Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 36C/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119209634
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7119209634.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom

C. – D., zastúpená JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr.
Kuzma a spol., Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanej: E. F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. X,
XXX XX C., zastúpená JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, Rázusova 1, 040 01 Košice, o určenie
vlastníckeho práva

r o z h o d o l :

I. Určuje, že do výlučného vlastníctva žalobkyne patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom
území D. I., okres C. E., J. C. – D., K. L. C. XXXX/XX, a to: stavba – rodinný dom, súpisného M. XXXX,
postavený na parcele č. XXX, evidovaný na LV č. XXXX, v spoluvlastníckom podiele X/X a pozemok

parcely registra „C“ parcelné č. XXX, druh: zastavené plochy a nádvoria o výmere XXX I., zapísaný na
LV č. XXXX, v spoluvlastníckom podiele 1/1.

II. Priznáva žalobkyni nárok náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou došlou súdu dňa 26.8.2019 sa domáhala voči žalovanej určenia, že do jej
výlučného vlastníctva patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D. I., okres C. E., J.
C. – D., K. L. C. XXXX/XX, a to: stavba – rodinný dom, D. M. XXXX, N. K. N. M. XXX, O. K. F. M. XXXX,
P. D. N. X/X Q. N. N. R. „S.“ N. M. XXX, H.: A. N. Q. K. J. P. XXX I., A. K. F. M. XXXX, P. D. N. X/X.

2. Žalobu odôvodnila tým, že predmetné nehnuteľnosti, ktorých predtým bola vlastníčkou, boli dňa
17. 5. 2010 vydražené v rámci dobrovoľnej dražby a vydražiteľom ktorých sa stal T. J., nar. X. XX.
XXXX, bytom N. Q. X, C.. Poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 1. 3. 2018,
sp. zn. 36C/229/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 7. 2019, sp. zn.
9Co/322/2018 bolo určené, že dobrovoľná dražba vykonaná dražobníkom Profesionálna dražobná a
realitná spoločnosť, s.r.o. dňa 17. 5. 2010 o 11.30 hodine s miestom konania v Business Centrum

VSH Development, s.r.o., U. XX, P. C. na návrh spoločnosti MAXIMA Financ, ktorej predmetom boli
vyššie uvedené nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1/1, vlastníkom ktorých bola žalobkyňa a
ktorých vydražiteľom sa stal T. J., je neplatná. V spore vedenom na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 36C/229/2010 bolo vydané uznesenie o predbežnom opatrení (t.č. neodkladné opatrenie),
ktorým sa vydražiteľovi T. J. zakázalo predať, darovať alebo inak scudziť predmetné nehnuteľnosti,
a to až do skončenia vo veci samej. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2. 1. 2018 uzatvorenej
medzi žalovanou a vydražiteľom T. J., žalovaná bola zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka

predmetných nehnuteľností. Žalobkyňa zastala názor, že žalovaná tieto nehnuteľnosti nadobudla na
základe neplatného právneho úkonu, pretože kúpna zmluva zo dňa 2. 1. 2018 je z dôvodu existencie
rozhodnutia, ktoré vydražiteľovi T. J. uložilo zákaz nehnuteľnosti predať, je absolútne neplatná. S
poukazom na rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 27. 4. 2017, sp. zn. 1 VCdo/1/2017 dôvodila, že predmet plnenia, bol neuskutočniteľný
v dôsledku právnej prekážky existujúcej v čase uskutočnenia právneho úkonu. Uviedla, že jej právne
postavenie za tejto situácie je neisté a bez požadovaného určenia je jej právo ohrozené.

3. K žalobe sa vyjadrila žalovaná písomným podaním zo dňa 10.10. 2019, v ktorom uviedla, že
predmetné nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej s T. J. v dobrej viere, že
predávajúci je oprávnený s nehnuteľnosťami nakladať. Poukázala na skutočnosť, že na príslušnom LV
č. XXXX pre katastrálne územie D. I. v čase prevodu vlastníckeho práva dotknutých nehnuteľnostiam

nebola zapísaná žiadna poznámka o vedení súdneho konania o určenie neplatnosti dražby, ani
poznámka o neodkladnom opatrení, teda z ktorých by vyplývalo akékoľvek obmedzenie nakladať s
predmetnými nehnuteľnosťami zo strany predávajúceho. O tom, že na súde prebiehalo konanie o
neplatnosť dražby, v ktorom bolo vydané neodkladné opatrenie, sa dozvedela až zo žaloby zo dňa
23. 8. 2019. Uviedla, že žalobkyňa tým, že nezabezpečila zápis poznámky o prebiehajúcom súdnom
konaní, ako aj poznámky o neodkladnom opatrení na príslušnom LV, sama zapríčinila súčasný stav.

Tvrdila, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva bola dobromyseľná a mala za to, že ide o stret dvoch
ústavných princípov, a to princípu ochrany práv pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery
nového nadobúdateľa. V tejto súvislosti dodala, že ochrana dobrej viery nadobúdateľa môže prelomiť
ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a k uvedenému môže dôjsť pokiaľ je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne nadobudol a tomu je najmä vtedy,

ak nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo nehnuteľnosti na základe právneho úkonu s dôverou v určitý
skutkový stav, ktorý v čase uzavretia právneho úkonu jednoznačne vyplynul z verejnej, štátom vedenej
evidencie, ktorou je v danom prípade kataster nehnuteľností. Poukázala na nález Ústavného súdu SR,
zo dňa 16. 3. 2016, sp. zn. I ÚS 549/2015 a mala za to, že jej vlastnícke právo, ktoré nadobudla v dobrej
viere požíva ochranu a toto právo nezaniká ani vtedy, ak dodatočne vyjde najavo, že nadobúdací titul je

neplatný, nakoľko v opačnom prípade nadobúdateľ ako nový vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím
vlastníckym právom, čo by bolo v rozpore s chápaním materiálneho právneho štátu. Navrhla, aby súd
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním zo dňa 4. 11. 2019 s prejavením

nesúhlasu s argumentáciou žalovanej o jej tvrdení o dobromyseľnosti. Mala za to, že žalovaná nemohla
nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam len na základe dobrej viery, ktorá navyše
nebola ňou ani preukázaná, bez existencie platného právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Dobrá viera pre
žalovanú je významná len potiaľ, že by žalovanej v prípade jej preukázania bolo možné priznať všetky
práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Dobrej viere, ale súčasne právny poriadok žiadne iné právne

následky nepriznáva. V tejto súvislosti poukázala na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 223/2016 zo dňa 26. 1. 2017.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná písomným podaním zo dňa 20. 12. 2019, v ktorom
navyše oproti skorším skutkovým tvrdeniam uviedla, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola zo strany jej

predávajúceho ubezpečená, jednak ústne a jednak vyplýva to aj z obsahu kúpnej zmluvy, že prevodca,
t. j. predávajúci je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Z listu vlastníctva nevyplývala žiadna
informácia, ktorá by nasvedčovala akémukoľvek obmedzeniu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami
zo strany predávajúceho a takouto informáciou nedisponovala žalovaná ani z iných zdrojov. V tejto
súvislosti poukázala aj na právne závery prijaté v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS

151/2016 3. 5. 2017, I ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017.

6. Je nepochybné, že žalobkyňa sa domáha svojho nároku určovacou žalobou podľa ust. § 137 písm.
c) CSP.

7. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
8. Súd sa v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom
určení vlastníckeho práva v jeho prospech. V tomto prípade nevyplýva naliehavý právny záujem z

osobitného predpisu, preto bolo na žalobkyni preukázať, že na požadovanom určení je daný naliehavý
právny záujem. V zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe, ak zo zápisu vo verejnom registri práv
vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému, je vždy daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 163/2015). Žalobkyňa sa domáhalaa aj skutkovo a právne odôvodnila, že nie je zapísaná ako vlastník spornej parcely do evidencie
nehnuteľností, nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jej postavenie vlastníka je neisté,
a preto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Keďže v prejednávanom prípade ide

o nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom, žalobkyňa v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaná
ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka, žalobkyňa má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (R 4 Cdo 49/2003).
9. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie D. I., okres Košice I, obec Košice – Sever vyplýva,
že žalovaná je zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti stavby -– rodinný dom, súpisného M.

XXXX, N. K. N. M. XXX, O. K. F. M. XXXX, P. D. N. X/X Q. N. N. R. „S.“ N. M. XXX, H.: A. N. Q. K. J. P.
XXX I., zapísaný na LV č. XXXX, v spoluvlastníckom podiele 1/1. Titulom nadobudnutia je rozhodnutie
o povolení vkladu kúpnej zmluvy V- XXXXX/XXXX A. X.X.XXXX -XX/XXXX.

10. Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 36C/229/2010 zo dňa 1. 3. 2018 bolo určené,
že dobrovoľná dražba vykonaná dražobníkom - žalovaným 1. (Profesionálna dražobná a realitná

spoločnosť, s.r.o., IČO: 36 583 936) dňa 17.5.2010 o 11.30 hodine, s miestom konania v Business
Centrum VSH Development, s.r.o., Štúrova 27, v Košiciach na návrh žalovaného 3. (MAXIMA Finance
s.r.o, IČO: 36 589 055), ktorej predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D.
I., okres C. E., J. C. - D., K. L. C. XXXX/XX, a to: - stavba - rodinný dom, D.. M. XXXX, N. K. N. M. XXX,
O. K. F. M. XXXX, P. D. N. X/X, - N. N. R. „S.“ N. M. XXX, H.: A. N. Q. K. J. P. XXX I., A. K. F. M. XXXX,

P. D. N. X/X, P. C. T. V. a ktorých vydražiteľom sa stal žalovaný 2. (T. J., nar. X.XX.XXXX, bytom N. Q. X,
C.), je neplatná. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.8.2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 7. 2019, sp. zn. 9Co/322/2018. Voči rozsudku Krajského súdu v
Košiciach bolo podané dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 28. 3. 2023,
sp. zn. 4 Cdo/127/2021 tak, že dovolanie žalovaného 2. a 3. zamietol. Rozsudok Najvyššieho súdu SR

nadobudol právoplatnosť dňa 1. 6. 2023.

11. Je nepochybné, že v spore o určenie neplatnosti dražby vedenom pod sp. zn. 36C/229/2010
bolo nariadené predbežné opatrenie (v súčasnosti neodkladné opatrenie), ktorým súd žalovanému
2. - T. J. (vydražiteľovi) uložil povinnosť predbežne sa zdržať nakladania, a to predaja, darovania,

založenia alebo iného scudzenia zaťaženia právami tretích osôb nehnuteľnosti, zdržať sa akýkoľvek
stavebnotechnických alebo iných úprav alebo práv na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX –
parcelné M.XXX,druhpozemku:zastavanéplochyaK.J.P.XXXI.2,R.H.D.M.XXXX,N.K.N.M.XXX,
K. D. P. C. W. D. I., J. C. – D., J. C. E. až do právoplatného skončenia vo veci samej. Predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 8. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 17. 7. 2014, sp. zn. 6Co/597/2014. Je nepochybné a uvedené vyplýva z výpisu z F. M. XXXX pre
katastrálne územie D. I., že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k predmetných nehnuteľnostiam na
základe rozhodnutia o povolení vkladu kúpnej zmluvy P. A. X. X. XXXX. Bolo nesporné, že táto kúpna
zmluva bola uzatvorená medzi žalovanou ako kupujúcou a medzi T. J. ako predávajúcim a ktorý zároveň
v spore o neplatnosť dražby vystupoval ako žalovaný 2. - vydražiteľ a práve ktorému bola zo strany súdu

neodkladným opatrením uložená povinnosť zdržať sa, okrem iného, aj predaja predmetnej nehnuteľnosti
až do právoplatného skončenia vo veci samej, pričom kúpna zmluva bola uzavretá ešte v čase platnosti
neodkladného opatrenia.

12. Súd má za to, že je potrebné prisvedčiť právnej argumentácii žalobkyne v tom, že kúpna zmluva

uzatvorená medzi predávajúcim T. J. (vystupujúcim v spore o určenie neplatnosti dražby, ako žalovaným
2. – vydražiteľom) a žalovanou je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože táto bola uzatvorená
v čase existencie rozhodnutia - neodkladného opatrenia, ktorým sa vydražiteľovi T. J. uložil zákaz
nehnuteľnosti predať.

13. Veľký senát Najvyššieho súdu SR vydal dňa 27. 4. 2017 zjednocujúci rozsudok pod sp. zn. 1VCdo
1/2017, ktorý je v zmysle § 48 ods. 3 CSP záväzný pre ostatné senáty Najvyššieho súdu SR. V tomto
rozhodnutí zaujal právny názor, že zákaz nehnuteľnú vec predať, darovať alebo inak scudziť, ktorý bol
nariadený predbežným opatrením vydaným v občianskom súdnom konaní, treba interpretovať tak, že
sa vzťahuje nielen na samotnú realizáciu prevodu vlastníctva zmenou zápisu v katastri nehnuteľností,

ale zároveň už na uzatvorenie kúpnej, darovacej alebo akékoľvek inej scudzovanej zmluvy. K porušeniu
uvedenéhozákazunakladaniasnehnuteľnosťoutedadochádzaužsamotnýmuzatvorenímscudzovanej
zmluvy, nie až samotným prevodom vlastníctva zmenou zápisu v katastri nehnuteľností. Je tomu tak
z dôvodu, že predbežným opatrením sa má zabezpečiť reálna, účinná a efektívna súdna ochranaúčastníkom konania, a to dočasnou úpravou ich pomerov, ktorá zabraňuje zhoršeniu postavenia
oprávneného subjektu. Pokiaľ by sa pripustilo, že zákaz predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnú
vec sa neporušuje uzatvorením zmluvy o jej prevode, ale až zmenou vlastníctva, predbežné opatrenie

by v takom prípade nemalo zmysel a obmedzujúci účinok pre toho, komu bol zákaz uložený.

14. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 223/2016 z 26. 1. 2017 Najvyšší súd vyslovil, že
„ ..... absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; na základe neplatného

právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva“.

15. Podľa ust. § 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, ak vydražiteľ zmaril dražbu
alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu.

16. Rozhodnutím súdu o neplatnosti dražby zanikajú účinky príklepu, a to ku dňu príklepu, čo v praxi

znamená automatické obnovenie vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka.

17. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Súd z vykonaného dokazovania mal bezpečne za preukázané, že kúpna zmluva, na základe ktorej
došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na žalovanú, je absolútne neplatným
právnym úkonom, pretože táto bola uzatvorená v čase, keď vydražiteľovi (v kúpnej zmluve v postavení
predávajúceho) predmetných nehnuteľnosti na verejnej dražbe bola uložená povinnosť zdržať sa, okrem
iného, predmetné nehnuteľnosti predať, a teda ide o neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho

zákonníka. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke
právo a to ani v prípade, že na jeho podklade už bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnosti.Spoukazomnaprávnuzásadu,podľaktorejniktonemôžepreviesťnainéhoviacprávako
sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený

v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti.

19. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch

právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.

20. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výkladu,

podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú
vieru evidovaného vlastníka to, že je vlastník.

21. Žalovaná poukazovala na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015, ktorý umožnil prelomenie
predmetnej zásady (nemo plus iuris) a je potrebné uviesť, že tento nález nie je záväzný v celom

svojom rozsahu, ale záväznou časťou sú len právne závery týkajúce sa rozhodovaného sporu, pre ktoré
vyhodnotil napadnutý rozsudok Krajského súdu za nesprávny a porušujúci právo žalobcu na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Len v tejto časti možno hovoriť o kasačnej viazanosti
konajúcimi súdmi právnym názorom Ústavného súdu SR. V danej veci sa Ústavný súd zaoberal tzv.
faktickou zmenou správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú a nie o prevod, či

prechod. Ostatné úvahy ústavného súdu - vrátane úvah o možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris
- nie sú kasačne záväzné.

22. Podľa záverov nálezu, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva
prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva, a to bez ohľadu

nato, že Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa , s výnimkou vydržania.
Poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky
platnej zmluvy.23. Aj keď prezentované závery Ústavného súdu SR v tomto rozhodnutí boli prevzaté do niektorých
ďalších rozhodnutí Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 151/2016 a sp. zn. I. ÚS 460/2017, na ktoré tiež

poukazovalažalovaná),aktuálnerozhodnutieÚstavnéhosúduSRzjanuára2021,sp.zn.I.ÚS510/2016
rieši otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými
okolnosťami. V náleze Ústavný súd SR uviedol: „Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou
princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy
ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu

konajúci senát Ústavného súdu SR úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia
ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo“.

24. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.4.2021 pristupuje k prelomeniu zásady
nemo plus iuris reštriktívne. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje
len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo

možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie
ochranydobromyseľnéhonadobúdateľanadkonkrétnezákonnejvýnimkyjeneprípustné.Medzivýnimky
patrí podľa Najvyššieho súdu: 1. neoprávnený dedič (§ 486 Občianskeho zákonníka, 2. obchodnoprávne
vzťahy (§ 446 Obchodného zákonníka, 3. konkurzné konanie (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a

reštrukturalizácii) 4. prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch), 5. exekúcia
(upravené nepriamo v § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). Z
určitého pohľadu za výnimku zo zásady nemo plus iuris môžeme považovať aj situáciu, kedy osoba
nadobudne vlastníctvo na základe právoplatného súdneho rozhodnutia alebo zmluvy, následne prevedie
vlastníctvo na tretiu osobu a po prevode vlastníctva dôjde k zrušeniu rozhodnutia mimoriadnym

opravným prostriedkom alebo k ukončeniu pôvodnej zmluvy (odstúpenie od zmluvy, rozväzovacia
podmienka alebo dovolanie sa relatívnej neplatnosti). Vlastnícke právo tretej osoby (nového vlastníka),
ktorá dobromyseľne nadobudla vlastníctvo, nie je dotknuté týmto zrušením rozhodnutia alebo zmluvy
týkajúcej sa len pôvodného vlastníka, nakoľko v čase prevodu vlastníckeho práva bol predávajúci
vlastníkom a teda bol oprávnený predmet prevodu previesť. Zjednodušene povedané zrušenie zmluvy

medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1. nemá dopad na platnosť a účinnosť samostatnej zmluvy medzi
kupujúcim 1. a kupujúcim 2., na základe ktorej kupujúci 2. nadobudol vlastnícke právo od kupujúceho
1. pred zrušením zmluvy medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1.

25. Najvyšší súd SR sa v krátkosti vyjadril aj k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva. Zásada

nemo plus iuris však nie je pri otázke originárneho nadobudnutia vlastníctva podľa názoru relevantná,
nakoľko nemo plus iuris vyslovene rieši existenciu práva právneho predchodcu a uplatňuje sa teda
pri derivátnych prevodoch vlastníckeho práva. Pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva nie je
podstatné, kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku
inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia práva

Najvyšší súd zaraďuje: vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo
zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. Najvyšší súd SR sa v
uznesení vyjadril aj k otázke záväznosti a hodnovernosti údajov katastra: Aj keď dôvera rozhodnutia
orgánov štátu a verejnej moci je súčasťou princípu právnej istoty, správnosť týchto údajov nemôže
byť vnímaná v každom konkrétnom prípade a právna istota môže byť prelomená konkrétnou právnou

úpravou. V súvislosti s údajmi uvedenými v katastri nehnuteľností sa toto prejavuje úpravou § 70 ods. 1
katastrálneho zákona, podľa ktorého možno údaje v katastri považovať za pravdivé len dovtedy, kým
sa preukáže opak. Rozhodnutie o povolení vkladu teda nepredstavuje nevyvrátiteľnú domnienku o
existencii vlastníckeho práva alebo iného zapisovaného práva konkrétnej osoby k danej nehnuteľnosti.
(k tomu pozri aj R 86/2001 rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 196/2019, uznesenie ÚS SR II. ÚS 202/2011,

I. ÚS 510/2016).

26. Z vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu SR veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia,
sp. zn. 1 VObdo 2/2020 zo dňa 27. 4. 2021, ktorým sa vyjadril k otázke možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia

zásady nemo plus iuris vyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údaja
zapísaného v katastri nehnuteľností o jej predchádzajúcom vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o
tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže,
že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanejnehnuteľnosti.Kzmenevlastníkaprevádzanejnehnuteľnostideiuresaokrempovoleniavkladuvyžaduje
aj existencia platnej zmluvy a existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu
v katastri nehnuteľností nie je sama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho

práva. Dobrá viera nadobúdateľa vlastníckeho práva je významná len v zákonom výslovne uvedených; v
iných prípadoch je relevantná len pre nároky podľa § 126 ods. 2 a § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. Súd uzatvára, že právny úkon, na základe ktorého vydražiteľ - ako predávajúci previedol vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalovanú, a to v čase existencie nariadeného neodkladného

opatrenia súdom, v zmysle ktorého vydražiteľovi bol uložený zákaz predmetné nehnuteľnosti, okrem
iného, aj predať, je absolútne neplatným právnym úkonom.

28. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č.
39/1998, na ktoré odkázal aj v niektorých ďalších rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 446/2013,
3 Cdo 48/2013, 8 Cdo 306/2014 ) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum)

nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol
nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho
základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva.

29. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/ 2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva
(nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť
na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má
platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. Dobrá viera ďalších

nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis
v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

30. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto
nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad
to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť

dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku
zpravidla(pozrinapr.nadobudnutievlastníckehoprávapriprevodeodtzv.nepravéhodedičapodľa§486
Občianskeho zákonníka ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie
právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho,
aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady

„nemo plus iuris ad al ium transferre potest quam ipse habet “ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako
nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj
v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje “ (viď publikáciu Občiansky
zákonník II. , U., H., T., G., D., B. Q. C., K. S. X. T., XXXX, D. XXXX).

31. Aj v prípade, ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne
neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného

nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám (porovnaj I. ÚS 50/2010, 6 Cdo 107/2011).

32. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26.1.2017 uvádza: „ Vec prejednávajúci

senát zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na
iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti
(materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych
vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona č. 162/1995 Z.z okatastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) . V
zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje za správne a v
súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru

každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje prestanú byť
hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo
100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu [napriek (prípadnej) dobrej viere osoby zapísanej
ako vlastník] nad evidovaným stavom. Prijatie právneho názoru, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva

prevádzanej nehnuteľnosti má (aj nad rámec prípadov vymenovaných v rozhodnutí Najvyššieho súdu
sp. zn. 2MCdo 20/2011) právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala)
nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá
právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti ( nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení
právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej
viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú

hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad
už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Vec prejednávajúci
senát je presvedčený, že pre tento názor nedáva súčasná právna úprava žiadne opodstatnenie. Práve
so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov – by k zmene náhľadu na
tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda

len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal
súd v niektorej individuálnej veci. Právny priestor pre zmenu náhľadov v tak kľúčovej zásade súvisiacej
s ďalšou zásadou „ius ex iniuria non orfitur “ (právo nevzniká z bezprávia), vidí vec prejednávajúci senát
len (alebo až) v prípadnej budúcej hmotnoprávnej úprave.

33. Pri rešpektovaní zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, nemá
právnu relevanciu argumentácia žalovanej, podľa ktorej je ona vlastníčkou sporných nehnuteľností,
pretože vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí
nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“
preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom

prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale
nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí
nadobúdací titul.

34. S poukazom na vyššie uvedené súd súhlasí s žalobkyňou v tom, že žalovaná nemohla nadobudnúť
vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam len na základe dobrej viery bez existencie platného právneho
úkonu – titulu. Tiež je potrebné prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že žalovanej by bolo možné priznať
všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa, avšak len v prípade preukázania jej dobrej viery.

35. Podľa ust. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

36. Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

37. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

38. Pre to, aby sa držiteľ považoval za oprávneného, zákon vyžaduje, aby bol vzhľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na objektívne
okolnosti, za ktorých vôbec mohlo právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať
za následok vznik práva, titul nadobudnutia držby tu síce nemusí byť, držiteľ však musí byť so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o taký titul opiera. Otázka existencie dobrej viery sa
teda posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo patrí. Dobrá viera (ako predpoklad
oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec.Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu
nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho,
či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať

nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu
(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Držiteľ musí byť v dobrej viere nielen v okamžiku, kedy sa stal
držiteľom veci, ale po celú vydržaciu dobu. Držiteľ prestáva byť oprávneným držiteľom, akonáhle sa
dozvedel, alebo z okolností sa musel dozvedieť, že nie je vlastníkom držanej veci a stáva sa preto

držiteľom neoprávneným. Strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známymi
skutočnosti,ktorézhľadiskaobjektívnehoposudzovaniamuseliunehodôvodnevyvolaťpochybnosti,že
mu vec patrí. Strata dobrej viery je jednou z okolností, ktorá má za následok koniec behu vydržacej doby.

39. Žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, nakoľko na nadobudnutie vlastníckeho
práva týmto spôsobom sa vyžaduje okrem iného uplynutie desaťročnej vydržacej lehoty so zákonnou

možnosťou započítať si do vydržacej doby dobu, po ktorú mal právny predchodca vec v dobromyseľnej
držbe.

40. Žalobkyňa nadobudla domnelé vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy uzavretej s vydražiteľom
predmetných nehnuteľností dňa X.X.XXXX. Tento mal vedomosť o tom, že na súde od XX.X.XXXX

sa viedlo konanie o neplatnosť dražby predmetných nehnuteľností, keďže bol sporovou stranou –
žalovaným 2. Následne od 27.8.2019 bola podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam voči žalovanej. Právny predchodca žalovanej odpredal predmetné nehnuteľnosti
v čase prebiehajúceho konania a existencie neodkladného opatrenia, ktorým sa mu predaj týchto
nehnuteľností zakázal Preto do prípadnej oprávnenej držby žalovanej (ak by bolo preukázané, že

žalovanej svedčí postavenie oprávneného držiteľa) tak nemožno započítať držbu právneho predchodcu
- k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanej vydržaním nedošlo, keďže neuplynula zákonná 10-ročná
vydržacia lehota.

41. Keďže v prejednávanom prípade, bolo jednoznačne preukázané, že kúpna zmluva, na základe ktorej

žalovaná mala nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, je absolútne neplatným
právnym úkonom, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí zásadne od počiatku (ex tunc),
od okamihu vzniku právneho úkonu. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani
v prípade, že na jeho základe už bolo napr. plnené alebo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa žalovaná nestala

vlastníčkou nehnuteľnosti.

42. Súd poznamenáva, že ak by sa mal bezvýhradne pripustiť taký názor, že nadobudnúť vlastnícke
právo je možné len na základe dobrej viery nadobúdateľa, že kupuje vec od vlastníka a že zápis
vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, potom by boli zbytočné zákonné

ustanovenia o vydržaní, ktoré priznávajú dôležitosť až dobrej viere trvajúcej po stanovenú vydržaciu
dobu. Uvedené by viedlo k povýšeniu dobrej viery nadobúdateľa nad zásadu nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet. Súčasná právna úprava dobrej viere žiadne iné právne následky
nepriznáva.

43. Navyše tým, že súd určil dražbu za neplatnú, spätne sa anulujú účinky príklepu ku dňu jeho udelenia
avzniknepovinnosťvrátiťsinavzájomprijatéplneniaspolusobnovenímvlastníckehoštatútuaprávneho
stavu, aký v súvislosti s draženou vecou a uhradenými peňažnými prostriedkami trval pred udelením
príklepu.

44. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že v katastri nehnuteľností na príslušnom LV nebola zapísaná žiadna
obmedzujúca poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní a ani o nariadenom neodkladnom opatrení
súd uvádza, že jej tvrdenia sú pravdivé.

44. Podľa ust. § 21 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, osoba, ktorá podala

na súde žalobu podľa odseku 2, je povinná oznámiť príslušnému okresnému úradu začatie súdneho
konania.45. V citovanom zákonnom ustanovení je zakotvená povinnosť osoby, ktorá podala žalobu o určenie
neplatnosti dražby, oznámiť túto skutočnosť príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru,
ktorý vedie kataster nehnuteľností. Splnenie danej právnej povinnosti má zásadné právne účinky, a

to predovšetkým pre osobu, ktorá podala žalobu, keďže spolu s oznámením o podaní žaloby môže
táto osoba požiadať príslušný okresný úrad aj o vyznačenie tzv. poznámky spornosti, ktorej účinkom s
poukazom na § 228 ods. 2 CSP bude, že akákoľvek ďalšia osoba, ktorá nadobudne vlastnícke právo,
po vyznačení poznámky na liste vlastníctva, bude viazaná rozsudkom súdu vo veci určenia neplatnosti
dražby, a to aj bez toho, aby bola priamo účastníkom súdneho konania. Ďalšia výhoda spočíva vo

vyznačení informatívnej poznámky na liste vlastníctva v súvislosti s prebiehajúcim konaní o neplatnosť
dražby, pričom benefity z tohto vyznačenia budú plynúť predovšetkým pre tretie osoby, ktoré by mali
záujem o kúpu nehnuteľnosti nadobudnutej vydražiteľom. V súlade so zásadou publicity katastra je
potrebné ustáliť, že zápis takejto poznámky za každých okolností vylučuje akúkoľvek dobromyseľnosť
osoby, ktorá by sa dovolávala nadobudnutia vlastníckeho práva od osoby, vo vzťahu ku ktorej bola
zneplatnená dražba a zanikli účinky udeleného príklepu. Je preto v záujme všetkých potenciálnych

záujemcov o kúpu nehnuteľnosti, aby si pred zrealizovaním transakcie overili, či sa na liste vlastníctva
nachádza určitá poznámka, resp. je plne v ich záujme, aby sa pokúsili nahliadnuť do originálu listu
vlastníctva, ktorý im môže zabezpečiť okrem iného aktuálne zapísaný vlastník nehnuteľnosti.

46. Podľa ust. § 38 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), poznámka vyjadruje skutočnosti, ktoré obmedzujú oprávnenie
vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, alebo informuje o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.

47. Podľa ust. § 39 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), (1) Okresný úrad zapíše poznámku na základe oznámenia

súdu alebo iného štátneho orgánu alebo na návrh oprávneného podľa osobitných predpisov alebo
účastníka súdneho konania alebo iného konania.(2) Okresný úrad vyznačí v katastri poznámku aj o tom,
že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená.

48. Poznámka má len deklaratórny charakter a nezapisuje sa ňou právo k nehnuteľnostiam. Poznámka

je úkon správy katastra, ktorý je určený na vyznačenie skutočností alebo pomeru vzťahujúceho sa
na nehnuteľnosti Účinky poznámok vyplývajú z právnych predpisov, ktoré kreujú právne inštitúty
a skutočnosti zapisujúce sa následne formou poznámky do katastra. Cieľom zápisu informatívnej
poznámky do katastra nehnuteľností je chrániť nadobúdateľov nehnuteľností, aby mali vedomosť o
prebiehajúcom konaní týkajúcom sa prevádzanej nehnuteľnosti.

49. Podľa ust. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak.

50. Samotný zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti nezakladá právny stav vlastníctva, resp.
jeho nevyvrátiteľnú domnienku. Hodnovernosť a záväznosť údajov katastra (tzv. materiálna publicita
katastra), vyjadrená v citovanom ustanovení, nie je absolútna. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku, čo
zákonodarca zvýraznil priamo v zákone slovným spojením "ak sa nepreukáže opak".

51. Ani absencia zápisu poznámky v príslušnom LV nie je spôsobilá privodiť nadobudnutie vlastníckeho
práva v dobrej viere žalovanou.

52. Sporovou stranou v konaní o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby bol vydražiteľ predmetnej
nehnuteľnosti, ktorý so žalovanou uzatvoril kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej došlo k prevodu vlastníckych

práv na žalovanú v prospech uvedených sporných nehnuteľností. Vydražiteľ ako sporová strana veľmi
dobre vedel o vedení tohto sporu, vedel o tom, že v konaní bolo nariadené neodkladné opatrenie, práve
vo vzťahu k jeho osobe, o zákaze predať predmetné nehnuteľnosti, a ktorý napriek tomuto zákazu, resp.
existencii súdneho rozhodnutia o zákaze predať nehnuteľnosti, tieto nehnuteľnosti odpredal žalovanej,
vovzťahukuktorejjezaťom.Obranažalovanejspočívajúcavtom,žeosporeourčeníneplatnostidražby

a o existencii neodkladného opatrenia nevedela, a že o tom sa dozvedela až podaním žaloby žalobkyne
o určenie vlastníckeho práva, v danom prípade obstáť nemôže, už len vzhľadom na príbuzenský vzťah
medzi ňou a medzi vydražiteľom nehnuteľnosti, resp. predávajúcim. Súd v tomto žalovanej neuveril.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, že o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti anipri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú mohol od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné
pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri

(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

53. Judikatúra je dosiaľ vzácna v tom, že I. na základe neplatného úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností; II. S odkazom na právnu zásadu,

podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris), nemôže
platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III.
Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má
vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s odkazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne

upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva
od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; IV. Ustanoveniu § 70
ods. 1 zákona č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,
nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidenciavlastníctvanehnuteľnostivkatastrinehnuteľností

zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. (k uvedenému porovnaj
aj rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 9Cdo/232/2021,
1Cdo/127/2022), pričom rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/278/2019 bolo publikované v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 51/2021 s nasledovnou právnou vetou: na základe absolútne neplatnej
kúpnejzmluvysakupujúcinestalvlastníkompredávanejnehnuteľnosti,pretosajejvlastníkomnestalaniten,

kto - aj keď v dobrej viere v správnosť údajov katastra nehnuteľností - odvodzuje od tohto kupujúceho
(nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti) .

54. Zhrnúc vyššie uvedené súd žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

55. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

56. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP
a priznal žalobkyni, ktorý mala v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu jej úspechu, t. j.
v rozsahu 100 % voči žalovanej, ktorá v konaní úspech nemala.

58. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP, ktoré
vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

59. Žalovaná navrhla, aby súd o trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 257 CSP dôvodiac, že
žalobkyňa tým, že nezabezpečila zápis do katastra nehnuteľnosti o prebiehajúcom súdnom spore,
spôsobila stav, ktorý nastal a vyvolala aj tento spor.

60. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

61. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 CSP )
a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( § 256 ods. 1 CSP ). Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti zákona, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie

súdneho konania a jeho výsledok.

62. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej stane.Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výrokom rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania,
resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila

protistrane.Použitietohtoustanoveniapretonegatívnedopadánastranusporu,ktorábyinakmalaprávo
na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného

zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu
prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3
MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné

interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či
tedanaponechanieúčinkovprávnejnormyniesúdanédôvody.Nejdeoautomaticképravidlo,ktorébysa

uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie §
257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia

strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o
vedenie konania a jeho výsledok.

63. Napriek tomu, že ako judikatúra súdov tak aj právna doktrína sa zhodnú, že dôvody hodné osobitné

zreteľa nemožno dopredu stanoviť vyčerpávajúcim spôsobom, je možné uviesť aspoň výpočet dôvodov
hodných osobitného zreteľa, ktorými sú :
a) neprimeraná tvrdosť,
b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
c) povaha a okolnosti sporu,

d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,
f) osobné pomery strany sporu,
g) nízky príjem.

64. Súd nezistil v danej veci zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný
postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania. Žalovanou prezentované okolnosti pre nepriznanie
náhrady trov konania nezakladajú výnimočnosť prípadu ani z hľadiska okolností danej veci a ani z
hľadiska pomerov strán a neodôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP na daný prípad a nepriznanie
náhrady trov konania žalobkyni.

65. Žalobkyňa si uplatnila nárok žalobou potom, čo dražba predmetných nehnuteľností bola súdom
určená za neplatnú (právoplatne) voči žalovanej ako pasívne legitimovanej, na ktorú bolo kúpnou
zmluvou prevedené vlastnícke právo ešte v priebehu sporu o neplatnosť dražby a za existencie
súdneho rozhodnutia – neodkladného opatrenia, ktorým sa vydražiteľovi zakázal predaj predmetných

nehnuteľností. Právna argumentácia žalobkyne v tom, že ide o absolútne neplatnú kúpnu zmluvu,
sa potvrdila aj v súdnom konaní. Obrana žalovanej spočívajúca v nadobudnutí vlastníctva v dobrej
viere v spore neobstála. V danom prípade sa žalobkyňa mohla domôcť určenia vlastníckeho práva len
autoritatívnym rozhodnutím súdu o jeho určení.

66. Prejednávaný spor predstavuje bežnú občianskoprávnu sporovú vec, v ktorej súd posudzoval
dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne na jednej strane a preukázanie dôvodnosti obrany žalovanej
proti takémuto nároku žalobkyne na strane druhej. Samotný charakter uplatneného nároku, ani okolnosť,
že žalobkyňa zanedbala povinnosť podľa ust. § 21 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľnýchdražbách a už vôbec nie v tejto súvislosti pripisovanie akéhosi „zavinenia“ vyvolania sporu žalobkyňou,
nemajú dopad na charakter uplatneného nároku ani na postavenie sporových strán tak, že by sa malo
jednať o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobkyni nemala byť priznaná náhrada trov

konania. Za tejto situácie nie je možné nachádzať existenciu výnimočných okolností, ktoré by mohli
viesť k aplikácii ust. § 257 CSP. Súd pritom považuje za potrebné zvýrazniť, že toto ustanovenie viaže
možnosť nepriznať náhradu trov konania nielen na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale
vyžaduje tiež existenciu výnimočných okolností, ktorá môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v
okolnostiach na strane sporových strán.

67. Súd dáva tiež do pozornosti, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo
na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením alebo bránením
tohto základného práva. Súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže
súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnej"
stranekonanianáhradutrovkonania,ktorévovecnejačasovejsúvislostiskonanímvynaložila.Pokiaľby
súd nárok na náhradu trov konania žalobkyni nepriznal, odoprel by žalobkyni ochranu jej práv podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd zdôrazňuje, že nepochybne zmyslom úpravy v ust. §
257 CSP a rozhodovania súdu za jeho aplikácie nemá byť dôsledok prenášania rizika zodpovednosti

neúspešnej sporovej strany za procesný výsledok súdneho konania na protistranu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) úd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne

obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.