Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3821203324
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3821203324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej

a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobcov 1/ Ing. S. N.,
narodeného XX. K. XXXX, N., D.. I. XXX/XX a 2/ Ing. K. H., narodenej XX. O. XXXX, D., Ž. X, obidvoch
zastúpených advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom, Prievidza, Hviezdoslavova 3, proti žalovaným
1/ Mgr. H. C., narodenej XX. S. XXXX, R., H. XX, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., Nitra, Mostná 72, IČO: 47 237 244 a 2/ Z. D., narodenej
XX.I.XXXX,Ž.,Z.XXXX/XX,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnosti,vedenomnaOkresnomsúde
Prievidza pod sp. zn. 6C/28/2021, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo

14. augusta 2024 č. k. 5Co/14/2024-220, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrievidza(ďalejtiež„súdprvejinštancie“alebo„okresnýsúd“)rozsudkomz09.decembra
2022 č. k. 6C/28/2021-161 určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v obci N., k. ú. N., zapísaná v KN na
LV č. XXXX, parc. č. EKN 3222, orná pôda o výmere 1989 m2 v podiele vo veľkosti 2/12-iny pod B 1
evidovaná ako vlastníctvo žalovanej 1/ Mgr. H. C., v podiele 2/12-iny pod B 8 evidovaná ako vlastníctvo

žalovanej 2/ Z. D., bola ku dňu smrti C. N. vlastníctvom C. N., nar. XX. XX. XXXX a patrí do dedičstva
po nebohom C. N., zomr. dňa XX. XX. XXXX. Žalobcom 1/, 2/ voči žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po zistení existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na
požadovanom určení (§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“) okresný súd zistil, že
nehnuteľnosťzapísanánalistevlastníctvač.XXXXOkresnéhoúraduPrievidza,katastrálnehoodborako
parc. č. EKN 3222, orná pôda o výmere 1989 m2 je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu 1/, žalobkyne
2/, u každého s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/12, žalovanej 1/ a žalovanej 2/, u každej

so spoluvlastníckym podielom 2/12. Kúpnopredajnou zmluvou datovanou 24. 03. 1949, vyhotovenou
verejným notárom Jánom Fábrym, uvedenú nehnuteľnosť (v tom čase vedenú v pozemkovej knihe
Prievidza v PK vložke č. 1074 ako PK parc. č. 3222) od jej podielových spoluvlastníkov (každého so
spoluvlastníckym podielom 2/12) K. K., S. S., O. R., P. U., O. S., W. S. v celosti kúpil právny predchodca
žalobcov C. N.E., ktorý aj vstúpil do držby nehnuteľnosti (užíval ich do r. 1963) a zaplatil kúpnu cenu
12.000 Kčs. Ku vkladu jeho vlastníctva do pozemkovej knihy nedošlo. Žalovaná 1/ sprvoti so žalobou
súhlasila, žalovaná 2/ s ňou súhlasila v celom rozsahu. Vychádzajúc z uhorského obyčajového práva,

z § 116 ods.1, § 566 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. účinného do 31. 03. 1964 (tzv.
stredný Občiansky zákonník) a § 460 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že
kupujúci právny predchodca žalobcov ako dobromyseľný oprávnený držiteľ, v držbe nikým nerušený,
vlastnícke právo vydržal uplynutím dňa 01. 01. 1964. K obrane žalovanej 1/, že potenciálne ona mohlabyť dobromyseľnou užívateľkou predmetnej nehnuteľnosti, a teda prípadnou vydržiteľkou vlastníckeho
práva súd prvej inštancie s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
484/2015 uviedol, že C. N. vec nadobudol poctivým spôsobom v súlade s dobrými mravmi. K námietke

žalovanej 1/, že žalobcovia si mali svoje právo uplatniť v reštitúcii súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcovia tak urobiť nemohli, pretože v konaní nebol produkovaný dôkaz, že by im sporná nehnuteľnosť
bola odňatá. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia 1/,
2/ mali v konaní plný úspech, preto im vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči
žalovaným 1/ a 2/. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (v ďalšom texte iba „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. augusta
2024 č. k. 5Co/14/2024-220 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej
1/ potvrdil a rozhodol, že žalobcovia 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ v
rozsahu 100 %, ktorú náhradu je žalovaná 1/ povinná zaplatiť žalobcom 1/, 2/ vo výške určenej súdom

prvej inštancie. V dôvodoch rozsudku uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správne a v celom rozsahu odkázal na jeho vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým
sa stotožnil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). V záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovanej 1/
odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/154/2010, podľa ktorého
súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi.

V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.
Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Odvolací súd doplnil, že na určenie, či poručiteľ bol vlastníkom
veci v deň smrti sú neskoršie udalosti irelevantné. Záver súdu prvej inštancie, že naliehavý právny
záujem na požadovanom určení je daný odvolací súd označil za správny. Vzhľadom na prechodné

ustanovenia stredného Občianskeho zákonníka a vstup právneho predchodcu žalobcov do držby podľa
kúpnejzmluvyz24.03.1949okresnýsúdaplikovalsprávnuprávnuúpravu.Držbaprávnehopredchodcu
žalobcov bola v zmysle § 145 ods. 1, 2 stredného Občianskeho zákonníka oprávnená nielen subjektívne,
ale aj z hľadiska objektívneho. C. N. svedčil oprávnený nadobúdací titul v podobe kúpnej zmluvy, keď v
zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/287/2006 postačuje aj existencia

putatívneho nadobúdacieho titulu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietky žalovanej 1/ týkajúce
sa tvrdenia o nezaplatení kúpnej ceny, pretože právny predchodca žalobcov nielenže vstúpil do užívania
nehnuteľnosti ako svojej vlastnej a hospodáril na nej, ale okolnosti zaplatenia kúpnej ceny vyplývajú
z bodu III) kúpnej zmluvy, v ktorom predávajúci potvrdili jej vyplatenie, ktoré uznávajú a poisťujú a
nežiadajú pozemnoknižné vloženie dlhujúcej kúpnej ceny. Keďže sa v prejednávanej veci určovalo

vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov ku dňu jeho smrti, úkony vzniknuté po smrti poručiteľa
nemôžu mať na tento právny vzťah žiaden ďalší vplyv. Držba zo strany právneho predchodcu žalobcov
bola oprávnená, trvala po zákonom stanovenú dobu a na jej základe došlo k vydržaniu vlastníckeho
práva v prospech právneho predchodcu žalobcov, preto bol v celom rozsahu správny postup súdu prvej
inštancie, ktorý žalobe vyhovel. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/, 2/ bola
priznaná náhrada trov konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ dovolanie tvrdiac existenciu dovolacích dôvodov
podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. Porušenie svojho práva

na spravodlivý proces videla žalovaná 1/ (ďalej tiež „dovolateľka“) v nedostatku riadneho odôvodnenia
rozsudkov súdov nižšieho stupňa, v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí. S poukazom
na § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku dovolateľka ako právnu otázku, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vymedzila otázku, či „možno nadobudnúť vlastnícke právo k

nehnuteľnosti vydržaním, ak neboli splnené všetky zákonné predpoklady vyžadujúce (zrejme má byť
správne uvedené vyžadované, pozn. dovolacieho súdu) k oprávnenej držbe“. V dôvodoch dovolania
dovolateľka po opise priebehu súdneho konania tvrdila, že v dôsledku nedostatku intabulácie kúpna
zmluva z r. 1949 nenadobudla vecnoprávne účinky. C.T. N.Ý. nemohol byť dobromyseľný držiteľ
predmetu kúpy z dôvodu existencie neospravedlniteľného právneho omylu a nezaplatenia kúpnej ceny

prevádzanýchnehnuteľností.Vytkla,žesúdynevenovalipozornosťzmenevlastníctvaspoluvlastníckeho
podielu po O. R.. Poukázala na vznesenú námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, lebo žalobcovia mali možnosť uplatniť si domnelé právo v reštitučnom konaní.Súdy neakceptovali zásadu, že právo patrí bdelým. Napokon namietla nestrannosť súdu pri hodnotení
svedectiev.

4. Žalobcovia vo vyjadrení označili dovolanie žalovanej 1/ za nedôvodné, navrhli jeho zamietnutie
podľa § 448 CSP a priznanie náhrady trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % žalobcom. Uviedli,
že žalovanou 1/ vymedzená dovolacia otázka (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) spočíva len v polemike
s právnym názorom súdov a vyhodnotením ich záveru o dobromyseľnosti C. N.. Súdy vychádzali
nielen zo skutkových tvrdení žalobcov, ale aj z obsahu písomnej kúpnej zmluvy, v súlade s ktorou bola

zaplatená kúpna cena, čo potvrdili predávajúci svojimi podpismi. Právny názor žalovanej 1/, že v prípade
nedostatku pozemnoknižného zápisu vlastníctva nemôže ísť o poctivé nadobudnutie vlastníckeho práva
neobstojí, pretože prakticky vylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa
obyčajového práva účinného do 31. 12. 1950, resp. podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka.
Práve neperfektnosť právneho úkonu smerujúceho k zmene vlastníckych vzťahov, resp. absencia
tzv. intabulácie bola jedným z predpokladov vydržania vlastníckeho práva. Ak by bola kúpna zmluva

intabulovaná, nešlo by o vydržanie vlastníckeho práva, ale o jeho nadobudnutie iným zákonným
spôsobom. Odvolací súd konštatoval, že v posudzovanej veci bol preukázaný nadobúdací titul aj
vstup do držby a užívania nehnuteľnosti v súlade s nadobúdacím titulom. Posúdenie dobromyseľnosti
okresným aj odvolacím súdom považujú žalobcovia za ústavne konformné aj s poukazom na nález ÚS
SR sp. zn. II. ÚS 484/2015. Uviedli, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP bezprostredne súvisí

s dôvodmi uvádzanými dovolateľkou pri § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Odvolací súd sa podľa žalobcov
náležite vysporiadal s odvolacou námietkou žalovanej 1/ o tom, že právo patrí bdelým, najmä v bode
14. odôvodnenia rozsudku v súvislosti s prípustnosťou žaloby o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“ alebo
„najvyšší súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
Bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale nie je dôvodné.

6. V dovolaní, obsahujúcom v prevažnej miere iba polemiku so závermi okresného a krajského súdu,
dovolateľka vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP vytkla súdom nižších inštancií nedostatočné odôvodnenie
vydaných rozsudkov, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne

inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

8. Z dovolania vyplýva, že žalovaná 1/ vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietla nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudkov súdov nižších inštancií, ich arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. K výhradám
týkajúcim sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba
uviesť, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov

práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007),
pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany

sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť,
teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, bolipre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu

(IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

9. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. septembra 2022 sp. zn. IV. ÚS 245/2022

vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.
127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s
princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Najvyšší súd neposudzoval dovolanie dovolateľky iba striktne formálne, ale za použitia §-u 124
CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu snažiac sa na jednej strane autenticky porozumieť textu
dovolania ako celku (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 alebo
sp. zn. I. ÚS 336/2019), na druhej strane majúc na zreteli potrebu nenarušenia princípu rovnosti strán

sporu neprípustným nahrádzaním procesnej aktivity strany sporu obligatórne zastúpenej advokátom a
princípuprávnejistotynastolenejprávoplatnýmavykonateľnýmrozhodnutímsúdu.Vrámcitaktodaných
limitov posudzovania obsahu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku dovolací súd dospel
k záveru, že žalovaná 1/ v prípade dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietla aj proces
hodnotenia dôkazov.

11. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov

(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie
návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), nie strán sporu.

12. Hodnotenie dôkazov je činnosť, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a

dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15
základných princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP
znamená,žezáver,ktorýsisudcazvykonanýchdôkazovurobí,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaa
jehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Postupsudcualeneznamená,žesudcaniejeviazanýústavnými

princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

13. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť, ak súd pri rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti,
pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho
rozhodnutia úplne inak ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú
skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.14. Na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia

dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), hodnotenie
dôkazov z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné preskúmavať dovolacím súdom.

15. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti

s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej
procesných právach v miere porušujúcej jej právo na spravodlivý proces a založiť tak dôvodnosť
dovolania podaného podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňajú kritériá (uvedené v bode
7 odôvodnenia tohto rozsudku) pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393

CSP, preto ich nemožno považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Prvoinštančné
a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09)
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Keď odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie (ako to urobil v tomto prípade v 12. bode odôvodnenia jeho rozsudku),

stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky
námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

17. Dovolateľka všeobecne namietla, že sa odvolací súd náležite nevysporiadal s jej odvolacími
námietkami, iba sa stroho stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Na odôvodnenie tvrdenia
o nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudkov uviedla, že z rozhodnutí obidvoch súdov je zrejmé

popieranie zásady právo patrí bdelým, keď súdy uprednostnili (vzhľadom na dobu uplatnenia nároku
v súdnom konaní) ochranu nedbalých žalobcov pred ochranou bdelých (pôvodných) vlastníkov. Súd
prvej inštancie, ako zistil dovolací súd, v 23. bode odôvodnenia svojho rozsudku ustálil, že žalobcovia
konali vo veci usporiadania vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti ihneď ako zistili stav popísaný v
žalobe. Odvolací súd v 14. bode svojho rozsudku uviedol, že požadované určenie sa týka dátumu smrti

poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali neskôr sú právne bezvýznamné. K tomu dovolací súd dopĺňa, že
rímskoprávna zásada vigilantibus iura scripta sunt znamená, že práva patria len bdelým, teda tým,
„ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu

strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných
procesných ustanovení.“ (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/65/2011 a sp. zn. 1Sžr/38/2011).
Uvedená zásada v podmienkach moderného štátu znamená povinnosť subjektov práva hlásiť sa aktívne
k svojim právam, nárokovať si ich a presadzovať spôsobom daným právnym poriadkom, na druhej
strane ale jej aplikácia nemôže byť samoúčelná a odporovať princípom spravodlivosti. Právne normy

treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v spravodlivom a rozumnom vyriešení problému.
Ani právne zásady, na ktorých je vystavaný právny poriadok, nemožno aplikovať bez ohľadu na všetky
okolnosti prejednávanej veci, pretože výsledok konania má zodpovedať parametrom spravodlivosti. V
posudzovanom spore po zohľadnení všetkých okolností prípadu tak, ako boli zistené dokazovaním
vykonaným súdmi nižších stupňov, ako aj po zohľadnení skutočnosti, že právne predpisy neregulujú

uplatnenievlastníckehoprávastanovenímčasovéholimitu,pomárnomuplynutíktoréhobyprávozaniklo
alebo bolo oslabené, dospel dovolací súd k záveru, že súdy nižších inštancií neposkytli súdnu ochranu
žalobcom, ktorí by boli nedbalí na úkor ochrany bdelých žalovaných.

18. K dovolateľkou tvrdenému nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom

určení v zmysle §-u 137 písm. c) CSP zaujali súdy jasné stanovisko. Okresný súd v 23. bode
odôvodnenia svojho rozsudku konštatoval, že žalobcovia konali vo veci ihneď ako zistili stav, ktorý
popisujú v žalobe a ich právne postavenie je neisté, lebo bez určenia vlastníckeho práva ich právneho
predchodcu nie je možné nehnuteľnosť prejednať v dodatočnom dedičskom konaní a nemôžu snehnuteľnosťou disponovať. Odvolací súd zaoberajúc sa odvolacou námietkou nedostatku naliehavého
právnehozáujmužalobcovnapožadovanomurčenívods.14svojhorozsudkudoplnil,žepodľaustálenej
judikatúry určenie, že poručiteľ bol vlastníkom majetku v deň smrti sa týka dátumu smrti poručiteľa

a okolnosti, ktoré nastanú neskôr ho nemôžu ovplyvniť. Nad rámec uvedeného, iba vzhľadom k
dovolaciemutvrdeniužalovanej1/otom,žežalobcoviamalivzmyslenálezuÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 460/2017 pred podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva využiť možnosť
uplatnenia reštitučných nárokov (po tom, čo bola pôda odovzdaná do JRD), dovolací súd poukazuje na
skutočnosť, že reštitučný nárok podľa zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku bolo možné uplatniť vo vzťahu o. i. k pôde, ktorá prešla na štát alebo na
iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 niektorým zo spôsobov uvedených
v § 6 ods. 1. Jedným z týchto spôsobov bolo aj odovzdanie do vlastníctva družstva podľa osobitných
predpisov (§ 6 ods. 1 písm. s) uvedeného zákona). Žalobcovia v súdenom spore tvrdili, čo žalovaná 1/
nespochybnila, že nehnuteľnosť bola odovzdaná do užívania družstva.

19. Pri tvrdení dovolateľky o potrebe intabulácie kúpnej zmluvy z 24. marca 1949 ako podmienky
nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti v podobe jej vecnoprávnych účinkov dovolací súd musí
zdôrazniť, že súdy nižších inštancií zistili, že právny predchodca žalobcov C. N. nadobudol svoje
vlastnícke právo originárnym spôsobom, ktorým je vydržanie, nie derivatívnym spôsobom, teda
zmluvným prevodom (kúpou) sporných nehnuteľností, kedy by sa pre nadobudnutie vecnoprávnych

účinkov platného nadobúdacieho titulu vyžadoval aj modus v podobe intabulácie (vpisom vlastníka
do pozemkovej knihy). V právnej úprave obyčajového práva platného na Slovensku do 01. 01. 1951
bol známy inštitút vydržania mimo pozemkovej knihy charakterizovaný ako nadobudnutie vlastníctva
na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej držby; nestatočnosť vydržiteľa musela preukázať
druhá strana, s výnimkou držby nadobudnutej násilím, tajne alebo zneužitím výprosy. Nebolo preto

povinnosťou súdov vysporiadať sa s otázkou nedostatku intabulácie kúpnej zmluvy z 24. marca 1949,
lebo je vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho práva irelevantná.

20. V ďalšej časti dovolacej argumentácie sa dovolateľka zamerala na spochybnenie existencie
dobromyseľnosti a poctivosti nadobudnutia držby nehnuteľnosti C. N., čo dovolací súd podľa obsahu

dovolania považoval za námietku nesprávneho vyhodnotenia listinného dôkazu - kúpnej zmluvy z 24.
marca 1949 ako nadobúdacieho titulu pre vydržanie vlastníckeho práva a nesprávneho vyhodnotenia
otázky zaplatenia kúpnej ceny.

21.Dovolateľkatvrdila,žeC.N.vedel,žejehovlastníckeprávovznikámomentomzápisudopozemkovej

knihy, nemohol sa preto spoliehať na úkon tretej osoby (notára) a mal vynaložiť obvyklú mieru opatrnosti.
Na jeho strane išlo podľa dovolateľky o neospravedlniteľný právny omyl, ktorý nemohol založiť jeho
dobromyseľnosť. Dovolací súd pripomína, že právnym omylom je nesprávna predstava o právnych
následkoch alebo právnej úprave, ktorá môže viesť až k neplatnosti právneho úkonu. Právny omyl
je ospravedlniteľný vtedy, ak je za daných okolností pochopiteľný, teda konajúca osoba ho nemohla

odvrátiť napriek vynaloženiu obvyklej miery opatrnosti. Ako už dovolací súd uviedol vyššie, za účinnosti
obyčajového práva sa vlastníctvo nadobúdalo vpisom do pozemkovej knihy na základe vkladového
povolenia. Zdôrazniť treba, že vkladové povolenie udeľoval vlastník, pretože vkladové povolenie malo
zmluvný charakter (známe sú aj prípady tzv. sporov o výmaz, v ktorých sa vlastník mohol domáhať
zrušenia vkladu). V kúpnej zmluve datovanej 24. 03. 1949 nachádzajúcej sa v súdnom spise zmluvné

strany prehlásili, že „predávatelia povolujú pozemnoknižný vklad vlastníckeho práva právom kúpy na
odpredanénemovitostiprehoremenovanéhokupitela“.Pôvodnívlastnícitedaudelilivkladovépovolenie,
a keďže C. N. kúpnopredajnú zmluvu podpísal a ujal sa držby (podľa čl. IV tejto zmluvy od 01. apríla
1949) predmetu kúpy, o ktorom predávajúci v uvedenej zmluve prehlásili, že tento odpredávajú „večite
a neodvolateľne“, o udelení vkladového povolenia vedel a spoliehal sa na neho. Svedok O. P. (bod

19 rozsudku okresného súdu) vo svojej výpovedi uviedol, že kúpa prebehla, ale právne kroky prevodu
neboli uskutočnené z dôvodu, že notár poverený predajom v priebehu vybavovania zomrel.

22. Poctivé nadobudnutie predmetu kúpy titulom držby podľa dovolateľky neprichádzalo u právneho
predchodcu žalobcov do úvahy aj pre nezaplatenie kúpnej ceny, ktoré malo zrejme za následok

nezrealizovanie zápisu zmeny vlastníctva v pozemkovej knihe. Zo súdneho spisu vyplýva, že
súdy nižších inštancií poukázali na text samotnej kúpnej zmluvy, v ktorom je uvedené, že kupiteľ
odpredávateľom kúpnu cenu už vyplatil, čo odpredávatelia podpisom tejto zmluvy uznávajú a vyplatenie
tejto kúpnej ceny poisťujú, keď nežiadajú pozemnoknižné vloženie dlhujúcej kúpnej ceny na odpredanejnehnuteľnosti. Ak dovolateľka poukazuje na to, že text kúpnej zmluvy bol pripravený vopred pred dňom
jejpodpisuapredávajúcaK.K.žilavzahraničíakúpnucenupredpodpisomzmluvyneobdržala,dovolací
súd upriamuje pozornosť na to, že kúpna zmluva bola zhotovená 24. marca 1949, kedy bola podľa

vtedajšej „osvedčovacej doložky“ aj podpísaná predávajúcimi S. S., O. R., P. U., O. S., W. S. a 26. apríla
1949 v T. K.B. K., pričom pravosť podpisu tamojšieho notára overil československý generálny konzulát
09. mája 1949. Ako posledným bola zmluva podpísaná kupujúcim C. N. dňa 06. júla 1949, čo vyplýva
aj zo záverov súdov nižších inštancií. Dovolateľka v dovolaní tiež tvrdila, že C. N. by musel zaplatiť
kúpnu cenu takmer 4 mesiace vopred bez právnej istoty podpisu zmluvy. Zmluvné strany zrejme chceli

mať právnu istotu, preto nechali kúpnu zmluvu zhotoviť notárovi. Uvedené zmluvné klauzuly nemožno
spochybňovať a prehliadnuť nemožno, že C. N. bol držiteľom a užívateľom predmetu kúpy v zmysle
dohody zmluvných strán už od 01. 04. 1949. Tvrdenie dovolateľky, že K.W. K. žijúca v zahraničí kúpnu
cenu neobdržala nebolo ničím preukázané, naopak aj táto kúpnu zmluvu vrátane ustanovení o zaplatení
kúpnej ceny v mieste svojho bydliska v J. podpísala. Súdy v tejto súvislosti vychádzali aj z výpovede
svedka Ing. O. P., PhD., ktorý uviedol, že o jednom z pozemkov, ktoré získal po svojej matke sa hovorilo,

že bol predaný, ale stále nie je na ich LV, pretože sa neuskutočnil právny krok, čo počul od svojej matky,
aj krstnej matky P. U. a Š. S.. Mal vedomosť, že bola vyplatená aj cena. Súd prvej inštancie sa v 37.
bode odôvodnenia svojho rozsudku vysporiadal s výpoveďou svedkyne Š.E. S. ako osoby vyššieho
veku, podľa ktorej by mala byť kúpna cena zaplatená ešte otcovi predávajúcich tak, že ju vyhodnotil,
rovnako ako tvrdenia žalovanej 1/ získané od jej matky o tom, že kúpna cena nebola zaplatená, lebo by

bola použitá na liečbu ich otca, nielen izolovane, ale aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými
dôkazmi, teda v súlade s pravidlami dokazovania určenými zákonom. Jeho záver, potvrdený odvolacím
súdom, o zaplatení kúpnej ceny, je udržateľný, obsahu ostatných dôkazov vykonaných v súdnom konaní
neodporuje, je výsledkom dokazovania vykonaného v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

23. K tvrdeniu, že súdy nevenovali pozornosť zmene vlastníctva spoluvlastníckeho podielu po O. R.
dovolací súd len stručne uvádza, že aby táto skutočnosť mohla spochybniť dobromyseľnosť vydržiteľa
počas plynutia vydržacej doby, muselo by byť v spore tvrdené a preukázané minimálne to, že o tomto
prevode vedel, čo zo súdneho spisu nevyplýva.

24. Dovolací súd po zistení, že konanie pred súdom prvej inštancie ani konanie pred odvolacím
súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP pristúpil
k posúdeniu dovolania z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom.

25. Dovolateľka tvrdila existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolací
súd pripomína, že právnu istotu nastolenú právoplatným súdnym rozhodnutím možno v právnom
štáte narušiť len v nevyhnutnom rozsahu a výnimočne, preto je dovolanie mimoriadnym opravným
prostriedkom. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je prípustné iba proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia v dovolaní nastolenej právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd
odklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť
procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Najvyšší súd k

tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016,
3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa
vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú
odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska,
judikátualeborozhodnutianajvyššiehosúdudoložiť),včomsariešenieprávnejotázkyodvolacímsúdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne
riešená“.

26. Za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dovolateľka označila otázku,

či „možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, ak neboli splnené všetky zákonné
predpoklady vyžadujúce k oprávnenej držbe“. Citovala z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/283/2009, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 73/2015, z rozsudkunajvyššieho súdu z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010 a z uznesenia toho istého súdu z 21. augusta
2018 sp. zn. 3Obdo/42/2018. Na odôvodnenie tejto časti dovolania uviedla, že zápis vlastníckeho
práva do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter, zrušený Stredným občianskym zákonníkom.

Uhorské právo v prípade absencie nadobúdacieho titulu a vydržania požadovalo 32 ročnú držbu. V
prípade existencie právneho titulu vždy bolo potrebné zmenu vlastníctva registrovať v pozemkovej
knihe. V prejednávanom spore preto nedošlo k splneniu zákonných podmienok pre záver, že vlastníkom
nehnuteľnosti bol C. N. a jeho držba bola oprávnená. Odvolací súd sa mal zaoberať oprávnenosťou
držby a skúmať naplnenie zákonných ustanovení platných v roku 1949.

27. Dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa právnou otázkou predostretou
dovolateľkou vôbec nezaoberali, čo jasne vyplýva z obsahu ich rozhodnutí. Po vykonanom dokazovaní
totiž dospeli k záveru, že sú naplnené všetky zákonom vyžadované podmienky oprávnenej držby a
z neho vychádzali pri posudzovaní vydržania aj vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov.
Zodpovedanie uvedenej otázky dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu alebo zmene dovolaním

napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) na jej vyriešení nezaložil
svoje rozhodnutie. Cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej strane reálnu
ochranu jej práva, nie riešiť teoretické alebo akademické otázky. Právna otázka, na vyriešení ktorej
nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže

byť považovaná za významnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP.

28. Na základe zhorauvedeného dovolací súd, vyhodnotiac dôvody dovolania tvrdené dovolateľkou
uzatvára, že dovolateľka v dovolaní nevymedzila právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil
svoje rozhodnutie (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod

spočívajúci v tvrdenej existencii vady zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP), naplnenie ktorého ale dovolací
súd nezistil, dovolací súd dovolanie ako celok podľa § 448 CSP zamietol.

29. V dovolacom konaní úspešným žalobcom dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania od
neúspešnej žalovanej 1/ v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.