Rozsudok – Pracovné právo ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. júl 2023

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: NM-11Cpr/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518200832
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Fraňová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2023:3518200832.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou Mgr. Andreou Fraňovou v sporovom konaní žalobcu A. B. C., r.č.

XXXXXX/XXXX, trvale bytom D. XXX, E. XXX XX, proti žalovanému Logman – Považan a.s., IČO:
36 300 748, so sídlom Panská 9, Bratislava – mestská časť Staré Mesto 811 01, zastúpeného Mgr.
Vladimírom Šlégerom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Letná 567/4, 927 01 Šaľa, o
zaplatenie 938,00 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom súdu prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou, ktorá bola postúpená z Okresného súdu Považská Bystrica tunajšiemu súdu dňa
12.02.2018 z dôvodu kauzálnej nepríslušnosti, žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac február 2015 a nahradiť trovy konania.

2.Uviedol,žeužalovanéhopracujeod01.10.2003nazákladePracovnejzmluvyzodňa26.09.2003.Dňa
01.01.2006mubolaRozhodnutímomzdeakoriaditeľoviprestratégiupriznanáindividuálnamanažérska

mzda vo výške 50.000,00 SKK. Následne mu bola Internou správou generálneho riaditeľa zo dňa
10.05.2006 navýšená na 2.323,00 Eur (70.000,00 SKK) s účinnosťou od 01.05.2006. Mesačnú mzdu
minimálnevovýške2.323,00€(70.000,00SKK)od05/2006aždo12/2008reálneidostával.Od01/2009
mu bola až doteraz reálne znížená (t.j. nedoplácaná) mesačná mzda, ktorá iba sporadicky presiahla
úroveň 2.323,00 Eur (70.000,00 SKK). Je toho názoru, že pokiaľ zníženie mzdy svojím podpisom
neodsúhlasil, patrí mu až do súčasnosti mesačná mzda vo výške 2.323,00 Eur (70.0000,00 SKK).
Žalovaného zamestnávateľa dňa 24.01.2018 požiadal o doplatenie mzdy. V žiadosti po mesiacoch

vyčíslil nedoplatky na mzde za posledné 3 roky, kedy jeho nárok ešte nie je premlčaný. Žalovaný
však nereagoval a v požadovanom najbližšom výplatnom termíne, t.j. 12.02.2018 mu mzdu nedoplatil.
Vzhľadom na príliš vysokú výšku súdneho poplatku, ktorú si nemôže dovoliť zaplatiť, sa rozhodol, že
žaloba sa bude týkať iba nedoplatenej mzdy za mesiac 02/2015, čo predstavuje sumu 938,00 Eur ako
rozdiel medzi nárokovanou mesačnou mzdou 2.323,00 Eur a reálne dosiahnutou mzdou 1.385,00 Eur.

3. Na preukázanie svojich tvrdení pripojil listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu zo dňa 26.09.2003,

Rozhodnutie o mzde zo dňa 01.01.2006, Internú správu zo dňa 10.05.2006, Žiadosť o doplatenie mzdy
zo dňa 24.01.2018, Potvrdenie o zamestnaní zo dňa 28.03.2018.4. Súd vo veci rozhodol 30. apríla 2018 platobným rozkazom, ktorý z dôvodu vecne podaného odporu
zrušil uznesením zo dňa 02. júla 2018.

5. V písomne podanom odpore žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca bol zamestnancom žalovaného
počnúc od 01.10.2003 ako referent pre kvalitu, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003.
Pracovná zmluva bola za žalovaného podpísaná zo strany vtedajšieho predsedu predstavenstva A. A.
F. a A. G. H. ako podpredsedu predstavenstva, nakoľko podľa vtedy platného výpisu z Obchodného

registra žalovaného (platné do 18.12.2017) „Konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia
predstavenstva, a to i každý samostatne. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení
všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých
jedenjevždypredsedapredstavenstvaalebopodpredsedapredstavenstva.Podpisovaniezaspoločnosť
sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie podpisujúcich pripája
podpisujúci svoj podpis. Dňa 01.01.2006 bola tzv. rozhodnutím o mzde navýšená mzda žalobcu

na 50.000,00 SKK, a zároveň bol zmenený druh práce na riaditeľa pre stratégiu. Rovnako ako
v prípade pracovnej zmluvy za žalovaného konali spoločne predseda a podpredseda predstavenstva
žalovaného. Dňa 10.05.2006 bola internou správou generálneho riaditeľa žalovaného rozhodnuté
o zvýšení mesačnej mzdy vybraných zamestnancov vrátane žalobcu, a to konkrétne na sumu 70.000,00
SKK. Na rozdiel od vyššie uvedených dokumentov, tento bol podpísaný výlučne len generálnym

riaditeľom žalovaného a nie osobami oprávnenými konať v mene žalovaného (predstavenstvo) v súlade
s § 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Žalovaný nemá žiadny interný alebo organizačný
dokument, z ktorého by vyplývalo oprávnenie generálneho riaditeľa rozhodovať o zmene zmluvy,
resp. o zvýšení mzdy. Takisto generálny riaditeľ nebol písomne poverený zo strany predstavenstva na
takéto rozhodnutie a rovnako takéto oprávnenie nemal ani vtedajší generálny riaditeľ zakomponované

v jeho pracovnej zmluve. Daná osoba nebola spôsobilá vykonať takýto úkon voči zamestnancom.
Na základe rozhodnutia vedenia spoločnosti o mzde riaditeľov bolo odsúhlasené, že počnúc od
01.12.2011 budú mať riaditelia vrátane žalobcu čistú mzdu vo výške 1.022,00 Eur mesačne. Toto
rozhodnutie bolo schválené a vlastnoručne podpísané o.i. nasledovnými osobami: G. H. – predseda
predstavenstva, A. A. F. – člen predstavenstva, G. I. – podpredseda predstavenstva, žalobca – riaditeľ

pre stratégiu. Žalovaný ako spoločnosť podnikajúca v oblasti automobilového priemyslu je povinná
každoročne podstupovať tzv. certifikáciu zo strany certifikačných autorít. Inými slovami, v rámci procesu
certifikácie sa zisťuje, či žalovaný spĺňa kvantitatívne a kvalitatívne podmienky na dodávku svojich
výrobkov dodávateľom, ako napr. OPEL, General Motors, Bentley a iní. Tieto činnosti v rámci náplne
práce zastrešoval práve žalobca. V jeho kompetencii bolo plnenie systému manažérstva kvality –

technická norma IATF 16949 a riadne a včasné plnenie povinností žalovaného voči certifikačnej
spoločnosti. Avšak výsledkom tohtoročného auditu zo strany certifikačnej spoločnosti dňa 02.02.2018
boli viaceré závažné nedostatky v činnosti žalovaného, za ktoré bol priamo zodpovedný žalobca.
Žalovaný nebol riadne pripravený na vyššie uvedený audit a samotný audit odhalil závažné nedostatky
v plnení pracovných povinností žalobcu. Žalovanému dokonca hrozilo odobratie niektorých certifikátov,

pričom bolo nevyhnutné na zvládnutie vzniknutej situácie angažovať externých spolupracovníkov, čím
žalovanému vznikli dodatočné náklady. Aj na základe vyššie uvedených skutočností sa dňa 21. 03.
2018 konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného, na ktorom sa o.i. vyhodnotili závery daného auditu
v žalovanom a členovia predstavenstva jednohlasne prijali uznesenie č. 3 v zmysle ktorého „(...) skončil
pracovný pomer so zamestnancom p. A. B. C. na pracovnej pozícii referent kvality bezodkladne, a to

okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodov závažného porušenia pracovnej disciplíny (...).“
Následne na to, v súlade s predmetným uznesením predstavenstva žalovaného, dňa 22.03.2018 bol
okamžite skončený pracovný pomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Mzdové podmienky patria podľa § 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce medzi povinné náležitosti
pracovnej zmluvy. Nakoľko žalovaný nemal a ani nemá uzatvorenú kolektívnu zmluvu, tie boli riadne

uvedené v pracovnej zmluve. V pracovnoprávnych vzťahoch platí, že na vznik a zmenu pracovného
vzťahu Zákonník práce síce vyžaduje písomnú formu, avšak jej nedodržanie neviaže sankciou jej
neplatnosti, ako napr. pri výpovedi alebo pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Vo všeobecnosti
sa jedná o odlišnú právnu úpravu v porovnaní s Občianskym zákonníkom. Zákonník práce právne úkony
považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám Zákonník práce výslovne ustanovuje dikciou „inak

je právny úkon neplatný.“ Žalovaný poukazuje na Zbierku súdnych rozhodnutí a stanovísk (R 68/1971
„Prípadný nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy nezakladá neplatnosť právneho úkonu.“ R
9/1971 „Aj keď pracovná zmluva musí mať náležitosti požadované ustanovením § 29 ods. 1 ZP –
teraz § 43 ods. 1 ZP, nemusí byť vo všetkých prípadoch uzatvorená písomnou formou, ale prejavyvôle účastníkov sa môžu uskutočniť aj iným spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli
účastníci prejaviť. Prejav vôle treba totiž podľa § 240 ods. 3 ZP – teraz § 15 vykladať tak, ako to so
zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám dobrých mravov.“ Ďalej poukázal na

ust.§54Zákonníkapráceozmenepracovnejzmluvy.Akovprípadepracovnejzmluvy,takajvprípadejej
dodatkovania, Zákonník práce síce zakotvuje písomnú formu, ale jej nedodržanie nespája so sankciou
neplatnosti. V zmysle právnej doktríny platí, že Zákonník práce nevylučuje, aby sa zamestnávateľ
a zamestnanec dohodli na zmene pracovných podmienok ústne alebo konkludentne. Podľa ustálenej
judikatúry (V 30/1972) platí, že Zmena pracovnej náplne pracovníka môže byť dojednaná prípadne

mlčky, napríklad podľa okolností tak, že pracovník pôvodne prijatý ako nekvalifikovaný robotník, neskôr
prevedený na inú prácu vyžadujúcu si určitú kvalifikáciu, tú prácu dlhší čas vykonával. V zmysle nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. IV. ÚS 460/2012-32 ...,,Zákonník práce nevylučuje
možnosť uzavretia pracovného pomeru i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí spĺňať
zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho ku vzniku, zmene
alebo zániku práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“ Nesankcionovanie nedodržania

písomnej formy, či už pracovnej zmluvy alebo jej zmeny je práve z dôvodu, že Zákonník práce počíta
aj so situáciami, že v aplikačnej praxi k nim dôjde aj ústnou formou, prípadne konkludentne. Žalobcovi
bola hrubá mzda vo výške 1.500,00 Eur každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to
počnúc od 01. 04. 2016 do skončenia pracovného pomeru, teda kompletne 24 mesiacov (pracovná
zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne); hrubá mzda vo výške 1.385 Eur bola žalobcovi

každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.01.2013 do 31.03.2016, teda
kompletne 15 mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne), hrubá mzda
vo výške 1.327,76 Eur bola žalobcovi každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc
od 01.01.2009 do 31.12.2012, teda kompletne 48 mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená na základe
porady vedenia spoločnosti); hrubá mzda vo výške 90.000,00 SKK bola žalobcovi každomesačne

poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.07.2006 do 31.12.2008, teda kompletne 30
mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne); hrubá mzda vo výške
70.000,00 SKK (2.323,00 Eur) bola žalobcovi každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to
počnúc od 01.05.2006 do 30.06.2006, teda kompletne 2 mesiace (pracovná zmluva bola zmenená
na základe Internej správy GR); hrubá mzda vo výške 50.000,00 SKK bola žalobcovi každomesačne

poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.01.2006 do 30.04.2006, teda kompletne 4
mesiace (pracovná zmluva bola zmenená na základe Rozhodnutia o mzde). Zamestnávateľ nemôže
svojvoľnezmeniťpracovné/mzdovépodmienkyzamestnanca,alevždylennazákladevzájomnejdohody
účastníkov tohto vzťahu. Zamestnávateľ môže dohodnutý obsah pracovnej zmluvy zmeniť len vtedy,
ak sa dohodne na jeho zmene so zamestnancom. Zákonník práce nepripúšťa jednostranný úkon, či

už zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa. Súhlas žalobcu sa v danom prípade prejavil najmä
tým, že žalovaný po dobu 24 mesiacov vo výške 1.500,00 Eur, 15 mesiacov vo výške 1.385,00 Eur,
48 mesiacov vo výške 1.327,76 Eur, 30 mesiacov vo výške 90.000,00 SKK riadne poukazoval danú
mzdu na účet žalobcu a rovnako si plnil svoje zamestnávateľské povinnosti v daňovej, dôchodkovej,
nemocenskej a sociálnej oblasti. Súhlas žalobcu ako zamestnanca sa prejavil tým, že za pravidelnú

mzdu na základe pokynov žalovaného a v prospech žalovaného vykonával osobne závislú prácu,
ktorá mala všetky definičné znaky v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to po dobu 12 rokov.
V danom prípade zo strany zamestnanca a zamestnávateľa išlo o prejav vôle urobený nielen ústne,
ale aj konkludentnými činmi a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k zmene pracovného

pomeru. Neexistuje v danom prípade absencia úmyslu (vážnej vôle) žalobcu nezmeniť pracovnoprávny
vzťah so žalovaným. Žalovaný má za to, že k posúdeniu otázky, či došlo k zmene pracovnej zmluvy,
nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy žalobcu, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali
také skutočnosti, s ktorými právna norma spája zmenu pracovnej zmluvy (rozsudok NS ČR sp.zn.
21Cdo/2287/2002 zo 07. mája 2003). Vzhľadom k tomu, že žalovaný so žalobcom dohodol zmenu

mzdových podmienok, bola zmena pracovnej zmluvy uzatvorená v okamihu, keď sa účastníci dohodli
na obsahu tejto zmeny, a to najneskôr k poslednému dňu príslušného obdobia, kedy došlo k zmene
mzdy, nakoľko počnúc od tohto dátumu bola žalobcovi vyplácaná nová mesačná mzda. Aj keď právny
vzťah medzi účastníkmi nebol podložený písomnou zmenou pracovnej zmluvy, nemožno za týchto
okolností nedodržanie písomnej formy zmeny pracovnej zmluvy sankcionovať je neplatnosťou. Žalobca

každomesačne po dobu 117 mesiacov, teda skoro 10 rokov v pravidelných mesačných intervaloch
dostával od žalovaného mzdu v súlade s platnou pracovnou zmluvou v znení jej neskorších zmien.
Pokiaľ žalobca nesúhlasil so zmenou pracovnej zmluvy/výšky mzdy, mal možnosť so zmenou mzdových
podmienok nesúhlasiť a v danom prípade by žalovaný bol povinný mu vyplácať mzdu podľa podmienokpôvodne dojednaných. To však nie je daný prípad. Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne
konštatovať, že účastníci mali úmysel zmeniť uzatvorený pracovnoprávny vzťah v časti výšky mzdy.
Žalobca disponoval s informáciou a bol uzrozumený s úpravou mzdy, ako to v rozpore s objektívnou

skutočnosťou žalobca uvádza. Z toho dôvodu tvrdenia žalobcu sú zavádzajúce, účelové a špekulatívne.
Žalovaný tak postupoval v súlade so zásadou uvedenou v čl. 2 Zákonníka práce a rovnako podľa
§ 54 Zákonníka práce o zmene výšky mzdy. Tvrdenia žalobcu, že zníženie mzdy svojím podpisom
neodsúhlasil, je právne neudržateľné a nesprávne. Žalobca si spomenul na tak dôležitú skutočnosť, a to,
žemuužskoro10rokovniejevyplácanájehoúdajneskutočnámzdaažpotom,čodošlokakcionárskym

zmenám v rámci žalovaného. Žalobca vyrátal svoju údajnú mzdu na doplatenie z rozdielu medzi prijatým
čistým príjmom a údajnou hrubou mzdou 70.000,00 SKK, čo je však právne neudržateľné. V zmysle
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk (R 28/1983) platí, že v takomto prípade treba tak urobiť po
odpočítaní dane zo mzdy a nie hrubej mzdy. Pokiaľ mal žalobca presvedčenie, že nedostáva údajne
dohodnutú výšku mzdy, toto zakladá právo zamestnanca v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom. Žalovaný nemá vedomosť, že by žalobca

akúkoľvekvýčitku,resp.oznámeniepočas10rokovvtomtosmerevočižalovanémuuskutočnil.Záverom
žalovaný uviedol, že spoločnosť žalovaného fungovala a funguje ako rodinná spoločnosť, kde sú takmer
všetci akcionári a štatutári sústredení v jednej budove a komunikujú neformálne. Nielen pracovnoprávne
otázky, ale aj napr. zvolávanie zasadnutí predstavenstva žalovaného bolo vždy neformálne. Žalobca
sa zjavne nevie stále vyrovnať so zmenou vlastníckej a organizačnej štruktúry v žalovanom (počnúc

od 12/2017), v rámci ktorej sa žalobcova blízka osoba ako akcionár a jej spriaznený okruh akcionárov
dostali do akcionárskej menšiny a takýmito šikanóznymi a špekulatívnymi metódami sa žalobca snaží
narúšať riadny podnikateľský chod žalovaného. Žalobca podal na tunajší súd aj žalobu na neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a rovnako inicioval podnet voči žalovanému na Úrade na
ochranu osobných údajov, ktorý bol medzičasom odložený.

6.Napreukázaniesvojichtvrdenípripojillistinnédôkazy,atoMzdovélistyžalobcuzaobdobieodjanuára
2006 – marec 2018, Poradu vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011.

7. Žalobca sa k podanému odporu žalovaného písomne vyjadril. Uviedol, že u žalovaného pracoval

ako riaditeľ pre stratégiu a zabezpečoval i ďalšie funkcie v súvislosti s manažérskymi systémami
riadenia kvality a environmentu, a taktiež bol dlhoročný predseda dozornej rady. Žalovaný bola „rodinná“
spoločnosť 5 – tich akcionárov, kde manažment tvorilo 5 riaditeľov, ktorí súčasne boli i členmi orgánov
spoločnosti, t. j. predstavenstva, resp. dozornej rady. Tento stav zabezpečoval každému riaditeľovi
neustály vplyv a kontrolu nad spoločnosťou a v konečnom dôsledku spôsoboval, že mzdy riaditeľov

boli v zásade rovnaké a riaditelia si ich určovali sami, pričom samozrejme platil princíp spojených
nádob. Čím vyššie mzdy, tým nižší hospodársky výsledok a následne majetok spoločnosti. Mzdy
sú významne zaťažené daňou a odvodmi, zatiaľ čo zisk minimálne, prípadne nijak, ak sa investuje.
„Rodinná“ spoločnosť vydržala až do 18.12.2017, kedy prebehlo nezákonné a pred časťou akcionárov
apredsedomdozornejradyapredstavenstvautajenémimoriadnevalnézhromaždenie(ďalejlen„MVZ“).

Výsledkom uvedeného MVZ boli i uznesenia, ktoré žalobcu a predsedu predstavenstva zbavili funkcií
a navýšili základné imanie spoločnosti tak, že ich podiely v spoločnosti zostali prakticky bezcenné.
Všetci traja MVZ-ním poškodení akcionári (t.j. bývalý predseda predstavenstva a ešte dvaja akcionári so
symbolickou hodnotou akcií), ktorí boli súčasne i zamestnancami, dostali zákaz vstupu do spoločnosti
a následne v januári 2018 i výpovede z nadbytočnosti. Žalobca mal skončiť rovnako, ale pretože

dôrazne žalovaného žiadal, aby prehodnotil svoje rozhodnutie z dôvodu, že za mesiac mal prebehnúť
veľmi zásadný IATF audit, žalovaný si to nakoniec rozmyslel. Ak by neprešli auditom, znamenalo by to
praktickú likvidáciu spoločnosti, o čo nemali záujem. Žalovaný žalobcu preto v spoločnosti trpel, aj keď
podal na žalovaného trestné oznámenie a tiež žalobu na doplatenie mzdy a aktívne vystupoval v žalobe
akcionárovnaneplatnosťuzneseníMVZz18.12.2017.Tosaskončilo,keďprešliIATFauditomazostával

už iba formálny následný audit na odstránenie nedostatkov. Namiesto výpovede z nadbytočnosti, ktorú
očakával, mu žalovaný dňa 23.03.2018 odovzdal okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je
škandalózne a na tunajšom súde ho napadol žalobou až zo štyroch samostatných dôvodov neplatnosti.
Namieta tvrdenia žalovaného, že dokumentom – rozhodnutím o mzde bol zároveň zmenený druh práce
žalobcu na funkciu riaditeľa pre stratégiu. Túto funkciu vykonával už od februára 2004, kedy ju prevzal

od doterajšieho riaditeľa pre stratégiu A. G. H.. Zo všetkých dokumentov systému riadenia, ako aj
konania žalobcu do i von zo spoločnosti je nespochybniteľná táto skutočnosť, i keď o menovaní nemá
žiadny oficiálny doklad. Tak to u žalovaného ako rodinnej spoločnosti v oblasti pracovného zaradenia
riaditeľov chodilo a nikto vrátane žalobcu to neriešil. Uvedené významne ukazuje, akým selektívnymspôsobom žalovaný narába s „ústnym a následne konkludentným“ spôsobom zmeny pracovnej zmluvy.
V Okamžitom skončení pracovného pomeru bol žalovaným označený za „referenta pre kvalitu“, a taktiež
tak žalobcu označilo predstavenstvo žalovaného, ktoré sa uznieslo na jeho výpovedi dňa 21.03.2018.

Vo všetkých vyjadrenia ohľadne skončenia pracovného pomeru ho žalovaný ani raz neoznačil za
riaditeľa. Dokonca v dokumente Potvrdenie o zamestnaní, ktoré mu zaslal po vyhadzove, mu zarátal
14 rokov a 178 dní na pozícii referent pre kvalitu. Ako už uviedol, riaditelia si svoje mzdy a mzdy
tzv. asistentov (každý riaditeľ mohol mať jedného asistenta zo svojej rodiny) určovali sami na základe
spoločného konsenzu. Každý si presadzoval svoju predstavu o spoločnej výške mzdy pre všetkých

riaditeľov a asistentov. Žalobca ako mladší riaditeľ presadzoval skôr nižšie mzdy, aby ušetrili na daniach
aodvodochamohlitakdosvojejspoločnostiinvestovaťvlastnéprostriedkyzoziskuanečerpaťzbytočné
úvery. Ďalší riaditelia presadzovali hľadisko náročnosti, spoločenskej zodpovednosti a prestíže funkcie
riaditeľa a presadzovali, aby mzdy boli adekvátne. Ďalší riaditelia v preddôchodkovom veku chceli mzdy
„šponovať“, aby si zabezpečili vyšší vymeriavací základ pre dôchodok. Všetko toto úsilie o hľadaní
konsenzu vyvrcholilo v máji 2006, kedy sa vo vedení rozhodli tak, ako je to uvedené v Internej správe

generálneho riaditeľa z 10.05.2006. Je toho názoru, že generálny riaditeľ bol v zmysle § 9 Zákonníka
práce oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch z titulu toho, že
bol členom štatutárneho orgánu, čo Zákonník práce pripúšťa ako alternatívu robenia právnych úkonov
štatutárnym orgánom. Zákonník práce musí mať v pracovnoprávnej oblasti vyššiu váhu ako stanovy
spoločnosti. Generálny riaditeľ bol na zasadnutí vedenia požiadaný, aby z titulu toho, že bol i predsedom

predstavenstva zoficiálnil dohodu riaditeľov o navýšení platov. Interná správa GR je iba dokument,
ktorým GR spoločnosti oznamuje svojej podriadenej mzdovej učtárke, že príslušným zamestnancom
bola zvýšená mzda. Tento dokument žalobcovho priamo nadriadeného mu bol známy, súhlasil s tým,
na čom sa vo vedení dohodli a začalo sa podľa neho i konať. Z pohľadu zamestnanca tak bola zmena
pracovnej zmluvy riadne vykonaná dohodou. To, že žalovaný nedoložil písomnú formu zmeny pracovnej

zmluvy neznamená, že takúto písomnú formu žalovaný v máji 2006 nevytvoril. Existencia Internej
správy GR a dohoda riaditeľov, ktorá jej predchádzala, naopak nasvedčuje tomu, že riadne podpísaná
písomná forma dohody bola vytvorená. Po nezákonnom utajenom MVZ z 18.12.2017 v orgánoch
spoločnosti zasadlo nové Predstavenstvo i Dozorná rada. Bolo by naivné si myslieť, že z archívu
spoločnosti, resp. násilím otvoreného trezoru bývalého predsedu predstavenstva by žalovaný predložil

doklad potvrdzujúci riadnu písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy riaditeľov. Žalovaný v podstate
vyhlasuje, že on sám (v podobe údajne nespôsobilého právneho aktu GR) je zodpovedný za to, že
písomná forma zmeny pracovnej zmluvy nebola vytvorená preukázateľne – aj keď mala byť podľa
§ 54 ZP vytvorená a žalobcu v podstate núti, aby on sám dokazoval existenciu takejto písomnej
zmeny. To je absurdné a odporujúce právnej zásade, že nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo

svojej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam alegare potest). Poukazuje na chronológiu navýšenia
mzdy riaditeľov na 90.000,00 SKK: k júlu 2006 bola navýšená mzda riaditeľov opätovne. Stalo sa
tak znova na porade vedenia a teraz sa konsenzus hľadal veľmi ťažko. Žalobca bol zásadne proti
– nechcel, aby polovicu mzdových nákladov dávali na dane a odvody. Dovtedajšiu riadne dohodnutú
a schválenú mzdu 70.000,00 SKK žalobca pokladal za primeranú a nechcel ju po dvoch mesiacoch

meniť. Ničmenej tlak na zvýšenie miezd bol veľký a nakoniec sa záujem niektorých riaditeľov presadil.
Pri tejto úprave miezd riaditeľom (tak, ako pre všetky ostatné úpravy, ktoré od tohto okamihu boli
vykonané) platí, že neboli ani náhodou žiadnym spôsobom dohodované v zmysle § 54 ZP. Tieto zmeny
miezd neprebiehali ako dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale vznikali rozhodnutím
vedenia spoločnosti. Je zrejmé, že vedenie spoločnosti nepredstavuje zamestnávateľa a už vôbec

nemôže rozhodovať o zmenách pracovných zmlúv. Rozhodovať by nemohol ani štatutár, pretože zmena
pracovnej zmluvy vyžaduje dohodu strán. Riaditelia na porade vedenia nevystupovali ako jednotliví
zamestnanci, ktorí si dohodujú s (neprítomným) štatutárom svoje individuálne mzdy. Rozhodovali ako
kolektívny orgán konsenzom o svojich vlastných platoch a platoch tzv. asistentov. Výška mzdy, ktorú si
riaditelia určili spätne ovplyvňovala dosiahnutý zisk spoločnosti a tým aj hodnotu akcií spoločnosti, ktoré

riaditelia, resp. ich rodinní príslušníci vlastnili. Pretože riaditelia spoločnosť, prostredníctvom členstva
v predstavenstve, resp. dozornej rade i ovládali, nebola výška ich mzdy veľmi podstatná, ako je to
u bežného zamestnanca, ktorý spoločnosť nevlastní ani neovláda. Po rozhodnutí riaditeľov bola o výške
ich mzdy upovedomená mzdová účtovníčka, ktorá v mzdovom systéme mzdy upravila. Samozrejme,
že nič nebolo oficiálne, pretože oficiálne sa nedá urobiť, aby vedenie rozhodovalo o platoch. Dokument

„Poradyvedeniaspoločnostidňa30.11.2011“nepredstavovalužalobcužiadnuzmenupracovnejzmluvy,
ako to tvrdí žalovaný. Mzda zostala žalobcovi zachovaná pred i po účinnosti rozhodnutia vedenia a.s.
Na tento dokument si nespomína, pretože zápis z porady sa robil tak raz za niekoľko rokov, a i to sa
bežnenepodpisovalvšetkýmizúčastnenými.Tentozápiszporadyvedeniapovažujezaautentický.Tentodôkaz jasne podporuje žalobcove tvrdenia o rozhodovaní vedenia a.s. o mzdách, ktoré uviedol vyššie pri
navyšovaní miezd riaditeľov na 90.000,00 SKK. V dokumente sa uvádzajú „čisté“ mzdy a rôzne ďalšie
podmienky pre vyplácanie, ktoré nemožno označiť ako zmluvné podmienky, resp. ich zmeny v zmysle

Zákonníka práce. Podpísaní riaditelia tu vystupujú ako majitelia (resp. ich reprezentanti), ktorí rozhodli,
aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na platy a aký diel si ponechajú v zisku
spoločnosti na investície. Žalovaný sa snaží v odpore niektorých riaditeľov označovať ich funkciami
v predstavenstve, čo je priehľadné zavádzanie, pretože riaditeľa na porade vedenia nerozhoduje ako
člen predstavenstva. Člen predstavenstva ani nemôže tento dokument podpísať, pretože je zákonom

viazaný konať s odbornou starostlivosťou – čo by sa vylučovalo. Nárok žalobcu na doplatenie mzdy
vo výške 938,00 €, predstavuje rozdiel v hrubých príjmoch, žalobu podal 24.01.2018, teda v čase,
keď u žalovaného ešte pracoval a žiadal ju vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne, t.j. vo februári
za január 2018. Tento príjem v hrubom by bol automaticky vo výplate zdanený. Žalovaný svoj rozpor
stavia na !ústnom a následne konkludentnom“ spôsobe zmeny pracovnej zmluvy. Žalobca tento spôsob
tiež nepokladá za absolútne vylúčený, ibaže nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chceli účastníci

prejaviť. Na Porade vedenia spoločnosti z 30.11.2011 sa mzda žalobcu nezmenila. Všetky zmeny mzdy
boli vykonané rozhodnutím vedenia, ktorým riaditelia z pozície majiteľov spoločnosti rozhodli o tom,
aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na platy a aký diel si ponechajú v zisku
spoločnosti na investície. V žiadnom prípade tu nemôže ísť o dohodu zamestnanec – zamestnávateľ
v zmysle § 54 Zákonníka práce. Žalovaný sa uchyľuje ku klamstvu, keď tvrdí, že zmena z hrubej mzdy

1.327,76 € na 1.385,00 € k januáru 2013 bola dohodnutá „ústne a následne konkludentne.“ Zmenu totiž
žalobca vykonal sám. Vo vedení si určovali mzdy spravidla v „čistom“, aby to bolo spravodlivé. Jednotliví
riaditelia totiž mali rôzne pracovné zmluvy a tým aj rôzne odvody. Žalobca si neuvedomil, že daňový
bonus na deti, ktorý si uplatňoval, dopĺňa jeho čistý príjem a v podstate tak jeho daňový bonus ostáva
v spoločnosti. Keď to zistil, išiel na mzdové, daňový bonus si zrušil a nechal si nastaviť čistý príjem tak,

aby korešpondoval s riaditeľmi, ktorí si daňový bonus na deti neuplatňovali. Tým sa zvýšila jeho hrubá
mzda a de facto došlo k zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce. Spôsob, akým si
sám ako riaditeľ zvýšil k januáru 2013 svoju mzdu, bez potreby, aby to s niekým diskutoval, podčiarkuje
skutočnosť, ktorú tvrdí: Všetky zmeny miezd riaditeľov počnúc od júla 2006 boli rozhodované samotnými
riaditeľmi, predstavovali výsledok ich politík a boli podmienené skutočnosťou, že riaditelia reálne vlastnili

a spravovali spoločnosť. Po udalostiach s nezákonným a utajeným MVZ v decembri 2017 stratil žalobca
akýkoľvek vplyv na dianie v spoločnosti a taktiež i reálny majetok, ktorý si v priebehu rokov vytváral
i svojou zámerne podhodnotenou mzdou riaditeľa. Preto okamžite v januári 2018 požiadal o doplatenie
mzdy na sumu 70.000,00 SKK (2.323,57 €), na ktorej sa vo vedení dohodli ako na adekvátnej mzde
riaditeľa a ktorá bola i riadne dohodnutá medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zmena pracovnej

zmluvy, ktorou mu bola prikázaná mzda 70.000,00 SKK bola plne v súlade s § 54 Zákonníka práce,
pretože nemôže byť pochýb, že vznikla dohodou v pozícii zamestnanec – zamestnávateľ a došlo
k jej objektívnemu plneniu. Absenciu písomnej formy dohody spochybnil, ale ak by aj písomná forma
dohody neexistovala, nie je táto skutočnosť sankcionovaná jej neplatnosťou. Všetky ďalšie zmeny mzdy,
počnúc od jej navýšenia na 90.000,00 SKK už neboli v súlade s § 54 Zákonníka práce, pretože vznikli

rozhodnutím vedenia spoločnosti a boli motivované inak, ako individuálnou snahou zamestnanca na
maximalizácii svojej mzdy. S poukazom na uvedené žiada, aby mu žalovaný vyplatil doplatok mzdy za
mesiac február 2015 vo výške 938,00 €, znížený o daň zo mzdy a súdne trovy konania.

8. Žalobca tiež namietal, že odpor žalovaného bol podaný neoprávnenou osobou, prostredníctvom

právneho zástupcu, advokátskej kancelárie spoločnosti ius aegis s.r.o., ktorú na zastupovanie
v predmetnej veci splnomocnil žalovaný (čl. 10 spisu). Toto splnomocnenie advokátskej kancelárii
udelil žalovaný, ktorý konal prostredníctvom podpredsedu predstavenstva, J. F.. Okresný súd Považská
Bystrica rozsudkom č.k. 8Cb/3/2018-282 zo dňa 19. decembra 2018 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Trenčín č.k. 8Cob/15/2019-396 zo dňa 27.05.2020 rozhodol o zrušení uznesenia č. 3

mimoriadnehovalnéhozhromaždeniazodňa18.12.2017,ktorýmboliodvolanízosvojichfunkciípôvodní
členovia predstavenstva. V čase podania odporu by boli oprávnení konať v mene žalovaného členovia
predstavenstva, a to A. G. H., E. F. a B. K., ktorí boli už uvedeným zrušeným uznesením neplatne
odvolaní. Predmetné konanie považuje žalobca za zmätočné, nakoľko vec bola právoplatne skončená
márnym uplynutím lehoty na podanie odporu a platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného

rozsudku.

9. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.07.2020 pod
sp.zn. 36Cb/105/2020, ktorým súd o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol tak, žetento návrh odmietol, nakoľko návrh bol podaný neoprávnenou osobou. Súd vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že ,,Súčasťou návrhu síce bolo plnomocenstvo pre právneho zástupcu, avšak súd na
uvedené neprihliadal, nakoľko predmetné plnomocenstvo v mene spoločnosti (žalobcu) autorizovala

osoba v mene žalobcu, ktorá nebola oprávnená konať v rozhodnom čase s poukazom na právoplatný
rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici č.k. 8Cb/3/2018 – 282 zo dňa 19.12.2018 v spojení
s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/15/2019 – 396 zo dňa 27.05.2020.

10. Rovnako tak namietol platnosť udeleného plnomocenstva novému právnemu zástupcovi (čl. 106

a čl. 168 spisu). Opäť poukázal na rozhodnutie súdu, ktorým bolo zrušené neplatné uznesenie č.
4 mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 18.12.2017. Keďže jeho účinky pôsobia
ex tunc, z výpisu z obchodného registra vyplýva, že za spoločnosť museli i naďalej konať dvaja
členovia predstavenstva, z ktorých bol jeden vždy predseda, alebo podpredseda predstavenstva. Zápis
v obchodnom registri, ktorý mal platiť odo dňa 22.12.2017 (t.j. dňom zápisu uznesení mimoriadneho
valného zhromaždenia zo dňa 17.12.2017, ktoré boli vyhlásené za neplatné).Plnomocenstvo tak bolo

advokátovi Mgr. Vladimírovi Šlégerovi na vykonávanie právnych úkonov udelené žalovaným, ale iba
jedným členom predstavenstva, a to A. G. L. dňa 11.12.2019.

11. Dňa 20.11.2020 sa konalo ďalšie mimoriadne valné zhromaždenie, prijaté uznesenie mimoriadneho
valného zhromaždenia považuje žalobca za nezákonné a toto uznesenie podvedení akcionári opäť

súdne napadli.

12. K písomnému vyjadreniu pripojil potvrdenie o zamestnaní zo dňa 28.03.2018.

13. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril. Zotrval na tom, že v zmysle § 9 Zákonníka

práce patrí oprávnenie zaväzovať zamestnávateľa iba štatutárnemu orgánu, príp. iným osobám na
to povereným. Okrem štatutárneho orgánu žalovaného nikdy nebol nikto iný oprávnený robiť úkony
v pracovnoprávnej oblasti. Interná správa generálneho riaditeľa pochádza od generálneho riaditeľa,
osoby odlišnej od štatutárneho orgánu, pričom nič na tom nemení ani fakt, že v tom čase predseda
predstavenstva a generálny riaditeľ bola tá istá osoba. Písomná dohoda, na ktorú poukazuje žalobca,

neexistuje. Pokiaľ by existovala v písomnej forme, je zjavné, že by ňou nedisponoval len žalovaný
ako zamestnávateľ, ale aj žalobca ako zamestnanec. Žalovaný v odpore neuvádza tzv. zvýšenie
mzdy na 90.000,00 SKK, nakoľko nedisponuje žiadnym písomným dokladom, ale len mzdovými listami
(výplatnými listami), ktoré dosvedčujú, že počnúc od júla 2006 došlo k navýšeniu platu žalobcu. Bolo
to opätovne na základe rozhodnutia (porady) vedenia spoločnosti – žalovaného. Uvedené potvrdil sám

žalobca. Je naivné si myslieť, že pokiaľ žalobca na porade vedenia spoločnosti, ak bol prerokovaný
návrh na zvýšenie mzdy riaditeľa a žalobca s tým súhlasil, že neboli ani náhodou žiadnym spôsobom
dohodované v zmysle § 54 Zákonníka práce. Žalobca na jednej strane súhlasí s postupom, že
interná správa generálneho riaditeľa a dohoda riaditeľov, ktorá jej predchádzala (tzn. že najskôr bola
dohoda riaditeľov a následne interná správa generálneho riaditeľa), na základe ktorého bolo žalobcovi

vyplácaných 70.000,00 SKK a voči čomu nevzniesol jedinú námietku, na druhej strane nesúhlasí
s postupom, keď na porade vedenia bola odsúhlasená mzda na 90.000,00 SKK a následne 1.022,00
Eur (teda postup rovnaký, ako v prípade prvého bodu) a voči ktorej nevzniesol za 12 rokov jedinú
námietku, avšak žalobca spôsobilosť daných úprav miezd spochybňuje napriek tomu, že majú rovnaký
skutkový základ. Žalobca rovnako uvádza, že zvýšenie mzdy na 90.000,00 SKK následne na porade

vedenia spoločnosti zo dňa 01.11.2011 a úprava čistej mzdy na 1.022,00 Eur, bolo rozhodnutím vedenia
spoločnosti. Žalobca zabudol poznamenať, že súčasťou tohto vedenia bol aj on sám, pričom na listine
„porada vedenia spoločnosti“ sa nachádza vlastnoručný podpis žalobcu na znak súhlasu; žalobca riadne
prijímal mzdu a bez výhrad, na základe nej vykonával závislú prácu. Tieto skutočnosti jednoznačne
potvrdzujú, že napriek faktu, že pri tejto úprave pracovnej zmluvy síce nebola dodržaná písomná forma,

ale zmena pracovnej zmluvy bola vykonaná ústne alebo konkludentne. Pokiaľ bol žalobca presvedčený
o svojej mzde 70.000,00 SKK, nič mu nebránilo každomesačne poukazovať späť spoločnosti rozdiel
medzi svojou údajnou mzdou 70.000,00 SKK a 90.000,00 SKK (ktorú poberal viac ako 2,5 roka), nakoľko
v danom prípade by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie, o čom si musel byť žalobca vedomý, pričom
nikdy sa tak nestalo a žalobca naďalej požíval výhody zvýšenej mzdy. Najúsmevnejšie sú tvrdenia

žalobcu o tom, že k jednostrannej zmene mzdy z hrubej mzdy 1.327,76 Eur na sumu 1.385,00 Eur
k marcu 2013 došlo priamo samotným žalobcom. V tomto prípade išlo o návrh žalobcu ako zamestnanca
na zmenu pracovnej zmluvy v časti mzdy, pričom žalovaný ako zamestnávateľ s touto zmenou súhlasil
a počnúc od januára 2013 mu túto mzdu vyplácal, teda k zmene pracovnej zmluvy došlo nielen „defacto“ ale aj „de iure“ a to konkludentným spôsobom. Aj uvedený príklad preukazuje žalobcove pomýlené
a účelové vyjadrenia.

14. Súd na prejednanie sporu nariadil predbežné prejednanie sporu a pojednávanie, na ktorom
vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkyne E. F.. Ďalej súd oboznámil listinné
dôkazy, a to písomné vyjadrenia sporových strán, Pracovnú zmluvu, výpis z obchodného registra,
stanovy žalovaného, mzdové listy, internú správu generálneho riaditeľa, rozsudok tunajšieho súdu č.k.
7Cpr/9/2018 – 808 zo dňa 23. novembra 2022, a ďalšie listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou obsahu spisu

a na základe takto vykonaného dokazovania zistil tento skutkový a právny stav:

15. Uznesením tunajšieho súdu NM-11Cpr/7/2018 zo dňa 06.06.2023 súd na pojednávaní za prítomnosti
sporových strán pripustil zmenu žalobného petitu tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 938,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 01.04.2015 do zaplatenia. Vo
zvyšnej časti návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby zamietol.

16. Žalobca pri výsluchu uviedol, že so žalovaným mal uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 26.09.2003
na pozíciu referenta pre kvalitu. Funkciu riaditeľa pre stratégiu zastával od februára 2004 podľa toho,
ako sa dostával k materiálom, možno aj skôr v decembri r. 2003. Dohoda o výkone funkcie riaditeľa
uzatvorená písomne nebola. Mzda vo výške 70.000,00 SKK, ktorá bola dohodnutá s účinnosťou od

01.05.2006 dňa 10.05.2006, medzi generálnym riaditeľom A. F., ktorý bol v tom čase predsedom
predstavenstva, teda štatutárom, bola legálna. Pokiaľ ide o právne úkony, týkajúce sa zamestnaneckých
záležitostí, tieto môže v zmysle § 54 Zákonníka práce riešiť buď predstavenstvo, pokiaľ ide o štatuára
alebo člena predstavenstva alebo člena štatutára.Písomná zmluva o zmene mzdy absentuje, ale kvôli
tomu nie je neplatná. Dohoda o mzdových podmienkach tak prebehla tak, že na základe konsenzu,

dohody riaditeľov, to oficiálne podpísal generálny riaditeľ ako člen predstavesntva - zamestnávateľ.
Generálny riaditeľ bol predseda predstavenstva a v porade vedenia je ako riaditeľ. Všetky ďalšie zmeny
boli neformálne, bolo to rozhodnutie riaditeľov, títo sa dohodli o výške mzdy, ale tam nebol zabezpečený
zamestnávateľ. So zmenou mzdy zo sumy 70.000,00 SKK na 90.000,00 SKK žalobca nesúhlasil, bol
do toho dotlačený. Nebola to dohoda medzi zamestnancom a zametnávateľov o zmene mzdy. Bol

na porade, kde sa riašila dohodnutá mzda. Každý si nejakým spôsobom presadzoval svoju mzdu,
žalobca presadzoval svoju. K záveu došli ako riaditelia, ako orgán vedenia spoločnosti. Žalobca ako
orgán spoločnosti mohol mať svoju predstavu o mzde a ako zamestnanec mal inú predstavu. Lebo
ako orgán spoločnosti si povedali, že budú mzdy takéto. A platilo to pre všetkých riaditeľov. Nebola
to individuálna mzda. Keď sa so zamestnávateľom dohodne na individuálnej mzde, tak má záujem na

tom, aby jeho individuálna mzda bola čo najvyššia a samozrejme zamestnávateľ má zas záujem na
tom, aby mzdové náklady boli čo najnižšie. To znamená, že sa tam hľadá nejaký konsenzus. Tu išli
do popredia iné záujmy, iné politiky. To znamená, že ak žalovaný tvrdí, že došlo k zmene pracovnej
zmluvy nejakým konkludentným spôsobom, tak nemohlo dôjsť. Pretože znova ten konkludentný spôsob
musí byť v súlade s § 54 ZP, to znamená dohoda, znova nejaké mzdové podmienky, nie nejaká čistá

mzda, nejaké nezmysle, ktoré si dávali, že jeden bude mať toľko, zoberieme z tohto a dáme čistú
mzdu takúto a takúto. Lebo tam boli rôzne dohody. Toto sú zamestnanci v spoločnosti, kde sú sami
vlastníkmi a kde samo o tejto spoločnosti rozhodujú. Žalobca vedel, že to nie je v súlade so zákonom,
10 rokov sa neozval, ani by sa doteraz neozval, keby nenulovali nezákonne spoločnosť, pripravili ho o
majetok,nechaltamsvojumzdu.Akozamestnanecsozníženímmzdynesúhlasil,leboakozamestnanec

si predsa nebude znižovať platy a ako riaditeľ tiež neúshlasil, ale zobral to ako konsenzus riaditeľov.
Riaditelia sa tiež dohodli, vzhľadom na ďalšiu politiku spoločnosti, že budú znížené platy, a keď sa
platy znížili, tak boli investované financie do spoločnosti. Rozdiel medzi žalovaným uvádzanými ,,ústno
konkludentnými” zmenami pracovných zmlúv a zmenou pracovnej zmluvy doloženou internou správou
generálneho riaditeľa z 10.05.2006 je v tom, že tieto neboli uzatvárané v súlade s § 54 Zákonníka

práce. Nielen z dôvodu absencie formy ale i z hľadiska vôle zamestnanca. Vôľa zamestnanca – riaditeľa
jednoznačnenemohlasmerovaťkzmenejehopracovnejzmluvyvzmysle§54Zákonníkapráce,pretože
na porade vedenia spoločnosti riaditelia iba prijali manažérske rozhodnutie o zvýšení/znížení mzdových
nákladov riaditeľov a toto rozhodnutie sami realizovali pokynom do mzdovej učtárne. Predstavenstvo
spoločnosti bolo z tohto procesu zámerne a cielene vynechané, aby ani náhodou nemohol vzniknúť

dojem, že u riaditeľov dochádza k zmene pracovnej zmluvy. Dôvod, prečo sa tak riaditelia (hlavne
majitelia a členovia orgánov spoločnosti) zachovali, je úplne logický a poukazuje žalobca na písomne
podaný odpor. Judikatúra nepripúšťa, aby si zamestnanec v pozícii zametnávateľa uzatváral dohody
sám so sebou (rozhodnutie KS v Trnave sp.zn. KSTT/23CoPr/4/2017). Nie predstavenstvo, ale samotníriaditelia rozhodovali o svojich platoch, ktoré vyplýva: 1. na dokumente ,,Porada vedenia spoločnosti
dňa 30.11.2011” je pod podpismi riaditeľov pod čiarou rukou bez podpisu dopísaná hrubá mzda
riaditeľov, ktorá by mal akorešpendovať s určenou čistou mzdou 1.022,00 Eur/mesiac. Je evidentné,

že tento nepodpísaný výpočet hrubej mzdy nie je doklad z Predstavenstva. 2. Žalovaný neponúkol
svedeckú výpoveď ani jedného bývalého člena predstavenstva z čias, kedy mali byť ústnym a následne
konkludentným spôsobom zmenené pracovné zmluvy napriek tomu, že títo podľa informácií žalobcu u
žalovaného stále pracujú (s výnimkou bývalého predsedu predstavenstva, ktorý po podvodnom MVZ
z 18.12.2017 bol zo spoločnosti taktiež prepustený). 3. Kompetentní členovia predstavenstva musia

vedieť, že ani na zasadnutí predstavenstva nemôžu schváliť uznesenie o mzde zamestnanca ako
jednostranný právny úkon. Je evidentné, že na porade vedenia vystupovali ako riaditeľlia a žalobca tam
vystupoval tiež ako riaditeľ, a nie ako napr. predseda dozornej rady, ktorý má dohľad nad pôsobnosťou
predstavenstva a takýto ,,kabaret” by na porade nestrpel. 4. Zmenu pracovnej zmluvy na 1.385,00 Eur
k 01/2013 si žalobca vykonal sám, a to iba ústnym pokynom mzdovej učtárke. Nikoho o tejto zmene
nemal potrebu informovať a ani neinformoval. Tvrdenie žalovaného, že v toto prípade došlo k ústnej

a následne konkludentnej zmene pracovnej zmluvy je klamstvo. 5. Ak by tzv ,,ústno-konkludentné”
dohody neboli iba iniciatívou riaditeľov na znižovanie zbytočne vysokých mzdových nákladov, museli by
byť prejednané v predstavenstve. Všetky zápisnice z predstavenstva boli uložené v trezore predsedu
predstavenstva. Predseda predstavenstva však bol na nezákonnom MVZ 18.12.2017 odvolaný, o
čom sa dozvedel až dňa 22.12.2017 (deň zápisu uznesení MVZ do OR), keď ho členovia SBS,

ktorí obsadili spoločnosť, nevpustili do areálu spoločnosti. Žalovaný násilne vznikol do trezoru už
bývalého predsedu predstavenstva, čím sa všetk yzápisnice zo zasadnutí predstavenstva dostali do jeho
dispozície. Ak by bola v zápisniciach z predstavenstva čo len jediná zmienka o prerokovaní tzv. ,,ústno-
konkludentných” dohôd, tak by ich žalovaný okamžite použil ako dôkaz. 6. Predstavenstvo malo v
zmysle § 191 Obchodného zákonníka obmedzené právo konať v mene spoločnosti v oblasti obchodných

a pracovnoprávnych zmlúv. Právo predstavenstva konať bolo podmienené súhlasom dozornej rady.
Žalobca ako dlhoročný predseda dozornej rady, ktroý osobne vyhotovoval a spolupodpisoval všetky
zápisnice z dozornej rady prehlasuje, že predstavenstvo nikdy nepožiadalo dozornú radu o súhlas na
úpravu miezd riaditeľov, t.j. dozorná rada ani nikdy taký súhlas nedala. (týka sa roku 2012 zápisnica z VZ
č. 21/2022 a č. 22/2022). Okresný súd v Považskej Bystrici určil, že všetky uznesenia (t.j. i uznesenie o

voľbe nových členov Predstavenstva a Dozornej rady) MVZ zo dňa 18.12.2017 sú neplatné (poukázal na
rozsudok sp.zn. 8Cb/3/2018). Na žalovaného bolo podané trestné oznámenie zo dňa 10.07.2019 podľa
§ 237 Trestného zákona. Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného o údajných ,,ústnych a následne
konkludentných” zmenách pracovných zmlúv v zmysle § 54 Zákonníka práce sú ničím nepodložené
dohady, ktoré si žalovaný vyfabuloval iba na základe zmien v mzdových listoch a nemajú nič spoločné s

objektívnou realitou. Žalobca považuje za jasne preukázané, že riaditelia sa v 05/2006 dohodli na svojich
odmenách vo výške 70.000,00 SKK a tie si následne nechali zmeniť zmenou pracovnej zmluvy v zmysle
§ 54 Zákonníka práce. Následné zmeny v mzdových listoch riaditeľov boli iniciované a vykonávané
samotnými riaditeľmi, a to zámerne bez zapojenia Predstavenistva (resp. i Dozornej rady v čase, keď
už malo Predstavenstvo obmedzenú právomoc konať) s cieľom zníženia mzdových nákladov a tým i

rastu majetku spoločnosti vo forme nerozdeleného zistku. Takýto spôsob nedoplatenia mzdy nebol pre
riaditeľov ako zamestnancov na ťarchu a žalobca iv minulosti uviedol, že osobne presadzoval skôr nižšie
mzdové náklady. Žalobca si uvedomoval, že mzda, ktorú dostáva, je nižšia, ako jeho zákonný nárok,
ale ako člen vedenia akceptoval realitu ,,manažérskeho riadenia mzdových nákladov,” ktorú pokladal
za výhodnú pre spoločnosť ai riaditeľov, ktorí spoločnosť vlastnili, ovládali a i kontrolovali. Žalobca sa

tak logicky a spravodlivo domáha svojej v zmysle § 54 Zákonníka práce nezaplatenej mzdy, nakoľko na
majetku spoločnosti (ktorý nevyplatením celého zákonného nároku mzdy vytvoril) po podvodnom MVZ
už žiadnym spôsobom neparticipuje. Žalobca potvrdil, že mzdu vo výške 50.000 Sk poberal od januára
2006 do apríla 2006, mzdu vo výške 70.000 Sk od mája 2006 do júna 2006, mzdu vo výške 90.000 Sk
od júla 2006 do decembra 2008, vo výške 1.327,76 € od januára 2009 do decembra 2012, mzdu vo

výške od januára 2013 do marca 2016 vo výške 1.385 € a od apríla 2016 do marca 2018.

17. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že nechce spochybňovať internú správu, hoci
je právne vadná, lebo ju podpísal len jeden štatutár, pričom podľa výpisu v tom čase za spoločnosť
podpisovali minimálne dvaja a konať všetci alebo každý aj sám. Podľa výpisu z Obchodného registra,

konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, a to i každý samostatne,
podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, pričom je
potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých vždy jeden je predseda predstavenstva
alebo podpredseda predstavenstva, teda vo dvoch (od 01.01.1998 do 21.12.2017). U žalovanéhoneexistoval ani interný poriadok, ktorý by oprávňoval vedúceho zamestnanca alebo akéhoTiež
nespochybňuje žalovaný ani jednu zmenu pracovnej zmluvy, mzda žalobcu sa menila celkovo 5 krát. Vo
všeobecnosti sa zmluvy uzatvárajú buď ústne, písomne alebo konkludentne. So žalobcom sa dohodli

konkludentne, dlhé obdobie žalobca od žalovaného poberal mzdu a žalobca ju bez výhrad akceptoval.
Ak bol žalobca ohľadne výšky mzdy v nepráve, mohol okamžite skončiť pracovný pomer, mohol využiť
všetky inštitúty, aby sa domohol svojej mzdy.

18. Svedkyňa E. F., XX.XX.XXXX, pri výsluchu uviedla, že žalobca je jej bývalý kolega, žalovaný je

jej aktuálny zamestnávateľ. K otázke uzatvárania zmlúv konkludentných, ústnych a písomných v roku
2015, prípadne aj za predchádzajúce obdobie, uviedla, že je na pozícii obchodnej riaditeľky a na tejto
pozícii bola aj v roku 2015, v súvislosti so zmenami pracovných zmlúv neprichádzala do kontaktu a ani
neprichádza. K zmenám platu na strane žalobcu sa vyjadriť nevedela. Nevedela o tom, že by sa mali
uzatvárať konkludentné zmeny zmlúv, nerobí na personálnom. Nemala na starosti nikdy ani mzdovú,
ani pracovnú agendu. K e-mailovej správe adresovanej sestre žalobcu od svedkyne dňa 27.03.2018

v znení, že pozícia žalobcu podľa pracovnej zmluvy nie je riaditeľ pre stratégiu ale referent pre kvalitu
uviedla, že nemala dôvod, prečo posielať sestre žalobcu takýto e-mail.

19. Podľa výpisu z obchodného registra SR, štatutárnym orgánom žalovaného je od 01.01.1998
predstavenstvo. Od 01.01.1998 do 21.12.2017 konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia

predstavenstva, a to i každý samostatne. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení
všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých
jedenjevždypredsedapredstavenstvaalebopodpredsedapredstavenstva.Podpisovaniezaspoločnosť
sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie podisujúcich pripája
podpisujúci svoj podpis.

20.Podľastanov žalovanéhoplatnýchvrozhodnomobdobípodľačl.VIII.ods.1písm.b)predstavenstvo
je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosti spoločnosti a konáv jej mene. Predstavenstvo
rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom alebo týmito stanovami
vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady. Predstavenstvo okrem iného

vykonáva zamestnanecké práva.

21. Podľa čl. VIII. ods. 2 Stanov predstavenstvo spoločnosti má 3 členov.

22. Podľa čl. VIII ods. 7 Stanov predstavenstvo zvoláva a vedie predseda alebo ním poverený člen

predstavenstva podľa potreby, najmenej 4 krát za rok. Zvolanie predstavenstva sa vykonáva písomnou
pozvánkou, doručenou najmenej 3 dni vopred. V pozvánke musí byť uvedený dátum, čas, miesto
aprogramrokovania.Akvšetcičlenoviapredstavenstvasúhlasia,trojdňoválehotanemásíbyťdodržaná.
Rokovania predstavenstva sa môže zúčastniť člen dozornej rady, ak o to dozorná rada požiada.

23. Podľa čl. VIII ods. 8 Stanov, rozhodnutia predstavenstva je prijaté, ak zaň hlasovala viac ako
polovica všetkých členov predstavenstva. Rozhodnutie predstavenstva môže byť v prípadoch, ktoré
nestrpia odklad, nahradené písomným prehlásením všetkých členov predstavenstva, že s navrhovaným
opatrením súhlasia. Za písomnú formu pre účely uvedené v bode 8 a 9 tohto článku sa považujú
telegrafické, ďalekopisné a telefaxové prejavy po ich telefonickom overení.

24. Podľa čl. VIII ods. 9 Stanov, z rokovania predstavenstva sa vyhotovuje zápisnica, ktorá musí
obsahovať všetky zásadné skutočnosti z rokovania, vrátane výsledkov hlasovania a presného znenia
všetkých rozhodnutí. Zápisnica musí byť doručená každému členovi predstavenstva a predsedovi
dozornej rady. Zápisnica musí obsahovať aj všetky rozhodnutia prijaté písomným prehlásením všetkých

členov predstavenstva v čase od predchádzajúceho rokovania predstavenstva. Zápisnicu podpisuje
predseda predstavenstva a zapisovateľ.

25. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 7Cpr/9/2018 – 808 zo dňa
23. novembra 2022, ktorý v dôsledku podaného odvolania nie je dosiaľ právoplatný, súd rozhodol, že

skončenie pracovného pomeru zametnanca (žalobcu v tomto konaní okamžitým skončením pracovného
pomeru zo dňa 23.03.2018 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné.26. Súd v konaní nevykonal výsluch svedka A. G. H., ktorý bol členom predstavenstva v čase podaného
odporu proti platobnému rozkazu, a to ku skutočnosti, že mzda, ktorú poberal žalobca neplatne, bola
dohodnutá v rozpore s ustanovením § 43 Zákonníka práce. Vykonanie tohto dôkazu posúdil súd ako

nehospodárny, nakoľko na skutočnosť dohadovania mzdy medzi žalobcom a žalovaným, boli vykonané
výsluchy sporových strán a predložené listinné dôkazy. Rovnako tak súd upustil od výsluchu svedka
G. B. M. a svedka E. H. na preukázanie skutočností, ktoré nastali v roku 2017 a po roku 2017, teda
kto manipuloval s archívom spoločnosti, ako aj to, že úsne a konkludentné zmeny pracovnej zmluvy
žalobcu sú nepravdivé. Uvedené skutočnosti, ktoré žiadal žalobca preukazovať navrhnutými dôkazmi,

nie sú podstatné pre rozhodovanie súdu.

27. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;
zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú

oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich
funkcií určených organizačnými predpismi.

28. Podľa § 9 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich
zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom

poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.

29. Podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce, vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí
sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným
zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im

na ten účel záväzné pokyny.

30.Podľa§42ods.1Zákonníkapráce,pracovnýpomersazakladápísomnoupracovnouzmluvoumedzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

31. Podľa § 43 ods. 1 písm. d) ZP v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej
zmluve.

32. Podľa § 54 ZP dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ
a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť
písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi.

33. Podľa § 118 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu

mzdu.

34. Podľa § 191 ods. 1 Obchodného zákonníka, predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti,
ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach
spoločnosti, pokiaľ nie sú týmto zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného

zhromaždenia alebo dozornej rady. Pokiaľ stanovy neurčia inak, je oprávnený konať v mene spoločnosti
každý člen predstavenstva. Členovia predstavenstva, ktorí konajú v mene spoločnosti, a spôsob, ktorým
tak robia, sa zapisujú do obchodného registra.

35. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalobcu o neplatnosti plnomocenstva udeleného dňa

23.01.2018 advokátskej kancelárii ius aegis s.r.o. so sídlom Púchov, 1. mája 1456, na zastupovanie
žalovaného v predmetnom konaní, na oprávnenie právneho zástupcu na podanie odporu voči
platobnému rozkazu dňa 05.06.2018. Z udeleného plnomocenstva (čl. 10) a výpisu z obchodného
registra vyplýva, že za žalovaného konal J. F., ako podpredseda predstavenstva, ktorý bol oprávnený
v rozhodnom období konať a podpisovať za žalovaného samostatne. Poukazom na uvedené posúdil

námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie súdu o zrušení uznesení mimoriadneho valného
zhromaždenia, na ktoré žalobca poukazuje, nadobudlo právoplatnosť až dňom 27.05.2020. Rovnako
tak súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu o neplatnosti plnomocenstva udeleného dňa
11.12.2019 advokátovi Mgr. Vladimírovi Šlégerovi na zastupovanie žalovaného v predmetnom konaní.Z plnomocenstva a výpisu z obchodného registra vyplýva, že za žalovaného konal A. G. L.,
člen predstavenstva, ktorý bol oprávnený v rozhodnom období konať a podpisovať za žalovaného
samostatne. Žalovaný na opakované námietky žalobcu k neplatným plnomocenstvám predložil nové

plnomocenstvo dňa 06.04.2021, z ktorého vyplýva splnomocnenie pre advokáta Mgr. Vladimíra Šlégera
udeleného mu žalovaným, za ktorého konal E. H., predseda predstavenstva, ktorý bol tiež oprávnený
v rozhodnom období konať a podpisovať za žalovaného samostatne.

36. Predmetom tohto konania je doplatenie mzdy vo výške 938,00 Eur za mesiac február 2015.

37. Podľa tvrdení žalobcu mu bola žalovaným ako zamestnávateľom vyplatená ako zamestnancovi v
mesiaci február 2015 mzda vo výške 1.385,00 Eur, pričom mal nárok na mzdu vo výške 2.323,00 Eur.
Čiastka 938,00 Eur tak predstavuje rozdiel medzi nárokovanou mesačnou mzdou a reálne dosiahnutou
mzdou.Odjanuára2009žalobcovinebolavyplácanámzdavovýške2.323,00Eur.Rozhodnutiaozmene
mzdy prijaté riaditeľmi spoločnosti, nepovažuje za úkon štatutárneho orgánu v pracovnoprávnych

vzťahoch v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce a ani za dohodu o zmene mzdy medzi žalobcom
ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom tak, ako to vymedzuje ust. § 54 Zákonníka
práce. K jedinej zmene pracovnej zmluvy ohľadne mzdy, od ktorej odvodzuje aj svoj nárok a na ktorej
sa žalobca ako zamestnanec dohodol so žalovaným ako zamestnávateľov, bola dohoda z mája 2006.
Generálny riaditeľ ako predseda predstavenstva zoficiálnil dohodu riaditeľov o navýšení miezd, čo

vyplýva aj z Internej správy generálneho riaditeľa zo dňa 10.05.2006. Interná správa generálneho
riaditeľaadohodariaditeľov,ktorájejpredchádzala,nasvedčujepísomnejformedohodymedzižalobcom
a žalovaným.

38. Žalovaný s tvrdeniami žalobcu nesúhlasil. Je toho názoru, že zmena pracovnej zmluvy, a to zmena

mzdových podmienok, bola vykonaná v súlade s ust. § 9 ods. 1, § 54 Zákonníka práce, napriek
tomu, že táto zmena nebola vykonaná v písomnej forme, čo nezakladá dôvod neplatnosti. Od prijatia
žalobcu k žalovanému bola mzda žalobcu zmenená 5 krát. Tejto zmene predchádzala porada vedenia
spoločnosti, t.j. riaditeľov, ktorí zastávali aj funkciu predsedu, podpredsedu a členov predstavenstva ako
štatutárneho orgánu žalovaného. Na poradách vedenia bol prítomný aj žalobca.

39. Po vykonanom dokazovaní posúdil súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú.

40. Medzi žalobcom a žalovaným je nesporné, že žalobca začal pracovať u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003 so začiatkom pracovného pomeru od 01.10.2003, t.j. dňom

nástupcu do práce, na pozícii referent pre kvalitu. Od roku 2004 pracoval u žalovaného ako riaditeľ
pre stratégiu, konkrétne manažér kvality. Žalovaný podniká v oblasti automobilového priemyslu
a každoročne podstupuje certifikáciu zo strany certifikačných autorít. V rámci procesu certifikácie
sa zisťuje, či žalovaný spĺňa kvantitatívne a kvalitatívne podmienky na dodávku svojich výrobkov
dodávateľom. V kompetencii žalobcu bolo plnenie systému manažérstva kvality – technická norma IATF

16949 a riadne a včasné plnenie povinností voči certifikačnej spoločnosti.

41. Súd ustálil, že v rozhodnom období, za ktoré žalobca žiada doplatiť mzdu, t.j. za máj 2015 bol
žalobca u žalovaného v pracovnom pomere, vykonával závislú činnosť, na základe manažérskej zmluvy.
Pojem manažérska zmluva pracovnoprávne predpisy nepoznajú. Ide o atypický zmluvný typ, spravidla

kombináciu mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a pracovnej zmluvy. Podľa mzdového listu
za rok 2015 bola základná mzda žalobcu vo výške 1.385,00 Eur/mesačne v hrubom.

42. Žalobca opiera svoj nárok o doplatenie mzdy, na ktorej sa mal dohodnúť so zamestnávateľom, o
čom predložil internú správu generálneho riaditeľa.

43. Medzi stranami nebolo sporné, že v máji 2006 zmene mzdových podmienok predchádzala
porada vedenia spoločnosti za prítomnosti riaditeľov, z ktorých A. A. F. bol v tom čase predsedom
predstavenstva, A. G. H. bol podpredsedom predstavenstva a G. I. členom predstavenstva. Na tejto
porade vedenia sa riaditelia žalovaného dohodli o navýšení miezd. Na základe tejto dohody generálny

riaditeľ dal internou správou do účtárne pokyn na úpravu mesačnej mzdy A. G. H. vo výške 70.000,00
SKK (2.323,00 Eur), žalovanému vo výške 70.000,00 SKK (2.323,00 Eur), G. I. vo výške 70.000,00 SKK
(2.323,00 Eur), B. K. vo výške 70.000,00 SKK (2.323,00 Eur), A. A. F. vov ýške 70.000,00 SKK (2.323,00Eur), E. F. vo výške 25.500,00 SKK (846,00 Eur), J. F. vo výške 25.500,00 SKK (846,00 Eur) a N. H.
vo výške 25.500,00 SKK (846,00 Eur).

44. Ustanovenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce vymedzuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené robiť právne
úkony za zamestnávateľa. V mene zamestnávateľa právnickej osoby robí v pracovnoprávnych vzťahoch
právne úkony prioritne štatutárny orgán, resp. člen štatutárneho orgánu. Vymedzenie, kto je štatutárnym
orgánom právnickej osoby, je ustanovené v právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé právne formy
právnických osôb (v danom prípade Obchodný zákonník).

45. Podľa výpisu z obchodného registra SR žalovaného, od 01.01.1998 do 21.12.2017 sú oprávnení
konať v mene spoločnosti všetci členovia predstavenstva, a to i každý samostatne. Podpisovať za
spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis
vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých jeden je vždy predseda predstavenstva alebo podpredseda
predstavenstva. Podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu

spoločnosti a funkcie podpisujúcich pripája podpisujúci svoj podpis. V rozhodnom období bol predsedom
predstavenstva žalovaného A. A. F., popredsedom predstavenstva bol A. G. H. a členom predstavenstva
G. I. (od 24.09.1998 do 19.06.2006).

46. Podľa stanov žalovaného platných v čase rozhodovania o zmene mzdových podmienok riaditeľov

a iných zamestnancov, štatutárnym orgánom, ktorý vykonáva zamestnanecké práva a ako štatutárny
orgán v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce, robí aj právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch
za zamestnávateľa, vyplýva, že rozhodovanie o zmene mzdových podmienok patrí do pôsobnosti
predstavenstva.Predstavenstvojekolektívnymorgánom,zvolávanie,zasadnutieaprijímanierozhodnutí
predstavenstva upravuje čl. VIII stanov žalovaného.

47. Z vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov ako aj výsluchu sporových strán
vyplýva, že rozhodnutie o zmene mzdových podmienok riaditeľov a iných zamestnancov nebolo prijaté
na základe rozhodnutia zvolaného predstavenstva, ale na základe rozhodnutia riaditeľov žalovaného.

48. Nakoľko žalobca pri uplatnení svojho nároku na doplatenie mzdy vychádza z dohody a rozhodnutia
riaditeľov vedenia o zvýšení mzdy, pričom rozhodnutie o zmene mzdových podmienok malo byť najskôr
prijaté štatutárnym orgánom žalovaného, a to predstavenstvom, a následne sa mal žalobca dohodnúť
so žalovaným, nárok žalobcu na doplatenie mzdy nemá právny základ. Na uvedenom nemení nič ani
skutočnosť, že minimálne vo výške 2.323,00 Eur a viac mu bola mzda žalovaným poukazovaná do

decembra 2008.

49. S poukazom na uvedené súd rozhodol tak, že žalobu zamietol.

50. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100,00 %, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Trenčín,
pracovisko v Novom Meste nad Váhom. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané
na príslušnom odvolacom súde.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.

233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).