Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3222201350
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3222201350.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Eriky Zajacovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XXX/XX, XXX XX A. E. A., pr. zast. Mgr. Rastislavom Škultétym, advokátom so sídlom Radlinského
678/1, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 123 340, proti žalovaným: 1/ F. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX G. H. XX, 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, XXX XX G., žalovaní 1/ a 2/ pr.
zast. JUDr. Martinou Kmeťovou, advokátkou, so sídlom Jesenského 69, 957 01 Bánovce nad Bebravou,
IČO: 42 282 004, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 4. decembra 2024, č. k. BN-2C/41/2022-213 v znení opravného uznesenia zo dňa 14.

januára 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
svojhovlastníckehoprávaknehnuteľnostiamšpecifikovanýmvžalobe.Tietonehnuteľnostipredstavovali
dva byty tvoriace dom a pozemky patriace k tomuto domu (sporné nehnuteľnosti), pričom k bytu č. X

na prízemí a pozemkom žiadal žalobca určiť svoje výlučné vlastníctvo a k bytu č. X na prvom podlaží
rovnodielne podielové spoluvlastníctvo so žalovanou 2/. Tohto určenia sa žalobca domáhal preto, že
považovalzaneplatnúkúpnuzmluvu,ktoroupredalspornénehnuteľnostivroku2021žalovanému1/ako
svojmu synovi, a to na základe ustanovení § 39 a aj § 49a Občianskeho zákonníka (OZ). Dôvody tejto
neplatnosti mali spočívať v tom, že žalovaný 1/ navrhol žalobcovi, že od neho a žalovanej 2/ ako svojej
matky a bývalej manželky žalobcu odkúpi sporné nehnuteľnosti za kúpnu cenu vo výške dlhov žalobcu
a žalovanej 2/ s tým, že žalobcovi v sporných nehnuteľnostiach zriadi vecné bremeno spočívajúce v

práve bezplatného doživotného bývania. Hoci k uzatvoreniu kúpnej zmluvy skutočne aj došlo a žalovaný
1/ vyplatil dlhy žalobcu zaťažujúce nehnuteľnosť, k zriadeniu vecného bremena doživotného užívania
nedošlo, pretože žalovaný 1/ pripravujúci kúpnu zmluvu uviedol žalobcu do omylu, keď toto právo
do textu zmluvy napriek opakovaným ubezpečeniam nezahrnul. To asi po roku spoločného užívania
sporných nehnuteľností žalovaný 1/ využil a žalobcu z nehnuteľností vyhnal. V dôsledku absencie
vecného bremena bola kúpna cena vo výške 29.435,73 eur v hrubom nepomere so všeobecnou
hodnotou sporných nehnuteľností vysoko presahujúcou sumu 100.000 eur.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 126 ods. 1 OZ, § 37 ods. 1 OZ, § 39 OZ a §
49 OZ a k dôvodom zamietnutia žaloby uviedol, že skutkový omyl žalobcu nebol v konaní preukázaný,
pretože žalobca si bol podľa súdu prvej inštancie od začiatku vedomý, o aký právny úkon ide, vedel otom, aký následok sa od uzavretia takejto zmluvy očakáva. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal
na to, že zmluvné strany v kúpnej zmluve výslovne vyhlásili, že sa s obsahom tejto zmluvy dôkladne
oboznámili, tejto porozumeli a na znak toho, že určite a zrozumiteľne vyjadruje ich slobodne a vážne

prejavenú vôľu, pripojili k nej svoje podpisy. Tiež vyhlásili, že táto kúpna zmluva nebola uzavretá v tiesni
za nápadne nevýhodných podmienok, a že ich zmluvná voľnosť nebola žiadnym spôsobom obmedzená.
Dohodu o kúpnej cene a spôsobe jej úhrady považoval súd prvej inštancie za podriadenú zmluvnej
voľnosti zmluvných strán a len z tvrdenia o neprimerane nízkej kúpnej cene nemožno vyvodzovať záver
o neplatnosti kúpnej zmluvy. Čo sa týka rozporu s dobrými mravmi, súd prvej inštancie zistil, že na strane

žalovaného 1/ neboli preukázané žiadne také pohnútky, ktoré boli zo strany žalobcu tvrdené, teda zbaviť
ho majetku a následne ho zbaviť bývania. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že až na základe
spolužitia so žalobcom, teda rok po uzatvorení kúpnej zmluvy dochádzalo k nezhodám medzi žalobcom
a žalovaným 1/, čo vyústilo k priestupkovému konaniu voči žalobcovi a následnému vykázaniu žalobcu
z obydlia žalovaného. Žalobca v konaní nepoprel tvrdenia žalovaného 1/, že pri dohode o kúpnej zmluve
so žalobcom žalobca uviedol, že pôjde bývať do prenájmu. Žalobca tiež podľa súdu prvej inštancie

nepreukázal žiadnymi dôkazmi svoje tvrdenie o tom, že kúpnu zmluvu si neprečítal a nevedel o tom,
že právo doživotného bývania nie je v kúpnej zmluve uvedené. Za nepreukázané považoval súd prvej
inštancie aj to, že dôvodom nízkej kúpnej ceny malo byť zriadenie doživotného práva bývania žalobcu
v uvedenej nehnuteľnosti a poukázal na zmluvnú voľnosť strán pri dohadovaní kúpnej ceny ako aj
skutočnosť, že žalobca mal dlhy a bolo len otázkou času, kedy dôjde k výkonu prebiehajúcich exekúcií,

a tiež skutočnosť, že kupujúcim bol jeho syn, ktorý v nehnuteľnosti spolu s otcom žil. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešným žalovaným priznal nárok
na náhradu trov v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca,

ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť.
Namietal, že súd prvej inštancie opomenul mnoho skutkových okolností, ktorá vyšli v konaní najavo,
a ktoré preukazovali tvrdenia žaloby. Žalobca v tomto smere poukázal na výpoveď svedkyne J. B.,
z ktorej bolo zrejmé, že pri riešení dlhov žalobcu formou prevodu sporných nehnuteľností a vyplatenia
exekúcií bol daný prísľub zriadenia vecného bremena doživotného užívania v prospech žalobcu.

Komunikácia o tom prebiehala medzi svedkyňou a K. B. aj na sociálnej sieti a je doteraz obsahom
telefónu svedkyne B.. Popretie tejto komunikácie ako aj profilu K. B. pred súdom prvej inštancie pôsobilo
nedôveryhodne, preto sa podľa žalobcu jednalo o dôkaz preukazujúci, že doživotné užívanie malo byť
zriadené. Rovnako podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj výpoveď svedkyne L.
C., ktorá takisto potvrdila prísľub zriadenia doživotného užívania. Obe svedkyne sú v blízkom vzťahu

k žalobcovi. Svedkyňa B. bola priamo zainteresovaná na riešení situácie ohľadom dlhov žalobcu
a prevodu sporných nehnuteľností, a preto podľa žalobcu neobstojí záver súdu prvej inštancie, ktorý
neakceptoval ich výpovede o prísľube doživotného bývania v prospech žalobcu. Existencia takéhoto
prísľubu potom podľa žalobcu znamená, že kúpnu zmluvu, v ktorej dohoda o vecnom bremene
doživotného užívania absentuje, uzatvoril žalobca v omyle.

4. Na druhú stranu považoval žalobca za neakceptovateľné výpovede svedkov strany žalovanej, ktorí
mali vypovedať, že žalobca bol vďačný za úhradu jeho dlhov a po predaji sporných nehnuteľností si
chcel nájsť podnájom a začať nový život, čo pri veku a zdravotnom stave žalobcu vyznieva podľa
žalobcu nelogicky. Zdôraznil, že mal záujem zabezpečiť si pokojné dožitie v starobe v dome, v ktorom

žil a vyrastal a nie začínať nový život. Poukázal na to, že aj keď čelil viacerým exekúciám, výška
vymáhaných pohľadávok sa ani len nepribližovala trhovej hodnote sporných nehnuteľností. Aj v prípade
dražby by mu tak ostala suma, z ktorej by si následne mohol zabezpečiť bývanie a nezostal by na ulici
s holými rukami, ako sa to stalo v dôsledku prevodu na žalovaného 1/. Napokon žalovaný 1/ nevyplatil
z kúpnej ceny všetky exekúcie, ale len tie ktoré zaťažovali sporné nehnuteľnosti a zvyšok musel žalobca

riešiť formou osobného bankrotu. Súd prvej inštancie podľa žalobcu pochybil aj v tom, že nenariadil
ním navrhnuté znalecké dokazovanie na preukázanie trhovej ceny sporných nehnuteľností. Nepomer
ku cene podľa kúpnej zmluvy je však podľa žalobcu zrejmý už len zo znaleckého posudku k jednému
z bytov, ktorý bol v roku 2022 ohodnotený na 82.900 eur. Výpovede žalovanej strany a jej svedkov
o zodpovedajúcej cene a katastrofálnom stave sporných nehnuteľností sú vo svetle uvedeného podľa

žalobcu nedôveryhodné. Samotnú značnú nerovnosť plnení považoval žalobca za dôvod neplatnosti
kúpnej zmluvy podľa § 39 OZ a poukázal na potrebu prísnejšieho nazerania na požiadavky dobrých
mravov medzi najbližšími príbuznými. Ďalej žalobca poukázal na potrebu zohľadnenia širších okolností
uzatvárania kúpnej zmluvy, okrem iného na to, že po jej uzavretí sa žalovaný 1/ začal k žalobcovihrubo správať, k čomu dovtedy nedochádzalo. To potom logicky viedlo aj k zmene správania sa žalobcu
k žalovanému 1/ a nemožno sa čudovať, že občas reagoval podráždene. Žalobca vyjadril presvedčenie,
že žalovaný 1/ mal vopred pripravený celý postup ako sporné nehnuteľnosti získať a následne z nich

žalobcu vyhnať. V čase spolužitia v sporných nehnuteľnostiach žalobcu fotografoval a tieto fotografie sa
snažil použiť aj v konaní na diskreditáciu žalobcu. Nesúhlasil preto so záverom súdu prvej inštancie, že
na strane žalovaného 1/ neboli takéto pohnútky preukázané.

5. Vznik situácie, že sa žalobca po prevode sporných nehnuteľností za zlomok ich ceny ocitol bez

strechy nad hlavou, považuje žalobca za jednoznačný dôkaz toho, že kúpna zmluva nebola v súlade
sdobrýmimravmi.Neobstojípretopodľažalobcuzáversúduprvejinštancie,žežalobcanetvrdildostatok
relevantných skutočností pre záver o rozpore s dobrými mravmi. Žalobca poukázal na to, že žalovaný
1/ získal kúpnou zmluvou značný majetkový prospech no na druhej strane je zmluva voči žalobcovi
ako predávajúcemu nekompromisná, keď na vypratanie sporných nehnuteľností určuje žalobcovi ako
predávajúcemu sedem dní od zaplatenia kúpnej ceny. Už z takáto formulácia zmluvy umožňuje podľa

žalobcu prijať záver o pohnútkach žalovaného 1/ pri uzatváraní zmluvy, keď bolo len na jeho vôli kedy
a za akých okolností žalobcu z domu vykáže.

6. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na konanie žalovaného 1/, ktorému mala byť na účet vyplácaná
výplata žalobcu počas spolužitia v sporných nehnuteľnostiach, pričom nie je pravdou, že by žalovaný

1/ tieto peniaze vyplatil, ako tvrdí, ale boli použité na prevádzku a prerábku sporných nehnuteľností.
Žalobca v odvolaní popísal tiež okolnosti, za ktorých sa dozvedel, že mu právo doživotného užívania
nesvedčí, ako aj okolnosti, za ktorých bol nútený sporné nehnuteľnosti opustiť.

7. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že si kúpnu zmluvu neprečítal. Uviedol,

že pokiaľ by uzatváral zmluvu s cudzou osobou, dôkladne by si ju prečítal, alebo dal aj právne posúdiť.
Považoval však za logické, že svojmu synovi dôveroval a zmluvu, ktorú mu syn (žalovaný 1/) predložil
krátko pred podpisom, nečítal. Považoval za vylúčené, že ho vlastný syn oklame. Mal zato, že na jeho
mieste by mnoho rodičov konalo rovnako ako žalobca. Ustanovenia zmluvy o oboznámení sa s textom,
porozumeniu textu a kvalite prejavu vôle sú podľa žalobcu v takýchto prípadoch uvádzanú v zmluve

iba formálne. Nikdy nemôžu byť zárukou, že každý účastník zmluvy aj zmluvu dôkladne prečítal a bez
nátlaku podpísal.

8. Neprečítanie zmluvy žalobcom bolo podľa neho preukázané aj z výpovede žalovanej 2/, ktorá uviedla,
že zmluvy dostali u notára, keď tam čakali na overenie podpisu. To nie je podľa žalobcu objektívne

dostatočný čas na oboznámenie sa s obsahom zmluvy o prevode nehnuteľnosti, keď je bežné, že takáto
zmluva sa poskytuje aspoň deň vopred s možnosťou zapracovania pripomienok a nie ako hotová zmluva
bezprostredne pred podpisom.

9. Napokon žalobca v odvolaní poukázal na to, že žalovaný 1/ vecné bremeno v prospech žalobcu

nezriadil ani po uzatvorení zmluvy, hoci tak mohol urobiť aj rámci zmieru pred súdom. Za prekážku
nepovažoval ani existenciu záložného práva na sporných nehnuteľnostiach.

10. K odvolaniu podanému prostredníctvom právneho zástupcu predkladal ďalšie podania v odvolacom
konaní aj priamo žalobca a podrobne popisoval priebeh udalostí ako aj jeho súčasnú situáciu,

a predkladal výpis z komunikácie na sociálnych sieťach.

11. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Ohľadom
kúpnej ceny uviedli, že bola výsledkom zmluvnej voľnosti. Zmluva žiadnu dohodu o doživotnom
užívaní neobsahovala, čo podľa žalovaných vylučuje priamo jej text o povinnosti žalobcu vysťahovať

sa. Žalovaní považovali za správne skutkové závery napadnutého rozhodnutia ako aj hodnotenie
svedeckých výpovedí. Konanie v rozpore s dobrými mravmi považovali žalovaní za nepreukázané na
strane žalovaného 1/, ako podľa nich správne konštatoval aj súd prvej inštancie a poukázali na to, že
o takéto správanie mohlo ísť skôr na strane žalobcu, ktorý podľa žalovaných nepracoval, pil a nemal
záujem prispievať na úhradu energií v dome. Žalovaní popreli, že by žalobca nemal možnosť kúpnu

zmluvu prečítať.12. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP, pretože je vo výroku vecne správny.

13. Žalobca dovodzuje svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z toho, že kúpna zmluva,
ktorou nehnuteľnosti previedol na žalovaného 1/ je neplatný právny úkon. Neplatnosť dovodzuje
v prvom rade z toho, že bol žalovaným 1/ uvedený do omylu ohľadom obsahu kúpnej zmluvy, keď
žalobca uzatváral zmluvu s tým, že obsahuje sľúbené dojednanie vecného bremena doživotného

užívania v prospech žalobcu, no v skutočnosti písomné vyhotovenie kúpnej zmluvy takéto dojednanie
neobsahovalo. Súd prvej inštancie v tomto smere prijal záver, že uvedený omyl žalobcu nebol v konaní
preukázaný, pretože žalobca si bol podľa súdu prvej inštancie od začiatku vedomý, o aký právny úkon
ide, vedel o tom, aký následok sa od uzavretia takejto zmluvy očakáva, keď v kúpnej zmluve výslovne
vyhlásil, že sa s obsahom tejto zmluvy dôkladne oboznámil, tejto porozumel a na znak toho, že určite a
zrozumiteľne vyjadruje ich slobodne a vážne prejavenú vôľu, pripojil k nej svoj podpis.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu prezentovaným v odvolaní, že vyhlásenia účastníkov
právneho úkonu o kvalite ich vôle, jej prejavu, miere oboznámenia sa s obsahom písomného
vyhotovenia právneho úkonu a podobne, ako boli v typických formuláciách uvedené vyššie, samé o sebe
nepreukazujú tomu zodpovedajúcu skutočnosť. Tak ako akýkoľvek iný text písomného právneho úkonu,

aj tieto všeobecne používané formulácie môžu, ale aj nemusia zodpovedať skutočnosti. Preto z nich
samotných nemožno prijať jednoznačné závery o skutočnom stave veci. Rovnako existenciu omylu
v obsahu písomného právneho úkonu nevylučuje podpis konajúceho.

15. Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní omylu žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol preto

prinajmenšom predčasný. Napriek tomu možno prijať záver, že o neplatnosť právneho úkonu v zmysle
§ 49a OZ, teda neplatnosť spôsobenú omylom konajúceho sa v prípade žalobcu jednať nemôže.

16. Podľa § 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento

omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala
úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

17. Priamo z tvrdení žalobcu bez ďalšieho vyplýva, že vzhľadom na dôveru v konanie žalovaného 1/
ako svojho syna spoliehal, že obsahom písomného vyhotovenia kúpnej zmluvy bude aj dojednanie

prisľúbeného vecného bremena doživotného užívania v jeho prospech, a preto zmluvu podpísal bez
toho, že by ju prečítal.

18. Citované ustanovenie § 49a OZ nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu
dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne

informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného
právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi
riešenia zamýšľaného právneho úkonu (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/192/2008 z 23. novembra 2009).

19. V uznesení sp. zn. 3Cdo/113/2008 z 29. apríla 2010 Najvyšší súd SR vyslovil právny záver

v zmysle ktorého, ,,zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby
zabezpečiť si zodpovedajúce odborné informácie pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre
ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné (resp. rozhodné), je spôsobilé potom spochybniť
možnosť účinne sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného
omylu.“ V takomto prípade je treba, ak sa konajúca osoba omylu v zmysle § 49a Občianskeho

zákonníka dovoláva podľa § 40a tohto zákona zvážiť, či sa tu jedná o tzv. omyl ospravedlniteľný,
či naopak o omyl neospravedlniteľný. O ospravedlniteľný omyl, ktorým je pravidelne omyl konajúcej
osoby týkajúci sa skutkových okolností (error facti), potom nepochybne nejde vtedy, ak mala konajúca
omylu sa dovolávajúca osoba možnosť takémuto omylu sa vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri poznaní
rozhodujúcich skutočností právneho úkonu. Nemožno totiž akceptovať možnosť, že by sa bolo možné

účinne dovolať neplatnosti pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka za situácie, kedy by omylu sa
dovolávajúca osoba zanedbala objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o pravom stave veci a bez
príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými dojmami alebo náznakmi riešenia
zamýšľaného právneho úkonu. Ospravedlniteľným je pritom len taký omyl, ku ktorému došlo napriektomu, že konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú
starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby
sa takému omylu vyhol, ide teda o situáciu, ak nemohla konajúca (mýliaca sa) osoba rozpoznať skutočný

stav veci (zistiť existenciu omylu) ani potom, keby postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (potom, čo
by vyvinula obvyklú starostlivosť), ktorú od nej možno požadovať“.

20. Na základe uvedenej interpretácie ustanovenia § 49a OZ by teda mohol byť omyl žalobcu
akceptovaný ako dôvod neplatnosti právneho úkonu iba v prípade, ak by sa jednalo o omyl

ospravedlniteľný. Teda taký, pri ktorom by žalobca nemohol rozpoznať skutočný stav veci (zistiť
existenciu omylu) ani potom, keby postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú od neho bolo možné
požadovať. Podpísanie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti bez toho, aby konajúca osoba takúto
zmluvu prečítala, nepovažuje odvolací súd za postup s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno
požadovať. To ani v prípade, že sa jedná o právne úkony medzi blízkymi osobami, ktoré si dôverujú,
ako na to poukazuje žalobca. Význam písomnej formy právneho úkonu, a teda aj podpisu konajúceho,

je z hľadiska právnej istoty v právnych vzťahoch natoľko zásadný, že z principiálnej požiadavky
na oboznámenie sa s obsahom podpisovaného textu písomného právneho úkonu nemožno zľaviť.
Na tom nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že v realite bežného života dochádza k uskutočneniu
(podpisu) písomných právnych úkonov najmä medzi blízkymi osobami neraz aj bez oboznámenia sa
s obsahom podpisovaného textu. Takéto konanie je vecou vzájomnej dôvery konajúcich, no nemôže

viesť k upusteniu od elementárnej požiadavky na oboznámenie sa s textom uskutočňovaného právneho
úkonu a tým k významnému oslabeniu požiadavky právnej istoty v právnych vzťahoch .

21. Vzhľadom na uvedené už samotné tvrdenie žalobcu, že sa s textom kúpnej zmluvy pred jej podpisom
neoboznámil, vylučovalo možnosť konštatovať neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu omylu podľa ust.

§ 49a OZ, pretože aj prípadná danosť omylu žalobcu v obsahu podpisovaného textu nemohla byť
za daných okolností považovaná za omyl ospravedlniteľný. A jedine ospravedlniteľný omyl môže mať
v zmysle citovanej judikatúry za následok neplatnosť právneho úkonu.

22. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti kúpnej ceny k predmetu prevodu, k tejto otázke zaujal

stanovisko Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 27.6.2019 sp. zn. 3Cdo 244/2018, v ktorom uviedol,
že: „Úprava absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti
výrazným spôsobom zasahuje do zmluvnej voľnosti subjektov práva, pretože svojou kogentnosťou
ich zmluvnú voľnosť (slobodnú dispozíciu) obmedzuje a v niektorých prípadoch až vylučuje. Účastníci
kúpnej zmluvy nie sú ale viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je

upravená cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na
ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia
ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom
zakázanéanidojednanieprílišnízkejkúpnejceny(laesioenormis),resp.dojednanie,priktoromje„zvlášť
hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“. Sama skutočnosť, že účastníci

kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 1 €), nepredstavuje rozpor so zákonom
a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“.

23. Odvolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje. Vzhľadom na uvedené nemohla mať žalobcom
tvrdená nepomerne nízka kúpna cena za následok neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 39 OZ.

Prípadné nesprávne skutkové závery ohľadom otázky primeranosti kúpnej ceny alebo nevykonanie
dôkazov k tejto otázke nemohli byť preto významné pre rozhodnutie v tejto veci a nemohli mať vplyv na
vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že výška kúpnej ceny dojednaná medzi stranami sporu
nezakladá dôvod neplatnosti právneho úkonu.

24. Napokon žalobca v odvolaní poukazuje na konanie žalovaného 1/, ktoré považuje za nesúladné
s dobrými mravmi, a ktorého dôsledkom bolo, že žalobca musel po cca roku od uzavretia kúpnej zmluvy
opustiť sporné nehnuteľnosti a prišiel tým o bývanie. Z takéhoto konania však neplatnosť kúpnej zmluvy
dovodiť nemožno. Pre neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39
OZ môžu byť významné len tie okolnosti, ktoré tu boli pred, alebo v čase uskutočnenia právneho

úkonu. Konanie, hoci nesúladné s dobrými mravmi, ku ktorému dôjde až následne po uskutočnení
právneho úkonu, nemôže zakladať dôvod neplatnosti právneho úkonu, pretože naň v čase uskutočnenia
právneho úkonu nemohlo mať vplyv. Preto ani prípadné konanie žalovaného 1/ tvrdené žalobcom akorozporné s dobrými mravmi, ale až po uzavretí kúpnej zmluvy, nemohlo mať za následok neplatnosť
tohto právneho úkonu.

25. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy, z ktorej žalobca
dovodzoval ním požadované určenie vlastníckeho práva, a preto bolo zamietavé rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku vecne správne. Hoci čiastočne z iných právnych dôvodov, než konštatoval súd prvej
inštancie, keď neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu omylu v zmysle § 49a OZ bola vylúčená už preto, že
zo samotných tvrdení žalobcu vyplývalo, že sa nejedná o omyl ospravedlniteľný.

26. Vzhľadom na vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
napadnuté rozhodnutie potvrdil. To vrátane rozhodnutia o trovách konania zodpovedajúceho plnému
úspechu žalovaných vo veci.

27. V odvolacom konaní priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovaným,

pretože žalovaní boli v odvolacom konaní plne úspešní (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2
CSP a § 262 ods. 1 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).