Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323011011
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323011011.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr.
Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin porušovanie
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
j) Trestného zákona v súbehu s prečinom nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom

dňa 16.decembra 2025 v Trnave, prejednal odvolanie obžalovaného A. B. a Okresnej prokuratúry
Galanta, podané proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 05.03.2025, sp.zn.11T/63/2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania okresného prokurátora a obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. za vinného z prečinu nebezpečné

vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a)
Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

dňa 08.04.2023 v čase okolo 01.05 hod. v obci D. na adrese E. XXX/X vošiel cez otvorenú bránku v plote
na pozemok rodinného domu, následne cez otvorené neuzamknuté dvere vošiel do samostatne stojacej
prístavby rodinného domu, nachádzajúcej sa na tom istom pozemku, naľavo od rodinného domu, kde
žije poškodená F. B., ku ktorej pristúpil a s nožom v ruke sa jej vyhrážal, že ju poreže, pričom s nožom
v ruke bodol do mobilného telefónu zn. Huawei pro 30 lite, ktorý mala poškodená F. B. položený na
stole v miestnosti, kedy následne na miesto prišiel otec poškodenej G. B., ktorý cez otvorené okno,

nachádzajúce sa vedľa vstupných dverí, spozoroval obžalovaného a vyzval ho, aby odtiaľ odišiel, na čo
obžalovaný cez otvorené okno vyliezol a odišiel, čím u poškodenej F. B. vzbudil dôvodnú obavu o jej
život a zdravie a spôsobil jej škodu na vyššie uvedenom mobilnom telefóne vo výške 80,- eur,

Za to mu uložil (,,citácia“) :

Podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 37
písm. m) Trestného zákona, všetko Trestného zákona účinného od 06.08.2024, na trest odňatia slobody
v trvaní 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa na výkon uloženého trestu
odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l.328-342 spisu.Po vyhlásení napadnutého rozsudku si obžalovaný ponechal lehotu na podanie odvolania ( č.l.327
spisu). Prokurátor ihneď po vyhlásení rozsudku podal odvolanie do výroku o vine a treste a proti konaniu,

ktoré rozsudku predchádzalo v neprospech obžalovaného ( č.l.327 spisu). V zákonom stanovenej
lehote podaním zo dňa 05.03.2025 ( č.l.343 spisu) doručeným okresnému súdu dňa 14.03.2025 podal
odvolanie proti rozsudku okresného súdu čo do výroku o vine a treste obžalovaný prostredníctvom
svojho obhajcu. Do verejného zasadnutia krajského súdu však podané odvolanie bližšie písomne
neodôvodnil.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajkyne zo dňa 02.07.2025 po
úvodnej rekapitulácii rozsudku prvého stupňa uviedol ( ,,skrátene“) že :
- z vykonaného dokazovania nemožno jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností urobiť ohľadne
skutkovéhostavuzáver,žesaskutokstaltak,akojeuvedenývobžalobnomnávrhuokresnejprokuratúry,
nakoľko súd nemohol ustáliť ktoré výpovede 2 kľúčových svedkov a to poškodenej F. B. a svedkyne
H. I. sú pravdivé a to pre podstatné rozpory, ktoré sa nedali odstrániť ani po vykonaní opätovného

dokazovania po vrátení veci na prvostupňový súd, preto súd nemohol dospieť k jednoznačnému záveru,
že sa stal skutok uvedený v obžalobnom návrhu,
- napriek vykonanému dokazovaniu súd nemohol dospieť k jednoznačnému a ucelenému názoru
prostému akýchkoľvek pochybností, že obžalovaný spáchal trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu,
dokazovaním vznesené pochybnosti je súd povinný vyhodnocovať v prospech obžalovaného v zmysle

zásady in dubio pro reo.
-podľanázoruobhajobyniejemožnéustáliťnazákladevykonanéhodokazovaniazáver,akotoskutočne
bolo dňa 8.4.2023 v čase okolo 1,05 hod v obci D., a čo sa reálne v daný deň stalo, vychádzajúc
z výpovede svedkyne – poškodenej vykonanej na hlavnom pojednávaní, kedy táto uviedla ,,Pokiaľ ide
o ten moment, bála sa, nikdy človek nevie, ale zároveň vedela, že obžalovaný nič nespraví. 23 rokov

boli spolu, majú spolu dcéru, nerobil nič konkrétne na naplnenie vyhrážok“. V ten večer bola svedkyňa
poškodená pod vplyvom drog pervitínu, dnes ho však už neberie, zmenila život, pokiaľ išlo o ten večer,
išlo o bežnú mileneckú hádku. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa H. I., ktorá v rámci svojho výsluchu
uviedla ,,Pokiaľ ide o ten nožík, bol to taký malý červený nožík na kľúči, čepeľ, noža, svedkyňa nevidela
bola vo vedľajšej izbe, v ten večer nevolala nikomu, ale písala pani B. st., že nech idú dovnútra, písala

preto, lebo sa hádal obžalovaný s poškodenou. S tým nožíkom obžalovaný nerobil nič, len s ním pichol
do mobilu poškodenej, ktorý ležal na stole. Nebola to intenzívnejšia hádka medzi nimi, ale predsa len
písala matke poškodenej, lebo sa svedkyňa zľakla. Ten nôž obžalovaného nevidela, mal ho na kľúči
vo vrecku. Potom ho vybral z vrecka, vtedy ho videla. Bol to malý nožík, nevie už povedať, koľko času
ubehlo, odkedy obžalovaný vošiel dnu, ale až pokiaľ vybral ten nožík. Svedkyňa nevie, prečo vybral ten

nožík. Nevie, prečo pichol do mobilu. Hádali sa, on rozbil telefón, hádali sa kvôli kľučke alebo niečo
také. Nebola to veľká hádka, viac k tomu svedkyňa nevie povedať. Osobne sa nebála, že by v tej situácii
mohlo k niečomu dôjsť. Nepočula žiadne vyhrážky zo strany obžalovaného voči poškodenej a to ani v
rómskom jazyku. Po pichnutí do mobilu sa už neudialo nič, on jej nechcel ublížiť.“
- z výpovede poškodenej, ako aj svedkov vyplynulo, že išlo o bežný spôsob súžitia poškodenej

a obžalovaného, pričom poškodená vedela, že obžalovaný by jej nikdy neublíži, teda intenzita jeho
vyhrážania podľa názory obhajoby nenaplnila takú mieru, ktorá by u poškodenej reálne vzbudila obavu
o jej život a zdravie.

V závere navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho

spisového materiálu v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj v zmysle § 321 ods. 1 písm. a),
b), c), d) a e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol alebo aby
sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že obžalovaného v zmysle § 285 písm. a)
Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby.

Prokurátorka okresnej prokuratúry v písomnom odôvodnení odvolania uviedla ( č.l.348-350 spisu),
že odvolanie podala v neprospech obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine a treste. Po úvodnej
rekapitulácii rozsudku okresného súdu a zrušujú-ceho rozhodnutia krajského súdu (,,skrátene“) uviedla,
že s rozhodnutím súdu nie je možné sa stotožniť z nasledovných dôvodov:

- počas dokazovania, v čase po uznesení krajského súdu bolo evidentné, že tak poškodená F. B., po
zákonnom poučení a pod svedeckou prísahou pred súdom, vypovedala dňa 05.03.2025 odlišne ako v
prípravnom konaní a podstatne upravila aj výpoveď z hlavného pojednávania zo dňa 17.10.2023. Pokiaľ
v prípravnom konaní poškodená uvádzala, že obvineného A. B. z mobilu nevolala, že mu potom, akoprišiel, hovorila, nech ide domov a stará sa o svoju ženu, že ku nej obvinený chodil na silu, na hlavnom
pojednávaní dňa 17.10.2023 vypovedala, že došiel, lebo mu telefonicky volala, ale nepovedala, kedy
má dôjsť a keď došiel, bola uzrozumená s tým, že príde, a na hlavnom pojednávaní dňa 05.03.2025

vypovedala, že koľkokrát bol u nej tak, že to tajila, ale aj deti ho zvykli vidieť, aj jej rodičia o tom vedeli,
ale tvárili sa, že to nevedia, nakoľko s ním bola 15 rokov. V ďalšej časti výpovede povedala, že prišiel
otec a vyzval ho, aby išiel preč, čomu ona nerozumela, keď inokedy ho tam trpeli.
- uvedená výpoveď poškodenej nekorešponduje s výpoveďou svedka - poškodeného G. B., ktorý v
prípravnom konaní tvrdil, že niekedy vo večerných hodinách, kedy už spal, ho zobudila jeho družka F. s

tým, že ju H. I. prezvonila. Hneď vyšiel von za F., prišiel k miestnosti a skúšal otvoriť dvere, ale tie boli
zamknuté. Prešiel k oknu, ktoré sa nachádza vedľa dverí, naľavo a tam cez okno uvidel stáť vo vnútri
A. B.. Ako ho zbadal, tak sa stiahol za dvere, hneď mu povedal, že: „Vypadni okamžite odtiaľto, inak
zavolám políciu". On na to nereagoval. Na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2023 svedok - poškodený
G. B. vypovedal, že cez pootvorené okno počul hádku, kričali na seba jeden po druhom a povedal
obžalovanému: „Čo tu robíš, chod preč, lebo zavolám políciu". Na otázku obhajcu svedok - poškodený

potvrdil, že nechcel, aby k nemu chodil, nedal mu súhlas. Táto výpoveď svedka - poškodeného svedčí
jednoznačneotom,ževminulostibolobžalovaný„vyhodený"zpriestorovdomustým,žeobžalovanému
zakázal k nim chodiť. Zákaz sa zaiste vzťahoval nielen na jeho dom, ale aj na príbytok jeho dcéry -
svedkyne - poškodenej F. B., nachádzajúci sa bezprostredne vedľa jeho domu. Obžalovaný A. B. si
bol vedomý zákazu vstupu do obydlia svedka - poškodeného G. B., pričom ak by obžalovaný prišiel

do obydlia F. B. s jej predchádzajúcim súhlasom, nebol by vznikol dôvod telefonicky kontaktovať a
zobúdzať v nočných hodinách jej otca svedka - poškodeného G. B., ktorý bol privolaný na miesto činu.
Celkové správanie sa obžalovaného A. B. napovedá tomu, že najprv vošiel neoprávnene do priestoru
obydlia svedka – poškodeného G. B., jeho družky F. B. a dcéry G. J. (zo zadnej časti domu, kde
je záhrada k ulici B., cez pletivový plot, v ktorom boli diery, cez ktoré sa dalo prejsť na pozemok) a

následnevošielneoprávnenedopríbytkujehodcérysvedkyne-poškodenejF.B..Uvedenéjednoznačne
korešponduje so správaním sa obžalovaného A. B., ktorý potom ako zbadal svedka - poškodeného
G. B. sa stiahol za dvere a do príchodu polície z miesta činu ušiel. Toto jeho konanie je v príkrom
rozpore s pozmenenou výpoveďou svedka - poškodeného F. B., nakoľko ak by ho k sebe predtým
volala, resp. ak by mal od svedkyne poškodenej F. B. súhlas k vstupu do obydlia, bolo by v jeho záujme

na mieste činu zotrvať a danú situáciu, resp. nedorozumenie po príchode polície vysvetliť a doriešiť.
Zároveň to, že obvinený nemal súhlas na vstup do obydlia a ani na dvor svedčí aj výpoveď poškodenej
F. B. z prípravného konania, ktorá bola učinená s menším časovým odstupom od spáchania skutku
ako následne čiastočne pozmenené výpovede na hlavnom pojednávaní, pričom práve táto výpoveď
korešpondovala aj s ostatnými vo veci zadováženými dôkazmi.

- s ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu a nestotožnením sa s právnou kvalifikáciou skutku ako
prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písmeno j) Trestného zákona a jeho vypustením z obžaloby, sa uvedená
okolnosť premieta aj do výroku o treste rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 11T/63/2023 zo
dňa 05.03.2025, ktorý je preto nezákonný, nesprávne uložený a jednoznačne ho treba považovať za

nedostatočný.

V závere navrhla, aby Krajský súd Trnava zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta, sp.zn. 11T/63/2023
zo dňa 05.03.2025 v časti výroku o vine a treste a s poukazom na § 322 ods. 1 Trestného poriadku
sám vo veci rozhodol, keďže skutkový stav v napadnutom rozsudku bol správne zistený, a tak zabránil

porušovaniu ústavného práva obžalovaného na skončenie veci v primeranej lehote a na spravodlivý
proces podľa ČI. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudský práv a slobôd.

Konanie na odvolacom súde

Podľa § 317 Trestného poriadku:
(1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

(2) Ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a
odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o
treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.(3) Ak bola odvolaním napadnutá časť rozsudku týkajúca sa len niektorej z viacerých ;osôb, o ktorých
bolo rozhodnuté tým istým rozsudkom, preskúma odvolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozsudku a
predchádzajúceho konania, ktorá sa týka tejto osoby.

Krajský súd ako odvolací súd (,,ďalej len odvolací súd“) skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť
podľa § 317 Trestného poriadku bol povinný skúmať, či odvolanie obžalovaného/prokurátora bolo
podané včas (§ 309 Trestného poriadku), či ho podala oprávnená osoba (§ 307, § 308 Trestného
poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania
(§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či neboli podané proti výroku proti ktorému nie je prípustné

(§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4 Trestného poriadku). Odvolací súd preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku a dospel k záveru, že odvolania prokurátora a
obžalovaného nie sú dôvodné, preto boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 319 Trestného
poriadku.
Odvolací súd za účelom prejednania odvolania obžalovaného/prokurátora vykonal verejné zasadnutie
prostredníctvom videokonferenčného zariadenia podľa § 61b Trestného poriadku v prítomnosti

prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného A. B., ktorý upovedomenie o termíne verejného
zasadnutia prevzal dňa 10.11.2025, obhajkyne obžalovaného JUDr. Nadeždy Boľovej, upovedomenie
prevzala dňa 11.11.2025. Na verejnom zasadnutí prokurátor ako aj obžalovaný zotrvali na podanom
odvolaní. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním prokurátora,
odvolaním obžalovaného, ktoré predniesla obhajkyňa obžalovaného, a podstatným obsahom spisu.

Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu uviedol, že v plnom rozsahu
poukazuje na odôvodnenie odvolania Okresnej prokuratúry Galanta sp.zn.2Pv12/23/2202-55 zo dňa
15.04.2025, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje a poukazuje na neho, preto navrhuje podľa § 321
ods.1 písm. a/,b/,c/,e/ Tr. poriadku vec vrátiť súdu I. stupňa alt. ak bude odvolací súd toho názoru, že
rozhodnutie môže spraviť na podklade skutkového zistenia I. stupňového súdu, aby krajský súd rozhodol

tak, že obžalovaného uzná za vinného v zmysle obžaloby.

Obhajkyňa obžalovaného poukázala na prednesené odvolanie a vzdala sa práva na konečný návrh.

Obžalovaný A. B. bez vyjadrenia.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd
zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že :

· prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta podala dňa 07.09.2023 obžalobu č. 2 Pv 162/23/2202 - 22

zo dňa 05.09.2023 (ďalej len ,,obžaloba“) na obžalovaného pre prečin porušovanie domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona v súbehu s prečinom nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného
v prípravnom konaní a aplikujúc príslušné ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku.

· okresný súd vo veci rozhodol najskôr trestným rozkazom (č.l.184 až 186), ktorým uznal obžalovaného
za vinného v zmysle podanej obžaloby. Procesné strany (obhajoba, obžaloba) podali odpor (č. l. 179).
Následne okresný súd prejednal vec na hlavnom pojednávaní, kedy na termíne hlavného pojednávania
dňa 17.10.2023 vyhlásil rozsudok, ktorým obžalovaného z dôvodu podľa § 285 písm. a) Trestného

poriadku spod obžaloby oslobodil (č. l. 222 až 226) pretože podľa názoru okresného súdu nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.

Odvolací súd na základe odvolania podaného okresnou prokuratúrou uznesením zo dňa 12.03.2024 sp.
zn. 3To/2/2024 - 240 (č. l. 240 až 245) predmetný rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil

a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa záverov odvolacieho súdu (zostručnené)

- súd prvého stupňa nesprávne a v rozpore so zákonom vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel

k nesprávnym právnym záverom. V rámci postupu svojho konania sa súd prvého stupňa dôsledne
neriadil vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, keď na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nevysporiadal sa pritom ani so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil absolútne jednostranne, výlučne v prospechobžalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku fakticky absentujú podstatné právne úvahy, z
ktorých by bolo zrejmé, akým spôsobom okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, resp. z akého dôvodu
ich vyhodnotil len v prospech obžalovaného. Z tohto uhla pohľadu hodnotenia je napadnutý rozsudok

arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
- súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dôsledne a zákonom predpokladaným spôsobom neustálil, či
sa žalovaný skutok stal (t. j. či obžalovaný vstúpil do obydlia poškodenej s jej súhlasom alebo bez jej
súhlasu, či sa jej vyhrážal s nožom v ruke atď.), a to s ohľadom na zmeny vo výpovediach poškodenej
a svedkyne H. I. v kontexte ustálenia vierohodnosti a pravdivosti výpovedí poškodenej (ktorá bola

navyše prítomná v pojednávacej miestnosti pri čítaní výpovede obžalovaného z prípravného konania)
a svedkyne H. I. k otázke protiprávneho vstupu obžalovaného do obydlia a k ne/vyhrážaniu sa z jeho
strany poškodenej, a to s nožom alebo bez; prvostupňový súd v danom prípade dospel k nejasným a
neúplným skutkovým i právnym zisteniam, keďže sa dostatočne nevysporiadal so všetkými vykonanými
dôkazmi, a to najmä pokiaľ ide o výpovede poškodenej a menovanej priamej svedkyne.

Odvolací súd uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie o (i) dopočutie svedkyne H. I., predovšetkým
za účelom objasnenia jej rozporných tvrdení ohľadom noža, tiež o (ii) konfrontácie obžalovaného s
poškodenou a svedkyňou H. I., kedy dal odvolací súd na úvahu súdu prvého stupňa potrebu možného
doplnenia dokazovania o (iii) výsluch poškodenej F. B. D., aby táto výpoveď dotvorila obraz o stíhanej
trestnej činnosti práve v kontexte inkriminovaného zmeškaného hovoru od svedkyne H. I., a tiež (iv)

obstaranie dôkazov v podobe údajov od poskytovateľa telekomunikačnej prevádzky, ktoré môžu prispieť
k objasneniu skutkových okolností, najmä by objasnili, či poškodená volala obžalovaného k sebe a či
svedkyňa H. I. „prezváňala“ poškodenú F. B. st. v inkriminovanom čase.

Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný

súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom,
keď po zrušujúcom uznesení postupoval v intenciách záväzných pokynov odvolacieho súdu, vykonal
doplnenie dokazovania v potrebnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu veci nevyhnutného
pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia, zmyslom
ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne v súlade s ustanovením § 2 ods.

12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.
Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,

akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil,
keď rozhodol o uznaní viny obžalovaného zo skutku, pre ktorý bol postavený pred súd.
Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza
zo skutkového stavu, ako bol tento zistený okresným súdom na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd

nemá podstatné výhrady a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v značnej miere osvojuje
a v podrobnostiach na neho poukazuje.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,

ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 2/2018
z 23.01.2018).
K výroku o vine
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonnýmspôsobom,akoajdôkazyprípustnépodľa§119ods.5podľasvojhovnútornéhopresvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného,
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného

zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je uvedený vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplynul nepochybný záver o tom,
žeobžalovanývstúpildosamostatnestojacejprístavbyrodinnéhodomu,kdežijepoškodená,potom,ako
k nej pristúpil s nožom v ruke, sa jej vyhrážal, že ju poreže, pričom s nožom v ruke bodol do mobilného

telefónu zn. Huawei pro 30 lite, ktorý mala poškodená položený na stole. Žiadny z vykonaných dôkazov
nespochybnil priebeh skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel
k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.
Inak povedané, vina obžalovaného bola preukázaná najmä výpoveďou poškodenej F. B. (z prípravného
konania), v ktorej uviedla, že obžalovaný sa jej vyhrážal, že ju podreže a s nožíkom v ruke poškodil jej
mobilný telefón, podporenou výpoveďou svedkyne H. I. (rovnako výpoveďou z prípravného konania),

v ktorej vypovedala, že poškodená sa obžalovaného veľmi bojí a obžalovaný pichol nožom do mobilu, a
nepriamymi okolnosťami zistenými z výpovedí rodičov poškodenej G. B. a F. B. st. uvedenými podrobne
na str.4 a 5 napadnutého rozsudku. Najmä z výpovede svedka G. B. vyplynulo, že počul hádku, kričali
na seba a svoju dcéru – poškodenú videl cez okno uplakanú, povedala, že sa bojí, celá sa triasla
a sama mu povedala, že obžalovaný mal v ruke nôž, rozbil jej telefón a vyhrážal sa jej s nožom v ruke.

Skutkové okolnosti preukazujú nielen existenciu nožíka, ale aj jeho využitie spôsobom, ktorý zvyšoval
naliehavosť hrozby (poškodenie mobilu), pričom poškodená aj svedkyňa pripustili nožík ako súčasť
situácie. Sám obžalovaný v rámci konfrontácie pripustil, že „maličký nožík“ mal, hoci ho bagatelizoval.
Takáto bagatelizácia však nemá právny význam, keďže aj takáto vec je „zbraňou“ v zmysle § 122 ods.
3 Tr. zák., ak je spôsobilá urobiť útok proti telu dôraznejším, čo v danom prípade preukazuje zabodnutie

noža do mobilného telefónu. S odôvodnením preukázania viny obžalovaného sa podrobným spôsobom
zaoberal súd prvého stupňa na str.11 rozsudku, na ktoré odvolací súd bez duplicitného zopakovania
poukazuje.
Z uvedeného rovnako odvolaciemu súdu vyplynulo, že obžalovaný sa poškodenej vyhrážal „porezaním“
pri manipulácii s nožíkom na kľúčoch a následne nožíkom poškodil mobilný telefón, pričom v kontexte ich

konfliktnej dynamiky a predchádzajúceho správania sa táto hrozba javila ako spôsobilá vzbudiť dôvodnú
obavu.
Napriek tomu, že poškodená v neskorších výpovediach pred súdom intenzitu skutku zmierňovala,
základné skutkové okolnosti – existencia vyhrážok, prítomnosť nožíka a poškodenie mobilu – potvrdila aj
na hlavnom pojednávaní, preto okresný súd správne vyhodnotil tieto neskoršie výpovede ako čiastočne

motivované osobným vzťahom k obžalovanému a odstupom času od skutku, pričom im nepriznal takú
dôkaznú váhu, aby spochybnili jej skoršiu výpoveď, ktorá bola podporená ďalšími dôkazmi. Odvolací
súd je toho názoru, že zmena výpovede poškodenej v partnerských konfliktoch sama osebe neznamená
jej nedôveryhodnosť, pokiaľ podstatné skutkové okolnosti zostávajú zachované.
Rovnako správne vyhodnotil okresný súd výpoveď svedkyne H. I. ako podporný dôkaz, aj keď svedkyňa

v jednotlivých výpovediach rozdielne hodnotila intenzitu konfliktu, v podstatných častiach však potvrdila
prítomnosť nožíka a poškodenie mobilného telefónu obžalovaným. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom okresného súdu, že tieto rozpory nemajú zásadný význam, keďže sa netýkajú samotnej
existencie skutku, ale jeho subjektívneho vnímania.
Výpovede rodičov poškodenej okresný súd správne hodnotil ako nepriame dôkazy, ktoré objektivizujú

bezprostredný stav poškodenej po skutku (rozrušenie, strach), a teda podporujú záver o existencii
dôvodnej obavy na strane poškodenej. Odvolací súd zdôrazňuje, že nepriame dôkazy majú rovnakú
dôkaznú hodnotu ako priame dôkazy, pokiaľ zapadajú do uceleného dôkazného reťazca, čo je daný
prípad.
Pokiaľ ide o výpoveď obžalovaného, tak jeho výpoveď rovnako aj odvolací súd posúdil ako obhajobu,

ktorá zostala v podstatných bodoch osamotená. Obžalovaný síce bagatelizoval význam nožíka a
popieral vyhrážky, avšak priznal jeho prítomnosť, pričom jeho tvrdenia neboli podporené ďalšími
dôkazmi. Samotné popieranie viny preto nemohlo viesť k vzniku rozumných pochybností o skutkovom
stave.
Námietky obžalovaného smerujúce k tomu, že išlo len o „partnerskú hádku“ alebo že nožík nemal

nebezpečný charakter, nemajú právny význam. Pre naplnenie skutkovej podstaty § 360 Trestného
zákona sa nevyžaduje, aby páchateľ reálne zamýšľal vyhrážky uskutočniť, ale postačuje, že jeho
konanie bolo objektívne spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, čo bolo v tomto prípade splnené.Ďalšie odvolacie námietky obžalovaného predstavujú iba polemiku s hodnotením dôkazov okresným
súdom, bez poukazu na konkrétne porušenie zákona alebo logické pochybenie. Takéto odvolacie
námietky nemôžu byť dôvodom na zásah odvolacieho súdu.

Odvolací súd k odvolacej námietke obhajoby, že v prípade obžalovaného by mala byť použitá zásada „in
dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), uvádza, že s takou námietkou nesúhlasí.
Použitie spomínanej zásady vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, teda prichádza do
úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po
vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu

skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce
spravodlivé rozhodnutie. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok netrpí žiadnou právnou
chybou, v ktorej obžalovaný videl nesprávne právne posúdenie skutku (podľa neho predmetný trestný
čin nespáchal, a preto mal byť spod obžaloby oslobodený). Z hľadiska vyššie uvedených získaných
priamych a nepriamych dôkazov je podľa názoru odvolacieho súdu preto možné bez akýchkoľvek
dôvodných pochybností mať za preukázané, že sa skutok stal práve tak, ako je z hľadiska spôsobu

a rozsahu opísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Takéto dôkazy (výpovede poškodených,
svedkov) v spojení s listinnými dôkazmi odvolací súd považuje za dostatočné na vyslovenie záveru o
vine obžalovaného A. B..
K právnej kvalifikácii skutku
Podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona sa trestného činu dopustí ten, kto sa inému vyhráža smrťou alebo

ťažkou ujmou na zdraví takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, pričom podľa ods. 2
písm. a) ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu, ak je čin spáchaný závažnejším spôsobom konania -
so zbraňou.
Zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, jednoznačne vyplýva
naplnenie všetkých zákonných znakov uvedeného trestného činu.

a) K objektívnej stránke
Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva vo vyhrážke smrťou alebo ťažkou ujmou na zdraví,
ktorá je spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Nevyžaduje sa, aby páchateľ mal v úmysle vyhrážku reálne
uskutočniť, ani aby k následku skutočne došlo.
V posudzovanej veci bolo preukázané, že obžalovaný sa poškodenej vyhrážal porezaním, pričom

manipuloval s nožíkom a na zdôraznenie vyhrážky poškodil jej mobilný telefón. Takéto konanie
objektívne presahuje rámec bežnej slovnej hádky a je spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu o život alebo
zdravie poškodeného, najmä ak je spojené s demonštratívnym použitím predmetu schopného ublížiť.
Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodná obava sa posudzuje objektívne, a to s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu, osobu páchateľa, jeho predchádzajúce správanie vo vzťahu k poškodenej a spôsob,

akým bola vyhrážka prezentovaná. Skutočnosť, že poškodená neskôr vyjadrovala presvedčenie, že
obžalovaný by jej „reálne neublížil“, nie je právne rozhodujúca, pokiaľ samotná vyhrážka bola objektívne
spôsobilá takúto obavu vyvolať.
b) K použitiu zbrane
Podľa § 122 ods. 3 Trestného zákona sa zbraňou rozumie aj vec, ktorou možno urobiť útok proti telu

dôraznejším. Nožík, aj malých rozmerov, túto definíciu napĺňa.
Zo skutkových zistení vyplýva, že obžalovaný mal nožík pri sebe, manipuloval s ním v bezprostrednej
blízkosti poškodenej a použil ho na poškodenie jej mobilného telefónu. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom okresného súdu, že nejde o náhodnú alebo bezvýznamnú okolnosť, ale o konanie, ktoré
zvyšovalo vážnosť vyhrážky a jej zastrašujúci charakter.

Argumentácia obžalovaného, že nožík považoval za „hračku“, je právne irelevantná, keďže rozhodujúce
je objektívne posúdenie spôsobilosti predmetu ublížiť, nie subjektívne hodnotenie páchateľa.
c) K subjektívnej stránke
Zavinenie obžalovaného bolo správne posúdené ako úmyselné. Obžalovaný si musel byť vedomý,
že vyhrážky porezaním spojené s manipuláciou s nožíkom sú spôsobilé vyvolať strach, a bol s tým

minimálne uzrozumený. Nevyžaduje sa úmysel vyhrážku uskutočniť, postačuje úmyselné vyhrážanie
sa ako také.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo dokazovaním bez rozumných pochybností preukázané, že
obžalovaný naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a okresný súd preto rozhodol o jeho vine správne.

K nenaplneniu skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona
Podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona sa trestného činu dopustí ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia
iného alebo tam neoprávnene zotrvá. Základným znakom tohto trestného činu je neoprávnenosť vstupu
alebo zotrvania, ktorá musí byť daná objektívne aj subjektívne.a) K objektívnej stránke
Zo skutkových zistení okresného súdu vyplýva, že obžalovaný sa v inkriminovanom čase nachádzal v
obydlí poškodenej v kontexte dlhodobého partnerského vzťahu, pričom jeho prítomnosť v obydlí bola

v minulosti opakovane tolerovaná a poškodená ho v iných prípadoch sama pozývala. Rovnako rodičia
poškodenej vedeli, že napriek ich zákazu obžalovaný za poškodenou chodil, no nijak mu v tom nebránili.
Za tohto skutkového stavu nebolo možné bez rozumných pochybností preukázať, že vstup
obžalovaného do obydlia bol objektívne neoprávnený. Samotný nesúhlas rodičov poškodenej s jeho
prítomnosťou nemôže automaticky znamenať neoprávnenosť vstupu, pokiaľ z vykonaného dokazovania

vyplýva, že poškodená ako osoba fakticky užívajúca obydlie jeho prítomnosť v minulosti tolerovala alebo
umožňovala.
b) K subjektívnej stránke
Pre naplnenie skutkovej podstaty § 194 Trestného zákona sa vyžaduje aj úmysel neoprávnene vniknúť
do obydlia alebo tam neoprávnene zotrvať.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že u obžalovaného nebolo možné preukázať

takýto úmysel. Z jeho správania pred skutkom, ako aj z okolností dlhodobého fungovania vzťahov medzi
zúčastnenými osobami, vyplýva, že obžalovaný sa mohol dôvodne domnievať, že jeho prítomnosť v
obydlí je aspoň mlčky tolerovaná. Táto domnienka bola podporená aj tým, že po výzve otca poškodenej
obžalovaný obydlie bezprostredne opustil. Inými slovami: aj keby rodina situáciu vnímala konfliktným
spôsobom, dokazovanie nedáva spoľahlivý základ pre záver, že konkrétne dňa 08.04.2023 bol vstup

obžalovaného do obydlia „bez súhlasu“ v trestno-právnom zmysle tak, aby to obstálo ako základ viny.
Zároveň odvolací súd poukazuje na str.11 a 12 tohto rozhodnutia.
Za situácie, keď vykonané dôkazy neumožňujú bez rozumných pochybností ustáliť neoprávnenosť
vstupu a úmysel obžalovaného porušiť domovú slobodu, bol postup okresného súdu, ktorý upravil
skutkovú vetu v zmysle vykonaného dokazovania a konanie obžalovaného právne kvalifikoval len

ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa §360 ods.1, ods.2 písm.a) Trestného zákona, správny
a zákonný.
Na základe uvedeného krajský súd nezistil dôvod na zrušenie výroku o vine (§ 317 ods. 2 Trestného
poriadku).
K výroku o treste

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestných
činov ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípade, zvláštnosti a teda bráni mechanickému postupu
súdu pri rozhodnutí o treste (rozsudok NS SR z 13.05.2014 sp. zn. 4To/7/2013).
Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže

nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje

naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov teda na dolnej hranici
trestnej sadzby, keď trestná sadzba pri prečine nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.1, ods.2

písm.a) Trestného zákona je 6 mesiacov až tri roky.
Okresný súd u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť nezistil, zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa
§ 37 písm.m) Trestného zákona ( obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený), v registri trestov
má 8 záznamov, vo výpise z ústrednej evidencie priestupkov MS SR 6 záznamov ( prevažne pre
priestupky proti majetku, občianskemu spolunažívaniu a v cestnej doprave), teda ide o osobu so sklonmi

k protiprávnej činnosti. Okresný súd správne prihliadol pri ukladaní trestu, že v predmetnej veci bol
obžalovaný väzobne stíhaný niečo cez šesť mesiacov a v súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody
do 04.06.2027, čo možno vyhodnotiť, že prispieva k náprave obžalovaného.Podľa názoru odvolacieho súdu uložený trest zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným
pre jeho ukladanie v zmysle § 33a, § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a zohľadňuje všetky
zistené okolnosti prípadu ( turbulentnosť vzťahu s poškodenou, na jej súčasný postoj ku skutku),

konkrétny stupeň závažnosti spáchané trestného činu, zistenú jednu priťažujúcu okolnosť ako aj pomery
obžalovaného a možnosť jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej a generálnej prevencie,
pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere dostatočne vyjadruje i morálne
odsúdenie protiprávneho konania obžalovaného spoločnosťou.
Za tejto situácie podľa právneho názoru odvolacieho súdu napadnutým rozsudkom okresného súdu

uložený trest odňatia slobody nemožno považovať za neprimeraný v zmysle § 321 ods. 1 písm. e)
Trestného zákona.
Podľa § 48 ods.2) Trestného zákona, súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla
do ústavu na výkon trestu
a) s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin,

b) so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce
odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Okresný súd správne obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia § 48 ods.2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného
činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Na záver odvolací súd dodáva, že opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na
spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší

žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých
dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po
vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu

meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých
by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v

rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolania obžalovaného i prokurátora podľa

§ 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.