Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220202595
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:7220202595.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
25. 09. 1970, trvale bytom D. X, XXX XX E., právne zast. F. F. G., advokátkou, so sídlom H. X, XXX XX E.,
proti žalovanému: I. B., J., so sídlom B. K. X, XXX XX G. G., IČO: XX XXX XXX, o určenie, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX – XXX zo dňa 11. 04. 2024, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX – XXX zo dňa 23. 05. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX – XXX zo dňa 11. 04. 2024, v spojení

sdopĺňacímrozsudkomOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.XXXX/X/XXXX–XXXzodňa23.05.2024
p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) žalobu žalobcu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné

a pracovný pomer trvá, zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol súd samostatným výrokom tak,
že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Košice III. dňa 21.3.2020 a následne postúpenou Okresnému súdu Zvolen dňa 20.10.2020
domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods.1
písm. b) Zákonníka práce zo dňa 8.1.2020, doručené dňa 27.1.2020 je neplatné a pracovný pomer

žalobcu so žalovaným trvá. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 9.3.2005 v znení jej dodatkov pracoval u žalovaného naposledy na pracovnej pozícii samostatný
referent, s miestom výkonu práce Košice. Dňa 2.2.2019 prevzal žalobca doporučenú zásielku, ktorá
obsahovala výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu,
že výpoveď bola žalobcovi doručená počas trvania jeho práceneschopnosti, mal žalobca za to, že
skončenie pracovného pomeru je neplatné a podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
Súdny spor bol vedený na Okresnom súde Košice II., pod sp. zn. XXXXX/XX/XXXX. Žalovaný listom zo

dňa 28.10.2019 oznámil žalobcovi, v súvislosti s vedeným súdnym sporom na Okresnom súde Košice II.
č.k. XXXXX/XX/XXXX, že svoju výpoveď zo dňa 14.1.2019 považuje za neplatnú a vyzval žalobcu, aby
sa dostavil na pracovisko do 3 dní odo dňa doručenia oznámenia. Mal sa hlásiť u vedúceho strediska
dopravy alebo ním povereného zamestnanca. List žalobca prevzal dňa 23.11.2019. Žalobca listom zodňa 25.11.2019 oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že v súlade s existujúcim právnym
stavom nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania a žiadal žalovaného prehodnotiť jeho konanie, ktorého
výsledkom môže byť opätovný súdny spor. Žalovaný listom zo dňa 4.12.2019, ktorý žalobca prevzal dňa

27.12.2019 vyzval žalobcu na predloženie dokladu, ktorý by preukázal dôvod jeho neprítomnosti v práci.
Žalobca nepredložil žalovanému žiadny doklad, nakoľko považoval za dôvodné nenastúpiť do práce.
Následne mu žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods.1
písm. b) Zákonníka práce, datované dňa 8.1.2020, ktoré si žalobca prevzal dňa 27.1.2020. Žalobca
listom zo dňa 28.1.2020 oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že nesúhlasí s okamžitým

skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v
pracovnej zmluve. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, bolo porušenie základných
povinností zamestnanca vyplývajúcich z § 81 pís. b) a c) Zák. práce, podľa ktorého je zamestnanec
povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a
odchádzať z neho až po skončení pracovného času a dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy
vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú.

1.2 V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval jednotlivé vyjadrenia sporových strán a poukázal na
v poradí prvé meritórne rozhodnutie vo veci Okresným súdom Zvolen, rozsudkom sp. zn. XXXXX/
X/XXXX zo dňa 30.05.2022, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
zo dňa 08.01.2020, doručené 27.01.2020 je neplatné z dôvodu nedoručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi v lehote 2 mesiacov, od kedy sa žalovaný o dôvode na okamžité

skončenie pracovného pomeru dozvedel, a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Súd zamietol
návrh žalovaného na prerušenie konania a uložil mu povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100 %.
1.3 V dôsledku odvolania o veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. XXXXXX/
X/XXXX – XXX zo dňa 27.07.2023, ktorý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Súd odvolací v závere zrušujúceho uznesenia konštatoval, že úlohou súdu
prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie preto bude posúdenie platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru i z hľadiska splnenia ostatných podmienok vyžadovaných Zákonníkom práce,
vrátane naplnenia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 68 ods.
1 písm. a/ Zákonníka práce. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že okamžité skončenie pracovného

pomeru je z hľadiska niektorej z ostatných podmienok platnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru neplatné, bude sa musieť súd vysporiadať s námietkou žalovaného, že v danom prípade
existujú dôvody opodstatňujúce aplikáciu § 79 ods. 1 Zákonníka práce v tom zmysle, že od žalovaného,
ako zamestnávateľa žalobcu, nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával
a opätovne posúdiť návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 25.05.2022, pokiaľ bude ešte

aktuálny.
1.4 Následne Okresný súd Zvolen postúpil spis vedený pod sp. zn. 13Cpr/9/2020 dňa 25.09.2023
Okresnému súdu Banská Bystrica z dôvodu, že prestal byť vo veci kauzálne príslušný.
1.5 V ďalšom priebehu o veci už konal Okresný súd Banská Bystrica. Vo veci aplikoval ustanovenie § 59,
§ 68 ods. 1, 2, 4, § 70, § 77, § 79, § 81, § 36 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej aj len

„Zákonník práce“). Súd konštatoval vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce a vysporiadal
sa i s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom, ktoré súd prvej inštancie nepripustil a vec prejednal
tak, ako bola pôvodne uplatnená žalobou. Súd konštatoval, ktoré skutočnosti boli medzi sporovými
stranami nesporné, a ktoré sporné, pričom sporným medzi sporovými stranami ostalo, či okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 08.01.2020, doručené dňa 27.01.2020, dané zamestnávateľom

zamestnancovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je platné alebo nie, t.j. či sa pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovaným skončil dňa 27.01.2020 alebo naďalej trvá. Sporné takisto bolo splnenie
zákonných podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce. Súd prvej inštancie konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru v súdenej veci malo
písomnú formu a bolo doručené žalobcovi dňa 27.01.2020. Žalobca doručenie okamžitého skončenia

pracovného pomeru nespochybňoval, sám ho v konaní skutkovo tvrdil. Žaloba o neplatnosť okamžitého
skončeniapracovnéhopomerubolanasúddoručenádňa21.03.2020,tedavzákonomstanovenejlehote
2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť.
1.6 Súd pre úplnosť uviedol, že v konaní nebolo sporné ani to, že o žalobe žalobcu o neplatnosť
výpovede, o ktorej sa konalo pred Okresným súdom Košice II bolo rozhodnuté rozsudkom tamojšieho

súdu sp. zn. 11Cpr/38/2019 – 242 zo dňa 30.08.2021, právoplatným dňa 13.11.2021, čo do výroku I.
a III. a dňa 02.05.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/4/2022 zo
dňa 15.03.2023, aj čo do výroku II. tak, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa
14.01.2019, doručenou dňa 02.02.2019, je neplatné. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru medzisporovými stranami sporná nebola, keďže žalovaný zistil, že výpoveď doručil žalobcovi v ochrannej
dobe. Odvolací súd dodal, že výrok o neplatnosti výpovede odstránil stav neistoty žalobcu, aj pokiaľ ide
o trvanie pracovného pomeru, a preto nebolo potrebné ďalším samostatným výrokom konštatovať, že

jeho pracovný pomer trvá.
1.7 Žalovaný potom, ako žalobca na jeho výzvu zo dňa 28.10.2019, prevzatú žalobcom dňa 23.11.2019,
nenastúpildoprácevurčenejlehote3dnioddoručeniaoznámenia,t.j.27.11.2019auviedol,že„vsúlade
s existujúcim právnym stavom nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania“, ho opätovne vyzval výzvou zo
dňa 04.12.2019, ktorú žalobca prevzal dňa 27.12.2019, aby mu v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy,

čo bolo dňa 30.12.2019, oznámil dôvod nenastúpenia do práce, prípadne predložil doklad preukazujúci
existenciu ospravedlniteľného dôvodu – prekážky v práci, ktorý mu bránil na výzvu zamestnávateľa
dostaviť sa na pracovisko. Už predtým dal žalovaný žalobcovi výpoveď, avšak v ochrannej dobe (počas
práceneschopnosti žalobcu), o ktorej zamestnávateľ nemal vedomosť. Nemožno tak skutočnosť, že
žalovaný, ako zamestnávateľ, zisťoval dôvod nenastúpenia zamestnanca do práce ďalšou výzvou,
ktorej účelom bolo riadne zisťovanie možného ospravedlniteľného dôvodu nenastúpenia do práce,

pričítať na ťarchu zamestnávateľa. Žalobca na túto výzvu žalovaného nijako nereagoval a do práce sa
nedostavil. Až v tomto okamihu, t.j. najskôr dňa 30.12.2019 sa tak mohol žalovaný, ako zamestnávateľ,
objektívne dozvedieť aj o tom, že nedostavenie sa do práce na základe predchádzajúcej výzvy zo
dňa 28.10.2019, prevzatej žalobcom dňa 23.11.2019, po márnom uplynutí lehoty dňa 27.11.2019,
bolo neospravedlnenou absenciou žalobcu v práci. Subjektívna dvojmesačná prekluzívna lehota na

platné okamžité skončenie pracovného pomeru, tak začala žalovanému plynúť až po márnom uplynutí
lehoty na predloženie dokladu preukazujúceho dôvod nedostavenia sa žalobcu do zamestnania, t.j.
od 30.12.2019. Z uvedeného je tak zrejmé, že subjektívna dvojmesačná prekluzívna lehota na platné
skončenie pracovného pomeru, datované dňa 08.01.2020, v čase doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovanému dňa 27.01.2020, ešte neuplynula. Okamžité skončenie pracovného

pomeru zo dňa 08.01.2020, doručené žalobcovi 27.01.2020, bolo žalobcovi doručené v rámci plynutia
dvojmesačnej subjektívnej lehoty podľa § 68 ods. 2 a § 63 ods. 4 Zákonníka práce, t.j. v lehote 2
mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie zamestnávateľ dozvedel (30.12.2019),
súčasne najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (28.11.2019).
1.8 Ďalej sa súd zaoberal hmotnoprávnymi predpokladmi platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Súd uviedol, že je zistiteľné, že počas
prebiehajúceho súdneho konania, v ktorom sa žalobca domáhal neplatnosti výpovede a trval na tom,
aby ho žalovaný ďalej zamestnával, žalovaný, ako zamestnávateľ, oznámil žalobcovi, ako svojmu
zamestnancovi, že výpoveď, ktorú mu dal je neplatná, že jeho pracovný pomer sa neskončil, že
naďalej trvá a vyzval ho, aby sa v lehote 3 dní dostavil na pracovisko. Žalobca však napriek tomu, že

dosiahol to, čo od žalovaného žiadal (aj v súdnom konaní), a že dňa 29.05.2019 oznámil žalovanému,
že trvá na tom, aby ho tento ďalej zamestnával, sa na pracovisko nedostavil. Žalobca bol stále
zamestnancom žalovaného a zamestnanec je povinný plniť pokyny zamestnávateľa vždy, keď sú tieto
pokyny v súlade s právnymi predpismi, čo v danom prípade i boli. Preto, ak žalobca, ako zamestnanec,
nesplnil pokyn žalovaného, ako zamestnávateľa a nedostavil sa na pracovisko ani dňa 28.11.2019, ani

v nasledujúce dni, zavinene porušil pracovnú disciplínu zamestnanca, a to závažným spôsobom, keďže
medzi žalobcom a žalovaným prebiehalo iné súdne konanie, ktorého cieľom bolo ďalšie zamestnávanie
žalobcu u žalovaného. Procesný útok a obrana žalobcu spočívajúce v tom, že na strane zamestnávateľa
existovali prekážky v práci, a že mu nemohol prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, keďže
jeho pracovné miesto malo byť zrušené, podľa názoru súdu neobstojí, pretože sám žalovaný, na

strane ktorého prekážky v práci mali byť dané, vyzval žalobcu preukázateľným písomným spôsobom,
aby sa dostavil na pracovisko. V tomto smere neboli relevantné domnienky žalobcu o tom, za akým
účelom sa mal dostaviť na pracovisko. Pre úplnosť súd dodal, že následne po tom, ako sa žalobca
na pracovisko nedostavil, dňa 27.01.2020 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru
datované dňa 08.01.2020, pričom na druhý deň po doručení, t.j. dňa 28.01.2020 oznámil žalobca

písomne žalovanému, ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok
dohodnutých v pracovnej zmluve. Napriek tomu, že sa na výzvu zamestnávateľa, doručenú dňa
23.11.2019 na pracovisko zamestnávateľa nedostavil. Súd tak považoval porušenie pracovnej disciplíny,
spočívajúce v opakovanom nesplnení pokynu zamestnávateľa daného zamestnancovi (§ 81 písm. a/
Zákonníka práce), dostaviť sa do práce, ktorý bol vydaný v súlade s právnymi predpismi, za porušenie

pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Bol tak daný dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1/ písm. b/ Zákonníka práce. Súd z uvedených dôvodov považoval okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 08.01.2020 za platné a žalobu žalobcu zamietol.
1.9 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.1.10 Okresný súd Banská Bystrica následne dňa 23.05.2024 vydal dopĺňací rozsudok č.k. 7Cpr/7/2023
– 388 zo dňa 23.05.2024, ktorým vo výroku označeným ako výrok III. zamietol návrh žalovaného na
prerušenie konania zo dňa 25.05.2022.

1.11 Súd uvedené zdôvodnil tým, že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že
v čase rozhodovania súdu vo veci samej, t.j. dňa 11.04.2024 už bolo konanie vedené pred Okresným
súdom Košice II. pod sp. zn. 11Cpr/38/2019 právoplatne ukončené rozsudkom Okresného súdu Košice
II. sp. zn. 11Cpr/38/2019 – 242 zo dňa 30.08.2021, ppl. dňa 13.11.2021, čo do výroku I. a III. a dňa
02.05.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/4/2022 zo dňa 15.03.2023

aj čo do výroku II. Nebol tak daný dôvod na prerušenie konania, na ktorý sa odvolával žalovaný v čase,
keď navrhoval konanie súdu v tejto veci prerušiť.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca zastúpený
právnou zástupkyňou s uvedením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/ a h/
Civilného sporového poriadku. Žalobca poukázal na bod 53. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie a uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným hodnotením prvoinštančného súdu, keď žalovaný,
ako zamestnávateľ, mu dňa 28.10.2019 zaslal výzvu, z ktorej vyplýva, že zamestnávateľ konštatoval
sám, že výpoveď je neplatná a že pracovný pomer ďalej trvá. Podľa názoru žalobcu, súd hodnotil
udalosti v rozpore s platným právom, kedy hodnotenie prvoinštančného súdu nepovažuje za ochranu
práv zamestnanca. Prvoinštančný súd zrejme opomenul skutočnosť, že spory o neplatné skončenie

pracovného pomeru rozhodujú súdy. Až do právoplatného rozhodnutia súdu sa pracovný pomer
považuje za platne skončený. Preto o neplatné skončenie pracovného pomeru ide len vtedy, keď jeho
neplatnosť bola vyslovená v rozhodnutí súdu. Preto oznámenie zamestnávateľa o tom, že výpoveď
je neplatná považuje žalobca za zavádzajúce, nakoľko výrok o tom, či sa jedná o neplatnú výpoveď,
môže vysloviť jedine súd. Taktiež skutočnosť, že pracovný pomer trvá, nevyplynula z oznámenia

zamestnávateľa, ale nastala už po doručení oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní v zmysle
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. Doručená výzva zamestnávateľa tak nepriniesla žiadne nové právne
skutočnosti, ktoré by obidvom stranám neboli známe. Výzva žalovaného pre zamestnanca obsahovala
iba jedinú novú skutočnosť, a to, že sa má dostaviť na pracovisko zamestnávateľa. V uvedenej výzve
však žalovaný neuviedol dôvod, pre ktorý by sa zamestnanec mal dostaviť na pracovisko. Zákonník

práce uvádza základné povinnosti zamestnanca, kde všetky povinnosti sa viažu na prácu zamestnanca
ním vykonávanú. Prvoinštančný súd v rámci svojho hodnotenia nezohľadnil vo vzájomnej súvislosti
aj s ustanovením § 47 ods. 1 Zákonníka práce. Súd sa zaoberal iba ustanovením § 81 Zákonníka
práce, kde sú uvedené základné povinnosti zamestnanca. Oba zákonné ustanovenia, t.j. § 47, ako
aj § 81 Zákonníka práce, sú viazané na výkon práce. Pokiaľ zamestnávateľ zamestnancovi prácu

neprideľuje (zamestnanec prácu nemôže vykonávať z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa),
pokyn zamestnávateľa na dostavenie sa na pracovisko nedáva žiaden zmysel vo vzťahu k výkonu
práce. Zákonník práce a ani iný právny predpis neukladá zamestnancovi splniť akýkoľvek pokyn
zamestnávateľa. Preto pokyn zamestnávateľa na dostavenie sa do zamestnania (bez uvedenia dôvodu)
je v rozpore s právnymi predpismi. Pokyn žalovaného, ako zamestnávateľa, že žalobca sa má dostaviť

na pracovisko bez toho, aby v tomto pokyne bol uvedený dôvod, pre ktorý sa má zamestnanec na
pracovisko dostaviť, je taktiež v rozpore s Ústavou SR. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou,
zaakýmúčelomsamalzamestnanecnapracoviskodostaviť.Uvedenúskutočnosť,tedaúčeldostavenia
sa na pracovisko, súd považoval za nepodstatnú pri svojom rozhodovaní, avšak podľa názoru žalobcu
je práve uvedená skutočnosť kľúčová pre správne rozhodnutie v prejednávanej veci. Prvoinštančný súd

svojím rozhodnutím o tom, že sa žalobca mal dostaviť na pracovisko aj bez uvedenia dôvodu, vyjadril
právny názor, že každý pokyn zamestnávateľa, teda aj ten, ktorý sa netýka vykonávania dohodnutého
druhu práce, je zamestnanec povinný splniť.
2.1 Ďalej žalobca namietal i to, že konajúca sudkyňa žalobcovi odňala právo vyjadriť sa
k výpovedi žalovaného, uskutočneného na pojednávaní, pričom konštatovala, že je zastúpený právnou

zástupkyňou, a že mal už v danej veci vypovedať na Okresnom súde Zvolen. Rozhodnutie konajúcej
sudkyne neumožniť zaujať stanovisko k vyjadreniam sa žalovanej strany, malo pre žalobcu následok
v podobe nemožnosti uplatniť si svoje procesné práva v dôkaznom konaní. Súd umožnil predniesť iba
záverečnú reč, kde dôkazy týkajúce sa konania už nebolo možné predkladať. Keďže žalobcovi nebolo
umožnené vyjadriť sa k prejednávanej veci a predložiť listinný dôkaz o tom, ako žalovaný postupoval

v predchádzajúcom riešenom spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keď ho zamestnávateľ
vyzval na dostavenie sa na pracovisko, pripojil žalobca tento dôkaz do odvolacieho konania a požiadal
odvolací súd, aby bol tento dôkaz akceptovaný. Jedná sa o výzvu zamestnávateľa zo dňa 06.05.2019.2.2 Napriek skutočnosti, že od 02.01.2019 (po deklarovanom zrušení pracovného miesta) sa žalobca
dostavoval na pracovisko, žalovaný žalobcovi dňa 07.01.2019 na pracovisku doručil oznámenie, že
vznikla prekážka v práci na jeho strane, ako zamestnávateľa, v podobe nemožnosti prideľovať mu

dohodnutú prácu v pracovnej zmluve, a teda, že nemá povinnosť sa na pracovisko dostavovať. Nemôže
sa preto stotožniť s právnym názorom prvoinštančného súdu, že mal na výzvu žalovaného sa dostaviť
na pracovisko, a to aj napriek tej skutočnosti, že tento mu prácu neprideľoval (vo výzve zamestnávateľ
neoznámil, že prácu prideľovať bude a neoznámil mu ani iný dôvod, pre ktorý by sa mal dostaviť
na pracovisko). Preto takto koncipovaná výzva nemá oporu v právnych predpisoch a je súčasne

v rozpore s Ústavou SR. Ak mu zamestnávateľ chcel opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej
zmluvy, bolo povinnosťou oznámiť zamestnancovi, že pominuli prekážky na jeho strane a vyzvať ho na
pokračovanie v práci, čo sa však nestalo. Ak žalovaný chcel, aby sa žalobca dostavil na pracovisko
a súčasne mu nechcel prideľovať prácu, potom mal povinnosť oznámiť mu dôvod, pre ktorý by sa
mal na pracovisko dostaviť. Taktiež z výpovede právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní na
Okresnom súde Banská Bystrica dňa 11.04.2024 vyplynula skutočnosť, že žalovaný nechcel, aby sa

žalobca dostavoval do práce pravidelne, požiadavka na dostavenie sa do práce bola iba jednorazová, za
účelomriešeniapracovnoprávnehovzťahu.Prvoinštančnýsúdtútoskutočnosť(jednorazovúpožiadavku
zo strany žalovaného na dostavenie sa na pracovisko) opomenul a rozhodol, že ako zamestnanec
nesplnil pokyn žalovaného, ako zamestnávateľa a nedostavil sa na pracovisko ani dňa 28.11.2019,
ani v nasledujúce dni, a to napriek tomu, že z výpovede žalovaného táto skutočnosť nevyplynula.

Žalovaný nikdy nepožadoval, aby sa ako zamestnanec žalobca dostavoval na pracovisko aj opakovane,
t.j.vnasledujúcedni.Skutočnosť,žezamestnávateľ„rozhodol“,ževýpoveďjeneplatnáavyzvalžalobcu,
aby sa dostavil na pracovisko (počas prekážok na strane zamestnávateľa v podobe neprideľovania
práce), nesie znaky nátlaku, zneužívania, dominantného princípu pracovného práva, pričom takáto
výzva je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že nemal povinnosť dostavovať

sa na pracovisko. Poukázal tiež na rozhodnutie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 11Cpr/38/2019 zo
dňa 30.08.2021, týkajúceho sa sporu medzi ním a žalovaným o určenie neplatnosti výpovede, kde súd
konštatoval, že žalobca v danom prípade nemal povinnosť dostaviť sa do zamestnania, keďže jeho
druh práce a pracovné miesto bolo zrušené z organizačných dôvodov, čo bolo aj predmetom výpovede.
Z uvedeného vyplýva, že dva protichodné právne názory súdov nižšej inštancie o tej istej veci, vytvárajú

u žalobcu pochybnosť o dodržiavaní princípu rovnosti pred zákonom. Preto navrhol, aby odvolací súd
rozsudok Okresného súdu zmenil a rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 08.01.2020, doručené 27.01.2020, je
neplatné a že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24.06.2024. Napadnuté rozhodnutie
považuje za vecne správne, spravodlivé a dostatočne odôvodnené. Poukázal na ustanovenie § 47
ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec môže odmietnuť splniť pokyn
zamestnávateľa, ak je tento pokyn v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Písomný
pokyn zamestnávateľa, aby sa žalobca dostavil na pracovisko zo dňa 28.10.2019 bol plne v súlade so

všeobecne záväznými predpismi, ako aj dobrými mravmi. Žalovaný zvýraznil, že neplatnosť výpovede
zo dňa 14.01.2019, ktorá predchádzala okamžitému skončeniu pracovného pomeru nijako nezavinil.
Výpoveď bola neplatná len z dôvodu, že bola doručená žalobcovi počas ochrannej doby. Žalobca
totiž výpoveď prevzal dňa 02.02.2019 (15. deň úložnej doby), pričom od 31.01.2019 bol uznaný za
práceneschopného. Žalovaný sa o práceneschopnosti žalobcu dozvedel až po doručení výpovede

dňa 05.02.2019. Žalovaný potom, ako mu bolo doručené oznámenie žalobcu zo dňa 29.05.2019, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, zvážil celkový skutkový stav a sám inicioval mimosúdne rokovanie za
účelom ukončenia sporu. Žalobca sa však mimosúdneho rokovania nezúčastnil, a keďže bez jeho účasti
nebolo možné dospieť k akejkoľvek dohode, týmto de facto mimosúdne rokovanie zmaril. Následne
žalovaný listom zo dňa 28.10.2019 oznámil žalobcovi, že výpoveď zo dňa 14.01.2019 považuje za

neplatnú a výslovne uviedol, že jeho pracovný pomer neskončil a naďalej trvá. Zároveň týmto listom
žalovaný vyzval žalobcu, aby sa dostavil na pracovisko do 3 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia.
Neobstojí tvrdenie žalobcu, že uvedené oznámenie neprinieslo nič nové, keďže výrok o tom, či sa
jedná o neplatnú výpoveď môže vysloviť len súd. Uvedené vyhlásenie je dôležité, nakoľko jednoznačne
preukazuje, že žalovaný spravil všetko pre urovnanie sporu medzi žalobcom a žalovaným, a to aj

napriek tomu, že ho sám nezavinil. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Ústavného súdu
III. ÚS36/2010, v ktorom bolo konštatované „neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že do práce nenastúpil,
pretože sťažovateľovi neveril. On sám na základe výzvy sťažovateľa mal prejaviť záujem a mal sa
pokúsiť, aby so sťažovateľom (so svojim zamestnávateľom) boli urobené všetky úkony súvisiace taks dohodou o neúčinnosti prejavu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ako aj s nástupom do
práce“. Vzhľadom na uvedené bolo možné od žalobcu, ako zamestnanca, požadovať, aby sa na základe
písomnejvýzvy,ktorámubolariadnedoručená,dostavilnapracovisko,keďžežalovanýuznalneplatnosť

výpovedezodňa14.01.2019ažalobcasamimosúdnehorokovania,ktoréiniciovalžalovanýnezúčastnil.
Obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že nepoznal účel, za ktorým sa mal dostaviť na pracovisko považuje
žalovaný za čisto účelovú. Ak by mal žalobca skutočný záujem byť i naďalej zamestnaný u žalovaného,
tak by tento pokyn splnil a na pracovisko by sa dostavil, alebo by sa minimálne informoval u žalovaného
za akým účelom sa má dostaviť na pracovisko, avšak by zamestnávateľom neodpovedal spôsobom,

že nemá dôvod dostaviť sa na pracovisko. Žalovaný navyše vopred žalobcu písomne upozornil, že na
jeho výzvu je zamestnanec povinný dostaviť sa na pracovisko za účelom riešenia pracovnoprávnych
vzťahov. Z dôvodu, že žalobca opakovane nesplnil pokyn žalovaného a opakovane sa nedostavil na
pracovisko v zmysle výzvy zo dňa 28.10.2019, zavinene porušil pracovnú disciplínu zamestnanca, a to
závažným spôsobom. Tento záver je v súlade s platnou judikatúrou, na ktorú poukázal i prvoinštančný
súd. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
09.07.2024. Uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení duplikuje zo svojho pohľadu skutkový stav, ktorý
reprodukoval už počas prvoinštančného konania, avšak nevyjadruje sa k samotnému odvolaniu žalobcu
a nereaguje na jeho výhrady. Žalobca poprel opakované tvrdenie žalovaného, že sa na základe jeho

výzvy nedostavil na pracovisko dňa 28.05.2019, ako to žalobca tvrdí vo svojom odvolaní. Toto tvrdenie
považuje za klamlivé a na vyvrátenie tohto tvrdenia predkladá dôkazy, a to výzvu žalovaného zo dňa
06.05.2019, ktorou žalovaný vyzýval žalobcu, aby sa dňa 28.05.2019 dostavil na pracovisko. Doklady,
ktoré svedčia o tom, že žalobca sa skutočne na pracovisko dňa 28.05.2019 dostavil sú výstupný list
pre zamestnanca úsekov, sekcií a preberací protokol zo dňa 28.05.2019, kde v mene zamestnávateľa

konal A. L. K.. Žalovaný v konaní pred súdom uviedol nepravdivé okolnosti, ktoré sa týkajú žalobcu,
a ktoré môžu mať vplyv na hodnotenie súdu ohľadne vydania meritórneho rozhodnutia. Žalobca poprel
i tvrdenia žalovaného o tom, že postupoval pri okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom
v súlade so Zákonníkom práce.

5. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24.07.2024. Uviedol, že skutočnosť, či sa
žalobca dňa 28.05.2019 dostavil na pracovisko je pre rozhodovanie v tomto spore úplne irelevantná
a právne nevýznamná, nakoľko žalobca osobne doručil žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom

zamestnávaní až dňa 29.05.2019, t.j. po uvedenom stretnutí, tzn. že žalovaný nemal vedomosť, že
žalobca má v úmysle spochybniť platnosť predmetnej výpovede. Predmet sporu však s uvedeným
stretnutím vôbec nesúvisí, keďže žalovaný celý čas tvrdí, že žalobca sa nedostavil na pracovisko potom,
čo bol na to vyzvaný listom zo dňa 28.10.2019. Žalovaný zároveň uznal, že predmetné stretnutie
sa dňa 28.05.2019 uskutočnilo. Je však nesporné, že žalovaný listom zo dňa 28.10.2019 neplatnosť

výpovede uznal a vyzval žalobcu, aby sa na pracovisko dostavil. Žalobca však napriek tomu, že
dosiahol stav, ktorého sa žalobou domáhal – žalovaný neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou uznal, ignoroval následnú snahu o doriešenie pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným a na
pracovisko sa nedostavil. Pokyn žalovaného bol za daného skutkového stavu opodstatnený, nakoľko
bez osobnej účasti žalobcu na pracovisku nebolo možné uvedenú vec doriešiť. Sám žalobca mal po

výzve žalovaného prejaviť záujem a pokúsiť sa, aby boli urobené všetky úkony smerujúce k doriešeniu
jeho pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným, najmä dohodnúť sa so žalovaným na odvolaní výpovede
a napr. rokovať o pracovnoprávnych podmienkach, za ktorých by mohol pokračovať v práci, či o inom
riešení tejto situácie, nakoľko vzhľadom na list zo dňa 28.10.2019 medzi žalobcom a žalovaným už
nebolo sporné, že pracovný pomer trvá. Žalovaný v liste zo dňa 28.10.2019 informoval žalobcu, že mu

poskytne náhradu mzdy za predmetné obdobie bez toho, aby sa tohto plnenia žalobca domáhal žalobou
a následne mu náhradu mzdy celkovo vo výške 7.666,62 Eur za obdobie od 01.06.2019 do 27.01.2020
dobrovoľne i vyplatil vo výplatnom termíne 1/2020, čo preukazuje snahu žalovaného o doriešenie celej
situácie napriek tomu, že neplatnosť výpovede sám nezavinil. Žalovaný má tak za to, že za daného
skutkového stavu bol pokyn, ktorý dal žalobcovi plne v súlade so Zákonníkom práce. Zotrval na návrhu,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

7. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi na vedomie dňa 12.08.2024.8. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal
vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie, napadnutý odvolaním
v spojení s dopĺňacím rozsudkom postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Na základe odvolania podaného žalobcom voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu

podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní
rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo berúc do úvahy zásadné odvolacie
námietky žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný

skutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie.Odvolacísúdsazároveňstotožňujeajsprávnymi
závermi súdu prvej inštancie ohľadom nedôvodnosti žaloby žalobcu, osvojuje si dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto dôvody v plnom rozsahu
poukazuje.

12. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP,
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že žalobca ako
odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci
vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené

procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany
odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2, 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na
rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní odvolací súd konštatuje, že
na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, nemožno
mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne; po preskúmaní

veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali
procesných podmienok.

13. S poukazom na uvedené ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu zamietol, vo výroku, ktorým návrh na prerušenie konania

zamietol a taktiež v závislom výroku o trovách konania za vecne správny. Nad rámec uvedeného,
v reakcii na jednotlivé odvolacie námietky žalobcu odvolací súd k veci uvádza nasledovné: V podanom
odvolaní žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že sám zamestnávateľ konštatoval, že
výpoveď je neplatná a zvýraznil, že záver o platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou môže prijať len súd. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že v predmetnej veci je nutné

vychádzať zo zistených skutkových okolností prípadu. Žalobcovi bola daná výpoveď podľa ustanovenia
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v účinnom znení 14.01.2019.
Následne, v procese doručovania výpovede zo dňa 14. 01. 2019, žalobca, ako zamestnanec
žalovaného, nastúpil odo dňa 31.01.2019 na PN, pričom výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce, prevzal dňa 02. 02. 2019, počas obdobia, v ktorom bol PN, t.j. počas

ochrannej doby. ( Pre úplnosť skutkových zistení, odvolací súd dopĺňa, že PN žalovaného trvala od 31.
01. 2019 do 11.02.2019).
Vzhľadom na doručovanie a prevzatie výpovede zamestnancom v ochrannej dobe, žalobca ako
zamestnanec, inicioval konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na Okresnom
súde Košice II. s tým, že ako dôvod neplatnosti výpovede žalobca označil práve jej doručenie počas

ochrannej doby. Uvedené konanie bolo Okresným súdom Košice II. vedené pod sp. zn. 11Cpr/38/2019.
Následne v priebehu vyššie uvedeného konania sa na základe skutočností vyplynuvších z konania
žalovaný zamestnávateľ dozvedel, že výpoveď zamestnancovi z organizačných dôvodov bola žalobcovi
doručená v ochrannej dobe a preto práve v dôsledku uvedenej skutočnosti konštatoval, že výpoveď jeneplatná a žalobcovi oznámil, že pracovnoprávny pomer naďalej trvá a vyzval ho na dostavenie sa do
práce.

14.Zuvedenýchskutkovýchokolnostímožnovyvodiť,žezamestnaneciniciovanímkonaniaoneplatnosť
výpovede (z dôvodu jej doručovania v ochrannej dobe) mienil docieliť trvanie pracovného pomeru a teda
tomu zodpovedajúci výkon práce v zamestnaní. Po zistení zamestnávateľa, že v súdenej veci nastala
právna skutočnosť, ktorú zákon spája s neplatnosťou výpovede, sám zamestnávateľ konštatoval, že
pracovný pomer ďalej trvá, a teda medzi žalobcom a žalovaným (rovnako v prejednávanej veci ako

i v konaní Okresného súdu Košice sp. zn. 11Cpr/38/2019) odpadol spor o tom, či pracovný pomer trvá,
alebo nie. Žalobca podanou žalobou prejavoval skutkovo i právne svoj záujem na trvaní pracovného
pomeru, domáhal sa rozhodnutia súdu, že pracovný pomer trvá, pričom v priebehu takto prejednávanej
uvedenú skutočnosť vzhliadol, konštatoval a zamestnancovi oznámil i žalovaný zamestnávateľ a od
uvedeného momentu teda už medzi sporovými stranami nebol spor a ani právna neistota o tom,
či pracovný pomer bol skončený platne, keď zamestnávateľ sám konštatoval, že pracovný pomer

trvá. Správne v podanom odvolaní žalobca argumentuje, že spory o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru rozhodujú súdy, avšak v danom prípade, po zamestnávateľovom zistení zásadnej
okolnosti doručenia výpovede počas ochrannej doby, už spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom
neexistoval, odpadol a teda ani následne po oznámení zamestnávateľa, že pracovný pomer trvá (dňa
28. 10. 2019) nebolo dôvodné ďalej viesť konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, ktorého pánom sporu bol žalobca, avšak tento žalobu späť nevzal.

15. Uvedeným úkonom zamestnávateľa o trvaní pracovného pomeru tak zamestnanec dosiahol taký
právny stav, akého sa podanou žalobou na Okresnom súde Košice II. domáhal, avšak i napriek
uvedenému sám nepodnikol žiadne kroky na plnenie si svojich povinností z pracovnoprávneho pomeru,

následne si sám vyhodnocoval, či sa do zamestnania dostaví alebo nedostaví, či má zo strany
zamestnávateľa relevantne preukázaný dôvod na dostavenie sa do práce. Uvedené konanie žalobcu
ako zamestnanca nesvedčí o jeho vážne mienenom záujme na trvaní pracovného pomeru a na výkone
práce pre zamestnávateľa, keď na jednej strane dosiahol výsledok mienený žalobou, dosiahol stav, kedy
sám zamestnávateľ ho vyzval na nastúpenie do práce, avšak zamestnanec pri aktívnom trvaní na tej

skutočnosti, že pracovný pomer trvá ( a po odpadnutí spornosti danej otázky medzi zamestnancom
a zamestnávateľom), sa naďalej do práce nedostavoval a svojmu zamestnávateľovi oznámil, že na to
nemá dôvod. Uvedené sa môže javiť i ako účelové konanie zamestnanca, ktorý nemá záujem reálne
vykonávať pre zamestnávateľa prácu, ale dosiahnuť stav nastolenia obdobia počas konania o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, za ktoré by mu prislúchala náhrada mzdy bez nutnosti prácu

reálne vykonávať.

16. Pokiaľ v nadväznosti na uvedené žalobca – zamestnanec argumentuje, že by mu zamestnávateľ
reálne prácu neprideľoval, vzhľadom na existujúce prekážky v práci, správne súd prvej inštancie uviedol,
že uvedené je len domnienkou a predpokladom zamestnanca, ktorá však nemá právnu relevanciu a nie

je na vlastnom zvažovaní a hodnotení zamestnanca, či mu zamestnávateľ bude prideľovať dohodnutú
prácu alebo v tom zamestnávateľovi bránia prekážky na jeho strane.

17. I odvolací súd v tejto súvislosti s akcentom na potrebu aktívneho a zodpovedného prístupu
zamestnanca k svojmu pracovnému pomeru poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS36/2010,

v ktorom bolo konštatované „neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že do práce nenastúpil, pretože
sťažovateľovi neveril. On sám na základe výzvy sťažovateľa mal prejaviť záujem a mal sa pokúsiť,
aby so sťažovateľom (so svojim zamestnávateľom) boli urobené všetky úkony súvisiace tak s dohodou
o neúčinnosti prejavu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ako aj s nástupom do práce“.

18. V súdenej veci bola zamestnancovi dňa 14. 01. 2019 daná zamestnávateľom výpoveď podľa § 63
ods.1písm.b)Zákonníkaprácevaktuálnomznení,tedazdôvodu,žezamestnanecsastalnadbytočným
vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách.

19. Pre výpoveď z dôvodu nadbytočnosti v nadväznosti na rozhodnutie o organizačnej zmene je
charakteristické, že zamestnávateľ môže aj naďalej prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy, keďže v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene, o zmene úloh, technického vybaveniaaleboozníženístavuzamestnancovscieľomzabezpečiťefektívnosťprácealebo oinýchorganizačných
zmenách zamestnávateľ nestráca možnosť prideľovať prácu zamestnancovi , ktorú pre neho dovtedy
vykonával, avšak jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu) pre zamestnávateľa v ďalšom

období potrebná, pretože sa stal nadbytočným v dôsledku rozhodnutia o zmene úloh, technického
vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných
organizačných zmenách zamestnávateľa. Zákon takouto úpravou umožňuje zamestnávateľom, aby
regulovali počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávali ten taký počet
zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá ich potrebám (uznesenie NS SR sp.

zn. 8Cdo 89/2017).

20. Pokiaľ tak v súdenej veci zamestnávateľ zistil, že výpoveď daná zamestnancovi z organizačných
dôvodov bola zamestnancovi doručená počas ochrannej doby (v dôsledku nastúpenia zamestnanca na
PN počas doručovania výpovede), čoho zákonným následkom je neplatnosť výpovede, ktorú právnu
skutočnosť zamestnávateľ aj sám konštatoval, zamestnávateľ mohol zákonným spôsobom preradiť

zamestnanca na inú prácu alebo pristúpiť k návrhu zmeny pracovnej zmluvy. Na strane zamestnávateľa
došlo k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa stal zamestnanec pre zamestnávateľa
nadbytočným (ku dňu 01.01.2019), avšak tieto okolnosti bez ďalšieho neznamenali skončenie
pracovného pomeru; tento právny následok by nastal až v dôsledku riadne doručenej výpovede
a uplynutím výpovednej doby. Preto ak došlo k uznaniu neplatnosti výpovede zamestnávateľom

a výzve na nastúpenie do zamestnania, chýba v súdenej veci právna skutočnosť, ktorá by znamenala
skončenie pracovného pomeru v čase uznania výpovede za neplatnú a chýba tak právna skutočnosť,
ktorá by odôvodňovala nenastúpenie zamestnanca do zamestnania a následné nedostavovanie sa do
zamestnania.

21. Ak v tejto súvislosti žalobca argumentuje tiež odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Mcdo 13/2009 zverejnené tiež ako R 28/2011 odvolací súd konštatuje nepoužiteľnosť
a neaplikovateľnosť predmetného judikátu na danú skutkovú vec, nakoľko uvedené rozhodnutie
rieši otázku odvolania zamestnanca z funkcie, kde pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou
zmluvou , avšak až po zvolení alebo vymenovaní do funkcie v tých prípadoch, ak osobitný predpis

ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo
vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania
funkcie vedúceho zamestnanca (čo je odlišný prípad, ako prejednávaná vec). V právnej vete
predmetného rozhodnutia bolo konštatované: „Ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním
dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi,

nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce, ako jeden zo základných prvkov pracovného
pomeru; uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142
ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať
sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas“. Uvedené rozhodnutie najvyššieho
súdu riešilo skutkovú i právnu situáciu, ktorá nastala v dôsledku odvolania zamestnanca z funkcie,

keď i z ostatného odôvodnenia uznesenia vyplýva: „V prípade odvolania z funkcie nastáva situácia,
v ktorej povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu
zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ
zamestnancovi prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav,
v ktorom chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru (druh práce). Podľa názoru dovolacieho

súdu takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce; inak by ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že po odvolaní z funkcie
jeho pracovný pomer nekončí, bola len formálna. Za existencie tejto prekážky v práci na strane
zamestnávateľa, nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po
celý pracovný čas. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene

pracovnejzmluvyaleboskončenímpracovnéhopomerusozamestnancomzákonnýmspôsobom.Pokiaľ
tak nepostupuje, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku
v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť
zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku“.

22. V prejednávanej veci zamestnanec nebol z funkcie odvolaný, pracovný pomer s ním pôvodne bol
skončený výpoveďou z organizačných dôvodov, pričom sám zamestnávateľ konštatoval jej neplatnosť
z dôvodov vyplývajúcich zo zákona a vyzval zamestnanca na nastúpenie do zamestnania. Pracovný
pomer zamestnanca tak výpoveďou riadne skončený nebol, v danom čase nebol skončený ani inýmspôsobom a nemožno konštatovať, že by zanikla funkcia zamestnanca, tak ako to predpokladá
rozhodnutie 1Mcdo 13/2009, keďže pracovný pomer zamestnanca (žalobcu) v súdenej veci nevznikol
vymenovaním (do funkcie) alebo voľbou. Rozhodnutie zamestnávateľa o zmene organizačnej štruktúry

zo dňa 16. 10. 2018 o zrušení pracovného miestna samostatného referenta nemožno stotožňovať
so situáciou odvolania z funkcie, nakoľko ako bolo uvedené vyššie, v nadväznosti na rozhodnutie
o organizačnej zmene zamestnávateľ objektívne môže aj naďalej prideľovať zamestnancovi prácu podľa
pracovnej zmluvy alebo zamestnancovi učiniť ponuku inej vhodnej práce.

23. V súdenej nebolo sporné, že zamestnávateľ listom zo dňa 28.10.2019 jednak oznámil žalobcovi,
že výpoveď zo dňa 14.01.2019 považuje za neplatnú vyzval zamestnanca na nastúpenie do práce do
3 dní od doručenia oznámenie. Vyššie uvedené oznámenie bolo žalobcovi preukázateľne doručené
23.11.2019 v nadväznosti, na ktoré žalobca zamestnanec oznámil, že „v súlade s existujúcim právnym
stavom nemá dôvod dostaviť sa do zamestnania“ a do zamestnania skutočne nenastúpil. Zamestnávateľ
teda opätovne 04.12.2019 vyzval zamestnanca na nastúpenie do zamestnania, alebo na predloženie

dokladu preukazujúceho dôvod nenastúpenia do práce. Ani na opakovanú druhú výzvu zamestnávateľa
sa zamestnanec do práce nedostavil, zároveň ani svoju neprítomnosť v práci žiadnym spôsobom
neospravedlnil. a to i napriek vedomosti, že zamestnávateľ mu oznámil, že pracovnoprávny vzťah trvá.

24. Uvedeným konaním zamestnanec tak postupoval v zjavnom rozpore s ustanovením § 81 Zákonníka

práce, v zmysle ktorého § 81 písm. a/ je zamestnanec povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi, a zároveň v zmysle písm. b/ byť na
pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po
skončení pracovného času.

25. Následne tak možno konštatovať, že pokyn zamestnávateľa, resp. jeho výzva na dostavenie sa na
pracovisko,bolvydanývsúladesozákonom, vsúladesprávnymipredpismianáslednénedostaveniesa
do práce zamestnanca bez uvedenia zákonného dôvodu na ospravedlnenie neprítomnosti predstavuje
hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

26. Pokiaľ v podanom odvolaní žalovaný namietal, že vo výzve na nastúpenie do práce zamestnávateľ
neuviedol dôvod, pre ktorý by sa ako zamestnanec mal dostaviť na pracovisko, odvolací súd konštatuje,
že uvedená požiadavka je nad rámec právnych predpisov, keď nemožno od zamestnávateľa na
základe žiadneho zákonného ustanovenia vyžadovať, aby zamestnancovi odôvodňoval z akého dôvodu
sa má dostaviť na pracovisko, keď v rámci trvajúceho pracovnoprávneho vzťahu a pracovného

pomeru je povinnosťou zamestnanca v pracovnom čase byť prítomný na pracovisku, resp. vykonávať
prácu v mieste výkonu práce a plniť pokyny zamestnávateľa. Rovnako nadbytočná je i požiadavka
zamestnancaprezentovanáakoodvolacienámietkaspočívajúcavtom,žezuvedenejvýzvynevyplývala
požiadavka zamestnávateľa, aby sa zamestnanec dostavoval na pracovisko opakovane, teda i v iné
(nasledujúce) dni.

27. Súd prvej inštancie sa tak nemal dôvod vysporiadať s odvolateľom načrtnutou otázkou, za akým
účelom sa má zamestnanec na pracovisko dostaviť, nakoľko počas trvania pracovného pomeru je
povinnosťou zamestnanca byť prítomný na pracovisku a vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy;
plniť pokyny zamestnávateľa. Zamestnanec v súdenom prípade nesplnil pokyn zamestnávateľa dostaviť

sanapracovisko,dozamestnania sanedostavilaninásledne,svojuneprítomnosťneospravedlnil,avšak
de iure trval na tom, že pracovný pomer trvá, čím vlastné konanie zamestnanca bolo v príkrom rozpore
s jeho deklarovanou vôľou a právnym tvrdením.

28. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobca namietol i procesný postup súdu prvej inštancie, keď konajúca

sudkyňa mu odmietla možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, konkrétne zaujať stanovisko
k vyjadreniu žalovanej, odvolací súd uvádza, že vedenie pojednávania je plne v kompetencii konajúce
súdu, ktorý vykonáva dokazovanie, a ktorý sám zváži, ktoré dôkazy vykoná. Súd vykoná dôkazy
potrebné a účelné pre rozhodnutie o veci samej, čo predpokladá, že navrhnutý dôkazný prostriedok,
ktorý nemá relevanciu pre zistenie náležitého podkladu pre rozhodnutie vo veci samej nevykoná; návrh

na jeho vykonanie zamietne. V prejednávanej veci bol žalobca zastúpený právnou zástupkyňou, ktorá
sa k žalobcom označenému vyjadreniu žalovanej vyjadrila, zároveň samotný žalobca k veci vypovedal,
čím bolo realizované dokazovanie výpoveďou sporových strán v zmysle § 195 CSP, zároveň mal ako
žalobca, tak i jeho právna zástupkyňa zachované právo záverečnej reči.29. Pokiaľ chcel v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca predložiť ako dôkaz výzvu zamestnávateľa
zo dňa 06.05.2019, ktorý následne ako dôkaz navrhol a predložil i v odvolacom konaní, odvolací súd

konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie uvedený dôkaz nepripustil a resp. týmto sa nezaoberal, je
nutné prihliadnuť na charakter dôkazu a na to, akú okolnosť má preukázať. V danom prípade ide
o výzvu zamestnávateľa zo dňa 06.05.2019, ktorá chronologicky predchádzala právne relevantné
skutočnosti, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a časovo nasledovali až po
žalobcom označenej výzve zo dňa 06.05.2019, kedy právne významná a pre rozhodnutie podstatná bola

neskoršia výzva zamestnávateľa zo dňa 28.10.2019, kedy sám zamestnávateľ konštatoval neplatnosť
výpovede z dôvodu absencie riadneho doručenia. Uvedený žalobcom označený dôkaz tak nebol pre
rozhodnutie vo veci samej relevantný a nebol dôvod, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
i na uvedenú skutočnosť. Zároveň je potrebné uviesť, že sa jedná o listinný dôkaz datovaný dňom
06.05.2019, ktorý mal zamestnanec - žalobca k dispozícii od uvedeného času. Žaloba vo veci samej
bola žalobcom doručená okresnému súdu dňa 23.03.2020, t.j. v čase, kedy žalobca mal v dispozícii

uvedený dôkaz viac ako rok a napriek uvedenému pri podaní žaloby, ale ani v neskoršom období až
do vykonania pojednávania, uvedený dôkaz neoznačil a nenavrhol jeho vykonanie. S poukazom na
sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP, súd prvej inštancie postupoval správne, keď po
prijatí záveru, že uvedený dôkaz nemá relevanciu pre rozhodnutie o veci samej, navrhovaný dôkaz
nevykonal.

30. Z totožných dôvodov na žalobcom predložený dôkaz - Výzva zamestnávateľa zo dňa 06.05.2019,
odvolací súd neprihliadol z dôvodu, že sa jedná o nepovolenú novotu v odvolacom konaní, keď ako už
bolo uvedené vyššie, zamestnanec, hoci uvedený listinný dôkaz mal vo svojej dispozícii od momentu
začiatku konania pred súdom prvej inštancie, jeho vykonanie nenavrhol, dôkaz neoznačil až do dňa

konania pojednávania, na ktorom konajúca sudkyňa zistila a konštatovala, že uvedený dôkaz nie je
významný pre rozhodnutie o veci samej, nakoľko sa týka okolností časovo významne predchádzajúcich
skutočnosti vedúcej k dôvodu skončenia okamžitého pracovného pomeru. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobcom v odvolacom konaní predkladaný dôkaz nespĺňa žiaden z predpokladov povolenej novoty
v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, odvolací súd na uvedené neprihliadol.

31. V podanom odvolaní žalobca tiež namieta rôzne závery konajúcich súdov týkajúce sa prejednávanej
veci, keď žalobca poukázal na časť odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn.
11Cpr/38/2019zodňa30.08.2021.Vtomtokonajúciprvoinštančnýsúduviedolcitáciuužzmieňovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 13/2009, ktoré riešilo situáciu prípadu, ak po

odvolaní zamestnanca z funkcie s ním nebola dohodnutá iná práca. Odvolací súd konštatuje, že
s uvedenou časťou odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu sa nestotožňuje z dôvodu, že
uvedené rozhodnutie považuje za neaplikovateľné v súdenej veci z dôvodu odlišnej právnej skutočnosti
vzniku pracovného pomeru, ktorý záver už odvolací súd konštatoval v inej časti svojho rozhodnutia.
Preto ak iný prvoinštančný súd konajúci o žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru na

základe nesprávnej aplikácie judikatúry dospel k záveru, že „žalobca nemal v danom právnom stave
povinnosť dostavovať sa do zamestnania, keďže jeho pracovného miesto bolo zrušené z organizačných
dôvodov“, odvolací súd konajúci o inom predmete konania uvedeným záverom viazaný nie je,
s týmto sa nestotožňuje a opätovne uvádza, že pokiaľ bolo i pracovné miesto zamestnanca zrušené,
uvedené neznamená skončenie pracovného pomeru a pokiaľ zamestnávateľ, zhodne s prejavenou

vôľou zamestnanca konštatuje trvanie pracovného pomeru a vyzve zamestnanca na nastúpenie do
zamestnania, uvedené predstavuje pokyn zamestnávateľa v súlade s právnym stavom. Nebol preto
dôvod, aby sa zamestnanec, ktorý prejavil vôľu na ďalšom trvaní pracovného pomeru a na prideľovaní
práce, svojvoľne pokyny zamestnávateľa nerešpektoval a ani na opakované výzvy zamestnávateľa sa
do zamestnania nedostavoval s vlastným odôvodnením, že na uvedené nemá dôvod.

32. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky
žalobcu nie sú dôvodné a odvolanie nie je spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci, než aké učinil
súd prvej inštancie. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
meritórnom výroku I., ktorým súd žalobu žalobcu zamietol potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

33. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. o trovách prvoinštančného konania, ktorým súd
prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba žalobcu bola súdom prvej inštancie zamietnutá v celom rozsahu,celý procesný úspech v konaní pred súdom prvej inštancie tak prináleží žalovanému, a preto súd
prvej inštancie rozhodol správne, keď procesne neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť žalovanému
nahradiť trovy konania v rozsahu 100 % v lehote určenej vo výrokovej časti rozhodnutia. Z dôvodu vecnej

správnosti, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, zohľadniac celkový
procesný úspech žalovaného v konaní, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil i v závislom
výroku II. o trovách konania.

34. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol dopĺňacím rozsudkom č.k.

7Cpr/7/2023 – 388 zo dňa 23. mája 2024 tak, že návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa
25.05.2022zamietol.Uvedenýdopĺňacírozsudokpredstavujeintegrálnusúčasťrozsudkuvovecisamej,
avšak voči výroku o návrhu žalovaného na prerušenie konania odvolanie podané nebolo, a preto
odvolací súd nepreskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie v jeho treťom výroku a v tejto časti zostáva
rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom žalobcom, tento nebol úspešný ani čiastočne, keď
rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietajúci, odvolací súd potvrdil v celom rozsahu ako vecne
správny, a preto celkový procesný úspech v odvolacom konaní prináleží žalovanému. Ten sa k odvolaniu
žalobcu a jeho následným vyjadreniam i vyjadroval, a preto mu trovy v súvislosti s odvolacím konaním

vznikli. Odvolací súd tak uložil žalobcovi, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní
v celom rozsahu povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.

36. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).