Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/224/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224203002
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Grečmal

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1224203002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Grečmal a sudkýň JUDr.

Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, bytom u rodičov, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa matky: C. D. E., narodená
XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. G. F. XXXX/XX, B., a otca: C. H. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale
pobytom F. G. F. XXXX/XX, B., obaja zastúpení splnomocnencom: IVANOVIČ LEGAL s. r. o., so sídlom
Štúrova 11, Bratislava, IČO: 54 434 556, o návrhu starého otca maloletého dieťaťa: C. I. E., narodený
XX.XX.XXXX, trvale pobytom E. H. XXXX/XX, J., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária

JUDr. Peter Strapáč, PhD., s. r. o., so sídlom Ul. 17. novembra 3215, Čadca, IČO: 50 473 522, o
úpravu styku starého otca s maloletým dieťaťom, o odvolaní starého otca proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava II č.k. 41P/119/2024-108 zo dňa 13.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol návrh
navrhovateľa (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 5, podľa § 25 ods. 1, 5, § 28 ods. 1, 2, § 30 ods. 1, §
36 ods. 1 Zákona o rodine (ďalej aj „ZoR“), čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, § 116 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) a dospel k záveru o nedôvodnosti
návrhu starého otca (označovaného aj ako navrhovateľa – poznámka odvolacieho súdu). Prvoinštančný
súd mal za to, že vzhľadom na vek dieťaťa a povahu sporu nie je možný výsluch dieťaťa, ktoré by ťažko

dokázalo poskytnúť hodnotné informácie o vzťahu rodičov, resp. matky a starého otca, z ktorého dôvodu
výsluch dieťaťa nevykonal. Tiež konštatoval, že maloletý starého otca vôbec nevidel, nepozná ho, starý
otec je pre neho cudzí otec a aj z daného dôvodu názor maloletého v konaní nezisťoval. Poukázal na
vek maloletého 5 rokov a 9 mesiacov v čase rozhodovania, na zdravotné problémy maloletého krátko
po narodení spočívajúce v onkologickom ochorení (nádor semenníkov), pre ktoré je aj v súčasnosti
sledovaný. Rodičia dieťaťa žijú v harmonickom partnerstve a k maloletému majú vybudovaný silný
citový vzťah, zabezpečujú mu všetky podmienky a potreby pre riadny život. Prvoinštančný súd mal

za preukázané, že navrhovateľ je starým otcom maloletého, keďže je otcom matky dieťaťa, s ktorou
má vážne narušené vzťahy a k ich náprave nedošlo ani od podania návrhu, z ktorého dôvodu rodičia
dieťaťa nesúhlasili so stretávaním sa maloletého so starým otcom a bolo preukázané, že pretrvávajú
názorové rozpory medzi starým otcom a rodičmi dieťaťa, keďže starý otec sa vracia do minulosti, napriekním verbalizovanému záujmu vzťahy medzi ním a matkou dieťaťa napraviť. Predovšetkým sa zameral
na skutočnosť, či je v záujme maloletého upraviť styk so starým otcom, keď na prvý pohľad sa javí
možnosť postupného vytvárania citového puta maloletého a starého otca, avšak v živote dieťaťa majú

rozhodujúcu úlohu v jeho výchove rodičia a v súčasnosti je v najlepšom záujme dieťaťa vytvorenie
najužšej pevnej citovej väzby s matkou a otcom a nie je v záujme maloletého, aby sa so starým otcom
stretával v rozpore s vôľou rodičov, ktorí sú so starým otcom v konflikte, najmä matka dieťaťa stále
prežíva sklamanie zo vzťahu so starým otcom dieťaťa, čo zasahuje do jej citovej integrity. Napriek tomu,
že starému otcovi oznámila narodenie maloletého formou SMS správy, odpoveď na túto správu bola

podľa jej vyjadrenia nepríjemná a vyvolala v nej negatívne emócie, v dôsledku čoho odpísala starému
otcovi, že je jej ľúto, že vyťahuje opäť staré veci a chce s ním kontakt ukončiť, čoho dôkazom bolo
zablokovanie si jeho telefónneho čísla. Nepovažoval v záujme maloletého ho vystaviť dusnej atmosfére
medzi rodičmi a starým otcom, keďže majú voči sebe nepriateľský postoj, maloletému vzhľadom na jeho
vek nie je možné vysvetliť situáciu, ktorej nerozumie a nevníma ju, pričom napätie medzi osobami, ktoré
sú v kontakte s dieťaťom nemôže pozitívne vplývať na jeho psychiku a zdravý vývoj, dieťa nemôže byť

nástrojom ovládania. Starý otec nerešpektuje vôľu a dôvody svojej dcéry a otca dieťaťa, pre ktoré sa
s ním maloletý nestretáva, a z ktorých dôvodov nedošlo k akémukoľvek kontaktu s ním, nerešpektuje
ani rozhodnutia matky v minulosti a naďalej trval na úprave styku s maloletým, ale z hľadiska prioritného
vzťahu dieťaťa s rodičmi pred starým otcom, ktorý presadzuje svoju vôľu, nepovažoval za dôvodné tento
styk upraviť. Nemal za sporné narušenie vzťahov medzi starým otcom a matkou maloletého dlhodobo,

resp. neexistujúci vzťah, čoho dôkazom je aj prerušenie kontaktov matky so starým otcom v čase,
keď mala 10 rokov, kedy prestala k nemu chodiť, navyše starý otec nebol prítomný pri jej významných
udalostiach v živote (maturita, ukončenie štúdia, promócie), avšak úlohou súdu nebolo tento vzťah
naprávať, iba posudzovať splnenie podmienok na starým otcom požadovaný styk s maloletým, s čím
rodičia jednoznačne nesúhlasili a vzhľadom na ich vzájomnú súdržnosť, ktorú možno vidno aj vo

vyjadrení otca maloletého, ktorý k styku starého otca nemal výhrady za predpokladu, že s tým bude
súhlasiť aj matka maloletého, avšak z komunikácie starého otca s otcom dieťaťa vyplynulo, že otec jeho
reakciu vyhodnotil ako manipulatívnu komunikáciu vzhľadom na jeho vyjadrenie, aby si ako otec rodiny
„dupol“ a povedal ako to bude. Prvoinštančný súd nemal za preukázané to, že by maloletý alebo rodičia
trpeli odlúčením od starého otca, keďže medzi dieťaťom a starým otcom doposiaľ nevzniklo žiadne puto,

navyše návrh podal starý otec po viac ako 4 rokoch od narodenia maloletého (v septembri 2024), nevie
ako maloletý vyzerá, nevidel ho ani na fotografiách. Argumenty uvádzané starým otcom nepovažoval za
dôvodné pre úpravu styku s maloletým, keďže v jeho záujme nie je, aby sa stretával so starým otcom za
daných okolností, z dôvodu vážneho narušenia vzťahov medi starým otcom a matkou dieťaťa, v ktorom
smere prisvedčil tvrdeniu rodičov, najmä matky o tom, že ju kontaktovanie sa so starým otcom stresuje,

ktorý stres by prenášala aj na dieťa, majúce navyše zdravotné problémy, z ktorého dôvodu vyžaduje
pre svoj zdravý psychický a fyzický vývin pokojné a stabilné prostredie. Vynútený kontakt maloletého
so starým otcom, ktorý navrhol styk za prítomnosti rodičov, by tieto konflikty medzi matkou a starým
otcom prehĺbil a mal by na maloletého negatívny vplyv, pretože pokiaľ nefunguje vzťah medzi starým
otcom a matkou dieťaťa, nemôže fungovať ani vzťah starého rodiča a maloletého dieťaťa, ktoré nemôže

vyrastať v takto konfliktnej a napätej situácii, z ktorého dôvodu nie je v záujme maloletého upraviť styk
so starým otcom. Za predpokladu zastabilizovania vzťahov rodičov so starým otcom je pravdepodobné,
že maloletý si bude budovať vzťah aj so starým otcom, pričom nateraz pozitíva prípadnej úpravy styku
starého otca s maloletým prevýšili jej negatíva, keďže maloletý nemá k starému otcovi vytvorený žiadny
vzťah, nepozná ho a absencia styku so starým otcom nepredstavuje pre maloletého citovú ujmu. Starý

otec si musí nájsť najskôr cestu k rodičom dieťaťa pre účely kontaktovania sa svojim vnukom.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal starý otec v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby
napadnutý rozsudok zmenil tak, že upraví jeho styk s maloletým každú prvú nedeľu v mesiaci od 15,00
hod. do 18,00 hod. za prítomnosti jedného z rodičov maloletého, pričom rodičia sú povinní maloletého
na styk s ním riadne a včas pripraviť.

5. Podstatou odvolací dôvodov boli dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), § 62 ods. 1 CMP. Nestotožnil sa s výkladom prvoinštančného súdu ohľadne
ust. § 25 ods. 5 a § 36 ods. 1 ZoR, pretože daným výkladom prvoinštančného súdu by išlo o obsolentné
a neaplikovateľné ustanovenia, aplikovateľná je len posledná veta predmetného ustanovenia. Popieralnásilný spôsob v súvislosti s požiadavkou na stretávanie sa s maloletým, pretože sa snažil komunikovať
s matkou dieťaťa, ktorá mu stretávanie neumožnila, na jednej strane matka tvrdí, že si s ňou vzťah
nevybudoval, hoci sa snažil cez súdy domáhať svojich práv, čoho dôkazom bolo vyše 200 výkonov

rozhodnutí, ktoré bývalá manželka nerešpektovala ohľadne jeho možnosti sa stretávania s dieťaťom,
teda sa o svoju dcéru (matku maloletého) vždy snažil a zaujímal, navyše potvrdila, že ho nepozvala na
žiadne významné životné udalosti, teda o nich nemal vedomosť. Pokiaľ prvoinštančný súd konštatoval
nevybudovanie vzťahu medzi ním a maloletým, k danému dodal, že maloletý ho nemôže postrádať,
keďže ho nepozná, nebol mu prístup umožnený a dopriaty, bola preukázaná len snaha matky izolovať

maloletého od neho, pričom argumenty o zlom vplyve na matku dieťaťa možného stretávania sa starého
otca s maloletým považoval za irelevantné, keďže nebol preukázaný možný negatívny spôsob vplyvu
na matku. Vyjadril vôľu za malým cestovať do B., stráviť s ním čas na miestach, ktoré má rád, teda styk
by do života maloletého nepriniesol nič zlé, ním navrhovaný styk by nezasahoval žiadnym spôsobom do
zdravého vývoja dieťaťa, ani do duševného či iného zdravia matky maloletého. Poukázal na vyjadrenie
otcadieťaťapočasstretnutiasním,vzmyslektorýchnemalproblémohľadnestretávaniasasmaloletým,

avšak tento problém zrazu vyvstal, matka dieťaťa nesúhlasí s jeho stretávaním sa s vnukom, ktoré
rozhodnutie akceptuje, keďže maloletého na styk môže pripraviť jeho otec a prísť za ním niekde do
herničky s tým, že bude rešpektovať režim maloletého. Poukázal na skutočnosť, že je blízkou osobou
a pomery v rodine v zmysle právnej úpravy vyžadujú, keďže rodina zásadným spôsobom nefunguje,
jeho vzťah s matkou dieťaťa je dlhodobo narušený a nefunkčný, z ktorého dôvodu je potrebné styk

upraviť. Pokiaľ matka argumentovala tým, že mal rozvíjať vzťahy už v čase, keď si našla partnera,
uvedenému nerozumie, keďže matka potvrdila to, že ho neoboznamovala o existencii partnera, teda
voči nemu mala očakávania ohľadne správania, ale neposkytla mu žiadny priestor na ich naplnenie.
Nie je cieľom, aby napäté vzťahy medzi ním a matkou dieťaťa negatívne ovplyvnili maloletého, práveže
má záujem na ich zlepšení, a to prostredníctvom záujmu dieťaťa, ktoré má právo poznať starého otca

a byť s ním v kontakte. Podľa matky nemá robiť nič ohľadne zlepšenia ich vzájomného vzťahu, teda jej
slová o úprimnosti vyznievajú ako prázdne frázy bez reálneho obsahu či úprimného zámeru. Navyše
matka nemala záujem sa s ním stretnúť pri požiadavke o osobné stretnutie po prvom pojednávaní, ktoré
stretnutie nepovažovala za úprimné, keďže ho inicioval jeho právny zástupca, ktorý len tlmočil jeho
záujem, avšak ani oficiálne listy adresované právnemu zástupcovi matky nemali žiadnu odpoveď z jej

strany. Predložil SMS komunikáciu, ktorá bola len jednostranná z jeho strany, keďže na ne neobdržal
žiadnu odpoveď zo strany rodičov dieťaťa, ktoré by nemalo byť zaťahované do zbytočných a emotívne
vyhrotených sporov, mali by sa rodinné vzťahy optimalizovať na normálnu úroveň. Pokiaľ matka nechce
maloletého vystavovať stresu, nie je mu zrejmé, akým spôsobom by stretnutie u dieťaťa vyvolalo stres,
navyše keď petit návrhu formuloval ohľadne stretávania sa za prítomnosti jedného z rodičov maloletého,

ktoré má aj otca dieťaťa a ten sa môže stretnutí zúčastniť. Otázka stretávania sa s maloletým závisí
výlučne od vôle matky maloletého, ktorý jej prístup sa javí ako určitý revanš, avšak nevie za čo,
keďže sa dlhodobo usiloval o udržiavanie kontaktu so svojou dcérou (matkou maloletého). Tento styk
chcel zachovať, opakovane čakal pred bytovým domom, podával žiadosti na súd a zúčastňoval sa
pojednávaní, avšak bezvýsledne. Dlhodobo o svoju dcéru bojoval, avšak matka maloletého neuviedla

dôvod, prečo sa s ním ako s otcom nemala stretávať, mrzí ho jej postoj, avšak bude bojovať za
stretávanie sa so svojim jediným vnukom a tým vytvárať vzájomný vzťah.

6. Rodičia maloletého ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu starého otca nevyjadrili.

7. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

9. Aj podľa základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky má strana právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý
súdny proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak,
sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU 69/2020). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp.
zn. III. ÚS 60/04). Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (I. ÚS
243/07). Požiadavku na kvalitu súdneho rozhodnutia zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd

pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9.
decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie

musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v rámci odvolacieho konania.

10. Okrem práva účastníka sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu)
patrí aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie

podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu,
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec
skutkovo aj právne správne posúdil. Odôvodnenie napdnutého rozsudku je dostatočne podrobné, jasné,

i zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými
i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak,
prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil

(rešpektujúc zásady formálnej logiky).Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
poukazuje na najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty starého otca v odvolaní.

12. K právnej stránke posudzovaného prípadu odvolací súd poukazuje na ust. § 25 ods. 5 ZoR, podľa
ktorého, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže

upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa použijú primerane.

13. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

14. Podľa citovaného ustanovenia sú blízkymi osobami vždy zo zákona príbuzní v priamom rade,
súrodenec a manžel. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť okolnosti tak na strane
maloletého dieťaťa: ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k danej blízkej osobe, ktorá ho nemá v
starostlivosti, teda aké sú citové väzby s tzv. blízkymi osobami, napríklad so starými rodičmi alebo so

súrodencami, ak kontakt a stretávanie sa s nimi nie sú prirodzeným a bežným prostriedkom upevňovania
a udržiavania ich vzťahov, ale sú obmedzované a minimalizované zásahom iných osôb, s ktorými dieťa
žije. Aj keď tieto osoby nemajú zákonné právo na styk s maloletým dieťaťom, ako je to v prípade
rodičov, v každom prípade súd musí skúmať, či takáto úprava je v záujme dieťaťa, či si to vyžadujú
pomery v konkrétnej rodine, či by nedošlo k citovej ujme a či by bol rozvoj dieťaťa najmä z citovej,

rozumovej a mravnej stránky ohrozený, pokiaľ by mu nebolo umožnené stretávať sa aj s týmito osobami.
Tiež je podstatné skúmať doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim; ako aj okolnosti na strane
rodičov, starých rodičov a pod. ako ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné
pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a príbuzného a podobne. Pojem záujem dieťaťa pritom
nemožno chápať zužujúco len ako záujem zdravia dieťaťa, ale čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je

predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie,
aby jeho vývoj a výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových a
fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho
práva.15. Je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné zväzky i s príbuznými a aby nebolo odtrhnuté od svojich
koreňov, pričom dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov,

ale i starých rodičov a prejaviť svoje city slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany rodiča.
Vždy však treba mať na zreteli, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti
týkajúcej sa detí. V záujme dieťaťa bude, aby sa mohlo stýkať s blízkymi osobami, ku ktorým prechováva
najmä citový vzťah a vzhľadom na pomery v rodine sa starým rodičom (iným blízkym osobám) styk
s dieťaťom neumožňuje, resp. priamo zabraňuje. Maloleté deti majú teda právo nielen na zachovanie

vzťahu so svojimi rodičmi, ale aj právo na zachovanie svojej totožnosti a rodinných zväzkov v súlade
so zákonom (článok 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa). Zároveň Dohovor o právach dieťaťa uznáva
aj zodpovednosť členov širšej rodiny dieťaťa pri zabezpečení orientácie dieťaťa a jeho usmerňovaní v
súlade s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami (článok 5 Dohovoru o právach dieťaťa). Súd môže upraviť
aj bez návrhu stretávanie blízkych osôb dieťaťa s dieťaťom pri splnení dvoch podmienok: je to potrebné
v záujme maloletého dieťaťa a vyžadujú si to pomery v rodine.

16. Právna úprava styku maloletého dieťaťa s blízkymi osobami plne rešpektuje ako prvoradé hľadisko
záujem dieťaťa, akceptuje, že dieťa môže mať ku svojím starým rodičom alebo iným príbuzným silné
citové väzby, keď tieto osoby mohli pomáhať pri jeho výchove už od malička a dieťa je na nich citovo
naviazané a prerušenie stykov s nimi by mohlo narušiť stabilitu výchovného prostredia, jeho duševný a

citový rozvoj. Súd zároveň musí vziať do úvahy okrem záujmu dieťaťa aj to, že podľa § 30 ods. 1 Zákona
o rodine majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa rodičia, ktorí majú právo vychovávať deti v zhode
s vlastným presvedčením (náboženským, filozofickým).

17. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 5 Základných zásad Zákona o

rodine inštitút styku medzi maloletým dieťaťom a jeho rodičmi a medzi maloletými deťmi a inými blízkymi
osobami nie je rovnaký. Zo zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že na styk s blízkymi osobami
sa ustanovenia o styku dieťaťa s rodičmi použijú len primerane.

18. Aj v Zákone o rodine základné zásady rodinného práva ustanovili kritériá najlepšieho záujmu dieťaťa,

ktorý je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu,
že čl. 5 Zákona o rodine príkladne uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní
záujmu maloletého dieťaťa a že na záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti
Zákona o rodine (napr. § 23, § 24, § 44, § 54, § 59), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr.
zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový zákon č. 176/2015

Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem
nebol doposiaľ definovaný a neboli stanovené ani jeho určujúce kritériá. Najlepší záujem dieťaťa je však
zároveň pojmom pružným a adaptabilným. Treba ho prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie
dotknutého dieťaťa alebo detí, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a potreby. Pri jednotlivých
rozhodnutiach je potrebné posúdiť najlepší záujem dieťaťa a určiť ho vo svetle špecifických okolností

situácie konkrétneho dieťaťa.

19. Vyhodnotenie podmienky pre styk blízkej osoby s maloletým dieťaťom, že si to vyžadujú pomery v
rodine, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno

rozhodnutie týkajúce sa úpravy styku maloletých s konkrétnymi blízkymi osobami je založené na riešení
čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/87/2017). Vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je
určenie, či si vyžadujú pomery v rodine určenie styku maloletého dieťaťa s blízkou osobou) sa ani
nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V tomto smere je dôvodné poukázať na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoR/9/2023, ktoré nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu
prax NS SR k riešenej právnej otázky, pretože v danom rozhodnutí najvyšší súd neriešil právnu otázku,
ktorá by sa týkala podmienok, za akých je možné upraviť styk blízkych osôb (starých rodičov) s
maloletými deťmi. Ani prípadná ustálená rozhodovacia prax súdov nižších inštancií netvorí ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

20. Odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
z 30.06.2021 sp. zn. 2Cdo/98/2021, v ktorom na otázku, či pri rozhodovaní o úprave styku blízkej
osoby s maloletými dieťaťom je alebo nie je rozhodujúce, či má toto dieťa s touto blízkou osobouvytvorené citové väzby a či absencia styku s touto osobou predstavovala pre dieťa ujmu vysvetlil, že
vyhodnotenie ne/existencie vzťahu, citovej väzby medzi dieťaťom a blízkou osobou, ako aj posúdenie,
či absencia styku medzi takýmito osobami môže predstavovať ujmu dieťaťa, je vždy výsledkom

posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp.
zn. 3CdoR/6/2024).

21. V intenciách uvedeného odvolací súd posudzoval prejednávanú vec s prihliadnutím na individuálne

okolnosti danej veci.

22. Pokiaľ ide právnu úpravu zakotvenú v ust. § 25 ods. 5 ZoR, odvolací súd uvádza, že ani v zákonom
predpokladaných prípadoch úpravy styku blízkych osôb (v predmetnom konaní navrhovateľ – starý otec)
s maloletým dieťaťom nemajú tieto osoby na rozdiel od rodiča právny nárok na súdnu úpravu styku
s maloletým dieťaťom. Tak v zmysle § 25 ods. 5 ZoR, ako aj v zmysle § 36 ods. 2 ZoR, súd môže

upraviť styk blízkej osoby s maloletým dieťaťom, ale nie z dôvodu, že by blízka osoba mala na to právny
nárok, a že by to bolo v jej záujme, ale výlučne len z dôvodu, že by takáto úprava styku bola v záujme
maloletého dieťaťa a vyžadovali by to pomery v rodine, pričom záujem maloletého dieťaťa by prevýšil
rodičovské práva rodičov. Uvedené v tomto konaní pred súdom prvej inštancie preukázané nebolo. V
danom prípade odvolací súd z tohto dôvodu nemohol ustáliť záujem maloletého na kontakte so starým

otcom v ním navrhovanej podobe.

23. Základným právom dieťaťa je žiť v bezpečnom a harmonickom prostredí a byť v starostlivosti
svojich rodičov, ktorých zodpovednosť, práva a povinnosti je súd povinný rešpektovať. Maloleté dieťa má
právo na zachovanie rodinných zväzkov a nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho

súkromného života, do života svojej rodiny, či domova. Rodičia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu
a vývoj dieťaťa a základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom záujem dieťaťa; rodičia majú
právo usmerňovať dieťa pri výchove a súd je povinný toto ich právo (a zároveň povinnosť) uznávať a
rešpektovať (z Dohovoru o právach dieťaťa čl. 3, 5, 8, 14, 16, 18 a 29). Sú to práve rodičia, ktorí majú
rodičovskú zodpovednosť v plnom rozsahu, zodpovedajú za vývoj a výchovu dieťaťa a práve právo

rodičov vykonávať starostlivosť o dieťa a vychovávať ho je ústavne chránené (čl. 32 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Rodičia sú teda oprávnení, ale
zároveň aj povinní vytvárať dieťaťu zdravé výchovné prostredie, sami zodpovedajú za vhodnosť použitia
výchovných metód ako aj to, s kým dieťa prichádza do styku a kto ho ovplyvňuje. Ochranou dieťaťa je
nutné v takomto prípade rozumieť aj ochranu harmonického prostredia, v ktorom vyrastá.

24. Pri stanovení stretávania maloletého dieťaťa s ďalšími príbuznými je treba starostlivo zvážiť
najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže byť oslabený, okrem iného aj z dôvodu existencie napätia,
konfliktu či vyhrotených vzťahov medzi rodičmi dieťaťa a ďalšími príbuznými, o ktorých stretávaniach je
rozhodované. Základným kritériom pri stanovení styku dieťaťa s ďalšími príbuznými je najlepší záujem

dieťaťa a i v dôvodovej správe k Dohovoru o styku s deťmi sa uvádza, že pokiaľ styk so širším
príbuzenstvom vedie k rodinnému napätiu, nemusí byť už styk v najlepšom záujme dieťaťa ( rozhodnutie
NS SR sp. zn. CdoR/13/2024, zo dňa 26.03.2025).

25. Odvolací argument otca založený na ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP znamená, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa

čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.26. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP znamená, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom

pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny
a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom,
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové

zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich
hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

27. Ako ďalší odvolací dôvod starý otec uviedol podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP.

28. Starým otcom nebol tento odvolací dôvod konkretizovaný, len formálne odkázal na dané

ustanovenie, avšak neuviedol o aké konkrétne procesné prostriedky by malo ísť, ani akým spôsobom
by ich prípadné uplatnenie mohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu súdu, preto táto jeho námietka zostala
iba v rovine všeobecného tvrdenia bez vecného obsahu.

29. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. h ) CSP sa týka nesprávneho právneho

posúdenia veci.

30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] sa

rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo

4/2009).

31.Kvyššieuvedenýmodvolacímdôvodomodvolacísúduvádza,žeichstarýotecbližšienešpecifikoval,
teda nekonkretizoval, len uviedol ich všeobecnú formuláciu, avšak po odvolacom prieskume je nutné
konštatovať, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol opodstatnený, pretože súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dospel k správnym skutkovým zisteniam, nebolo porušené právo
odvolateľa na spravodlivý proces, neboli porušené jeho procesné práva a vec bola náležite posúdená
aj po právnej stránke.

32. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ohľadne vzťahu maloletého k ďalším blízkym,

v danom prípade k starému otcovi rovnako mal za preukázané že k nemu nemá vytvorený žiadny vzťah,
nestretávali sa a nepozná ho. Rodinná situácia bola taká, že matka maloletého prerušila so starým
otcom (jej otcom) kontakt v jej veku pribl. 10 rokov, následne sa stretli len asi 3 krát po dosiahnutí
plnoletosti, ale vzťah nebol dobrý zo strany matky k nemu, došlo k úplnému prerušeniu kontaktov, čo
popisovala a zdôvodňovala matka v predmetnom konaní, ktorú podstatnú skutkovú okolnosť považoval

aj odvolací súd za významnú, a ktorá nezakladá relevantný dôvod na úpravu styku v záujme maloletého
s navrhovateľom – starým otcov rozhodnutím súdu. Záujem maloletého v zmysle Čl. 5 Zákona o rodine
nebude ohrozený tým, že styk starého otca s maloletým nebude upravený súdnym rozhodnutím, pretože
pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by maloletý starého otca postrádal, resp. že by
neprítomnosť starého otca mala na celkový vývoj maloletého negatívny dopad.

33. V danej veci nebol realizovaný výsluch maloletého, pričom vzhľadom na jeho útly vek (v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie 5 rokov) ani nebolo v tomto prípade nebolo potrebné realizovať
jeho výsluch, nakoľko jeho záujmy v tomto prípade obhajujú tak rodičia maloletého, ako aj procesný
opatrovník a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nezistil nedostatky v starostlivosti o

maloletého. Zistenie názoru maloletého by bolo je nadbytočné, pretože súd prvej inštancie, ani odvolací
súd nepochybuje o tom, že medzi starým otcom a maloletým neexistuje vzájomný vzťah, preukázateľne
je výrazný negatívny postoj matky ku starému otcovi, prameniaci z minulosti, z čias, kedy sa starý otec
mal možnosť podieľať na výchove matky v rámci stretávania sa, avšak matka nadobudla k svojmu otcoviodmietavý postoj z dôvodu negatívneho sa vyjadrovania na osobu jej matky, vnímala jeho správanie
sa k nej negatívne. V danom prípade neprináležalo odvolaciemu súdu vyhodnocovať hodnovernosť
a objektívnosť týchto vyjadrení a postoja matky ku starému otcovi, preukázateľne však je u matky dieťaťa

odmietavý postoj ku starému otcovi, vážne narušenie ich rodinných vzťahov, čo nebolo spochybňované
ani starým otcom.

34. Bez povšimnutia nezostáva ani okolnosť, že starý otec, ktorý síce dokladal správy, ktoré priebežne
zasielal,nimichcelpreukazovaťistýzáujemomaloletého,napriekuvedenémuaktuálnejeužmaloletývo

veku 6 rokov, pričom za túto nie krátku dobu nemá vedomosť o existencii starého otca z matkinej strany,
čo nepochybne nemohlo viesť k vytvoreniu potrebného vzťahu k nemu, ale navyše táto doba je pomerne
dlhá na to, aby nebolo dôvodné konštatovať, že starý otec nevyvíjal dostatočný záujem o svojho vnuka
a snahu o reparáciu vzťahov s jeho rodičmi, najmä s matkou dieťaťa. Ani zaslaná textová správa starým
otcom matke ako reakcia na oznámenie mu matkou dieťaťa narodenie vnuka, nebola vzhľadom na jej
obsah vhodná a už vôbec nebola krokom k obnoveniu a urovnaniu narušených rodinných vzťahov.

35. Starý otec na jednej strane deklaruje, že styk s maloletým nechce vynucovať, teda nechce konať
násilne, avšak jeho postoj v konaní, vzhľadom na deklarovaný postoj rodičov, ktorí jednoznačne
odmietajú styk maloletého s ním, a aj vzhľadom na zistené skutkové okolnosti, nedôvodne trval na
podanom návrhu, neuvedomujúc si danú situáciu spočívajúcu vo vážne narušených rodinných vzťahoch

medzi ním a najmä matkou maloletého, pričom nepochybne pre tento odmietavý postoj matky ho nemá
záujem zahrnúť do života svojho dieťaťa, čo nebolo ani spochybnené, ale je jednoznačné, že pokiaľ
by sa maloletý stretával so starým otcom proti vôli svojich rodičov, uvedené by nemalo pozitívny vplyv
na celkovú rodinnú situáciu a nemožno spochybňovať, že by to pôsobilo na matku dieťaťa stresujúco,
keďže proti jej vôli by sa jej dieťa malo stretávať síce s blízkym príbuzným – so starým otcom, ku ktorému

prezentovala niekoľko rokov negatívny a odmietavý postoj. Polemika starého otca o možnom strese
z realizovania styku jej dieťaťa o osobou, ktorú nevníma pozitívne preto nie je na mieste.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu, napriek tomu, že starý otec poukazoval na právnu úpravu možného
nároku blízkej osoby o styk s maloletým dieťaťom, v danom prípade nebola splnená ani jedna

z podmienok pre túto úpravu, a to záujem maloletého, ako aj pomery v rodine, pričom v danom prípade
sú to pomery spočívajúce v narušených vzťahoch medzi rodičmi maloletého a starým otcom, najmä
medzi matkou dieťaťa a starým otcom, čo nebolo ani sporné, pričom starým otcom deklarovaný údajný
záujem o matku dieťaťa v minulosti, čoho dôkazom malo byť niekoľko súdnych rozhodnutí, je v tomto
štádiu konania a za aktuálnej situácie absolútne irelevantný, keď nepochybne po dosiahnutí plnoletosti

bez ohľadu na predchádzajúce súdne rozhodnutia mal možnosť starý otec matku dieťaťa, teda svoju
dcéru kontaktovať, vyvíjať snahu o obnovenie vzťahu s ňou, vysvetlenie si situácie, avšak jeho pasivita
nepochybne viedla k absolútnemu odcudzeniu sa matky od starého otca, ktorého už nepovažuje za
súčasť svojho života, avšak po niekoľkých rokoch sa starý otec zrazu uvedomí, že má vnuka a dožaduje
sa stretávania s ním, čo vyznieva úplne nekomfortne z pohľadu stability a rodinného pokoja dieťaťa

a jeho rodičov.

37. Pokiaľ sa starý otec vyjadroval o svojej snahe a vôli ohľadne udržiavania kontaktu s matkou
dieťaťa ako so svojou dcérou, uvedené nevyznieva presvedčivo, keď niekoľko rokov o nej nemal žiadnu
vedomosť a nebol s ňou vôbec v kontakte, minimálne ide o obdobie po dosiahnutí jej plnoletosti, pričom

k narodeniu maloletého došlo v jej veku takmer 31 rokov, teda je tu niekoľko rokov vákuum ohľadne
kontaktu medzi starým otcom a matkou maloletého, čo nepochybne viedlo k vyčleneniu jeho osoby zo
života matky dieťaťa.

38.Odvolacísúdsúhlasístvrdenímstaréhootca,žemaloletédieťanemábyťzaťahovanédozbytočných

a emotívne vyhrotených sporov, a že by malo dôjsť k optimalizácii rodinných vzťahov na normálnu
úroveň, uvedené však za týchto skutkových okolností nie je možné, keďže to vyplýva jednoznačne
z odmietavého postoja rodičov dieťaťa vo vzťahu k starému otcovi. Tento argument starého otca však
neobstojí z hľadiska dôvodnosti ním uplatňovaného nároku.

39. V živote dieťaťa majú prvoradú úlohu jeho rodičia, ich právo na výchovu dieťaťa je nadradené právu
ostatných príbuzných podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa a stretávaní sa s ním, preto pri danej
skutkovej situácii prejednávanej veci nie je vôbec opodstatnené, aby bol styk starého otca s maloletým
upravený. Vynucovanie styku s maloletým zo strany starého otca nebolo opodstatnené, pretože si tonevyžaduje záujem dieťaťa, ani pomery v rodine. V odvolacej argumentácii starého otca chýbajú také
skutkové a právne argumenty, ktoré by relevantne spochybnili napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

40. Predpoklady dané podľa zmysle § 25 ods. 5 ZoR, ako aj v zmysle § 36 ods. 2 ZoR však neboli
naplnené, preto odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a podľa § 387
ods. 1 CSP ho potvrdil.

41. V ďalšom odvolací súd dodáva, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj

nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a

podobne).

42. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 52 CMP,
a preto rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1 000,- eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o
zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho

odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).