Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/121/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323204209
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323204209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov

JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci oprávnenej na výživné: A. B., narodená
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Patrik Ozimanič, advokát so
sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava, proti povinnému platiť výživné: E. B., narodený XX.XX.XXXX, t.
č. bývalý manžel oprávnenej, trvale bytom F. XXXX/X, G., o určenie výživného na manželku, o odvolaní
oprávnenej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 28Pc/30/2023-402 zo dňa 04.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie návrh oprávnenej, ktorým sa domáhala voči
povinnému určenia povinnosti prispievať jej na výživu sumou 1 500,- eur mesačne od podania návrhu
(od 04.12.2023) do rozvodu manželstva (do 30.04.2024), zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 71 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a 2
zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“), vecne

tým, že návrh posúdil ako nedôvodný, keďže životná úroveň oprávnenej nebola nižšia ako životná
úroveň povinného a priznanie manželského výživného by bolo rozporné s dobrými mravmi. Svoj návrh
oprávnená odôvodnila tým, že je invalidnou dôchodkyňou, povinný bol advokátom a súčasne pôsobil
ako podpredseda a rozhodca Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory.
Poberal tiež starobný dôchodok. Z dôvodu cudzoložstva sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti, pričom
oprávnenej ničím neprispieval. Výdavky prevyšovali príjem oprávnenej a s ich úhradou jej pomáhala
ich spoločná dcéra C. H. B.. Výšku požadovaného výživného odvíjala od mesačného príjmu manžela

tak, aby životná úroveň manželov bola v zásade rovnaká, t. j. predpokladaný príjem 3 000 : 2 = 1 500,-
eur. Povinný s návrhom nesúhlasil v žiadnom rozsahu. Oprávnená bola čiastočne invalidná približne
3 roky a napriek tomu, že jej v tom nebránili žiadne zdravotné dôvody, nepracovala od narodenia ich
dcéry. V novembri 2020 sa podrobil operácii nádoru na mozgu a následnej rádioterapii a chemoterapii.
Po operácii bol rok práceneschopný. Keby nebol starobný dôchodca, mal by nárok na plný invalidný
dôchodok. Oprávnená ho vyhodila zo spoločnej domácnosti, ktorú obývala s ich dcérou, preto náklady
spojenésužívanímnehnuteľnostimalihradiťony.Malzato,žedcérakonalavrozporesdobrýmimravmi,

keď vybrala z jeho účtu peniaze a tieto mala dať oprávnenej. Poukázal na nehnuteľnosti, investičné
zlato a disponibilné finančné prostriedky v dispozícii oprávnenej. Účastníci si uplatnili nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že účastníci konania boli v čase
podania návrhu na určenie výživného manželmi. Dňa 08.04.2024 Okresný súd Galanta rozsudkom č.k. 32Pc/7/2024-33 manželstvo účastníkov konania rozviedol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
01.05.2024. Ďalej zistil, že v čase podania návrhu oprávnená užívala spolu s dcérou rodinný dom so
záhradou v C., ktorý bol v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, disponovala osobným motorovým

vozidlom zn. VOLKSWAGEN TAIGO, ktoré zakúpila 04.12.2023 za sumu 21 000,- eur (z finančných
prostriedkovpatriacichdobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov),zostatokfinančnýchprostriedkov
na jej osobnom účte vo H., I. v čase podania návrhu bol 15 487,37,- eur a v čase zániku manželstva
k 30.04.2024 vo výške 15 952,39,- eur, zostatok finančných prostriedkov na jej sporiacom účte bol k
31.12.2023 vo výške 77 810,03,- eur. Okrem toho bolo v dispozícii oprávnenej investičné zlato v hodnote

25 215,- eur (zakúpené za finančné prostriedky, ktoré jej poukázal manžel pred operáciou nádoru na
mozgu). Okrem nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zapísaných na
LV č. XXXX, XXXX pre kat. úz. J. (rodinný dom a záhrada v C.), LV č. XXXX, XXXX, XXXX pre kat. úz.
K. (garsónka na L. M. X H. G.) bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. M.
G., LV č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXXX, XXXX pre kat.
úz. C.. Mesačný príjem oprávnenej pozostával z invalidného dôchodku vo výške 412,30,- eur, príjmu

z prenájmu ornej pôdy vo výške 62,34,- eur a finančnej výpomoci zo strany dcéry vo výške 230,- eur
až 250,- eur. Oprávnená vyčíslila svoje mesačné výdavky vo výške 1 342,42,- eur a zároveň uviedla,
že vzhľadom na jej mesačný príjem sa dostáva do mínusu 867,78,- eur. Bývalý manžel oprávnenej bol
starobný dôchodca a zároveň aj podnikateľ - advokát. Jeho príjem pozostával zo starobného dôchodku
vo výške 899,20,- eur, z príjmu z prenájmu bytu na F. N. XXX H. G. vo výške 442,04,- eur (950,- eur -

507,96,- eur) a z príjmu z podnikateľskej činnosti. Z účtovnej závierky za rok 2023 súd zistil príjem z
podnikania vo výške 33 933,- eur a výdavky vo výške 37 669,- eur. Užíval motorové vozidlo zn. Nissan,
bol zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti v kat. úz. B. D. (byt na F. XX/X, G.). Povinný vyčíslil
svoje mesačné výdavky vo výške 800,- eur a čistý príjem vo výške 1 342,- Eur (900,- eur starobný
dôchodok, čistý príjem z nájmu 442,- eur). Výpismi z účtu oprávnenej zistil, že na jej osobnom účte došlo

za obdobie od podania návrhu, t. j. od 04.12.2023 do 30.04.2024 k nárastu zostatku na účte, keďže
ku dňu podania návrhu predstavoval zostatok na osobnom účte oprávnenej sumu 15 487,37,- eur a
ku dňu zániku manželstva sumu 15 952,39,- eur. Zostatok na podnikateľskom účte povinného bol vo
výške 26 000,- eur a na dôchodcovskom účte vo výške 498,33,- eur. Dcéra účastníkov dňa 15.11.2023
previedla z podnikateľského a dôchodcovského účtu povinného, bez jeho súhlasu, celkovo sumu 77

800,- eur (55 000,- eur z podnikateľského účtu a 22 800,- eur z dôchodcovského účtu) na svoj účet
a následne túto sumu previedla na účet oprávnenej. Povinný trpel vážnym onkologickým ochorením
(absolvoval operáciu nádoru na mozgu), u oprávnenej boli zistené nasledovné zdravotné ťažkosti :
myocarditída, kardiologická - ischemická choroba srdca, angína pektoris, trojcievne postihnutie srdca,
diabetes melitus, chronická hypoxia s bolesťami chrbta pri preťažení - trvalý stav s trvalým funkčným

pohybovým obmedzením, ktorý si vyžaduje šetrenie pohybového aparátu.

3. Poučil, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a je viazaná na právnu
existenciu manželstva. Vecná legitimácia na podanie návrhu na manželské výživné vzniká manželovi
len v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v dôsledku

čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Základnou zásadou vzájomnej vyživovacej povinnosti
manželov je rovnaká životná úroveň, nemusí byť teda splnená podmienka odkázanosti. Zároveň je však
potrebné posúdiť, či nie je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov v rozpore s dobrými mravmi.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že oprávnená nepreukázala, že by jej životná úroveň

bola nižšia ako životná úroveň jej bývalého manžela, a to najmä s ohľadom na dostatok finančných
prostriedkov na jej osobnom a sporiacom účte, ako aj s ohľadom na užívanie spoločného majetku.
Napriek tomu, že bývalý manžel nadviazal známosť, s ktorou žil, bolo by v rozpore s dobrými mravmi
priznať oprávnenej výživné, keďže oprávnená schvaľovala konanie dcéry, ktorá z účtov povinného, bez
jeho súhlasu, previedla finančné prostriedky na svoj účet a následne tieto previedla na účet oprávnenej.

Oprávnená túto sumu bez výhrad prijala a bývalému manželovi tieto finančné prostriedky ani len
čiastočne nevrátila. Aj z uvedeného je zrejmé, že oprávnená mala dostatok finančných prostriedkov
na výživu. Prihliadol aj na správanie sa oprávnenej počas konania k bývalému manželovi, kedy
neadekvátne zľahčovala jeho závažné zdravotné problémy. O trovách konania rozhodol podľa § 52
zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na ich náhradu, nakoľko neboli naplnené podmienky, v zmysle ktorých by podľa CMP
bolo možné účastníkovi trovy konania priznať. Zaoberal sa možnou aplikáciou ustanovenia § 55 CMP,
mal však za to, že neboli naplnené podmienky v zmysle citovaného ustanovenia, nakoľko nezistildôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z
účastníkov konania.

5. Proti tomuto rozsudku podala oprávnená v zákonnej lehote odvolanie zo zákonných dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a
§ 62 ods. 1 CMP. Rozhodnutie je podľa oprávnenej nepreskúmateľné, keď súd prvej inštancie nezistil
úplneskutočnýstav,následnesavyjadrilibakniektorýmskutočnostiam,ktoréhodnotilstranneazaujato,
čím došlo k porušeniu práva oprávnenej na spravodlivý proces. Namietala zistené príjmy z podnikania

povinného, neuplatnenie tzv. princípu potencionality, keď sa súd uspokojil so zistením o daňovej strate
z podnikania. Nezisťoval odôvodnenosť výdavkov, vôbec sa nevyjadril k nezrovnalostiam v peňažnom
denníku, napr. k príjmom z prenájmu bytu na F. XX/X vo výške 950,- eur mesačne, ktorý nebol účtovaný,
k príjmu z podnikania vo výške 3 000,- eur, ktorý potvrdila aj svedkyňa pri svojom výsluchu. Pokiaľ
povinný nevedel výdavky vysvetliť, tieto nemali byť zohľadnené, resp. súd mal prikročiť k uplatneniu
potencionality príjmu. Následkom tohto nesprávneho postupu tak bolo, že súd nezohľadnil príjem na

strane povinného vo výške 3 000,- eur mesačne, čím nesprávne dospel k záveru o „rovnakej životnej
úrovni“. Nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie o sume 77 800,- eur, ktorá má byť v plnej
dispozícii oprávnenej, pretože uvedená suma je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(ďalej len „BSM“) a na základe dohody manželov bola určená na údržbu a opravu domu. Poukázala
na komentár k Zákone o rodine (Bános a kol. Zákon o rodine, Veľký komentár, 3. vyd. str. 293),

v zmysle ktorého dispozícia určitou primeranou sumou peňazí, ktorá zabezpečuje úhradu osobných
potrieb pre najbližšiu budúcnosť, neznamená ešte, že manžel, ktorý takouto sumou disponuje, nemá
nárok na výživné voči druhému manželovi. Pokiaľ už súd túto sumu zohľadnil, polovicu mal zohľadniť
v prospech povinného, keďže je súčasťou BSM. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že aj povinný užíva
spoločný nehnuteľný majetok, byt na F. XX/X, aj keď tento je zapísaný ako vlastníctvo povinného,

ale patrí do BSM, keďže bol nadobudnutý počas manželstva. Namietala tiež jednostranné vedenie
konania, konkrétne vytkla neuvedenie hodnoty vozidla, ktoré užíva povinný, keď túto pri oprávnenej
uviedol, zohľadnenie skutočnosti, že u oprávnenej nedošlo k poklesu v zostatku, keď výdavky spojené
s užívaním domu hradila dcéra, pritom nezistil pohyb v zostatku na účte povinného a konkrétny dátum
súdom zisteného zostatku u povinného. U povinného nehodnotil neveru ako konanie v rozpore s dobrými

mravmi, ale konanie v rozpore s dobrými mravmi vzhliadol u oprávnenej. Ani posudzovanie zdravotného
stavu účastníkov nevnímala ako spravodlivé. Z odôvodnenia nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal so
svedeckou výpoveďou v konaní. Namietala zľahčovanie závažnosti zdravotného stavu u povinného,
naopak o jeho zdravotný stav sa zaujímala, len povinný ju zavádzal ohľadne závažnosti, keď tvrdil,
že mal zhubný nádor a nebolo tomu tak. Nemohlo tiež dôjsť ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi,

keď disponovala sumou patriacou do BSM. Navyše tento prevod bol dohodnutý medzi oprávnenou
a povinným, čoho účastná bola aj svedkyňa. Súd prvej inštancie zároveň opomenul hodnotiť výdavky
oboch účastníkov. Na základe uvedeného je záver o rovnakej životnej úrovni nesprávny a odôvodnenie
je nedostatočné. Poukázala na súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ohľadne požiadavky kvality
súdnych rozhodnutí. Aj rozhodnutie vo vzťahu k trovám konania považovala za riadne neodôvodnené.

Záverom uviedla, že súd prvej inštancie ani len neuvažoval, či nebol dôvod na priznanie výživného aj v
inej výške, než žiadala oprávnená. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že vyhovie jej návrhu,
eventuálne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Povinný k odvolaniu uviedol, že ho považuje za nedôvodné, keďže v konaní plne spolupracoval,

súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe
čoho dospel k správnemu záveru o rovnakej životnej úrovni, preto návrh oprávnenej zamietol. Priznanie
výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je mu odopierané užívanie nehnuteľností, ktoré sú
súčasťou BSM, keby nebol prichýlený priateľkou, bol by bezdomovcom. Poukázal na majetkové pomery
oprávnenej, vrátane odcudzenej čiastky v sume 77 800,- eur z jeho účtov, a iné príjmy, ako aj zatajeného

príjmu z predaja ornej pôdy a schopnosť oprávnenej sa samostatne sa živiť, ktorú už 30 rokov nevyužíva.
K odvolacím námietkam zdôraznil potrebu rozlíšenia majetku patriaceho do BSM a výlučného majetku
plynúceho z podnikania. To platí aj vo vzťahu k vlastníctvu motorového vozidla Nissan a bytu na F. ulici.

7. Oprávnená sa aj v odvolacej replike pridržiavala podaného odvolania a dôvodov v ňom uvádzaných.

Trvalanatom,žepripodnikateľoch-fyzickýchosobáchjeichpríjemsúčasťouBSM,prinehnuteľnostiach
nadobudnutých počas trvania manželstva platí fikcia podľa § 143 Občianskeho zákonníka o tom, že
patria do BSM, pričom povinný nepreukázal opak. Uviedla však, že predmetné konanie nie je konaním
o vyporiadanie BSM. Jej zdravotný stav jej vôbec neumožňuje pracovať, teda spochybňovanie záujmuoprávnenej pracovať povinným je bez významu. Na údajné príjmy z prevodu nehnuteľností nemožno
prihliadnuť, keďže súd hodnotí len obdobie do rozvodu. Trvala na tom, že žiadne svoje príjmy, či majetky
nezatajila, tieto riadne zdokladovala, na rozdiel od povinného, u ktorého súd prvej inštancie nezohľadnil

príjmy z podnikania a prenájmu, čím jej jej príjem násobne nižší ako príjem povinného.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
a oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez
ohľadu na rozsah a dôvody podaného odvolania (§ 65 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľky je nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto je
dôvodné ho potvrdiť.

9. Predmetom odvolacieho konania s prihliadnutím na odvolacie námietky oprávnenej je preskúmanie

správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým návrh oprávnenej na určenie
manželského výživného v sume 1 500,- eur od podania návrhu (od 04.12.2023) do rozvodu manželstva
(do 30.04.2024) zamietol pre nezistenie rozdielnej životnej úrovne medzi manželmi a pre rozpor
s dobrými mravmi a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k
záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej
inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje a iba na zdôraznenie

ich správnosti, a vzhľadom k odvolacím námietkam oprávnenej dodáva nasledovné:

11. Podľa § 71 ods. 1 ZoR manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov
túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch
manželovbolavzásaderovnaká.Prirozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadne

na starostlivosť o domácnosť.

12. Podľa § 75 ods. 1 ZoR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

13. Podľa § 75 ods. 2 ZoR výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to
neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

14. Podľa § 18 ZoR manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu,
byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať
zdravé rodinné prostredie.

15. Podľa § 19 ods. 1 a 2 ZoR o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
staraťsaobidvajamanželiapodľasvojichschopností,možnostíamajetkovýchpomerov.Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. O veciach týkajúcich sa rodiny rozhodujú
manželia spoločne. Ak sa nedohodnú o podstatných veciach, rozhodne na návrh jedného z nich súd.

16. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 ZoR vzniká uzavretím
manželstva a končí sa jeho zánikom. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda okrem uspokojenia
osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z
majetkového hľadiska. Tento inštitút (inštitút manželského výživného) predstavuje podstatu majetkových
vzťahov medzi manželmi a súčasne vyjadruje hospodársku stránku rovnakého právneho postavenia

manželov, je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity. Požiadavka rovnakej životnej
úrovne manželov v zmysle § 71 ods. 1 ZoR je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva
aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 ZoR). Oprávnenou osobou z vyživovacej
povinnosti, ktorá existuje medzi manželmi, je jeden z manželov. Manžel alebo manželka je legitimovanýna podanie návrhu na určenie výživného zo strany druhého manžela, ak je jeho životná úroveň nižšia
ako životná úroveň druhého manžela, resp. ak mu druhý manžel neprispieva na výživu tak, aby ich
životná úroveň bola v zásade rovnaká. Povinným je druhý manžel, pričom povinnosť vzniká momentom

uzatvorenia manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva niektorým zo spôsobov, ktorý upravuje
ZoRvosvojichustanoveniach.Jedinouvýnimkou,prektorújemožnénepriznaťoprávnenémumanželovi
právo na výživné je rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 ZoR a o takýto prípad išlo aj
v preskúmavanej veci.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa citovaného zákonného ustanovenia § 71 ZoR je vyživovacia
povinnosť medzi manželmi súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto
vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne
uvedené v ZoR. Jedná sa najmä o ustanovenie §18 ZoR, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú
rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť,
pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ustanovenie § 19 ZoR

ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja
manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny
je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

18. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz

morálky. Aj napriek tomu sa však do zákonnej úpravy sa však premietajú morálne princípy a sú
dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorými je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov
upravená. Z hľadiska § 75 ods. 2 ZoR nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k
neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na
to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy sú určitými

morálnymi mantinelmi v správaní ľudí, nemajú zväčša písomnú podobu, ale sú vytvárané vo vedomí
užšieho spoločenstva, ktoré správanie je možné akceptovať a ktoré správanie je neprijateľné pre
spoločnosť. Každé správanie sa má riadiť určitými vzormi – písomnými či nepísanými, ktoré sa
vytvárajú v priebehu integrácie ľudí do spoločnosti, sú akceptované a vytvárajú nepísané pravidlá,
pri ktorých porušení nenasleduje priama sankcia z hľadiska trestnoprávneho, či iného hľadiska, ale

vo všeobecnosti a v spoločenskej rovine sa takéto správanie nepovažuje za vhodné, akceptovateľné,
ktoré by vytváralo nejaký nárok voči ďalšej osobe postihnutej takýmto nemravným konaním (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/30/2018 zo dňa 30. 5. 2019).

19. Právo na výživné od manžela teda musí byť v súlade s dobrými mravmi. Podľa judikatúry k

citovanému ustanoveniu § 75 ods. 2 ZoR výživné nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú
dôvody na strane oprávneného (tu oprávnenej). Predpokladá sa teda také správanie oprávnenej voči
povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Posúdenie toho či ide o porušenie dobrých
mravov alebo nie, je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov
posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich

úkonov v čase a mieste.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zamietol návrh oprávnenej z dôvodu, že priznanie výživného by v danom
prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Bolo preukázané, že účastníci konania v čase podania návrhu

boli manželia, avšak v tom čase už nežili v spoločnej domácnosti, keď povinný spoločnú domácnosť
opustil a presťahoval sa k priateľke, zatiaľ čo oprávnená zostala v domácnosti. Konanie povinného, ktorý
sa dopustil nevery nemožno schvaľovať, akokoľvek medzi manželmi bol rozpor v tom, či mu oprávnená
umožnila naďalej užívať spoločný majetok, keď povinný na rozdiel od oprávnenej tvrdil, že bol vyhodený
zo spoločnej domácnosti a oprávnená mu v jej užívaní bránila. Aj keď sa povinný dopustil nevery,

a to napriek povinnosti manželov byť si verní, je to oprávnená, ktorá sa domáha určenia vyživovacej
povinnosti voči bývalému manželovi. Na tomto mieste však nemožno opomenúť ani povinnosť manželov
spoločne rozhodovať o podstatných veciach týkajúcich sa rodiny, a to o hospodárení s majetkom,
ktorú povinnosť oprávnená zľahčuje, keď tvrdí, že za prevod finančných prostriedkov z podnikateľského
a dôchodcovského účtu povinného v sume 77 800,- eur manžela dňa 15.11.2023 nenesie žiadnu

zodpovednosť, keď tieto prostriedky bez výhrady od dcéry prijala do vlastného užívania. Jej námietka,
že tieto sú súčasťou BSM umocňuje záver, že aj keby tomu tak bolo, tieto, bez súhlasu bývalého
manžela prijala do svojej osobnej dispozície, vrátane časti, ktorú navrhla zohľadniť k posúdeniu životnej
úrovne povinného a nakladá s nimi bez dohody s bývalým manželom. Svedectvu dcéry, že otec malsúhlasiť s prevodom finančných prostriedkov odvolací súd neuveril v kontexte časových súvislostí, keď
k prevodu došlo po odchode otca zo spoločnej domácnosti. Je právne bez významu, že predmetné
prostriedky oprávnená mieni použiť na rekonštrukciu spoločného domu. V danom prípade nemožno

hovoriť o spoločnom rozhodovaní, keď sa jeden z manželov rozhodne nakladať s majetkom patriacim
podľa oprávnenej do BSM ako s výlučne vlastným a vylúči druhého manžela z hospodárenia s takýmto
majetkom. Takýmto konaním došlo k porušeniu základnej povinnosti vyplývajúcej z predpisov rodinného
práva tak ako sú citované vyššie, čo vedie k záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, že oprávnená
konala v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ sa oprávnená ako tvrdí ocitla v situácii, kedy povinný

prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť mala vyčkať na rozhodnutie súdu o jeho vyživovacej povinnosti.
Namiesto toho sa rozhodla prijať finančné prostriedky prevedené dcérou z účtov manžela po jeho
odchode z domácnosti, a to bez spoločnej dohody s manželom, na základe čoho nemožno dospieť k
inému záveru, než že oprávnenou uplatňovaný nárok na manželské výživné je v rozpore s dobrými
mravmi, preto ho nemožno priznať. Nie je totiž prípustné, aby niektorý z manželov len ťažil z existencie
manželského zväzku, resp. domáhal sa práv z neho vyplývajúcich a na druhej strane vedome porušoval

povinnosti z neho vyplývajúce.

21. Podstatu odvolacích námietok oprávnenej tvorí jej nespokojnosť so zisteniami súdu prvej inštancie
vo vzťahu k príjmu povinného z podnikania, keď tvrdila, že tento sa pohybuje v rozsahu približne 3 000,-
eur mesačne. Na tomto mieste sa žiada dodať, že už pre vzhliadnutie rozporu konania oprávnenej

s dobrými mravmi jej nemožno priznať výživné, na ktoré by jej v opačnom prípade mohol vzniknúť
nárok. Odvolací súd má však za potrebu vyjadriť sa aj k tejto námietke, pretože z obsahu odvolania
vyplýva, že oprávnená zužuje výklad pojmu životná úroveň s príjmom povinného. K tomu, aby súd
mohol posúdiť životnú úroveň manželov je potrebné zistiť príjmy manželov, vlastníctvo majetku, jeho
užívanie, odôvodnené potreby manželov a skutočnosť, či v dôsledku neplnenia vyživovacej povinnosti

tieto odôvodnené potreby oprávnenej nie sú napĺňané v porovnaní s napĺňaním potrieb povinného.
Oprávnená síce všeobecne vytkla súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne venoval odôvodneným
potrebám manželov, ale nemožno s ňou súhlasiť, keď súd prvej inštancie tieto potreby u oprávnenej
vyčíslil v sume 1 342,42,- eur a u povinného v sume 800,- eur mesačne. V predmetnej veci ide
o určenie výživného na plnoletú osobu a napriek tomu, že súd vykonáva dokazovanie z úradnej

povinnosti, je viazaný návrhom oprávnenej, z čoho vyplýva, že patričnú pozornosť by mala venovať aj
námietkam, ktoré smeruje k údajným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Nie je
na mieste, aby odvolací súd špekuloval nad odôvodnenosťou jednotlivých, takto vyčíslených výdavkov
manželov, keď z obsahu odvolania nevyplýva, v čom k konkrétne mal súd prvej inštancie pochybiť.
Oprávnená namietala, že nedokáže pokryť svoje výdavky na osobné potreby a je v podstate odkázaná

na pomoc svojej dcéry, ktorá týmto supluje vyživovaciu povinnosť (bývalého) manžela. Uvedené však
nekorešponduje so zisteniami súdu prvej inštancie vo vzťahu k majetku, s ktorým oprávnená disponuje.
Vykonaným dokazovaním bolo totiž zistené a v odvolaní nenamietané, že u oprávnenej došlo od podania
návrhudozánikumanželstvaknárastufinančnýchprostriedkovnajejosobnomúčtezosumy15487,37,-
eur na sumu 15 952,39,- eur (pozri odsek 39 rozsudku), vlastní investičné zlato v hodnote 25 215,-

eur a na sporiacom účte bol k 31.12.2023 zostatok vo výške 77 810,03,- eur (odsek 37 rozsudku),
z čoho nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že finančnú pomoc od dcéry nepotrebovala a svoje
potreby v ňou uvádzanej mesačnej výške mohla uspokojiť z disponibilných zdrojov. Rozdielnosť životnej
úrovne v neprospech oprávnenej nemožno vzhliadnuť ani v bývaní, keď oprávnená naďalej výlučne
užíva spoločnú nehnuteľnosť – rodinný dom so záhradou v C.. Pokiaľ súd totiž hodnotí životnú úroveň je

smerodajné, v čom konkrétne je životná úroveň manžela nižšia ako životná úroveň manžela, od ktorého
žiada výživné. Žiadna takáto skutočnosť z obsahu odvolania nevyplynula.

22. Odvolací súd súhlasí s názorom oprávnenej, že predmetné konanie nie je konaním o vysporiadanie
BSM. Predmetom konania je posúdenie životnej úrovne manželov. Pokiaľ oprávnená požadovala,

aby súd uložil povinnosť povinnému (bývalému manželovi) v sume, ktorá zodpovedá polovici jeho
predpokladaného príjmu z podnikania, tento svoj nárok nijak nezdôvodnila. Nebolo totiž preukázané,
že svoje odôvodnené potreby v rozsahu 1 342,42,- eur mesačne nedokáže naplniť z disponibilných
zdrojov, keď v čase vyhlásenia rozsudku disponovala finančnými prostriedkami a ani v priebehu
odvolacieho konania nepreukázala opak. Odvolaciemu súd nie je zrejmé, ktoré jej konkrétne potreby

neboli uspokojované na úkor životnej úrovne jej manžela, ktorý jej nebráni v užívaní spoločného majetku,
vrátane finančných zdrojov.23. Nemožno súhlasiť s názorom oprávnenej, že súd prvej inštancie nezisťoval príjmy povinného
z podnikania (pozri odsek 29 rozsudku), keď tento len nepristúpil k overovaniu opodstatnenosti výdavkov
z podnikania, a to v záujme hospodárnosti konania (pozri článok 12 CMP), keď zistil, že priznanie

výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi a navyše, potreby oprávnenej boli kryté disponibilnými
zdrojmi na strane oprávnenej. Rovnako tak nie je pravda, že nezohľadnil zdroj príjmu z prenájmu bytu na
F. N. H. G., keď tento zahrnul do príjmu povinného (pozri odsek 38 rozsudku). Na základe uvedeného je
potrebné zdôrazniť, že posúdenie životnej úrovne nemožno zúžiť na porovnanie príjmov manželov, ale
na zhodnotenie ich celkovej životnej úrovne, pričom oprávnená ani v odvolacom konaní nepreukázala,

resp. ani netvrdila, v čom konkrétne je jej životná úroveň v porovnaní s povinným nižšia. Jej poukaz na
odkázanosť na finančnú pomoc od dcéry neobstojí, keď z dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo,
že disponovala s finančnými prostriedkami na ich pokrytie bez odkázanosti na tretie osoby. Akokoľvek,
odvolací súd zamietol jej návrh z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, pretože napriek morálnemu
pochybeniu jej manžela, sama, nárokujúca si na výživné, konala v rozpore s dobrými mravmi, tak ako
je špecifikované vyššie.

24. Námietka oprávnenej, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie o trovách
konania je rovnako nedôvodná, keďže tento v odseku 46 konštatoval, že nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania a ani z odvolania oprávnenej
k výroku II. rozsudku takéto dôvody nevyplývajú. Je nelogické požadovať špecifikáciu možných dôvodov,

ktoré súd nezistil, keďže tento je povinný posúdiť dôvody tvrdené účastníkom konania, resp. dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré sám zistil a pre ktoré rozhodol o potrebe aplikovať § 55 CMP.

25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane správneho výroku o trovách prvoinštančného

konania. Zároveň odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, a to v súlade s § 52 CMP
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu z rovnakých dôvodov ako súd prvej inštancie,
keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 55 CMP, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady
trov konania a takéto dôvody nevyplývajú ani z odvolania.

26. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).