Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoEk/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109227065
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2109227065.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr.GabrielyBriškovejaJUDr.BibiányŤažiarovejvexekučnejvecioprávnenej:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej: A. B., nar. XX. XXXX XXXX, trvalo
bytom C. D. XXXX/XX, E., o vymoženie 447,05 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora:
JUDr. Ladislav Jakubec, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, IČO: 31782361, (nástupcu súdneho

exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava), o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava z 26. júna 2012 č. k. 31Er/815/2009-45, EX 11197/09, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Povinnej sa nepriznáva náhrada trov odvolacích konaní a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Iba v odôvodnení uznesenia uviedol,
že s ohľadom na naliehavý právny záujem povinnej z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, rozhodne o trovách osobitným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41

ods. 2 písm. d), § 44, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „E.p.“); § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

do 31.7.2008 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“); § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1
a 3, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej len „O. z.“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a/, § 44 ods. 2, § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), článkom 2 písm. a),
článkom 3 odsek 1 a 3, článkom 6 odsek 1 a prílohy ods. 1 písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a § 87 písm. f/

zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“).
Vecne dôvodil, že v predmetnej veci bolo dňa 11.1.2010 vydané súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku, keď povinná svoju povinnosť
založenú rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávnenej nesplnila riadne a včas. Primárny
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2310747 z 24.7.2008, ktorou
bol povinnej poskytnutý úver vo výške 331,94 eur, ktorú povinná riadne a včas neplnila. Podanie

povinnej z 26.1.2012 posúdil súd podľa obsahu ako žiadosť o zastavenie exekúcie v časti trov exekúcie
súdneho exekútora z dôvodu, že dlh zo zmluvy o úvere tvoril pôvodne sumu 447,05 eur a v časerozhodovania súdu má zaplatiť 2.100 eur. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu a dôvodov na
čiastočné zastavenie exekúcie, v súvislosti s neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách, dospel k záveru, že v zmysle § 57 ods. 2 E.p. v predmetnom exekučnom konaní existuje

taký dôvod, pre ktorý je nutné predmetnú exekúciu, ktorá je v zmysle príslušných právnych predpisov
neprípustná, bezodkladne zastaviť. Mal jednoznačne za preukázané, že v danom prípade sa jedná
o spotrebiteľský vzťah a predmetná zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej
inštancie konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej len „úverové zmluvné podmienky“), v ustanoveniach

ktorých článok 17. obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa ZoRK, v zmysle ktorej „všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.“ Uvedenú alternatívnu rozhodcovskú doložku možno podľa súdu prvej inštancie posúdiť ako

rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer
vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo
potvrdzuje aj rozhodcovská doložka uvedená v článku 17 úverových zmluvných podmienok. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4

O.z. v znení do 31.10.2008. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 1.1.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r/). Doplnenie výpočtu zákonodarcom
je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou. V zmysle

eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho
všeobecného ustanovenia. Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná
a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného
súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových

sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je
teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na
úkor spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda
najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo

zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z
dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime
tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok

ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v
rámci exekúcie domáhať. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že
zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej
formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá

je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle § 53 ods. 1
písm.r)O.z,vaktuálnomzneníabsolútneneplatná.Rozhodcovskékonaniesauskutočnilobezriadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon
exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo

veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým
je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 2 E. p. v spojení s § 45 ods. 2 ZoRK. Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a/
ZoRK vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platnározhodcovská zmluva/doložka. Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania
poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť
vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z § 58 ods. 1 E. p., v zmysle ktorého má súd povinnosť počas

celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti,
musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek
v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS
498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade

s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie
exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia)
plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach E. p. a nielen v
§ 44 ods. 2 E. p. Ústavný súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom
konštatoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť. V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť
a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd prvej inštancie exekúciu v zmysle §
57 ods. 2 E. p. zastavil. Exekučný súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

2. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podala včas oprávnená odvolanie, s návrhom na
zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhla, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bolo prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len

„SD EÚ“) na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky
v nasledovnom znení:
(I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

(II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ?
(III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Odvolateľka uviedla odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, f/ O.s.p. Bola názoru, že ak

už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných
procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto
posúdenie viazal jej zastavenie, zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Vyslovila názor,
že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 E.p. sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu

neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality. Podľa odvolateľky všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný

titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 E.p.). Exekučný
súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenomvo vzájomnej žalobe. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú len dôsledok, že exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom

prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom
všeobecného súdu (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Aksasúdnestotožnísústavnesúladnouvyššieuvedenouinterpretáciouust.§44ods.2E.p.,oprávnená
žiadala, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnená
uviedla, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie
revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Odvolateľka tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia

rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takého rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako

aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie
adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex officio)), rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnená tvrdí, že zákaz diskriminácie
je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl.46 ods.1 Ústavy SR), práva na
spravodlivý súdny proces (čl.6 ods.1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods.1 Ústavy SR), ako

aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č.1 k Dohovoru). Postupom
exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZoRK a aplikované

právne normy - ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK – interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez
vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania,
čím porušil právo oprávnenej na súdnu ochranu. Oprávnená namietala, že nemala možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o

jej právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup,
ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnená však je
voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorej doposiaľ nebol uhradený jej legitímny dlh a nútene ho preto voči

povinnej vymáhala. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinná prechovávala voči oprávnenej
averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť oprávnenú a umožniť jej tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v
duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný
súd je oprávnený v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí, že táto je platná. Exekučný súd dospel k záveru, že zmluva o
úvere uzatvorená medzi oprávnenou a povinnou predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. Dojednanie, ktorým
zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom

budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa
obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahunie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby
medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie
nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o

neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z . Rovnako nie je možné súhlasiť s tým,
že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., teda že predmetná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom
konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov konania. Exekučný súd uvedené

ustanovenie vykladá nesprávne, a to tak, že dlžníkovi nebolo umožnené využiť štandardný súdny proces
pred všeobecným súdom, ktorý je zdĺhavý, umožňuje dlžníkovi spôsobovať odďaľovanie konečného
rozhodnutia, využívať rôzne obštrukcie, nezúčastňovať sa konania, následne využívať aj neodôvodnené
opravné prostriedky a tým zásadným spôsobom mariť výkon legitímnych práv oprávnenej. Nie je možné
sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by
samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už

vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. K uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania
rozhodcovského konania, ale len na základe domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného
nepodloženého úsudku. Oprávnená nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnená poskytuje svojim klientom
peňažnéprostriedkysícedočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysle§497anasl.Obchodného

zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy
o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka sa
všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Ďalej oprávnená poukázala

na to, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj
ročná percentuálna miera nákladov a na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Zdôraznila, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V zmysle ust. § 45 ods. 2
ZoRK je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti vykonať prieskum rozhodcovského konania len

podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZoRK. Súd preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského
konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 O.s.p. § 57 E. p. Súd prvej inštancie však exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. l písm. g/ E.p. a urobil tak nie na návrh
účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Taký postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej

stránke neudržateľný.

3. Súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Povinná k odvolaniu oprávnenej uviedla, že dňa 26.6.2012 bola exekúcia súdom prvej inštancie

zastavená, rozhodnutie dostala až v júli 2012, ale už v júni 2012 jej telefonovali z inkasného centra Platiť
sa oplatí a vyhrážali sa jej exekúciou ak nezaplatí ihneď čiastku 1663,14 eur, ktorú je dlžná spoločnosti
Pohotovosť. Musela si požičať peniaze od banky a počas 4 mesiacov splatila sumu 1663,14 eur čo je
5-násobok sumy, ktorú bola dlžná (333eur), čiže dlh splatila s 500% úrokom. Ako dôkaz priložila zmluvu
o úvere, šeky a potvrdenie o vyplatení pohľadávky od inkasného centra Platiť sa oplatí z 15.10.2012.

Uviedla, že dlh preplatila 5-násobne aj napriek tomu sa odvolávajú. Žiada, aby bola zastavená exekúcia
pretože dlh splatila ku dňu 17.9.2012.

5. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 10CoE/171/2013-88 zo dňa 29.4.2013 I. výrokom návrh
oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie

zamietol, II. výrokom napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Oprávnená podala proti
uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie aj dovolanie.
Najvyšší súd SR uznesením 2Oboer/153/2014-145 zo dňa 30.9.2014 odvolacie konanie zastavil
a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd SR uznesením 2Oboer/310/2014-148 zo dňa 27.8.2015 I. výrokom návrh oprávnenej na

prerušenie dovolacieho konania zamietol, II. výrokom uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. apríla
2013 č. k. 10CoE/171/2013-88 v napadnutej časti (výrok II.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(Výrok I. nebol napadnutý dovolaním, preto nadobudol právoplatnosť). V odôvodnení svojho rozhodnutia
Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že: „...o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide aj vtedy ak súdnerozhodol o procesnom návrhu účastníka. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnená vo svojom
odvolaní (č. l. 55 spisu) podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhla, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá
veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnená uviedla, že pre exekučný súd
by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že
odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávnenej na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení
svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania
nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenej možnosť konať pred súdom v
zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.“

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „CSP“/) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§204ods.1O.s.p.),oprávnenouosobou(§359CSPa§37ods.1E.p.vzneníúčinnomdo31.3.2017),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p., akt. § 355 ods. 2;

§ 470 ods. 2 veta prvá CSP a § 58 ods. 5 E.p. v rozhodnom znení v spojení s § 57 ods. 1 písm. a/, §
45 ods. 3 ZoRK v znení účinnom do 31.12.2014), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 a § 380 CSP), postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nie je dôvod vyhovieť (o jej návrhu na
prerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c/O.s.p.apredloženiepredbežnýchotázokSúdnemudvoru
Európskej únie už bolo právoplatne rozhodnuté, viď predchádzajúci bod tohto uznesenia odvolacieho
súdu) a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.

7. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017
sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31.3.2017), ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Vzhľadom na potrebu
vysporiadať sa s procesnými návrhmi a relevantnými tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd

dopĺňa nasledovné:

8. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak tu pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Ustanoveniu § 109 ods. 1 písm. b/ v CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162
ods. 1 písm. b/ CSP.
Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na

konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.9. K argumentácii oprávnenej zjavne spochybňujúcej oprávnenie súdu posudzovať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu spotrebiteľa

sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, je potrebné uviesť, že zo záverov ustálenej
rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v spotrebiteľských veciach vyplýva, že nemôže obstáť námietka
údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských
veciach, nebolo možné obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní rozhodnutia

tvoriaceho podklad exekúcie), zainteresovaním sa do problému exekučným súdom.
Systematickým výkladom relevantnej právnej úpravy je potrebné dospieť k záveru, že (v tejto veci do
úvahy neprichádzajúce ustanovenie) § 44 ods. 2 E. p. v znení účinnom do 31.3.2017 zakotvuje nielen
možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto

úprava je prostriedkom preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne nesplnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie, bolo možným len za
cenu porušenia práva. Udelenie poverenia exekútorovi je možným len v prípade nezistenia (exekučným
súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich

podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a
3. exekučný titul). Naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje
zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu

odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia
neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil
exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo za
následok,žesúdybybuďnevenovaližiadnupozornosťexekučnýmtitulom(akbytietonemalioprávnenie

skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných
vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu
exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o
zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré sú dané (alebo naopak
nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé

nič zmeniť, z ktorého dôvodu alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou
zastavenia exekúcie, je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom tam, kde práve v
dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k
udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

10.Rovnakozanedôvodnýpovažovalodvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniasvyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. v znení účinnom do 31.3.2017 s článkom 1
ods. 1 Ústavy SR.
Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku upravujú ingerenciu exekučného súdu
v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej

exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom
ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení
takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie

prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i § 57 ods. 1 a 2 v spojení
s § 58 ods. 1 E. p. v znení účinnom do 31.3.2017.
Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v
rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd).Odvolací súd preto tento návrh zamietol.

11. K aplikácii noriem obchodného práva (nie aj noriem spotrebiteľského práva) je vhodné poukázať na
závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry). Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia
spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy je treba vyhodnocovať
i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutiezvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa
vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú
použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku a

predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen
ako doplnková právna úprava (najmä pri spotrebiteľských úveroch či iných zmluvných typov upravených
mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie
Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoE/85/2010-44).
Novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu

O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa
záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015,
novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších
súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri
výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila

aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí,
pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej
formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom

(rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).
Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je
tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez ohľadu na
povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych

vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú

pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z., nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.
Súdprvejinštanciesprávnekvalifikovalprávnyvzťahzaloženýpredmetnouzmluvouakospotrebiteľskou

zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch

a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná
definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva
bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa.
Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,

napríklad zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore EÚ a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho
dvora EÚ (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia

národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,
pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho
práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým článok 6 ods. 1 smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci

situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo
potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona
o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzaťz definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých
prípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,t.j.kvalifikovať
ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.
Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil
zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)
preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-240/98 až C-244/98 Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).
Na neprijateľnosť zmluvnej podmienky treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej
spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad

zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť
výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola žalovanému ako spotrebiteľovi daná
len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu reálne ani nedochádza), no
v prípade iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle
doložky vylúčená.

Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť
garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená
zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp
ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj
procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa,

je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych
vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na
ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p. výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené
procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení
sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).

12. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ aj bez návrhu posúdil
v rámci exekúcie nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom
úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones). Uvedená judikatúra predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej

inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.

13. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava v ustanovení § 53
ods. 4 O. z. v rozhodnom znení, okrem vymedzeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných

za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že uvedený výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý,
bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nebola založená
právomoc rozhodcovského súdu (platnou rozhodcovskou doložkou) a preto nemohol byť vydaný ani

rozhodcovský rozsudok ako spôsobilý exekučný titul pre vedenie exekúcie.

14. Na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov
vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania sa vzťahuje prechodné
ustanovenia § 243d E. p. (prijaté zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté
v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli
ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014).

15. Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo
veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení§ 57 a 58 Exekučného poriadku. Exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (porov. napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 ECdo/24/2013, 6 Co 31/2013, sp.zn. 1 Cdo 52/2010, sp.zn.

3 Cdo 210/2011, sp.zn. 6 Cdo 135/2012).

16. Iné právne významné odvolacie námietky oprávnenou v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný
súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje ak rozhodnutie dostatočne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre
rozhodnutie o odvolaní (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

17. S poukazom na všetko vyššie uvedené a stotožňujúc sa aj so závermi súdu prvej inštancie odvolací
súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

18. O trovách odvolacích konaní a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1,

§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a § 453 ods. 1, 3 CSP, keďže oprávnená nebola v ostatnom odvolacom
konaníúspešná,vznikolnároknanáhradutrovodvolacíchkonaníadovolaciehokonaniapovinnej,avšak
ak si účastník konania náhradu trov konania neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy
nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018), preto povinnej, ktorej v odvolacích konaniach ako ani v dovolacom
konaní trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnila, náhrada trov odvolacích konaní a dovolacieho
konania nebola priznaná.

19. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).