veci, až po úplnom zaplatení celej kúpnej ceny. Ide o vedľajšie
dojednanie, ktoré slúži ako zabezpečujúci prvok v prípade, že kupujúci nezaplatí kúpnu cenu. Správne
súd prvej inštancie konštatoval, že dojednanie zmluvných strán (čl. VI. bod 3), že uhradené splátky
kúpnej ceny v prípade odstúpenia od zmluvy, budú započítané na úhradu nájomného je neplatným
zmluvným dojednaním v zmysle § 39 OZ v nadväznosti na § 41 OZ. V záväzkovom vzťahu medzi

žalobkyňou a žalovaným nebola uzatvorená nájomná zmluva za čas, kedy žalovaný ako kupujúci splatí
celú kúpnu cenu. Preto nie je možné domáhať sa odplatného užívania a akceptovať názor žalobkyne,
že vzťah medzi žalovaným a ňou bol zrazu v dôsledku odstúpenia od zmluvy nahradený nájomným
vzťahom. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že odstúpenie
od zmluvy je vždy výkonom práva, a nemožno ho platne sankcionovať zmluvnou pokutou, ktorá je

podmienená porušením povinnosti. Odstúpenie od zmluvy je typickým jednostranným právnym úkonom,
v dôsledku ktorého zmluvný vzťah zaniká. Využiť svoje právo a odstúpiť od zmluvy môže účastník
kedykoľvek, pokiaľ neboli v tejto súvislosti dohodnuté osobitné podmienky a obmedzenia. Odstúpením
od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje a následkom odstúpenia je, že si zmluvné strany musia
navzájom vrátiť to, čo si podľa zmluvy plnili, a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. V danej veci

žalovaný vrátil žalobkyni motorové vozidlo a žalobkyňa by mu musela vrátiť zaplatenú kúpnu cenu. Ako
už bolo uvedené, žalobkyňa chcela sankcionovať kupujúceho pre prípad odstúpenia od zmluvy tým, že
si ponechá doteraz uhradené splátky kúpnej ceny pretransformujúc tieto splátky na nájomné. Keďže
však bola nesporne uzatvorená kúpna zmluva a nie nájomná zmluva, takéto dojednanie nemá oporu
v zákone.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku III. a výroku o trovách konania IV potvrdil, a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1
a ods. 2 CSP ako vecne správny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že inak úspešnému žalovanému nepriznal

voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy nevznikli a ani si
žiadne neuplatnil.

17. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).