Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7Cpr/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220202595
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:7220202595.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica konajúc sudkyňou JUDr. Evou Segečovou v spore žalobcu A. B. C., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom D. X, XXX XX E., právne zast. JUDr. Janou Bajužíkovou, advokátkou, so
sídlom Štefánikova 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanému Slovenská pošta, a.s., IČO: 36 631 124,
so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, o určenie, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% v lehote troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice III. dňa 21.3.2020 a následne postúpenou
Okresnému súdu Zvolen dňa 20.10.2020 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa ustanovenia § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 8.1.2020, doručené dňa
27.1.2020 je neplatné a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá.

2. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2005 v znení
jej dodatkov pracoval u žalovaného naposledy na pracovnej pozícii samostatný referent, s miestom

výkonu práce Košice. Dňa 2.2.2019 prevzal žalobca doporučenú zásielku, ktorá obsahovala výpoveď
podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že výpoveď bola žalobcovi
doručená počas trvania jeho práceneschopnosti, mal žalobca za to, že skončenie pracovného pomeru
je neplatné a podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Súdny spor bol vedený na
Okresnom súde Košice II., pod sp. zn. 11Cpr/38/2019. Žalovaný listom zo dňa 28.10.2019 oznámil
žalobcovi, v súvislosti s vedeným súdnym sporom na Okresnom súde Košice II. č.k. 11Cpr/38/2019,
že svoju výpoveď zo dňa 14.1.2019 považuje za neplatnú a vyzval žalobcu, aby sa dostavil na

pracovisko do 3 dní odo dňa doručenia oznámenia. Mal sa hlásiť u vedúceho strediska dopravy
alebo ním povereného zamestnanca. List žalobca prevzal dňa 23.11.2019. Žalobca listom zo dňa
25.11.2019 oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že v súlade s existujúcim právnym
stavom nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania a žiadal žalovaného prehodnotiť jeho konanie, ktorého
výsledkom môže byť opätovný súdny spor. Žalovaný listom zo dňa 4.12.2019, ktorý žalobca prevzal
dňa 27.12.2019 vyzval žalobcu na predloženie dokladu, ktorý by preukázal dôvod jeho neprítomnosti
v práci. Žalobca nepredložil žalovanému žiadny doklad, nakoľko považoval za dôvodné nenastúpiť do

práce. Následne mu žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia §
68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, datované dňa 8.1.2020, ktoré si žalobca prevzal dňa 27.1.2020.
Žalobca listom zo dňa 28.1.2020 oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že nesúhlasí
s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienokdohodnutých v pracovnej zmluve. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, bolo porušenie
základných povinností zamestnanca vyplývajúcich z § 81 pís. b) a c) Zák. práce, podľa ktorého
je zamestnanec povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný

čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času a dodržiavať právne predpisy a
ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú. Ďalej porušenie povinností ustanovených
v kap. 3.2.1 ods. 1 pís. k) a l ) Organizačnej smernice OS-05 Pracovný poriadok, podľa ktorého si
zamestnanec základné povinnosti zamestnanca podľa ust. § 81 Zák. práce plní aj tým, že požiada
bezprostredne nadriadeného o poskytnutie pracovného voľna, ak je mu prekážka v práci vopred známa,

inak upovedomí bezprostredne nadriadeného o prekážke v práci a porušenie povinností ustanovených
v kap. 3.2.5.2 ods. 1 pís. a) Organizačnej smernice OS-05 Pracovný poriadok, podľa ktorého sa za
závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje nenastúpenie do práce o viac ako jeden pracovný deň.
OkamžitéskončeniepracovnéhopomeruboloúdajneprerokovanésOdborovýmzväzompôštalogistiky.
Žalobca ďalej uviedol, že pri prvom skončení pracovného pomeru, bolo žalobcovi oznámené listom zo
dňa 3.1.2019, že rozhodnutím zamestnávateľa o zmene organizačnej štruktúry bolo dňom 31.12.2018

zrušené jeho pracovné miesto (samostatný referent na organizačnom útvare stredisku dopravy), že sa
stalnadbytočným,žezamestnávateľnemámožnosťprideľovaťmudohodnutúprácu,čospôsobujevznik
prekážky v práci na strane zamestnávateľa a že nemá povinnosť dostavovať sa na pracovisko. Žalobca
mal za to, že ak za tejto situácie nenastupoval do práce, neporušil pracovnú disciplínu, keďže ide o
prekážku v práci na strane zamestnávateľa a od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať, aby

sa za tejto situácie dostavoval. Podľa judikatúry (rozsudok NS SR, sp. zn. 1M Cdo 13/2009) nemožno
považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ nemôže
prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, nedostavil do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v
práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiava. Žalovaný síce uznal, že (prvé) skončenie
pracovného pomeru bolo neplatné, avšak neoznámil žalobcovi, že pominuli na jeho strane prekážky

v práci, spôsobené nemožnosťou prideľovania práce v dôsledku zrušenia jeho pracovného miesta. Z
uvedeného dôvodu sa žalobca nemohol dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, v dôsledku
ktorej by mohol žalovaný so žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer. Žalobca poukázal aj na to,
že podľa ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba
v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel

(25.11.2019), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Uvedená lehota má
prekluzívny charakter. Nakoľko žalovaný v ustanovenej dvojmesačnej lehote neuplatnil svoje právo na
okamžité skončenie pracovného pomeru, podľa názoru žalobcu došlo aj k preklúzii práva na okamžité
skončenie pracovného pomeru.

3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca súdu predložil plnomocenstvo pre právnu zástupkyňu zo dňa
15.7.2019, pracovnú zmluvu č. 139-2005-CS ĽZ-Košice zo dňa 9.3.2005, oznámenie zamestnávateľa
zo dňa 12.12.2005, dohodu o zmene pracovných podmienok zo dňa 31.1.2006, a dodatky k pracovnej
zmluve zo dňa 28.6.2012, 28.8.2014 a 30.6.2016, žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru zo dňa 28.7.2019, oznámenie a výzvu zamestnávateľa zo dňa 28.10.2019, vyjadrenie k výzve

na nastúpenie do zamestnania zo dňa 25.11.2019, výzvu zamestnávateľa zo dňa 4.12.2019, okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 8.1.2020, oznámenie na trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa
28.1.2020, stanovisko zamestnávateľa k oznámeniu zo dňa 8.2.2020 a oznámenie o prekážke v práci
na strane zamestnávateľa zo dňa 3.1.2019.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 20.5.2020 potvrdil, že žalobca u žalovaného
pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.3.2005 v znení jej dodatkov naposledy na pozícii
samostatný referent s miestom výkonu práce Košice. Potvrdil aj konanie o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, vedené na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 11Cpr/38/2019. Mal za to,
že je potrebné najprv vyriešiť otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru a až na základe jeho

výsledku konať a rozhodovať o podanej žalobe v tomto súdnom konaní. Navrhol prerušiť konanie
až do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Košice II. pod sp. zn.
11Cpr/38/2019.

5. Okresný súd Zvolen uznesením sp. zn. 13Cpr/9/2020-102 zo dňa 11.3.2021 konanie prerušil do

právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice II. pod sp.zn. 11Cpr/38/2019.
Uznesením, sp. zn. 13Cpr/9/2020-147 zo dňa 18.1.2022, rozhodol o pokračovaní v konaní.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie.7. Právna zástupkyňa žalobcu v konaní trvala na podanej žalobe aj na svojej argumentácii týkajúcej sa
preklúzie práva žalovaného. Mala za to, že o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa

žalovaný dozvedel dňa 25.11.2019 a teda okamžité skončenie pracovného pomeru malo byť žalobcovi
doručené do 25.1.2020. K jej prednesu sa žalobca pripojil.

8. Zástupkyňa žalovaného v konaní považovala za nesporné, že neplatnosť výpovede nastala len z
dôvodu, že bola doručená v ochrannej dobe, t.j. počas doby kedy bol žalobca uznaný lekárom PN, o čom

zamestnávateľ nemal žiadnu vedomosť. Následne, keď zamestnávateľ zistil, že výpoveď bola doručená
v ochrannej dobe, inicioval ešte predtým ako bolo na Okresnom súde v Košiciach začaté konanie
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, mimosúdne rokovanie. Tohto rokovania sa
žalobca nezúčastnil a preto nebolo možné uzavrieť nejakú dohodu o ďalšom jeho zotrvaní v pracovnom
pomere resp. dohodu o ukončení pracovného pomeru. Následne, keďže zamestnávateľ si bol vedomý,
že výpoveď je neplatná, zaslal žalobcovi oznámenie o tom, že výpoveď považuje za neplatnú a že

pracovný pomer trvá. Odstránil tak akúkoľvek spornosť medzi stranami v tom, či pracovný pomer trvá
alebo netrvá a následne vydal pokyn žalobcovi, aby sa dostavil na pracovisko do 3 dní od doručenia
predmetnej výzvy. Tá bola doručená 23.11.2019. V lehote do 27.11.2019 sa žalobca na pracovisko
nedostavil a odmietol akokoľvek riešiť či už ukončenie pracovného pomeru alebo dohodu o zmene
pracovných podmienok. V danom čase ešte zamestnávateľ nevedel či ide o ospravedlnenú absenciu

alebo neospravedlnenú absenciu, preto postupoval tak, že vyzval žalobcu, aby vysvetlil dôvody svojej
absencie.Žalobcanijakýmspôsobomnereagoval, žiadnydôkazpreukazujúcidôvodabsencienedoručil,
preto zamestnávateľ považoval túto opakovanú absenciu za hrubé porušenie pracovného pomeru. K
preklúzii tak nedošlo vzhľadom na to, že v dobe keď bol doručený pokyn aby sa dostavil žalobca na
pracovisko a následne v dobe jeho odpovede, že sa nedostaví bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu,

nemohol zamestnávateľ vedieť, či je absencia ospravedlnená alebo neospravedlnená. Až od márneho
uplynutia lehoty výzvy na ospravedlnenie absencie, začala plynúť prekluzívna lehota. Poukázala na
judikát 20Cdo/910/2001. Konanie žalobcu považoval zamestnávateľ za hrubé porušenie pracovnej
disciplíny, z dôvodu porušenia základných povinností zamestnanca uvedených v pracovnom poriadku,
aj v § 81 písm. a) až c) Zákonníka práce. Žalobca nesplnil pokyn zamestnávateľa, nedostavil sa na

pracovisko, čo dosahuje intenzitu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Pokiaľ žalobca poukazoval
na rozsudok Najvyššieho súdu, z ktorého je zrejmé, že počas trvania prekážok v práci zamestnanec nie
je povinný dostavovať sa na pracovisko, tento judikát nerieši situáciu, keď zamestnanec dostal priamy
pokyn od zamestnávateľa dostaviť sa na pracovisko a to za účelom riešenia ďalšieho trvania pracovného
pomeru. Dokonca priamo Najvyšší súd SR skonštatoval, že teda aktívne má vystupovať zamestnávateľ

a má sa pokúsiť buď o dohodu o zmene pracovných podmienok alebo o skončení pracovného pomeru.
Tým, že žalobca so žalovaným vôbec nekomunikoval, odmietol sa stretnúť, často menil adresy na
doručovanie a keď mu chceli doručovať výpoveď osobne, tak neotváral a nevedeli mu zásielku doručiť,
museli využiť doručovanie poštou. Takéto konanie je podľa nich je v hrubom rozpore s dobrými mravmi,
ide o zneužitie práva a takémuto výkonu práv by nemala byť poskytnutá ochrana. Vzhľadom na tieto

skutočnosti, žiadali žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

9. Okresný súd Zvolen, rozsudkom sp. zn. 13Cpr/9/2020 zo dňa 30.5.2022 určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobcu zo dňa 8.1.2020, doručené 27.1.2020 je neplatné z dôvodu nedoručenia
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeružalobcovivlehote2mesiacov,odkedysažalovanýodôvode

na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá.
Súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100%.

10. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Banskej Bystrici, uznesením sp. zn. 12CoPr/2/2022-270

zo dňa 27.7.2023, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej
inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu nedodržania zákonom
stanovenej subjektívnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty vyžadovanej ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce
na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd poukázal na to, že zamestnávateľ

je oprávnený okamžite skončiť so zamestnancom pracovný pomer v prípade, že má zistený dôvod pre
okamžité skončenie pracovného pomeru a je si ním istý. Žalovaný preto správne vyzval žalobcu, aby
mu v určenej lehote predložil doklad preukazujúci existenciu ospravedlniteľného dôvodu - prekážky v
práci, ktorý mu bránil na výzvu zamestnávateľa dostaviť sa na pracovisko. Opodstatnenosť uvedenéhopostupu žalovaného bola daná tým, že zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť
pracovný pomer len výnimočne, iba vtedy, ak zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú
disciplínu. Žalovaný sa pokúsil zistiť skutočný dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny zo

strany žalobcu ako predpokladu na okamžité skončenie pracovného pomeru a umožnil mu preukázať
zákonnú prekážku v práci na jeho strane. Subjektívna dvojmesačná prekluzívna lehota na platné
okamžité skončenie pracovného pomeru začala plynúť až po márnom uplynutí lehoty na predloženie
dokladu, preukazujúceho dôvod nedostavenia sa žalobcu do zamestnania na základe výzvy žalovaného
zo dňa 28.10.2019, čo bolo dňa 30.12.2019, keďže výzvu žalovaného na predloženie predmetného

dokladu zo dňa 4.12.2019 si žalobca prevzal dňa 27.12.2019. Z uvedeného je zrejmé, že subjektívna
dvojmesačná prekluzívna lehota na platné okamžité skončenie pracovného pomeru v čase doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanému dňa 27.1.2020 ešte neuplynula. Okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 8.1.2020, doručené žalobcovi dňa 27.1.2020 preto nemohlo
byť, z dôvodu uvedeného súdom prvej inštancie, neplatné. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci
na ďalšie konanie preto malo byť posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj z

hľadiska splnenia ostatných podmienok vyžadovaných Zákonníkom práce, vrátane naplnenia dôvodu
pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.
Zároveň, v prípade, že súd dospeje k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je z hľadiska
niektorej z ostatných podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, neplatné, mal sa
vysporiadať s námietkou žalovaného, že v danom prípade existujú dôvody opodstatňujúce aplikáciu ust.

§ 79 ods. 1 Zákonníka práce v tom zmysle, že od žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a opätovne posúdiť návrh žalovaného na
prerušenie konania zo dňa 25.5.2022, pokiaľ ešte bude aktuálny (čo súd prvej inštancie zistí zo stavu
konania (pôvodne) vedeného na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 11Cpr/38/2019 vo vzťahu k
výroku, ktorý podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nebol v čase rozhodovania

súdu prvej inštancie ešte právoplatný. Súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní rozhodnúť aj o trovách
odvolacieho konania. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný.

11. Okresný súd Zvolen postúpil spis, vedený pod sp. zn. 13Cpr/9/2020, dňa 25.9.2023 Okresnému súdu
Banská Bystrica z dôvodu, že prestal byť vo veci kauzálne príslušným.

12. Okresný súd Banská Bystrica vo veci opätovne konal a nariadil pojednávanie.

13. Súd vo veci konal a rozhodoval v zmysle § 180 CSP v prítomnosti obidvoch sporových strán.

14.Právnazástupkyňažalobcuvkonanízotrvalanadoterajšíchvyjadreniach.Nadichrámecpovažovala
za nadbytočná časť žalobného petitu v časti "...a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá." a preto v
tejto časti zobrala podanú žalobu späť. Uviedla, že dôvodmi o skončení pracovného pomeru sa zaoberal
už Okresný súd Košice v konaní 11Cpr/38/2019, ktorý už konštatoval, že skončenie pracovného pomeru
je neplatné a že žalobca pracovnú disciplínu neporušil z dôvodov prekážok v práci.

15. Zástupca žalovaného v konaní zotrval na svojej argumentácii. S čiastočným späťvzatím žaloby
nesúhlasil. Uviedol, že odvolací súd v tejto sporovej veci vychádzal zo skutkového stavu, že bola
táto časť žalobného petitu v podanej žalobe a výslovne uviedol, že sa má okresný súd touto vecou
zaoberať. Preto žiadal, aby sa rozhodlo aj o tejto časti žaloby. Mal za to, že Okresný súd Košice v danom

konaní rozhodoval spor o tom, či je výpoveď platná alebo nie a nie o tom, či je okamžité skončenie
pracovného pomeru platné alebo neplatné. Nejde tak o res iudicata vo vzťahu k tomuto konaniu. Žalobca
sa nedostavil do práce, na výzvu žalovaného a neospravedlnil svoju neprítomnosť v práci, čím hrubo
porušil pracovnú disciplínu. Pokiaľ žalobca vyhlásil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, potom bolo jeho
povinnosťou, sa na výzvu do práce k zamestnávateľovi dostaviť. Zástupca žalovaného navrhol spojenie

konania o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré je vedené tunajším
súdom pod sp. zn. 13Cpr/1/2023 (ktoré je prerušené do rozhodnutia v tejto veci) s týmto konaním.

16. Právna zástupkyňa žalobcu so spojením konaní nesúhlasila.

17. Súd návrh na spojenie vecí, uznesením vyhláseným na pojednávaní zamietol z dôvodu jeho
neúčelnosti a nehospodárnosti, keď bol podaný až na pojednávaní, na ktorom súd meritórne vo veci
rozhodol.18. Právna zástupkyňa žalobcu v reakcii poukázala na oznámenie zamestnávateľa zo dňa 3.1.2019,
ktorého obsahom je oznámenie prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Tieto prekážky v práci
odvolané neboli a preto žalobca nemal povinnosť dostavovať sa do práce a to aj napriek výzve

zamestnávateľa, ktorá mu doručená, aby sa dostavil na pracovisko. Ak by sa bol na pracovisko dostavil,
nebola by mu prideľovaná práca a preto nemal dôvod sa na pracovisko dostaviť. Nemohol porušiť
pracovnú disciplínu. Žalobca dostal list, že prvá výpoveď je neplatná a aby sa dostavil na pracovisko, na
čo písomne dňa 25.11.2019 zamestnávateľovi oznámil, že nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania za
daného skutkového stavu. Aj keď v liste zo dňa 3.1.2019 sa nachádza posledný odsek, ktorý hovorí o

tom, že sa má žalobca dostaviť na pracovisko za účelom riešenia pracovnoprávnych vzťahov, vo výzve
zo dňa 28.10.2019 toto už uvedené nebolo.

19. Zástupca žalovaného v reakcii uviedol, že pokiaľ ide o list zo dňa 3.1.2019 v jeho závere je uvedené,
že žalobca je povinný pre prípad potreby riešenia pracovnoprávnych vzťahov dostaviť sa v pracovnom
čase na pracovisko na základe predchádzajúcej výzvy zamestnávateľa. Vo vzťahu k judikatúre, na ktorú

poukazoval žalobca, ňou nebola riešená skutková situácia aká je prejednávaná v tomto spore. Pokiaľ
ide o pokyn, aby sa žalobca dostavil na pracovisko tento bol daný za tým účelom, že zamestnávateľ
chcel riešiť pracovný pomer so žalobcom. Pokyn dostaviť sa na pracovisko považoval zamestnávateľ za
plne legitímny a jeho nerešpektovanie za založenie dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Medzi listinou zo dňa 3.1.2019 a zo dňa 28.10.2019 prebehlo mimosúdne rokovanie, na ktoré však

žalobca neprišiel, prišla iba jeho právna zástupkyňa. Keďže bez žalobcu k žiadnemu záveru nedospeli,
preto ho vyzvali (dňa 28.10.2019), aby sa na pracovisko dostavil.

20. Právna zástupkyňa žalobcu v záverečnej reči trvala na tom, že žalobca pracovnú disciplínu neporušil
a že neboli splnené podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru a to z dôvodov existencie

prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Žalobe žiadala vyhovieť.

21. Žalobca v záverečnej reči poukázal na to, že ako zamestnanec si vždy svoje povinnosti plnil. Do
práce sa nedostavil preto, že z výzvy, ktorá mu bola doručená zamestnávateľom nebolo jasné prečo má
do práce prísť. Nie je pravdou, že by sa nechcel so zamestnávateľom dohodnúť, ani že by predlžoval

nejaké lehoty. Všetky zásielky si vždy vyzdvihol.

22. Zástupca žalovaného v záverečnej reči žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
Mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné. Riadne vyzvali žalobcu, by prišiel do
zamestnania, pričom účel tejto výzvy mu musel byť zrejmý. Boli len dve možnosti kvôli čomu sa mal do

práce dostaviť a to buď sa mal dostaviť do práce a pokračovať v práci, pričom túto výzvu mal povinnosť
splniť, alebo bola možnosť, že žalovaný s ním chcel rokovať, pričom aj v takom prípade sa mal do práce
dostaviť. Pokiaľ ide o rokovanie, mohla sa napríklad uzavrieť dohoda o zmene pracovných podmienok,
o skončení pracovného pomeru, alebo iným spôsobom riešiť situáciu a tento spor. Všetky tieto možnosti
si však vyžadovali osobnú účasť žalobcu.

23. Po právnej stránke posúdil súd spornú vec v súlade s právnou úpravou platnou v čase, kedy malo
dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu, t.j. ku dňu 27.1.2020.

24. Podľa § 46 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov (ďalej len

"Zákonník práce"), pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň
nástupu do práce.

25. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a/ dohodou, b/ výpoveďou, c/
okamžitým skončením, d/ skončením v skúšobnej dobe.

26. Podľa § 68 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

27. Podľa § 68 ods.2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

28. Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce, pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny
v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa,
keď dôvod výpovede vznikol.

29. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

30. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

31. Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

32. Podľa § 81 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä
a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;

nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,
b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času,
c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi
riadne oboznámený,

d) v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom,
e) hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok
pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa,

f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v
záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na
oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti,
g) písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú
pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu

alebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so
súhlasomzamestnancapoukazujevýplatanaúčetvbankealebovpobočkezahraničnejbanky,ajzmenu
bankového spojenia.

33. Podľa § 36 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza

len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods.
7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na
zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

34. Podľa § 37 Zákonníka práce, doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej

uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím
posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby.35. Podľa § 38 ods.1 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach

týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

36. Podľa § 38 ods.4 Zákonníka práce, povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť
písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju
poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie
písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky
doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

37. Podľa § 145 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ak je žaloba
vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej.

38. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a
to žalobou (č.l. 1-2 a 5-7), plnomocenstvom pre právnu zástupkyňu zo dňa 15.7.2019 (č.l. 4), pracovnou
zmluvou č. 139-2005-CS ĽZ-Košice zo dňa 9.3.2005 spolu s oznámením zamestnávateľa zo dňa
12.12.2005, dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 31.1.2006 a dodatkami k pracovnej
zmluve zo dňa 28.6.2012, 28.8.2014 a 30.6.2016 (č.l. 8-12), žalobou o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru zo dňa 28.7.2019 (č.l. 13-14), oznámením a výzvou zamestnávateľa zo dňa
28.10.2019 (č.l. 15), vyjadrením k výzve na nastúpenie do zamestnania zo dňa 25.11.2019 (č.l. 16),
výzvou zamestnávateľa zo dňa 4.12.2019 (č.l. 17), okamžitým skončením pracovného pomeru zo
dňa 8.1.2020 (č.l. 18), oznámením na trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 28.1.2020 (č.l. 19),
stanoviskom zamestnávateľa k oznámeniu zo dňa 8.2.2020 (č.l. 20), oznámením o prekážke v práci na

strane zamestnávateľa zo dňa 3.1.2019 (č.l. 21), vyjadrením žalovaného k žalobe (č.l. 44), uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoPr/2/2022, ako aj ostatnými listinami nachádzajúcimi
sa v súdnom spise.

41. Z uvedených listinných dôkazov, z prednesov na pojednávaní, ako aj z obsahu celého spisového

materiálu, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:

42. Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať aj späť,
či už celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a
o veci meritórne nerozhodol. Vzhľadom ku skutočnosti, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby, v časti

"...a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá.", došlo zo strany žalobcu po otvorení pojednávania
a žalovaný výslovne uviedol, že s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasí a žiada, aby žalobu súd
prejednal tak ako bola podaná, súd konanie, v časti "....a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá.",
teda v časti, v ktorej žalobca vzal žalobu späť, zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP, nezastavil a vec prejednal.

43. Vo veci nebolo sporné, že žalobca ako zamestnanec uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom,
dňa 9.3.2005 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce: technický zamestnanec IV, s miestom
výkonu práce Michalovce, na dobu určitú do 31.12.2005. Nebolo sporné, že na základe zmien
pracovných podmienok a dodatkov k pracovnej zmluve, bol pracovný pomer žalobcu zmenený na
pracovný pomer na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce Košice a s druhom práce: samostatný

referent. Nesporné bolo aj to, že žalovaný dňa 8.1.2020 okamžite ukončil pracovný pomer so žalobcom
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 27.1.2020. Nebolo
sporné, že žalobca doručoval žalovanému dňa 28.1.2020 oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní,naktoréreagovalžalovanýstanoviskomzodňa28.1.2020,vktoromnaokamžitomskončenípracovného
pomeru trval.

44. Súd pre úplnosť poznamenáva, že v konaní nebolo sporné, že o žalobe žalobcu o neplatnosť
výpovede, o ktorej sa konalo pred Okresným súdom Košice II. (teraz Mestský súd Košice) bolo
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice II., sp. zn. 11Cpr/38/2019-242 zo dňa 30.8.2021,
právoplatným dňa 13.11.2021 čo do výroku I. a III. a dňa 2.5.2023 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/4/2022 zo dňa 15.3.2023 aj čo do výroku II. tak, že skončenie

pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 14.1.2019 doručenou dňa 2.2.2019 je neplatné.
Neplatnosť skončenia pracovného pomeru medzi sporovými stranami nebola sporná, keďže žalovaný
zistil, že výpoveď doručil žalobcovi v ochrannej dobe. Odvolací súd dodal, že výrok o neplatnosti
výpovede odstránil stav neistoty žalobcu aj pokiaľ ide o trvanie pracovného pomeru a preto nebolo
potrebné ďalším, samostatným výrokom konštatovať, že jeho pracovný pomer trvá.

45. Sporné medzi sporovými stranami bolo, či je okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
8.1.2020, doručené dňa 27.1.2020, dané zamestnávateľom zamestnancovi podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, platné alebo nie, t.j. či sa pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil
dňa 27.1.2020, alebo naďalej trvá. Sporné bolo splnenie zákonných podmienok okamžitého skončenia
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

46. Sporné bolo aj to, či žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom v rámci plynutia prekluzívnej
2 mesačnej lehoty podľa § 70 Zákonníka práce a to predovšetkým s poukazom na spornosť okamihu
začatia plynutia prekluzívnej lehoty.

47. K sporným skutočnostiam súd uvádza, že v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, súd skúma všeobecné náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako jednostranného adresovaného právneho úkonu nadobúdajúceho právne účinky doručením,
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch, ako aj osobitné náležitosti, resp.
hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako ich stanovuje Zákonník

práce.Kokamžitémuskončeniupracovnéhopomerudochádzadňomdoručeniatejtolistiny(ajvprípade,
ak je v okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený iný deň skončenia). V posudzovanom
prípade bolo nesporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru malo písomnú formu a bolo
doručené žalobcovi dňa 27.1.2020. Žalobca doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru
nespochybňoval, sám ho v konaní skutkovo tvrdil.

48. Žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru bola na súd doručená dňa
21.3.2020, teda v zákonom stanovenej lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť
(§ 77 Zákonníka práce).

49. Pracovný pomer je možné skončiť okamžitým skončením pracovného pomeru. Zamestnávateľ však
môžesozamestnancomokamžiteskončiťpracovnýpomeribazdôvodovuvedenýchvZákonníkupráce,
pričom dôvod skončenia musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.
K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je preto
nevyhnutné dôvod skončenia uviesť určite a zrozumiteľne, spolu s uvedením skutočností, v ktorých

zamestnávateľ vidí konkrétny dôvod okamžitého skončenia tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti o tom,
z ktorého dôvodu sa má pracovný pomer zamestnanca skončiť. Nedostatok v uvedených náležitostiach,
má za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

50. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť

pracovný pomer iba v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5, pričom podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce platí, že pre porušenie
pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať
zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode

výpovede dozvedel a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate
z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.51. S poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný a s ktorého
dôvodne sa stotožnil, súd uvádza, že zamestnávateľ je oprávnený okamžite skončiť so zamestnancom
pracovný pomer výnimočne a iba v takom prípade, kedy má dostatočne zistený dôvod pre okamžité

skončenie pracovného pomeru, pričom iba podozrenie, že dôvod je daný, nestačí (R 17/1977). Keď
žalovaný postupoval tak, aby prípadný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru riadne
zistil, potom je tento jeho postup potrebné posúdiť iba ako správny a zákonný. Žalovaný, po tom,
ako žalobca na jeho výzvu zo dňa 28.10.2019, prevzatú žalobcom dňa 23.11.2019, nenastúpil do
práce v určenej lehote 3 dní odo dňa doručenia oznámenia, t.j. do 27.11.2019 a uviedol, že "v

súlade s existujúcim právnym stavom nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania", ho opätovne vyzval
výzvou zo dňa 4.12.2019, ktorú prevzal dňa 27.12.2019, aby mu v lehote 3 dní odo dňa doručenia
výzvy, čo bolo dňa 30.12.2019, oznámil dôvod nenastúpenia do práce, prípadne predložil doklad
preukazujúci existenciu ospravedlniteľného dôvodu - prekážky v práci, ktorý mu bránil na výzvu
zamestnávateľa dostaviť sa na pracovisko. Je potrebné poznamenať aj tú skutočnosť, že už predtým
dal žalovaný žalobcovi výpoveď, avšak v ochrannej dobe (počas práceneschopnosti žalobcu), o ktorej

ako zamestnávateľ nemal vedomosť. Nemožno tak skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ zisťoval
dôvod nenastúpenia zamestnanca do práce ďalšou výzvou, ktorej účelom bolo riadne zisťovanie
možného ospravedlniteľného dôvodu nenastúpenia do práce, pričítať na ťarchu zamestnávateľa.
Žalobca na túto výzvu žalovaného nijako nereagoval a do práce sa nedostavil. Až v tomto okamihu,
t.j. najskôr dňa 30.12.2019, sa tak mohol žalovaný ako zamestnávateľ objektívne dozvedieť o tom, že

nedostavenie sa do práce na základe predchádzajúcej výzvy zo dňa 28.10.2019, prevzatej žalobcom
dňa 23.11.2019, po márnom uplynutí lehoty dňa 27.11.2019, bolo neospravedlnenou absenciou žalobcu
v práci. Subjektívna 2 mesačná prekluzívna lehota na platné okamžité skončenie pracovného pomeru,
tak začala žalovanému plynúť až po márnom uplynutí lehoty na predloženie dokladu, preukazujúceho
dôvod nedostavenia sa žalobcu do zamestnania, t.j. od 30.12.2019. Z uvedeného je zrejmé, že

subjektívna 2 mesačná prekluzívna lehota na platné okamžité skončenie pracovného pomeru, datované
dňa 8.1.2020, v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanému dňa 27.1.2020,
ešte neuplynula. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 8.1.2020, doručené žalobcovi dňa
27.1.2020 bolo žalobcovi doručené v rámci plynutia 2 mesačnej subjektívnej lehoty podľa § 68 ods. 2 a
§ 63 ods. 4 Zákonníka práce, t.j. v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie

zamestnávateľ dozvedel (30.12.2019), súčasne najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod
vznikol (28.11.2019). Súd už iba pre úplnosť dodáva, že v prípade dlhodobej absencie začne lehota
zamestnávateľovi plynúť od okamihu keď zistí, že ide o zavinenú absenciu, avšak najskôr od prvého
dňa nasledujúceho po dni, keď sa absencia skončila (V 2/1976).

52. Súd sa ďalej zaoberal skúmaním splnenia hmotnoprávnych predpokladov platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, v danom prípade daného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Podľa uvedeného ustanovenia, je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Závažným porušením pracovnej disciplíny je spravidla zavineným,
t.j. úmyselným alebo nedbanlivostným, porušením základných zákonných povinností zamestnanca

uvedených v ustanovení § 81 Zákonníka práce. Hodnotenie intenzity závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny súd posudzuje vždy na základe konkrétnych okolností daného prípadu, ktoré sú ovplyvnené
osobou zamestnanca, funkciou ktorú vykonáva, t.j. jeho pracovným zaradením, jeho doterajším
postojom k plneniu pracovných povinností, situáciou v ktorej k porušeniu došlo, či dôsledkami pre
zamestnávateľa.

53. V danom prípade súd zistil, že okolnosti, za ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny boli nasledovné.
Dňa 2.2.2019 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru, daná dňa 14.1.2019, podľa
§ 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca dňa 29.5.2019 oznámil žalovanému že trvá na
ďalšom zamestnávaní a vzhľadom k tomu, že výpoveď bola žalobcovi doručená počas trvania jeho

práceneschopnosti (trvajúcej od 31.1.2019 do 11.2.2019), podal žalobca, dňa 30.7.2019, žalobu o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Súdny spor bol vedený na Okresnom súde Košice II., pod
sp. zn. 11Cpr/38/2019. Súd mal uvedené skutočnosti preukázané z tvrdení sporových strán ako aj z
predloženého rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr/38/2019. Žalovaný, po tom, ako sa
dozvedel, že výpoveď bola doručená v čase práceneschopnosti žalobcu, listom zo dňa 28.10.2019

oznámil žalobcovi, že výpoveď zo dňa 14.1.2019 považuje za neplatnú a výslovne uviedol, že jeho
pracovný pomer neskončil a naďalej trvá a vyzval ho, aby sa dostavil na pracovisko do 3 dní odo dňa
doručenia tohto oznámenia. Oznámenie žalobca prevzal dňa 23.11.2019 a následne, dňa 25.11.2019
oznámil žalovanému, že "v súlade s existujúcim právnym stavom nemám dôvod dostaviť sa dozamestnania". Existujúci skutkový aj právny stav bol však v danom čase taký, že počas prebiehajúceho
súdneho konania v ktorom sa žalobca domáhal neplatnosti výpovede a trval na tom, aby ho žalovaný
ďalej zamestnával, žalovaný ako zamestnávateľ oznámil žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, že

výpoveď, ktorú mu dal je neplatná, že jeho pracovný pomer sa neskončil, že naďalej trvá a vyzval ho
aby sa dostavil do 3 dní na pracovisko. Žalobca však napriek tomu, že dosiahol to, čo od žalovaného
žiadal (aj v súdnom konaní) a že dňa 29.5.2019 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho tento
ďalej zamestnával, sa na pracovisko nedostavil. Je potrebné zdôrazniť, že za daného skutkového aj
právneho stavu, bol žalobca stále zamestnancom žalovaného a že zamestnanec je povinný plniť pokyny

zamestnávateľa vždy, keď sú tieto pokyny v súlade s právnymi predpismi, čo v danom prípade boli.
Preto, ak žalobca ako zamestnanec nesplnil pokyn žalovaného ako zamestnávateľa a nedostavil sa na
pracovisko ani dňa 28.11.2019 ani v nasledujúce dni, zavinene porušil pracovnú disciplínu zamestnanca
a to závažným spôsobom, keďže medzi žalobcom a žalovaným prebiehalo iné súdne konanie, ktorého
cieľom bolo ďalšie zamestnávanie žalobcu u žalovaného. Procesný útok a obrana žalobcu spočívajúce
v tom, že na strane zamestnávateľa existovali prekážky v práci a že mu nemohol prideľovať prácu

v súlade s pracovnou zmluvou, keďže jeho pracovné miesto malo byť zrušené, podľa názoru súdu
neobstojí a to práve preto, že sám žalovaný, na strane ktorého prekážky v práci mali byť dané, vyzval
žalobcu, preukázateľným, písomným spôsobom, aby sa dostavil na pracovisko. V tomto smere neboli
relevantné domnienky žalobcu o tom za akým účelom sa mal na pracovisko dostaviť. Zákonný pokyn
zamestnávateľa mal rešpektovať. Skutková situácia tak bola iná ako v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1M

Cdo 13/2009, na ktoré poukazoval žalobca a ktorého závery súd preto na súdenú vec neaplikoval. Bolo
povinnosťou žalobcu sa na výzvu žalovaného na pracovisko dostaviť. Za stavu, že aj cieľom samotného
žalobcu bolo pokračovať v práci u žalovaného, potom súd považoval za účelové a kontraproduktívne,
že sa žalobca na pracovisko nedostavil hoci sám žiadal byť zamestnávaný. Jeho zamestnávateľ nemal
inú možnosť (keď aj sám považoval výpoveď za neplatnú) ako tú, že ho vyzval, aby sa do práce

dostavil. Pre úplnosť skutkových zistení súd dodáva, že následne, po tom, ako sa žalobca na pracovisko
nedostavil, dňa 27.1.2020 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, datované dňa
8.1.2020,pričomnadruhýdeňpodoručení,t.j.dňa28.1.2020oznámilžalobcapísomnežalovanémuako
svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v pracovnej
zmluve. Napriek tomu, že sa na výzvu zamestnávateľa, doručenú mu dňa 23.11.2019, na pracovisko

zamestnávateľa nedostavil.

54. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd považoval porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce
v opakovanom nesplnení pokynu zamestnávateľa daného zamestnancovi (§ 81 písm. a) Zákonníka
práce), dostaviť sa do práce, ktorý bol vydaný v súlade s právnymi predpismi (nie v rozpore s nimi),

za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Bol tak daný dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

55. Súd k svojim záverom poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Cdo/26/2009 zo dňa 13.11.2009, ktorý prejednával okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu

závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom konštatoval: "Odvolací súd síce správne ustálil,
že v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce kvalifikované porušenia pracovnej disciplíny
(závažné porušenie pracovnej disciplíny) sa nemusí naplniť jedným (jediným) skutkom zamestnanca a
že môže byť naplnené aj jeho "dielčimi skutkami", predmetný záver ale nesprávne aplikoval na danú
vec a chybne preto ustálil, že jednomesačná prekluzívna lehota začala plynúť až 6. júna 2006, t.j. odo

dňa, keď sa odporca dozvedel o tom, že sa navrhovateľka dopustila druhého skutku. Pri niekoľkých
(menej závažných) porušeniach pracovnej disciplíny (ktoré až v ich súhrne naplňujú znaky závažné
porušenia pracovnej disciplíny) plynie prekluzívna lehota, v ktorej zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer so zamestnancom, od ostatného porušenia pracovnej disciplíny iba v prípade, ak medzi
jednotlivými porušeniami pracovnej disciplíny je primeraná objektívna časová a vecná súvislosť, z ktorej

možno vyvodiť záver o slede jednotlivých na seba nadväzujúcich porušení pracovnej disciplíny. O takú
súvislosť ide napr. vtedy, keď zamestnanec mal niekoľko krátkodobých absencií, z ktorých ani jedna
sama osebe by nebola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, ale v súhrne predstavujú
závažné porušenie pracovnej disciplíny (porovnaj napr. V 2/1976)."

56. Na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a z citovaných
ustanovení právnych predpisov, súd dospel k záveru, že boli splnené hmotnoprávne podmienky dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo súčasne žalobcovi doručené v lehote v súlade s § 68 ods. 2 aj § 63ods. 4 Zákonníka práce. Súd z uvedených dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 8.1.2020 za platné a žalobu žalobcu preto zamietol.

57. Pre úplnosť, s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, súd dodáva, že v konaní nezistil ani
existenciu dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, keď nebolo ani tvrdené, ani preukazované, že by žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný
trestný čin.

58. Súd vo veci nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným v znení "vykonať dokazovanie k dôvodom
podľa § 79 Zákonníka práce" z dôvodu, že taký dôkazný návrh súd považoval za neurčitý a nejasný,
ktorý pre jeho nekonkrétnosť ani nebolo možné vykonať. Z dôkazného návrhu nebolo možné ani zistiť,
ktoré sporné skutočnosti v prejednávanej veci sa ním majú verifikovať alebo vyvrátiť. Z uvedeného
dôvodu, vo vzťahu už k vykonanému dokazovaniu, súd považoval za nadbytočné vykonanie ďalšieho
dokazovania. K nevykonaniu dôkazov súd podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 1Cdo/83/2020.

59. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní mal žalovaný úspech
v celom rozsahu, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd preto priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd
rozhodol len o nároku na náhradu trov konania. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný

súd Banská Bystrica.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)
ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať

exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.