Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123232935
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:5123232935.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Martiny Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu
Slovenská republika – Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, so sídlom
Černyševského3760/50,85101Bratislava–mestskáčasťPetržalka,IČO:00164381,protižalovanému
Check IT s. r. o. v likvidácii, so sídlom Zástranie 278, 010 03 Žilina, IČO: 46 707 719, v konaní zastúpený
Attorneity Legal s.r.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 54 912 989,
o zaplatenie 70.162,05 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17. januára 2025 p o t v r d z u j e .

II.Žalovanému priznáva protižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17.1.2025 vo výroku I. žalobu
zamietol a vo výroku II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 18.7.2023 sa

žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 70.162,05 Eur s úrokom z
omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 2.12.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Na odôvodnenie uplatneného nároku uviedol, že Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu
a športu Slovenskej republiky (teraz Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej
republiky, pozn. odvolacieho súdu) ako poskytovateľ uzatvorilo dňa 24.05.2018 so žalovaným ako
prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0379/2018 (ďalej aj len

„Zmluva“) podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 25 Zákona č. 292/2014 Z.z. o príspevku
poskytovanom z Európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon č. 292/2014 Z.z.“) a podľa § 20 ods. 2
Zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon č. 523/2004 Z.z.“), predmetom ktorej bolo
poskytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej aj len „NFP“) žalobcom žalovanému na realizáciu
projektu s názvom Learn2Code - vzdelávanie digitálnych zručností s kódom projektu v ITMS2014+:

312011D909 (ďalej aj len „Projekt“). Zmluva nadobudla účinnosť 16.06.2018. Jej neoddeliteľnou
súčasťou sú Príloha č. 1 Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve o poskytnutí NFP, Príloha č. 2
Predmet podpory NFP, Príloha č. 3 Rozpočet Projektu a Príloha č. 4 Finančné opravy za porušenie
pravidiel a postupov VO. Žalobca ako zmluvná strana Zmluvy vykonával v zastúpení voči žalovanémupostavenie poskytovateľa na základe splnomocnenia obsiahnutého v Zmluve o vykonávaní časti
úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom z 23.07.2015 (0578/2015). Dňa 13.10.2021
doručením Oznámenia č. 2021/13734:4-A1401 žalobca oznámil žalovanému odstúpenie od Zmluvy z

dôvodu, že pri kontrole údajov na webovom sídle registra partnerov verejného sektora zistil, že žalovaný
ako prijímateľ NFP si pred uzavretím Zmluvy ako partner verejného sektora nesplnil povinnosť zapísať
sa do registra partnerov verejného sektora, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) bod
1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora
(ďalejajlen„Zákonč.315/2016Z.z.“).Žalovanývrozhodujúcomobdobínebolsubjektomverejnejsprávy

a v zmysle Zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur. Žalobca poukázal na
ustanovenie § 344, § 345 ods. 2 a § 351 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a na článok 9 ods. 4,
článok 9 ods. 4 písm. b/ bod xviii), článok 10 ods. 1 písm. c) Prílohy č. 1 k Zmluve a článok 2 ods. 2.11
Zmluvy. Uviedol, že listom č. 2021/9380:71-A1410 z 23.11.2021 poslal žalovanému Správy o zistenej
nezrovnalosti č. 312IP210449001 a č. 312IP210451001 spolu so žiadosťami o vrátenie finančných
prostriedkov č. 312011D909Z001 v sume 31.667,11 Eur a č. 312011D909Z002 v sume 38.494,94 Eur v

súvislosti s odstúpením od Zmluvy, pričom žalovanému oznámil, že účinky odstúpenia od Zmluvy nastali
dňom jeho doručenia žalovanému 13.10.2021. Žalovaný na predmetnú žiadosť nereagoval, preto mu
žalobca listom z 31.05.2022 doručil Predžalobnú výzvu č. 2022/10763:45-A1410 na úhradu pohľadávok
v súvislosti s odstúpením od Zmluvy. Žalovaný pohľadávky žalobcu neuhradil.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 30.9.2023 potvrdil uzavretie Zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku č. 0PĽZ/142/2018 (Zmluvy) na základe vydaného Rozhodnutia o
schválení žiadosti podľa Zákona č. 292/2014 Z.z. Na základe uzatvorenej Zmluvy mal byť žalovanému
poskytnutý nenávratný finančný príspevok v maximálnej výške 192.914,37 Eur. Počas doby realizácie
Projektu mu bolo na zálohových platbách v zmysle Zmluvy vyplatených 31.931,18 Eur, ktoré boli

zúčtovanésplneniamiposkytnutýmiadoloženýmivpiatichzúčtovacíchžiadostiach.Žalobcomvyčíslené
sumy nezodpovedajú sumám, ktoré boli žalovanému reálne vyplatené. Žalovaný má voči žalobcovi
pohľadávky v sume 70.324,33 Eur vyplývajúce zo žiadostí o platby, ktoré žalovaný predložil v zmysle
Zmluvy, avšak žalobcom boli pozastavené. Žalobca odôvodňuje nárok na vrátenie už zúčtovaných
platieb a rovnako nevyplatenie NFP v sume 70.324,33 Eur porušením povinnosti zápisu žalovaného

do registra partnerov verejného sektora. Uvedenú skutočnosť žalobca použil ako dôvod pre odstúpenie
od Zmluvy. Táto povinnosť sa v čase uzatvorenia Zmluvy na žalovaného nevzťahovala a nevzťahovala
sa naňho ani v priebehu realizácie projektu a ani v súčasnosti sa naňho nevzťahuje. Žalobca v čase
uzavretia Zmluvy a počas následného plnenia zo Zmluvy od žalovaného splnenie tejto povinnosti
nevyžadoval. Žalovaný ďalej poukázal na to, že spor o povinnosť zápisu do registra partnerov verejného

sektora má základ v stanovisku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu § 2 Zákona
č. 315/2016 Z.z. v znení platnom a účinnom v roku 2018, kedy zo znenia zákona nebolo jednoznačne
zrejmé, čo je potrebné chápať pod jednorazovým a čo pod opakujúcim sa plnením, od čoho závisela a
závisí povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora pri prekročení zákonnej výšky hodnoty
zmluvného plnenia. Zo znenia Zákona č. 315/2016 Z.z. účinnom od 01.08.2017 do 31.08.2019 nebolo

zrejmé, do ktorej kategórie spadá postupné čiastkové čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov.
Uvedené bolo spresnené novelou Zákona č. 315/2016 Z.z. vykonanou Zákonom č. 241/2019 Z.z.
účinnou od 01.09.2019. Táto novela potvrdila predchádzajúci výklad, že hranica 250.000,- Eur sa
vzťahuje nielen na opakujúce sa plnenia, ale aj na plnenia čiastkové, čo je práve podstata čerpania
verejných prostriedkov zo štrukturálnych fondov a teda aj čerpania prostriedkov na základe Zákona č.

292/2014 Z.z. Výklad Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, že v roku 2018 sa takéto plnenia
mali považovať za jednorazové a až od Novely Zákona č. 315/2016 Z.z. sa mali spravovať režimom
opakujúceho sa plnenia, nie je právne záväzný. Novú právnu úpravu účinnú od roku 2019 je potrebné v
záujme spravodlivosti vztiahnuť aj spätne na výklad pojmov jednorazového a opakujúceho sa plnenia z
roku 2018, osobitne pokiaľ žalovaný prostriedky prijímal pred aj po roku 2019 a úhrady požadované zo

strany žalovaného v žiadostiach o platby sa datujú práve z obdobia rokov 2019 a 2020. Pri podpisovaní
Zmluvy žalobca vyhodnotil prijímanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov ako opakujúce sa plnenia,
pri ktorom sa zápis do registra partnerov verejného sektora vyžaduje, iba ak celková suma opakujúceho
sa plnenia prekročí sumu 250.000,- Eur, prípadne ho vyhodnotil ako plnenie, ktorého výška sa dopredu
nedá určiť vzhľadom na možnosť (a nie povinnosť) čerpať celú sumu NFP. Naopak na konci roku 2019

Odbor auditu medzinárodných zdrojov, sekcia auditu a kontroly Ministerstva financií SR na základe
StanoviskaMinisterstvaspravodlivostiSRzverejnenéhonajehowebovomsídleskonštatoval,žeplnenie
z verejných prostriedkov pri čerpaní zo štrukturálnych fondov sa považuje za plnenie jednorazové,
pri ktorom sa vyžaduje zápis prijímateľov do registra partnerov verejného sektora už pri presiahnutísumy 100.000,- Eur. Orgán auditu však rovnako nie je orgánom oprávneným záväzne vykladať zákon
o registri partnerov verejného sektora. Za nesprávny a pre účely tohto sporu irelevantný označil
žalovaný aj postup orgánu auditu, ktorý sa odvolával na systém riadenia Európskych štrukturálnych a

investičných fondov /EŠIF/, podľa ktorého každý schválený NFP sa považuje za jednorazové plnenie.
Uvedený odkaz považuje žalovaný za bezpredmetný pre posúdenie jeho povinnosti zapísať sa do
registra partnerov verejného sektora, nakoľko systém riadenia EŠIF je záväzný pre poskytovateľov
finančných prostriedkov, nie pre prijímateľov, a preto sa žalovaný ako prijímateľ prostriedkov nemohol
dopustiť porušenia povinnosti podľa systému riadenia EŠIF. Systém riadenia EŠIF nemá prednosť

pred ustanoveniami zákonov Slovenskej republiky. Dôvod na odstúpenie od Zmluvy preto nebol daný
a odstúpenie od Zmluvy považoval žalovaný za neplatné. Okrem rozporu so zákonom a Zmluvou
považoval žalovaný postup žalobcu za rozporný aj s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi,
kedy žalobca postupuje v rozpore s vlastným konaním a vlastné postupy a pochybenia kladie za vinu
žalovanému. Žalobca tiež dlhodobo ubezpečoval žalovaného, že Zmluva je platná a vynaloží všetko
úsilie na nápravu vzniknutej situácie. Žalobca naviac žalovanú sumu nešpecifikoval, neobjasnil jej výšku,

ani podklad a právny titul uplatnených nárokov. Žalovaný namietol tiež nedostatok aktívnej legitimácie
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Poskytovateľom v zmysle Zmluvy
je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré malo byť v tejto veci žalobcom konajúcim v mene
Slovenskej republiky.

4. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že došlo k platnému a účinnému odstúpeniu od Zmluvy zo
strany žalobcu, tak žalovaný pri plnení svojich zmluvných povinností a záväzkov pred odstúpením
žalobcu od Zmluvy poskytol žalobcovi plnenia, za ktoré mu žalobca neposkytol požadované platby
resp. ich žiada vrátiť späť. Žalovaný vynaložil výdavky vo výške presahujúcej jemu poskytnuté plnenie
zo Zmluvy. Tieto výdavky si žalovaný uplatnil na preplatenie v zmysle Zmluvy v čase jej platnosti

a účinnosti, pričom má za to, že v prípade ich nepreplatenia za súčasného odstúpenia od Zmluvy,
prípadne aj s povinnosťou vrátiť už poskytnuté peňažné prostriedky, by tieto plnenia predstavovali
predmet bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu resp. škodu vzniknutú na strane žalovaného v
dôsledku postupu žalobcu pri uzatváraní, realizovaní a odstúpení od Zmluvy. Pokiaľ by súd dospel k
záveru, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy, žalovaný poukázal na to, že plnenie poskytnuté

žalovaným žalobcovi už nemožno vrátiť, a preto trvá na jeho kompenzácii vo forme peňažného plnenia
zodpovedajúceho jeho hodnote v zmysle Zmluvy. Pokiaľ by sa však plnenia po platnom odstúpení
od Zmluvy mali vracať, tak platí, že nakoľko plnenie poskytnuté žalovaným nie je možné zo strany
žalobcu vrátiť, žalovaný má nárok na peňažné prostriedky zodpovedajúce poskytnutým plneniam, čo
plnezodpovedávýškeposkytnutýchazúčtovanýchzálohovýchplatieb,tedasumepožadovanejvžalobe

voči žalovanému. Žalovaný si v tomto prípade uplatňuje proti žalobcovi svoju pohľadávku voči žalobcovi
v rovnakej výške ako je žalovaná suma a navyše uplatňuje nárok na úhradu prostriedkov prevyšujúcich
nároky žalobcu za poskytnuté plnenia v zmysle žiadostí o platbu žalobcom neuhradených, v dôsledku
čoho požaduje od žalobcu nad rámec žalovanej sumy zaplatenie sumy 70.324,33 Eur na základe
žiadostí o platbu spolu so zákonným úrokom z omeškania.

5. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na základe dispozičného procesného úkonu
žalovaného zo dňa 16.12.2023, ktoré bolo späťvzatím vzájomnej žaloby, súd prvej inštancie uznesením
sp. zn. 38Cb/72/2023-316 zo dňa 18.06.2024 konanie o vzájomnej žalobe zastavil.

6. V ďalšom priebehu konania žalobca uviedol, že voči žalovanému si uplatňuje len takú výslednú
sumu, na ktorú poukázal vládny audit a ktorá má byť vrátená žalovaným z dôvodu porušenia zmluvných
podmienok. Zotrval na tom, že žalovaný mal v čase podpísania Zmluvy povinnosť byť zapísaný v registri
partnerov verejného sektora. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie poukázal na Článok
3 ods. 1 písm. g) bod 15 Zmluvy o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským

orgánom uzatvorenej dňa 23.07.2015 medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
ako sprostredkovateľským orgánom. Žalobca zotrval na platnosti odstúpenia od Zmluvy z dôvodu,
že prijímateľ nesplnil povinnosť zápisu v registri partnerov verejného sektora, hoci v rozhodujúcom
období nebol subjektom verejnej správy a v zmysle Zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca

100.000,- Eur. Predložil do konania rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 57Cb/76/2023-247 z
15.4.2024.7. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že posúdenie plnenia z nenávratného finančného
príspevku ako jednorazového alebo opakujúceho sa plnenia nebolo v čase uzatvorenia Zmluvy jasne
zadefinované, pričom výklad prijatý žalobcom, že ide o jednorazové plnenie, je nesprávny. Žalovanému

mala byť poskytnutá suma v úhrne neprevyšujúca sumu 250.000,- Eur, ktorej vyplácanie malo byť
realizované po častiach v závislosti od priebehu plnenia Projektu. Žalovaný ďalej poukázal na Schému
pomoci DE MINIMIS na podporu vzdelávania (schéma DM-3/2016), ktorá sa vzťahuje na žalovaného
a v zmysle ktorej výška pomoci predstavuje súčet jednotlivých hodnôt vyplateného nenávratného
finančného príspevku. Pomoc sa poskytne formou viacerých platieb. Žalovaný zdôraznil, že tu ide až

o sumy vyplatené a za výšku pomoci sa považuje súčet vyplatených resp. po častiach vyplácaných
platieb, keďže žalovaný nemusel všetky priznané prostriedky vyčerpať a ani ich nevyčerpal. Je preto
nelogické až nemožné, aby sa takéto plnenie považovalo za jednorazové, a to ešte pred jeho reálnym
vyplatením. Žalovaný ďalej uviedol, že pri podpise Zmluvy vychádzal z Usmernenia č. 5 pre žiadateľov k
výzve na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok na podporu celoživotného vzdelávania,
ktoré bolo a stále je zverejnené na webovej stránke žalobcu s dátumom vydania a účinnosti 17.08.2017.

Podľa tohto Usmernenia podmienka č. 11, že žiadateľ je zapísaný v registri partnerov verejného sektora
podľa osobitného predpisu, sa zmenila tak, že splnenie podmienky overí poskytovateľ pomoci v registri
partnerov verejného sektora na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. V
prípade ak povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora v čase konania o žiadosti o NFP
sa na žiadateľa nevzťahuje, táto podmienka sa považuje za splnenú. Podmienku a jej splnenie má teda

overovať poskytovateľ, t.j. žalobca. Nakoľko tento od žalovaného zápis nežiadal, žalovaný mal za to, že
žalobca sám postupoval tak, že sa na žalovaného podmienka zápisu nevzťahuje. V prípade povinnosti
žiadateľa zapísať sa do registra partnerov verejného sektora už nebolo potrebné ani čestné vyhlásenie
o splnení tejto podmienky a bolo nahradené znením, že táto podmienka nie je predmetom preukázania
splnenia zo strany žiadateľa pri predložení žiadosti o NFP. Predložil do konania neprávoplatný rozsudok

Mestského súdu Bratislava III č.k. 74Cb/25/2023-294 zo dňa 9.12. 2024.

8. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky ako poskytovateľ v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky a žalovaný ako prijímateľ uzatvorili dňa 24.05.2018 Zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku č. OPĽZ/142/2018 (č.l. 8 a nasledujúce spisu). V Článku 7 bod
7.7 Zmluvy zmluvné strany vykonali platnú voľbu Obchodného zákonníka podľa ustanovenia § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie záväzkovo-právny vzťah
založený medzi stranami Zmluvou posúdil ako vzťah obchodno-právny, konkrétne ako nepomenovanú
zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V nadväznosti na ustanovenie § 273

Obchodného zákonníka súčasťou Zmluvy boli Všeobecné zmluvné podmienky (Článok 1 ods. 1.4
Zmluvy).
V zmysle Článku 3 bod 3.1 Zmluvy sa zmluvné strany, poskytovateľ a prijímateľ, okrem iného dohodli,
že celkové oprávnené výdavky na realizáciu aktivít Projektu predstavujú sumu 203.067,76 Eur, pričom
poskytovateľ poskytne prijímateľovi NFP maximálne do výšky 192.914,37 Eur, čo predstavuje 95

% z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu. Prijímateľ zároveň vyhlásil, že
má zabezpečené zdroje financovania Projektu vo výške 5 %, čo predstavuje sumu 10.153,39 Eur z
celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu. V zmysle Článku 3 ods. 3.2 Zmluvy
maximálna výška NFP uvedená v odseku 3.1. písm. b) tohto článku Zmluvy nesmela byť prekročená,
s výnimkami ďalej uvedenými.

V zmysle Článku 3 ods. 3.6. Zmluvy prijímateľ vzal na vedomie, že NFP, a to aj každá jeho časť je
finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
V zmysle Článku 5 ods. 5.1 Zmluvy sa prijímateľ zaviazal predkladať žiadosti o platbu najmenej jedenkrát
za dva kalendárne mesiace k 15. dňu nasledujúceho mesiaca počas realizácie hlavných aktivít Projektu
tak, aby počas prvej polovice doby realizácie hlavných aktivít Projektu suma v predložených žiadostiach

o platbu predstavovala výšku minimálne 40 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít
Projektu uvedených v Článku 3 ods. 3.1 tejto Zmluvy. Minimálna výška žiadosti o platbu musí byť
minimálne 5.000,- Eur spolu za všetky zdroje financovania. Žiadosť o platbu s príznakom záverečná
prijímateľ predloží najneskôr do troch mesiacov po ukončení realizácie hlavných aktivít Projektu, a to aj
za všetky zrealizované podporné aktivity.

9. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Poukázal na to, že žalobcom v prejednávanej
veci je Slovenská republika, pričom v zmysle ustanovenia § 2 Zákona č. 278/1993 Z.z. na účely tohtozákona majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov,
ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Slovenská republika ako právnická
osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto

zákonom, pričom správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu.
Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu,
ktorý spravuje alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov. Nakoľko NFP poskytnutý v zmysle Zmluvy žalovanému je tvorený prostriedkami
EÚ a štátneho rozpočtu SR (Článok 2 ods. 2.6 Zmluvy), pričom zároveň v Článku 3 bod 3.6. Zmluva

uvádza, že prijímateľ berie na vedomie, že NFP a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom
vyplateným zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, v súlade s citovaným zákonným ustanovením je
daná aktívna legitimácia žalobcu Slovenskej republiky vo vzťahu k uplatnenému nároku.

10. Oprávnenie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky konať v
prejednávanej veci za Slovenskú republiku žalobca preukázal Zmluvou o vykonávaní časti úloh

riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom uzatvorenou medzi Ministerstvom práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a
športu Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským orgánom dňa 23.07.2015 v znení neskorších
dodatkov, na základe ktorej riadiaci orgán udelil sprostredkovateľskému orgánu plnomocenstvo na
výkon časti úloh riadiaceho orgánu v rozsahu definovanom v Článku 3 tejto zmluvy, okrem iného

na vykonávanie a uplatňovanie zmluvných práv a povinností poskytovateľa pri realizácii vzťahov
vzniknutých na základe Zmluvy o NFP vrátane zmien a ukončovania týchto zmluvných vzťahov, tiež
vrátane vykonávania faktických a právnych úkonov v oblasti finančných vzťahov pri poskytnutí a vrátení
NFP v zmysle ustanovenia § 33 Zákona o príspevku z EŠIF, vykonávania úkonov smerujúcich k
vysporiadaniu vzťahov podľa ustanovení § 40, § 41, § 42, § 45 Zákona o príspevku z EŠIF, ako aj

správu pohľadávok podľa ustanovenia § 44 Zákona o príspevku z EŠIF (Článok 3 bod III. písm. c/ ods.
10), ako aj na uplatňovanie práv a pohľadávok vzniknutých pri výkone úloh podľa tejto Zmluvy alebo v
súvislosti s nimi u dlžníka/inej príslušnej osoby a v konaniach pred subjektmi verejnej správy alebo pred
súdmi resp. v inom relevantnom konaní vrátane zabezpečenia výkonu súvisiacich, faktických a právnych
(hmotno-právnych aj procesných) úkonov, vrátane prípravy návrhov, podaní a podkladov, ako aj vrátane

zabezpečenia zastupovania riadiaceho orgánu v relevantných konaniach v súlade s touto Zmluvou a s
právnymi dokumentmi pre OP ĽZ (Článok 3 ods. III. písm. g/, ods. 15).

11. Súd prvej inštancie ďalej vyhodnotil ako spornú skutočnosť, či zo strany žalovaného došlo k
porušeniu povinnosti pred uzavretím zmluvy byť zapísaný ako partner v registri partnerov verejného

sektora v zmysle Zákona č. 315/2016 Z.z., od čoho následne záviselo posúdenie (ne)platnosti
odstúpenia od Zmluvy zo strany žalobcu, teda zodpovedanie otázky, či skutočnosť, že žalovaný pred
uzavretím Zmluvy v registri partnerov verejného sektora zapísaný nebol, znamená podstatné porušenie
Zmluvy v zmysle Článku 2 ods. 2.11 Zmluvy v spojení s Článkom 9 ods. 4 písm. b/ bod xviii) Prílohy č.
1 k Zmluve, ktoré by oprávňovalo žalobcu od Zmluvy listom zo 7.10.2021 odstúpiť.

12. Na účely posúdenia sporu bol preto podľa súdu prvej inštancie relevantný výklad ustanovenia § 2
ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy 24.05.2018, ktoré
ustanovenie obsahovalo negatívne vymedzenie partnera verejného sektora v závislosti od predmetu
Zmluvy, pričom za partnera verejného sektora sa nepovažoval ten, komu mali byť jednorazovo

poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce sumu 100.000,- Eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu
250.000,- Eur v kalendárnom roku, ak išlo o opakujúce sa plnenie.

13. V konaní súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné, že na základe uzatvorenej Zmluvy sa
poskytovateľ zaviazal poskytnúť prijímateľovi NFP maximálne do výšky 192.914,37 Eur, ktorá suma

predstavovala maximálnu výšku nenávratného finančného príspevku, ktorú bolo možné žalovanému
ako prijímateľovi na základe uzatvorenej Zmluvy poskytnúť. Rovnako nebolo sporné, že na základe
žalovaným podaných žiadostí o platbu mu bola vyplatená suma 70.162,05 Eur. Žalobca v prejednávanej
veci zastával názor s odkazom na názor orgánu auditu, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
a Usmernenie Európskej únie pri používaní Európskych štrukturálnych a investičných fondov, že v

prípade nenávratného finančného príspevku poskytovaného z Európskych štrukturálnych a investičných
fondov ide o jednorazové plnenie v zmysle § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z., ktoré v konkrétnom
prejednávanom prípade presahovalo sumu 100.000,- Eur. Naopak žalovaný zastával názor, že ideo opakujúce sa plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo a vzhľadom na
schválený maximálny limit nenávratného finančného príspevku 192.914,37 Eur ani presiahnuť nemohlo.

14. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ aj žalobca bol viazaný vysloveným názorom orgánu
auditu vo vzťahu k príspevkom poskytovaným z Európskych štrukturálnych a investičných fondov s
povinnosťou od Zmluvy odstúpiť, tak orgán auditu, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
a ani Usmernenia Európskej únie vo vzťahu k poskytovaniu nenávratných finančných príspevkov
z Európskych štrukturálnych fondov, nepredstavujú záväzný výklad ustanovení zákonov Slovenskej

republiky, konkrétne v prejednávanej veci relevantného ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z.
v znení účinnom od 1.8.2017 do 31.8.2019.

15. Pri výklade ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. súd prvej inštancie čerpal primárne z
dôvodovej správy k tomuto zákonu, z ktorej vyplýva, že účelom návrhu zákona je zavedenie registra
partnerov verejného sektora, ako aj úprava s tým súvisiacich otázok s cieľom legislatívne vymedziť

požiadavky na subjekty, s ktorými vstupuje štát resp. subjekty verejného práva do právnych vzťahov,
resp. v rámci ktorých tretia osoba prijíma akékoľvek plnenie vrátane predaja majetku štátu. Partnerom
verejného sektora bude fyzická osoba a právnická osoba, ktorá spĺňa návrhom zákona vymedzené
znaky a ktorá prijíma verejné zdroje vrátane majetku nad určený zákonný limit /všeobecná časť
dôvodovej správy/. Z osobitnej časti dôvodovej správy k Zákonu č. 315/2016 Z.z. vyplýva, že právna

úprava obsahuje pozitívne vymedzenie partnera verejného sektora a súčasne aj negatívne vymedzenie
tohto pojmu. Jednotiacim znakom jednotlivých definícií partnera verejného sektora je prvok spočívajúci
v nakladaní s verejnými zdrojmi, a to buď s ohľadom na finančné limity alebo bez ohľadu na tieto limity.
V § 2 ods. 1 písm. a/ je pozitívna definícia partnera verejného sektora, negatívne definičné vymedzenie
je v § 2 ods. 2, 3 a 4. Posúdenie otázky, či subjekt je partnerom verejného sektora a teda má povinnosť

zápisu do registra, je vždy závislé od všetkých aspektov definície partnera verejného sektora, pričom
primárne sa skúma naplnenie pozitívneho vymedzenia partnera verejného sektora a následne, či tu nie
jeokolnosť,ktorábyvylučovalaoznačeniesubjektuakopartneraverejnéhosektora/negatívnadefinícia/.

16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nepochybne spĺňal pozitívnu definíciu

partnera verejného sektora v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) Zákona č. 315/2016 Z.z., kedy ako právnická
osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy, na základe Zmluvy prijímal finančné prostriedky zo
štátneho rozpočtu resp. z Európskych štrukturálnych a investičných fondov.

17. K negatívnej definícii registra partnerov verejného sektora osobitná časť dôvodovej správy k Zákonu

č. 315/2016 Z.z. uvádza, že sa volí dvojaký prístup prostredníctvom určenia finančných limitov /odseky
2 a 3/ a zároveň sektorovým vymedzením subjektov, ktoré sa nepovažujú za partnerov verejného
sektora. Navrhované finančné limity boli predkladateľom analyzované a zvolené s ohľadom na mieru
administratívnej záťaže spojenej s realizáciou zákona tak, aby nezaťažovali partnerov verejného sektora
plošne pri akomkoľvek objeme plnenia zo strany štátu. Cieľom je teda nájsť optimálnu rovnováhu a mať

nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípadoch výrazne
vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- Eur pri jednorazovom
plnenía250.000,-Eurpriopakujúcomsaplnenívpriebehurokajavíakooptimálnahranicaprenaplnenie
sledovaného cieľa. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo
nastaviť určité finančné limity tak, aby nie v každom jednotlivom prípade poskytovania prostriedkov z

verejných zdrojov toto bolo viazané na povinnosť zápisu ich prijímateľa v registri partnerov verejného
sektora. Vo vzťahu k ustanoveniu § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. osobitná časť dôvodovej správy
uvádza, že finančné limity navrhované v zákone treba posudzovať tak, že v prípade podľa § 2 ods.
2 je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora a verejným sektorom t.j.
posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade opakujúceho plnenia je

rozhodujúciznak,žeideojedenprávnyvzťah/zmluvu/,vrámciktorejjeplnenierozloženénaviacplnení.
Citovanú časť dôvodovej správy k Zákonu č. 315/2016 Z.z. súd prvej inštancie považoval za určujúcu
vo vzťahu k výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 tohto zákona.

18. Príklad, ktorý vo vzťahu k opakujúcemu sa plneniu uvádza dôvodová správa, t.j. že rozhodujúcim

znakom je, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení,
bol podľa súdu prvej inštancie aj prípad prejednávanej veci resp. Zmluvy uzavretej medzi stranami.
Zmluva stanovuje maximálny možný limit čerpania NFP počas doby realizácie Projektu od júna 2018
do mája 2020 v sume 192.914,37 Eur a zároveň upravuje mechanizmus postupného čerpania NFPdo tohto limitu na základe žiadostí o platbu predkladaných žalovaným v súlade s Článkom 5 Zmluvy
s tým, že maximálny limit NFP v zmysle Zmluvy mohol, ale nemusel byť prijímateľom naplnený.
Súd prvej inštancie mal za to, že rozloženie plnenia na viac plnení nemusí byť v Zmluve výslovne

upravené tak, že jednotlivé viaceré plnenia sú špecifikované konkrétnou výškou, prípadne konkrétnou
splatnosťou na to, aby bolo možné ich definovať ako opakujúce sa plnenie v zmysle § 2 ods. 2 Zákona
č. 315/2016 Z.z. Pojem opakujúce sa plnenie použitý v ustanovení § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016
Z.z. je potrebné vykladať autonómne v kontexte účelu a zmyslu právnej úpravy Zákona č. 315/2016
Z.z., ktoré boli vyjadrené predovšetkým v dôvodovej správe jeho predkladateľa, ktorým bola Vláda

Slovenskej republiky zastúpená Predsedom Vlády Slovenskej republiky, ako aj Podpredsedníčkou Vlády
a Ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom nemožno pre potreby výkladu ustanovenia §
2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný
v predpisoch súkromného práva.

19. Súd prvej inštancie doplnil, že prijatý spôsob výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016

Z.z. zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, ktorý novelou účinnou od 01.09.2019 precizoval
ustanovenia týkajúce sa finančných limitov tým spôsobom, že rozlíšil plnenia opakujúce sa a plnenia
poskytované partnerom verejného sektora po častiach, pričom negatívna definícia v zmysle ustanovenia
§ 2 ods. 3 Zákona č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2019 stanovuje, že partnerom verejného
sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je

ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota
úhrnne neprevyšuje 250.000,- Eur. To, že zákonodarca v Zákone č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom
od 01.09.2019 vo väzbe na rôzne prístupy k výkladu pôvodného znenia ustanovenia § 2 ods. 2 tohto
zákona rozlíšil plnenie čiastkové a plnenie opakujúce však bez ďalšieho neznamená, že by zmluva s
viacerými čiastkovými plneniami nemohla byť podľa právnej úpravy účinnej do 31.08.2019 posudzovaná

ako zmluva s opakujúcim sa plnením.

20. Súd prvej inštancie na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že z ustanovenia §
16 ods. 7 Zákona č. 292/2014 Z.z. výslovne vyplýva, že príspevok sa neposkytne žiadateľovi, ktorý
má povinnosť zapisovať sa do registra partnerov verejného sektora a ktorý nie je zapísaný v registri

partnerov verejného sektora. V prípade, že žiadateľ má postavenie partnera verejného sektora podľa
Zákona č. 315/2016 Z.z., zápis v registri partnerov verejného sektora je jednou z podmienok poskytnutia
príspevku v zmysle Zákona č. 292/2014 Z.z., pričom v prípade nesplnenia niektorej z podmienok
poskytnutia príspevku zákon priamo predpokladá, že poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti.
Nakoľko došlo k uzatvoreniu Zmluvy medzi poskytovateľom a prijímateľom (žalovaným), je podľa súdu

prvej inštancie zrejmé, že v konaní o žiadosti podľa § 19 Zákona č. 292/2014 Z.z. poskytovateľ vyhodnotil
ako splnené všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na strane žalovaného. Samotné písomné
rozhodnutie o schválení žiadosti pritom muselo obsahovať výšku schváleného príspevku. V prípade,
že by sa poskytovateľ domnieval, že podmienkou poskytnutia príspevku je zápis žalovaného v registri
partnerov verejného sektora, písomné rozhodnutie o schválení žiadosti mohlo vo výroku rozhodnutia

obsahovať podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy, vrátane
lehoty, v ktorej tak musí urobiť. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred uzavretím
Zmluvy žiadal od žalovaného splnenie podmienky zápisu v registri partnerov verejného sektora, resp.
že by takúto podmienku uviedol v rozhodnutí o schválení žiadosti.

21. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že sám žalobca v liste z 8.10.2020 adresovanom právnemu
zástupcovi žalovaného (č.l. 300 spisového materiálu) uviedol, že pri uzatváraní zmlúv o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku zohľadnil v tom čase účinné znenie § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016
Z.z., z ktorého nevyplýval jednoznačný záver, že u dotknutých prijímateľov vznikla povinnosť byť
zapísaný v RPVS, a to aj s prihliadnutím na nastavené procesy poskytovania NFP. K zmene postoja na

strane žalobcu došlo po vykonaní vládneho auditu na základe stanoviska orgánu auditu v spojení so
stanoviskom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016
Z.z. V konaní potom podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný v čase konania o žiadosti
podľa § 19 Zákona č. 292/2014 Z.z., po jeho ukončení, pred uzavretím Zmluvy, ako ani v čase uzavretia
Zmluvy nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, žalobca o tejto skutočnosti vedel, no

podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného nevyžadoval.

22. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že v súvislosti s odstúpením od Zmluvy zo
strany žalobcu žalobca nepostupoval podľa ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecnýchzmluvných podmienok, v zmysle ktorého na účely Zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie
Zmluvy o poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného
sektora a ani v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní

podmienku zápisu do registra partnerov verejného sektora v zmysle § 18 Zákona č. 315/2016 Z.z. V
konaní nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od
Zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra
partnerov verejného sektora.

23. Pokiaľ žalobca argumentoval právoplatnými rozhodnutiami súdov v skutkovo a právne obdobných
veciach, v ktorých bol žalobca úspešný, súd prvej inštancie k nim uviedol, že vo vzťahu k skutkovým
a právnym okolnostiam prejednávanej veci nemožno hovoriť o existencii ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít v zmysle Článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP. Žalobca
predložil právoplatný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cb/67/2022-276 zo
dňa 26.08.2022, čo je rozhodnutie vydané v skrátenom konaní bez uvedenia akejkoľvek skutkovej a

právnej argumentácie. Ďalej žalobca predložil rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 57Cb/76/2023-247
zo dňa 15. apríla 2024, právoplatný dňa 04.05.2024, ktorým bolo obdobnej žalobe žalobcu vyhovené.
Z odôvodnenia tohto rozsudku výlučne vyplýva konštatovanie súdu po reprodukovaní prostriedkov
procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany strán predmetného konania, že po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, avšak bez uvedenia akejkoľvek

skutkovej a právnej argumentácie, resp. úvah súdu vo vzťahu k povinnosti žalovaného byť pred
uzavretím zmluvy zapísaný v registri partnerov verejného sektora resp. vo vzťahu k (ne)naplneniu
podmienok ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. vo väzbe na konkrétne skutkové okolnosti
prejednávaného prípadu.

24. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný v čase uzavretia Zmluvy 24.05.2018 vo väzbe na jej
predmet spĺňal negatívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016
Z.z., nakoľko na základe Zmluvy mu malo byť poskytnuté opakujúce sa plnenie, ktoré sumu 250.000,-
Eur v kalendárnom roku nepresiahlo a ani presiahnuť nemohlo. Vzhľadom na uvedené tak skutkovému
a právnemu stavu nezodpovedá tvrdenie žalobcu, že žalovaný ako prijímateľ NFP pred uzatvorením

Zmluvy nesplnil povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora, čím podstatným spôsobom
porušil Zmluvu uzavretú medzi stranami, ktoré porušenie by oprávňovalo žalobcu od Zmluvy listom
zo 7.10.2021 odstúpiť. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu tvrdeného
dôvodu pre odstúpenie od Zmluvy zo strany žalobcu, odstúpenie od Zmluvy učinené žalobcom listom zo
7.10.2021 č. 2021/13734:4-A1401 tak nie je platné a preto žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 70.162,05

Eur s príslušenstvom predstavujúcej sumu nenávratného finančného príspevku, ktorý bol na základe
Zmluvy žalobcom žalovanému vyplatený, zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v

konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

26. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodu,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu uzná, prípadne, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

27. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že na
základe vykonaného dokazovania a výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z. z. v
znení účinnom do 31.08.2019 dospel k záveru, že žalovaný nemal byť posudzovaný ako partner
verejného sektora, keďže mu mali byť poskytnuté finančné prostriedky v úhrne neprevyšujúcom sumu
250.000,- Eur v kalendárnom v roku, a to formou opakujúcich sa plnení, a preto zo strany žalobcu

došlo k nedôvodnému odstúpeniu od zmluvy a nevznikol mu nárok na vrátenie poskytnutých finančných
prostriedkov. Podľa § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2019, partnerom
verejného sektora nie je ten, komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúcesumu 100.000,- Eur, pričom z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovanému mali byť poskytnuté finančné
prostriedky do výšky 192.914,37 Eur.

28. Žalobca v odvolaní tvrdil, že nešlo ani nemohlo ísť o opakujúce sa plnenie, ale o jednorazový NFP, a
to až do výšky 192.914,37 Eur, hoci formou zálohových platieb. Svoje tvrdenia žalobca opieral o výklad
vládneho auditu, ktorý jednoznačne deklaroval podstatné porušenie zmluvy, na základe ktorého bolo
povinnosťou žalobcu okamžite od tejto zmluvy o poskytnutí NFP odstúpiť, resp. na výklad ústredných
orgánov štátnej správy (MS SR, MF SR, MIRRI SR), ako aj na pokyny a usmernenia orgánov EÚ

kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov. Uviedol, že pri vymedzení, čo možno
považovať za opakujúce sa plnenie, bolo podľa žalobcu potrebné vychádzať z teórie občianskeho práva.
Opakujúce plnenie znamená, že povinnosť plniť vzniká v určitých pravidelne sa opakujúcich časových
intervaloch, pričom toto opakovanie je dané „charakterom“ zmluvy, resp. plnenia a je založené na určitej
pretrvávajúcej skutočnosti. Typickým príkladom opakujúceho plnenia je napr. prenájom na základe
uzavretej nájomnej zmluvy. Od plnenia opakujúceho treba odlíšiť plnenie v splátkach. Splátka, na rozdiel

napr. od nájomného, je vopred stanovená suma za plnenie, ktorá sa má splatiť a veriteľ s dlžníkom
sa dohodne na tom, ako sa má splácať. Celková „suma“ plnenia, ktorá bude daná súhrnom splátok, je
vopred známa. Pri opakujúcom plnení táto „vedomosť“ o celkovej sume plnenia absentuje. Plnenie v
splátkach je teda na účely zákona podradené pod jednorazové plnenie. Takto treba vnímať aj situáciu,
keď medzi subjektmi bolo dohodnuté dodanie tovaru vo výške 250.000,- Eur, pričom zaplatenie kúpnej

cenybolorozloženédopiatichfaktúr.Vtomtoprípadenemožnohovoriťoopakujúcomplnení,aleoplnení
jednorazovom, vopred je totiž zrejmá celková suma plnenia. O opakujúce plnenie nepôjde ani v prípade,
ak boli subjektu priznané prostriedky z európskych fondov, pričom čerpanie fondov bolo nastavené do
výšky 192.914,37 Eur. Napriek tomu, že prostriedky možno čerpať za jednotlivé zrealizované úkony aj
viackrát ročne na základe žiadosti o poskytnutie, rovnako nepôjde o opakujúce plnenie a bude daná

povinnosť zápisu. Rovnako od povinnosti zápisu do registra nie je subjekt oslobodený v prípade, ak k
vyčerpaniu predpokladaného plnenia nad uvedené limity (uvedeného napr. v rámcovej zmluve) reálne
nedôjde. Podstatné je, že subjektu vzniká „právo na plnenie“ nad uvedené limity bez ohľadu na to, či
tieto prostriedky skutočne subjekt prijme.

29. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal aplikáciu bezpredmetnej dôvodovej správy k predmetnému
zákonu, ktorú jednoznačne spochybnil samotný gestor zákona Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky v rozhodujúcom období, ktorý uviedol, že skutočnosť, že NFP mal byť neskôr vyplatený vo
viacerých splátkach, ktoré podliehajú vopred určenému jednorazovému plneniu, je irelevantná. Bol to
žalovaný, ktorý ho svojimi žiadosťami o poskytnutie platby za výkon svojej činnosti rozdelil. V dôvodovej

správe, nech by bolo uvedené čokoľvek, nemôže byť nadriadené samotným všeobecne záväzným
predpisom.

30. Žalobca v podanom odvolaní tiež poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 15.04.2023
pracovisko Topoľčany sp. zn. 57Cb/76/2023, kde mal súd v obdobnej veci všetky tvrdenia žalobcu za

preukázané,pričomskonštatovaloprávnenosťžalobyovrátenieposkytnutéhonenávratnéhofinančného
príspevku a priznal žalobcovi celú žalovanú sumu, vrátane úrokov z omeškania.

31. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s interpretáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu ku

ustanoveniu § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z. z. vychádzajúcej z osobitnej časti dôvodovej správy, keď
súdom prijatý spôsob výkladu tohto ustanovenia zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu.

32. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí zohľadnil dôvodovú správu k
predmetnému zákonu, v súlade so zaužívanou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako

aj najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky platí, že pri výklade právnych predpisov je potrebné
zohľadniť nielen jazykový výklad, ale aj výklad systematický, historický a teleologický. Dôvodová správa
ako súčasť legislatívneho procesu predstavuje relevantný interpretačný prostriedok, ktorý patrí najmä
medzi historicko-teleologické výkladové nástroje. Je preto legitímne, ak súd dôvodovú správu použije
pri interpretácii právnej normy v prípade, keď zákonné ustanovenie vykazuje znaky nejasnosti alebo

potrebuje byť doplnené o systematický a cieľovo orientovaný výklad. Význam a účel vyjadrený v
dôvodovejspráveajsámzákonodarcadostatočnepotvrdiltým,žehonovelizáciouprevzaldosamotného
normatívneho textu právneho predpisu. Výklad žalobcu, že pri čerpaní prostriedkov zo štrukturálnych
fondov išlo do roku 2019 o jednorazové plnenie, na ktoré sa vzťahuje limit 100.000,- Eur a od roku2019 už ide o plnenie opakujúce sa (v častiach), na ktoré sa vzťahuje limit 250.000,- Eur, a to za
účelom zneplatnenia zmluvy alebo za účelom umožniť štátu od zmluvy jednostranne odstúpiť a domáhať
sa vrátenia všetkých poskytnutých prostriedkov, by bolo neudržateľným a nespravodlivým za situácie,

keď žalovaný prostriedky prijímal pred i po roku 2019 a úhrady požadované zo strany žalovaného v
žiadostiach o platby sa datujú práve z obdobia rokov 2019 a 2020. Žalobca pri odstúpení od zmluvy
vychádzal z výkladu Ministerstva spravodlivosti SR a z výkladu orgánu vykonávajúceho audit, obe
interpretácie nie sú právne záväzné.

33. Tiež došlo k pochybeniu na strane žalobcu, ktorý zmluvu so žalovaným uzavrel bez toho, aby
splnenie podmienky zápisu do RPVS požadoval za predpokladu, že by takáto povinnosť vôbec
existovala. Súd prvej inštancie preto správne identifikoval, že žalobca si tvrdenú povinnosť žalovaného v
čase podpisu zmluvy neuplatnil a pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
zohľadnil v tom čase účinné znenie § 2 ods. 2 Zák. č. 315/2016 Z. z., z ktorého nevyplývalo, že
by u dotknutých prijímateľov, vrátane žalovaného, vznikla povinnosť byť zapísaný v RPVS, a to aj

s prihliadnutím na nastavené procesy poskytovania NFP. Až následne pod tlakom auditu a výkladu
ministerstva spravodlivosti žalobca zmenil svoj dovtedy správny a zákonný postoj.

34. Dôvod na odstúpenie od zmluvy nebol daný a preto úkon odstúpenia od zmluvy je neplatný. Žalobcu
totiž pri odstúpení nepostupoval podľa ustanovenia článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19. Všeobecných

zmluvných podmienok, v zmysle ktorého na účely zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie
zmluvy o poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného
sektora a ani v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní
podmienku zápisu do registra partnerov verejného sektora v zmysle § 18 zákona č. 315/2016 Z.
z.. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred odstúpením od zmluvy poskytol

žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného
sektora.

35. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného s predloženým rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.
57Cb/76/2023 zo dňa 15.04.2024 vysporiadal správne.

36. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcovi ako odvolateľovi doručoval
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť do desiatich dní. Písomnosti
boli do elektronickej schránky žalobcu doručené dňa 05.05.2025. Žalobca sa v určenej lehote a ani
následne vo veci písomne nevyjadril.

37. Krajský súd Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), bol pri
rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania
odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa
22.01.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP).

38. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu
odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie
odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa
§ 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže
prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli
v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací
súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia
súdu prvej inštancie odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude

na ne prihliadať.

39.Uvedeniedôvodov,zakýchsarozhodnutiepovažujezanesprávne,t.j.uvedenieodvolacíchdôvodov,
je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesťodvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne
upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním
tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty

o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne.
Pretože zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP neumožňuje vyzývať odvolateľa na
doplnenie odvolacích dôvodov, lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti
vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody
obsahovo vymedziť, keď názor, že sa obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol

vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Viazanosť odvolacieho súdu odvolaním znamená,
že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený
prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd preto vecnú správnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia posudzoval a vyhodnocoval výlučne podľa odvolacích dôvodov

tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

40. Odvolateľ v podanom odvolaní tvrdil existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
teda odvolanie podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

41. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca namietal predovšetkým nesprávnu interpretáciu
použitých právnych predpisov, avšak v konkrétnych okolnostiach súdenej veci odvolací súd musí
zároveň konštatovať, že odvolacia argumentácia žalobcu v značnom rozsahu je len opakovaním
tvrdení a argumentov, ktoré žalobca uviedol už pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej
inštancie podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom racionálnym, podrobným

a presvedčivým spôsobom vysvetlil, aké skutočnosti zohľadnil pri výklade ust. § 2 ods. 2 Zákona č.
315/2016 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, keď uviedol, že pri výklade tohto ustanovenia
vychádzal z dôvodovej správy, ktorá obsahovala vysvetlenie pojmu „opakované plnenie“ a objasnil
žalobcovi i to, že nemožno pre potreby výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z.
pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný v predpisoch súkromného práva.

Súd prvej inštancie doplnil, že prijatý spôsob výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z.
zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu pri jeho novelizácii. Súd prvej inštancie poukázal aj
na postup samotného žalobcu, ktorý uzavrel so žalovaným Zmluvu nevyžadujúc jeho zápis v registri
partnerov verejného sektora, a zdôraznil i to, že pokiaľ aj žalobca bol viazaný vysloveným názorom
orgánu auditu vo vzťahu k príspevkom poskytovaným z Európskych štrukturálnych a investičných fondov

s povinnosťou od Zmluvy odstúpiť, tak orgán auditu, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
a ani Usmernenia Európskej únie vo vzťahu k poskytovaniu nenávratných finančných príspevkov z
Európskych štrukturálnych fondov, nepredstavujú záväzný výklad zákonov Slovenskej republiky. V
súvislosti s odstúpením od Zmluvy zo strany žalobcu poukázal tiež na to, že žalobca nepostupoval podľa
ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecných zmluvných podmienok, keď v konaní nebolo

tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od Zmluvy poskytol
žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného
sektora, ktorej poskytnutie toto zmluvné ustanovenie vyžadovalo. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia vysporiadal aj s rozhodnutiami súdov v obdobných veciach. Na základe týchto úvah
dospel k záveru, že nebolo povinnosťou žalovaného byť zapísaný v RPVS, preto nedošlo k porušeniu

Zmluvy a odstúpenie preto nie je platné. Nakoľko žalobca si v konaní uplatnil svoje peňažné nároky na
podklade odstúpenia od Zmluvy, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

42. Podané odvolanie žalobcu neobsahuje žiadnu polemiku s konkrétnymi právnymi závermi súdu
prvej inštancie, ktorými odôvodnil prijatie napadnutého rozhodnutia. Odvolacie námietky na právne

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie priamo nereflektujú, odvolací súd je preto
nútený konštatovať, že odvolanie žalobcu je v prevažnej miere bez akejkoľvek relevancie, resp.
vzťahu ku konkrétnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktoré by mali spôsobovať nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolateľ však umožní odvolaciemu súdu prieskumvecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym záverom súdu prvej
inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie konkretizuje, ktoré právne závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne a tiež

konkretizuje, prečo sú nesprávne. Odvolací súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou
opätovne právne posúdiť spor, ale jeho úlohou je odvolací prieskum právnych úvah rozhodnutia súdu
prvej inštancie na podklade konkrétnych odvolacích argumentov odvolateľa.

43. Odvolací súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie len z dôvodov uvedených

a obsahovo vymedzených žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu ku konkrétnym právnym záverom
súdu prvej inštancie, ktoré považoval žalobca v odvolaní za nesprávne, na základe čoho odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady procesných podmienok.
Odvolací súd na podklade odvolania žalobcu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov súdu prvej
inštancie prijatých v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu
dopĺňa ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd vyhodnocoval iba tie
námietky a argumenty uplatnené žalobcom v odvolaní, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho
súdu (napr. ÚS SR II. ÚS 78/95).

44. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora (ďalej len „Zákon
č. 315/2016 Z. z.“) v znení účinnom do 31.08.2019 (t.j. ku dňu uzavretia Zmluvy, pozn. odvolacieho
súdu), partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého, tretieho, štvrtého, šiesteho a
siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce
sumu 100.000,- Eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku, ak ide o

opakujúce sa plnenie; to neplatí, ak výšku štátnej pomoci alebo investičnej pomoci nemožno v čase
zápisu do registra určiť.

45. V dôvodovej správe k § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z. z. sa konštatuje, že v rámci negatívnej
definície partnera verejného sektora sa volí dvojaký prístup, a to prostredníctvom určenia finančných

limitov (odseky 2 a 3) a zároveň sektorovým vymedzením subjektov, ktoré sa nepovažujú za partnerov
verejnéhosektora.Navrhovanéfinančnélimitybolipredkladateľomanalyzovanéazvolenésohľadomna
mieru administratívnej záťaže spojenej s realizáciou zákona tak, aby nezaťažovali partnerov verejného
sektora plošne pri akomkoľvek objeme plnenia zo strany štátu. Cieľom je teda nájsť optimálnu rovnováhu
a mať nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípade

výrazne vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- Eur pri
jednorazovom plnení a 250.000,- Eur pri opakujúcom sa plnení v priebehu roka javí ako optimálna
hranica pre naplnenie sledovaného cieľa. Finančné limity navrhované v zákone treba posudzovať tak,
že v prípade podľa § 2 ods. 2 je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora
a verejným sektorom, t.j. posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade

opakujúceho sa plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je
plnenie rozložené na viac plnení.

46. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z. z. v znení účinnom od 01.09.2019, partnerom verejného
sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie

je ten, komu má byť jednorazovo poskytnuté plnenie zo zmluvy, ktorého hodnota neprevyšuje hodnotu
100.000,- Eur. Ustanovenie odseku 4 sa na jednorazovo poskytnuté plnenie použijú primerane.

47. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 315/2016 Z. z. v znení účinnom od 01.09.2019, partnerom verejného sektora
podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je ten, komu

majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota súhrne
neprevyšuje 250.000,- Eur.

48. Podľa dôvodovej správy k zneniu ustanovení § 2 ods. 2, ods. 3 zák. č. 315/2016 Z. z. účinných
od 01.09.2019 dochádza k precizovaniu ustanovení týkajúcich sa finančných limitov tým spôsobom,

že návrh zákona v odseku 2 ustanovuje pravidlo pre posudzovanie jednorazových plnení, či už vo
forme majetkového alebo finančného plnenia a odsek 3 sa vzťahuje na plnenia opakujúce sa a na
plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy sa upúšťa od rozlišovania medzi plnením vo forme finančných prostriedkov (súčasný odsek 2) amajetkovým plnením (súčasný odsek 3), pretože oba spôsoby plnenia môžu byť tak jednorazové, ako aj
opakujúce sa alebo čiastkové. Navrhovanými ustanoveniami tak dochádza k odstráneniu nedostatkov
súčasnej právnej úpravy, zapríčinenej absenciou limitu v § 2 ods. 3 pre opakujúce sa majetkové plnenia.

Výška finančných limitov pri jednorazovom a opakujúcom sa (čiastkovom) plnení zostáva v oboch
prípadoch zachovaná.

49. Odvolací súd poukazuje tiež na výklad/usmernenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (dostupné na https://www.justice.gov.sk/sluzby/register-partnerov-verejneho-sektora/casto-

kladene-otazky-rpvs/ a zverejnené s poznámkou, podľa ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky nepodáva právne záväzný výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
a rovnako nie je oprávnené vydávať metodické usmernenia k aplikácii zákona č. 315/2016 Z. z.
o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov), o ktoré opieral svoje
tvrdenia žalobca. Podľa neho pri vymedzení, čo možno považovať za opakujúce sa plnenie, je potrebné
vychádzať z teórie občianskeho práva. Opakujúce plnenie znamená, že povinnosť plniť vzniká v určitých

pravidelne sa opakujúcich časových intervaloch, pričom toto opakovanie je dané „charakterom“ zmluvy,
resp. plnenia a je založené na určitej pretrvávajúcej skutočnosti. Typickým príkladom opakujúceho
plnenia je napr. prenájom na základe uzavretej nájomnej zmluvy. Od plnenia opakujúceho treba odlíšiť
plnenie v splátkach. Splátka na rozdiel napr. o nájomného, je vopred stanovená suma za plnenie, ktorá
sa má splatiť a veriteľ s dlžníkom sa dohodne na tom ako sa má splácať. Celková „suma“ plnenia,

ktorá bude daná súhrnom splátok je vopred známa. Pri opakujúcom plnení táto „vedomosť“ o celkovej
sume plnenia absentuje. Plnenie v splátkach je teda na účely zákona podradené pod jednorazové
plnenie. Takto treba vnímať aj situáciu, keď medzi subjektmi bolo dohodnuté dodanie tovaru vo výške
230.000 eur, pričom zaplatenie kúpnej ceny bolo rozložené do piatich faktúr. V tomto prípade nemožno
hovoriť o opakujúcom plnení, ale o plnení jednorazovom, vopred je totiž zrejmá celková suma plnenia.

O opakujúce plnenie nepôjde ani v prípade, ak boli subjektu priznané prostriedky z európskych fondov,
pričom čerpanie fondov bolo nastavené do výšky 150.000 eur. Napriek tomu, že prostriedky možno
čerpať za jednotlivé zrealizované úkony aj viackrát ročne na základe žiadosti o ich poskytnutie, rovnako
nepôjde o opakujúce plnenie a bude daná povinnosť zápisu. Rovnako od povinnosti zápisu do registra
nie je subjekt oslobodený v prípade, ak k vyčerpaniu predpokladaného plnenia nad uvedené limity

(uvedeného napr. v rámcovej zmluve) reálne nedôjde. Podstatné je, že subjektu vzniká „právo na
plnenie“ nad uvedené limity bez ohľadu na to, či tieto prostriedky skutočne subjekt prijme.

50. Z konštatovania žalobcu v odvolaní, že súdu prvej inštancie vytýka tiež „aplikáciu bezpredmetnej
dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorú jednoznačnej spochybnil samotný gestor zákona –

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v rozhodujúcom období; v dôvodovej správe, nech by
bolo uvedené čokoľvek, nemôže byť nadriadené samotným všeobecne záväzným právnym predpisom“,
odvolací súd vyvodil, že odvolateľ v podanom odvolaní predovšetkým namietal nesprávny výklad
(interpretáciu) ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2019 zo strany
súdu prvej inštancie na podklade dôvodovej správy, ktorá mala byť podľa žalobcu spochybnená

výkladom Ministerstva spravodlivosti SR, resp. orgánom auditu, MF SR, MIRRI SR, ako aj pokynmi a
usmerneniami orgánov EÚ kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov.

51. Odvolateľovi bolo v rámci odvolacieho konania možné prisvedčiť v tom, že reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

dostanevzákonompredpokladanejkvalite,pričomvýkladapoužívanieustanovenípríslušnýchprávnych
predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (II. ÚS SR sp. zn. 179/2013). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS SR
sp. zn. 77/02, III. ÚS SR sp. zn. 63/06, III. ÚS SR sp. zn. 127/2010) každý má právo na to, aby sa v
jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

52. Ani v modernom právnom štáte sa však nemožno vyhnúť medzerám, nedokonalostiam či iným
nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, ktoré musia súdy aplikovať, práve súdy sú však

povolané k tomu, aby prípadné „nedokonalosti“ zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovali.
Pri výklade právnych predpisov zo strany všeobecných súdov platí, že ich výklad nesmie narúšať
ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii právnej normy nesmie právo tvoriť, ale
môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu azmyslu právnej úpravy (porov. III. ÚS SR sp. zn. 274/07-13). Judikatúra najvyšších súdnych autorít je
jednotná v názore, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska
samotného textu zákona (i keby sa javil ako jednoznačný a určitý), ale predovšetkým podľa zmyslu a

účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej
normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu
alebo na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň
gramatickému výkladu, ako sú logický, systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte
racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej

právnej normy (porov. I. ÚS SR sp. zn. 351/2010). Odvolací súd preto v kontexte odvolacích námietok
žalobcu zdôrazňuje, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane konštatuje (porov. III. ÚS SR
sp. zn. 341/07, III. ÚS SR sp. zn. 212/2011), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov
zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,

pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

53. Odvolací súd na základe judikovaných prístupov k výkladu právnych noriem zo strany najvyšších
súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) poukazuje na to, že výklad právneho predpisu nemôže spočívať

výlučne v gramatickom porozumení jeho textu, ako to presadzuje žalobca pri výklade pojmu „opakujúce
sa plnenie“ použitom v ustanovení § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z. z. v znení účinnom do 31.08.2019,
a to na podklade výkladu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré sa (vychádzajúc z jeho obsahu)
ale nijak nevyrovnáva s dôvodovou správou k tomuto ustanoveniu a vychádza z toho, aký zvyčajný
význam tomuto pojmu pripisuje teória občianskeho práva, a to bez väzby na samotný Zákon č. 315/2016

Z. z.. Predmetom tejto zákonnej úpravy je zriadenie registra partnerov verejného sektora (ďalej len
"register"), údaje zapisované do registra, postup pri zápise údajov do registra, zápise zmeny zapísaných
údajov a výmaze zapísaných údajov (ďalej len "registrácia"), overovaní údajov zapisovaných do registra
a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom (§ 1 Zákona č. 315/2016 Z. z.).
Upravuje tak register partnerov verejného sektora (RPVS) ako informačný systém verejnej správy, ktorý

obsahuje údaje o partneroch verejného sektora a ich konečných užívateľoch výhod a o oprávnených
osobách, ktorého súčasťou sú aj zákonom ustanovené dokumenty (verifikačné dokumenty), a ktorý
tak ani nie je z hľadiska predmetu regulácie možné považovať za predpis občianskeho práva. Ako
však už odvolací súd uviedol, viazanosť súdu zákonom neznamená bezpodmienečne viazanosť
doslovným výkladom aplikovaného ustanovenia, ale predstavuje viazanosť i jeho zmyslom a účelom.

Aplikácia práva vychádzajúca výlučne z jeho jazykového výkladu, je potom podľa názoru odvolacieho
súdu neudržateľným momentom používania práva, pretože jazykový výklad predstavuje iba prvotné
priblíženie sa k aplikovanej právnej úprave, pri ktorom treba mať na zreteli, že právna norma sa nie
vždy musí zhodovať s tým, ako je vyjadrená v texte zákona, a to ani v takom prípade, ak by sa text
z hľadiska v ňom použitých pojmov v rámci teórie občianskeho práva javil ako jednoznačný a určitý, ako

sa to môže javiť i v prípade pojmu „opakujúce sa plnenie“. Súdy sa preto pri výklade právnych predpisov
nemôžu obmedzovať len na jazykové znenie aplikovaného právneho predpisu, ale sú povinné vykladať
jeho obsah podľa jeho zmyslu a účelu (podľa ich teológie), keď teleologický výklad zákonného textu
v zásade predstavuje priorizovaný spôsob interpretácie právnych noriem (porov. roz. NS SR sp. zn.
1VCdo/2/2017 zo dňa 19.04.2017).

54. Teleologický výklad je jednou z metód právnej interpretácie právnej normy, ktorá zohľadňuje
predovšetkým zmysel a účel interpretovaného ustanovenia a ktorý je možné pri nejednoznačnosti
jazykového vyjadrenia zistiť predovšetkým z podporných zdrojov, akými sú dôvodové správy či
záznamy z legislatívneho procesu. Pri zisťovaní vôle zákonodarcu tak podstatnú rolu zohrávajú práve

dôvodové správy, ktoré vo všeobecnosti slúžia a sú využívané súdmi na získanie hlbšieho porozumenia
vytváraným právnym predpisom, prostredníctvom ktorých zákonodarca normuje konkrétne spoločenské
vzťahy. Dôvodové správy tak zo svojej podstaty umožňujú bližšie objasniť nielen motiváciu navrhovateľa
normatívneho textu, ale i jeho zámery pri zvolení jednotlivých výrazov pri koncipovaní právnej normy.
Interpretovi právnej úpravy tak umožňujú na základe písaného textu právnej normy dospieť k záveru

o jej obsahu i zmyslu. I keď dôvodové správy nemajú normatívnu silu a jedná sa len o podporný nástroj
na skúmanie zmyslu a účelu procesu tvorby právnej normy, je potrebné ich brať na zreteľ, pretože
sú vytvárané práve v období, kedy je vytváraný tiež právny predpis a preto sú dôležitým zdrojom
informácií, ponúkajúcim pohľad na kontext tvorby právneho predpisu a v ňom použitých pojmov. Preúčely posúdenia odvolania žalobcu odvolací súd poukazuje tiež na to, že „vôľa zákonodarcu“ je pojem
do veľkej miery abstraktný, pretože autorom nie je jeden zákonodarca, ktorého vôľu je možné zistiť,
ale je ním národná rada (parlament). V tomto kontexte je úmysel zákonodarcu chápaný ako koncept

účelu, ktorý vytyčuje základný cieľ skúmaného právneho textu, resp. zmysel normatívneho textu, ktorý
sa vyznačuje konkrétnou aplikáciou alebo výkladom jednotlivých ustanovení alebo pojmov, ktorý preň
zákonodarca zamýšľa. Hľadanie úmyslu zákonodarcu preto predstavuje hľadanie významu slov, ktoré
zákonodarcapoužil,acelkovýzmyseltextu,ktorýzákonodarcavytvorilaprijalvoformeinterpretovaného
právneho predpisu.

55. Vychádzajúc z uvedených postulátov odvolací súd na podklade odvolania žalobcu nevidí dôvod na
to, aby v danej veci nebola zohľadnená dôvodová správa k Zákonu č. 315/2016 Z. z., resp. jej časť
vzťahujúca sa na § 2 ods. 2 zákona v znení účinnom do 31.08.2019, ale naopak bol priorizovaný výklad
Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý podľa právnej vedy ani nepodáva správu o zmysle zákonnej úpravy,
pretože zákonný predpis je aktom demokraticky zvoleného zákonodarcu, a nie aktom ministerstva.

Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, ministerstvo nie je povolané na výklad právnych
predpisov, výklad a správna aplikácia právnych predpisov je vecou konajúceho súdu, ktorý je povinný
pri interpretácii právnych predpisov zohľadniť aj jeho zmysel a účel, o ktorom vypovedá práve dôvodová
správa. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie
mal uprednostniť (jazykový) výklad pojmu opakujúce sa plnenie zo strany ministerstva, a nezohľadniť

dôvodovú správu k predmetnému zákonu, pretože práve dôvodová správa k zákonu podáva správu
o celkovom zmysle textu právneho predpisu, a preto ju nie je možné považovať za bezpredmetnú tak,
ako to tvrdil žalobca. Žalobca pri tom ani len netvrdil, že výklad orgánu auditu, resp. ústredných orgánov
štátnej správy (MS SR, MF SR, MIRRI SR), alebo pokyny a usmernenia orgánov EÚ kontrolujúcich
využívanie európskych a štrukturálnych fondov boli takou súčasťou legislatívneho procesu pri tvorbe

Zákona č. 315/2016 Z. z., že by z nich bolo možné vyvodiť zákonodarcom zamýšľaný účel a cieľ tejto
normy, a žalobca nespochybnil ani ten záver súdu prvej inštancie, že nie sú pre súdy ani záväzné.
Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnenú požiadavku odvolateľa, aby v súdenej veci práve
dôvodovej správe nebola pripísaná príslušná relevancia pri výklade ustanovení Zákona č. 315/2016 Z.
z., keď odvolací súd nezistil ani to, že by sa znenie tejto zákonnej úpravy v rámci tvorby Zákona č.

315/2016 Z. z. od neho výrazne odchýlilo.

56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v súdenej veci obsahový význam posudzovaného zákonného
ustanovenia správne súd prvej inštancie skúmal na základe dôvodovej správy, a to o to viac, ak
dôvodová správa výslovne obsahovala i objasnenie pojmu „opakujúce sa plnenie“ a to tak, že „v prípade

opakujúceho sa plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej
je plnenie rozložené na viac plnení.“ V súdenej veci pri tom nebolo medzi stranami sporné, že sa
jedná práve o tento prípad, teda o prípad, pri ktorom bolo plnenie rozložené na viac plnení, ktorých
hodnota neprevyšovala zákonný limit 250.000.- Eur. Teória interpretácie právnych predpisov, ktorá
bola potvrdená aj v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, na ktoré odvolací súd poukázal,

vyžaduje, aby jasne vyjadrená a mienená vôľa zákonodarcu našla svoj odraz i v aplikácii práva súdmi
v súdnych konaniach. V posudzovanom prípade zákonodarcov zámer aj podľa názoru odvolacieho
súdu jasne smeroval k tomu, aby výraz „opakujúce sa plnenie“ bol pri negatívnom vymedzení partnera
verejného sektora (teda pri vymedzení subjektov, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zápisu do RPVS),
interpretovaný tak, že sa vzťahuje na prípady, pri ktorých je v rámci jedného právneho vzťahu (zmluvy)

plnenie rozložené na viac plnení, v úhrne nepresahujúcich 250.000.-Eur, teda aj na čiastkové plnenia,
čo je aj prípad posudzovanej veci, čo napokon žalobca ani nespochybňoval.

57. Správne súd prvej inštancie zohľadnil tiež to, že správnosť takejto interpretácie vôle zákonodarcu
podporuje aj následné doplnenie pôvodného znenia § 2 Zákona č. 315/2016 Z. z. o ods. 3, ktorý

pojem opakujúce sa a čiastkové plnenie pri výške finančných limitov používa ako rovnocenné,
teda na účely tohto zákona pri stanovení limitu 250.000.- Eur nerozlišuje opakujúce sa a čiastkové
plnenie. Zákonodarca pritom výslovne v dôvodovej správe k zneniu týchto ustanovení účinných od
01.09.2019 uviedol, že dochádza k precizovaniu ustanovení týkajúcich sa finančných limitov tým
spôsobom, že odsek 3 (s limitom 250.000.- Eur) sa vzťahuje na plnenia opakujúce sa a na plnenia

poskytované partnerom verejného sektora po častiach. Bolo by v príkrom rozpore s princípom vnútornej
bezrozpornostiprávnehoporiadku,akbysanačiastkovéplneniedo01.09.2019vzťahovallimit100.000.-
Eur a od tohto dátumu limit 250.000,- Eur. Na základe „nového“ znenia ust. § 2 Zákona č. 315/2016 Z.
z. je odvolací súd toho názoru, že pri uvedení pojmu opakované plnenie (pri absencii pojmu čiastkovéplnenie) v pôvodnom znení tejto zákonnej úpravy, nešlo o vedomú medzeru v Zákone č. 315/2016 Z. z.,
ktorú by nebolo možné preklenúť výkladom, ale o určitú nedokonalosť prijatej úpravy, ktorú zákonodarca
následne odstránil v znení účinnom od 1.9.2019. Z historického vývoja právnej úpravy Zákona č.

315/2016Z.z.vkontextedôvodovejsprávyvzťahujúcejsanajehopôvodnézneniepotommožnovyvodiť
úmysel zákonodarcu, že hranica 250.000,- Eur sa má vzťahovať nielen na opakujúce sa plnenia, ale aj
na plnenia čiastkové, čo je práve podstata čerpania verejných prostriedkov zo štrukturálnych fondov tak,
ako o tom vypovedá dôvodová správa k tomuto zákonu.

58. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný sa vo svojej odvolacej argumentácii žiadnym
spôsobom nedotkol záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých v prípade, ak má žiadateľ postavenie
partnera verejného sektora podľa Zákona č. 315/2016 Z.z., zápis v registri partnerov verejného
sektora je jednou z podmienok poskytnutia príspevku v zmysle § 16 ods. 7 Zákona č. 292/2014 Z.z.,
pričom v prípade nesplnenia niektorej z podmienok poskytnutia príspevku zákon priamo predpokladá,
že poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti. Nakoľko došlo k uzatvoreniu Zmluvy medzi

poskytovateľom a prijímateľom – žalovaným, je zrejmé, že v konaní o žiadosti podľa § 19 Zákona č.
292/2014 Z.z. poskytovateľ vyhodnotil ako splnené všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na
strane žalovaného za situácie, že samotné písomné rozhodnutie o schválení žiadosti muselo obsahovať
výšku schváleného príspevku. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred uzavretím
Zmluvy žiadal od žalovaného splnenie podmienky zápisu v registri partnerov verejného sektora resp. že

by takúto podmienku uviedol v rozhodnutí o schválení žiadosti. V konaní nebolo sporné, že žalovaný v
čase konania o žiadosti podľa § 19 Zákona č. 292/2014 Z.z., po jeho ukončení, pred uzavretím Zmluvy,
ako ani v čase uzavretia Zmluvy nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, žalobca o tejto
skutočnosti vedel a podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného
nevyžadoval (odsek 37. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Žalobca tak v podanom odvolaní žiadnym

spôsobom nenapadol závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých samotný žalobca interpretoval § 2 ods.
2 Zákona č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy tak, ako k tomu pristúpil tiež súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

59.Žalobcanespochybnilvpodanomodvolaníanisprávnosťzáverovsúduprvejinštancie,podľaktorých

žalobca nepostupoval podľa ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecných zmluvných
podmienok, v zmysle ktorého na účely Zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie Zmluvy o
poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného sektora a ani
v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní podmienku zápisu
do registra partnerov verejného sektora v zmysle § 18 Zákona č. 315/2016 Z.z., keď v konaní podľa

zistení súdu prvej inštancie nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca
pred odstúpením od Zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky
zápisu do registra partnerov verejného sektora.

60. Preto podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že pojem opakujúce

sa plnenie použitý v ustanovení § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. je potrebné vykladať autonómne v
kontexte účelu a zmyslu právnej úpravy Zákona č. 315/2016 Z.z., ktoré boli vyjadrené predovšetkým v
dôvodovej správe jeho predkladateľa, pričom takýto spôsob výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č.
315/2016 Z.z. zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, a preto nemožno pre potreby výkladu
ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla

pripisovaný v predpisoch súkromného práva. Žalovaný aj podľa názoru odvolacieho súdu v čase
uzavretia Zmluvy 24.05.2018 vo väzbe na jej predmet spĺňal tzv. negatívnu definíciu partnera verejného
sektoravzmysle§2ods.2Zákonač.315/2016Z.z.,nakoľkonazákladeZmluvymumalobyťposkytnuté
opakujúce sa (čiastkové) plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo, a preto
nemohlo dôjsť k žalobcom tvrdenému porušeniu zmluvnej povinnosti zápisu žalovaného do registra

partnerov verejného sektora, resp. k porušeniu Zmluvy o poskytnutí NFP uzavretej medzi stranami
podstatným spôsobom, ktoré oprávňovalo žalobcu od tejto zmluvy listom zo 7.10.2021 odstúpiť. Súd
prvej inštancie preto správne vyhodnotil odstúpenie od Zmluvy zo strany žalobcu ako neplatné, a preto
správne zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 70.162,05 Eur (uplatnenej na skutkovom základe
odstúpeniaodZmluvy)spríslušenstvompredstavujúcejsumunenávratnéhofinančnéhopríspevku,ktorý

bol na základe Zmluvy žalobcom žalovanému vyplatený.

61. Žalobca v odvolaní opätovne poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany,
sp. zn. 57Cb/76/2023, v ktorom konajúci súdu obdobnej žalobe vyhovel. Odvolací súd poukazuje nato, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), sa prelínajú, a preto súdy majú v rovnakých alebo analogických
situáciách rozhodovať rovnako (III. ÚS 192/06). Z uvedeného vyplýva, že ak súd rieši právnu otázku (tú

istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená v inom súdnom rozhodnutí, a to podstatne
odlišným spôsobom, je povinný sa vysporiadať s odlišným rozhodnutiami súdov. Z obsahu napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie takto postupoval, keď sa s týmto rozhodnutím vysporiadal
v odseku 46. napadnutého rozhodnutia, v ktorom poukázal na to, že toto rozhodnutie neobsahuje
konkrétnuprávnuargumentáciuaúvahykonajúcehosúduvovzťahukust.§2ods.2Zákonač.315/2016

Z.z.. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí pritom podrobne otázkou výkladu § 2 ods. 2
Zákonač.315/2016Z.z.zaoberal,preto odôvodnenienapadnutéhorozhodnutiamožnovtomtokontexte
považovať za dostatočné a presvedčivé, nenarúšajúce princíp právnej istoty v podobe predvídateľnosti
aplikácie práva, keď sa súd prvej inštancie primerane argumentačne vyrovnal s odlišným rozhodnutím
vobdobnejveci(porov.obd.III.ÚS192/06).Odvolateľpritomaninenamietal,žebysasúdprvejinštancie
s týmto rozhodnutím v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal.

62.Žalobcadaltotorozhodnutiedopozornostiiodvolaciemusúdu,avšakbeztoho,abyuviedol,sktorými
právnymi úvahami a závermi preskúmavaného rozhodnutia je toto rozhodnutie v rozpore. Preto k tejto
odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že rozhodnutia okresných súdov nepredstavujú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít s prihliadnutím na čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP (porov.

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017), ktorú by mal odvolací
súd povinnosť zohľadniť pri svojej rozhodovacej činnosti. Naviac bez toho, aby odvolateľ v odvolaní
uviedol, ako konkrétne toto rozhodnutie spochybňuje správnosť úvah prijatých súdom prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí, nepostačoval takýto strohý poukaz odvolateľa na iné rozhodnutie okresného
súdu v obdobnej veci na presvedčenie odvolacieho súdu o tom, že výklad ust. § 2 ods. 2 Zákona č.

315/2016 Z.z. v súdenej veci zo strany súdu prvej inštancie nie je možné považovať za správny.

63. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na to, že súčasťou spisu je rozhodnutie Okresného súdu
Mestského súdu Bratislava III. sp. zn. 74Cb/25/2023 a odvolaciemu súdu je známe tiež rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/85/2023 (nenapad. opravnými prostriedkami), v ktorých

konajúce súdy pristúpili k výkladu sporného ust. § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. v pôvodnom znení
tak, ako k nemu pristúpil aj súd prvej inštancie v súdenej veci, pričom tieto rozhodnutia obsahujú aj
racionálne a presvedčivé právne úvahy k výkladu § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z., na ktoré odvolací
súd odkazuje na podporu správnosti vlastných úvah. Oproti tomu v odôvodnení Okresného súdu Nitra,
pracovisko Topoľčany, sp. zn. 57Cb/76/2023, sa konajúci súd v odseku 22 obmedzil na konštatovanie,

že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, keď žalobca
listinnými dôkazmi preukázal svoj nárok, ktorý mu vznikol z titulu odstúpenia od zmluvy pri porušení
Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalovaným, ktorý si ako prijímateľ NFP nesplnil
svoju povinnosť zapísať sa do Registra partnerov verejného sektora, avšak bez toho, aby svoje úvahy
podporil výkladom § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z. v relevantnom časovom znení, od ktorého by bolo

potrebné sa odkloniť, alebo sa s ním argumentačne vysporiadať, ako na to správne poukázal aj súd
prvej inštancie. Preto poukaz žalobcu na toto rozhodnutie v podanom odvolaní nebol spôsobilý zvrátiť
výsledok tohto konania v prospech žalobcu.

64. Preskúmavané rozhodnutie je preto podľa odvolacieho súdu v časti vzťahujúcej sa na rozhodnutie vo

veci samej výsledkom správnej interpretácie Zákona č. 315/2016 Z.z. v jeho širších súvislostiach, ako to
vyžaduje tiež ustálená rozhodovacia prax, ktorý v relevantnom čase presadzoval tiež samotný žalobca,
ktorého výsledkom je i správny právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede, od ktorej
žalobca vyvodzoval svoje žalobné nároky. Z uvedených dôvodov odvolací súd v konaní na podklade
odvolania žalobcu nezistil existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP pri právnom

posúdení súdenej veci.

65. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie
v celom rozsahu, teda aj v rozsahu jeho závislej II. výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak
žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu

prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov
konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v
prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolacísúd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie
odvolateľa.

66. Dôvody uvedené žalobcom v odvolaní preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré právnej stránke
boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,
keď vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému ako úspešnej strane proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Z uvedených dôvodov

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislom II.
výroku o náhrade trov konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

67. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodovprvostupňovéhorozhodnutia,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní(II.ÚS78/05).Odvolací
súd preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na účely právneho posúdenia tohto prípadu
vyhodnocoval len tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre toto konanie a rozhodnutie a
inými tvrdeniami strán sporu sa nezaoberal, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal výlučne
v zmysle dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní. V tomto smere tiež odvolací súd poukazuje na

to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu organickú jednotu, preto
odvolací súd neopakoval tie závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje (porov. roz. NS SR sp.
zn. 2Cdo/170/2005, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09).

68. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a

dospel k záveru, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

69.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

70. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).