Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720200052
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2720200052.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/X, XXX XX D., zastúpený: JUDr. Andrej Cifra, advokát, so sídlom ul. J. Kráľa 5/A, 984
01 Lučenec, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO:
31320155, zastúpený: Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia č. 93, 058 01
Poprad, o zaplatenie sumy 3.153,60 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Skalica č. k. 2Csp/1/2020-481 zo dňa 10. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
3.153,60,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% p.a. zo sumy 3.153,60,-eur počnúc
dňom 26.10.2019 až do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II.
priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o ktorej rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok III.).

2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ), § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), rozsudok vecne odôvodnil tým, že v konaní mal preukázané,
že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere. Mal za to, že uvedená zmluva
o úvere zo dňa 04.08.2014, má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru,
a preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení Z. č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného v čase uzatvorenia
zmluvy.

3. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 04.08.2014 žalobca s predávajúcim AUTOCENTRUM
AAA AUTO a.s. uzatvoril kúpnu zmluvu na kúpu osobného motorového vozidla ŠKODA Octavia
Combi 2,0 TDI za kúpnu cenu 6.646,- eur s tým, že časť kúpnej ceny vo výške 1.528,58,- eur bola
predávajúcemu uhradená pri podpise kúpnej ceny a doplatok kúpnej ceny vo výške 5.117,42,- eur mal

byť predávajúcemu uhradený prostredníctvom úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
120144972 zo dňa 04.08.2014. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 120144972 zo dňa 04.08.2014 je
zmluva spotrebiteľská, ide o viazaný spotrebiteľský úver (na zaplatenie časti kúpnej ceny motorového
vozidla)vzmysle§15ods.1zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochúčinnéhok31.08.2014.Ako celková výška spotrebiteľského úveru (náležitosť predpísaná v § 9 ods. 2 písm. g) zákona) je
v zmluve uvedená suma 5.741,42 eur s tým, že táto predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu
financovaniaA(samotnévozidlo)vovýške5.117,42eur(časťkúpnejcenyvovýške1.528,58euržalobca

zaplatil v hotovosti mimo úveru) plus kúpnu cenu predmetu financovania B vo výške 624 eur (predmet
financovania B pozostáva z dvoch položiek: príprava vozidla k predaju + služby v sume 271,- eur, Carlife
v sume 353,- eur).

4. Žalobca ako dlžník zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere uplatňuje voči žalovanému nárok na

zaplatenie 3.153,60 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. 120144972 zo dňa 04.08.2014, nakoľko predmetný spotrebiteľský úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b), d)zákona č. 129/2010 Z. Z. o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu nesprávne uvedenej výšky RPMN,
považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom úver mu bol poskytnutý v sume 5.117,42 eur, no na
jeho úhradu zaplatil celkom 9.303,12 eur, potom sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o
sumu 4.185,70 eur ( úhrady 9.303,12 mínus istina úveru 5.117,42 eur). Žalobca si podanou žalobou

uplatňuje nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vo výške 3.153,60 eur, ktoré tvorí súčet
úhrad žalobcu vykonaných v prospech žalovaného v období odo dňa 15.12.2017 až do 22.07.2019
( upresnenie nároku v odvolaní č.l. 214), keď v žalobe, z dôvodu pisárskej chyby, bolo nesprávne
vymedzené obdobie v rámci ktorého žalobca požadoval zaplatenie sumy 3.153,60 eur, ako aj nesprávne
uvedený dátum vzniku bezdôvodného obohatenia.

5. Je nepochybné, že žalobca konal pri uzavretí a plnení zmluvy ako spotrebiteľ, pretože nekonal v
rámcivýkonupodnikania,povolania,resp.zamestnania.Rovnakojenepochybné,žeprávnypredchodca
žalovaného ( spol. Consumer Finance Holding. a.s.) konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
ktorou je i poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom. V konaní žalobca namietal absenciu

obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výška spotrebiteľského úveru bola dojednaná
v nesprávnej výške. Tvrdil, že kúpna zmluva obsahuje jasný a určitý prejav vôle žalobcu získať úver v
konkrétnej výške 5.117,42 eur na financovanie doplatku kúpnej ceny automobilu vrátane jeho súčastí
a príslušenstva, avšak v Zmluve o úvere je uvedená výška úveru odlišne, a to v sume 5.741,42 eur.
Právny predchodca žalovaného jednostranne vo formulárovej Zmluve o úvere určil výšku úveru 5.741,42

eur, rovnako ako právny predchodca žalovaného jednostranne doplnil Predmet financovania B, o ktorý
žalobca nežiadal a neboli reálne žalobcovi takéto služby poskytnuté.

6. Ako bolo uvedené vyššie Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 120144972 zo dňa 04.08.2014 je zmluva
spotrebiteľská, ide o viazaný spotrebiteľský úver (na zaplatenie časti kúpnej ceny motorového vozidla) v

zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zákon výslovne nestanovuje,
že predmetom financovania prostredníctvom spotrebiteľského úveru môže byť iba tovar a služby, na
kúpe ktorých sa spotrebiteľ a predajca dohodli v písomných zmluvách, teda, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere možno uzatvoriť aj na financovanie tovaru a služieb, ktoré nadobúda kupujúci na základe ústne,
resp. konkludentne uzavretých kúpnych alebo iných zmlúv. Čo bude predmetom financovania však

musí byť spotrebiteľovi známe už pred uzavretím zmluvy. Povinnosťou žalovaného, ktorý bol pri tom
istom rokovaní predávajúci a súčasne aj sprostredkovateľ (agent) veriteľa, pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, bolo informovať žalobcu dostatočne určitým spôsobom o predmete financovania
a preto neobstojí jeho tvrdenie, že on len financoval spotrebiteľským úverom to, čo si vybral žalobca.
V konaní žalobca tvrdil, že všetky zmluvy uzatváral pri jednom rokovaní, pričom všetky podpisoval

naraz a nebol mu bližšie oznámený ich obsah, čo v konaní nebolo vyvrátené. Za takýchto okolností je
potom potrebné zmluvy, ktoré boli uzatvorené pri jednom rokovaní (všetky uzatvorené dňa 04.08.2014)
posudzovať ako celok, pričom poskytovateľ úveru má povinnosť konať s náležitou starostlivosťou. Ak
zmluvy obsahujú ustanovenia, s ktorými mal síce spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred ich podpisom,
ale nemohol ovplyvniť ich obsah, nemožno tieto zmluvné ustanovenia považovať za individuálne

dojednané,pričomdôkaznébremenooindividuálnomdojednanízmluvnýchpodmienokznášadodávateľ
a v pochybnostiach je potrebné aplikovať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa ( § 53 ods. 2, 3, § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka).

7. Z písomne uzavretej kúpnej zmluvy mal súd preukázané, že žalobca mal záujem o kúpu osobného

vozidla Škoda Octavia za kúpnu cenu 6.646 eur, s tým, že časť kúpnej ceny vo výške 1.528,58
eur predávajúcemu zaplatí v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy a zvyšná časť kúpnej ceny vo
výške 5.117,42 eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o
úvere č. 120144972. V kúpnej zmluve nebol uvedený žiadny iný ďalší tovar, resp. služby. Ak potompredajca a zároveň sprostredkovateľ spotrebiteľského úveru uviedol v zmluve o spotrebiteľskom
úvere ako predmet financovania okrem doplatku kúpnej ceny automobilu ( ku ktorému bola uzatvorená
písomná kúpna zmluva) aj ďalšie služby, ktoré nevyplývali z kúpnej zmluvy a s kúpou predmetného

automobilu nesporne súvisia, bolo povinnosťou žalovaného aby preukázal, že o tieto služby mal žalobca
v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy evidentný záujem, keď žalobca tvrdil, že nemal záujem
o žiadne služby a zástupca žalovaného pred súdom nevedel uviesť čo tvorilo obsah doplnkových
služieb a či boli žalobcovi aj poskytnuté. Neskoršia argumentácia zástupcu žalovaného, že špecifikácia
doplnkového tovaru - príprava vozidla k predaju sa nachádzala a bola vyvesená v priestoroch a na

web. stránkach predajcu je nepostačujúca na to aby týmto tvrdením aj preukázal, že boli žalobcovi
skutočne poskytnuté, ale hlavne, že mal o takéto služby žalobca záujem, keď v písomnej kúpnej
zmluve neboli uvedené. Žalovaný takúto praktiku nijako súdu nevysvetlil, pričom za podobné konanie
(rozširovanie predmetu financovania bez preukázania zhody vôle oboch zmluvných strán) bol už v
správnom konaní sankcionovaný (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/61/2014, 5 Sžo/21/2013). Žalobca
počas konania rovnako tvrdil, že nemal záujem ani o poistenie Carlife, vozidlo si poistil sám, v mieste

svojho bydliska. Toto mal súd potvrdené správou OR PZ V Skalici, podľa ktorej žalobca pri prepise
vozidladňa27.08.2014maluzatvorenépovinnézmluvnépoistenievpoisťovniČSOBzodňa07.08.2014.
Súd v tejto súvislosti dodáva, že poistenie Carlife Garancia nebolo povinným zmluvným poistením
vozidla, ale poistenie mechanických a elektrických porúch motorových vozidiel. Súd má za to, že
v predmetnej veci spotrebiteľský úver mal byť podľa požiadaviek žalobcu použitý výhradne na účel

financovania doplatku kúpnej ceny osobného motorového vozidla a mal predstavovať sumu 5.117,42 eur
a nie aj na financovanie ďalších doplnkových služieb a poplatku za poistenie, ktoré spotrebiteľ nechcel a
nebolsnimioboznámený.Predajcaazároveňsprostredkovateľúverudopredmetufinancovaniazahrnul
položku „ príprava vozidla k predaju + služby“ v sume 271 eur, pričom aký bol skutočný obsah týchto
služiebsavzmluvenikdenenachádza.Tátopoložkaataktiežajpoložka„CarlifeGarance“jevyúčtovaná

vo faktúre a v zmluve o spotrebiteľskom úvere, avšak tiež bez bližšej špecifikácie. Faktúra, ktorú
žalobca síce podpísal, nepreukazuje zhodu vôle predávajúceho a kupujúceho, ktorá bola vystavená
predávajúcim a predložená žalobcovi na podpis v ten istý deň, na tom istom rokovaní, súčasne so
všetkými ostatnými listinami a zmluvami, čo podstatne sťažilo žalobcovi možnosť oboznámiť sa s jej
obsahom. Podľa názoru súdu príprava tovaru na predaj je vo všeobecnosti vecou predajcu a v prípade

ak má predajca s prípravou tovaru nejaké náklady, tieto si premietne do kúpnej ceny tovaru. V konaní
nebolo zo strany žalovaného preukázané aké konkrétne služby boli žalobcovi poskytnuté, preto peňažné
plnenie zo strany spotrebiteľa prestavuje také plnenie, za ktoré spotrebiteľ nedostal žiadne protiplnenie,
ajetedaneprijateľnouzmluvnoupodmienkoutakvkúpnejzmluve(pokiaľbolakúpnazmluvauzatvorená
ústne, resp. konkludentne) ako aj v zmluve o spotrebiteľskom úvere ( §53 ods. 4 písm. v OZ). Zákon o

spotrebiteľských úveroch vyžaduje , aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola osobitne určená výška
úveru (§ 9 ods. 2 písm.g) zákona) a osobitne uvedená úroková sadzba a RPMN, ktoré zohľadňujú
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
Ak veriteľ zadáva do zmluvy výšku úveru, ktorá nezodpovedá skutočnosti, koná klamlivo a ide o nekalú
obchodnú praktiku. Potom údaj o výške istiny (celkovej výške) spotrebiteľského úveru uvedený v zmluve

sumou 5.741,42 eur je nesprávny, čo v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 11 ods.1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z. je samostatným dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

8. Ďalším dôvodom pre ktorý je potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov v
zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch je , že v zmluve je nesprávne uvedená

hodnota RPMN 24,03% v neprospech spotrebiteľa, keď uvedená hodnota RPMN vychádza z výšky
poskytnutého úveru 5.741,42 eur. Správne mal žalovaný vychádzať zo skutočnej výšky úveru 5.117,42
eur a hodnota RPMN by vtedy zodpovedala výške 29,93%. Z uvedeného je zrejmé, že v zmluve uvedená
RPMN je nižšia ako v skutočnosti. Keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná
percentuálna miera nákladov, nastáva dôsledok v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ (v znení účinnom

ku dňu uzavretia zmluvy). V dôsledku uvedenia nesprávnej RPMN v zmluve v neprospech spotrebiteľa,
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods.1písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Pri svojom rozhodovaní súd vychádzal z právneho názoru
Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/165/2020 zo dňa 27.10.2021.

9. Súd je taktiež toho názoru, že veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 Zákona
číslo129/2010 Z.z. Súd poukazuje aj na to, že zo zmluvy ani z pripojených listín nevyplýva, či právny
predchodca žalovaného dostatočne skúmal bonitu žalobcu. V zmluve sú uvedené iba celkové ročné
príjmy z podnikania 14.400 eur, základ dane 7.136 eur, príjem v domácnosti 0 eur, mesačné finančnévýdavky (napr. splátky úverov, hypoték, leasingov) 0 eur, iné mesačné výdavky (napr. SIPO, náklady
na bývanie, telefón) 0 eur. Aj pokiaľ by súd pripustil, že žalovaný skúmal bonitu žalobcu z hľadiska jeho
príjmu, nepredložil žiadne doklady preukazujúce túto skutočnosť, pričom žalobca uviedol, že mu bolo

povedané aký má uviesť príjem pre účely poskytnutia úveru, tento príjem povedal iba tak, z hlavy a je
nepochybné, že s odbornou starostlivosťou neskúmal výdavky žalobcu, keďže nemôžu byť reálne, že
nemá žiadne výdavky (žalobca pred súdom uviedol, že nemal výdavky len v súvislosti s bývaní), pričom
uviedol telefónne spojenie, ale výdavky v súvislosti s platením poplatkov za telefón nie sú uvedené.
Žalovaný počas konania tvrdil, že príjem žalobcu bol overovaný v Univerzálnom registri Soc. poisťovne

a taktiež dopytom v reg. NRKI, pričom bolo zistené, že žalobca nemal žiadne úvery.

10. Pokiaľ účelom skúmania bonity je zistenie všetkých údajov potrebných na posúdenie schopnosti
klienta splácať úver, potom bez skúmania reálneho príjmu, celkového objemu výdavkov klienta nemôže
veriteľ urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Skúmanie výdavkov
klienta len nahliadnutím do databáz bánk a Sociálnej poisťovne nie je podľa názoru súdu dostatočné,

pretože záväzky klienta nemusia vyplývať iba z týchto verejných databáz. Vychádzať len z celkového
ročného príjmu z podnikania je ku komplexnému posúdeniu bonity žalobcu nepostačujúce. Žalovaný
nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by si preveril aj ďalšiu povinnú zložku - výdavky žalovaného. Dôraz
pri posúdení úverovej schopnosti klienta je kladený na pomer medzi jeho príjmami a výdavkami a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z

ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu tak bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov,
ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje
skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Súd má
za to, že veriteľ takýmto spôsobom nepostupoval ( keď posudzoval schopnosť žalobcu splácať úver bez
zistenia riadnych údajov o jeho výdavkoch a bez predloženia dokladov o jeho príjmoch a výdavkoch),

čím hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti stanovené v § 7 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z. sa úver považuje v zmysle § 11 ods.
2 z. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov (obdobne rozsudok KS TT č.k. 11 Co/2/2019-106
zo dňa 27.11.2019, rozsudok KS PO č.k. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016, rozsudok KS TT č.k. 9
CoCsp/77/2020-130 zo dňa 28.07.2021).

11. Vzhľadom na skutočnosť, že úver vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, s poukazom na vyššie uvedené, žalovanému vznikol nárok na vrátenie len
tých finančných prostriedkov, ktoré žalovanému reálne poskytol. Z návrhu vyplýva, že žalovaný čerpal
peňažné prostriedky v sume 5.117,42,- eur (doplatok kúpnej ceny motorového vozidla) z ktorej sumy

žalobcovi uhradil sumu 9.303,12 eur. Celkový nárok žalobcu bol oprávnený čo do sumy 5.117,42 eur
a keďže žalobca zaplatil žalovanému sumu 9.303,12 eur (od 18.08.2014 do 22.07.2019) je zrejmé,
že úver preplatil. Možno konštatovať, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, keď bez
právneho titulu prijímal úhrady od žalobcu nad rámec istiny úveru (úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov). Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 5.117,42 eur a reálne zaplatil žalovaného

sumu 9.303,12 eur, potom sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 4.185,70 eur
(9.303,12 eur - 5.117,42 eur). Žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 3.153,60 eur, ktorú tvorí súčet úhrad žalobcu vykonaných v prospech žalovaného
za obdobie od 15.12.2017 do 22.07.2019 (upresnenie nároku žalobcu špecifikované na č.l. 214).
12. Vzhľadom na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný súd skúmal, či si žalobca uplatnil

svoje právo včas. V danom prípade platí na premlčanie subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá
začína plynúť odo dňa kedy sa oprávnený o bezdôvodnom obohatení dozvedel a kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil a trojročná objektívna premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo. Žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.153,60 eur podal žalobca
10.01.2020, poslednú splátku uhradil 22.07.2019, kedy sa dozvedel, že na úvere žalovanému zaplatil

spolu 9.303,12 eur. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia u subjektívnej premlčacej doby
je jej začiatok viazaný na skutočnú, nie predpokladanú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa) o tom,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa
oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť
o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 OZ. Nie je možné len predpokladať, že by

oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť alebo mala
dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.13. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011 oprávnený sa dozvie o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil vtedy, keď skutočne
( preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vedenom pod sp.zn. 3 Cdo/169/2017 uviedol,
že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej

premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých
skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie".

14. Ako bolo v danom prípade uvedené o tejto vedomosti sa žalobca dozvedel od svojho právneho
zástupcu po konzultácii so svojím právnym zástupcom v lete 2019 ( predžalobná výzva právneho

zástupcu žalobcu adresovaná žalovanému bola zaslaná dňa 15.10.2019). Nakoľko žalobca platil
splátky úveru až do dňa 22.07.2019, pred týmto dňom nemožno hovoriť o jeho vedomosti o vzniku
bezdôvodného obohatenia a až od tohto dňa tak mohla najskôr začať plynúť subjektívna dvojročná
premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže žaloba bola podaná
na súd dňa 10.01.2020 bola podaná v dvojročnej premlčacej lehote. Súd vychádzal z toho, že dvojročná

premlčacia doba môže plynúť len v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Žalobca svoj nárok
uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia, pričom za toto bezdôvodné obohatenie považuje sumu,
ktorú žalovanému zaplatil v rozsahu nad ním poskytnutú výšku úveru, teda nad sumu 5.117,42 eur,
avšak len vo výške 3.153,60 eur. Žaloba bola podaná na súd dňa 10.01.2020. Pre ustálenie začiatku
plynutia objektívnej premlčacej lehoty pri vzniku bezdôvodného obohatenia je rozhodujúcim moment,

kedy došlo k poskytnutiu plnenia nad rámec poskytnutej istiny (ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2
OZ plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie). Platí,
že subjektívna premlčacia doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného
obohatenia, pričom v tomto prípade ide o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil žalovanému ako

veriteľovi viac, ako len vrátil prijaté plnenia istiny úveru. Od uvedeného momentu potom dochádza k
začatiu plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Z prehľadu platieb žalobcu súd zistil, že splátkou splatnou
dňa 22.05.2017 nad sumu 86,02 eur bolo po prvýkrát plnené žalobcom nad rámec poskytnutého
úveru ( nad sumu 5.117,42 eur). Žalobca si v danom konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo
výške 3.153,60 eur, ktorú tvorí súčet úhrad žalobcu vykonaných v prospech žalovaného za obdobie od

15.12.2017 ( objektívna lehota by uplynula 15.12.2020) do 22.07.2019. Žaloba tak bola podaná v rámci
plynutia trojročnej objektívnej, vrátane dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (žalobca sa dozvedel o
bezdôvodnom obohatení v lete 2019, výzva na plnenie je zo dňa 15.10.2019), uplatnený nárok tak nie je
premlčaný. Splátky, ktoré boli vykonané žalobcom od 15.12.2017 do 22.07.2019 spolu v sume 3.153,60
eur nie sú premlčané a súd preto žalobe vyhovel.

15. Nakoľko žalovaný je v omeškaní vznikla mu zákonná povinnosť platiť po dobu omeškania úrok z
omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ vo výške 5% ročne, teda vo výške ako stanovovalo Nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z., odo dňa nasledujúceho po termíne, ktorý určil žalobca vo výzve ( ktorej doručenie
žalovanému nebolo v konaní spochybnené) pred podaním žaloby na súd z dlžnej sumy 3.153,60 eur

odo dňa 26.10.2019 do zaplatenia.

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

17. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Uviedol, že rozhodnutie
súdu považuje za zmätočné, arbitrárne a nepreskúmateľné bez opory v právnom poriadku, vykonanom
dokazovaní, bez aplikácie príslušných ustanovení právnej úpravy, nie len Zákona o spotrebiteľských

úveroch a Občianskeho zákonníka, ale aj ďalších predpisov.

18. V zmysle § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané aktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a tak svojím postupom porušil právo žalovaného
na spravodlivý proces. Je toho názoru, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so žiadnou z otázok,
ktoré mu odvolací súd uložil zodpovedať v rozhodnutí zo dňa 27.05.2022, ktorým zrušil predchádzajúci
rozsudok súdu prvej inštancie.

20. Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nevysvetlil, z
akéhodôvodupovažovalsúdprvejinštancieuzavretiekúpnejzmluvyzaindividuálnedojednanéapodpis
žalobcu na kúpnej zmluve za prejav jeho vôle, ale podpis poistnej zmluvy, Žiadosti o uzatvorenie zmluvy
o spotrebiteľskom úvere Štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere, ako aj samotnej
Zmluvy o úvere a faktúry súd prvej inštancie nepovažoval za prejav vôle žalobcu.

21. Ani v druhom svojom rozhodnutí však súd prvej inštancie nedal odpoveď na túto otázku. Súd
prvej inštancie opäť iba uvádza, že žalobca nemal záujem o predmet financovania B a všetky zmluvy
uzatváral pri jednom rokovaní naraz (bod 47. rozsudku) a že doplnkové služby zároveň neboli uvedené
v kúpnej zmluve (bod 48. rozsudku). Žalovaný nikdy nerozporoval skutočnosť, že všetky zmluvy boli

uzatvorené pri jednom rokovaní, ani to, že doplnkové služby nie sú uvedené v kúpnej zmluve, pričom
žalovanému ani nie je jasné z akého dôvodu by napríklad poistenie vôbec malo byť uvedené v kúpnej
zmluve, keďže poistenie sa uzatvára na základe poistnej a nie kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie
však doposiaľ neuviedol odpoveď na námietku žalovaného prečo považuje uzavretie kúpnej zmluvy za
jednoznačný prejav vôle žalobcu a uzavretie všetkých ostatných zmlúv pri tomto rokovaní nepovažuje za

prejav vôle žalobcu. Takéto odôvodnenie rozhodnutia však rozhodne nespĺňa zákonné atribúty riadneho
odôvodnenia rozhodnutia a takéto rozhodnutie je preto v rozpore so zákonom.

22. Súd prvej inštancie v bode 47. uvádza aj to, že čo bude predmetom financovania musí byť
spotrebiteľovi známe už pred uzavretím zmluvy. Súd prvej inštancie neuvádza, prečo dospel k názoru,

že to čo bude predmetom financovania žalobcovi známe nebolo, a to napriek tomu, že bol žalobca
o predmete financovania B informovaný jednak v Žiadosti o uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ako aj v samotnej Zmluve o
spotrebiteľskom úvere, kde je na strane č. 2 tento tovar špecifikovaný.

23. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukazuje aj na odpoveď Národnej banky Slovenska zo
dňa 24.04.2020, ktorá na základe podnetu žalobcu posudzovala aj zmluvu, ktorá je predmetom tohto
konania, v ktorej bolo konštatované: ,,Súčasťou dokumentácie je aj predzmluvný formulár ,,Štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere“ (ďalej len ,,formulár“), ktorým veriteľ poskytuje
spotrebiteľoviinformáciepreduzatvorenímzmluvyospotrebiteľskomúvere...Zformuláraanizostatných

zmluvných a predzmluvných dokumentov nevyplýva, že by uzatvorenia poistenia alebo kúpa doplnkovej
služby či tovaru bola podmienkou na poskytnutie úveru. Zo žiadosti, formulára ako aj zmlúv je podľa
nášho názoru určiteľné aké doplnkové služby, tovary alebo poistné produkty a v akej sume sa úverom
financujú.“

24. V bode 48. rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný nepreukázal, že doplnkové služby
boli žalobcovi poskytnuté. Pozornosti súdu prvej inštancie asi aj v druhom konaní ušla skutočnosť, že
žalovaný tieto doplnkové služby neposkytuje, rovnako tak ako nepredáva autá. Ak by žalobca namietal,
že mu nebolo dodané motorové vozidlo, ktoré si zakúpil, zrejme by to či vozidlo bolo dodané, alebo či
bolo dodané v požadovanej kvalite, nepreukazoval žalovaný, ale predajca vozidiel. Rovnako by to malo

platiť aj pre dodanie služieb, ktoré žalovaný neposkytuje.

25. K tomuto žalovaný zase poukazuje na odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 24.04.2020,
ktorá na základe podnetu žalobcu posudzovala aj zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania, v ktorej
NBS uviedla: „ak tovar alebo služby, ktoré boli financované úverom neboli poskytnuté alebo dodané

v dohodnutom rozsahu alebo kvalite, zákonným prostriedkom na dosiahnutie nápravy je podanie
reklamácie u predajcu podľa ustanovenia § 18 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov. Z dostupných dokumentov však nevyplýva, že by dotknutí klienti reklamovaliu predajcu neposkytnutie doplnkových tovarov alebo služieb, ktoré sú špecifikované ako predmet
financovania B v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľskom úvere.“

26. Vzhľadom na to, že celková výška úveru je v zmluve uvedená správne, nemožno súhlasiť ani so
záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa nesprávnosti výšky RPMN uvedenej v zmluve. Ako vyplýva z
vyššie uvedeného, žalovaný pri výpočte RPMN správne vychádzal z istiny poskytnutého úveru vo výške
5.741,42 eur a v zmluve uviedol správne vypočítanú hodnotu RPMN vo výške 24,03 %.

27. Súd prvej inštancie v súvislosti s výškou RPMN poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 2 Cdo 165/2020 z 27.10.2021. Ako už však žalovaný uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie,
toto rozhodnutie sa nemôže vzťahovať na prejednávaný prípad, nakoľko sa nejedná o obdobný skutkový
a právny stav. V zmluve, ktorú posudzoval NS SR je uvedený iba predmet financovania A, teda je v nej
uvedené, že sa ňou financuje iba motorové vozidlo, chýba tam identifikácia predmetu financovania B.

28. Naopak v Zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, je uvedený všetok financovaný tovar a služby
zmysle § 9 ods. 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z.z. V tomto prípade teda úver bol účelovo viazaný
nie iba na motorové vozidlo, ale aj iné tovary a služby v Zmluve uvedené v zmysle § 15 zákona č.
129/2010 Z.z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere korešponduje jednak s financovaním tovaru uvedeným
v kúpnej zmluve ako aj s financovaním tovarov a služieb uvedených v iných zmluvných vzťahoch,

či už obligatórne písomných (poistná zmluva) alebo ústnych (zmluva o poskytnutí tovarov a služieb).
Vzájomné dojednanie takýchto zmlúv teda v posudzovanom prípade nie je odlišné, ako tomu bolo v
prípade, ktorý posudzoval dovolací súd vo veci sp.zn. 2 Cdo 165/2020.

29. Z uvedeného vyplýva, že toto rozhodnutie NS SR na posudzovaný prípad nijako nedopadá.

30. Súd prvej inštancie nezodpovedal ani ďalšiu otázku nastolenú odvolacím súdom a to, prečo
nepovažoval údaje získané z registrov, tak z registra sociálnej poisťovne ako aj z registra NRKI, za
postačujúce. Súd síce uvádza, že dopytom v registri NRKI bolo zistené, že žalobca nemal žiadne úvery,
ale aj napriek tomu na to neprihliadal ako na skúmanie výdavkov žalobcu.

31. Podľa súdu prvej inštancie je dôraz pri posúdení úveroch schopnosti kladený na pomer medzi jeho
príjmami a výdavkami. Toto tvrdenie žalovaný ani nerozporuje, avšak žalovaný celkom jednoznačne
príjmy aj výdavky žalobcu skúmal. Dopytom do Sociálnej poisťovne boli preverované príjmy, ktoré
uviedolžalobcaadopytomdoregistraNRKIbolipreverovanévýdavky,pričombolotaktiežzohľadňované

životné minimum, keďže žalobca v žiadosti, napriek svojej zákonnej povinnosti, neuviedol reálne
výdavky.

32. Žalovaný teda porovnal zistené príjmy a výdavky a zistil, že príjem žalobcu je dostatočný na to, aby
bol schopný splácať požadovanú splátku úveru.

33. Ako uviedol odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 27.05.2022 súd neviedol prečo podľa jeho
názoru uvedené konanie žalovaného spôsobovalo hrubé porušenie povinnosti ust. v § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie opäť nepreskúmateľné.

34. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti zastáva názor, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je zmätočné a arbitrárne, pričom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie
svojím postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.

35. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu považuje
za vecne správny a náležite odôvodnený v súlade s vykonanými dôkazmi.

36. Poukazuje (aj opätovne) na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných
právnych veciach.

37. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/322/2020 zo dňa 30.11.2022 v
totožnej právnej veci rovnakého žalovaného Všeobecná úverová banka, a.s. potvrdil vzájomnú závislosť
kúpnej a úverovej zmluvy podľa § 52a ods. 2 OZ, pričom súčasne vo svojom odôvodnení odkazujena Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/165/2020 zo dňa 27.10.2021, z
ktorého bodov 29. a 30. citoval: „Čo sa týka uplatňovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti týkajúcej
sa kúpnej ceny a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru a ich vplyvu na celkovú výšku „RPMN“,

dovolací súd uvádza, že v tomto smere dovolací súd vychádzal zo skutkového stavu, tak ako ho
zistil odvolací súd v zmysle § 442 CSP. Pri tomto posudzovaní však dovolací súd dospel k odlišnému
právnemu názoru. Totižto z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že časť kúpnej ceny vo výške 684,80 eur
bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy, a že zvyšná časť kúpnej ceny vo výške
5.489,20 eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere č.

1661000085. Z obsahu úverovej zmluvy však jednoznačne vyplýva celková dojednaná výška úveru v
sume 6.163,20 eur s tým, že predmetný spotrebiteľský úver bol účelovo viazaný, a to na obstaranie
tam uvedeného predmetu financovania, ktorým bolo predmetné motorové vozidlo Citroën C4 Grand
Picasso Diesel 1,6 HDi. Dovolací súd však konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 OZ vyplýva jednoznačná
závislosť týchto zmlúv, čo nerozporovali ani súdy nižšej inštancie. Avšak dovolací súd je toho názoru,
že pokiaľ v zmysle § 52a ods. 2 OZ je daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť musí byť

zrejmá aj z obsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmie byť vzájomné dojednanie takýchto zmlúv odlišné.
V tomto prípade nekorešpondujúce v dojednanej výške pri kúpnej zmluve - kúpnej ceny (5.489,20 eur) a
pri spotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru (6.163,20 eur). A to bez ohľadu na vystavenú
faktúru č. FVAD7131/160009, ktorou bol fakturovaný predaj osobného automobilu Citroën C4 Grand
Picasso 1,6 HDi vrátane doplnkového zákazníckeho servisu a Carlife Garancia 6. Dovolací súd tak

konštatuje, že uplatnenie § 52a ods. 2 OZ na zmluvné dojednanie (kúpnu zmluvu a spotrebiteľský úver)
je v tomto prípade zásadné.

38. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN uvedená v úverovej zmluve nezodpovedá kúpnej
cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, t. j. 6.174 eur, po odpočítaní zaplatených 684,80 eur v sume

5.489,20 eur a následkom čoho je úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov v zmysle ustanovenia §
11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z.“

39. Príprava vozidla k predaju + služby a Carlife Garance sú bez akýchkoľvek pochybností doplnkovými
vedľajšími produktami, ktorých reálny obsah nebol žalovaným preukázaný, a na ktoré dopadá kontrola

neprijateľných zmluvných podmienok nakoľko žalobcovi neprinášali žiadny benefit ani neboli v jeho
záujme /do pozornosti § 53 ods. 4 písm. t), v) a w) Občianskeho zákonníka/ a svojou povahou sú
nákladmi navyšujúcimi istinu úveru podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto súvislosti
poukazuje aj na listinu Oboznámenie poistníka s podmienkami uzavretia poistnej zmluvy „Carlife
Garancia“, ktoré predložil žalovaný, bod 6 písm. b): S ohľadom na poskytnutú zľavu z kúpnej ceny

poisteného vozidla a v prípade akejkoľvek vratky poistného v dôsledku zmeny alebo ukončenia
poistenia poistné bude vrátené spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. (sprostredkovateľ
úveru). Uvedené dojednanie preukazuje existenciu finančnej motivácie úverového sprostredkovateľa
na dojednaní vedľajších produktov so spotrebiteľom. Takýto postup finančného sprostredkovateľa
žalovaného je porušením ustanovenia § 32 ods. 3 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní

a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov: V súvislosti s vykonávaním
finančného sprostredkovania nesmie finančný agent poskytovať klientovi alebo potenciálnemu klientovi
žiadne finančné výhody alebo výhody hmotnej povahy alebo nehmotnej povahy. Za takéto výhody sa
nepovažuje poskytnutie drobných reklamných predmetov. Do pozornosti dal súčasne Rozhodnutie NBS
č.z.: 100-000-290-123 predložené s vyjadrením žalobcu zo dňa 28.10.2021.

40. Odvolanie žalovaného ignoruje realitu závislého spotrebiteľského kontraktu (vzájomnú
podmienenosť kúpnej zmluvy, zmluvy o úvere a doplnkových produktov) a výsledky vykonaného
dokazovania.

41. Sumár právnej argumentácie žalobcu vyjadrujú nasledovné tézy:
- Žalobca, pokiaľ chcel kúpiť vozidlo na úver, bol nútený prijať aj vedľajšie zmluvné dojednania, ktoré
jednak nesledovali jeho záujem a svojou povahou sa jednalo o poplatky (predmet financovania B)
podmieňujúce uzatvorenie závislého spotrebiteľského kontraktu (§2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch). Pokiaľ chcel žalobca motorové vozidlo kúpiť nemal inú možnosť iba podpísať

všetky listiny, ktoré mu predložil na podpis finančný sprostredkovateľ právneho predchodcu žalovaného.
Druhou možnosťou pre žalobcu bolo iba odmietnuť uzatvorenie všetkých zmlúv t.j. neuzavrieť žiadnu
z nich.– Za konanie finančného sprostredkovateľa úveru zodpovedá žalovaný v plnom rozsahu. Žalobca nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmlúv tvoriacich súčasť závislého spotrebiteľského kontraktu a nemal ani
možnosť niektorú z listín nepodpísať, pokiaľ chcel získať úver na vozidlo za ponúkaných podmienok.

Dôkazné bremeno individuálneho dojedania namietaných zmlúv a ich zmluvných ustanovení zaťažuje
žalovaného. Pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
- Hlavným predmetom plnenia bola kúpa auta financovaná prostredníctvom závislého spotrebiteľského
úveru, čo možno bezpochyby dovodiť z konštrukcie závislého spotrebiteľského kontraktu Výklad pojmov

hlavný predmet plnenia a vedľajší predmet plnenia približuje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie:
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13 Bogdan Matei, Ioana Ofelia Matei proti SC Volksbank
Romania SA z 26.02.2015 a Rozsudok Súdneho dvora EÚ C26/13, Árpád Kásler a Hajnalka Káslerné
Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt z 30.04.2014.
- Skutočnú výšku úveru a skutočnú výšku nákladov spojených s poskytnutím úveru možno zistiť len
určením skutočnej sumy resp. hodnoty, ktorá bola daná žalobcovi k dispozícii. (na porovnanie Rozsudok

Súdneho dvora z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14, Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti
FINWAYa.s.)Preposúdenie,čiideoskrytýpoplatokspojenýsposkytnutímúveruniejepodstatnéslovné
pomenovanie doplnkového produktu, ale jeho skutočný obsah (resp. bezobsažnosť) a osoba, ktorej
prináša benefit (hodnotu). Pokiaľ nie je spotrebiteľovi poskytovaná celá suma (hodnota) úveru, potom
je irelevantné, či chýbajúcu hodnotu prijíma úverový veriteľ, finančný sprostredkovateľ resp. akákoľvek

iná tretia osoba, v každom prípade chýbajúca hodnota v takom prípade predstavuje (skrytý) poplatok
spojený s poskytnutím úveru. Právny predchodca žalovaného poukázal celú sumu 5.741,42 eur (celková
výška úveru uvedená v Zmluve o úvere) priamo na účet finančného sprostredkovateľa AUTOCENTRUM
AAA AUTO a.s. Žalobca nedostal z celkovej výšky úveru na svoj účet žiadne plnenie a k dispozícii získal
ako protihodnotu výlučne vozidlo z časti financované úverom v sume 5.117,42 eur (kúpna cena auto

6.646,00 eur – úhrada žalobcu 1.528,58 eur), ale žiadne iné plnenie resp. protihodnota za sumu 624,00
eur (poplatok za doplnkové produkty pripočítané k cene vozidla) mu už reálne poskytnuté neboli.
- Doplnkové produkty (vedľajšie plnenia predmetu financovania B) je potrebné súčasne podrobiť testu
prijateľnosti/neprijateľnosti zmluvných podmienok - konkrétne príklady relevantné pre danú vec sú
uvedené v § 53 ods. 4 písm. t), v) a w) Občianskeho zákonníka.

42. S poukazom na uvedené odvolaciemu súdu navrhuje, aby prvostupňový rozsudok v celom rozsahu
potvrdil a žalovaného zaviazal aj na náhradu trov odvolacieho konania.

43. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca cituje rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 4Cdo/322/2020 zo dňa 30.11.2022, v ktorom dovolací súd nesprávne poukazuje na
rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Cdo 2 165/2020 z 27.10.2021, ktoré rozhodnutie sa nemôže vzťahovať na
prejednávaný prípad, nakoľko sa nejedná o obdobný skutkový a právny stav. V zmluve, ktorú posudzoval
NS SR v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 165/2020 z 27.10.2021, je uvedený iba predmet financovania A, teda je
v nej uvedené, že sa ňou financuje iba motorové vozidlo, chýba tam identifikácia predmetu financovania

B.

44. V Zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, ako aj konania NS SR sp.zn. 4Cdo/322/2020 zo dňa
30.11.2022, je naopak uvedený všetok financovaný tovar a služby zmysle § 9 ods. 2 písm. h) zákona
č. 129/2010 Z.z. V tomto prípade teda úver bol účelovo viazaný nie iba na motorové vozidlo, ale aj iné

tovary a služby v Zmluve uvedené v zmysle § 15 zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere korešponduje jednak s financovaním tovaru uvedeným v kúpnej zmluve ako aj s financovaním
tovarov a služieb uvedených v iných zmluvných vzťahoch, či už obligatórne písomných (poistná zmluva)
alebo ústnych (zmluva o poskytnutí tovarov a služieb). Vzájomné dojednanie takýchto zmlúv teda v
posudzovanom prípade nie je odlišné, ako tomu bolo v prípade, ktorý posudzoval dovolací súd vo veci

sp.zn. 2 Cdo 165/2020.

45. Pokiaľ ide o výšku ceny za doplnkový zákaznícky servis výška kúpnej ceny je vecou dohody medzi
kupujúcim a predávajúcim, to isté platí o výške poistného ako výsledku dohody medzi poistníkom a
poisťovateľom.

46. Kúpnopredajný vzťah je vzťahom medzi AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. ako predávajúcim a
žalobcom ako kupujúcim, pričom dohoda o kúpnej cene tovarov je výlučne v pôsobnosti zmluvných strán
kúpnopredajného vzťahu. Žalovaný nie je účastníkom kúpnopredajného vzťahu, nemá a ani objektívnenemôže mať vedomosť o tom, za akú cenu by predávajúci predal motorové vozidlo, ak by si žalobca
ako kupujúci kúpu motorového vozidla nezvolil poistenie Carlife. Žalovaný je len spoločnosťou ktorej
predmetom činnosti je najmä poskytovanie spotrebiteľských úverov a teda v rámci svojej podnikateľskej

činnosti poskytuje svojim klientom finančné prostriedky, o ktoré však musia klienti žalovaného vopred
požiadať, pričom žalovaný nemá ani objektívnu možnosť preverovať vývoj kúpnej ceny konkrétneho
tovaru v rámci kúpnopredajného vzťahu. Veriteľ neurčuje a ani nezodpovedá za obsah zmluvy, ktorej
predmet či službu financuje. Tovar alebo službu si vyberá výlučne spotrebiteľ. Za jeho ekonomickú
výhodnosť, nevýhodnosť alebo za jeho kvalitu či vlastnosti nemôže veriteľ niesť zodpovednosť. Veriteľ

zodpovedá za cenu a podmienky úveru, nie za cenu a kvalitu financovaného tovaru alebo služby.

47. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 OZ je posudzovanie primeranosti ceny vylúčené z posúdenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

48. Podľa žalobcu nedostal za objednané služby reálne protiplnenie. V prvom rade je potrebné uviesť,

že dodávateľmi v tomto prípade sú poisťovňa (Garancia Carlife) a spoločnosť AUTOCENTRUM AAA
AUTO, a.s. (príprava vozidla k predaju + služby), nie žalovaný. Preto nie je zrejmé aký súvis má poistenie
so žalovaným, ktorý ho iba financuje a nezodpovedá za obsah poistných zmlúv ani za výšku poistného,
ktorá je vecou dohody medzi poistníkom a poisťovateľom a rovnako ani za poskytnutie ďalších služieb
dojednaných s iným dodávateľom, ktorým je predávajúci.

49. Veriteľ nepredáva ani auto, ani doplnkový tovar, ani poistenie. Veriteľ len financuje tovar a služby
podľa záujmu spotrebiteľa. Veriteľ nemá povinnosť hodnotiť cenu tovaru a služieb, ktorých výber
neovplyvňuje. Výška kúpnej ceny je vecou dohody medzi kupujúcim a predávajúcim.

50. K odvolacej duplike žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný vo svojom poslednom
vyjadrení odignoroval záver, že aj najnovší Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/322/2020 zo dňa 30.11.2022 týkajúci sa totožnej právnej veci a rovnakého žalovaného v celom
rozsahu potvrdil argumenty žalobcu v tejto veci.

51. Žalovaný opätovne mylne tvrdí, že posudzovanie ceny vedľajších plnení je vylúčené z posudzovania
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Vyjadrenie žalovaného neobsahuje nové argumenty resp. len
opakuje predchádzajúce tvrdenia.

52. Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom

rozsahu potvrdil ako správny a žalovaného súčasne zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

53. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nebolo.

54. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 3.153,60,- eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00% p.a. zo sumy 3.153,60,-eur počnúc dňom 26.10.2019 až do zaplatenia a náhrada
trov konania. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu, keď žalobca
dňa 04.08.2014 uzatvoril s predávajúcim AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. kúpnu zmluvu na kúpu

osobného automobilu SKODA Octavia Combi 2,0 TDI za kúpnu cenu vo výške 6.646,00 eur s tým,
že časť kúpnej ceny vo výške 1.528,58 eur bola predávajúcemu uhradená pri podpise Kúpnej ceny
a doplatok kúpnej ceny vo výške 5.117,42 eur mal byť predávajúcemu uhradený prostredníctvom
úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120144972 uzatvorenej so spol. Consumer Finance
Holding, a.s. Úver mal žalobca splatiť 60 mesačnými splátkami vo výške 157,68 eur. Celková čiastka

splatná spotrebiteľom tak predstavovala sumu 9.460,80 eur. Žalobca sa voči žalovanému domáhal
zaplatenia 3.153,60 eur s príslušenstvom, keď zmluvu o úvere uzatvorenú medzi žalobcom a právnym
predchodcom žalovaného v zastúpení sprostredkovateľa AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. považuje
za bezúročnú a bez poplatkov.55. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď nárok žalobcu považoval za dôvodný.
Odvolacie námietky žalovaného spočívali v tom, že rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, je arbitrárne,

súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo uzavretie kúpnej zmluvy považoval za individuálne dojednané
a podpis žalobcu na kúpnej zmluvy za prejav vôle žalobcu, ale podpis poistnej zmluvy ako aj samotnej
Zmluvy o úvere a faktúry nepovažoval za prejav vôle žalobcu, rovnako tak nedal odpoveď na to, prečo
nepovažoval údaje za účelom overenia bonity získané z registrov za postačujúce. Poukazoval na to, že
neposkytuje doplnkové služby a nepredáva autá, RPMN považuje za správnu.

56. Odvolací súd poukazuje na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový
stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.

1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Rozhodnutie súdu ako orgánu
verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom strane musí dať

odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

57. Pokiaľ sa aj súd nevysporiadal so všetkým, ako tvrdil žalovaný, rozhodnutie súdu spĺňalo kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. 220 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo

aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd
sa zaoberal aj odvolacou argumentáciou odvolateľa. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť,žeodvolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

58. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa
ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobcovi na základe zmluvy, za
bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu hrubého porušenia povinnosti právnym predchodcom
žalovaného pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).

59. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

60. Na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo

bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na
vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v
takýchto prípadoch (ods. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS).

61. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľa pred
rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, čím prispieva k dosiahnutiu cieľa smernice,
ktorým má zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv,
prekračujúcich ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti (porov. rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ z 27. marca 2014 vo veci C-565/12 (LCL Le Crédit Lyonnais SA proti Fesihovi

Kalhanovi).

62. Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na
základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovenésankciemusiabyťúčinné,primeranéaodrádzajúce(článok23smerniceEurópskehoparlamentuaRady
č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS).

63. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

64. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá a nasl. ZoSÚ, v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7
ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o

spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

65. Ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií.
Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosti spotrebiteľa

splácať úver a správať sa tak obozretne, jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu
dôsledkov nezodpovedného požičiavania si finančných prostriedkov na strane spotrebiteľov (porov.
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18.6.2019 sp. zn. 10Co/6/2019).

66. Následok (t. j., že úver je bezúročný a bez poplatkov) v prípade hrubého porušenia si tejto povinnosti

v zmysle § 11 ods. 2 (veta druhá a nasl.) zaviedla novela ZoSÚ, zákon č. 352/2012 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 394/2011 Z. z. a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa dôvodovej správy týmto sa dosiahne pôvodný zámer
predkladateľa stanoviť určité dôsledky porušenia povinností ustanovených ZoSÚ. Jedná sa o súčasť

dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany – spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky
smernice 2008/48/ES na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Mechanizmus by
mal motivovať veriteľa a zároveň prinášať spotrebiteľovi finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.

67.Zobsahuspisunevyplýva,žebyprávnypredchodcažalovanéhopredvstupomdozmluvnéhovzťahu

sodbornoustarostlivosťoupreverovalabonitužalobcu (takakosprávnekonštatovalsúdprvejinštancie).

68. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, keď hrubé porušenie povinnosti
právneho predchodcu žalovaného ako veriteľa vyvodil z toho, že zo zmluvy ani z pripojených listín
nevyplýva, či právny predchodca žalovaného dostatočne skúmal bonitu žalobcu. V zmluve sú uvedené

iba celkové ročné príjmy z podnikania 14.400 eur, základ dane 7.136 eur, príjem v domácnosti 0 eur,
mesačné finančné výdavky (napr. splátky úverov, hypoték, leasingov) 0 eur, iné mesačné výdavky (napr.
SIPO, náklady na bývanie, telefón) 0 eur. Aj pokiaľ by súd pripustil, že žalovaný skúmal bonitu žalobcu z
hľadiska jeho príjmu, nepredložil žiadne doklady preukazujúce túto skutočnosť, pričom žalobca uviedol,
že mu bolo povedané aký má uviesť príjem pre účely poskytnutia úveru, tento príjem povedal iba tak,

z hlavy a je nepochybné, že s odbornou starostlivosťou neskúmal výdavky žalobcu, keďže nemôžu byť
reálne, že nemá žiadne výdavky ( žalobca pred súdom uviedol, že nemal výdavky len v súvislosti s
bývaním), pričom uviedol telefónne spojenie, ale výdavky v súvislosti s platením poplatkov za telefón
nie sú uvedené . Žalovaný počas konania tvrdil, že príjem žalobcu bol overovaný v Univerzálnom
registri Soc. poisťovne a taktiež dopytom v reg. NRKI, pričom bolo zistené, že žalobca nemal žiadne

úvery. Skúmanie výdavkov klienta len nahliadnutím do databáz bánk a Sociálnej poisťovne nie je podľa
názoru súdu dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať iba z týchto verejných databáz.
Vychádzať len z celkového ročného príjmu z podnikania je ku komplexnému posúdeniu bonity žalobcu
nepostačujúce. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by si preveril aj ďalšiu povinnú zložku -
výdavky žalovaného.

69. Právny predchodca žalovaného pred poskytnutím úveru nekonal s odbornou starostlivosťou, aj
keď sa oboznámil so žiadosťou o poskytnutie úveru, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že žalobca má
ročný príjem vo výške 14.400 eur. Povinnosťou právneho predchodcu žalovaného bolo analyzovaťspotrebiteľovrozpočetatonastranepríjmov,aleajvýdavkov,atokuvzťahukžiadostioúver.Analýzaiba
niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nie je postačujúca. Odvolací
súd sa tak stotožnil s vyhodnotením úveru ako bezúročného a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ)

a konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobe vyhovel. Hoci žalovaný tvrdí, že si
splnil povinnosť a pred uzatvorením zmluvy so žalobcom vykonal dopyt do Sociálnej poisťovne a NRKI,
z ktorého reportu vyplýva, že k dátumu Dodania žiadosti o úver nemal žalobca žiadne mesačné ani
zostávajúce dlžné splátky iných úverov, ďalej vychádzal zo žiadosti o úver - údaje poskytnuté samotným
žalobcom, z ktorej vyplývajú najmä údaje o tom, že nemá žiadne výdavky, je zjavné, že hoci príjem

žalobcu mal uvedený (avšak nie preverený) zistený, jeho výdavky však neposudzoval, resp. nezisťoval
vôbec, nakoľko tá skutočnosť, že v databáze nebolo zistené, že nemá ďalšie splátky úverov neznamená,
že nemal žiadne výdavky. Pokiaľ by aj súd prihliadol na výstupy, ktoré právny predchodca žalovaného
mal k dispozícii, s ohľadom na výšku jeho príjmu je možné konštatovať i tú skutočnosť, že veriteľ
posudzoval jeho schopnosť splácať úver bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, ktoré mal
k dispozícii. Uvedené právny predchodca žalovaného žiadnym spôsobom nezisťoval, opak preukázaný

nie je. Odvolací súd tak má za to, že právny predchodca žalovaného sa dopustil hrubého porušenia
povinností pri skúmaní bonity žalobcu pred uzatvorením zmluvy o úvere, čo potvrdzuje správnosť
záverov súdu prvej inštancie.

70. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalovaného v tom, že súd prvej inštancie neodôvodnil,

z akého dôvodu uzavretie kúpnej zmluvy považoval za individuálne dojednané a podpis žalobcu na
kúpnej zmluvy za prejav vôle žalobcu, ale podpis poistnej zmluvy ako aj samotnej Zmluvy o úvere
a faktúry nepovažoval za prejav vôle žalobcu, tu odvolací súd poukazuje na to, že s ohľadom na vyššie
uvedený záver, je táto odvolacia námietka žalovaného nerelevantná, pričom však súd prvej inštancie
uviedol, z akých záverov vychádzal, pokiaľ mal za to, že žalobca nemal záujem aj o doplnkové služby

a poistenie CARLIFE. Vzhľadom na záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy
z dôvodu hrubého porušenie skúmania bonity klienta, je potom už v ďalšom vyjadrovať sa k uvedenému
nerelevantné a ani ďalšie odvolacie námietky žalovaného už nemohli zvrátiť rozhodnutie vo veci samej,
preto sa k nim odvolací súd nebude vyjadrovať.

71. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998).

72. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania.

73. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný, podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na to, odvolací súd žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne súd prvej

inštancie.

74. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.