Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124012382
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Straka

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3124012382.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Straku a sudcov JUDr. Juraja

Valáška a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Trenčíne, trvale
bytom B., C. D. E. D. F., t. č. vo výkone väzby v ÚVV Leopoldov, trestne stíhaného pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Tr. zák. a zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods.
2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. e) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 8.1.2026 prejednal
odvolanie obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 5T/98/2024 zo dňa 13.10.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. poriadku zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o vine vo vzťahu

ku skutku 2/ a vo výrokoch o treste a spôsobe jeho výkonu a náhrade škody s tým, že výrok o vine vo
vzťahu ku skutku 1/ zostáva týmto rozsudkom nedotknutý.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. poriadku o b ž a l o v a n ý A. B., nar. XX.XX.XXXX v
G., bytom B., C. D. E. D. F., toho času vo väzbe

je vinný, že

2/ dňa 30.09.2024, v čase o 19.45 hod., v parku pri vlakovej stanici v Trenčíne, na lavičkách
pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v roku 1949, o ktorom
predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a následne z neho strhol
bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, eurobankovku
v nominálnej hodnote 10,- Eur, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky preukaz
poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I., škodu vo výške 200,- Eur, a
teda:

v bode 2/

proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci

tým spáchal:
v bode 2/
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 188 ods. 1, § 41 ods. 1, 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. n), § 37 písm. h), m) Tr. zák., na úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák., sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por., je obžalovaný povinný nahradiť škodu poškodenému H. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom G. I. XXX, adresa na doručovanie písomností J. B., D., B. XXX, B., 916 16, vo výške 200,-
Eur.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduTrenčínsp.zn.5T/98/2024zodňa13.10.2025bolobžalovanýA.B.uznaný

za vinného v bode 1) zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. f) Tr. zák. a v bode 2) zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na
§ 139 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

„1/ dňa 21. 04.2024, v čase o 16.00 hod., bez súhlasu opustil areál Psychiatrickej nemocnice vo F.

J., K. L. XXX, kde bol umiestnený na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2T/91/2022,
zo dňa 22.11.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.11.2022, ktorým mu bolo uložené ochranné
psychiatrické liečenie ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici vo F. J., K. L. XXX, tak, že počas
vychádzky v rámci areálu Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží, v zadnej časti areálu preskočil
plot, presunul sa na autobusovú zastávku na hlavnej ulici vo Veľkom Záluží, odkiaľ išiel autobusom do

Nitry, ďalej vlakom do Trenčína a následne vlakom do Bratislavy, kde si obstaral dávku drogy, ktorú
následne užil a vlakom sa presunul do mesta Trenčín, kde bol dňa 24.04.2024 o 19.22 hod., vypátraný
hliadkou PZ a dodaný do Psychiatrickej nemocnice F. J.,
2/ dňa 30. 09. 2024, v čase o 19.45 hod., v parku pri vlakovej stanici v Trenčíne, na lavičkách
pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v roku 1949, o ktorom

predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a následne z neho strhol
bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, eurobankovku
v nominálnej hodnote 10,- Eur, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky preukaz
poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I., škodu vo výške 200,- Eur.“

Za to mu bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., s
prihliadnutím na § 36 písm. l), n) Tr. zák., § 37 písm. h), m) Tr. zák., uložený úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 7 (slovom: sedem) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák., zaradený do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Súčasne podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný nahradiť škodu poškodenému H. I., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G. I. XXX, adresa na doručovanie písomností J. B., D., B. XXX, B., XXX
XX, vo výške 200,- Eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný s obhajcom

v zákonnej lehote podali proti nemu odvolanie voči výrokom o vine a treste, vrátane konania, ktoré
predchádzalo vydaniu napadnutých výrokov. Odvolanie podal aj prokurátor proti výroku o treste.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu odvolanie dodatočne písomne odôvodnil. V úvode písomného
odôvodnenia poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku a ďalej uviedol nasledovne :

„Napadnutý rozsudok považujem za nesprávny z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a
e)Trestného poriadku, konkrétne:
A. NEDOSTATOČNE ZISTENÝ SKUTKOVÝ STAV VECI
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre ich
rozhodnutie. V prejednávanej veci súd prvého stupňa túto zásadu porušil, keďže skutkový stav nebol
zistený v rozsahu potrebnom pre správne rozhodnutie vo veci.
1. Rozpory vo výpovediach svedkov
Vo veci súd oprel svoje rozhodnutie o výpovede svedkov, ktorých výpovede však obsahujú podstatné

rozpory, ktoré súd prvého stupňa nevysvetlil a dostatočne nevyhodnotil.Súd prvého stupňa porušil zásadu zakotvenú v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej je povinný
zistiť skutkový stav veci tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
jeho rozhodnutie. Svedkovia vypočutí v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom sa pri opise

okolností podstatných pre náležité posúdenie tejto trestnej veci nedokázali vzájomne zhodnúť ani na
najzákladnejších skutočnostiach, konkrétne nedokázali uviesť, kto zo svedkov bol v čase spáchania
skutku prítomný na mieste činu a následne rozpory v opise skutkového deja podstatné pre náležité
posúdenie veci. Tieto rozpory súd neodstránil doplnením dokazovania ani ich riadne nevysvetlil.
Svedkyňa B. M. vo svojej výpovedi zo dňa 02.10.2024 v prípravnom konaní uviedla, že počas spáchania

skutku sedela s poškodeným I. na lavičke a ďalej uviedla, že ja som mal v čase pred skutkom oblečené
svetlo modré rifle a červené tričko (toto isté oblečenie som mal na sebe aj v čase, keď som bol zadržaný
políciou). Neuviedla, že by som na sebe alebo u seba tmavú mikinu alebo šiltovku. Vo svojej výpovedi na
súdnom pojednávaní dňa 13.10.2025 však táto svedkyňa uviedla, že páchateľ, ktorý mal poškodeného
prepadnúť bol celý v čiernom, mal čiernu šiltovku a mikinu s kapucňou, pričom podľa jej názoru sa
páchateľ „asi stihol prezliecť“, pretože pred skutkom bol obžalovaný úplne ináč oblečený. Tento rozpor

vo svojej výpovedi svedkyňa nedokázala racionálne odôvodniť ani vysvetliť. Svedkyňa však zároveň
uviedla, že v osobe páchateľa skutku nespoznala mňa. V prípravnom konaní ešte svedkyňa uviedla, že
poškodený jej mal povedať, že dve hodiny pred skutkom so mnou mal sedieť, že som dobrý chalan a
že mi dal 100 €, aby som si kúpil fľašu.
Poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že si nevšimol oblečenie páchateľa, ani na

neho nevidel. Zároveň uviedol, že páchatelia museli byť najmenej dvaja, pričom podľa poškodeného ho
jeden páchateľ po celý čas držal a druhý mu mal z bundy zobrať občiansky preukaz, peniaze a telefón.
Jedného z páchateľov mal spoznať podľa toho, že mal obuté červené topánky. Svedkovia A. N. a K. B.
vo svojich výpovediach v prípravnom konaní zhodne uviedli, že v čase spáchania skutku sedeli spolu
so svedkyňou M. na lavičke, ktorá bola vzdialená od miesta činu a skutok nevideli, pretože z miesta kde

sa nachádzali nebolo na miesto činu vidieť. Svedok N. uviedol, že M. išla za poškodeným I. až potom,
čo počula jeho krik (takže až potom, ako došlo ku spáchaniu skutku) a svedok B. uviedol, že nevidel
M. komunikovať s poškodeným.
V tejto súvislosti chcem uviesť, že po zadržaní u mňa nebolo zaistené žiadne čierne oblečenie, mikina
s kapucňou alebo čierna šiltovka a takéto oblečenie nebolo zaistené ani nikde v okolí miesta činu. Z

vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by som v dobe, kedy došlo ku skutku, bezprostredne predtým
alebo potom mal pri sebe akékoľvek iné oblečenie, do ktorého by som sa mohol prezliecť. Pokiaľ
svedkyňa uvádza, že páchateľ skutku bol oblečený celý v čiernom, mal mikinu s kapucňou a šiltovku,
nemohlo ísť o moju osobu. Výpoveď svedkyne M. je plná rozporov a jej podstatná časť (jej prítomnosť
na mieste činu v čase spáchania skutku) bola vyvrátená výpoveďami svedkov N. a B.. Svedkyňa uviedla

skutočnosti, ktoré neboli potvrdené žiadnymi inými vykonanými dôkazmi. Samotná svedkyňa uviedla,
že pred skutkom, ako aj po ňom konzumovala alkoholické nápoje a že v čase spáchania skutku bola
pod vplyvom alkoholu. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem celú výpoveď svedkyne B. M. vyhodnotiť
ako zmätočnú a nedôveryhodnú.
Výlučne skutočnosť, že páchateľ skutku mal obuté topánky rovnakej farby, ako som v tom čase nosil

aj ja nemôže preukazovať, že žalovaného skutku som sa dopustil ja. Tieto tenisky červenej farby sú
priemyslovo vyrábaný vzor obuvi bežne dostupný v obchodnej sieti a rovnaké topánky si mohol zakúpiť
nešpecifikovaný počet iných zákazníkov. Pokiaľ ma poškodený I. mal spoznať iba podľa farby topánok,
ktoré som mal na sebe, takáto identifikácia nemôže byť považovaná za dostatočne určitú, tak aby som
nemohol byť zamenený s inou osobou. Súd prvého stupňa sa s uvedenými rozpormi vo výpovediach

svedkov nevysporiadal v súlade s požiadavkami § 168 ods. 1 Trestného poriadku – odôvodnenie
rozsudku neobsahuje presvedčivú analýzu, prečo určitým výpovediam uveril a iným nie, aké konkrétne
okolnosti ho viedli k uprednostneniu jednej verzie skutku pred druhou a prečo pochybnosti nevyhodnotil
v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo. Takýto postup v konečnom dôsledku viedol
k tomu, že skutkový stav, z ktorého súd pri právnom posúdení veci vychádzal, nemá dostatočnú oporu

vo vykonanom dokazovaní, resp. je založený na selektívnom hodnotení dôkazov.
2. Nepreukázanie použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia
Pre naplnenie skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 Trestného zákona je nevyhnutným
obligatórnym znakom objektívnej stránky použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia v úmysle
zmocniť sa cudzej veci.

V danej veci však súd prvého stupňa:
- Nedostatočne preukázal, či došlo z mojej strany k použitiu násilia voči poškodenej osobe - Nevykonal
dostatočné dokazovanie ohľadom intenzity, formy a spôsobu údajne použitého násilia
- Nedostatočne zdôvodnil, v čom konkrétne spočívalo násilie alebo hrozba bezprostredného násiliaAk by som aj pripustil, že by pri páchaní skutku bolo použité násilie (čo však rozhodne popieram), nie je
fyzicky možné, aby sa skutok stal tak, ako ho vo svojich výpovediach opisujú poškodený a svedkyňa M..
Pokiaľ by som mal poškodeného držať okolo pása tak, že sa „nemohol ani otočiť, ani sa pohnúť“ (ako

uviedol poškodený I.), resp. „držal silno za ramená a ťahal ho dozadu na zem“ (výpoveď svedkyne M.),
na čo by som v oboch opísaných situáciách potreboval obe ruky, tak by som nemohol prehľadávať (trhať)
bundu poškodeného. Pokiaľ by som mal prehľadávať vrecká na bunde poškodeného, potreboval by
som na to mať najmenej 1 voľnú ruku, čo by na druhej strane vylučovalo, že by som poškodeného mal
pevne držať okolo pása a znemožniť mu pohyb, prípadne ho za obe ramená ťahať na zem. Poškodený,

ani svedkyňa nikdy neuviedli, že by páchateľ mal pri útoku použiť čokoľvek iné než svoje ruky, teda
neuviedli, že by si páchateľ na poškodeného sadol alebo kľakol alebo, že by ho silou pritlačil k zemi.
Pokiaľ poškodený spadol počas útoku na zem, poškodený ani svedkyňa neuviedli, že by mu páchateľ
akýmkoľvek spôsobom bránil v tom, aby vstal.
Je nemožné dospelého muža normálneho vzrastu sediaceho na lavičke úplne znehybniť bez použitia
oboch rúk a zároveň mu prehľadávať vrecká na bunde. Pokiaľ by k spáchaniu skutku malo prísť takým

spôsobom, ako opísali poškodený a svedkyňa, museli by skutok naozaj spáchať najmenej 2 páchatelia,
pričom jeden by poškodeného držal (znehybnil) a druhý páchateľ by prehľadal vrecká bundy, ktorú mal
poškodený na sebe. Takýto spôsob spáchania skutku však v konaní preukázaný nebol. Naopak, od
počiatku som vypovedal, že som mal v úmysle poškodeného okradnúť (nie olúpiť!) a ku skutku došlo
tak, že som prišiel zozadu k lavičke, na ktorej sedel poškodený a bez použitia násilia som zozadu vložil

obe svoje ruky do vreciek bundy poškodeného, aby som ich prehľadal a obsah vreciek odcudzil. Pokiaľ
poškodený spadol na zem, bolo to v dôsledku toho, že poškodený ma chytil za moje oblečenie a ja som
sa mu chcel vytrhnúť, takže som uskočil smerom dozadu a poškodený, ktorý sa stále držal môjho odevu
spadol z lavičky dozadu na chrbát. Opakovane uvádzam, že som voči poškodenému nepoužil žiadne
násilie. Pokiaľ by som voči poškodenému použil násilie, nepochybne by to zanechalo nejaké zranenia,

alebo aspoň stopy na jeho tele, pričom na poškodenom neboli po skutku žiadne stopy násilia zaistené.
S poškodeným som pred skutkom, počas spáchania skutku ani po skutku vôbec nekomunikoval, takže
vôbec nepripadá do úvahy, že by som mu hrozil použitím násilia. Súd pri rozhodovaní vôbec nebral
do úvahy moju výpoveď a bez náležitého odôvodnenia sa stotožnil so zjavne zmätenými tvrdeniami
poškodeného, ako aj nedôveryhodnej svedkyne M. (ktorá bola naviac v čase spáchania skutku pod

vplyvom alkoholu). Lúpež je násilný trestný čin vyžadujúci použitie násilia alebo hrozby bezprostredného
násilia. Ak tento znak nebol preukázaný, nemožno konštatovať naplnenie skutkovej podstaty tohto
trestného činu. Môže ísť nanajvýš o iný majetkový trestný čin (napr. krádež podľa § 212 Trestného
zákona, k spáchaniu ktorej som aj v priebehu konania priznal), nie však o zločin lúpeže. Súd prvého
stupňa sa uspokojil s opisom skutku, ktorý síce konštatuje použitie násilia, avšak tento záver je skôr

záverom právnym než skutkovým, keďže zo samotného obsahu dôkazov intenzita a povaha údajného
zásahu obžalovaného voči poškodenému nevyplýva tak, aby bolo možné jednoznačne hovoriť o násilí
v zmysle § 188 Trestného zákona.
3. Okolnosti spáchania činu voči chránenej osobe
Súd prvého stupňa ma uznal vinným zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže podľa § 188

ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, t.j. z dôvodu
spáchania činu na chránenej osobe - osobe vyššieho veku (nad 60 rokov). Podľa ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Tdo 65/2013) však na použitie kvalifikovanej skutkovej
podstaty týkajúcej sa chránenej osoby nie je postačujúce, aby páchateľ iba objektívne vedel o veku
poškodeného. Vyžaduje sa subjektívna súvislosť, t.j. aby páchateľ vyšší vek poškodeného spájal s jeho

menším odporom alebo slabšou odvetou alebo s umocnením účinku trestného činu voči poškodenému.
Podľa § 18 Trestného zákona na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie
vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne, ak ide o:
a) ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, ak tento zákon nevyžaduje aj v tomto
prípade zavinenie úmyselné, alebo b) inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej

vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby
o nej páchateľ vedel.
Podľa § 127 ods. 3 TZ osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.
Moju vedomosť o tom, že poškodený I. môže byť osobou staršou ako 60 rokov, teda osobou vyššieho

veku v zmysle §§ 127 ods. 3, 139 ods. 1 písm. e) TZ, ktorou argumentuje súd v napadnutom rozsudku
nespochybňujem. Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky vo vzťahu k dotknutej okolnosti ako
okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. V posudzovanom prípade ide o podmienku
uvedenú v § 18 písm. b) TZ, keďže ide o "inú skutočnosť" (teda nie o "ťažší následok").Inakjetovovzťahuksúvislostimedzivekom(postavením,stavom)poškodenéhoaspáchanímtrestného
činu, ktorá sa vyžaduje v zmysle § 139 ods. 2 TZ. V tomto prípade je potrebné, aby bol vek (postavenie,
stav) poškodeného (v určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo

podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa) smerujúcu k spáchaniu trestného činu. konaní nebolo
preukázané, že by moja vedomosť o fyzickom veku poškodeného zohrala motivačnú úlohu pri mojom
rozhodnutí spáchať trestný čin. Nebola teda preukázaná súvislosť medzi spáchaním činu a vekom
chránenej osoby. Spáchanie trestného činu voči chránenej osobe je potom (pri súčasnom splnení -
podmienky uvedenej v § 139 ods. 2 Trestného zákona) okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej

trestnej sadzby. Pretože ako už bolo uvedené) ide o motivačný faktor, páchateľ o tejto okolnosti musel
vedieť. Z hľadiska ustanovenia § 18 písm. b) TZ je teda vylúčené použitie tohto ustanovenia pri
konštatovaní len nevedomej nedbanlivosti vo vzťahu k dotknutej okolnosti (veku poškodeného), hoci
generálne § 18 písm. a) aj písm. b) TZ počíta aj s nevedomou nedbanlivosťou. Ustanovenie § 18
Trestného zákona a ustanovenia § 139 ods. 2 Trestného zákona upravujú spôsob riešenia dvoch
odlišnýchprávnychotázok,atojednakotázkuzavineniavovzťahukokolnosti,ktorápodmieňujepoužitie

vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného kvalifikačného pojmu chránenej
osoby, spočívajúcu v súvislosti spáchania činu s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale aj subjektívne.
V zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona možno spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (§ 127
ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie

vyššej trestnej sadzby, spravidla pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ
vyšší vek poškodeného spájal s jeho menším odporom alebo slabšou odvetou alebo s umocnením
účinku trestného činu voči poškodenému, prípadne s inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje
rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.
Z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku pri skutku v bode 3 však nijako nevyplýva, že

by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obvineného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom
poškodeného.
V danej veci súd:
- Nedostatočne zistil a nevyhodnotil môj úmysel vo vzťahu k vyššiemu veku poškodeného
- Nevykonal dostatočné dokazovanie, či som vyšší vek poškodeného využil pri spáchaní činu

- Nepreukázal, že som si uvedomoval väzbu medzi vyšším vekom a menším odporom poškodeného
Preto nesprávne použil kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 188 ods. 2 písm. d) Trestného zákona.
B. NESPRÁVNE PRÁVNE POSÚDENIE ZISTENÉHO SKUTKOVÉHO STAVU
Aj keby súd správne zistil skutkový stav veci (čo sa v danej veci nestalo), nesprávne ho právne posúdil:
1. Nesprávne skutok právne kvalifikoval

Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Konkrétne:
- Nebol preukázaný znak použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia
- Nebol preukázaný úmysel zmocniť sa cudzej veci práve použitím násilia
- Nebola preukázaná subjektívna súvislosť medzi konaním a vyšším vekom poškodeného

Ako som už vyššie podrobne uviedol, súd skutok nesprávne právne kvalifikoval ako zločin lúpeže
spáchaný na chránenej osobe podľa § 188 ods. 1, 2 písm. d) Trest. zák. napriek tomu, že neboli
naplnené obligatórne znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže na chránenej osobe, súd pritom
vôbec nepreskúmal, či žalovaný skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty iného trestného činu.
Takto aplikovaná právna kvalifikácia skutku je nesprávna, pretože nebolo bez rozumných pochybností

preukázané naplnenie objektívnych aj subjektívnych znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu
lúpeže. Súd bez pochybností nepreukázal použitie násilia voči poškodenému a rovnako nebola v konaní
preukázaná príčinná súvislosť medzi vekom poškodeného a motiváciou na spáchanie skutku, ktorá by
odôvodňovala použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 188 ods. 2 Trest. zák. Preto mal súd
posúdiť skutok nanajvýš ako prečin krádeže podľa § 212 Trestného zákona, prípadne konštatovať, že

nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho trestného činu.
2. Pochybenie pri aplikácii § 139 ods. 2 Trestného zákona
Ako bolo podrobne uvedené v časti A, bod 3. tohto odvolania, súd nesprávne aplikoval ustanovenie o
chránenej osobe bez toho, aby preukázal požadovanú subjektívnu súvislosť medzi konaním páchateľa
a vyšším vekom poškodeného, čo je v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Ak by súd

správne aplikoval cit. zák. ustanovenie, ani v prípade, že by sa preukázalo použitie násilia voči
poškodenému (čo však v konaní preukázané nebolo) moje konanie by nemalo byť posudzované podľa
kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže (spáchané na chránenej osobe), ale len podľa kvalifikačnýchznakov základnej skutkovej podstaty lúpeže podľa ods. 1 § 188 TZ, podľa ktorého je možné uložiť trest
v podstatne nižšej trestnej sadzbe.
C. NEPRIMERANE PRÍSNY TREST

V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s mojimi vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi a dospel
by k záveru, že som vinný zo spáchania zločinu lúpeže, uložený trest považujem za neprimerane prísny
a nezodpovedajúci zásadám ukladania trestov podľa § 34 a nasl. Trestného zákona.
1. Neprimeraná výmera trestu vo vzťahu k spôsobu spáchania činu
Uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov je neprimerane prísny vzhľadom na:

- Nízku hodnotu veci získanej trestným činom
- Spôsob spáchania činu - Intenzitu konania
- Následky činu
Trestným činom bola poškodenému podľa jeho vlastného vyjadrenia spôsobená škoda vo výške 200
€. Škoda v takejto výške nie je ani malou škodou podľa § 125 ods. 1 TZ. Napriek tomu, že z hľadiska
naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 TZ nie je rozhodujúca

hodnota veci a ani skutočnosť, či poškodenému vznikla nejaká majetková škoda, súd by mal pri ukladaní
trestu prihliadnuť aj na skutočne spôsobenú škodu. Ako som vyššie podrobne uviedol, popieram použitie
násilia pri spáchaní žalovaného skutku, ale ak by aj použitie násilia bolo súdom zistené, toto násilie voči
poškodenému by malo minimálnu (nepatrnú) intenzitu. Naviac, výpovede poškodeného a svedkyne M.
sa podstatne rozchádzajú pri opise spáchania samotného skutku (a intenzite použitého násilia), takže

nie je možné bez pochybností ustáliť či k použitiu násilia vôbec došlo a pokiaľ áno, ako toto násilie
pôsobilo na poškodeného. Objektívnou skutočnosťou však je, že poškodený v dôsledku spáchaného
skutku neutrpel žiadne, ani najmenšie zranenie a okrem škody na odcudzených veciach mu nebola
spôsobené žiadna ďalšia škoda.
2. Nesprávne posúdenie spoločenskej nebezpečnosti činu Súd prvého stupňa nesprávne posúdil mieru

spoločenskej nebezpečnosti spáchaného skutku, keď:
- Precenil jeho závažnosť
- Nedostatočne zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu - Nevzal do úvahy všetky relevantné okolnosti
týkajúce sa mojej osoby
Domnievam sa, že súd v napadnutom rozhodnutí nadkvalifikoval spáchaný trestný čin a nesprávne

vyhodnotil jeho spoločenskú nebezpečnosť.
Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa jednostranne akcentoval priťažujúcu okolnosť
spáchania činu na chránenej osobe vyššieho veku podľa § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona
a formálne naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, avšak
nedostatočne a nepresvedčivo zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a osobu obžalovaného, ktoré

jednoznačne svedčia o podstatne nižšej závažnosti tohto činu, než z akej vychádzal pri určovaní výmery
trestu.
Takýto prístup je v rozpore so zásadou individualizácie trestu a so zásadou ultima ratio, podľa ktorej
musí byť trestná represia použitá primerane skutočnému stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
3. Nesprávne posúdenie možnosti nápravy

Pri ukladaní trestu súd nedostatočne zohľadnil účel trestu podľa § 34 Trestného zákona, ktorým je
ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov výchovou páchateľa k tomu, aby viedol riadny
život, a pôsobením na ostatných členov spoločnosti tak, aby dodržiavali zákony a zdržali sa páchania
trestnej činnosti.
V mojom prípade by bolo možné dosiahnuť účel trestu aj uložením miernejšieho trestu odňatia slobody.

Súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil špecifické okolnosti prípadu a riadne neuplatnil zásady pre
ukladanie trestu, resp. im nepriznal takú váhu, ktorá by zodpovedala skutočnej miere nebezpečnosti
činu pre spoločnosť. Tým dospel k záveru o potrebe uložiť trest v neprimeranej výmere, ktorá je skôr
výrazom represie za formálne naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty, než primeranou reakciou na
konkrétny skutok a konkrétneho páchateľa.

Súd prvého stupňa nevyčerpal zákonné možnosti uložiť trest v čo najnižšej možnej výmere, hoci na to
boli splnené hmotnoprávne podmienky, najmä sa náležite nezaoberal možnosťou aplikácie ustanovení
o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona, vzhľadom na špecifické okolnosti a nízku
konkrétnu závažnosť činu. Prvostupňový súd v rámci svojho rozhodovania nesprávne vyhodnotil dôkazy
vykonané v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, vec nesprávne právne posúdil a na základe

vykonaného dokazovania vo veci nesprávne rozhodol. Súd nevykonal dôkazy, ktoré som navrhoval
prostredníctvom môjho ustanoveného obhajcu a neprihliadol ku skutočnostiam, ktoré som opakovane
ústne uvádzal a ktoré odôvodňovali potrebu vykonať navrhnuté dôkazy. Prejednávaný skutok súd
nesprávne právne kvalifikoval a na základe tejto skutočnosti nesprávne rozhodol o treste.V napadnutom rozhodnutí sa prvostupňový súd nedostatočným spôsobom vysporiadal so
skutočnosťami, ktoré som uviedol ja, ako aj môj ustanovený obhajca na pojednávaní dňa 13.10.2025
a ktoré tiež vyplynuli z rozsiahleho dokazovania vykonaného v tejto trestnej veci. Súd sa pri svojom

rozhodnutí vôbec nezobral do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a na ktoré
obhajca upozornil vo svojom záverečnom návrhu. Domnievam sa, že výsledky dokazovania vykonaného
v prípravnom konaní ako aj na súde jednoznačne
potvrdzujú moje tvrdenia o tom, že som nevinný v zmysle právnej kvalifikácie skutku uvedenej
v napadnutom rozsudku pod bodom 2).

Odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 17.10.2025, ktoré bolo doplnené
podaním zo dňa 13.11.2025 navrhujem ako neodôvodnené v celom rozsahu zamietnuť. S prihliadnutím
na všetky vyššie uvedené vady a pochybnosti vyplývajúce z rozsudku súdu prvého stupňa napadnutým
týmto odvolaním, navrhujem, aby odvolací súd s použitím zásady in dubio pro reo podľa § 321 ods. 1
Trest. por. napadnutý rozsudok zrušil.“

Prokurátor v písomnom odôvodnení podaného odvolanie uviedol nasledovne :

„ Okresný súd Trenčín rozsudkom spisová značka 5T/98/2024, vyhlásenom na hlavnom pojednávaní
dňa 13.10.2025, uznal obžalovaného A. B. vinným v bode 1/ obžaloby zo spáchania prečinu marenie
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno f) Trestného zákona a v bode 2/ obžaloby

zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139
písmeno e) Trestného zákona, ktorého sa dopustil v bode 1/ na skutkovom základe, že dňa 21. 04. 2024
v čase o 16.00 hod. bez súhlasu opustil areál
Psychiatrickej nemocnice vo F. J., K. L. XXX, kde bol umiestnený na základe rozsudku Okresného súdu
Trenčín pod sp. zn. 2T/91/2022 zo dňa 22.11.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 11. 2022,

ktorým mu bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici vo
F. J., K. L. XXX, tak, že počas vychádzky v rámci areálu Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží
v zadnej časti areálu preskočil plot, presunul sa na autobusovú zastávku na hlavnej ulici vo Veľkom
Záluží, odkiaľ išiel autobusom do Nitry, ďalej vlakom do Trenčína a následne vlakom do Bratislavy,
kde si obstaral dávku drogy, ktorú následne užil a vlakom sa presunul do mesta Trenčín, kde bol dňa

24.04.2024 o 19.22 hod. vypátraný hliadkou PZ a dodaný do Psychiatrickej nemocnice F. J., a v bode
2/ na skutkovom základe, že dňa 30. 09. 2024 v čase o 19.45 hod. v parku pri vlakovej stanici v
Trenčíne na lavičkách pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v
roku 1949, o ktorom predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a
následne z neho strhol bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20

€, eurobankovku v nominálnej hodnote 10 €, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky
preukaz poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I. škodu vo výške 200 €.
Okresný súd Trenčín uložil obžalovanému v zmysle § 188 odsek 2 Trestného zákona s použitím §
41 odsek 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 odsek 2 Trestného zákona a § 36 písmeno l),
n) Trestného zákona a § 37 písmeno h), m) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu súd
uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému H. I. vo výške 200 eur. Proti tomuto rozsudku bolo dňa
20.10.2025 podané listinne odvolanie do výroku o treste v neprospech obžalovaného. Samosudca
Okresného súdu Trenčín pri rozhodovaní o druhu a výmere prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, dve priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 písmeno h), m) Trestného

zákona a dve poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písmeno l), n) Trestného zákona. S prihliadnutím na
uvedené súd po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ako aj na recidívu obžalovaného, ktorá poukazovala na
tendenciu obžalovaného páchať opakovane trestnú činnosť (nakoľko bol doposiaľ 11x súdne trestaný),
ako aj na skutočnosť, že u obžalovaného neviedlo k náprave ani vykonanie uložených predchádzajúcich

nepodmienečných trestov odňatia slobody. Zároveň súd vzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný sa v
plnom rozsahu priznal k spáchaniu prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a v podstate priznal
i to, že poškodeného okradol, hoci odmietol vinu z trestného činu lúpeže. Vzhľadom na uvedené súd
uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7
rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do stredného stupňa stráženia.

Výrok o treste, ktorým súd uložil obžalovanému A. B. trest na dolnej hranici trestnej sadzby vo
výmere 7 rokov nepodmienečne, však dostatočne nezohľadňuje predovšetkým osobu páchateľa, ktorý
bol doposiaľ 11-krát súdne trestaný a z toho tri krát pre násilnú trestnú činnosť. Vo výkone trestubol obžalobný štyrikrát, pričom posledný výkon trestu odňatia slobody si obžalovaný vykonal dňa
25.12.2023.
Obžalovaný A. B. je v súčasnosti vo výkone väzby a to rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp.

zn. 7Tp/59/2024 a to z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku. Z vyššie
uvedeného jednoznačne vyplýva, že vykonané tresty u obžalovaného sa celkom zjavne minuli účinku a
neviedli ani jeho náprave a to aj s poukazom na recidívu obžalovaného. Účelom trestu v zmysle § 34
odsek 1 Trestného zákona je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že sa mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
Na uvedenú všeobecnú formuláciu upravujúcu postup súdu pri ukladaní trestu nadväzuje ustanovenie §
34 odsek 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Citovanými ustanoveniami Trestného zákona sa súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. B. dôsledne
neriadil. S prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ opakovane súdne trestaný za
rôznorodú trestnú činnosť, pričom v minulosti vykonal štyri nepodmienečné tresty odňatia slobody, je
zjavné, že ani doposiaľ vykonané tresty neviedli u neho k náprave, a preto je zrejmé, že uloženie
nepodmienečného trestu na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7 rokov je u obžalovaného A. B. v

úmere k jeho osobe, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti neprimerane mierny a nezohľadňuje
dostatočne individuálnu a generálnu prevenciu trestu, a ani nesplní svoj účel v zmysle § 34 Trestného
zákona. Funkciu a účel trestu by mohol splniť len nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici
trestnej sadzby § 188 odsek 2 Trestného zákona so zaradením do ústavu so stredným stupňom
stráženia. Jedine trest v takejto výmere zohľadňuje všetky skutočnosti a kritériá

rozhodné pre určenie druhu a výmery trestu podľa § 34 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona.
Navrhujem preto, aby podľa § 321 odsek 1 písmeno e) Trestného poriadku Krajský súd v Trenčíne zrušil
predmetný rozsudok Okresného súdu Trenčín spisová značka 5T/98/2024 vyhlásený dňa 13.10.2025
v časti výroku o treste voči obžalovanému A. B. a následne za použitia ustanovenia § 322 odsek 3
Trestného poriadku vo veci rozhodol a vymeral obžalovanému A. B. zákonný, primeraný a spravodlivý

trest, a to trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby uvedenej v § 188 odsek 2 Trestného
zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

K odvolaniu obžalovaného prokurátor zaujal nasledovne stanovisko :

„V uvedenej trestnej veci obžalovaného A. B., narodeného XX.XX.XXXX v G., bolo na tunajšiu
prokuratúru doručené dňa 31.10.2025 odvolanie obhajcu obžalovaného a dňa 03.11.2025 odvolanie
obžalovaného voči všetkým výrokom proti rozsudku Okresného súdu Trenčín spisová značka
5T/98/2024 zo dňa 13.10.2025, ktorým bol uznaný za vinného pre prečin marenie výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno f) Trestného zákona a zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1,

odsek 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 písmeno e) Trestného zákona a bol mu
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a povinnosť nahradiť škodu poškodenému H. I. vo výške
200 eur.
Vsúhrneobhajobauvádza,žesanestotožňujesrozhodnutímprvostupňovéhosúdu,čodovyhodnotenia

viny vo vzťahu k trestnému činu lúpeže, nakoľko konanie obžalovaného malo byť vyhodnotené nanajvýš
ako krádež. Ďalej obhajoba poukazovala na rozpory svedkov v opise skutkového deja, pričom má za to,
že išlo o podstatné rozpory. Na záver uvádza, že bol uložený neprimerane prísny trest, nakoľko v zmysle
právnej kvalifikácie je obžalovaný nevinný. S prezentovaným názorom obhajoby sa nestotožňujem,
pretože prvostupňový súd k preukázaniu skutkových okolností vyplývajúcich z podanej obžaloby vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Vypočul všetkých k veci relevantných svedkov, vykonal všetky
navrhované dôkazy, pričom mám za to, že skutkový stav bol dostatočne preukázaný.
V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že sám obžalovaný priznal, že ukradol poškodenému
bundu, pričom priznal aj skutočnosť, že poškodený mu ju chcel vytrhnúť, avšak on bol rýchlejší a
poškodený spadol z lavičky dole. Rovnako tak obžalovaný uviedol, že vedel, že poškodený má 60 rokov.

Súd pri uznaní viny obžalovaného A. B. primárne vychádzal z výpovede poškodeného H. I. a svedkyne
B. M.. Ďalejsúd vychádzal aj z výpovede nepriamych svedka K. B. a A. N., ktorý potvrdili, že ich obžalovaný
nahováral na lúpež poškodeného. V neposlednom rade súd prihliadol aj na recidívu obžalovaného, ktorý
bol doposiaľ jedenásťkrát súdne trestaný.

Súd správne vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní jednotlivo i v ich súhrne v intenciách
§ 2 odsek 12 Trestného poriadku a dospel preto k správnemu záveru, že skutok uvedený v obžalobnom
návrhusastal,dopustilsahoobžalovanýA.B.,aženímnaplnilvšetkyzákonnéznakyskutkovejpodstaty
prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno f) Trestného zákona a
zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 písmeno

e) Trestného zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie
obžalovaného v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.“

Na verejnom zasadnutí konanom o podanom odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol jeho odvolaniu
vyhovieť a odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný navrhol rozhodnúť podľa

petitu písomných dôvodov podaného odvolania a odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Trestného poriadku (ďalej
aj „Tr. por.“), na podklade podaných odvolaní na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného

súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací
súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Na základe vykonania svojej prieskumnej
povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že na podklade podaných
odvolaní je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť.

Z odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že obžalovaný namietal nielen vo všeobecnosti
konštatované nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, ale aj správnosť skutkových zistení okresného
súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania a hodnotenie vykonaných dôkazov okresným
súdom v rozpore so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného. Tiež sa nestotožnil s právnym

posúdením časti konania, pre ktoré bol napadnutým rozsudkom uznaný za vinného podľa § 188 ods. 2
Tr. zák. Obžalovaný v tomto smere podľa obsahu odôvodnenia jeho odvolania vytýkal existenciu vád
rozsudku okresného súdu v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) a e) Tr. por.

Prokurátor v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. namietal uloženie neprimerane mierneho trestu, ktorý

bol uložený len na dolnej hranici trestnej sadzby ustanovenej pre prísnejší trestný čin, a nie v dolnej
polovici trestnej sadzby.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaniami napadnutých
výrokov rozsudku okresného súdu, odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu existenciu

obžalovaným namietanej vady o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní.
Nielenže uvedená námietka nie je zo strany obhajoby podporená žiadnym konkrétnym tvrdením, ale
zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 13.10.2025 (č. l. 363) vyplýva, že procesné strany, t.j.
ani obhajoba, pred ukončením dokazovania nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Keďže
odvolací súd nezistil ani procesné chyby v odvolaniach nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., odvolací súd z týchto dôvodov nepovažoval námietku obhajoby
o danosti procesných nedostatkov v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. za dôvodnú.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že obžalovaný vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) obžaloby
urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku, ktoré vyhlásenie

okresný súd prijal podľa § 257 ods. 7 Tr. poriadku. Následne okresný súd rozhodol napadnutým
rozsudkom o vine obžalovaného zo spáchania skutku pod bodom 1) obžaloby, ktoré rozhodnutie o vine
je nenapadnuteľné odvolaním. Preto predmetom posudzovania správnosti a zákonnosti mohli byť len
odvolaniami napadnutý výrok o vine pod bodom 2) napadnutého rozsudku a výrok o uloženom úhrnom
nepodmienečnom treste odňatia slobody, vrátane výroku o náhrade škode.

V súvislosti s otázkou obžalovaným namietanej správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení
dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v
trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činnév trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké

pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým
úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné
presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny

a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré
je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí
logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým

výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť
žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho
súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne, teda v súlade s ustanovením
§ 2 ods. 12 Tr. por., dôkazy vykonané vo veci samej, môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa

len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však
udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysel
jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania

dospel ku skutkovému záveru, že sa obžalovaný dopustil skutku 2) tak, ako bolo uvedené v skutkovej
vete napadnutého rozsudku. Preto ho okresný súd uznal vinným zo spáchania skutku uvedeného
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Okresný súd ustálil skutkový stav veci v skutkovej vete
rozsudku na podklade výpovede poškodeného, proti ktorej stála výpoveď obžalovaného. Okresný súd
jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že k obsahu výpovede poškodeného sa priklonil z dôvodu, že výpoveď

poškodeného bola v podstatných bodoch podporená ostatnými svedeckými výpoveďami. Podľa názoru
odvolacieho súdu postup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov preto nevykazuje rozpor
s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a ani rozpor s ustálenou súdnou praxou.

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu, že sa

obžalovanýdopustilskutku2) tak,akobolouvedenévskutkovejvetenapadnutéhorozsudku,majúúplnú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v nesprávnej
aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne
vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a dal riadne odpovede, prečo
nedospel ku konkrétnym záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal obžalovaný v dôvodoch svojho

odvolania.

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal vyvodenia iných záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací
súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť z hodnotenia vykonaných dôkazov (ustáliť iné skutkové
závery o spáchaní skutku obžalovaným), takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie

uvedených úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu okresného súdu pri
hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd nemá právomoc udeľovať
okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať, o ktoré
konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z vykonaných dôkazov
vyvodiť). Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd môže upozorniť okresný súd len na to, v ktorých

smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom obhajoby o závažných rozporoch vo výpovediach svedkov, pre
ktoré nebolo možné bez rozumných pochybností dospieť k záveru o vine obžalovaného. Z usvedčujúcej
výpovede poškodeného a podporných výpovedí ostatných svedkov práveže vyplynuli navzájom sa

dopĺňajúce podstatné skutočnosti, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu oprávňovali okresný súd
prijať spoľahlivý záver o vine obžalovaného. Zistené rozdiely vo svedeckých výpovediach sa v žiadnom
prípade netýkali podstatných okolností významných pre ustálenie viny obžalovaného, keďže svedkovia
zhodne potvrdili navádzanie zo strany obžalovaného na okradnutie poškodeného a prítomnosťobžalovaného na mieste a v čase skutku, ktorý potom, čo sa skutok, stal doniesol veci poškodeného, aby
ich svedkovia u seba ukryli. Záver okresného súd o vierohodnosti poškodeného ako jediného priameho
usvedčujúceho dôkazu má tak oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru
o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní alebo o porušení zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného.

Odvolací súd preto konštatuje, že v postupe okresného súdu pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu
nezistil chyby, zakladajúce dôvod pre zrušenie rozsudku z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

V súvislosti s obhajobou formálne vznesenou námietkou v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že vecne táto námietka nebola odôvodnená žiadnymi konkrétnymi
návrhmi na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania. Odvolací súd tak nevzhliadol žiaden dôvod

zakladajúci oprávnenosť tejto ničím nepodloženej námietky.

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu pod bodom 2) napadnutého rozsudku,
odvolací súd nepovažuje za úplne správne právne závery, ku ktorým dospel okresný súd.

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle
zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Podľa § 188 ods. 2 písm. d) Tr. zák. odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.

Podľa § 163 ods. 3 Tr. por. výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod

obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným
pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania,
prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným,
ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

So zreteľom na obžalovaným uplatnenú námietku vo vzťahu k spáchaniu činu na chránenej osobe
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 139 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. zák. (a contrario)
možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku ako chránenej osobe považovať za okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný čin spáchaný v súvislosti
s vekom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa

aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že páchateľ jednak vie, že poškodený je osobou vyššieho
veku a súčasne túto okolnosť subjektívne spája s očakávaným menším odporom alebo slabšou odvetou
poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá
zakladá, alebo podporuje alebo inak motivuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí
byťvykonanýmdokazovanímnepochybnepreukázanéaustálenévskutkovýchzáveroch,t.j.vskutkovej

vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné
a presvedčivé, však nepostačuje. Z toho zároveň vyplýva, že skutok (čin) možno právne posúdiť ako
spáchaný voči (na) osobe vyššieho veku, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u
obžalovaného ovplyvnené (podmienené) stavom poškodeného (v tejto súvislosti viď aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 117/2014).

V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že trestný čin bol obžalovaným
spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Nepostačuje len skutočnosť, že obžalovaný vedel vekpoškodeného, ako to uviedol okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu,
rešpektujúcuvedenújudikatúru,vykonanédôkazynedávajúpodkladknepochybnémuzáveruonaplnení
kvalifikačného znaku prísnejšej skutkovej podstaty, že čin bol spáchaný na chránenej osobe – osobe

vyššieho veku, ktorý právny záver ani nezodpovedá zneniu skutkovej vety napadnutého rozsudku tak,
ako to vyžaduje § 163 ods. 3 Tr. por. Právne posúdenie skutku okresným súdom v tejto časti preto nemá
oporu v dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní a ani v samotnom znení skutkovej vety pod
bodom 2) napadnutého rozsudku.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku obhajoby, ktorá sa domáhala právneho posúdenie
preskúmavaného konania obžalovaného ako trestný čin krádeže. Z výpovede poškodeného, o ktorej
odvolací súd vzhľadom na skôr uvádzané skutočnosti, nemal dôvod pochyboval, vyplynulo použitie
násilia zo strany obžalovaného za účelom zmocnenia sa cudzích vecí. Uvedené skutkové zistenia tak
predstavujú spoľahlivý podklad pre právne posúdenie konania obžalovaného ako zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 Tr. zák.

Odvolací súd súčasne identifikoval nevytýkané vady vo výroku o treste napadnutého rozsudku
odôvodňujúce podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. v neprospech obžalovaného, aj keď z iných
dôvodov ako sa domáhal vo svojom odvolaní prokurátor.

Okresný súd pri rozhodovaní o výmere trestu opomenul aplikovať asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2
Tr. zák., pre ktorej použitie boli v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia splnené všetky zákonné
podmienky.

Okresný súd tiež pochybil, keď pri určovaní výmery trestu nesprávne obžalovanému priznal poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. Záver okresného súdu o úprimnom oľutovaní trestného činu
obžalovaným v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. je totiž v rozpore so zistenými sklonmi obžalovaného
k nerešpektovaniu záujmov chránených Trestným zákonom, ktoré sklony vyplývajú z registra trestov
k osobe obžalovaného. Na uznanie tejto poľahčujúcej okolnosti nepostačuje len samotné priznanie sa
páchateľa k spáchaniu trestného činu, ale súčasne aj jeho oľutovanie, ktoré musí byť vyhodnotené ako

úprimné, čo vzhľadom na predchádzajúci spôsob života obžalovaného odvolací súd nemal preukázané.

Z uvedených dôvodov odvolací súd bol povinný podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť odvolaním
napadnutý výrok rozsudku okresného súdu o vine obžalovaného vo vzťahu ku skutku 2), ako aj na tento
zrušený výrok nadväzujúce ostatné výroky (výroky o treste a spôsobe jeho výkonu a výrok o náhrade

škody).

Následne odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. na podklade skutkového stavu
veci, správne zisteného okresným súdom, môže sám vo veci rozhodnúť o vine ako aj o treste.

Na základe vyššie uvedených skutkových záverov a právnych úvah odvolací súd uznal obžalovaného
z dôvodu použitia násilia za účelom zmocnenia sa cudzej veci za vinného v bode 2 zo spáchania zločinu
lúpeže len v jej základnej skutkovej podstate podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd vychádzal zo
skutkového stavu ustáleného okresným súdom na podklade vykonaných dôkazov, ktoré neodôvodňovali
právne posúdenie konania obžalovaného podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 188 ods. 2

Tr. zák. Súčasne ani znenie skutkovej vety napadnutého rozsudku neposkytovalo dostatočný skutkový
základ pre takéto prísnejšie právne posúdenie skutku.

Pokiaľ ide o výrok o treste odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu v
odôvodnení napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle jednoty

rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Z
hľadiska možnosti naplnenia účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. je podľa názoru odvolacieho sudu
rozhodné, že ani opakovane uložené a vykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody neodradili
obžalovaného od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, neviedli k jeho náprave a nedosiahli u
obžalovaného očakávaný výchovný účel trestu. Doterajší spôsob života podľa odpisu registra trestov

svedčí o zjavných sklonoch obžalovaného páchať úmyselnú trestnú činnosť, ktorá skutočnosť zvyšuje
mieru závažnosti jeho konania. Vzhľadom na značne sťaženú možnosť nápravy obžalovaného účel
trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý v prípade obžalovaného zvýrazňuje požiadavku chrániť
spoločnosť pred páchateľmi trestnej činnosti, možno dosiahnuť jedine uložením nepodmienečnéhotrestu odňatia slobody, ako nevyhnutného prostriedku na zabránenie páchania ďalšej trestnej činnosti
obžalovaným (represívna zložka účelu trestu).

Pri určovaní výmery trestu odvolací súd zohľadnil čiastočné vyhlásenie viny obžalovaným, spáchanie
viacerých úmyselných trestných činov, vrátane zločinu, viacerými skutkami a recidívu trestnej činnosti
podmienenú jeho sklonmi k úmyselnej trestnej činnosti, ktorej sa dopustil nie tak dlho po vykonaní
nepodmienečného trestu odňatia slobody dňa 25.12.2023. S prihliadnutím na tieto okolnosti odvolací
súd pri asperačne zvýšenej trestnej sadzbe v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov a 8 mesiacov za prísnejší

trestnýčinlúpežeuložilobžalovanémuúhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere4roky,ktorýpodľanázoru
odvolacieho súdu zodpovedá základným kritériám pre určenie výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zák.
a súčasne aj účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák.

Keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokov pred spáchaním trestných činov vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, odvolací súd v súlade s § 48 ods. 2 písm.

b) Tr. zák. zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavou so stredným
stupňom stráženia.

Nakoľko obžalovaný svojim protiprávnym konaním spôsobil poškodenému I. majetkovú škodu
v preukázanej a uplatnenej výške 200 €, bola mu súčasne uložená povinnosť na jej náhradu.

Odvolací súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.