Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Ek/1680/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120428228
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6120428228.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., o vymoženie pohľadávky vo výške 300,93 Eur s
príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Peter Kohút, exekútorský úrad so sídlom Mičinská

cesta 35, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 657 723 sp. zn. 84EX 650/20-S, o sťažnosti oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1680/2020 zo dňa 16. 01. 2026, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1680/2020
zo dňa 16. 01. 2026 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1680/2020 zo dňa 16. 01. 2026 vyšší

súdny úradník zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní lustrácií predložených súdnym exekútorom povereným
vykonaním exekúcie zistil, že poverený súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie zisťoval majetok resp.
príjmy povinného spôsobom zodpovedajúcim Exekučnému poriadku a v rozsahu ustanovenom § 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Pri námietke oprávneného týkajúcej sa uloženia donucovacieho opatrenia, vyšší súdny
úradník poukázal na skutočnosť, že účelom donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie
povinného a taktiež podľa Exekučného poriadku nemožno prostredníctvom donucovacích opatrení
vymáhať splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom, ktorá znie na peňažné plnenie. Oprávneným
namietanou skutočnosťou bolo taktiež nespísanie hnuteľného majetku povinného. K predmetnej

námietke vyšší súdny úradník uviedol, že pokyny oprávneného, na ktoré má exekútor povinnosť
prihliadnuť, sa môžu pohybovať v intenciách uvedeného zisťovania majetku podľa vyhlášky. Prípadný
pokyn na vykonanie súpisu hnuteľných, resp. zisťovanie majetku v mieste sídla, resp. bydliska
povinného, prípadne na inom mieste, nemožno považovať za pokyn záväzný pre exekútora. Takýto
pokyn je totiž v rozpore so spôsobmi zisťovania majetku podľa vyhlášky a zasahuje do oprávnenia
exekútora určovať spôsob vykonania exekúcie. Exekútor aj na takýto pokyn prihliadne a zváži vzhľadom

na majetkové pomery povinného a hospodárnosť konania uskutočnenie aj miestneho zisťovania. Súd
záverom dodáva, že dôvodom na zrušenie upovedomenia uznesením exekučného súdu na námietku
oprávneného je skutočne len preukázanie existencie relevantného exekvovateľného majetku, resp.
samotné splnenie vymáhanej povinnosti. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v námietkach
proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zaťažuje výlučne oprávneného, ktorý vo svojich námietkach
vyjadril len svoje domnienky. Vyšší súdny úradník na záver dodal, že ide o zastavenie exekúcie

v dôsledku nemajetnosti povinného, čo umožňuje oprávnenému opätovne si podať nový návrh na
vykonanie exekúcie voči nemu.2.Protiuzneseniuvyššiehosúdnehoúradníkadoručiloprávnenýtunajšiemusúduvzákonomstanovenej
lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre

zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z
upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal
exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane
dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku
podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore

s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného
a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak
nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení
exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie
aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad
165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich

speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a
práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané
speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z
§ 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie
majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného

majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého
mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem
zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani
nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere

exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by
zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu
akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného
požadovať. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného
poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky,

zhodnoteniaexekútorapreveriťapreskúmaťminimálnevrozsahu,čiexekútorsámdeklarovalvykonanie
zisťovanie všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa §
2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa
tunajší súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil
od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej tunajší súd v prípadoch s rovnakým

skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie
lustrácii v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Oprávnený nie je
povinnýzisťovaťaoznamovaťexekútorovikdesamánachádzaťhnuteľnýmajetokpovinného.Opravený
má a to, že súd v napadnutom uznesení vychádzal výlučne zo správ súdneho exekútora o negatívnych
výsledkoch vykonaných lustrácií, pričom tieto zistenia bez ďalšieho považoval za postačujúci podklad

pre záver o nemajetnosti povinného. Oprávnený má za to, že samotné negatívne výsledky lustrácií
v evidenciách (kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, bankové inštitúcie, Sociálna
poisťovňa) nepreukazujú trvalú a definitívnu nemajetnosť povinného, ale len stav k určitému časovému
okamihu. Za tejto situácie nemožno považovať skutkový stav za dostatočne zistený tak, aby bolo možné
urobiť záver o nemožnosti ďalšieho vedenia exekúcie. Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor

od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u oprávneného.
Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako ak správcovia
konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez ohľadu na
prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR. Oprávnený má za to, že je spravodlivé,
aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol

očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na
činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované
a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom
spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada
orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

3. Súdny exekútor k podanej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením. Poukázal na
to, že pravidelnými lustráciami nebol zistený žiadny zamestnávateľ, ani iný majetok, ktorý by mohol byť
postihnutý exekúciou a ktorý by stačil aspoň na úhradu trov exekútora o čom bol oprávnený informovanýv Správe o stave konania. Oprávnený poukazuje na to, že povinný musí mať príjem „mimo oficiálnych
príjmov“- nekonkretizuje, že
takýto príjem naozaj existuje a že má o takomto prijme presné informácie a exekútor môže vykonávať

exekúciu len v medziach exekučného poriadku. Zároveň uvádza, že povinný má hnuteľný majetok
(motorové vozidlo povinný nevlastní) a na adrese trvalého pobytu je neznámy, o čom bol oprávnený
informovaný v správe o stave konania. Z toho vyplýva že, ide len o prieťahy oprávneného v konaní
a zbytočné zaťažovanie súdov aj exekútorského úradu, nakoľko oprávnený aj v iných konaniach kde
námietky oprávneného boli zamietnuté a ktoré bolo právoplatne ukončené a oprávnený bol vyzvaný na

úhradu trov exekúcie, túto povinnosť si nikdy nesplnil.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré

treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

10. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal

napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

11. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový

stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom
rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.

Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol a svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv a očakávaní
sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad
rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd
prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomeniao zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať
v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku

povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek
tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom
exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5
rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že
u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť

ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná
exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.
Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými
dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových
pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný
vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých

svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho
exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a
abyhodnotazabezpečenéhomajetkupovinnéhozodpovedalahodnotevymáhanejpovinnosti.Exekučný
súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má
prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii

úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký
spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci
zisťovaniamajetkovýchpomerovpovinnéhonezistilžiadnyexekvovateľnýmajetokaodzačatiaexekúcie
uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať

fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné

tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie
možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného
súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom
internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových

a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní
tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento
úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne
spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré
sú založené na objektívnych skutočnostiach. Exekučný súd zisťovanie majetkových pomerov povinného

nevykonáva a zistené majetkové pomery povinného podrobuje prieskumu len z pohľadu toho či súdny
exekútor vo vzťahu k zistenému majetku vykonal pokus o ich speňaženie a ak nie, z akého dôvodu
tomu tak bolo. Z vykonaných lustrácií v predmetnej exekúcii však jednoznačne vyplýva, že povinný
nedisponuje žiadnym príjmom či majetkom väčšej hodnoty. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste
bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi

skutočnosťami, a nevyvoláva tak dôvodné pochybnosti o správnosti záveru súdneho exekútora. Práve
naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž
podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť
povinnosť úhrady trov exekučného konania.

14. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný
súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať
podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej
súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Zaustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali
a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak
oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd

nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia
sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na
skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností
v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných
veciach vedených v prospech oprávneného.

15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci
povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti

povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na
jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu

vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani
súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim

majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

16. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal

a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

17. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie
o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

18. Záverom treba doplniť, že zastavenie exekučného konania pre nemajetnosť povinného, nie

je prekážkou pre oprávneného opätovne sa domáhať od povinného núteného splnenia nároku
oprávneného z exekučného titulu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku. Oprávnený tak
môže po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zamietnutí námietok opätovne podať návrh na
vykonanie exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).