Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7521010369
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7521010369.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej
a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci proti obvinenému Ľ. X. pre
prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2024
v Bratislave o dovolaní obvineného Ľ. X. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. septembra

2023, sp. zn. 8To/10/2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ľ. X. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice - okolie (od 1. júna 2023 Mestský súd Košice, pozn.) (ďalej tiež „okresný súd“)
rozsudkom z 24. októbra 2022, sp. zn. 5T/68/2021, uznal obvineného Ľ. X. vinným z prečinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 13. februára 2021 v čase o 23.50 hod. v katastri obce Košický Klečenov, okres Košice - okolie na
štátnej ceste 1/19 prechovával v osobnom motorovom vozidle VW Passat, ev. č. Q. XXX I., v ktorom sa
viezol ako spolujazdec prechovával vo svojej príručnej taške pre vlastnú potrebu sušinu rastliny konope
(Canabis) zabalenú v alobale a drvičku tabaku, v ktorej sa nachádzala rastlina konope (Canabis), ktorá je

zaradená v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch
do I. skupiny omamných látok o celkovej hmotnosti 679 mg a s koncentráciou THC vyššou ako 17,5
% a 31,3 %.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3
Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, výkon ktorému mu podľa § 49 ods. 1

písm. a), § 50 ods. Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Zároveň
mu podľa § 60 ods. 1 písm. b) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci (1 ks kovová drvička),
vlastníkom ktorej sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stal štát.

Obvinený napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním. Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež
„krajský súd“) rozsudkom z 19. septembra 2023, sp. zn. 8To/10/2023, rozhodol tak, že podľa § 321 ods.

1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu a obvinenému podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, § 56 ods. 2, § 36 písm. j), §
38 ods. 3 Trestného zákona uložil peňažný trest 200 eur. Zároveň podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona
krajský súd pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný
trest odňatia slobody na 1 mesiac.Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol obvinenému doručený 16. novembra 2023, podal obvinený
prostredníctvom obhajcu 9. mája 2024 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c),
písm. g) Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený poukázal na to, že v trestnom
konaní sa od začiatku bránil tým, že dôkaz - sušina rastliny konope - nebol zabezpečený zákonným
spôsobom, pretože bol zabezpečený tak, že po zastavení vozidla príslušníci colného úradu urobili
osobnú prehliadku bez splnenia zákonných podmienok, pri ktorej predmetnú vec (ktorú mal v príručnej

taške) našli a podľa neho tak konali v rozpore s príslušnými právnymi predpismi - § 40 zákona č.
35/2019 Z. z. o finančnej správe, § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 199/2004 Z. z. colného zákona. Podľa
obvineného zákonné podmienky na vykonanie osobnej prehliadky v tomto prípade splnené neboli,
pretože nemal pri sebe vec, ktorá podlieha colnému dohľadu, daňovému dozoru ani dohľadu podľa
osobitných predpisov, podľa ktorých vykonávajú orgány finančnej správy svoje úlohy. Všetci vypočutí
členovia hliadky colnej správy uviedli, že vozidlo bolo zastavené náhodne a nie na základe dôvodného

podozrenia. Z toho dôvodu mu nemohli robiť prehliadku a zisťovať čo má v bunde alebo príručnej
taške. Keď nebol zákonným spôsobom vykonaný tento prvotný úkon, na základe ktorého colné orgány
zistili prítomnosť látky, nemôžu podľa obvineného byť zákonné ani následné úkony v rámci trestného
konania, ktoré nadväzovali výlučne na nezákonnú prehliadku. Obvinený zdôraznil, že okresný súd ani
odvolací súd sa s týmito skutočnosťami, ktoré tvorili samotnú podstatu jeho obhajoby v trestnom konaní

nezaoberali. Poukázal na argumentáciu okresného súdu (str. 5) a uviedol, že v rámci svojej obhajoby
nenamietal zastavenie vozidla ani vykonanie kontroly dopravného prostriedku, nákladu ani prepravných
asprievodnýchlistín;namietal,žebolpozastaveníprehľadanýakoosoba,pretožesušinumalvpríručnej
taške, resp. drvičku mal v bunde, ktorá nie je batožinou. Čo sa týka rozsudku odvolacieho súdu, ten
síce na str. 3 - 7 cituje jeho odvolaciu argumentáciu, ktorá sa týka oprávnenia colných orgánov vykonať

osobnú prehliadku osoby, lenže v samotnom odôvodnení meritórneho rozhodnutia súd podľa neho len
skonštatoval zákonnosť okresného súdu bez toho, aby dal konkrétnu odpoveď na dôvody jeho odvolania
proti výroku o vine. Vo vzťahu k podstate jeho obhajoby tak v napadnutom rozsudku podľa obvineného
absentuje uvedenie ako sa s ňou tak okresný ako aj odvolací súd vysporiadal, čo považoval za zásadné
porušenie práva na obhajobu.

Vo vzťahu k zákonnosti získania v podstate jediného dôkazu svedčiaceho proti obvinenému opätovne
poukázal na príslušné ustanovenia právnych predpisov (§ 2 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 3 Trestného
poriadku) a súdnu judikatúru (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2021, III.
ÚS 561/2021). Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2009, 3
Toš 7/2008, a uviedol, že dôvod pre colnú kontrolu a prehliadku fyzickej osoby v tomto prípade nebol

naplnený, resp. v konaní neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by zakladali oprávnený
dôvod domnievať sa, že v čase výkonu colnej kontroly a prehliadky fyzickej osoby mal pri sebe tovar
podliehajúci colnému dohľadu. Zopakoval, že takto zabezpečené dôkazy colným úradom preto nie sú
zákonné. Doplnil, že v jeho prípade žiadne dôvodné podozrenie nikdy neexistovalo, a samozrejme
pri prehliadke ani nebol nájdený žiadny tovar podliehajúci colnému dohľadu. Náhodné prehľadávanie

ľudí príslušníkmi colnej správy za účelom zisťovania či pri sebe nemajú niečo pre čo by mohli byť
trestne stíhaní podľa názoru obvineného nezodpovedá podstate základných ľudských práv a slobôd,
chránených Ústavou Slovenskou republikou.
Rovnako za neprocesné a pre konanie nepoužiteľné dôkazy považoval svoje výpovede v procesnom
postavení zadržaný - podozrivý, pretože nevypovedal po náležitom zákonnom poučení, ani mu nebola

daná možnosť poradiť sa pred výsluchom s obhajcom, naopak mu zo strany policajných orgánov bolo
zabránené sa telefonicky spojiť s obhajcom a požiadať ho o prítomnosť pri úkonoch. Dodal, že sa jedná
o závažné porušenie práva na obhajobu.

Z vyššie dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a aby vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že v
danom prípade nie sú splnené dôvody dovolania uvádzané v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného
poriadku a stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodnutia považuje za

zákonné, vecne správne, vyčerpávajúco odôvodnené, a v ktorých súdy jasne a zrozumiteľne vysvetlili,
ako sa vysporiadali s obhajobou obvineného a s jeho námietkami, čím vlastne všetky námietky, ktoré
uvádza vo svojom dovolaní, boli predmetom súdneho preskúmania. Navyše zdôraznil, že ide o klasický
prípad, kedy sa odsúdený domáha uznania svojej obhajoby pred dovolacím súdom potom, čo nebolúspešný pred súdom prvého a druhého stupňa. Z obsahu podania nevyplýva, akým spôsobom malo
byť bolo porušené právo na obhajobu, a teda by bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Dovolateľ opakovane namieta nesprávne zistený skutkový stav, v dôsledku

nesprávne vyhodnoteného dokazovania. Na základe uvedeného namieta správnosť zistenia skutkového
stavu, čo nie je dovolacím dôvodom ani podľa žiadneho ustanovenia, ktoré dovolateľ namieta. Všetky
dôkazy boli podľa prokurátora vykonané zákonným spôsobom, súd ich správne vyhodnotil aj vo vzťahu
k jeho obhajobným námietkam a nespokojnosť obvineného vyplýva len z toho, že súd si neosvojil
ním uvádzanú argumentáciu. Vo vzťahu k dovolacím námietkam prokurátor opakovane uviedol, že tie

boli predmetom preskúmania odvolacím súdom, ktorý venoval namietaným skutočnostiam pozornosť,
vysporiadal sa s nimi vyčerpávajúcim spôsobom a dospel k správnym právnym záverom, podľa ktorých
sú dané námietky neopodstatnené.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby dovolací súd na neverejnom
zasadnutí rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a odmietol podané dovolanie, pretože je

zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejtiež„najvyššísúd“)akosúddovolací(§377Trestnéhoporiadku)
posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako
oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373

ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil
svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372
ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s
uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd, ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)
a písm. g) Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a

štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až písm. n) Trestného
poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných alebo hmotnoprávnych chýb. Dovolanie
nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa
[primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými
slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku
sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu
predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah
konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého
procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako
žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom

poriadku upravená v § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a
slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa
mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou

chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný
oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie
tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom
porušené právo obvineného na obhajobu sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebnévyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť
obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti
svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na tieto v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

Žiada sa pripomenúť, že v zmysle rozhodovacej praxe je zásadným porušením práva na obhajobu
najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo
mať vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania, ktoré smerujú k vydaniu rozhodnutí
procesnej povahy (keď obvinený nemal obhajcu v prípade spadajúcom pod dôvod povinnej obhajoby,

ak predmetné porušenie práva na obhajobu malo vplyv na priebeh alebo konečný výsledok trestného
konania, tiež napr. vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní bez prítomnosti obhajcu obvineného,
hoci na to obvinený nedal súhlas a pod.). Právo na obhajobu je v zmysle dovolacieho dôvodu podľa
písmena c) potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a jeho obsahom je, okrem iného, aj možnosť obvineného vznášať námietky proti
prvostupňovému rozsudku na odvolacom súde (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v

Zbierke pod č. 7/2011).

Obvinený namietal odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov, k čomu najvyšší súd uvádza, že nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, ktorý predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame

a nezahŕňa prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe
Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom

súdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu(III.ÚS78/07,IV.ÚS115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) (primerane pozri
napr. nález z 19. novembra 2019, I. ÚS 218/2019).

Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súdne rozhodnutia by mali

v primeranej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené. Rozsah, v akom sa táto povinnosť
odôvodnenia uplatňuje, sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia a musí sa určiť vo svetle
okolností prípadu (rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, č. 30544/96,
bod 26). Bez toho, aby sa vyžadovala podrobná odpoveď na každý argument predložený stranou, táto
povinnosť predpokladá, že účastníci súdneho konania môžu očakávať, že dostanú konkrétnu a výslovnú

odpoveď na argumenty, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok tohto konania (rozsudok vo veci Moreira
Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. júla 2017, č. 19867/12, bod 84). Z rozhodnutia musí byť však
zrejmé, že sa riešili podstatné otázky prípadu (rozsudok vo veci Taxquet proti Belgicku z 16. novembra
2010, č. 926/05, bod 91) (rozsudok vo veci Yüksel Yalçinkaya proti Turecku z 26. septembra 2023, č.
15669/20, bod 305).

Ako Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(rozsudky vo veciach Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, č. 21522/93, a Higgins a ostatní proti

Francúzsku z 19. februára 1998, č. 134/1996/753/952). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla
1993, č. 13942/88, II. ÚS 410/06) (napr. uznesenie z 28. mája 2024, IV. ÚS 259/2024).

Je potrebné taktiež zdôrazniť, že trestné konanie sa posudzuje komplexne ako jeden celok a nie je
možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované
úkony, resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Najvyšší
súd však z obsahu rozsudku okresného súdu, ako ani rozsudku krajského súdu nezistil žiadneskutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu
práva obvineného na obhajobu. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania v
plnom rozsahu zachované, pričom obvinený mal možnosť zúčastňovať sa hlavných pojednávaní (ako aj

verejného zasadnutia) a uplatňovať svoje práva, či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcu, pričom
toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval (napr. návrh na vypočutie svedka Ing. S.Y. O.,
č. l. 140).

Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je

potrebné uviesť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na
dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Nemožno ním napadnúť spôsob hodnotenia
dôkazu súdom, keďže nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v
konaní o dovolaní. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho

rozhodnutia. Možno opakovane podotknúť, že podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku dôkazy v každom
prípade hodnotí súd a prípadný nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany procesných strán
nezakladá žiaden dovolací dôvod.

V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti pripomenúť, že Trestný poriadok výslovne ustanovuje, že

súd a orgány činné v trestnom konaní môžu brať do úvahy len dôkazy, ktoré boli získané zákonným
spôsobom. Z § 119 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že dôkazným prostriedkom je procesný úkon,
pomocouktoréhoorgánčinnývtrestnomkonaníalebosúdzískavapoznatkydôležiténaobjasnenieveci.
Dôkazom je priamy poznatok alebo výsledok činnosti orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu,
ktorý získal pomocou dôkazného prostriedku a slúži na objasnenie skutočností, ktoré sú predmetom

dokazovania. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj „všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci“, je, aby išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom. Za zákonný spôsob získania
dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku treba podľa judikatúry
považovať jednak splnenie formálnych (procesných) podmienok, vyžadovaných Trestným poriadkom
alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu, a jednak splnenie materiálnych

(obsahových) podmienok, t. j. aby úkon, použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie
dôkazu, bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 38/2003-I a ZSP 74/2006). Zároveň netreba
opomenúťaj§119ods.4Trestnéhoporiadku,podľaktoréhostranamôžedôkazobstaraťalebodaťnávrh
na jeho vykonanie, avšak sama ho vykonať nemôže. Predmetná činnosť náleží len orgánom činným v

trestnom konaní, prípadne súdu.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých
prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny

procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho
dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie
obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo
vykonanie sa spochybňuje (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I).

Pokiaľ ide o vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného
poriadku, treba zároveň dodať, že ak dovolateľom tvrdená nezákonnosť dôkazov spočíva v zásadnom
porušení jeho práva na obhajobu, ku ktorému malo dôjsť pri jeho získaní alebo vykonaní, takto vecne
vymedzená chyba zodpovedá (v prípade jej preukázania) iba dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý je v tomto prípade vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa písm. c)

tohto ustanovenia v pomere špeciality. Pritom platí, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania,
ktoré sú v ňom uvedené podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych
dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich
hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke

pod č. 120/2012-I). Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je
rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.V súvislosti s argumentáciou obvineného o zákonnosti získania dôkazov, z dôvodu, že v jeho prípade išlo
o náhodné zastavenie a nie o zastavenie na základe dôvodného podozrenia a teda z toho dôvodu mu
nebolo možné robiť prehliadku a zisťovať čo má v bunde alebo príručnej taške, najvyšší súd vo vzťahu

k získaniu dôkazov pre trestné konanie najprv vo všeobecnosti uvádza, že pri relevantných poznatkoch
o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, ktorými polícia disponuje v
dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa
Trestného poriadku. V takom prípade možno dôkaz pre trestné konanie získať len trestnoprocesným
postupom. Ak však poznatky o trestnej činnosti nie sú polícii dostatočne vopred známe, môže byť

výsledok zákonného postupu pri služobnom zákroku (§ 9 ods. 3 zákona o Policajnom zbore) dôkazom
v trestnom konaní (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2013-
I). Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky ak nadobudne policajt presvedčenie, že je potrebné
pretransformovať bežnú dopravnú kontrolu na prehliadku pre účely hľadania drog, takúto možnosť
bezpochyby má. Musia však pritom byť dodržané všetky potrebné procesné garancie vrátane poučenia
osoby o spôsobe obrany mlčaním (nález z 21. decembra 2021, III. ÚS 561/2021, zverejnený v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 61/2021). Je potrebné uviesť, že v
predmetnom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré obvinený opakovane poukázal tak
vo svojom odvolaní, ako aj v dovolaní, základom vyslovenia porušenia ústavných práv sťažovateľa na
osobnú slobodu bolo zistenie, že k prehliadke jeho auta, pri ktorej boli nájdené drogy, došlo bez jeho
súhlasu a bez toho, aby si bol vedomý toho, že je podozrivý, a pod zámienkou kontroly povinnej výbavy.

V kontexte vyššie uvedeného a zohľadniac jednotlivé námietky, ktoré obvinený v podanom dovolaní
v podstate iba opakuje, najvyšší súd poukazuje na závery v odôvodnení rozsudku okresného súdu, o
ktorých krajský súd nemal pochybnosti, že obvinený je zo spáchania skutku usvedčený svedeckými
výpoveďami npor. PhDr. D. E., PhD., stržm. U. Ď. a npor. C. X., uvedený postup príslušníkov colnej

správy potvrdili aj svedkovia Ing. P. S. a Ing. S. O.. Svedok Ing. P. S. potvrdil, že kritického dňa cestou do
KošícbolivKošickomKlečenovezastavenípríslušníkmicolnejsprávy,ktoríprehľadaliautoauĽ.X.našli
drvičku a trávu. Taktiež svedok Ing. S.Š. O. uviedol, že v Košickom Klečenove boli zastavení príslušníkmi
colného úradu, ktorým umožnil vykonať kontrolu vozidla, pričom v kufri bola taška, preto bol vyzvaný
aby ukázal, aké veci sú v taške preto ju otvoril. Možno poukázať na konštatovanie okresného súdu,

že je zrejmé, že príslušníci Finančnej správy SR postupovali v súlade so všeobecnými povinnosťami a
oprávneniami príslušníka finančnej správy zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe, v rámci ktorých v
zmysle § 48 citovaného zákona sú oprávnení na zastavenie osoby a dopravného prostriedku a na výkon
kontroly batožiny, dopravného prostriedku, jeho nákladu, či prepravovaných a sprievodných listín.

V súvislosti s argumentáciou obvineného, že rovnako neprocesné a pre konanie nepoužiteľné dôkazy
sú jeho výpovede v procesnom postavení zadržaný - podozrivý, pretože nevypovedal po náležitom
zákonnom poučení, ani mu nebola daná možnosť poradiť sa pred výsluchom s obhajcom, naopak mu zo
strany policajných orgánov bolo zabránené sa telefonicky spojiť s obhajcom a požiadať ho o prítomnosť
pri úkonoch, najvyšší súd poukazuje na spisový materiál, z ktorého vyplýva, že obvinený v procesnom

postavení podozrivého bol zadržaný podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku 14. februára 2021 o 00.20
hod., nakoľko vec nezniesla odklad prokurátor bol vyrozumený v čase o 00.25 hod. Zo zápisnice o
zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo 14. februára 2021 (č. l. 24 - 27) vyplýva,
že obvinený v procesnom postavení podozrivého bol podľa § 85 ods. 6 Trestného poriadku poučený, v
zmysle § 99 ods. 4 s poukazom na § 102 ods. 4 Trestného poriadku bola vykonaná osobná prehliadka,

ktorú vykonal nstržm. Ing. H. C. za prítomnosti nstržm. H. O.. Zo zápisnice o výsluchu zadržaného-
podozrivého zo 14. februára 2021 o 00.20 hod. (č. l. 29) vyplýva, že obvinený v procesnom postavení
podozrivéhobolpodľa122ods.1a§34ods.1Trestnéhoporiadkupoučený,kčomuuviedol,žepoučeniu
v plnej miere porozumel, k veci bude vypovedať, obhajcu si nevolí, taktiež nie je vlastníkom zbrane
ani zbrojného preukazu, alkohol pije príležitostne, fajčí, nefetuje. Po prečítaní zápisnice vyhlásil, že jej

obsah je v súlade s jeho výpoveďou a preto nežiada jej opravu ani doplnenie. Obvinený bol zo zadržania
prepustený 14. februára 2021 v čase o 03.10 hod (č. l. 31). Pre úplnosť možno dodať, že zo zápisnice o
výsluchu obvineného zo 16. júla 2021 (č. l. 36 - 39) vyplýva, že obvinený po poučení v zmysle zákonných
ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku o svojich právach a povinnostiach využil svoje právo
v predmetnej veci nevypovedať.

Dovolací súd k uvedenému vo všeobecnosti uvádza, že zákaz sebaobviňovania má chrániť obvineného
pred bezprávnym donucovaním o strany štátnych orgánov, a tým prispievať k zaisteniu spravodlivého
procesu(primeranerozhodnutienajvyššiehosúduzverejnenévZbierkepodč.92/2015-I).Ztohodôvoduje dôležité, aby policajt predtým, ako vyzve osobu na vydanie veci, podľa § 89a Trestného poriadku túto
osobu poučil o zákonnej možnosti neobviňovať sám seba a neprispievať k vlastnému sebaobvineniu
z trestnej činnosti (rozsudok najvyššieho súdu z 29. mája 2013, sp. zn. 3 Tdo 11/2013). Postupom

podľa § 89a Trestného poriadku policajt je povinný poučiť sťažovateľa predtým, než vec vydal, o tom,
že nemá povinnosť vec vydať, ak by si vydaním veci spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. K
uvedenému možno doplniť konštatovanie krajského súdu, že zo zápisnice o zaistení veci podľa § 89a
ods. 1 Trestného poriadku (č. l. 57) vyplýva, že obvinený bol zrozumiteľne a podrobne poučený o vydaní
veci aj o tom, že k vydaniu veci nesmie byť žiadnym spôsobom nútený a nemá povinnosť tak robiť,

ak by si vydaním veci mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania v súvislosti s vydanou vecou
a teda by z jeho strany došlo k sebausvedčovaniu z trestnej činnosti, obvinený vydal vec dobrovoľne
vyšetrovateľovi Policajného zboru. Dovolací súd dodáva, že predmetná zápisnica obsahuje osobitné
poučenie o zákaze sebaobviňovania, pričom to, že uvedené právo obvinený má, preukázateľne vedel,
nakoľko je to zrejmé aj z jeho ďalšieho postupu v konaní, kde toto svoje právo v plnom rozsahu využíval
(nevypovedalnavýsluchuobvinenéhozo16.júla2021,aninahlavnompojednávaní2.mája2022,ďalšie

hlavné pojednávania a verejné zasadnutie sa konali v jeho neprítomnosti za účasti jeho obhajcu, pozn.).

Možno zhrnúť, že následkom náhodného zastavenia osobného motorového vozidla za účelom výkonu
kontroly (colný dohľad a daňový dozor) a následnými zákonnými úkonmi príslušníkov colnej správy pri
prehliadke bola v taške nájdená zelená sušina a drvička, ku ktorej vlastníctvu sa prihlásil obvinený.

Vzhľadom na vzniknuté dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 171 ods. 1 Trestného
zákona, po oznámení predmetnej skutočnosti príslušníkmi colnej správy na Operačné stredisko
Policajného zboru, bola na miesto kontroly vyslaná hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru,
ktorej príslušníci následne vykonali ďalšie úkony v zmysle Trestného poriadku, vrátene výzvy na vydanie
veci vo vzťahu k obvinenému a zaistenia nájdenej zelenej sušiny a drvičky.

Dovolací súd zdôrazňuje, že príslušníci colnej správy nezaisťovali dôkazy, nakoľko (ako vyplýva z
vyššie uvedeného spisového materiálu) obvinený po poučení podľa § 89a ods. 1 Trestného poriadku
dobrovoľne vydal veci príslušníkom Policajného zboru, ktorí získali dôkazy pre trestné konanie v zmysle
Trestného poriadku. V preskúmavanej veci nie je spochybnená zákonnosť postupu, ako ho popísali

príslušníci colnej správy (npor. PhDr. D. E., PhD., stržm. U. Ď. a npor. C. X.), ktorý potvrdili aj svedkovia
(Ing. P. S. a S. O.), ako ani následného postupu príslušníkov Policajného zboru. Uvedený postup
súvisiaci so zaistením veci odovzdaných obvineným bol teda vykonaný v súlade so zákonom a takto
boli zákonne zabezpečené vecné dôkazy pre následne vedené trestné konanie.

Z vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že pri zabezpečovaní dôkazov boli zachované jednak
práva obvineného (bol pred každým úkonom poučený), ako aj zákonný postup ich zaistenia v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku, a nemožno konštatovať nezákonnosť získania predmetných
dôkazov. Je teda zrejmé, že nie sú splnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g)
Trestného poriadku.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne
splnené, a preto dovolanie obvineného Ľ. X. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom
zasadnutí odmietol.

Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.