Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122205753
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122205753.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu
JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1/ A. B. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. X, XXX XX C., 2/ D. D. B., C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX C., 3/ F. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX C., 4/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX C., všetci
žalobcovia zastúpení: B. H. I. B. J. K., so sídlom D. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej:

D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K. X, XXX XX C., zastúpená: L. D. H., advokátom, so sídlom D. X,
XXXXXC.,ozaplatenie2.904,63euraspríslušenstvom,oodvolanížalovanejprotirozsudkuOkresného
súdu Prešov č. k. 8C/49/2022-126 zo dňa 13.07.2023, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v časti výrokov I. až IV. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ nad
sumu 571,30 eur, žalobcovi 2/ nad sumu 190,43 eur, žalobkyni 3/ nad sumu 190,43 eur, žalobcovi 4/
nad 190,43 eur a výrok V. o trovách konania, a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8C/49/2022-126 zo dňa
13.07.2023 rozhodol tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.904,63 eur do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), žalobcovi v 2/ sumu 968,21 eur do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok), žalobcovi v 3/ sumu 968,21 eur do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok), žalobcovi v 4/ sumu 968,21 eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku (IV. výrok) a priznal žalobcom voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (V. výrok).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav:
- Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 11C/15/2021-95 zo dňa 16.03.2022, ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.12.2022, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.
k. 7Co/28/2022-127 zo dňa 28.11.2022, určil, že do aktív dedičstva po poručiteľke D. B., M. N., patria
finančné prostriedky vo výške 8.713,90 eur,
- podľa uznesenia notára povereného prejednaním dedičstva po poručiteľke, finančné prostriedky vo
výške8.713,90eurnadobudlidedičiapodľasvojichzákonnýchdedičskýchpodielovnasledovne:žalobca
1/ a žalovaná po 1/3, žalobcovia 2/ až 4/ každý v podiele 1/9,

- žalobca 1/ uviedol, že príznaky demencie sa u poručiteľky začali prejavovať 2018, no pri
jeho návštevách bola vždy koherentná, finančné prostriedky držala vo svojej izbe, ktoré videl, no
neprepočítaval ich. Podľa žalobcu 1/ poručiteľka začala spomínať finančné prostriedky po smrti jej
manžela roku 2008, pričom hovorila, že zostane na pohreb a aj pre deti.
- žalovaná uviedla, že poručiteľka jej odovzdala iba sumu vo výške 3.000,- eur na pohreb a to niekedy v
roku 2018. Po odpočítaní nákladov na pohreb následne zavolala švagrinej, F. B., ktorá jej pomáhala so

starostlivosťouoporučiteľku,aoznámilajej,žesanejaképeniazezvýšili.Podľažalovanejzdravotnýstav
poručiteľky v rokoch 2018 až 2020 bol hrozný, kričala v noci a aj cez deň, hovorila súvisle, ale dookolaiba o tom istom. Žalovaná sa do bytu poručiteľky nasťahovala spolu so svojim manželom po smrti jej
otca a s poručiteľkou žila 12 rokov až do jej smrti. Po jej smrti v uvedenom byte bývala s manželom asi
ešte rok, kým sa tento byt predal. Kľúče od bytu mal jej brat B., ale aj švagriné. Brat chodil do bytu aj

v čase, keď neboli doma. Dôchodok poručiteľky činil cca 400,- eur. Žalovaná od roku 1991 sa lieči na
depresiu a halucinácie.
- svedok manžel žalovanej uviedol, že manželka sa kvôli zdravotnému stavu nevenovala financiám,
a keď jej poručiteľka odovzdala na pohreb sumu 3.000,- eur, tieto odovzdala jemu, bolo to niekedy
na prelome rokov 2017-2018. Pred smrťou bol dôchodok poručiteľky vo výške presahujúcej 400,- eur.

Dispozičné právo k účtu poručiteľky mala žalovaná, a aj keď nenarábala ani si ich rodinnými financiami,
bola disponentom na želanie poručiteľky. Peniaze z bankového účtu vyberala svokra, pričom pri výbere
bola prítomná aj žalovaná a tiež aj on. Žalovaná bez prítomnosti poručiteľky peniaze nevyberala. Svedok
s manželkou prispievali na byt v rozsahu 2/3 nákladov. Nákupy pre poručiteľku zabezpečovali oni.
Prebiehalo to tak, že spravili nákup a poručiteľke predložili vyúčtovanie, pričom účet rozdelili na tretiny,
avšak položky, ktoré sa týkali výhradne poručiteľky, hradila ona v plnej výške. Uviedol, že poručiteľka

pravidelne darovala finančné prostriedky pri príležitostiach sviatkov ako, napríklad narodenín. Po
uhradení životných nákladov a rozdaní finančných darov členom rodiny jej z dôchodku nič nezostávalo.
V čase, keď bola poručiteľka už imobilná, jej izbu upratovala žalovaná.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vec právne posúdil podľa § 460, § 461 ods.

1, § 473 ods. 1, 2, § 420 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie mal súd za preukázané, že poručiteľka zanechala po sebe finančnú hotovosť vo
výške 8.713,90 eur. Otázku výšky dedičstva považoval súd prvej inštancie za právoplatne rozhodnutú
z predchádzajúceho konania vedenom pod sp. zn. 11C/15/2021. Z vykonaného dokazovania v tomto

ale aj v predchádzajúcom konaní súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná finančnými prostriedkami
patriacimi poručiteľke mala možnosť disponovať, keďže žila s poručiteľkou v spoločnej domácnosti (s
výnimkou posledných dvoch mesiacov života poručiteľky) a zároveň mala dispozičné oprávnenie k jej
bankovému účtu a zároveň v čase, keď poručiteľka bola imobilná, sa starala aj o poriadok v jej izbe.
Žalovaná tvrdením, že prístup do bytu mal aj jej brat, teda žalobca 1/ a jej švagriná Beatrice, chcela

podľa súdu prvej inštancie nepochybne navodiť dojem, že finančné prostriedky patriace poručiteľke
mohli vziať aj oni. Súd prvej inštancie však uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a uvedenú
skutočnosť nepreukázala, navyše za situácie, že žalobca 1/ sa vzhľadom na svoj zdravotný stav nemôže
adekvátne brániť a podľa tvrdenia žalovanej žalobca 1/ prestal chodiť do bytu sám ešte počas života
poručiteľky. Podľa súdu prvej inštancie bolo nesporné, že žalovaná finančné prostriedky potvrdené

dedičským rozhodnutím vydala ostatným zákonným dedičom.

5. Vzhľadom k tomu, že aktívna vecná legitimácia žalobcov vyplýva z rozhodnutia o dedičstve
zo dňa 16.05.2023, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na uhradenie neoprávnene zadržaných
finančnýchprostriedkovpôvodnepatriacichporučiteľkejednotlivýmdedičompodľananichpripadajúcich

dedičských podielov. Dôvod na rozhodnutie o návrhu žalovanej na prerušenie konania podľa súdu
prvej inštancie odpadol, keďže v čase rozhodovania súdu bolo dedičstvo po poručiteľke prejednané.
Taktiež námietku premlčania vznesenú žalovanou nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú, keďže
poručiteľka zomrela XX.XX.XXXX a žaloba bola podaná tak v objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej
dobe,keďžerozsudoktunajšiehosúdu,č.k.11C/15/2021-95,nazákladektoréhosažalobcoviadozvedeli

výšku sumy dedičstva, nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2022.

6. Súd prvej inštancie vo veci nevykonal dokazovanie vyšetrením duševného stavu žalovanej znalcom,
keďžetentonávrhbolpodanýpouplynutílehotysudcovskejkoncentrácieataktiežpouplynutítejtolehoty
boli predložené aj jej lekárske správy. Čo sa týka vyšetrenia duševného stavu poručiteľky, súd prvej

inštancie tento dôkaz nevykonal, nakoľko ho nepovažoval za hospodárny a účelný aj vzhľadom na to,
že otázky pre znalca, ktoré boli navrhnuté, podľa názoru súdu nemôžu preukázať podstatnú skutočnosť,
t. j. to kto disponoval, resp. nakladal s finančnými prostriedkami patriacimi poručiteľke.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru

úspechu strán sporu.

8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná čo do I. výroku v časti prevyšujúcej sumu
571,30 eur, čo do II. výroku v časti prevyšujúcej sumu 190,43 eur, čo do III. výroku v časti prevyšujúcejsumu 190,43 eur, čo do IV. výroku v časti prevyšujúcej sumu 190,43 eur a čo do V. výroku a to z dôvodov
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h), e), b) zákona č. 160/2015 Z. z..

8.1 Podľa žalovanej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a to že peňažné prostriedky vo výške 8.713,90 eur po poručiteľke si v celom
rozsahu prisvojila žalovaná, pretože poručiteľka žalovanej odovzdala len sumu 3.000,- eur, z ktorej po
odpočítaní nákladov pohrebu ostalo žalovanej 1.713,90 eur. Súd prvej inštancie k svojmu neprávnemu
zisteniu dospel podľa žalovanej len na základe ničím nepreukázaných tvrdení žalobcov v spojení s

vlastnými nepodloženými úvahami, resp. domnienkami a to bez toho, aby sa náležite vysporiadal s
procesnou obranou žalovanej o tom, že žalovaná obdŕžala od poručiteľky len 3.000,- eur a pokiaľ ide
o zvyšné peňažné prostriedky, o týchto žalovaná nemá žiadnu vedomosť a ak si ich niekto prisvojil,
potom tak isto, ako to mohla byť žalovaná, to môže byť aj ktokoľvek zo žalobcov. Konkrétne žalovaná
poukázala na zistenia súdu prvej inštancie, ku ktorým zdôraznila, že z rozsudku tunajšieho súdu č.
k. 11C/15/2021-95 zo dňa 16.03.2022 vyplýva len to, že peňažné prostriedky vo výške 8.713,90 eur

existovali a nie to, kto si tieto peňažné prostriedky ponechal. Taktiež skutočnosť, že žalovaná žila s
poručiteľkou v jednom byte predsa nie je dôkazom o tom, že si prisvojila peňažné prostriedky vo výške
8.713,90 eur, o to viac, keď sa v konaní pred súdom prvej inštancie náležite preukázalo (výsluchom
žalovanej a výsluchom svedka L. D.), že kľúče od bytu, v ktorom poručiteľka žila, mali k dispozícii aj
žalobcovia a opakovane sa stávalo, že žalobca 1/ chodil do bytu bez ohlásenia, pričom nastali aj situácie,

keď sa žalobca 1/ už nachádzal v byte po príchode žalovanej, jej manžela a poručiteľky domov a tiež, že
matka žalobcov 2/ až 4/ chodievala do predmetného bytu polievať kvety, ktoré skutočnosti žalobcovia
doposiaľ nijako nenamietali. Žalovaná tiež zdôraznila, že súd prvej inštancie nazerá prísnejším metrom
pri hodnotení unesenia dôkazného bremena na ňu v porovnaní so žalobcami, nakoľko žalovaná je toho
názoru, že ani žalobcovia nijako relevantne (okrem svojim vlastných a ničím nepodložených tvrdení)

nepreukázali, že peňažné prostriedky vzala žalovaná a napriek tomu súd prvej inštancie ich tvrdeniam
uveril a tvrdeniam žalovanej neuveril.

8.2 V súvislosti s rozobranými nesprávnymi skutkovými zisteniami žalovaná dala do pozornosti tiež to, že
súdprvejinštancievrámciodôvodneniauviedol,žesamujavíakodôvodné,žesipeňažnéprostriedkyvo

výške 8.713,90 eur ponechala žalovaná, pretože sa jednalo o finančnú hotovosť a žalovaná mala prístup
dobytuporučiteľky(str.2poslednýodsekzápisniceopojednávanízodňa13.07.2023)anadruhejstrane
tento istý právny názor odôvodňuje tým, že sa mu javí ako dôvodné, že si peňažné prostriedky vo výške
8.713,90 eur ponechala žalovaná, pretože žalovaná mala dispozičné oprávnenie k bankovému účtu
poručiteľky (3. veta 5. bodu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku). Žalovaná je jednoznačne

presvedčená, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tomto konaní nekriticky vychádzal len z toho, že
v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/15/2021 bola žalovaná na strane žalovanej a že peňažné prostriedky
vo výške 8.713,90 eur existovali, tak súd prvej inštancie uzavrel, že tieto si ponechala žalovaná.

8.3Záveromtohtoboduodvolaniažalovanávznieslaotázkupasívnejvecnejlegitimáciežalovanejstrany,

keďže v konaní pred súdom prvej inštancie vyšlo najavo, že prístup do bytu poručiteľky mali okrem
žalovanej aj iné osoby (žalobcovia, manžel žalovanej, dcéra žalovanej a pod.), a teda odôvodnenie
súdu prvej inštancie, na základe ktorého súd prvej inštancie usúdil, že peňažné prostriedky si ponechala
žalovaná, je možné podľa žalovanej aplikovať aj vo vzťahu napr. k manželovi žalovanej, ktorý tiež žil
s poručiteľkou v jednej domácnosti. Žalovaná preto zastáva názor, že žalobcovia neuniesli dôkazné

bremeno na preukázanie ich žalobného tvrdenia o tom, že si peňažné prostriedky ponechala žalovaná
vo výške 8.713,90 eur v celosti ona.

8.4 Žalovaná v odvolaní ďalej namietala nesprávne právne posúdenie veci, pričom z 4. bodu
odôvodnenia vyplýva, že súd prvej inštancie nárok žalobcov právne posúdil ako nárok na náhradu škody.

K uvedenému žalovaná namietala, že ona si peňažné prostriedky patriace do dedičstva po poručiteľke
neponechala a neporušila žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mohla zakladať nárok na náhradu škody.
Podľa názoru žalovanej ten, kto si peňažné prostriedky prisvojil (žalovaná pritom opakovane uvádza, že
ona to nebola), sa podľa jej názoru dopustil skôr bezdôvodného obohatenia na úkor ostatných dedičov
a nie spôsobenia škody na ich majetku.

8.5 Ďalším odvolacím dôvodom žalovanej je nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov. Žalovaná
opakovane uvádzala, že poručiteľka trpela vážnymi ochoreniami a v období pred jej smrťou už takmer
vôbec nevedela, čo hovorí, resp. doslova „nebola pri zmysloch“ a keďže žalobcovia uvádzali, že sa malaporučiteľka doslova len „niekoľko týždňov“ pred jej smrťou zmieňovať o tom, že disponuje finančnou
hotovosťou vo výške 10.000,- eur, potom sú tieto tvrdenia podľa žalovanej jednoducho absurdné.
Žalovaná tiež navrhovala vykonať znalecké dokazovanie za účelom zhodnotenia zdravotného stavu

poručiteľky, ale aj jej zdravotného stavu, keďže žalovaná mala byť po smrti matky v extrémne zlom
psychickom stave a vôbec nevie o tom, aby sa jej niekto pýtal na peňažné prostriedky vo výške 10.000,-
eur a aby sa k tomu náležite pri zmysloch vyjadrovala.

8.6 Ďalej žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej

znemožnil, aby uskutočňovala procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Porušenie práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie vidí žalovaná v tom,
že žalovaná od počiatku (tzn. od prvotného vyjadrenia k žalobe) dôrazne požadovala zamietnuť
žalobu žalobcov ako predčasne podanú, pretože v čase podania žaloby žalobcov nebolo ukončené
dodatočné konanie o dedičstve po poručiteľke vo vzťahu k peňažným prostriedkom vo výške 8.713,90
eur a tým pádom nikto z do úvahy prichádzajúcich dedičov po poručiteľke nemal v tom čase aktívnu

vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Hoci žalovaná opakovane písomne urgovala súd prvej inštancie
o promptné zamietnutie žaloby žalobcov pre celkom zjavnú predčasnosť, tak súd prvej inštancie
urgenciám žalovanej nevenoval vôbec žiadnu pozornosť.

8.7 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý

rozsudok zmenil a to tak, že žalobu žalobcov v časti prevyšujúcej sumu 1.713,90 eur (rozdiel medzi
sumou 3.000,- eur a vynaloženými nákladmi na pohreb vo výške 1.286,10 eur) zamietne a prizná
žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu
41 %.

9. K odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia, ktorí sa s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožňujú, ktorí
sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými dôkazmi a obranu žalovanej vyhodnotil ako
nedôveryhodnú. Žalobcovia opakovane zdôraznili, ž k podaniu žaloby pristúpili len preto, lebo žalovaná
sama vyhlásila, že sumu 10.000,- eur si mala nechať titulom daru z dôvodu osobnej starostlivosti
o poručiteľku a poukázali na závery rozsudku sp. zn. 11C/15/2021.

9.1Procesnúobranužalovanejžalobcoviapovažujúzaúčelovúapoukázaliakosazásadnýmspôsobom
menila od samého začiatku po prvé v pôvodnom dedičskom konaní vyhlásila, že suma 10.000,- eur je
určená pre ňu za starostlivosť o poručiteľku, po druhé v konaní 11C/15/2021 začala žalovaná popierať,
že by poručiteľka mala takúto hotovosť, pričom sa ukázalo, že poručiteľka bola schopná našporiť takú

čiastku, po tretie na pojednávaná v konaní 11C/15/2021 vyhlásila, že poručiteľka jej odovzdala 3.000,-
eur a po štvrté v tejto veci sa začala žalovaná brániť tým, že kľúče od bytu mali viacerí a peniaze si
mohol vziať hocikto, kto mal prístup do bytu. Podľa žalobcov žalovaná k svojmu tvrdeniu, že kľúče od
bytu mali aj žalobcovia a stávalo sa, že chodili do bytu, kedy neboli prítomní ani ona, ani jej manžel, či
poručiteľka, neoznačila dôkazy a svedeckú výpoveď jej manžela k uvedenému je potrebné hodnotiť ako

výpoveď blízkej osoby s dopadom sporu na tohto svedka, teda vôbec nie neutrálne.

9.2 Žalobcovia od počiatku konania konzistentne tvrdia, že finančné prostriedky si prisvojila žalovaná, v
neprospech ktorej svedčia viaceré objektívne skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním (prístup
k účtu a financiám poručiteľky, dlhodobé spolužitie v spoločnej domácnosti s poručiteľkou a následne

aj bez poručiteľky v jej byte, rozporné výpovede a tvrdenia žalovanej a v neposlednom rade jej prvotné
spontánne vyjadrenie v dedičskom konaní). Na druhej strane žalovaná s argumentáciou o tom, že to
mohli byť práve žalobcovia alebo niektorí z nich, ktorí si taktiež mohli prisvojiť tieto nesporné finančné
prostriedky prišla až s postupom času a reflektujúc na výsledky skorších konaní.

9.3 Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobcovia uviedli, že právna kvalifikácia veci
je vecou konajúceho súdu, pričom dodali, že nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že ona si peňažné
prostriedky po poručiteľke neponechala a zároveň neporušila žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mohla
zakladať právny nárok na náhradu škody. Podľa žalobcov žalovaná svojím správaním úmyselne
zatajila existenciu finančných prostriedkov po poručiteľke, čím žalobcom ako zákonným dedičom vznikla

škoda, nakoľko boli v dôsledku protiprávneho správania žalovanej ukrátení vo svojej majetkovej sfére.
Existencia zodpovednostného vzťahu žalovanej je v tejto právnej veci nepochybne podľa žalobcov daná,
nakoľko protiprávnym konaním žalovanej došlo k majetkovej škode na strane žalobcov. Žalobcovia užv žalobe poukázali na to, že žalovaná už na pojednávaní vo veci 11C/15/2021 dňa 16.03.2022 tvrdila,
že „finančné prostriedky po poručiteľke v súčasnosti neexistujú“.

9.4 Žalobcovia nesúhlasia s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal žalovanou navrhnuté
dôkazy, pretože zisťovanie výšky finančných prostriedkov po poručiteľke nebolo predmetom tohto
konania, nakoľko táto už bola právoplatne určená v konaní 11C/15/2021, pričom pasivitu zo strany
žalovanej nemožno dodatočne zhojiť v rámci tohto súdneho konania. Za nepravdivé žalobcovia tiež
považujú tvrdenie žalovanej, že súd odmietal vykonať ňou navrhované dôkazy iba z dôvodu sudcovskej

koncentrácie, pretože tieto neboli vykonané aj z dôvodu, že tieto nemôžu preukázať podstatnú
skutočnosť, a teda kto disponoval s finančnými prostriedkami po poručiteľke. Čo sa týka extrémne
zlého zdravotného stavu žalovanej, žalobcovia zdôraznili, že žalovaná svojím podpisom potvrdila obsah
spísanej zápisnice o konaní, a teda bola jej daná možnosť si obsah zápisnice prečítať a v prípade, ak
sa cítila zle, mohla túto zápisnicu nepodpísať.

9.5 K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalobcovia zopakovali, že k
podaniu tejto žaloby pristúpili z opatrnosti práve z dôvodu, že žalovaná na pojednávaní dňa 16.03.2022
v konaní vedenom pod značkou 11C/15/2021 vyslovila, že finančné prostriedky po poručiteľke v
súčasnosti neexistujú, preto sa ako zákonní dedičia obávali vykonateľnosti dedičského rozhodnutia vo
vzťahu k finančným prostriedkom vo výške a zároveň aj z dôvodu, aby predišli prípadnému premlčaniu

alebo inému zániku ich nárokov voči žalovanej

9.6 Žalobcovia odvolaciemu súdu navrhli, aby v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvejinštancieakovecnesprávnypotvrdilažalobcompriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %

10. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná, ktorá odmietla, že v pôvodnom dedičskom konaní sama
vyhlásila, že peňažné prostriedky po poručiteľke vo výške 10.000,- eur si ponechala ako dar, ide o
nepravdivé a hrubo zavádzajúce tvrdenie žalobcov, pretože žalovaná nič také nevyhlásila. Žalovaná
ozrejmila, že v dedičskom konaní sa strhla hádka, v rámci ktorej žalobcovia na žalovanú kričali a

obviňovali ju z rôznych vecí a tiež z toho, že si neprávom prisvojila peňažné prostriedky po poručiteľke,
žalovaná bola ticho, na krik a osočujúce obvinenia a nadávky nereagovala a vôbec sa nepamätá, ako
sa k početným obvineniam žalobcov vlastne vyjadrila. Zápisnicu o dedičskom pojednávaní žalovaná
nečítala a z dedičského pojednávania v dôsledku hrubo nepriateľského správania žalobcov čo najskôr
odišla. Tiež podľa žalovanej nie je pravdou ani tvrdenie žalobcov o tom, že žalobcovia preukázali, že

si peňažné prostriedky po poručiteľke vo výške 8.713,90 eur ponechala žalovaná a naopak žalovaná
nepreukázala, že si peňažné prostriedky ponechali žalobcovia. Žalovaná je toho názoru, že preukázala,
že aj žalobcovia mali kľúče od bytu poručiteľky a chodievali tam aj v časene prítomnosti jej a jej manžela,
tzn. že peňažné prostriedky si ich mohol ponechať aj ktorýkoľvek zo žalobcov. Ak žalobcovia žalovanej
vyčítajú, že tvrdenie o tom, že kľúče od bytu poručiteľky mali aj žalobcovia a chodievali do tohto bytu

aj v čase neprítomnosti žalovanej a jej manžela, preukázala len výpoveďou jej blízkej osoby, k tomu
žalovaná uviedla, že predmetom sporu je rýdzo súkromná rodinná záležitosť, o ktorej už len z povahy
veci môžu mať poznatky len blízke osoby strán sporu (kto iný ako najbližší príbuzní by mohli mať
informácie o predmete tohto sporu). Namietať preto v tomto type konania príbuznosť je podľa žalovanej
prinajmenšom účelové, nakoľko obidve strany sporu, resp. de facto všetci účastníci tohto konania sú

navzájom príbuznými a blízkymi osobami. Žalovaná tiež namieta bagatelizovanie, resp. zastieranie
rozdielu medzi inštitútom náhrady škody a inštitútom bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcov v
kontexte s prejednávaným prípadom, pretože podľa ustanovenia § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
musí odôvodnenie rozsudku explicitne obsahovať právne posúdenie veci a ak je toto právne posúdenie
veci nesprávne, ide o vadu rozsudku a samostatný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.

h) zákona č. 160/2015 Z. z.. V ostatom žalovaná zotrvala na svojej predošlej argumentácii.

11. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej žalobcovia dodali, že v rámci pôvodného dedičského konania
žalovaná žiadnym spôsobom nenamietala žalobcami spomínanú výšku finančných prostriedkov po
poručiteľke, čo potvrdil aj samotný odvolací súd vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa

16.03.2022, značka 11C/15/2021, nakoľko aj súd druhej inštancie vo vzťahu k určeniu výšky finančných
prostriedkov po poručiteľke považoval práve toto vyjadrenie žalovanej za kľúčové. Žalobcovia tiež
zdôraznili, že žalovaná prvý krát až na pojednávaní dňa 13.07.2023 uvádzala, že v byte poručiteľky sa
mali viackrát nachádzať aj žalobcovia bez prítomnosti žalovanej alebo jej manžela, avšak žalobca 2/pred samotnou výpoveďou žalovanej a jej manžela výslovne uviedol, že on v byte poručiteľky nebol
a nemá vedomosť o tom, aby niektorí zo žalobcov byt poručiteľky navštívili bez prítomnosti žalovanej,
jej manžela alebo poručiteľky. Podľa žalobcov súd prvej inštancie správne postupoval, ak výpoveď

žalovanej v tomto smere vyhodnotil ako nepreukázanú v snahe vytvoriť dojem, že finančné prostriedky
po poručiteľke mohli vziať aj žalobcovia. O tom, že žalovaná nepravdivo uvádza, že finančné prostriedky
po poručiteľke si nevzala ona, svedčí podľa názoru žalobcov aj tá skutočnosť, že na pojednávaní dňa
13.07.2023 žalovaná uvádzala, že nevie, kde mala poručiteľka peniaze uložené, možno ich mala doma
ale ich nevidela, taktiež z výpovede na pojednávaní vo veci 11C/15/2021 dňa 12.01.2022 uviedla, že

nevie povedať kde mala poručiteľka peniaze uložené, nikdy to nesledovala, nevie povedať či boli v
nejakej zásuvke, či peniaze mala poručiteľka uložené v nejakých obálkach, nakoľko to nikdy nevidela,
no v poslednom vlastnoručne spísanom vyjadrení uviedla, že k dispozícií má aj videozáznam, z ktorého
je podľa jej slov možné vidieť skriňu so zásuvkami, kde mala poručiteľka svoje osobné veci, ako aj
peňaženku a obálky, v ktorých sa mala nachádzať finančná hotovosť poručiteľky, a teda je zjavné, že
o finančnej hotovosti po poručiteľke mala vedomosť. Žalobcovia v celom rozsahu zotrvali na svojej

argumentácii, ako aj návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou
a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario).
Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že
odvolanie žalovanej je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho napadnutej časti
zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

13. Žalovaná odvolanie podala z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. K posúdeniu
odvolacej námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie práva odvolateľa
na spravodlivý proces ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva
na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na

prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania,
rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo
na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu

síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde iba vtedy, ak
nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu,
ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupreto
musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaná k uvedenému odvolaciemu dôvodu uviedla, že
súd prvej inštancie, ak by konal promptnejšie, došlo by k zamietnutiu žaloby z dôvodu jej predčasnosti,

pretože nebolo ukončené dodatočné dedičské konanie.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu uvedeného odvolacieho dôvodu nedošlo. Žalobcovia
už v žalobe poukázali na priebeh iného súdneho konania – 11C/15/2021, v ktorom sa riešila otázka
podstatná aj pre rozhodnutie v tejto veci. Tiež žalobcovia zdôraznili, že žalobu podávajú z opatrnosti,

aby nedošlo k zániku uplatnených nárokov voči žalovanej. Súd prvej inštancie vo veci konal postupom
podľa ust. § 167 CSP a hoci následne mohol súdne konanie prerušiť do skončenia iného súdneho
konania, či už konania 11C/15/2021 alebo dodatočného dedičského konania, to, že tak súd prvej
inštancie nepostupoval, nespôsobilo porušenie práv žalovanej na spravodlivý proces, keďže do termínu
pojednávania konanie 11C/15/2021, ale aj dodatočné dedičské konanie boli skončené. Podľa názoru

odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nemohol postupovať ani v zmysle návrhu žalovanej podľa ust. §
138 CSP, keďže žalobcovia prerušenie súdneho konania v tejto veci navrhovali, s ktorým návrhom by
sa súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej musel zaoberať.

15. Ďalej žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti
zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súdprvejinštancienevykonalúčastníkomnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval
za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,

nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

16. Žalovaná v odvolaní označuje dôkazy, ktoré navrhovala už v konaní na súde prvej inštancie
– lekárske správy o zdravotnom stave poručiteľky, lekárske správy o zdravotnom stave žalovanej,
znalecké dokazovanie za účelom zhodnotenia jej zdravotného stavu, ale tie neboli vykonané. Súd prvej

inštancie zamietol vykonať uvedené dokazovanie, jednak z dôvodu, že návrh na vyšetrenie duševného
stavu znalcom bol predložený žalovanou oneskorene, a jednak z dôvodu, že uvedené dokazovanie
nepovažoval za hospodárne a neriešiace podstatnú otázku, kto disponoval resp. nakladal s finančnými
prostriedkami po poručiteľke, a tiež že uvedené návrhy mala žalovaná predložiť v konaní 11C/15/2021.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením, prečo súd prvej inštancie navrhované dôkazy nevykonal čo
do ich hospodárnosti neriešiace relevantnú otázku a nespôsobilé ovplyvniť závery súdu prvej inštancie,

ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie a tvrdenú skutočnosť, ktorú mali navrhnuté dôkazy overiť alebo
vyvrátiť, by navrhnuté dôkazy nevyriešili.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny

názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o
situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami),
a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimzprocesnýchustanoveníodokazovaní.
Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie
ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich

vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho
obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

18. Zároveň žalovaná namietala aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
K uvedenému odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený

skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej
norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto
činnostiriešiprávneotázky(questioiuris).Právneposúdeniejevšeobecnenesprávne,aksasúddopustil
omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá,
alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne

aplikoval.

19. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods.

2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.20. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd v ich

veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o
veci samej. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom
konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

21. Podľa odvolacieho súdu v kontexte s vyššie uvedenými požiadavkami na odôvodnenie rozsudku, je

odvolací súd toho názoru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie uvedené požiadavky nespĺňa.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Súd by mal pri svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich
základe dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade spravodlivé a presvedčivé. Z práva na spravodlivé konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne takými námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú pre rozhodnutie význam.

22. Súd prvej inštancie nárok žalobcu právne posúdil ako nárok na náhradu škody.

23. Podľa ust. § 420 každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

24. Predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti

škodcom, vznik a rozsah škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a škodou
poškodeného. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s
objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo
opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti
s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov

a iných noriem, ktoré škodca mal zachovávať zo zmlúv alebo iných právnych úkonov. Pokiaľ ide
o zavinenie, toto môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné a má charakter subjektívny. Škodou je
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako
všeobecným ekvivalentom. Skutočnou škodou je zmenšenie majetku poškodeného, prípadne náklady
potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav.

25. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená,
že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť
bezprostredný (priamy). Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. K príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a škodou náuka i judikatúra jej existenciu nachádza v podmienke, že ku vzniku škody by
nedošlo, pokiaľ by škodcom nebola porušená právna povinnosť (conditio sine qua non). Ak vyjde najavo,
že by škoda vznikla i bez konania alebo opomenutia konania škodcu, nie je daná príčinná súvislosť.
Zistenie príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou, pričom dôkazné bremeno nesie poškodený.

26. V danom prípade predmetom súdneho konania je nárok žalobcov na vyplatenie finančných
prostriedkov, ktoré nadobudli žalobcovia v dedičskom konaní po nebohej poručiteľke D. B. (matka
žalovanej, matka žalobcu 1/ a stará matka žalobcov 2/ až 4/) podľa uznesenia o potvrdení nadobudnutia
dedičstva. Výška finančných prostriedkov poručiteľky bola ustálená v súdnom konaní vedenom pred
Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 11C/15/2021, ktorý rozsudkom určil, že do dedičstva po poručiteľke

patria finančné prostriedky vo výške 8.713,90 eur. V tomto súdnom konaní sa riešila otázka, či
poručiteľka D. B. v čase smrti vlastnila aj finančnú hotovosť vo výške 10.000,- eur, pričom z odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že úspory poručiteľky v konkrétnej výške žalobcovi nevideli, videli len obálku a vedeli
o nich z rozprávania poručiteľky, pričom žalovaná ako osoba, ktorá žila s poručiteľkou v domácnosti,nepochybne mala lepší prehľad o majetku poručiteľky. K záveru o existencii peňažných prostriedkov
poručiteľky dospel súd v konaní 11C/15/2021 z dôvodu zhodných tvrdení žalobcov a svedkov, ale aj
z dôvodu rozporuplných tvrdení žalovanej o finančných prostriedkov poručiteľky spochybňujúce ich

hodnovernosť. Rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 11C/15/2021 potvrdil odvolací súd rozsudkom
sp. zn. 7Co/28/2022, v ktorom rovnako ako súd prvej inštancie skonštatoval, že vo vzťahu k finančnej
hotovosti cca vo výške 10.000 eur žalovaná vyhlásila, že táto finančná hotovosť mala byť použitá
na vystrojenie pohrebu a zbytok mal ostať žalovanej za niekoľkoročnú opateru poručiteľky a jediným
dôvodom, pre ktorý žalovaná nesúhlasila s tým, aby finančná hotovosť požadovaná žalobcami bola

pojatá do súpisu aktív, bolo to, že finančná hotovosť jej bola darovaná poručiteľkou za opateru a teda
v čase svojej smrti už poručiteľka nebola vlastníčkou týchto finančných prostriedkov, pričom tvrdenie
o darovaní finančných prostriedkov je tvrdením žalovanej, ktoré však táto strana sporu ničím právne
významným nepreukázala.

27. Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvej inštancie vo svojich úvahách vôbec nevysvetlil,

z ktorých dôkazov mal za preukázané splnenie všetkých predpokladov pre konštatovanie zodpovednosti
žalovanej za škodu spôsobenú žalobcom. Z úvah súdu prvej inštancie nevyplýva, nielen to, k akému
porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovanej došlo, ale ani to, či takéto porušenie právnej povinnosti
je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva len to, že súd
prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná finančnými prostriedkami poručiteľky mala možnosť

disponovať, pretože s ňou žila a zároveň mala dispozičné oprávnenie k bankovému účtu.

28. Podľa § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „Občiansky zákonník“)
dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

29. Podľa ust. § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

30. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej
dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (napr. bezdôvodné
obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). To, či v konkrétnom prípade bolo plnenie bezdôvodné,
závisí od posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k plneniu. Základným predpokladom vzniku

bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, v
situácii, keď k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Vzhľadom na to,
že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru, predpokladom jeho vzniku nie
je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie; podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol.

31. Odvolací súd poukazuje, že nebolo spochybnené, že žalovaná sa so svojim manželom dlhodobo
o žalovanú starala, že bývali spolu v jednej domácnosti a zdieľali spoločne náklady tejto domácnosti,
a tiež nebolo spochybnené, že poručiteľka žalovanej udelila dispozičné oprávnenie k bankovému účtu.
Z uvedeného preto môže vyplynúť aj to, že žalovaná disponovala s finančnými prostriedkami poručiteľky
za jej života v súlade s vôľou a podľa pokynov poručiteľky. Skutočnosť, že poručiteľka mala finančné

prostriedky v hotovosti, ustálil už súd v inom konaní, v ktorom sa však neriešila otázka, kto si túto
finančnú hotovosť vzal resp. kto s ňou disponoval po smrti poručiteľky. Teda spornou skutočnosťou
v tomto konaní bola skutočnosť, kto disponoval a v akom rozsahu s týmito hotovostnými finančnými
prostriedkami poručiteľky po jej smrti.

32. Keďže súd prvej inštancie nevysvetlil použitie ustanovenia o náhrade škody, nie je zrejmé, aké
skutočnosti pre priznanie nároku zisťoval, a ako mal preukázané zákonné predpoklady pre priznanie
náhrady škody. Podľa názoru odvolacieho súdu, však v danom prípade nejde o nárok na náhradu škody,
ale o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

33. Podľa názoru odvolacieho súdu bude potrebné v ďalšom konaní na zistený skutkový stav aplikovať
ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd však zastáva názor, aby sa na všetky skutočnosti,
ktoré doposiaľ vyšli v konaní najavo, ako aj v konaní vedenom pod sp zn. 11C/15/2021, nazreli aj
v kontexte výkonu práva v súlade s dobrými mravmi aplikujúc aj ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.34. Vo všeobecnosti k § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie

zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku
Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá etického,
morálneho a hodnotového charakteru, ktoré sú zdieľané a uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti

a ktoré sa vyznačujú svojou nemennosťou do takej miery, že boli zákonodarcom považované za tak
významné, že boli pomocou odkazu včlenené do občianskeho práva. Činnosť v rozpore s týmito
pravidlami možno potom označiť za činnosť v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslom tohoto ustanovenia
je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. V súlade
so súdnou praxou možno uvedené ustanovenie aplikovať len vo výnimočných situáciách, kedy k
výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych

cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť
či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva
súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej
normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Tento úsudok súdu musí byť však

podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému, ako aj k žalobcovi) a musí
presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade záver, že výkon práva je v
rozpore s dobrými mravmi.

35. Ak súd prvej inštancie opätovne dôjde k záveru, že žalovaná je osobou, ktorá disponovala finančnou

hotovosťou poručiteľky po jej smrti, súd prvej inštancie po doplnení skutkových tvrdení strán sporu,
vyhodnotí, či výkon práv žalobcov je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho
súdu je potrebné sa zamerať najmä na skutočnosti ako 1/ blízky príbuzenský vzťah všetkých strán
sporu, 2/ dlhodobú každodennú starostlivosť žalovanej o svoju matku, 3/ podiel starostlivosti žalobcov
o poručiteľku, 4/ všetci síce videli obálku poručiteľky s hotovosťou, nik však presne nemal vedomosť

o konkrétnej sume v obálke, 5/ príležitostné nadobúdanie peňažných darov od poručiteľky, 6/ predaj bytu
a rozdelenie kúpnej ceny z bytu, v ktorom žalovaná bývala s poručiteľkou.

36. Vzhľadom na uvedené keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku,
pretože tento bol vydaný bez riadneho odôvodnenia s nesprávnym právnym posúdením veci,

ktoré porušenie dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho stranám
uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, tento nedostatok nemohol byť napravený v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie
uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej žalovaná tento rozsudok napadla, postupom podľa § 391 CSP zrušil a vrátil

vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Úlohou súdu prvej inštancie jasne definovať, z akého právneho titulu priznáva žalobcom nárok, so
zdôvodnením naplnenia hmotnoprávnych podmienok konkrétneho zákonného ustanovenia, prípadne
uviesť, prečo nárok žalobcom nepriznáva. Súd prvej inštancie vo veci znova rozhodne, a samozrejme,

svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj výstižne odôvodní, tak aby bolo
zrozumiteľné, čo je preukázané a na základe ktorých dôkazov a čo preukázané nie je.

38. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP).

39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizáciepodľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.