Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/273/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201654

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201654.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

BA-2S/273/2020

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej v právnej veci žalobcu: A. B., bytom C. D. XX,
E., F. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., so sídlom
Pred poľom 1652, 911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.

101470518/2020 zo dňa 22.09.2020, takto

r o z h o d o l :

BA-2S/273/2020

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

BA-2S/273/2020

I. Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. 101089261/2020 zo dňa 26.06.2020 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie) Daňový
úrad Bratislava (ďalej len správca dane) podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2019 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len daňový poriadok) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX XXX,XX eur za nezaplatenie danez pridanej hodnoty (ďalej len DPH) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie
október 2014 v ustanovenej lehote a výške.

2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane skonštatoval, že žalobca podal dňa
25.11.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2014, v ktorom uviedol
nadmerný odpočet vo výške X XXX,XX eur. Lehota na podanie riadneho daňového priznania za
zdaňovacie obdobie október 2014 uplynula dňa 25.11.2014. Dňa 25.03.2015 žalobca podal dodatočné
daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2014, v ktorom uviedol vlastnú daňovú

povinnosť vo výške XXX XXX,XX eur. Lehota na podanie dodatočného daňového priznania za
zdaňovacie obdobie október 2014 uplynula dňa 30.04.2015. V tej istej lehote bol daňový subjekt povinný
vlastnú daňovú povinnosť zaplatiť. Daňová povinnosť bola zaplatená po častiach dňa 06.03.2019 suma
X XXX,XX eur, dňa 07.03.2019 suma XX XXX eur, dňa 08.03.2019 suma XX XXX eur, dňa 11.03.2019
suma XX XXX,XX eur, dňa 24.04.2019 suma X XXX,XX eur a dňa 30.04.2019 suma X XXX,XX
eur. S poukazom na ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku správca dane na výpočet úrokov

z omeškania použil sadzbu 15 % ročne, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
(ECB) ku dňu 01.05.2015 predstavovala 0,05% a jej štvornásobok teda nedosiahol 15% ročne.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 101470518/2020 zo dňa 22.09.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové

rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia zhrnul, že vlastná daňová povinnosť
žalobcu vo výške XXX XXX,XX eur, splatná dňa 30.04.2015, bola uhradená po lehote po častiach, ako
je uvedené vyššie. Dlžná suma X XXX,XX eur bola uhradená 03.02.2020, avšak úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za 4 roky omeškania, preto je úrok počítaný ku dňu 30.04.2019.

4. K námietke o premlčaní práva predpísať úrok žalovaný poukázal na ust. § 69 ods. 1 daňového
poriadku, podľa ktorého nemožno vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa
osobitných predpisov po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vzniká povinnosť podať daňové
priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie.
Žalobcapodaldňa25.03.2015dodatočnédaňovépriznaniekDPHzazdaňovacieobdobieoktóber2014,

na základe ktorého mu vznikla daňová povinnosť vo výške XXX XXX,XX eur. Žalobca mal daň zaplatiť do
30.04.2015, t.j. obdobie piatich rokov uplynulo dňa 31.12.2020. Daňový úrad vyrubil úrok z omeškania
v zákonnej lehote a právo na vyrubenie úroku nebolo premlčané.

5. K námietke žalobcu, že správca dane mal vyrubiť úrok priebežne, žalovaný poukázal na znenie ust.

§ 156 ods. 2 daňového poriadku, ktoré dáva správcovi dane možnosť, nie povinnosť úrok vyrubovať
priebežne.

6. Žalobca namietal aj nesprávny výpočet úroku vo vzťahu k percentuálnej sadzbe úroku z omeškania.
Opäť s poukazom na znenie ust. § 156 ods. 2 daňového poriadku žalovaný uviedol, že sadzba ECB sa

nepoužije v prípade, ak jej štvornásobok nedosiahne 15%. Vzhľadom na to, že v deň vzniku daňového
nedoplatku sadzba ECB predstavovala 0,05%, štvornásobok tejto sadzby nedosiahol 15%, preto daňový
úrad použil správnu úrokovú sadzbu 15%. Správca dane vyrubil úrok z omeškania za každý deň
s platbou začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti t.j. od 01.05.2015 do 06.03.2019, 07.03.2019,
08.03.2019, 11.03.2019, 24.04.2019 a 30.04.2019, vzhľadom na to, že dlžná suma bola zaplatená po

častiach v rôznych termínoch po lehote splatnosti.

II. Správna žaloba

7. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ktoré považuje spolu s prvostupňovým rozhodnutím za nesprávne a arbitrárne a tým pádom
nezákonné z dôvodov podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP). Nesúhlasil s právnym posúdením veci a namietal
procesné pochybenie zo strany žalovaného.

8. Žalobca v prvom rade vzniesol námietku premlčania. Poukázal na znenie poslednej vety ust. § 156
ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorej úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca
dane vyrubiť aj priebežne. Správca dane mal teda možnosť vyrubiť úrok z omeškania priebežne, čo všakneurobil,čímvyrubilúrokzomeškanianapriektomu,žemutotoprávouplynutímlehotynavyrubenietejto
daňovej povinnosti zaniklo. Žalobca tvrdí, že napriek tomu, že citované ustanovenie definuje rozhodnutie
správcu dane ako fakultatívne a spôsob vyrubenia úroku z omeškania ponecháva na jeho úvahe, táto

nemôže byť riadená svojvôľou a správca dane tak vyrubil úrok z omeškania napriek tomu, že uplynutím
lehoty došlo k premlčaniu tohto práva.

9. Žalobca pochybenie videl aj v nesprávnom použití ročnej úrokovej sadzby. Poukázal na prechodné
ustanovenia daňového poriadku, podľa ktorých mala byť pri výpočte výšky sumy úrokov z omeškania

(v prípade, ak by nešlo o premlčaný nárok) správcom dane použitá ročná úroková sadba vo výške
štvornásobku základnej úrokovej sadzby ECB, a preto súčasne namietal výpočet výšky úrokov
z omeškania.

10. Opätovne zdôraznil možnosť správcu dane vyrubiť úrok z omeškania priebežne a v tejto súvislosti
považoval postup žalovaného, ktorý akceptoval prvostupňové rozhodnutie vykazujúce znaky svojvôle

a nespĺňajúce kvalitatívne požiadavky na odôvodňovanie rozhodnutí, za svojvoľný a nepreskúmateľný.
Žalovaný resp. správca dane je povinný okrem zákonných neoriem aplikovať aj zásady daňového
poriadku ako nevyhnutné interpretačné nástroje. Žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s námietkou
žalobcu, keď len stroho uviedol odkaz na predmetné zákonné ustanovenie. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje právne odôvodnenie postupu žalovaného resp. správcu dane. Ak právna norma

ponecháva orgánom určitý priestor na úvahu, tieto si nemožno vykladať svojvoľne, ale v prípade, že sa
správne orgány rozhodnú postupovať určitým spôsobom, sú ho povinné náležite odôvodniť s poukazom
na to, že žalobca tieto skutočnosti napádal v odvolaní. Správca dane svoje rozhodnutie v rozpore
s požiadavkou§ 63 ods. 5 daňového poriadku neodôvodnil, čím zasiahol do práv žalobcu. Žalovaný mal
zdôvodniť, prečo neaplikoval možnosť vyrubiť úrok z omeškania priebežne. Uvedený postup je v rozpore

so zachovávaním práv a právom chránených záujmov žalobcu, keď správca dane úrok z omeškania
daňovej povinnosti splatnej ku dňu 30.04.2015 tento vyrubil až prvostupňovým rozhodnutím zo dňa
26.06.2020 najmä s ohľadom na výšku daňovej povinnosti a z nej odvodenej a predpokladanej nemalej
výšky úrokov z omeškania vyrubenej nie priebežne, ale naraz s výrazným časovým odstupom. Uvedený
postupjepodľažalobcumožnéoznačiťzaneprimeraný,účelovýamotivovanývyrubenímčonajvyššieho

možného úroku z omeškania až takmer na konci maximálnej prípustnej lehoty, k čomu pri priebežnom
vyrubovaní nemuselo dôjsť. Správca dane konal v rozpore so zásadou zákonnosti, keď priorizoval
ochranu fiškálnych záujmov štátu na úkor zachovania práv a oprávnených záujmov žalobcu a takýto
postup je neprípustný.

III. Vyjadrenie žalovaného

11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe po zhrnutí skutkového stavu uviedol, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia vychádza zo skutkových okolností, ktoré správca dane nepochybne zistil t.j., že žalobca
si nesplnil povinnosť peňažnej povahy a dopustil sa správneho deliktu podľa § 156 ods. 1 písm. a)

daňového poriadku. Správca dane vec posúdil s odkazom na príslušný právny predpis, ktorý upravuje
aj spôsob výpočtu úroku za omeškanie vo vzťahu na daný skutkový stav. Zopakoval zdôvodnenie
použitia 15% úrokovej sadzby a spôsob výpočtu vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
K námietke premlčania opäť poukázal na ust. § 69 ods. 1 daňového poriadku a uviedol, že podľa
uvedenéhoustanoveniaobdobiepiatichrokovuplynulo31.12.2020,pričomrozhodnutiežalovanéhobolo

právoplatné dňa 28.09.2020.

12. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca odkázal na „prechodné ustanovenia daňového poriadku“,
podľaktorýchmalabyťpoužitáročnáúrokovásadzba vovýškeštvornásobkuzákladnejúrokovejsadzby
ECB. K uvedenému sa nevie vyjadriť, pretože žalobca nekonkretizoval, ktoré prechodné ustanovenie

mal správca dane uplatniť a z vyjadrenia žalobcu ani nie je zrozumiteľné, v čom je výpočet nezákonný.

13. Nezaplatenie dane zo strany žalobcu, ktorá sa stala dôvodom na vyrubenie úroku z omeškania,
možno charakterizovať ako subjektívne pochybenie, ktoré na závery správcu dane pri vyrubení úroku
z omeškania vplyv nemá. Zavinenie sa neskúma, relevantná je len existencia protiprávneho stavu.

Z úradnej povinnosti musí správca dane pristúpiť k uplatneniu zodpovednosti, pritom vyrubenie úroku
priebežne nemá ako povinnosť danú, ale iba zákonom umožnenú. Zo skutkových zistení vyplýva
nesporný fakt o porušení povinnosti a žalovaný nezistil žiadne právne pochybenie dotknutých právnych
noriem v napadnutom rozhodnutí ani logické nesprávnosti, ktoré by mali vplyv na jeho správnosť.14. K povinnosti zdôvodniť, prečo správca dane nevyrubil úrok priebežne, žalovaný uvádza, že žalobca
mal zákonnú povinnosť zaplatiť daňovú povinnosť za október 2014 vyrubenú podaním dodatočného

daňového priznania. Ak tak neurobil, mal možnosť požiadať o splátkový kalendár zaplatenia dane. Tak
ako žalovaný nevyžaduje od žalobcu zdôvodnenie, prečo je podané napr. daňové priznanie práve v daný
deň (v zákonnej lehote), tak ani žalovaný nemá dôvod rozvádzať v rozhodnutí svoje konanie určené
v zákone ako možné konanie. Skutočnosti, ktorými žalobca v podanej žalobe spochybňuje napadnuté
rozhodnutie, sú irelevantné. Záverom poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého

vyplýva, že orgány verejnej správy sú prísne determinované zákonom a konajú v jeho medziach.
Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

15. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného ďalej nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

16. Podľa § 16 ods. 2 daňového poriadku ak daňový subjekt zistí, že daň má byť vyššia alebo nadmerný
odpočet nižší, alebo nárok na vrátenie dane nižší, ako je uvedené v podanom daňovom priznaní,
je povinný podať správcovi dane dodatočné daňové priznanie do konca mesiaca nasledujúceho po
tomto zistení s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, ak v odseku 5 nie je

ustanovenéinak.Vrovnakejlehotejedodatočnepriznanádaňsplatná,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.

17. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku (účinného do 30.09.2020) ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa

osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak
ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane
po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom

bola táto daňová strata vykázaná.

18. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku (účinného do 30.09.2020) úrok z omeškania správca
dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo
v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane

a) daň alebo rozdiel dane,
b) preddavok na daň,
c) splátku dane,
d) vybraný preddavok na daň,
e) daň vybranú zrážkou,

f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.

19. Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku (účinného do 30.09.2020) správca dane vyrubí úrok z
omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci

po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri
vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania
sapoužijeročnáúrokovásadzba15%.Správcadanevyrubíúrokzomeškaniazakaždýdeňomeškanias

platbou,začínajúcdňomnasledujúcimpodnijejsplatnostiaždodňaplatbyvrátanealebododňapoužitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy
môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania

s platbou.

V. Pojednávanie20. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022
Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022
Z. z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v

ktorých je daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre
a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 2S/273/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/273/2020.

21. Správny súd v Bratislave, ako vecne a miestne príslušný súd na konanie v predmetnej veci, viazaný

rozsahom a dôvodmi podanej žaloby preskúmal na pojednávaní konanom dňa 26. novembra 2025
žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd rozhodol
na pojednávaní rozsudkom, ktorý vyhlásil postupom podľa ust. § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesením
skráteného písomného vyhotovenia rozsudku na úradnej tabuli súdu.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

22. Správny súd pri posúdení veci vychádzal zo skutkového stavu tak, ako vyplýva z administratívnych
spisov žalovaného resp. správcu dane s poukazom na to, že sporným v danom prípade nebol
samotný skutkový stav veci, ale právne posúdenie, predovšetkým výklad ustanovenia § 156 ods. 2
daňového poriadku. Žalobca nerozporoval, že došlo k dodatočnému podaniu daňového priznania za

zdaňovacieobdobieoktóber2014,nerozporovalvýškusumydodatočnevyrubenejdane,aniskutočnosť,
žekzaplateniudlžnejsumydošlopostupnevsprávcomdaneoznačenýchsumáchadňochvyplývajúcich
z obsahu tabuľky, ktorá bola prílohou prvostupňového rozhodnutia.

23. Žalobcove námietky v podanej žalobe smerovali k zániku práva vyrubiť úrok z omeškania, výške

úrokovej sadzby, povinnosti správcu dane vyrubiť úrok priebežne a na to nadväzujúcej kvalite
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.

24. Pri posúdení žalobcovej námietky týkajúcej sa zániku práva správcu dane (nesprávne označeného
ako premlčanie práva – pozn. správneho súdu) vyrubiť žalobcovi úrok z omeškania za daň nezaplatenú

v lehote splatnosti (do 30.04.2015) správny súd vychádzal z ust. § 69 ods. 1 daňového poriadku
a rovnako ako žalovaný dospel k záveru, že vzhľadom na znenie tohto ustanovenia obdobie, v ktorom
správca dane mohol žalobcovi predpísať úrok z omeškania je potrebné počítať od 31.12.2015 (rok
v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie resp. zaplatiť daň) do 31.12.2020 (5 rokov).
Preskúmavané rozhodnutia žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2020, pred uplynutím 5

rokov, preto žalovanému právo na vyrubenie úroku z omeškania s plnením daňovej povinnosti nezaniklo.

25. Podstatná časť argumentácie žalobcu, v ktorej poukazuje na zásady daňového poriadku a ochranu
jeho oprávnených záujmov, sa viaže k výkladu ust. § 156 ods. 2 daňového poriadku, konkrétne
oprávneniu správcu dane vyrubiť úrok z omeškania aj priebežne. Zo znenia uvedeného zákonného

ustanovenia je zrejmé, že vyrubiť úrok z omeškania priebežne je oprávnením správcu dane, vyjadreným
slovom „môže“. Vyrubiť úrok priebežne teda nie je povinnosťou správcu dane. Využitie možnosti
predpísať úrok z omeškania priebežne zákonodarca neviaže na žiadne ďalšie podmienky a v tomto
smere právna úprava neposkytuje ani žiadne ďalšie upresnenia. Z uvedeného správny súd dospel
k záveru, že využitie oprávnenia predpísať úrok z omeškania priebežne je ponechané v plnej miere na

správcovi dane, ktorého jediným obmedzením v tomto smere je ust. § 69 ods. 1 daňového poriadku
ustanovujúcezánik(preklúziu)právasprávcudanevyrubiťúrokzomeškaniapouplynutípäťročnejlehoty
počítanej od konca roka, v ktorom dôjde k povinnosti podať daňové priznanie, resp. zaplatiť daň.

26. Žalobca namietal v tomto smere nedostatočné zdôvodnenie správnej úvahy vzťahujúcej sa

k neuplatneniu postupu priebežného vyrubovania úroku z omeškania. Za správnu úvahu je pritom
potrebné pokladať určité „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje
v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje
správcovi dane, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral spôsob, ktorý
považuje za najefektívnejší, pre úpravu príslušných právnych vzťahov. Správny súd nie je oprávnený

posudzovať, či správca dane aplikoval svoju úvahu vhodným spôsobom, ale predmet prieskumu
sa vzťahuje iba na to, či preskúmavané rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Pokiaľ daňový poriadok zveril správcovi dane možnosť vyrubiť úrok z omeškania priebežne,
pričom túto možnosť ďalej nijako nekonkretizoval a ponechal ju v plnej miere na úvahe správcu dane,podľa správneho súdu zo strany správcu nemohlo dôjsť vydaním rozhodnutia, v ktorom správca dane
vyrubil úrok z omeškania naraz, k prekročeniu zákonných medzí. Vzhľadom na to, že priebežné
vyrubovanie úroku je možnosť správcu dane a nie povinnosť, podľa názoru správneho súdu nie

je možné správcu dane zaväzovať ani k podrobnému odôvodneniu zákonom stanoveného postupu.
Odôvodnenie spočívajúce v tom, že na takýto postup správca dane nie je povinný, je potom podľa
názoru správneho súdu plne postačujúce. Správca dane nezasiahol do práva žalobcu, ak neuplatnenie
postupu priebežného vyrubovania úrokov z omeškania zdôvodňoval poukazom na zákonné ustanovenie
§ 156 ods. 2 daňového poriadku so stručným vysvetlením, že ide iba o možnosť správcu dane, nie jeho

povinnosť.

27. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa ochrany oprávnených záujmov
žalobcu, ktoré mal správca dane chrániť priebežným vyrubovaním úroku. Z argumentácie žalobcu nie je
zrejmé, aké oprávnené záujmy, či práva žalobcu mal správca dane chrániť a ani to, ako by priebežným
vyrubovaním úroku k ochrane malo dôjsť, vzhľadom na to, že výška úroku z omeškania je viazaná na

počet dní, počas ktorých je daňový subjekt v omeškaní s plnením povinnosti. Správny súd poukazuje na
to, že predovšetkým konaním žalobcu bolo možné minimalizovať výšku úroku z omeškania, prípadne
sa jeho vyrubeniu vyhnúť.

28. K argumentácií žalobcu o použití úrokovej sadzby vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby

ECB správny súd poukazuje na znenie ust. § 156 ods. 2 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že takúto
výškuúrokovejsadzbyjemožnépoužiťibavprípade,akdosahujeaspoň15%.Vostatnýchprípadochbol
správca dane povinný použiť úrokovú sadzbu 15%. Vzhľadom na to, že štvornásobok základnej úrokovej
sadzby ECB v deň vzniku nedoplatku nedosiahol 15%, správca dane správne použil úrokovú sadzbu
15%. Pokiaľ žalobca všeobecne poukazoval na prechodné ustanovenia daňového poriadku a z nich

odvodzoval použitie inej úrokovej sadzby, správny súd túto argumentáciu žalobcu nemohol preskúmať
vzhľadom na jej neurčitosť.

29. Správny súd na základe posúdenia uvedeného skutkového a právneho stavu konštatuje, že nezistil
žiadne žalobcom tvrdené dôvody, ktoré by mohli viesť k vysloveniu záveru o nezákonnosti napadnutého

rozhodnutia. Závery správcu dane a žalovaného správny súd považuje za logické, vychádzajúce
z nesporne zisteného skutkového stavu veci a podporené relevantnou právnou úpravou. S poukazom na
uvedené preto správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, je vecne správne a žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

30. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania pred správnym
súdom nepriznal. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov konania v zmysle
§ 167 ods. 1 a contr. SSP. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak súd nezistil výnimočnosť situácie,
pre ktorú by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu zaplatiť eventuálne trovy žalovanému v
zmysle § 168 SSP.

31. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

BA-2S/273/2020

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2
SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/
SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 v spojení s § 493e SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.