Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-61Cpr/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320207689
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Birás, PhD.

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1320207689.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: žalobcu: O.

J., narodený XX. februára XXXX, trvalým pobytom v T., J. XXXX/XX, proti žalovanej: Bratislavská
vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom v Bratislave, Prešovská 48, IČO: 35 850 370, zastúpenej
Zukalová - Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom v Bratislave, Černyševského 3761/46, IČO: 36 859
354, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru z 12. júna 2020, dané žalobcovi zo strany
jeho zamestnávateľa, je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou naďalej trvá.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 6 748,93 eur s úrokmi z omeškania
- vo výške 5 % ročne zo sumy 87,14 eur od 10. júla 2020 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1 307,06 eur od 10. augusta 2020 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1 307,06 eur od 10. septembra 2020 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1 307,06 eur od 10. októbra 2020 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1 307,06 eur od 10. novembra 2020 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1 307,06 eur od 10. decembra 2020 do zaplatenia,

- vo výške 5 % ročne zo sumy 126,49 eur od 10. januára 2021 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobu vo zvyšku z a m i e t a.

IV. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,38 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 10. augusta 2020 (ktorého
nástupníckym súdom je od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava IV), po pripustení jej zmeny uznesením

Mestského súdu Bratislava IV zo 4. júna 2024 č. k. B3-61Cpr/23/2020-403, domáhal, aby súd
(i) určil, že skončenie jeho pracovného pomeru okamžitým skončením z 12. júna 2020 daným mu zo
strany pôvodnej žalovanej Infra Services, a.s., so sídlom v Bratislave, Hraničná 10, IČO: 43 898 190, je
neplatné a pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá a
(ii) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 22 220,02 eur s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy z jednotlivých mesačných náhrad mzdy 1 307,06 eur za dobu omeškania
od 10. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý náhrada mzdy prislúcha, až

do zaplatenia. Nárok na náhradu mzdy si uplatnil za obdobie 17 mesiacov počnúc mesiacom jún
2020, počas ktorého bol s ním skončený pracovný pomer, až do konca mesiaca október 2021, ktorý
bol posledným celým mesiacom, kedy bol uznaný za práceneschopného a nemal žiadny príjem zo
zamestnania a nevznikol mu ani nárok na nemocenské.1.1. Žalobca v žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že bol
zamestnaný v spoločnosti Infra Services, a. s. (ktorá počas konania zanikla v dôsledku zlúčenia so

žalovanou Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou, a.s., s ktorou ako s právnym nástupcom súd
na základe uznesenia z 10. septembra 2021 č. k. 61Cpr/23/2020-69 ďalej pokračoval v konaní) na
základe pracovnej zmluvy zo 16. mája 2011 s dohodnutým dňom nástupu do práce 19. mája 2011 na
pracovnej pozícii „majster strediska stokových sietí“ na dobu neurčitú. Pracovný pomer so žalobcom
bol podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) okamžite skončený 12. júna 2020,

pričom žalobca v tento deň odmietol prevziať túto jemu doručovanú písomnosť z dôvodu nejasnosti
formy skončenia pracovného pomeru okamžite alebo navrhovanou dohodou, a preto mu následne bolo
okamžité skončenie pracovného pomeru doručované poštou a osobne si ho prevzal až 30. júna 2020.
1.2. Dôvod skončenia pracovného pomeru mal spočívať v tom, že žalobca - ktorý s 12-hodinovým
pracovným časom určeným v rozpätí od 06.00 hod. do 18.00 hod. ako jediný zamestnanec u právnej
predchodkyne žalovanej vykonával prácu majstra na pracovisku s dvojzmennou prevádzkou, v dôsledku

čoho pracoval nad rámec stanoveného pracovného času a mnohokrát sa pre absenciu majstra na
druhej (tzv. opačnej) zmene musel dostaviť na pracovisko, aby bol zachovaný riadny a plynulý chod
firmy a jej činnosti - (a) v dňoch 8. januára 2020 a 15., 30. a 31. mája 2020 prišiel neskôr do práce
a odišiel z práce pred koncom pracovného času, (b) v dňoch 17. a 30. mája 2020 opustil pracovisko
počas pracovného času bez súhlasu nadriadeného a bez zaznamenania svojho odchodu a príchodu v

evidencii dochádzky, a (c) v dňoch 22. a 23. januára 2020 si nezaznamenal svoj príchod do práce ani
odchodzpráce,hocineskôrbolasamotnýmžalobcomzjemupridelenéhopočítačaupravenádochádzka
tak, aby dĺžka odpracovaného času bola v súlade s dĺžkou celodennej zmeny. Tým žalobcovi vznikla
neospravedlnená neprítomnosť v práci, ktorá ak trvá dlhšie ako 60 minút, považuje sa podľa pracovného
poriadku spoločnosti Infra Services, a. s., za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

1.3. Podľa názoru žalobcu nedošlo z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny, a to ani k
menej závažnému porušeniu, a preto listom z 29. júna 2020 požiadal zamestnávateľa o ďalšie svoje
zamestnávanie. Pri dni 8. januára 2020 išlo o nadčas vytvorený na druhej (tzv. opačnej) zmene, keď
suploval chýbajúceho druhého majstra. Pri dni 15. mája 2020 si chýbajúci odpracovaný čas odpočítal
z nadčasu vytvoreného 13. mája 2020. Pri dni 30. a 31. mája 2020 si chýbajúci odpracovaný čas

odpočítal z nadčasov vytvorených 22. a 27. mája 2020. K prerušeniu práce dňa 17. mája 2020 uviedol,
že pôsobisko pracovnej pozície žalobcu ako majstra strojného čistenia nie je určené len v sídle strediska
na Železničnej ulici v Bratislave-Vajnoroch, ale výjazdy s organizáciou a kontrolou tejto činnosti spadajú
v rámci celých regiónov Bratislavy, Modry, Malaciek a Senca, a teda nebol dôvod si zaznamenať odchod
a následne príchod na stredisko, keďže išlo o výjazd súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou, pri ktorých si

žiadny zamestnanec právnej predchodkyne žalovanej svoj odchod a následný príchod do sídla strediska
nezaznamenával. Pri dňoch 22. a 23. januára 2020 vykonával prácu za chýbajúceho majstra na druhej
(tzv. opačnej) zmene a išlo o riadne odpracovaný čas, pričom žalobca predpokladá, že tieto dni boli
len zle zaznamenané z dôvodu nefunkčnosti magnetickej čipovej karty, ktoré občas chybovali resp. sa
kazili. O každej neprítomnosti žalobcu v práci i úprave pracovného času v evidencii dochádzky však

vždy vedel jeho faktický nadriadený D. A., a preto nešlo z jeho strany o neospravedlnené absencie a
porušenie pracovnej disciplíny.
1.4. Žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyvodzoval tiež z absencie jeho riadneho
prerokovania so zástupcami zamestnancov, keďže podľa jeho informácií išlo len o fiktívne zasadnutie
príslušnej odborovej organizácie a prerokovanie.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach
uviedla, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru z 12. júna 2020, ktoré dala jej právna
predchodkyňa žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, považuje za platný právny úkon a navrhla žalobu
v celom rozsahu zamietnuť.

2.1. Uviedla, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru ako právny úkon spĺňa všetky
zákonom vyžadované formálne náležitosti, vopred bolo riadne prerokované zástupcami zamestnancov
na zasadnutí z 9. júna 2020 a dôvody v ňom vymedzené sú dostatočne určité a zároveň aj skutočne
dané. Vytýkané neprítomnosti žalobcu v práci žalobca nijako nepoprel, skôr naopak, sám ich potvrdil,
a možnosť žalobcu upravovať si svoje záznamy o dochádzke v dochádzkovom systéme dosvedčil

faktický priamy nadriadený žalobcu D. A.. Žalobca teda nielen jednorazovo, ale opakovane a dlhodobo
nedodržiaval učený pracovný čas, prichádzal do práce neskôr, odchádzal z práce pred skončením
pracovného času, resp. opúšťal pracovisko počas pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného a bez
zaznamenania si odchodu a príchodu na pracovisko v evidencii dochádzky. K žalobcovmu tvrdeniu,že takýmto spôsobom si kompenzoval nadčasy, ktoré mu mali vzniknúť na druhej (tzv. opačnej)
zmene, poznamenala, že medzi zamestnávateľom a žalobcom neexistovala žiadna písomná dohoda
o čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas, a preto uvedené tvrdenie žalobcu nemôže byť

ospravedlnením jeho neprítomnosti v práci. Za porušenie pracovnej disciplíny treba považovať aj
falšovanie evidencie dochádzky, keď žalobca si svojvoľne a nekontrolovateľne upravoval dochádzku tak,
aby dĺžka odpracovaného času bola v súlade s dĺžkou jeho celodennej zmeny, pričom nikto, ani žalobcov
faktický nadriadený D. A., nemal prehľad o skutočnom počte hodín, ktoré mal žalobca na druhej (tzv.
opačnej) zmene odpracovať. Žalobca sa teda úmyselným konaním - predstieraním výkonu práce pre

zamestnávateľa pokúsil získať a aj získal konkrétnu výhodu na úkor zamestnávateľa - mzdu za prácu,
ktorú nevykonal, a tým sa dopustil útoku na majetok svojho zamestnávateľa, čím mu spôsobil škodu. V
kontexte všetkých popísaných skutočností možno konanie žalobcu považovať za porušenie pracovnej
disciplíny závažným spôsobom.
2.2. Ďalej uviedla, že žalobcu listom z 1. decembra 2020, ktorý mu bol poštou osobne doručený 4.
decembra 2020, vyzvala na nástup do práce a tým mu umožnila, aby sa zapojil do pracovného procesu

ešte počas trvania tohto súdneho sporu, a to v súlade so žalobcovou požiadavkou o jeho ďalšie
zamestnávanie, ktorú vyjadril vo svojom liste z 29. júna 2020. Žalobca však na túto výzvu nereagoval a
do práce neprišiel, z čoho potom vyplýva, že prípadný nárok na náhradu mzdy vo výške 1 307,06 eur
mesačne mu možno priznať maximálne len za čas od 29. júna 2020 do 4. decembra 2020. Napokon
limitácia náhrady mzdy do 4. decembra 2020 vyplýva tiež zo žalobcom priloženého potvrdenia o jeho

dočasnej pracovnej neschopnosti v období od 4. decembra 2020 do 12. novembra 2021, pretože podľa
rozhodovacej súdnej praxe platí, že náhrada mzdy zamestnancovi patrí len vtedy, ak je sám schopný a
ochotný pre zamestnávateľa vykonávať prácu, na ktorú sa pracovnou zmluvou zaviazal.
2.3. Žalovaná v prípade, že by súd vyhovel určovaciemu nároku o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, navrhla, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru so žalobcom, ktorý jednak sám

prezentuje svoj postoj, že si nevie predstaviť ďalej pre ňu vykonávať prácu, a jednak so zreteľom na
správanie žalobcu, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov D. A. (zamestnanca Infra
Services, a. s., povereného vedením oddelenia stokových sietí a žalobcovho faktického nadriadeného),

E.. D. C. (vedúceho oddelenia ľudských zdrojov), D.. I. P. (vedúceho právneho oddelenia), A. J.
(vedúceho technického oddelenia), L. U. (zamestnankyne personálneho oddelenia), E. Q. (správca
IT systémov), T. R. (predsedu odborovej organizácie), A. J. (člena odborovej organizácie) a S. O.
(žalobcovhospolupracovníka)aoboznámenímsasovšetkýmilistinnýmidôkazmipredloženýmistranami
na podopretie svojich skutkových tvrdení, a to

- pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovanej Infra Services, a.
s., zo 16. mája 2011 s jej dodatkom z 31. augusta 2016 a s pracovnou náplňou; nariadením generálneho
riaditeľa Infra Services, a. s., z 1. novembra 2011 o pracovnom poriadku; nariadením generálneho
riaditeľa Infra Services, a. s., z 18. marca 2016 o pracovnom čase a dochádzke; Kolektívnou zmluvou
obchodnej spoločnosti Infra Services, a. s., na roky 2019 - 2021;

- okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP z 12. júna 2020 s
poštovou doručenkou podpísanou žalobcom 30. júna 2020; návrhom dohody o skončení pracovného
pomeru z 12. júna 2020 odosielaným žalobcovi mailom z 15. júna 2020; mailovou komunikáciou medzi
žalobcom a Mgr. D. C. zo 16. júna 2020 týkajúcou sa doručovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru poštou;

- listom žalobcu z 29. júna 2020 adresovaným právnej predchodkyni žalovanej o nesúhlase so
skončením pracovného pomeru s výzvou na jeho ďalšie zamestnávanie a odpoveďou právnej
predchodkyne žalovanej zo 7. júla 2020;
-výzvouprávnejpredchodkynežalovanejz1.decembra2020adresovanejžalobcovinanástupdopráce
s poštovým podacím lístkom a potvrdením jej o doručení žalobcovi 4. decembra 2020;

- mesačným protokolom transakcií za obdobie mesiacov január až máj 2020; mesačným protokolom
dochádzky za mesiace január 2020 a máj 2020; zmenovým kalendárom žalobcu za mesiace január
2020 a máj 2020; výplatnými páskami žalobcu za mesiace január až jún 2020; snímkami z kamerového
záznamu na dvore pracoviska žalovanej na W. ulici v Bratislave-Vrakuni z 30. mája 2020; výpisom z
denného prehľadu jázd motorovým vozidlom Fiat Doblo s EČV: BL XXX VJ zo 17. mája 2020; dohodou

o riadení a udržiavaní motorového vozidla a používaní CCS/UTA karty z 1. marca 2013, protokolom o
ich odovzdaní zo 17. februára 2020 a dohodou o hmotnej zodpovednosti za prevzatú tankovaciu kartu
CCS/UTA zo 17. februára 2020;- žiadosťou právnej predchodkyne žalovanej z 8. júna 2020 adresovanej Základnej organizácii
Odborového zväzu KOVO Infra Services o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so
žalobcom a mimoriadnou zápisnicou tejto odborovej organizácie zo zasadnutia konaného 9. júna 2020,

na ktorom bolo prerokované predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru; ďalšími žiadosťami
zamestnávateľa o prerokovanie skončení pracovných pomerov s inými zamestnancami a zápisnicami
odborovej organizácie z jej zasadnutí (založené v spise na č. l. 344 až 350);
- potvrdeniami o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu v čase od 19. februára 2019 do 27. decembra
2019 a v čase od 4. decembra 2020 do 12. novembra 2021;

- odpoveďou na lustráciu žalobcu v Sociálnej poisťovni; potvrdením Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Bratislava z 11. júna 2024 o vedení žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnanie; dohodami
o vykonaní práce z 31. októbra 2022 a 10. júla 2023 uzavretými medzi žalobcom a zamestnávateľom
D.I.SEVEN, a.s.;
- preberacími protokolmi magnetickej čipovej karty žalobcom z 2. decembra 2013, 10. mája 2018 a 12.
novembra 2018;

- výzvou žalobcu na zaplatenie mzdy, nadčasov a pohotovosti zo 14. júla 2020; zvukovými nahrávkami
nachádzajúcimi sa v elektronickom súdnom spise,
ako aj ostatným obsahom spisu.

4.1. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne

a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
4.2. Podľa § 68 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do
jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia
§ 63 ods. 4 a 5.

4.3. Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec
urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
4.4. Podľa § 74 ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať
výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti
zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.
4.5. Podľa § 77 prvej vety ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
4.6. Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s

ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.
4.7. Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak.

4.8. Podľa § 130 ods. 2 prvá veta ZP mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej
zmluve alebo v kolektívnej zmluve.
4.9. Podľa § 134 ods. 1 prvej vety a ods. 2 ZP priemerný zárobok na pracovnoprávne účely
(ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.I. K otázke neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jeho ďalšieho trvania
5. Prvým a základným predpokladom opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovnéhopomeru,ktorýjesúdpovinnýskúmaťexoffo(zúradnejpovinnosti),jeúčinnépodaniežaloby

oprávneným účastníkom v prekluzívnej lehote ustanovenej v § 77 ZP, a to v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V danom prípade okamžité skončenie pracovného pomeru
(datované 12. júna 2020) bolo žalobcovi doručené 12. júna 2020 (v tento deň žalobca odmietol prevziať
túto písomnosť, čím v zmysle § 38 ods. 4 ZP nastali účinky jej doručenia), ktorý je zároveň dňom, kedy sa
pracovný pomer medzi stranami mal skončiť. Z toho následne vyplýva, že posledný deň dvojmesačnej

prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru by pripadol
na 12. augusta 2020. Pokiaľ predmetná žaloba žalobcu bola doručená súdu 10. augusta 2020, súd
konštatuje, že žalobcom bola podaná včas (t. j. v zákonom ustanovenej lehote).

6. V ďalšom súd pristúpil k meritórnemu skúmaniu, či žalobou napadnuté okamžité skončenie
pracovného pomeru datované 12. júna 2020 ako právny úkon je alebo nie je platné.

7. Pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa sa podľa
citovaných ustanovení Zákonníka práce vyžaduje, aby (i) malo písomnú formu, (ii) bolo zamestnancovi
ako druhému účastníkovi pracovného pomeru doručené do vlastných rúk, a to v zákonom ustanovenej
dvojmesačnej prekluzívnej lehote počítanej odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na okamžité

skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol, (iii) bolo podané
zo zákonom dovoleného dôvodu, (iv) dôvod, pre ktorý sa podáva, bol v ňom skutkovo vymedzený tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, (v) dôvod, pre ktorý sa podáva, bol aj materiálne
(skutočne) naplnený, a (vi) bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov (ak zástupcovia
zamestnancov u zamestnávateľa pôsobia).

8. V rozhodovanom spore nebolo medzi stranami sporné dodržanie obligatórnej písomnej formy
predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru, to, že bolo dané zo zákonom dovoleného
dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP (teda z dôvodu, že zamestnanec závažne porušil pracovnú
disciplínu) a že tento dôvod bol dostatočne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s

iným dôvodom.

9. Účinky doručenia žalobou napadnutého zrušujúceho právneho úkonu žalobcovi nastali zo zákona
(porov. § 38 ods. 4 druhá veta ZP) 12. júna 2020, kedy žalobca odmietol prevziať jemu na pracovisku
doručovanú písomnosť, na ktorej bolo predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru zachytené.

Táto skutočnosť je zrejmá jednak zo samotného obsahu tejto listiny, na ktorej je vyznačené, že
žalobca odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru 12. júna 2020 za prítomnosti troch
svedkov Bc. A. J., D.. I. P. a E.. D. C., ktorí túto skutočnosť potvrdili na predmetnej písomnosti svojimi
vlastnoručnými podpismi, a jednak túto skutočnosť dosvedčili všetky tieto tri vymenované osoby aj v
rámci svojich svedeckých výpovedí.

9.1. Vo vzťahu k uvedenému momentu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp.
účinkov tohto doručenia k 12. júnu 2020, je so zreteľom na subjektívnu dvojmesačnú prekluzívnu lehotu
ustanovenú v § 68 ods. 2 ZP právne významné to, že za dôvody relevantné pre skončenie pracovného
pomeru so žalobcom takouto formou môžu byť považované výlučne iba tie skutočnosti či okolnosti,
ktoré sa udiali a o ktorých sa žalovaná (resp. jej právny predchodca) ako zamestnávateľ dozvedela v

čase od 12. apríla 2020 do 12. júna 2020. Z uvedeného potom vice versa vyplýva, že pri posudzovaní
opodstatnenosti predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru na dôvody, o ktorých sa
žalovaná dozvedela predo dňom 12. apríla 2020, nie je možné prihliadnuť a právo žalovanej pre ne
skončiť pracovný pomer okamžite už podľa § 36 ZP zaniklo.

10. Neplatnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca vyvodzoval prioritne z
absencie akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny, resp. ak by k jej porušeniu z jeho strany aj došlo,
nešlo o jej porušenie závažným spôsobom.

11. Súd teda ďalej zameral svoj meritórny prieskum na to, či dôvod, pre ktorý bol so žalobcom pracovný

pomer okamžite skončený, bol i materiálne (reálne) naplnený.
11.1.Rozhodujúcouotázkou,odvyriešeniaktorejzáviselomeritórnerozhodnutieprejednávanéhosporu,
bolo posúdenie skutočnosti, či konanie žalobcu, pre ktoré žalovaná pracovný pomer s ním okamžiteskončila, skutočne napĺňa skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ ZP.
11.2. Právna predchodkyňa žalovanej Infra Services, a.s., v okamžitom skončení pracovného pomeru

z 12. júna 2020 toto konanie žalobcu skutkovo vymedzila tým, že žalobca - ktorého pracovná doba
bola určená rozpätím v čase od 6.00 hod. do 18.00 hod. - porušil svoju povinnosť byť na pracovisku
na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení
pracovného času (§ 81 písm. b/ ZP), resp. vzdialiť sa z neho len na základe výslovného súhlasu svojho
priameho nadriadeného (porov. čl. 7 písm. a/ bod 2 Pracovného poriadku Infra Services, a. s., z 1.

novembra 2011), povinnosť pracovať zodpovedne a riadne (§ 81 písm. a/ ZP) a povinnosť evidovať
denne svoj príchod do práce, prerušenie práce, teda vzdialenie sa z miesta výkonu práce, a odchod
z práce elektronicky priložením magnetickej čipovej karty k dochádzkovému terminálu. K porušeniu
uvedených povinností došlo tak, že žalobca
(a) „dňa 8. januára 2020 zaznamenal príchod do práce o 10.52 hod. a odchod z pracoviska zaznamenal
o 15.04 hod.“;

(b) „dňa 15. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 06.10 hod. a odchod z pracoviska zaznamenal
o 17.21 hod.“;
(c) „dňa 30. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 08.56 hod. a odchod z pracoviska zaznamenal
o 16.31 hod.“;
(d) „dňa 31. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 09.57 hod. a odchod z pracoviska zaznamenal

o 18.10 hod.“;
(e) „dňa 17. mája 2020 v čase o 12.03 hod. opustil pracovisko bez zaznamenania odchodu z práce a na
pracovisko sa vrátil v čase 16.05 hod. bez zaznamenania príchodu“;
(f) „dňa 30. mája 2020 v čase o 09.38 hod. opustil pracovisko bez zaznamenania odchodu z práce a na
pracovisko sa vrátil v čase 11.09 hod. bez zaznamenania príchodu“;

(g) „dňa 22. januára 2020“ a „dňa 23. januára 2020 nezaznamenal svoj príchod do práce ani odchod
z práce“, pričom „bol do dochádzky doplnený čas Vašej prítomnosti na pracovisku ako nadčas z
pohotovosti v čase 06.00 hod. až 18.00 hod., a to v každom z uvedených dní“,
s tým, že „vo všetkých uvedených predošlých prípadoch, v ktorých ste neboli prítomný na pracovisku
v čase 06.00 hod. - 18.00 hod., bola upravená dochádzka tak, aby dĺžka odpracovaného času bola v

súlade s dĺžkou celodennej zmeny, avšak úprava sa nerealizovala podľa vyššie citovaných predpisov
[t. j. interných predpisov zamestnávateľa], teda nie v konkrétnom dni a nie priamo nadriadeným.
Dochádzka bola upravená v čase, keď priamy nadriadený, ktorý je jediný oprávnený na opravu
dochádzky, sa nenachádzal na pracovisku a úprava bola realizovaná z Vášho počítača pod Vašim
menom.“ Zamestnávateľ teda žalobcovi vytýkal, že opakovane riadne a pravdivo nezapísal svoj príchod

a odchod z práce, tzn. že svojvoľne opustil bez vedomia a súhlasu svojho nadriadeného pracovisko,
z ktorého dôvodu mu vznikla neospravedlnená neprítomnosť v práci, pričom túto svoju neprítomnosť
nenahlásil svojmu nadriadenému ani ju nijako neospravedlnil.
11.3. Súd preto najskôr zisťoval, či žalobca skutočne konal spôsobom, ktorý mu je žalovanou (resp.
jej právnou predchodkyňou) vytýkaný, a následne vyhodnocoval, či toto žalobcovi vytýkané konanie

skutočne možno právne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom.

12. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ ZP) a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi (najmä § 81 a § 82 ZP), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom

nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné
ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie
pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý
stupeň intenzity.
12.1. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným

porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ ZP a § 63 ods. l písm. e/ časť
vety pred bodkočiarkou ZP).
12.2. Hodnotenie primeranosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ako výnimočnej sankcie

(tzv. ultima ratio) za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa podľa ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít odvíja od zistenia, či možno konanie zamestnanca s prihliadnutím na
všetky rozhodujúce okolnosti považovať za také závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby ho ďalej zamestnával. Inak povedené, pracovný pomer možno so zamestnancomskončiť okamžite len vtedy, ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že so zamestnancom nemožno
skončiť pracovný pomer výpoveďou, lebo od zamestnávateľa vzhľadom na nevyhnutnú mieru vzájomnej
dôvery, spoľahlivosti a poctivosti zamestnanca nemožno spravodlivo žiadať, aby zamestnanca

zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa
vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú vykonáva, na jeho doterajší
postoj k plneniu pracovných úloh a povinností, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností,
na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, na to, či zamestnanec svojím konaním

spôsobil zamestnávateľovi škodu a v akej výške a pod. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 122/2015).
12.3. Vo vzťahu k uvedenému zároveň platí, že vzhľadom na charakter ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b/ ZP, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade

kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy
iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného
vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie

svojho zamestnanca (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 17/2011).

13. Pri ustálení skutku, ktorý je žalobcovi vytýkaný ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a
pre ktorý s ním bol 12. júna 2020 pracovný pomer okamžite skončený, súd opätovne upriamuje
pozornosť na subjektívnu dvojmesačnú prekluzívnu lehotu ustanovenú v § 68 ods. 2 ZP, so zreteľom

na ktorú môžu byť považované za právne relevantné pre skončenie pracovného pomeru výlučne iba
tie skutočnosti či okolnosti, ktoré sa udiali a o ktorých sa žalovaná (resp. jej právny predchodca) ako
zamestnávateľ dozvedela v čase od 12. apríla 2020, teda dva mesiace pred doručením okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcovi (k tomu porov. bod 9.1. odôvodnenia tohto rozsudku). Pokiaľ
zamestnávateľ uplatnil ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom o. i. neskorý

príchod do práce a skorší odchod z práce dňa 8. januára 2020 a nezaznamenanie si príchodu do práce a
odchodu z práce elektronicky priložením magnetickej čipovej karty k dochádzkovému terminálu v dňoch
22. a 23. januára 2020 (t. j. dôvody uvedené v bode 11.2. odôvodnenia tohto rozsudku pod písm. a/ a
g/), o ktorých sa zamestnávateľ dozvedel, resp. mohol dozvedieť už v tie isté dni, nemožno na ne pre
preklúziu práva prihliadnuť, resp. - inak povedané - právo pre ne skončiť pracovný pomer okamžite už

v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru 12. júna 2020 v zmysle § 36 ZP zaniklo.

14. Predmetom posudzovania opodstatnenosti a hodnotenia primeranosti žalobou napadnutého
okamžitého skončenia pracovného pomeru z 12. júna 2020 tak zostali len neskoršie príchody do práce
a skoršie odchody z práce v dňoch 15., 30. a 31. mája 2020 a vzdialenie sa z miesta výkonu práce bez

súhlasu nadriadeného vrátane nezaznamenania tohto vzdialenia sa v dňoch 17. a 30. mája 2020 (t. j.
dôvody uvedené v bode 11.2. odôvodnenia tohto rozsudku pod písm. b/ až e/).

15.1. Podľa výpisu z mesačného protokolu transakcií (elektronickej evidencie dochádzky priložením
magnetickej čipovej karty k dochádzkovému terminálu) za mesiac máj 2020 žalobca si

(a) dňa 15. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 06.10 hod. a odchod z práce o 17.21 hod., z čoho
teda vyplýva, že z tejto svojej 12-hodinovej pracovnej zmeny zameškal spolu 49 minút;
(b) dňa 30. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 08.56 hod. a odchod z práce o 16.31 hod., z čoho
teda vyplýva, že z tejto svojej 12-hodinovej pracovnej zmeny zameškal spolu 4 hodiny 25 minút;
(c) dňa 31. mája 2020 zaznamenal príchod do práce o 09.57 hod. a odchod z práce o 18.10 hod., z čoho

teda vyplýva, že z tejto svojej 12-hodinovej pracovnej zmeny (po zohľadnení odpracovaných 10 minút
po skončení jeho pracovnej doby) zameškal spolu 3 hodiny 47 minút.
15.2. Z výpisu z denného prehľadu jázd motorovým vozidlom Fiat Doblo s EČV: BL XXX VJ zo 17. mája
2020, kedy na ňom jazdil výlučne žalobca počas svojej pracovnej doby, mal súd preukázané, že žalobca
opustil pracovisko o 12.03 hod. a naspäť sa vrátil o 16.05 hod., z čoho teda vyplýva, že z tejto svojej 12-

hodinovej pracovnej zmeny zameškal 4 hodiny 2 minúty.
15.3. Zo záznamov z kamery snímajúcej priestor na dvore pracoviska žalobcu na W. ulici v Bratislave-
Vrakuni je zrejmé, že žalobca dňa 30. mája 2020 počas pracovnej doby opustil pracovisko o 09.38 hod.a naspäť sa vrátil o 11.09 hod., z čoho teda vyplýva, že z tejto svojej 12-hodinovej pracovnej zmeny
takto zameškal 1 hodinu 31 minút.

16. Po sčítaní uvedených zameškaných kratších častí jednotlivých pracovných zmien žalobcu možno
uzavrieť, že žalobca zameškal v súčte 14 hodín 34 minút pracovného času, čo predstavuje jednu celú
jeho 12-hodinovú pracovnú zmenu a 2 hodiny 34 minút z ďalšej 12-hodinovej pracovnej zmeny.

17. Žalobca v konaní nepopieral fakt, že v označené dni skutočne neprišiel do práce načas na začiatku

pracovnej doby, odišiel z práce pred koncom pracovnej doby, resp. že sa počas pracovnej doby vzdialil
bez zaznamenania odchodu a následného príchodu na pracovisko. Súd preto považoval tieto skutkové
okolnosti za nesporné.
17.1. Uvedené je zrejmé tiež z výpovede žalobcu, v ktorej tieto vytýkané zameškania práce odôvodňoval
a zároveň ospravedlňoval tým, že do práce prichádzal neskôr, odchádzal z nej skôr či vzďaľoval sa z
miesta výkonu práce v rámci pracovnej zmeny z dôvodu veľkých nadčasov, ktoré mu objektívne vznikali

tým, že na dvojzmennej prevádzke na stredisku stokových sietí bol len jediným majstrom, a preto musel
v záujme zabezpečenia fungovania tohto strediska dostaviť do práce aj vo svojom inak voľnom čase
počas tzv. opačnej (druhej) zmeny. Zamestnávateľ mu tieto nadčasy nebol ochotný preplácať, a preto
si nadpracovaný čas kompenzoval uvedeným spôsobom, pričom vo všetkých uvedených prípadoch o
tom jeho faktický nadriadený D. A. vedel.

18. Vo všeobecnosti možno neskoré príchody zamestnanca do práce, skoršie odchody z práce či
opustenie pracoviska bez vyznačenia v dochádzke a bez súhlasu nadriadeného (ak tomu nebránila
nejaká zákonom predpokladaná prekážka v práci) považovať za porušenie pracovnej disciplíny. V
prípade, že zamestnanec vykonáva prácu nadčas, možno ju kompenzovať buď mzdovým zvýhodnením

podľa § 121 ods. 1 ZP, alebo poskytnutím náhradného voľna, ktorému však podľa § 121 ods. 3 ZP
musí predchádzať dohoda zamestnanca so zamestnávateľom (za ktorého robí právne úkony štatutárny
orgán, príp. iný zamestnanec, ak je na to štatutárnym orgánom riadne poverený) o termíne jeho
čerpania.Zamestnanecsivšaksámsvojvoľneabezdohodysozamestnávateľomnemôžeurčiťčerpanie
náhradného voľna za prácu nadčas. V prípade prejednávaného sporu ale existencia dohody o čerpaní

náhradného voľna za prácu nadčas medzi žalobcom a štatutárnym orgánom zamestnávateľa či ním
poverenou inou osobou na uzavretie takejto dohody, ktorí by konali v mene zamestnávateľa, nevyšla
hodnoverne najavo.

19. Ak by sa aj tieto jednotlivé zameškania kratších častí pracovných zmien žalobcu z 15., 17., 30. a

31. mája 2020 v súčte 14 hodín 34 minút považovali za neospravedlnené absencie, v dôsledku čoho
by ich bolo možné kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, napriek tomu však
toto žalobcovi vytýkané konanie - vrátane následnej svojvoľnej úpravy dochádzky žalobcom tak, aby
dĺžka odpracovaného času v uvedené dni bola v súlade s dĺžkou celodennej zmeny - vo svojej podstate
vzhľadom na svoj rozsah ani vzniknuté následky objektívne nedosahuje intenzitu závažného porušenia

pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustil žalobca, podľa názoru súdu
nemožno v žiadnom prípade považovať za tak závažné, aby bolo dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru.
19.1. V danom prípade neboli preukázané negatívne následky neprítomnosti žalobcu v práci pre
žalovanú (resp. jej právnu predchodkyňu), a to ani s prihliadnutím na pracovnú pozíciu majstra strediska

čistenia stokových sietí, ktorú u nej zastával. Takisto nebol preukázaný ani vznik škody právnej
predchodkyni žalovanej vo väčšom než len v nepatrnom rozsahu (tvrdená bola len škoda spočívajúca
vo vyplatení mzdy žalobcovi za čas, ktorý v dôsledku zameškania kratších častí svojich pracovných dní
neodpracoval). Počas konania nevyšiel najavo ani predchádzajúci negatívny postoj žalobcu k plneniu
pracovných povinností či iné okolnosti, ktoré by zvyšovali intenzitu tohto porušenia pracovnej disciplíny,

ale práve naopak, zo svedeckej výpovede faktického nadriadeného žalobcu D. A. vyplynulo, že žalobca
k plneniu pracovných úloh pristupoval zodpovedne, svedomito a spoľahlivo, stredisko pod jeho vedením
v pozícii majstra náležite fungovalo a riadne a plynulo zabezpečovalo plnenie zadávaných objednávok,
požadovaných výkonov a s nimi spojenej ďalšej činnosti. Nemožno pritom opomenúť ani okolnosti,
za ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, a to že na druhej 12-hodinovej zmene v rámci

dvojzmennej prevádzky strediska čistenia stokových sietí chýbal druhý majster, v dôsledku čoho žalobca
suploval túto pozíciu, a to aj vo svojom inak voľnom čase, čím žalobcovi vznikali nadčasy. Dlhodobá
nadštandardná pracovná vyťaženosť žalobcu, ktorá viedla k potlačovaniu jeho súkromného života, tak
znižuje závažnosť jeho konania.19.2. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné ešte dodať, že žalobcovi vytýkané neospravedlnené
krátkodobé zameškanie práce v súčte časovo nedosahovalo ani jeden a pol jeho pracovného dňa.
Pri hodnotení miery intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa rozhodovacia prax najvyšších súdnych

autorít k otázke (celej) jednodňovej absencie zamestnanca v práci ustálila na tom závere, že skutočnosti,
ktoré sú podstatou dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, zvyčajne nenastávajú v dôsledku
jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšom, inokedy v dlhšom období
(porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 81/2010 alebo uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 17/2011). Za závažné porušenie pracovnej

disciplíny sa podľa doterajšej rozhodovacej súdnej praxe považuje napr. dlhotrvajúca neospravedlnená
neprítomnosť zamestnanca v práci v rozsahu viacerých dní, krádež majetku zamestnávateľa vo väčšom
rozsahu,fyzickénapadnutie,požívaniealkoholickýchnápojovapod.Zporovnaniatakéhotoporušovania
pracovnej disciplíny s konaním žalobcu, ktoré mu je v predmetnom okamžitom skončení pracovného
pomeru vytýkané, je prima facie zrejmé, že konanie žalobcu, aj keď bolo zavinené a vopred uvážené,
v žiadnom prípade znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty porušenia pracovnej disciplíny závažným

spôsobom nespĺňa.

20. Konkludujúc uvedené, žalovanej sa v prejednávanej veci nepodarilo preukázať, že žalobca skutočne
konal spôsobom, ktorý možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ ZP a že skončenie pracovného pomeru s ním takouto výnimočnou formou bolo za

danej situácie primerané a opodstatnené. So zreteľom na to, že dôvod, pre ktorý právna predchodkyňa
žalovanej so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer, nebol materiálne naplnený, treba predmetné
okamžité skončenie pracovného pomeru datované 12. júna 2020 vyhodnotiť za neplatné. Preto súd
žalobe žalobcu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako dôvodnej vyhovel.

21. Pre úplnosť súd dopĺňa, že so zreteľom na uvedený právny stav už nebolo potrebné vyhodnocovať
splnenie podmienky pre platnosť predmetného okamžitého skončenie pracovného pomeru žalobcu, a
to či bolo toto okamžité skončenie vopred riadne prerokované zástupcami zamestnancov pôsobiacich
u právnej predchodkyne žalovanej, pretože toto zistenie už nemohlo na právnom závere o neplatnosti
skončenia predmetného pracovného pomeru nič zmeniť.

22.1. Súd zároveň rozhodol o tom, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou naďalej trvá,
pretože v konaní bolo zistené, že právna predchodkyňa žalovanej neplatne skončila so žalobcom
pracovný pomer okamžite a žalobca jej listom z 29. júna 2020 oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnávala. Tieto skutočnosti spôsobujú ten právny následok, že pracovný pomer žalobcu u jeho

zamestnávateľa (v danom prípade u žalovanej ako právnej nástupkyne spoločnosti Infra Services, a.
s.) sa neskončil.
22.2. Napriek uvedenému súd môže v zmysle § 79 ods. 1 prvej vety in fine ZP výnimočne rozhodnúť
o skončení pracovného pomeru, avšak len za podmienky, že od žalovanej ako zamestnávateľa
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu (zamestnanca) naďalej zamestnávala. O takú situáciu

ide predovšetkým vtedy, ak sa zamestnanec správal alebo pristupoval k plneniu pracovných úloh
spôsobom, ktorý ohrozuje zamestnávateľa (napr. poškodzoval či kradol jeho majetok, závažne porušil
pracovnú disciplínu, vykazoval fiktívne pracovné cesty, za ktoré mu boli vyplácané cestovné náhrady,
počas pracovného času v nie nepatrnej miere nepracoval, ale zabezpečoval si aj s použitím vybavenia
zamestnávateľa svoje súkromné aktivity a pod.), alebo ak zamestnávateľ objektívne nepotrebuje výkon

práce zamestnanca a bolo by nespravodlivé ho nútiť vytvárať pre neho také pracovné miesto, ktoré
už nepotrebuje. V takomto prípade sa pracovný pomer skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia súdu; súd o skončení pracovného pomeru nemôže rozhodnúť spätne (napríklad ku dňu,
kedy sa zamestnanec potom, čo s ním bol neplatne skončený pracovný pomer, zamestnal u iného
zamestnávateľa).

22.3. Súd však žiadnu okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu výnimky z pravidla o neskončení pracovného
pomeru v zmysle § 79 ods. 1 prvej vety ZP nezistil. V konaní nebolo zo strany žalovanej žiadnym
relevantným dôkazom preukázané, že by sa žalobca skutočne správal voči nej neoprávneným
spôsobom vážne poškodzujúcim jej oprávnené záujmy, závažne porušoval pracovnú disciplínu či
nepracoval riadne a zodpovedne. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaná bola nútená vytvoriť

(obnoviť) také pracovné miesto, ktoré objektívne nepotrebuje. Počas konania vyšlo najavo, že žalovaná
stále prevádzkuje stredisko čistenia stokových sietí, na ktorom zamestnáva viacerých zamestnancov
vrátane vedúceho strediska (majstra). Okolnosť, že v súčasnosti sú tieto pracovné pozície, ako aj všetky
iné pracovné pozície obsadené inými zamestnancami a nie je potrebné stav týchto zamestnancovrozširovať, nemôže mať sama osebe za následok aplikáciu uvedeného výnimočného postupu, pretože
nejde o okolnosť, ktorú by spôsobil alebo za ktorú by zodpovedal žalobca ako zamestnanec. V
opačnom prípade by zamestnávateľ kedykoľvek vedel zmariť ďalšie zamestnávanie zamestnanca,

ktorému sám dal neplatnú výpoveď, a to tak, že voľné pracovné miesta medzičasom buď obsadí novými
zamestnancami, alebo ich označí za nepotrebné, a teda za neexistujúce. Za takejto situácie preto
treba podľa názoru súdu prihliadnuť a dať prednosť právu zamestnanca na ochranu pred svojvoľným
prepustením (porov. čl. 1 ZP) pred právom zamestnávateľa na slobodný výber zamestnancov v
potrebnom počte a štruktúre (porov. čl. 2 ZP).

II. K nároku na náhradu mzdy
23. Žalobca sa podanou žalobou zároveň domáhal náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru vo výške jeho priemerného mesačného zárobku 1 307,06 eur za obdobie 17 kalendárnych
mesiacov od júna 2020 do októbra 2021 (t. j. od 1. júna 2020 do 31. októbra 2021), teda v súhrne 22
220,02 eur.

24. Poskytnutie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP je osobitným nárokom zamestnanca proti
zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer.
24.1. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru
niektorým zo spôsobov vymenovaných v § 79 ods. 1 ZP a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom

zamestnávaní. Toto právo avšak nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, a zamestnancovi náleží do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci (napr. tým, že ho vyzve, aby nastúpil do práce, čo sa v predmetnom spore udialo
listom právnej predchodkyne žalovanej z 1. decembra 2020, ktorý bol žalobcovi osobne doručený 4.
decembra 2020) alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 180/2009).
24.2. Zároveň platí, že náhrada mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je už splatná v
čase vydania súdneho rozhodnutia; nemožno ju zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti
(porov. R 57/1968).
24.3. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy má deklaratórnu povahu, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce

hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale
existujúcemu hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva. Náhrada
mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne
po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 243/2008).

25. So zreteľom na to, že v danom prípade právna predchodkyňa žalovanej ako zamestnávateľ neplatne
skončila so žalobcom ako zamestnancom pracovný pomer okamžite a žalobca jej oznámil listom z 29.
júna 2020, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala, pracovný pomer žalobcu sa v zmysle § 79
ods. 1 ZP neskončil. Z tohto dôvodu žalovanú (resp. jej právnu predchodkyňu) zaťažovala povinnosť

prideľovať žalobcovi prácu alebo v opačnom prípade mu poskytnúť náhradu mzdy.

26. Medzistranaminebolovkonanísporné,žeponeplatnomskončenípracovnéhopomerusožalobcom
a po tom, ako doručil žalovanej písomné oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní (t. j. po
29. júni 2020), žalovaná (resp. jej právna predchodkyňa) neprideľovala žalobcovi žiadnu prácu. Tak

vzniklo žalobcovi právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, ktorá mu patrí v sume jeho priemerného
mesačného zárobku (§ 134 ZP).

27. Priemerný mesačný zárobok žalobcu bol na základe predložených výplatných pások za mesiace
január, február a marec 2020 (t. j. za mesiace kalendárneho štvrťroka predchádzajúcemu štvrťroku, v

ktorom sa zisťuje priemerný zárobok) preukázaný v sume 1 307,06 eur. Obe sporové strany sa na výške
tohto priemerného zárobku žalobcu zhodli, preto súd túto skutočnosť považoval za nespornú [porov. §
151 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)].

28. So zreteľom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru, avšak nie v žalobou uplatnenej výške 22 220,02 eur zodpovedajúcej obdobiu
celých 17 kalendárnych mesiacov od 1. júna 2020 do 31. októbra 2021, ale iba za obdobie od 29. júna
2020 (kedy zamestnávateľovi doručil písomné oznámenie, že trvá na ďalšom svojom zamestnávaní) do3. decembra 2020 (keďže žalobca bol od nasledujúceho dňa uznaný za dočasne práceneschopného),
a to v súhrnnej výške 6 748,93 eur.
28.1. Súd za mesiac jún 2020 priznal žalobcovi náhradu mzdy len vo výške zodpovedajúcej obdobiu od

29. do 30. júna 2021 (a nie žalobou nesprávne uplatnenému obdobiu za celý tento mesiac), a to v sume
87,14 eur [t. j. 1 307,06 eur (suma priemerného mesačného zárobku žalobcu) / 30 (počet dní mesiaca
jún 2020) x 2 (počet dní v období od 29. do 30. júna 2020)]. Tento nárok vo zvyšnej časti ako nedôvodný
zamietol, pretože žalobcovi za odpracované obdobie od začiatku tohto mesiaca 1. júna 2020 do dňa
okamžitého skončenia pracovného pomeru 12. júna 2020 patrí nárok na riadnu (dohodnutú) mzdu za

vykonanú prácu a za nasledujúce obdobie od 13. júna 2020 do 28. júna 2020 mu nárok na náhradu
mzdy ešte nevznikol, pretože ďalšieho svojho zamestnávania sa voči právnej predchodkyni žalovanej
domáhal až listom z 29. júna 2020.
28.2. Súd ďalej priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie mesiacov júl 2020 až november 2020 v
súhrnnej výške 6 535,30 eur (t. j. suma priemerného mesačného zárobku žalobcu 1 307,06 eur x 5
mesiacov).

28.3. Súd takisto priznal žalobcovi náhradu mzdy za mesiac december 2020, avšak len vo výške
zodpovedajúcej obdobiu od 1. do 3. decembra 2020 v sume 126,49 eur [t. j. 1 307,06 eur (suma
priemerného mesačného zárobku žalobcu) / 31 (počet dní v mesiaci december 2020) x 3 (počet dní v
období od 1. do 3. decembra 2020)].
28.4. Nárok na náhradu mzdy za mesiac december 2020 vo zvyšnej časti (t. j. od 4. decembra 2020), ako

aj za ďalšie mesiace od januára 2021 do októbra 2021 súd ako nedôvodný zamietol, pretože žalobca bol
v období od 4. decembra 2020 do 12. novembra 2021 uznaný za dočasne pracovne neschopného, čo je
takouskutkovouokolnosťou,ktorávylučujepriznanienáhradymzdyzneplatnéhoskončeniapracovného
pomeru. Pokiaľ zamestnancovi nepatrí počas doby jeho uznania za dočasne práceneschopného nárok
voči zamestnávateľovi na mzdu za vykonanú prácu, keďže počas doby svojej práceneschopnosti žiadnu

prácu pre svojho zamestnávateľa nevykonával, z logiky veci mu potom nemôže patriť ani nárok na
náhradu takejto mzdy. Totožný záver vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, v zmysle ktorej „ak pracovník nie je schopný (napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy
mu prislúcha nemocenské) alebo ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok
na poskytnutie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce [teraz § 79 ods. 1

ZP]“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6 Cz 72/69,
ktorý bol publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 90/1970).

29. Povinnosť zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi jednotlivé mesačné plnenia náhrady mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 ZP sa stáva splatnou v najbližšom výplatnom

termíne, rovnako ako u mzdy (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
460/2017 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 246/2010).
29.1. V prípade prejednávanej veci bol výplatný termín žalobcu podľa čl. 26 ods. 11 Kolektívnej zmluvy
obchodnej spoločnosti Infra Services, a.s., na roky 2019 - 2021, na ktorý odkazovala pracovná zmluva
uzavretá medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovanej zo 16. mája 2011, dohodnutý na „9. deň

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa mzda platí“.
29.2. Žalovaná uplatnený nárok na jednotlivé mesačné plnenia náhrady mzdy v takto dohodnutej lehote
splatnosti žalobcovi nezaplatila, a tak sa nasledujúci deň (t. j. v 10. deň nasledujúceho mesiaca po
mesiaci, za ktorý mala byť vyplatená) dostala s ich plnením do omeškania. Súd preto priznal žalobcovi
aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu

omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy prisúdených jednotlivých mesačných náhrad mzdy, a to za dobu
omeškania od prvého dňa po ich splatnosti až do zaplatenia.

III. K rozhodnutiu o trovách konania
30. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP, pretože každá

zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Predmetom konania boli dva procesné nároky,
a to nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárok na zaplatenie náhrady mzdy
vo výške 22 220,02 eur s príslušenstvom.
30.1. V „prvej polovici konania“, t. j. v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
určenie, že jeho pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá, mal žalobca plný procesný úspech, preto

mu proti neúspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tento nárok s
ohľadom na to, že ide len o „polovicu“ predmetu konania, možno vo vzťahu k celému predmetu konania
číselne vyjadriť pomerom 50 %.30.2. V „druhej polovici konania“, t. j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 22 220,02 eur
s príslušenstvom, mal žalobca úspech v časti o zaplatenie sumy 6 748,93 eur s príslušenstvom, čo
predstavuje 30,37 %. Žaloba vo zvyšku bola zamietnutá, čo treba považovať za úspech žalovanej v

konaní; žalovaná teda mala úspech v časti o zaplatenie sumy 15 471,09 eur s príslušenstvom, čo
predstavuje 69,63 %. Tento nárok s ohľadom na to, že ide len o „polovicu“ predmetu konania, možno vo
vzťahu k celému predmetu konania číselne vyjadriť pomerom 15,19 % v prospech žalobcu (t. j. polovica
z 30,37 %) a 34,81 % v prospech žalovanej (t. j. polovica zo 69,63 %).
30.3. V celom konaní teda procesne úspešnejšou stranou bol žalobca vo výslednom pomere jeho

čiastočného úspechu 65,19 % (t. j. 50 % + 15,19 %) oproti výslednému pomeru čiastočného úspechu
žalovanej 34,81 %, v dôsledku čoho mu proti žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania, a to vo
výške rozdielu medzi ich čiastočnými pomermi úspechu v konaní (65,19 % - 34,81 %), ktorý je 30,38 %.
O výške náhrady trov konania žalobcu, ktorú mu žalovaná bude povinná zaplatiť, rozhodne súd v lehote
60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde
Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku).