Rozsudok – Ostatné – Zodpovednosť za škodu… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223296
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8117223296.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcu: P. X., nar.
J., bytom M., zastúpeného: Advokátska kancelária Hopferova, s. r. o., so sídlom Bajzova 2, Košice,
IČO: 47 254 220, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky,sosídlomPribinova2,Bratislava,IČO:00151866,onáhraduškodyazaplatenienemajetkovej
ujmy, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19C/48/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 26. októbra 2023 sp. zn. 12Co/38/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 19. novembra
2020 č. k. 19C/48/2017-370 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 82,20 eur
s 5 % úrokom z omeškania ročne od 7. novembra 2017 do zaplatenia (výrok I.), v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol (výrok II.) a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

1.1. Prvoinštančný súd tak rozhodol po tom, ako jeho skorší rozsudok na odvolanie žalobcu v časti

zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 16.165 eur s prísl. - ktorá mala predstavovať škodu z jeho
strany zložených preddavkov vo výške 8.380 eur a 7.785 eur na kúpu nehnuteľností, ku ktorej nikdy
v dôsledku trestného činu nedošlo - bol odvolacím súdom potvrdený a vo zvyšnej časti - týkajúcej
sa nároku žalobcu na náhradu nákladov vo výške 900 eur za právne služby poskytnuté žalobcovi
jeho advokátom v trestnom konaní a v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur -
bol odvolacím súdom zrušený a súčasne na odvolanie žalovaného bol zrušený aj výrok o trovách
konania. Odvolací súd uzavrel, že v súdenej veci bol nepochybne indikovaný nesprávny úradný postup

policajných orgánov, opierajúc sa o výsledky vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu policajta zo
04. 09. 2015, v ktorej zo strany oprávneného subjektu - prokurátora - bol konštatovaný prieťah vo veci
začatia trestného stíhania. V časti náhrady škody zahŕňajúcej náhradu trov konania, podľa odvolacieho
súdu, súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť na prvom mieste otázke, či trovy trestného
konania súviseli priamo s nesprávnym úradným postupom policajných orgánov, a následne, v prípade
kladného zistenia i otázke ich účelnosti a výšky. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa súd prvej
inštancie neriadil východiskami danými ustálenou rozhodovacou praxou, pričom rozhodnutie bolo aj

nepreskúmateľné. Samotná škoda uplatňovaná v tomto spore mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu policajných orgánov, podľa žalobcu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon
a vydať rozhodnutie v lehote stanovenej trestným poriadkom, v konečnom dôsledku znamenajúcim
zmarenie možnosti odhaliť konkrétneho páchateľa trestného činu, ktorého obeťou sa stal žalobca,pričom nečinnosť policajných orgánov bola skonštatovaná dozorovým prokurátorom. V časti nároku na
náhradu trov konania, okresný súd uznal za oprávnenú odmenu iba za úkon právnej služby prevzatie a
príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom z 19. 06. 2015 vo výške žalobcom žiadaných 60,11

eur za jeden úkon právnej služby, zohľadňujúc tzv. zásadu ne ultra petitum, hoc by podľa advokátskej
tarify žalobcovi patrila vyššia odmena za jeden úkon, ku čomu priznal žalobcovi aj 8,39 eur titulom
režijného paušálu, to všetko navýšil o DPH v sadzbe 20 %, čo predstavovalo priznanú sumu 82,20
eur. Mal za to, že iba tento úkon právnej pomoci bol vykonaný v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom žalovaného, u ostatných príčinná súvislosť absentovala, lebo boli vykonané po

začatí trestného stíhania uznesením z 01. 07. 2015 (žiadosť o prešetrenie postupu policajta z 25. 06.
2015 bola odoslaná 31. 07. 2015, teda až po začatí trestného stíhania), resp. k poradám s klientom
nebol preukázaný relevantný dôkaz o ich vykonaní, ktoré navyše považoval za súčasť úkonu, pri
ktorom sa táto porada uskutočňuje. K námietke žalovanej o nepredložení dôkazu o úhrade tejto sumy,
vychádzal z domnienky, že žalobca ju advokátke iste zaplatil, inak by ju vystavil tomu, že by bola z jej
strany nezákonne uplatňovaná a zdaňovaná. Pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, prokurátorom

zistený prieťah polície v trestnom konaní považoval za nesprávny úradný postup, no jeho zistenia
a predovšetkým jeho vysvetlenie vzniku prieťahov (zložité zisťovanie miestnej príslušnosti a nejasná
právna úprava ku zisťovaniu údajov od mobilných operátorov) považoval za dostatočné a objektivizujúce
samotný postup polície, a ktorý ani sám nevyhodnotil ako závažné pochybenia. Okrem toho v tejto časti
mal za to, že niet príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou a

ani z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu (jeho výsluch, čestné vyhlásenie jeho manželky a výpoveď
svedka I.), nevyplynulo k akým následkom v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo v jeho
doterajšom živote a v prostredí. Žalobca stratil dôveru v políciu, lebo nebol zistený páchateľ trestného
činu. V tomto žalobcovi taktiež vytkol neobozretnosť v jeho konaní.

1.2. Pri trovách konania vzhliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými v tomto spore boli
osobné, zárobkové a majetkové pomery žalobcu ako i to, že žalovaným je štátny orgán, ktorého
zastupoval jeho zamestnanec, čo predstavuje jeho pracovný výkon. Takto ustálený skutkový stav po
právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 3, 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1 - 3 zák. č.
514/2003 Z. z.; výrok o trovách konania podľa ustanovenia § 257 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 13. mája
2021 sp. zn. 12Co/10/2021, rozhodol o odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie tak, že potvrdil
rozsudok v II. zamietavom výroku (výrok I.). Zároveň zmenil rozsudok v I. vyhovujúcom výroku tak, že
žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (výrok III.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie
je, naproti dôvodnému odvolaniu žalovaného, v dôsledku čoho boli splnené podmienky tak pre čiastočné
potvrdenie rozhodnutia (§ 387 ods. 1 CSP) ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388 CSP).

3. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o náhrade nemajetkovej ujmy podal žalobca
(ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací
súd“ alebo „najvyšší súd“) rozsudkom z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/188/2021 tak, že dovolanie
žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu, v časti potvrdzujúceho výroku I., týkajúceho sa náhrady
nemajetkovejujmy,zamietol(I.)avozvyšnejčastivýrokuI.,vovýrokuII.avsúvisiacomvýrokuonáhrade

trov konania rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (II.).
Pokiaľ išlo o odôvodnenie zrušujúcej časti dovolací súd prisvedčil námietke žalobcu, týkajúcej
sa nepreskúmateľnosti výrokov týkajúcich sa nároku žalobcu titulom nepriznanej náhrady nákladov za
právne služby v trestnom konaní. Pokiaľ odvolací súd konštatoval, že žalobca nepredložil relevantný
dôkaz o zaplatení trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, dovolací súd s týmto záverom nesúhlasil.

Vyhodnotenie skutkového stavu o zaplatení advokátskych trov je v rozpore s obsahom spisu, čím došlo k
odňatiu spravodlivosti. Dovolací súd zároveň zdôraznil, že vada v dokazovaní nie je novota. S poukazom
na argumentáciu dovolateľa závery odvolacieho súdu nemali dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich
skutkových okolností a ani právne posúdenie nebolo možné považovať za zohľadňujúce relevantné
okolnosti prejednávanej veci. Námietka žalobcu, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade

v zmysle § 420 písm. f) CSP, bola v tejto časti dôvodná. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého
rozsudku v tejto časti, dovolací súd k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalobcu v zmysle § 421
ods. 1 písm. a) CSP nepristúpil.4. Odvolací súd po vrátení veci odvolania, pokiaľ ide o zrušenú časť predchádzajúceho rozsudku (t.
j. čo do nároku na náhradu nákladov vo výške 900 eur za právne služby poskytnuté žalobcovi jeho
advokátom v trestnom konaní a čo do nároku na náhradu trov konania), opätovne vec prejednal a

rozsudkom z 26. októbra 2023 sp. zn. 12Co/38/2023 vo výroku I. potvrdil rozsudok v I. vyhovujúcom
výroku.; vo výroku II. zmenil rozsudok v II. zamietajúcom výroku okrem časti týkajúcej sa nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte sumu 82,20 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 07. 11. 2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšnej zamietnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade

nákladov za právne služby rozsudok potvrdil; vo výroku III. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí a podľa výroku IV. žiadna zo strán nemá na náhradu trov dovolacieho konania právo.

4.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav, a síce ktoré úkony boli v trestnej veci týkajúcej sa žalobcu jeho právnym zástupcom
poskytnuté a vyúčtované, ako aj že právna zástupkyňa žalobcu v ňom potvrdila, že žalobca dňa 19.
06. 2015 potvrdil zaplatenie zálohy vo výške 900 eur, čo súd prvej inštancie primerane opísal v bode
34. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie tiež okrem ďalšieho skutkovo zistil, že k
povereniuadvokátskejkanceláriezastupovanímdošlo19.06.2015,začosibolprávnyzástupcažalobcu

oprávnený vyúčtovať odmenu za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom, a tiež že žiadosťou datovanou 25. 06. 2015, odoslanou 31. 07. 2015 podal
žalobca na Okresnej prokuratúre Prešov sťažnosť o preskúmanie postupu policajta v ním iniciovanom
trestnom konaní. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že podmienky existencie
príčinnej súvislosti medzi vynaloženými trovami právneho zastúpenia a nesprávnym úradným postupom

polície sú naplnené pri úkone prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 19.
06. 2015, pričom na rozdiel od jeho právneho záveru zastával názor, že tieto podmienky sú naplnené
aj pri úkone príprava a podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta dňa 31. 07. 2015, a to napriek
tomu, že už 01. 07. 2015 došlo Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, Odborom kriminálnej polície
Prešov k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania. Odvolací súd sa súčasne stotožnil s právnym

posúdením súdu prvej inštancie o aplikovateľnosti § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pokiaľ
ide o ustálenie výšky náhrady trov vzniknutých žalobcovi súvisiacich s nesprávnym úradným postupom a
jeho záverom, že žalobcom bola v medziach tarifnej odmeny podľa citovanej vyhlášky žiadaná odmena
za jeden úkon právnej služby vo výške 60,11 eur a paušálna náhrada nákladov podľa § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 8,39 eur za 1 úkon právnej služby, čo spolu s DPH predstavuje za

1 úkon právnej služby sumu 82,20 eur.

4.2. V okolnostiach prípadu žalobca existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa tkvejúcich v
jeho nelichotivej majetkovej situácii dostatočným spôsobom nepreukázal, hoc mu bol na to vytvorený
dostatočný priestor, najmä po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sa podrobne zaoberalo

splnením podmienok pre aplikáciu § 257 CSP. Odvolací súd nespochybnil, že do práv žalobcu bolo
zasiahnuté, no existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v súdenej veci nebola preukázaná,
a teda nie je ani daná. Odvolací súd samostatným výrokom IV. rozhodol aj nároku na náhradu trov
dovolacieho konania aplikujúc § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
dovolacieho konania právo. Vychádzal pritom zo zistenia, že pomer úspechu a neúspechu žalobcu bol

v dovolacom konaní približne rovnaký.

5. Proti výrokom II., III. a IV. rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby dovolací súd
zrušil rozsudok krajského súdu vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5.1. Rozsudok Krajského súdu v Prešove v napadnutej časti považoval za nesprávny z dôvodu, že súdy
mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivýproces.Týmboladanáprípustnosťdovolania
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Zároveň napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Tým bola daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.5.2. Dovolateľ zastával názor, že odvolací súd a súd prvej inštancie mu v priebehu sporu zamedzili v
realizácii jeho procesných práv a v konečnom dôsledku tak porušili aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces, nezohľadnili a nevysporiadali sa s dôkazmi, ktoré do konania predložil a riadne, presvedčivo,

vyčerpávajúco a logicky nezdôvodnili svoje rozhodnutia. Zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnej
aplikácii ustanovení právneho predpisu, v dôsledku čoho neprihliadol na ním predložené dôkazy, čím
mu rovnako bolo znemožnené uskutočňovať jeho procesné práva, čo viedlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Namietal nevykonanie dôkazov, a že odvolací súd pri skúmaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP neskúmal túto problematiku v celej šírke,

teda aj z iných dôvodov, ako sú tie, na ktoré sa odvolací súd zameral.

5.3. Dovolateľ mal za to, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je daný tým, že súdy:
1) nezohľadnili uvádzané skutočnosti a dostatočne sa nevysporiadali so všetkými okolnosťami, ktoré
vyšli v konaní najavo, 2) nevyhodnotili bez jasného a presvedčivého odôvodnenia predložené dôkazy,
3) celkovo rozhodnutia presvedčivo a precízne bez pochybností neodôvodnili ako im ukladá zákon.

Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť, čo konštatuje
najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, pod sp. zn. 1ObdoV/10/2012. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo naplňuje znaky odňatia
možnosti konať pred súdom (podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obdo/32/2013).

5.4. Pokiaľ šlo o prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP položil žalobca
otázku, či odvolací súd vykonané porady nepovažuje za „dostatočné“ úkony právnej služby, aby ich
mohol klasifikovať ako trovy konania, keď porada s klientom je riadnym úkonom právnej služby a aj v
zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako
neprípustné odmietol alebo ako nedôvodné zamietol.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech

ktorej bolo nižšími súdmi rozhodnuté (§ 424 CSP) za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany
a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443,
časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna

úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

9. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú
aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodneniasúdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie(I.ÚS46/05,II.ÚS76/07,obdobneKraskac/aŠvajčiarsko z29.apríla1993,SériaA,č.254-
B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (II. ÚS 76/07).

11. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý
dovolaním žalobcu spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho
nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd
sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že pre posúdenie podmienok priznania náhrady škody
spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia je potrebné, aby tieto trovy priamo súviseli s nesprávnym

úradným postupom. Vymedzil aj pri akých úkonoch je táto podmienka existencie príčinnej súvislosti
naplnená. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších inštancií, chápaných v ich organickej
jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy
vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké
závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté

rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom
vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami odvolateľov - oboch. Argumentácia odvolacieho súdu

je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre
právnickúajlaickúverejnosť.Dovolacísúdpripomína,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľ v dovolaní neuvádza

relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.

11.1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení
dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery o čiastočnej
dôvodnosti a vo zvyšku nedôvodnosti nároku. Z napadnutého rozsudku v ustanoveniach 13. až

32. možno jednoznačne vyvodiť, prečo odvolacia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá zmeny
meritórneho rozhodnutia v tejto veci vo väčšom rozsahu, ako ju realizoval odvolací súd. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

11.2. Pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie tej časti rozhodnutia, ktorou odvolací súd rozhodol o
požiadavke žalobcu o použití ustanovenia § 257 CSP považuje odôvodnenie tejto otázky v napadnutom
rozsudku dovolací súd za dostatočné. Rovnako ako aj v celom dovolaní je dovolateľ nespokojný a
vyžaduje, aby boli zohľadnené skutočnosti, na ktorých svoju žiadosť nezaložil. Z obsahu rozhodnutia

vyplýva, že v bodoch 27. až 30. sú vysvetlené dôvody, ako súd pristúpil k posúdeniu možnosti
aplikácie § 257 CSP z dôvodov, na ktorých túto svoju požiadavku založil dovolateľ a to tak, že
tieto dôvody nepreukázal. Napokon, žalovaný v predmetnej veci nebol zastúpený advokátom, preto
sa neočakáva, že by priznané trovy mohli mať na žalobcu zásadne negatívny vplyv.11.3. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Nie je povinnosťou všeobecného súdu dôkladne
po slovíčkach vysvetľovať strane konania pred všeobecným súdom, v čom sa mýli. V napadnutom

rozhodnutí je presvedčivo vysvetlené, ako súd prihliadal na zásadné skutočnosti a na otázky, ktoré
svojím opravným prostriedkom, prípadne celou argumentáciou v konaní, otvoril žalobca, je obsahom
napadnutého rozhodnutia dostatočne a zrozumiteľne odpovedané.

12. Pokiaľ dovolateľ namietal nesprávne skutkové zistenia, či hodnotenie dôkazov a abstrahovanie
skutkových záverov najmä z vykonaného dokazovania tieto nespôsobujú prípustnosť dovolania v

zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie
nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení
skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a

odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

12.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané

súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

13. Dovolací súd ďalej poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych
záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP (porovnaj R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru,
že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012

a sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce
súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací
súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021, alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna

2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení
a potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel CSP v odvolacom konaní, ktoré by
mohli mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

14. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14.1. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) a ods. 2 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.15. Obmedzenie prípustnosti dovolania na základe zásady ratione valoris znamená, že dovolanie
nie je prípustné vo veciach, v ktorých predmetom je výlučne peňažné plnenie v určitej výške vo

vzťahu k dovolaním napadnutému výroku. Citované zákonné ustanovenie teda predpokladá a zároveň
nevylučuje,akvkonaníbolorozhodnutéoviacerýchžalobcomuplatnenýchnárokoch,potomjepotrebné
majetkový cenzus posudzovať osobitne u každého z dovolaním napádaných výrokov (napr. uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/44/2017, 6Cdo/72/2020). Z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
vyplýva, že vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania s ohľadom na majetkový cenzus je rozhodný

predmet dovolacieho konania, a to bez ohľadu na žalobcom celkovo uplatnený nárok (rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo 289/2014 zo 14. októbra 2015).

16. V danom prípade žalobca predmetom dovolacieho konania pri nároku na náhradu škody z titulu
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo vzťahu k zamietavému výroku nad sumu 164,40 eur,
urobil nárok na náhradu škody vo výške, ktorá mu nebola priznaná 735,60 eur (900 - 164,40). Výška

minimálnej mzdy v roku 2017 (v čase podania žaloby) bola ustanovená nariadením vlády Slovenskej
republiky č. 280/2016 Z. z. sumou 435 eur, t. j. desaťnásobok tejto sumy predstavuje sumu vo výške
4.350 eur. Z tohto dôvodu dovolanie uplatnené v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) v spojení s § 422 ods.
1 písm. a) CSP nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP).

17. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné a v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol
(§ 448 CSP).

18. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorému však v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.