Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. august 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B2-8C/118/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207217092
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1207217092.21

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

MestskýsúdBratislavaIV,vkonanípredsudcomMgr.RaulomPospíšilom,vsporežalobcu:REDQUEST

LIMITED, so sídlom 3rd Floor, 5 Lloyds Avenue, London EC3N 3AE, Veľká Británia, zapísaného
v Registri Spoločností pod č. 6250495, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so
sídlom Lamačská cesta 3, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742,
onáhraduškodyspôsobenúrozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomtakto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 4.008.878,65 eur so 7%-ným

ročným úrokom z omeškania od 21.12.2006 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodný žalobca Novácke chemické závody, a.s., so sídlom M.R. Štefánika, Nováky, IČO: 31
616 755, sa žalobou doručenou súdu dňa 20.02.2006 domáhal náhrady škody voči štátu, pričom svoj
nárok uplatnil po úprave a doplnení žaloby voči Slovenskej republike, dvom ústredným orgánom štátnej
správy, a to Ministerstvu financií SR a Ministerstvu spravodlivosti SR (pôvodne voči Ministerstvu financií
SRaÚraduprereguláciusieťovýchodvetví,sosídlomBajkalská27,Bratislava-ďalejlen„ÚRSO“).Ďalej

v priebehu konania požiadal o zmenu petitu s tým, že rozhodnutie zaviaže žalovaných na eventuálne
plnenie alebo spoločné a nerozdielne plnenie. Svoj nárok oprel o ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), konkrétne aj z dôvodu vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím aj nesprávnym úradným postupom.

2. Vzhľadom na množstvo relevantných vyjadrení predovšetkým v písomnej podobe, ktoré sú obsahom

spisu a účastníkom známe sa súd v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzí na stručné charakteristiky
ich postojov.3. Žalujúca strana konštatovala, že koncom roka 2002 ÚRSO vydal sériu rozhodnutí, ktorým
určil maximálne ceny alebo tarify za dodávky plynu a elektrickej energie. Urobil tak v čase, keď
napriek predpokladu príslušnej normy nebol vydaný všeobecne záväzný predpis potrebný pre takéto

rozhodnutia (nesprávny úradný postup). Ich dôsledkom došlo k navýšeniu cien médií, ktoré žalobca
dodávateľom uhradil. Predmetné rozhodnutia napokon Ústavný súd SR vyhlásil za neústavné a aj
ich zrušil (nezákonné rozhodnutia). Týmto nesprávnym úradným postupom a vydaním nezákonných
a protiústavných rozhodnutí vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v rozdieloch uhradených cien
dodávateľom plynu a elektrickej energie v porovnaní období roku 2002 oproti nezákonnému navýšeniu

za rok 2003 a ďalej ušlý zisk.

4. ÚRSO namietol svoju pasívnu legitimáciu z dôvodu, že jeho činnosť patrí do pôsobnosti Ministerstva
hospodárstva SR. Žalovaná strana zároveň namietla márne uplynutie trojročnej premlčacej doby na
uplatnenie nároku z dôvodu nesprávneho úradného postupu, nakoľko k nemu došlo koncom roku 2002,
pričom jeho odrazom sa stali dodatky k zmluvám s dodávateľmi plynu a elektrickej energie, ktoré

žalobca uzatváral počiatkom roku 2003 a nárok uplatnil na súde až 20.02.2006. Bez ohľadu na tieto
skutočnosti je nárok nedôvodný aj preto, že žalobca má možnosť uplatniť rozdiely cien za dodávky,
spôsobené nezákonným rozhodnutiami priamo voči dodávateľom titulom bezdôvodného obohatenia.
Tieto obchodné vzťahy sú navyše zmluvnými, uzatváranými dobrovoľne, akceptovaním prieniku vôle
zmluvných strán so všetkým konzekvenciami z toho vyplývajúcimi.

5. Okresný súd Bratislava II rozsudkom, č.k. 8C/118/2007 - 287 zo dňa 16.04.2009, rozhodol
tak, že pripustil zmenu žalobného petitu; že základ žalobcom uplatneného nároku proti Slovenskej
republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva financií SR, je dôvodný; že žaloba proti Slovenskej
republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR sa zamieta a právo na náhradu trov

konania sa jej nepriznáva. Dospel pritom k týmto záverom: V predmetnom prípade už k rozhodnutiu
orgánu štátu došlo a uplatnený nárok na náhradu škody je tak nutné posudzovať ustanoveniami §
1 až 17 zákona č. 58/1969 Zb. V priebehu konania došlo k zrušeniu nezákonných rozhodnutí a k
predbežnému prerokovaniu nároku s ústredným orgánom štátnej správy, čím boli odstránené vady
žaloby. Ústavný súd SR nálezom prvého senátu sp. zn. 95/03 predmetné rozhodnutia vyhlásil za

neústavné a zároveň ich zrušil. K vyhláseniu tohto nálezu došlo 07.07.2006 a až toto je skutočnosť,
od ktorej sa odvíja počiatok prípadného plynutia premlčacej doby. Čo sa týka pasívnej legitimácie,
stotožnil sa s argumentáciou Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré uviedlo, že koná len v prípadoch,
kedy neexistuje ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo
rozhodnutie vydané, čo s daným prípadom nekorešponduje. Do úvahy prichádzali dvaja kandidáti,

čo bol aj jeden z dôvodov argumentácie zástupcov Ministerstva financií (aj iných), ktorí dôvodili tým,
že činnosť ÚRSO ako autora nezákonných rozhodnutí patrí do pôsobnosti Ministerstva hospodárstva
SR. Podľa súčasného právneho stavu je to nepochybne tak v celom rozsahu jeho činnosti, avšak
v dobe predmetného rozhodovania ÚRSO to tak zrejmé nebolo. Ústavný súd SR v rozhodnutí I.ÚS
95/03 konštatoval, že ÚRSO predmetnými rozhodnutiami nedodržal svoju kompetenciu ani z hľadiska

časového, ani vecného nevydaním všeobecne záväzného predpisu. Prijatím argumentu, že ústredným
orgánom v danom prípade je Ministerstvo hospodárstva SR, by sa však podľa názoru súdu, postup
ÚRSO v rozhodovaní o maximálnych cenách a tarifách naopak legitimizoval, čo by bolo v rozpore
s konštatovaním ÚS SR o jeho nekompetentnosti v rozhodnom období. Ak teda nie je v danom
prípade ústredným orgánom Ministerstvo hospodárstva SR, z právneho poriadku platného a účinného

v čase predmetných rozhodnutí vyplýva v zmysle cit. ust. § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998 Z.z. o
energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 70/1998 Z.z.“), a súvisiacich noriem kompetencia
Ministerstva financií SR. V súvislosti s predmetným prípadom došlo k uzavretiu obchodno-právnych
zmlúv, z ktorých by mohlo dôjsť k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak takýto

prípad nenastal. Predmetné zmluvy a z nich vyplývajúce plnenia boli z hľadiska v tom čase účinného
právneho poriadku perfektné vrátane ingerencie štátu čo do výšky ceny. V rámci zásady právnej
istoty účastníkov zmluvných vzťahov nemôže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu spôsobiť v týchto
vzťahoch takú zmenu, ktorá by spätne privodila vznik nároku na bezdôvodné obohatenie. Na tieto
prípady slúžia zákonné ustanovenia týkajúce sa zodpovednosti štátu za škodu. Pre úspešnosť takto

uplatneného nároku musí žalobca preukázať existenciu nezákonných rozhodnutí, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Súd mal uvedené podmienky
úspešnosti uplatneného nároku za preukázané vrátane vzniku škody minimálne v rozsahu navýšenia
cien v dôsledku nezákonných rozhodnutí.6. Predmetné rozhodnutie žalovaný napadol odvolaním, pričom došlo zároveň k ďalšej právnej
skutočnosti, a to k postúpeniu predmetného nároku na súčasného žalobcu. Nakoľko pôvodný žalobca

prestal byť vecne legitimovaným subjektom, Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5Co/247/09-315 zo
dňa 30.11.2009, kvôli potrebe rozhodnutia o zmene účastníka rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil
súdu prvého stupňa. Zamietnutie žaloby proti pôvodnému žalovanému 2. nadobudlo právoplatnosť.

7. Prvostupňový súd v konaní následne rozhodol o zmene žalobcu a o úprave petitu, podľa ktorého

žalobca žiada náhradu škody vo výške 4.008.878,65 eur so 7% ročným úrokom od 14.04.2006 do
zaplatenia. Žalovaný potvrdil svoju doterajšiu právnu argumentáciu, ktorú navyše doložil rozhodnutiami
Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach. Zdôraznil pritom že, škoda žalobcovi vznikla
v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami o cenovej regulácii, ktorých žalobca nebol účastníkom, tieto
nenapadol a ani nemohol napadnúť opravným prostriedkom. Žalobcovi vznikla pohľadávka voči
dodávateľom energií z titulu bezdôvodného obohatenia, ak žalobca za dodávku energií zaplatil

dodávateľom viac. Pokiaľ tak nárok žalobcu mohol byť uspokojený z tohto titulu, nie je daná objektívna
zodpovednosť štátu. Žalobca reagoval svojím vyjadrením zo dňa 10.09.2012, s ktorým sa súd stotožnil.

8. S ohľadom na vyššie uvedené Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom, č.k. 8C/118/2007
- 486, zo dňa 25.01.2013, rozhodol tak, že základ žalobcom uplatneného nároku proti žalovanému je

dôvodný a o výške uplatneného nároku a náhrade trov konania bude rozhodnuté konečným rozsudkom
vo veci samej. V odôvodnení odkázal aj na použitie pôvodného vyhodnotenia dokazovania v zrušenom
rozsudku, č.k. 8C/118/2007 - 287 zo dňa 16.04.2009. Ďalej dôvodil tým, že nemožnosť žalobcu
uplatniť nárok na náhradu škody voči nezákonnému rozhodnutiu štátu, v prípade, ak nebol účastníkom
procesu jeho prijímania je v rozpore s ustanovením článku 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy

Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), podľa ktorého každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd SR vo svojom náleze
tiež uviedol, že regulátor nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu pred rozhodnutiami
cenovej regulácie nielenže prekročil svoju vecnú a časovú kompetenciu, ale znemožnil predvídať úpravu

špecifickéhookruhuspoločenskýchvzťahovtýkajúcichsareguláciecien.Práveabsentujúcanormamala
byť východiskom pre vydávanie rozhodnutí regulátora. Podľa názoru súdu nie je teda správny výklad
právnych následkov zrušenia rozhodnutí ÚRSO, že zrušenie rozhodnutí nemalo vplyv na určenie ceny
pre rok 2003, a táto nebola nálezom Ústavného súdu SR nijako dotknutá. K otázke bezdôvodného
obohatenia súd k vyššie uvedenému ďalej cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu 2 Cdo 48/2010,

podľa ktorého "možno preto urobiť záver, že tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter,
predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude
vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie.
Preto názor krajského súdu, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým
potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok

vymáhať v lehote uvedenej v ust. § 110 ods. 1 Obč. zák. je názorom arbitrárnym." Doplnil, že v danom
prípade okrem vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu,
neboli naplnené žiadne zo zákonných znakov potrebných pre vznik bezdôvodného obohatenia alebo
akéhokoľvek iného záväzku voči dodávateľom médií, tak ako to vo svojom vyjadrení uviedol žalobca.

9. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č.k.
5Co/244/2013-506 zo dňa 25.06.2013, medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd
mal za to, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko z právneho poriadku
platného a účinného v čase vydania rozhodnutí ÚRSO, ktoré boli neskôr zrušené Ústavným súdom
SR vyplýva, že podľa § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998 Z. z., § 1 ods. 1 a 3 zákona č. 18/1996

Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky o cenách, v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 18/1996 Z. z.“) bola oblasť cenovej regulácie, vrátane regulácie v sieťových odvetviach v
kompetencii Ministerstva financií SR ako ústredného orgánu štátnej správy. Pre posúdenie otázky
dnešnej pasívnej legitimácie v konaní je rozhodujúca právna úprava platná a účinná v čase keď došlo k
vydaniu neskôr zrušených rozhodnutí ÚRSO. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku,

podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že na uplatnenie nároku navrhovateľa titulom
bezdôvodného obohatenia nebol právny dôvod, nakoľko obchodné zmluvy medzi navrhovateľom a
dodávateľmi energií boli v rozhodnom čase uzavreté v súlade s platným právnym poriadkom vrátane
ingerencie štátu čo do výšky ceny. V rámci zásady právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov nemôženezákonné rozhodnutie orgánu štátu spôsobiť v týchto obchodných vzťahoch takú zmenu, ktorá by
spätne privodila vznik nároku na bezdôvodné obohatenie. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú len tí, ktorí sú účastníkmi konania a

boli poškodení nezákonným rozhodnutím. Pripustením uvedenej interpretácie by v mnohých prípadoch
keď by bola nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré by malo dopad aj na subjekty, ktoré neboli
priamo účastníkmi konania v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané absolútne odopretá možnosť
domáhať sa nároku na náhradu škody, nakoľko by neexistoval subjekt od ktorého by prípadnú škodu
mohli požadovať. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ústavne garantovaným právom na súdnu a inú

právnu ochranu a bol by porušením článku 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR.

10. Najvyšší súd SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR rozhodol uznesením, č.k.
4MCdo/3/2014 zodňa16.12.2015tak,žezrušilrozsudokKrajskéhosúduvBratislavez25.júna2013sp.
zn. 5Co244/2013-506 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 25. januára 2013 č.k. 8C118/2007-486
a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie. Preskúmaním spisu dovolací súd zistil,

že súdy nižšieho stupňa dospeli v rámci rozhodovania k rovnakému záveru, že ÚRSO sa dopustil
nesprávneho úradného postupu pri vydávaní rozhodnutí, ktorými určil maximálne ceny alebo tarify za
dodávky plynu a elektrickej energie. Vzhľadom na to, že podľa súdov nižšieho stupňa nesprávny úradný
postup ÚRSO spočíval aj vo vydaní rozhodnutí, ktoré boli následne Ústavným súdom SR vyhlásené za
protiústavné a z tohto dôvodu i zrušené, mali jednoznačne ustáliť, v čom presne spočíva titul náhrady

škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom rozhodnutí. Presné definovanie
titulu náhrady škody pri žalobách o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. je nevyhnutné z dôvodu,
že podmienky pre úspešné uplatnenie nároku z uvedených jednotlivých titulov sú zásadne rozdielne.
V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
mája 2011 sp. zn. 6 Cdo 115/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 30. novembra

2006 sp. zn. 25 Cdo 613/2005, ktoré judikovali, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať
úkony bezprostredne smerujúce k vydaniu rozhodnutia, prípadne úkony, ktoré by sa následne prejavili
v obsahu vydaného rozhodnutia. Medzitýmny rozsudok možno vydať, ak je vyriešené, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, že vznikla škoda (majetková ujma) a že medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom konkrétnej majetkovej ujmy je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť).

Odvolací súd (rovnako súd prvého stupňa) v danej veci považoval z hľadiska zodpovednosti štátu za
splnenú predovšetkým podmienku nesprávneho úradného postupu a potvrdil medzitýmny rozsudok
súdu prvého stupňa bez toho, aby bolo vyriešené, či sú splnené ďalšie predpoklady tejto zodpovednosti,
t. j. či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu štátu vznikla žalobcovi
tvrdená majetková ujma. Okrem toho prehliadol, že žalobca si v prejednávanej veci uplatnil i nároky

na náhradu škody spočívajúcej v uplatnení ušlého zisku, teda dva skutkovo samostatné nároky na
náhradu škody, pri ktorých musí byť splnenie podmienok pre vydanie medzitýmneho rozsudku (splnenie
všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu) skúmané oddelene. V tejto súvislosti treba poukázať
na to, že o tomto uplatnenom nároku žalobcu doposiaľ nebolo rozhodnuté, napriek skutočnosti, že súdy
nižších stupňov rozhodli, že základ žalobcom uplatneného nároku je dôvodný. V súdenej veci sa ani

prvostupňový a ani odvolací súd nezaoberali existenciou škody, nevysvetlili v čom škoda pri jednotlivých
uplatňovaných nárokoch spočíva, v čom spočíva zmenšenie majetku poškodeného, či vôbec k nemu
došlo, ani či došlo k ušlému zisku a akým spôsobom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005, nárok na náhradu škody voči štátu by žiadateľ mohol úspešne uplatniť
iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ

teda súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že v rámci zásady právnej istoty účastníkov zmluvných
vzťahov nemôže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu spôsobiť v týchto vzťahoch takú zmenu, ktorá by
spätne privodila vznik nároku na bezdôvodné obohatenie, vec nesprávne právne posúdili a riešenie tejto
otázky nebolo správne. ÚRSO vydal podľa § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových
odvetviach v znení platnom od 1. januára 2013 (ďalej len „zákon č. 276/2001 Z.z.“) rozhodnutia o cenovej

regulácii. Tieto rozhodnutia však vydal bez vykonávacieho predpisu, na vydanie ktorého ho zaväzovalo
ustanovenie § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z.z. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.
I. ÚS 95/2003 konštatoval, že ÚRSO rozhodnutia o cenovej regulácii vydal v roku 2002 z hľadiska
svojej právomoci opodstatnene a ich nezákonnosť spočíva iba v tom, že nevydal vykonávací predpis v
zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z.z. Podľa § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z.z. na rozhodovanie

o regulácii cien sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a toto rozhodnutie nie je
preskúmateľné súdom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 276/2001 Z.z. proti rozhodnutiu o o regulácii cien
nie je prípustné odvolanie. Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu nebol účastníkom konaní,
v ktorých boli vydané predmetné rozhodnutia o cenovej regulácii a tieto rozhodnutia nenapadol a aninemohol napadnúť opravným prostriedkom. Touto skutočnosťou sa však ani súd prvého stupňa a ani
odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaoberali a námietkou žalovanej, týkajúcej sa aktívnej legitimácie
žalobcu v konaní sa nevysporiadali.

11. Dňa 29.05.2018 bolo súdu doručené podanie žalobcu, v ktorom žiadal o prerušenie konania
z dôvodu, že podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) proti uzneseniu
Najvyššieho súdu SR č.k. 4MCdo/3/2014 zo dňa 16.12.2015 ako aj proti uzneseniu Ústavného súdu
SR, sp.zn. III. ÚS 432/2016-51 zo dňa 28.06.2016, pričom namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijatého na pôde Rady Európy (ďalej len „Dohovor“)
a čl. 1 protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalobca napadol predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR
ústavnou sťažnosťou, v ktorej namietal neprípustnosť mimoriadneho dovolania, ktoré bolo podané
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom podľa neho Najvyšší súd SR neprijal k tejto
námietke vo svojom rozhodnutí žiadny záver. Ďalej namietal neprípustnosť mimoriadneho dovolania
z dôvodu, že žalovaná nepodala proti odvolaciemu rozsudku dovolanie. Poukázal aj na nesprávnosť

a arbitrárnosť meritórnych záverov, ktorými Najvyšší súd SR odôvodnil zrušenie rozsudkov. Ústavný
súd SR uznesením sp.zn. III. ÚS 432/2016-51 zo dňa 28.06.2016, odmietol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú. Podľa žalobcu Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí nezaujal žiadny záver k námietke
žalobcu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného výlučne z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci; súhlasil s názorom Najvyššieho súdu SR, že dovolanie proti odvolaciemu rozsudku

nepredstavovalo účinný prostriedok nápravy, nakoľko išlo o potvrdzujúci rozsudok, proti ktorému
dovolanie pre nesprávne posúdenie veci nie je prípustné; k námietke nesprávnosti a arbitrárnosti
meritórnych záverov Najvyššieho súdu SR skonštatoval, že tieto závery sú dostatočné a presvedčivé,
pričom žalobca bude môcť svoje názory ešte prezentovať v ďalšom priebehu konania. Súd na
pojednávaní dňa 05.06.2018 odročil pojednávanie na neurčito. Podaním doručeným súdu dňa

10.03.2021 žalobca opätovne žiadal o odročenie pojednávania, pričom uviedol, že ESĽP ohľadom
jeho sťažnosti rozhodol dňa 19.05.2020 tak, že predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
S ohľadom na toto rozhodnutie žalobca podľa čl. 133 Ústavy SR podal na Ústavný súd SR návrh,
v ktorom žiadal o povolenie obnovy konania o ústavnej sťažnosti; o zrušenie skoršieho rozhodnutia

Ústavného súdu SR v neprospech žalobcu; opätovné prerokovanie ústavnej sťažnosti vychádzajúc
zo záväzného právneho názoru ESĽP a o vyhovenie ústavnej sťažnosti a zrušenie predmetného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. O tejto sťažnosti žalobcu rozhodol Ústavný súd SR uznesením
sp.zn. IV. ÚS 261/2021 zo dňa 25.05.2021 tak, že návrh žalobcu na obnovu konania odmietol, pričom
zároveň uviedol, že ESĽP svojim rozhodnutím v podstate zrušil napadnuté rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Podľa právneho stavu existujúceho v čase pred porušením Dohovoru platilo,
že žalobcovi bol právoplatným medzitýmnym rozsudkom priznaný základ jeho nároku. Tento stav
malo narušiť práve dotknuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol spomínaný medzitýmny
rozsudok zrušený. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP pritom platí, že v prípade porušenia Dohovoru
musí dotknutý členský štát zabezpečiť návrat do pôvodného stavu, ktorý existoval pred porušením.

Podľa žalobcu uvedené výslovne skonštatoval aj Ústavný súd SR. Žalobca sa domnieval, že návrat
do pôvodného stavu sa dá dosiahnuť iba tým, že Ústavný súd SR obnovu konania povolí a dotknuté
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako zdroj porušenia Dohovoru zruší. Ústavný súd SR však rozhodol,
že návrat do pôvodného stavu bol zabezpečený už samotným vydaním rozhodnutia ESĽP, keďže toto
rozhodnutie implicitne zrušilo napádané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a nie je tak potrebné, aby

boloformálnezrušenérozhodnutímÚstavnéhosúduSRprostredníctvomobnovykonania.Výškunároku
podľa žalobcu preukazuje znalecký posudok č. 87/2011 zo dňa 12.12.2011, vypracovaný spoločnosťou
CORPORA, a.s., so sídlom Záhradnícka 68, Bratislava, IČO: 35 804 432.

12. V podaní doručenom súdu dňa 15.03.2023, žalobca uviedol, že nebyť nezákonných rozhodnutí

ÚRSO, naďalej by platila predchádzajúca regulácia určená opatreniami žalovaného z roku 2001. Pre
určenie výšky škody tak podľa neho stačí určiť, koľko by pôvodný žalobca zaplatil za plyn a elektrinu
odobratú v roku 2003 podľa predchádzajúcej regulácie a porovnať to s tým, koľko zaplatili v skutočnosti.
Žalovaný v podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 15.06.2023 vo vzťahu k rozhodnutiu ESĽP
zdôraznil, že zo žiadnej časti predmetného rozhodnutia nevyplýva záver, že by bol nárok na náhradu

škody daný, nakoľko sa ESĽP zaoberal len otázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej
veci a z toho plynúceho porušenia práv žalobcu. Považoval tak za nelogické tvrdenia týkajúce sa
prelomenia právneho názoru vyjadreného v napadnutom uznesení Najvyššieho súdu SR rozhodnutím
ESĽP. Žalovaný uviedol, že podľa neho nemožno prihliadať na rozsudok ESĽP a uznesenie Ústavnéhosúdu SR sp.zn. IV. ÚS 261/2021 zo dňa 25.05.2021, nakoľko na ich podklade by mal byť žalobcovi
v rozpore s kogentnými právnymi ustanoveniami priznaný nárok na náhradu škody.

13. Súd vykonal všetky listinné dôkazy navrhnuté žalobcom a žalovaným: ústavná sťažnosť Novácke
chemické závody, a.s. proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa článku 127 Ústavy SR;
uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 97/03-22 zo dňa 07.05.2003; uznesenie Ústavného súdu SR
PL. ÚS 29/03-24 zo dňa 05.05.2003; protest prokurátora zo dňa 22.6.2003; nález Ústavného súdu
SR I. ÚS 95/03 zo dňa 07.07.2006; Vyčíslenie priamej (skutočnej) škody spoločnosťou Novácke

chemické závody, a.s.; faktúry za rok 2002 a rok 2003; doklady o úhrade faktúr za rok 2003; Žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zo dňa
05.10.2006, doručená Ministerstvu financií dňa 06.10.2006; oznámenie Ministerstva financií SR zo dňa
20.12.2006; stanovisko k oznámeniu MF SR zo dňa 04.01.2007; list od Novácke chemické závody,
a.s. zo dňa 05.02.2003; Obchodná zmluva na dodávku elektriny č. odb. miesta XXX XXX zo dňa
24.01.2001; Dodatok č.9, 10, 11 k Obchodnej zmluve na dodávku elektriny č. odb. miesta 950039;

Zmluva o dodávke plynu zo dňa 29.06.2001; Zmluva o dodávke plynu zo dňa 01.01.2003; oznámenie
o postúpení pohľadávky pôvodným žalobcom žalovanému zo dňa 11.08.2009; zmluva o postúpení
pohľadávok 97/2009/CEZ zo dňa 09.02.2009; Notárska zápisnica N 400/2010; Nz 46264/2010, NCRls
47023/2010 zo dňa 24.11.2010; znalecký posudok číslo 87/2011 zo dňa 12.12.2011 vypracovaný
spoločnosťou CORPORA, a.s., so sídlom Záhradnícka 68, Bratislava, IČO: 35 804 432; nález Ústavního

soudu - II. senátu zo dňa 09.07.2009 sp.zn. II. ÚS 1774/08; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky PL.ÚS 18/02-22 zo dňa 13.05.2004; usnesení Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 33
Odo971/2004zodňa31.05.2006;usneseníNejvyššíhosouduČeskérepublikysp.zn.25Cdo1404/2004
zo dňa 04.11.2004; podnet na podanie mimoriadneho dovolania zo dňa 19.07.2013; výpis z registra
spoločností zo dňa 12.08.2013; sťažnosť adresovaná ESĽP zo dňa 03.01.2017; Príloha 1 k formuláru

sťažnosti; list (sťažnosť č. 2749/17) zo dňa 14.03.2017; rozhodnutie ESĽP vo veci Redquest Limited
proti Slovensku, číslo sťažnosti 2749/17, zo dňa 19. mája 2020; e-mailová komunikácia medzi žalobcom
a Ústavným súdom SR zo dňa 10.03.2021; návrh na povolenie obnovy konania pred Ústavným súdom
SR; uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 261/2021-33 zo dňa 25.05.2021; Uznesenie Ústavného súdu
SR IV. ÚS 261/2021 (vybrané pasáže z odôvodnenia); rozsudok NS SR, sp.zn. 4Cdo/199/2005 zo dňa

31.05.2006; mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zo dňa 19.12.2007; rozsudok NS SR sp.zn.
1M Cdo 10/2007 zo dňa 28.07.2008; rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/274/09-297 zo dňa
02.12.2010; rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/455/07-591 zo dňa 20.05.2009; uznesenie
Najvyššieho súdu SR, č.k. 6Cdo/184/2018, zo dňa 28.05.2020; pričom zistil nasledujúci skutkový stav:
Pôvodný žalobca mal s príslušnými dodávateľmi (Slovenský plynárenský priemysel, a.s., so sídlom

Mlynské Nivy 44/a, Bratislava; Stredoslovenská energetika, a.s., so sídlom Ulica Republiky 5, Žilina)
uzatvorené zmluvy na dodávku elektriny a plynu pre obdobie od 1. januára 2003 do 31. decembra
2003, ktoré boli ovplyvnené rozhodnutiami ÚRSO určujúcimi maximálne ceny a tarify za dodávku plynu
a elektriny pre rok 2003. Jedná sa pritom o rozhodnutia ÚRSO, ktoré boli zrušené nálezom Ústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 95/03 zo dňa 07.07.2006 (rozhodnutie ÚRSO č. 0003/2002/03 zo dňa 05.11.2002;

rozhodnutie ÚRSO č. 0009/2002/03 zo dňa 28.11.2002). Ústavný súd SR svojim nálezom sp.zn. I. ÚS
95/03 zo dňa 07.07.2006 rozhodol tak, že ÚRSO menovanými rozhodnutiami porušil právo žalobcu
podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, pričom predmetné rozhodnutia
zrušil. Pôvodný žalobca si priamu škodu, ktorá vznikla aplikáciou predmetných rozhodnutí vyčíslil na
základeskutočnéhomedziročnéhonárastucienanákladovzanákupelektrinyazemnéhoplynu.Žiadosť

pôvodného žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím bola žalovanému doručená dňa 06.10.2006. Žalovaný v oznámení zo dňa 20.12.2006
adresovanom žalobcovi uviedol, že nárok na náhradu škody nie je oprávnený prerokovať, nakoľko do
jeho pôsobnosti nepatrí odvetvie štátnej správy, v ktorom boli nezákonné rozhodnutia vydané. Nakoľko
sa domnieval, že v danom prípade nie je možné nárok na náhradu škody uplatniť voči štátu, nepostúpil

žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie na iný ústredný orgán štátnej správy. V nadväznosti na
uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4MCdo/3/2014zodňa16.12.2015,ktorýmNajvyššísúdSRzrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. júna 2013 sp. zn. 5Co244/2013-506 a rozsudok Okresného
súdu Bratislava II z 25. januára 2013 č.k. 8C118/2007-486 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie, a na uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 432/2016-51 zo dňa 28.06.2016,

žalobca ako sťažovateľ podal na ESĽP sťažnosť proti Slovenskej republike z dôvodu porušenia čl. 6
ods.1 Dohovoru a článku 1 protokolu č. 1 Dohovoru. ESĽP vo svojom rozhodnutí z 19. mája 2020 vo veci
Redquest Limited proti Slovensku, číslo sťažnosti 2749/17, dospel k záveru, že čl. 6 ods.1 Dohovoru
a čl. 1 protokolu č. 1 Dohovoru bol porušený. S ohľadom na uvedené podal žalobca návrh na povolenieobnovy konania pred Ústavným súdom SR. O tomto návrhu rozhodol Ústavný súd SR uznesením sp.zn.
IV. ÚS 261/2021-33 zo dňa 25.05.2021 tak, že návrh na obnovu konania odmietol. Znalecký posudok
číslo 87/2011 zo dňa 12.12.2011 vypracovaný spoločnosťou CORPORA, a.s., so sídlom Záhradnícka

68, Bratislava, IČO: 35 804 432, stanovil výšku škody zahŕňajúcu spôsobenú priamu škodu, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku nezákonných rozhodnutí ÚRSO, ktoré určovali maximálne ceny a tarify za dodávku
plynu a elektriny pre rok 2003 a ktoré ovplyvnili ceny platené spoločnosťou Novácke chemické závody,
a.s. na sumu 4.008.878,65 eur.

14. Podľa § 137 písm. a) CSP zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok, v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti.

15. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

16. Podľa § 214 ods. 1, ods. 2 CSP, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe
alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Súd môže na návrh strany
medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí
rozhodnutie vo veci samej.

17. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa
zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

18. Podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru, vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným
rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.

19. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

21. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

22. Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti

podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

23. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

24. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

25.Podľa§9zákonač.58/1969Zb.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,ako

aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred
štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti
tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutievydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom
ústrednýorgán,ktorývykonávasprávuvojenskýchsúdov.Vostatnýchprípadochjetýmtoorgánom,a)ak
ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do

pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide
o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a
ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné
rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

26. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998 Z.z., štátnu reguláciu v oblasti cien a taríf v energetických
odvetviach vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z., tento zákon upravuje pravidlá dohodovania, uplatňovania,
regulácie a kontroly cien výrobkov, výkonov, prác, služieb, nájmu a nehnuteľností (ďalej len „tovar“),

opatrenia na zamedzenie nežiaduceho cenového vývoja a pôsobnosť orgánov štátnej správy, vyšších
územných celkov a obcí v oblasti cien tovaru pre trh na území Slovenskej republiky (ďalej len „tuzemský
trh“) vrátane cien tovaru z dovozu a cien tovaru určeného na vývoz.

28. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z., zákon sa nevzťahuje na cenné papiere, hazardné

hry, na odmeny, úhrady a platby, náhrady pri vyvlastnení, náhrady škôd a nákladov, na poplatky,
pokuty, penále, úroky, poistné, základné cestovné a cestovné vybraných skupín cestujúcich za dopravné
služby vykonávané na základe zmluvy o službách vo verejnom záujme v pravidelnej autobusovej
doprave, základné cestovné a osobitné cestovné za dopravné služby vykonávané na základe zmluvy
o dopravných službách vo verejnom záujme v železničnej doprave a mestskej električkovej doprave

a trolejbusovej doprave, a medzinárodné tarify v doprave a v oblasti pôšt a telekomunikácií podľa
osobitných predpisov.

29. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z.z., rozsah regulácie cien ustanovuje úrad rozhodnutím o
regulácii cien. Rozhodnutie o regulácii cien sa uverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

30. Podľa § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z.z., podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových
odvetviachapriurčovanírozsahuekonomickyoprávnenýchnákladovaprimeranéhoziskupodľaodseku
2 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

31. Podľa § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z.z., na rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní. Toto rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom.

32. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 276/2001 Z.z., proti rozhodnutiu vydanému v konaní na prvom stupni
možno podať odvolanie s výnimkou rozhodnutia podľa § 14 ods. 5.

33. Na základe zisteného skutkového stavu a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

34. S ohľadom na doterajší priebeh konania považoval súd za kľúčové ustáliť právny stav tohto

konania. Ústavný súd SR uznesením IV. ÚS 261/2021-33 zo dňa 25.05.2021 odmietol návrh na obnovu
konania, pričom dôvodil, že obnova konania pred Ústavným súdom SR predstavuje účinný prostriedok
nápravy iba vtedy, ak výslovnou formuláciou použitou v rozhodnutí ESĽP vznikne Slovenskej republike
povinnosť v konaní pred Ústavným súdom SR znovu preskúmať svoje rozhodnutie. Takáto výslovná
formulácia pritom nie je potrebná, pokiaľ vo veci konal a rozhodoval Ústavný súd SR a zároveň je

vylúčené, aby sa náprava dosiahla prostredníctvom obnovy konania pred všeobecným súdom alebo
prostredníctvom iného účinného právneho prostriedku nápravy. Ak sa pred všeobecným súdom na
základepredchádzajúcehokasačnéhorozhodnutiastálekoná,nazákladeprávnychúčinkovrozhodnutia
ESĽP kasačná záväznosť zrušujúceho rozhodnutia zaniká a konajúci súd je povinný rešpektovať názor
ESĽP,atobezohľadunaštádiumkonaniačinaskutočnosť,žeexistujekonfliktsužvyslovenýmnázorom

súdu, ktorý svojim rozhodnutím vyvolal nové konanie. ESĽP pritom v rozsudku v predmetnej veci
(Redquest Limited proti Slovensku, číslo sťažnosti 2749/17, zo dňa 19. mája 2020) vyslovil porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko v danej veci neexistovali okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup
Najvyššieho súdu SR namietaný žalobcom, keďže mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoravlastne slúžilo ako ďalšie odvolanie, pričom taktiež nezistil žiadne osobitné dôvody na odklon od
všeobecného princípu právnej istoty. Zrušenie predmetného právoplatného medzitýmneho rozsudku
podľa ESĽP predstavovalo zásah do majetkových práv žalobcu a teda porušenie práva podľa čl.

1 dodatkového protokolu. Ďalej dôvodil, že zrušenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k.
5Co/244/2013-506 zo dňa 25.06.2013, ktorý potvrdil medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava
II č.k. 8C/118/2007 - 486, zo dňa 25.01.2013, ako aj zrušenie predmetného medzitýmneho rozsudku
súdu prvého stupňa vyvolalo právnu neistotu žalobcu najmä tým, že odstránilo ochranu res iudicata
základu nároku a viedlo k novému prerokovaniu veci. Nakoľko konanie stále prebieha, je podľa ESĽP

pokračujúca neistota týkajúca sa priznania základu nároku neprimeraným bremenom pre žalobcu.
Ústavný súd SR ďalej v predmetnom rozhodnutí odkázal na čl. 46 ods. 1 Dohovoru a uviedol, že
náprava sa okrem iného zabezpečuje aj uvedením veci do pôvodného stavu, teda nastolením stavu,
v ktorom sa sťažovateľ nachádzal pred porušením Dohovoru. Aj keď ESĽP nie je vybavený priamou
kasačnou pôsobnosťou, jeho rozsudok v časti, v ktorej sa vyjadruje o porušení práv garantovaných
Dohovorom, predstavuje autoritatívne riešenie týchto otázok. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že

jeho závery musia byť vnútroštátnymi súdmi rešpektované bez ohľadu na pochybnosti o jeho správnosti
či úplnosti. V hierarchii súdnych rozhodnutí sa rozhodnutia ESĽP nachádzajú nad rozhodnutiami
všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Podľa Ústavného súdu
SR z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sú v prejednávanom spore povinné premietnuť závery
vyplývajúcezpredmetnéhorozsudkuESĽPdosvojichrozhodnutí,atospôsobom,abysažalobcadostal,

čo sa týka právneho posúdenia základu jeho nároku, do stavu, v ktorom sa nachádzal v čase pred
vydaním dotknutého uznesenia Najvyššieho súdu SR. Právne závery vyplývajúce z daného uznesenia
Najvyššieho súdu SR ako aj z uznesenia Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 432/2016-51 zo dňa
28.06.2016, sú podľa Ústavného súdu SR prelomené. Je tak vylúčená úvaha žalobcu o tom, že vo
veci by nutne muselo prísť k formálnej kasácii uznesenia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu

SR ako aj úvaha o tom, že negatívne následky vyplývajúce z kasačného uznesenia Najvyššieho súdu
SR nemôžu byť odstránené inak než len obnovou konania pred Ústavným súdom SR. V nadväznosti
na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že je nevyhnutné, aby boli závery predmetného rozsudku
ESĽP premietnuté v ďalšom konaní vo veci. Ak sa má pritom konanie dostať do stavu pred porušením
Dohovoru, jedná sa o stav, v ktorom sa žalobca nachádzal v čase pred vydaním uznesenia Najvyššieho

súdu SR, sp.zn. 4MCdo/3/2014 zo dňa 16.12.2015, t.j. pred zrušením rozsudku súdu prvého
stupňa a potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Kasačná záväznosť by mala byť reflektovaná
bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Nakoľko je však v tomto prípade
možné konštatovať zánik kasačnej záväznosti uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4MCdo/3/2014
zo dňa 16.12.2015, súd týmto rozsudkom rozhodoval už len o výške uplatneného nároku. Čo sa týka

existencie samotného nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému, s poukazom na vyššie
uvedené je potrebné rešpektovať medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/118/2007
- 486 zo dňa 25.01.2013 a potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5Co/244/2013-506
zo dňa 25.06.2013. Súd tak ohľadom existencie nároku žalobcu v plnej miere odkazuje na odôvodnenie
predmetných rozhodnutí.

35. Aj napriek záveru o tom, že uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4MCdo/3/2014 zo dňa
16.12.2015, nie je pre súd v prejednávanej veci kasačne záväzné, považuje súd za žiaduce vysporiadať
sa na okraj aspoň stručne s podstatnými časťami argumentácie tohto rozhodnutia. Súd s ohľadom
na nevyhnutnosť presnej definície titulu na náhradu škody, v plnej miere odkazuje na odôvodnenie

medzitýmneho rozsudku, v ktorom zdôraznil, že v predmetnom prípade už k rozhodnutiu orgánu
štátu došlo a uplatnený nárok na náhradu škody je nutné posudzovať ustanoveniami § 1 až 17
zákona č. 58/1969 Zb. Uplatnenie nároku z dôvodu nesprávneho úradného postupu súd pochopil ako
konanie žalobcu z opatrnosti najmä v súvislosti s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL.ÚS29/03-24, ktorým sa Ústavný súd SR predmetnými rozhodnutiami odmietol zaoberať z dôvodu

nedostatku právomoci. Napokon však Ústavný súd SR nálezom prvého senátu sp. zn. 95/03 predmetné
rozhodnutia vyhlásil za neústavné a zároveň ich zrušil, pričom potrebu zrušenia odôvodnil práve
záujmom právnej istoty a princípu ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv (proti rozhodnutiam
nebol možný opravný prostriedok). Pre úspešnosť uplatneného nároku na náhradu škody musí
žalobca preukázať existenciu nezákonných rozhodnutí, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním

nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Nezákonnosť rozhodnutí žalobca preukázal a v konaní
nebola ani spornou. Vzniknutá škoda s nezákonným rozhodnutím je v príčinnej súvislosti vtedy, ak
vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, ako príčina a následok, ku ktorému by inak nedošlo.
Meritom zrušených rozhodnutí bolo určenie maximálnych taríf a cien za dodávky energií a plynu. Inýmislovami štát touto kompetenciou vstupuje do súkromnoprávnych obchodných vzťahov určením jednej
zo základných podmienok zmluvy, a to ceny. Je pritom notorietou, že v prípadoch určenia minimálnej či
maximálnej hodnoty, pokiaľ je na jednej strane vzťahu monopol, ide de facto o určenie samotnej ceny

a nie o jej "mantinely" ako by sa mohlo zdať. Inými slovami každý posun štátom regulovanej ceny sa
okamžite odrazí v príslušných súkromnoprávnych vzťahoch, ako to bolo aj v danom prípade a k čomu
by inak nedošlo. Súd mal teda uvedené tri podmienky úspešnosti uplatneného nároku za preukázané
vrátane vzniku škody minimálne v rozsahu navýšenia cien v dôsledku nezákonných rozhodnutí. Čo sa
týka tvrdenej skutočnosti o možnosti úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody iba vtedy, keby

žalobca preukázal, že sa úspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, súd uvádza, že v tomto
prípade došlo k uzavretiu platných obchodno-právnych zmlúv, ktoré boli v čase účinného právneho
poriadku perfektné vrátane ingerencie štátu čo do výšky ceny. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, podľa ktorého sú závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo
199/2005 zo dňa 31.05.2006 aplikovateľné len vtedy, kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
existuje a je možné uplatniť ho na súde. Súd má za pritom za to, že v danom prípade nebola naplnená ani

jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 a § 454 zákona č. 40/1964
Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších prepisov. Čo sa týka tvrdeného nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu, súd s odkazom na medzitýmny rozsudok a potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu stále zastáva názor, že pripustením striktnej interpretácie zákonného ustanovenia, že by právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mali mať len tí, ktorí sú účastníkmi konania a

boli poškodení nezákonným rozhodnutím, by bola absolútne odopretá možnosť domáhať sa nároku na
náhradu škody subjektom, ktoré neboli priamo účastníkmi konania v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané (situácia, ktorá nastala v tomto prípade). Takýto stav by bol v rozpore s ústavne garantovaným
právom na súdnu a inú právnu ochranu a bol by porušením článku 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Podľa
Najvyššieho súdu SR súdy v konaní prehliadli, že žalobca si v prejednávanej veci uplatnil i nároky

na náhradu škody spočívajúcej v uplatnení ušlého zisku. Súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný
už v podaní doručenom súdu dňa 01.02.2012 žiadal o zmenu žaloby, podľa ktorej sa domáhal sumy
4.008.878,65 eur s príslušným úrokom z omeškania iba z titulu skutočnej škody, t.j. súčtu náhrady
skutočnej škody za dodávky plynu vo výške 827.369,45 eur a náhrady skutočnej škody za dodávky
elektriny vo výške 3.181.509,20 eur. Súd pripustil zmenu žaloby v znení navrhovanom žalobcom na

pojednávaní dňa 28.11.2012, t.j. ešte pred vydaním medzitýmneho rozsudku dňa 25. januára 2013, č.k.
8C118/2007-486. S ohľadom na uvedené nepovažoval súd za potrebné vysporiadať sa s existenciou
základu nároku na náhradu škody spočívajúceho v ušlom zisku, nakoľko v čase rozhodovania už konal
o zmenenej žalobe. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na znalecký posudok predložený žalobcom, ktorý
koreluje so žalovanou sumou a podľa jeho s. 35 nezahŕňa výpočet ušlého zisku.

36. Čo sa týka samotnej výšky nároku na náhradu škody, škoda podľa súdu spočívala v navýšení cien
v dôsledku nezákonných rozhodnutí ÚRSO (rozhodnutie ÚRSO č. 0003/2002/03 zo dňa 05.11.2002;
rozhodnutie ÚRSO č. 0009/2002/03 zo dňa 28.11.2002), t.j. v sume, o koľko viac pôvodný žalobca
zaplatil za dodané energie v roku 2003, než by zaplatil nebyť týchto rozhodnutí. Predmetnú skutočnosť

pritom súd deklaroval už v medzitýmnom rozsudku, kedy sa pri skúmaní existencie nároku na náhradu
škody musel zaoberať okrem iného aj vznikom samotnej škody. Pre určenie výšky škody tak bolo
nevyhnutné určiť, koľko by pôvodný žalobca zaplatil za plyn a elektrinu odobratú v roku 2003 podľa
predchádzajúcej regulácie určenej opatreniami žalovaného v roku 2001, ktoré nadobudli účinnosť
dňa 01.01.2002, t.j. podľa regulácie, ktorá by bola platná, ak by neboli prijaté predmetné nezákonné

rozhodnutia ÚRSO. Čo sa týka stanovenia výšky škody v súlade s vyššie uvedeným, súd sa v plnej miere
stotožnil s výpočtami žalobcu, ktoré vychádzali zo žalobcom predloženého znaleckého posudku ako aj
z faktúr za energie za rok 2002, 2003 a z dokladov o ich úhrade za rok 2003. V roku 2002 boli platné
ceny energií v zmysle rozhodnutí žalovaného - Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky
z 28.11.2001 č. R 5 /2001, ktorým sa menil a dopĺňal výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky

z 12.03.1996 č. R-1/1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami v znení neskorších
predpisov (pre ceny plynu) a Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 26.01.2001 č.
R-1/2001, ktorým sa menil výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky z 12.03.1996 č. R-1/1996,
ktorýmsaurčujerozsahtovarusregulovanýmicenamivzneníneskoršíchpredpisov(precenyelektriny).
V roku 2003 boli fakturované ceny energií v zmysle nezákonného rozhodnutia ÚRSO č. 0003/2002/03

zo dňa 05.11.2002 (pre plyn) a rozhodnutie ÚRSO č. 0009/2002/03 zo dňa 28.11.2002 (pre elektrinu).
Dodávatelia, s ktorými mal žalobca uzatvorené zmluvy o dodávke energií pritom v roku 2002 fakturovali
maximálne ceny podľa vyššie zmienených vtedy platných opatrení žalovaného. Čo sa týka plynu, v roku
2002 pôvodný žalobca odobral 16.887.800,00 m3 plynu a zaplatil zaň 94.909.436,00 slovenskýchkorún. Priemerná cena za m3 tak predstavovala 5,62 slovenských korún. V roku 2003 pôvodný žalobca
odobral 15.269.400,00 m3 plynu a zaplatil zaň 110.739.359,94 slovenských korún. Priemerná cena
za m3 tak predstavovala 7,25 slovenských korún. Podľa predchádzajúcej regulácie by za odobraté

množstvo plynu pôvodný žalobca zaplatil 85.814.028,00 slovenských korún bez DPH (5,62 Sk/m3 x
15.269.400,00 m3). Navýšenie ceny plynu z dôvodu nezákonných rozhodnutí ÚRSO tak predstavuje
24.925.332,00 slovenských korún bez DPH, čiže 827.369,45 eur. Čo sa týka elektriny, v roku 2002
pôvodný žalobca odobral 542.452.036,36 kWh elektriny a zaplatil za ňu 734.450.750,18 slovenských
korún. Priemerná cena za kWh bola 1,35 slovenských korún. V roku 2003 pôvodný žalobca odobral

654.006.900,00 kWh elektriny a zaplatil za ňu 981.336.155,00 slovenských korún. Priemerná cena
tak za kWh elektriny predstavovala 1,50 slovenských korún. Podľa predchádzajúcej regulácie by za
rovnaké odobraté množstvo elektriny pôvodný žalobca zaplatil 885.490.009,00 slovenských korún bez
DPH (1,35 Sk/kWh x 654.006.900,00 kWh). Rozdiel so skutočne zaplatenou cenou za elektrinu tak
predstavuje 95.846.146,00 slovenských korún bez DPH, čiže 3.181.509,20 eur. Spolu je tak spôsobená
škoda za dodávky plynu a elektriny 4.008.878,65 eur. Predmetný spôsob výpočtu vzniknutej škody

žalovaný v priebehu konania nerozporoval. Vo svojej argumentácii sa sústredil najmä na skutočnosť, že
predmetná suma podľa neho nepredstavuje skutočnú škodu ale nárok, ktorý si je možné uplatniť titulom
bezdôvodného obohatenia. Samotný spôsob výpočtu predmetnej sumy mal súd za skutočnosť, ktorá je
medzi žalobcom a žalovaným nesporná, resp. nebola účinne popretá.

37. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške žiadanej v žalobnom návrhu. Čo sa týka časti,
v ktorej bola žaloba zamietnutá, súd uvádza, že počiatok omeškania žalovaného bolo nevyhnutné
posunúť ku dňu, kedy sa žalovaný skutočne dostal do omeškania, t.j. ku dňu nasledujúcemu po dni, kedy
odmietavo reagoval na žiadosť pôvodného žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorá mu bola doručená dňa 06.10.2006. Žalovaný v oznámení

zo dňa 20.12.2006 adresovanom žalobcovi uviedol, že nárok na náhradu škody nie je oprávnený
prerokovať, nakoľko do jeho pôsobnosti nepatrí odvetvie štátnej správy, v ktorom boli nezákonné
rozhodnutia vydané. V nadväznosti na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný sa dostal
do omeškania od 21.12.2006.

38. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal plne úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne v súlade s ustanovením 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov.