Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/143/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714216498
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7714216498.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a
sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Slovenská kancelária
poisťovateľov, IČO: 36 062 235, so sídlom v Bratislave, Bajkalská 19B, zastúpený: Remedium Legal,
s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. C. D. XXX, XXX XX B. C. D., zastúpená JUDr. Vladimírom Sabadošom, advokátom, so sídlom

v Michalovciach, Námestie osloboditeľov 77, 2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom B. C. D. XXX, XXX XX
B. C. D., o zaplatenie 5.770,40 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce zo dňa 19. februára 2024 č.k. 14C/44/2015 - 462

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. a III. a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietol návrh na prerušenie konania (výrok I.), žalobu zamietol v celom rozsahu (výrok II.) a priznal
žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, v znení jej zmien, naposledy pripustenej uznesením súdu zo dňa
27.1.2021 č.k. 14C/44/2015-340, ktorým súd pripustil do konania žalovanú v 2. rade E. F. a zároveň

pripustil zmenu petitu žalobného návrhu tak, že: „žalovaná 1/ je povinná do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 14.623,97 € spolu s úrokom z omeškania vo výške: 5,15 % ročne
zo sumy 5.770,40 € od 14.10.2014 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 986,92 € od 19.8.2017 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 27,94 € od 13.10.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 27,94 €
od 7.11.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 27,94 € od 7.12.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne
zo sumy 56,44 € od 29.1.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 85,50 € od 6.5.2018 do zaplatenia,

5,00 % ročne zo sumy 57,00 € od 6.7.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 57,00 € od 11.9.2018
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 7.526,89 € od 11.11.2018 do zaplatenia. Žalobcovi súd priznáva
voči žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Alternatívne, v prípade, že sa v konaní
vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 21C/1/2013 preukáže, že držiteľom vozidla bola v
čase dopravnej nehody žalovaná 2/, aby súd vydal tento rozsudok: Žalovaná 2/ je povinná do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 14.623,97 € spolu s úrokom z omeškania vo výške: 5,15

% ročne zo sumy 5.770,40 € od 14.10.2014 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 986,92 € od 19.8.2017
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 27,94 € od 3.12.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 27,94 €
od 7.12.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 56,44 € od 29.1.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 85,50 € od 6.5.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 57,00 € od 6.7.2018 do zaplatenia, 5,00
% ročne zo sumy 57,00 € od 11.9.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 7.526,89 € od 11.11.2018
do zaplatenia. Žalobca má voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“3. V odôvodnení rozsudku súd poukázal: (3.1.) na tvrdenie žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, že:
a) dňa 12.11.2004 bola vozidlom zn. Opel EČV: XXXXX spôsobená dopravná nehoda na motorovom
vozidle zn. Škoda EČV: A. XXX F., v dôsledku ktorej utrpeli ujmu na zdraví poškodení G. H., I. J.

a A. K., b) k vozidlu nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto vznikla žalobcovi podľa § 24 ods. 2 zák. č. 381/2001
Z.z. povinnosť uhradiť poškodeným z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú

prevádzkou tohto motorového vozidla, c) žalobca vyplatil poškodeným z poistného garančného fondu
poistnéplnenie,atakžalobcovivznikolnároknazáklade§24ods.7zák.č.381/2001Z.z.spolusúrokom
z omeškania voči žalovanej v 2. rade, ktorá ku dňu dopravnej nehody bola držiteľom motorového vozidla,
ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, čo plynie z výpisu z centrálnej evidencie motorových vozidiel
vedeného dopravným inšpektorátom a aj z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 1.12.2022
sp.zn. 3Co/21/2022, v ktorom súd ustálil pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 2. rade, d) vlastníkom

motorového vozidla ku dňu dopravnej nehody nebol k 12.11.2004 pán L. B., a (3.2.) poukázal tiež na
obranu žalovanej v 2. rade, ktorá nárok žalobcu neuznala tvrdiac, že v čase dopravnej nehody nebola ani
vlastníčkou ani prevádzkovateľkou predmetného motorového vozidla a vzniesla námietku premlčania.

4. Vec súd právne posúdil podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 130, § 427 a § 440 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že nárok žalobcu na
plnenie je nárokom sui generis, teda originálnym nárokom na plnenie, nie nárokom na náhradu škody,
ktorého vznik sa viaže na výplatu z poistného garančného fondu žalobcu poškodeným, pričom takýto
nárok si žalobca nemôže úspešne uplatňovať voči osobe, u ktorej nepreukázal vlastníctvo alebo držbu

nepoisteného motorového vozidla v čase nehody.

5. Z oznámenia Oddelenia bezpečnosti a cestnej premávky a dopravných evidencií ODI Michalovce,
že držiteľom a vlastníkom motorového vozidla EČ A., minulé EČ: B. XX-XX/, továrenská značka OPEL
KADETT 1.6 D, VIN: M., v čase dopravnej nehody t.j. dňa 12.11.2004, bol od 28.12.1994 do 7.2.2005

evidovaný B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom H., J. XX/XX, súd vyvodil, že v čase dopravnej nehody bol
držiteľom a vlastníkom motorového vozidla L. B. a žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaná v 1. rade a
žalovaná v 2. rade nie sú v spore pasívne legitimované. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že pasívna
legitimácia žalovanej v 2. rade bola ustálená v rozsudku Krajského súdu v Košiciach s odôvodnením, že
„Krajský súd v Košiciach neskonštatoval, že jednoznačne žalovaná je zodpovedná za náhradu škody“. O

trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

6.Protitomutorozsudku,okremvýrokuozamietnutínávrhunaprerušeniekonania,podalvčasodvolanie
žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Označiac rozsudok v jeho

napadnutej časti z hľadiska viacerých nedostatkov vyplývajúcich z jeho odôvodnenia za zmätočný,
nepreskúmateľný a nemajúci oporu v zákonných ustanoveniach navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. aby ho v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1. Žalobca vyjadril nesúhlas so záverom súdu, že pasívna vecná legitimácia nesvedčí ani jednej
žalovanej. Mal za preukázané, že došlo k prevodu vlastníckeho práva a držby z pôvodného vlastníka p.
L. B. na žalovanú v 2. rade a nie je možné dôjsť k záveru o opaku, že jediný nesporný vlastník, resp.
držiteľ k dátumu nehody dňa 12.11.2004 by bol L. B., nar. XX.X.XXXX. Opäť akcentoval, že nemožno
pripustiť, že by vlastníkom motorového vozidla ku dňu dopravnej nehody, t.j. ku dňu 12.11.2004, bol pán

L. B., pretože v priebehu konania žalobca predložil Výpis z centrálnej evidencie motorových vozidiel
vedený políciou – dopravným inšpektorátom, z ktorého ako držiteľ nepochybne vyplýva žalovaná v 2.
rade a je nesporné (a uvedené nebolo sporné ani v konaní sp. zn. 21C/1/2013), že pán L. B. vykonal
dňa 23.11.2001 odhlásenie motorového vozidla na nového držiteľa – žalovanú v 2. rade, ktorá si svoju
zákonnú povinnosť nesplnila a neprihlásila motorové vozidlo na príslušnom dopravnom inšpektoráte v

zákonom stanovenej lehote, keďže žalovaná v 2. rade si následne prihlásila vozidlo až dňa 7.2.2005.
Tvrdil, že rozhodujúce, aby sa súd v ďalšom zaoberal pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej v 1. rade,
resp. žalovanej v 2. rade vo vzťahu k predloženej kúpnej zmluve a je otázna pravosť kúpnej zmluvy,
t. j. či došlo k prevodu vlastníckeho práva zo žalovanej v 2. rade na žalovanú v 1. rade. Podľa názoružalobcu žalovaná v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 16.1.2024 nepravdivo uviedla, že nikdy nebola
vlastníkomaniprevádzkovateľommotorovéhovozidla,lebovkonaníjepreukázané,žekudňudopravnej
nehody bola vlastníkom a držiteľom motorového vozidla žalovaná v 2. rade a uvedené nepochybne

vyplýva z Centrálnej evidencie motorových vozidiel, v ktorej figurovala práve žalovaná v 2. rade. Dodal,
že v konaní však naďalej zostala nezodpovedaná otázka, či následne došlo k platenému prevodu
vlastníckeho práva na žalovanú v 1. rade vo vzťahu k predloženej kúpnej zmluve, a teda v tom prípade
by zodpovedný subjekt bola žalovaná v 1. rade. Ak by aj bola kúpna zmluva neplatná, nie je vylúčené,
že došlo k platnému ústnemu prevodu vlastníckeho práva. Odhliadnuc od uvedeného je podľa názoru

žalobcu zrejmé, že zodpovednou osobou môže byť len žalovaná v 2. rade, resp. žalovaná v 1. rade, po
zohľadnení vyššie uvedených skutočností.

6.2. Citoval bod 22 a 27 odôvodnenia rozsudku a bod 19 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 3Co/21/2022 zo dňa 1.12.2022 a naďalej zastávajúc názor, že v konaní vedenom na
okresnom súde pod sp. zn. 21C/1/2013 Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 3Co/21/2022 ustálil

pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 2. rade, súdu prvej inštancie vytkol, že zamietol žalobu z dôvodu,
že žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, pričom sa nijako v rozsudku nezaoberal
ani tým, že žalované v priebehu konania (už v konaní sp. zn. 21C/1/2013) prvotne vôbec netvrdili, že
vlastníkom vozidla by mohla byť tretia osoba a vlastníctvo si medzi sebou „vymieňali“ podľa toho, ako
im to v priebehu konania vyhovovalo. Žalobca v dôsledku toho musel viackrát v konaní meniť pasívnu

vecnú legitimáciu žalovaných, nakoľko bolo zrejmé, že vyjadrenia a tvrdenia uvedené žalovanými sa
nezakladajú na pravde a vo veci tam konajúci súd nikdy nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie.
Žalované sa dokonca svojimi tvrdeniami v konaní zhodli, že v čase nehody bol vlastníkom a držiteľom
motorového vozidla práve žalovaná v 2. rade.

6.3. K otázke zápisu v Centrálnej evidencii motorových vozidiel žalobca citoval znenie § 90 ods. 1 písm.
a), § 90 ods. 6 a 8 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon
o CP“) a zotrval na názore, že ku dňu dopravnej nehody, t. j. ku dňu 12.11.2004 bola vlastníkom a
držiteľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda žalovaná v 2. rade, o čom
svedčí Výpis z centrálnej evidencie motorových vozidiel vedený políciou – dopravným inšpektorátom,

z ktorého ako držiteľ nepochybne vyplýva žalovaná v 2. rade, ako aj nesporná skutočnosť, že pán L.
B. vykonal dňa 23.11.2001 odhlásenie motorového vozidla na nového držiteľa a vlastníka – žalovanú
v 2. rade, ktorá si svoju zákonnú povinnosť nesplnila a neprihlásila motorové vozidlo na príslušnom
dopravnom inšpektoráte v zákonom stanovenej lehote, ale až dňa 7.2.2005, o čom svedčí jednoznačné
stanoviskoJ.I.N.D.A.vpísomnompodanízodňa6.2.2017,že„dňa23.11.2001držiteľavlastníkvozidla

L. B. vykonal evidenčný úkon odhlásenia vozidla na nového držiteľa, teda na E. F. nar. 22.7.1940, bytom
B. C. D.. Nový držiteľ a vlastník teda E. F. si v tom období nesplnila svoju povinnosť a neprihlásila vozidlo
do 30 dní odo dňa odhlásenia na príslušnom dopravnom inšpektoráte podľa miesta trvalého pobytu.
Uvedená skutočnosť vyplýva aj z výpisu poistných zmlúv, ktoré ste poskytli, nakoľko od 26.11.2001 bola
uzatvorená poistná zmluva na vyššie uvedené vozidlo na osobu E. F., nar 22.7.1940, bytom B. C. D..

E. F. si následne prihlásila vozidlo na príslušnom dopravnom inšpektoráte podľa miesta trvalého pobytu
dňa 7.2.2005.“ Podčiarkol, že pokiaľ držiteľ a vlastník p. L. B. dňa 23.11.2001 v zmysle § 90 ods. 1
písm. a) zákona o CP odhlásil vozidlo na nového držiteľa a vlastníka, t. j. žalovanú v 2. rade, pričom v
zmysle uvedeného ustanovenia tak p. L. B. mohol konať len základe právnej skutočnosti, ktorá tomuto
odhláseniu bezprostredne predchádzala a v danom prípade touto právnou skutočnosťou nemohlo byť

nič iné ako právny úkon sledujúci zmenu vlastníckeho práva z p. L. B. na žalovanú v 2. rade. Podľa
názoru žalobcu týmto právnym úkonom musela byť práve ústna alebo písomná kúpna zmluva, ktorá
deklarovala prevod vlastníckeho práva z p. L. B. na žalovanú v 2. rade. V opačnom prípade by príslušný
dopravný inšpektorát tento záznam v zmysle § 90 ods. 1 písm. a) v spojitosti s § 90 ods. 9 zákona o CP
nevykonal. Bolo preukázané, že žalovaná v 2. rade si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 90 ods. 6

zákona o CP riadne nesplnila a motorové vozidlo si neprihlásila v lehote 14 dní odo dňa, keď sa na ňu
držba motorového vozidla previedla, a to na okresnom dopravnom inšpektoráte príslušnom podľa miesta
svojho trvalého pobytu, ale vozidlo si prihlásila na príslušnom dopravnom inšpektoráte až dňa 7.2.2005.

6.4. Doplnil, že ak by aj súd poukázal na aplikáciu § 90 ods. 8 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke

na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon o CP“) a chcel tým povedať, že zodpovedný by mal
byť p. L. B. ako pôvodný držiteľ, tak súd by podľa názoru žalobu vec nesprávne právne posúdil, a to
preto, že zákon č. 381/2001 Z. z. jednoznačne ukladá povinnosti držiteľovi a vlastníkovi v rozhodnom
čase (t. j. v čase nehody), nie pôvodnému držiteľovi (zákon o CP môže toto ustanovenie aplikovať len napovinnosti vyplývajúce z daného zákona, nie v prípade ak iný zákon jednoznačne upravuje povinnosti
a zároveň určuje kto je pre danú povinnosť zodpovedný subjekt). Podľa názoru žalobcu ak aj by súd
chcel na daný prípad aplikovať ustanovenie § 90 ods. 8 zákona o CP, a teda povinnosť poistiť motorové

vozidlo ponechať na p. L. B. ako pôvodnom držiteľovi, je zrejmé, že by sám súd pripustil tú skutočnosť,
že p. L. B. bol pôvodný držiteľ, teda nebol aktuálnym držiteľom v čase nehody, lebo v čase nehody bola
držiteľom žalovaná v 2. rade, resp. žalovaná v 1. rade, podľa vyhodnotenia platnosti kúpnej zmluvy zo
dňa 10.5.2004, a v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. bola jedna zo žalovaných - teda aktuálny
vlastník a držiteľ – povinná uzatvoriť povinné zmluvné poistenie.

7. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny
a priznal žalovanej v 1. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa
názoru žalovanej v 1. rade súd postupoval zákonným spôsobom a dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Vyjadrila nesúhlas s dôvodmi
uvedenými v odvolaní žalobcu, ktoré označila za účelové z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno. Zopakovala, že v priebehu celého doterajšieho konania namietala okrem iného svoju pasívnu
legitimáciu,natomtostanoviskukonzistentnezotrvalaaždovyhláseniarozsudku.Podčiarkla,žežalobca
v priebehu celého konania nepreukázal prípadnú zodpovednosť žalovanej v 1. rade za uplatňovaný
nárok a ani v odvolaní sa nezaoberá možnými dôvodmi nesprávnosti rozhodnutia vo vzťahu k jej osobe.
Odmietla tvrdenia žalobcu, že „žalované počas konania zavádzali žalobcu účelovými a nepravdivými

skutkovými tvrdeniami a predkladaním falzifikovaných dôkazov“. Vyjadrila nesúhlas s názorom žalobcu,
že Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 3Co/21/2022 ustálil pasívnu vecnú legitimáciu, ktorá
ma svedčiť žalovanej v 2. rade tvrdiac, že súd iba pripustil možnosť, že v prípade preukázania by
nasvedčovala pasívnej legitimácii len žalovaná v 2. rade, ale touto vecou sa nezaoberal ani nemohol
zaoberať vzhľadom na úspešne vznesenej námietky premlčania. Zopakovala, že žalobca v konaní

nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by svedčili, že vlastníkom motorového vozidla v čase
dopravnej nehody bola žalovaná v 1. rade, resp. žalovaná v 2. rade.

8. Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny.
Plne sa stotožňujúc s rozsudkom a jeho odôvodnením, vyjadrila nesúhlas s odvolacími námietkami

prezentovanými v odvolaní žalobcu. Zotrvala v celom rozsahu na svojej argumentácii v priebehu sporu
i na vznesenej námietke premlčania žalobcom uplatneného nároku, ktorú vzniesla vo vyjadrení dňa
25.4.2023.

9. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu, zotrval na svojich doterajších

vyjadreniach a odvolaní.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a

z hľadísk odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na
potvrdenie rozsudku (§ 387 CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), ale rozsudok je potrebné v jeho
napadnutej časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pretože v prvom rade žalobca opodstatnene súdu vytkol, že svoje skutkové
zistenia a právne závery náležite v zmysle § 220 ods. 2 CSP nevyhodnotil. Odvolací súd po preskúmaní

veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu z hľadiska judikatórne ustálene nastavených požiadaviek
práva na spravodlivý proces v kontexte celého súdneho konania nemôže obstáť za stavu, ak súd v
dôvodoch rozsudku jasne a zrozumiteľne neuviedol, aký záver učinil o skutkovom stave veci, t.j. aké
logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil z tých dôkazov, z ktorých čerpal skutkové zistenia pre
svoje rozhodnutie a právne závery, a nedal náležité odpovede na relevantné otázky nastolené žalobcom,

tak ako to dôvodne žalobca uviedol vo svojom odvolaní, ktoré odvolací súd posúdil ako opodstatnené
v celom jeho rozsahu.

11. Žalobca v odvolaní náležite odkázal na stabilizovanú judikatúru, vrátane judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07), aby
súd v odôvodnení rozhodnutia tiež vymedzil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoréz nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo
vzťahu k skutočnostiam sporným, a taktiež aby vysvetlil, aké konkrétne skutkové zistenie odôvodnilo
aplikáciu zvolenej právnej normy, podal jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodil z nej

závery o spornom práve či povinnosti.

12. Súdna prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená
na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčích nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Musí sa pritom jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody.

Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé,
prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo považuje žalobné
námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na
ktorej je postavený základ žaloby.

13. Súd totiž môže pristúpiť k aplikácii použitej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistil

relevantný skutkový stav a až následne v tomto smere podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z
akého dôvodu zistený skutkový stav veci nakoniec podradil pod aplikované ustanovenia.

14. Súd je teda povinný jasne a zrozumiteľne uviesť, aký záver učinil o skutkovom stave veci, t.j. aké
logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil z tých dôkazov, z ktorých čerpal predmetné skutkové

zistenia pre svoje rozhodnutia. Ich rozsah sa v podstate musí kryť s rozsahom tých skutočností, ktoré
sú z pohľadu sledovanej (aplikovanej) právnej normy zásadne právne významné. Sú to tie právne
skutočnosti, ktoré sú upravené v príslušnej právnej norme, ktorá má byť vo veci súdom aplikovaná a
ktorátakpredznamenávavýpočettýchskutočností,ktorébudúformulovaťzáveroskutkovomstaveveci.

15. I v tomto smere súd musí podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, aký zistil skutkový stav (a z
akých dôkazov) a z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto
ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci.

16. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že záver o skutkovom stave veci slúži k lepšej prehľadnosti

rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky
prepojenýskutkovýnález,kuktorémusúdnachádza(aplikuje)príslušnúprávnunormu,ktorújepotrebné
na daný skutkový stav aplikovať. Uvedený záver prichádza do úvahy za stavu, ak žalobcom opísaný tzv.
žalobný skutok, bol v konaní preukázaný, lebo v opačnom prípade je jeho žaloba zamietnutá, čo nie je
dôsledkom aplikácie právnej normy, ale nepreukázaním právne významných skutočností.

17. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou
informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania,
je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti.

18. Ak totiž sú (hoci i nepatrné) pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré sú inak identické so
skutkovými okolnosťami predvídanými v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej)
skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav.

19. Súd je v súlade s § 191 CSP povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo

a čo strany sporu tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi i v názore,
že pokiaľ súd túto svoju povinnosť nesplní, a to buď tým, že sa zo zistenými skutočnosťami alebo
tvrdenými námietkami nezaoberá vôbec, alebo sa s nimi vysporiada nedostatočným spôsobom, má to
za následok vadu konania, premietajúcu sa ako zásah do ústavne zaručeného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a do práva na súdnu ochranu. Rešpektuje

sa tak základná funkcia dôkazného konania v civilnom súdnom procese, ktoré obsahuje vykonanie
dôkazov, ich hodnotenie a ústi v zistenie skutkového stavu. Ak teda súd pri hodnotení dôkazov niektorý z
dôkazov vykonaných v konaní opomenul, resp. sa ním nezaoberal, zaťažil svoje rozhodnutie a konanie
mu predchádzajúce vážnou procesnou vadou, zakladajúcou dôvod pre zrušenie rozhodnutia, ktoré pre
nedostatok dôvodov nemožno preskúmať. Za takejto situácie odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely

eventuálnych vlastných skutkových záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy.

20. K uvedenej vade došlo v posudzovanej veci.21. Nie je sporné, že žalobca si uplatňoval proti žalovaným nárok na náhradu poistného plnenia,
predstavujúcu to, čo zaplatil poškodeným pri dopravnej nehode z poistného garančného fondu, keďže
nehodu zavinil vodič motorového vozidla, ku ktorému k dátumu nehody nebolo uzatvorené povinné

zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S prihliadnutím
na charakter sporu a povahu nároku žalobcu, tento v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. má
právo na náhradu poskytnutého plnenia proti: 1. tomu, kto je držiteľom motorového vozidla, ktorý je
zapísaný v dokladoch vozidla, 2. tomu, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa
držba motorového vozidla previedla, 3. v ostatných prípadoch voči tomu, kto je vlastníkom vozidla, či 4.

tomu, kto je jeho prevádzkovateľom. Osobou bez poistenia zodpovednosti je pritom treba rozumieť toho,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, u ktorého nebola uzavretá poistná zmluva v
zmysle § 3 zákona č. 381/2001 Z.z. Inak povedané, žalobca má právo postihu proti tomu, u koho je daná
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti za škodu.

22. Z odôvodnenia relevantnej časti preskúmavaného rozsudku plynie, že súd prvej inštancie na základe
jediného listinného dôkazu - oznámenia Oddelenia bezpečnosti a cestnej premávky a dopravných
evidencií ODI Michalovce, dospel k záveru, že sa nepodarilo preukázať, že v čase dopravnej nehody
12.11.2004 vlastníkom, resp. držiteľom, či prevádzkovateľom motorového vozidla Opel Kadett EČV: A.
XXXXX, bola žalovaná v 1. rade alebo žalovaná v 2. rade. Súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaná v

1. rade a žalovaná v 2. rade nie sú v spore pasívne legitimované, pretože podľa oznámenia Oddelenia
bezpečnosti a cestnej premávky a dopravných evidencií ODI Michalovce držiteľom a vlastníkom
sporného motorového vozidla v čase dopravnej nehody t.j. 12.11.2004 bol od 28.12.1994 do 7.2.2005
evidovaný B. L., nar. XX.X.XXXX, pričom dôvodil, že sa nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že pasívna
legitimácia žalovanej v 2. rade bola ustálená v rozsudku Krajského súdu v Košiciach s odôvodnením, že

„Krajský súd v Košiciach neskonštatoval, že jednoznačne žalovaná je zodpovedná za náhradu škody“.

23. Z preskúmavanej časti rozsudku plynie, že pozornosť súdu sa v dôvodoch rozsudku koncentrovala
na rekapituláciu obsahu vykonaných dôkazov, avšak bez toho, aby súd jasne a zrozumiteľne uviedol,
aký záver učinil o skutkovom stave veci, t.j. aké logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil z

tých dôkazov, z ktorých čerpal predmetné skutkové zistenia pre svoje rozhodnutie. V danom prípade
prvoinštančný súd nevyhodnotil všetky relevantné dôkazy týkajúce sa spornej pasívnej legitimácie
žalovaných v spore, ani neposúdil namietanú zákonnosť predložených dôkazov týkajúcich sa tvrdených
zmiendržiteľaavlastníkamotorovéhovozidla,ktorýmmalodôjsť,pretožalobcaopodstatnenevodvolaní
namietal hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie.

24. Na tomto mieste odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP znamená, že záver, ktorý
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou

súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania. Aj výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom
súdstručne,jasneavýstižnevysvetľuje,ktoréskutočnostipovažovalzapreukázanéaktorénie,zktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a pod.

25. Hodnotiaca úvaha súdu v danom prípade nezodpovedá zásadám formálnej logiky, nevychádza
z náležite zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení všetkých relevantných dôkazov a právnym posúdením.

Podľa posúdenia odvolacieho súdu je nutné prisvedčiť žalobcovi v odvolaní, že pokiaľ súd za držiteľa a
vlastníka vozidla označil L. B., uvedený záver vyplýva len z dokladu od polície zo dňa 4.10.2023, ktorý je
však v nesúlade s predchádzajúcimi potvrdeniami od polície, napr. OR PZ Trebišov zo dňa 16.11.2004,
v ktorej sa uvádza, že dôsledku nehody došlo na vozidle Opel Kadet k totálnej škode pre majiteľku E. F.
– žalovaná v 2. rade a zároveň podľa Výpisu z Centrálnej evidencie motorových vozidiel vyplýva taktiež,

že ako držiteľ bola zapísaná žalovaná v 2. rade. Odvolací súd je v zhode so žalobcom v odvolaní aj
v názore, že ak bola v Centrálnej evidencii zapísaná ako držiteľ práve žalovaná v 2. rade a v prípade, ak
by táto skutočnosť vyplývala aj z iných listinných dôkazov (predložených dokladov), tak potom nemožno
hovoriť o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s ohľadom na § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.o povinnom zmluvnom poistení, ktoré široko upravuje okruh povinných osôb, voči ktorým žaloba na
náhradu poskytnutého plnenia môže smerovať.

26. Z uvedeného je nutné učiniť záver, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky konkrétne skutkové
okolnosti preskúmavanej veci, najmä nezohľadnil charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody,
a preto nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP. Žalobca vo svojom odvolaní dôvodne namietol, že súd v odôvodnení rozsudku
opomenul zhodnotiť všetky dôkazy, z ktorých by bolo možné čerpať skutočnosti významné pre právne

posúdenieveci,resp.dôkazy,ktorýchvykonanienavrholžalobcanapodporusvojhoprávnevýznamného
tvrdenia. Už táto vada sama osebe naplňuje dôvod zrušenia rozsudku v jeho napadnutej časti.

27. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na konanie vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
21C/1/2013 a konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Co/21/2022, odvolací
súd poukazuje na skutočnosť známu z úradnej činnosti, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

25.6.2025 sp.zn. 8Cdo/5/2024 bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 1.12.2022 sp.zn. 3Co/21/2022
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že konštatoval: v bode 20 – „Vychádzajúc z
uvedeného dovolací súd považoval namietané nevysporiadanie s podstatnými uplatnenými námietkami
žalobkyňou v spore za dôvodné. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že
odvolací súd dôsledne neprihliadal na všetky relevantné skutkové okolnosti na strane sporových strán,

ale len zohľadnil okolnosti týkajúce sa zmeny skutkového stavu založené na tvrdeniach žalovaných,
predložených listinných dôkazov, ktorých platnosť bola spochybnená a s tým súvisiacu pasívnu
legitimáciu žalovaných. Uvedené okolnosti vyhodnotil v neprospech dovolateľky i napriek tomu, že
žalovaná 2/ ako vlastníčka motorového vozidla zn. Opel Kadett EVČ: A. XXX E. si nesplnila svoju
povinnosťprihlásiťmotorovévozidlovlehote30dnínapríslušnomdopravnominšpektorátepodľamiesta

trvalého pobytu. I napriek tomu, že v konaní bolo nesporné, že od 26. novembra 2001 bola ohľadom
motorového vozidla uzavretá poistná zmluva na meno žalovanej 2/ (čl. 356 a 359 spisu).“ a v bode 34
uviedol, že „povinnosťou odvolacieho súdu je zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti danej
veci s prihliadnutím na charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nemohlo
byť uplatnené voči správne určenému pasívne legitimovanému subjektu v spore, v spojitosti aj následne

k vznesenej námietke premlčania žalovanými a námietky žalobkyne uplatnenej v súvislosti s výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi so zachovaním práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý
proces v súlade s princípom právnej istoty a legitímneho očakávania strany v spore (čl. 2 a čl. 5
Základných princípov CSP; § 455 CSP).“ V danom prípade posudzovanie týchto otázok v odôvodnení
preskúmavanej časti rozsudku absentuje.

28. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok vo výroku II. spolu s akcesorickým
výrokom III. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

29. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie v súlade s názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP) odstrániť vytýkané vady, opätovne vec prejednať,
pritom zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti danej veci s prihliadnutím na charakter
uplatnenéhopráva,jehorozsahadôvody,prektoréprávonemohlobyťuplatnenévočisprávneurčenému
pasívne legitimovanému subjektu v spore, v spojitosti aj následne k vznesenej námietke premlčania

žalovanou v 2. rade so zachovaním práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces v súlade s
princípom právnej istoty a legitímneho očakávania strany v spore (čl. 2 a čl. 5 Základných princípov
CSP), v spore opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne
posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, ako aj právne závery,

ktoré vyvodil zo zisteného skutkového stavu a obsahom ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, vrátane v
priebehu tohto odvolacieho konania prednesených konkrétnych relevantných námietok žalobcu. Na
tomto mieste odvolací súd pripomína, že predmetom konania je regresný nárok žalobcu uplatnený
podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., u ktorého začína plynúť premlčacia lehota deň nasledujúci

po vyplatení plnenia z poistného garančného fondu. Uplatňovaný nárok na plnenie je nárokom sui
generis, teda originárnym nárokom na plnenie, nie nárokom na náhradu škody, ktorého vznik sa viaže na
jeho výplatu z poistného garančného fondu žalobcu poškodenému (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/210/2011). Dátum výplaty plnenia z tohto fondu je rozhodujúcipre začatie plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 1998 sp. zn.
1Obo/350/97,podľaktorého„Aksúdonávrhužalobcunazámenuúčastníkarozhodolazámenupripustil,

hmotnoprávne účinky začatia konania voči ďalšiemu (novému) žalovanému nastávajú dňom, kedy súdu
došiel návrh na zámenu účastníka. Beh premlčacej lehoty sa preto voči ďalšiemu (novému) žalovanému
prerušuje týmto dňom a nie dňom, kedy bolo začaté konanie s pôvodným okruhom účastníkov.“ Odvolací
súd zároveň v súvislosti s námietkou premlčania uplatnenou žalovanou v 2. rade, dáva do pozornosti
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/5/2024, podľa ktorého: „23. Vo všeobecnosti nie je

vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor
druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by

za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, sp. zn. II. ÚS 176/2011).
24. Vzhľadom na to, že odopretie výkonu práva uplatniť námietku premlčania predstavuje veľký zásah

do právnej istoty, ktorá je taktiež hodnotou chránenou ústavným poriadkom, prevážia dobré mravy
nad právnou istotou iba vo výnimočných prípadoch, keď uplatnenie námietky premlčania je na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a voči ktorému by zánik nároku v dôsledku
premlčacej doby bol neprimerane tvrdý (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 30. júla 2014,
sp. zn. I. ÚS 645/13). 25. Dobré mravy (boni mores) nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú

všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným,
v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám v demokratickej spoločnosti. Teda ide o pravidlá
morálneho charakteru všeobecne platné v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná
slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Pre posúdenie, či určité konanie uplatňovanie
určitého nároku je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, sú dôležité špecifické okolnosti tej-ktorej

konkrétnej veci a nemožno ich zovšeobecniť (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
marca 2011, sp. zn. 2Cdo/89/20105; m. m. 5Cdo/26/2011, 3Cdo/53/2006).“

30. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).