Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Trenčín
Rozhodutie vydal sudca Mgr. Andrea Fraňová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: NM-11Cpr/7/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518200832
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Fraňová
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2025:3518200832.19
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou Mgr. Andreou Fraňovou v sporovom konaní žalobcu A. B. C., r.č.
XXXXXX/XXXX, trvale bytom D. XXX, Prečín 018 15, proti žalovanému Logman - Považan a.s., IČO:
36 300 748, so sídlom Panská 9, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, zastúpeného Mgr.
Vladimírom Šlégerom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Letná 567/4, 927 01 Šaľa, o
zaplatenie 938,00 €, takto
r o z h o d o l :
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom súdu prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Považská Bystrica dňa 12.02.2018 postúpenou
tunajšiemu súdu dňa 02.03.2018 z dôvodu kauzálnej príslušnosti zmenenou uznesením tunajšieho
súdu žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 938,00 Eur titulom
doplatenia mzdy za mesiac február 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
938,00 Eur od 01. apríla 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za
mesiac marec 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01.
mája 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac apríl 2015 spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. júna 2015 do zaplatenia, sumu
vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac máj 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. júla 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom
doplateniamzdyzamesiacjún2015spolusúrokomzomeškaniavovýške5,00%ročnezosumy938,00
Eur od 01. augusta 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac júl
2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. septembra 2015 do
zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac august 2015 spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. októbra 2015 do zaplatenia, sumu vo
výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac september 2015 spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. novembra 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00
Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac október 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 938,00 Eur od 01. decembra 2015 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia
mzdy za mesiac november 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00
Eur od 01. januára 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac
december 2015 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. februára
2016 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac január 2016 spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. marca 2016 do zaplatenia,sumu vo výške 938,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac február 2016 spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 938,00 Eur od 01. apríla 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 938,00 Eur
titulom doplatenia mzdy za mesiac marec 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 938,00 Eur od 01. mája 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy
za mesiac apríl 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01.
júna 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac máj 2016 spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. júla 2016 do zaplatenia,
sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac jún 2016 spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. augusta 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur
titulom doplatenia mzdy za mesiac júl 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
823,00 Eur od 01. septembra 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy
za mesiac august 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01.
októbra 2016 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac september
2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. novembra 2016 do
zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac október 2016 spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. decembra 2016 do zaplatenia, sumu vo
výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac november 2016 spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. januára 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur
titulom doplatenia mzdy za mesiac december 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 823,00 Eur od 01. februára 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia
mzdy za mesiac január 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur
od 01. marca 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac február
2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. apríla 2017 do
zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac marec 2017 spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. mája 2017 do zaplatenia, sumu vo
výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac apríl 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. júna 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom
doplatenia mzdy za mesiac máj 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
823,00 Eur od 01. júla 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac
jún 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. augusta 2017
do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac júl 2017 spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. septembra 2017 do zaplatenia, sumu
vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac august 2017 spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. októbra 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur
titulom doplatenia mzdy za mesiac september 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 823,00 Eur od 01. novembra 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia
mzdy za mesiac október 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur
od 01. decembra 2017 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac
november 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. januára
2018 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac december 2017 spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. februára 2018 do zaplatenia,
sumu vo výške 823,00 Eur titulom doplatenia mzdy za mesiac január 2018 spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 823,00 Eur od 01. marca 2018 do zaplatenia, sumu vo výške 823,00 Eur
titulom doplatenia mzdy za mesiac február 2018 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 823,00 Eur od 01. apríla 2018 do zaplatenia, a nahradiť žalobcovi trovy konania.
2. Uviedol, že u žalovaného pracuje od 01.10. 2003 na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003.
Dňa 01.01.2006 mu bola Rozhodnutím o mzde ako riaditeľovi pre stratégiu priznaná individuálna
manažérska mzda vo výške 50.000,00 Sk (1.659,70 Eur). Následne mu bola Internou správou
generálneho riaditeľa zo dňa 10.05.2006 navýšená mzda na sumu 2.323,00 Eur (70.000,00 SKK) s
účinnosťou od 01.05.2006. Mesačnú mzdu minimálne vo výške 2.323,00 € (70.000,00 SKK) od 05/2006
až do 12/2008 reálne i dostával. Od 01/2009 mu bola až doteraz reálne znížená (t.j. nedoplácaná)
mesačná mzda, ktorá iba sporadicky presiahla úroveň 2.323,00 Eur (70.000,00 SKK). Je toho názoru, že
pokiaľ zníženie mzdy svojím podpisom neodsúhlasil, patrí mu až do súčasnosti mesačná mzda vo výške
2.323,00 Eur (70.0000,00 SKK). Žalovaného zamestnávateľa dňa 24.01.2018 požiadal o doplatenie
mzdy. Výška doplatku mzdy je určená ako rozdiel medzi skutočnou základnou mzdou, ktorú si nárokuje
v zmysle zákonne uzavretej zmeny pracovnej zmluvy k 05/2006 a reálne vyplácanou základnou mzdou.
V mesiacoch 02/2015 až 03/2016 žalobcovi ako základná mzda figurovala suma 1.385,00 Eur, ktorúnikdy so žalovaným nedohodol. Rozdiel medzi nárokovanou a nezákonne určenou základnou mzdou
je teda 2.323,00 Eur – 1.385,00 Eur = 938,00 Eur. Obdobne bol v 04/2016 až 02/2018 tento rozdiel
2.323,00 Eur – 1.500,00 Eur = 823,00 Eur. Zároveň si v konaní uplatňuje aj úroky z omeškania. Ku
dňu 01.04.2015 bola prvý krát splatná žalobcova nedoplatená mzda za mesiac 02/2015, a preto je to
deň začiatku nároku uvedený v petite. Obdobne bola ku dňu 01.05.2015 prvý krát splatná žalobcova
nedoplatená mzda za mesiac 03/2015 atď. až do výplaty mzdy za 02/2018, ktorá bola prvý krát splatná
ku dňu 01.04.2018. Ku všetkým výplatným termínom bola základná úroková sadzba ECB 0,00 % ročne,
preto v zmysle ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. je požadovaná miera úroku z omeškania vo
výške 5,00 % ročne.
3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k NM-11Cpr/7/2018 – 300 zo dňa 06. júla 2023 tak, že žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00
%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom súdu prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (výrok II.).
4. Na odvolanie žalovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd konštatoval, že záver súdu prvej inštancie, keď zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že „z
vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov, ako aj výsluchu sporových strán“ vyplynulo,
že rozhodnutie o zmene mzdových podmienok riaditeľov a iných zamestnancov (zvýšenie mzdy
žalobcu) nebolo prijaté na základe rozhodnutia predstavenstva, ale na základe rozhodnutia riaditeľov a
nepovažoval pre posúdenie veci za podstatné, že žalobcovi bola od decembra 2008 vyplácaná mzda vo
výške minimálne 2.323,00 Eur,“ nie je riadne odôvodnený, je všeobecný a rozhodnutie činí arbitrárnym
a nepreskúmateľným. Ďalej odvolací súd uviedol, že vyššie uvedené všeobecné konštatovanie, podľa
ktorého zásadné skutkové zistenie malo vyplynúť „z predložených listinných dôkazov a výsluchu strán“,
nie je možné považovať za riadne odôvodnenie, v zmysle zákonom stanovených požiadaviek. Nie
je zrejmé, z ktorých konkrétnych listinných dôkazov a z ktorého ich konkrétneho obsahu vyplynulo,
že k zvýšeniu mzdy žalobcu došlo len rozhodnutím riaditeľov bez toho, aby predtým alebo potom
nasledovalo aj rozhodnutie predstavenstva. Tak, ako správne namietal žalobca v podanom odvolaní,
dokumentnazvaný„Internáspráva“,ktorýbolurčený preučtáreňžalovaného,nepredstavujesámosebe
právny úkon, ktorým malo prísť k zvýšeniu mzdy, ale len pokyn na realizáciu takéhoto zvýšenia mzdy
pre 8 označených osôb, vrátane žalobcu. Rovnako nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností
uvedených vo výsluchu strán (v skutočnosti bol realizovaný len výsluch žalobcu) súd vychádzal pri
svojich konečných skutkových a právnym záveroch, resp. to, prečo nie je dlhodobé reálne vyplácanie
odmeny v určitej výške pre posúdenie veci podstatné. Okrem toho odvolací súd poukázal na to, že
súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že k zvýšeniu mzdy prišlo rozhodnutím riaditeľov, pričom
takéto rozhodnutie malo byť najprv prijaté predstavenstvom. Neuviedol však právny záver, čo uvedené
po právnej stránke znamená, či išlo napríklad o neplatný právny úkon, a následne či takáto neplatnosť
môže ísť na úkor žalobcu aj s poukazom na ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce. V odôvodní rozhodnutia
taktiež chýba odôvodnenie postupu súdu, ktorý nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom
svedkov. Svoj postup sudkyňa odôvodnila iba pri vydaní uznesenia o zamietnutí týchto návrhov na
pojednávaní, avšak opomenula, že v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP musí uvedené uviesť aj v odôvodnení
rozhodnutia.Vovšeobecnostinevyhoveniedôkaznémunávrhustranysporumožnovzmyslekonštantnej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky založiť len na tom, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej
overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo,
že navrhnutý dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje
vypovedacou potenciou, alebo, že navrhovaný dôkaz je nadbytočným, t. j. určité tvrdenie, ku ktorému
overeniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolouždoterajšímkonanímbezdôvodnýchpochybností
overené alebo vyvrátené. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v spore so slabšou stranou nevykonal
dôkazy navrhnuté žalobcom, pričom následne jeho žalobu zamietol a svoj postup v odôvodnení svojho
rozhodnutia žiadnym spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd má za to, že je namieste vypočuť A. E.
ako osobu, ktorá bola v rozhodnom období tak vo funkcii riaditeľa ako aj predsedu, resp. podpredsedu
predstavenstva a môže sa vyjadriť k tomu, ako sa realizovali zmeny miezd riaditeľov, čo môže prispieť
k riadnemu zisteniu skutkového stavu tak, aby súd mohol o veci rozhodnúť a svoje závery aj riadne
odôvodniť v súlade s požiadavkami, ktoré kladie na odôvodnenie rozsudku ust. § 220 CSP. Súd sa
pritom musí zaoberať aj prípadnou zmenou pracovnej zmluvy, ku ktorej mohlo vzhľadom na okolnosti
veci dôjsť ústne alebo konkludentne, nakoľko Zákonník práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy
aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú
vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo12/2011). Okrem toho skutočnosť, že podľa súdu prvej inštancie nedošlo k zvýšeniu mzdy žalobcu na
70.000,00 Sk, nezbavuje súd povinnosti zaoberať sa tvrdeným neoprávneným znížením mzdy žalobcu
na 1.385,00 Eur, nakoľko medzi stranami sporu nie je sporné a z predloženého rozhodnutia o mzde zo
dňa 01.01.2006 bez pochybností vyplýva, že ak by aj nedošlo k zvýšeniu mzdy žalobcu na 70.000,00
Sk, tak mu (za situácie, že nedošlo k zníženiu mzdy písomne, ústne alebo konkludentne) patrila mzda
50.000,- Sk, čo je viac ako bola vyplatená mzda za mesiac február 2015. Aj za týchto okolností platí,
že sa súd musí zaoberať tým, či došlo k zníženiu mzdy žalobcu na 1.385,00 eur (opäť písomne, ústne
alebo konkludentne), a teda, či mu v mesiaci február 2015 bola vyplatená mzda tak, ako bolo dojednané.
Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon stanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah
odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.
Dostatočné a logické odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať
konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.
Záverom súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, neboli vykonané
dôkazy, ktoré žalobca navrhol, čo viedlo k porušeniu jeho procesných práv. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v ďalšom konaní súd
prvej inštancie vypočuje svedka A. E. a zváži vypočutie svedka JUDr. Slezáka. V prípade, že opätovne
rozhodne o nevypočutí svedka JUDr. Slezáka tak, uvedené riadne odôvodní aj v písomnom rozsudku
v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Súčasne je potrebné, aby riadne odôvodnil svoje skutkové a právne
závery tak, ako bolo uvedené vyššie. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že súd prvej inštancie
taktiež uzavrel, že žalobca mal so žalovaným na pozíciu riaditeľ pre stratégiu uzavretú manažérsku
zmluvu (odsek 41), na ktorú dopadá režim pracovného práva. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku však ani v tejto časti nie je zrejmé, na základe čoho, ktorých konkrétnych dôkazov, resp.
skutkových tvrdení strán sporu, dospel súd k uvedenému skutkovému a následne aj právnemu záveru.
Za situácie, keď súdu nebola takáto manažérska zmluva ani jednou zo strán predložená, a jej existencia
nebola stranami ani len tvrdená, mal súd tento svoj záver obzvlášť starostlivo vysvetliť. Okrem toho, ak
mal za zistené, že popri pracovnej zmluve došlo aj k uzavretiu manažérskej zmluvy, tak mal následne
uviesť aj to, aký mal byť jej obsah, v akej forme bola uzavretá tak, aby bol vytvorený dostatočný
skutkovýzákladpreprávnyzáver,činavzťahmedzižalobcomažalovanýmdopadalObchodnýzákonník
alebo Zákonník práce. Odvolací súd pritom uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca vykonával
manažérskufunkciuneznamená,ženevyhnutneuzavrelsožalovanýmajmanažérskuzmluvu.Nadruhej
strane neuzavretie manažérskej zmluvy neznamená, že žalobca reálne nevykonával funkciu riaditeľa
pre stratégiu a nemal manažérsku pozíciu. Ak však súd prvej inštancie bez ďalšieho len skonštatoval,
že žalobca bol v rozhodnom období riaditeľom pre stratégiu, manažérom kvality, pričom mal uzavretú
manažérsku zmluvu, ktorá sa riadila Zákonníkom práce, tak uvedené skutkové a právne závery neboli
žiadnym spôsobom objasnené, pričom však majú pre posúdenie veci význam. V neposlednom rade
odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v podanom odvolaní namietal, že v jeho veci bol vydaný
platobný rozkaz, ktorý je právoplatný, nakoľko nebol riadne podaný odpor. Svoje závery odôvodnil tým,
že súd určil neplatnosť mimoriadneho valného zhromaždenia, na ktorom boli zvolení noví členovia
predstavenstva. Takto neplatné zvolené predstavenstvo neskôr poverilo zastupovaním zástupcu, ktorý
podal za žalovaného odpor. Udelená plná moc na zastupovanie sa stala po vyslovení neplatnosti
mimoriadnehovalnéhozhromaždenianeplatnýmprávnymúkon,atoodpočiatku.Kuvedenémuodvolací
súd uvádza, že s uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie vysporiadal (odsek 35 rozsudku), pričom
záver, ktorý prijal zodpovedá prevládajúcej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky. Takýto
záver bol podrobený aj kontrole ústavnosti, keď v právnej veci vedenej na Ústavnom súde pod spisovou
značkou III. ÚS 415/2014 sťažovateľ uplatnil obdobné námietky ako žalobca v tomto konaní ( namietal
závery všeobecných súdov, že neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia pôsobí až od okamihu,
kedy ju vysloví súd a nie od počiatku). Ústavný súd takéto odôvodnenie všeobecného súdu vyhodnotil
ako legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné a ústavnú sťažnosť odmietol. Aj s poukazom na
uvedené sa odvolací súd so závermi súdu prvej inštancie v tejto otázke stotožňuje. Okrem toho odvolací
súd poukazuje na to, že aj keby sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, v skutočnosti by nedošlo k situácii,
na ktorú sa žalobca odvoláva, t. j., že by nadobudol právoplatnosť platobný rozkaz, ktorý bol pôvodne vo
veci vydaný. Ak by vyslovenie neplatnosti valného zhromaždenia malo účinky tak, ako uvádza žalobca,
tak by bolo spochybnené aj samotné doručenie platobného rozkazu. S poukazom na vyššie uvedené,
odvolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu práv žalobcu, a preto bolo odvolaním napadnuté
rozhodnutie zrušené tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. V závislosti na výsledku
konania vo veci samej, súd rozhodne o trovách konania.*
Súd viazaný názorom odvolacieho súdu vo veci ďalej konal. Nariadil pojednávanie a po vyhodnotení
všetkých doposiaľ vykonaných dôkazov: žaloby, vyjadrení žalovaného, ďalších písomných vyjadrení
sporových strán, výsluchu žalobcu, svedkov F. G., A. H. E., H. I. J., Pracovnej zmluvy, výpisu z
obchodného registra, stanov žalovaného, mzdových listov, internej správy generálneho riaditeľa, porady
vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011, rozsudku tunajšieho súdu č.k. 7Cpr/9/2018 - 808 zo dňa 23.
novembra 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Copr/2/2023 – 900 zo dňa
25. júla 2023, rozsudku tunajšieho súdu č.k. NM-7Cpr/9/2018 – 1043 zo dňa 08. júla 2024 a ďalších
listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou obsahu spisu zistil tento skutkový a právny stav:
5. V písomne podanom odpore žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca bol zamestnancom žalovaného
počnúc od 01.10.2003 ako referent pre kvalitu, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003.
Pracovná zmluva bola za žalovaného podpísaná zo strany vtedajšieho predsedu predstavenstva A. A.
G. a A. H. E. ako podpredsedu predstavenstva, nakoľko podľa vtedy platného výpisu z Obchodného
registra žalovaného (platné do 18.12.2017) „Konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia
predstavenstva, a to i každý samostatne. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení
všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých
jedenjevždypredsedapredstavenstvaalebopodpredsedapredstavenstva.Podpisovaniezaspoločnosť
sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie podpisujúcich pripája
podpisujúci svoj podpis. Dňa 01.01.2006 bola tzv. rozhodnutím o mzde navýšená mzda žalobcu
na 50.000,00 SKK, a zároveň bol zmenený druh práce na riaditeľa pre stratégiu. Rovnako ako v
prípade pracovnej zmluvy za žalovaného konali spoločne predseda a podpredseda predstavenstva
žalovaného. Dňa 10.05.2006 bola internou správou generálneho riaditeľa žalovaného rozhodnuté o
zvýšení mesačnej mzdy vybraných zamestnancov vrátane žalobcu, a to konkrétne na sumu 70.000,00
SKK. Na rozdiel od vyššie uvedených dokumentov, tento bol podpísaný výlučne len generálnym
riaditeľom žalovaného a nie osobami oprávnenými konať v mene žalovaného (predstavenstvo) v súlade
s § 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Žalovaný nemá žiadny interný alebo organizačný
dokument, z ktorého by vyplývalo oprávnenie generálneho riaditeľa rozhodovať o zmene zmluvy, resp.
o zvýšení mzdy. Takisto generálny riaditeľ nebol písomne poverený zo strany predstavenstva na takéto
rozhodnutie a rovnako takéto oprávnenie nemal ani vtedajší generálny riaditeľ zakomponované v jeho
pracovnej zmluve. Daná osoba nebola spôsobilá vykonať takýto úkon voči zamestnancom. Na základe
rozhodnutia vedenia spoločnosti o mzde riaditeľov bolo odsúhlasené, že počnúc od 01.12.2011 budú
mať riaditelia vrátane žalobcu čistú mzdu vo výške 1.022,00 Eur mesačne. Toto rozhodnutie bolo
schválené a vlastnoručne podpísané o.i. nasledovnými osobami: A. H. E. - predseda predstavenstva,
Ing. Ivan Kmošena - člen predstavenstva, H. K. - podpredseda predstavenstva, žalobca - riaditeľ
pre stratégiu. Žalovaný ako spoločnosť podnikajúca v oblasti automobilového priemyslu je povinná
každoročne podstupovať tzv. certifikáciu zo strany certifikačných autorít. Inými slovami, v rámci procesu
certifikácie sa zisťuje, či žalovaný spĺňa kvantitatívne a kvalitatívne podmienky na dodávku svojich
výrobkov dodávateľom, ako napr. OPEL, General Motors, Bentley a iní. Tieto činnosti v rámci náplne
práce zastrešoval práve žalobca. V jeho kompetencii bolo plnenie systému manažérstva kvality -
technická norma IATF XXXXX a riadne a včasné plnenie povinností žalovaného voči certifikačnej
spoločnosti. Avšak výsledkom tohtoročného auditu zo strany certifikačnej spoločnosti dňa 02.02.2018
boli viaceré závažné nedostatky v činnosti žalovaného, za ktoré bol priamo zodpovedný žalobca.
Žalovaný nebol riadne pripravený na vyššie uvedený audit a samotný audit odhalil závažné nedostatky
v plnení pracovných povinností žalobcu. Žalovanému dokonca hrozilo odobratie niektorých certifikátov,
pričom bolo nevyhnutné na zvládnutie vzniknutej situácie angažovať externých spolupracovníkov, čím
žalovanému vznikli dodatočné náklady. Aj na základe vyššie uvedených skutočností sa dňa 21. 03. 2018
konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného, na ktorom sa o.i. vyhodnotili závery daného auditu v
žalovanom a členovia predstavenstva jednohlasne prijali uznesenie č. 3 v zmysle ktorého „(...) skončil
pracovný pomer so zamestnancom p. A. B. C. na pracovnej pozícii referent kvality bezodkladne, a to
okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodov závažného porušenia pracovnej disciplíny (...).“
Následne na to, v súlade s predmetným uznesením predstavenstva žalovaného, dňa 22.03.2018 bol
okamžite skončený pracovný pomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Mzdové podmienky patria podľa § 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce medzi povinné náležitostipracovnej zmluvy. Nakoľko žalovaný nemal a ani nemá uzatvorenú kolektívnu zmluvu, tie boli riadne
uvedené v pracovnej zmluve. V pracovnoprávnych vzťahoch platí, že na vznik a zmenu pracovného
vzťahu Zákonník práce síce vyžaduje písomnú formu, avšak jej nedodržanie neviaže sankciou jej
neplatnosti, ako napr. pri výpovedi alebo pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Vo všeobecnosti
sa jedná o odlišnú právnu úpravu v porovnaní s Občianskym zákonníkom. Zákonník práce právne úkony
považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám Zákonník práce výslovne ustanovuje dikciou „inak
je právny úkon neplatný.“ Žalovaný poukazuje na Zbierku súdnych rozhodnutí a stanovísk (R 68/1971
„Prípadný nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy nezakladá neplatnosť právneho úkonu.“ R
9/1971 „Aj keď pracovná zmluva musí mať náležitosti požadované ustanovením § 29 ods. 1 ZP -
teraz § 43 ods. 1 ZP, nemusí byť vo všetkých prípadoch uzatvorená písomnou formou, ale prejavy
vôle účastníkov sa môžu uskutočniť aj iným spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli
účastníci prejaviť. Prejav vôle treba totiž podľa § 240 ods. 3 ZP - teraz § 15 vykladať tak, ako to so
zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám dobrých mravov.“ Ďalej poukázal na
ust.§54Zákonníkapráceozmenepracovnejzmluvy.Akovprípadepracovnejzmluvy,takajvprípadejej
dodatkovania, Zákonník práce síce zakotvuje písomnú formu, ale jej nedodržanie nespája so sankciou
neplatnosti. V zmysle právnej doktríny platí, že Zákonník práce nevylučuje, aby sa zamestnávateľ a
zamestnanec dohodli na zmene pracovných podmienok ústne alebo konkludentne. Podľa ustálenej
judikatúry (V 30/1972) platí, že Zmena pracovnej náplne pracovníka môže byť dojednaná prípadne
mlčky, napríklad podľa okolností tak, že pracovník pôvodne prijatý ako nekvalifikovaný robotník, neskôr
prevedený na inú prácu vyžadujúcu si určitú kvalifikáciu, tú prácu dlhší čas vykonával. V zmysle nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. IV. ÚS 460/2012-32 ...,,Zákonník práce nevylučuje
možnosť uzavretia pracovného pomeru i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí spĺňať
zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho ku vzniku, zmene
alebo zániku práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“ Nesankcionovanie nedodržania
písomnej formy, či už pracovnej zmluvy alebo jej zmeny je práve z dôvodu, že Zákonník práce počíta
aj so situáciami, že v aplikačnej praxi k nim dôjde aj ústnou formou, prípadne konkludentne. Žalobcovi
bola hrubá mzda vo výške 1.500,00 Eur každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to
počnúc od 01.04.2016 do skončenia pracovného pomeru, teda kompletne 24 mesiacov (pracovná
zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne); hrubá mzda vo výške 1.385 Eur bola žalobcovi
každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.01.2013 do 31.03.2016, teda
kompletne 15 mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne), hrubá mzda
vo výške 1.327,76 Eur bola žalobcovi každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc
od 01.01.2009 do 31.12.2012, teda kompletne 48 mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená na základe
porady vedenia spoločnosti); hrubá mzda vo výške 90.000,00 SKK bola žalobcovi každomesačne
poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.07.2006 do 31.12.2008, teda kompletne 30
mesiacov (pracovná zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne); hrubá mzda vo výške
70.000,00 SKK (2.323,00 Eur) bola žalobcovi každomesačne poukazovaná na jeho bankový účet, a
to počnúc od 01.05.2006 do 30.06.2006, teda kompletne 2 mesiace (pracovná zmluva bola zmenená
na základe Internej správy GR); hrubá mzda vo výške 50.000,00 SKK bola žalobcovi každomesačne
poukazovaná na jeho bankový účet, a to počnúc od 01.01.2006 do 30.04.2006, teda kompletne 4
mesiace (pracovná zmluva bola zmenená na základe Rozhodnutia o mzde). Zamestnávateľ nemôže
svojvoľnezmeniťpracovné/mzdovépodmienkyzamestnanca,alevždylennazákladevzájomnejdohody
účastníkov tohto vzťahu. Zamestnávateľ môže dohodnutý obsah pracovnej zmluvy zmeniť len vtedy, ak
sa dohodne na jeho zmene so zamestnancom. Zákonník práce nepripúšťa jednostranný úkon, či už zo
strany zamestnanca alebo zamestnávateľa. Súhlas žalobcu sa v danom prípade prejavil najmä tým, že
žalovaný po dobu 24 mesiacov vo výške 1.500,00 Eur, 15 mesiacov vo výške 1.385,00 Eur, 48 mesiacov
vo výške 1.327,76 Eur, 30 mesiacov vo výške 90.000,00 SKK riadne poukazoval danú mzdu na účet
žalobcu a rovnako si plnil svoje zamestnávateľské povinnosti v daňovej, dôchodkovej, nemocenskej a
sociálnej oblasti. Súhlas žalobcu ako zamestnanca sa prejavil tým, že za pravidelnú mzdu na základe
pokynov žalovaného a v prospech žalovaného vykonával osobne závislú prácu, ktorá mala všetky
definičné znaky v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to po dobu 12 rokov. V danom prípade zo
strany zamestnanca a zamestnávateľa išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými
činmi a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu
niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k zmene pracovného pomeru. Neexistuje v
danom prípade absencia úmyslu (vážnej vôle) žalobcu nezmeniť pracovnoprávny vzťah so žalovaným.
Žalovaný má za to, že k posúdeniu otázky, či došlo k zmene pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce
subjektívne predstavy žalobcu, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s
ktorými právna norma spája zmenu pracovnej zmluvy (rozsudok NS ČR sp.zn. 21Cdo/2287/2002 zo 07.mája 2003). Vzhľadom k tomu, že žalovaný so žalobcom dohodol zmenu mzdových podmienok, bola
zmena pracovnej zmluvy uzatvorená v okamihu, keď sa účastníci dohodli na obsahu tejto zmeny, a to
najneskôr k poslednému dňu príslušného obdobia, kedy došlo k zmene mzdy, nakoľko počnúc od tohto
dátumu bola žalobcovi vyplácaná nová mesačná mzda. Aj keď právny vzťah medzi účastníkmi nebol
podložený písomnou zmenou pracovnej zmluvy, nemožno za týchto okolností nedodržanie písomnej
formy zmeny pracovnej zmluvy sankcionovať jej neplatnosťou. Žalobca každomesačne po dobu 117
mesiacov, teda skoro 10 rokov v pravidelných mesačných intervaloch dostával od žalovaného mzdu v
súlade s platnou pracovnou zmluvou v znení jej neskorších zmien. Pokiaľ žalobca nesúhlasil so zmenou
pracovnej zmluvy/výšky mzdy, mal možnosť so zmenou mzdových podmienok nesúhlasiť a v danom
prípade by žalovaný bol povinný mu vyplácať mzdu podľa podmienok pôvodne dojednaných. To však
nie je daný prípad. Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že účastníci mali
úmysel zmeniť uzatvorený pracovnoprávny vzťah v časti výšky mzdy. Žalobca disponoval s informáciou
a bol uzrozumený s úpravou mzdy, ako to v rozpore s objektívnou skutočnosťou žalobca uvádza. Z toho
dôvodu tvrdenia žalobcu sú zavádzajúce, účelové a špekulatívne. Žalovaný tak postupoval v súlade
so zásadou uvedenou v čl. 2 Zákonníka práce a rovnako podľa § 54 Zákonníka práce o zmene výšky
mzdy. Tvrdenia žalobcu, že zníženie mzdy svojím podpisom neodsúhlasil, je právne neudržateľné a
nesprávne. Žalobca si spomenul na tak dôležitú skutočnosť, a to, že mu už skoro 10 rokov nie je
vyplácaná jeho údajne skutočná mzda až po tom, čo došlo k akcionárskym zmenám v rámci žalovaného.
Žalobca vyrátal svoju údajnú mzdu na doplatenie z rozdielu medzi prijatým čistým príjmom a údajnou
hrubou mzdou 70.000,00 SKK, čo je však právne neudržateľné. V zmysle Zbierky súdnych rozhodnutí
a stanovísk (R 28/1983) platí, že v takomto prípade treba tak urobiť po odpočítaní dane zo mzdy
a nie hrubej mzdy. Pokiaľ mal žalobca presvedčenie, že nedostáva údajne dohodnutú výšku mzdy,
toto zakladá právo zamestnanca v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, okamžite skončiť
pracovný pomer so zamestnávateľom. Žalovaný nemá vedomosť, že by žalobca akúkoľvek výčitku,
resp. oznámenie počas 10 rokov v tomto smere voči žalovanému uskutočnil. Záverom žalovaný uviedol,
že spoločnosť žalovaného fungovala a funguje ako rodinná spoločnosť, kde sú takmer všetci akcionári
a štatutári sústredení v jednej budove a komunikujú neformálne. Nielen pracovnoprávne otázky, ale
aj napr. zvolávanie zasadnutí predstavenstva žalovaného bolo vždy neformálne. Žalobca sa zjavne
nevie stále vyrovnať so zmenou vlastníckej a organizačnej štruktúry v žalovanom (počnúc od 12/2017),
v rámci ktorej sa žalobcova blízka osoba ako akcionár a jej spriaznený okruh akcionárov dostali do
akcionárskej menšiny a takýmito šikanóznymi a špekulatívnymi metódami sa žalobca snaží narúšať
riadny podnikateľský chod žalovaného. Žalobca podal na tunajší súd aj žalobu na neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a rovnako inicioval podnet voči žalovanému na Úrade na ochranu
osobných údajov, ktorý bol medzičasom odložený.
6.Napreukázaniesvojichtvrdenípripojillistinnédôkazy,atoMzdovélistyžalobcuzaobdobieodjanuára
2006 - marec 2018, Poradu vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011.
7. Žalobca sa k podanému odporu žalovaného písomne vyjadril. Uviedol, že u žalovaného pracoval
ako riaditeľ pre stratégiu a zabezpečoval i ďalšie funkcie v súvislosti s manažérskymi systémami
riadenia kvality a environmentu, a taktiež bol dlhoročný predseda dozornej rady. Žalovaný bola „rodinná“
spoločnosť 5 - tich akcionárov, kde manažment tvorilo 5 riaditeľov, ktorí súčasne boli i členmi orgánov
spoločnosti, t. j. predstavenstva, resp. dozornej rady. Tento stav zabezpečoval každému riaditeľovi
neustály vplyv a kontrolu nad spoločnosťou a v konečnom dôsledku spôsoboval, že mzdy riaditeľov
boli v zásade rovnaké a riaditelia si ich určovali sami, pričom samozrejme platil princíp spojených
nádob. Čím vyššie mzdy, tým nižší hospodársky výsledok a následne majetok spoločnosti. Mzdy
sú významne zaťažené daňou a odvodmi, zatiaľ čo zisk minimálne, prípadne nijak, ak sa investuje.
„Rodinná“ spoločnosť vydržala až do 18.12.2017, kedy prebehlo nezákonné a pred časťou akcionárov a
predsedom dozornej rady a predstavenstva utajené mimoriadne valné zhromaždenie (ďalej len „MVZ“).
Výsledkom uvedeného MVZ boli i uznesenia, ktoré žalobcu a predsedu predstavenstva zbavili funkcií
a navýšili základné imanie spoločnosti tak, že ich podiely v spoločnosti zostali prakticky bezcenné.
Všetci traja MVZ-ním poškodení akcionári (t.j. bývalý predseda predstavenstva a ešte dvaja akcionári so
symbolickou hodnotou akcií), ktorí boli súčasne i zamestnancami, dostali zákaz vstupu do spoločnosti
a následne v januári 2018 i výpovede z nadbytočnosti. Žalobca mal skončiť rovnako, ale pretože
dôrazne žalovaného žiadal, aby prehodnotil svoje rozhodnutie z dôvodu, že za mesiac mal prebehnúť
veľmi zásadný IATF audit, žalovaný si to nakoniec rozmyslel. Ak by neprešli auditom, znamenalo by to
praktickú likvidáciu spoločnosti, o čo nemali záujem. Žalovaný žalobcu preto v spoločnosti trpel, aj keď
podal na žalovaného trestné oznámenie a tiež žalobu na doplatenie mzdy a aktívne vystupoval v žalobeakcionárovnaneplatnosťuzneseníMVZz18.12.2017.Tosaskončilo,keďprešliIATFauditomazostával
už iba formálny následný audit na odstránenie nedostatkov. Namiesto výpovede z nadbytočnosti, ktorú
očakával, mu žalovaný dňa 23.03.2018 odovzdal okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je
škandalózne a na tunajšom súde ho napadol žalobou až zo štyroch samostatných dôvodov neplatnosti.
Namieta tvrdenia žalovaného, že dokumentom - rozhodnutím o mzde bol zároveň zmenený druh práce
žalobcu na funkciu riaditeľa pre stratégiu. Túto funkciu vykonával už od februára 2004, kedy ju prevzal
od doterajšieho riaditeľa pre stratégiu A. H. E.. Zo všetkých dokumentov systému riadenia, ako aj
konania žalobcu do i von zo spoločnosti je nespochybniteľná táto skutočnosť, i keď o menovaní nemá
žiadny oficiálny doklad. Tak to u žalovaného ako rodinnej spoločnosti v oblasti pracovného zaradenia
riaditeľov chodilo a nikto vrátane žalobcu to neriešil. Uvedené významne ukazuje, akým selektívnym
spôsobom žalovaný narába s „ústnym a následne konkludentným“ spôsobom zmeny pracovnej zmluvy.
V Okamžitom skončení pracovného pomeru bol žalovaným označený za „referenta pre kvalitu“, a taktiež
tak žalobcu označilo predstavenstvo žalovaného, ktoré sa uznieslo na jeho výpovedi dňa 21.03.2018.
Vo všetkých vyjadrenia ohľadne skončenia pracovného pomeru ho žalovaný ani raz neoznačil za
riaditeľa. Dokonca v dokumente Potvrdenie o zamestnaní, ktoré mu zaslal po vyhadzove, mu zarátal
14 rokov a 178 dní na pozícii referent pre kvalitu. Ako už uviedol, riaditelia si svoje mzdy a mzdy
tzv. asistentov (každý riaditeľ mohol mať jedného asistenta zo svojej rodiny) určovali sami na základe
spoločného konsenzu. Každý si presadzoval svoju predstavu o spoločnej výške mzdy pre všetkých
riaditeľov a asistentov. Žalobca ako mladší riaditeľ presadzoval skôr nižšie mzdy, aby ušetrili na daniach
aodvodochamohlitakdosvojejspoločnostiinvestovaťvlastnéprostriedkyzoziskuanečerpaťzbytočné
úvery. Ďalší riaditelia presadzovali hľadisko náročnosti, spoločenskej zodpovednosti a prestíže funkcie
riaditeľa a presadzovali, aby mzdy boli adekvátne. Ďalší riaditelia v preddôchodkovom veku chceli mzdy
„šponovať“, aby si zabezpečili vyšší vymeriavací základ pre dôchodok. Všetko toto úsilie o hľadaní
konsenzu vyvrcholilo v máji 2006, kedy sa vo vedení rozhodli tak, ako je to uvedené v Internej správe
generálneho riaditeľa z 10.05.2006. Je toho názoru, že generálny riaditeľ bol v zmysle § 9 Zákonníka
práce oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch z titulu toho, že
bol členom štatutárneho orgánu, čo Zákonník práce pripúšťa ako alternatívu robenia právnych úkonov
štatutárnym orgánom. Zákonník práce musí mať v pracovnoprávnej oblasti vyššiu váhu ako stanovy
spoločnosti. Generálny riaditeľ bol na zasadnutí vedenia požiadaný, aby z titulu toho, že bol i predsedom
predstavenstva zoficiálnil dohodu riaditeľov o navýšení platov. Interná správa GR je iba dokument,
ktorým GR spoločnosti oznamuje svojej podriadenej mzdovej učtárke, že príslušným zamestnancom
bola zvýšená mzda. Tento dokument žalobcovho priamo nadriadeného mu bol známy, súhlasil s tým,
na čom sa vo vedení dohodli a začalo sa podľa neho i konať. Z pohľadu zamestnanca tak bola
zmena pracovnej zmluvy riadne vykonaná dohodou. To, že žalovaný nedoložil písomnú formu zmeny
pracovnej zmluvy neznamená, že takúto písomnú formu žalovaný v máji 2006 nevytvoril. Existencia
Internej správy GR a dohoda riaditeľov, ktorá jej predchádzala, naopak nasvedčuje tomu, že riadne
podpísaná písomná forma dohody bola vytvorená. Po nezákonnom utajenom MVZ z 18.12.2017 v
orgánoch spoločnosti zasadlo nové Predstavenstvo i Dozorná rada. Bolo by naivné si myslieť, že z
archívu spoločnosti, resp. násilím otvoreného trezoru bývalého predsedu predstavenstva by žalovaný
predložil doklad potvrdzujúci riadnu písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy riaditeľov. Žalovaný v
podstate vyhlasuje, že on sám (v podobe údajne nespôsobilého právneho aktu GR) je zodpovedný
za to, že písomná forma zmeny pracovnej zmluvy nebola vytvorená preukázateľne - aj keď mala byť
podľa § 54 ZP vytvorená a žalobcu v podstate núti, aby on sám dokazoval existenciu takejto písomnej
zmeny. To je absurdné a odporujúce právnej zásade, že nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo
svojej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam alegare potest). Poukazuje na chronológiu navýšenia
mzdy riaditeľov na 90.000,00 SKK: k júlu 2006 bola navýšená mzda riaditeľov opätovne. Stalo sa
tak znova na porade vedenia a teraz sa konsenzus hľadal veľmi ťažko. Žalobca bol zásadne proti
- nechcel, aby polovicu mzdových nákladov dávali na dane a odvody. Dovtedajšiu riadne dohodnutú
a schválenú mzdu 70.000,00 SKK žalobca pokladal za primeranú a nechcel ju po dvoch mesiacoch
meniť. Ničmenej tlak na zvýšenie miezd bol veľký a nakoniec sa záujem niektorých riaditeľov presadil.
Pri tejto úprave miezd riaditeľom (tak, ako pre všetky ostatné úpravy, ktoré od tohto okamihu boli
vykonané) platí, že neboli ani náhodou žiadnym spôsobom dohodované v zmysle § 54 ZP. Tieto zmeny
miezd neprebiehali ako dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale vznikali rozhodnutím
vedenia spoločnosti. Je zrejmé, že vedenie spoločnosti nepredstavuje zamestnávateľa a už vôbec
nemôže rozhodovať o zmenách pracovných zmlúv. Rozhodovať by nemohol ani štatutár, pretože zmena
pracovnej zmluvy vyžaduje dohodu strán. Riaditelia na porade vedenia nevystupovali ako jednotliví
zamestnanci, ktorí si dohodujú s (neprítomným) štatutárom svoje individuálne mzdy. Rozhodovali ako
kolektívny orgán konsenzom o svojich vlastných platoch a platoch tzv. asistentov. Výška mzdy, ktorú siriaditelia určili spätne ovplyvňovala dosiahnutý zisk spoločnosti a tým aj hodnotu akcií spoločnosti, ktoré
riaditelia, resp. ich rodinní príslušníci vlastnili. Pretože riaditelia spoločnosť, prostredníctvom členstva
v predstavenstve, resp. dozornej rade i ovládali, nebola výška ich mzdy veľmi podstatná, ako je to u
bežného zamestnanca, ktorý spoločnosť nevlastní ani neovláda. Po rozhodnutí riaditeľov bola o výške
ich mzdy upovedomená mzdová účtovníčka, ktorá v mzdovom systéme mzdy upravila. Samozrejme,
že nič nebolo oficiálne, pretože oficiálne sa nedá urobiť, aby vedenie rozhodovalo o platoch. Dokument
„Poradyvedeniaspoločnostidňa30.11.2011“nepredstavovalužalobcužiadnuzmenupracovnejzmluvy,
ako to tvrdí žalovaný. Mzda zostala žalobcovi zachovaná pred i po účinnosti rozhodnutia vedenia a.s.
Na tento dokument si nespomína, pretože zápis z porady sa robil tak raz za niekoľko rokov, a i to sa
bežnenepodpisovalvšetkýmizúčastnenými.Tentozápiszporadyvedeniapovažujezaautentický.Tento
dôkaz jasne podporuje žalobcove tvrdenia o rozhodovaní vedenia a.s. o mzdách, ktoré uviedol vyššie
pri navyšovaní miezd riaditeľov na 90.000,00 SKK. V dokumente sa uvádzajú „čisté“ mzdy a rôzne
ďalšie podmienky pre vyplácanie, ktoré nemožno označiť ako zmluvné podmienky, resp. ich zmeny v
zmysle Zákonníka práce. Podpísaní riaditelia tu vystupujú ako majitelia (resp. ich reprezentanti), ktorí
rozhodli, aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na platy a aký diel si ponechajú v
zisku spoločnosti na investície. Žalovaný sa snaží v odpore niektorých riaditeľov označovať ich funkciami
v predstavenstve, čo je priehľadné zavádzanie, pretože riaditeľ na porade vedenia nerozhoduje ako
člen predstavenstva. Člen predstavenstva ani nemôže tento dokument podpísať, pretože je zákonom
viazaný konať s odbornou starostlivosťou - čo by sa vylučovalo. Nárok žalobcu na doplatenie mzdy
vo výške 938,00 €, predstavuje rozdiel v hrubých príjmoch, žalobu podal 24.01.2018, teda v čase,
keď u žalovaného ešte pracoval a žiadal ju vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne, t.j. vo februári
za január 2018. Tento príjem v hrubom by bol automaticky vo výplate zdanený. Žalovaný svoj rozpor
stavia na ústnom a následne konkludentnom“ spôsobe zmeny pracovnej zmluvy. Žalobca tento spôsob
tiež nepokladá za absolútne vylúčený, ibaže nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chceli účastníci
prejaviť. Na Porade vedenia spoločnosti z 30.11.2011 sa mzda žalobcu nezmenila. Všetky zmeny mzdy
boli vykonané rozhodnutím vedenia, ktorým riaditelia z pozície majiteľov spoločnosti rozhodli o tom,
aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na platy a aký diel si ponechajú v zisku
spoločnosti na investície. V žiadnom prípade tu nemôže ísť o dohodu zamestnanec - zamestnávateľ v
zmysle § 54 Zákonníka práce. Žalovaný sa uchyľuje ku klamstvu, keď tvrdí, že zmena z hrubej mzdy
1.327,76 € na 1.385,00 € k januáru 2013 bola dohodnutá „ústne a následne konkludentne.“ Zmenu totiž
žalobca vykonal sám. Vo vedení si určovali mzdy spravidla v „čistom“, aby to bolo spravodlivé. Jednotliví
riaditelia totiž mali rôzne pracovné zmluvy a tým aj rôzne odvody. Žalobca si neuvedomil, že daňový
bonus na deti, ktorý si uplatňoval, dopĺňa jeho čistý príjem a v podstate tak jeho daňový bonus ostáva
v spoločnosti. Keď to zistil, išiel na mzdové, daňový bonus si zrušil a nechal si nastaviť čistý príjem tak,
aby korešpondoval s riaditeľmi, ktorí si daňový bonus na deti neuplatňovali. Tým sa zvýšila jeho hrubá
mzda a de facto došlo k zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce. Spôsob, akým si
sám ako riaditeľ zvýšil k januáru 2013 svoju mzdu, bez potreby, aby to s niekým diskutoval, podčiarkuje
skutočnosť, ktorú tvrdí: Všetky zmeny miezd riaditeľov počnúc od júla 2006 boli rozhodované samotnými
riaditeľmi, predstavovali výsledok ich politík a boli podmienené skutočnosťou, že riaditelia reálne vlastnili
a spravovali spoločnosť. Po udalostiach s nezákonným a utajeným MVZ v decembri 2017 stratil žalobca
akýkoľvek vplyv na dianie v spoločnosti a taktiež i reálny majetok, ktorý si v priebehu rokov vytváral i
svojou zámerne podhodnotenou mzdou riaditeľa. Preto okamžite v januári 2018 požiadal o doplatenie
mzdy na sumu 70.000,00 SKK (2.323,57 €), na ktorej sa vo vedení dohodli ako na adekvátnej mzde
riaditeľa a ktorá bola i riadne dohodnutá medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zmena pracovnej
zmluvy, ktorou mu bola prikázaná mzda 70.000,00 SKK bola plne v súlade s § 54 Zákonníka práce,
pretože nemôže byť pochýb, že vznikla dohodou v pozícii zamestnanec - zamestnávateľ a došlo k
jej objektívnemu plneniu. Absenciu písomnej formy dohody spochybnil, ale ak by aj písomná forma
dohody neexistovala, nie je táto skutočnosť sankcionovaná jej neplatnosťou. Všetky ďalšie zmeny mzdy,
počnúc od jej navýšenia na 90.000,00 SKK už neboli v súlade s § 54 Zákonníka práce, pretože vznikli
rozhodnutím vedenia spoločnosti a boli motivované inak, ako individuálnou snahou zamestnanca na
maximalizácii svojej mzdy. S poukazom na uvedené žiada, aby mu žalovaný vyplatil doplatok mzdy tak,
ako je uvedené v žalobe, znížený o daň zo mzdy a súdne trovy konania.
8. K písomnému vyjadreniu pripojil potvrdenie o zamestnaní zo dňa 28.03.2018.
9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril. Zotrval na tom, že v zmysle § 9 Zákonníka
práce patrí oprávnenie zaväzovať zamestnávateľa iba štatutárnemu orgánu, príp. iným osobám na
to povereným. Okrem štatutárneho orgánu žalovaného nikdy nebol nikto iný oprávnený robiť úkonyv pracovnoprávnej oblasti. Interná správa generálneho riaditeľa pochádza od generálneho riaditeľa,
osoby odlišnej od štatutárneho orgánu, pričom nič na tom nemení ani fakt, že v tom čase predseda
predstavenstva a generálny riaditeľ bola tá istá osoba. Písomná dohoda, na ktorú poukazuje žalobca,
neexistuje. Pokiaľ by existovala v písomnej forme, je zjavné, že by ňou nedisponoval len žalovaný
ako zamestnávateľ, ale aj žalobca ako zamestnanec. Žalovaný v odpore neuvádza tzv. zvýšenie
mzdy na 90.000,00 SKK, nakoľko nedisponuje žiadnym písomným dokladom, ale len mzdovými listami
(výplatnými listami), ktoré dosvedčujú, že počnúc od júla 2006 došlo k navýšeniu platu žalobcu. Bolo
to opätovne na základe rozhodnutia (porady) vedenia spoločnosti - žalovaného. Uvedené potvrdil sám
žalobca. Je naivné si myslieť, že pokiaľ žalobca na porade vedenia spoločnosti, ak bol prerokovaný
návrh na zvýšenie mzdy riaditeľa a žalobca s tým súhlasil, že neboli ani náhodou žiadnym spôsobom
dohodované v zmysle § 54 Zákonníka práce. Žalobca na jednej strane súhlasí s postupom, že
interná správa generálneho riaditeľa a dohoda riaditeľov, ktorá jej predchádzala (tzn. že najskôr bola
dohoda riaditeľov a následne interná správa generálneho riaditeľa), na základe ktorého bolo žalobcovi
vyplácaných 70.000,00 SKK a voči čomu nevzniesol jedinú námietku, na druhej strane nesúhlasí s
postupom, keď na porade vedenia bola odsúhlasená mzda na 90.000,00 SKK a následne 1.022,00
Eur (teda postup rovnaký, ako v prípade prvého bodu) a voči ktorej nevzniesol za 12 rokov jedinú
námietku, avšak žalobca spôsobilosť daných úprav miezd spochybňuje napriek tomu, že majú rovnaký
skutkový základ. Žalobca rovnako uvádza, že zvýšenie mzdy na 90.000,00 SKK následne na porade
vedenia spoločnosti zo dňa 01.11.2011 a úprava čistej mzdy na 1.022,00 Eur, bolo rozhodnutím vedenia
spoločnosti. Žalobca zabudol poznamenať, že súčasťou tohto vedenia bol aj on sám, pričom na listine
„porada vedenia spoločnosti“ sa nachádza vlastnoručný podpis žalobcu na znak súhlasu; žalobca riadne
prijímal mzdu a bez výhrad, na základe nej vykonával závislú prácu. Tieto skutočnosti jednoznačne
potvrdzujú, že napriek faktu, že pri tejto úprave pracovnej zmluvy síce nebola dodržaná písomná forma,
ale zmena pracovnej zmluvy bola vykonaná ústne alebo konkludentne. Pokiaľ bol žalobca presvedčený
o svojej mzde 70.000,00 SKK, nič mu nebránilo každomesačne poukazovať späť spoločnosti rozdiel
medzi svojou údajnou mzdou 70.000,00 SKK a 90.000,00 SKK (ktorú poberal viac ako 2,5 roka), nakoľko
v danom prípade by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie, o čom si musel byť žalobca vedomý, pričom
nikdy sa tak nestalo a žalobca naďalej požíval výhody zvýšenej mzdy. Najúsmevnejšie sú tvrdenia
žalobcu o tom, že k jednostrannej zmene mzdy z hrubej mzdy 1.327,76 Eur na sumu 1.385,00 Eur k
marcu 2013 došlo priamo samotným žalobcom. V tomto prípade išlo o návrh žalobcu ako zamestnanca
na zmenu pracovnej zmluvy v časti mzdy, pričom žalovaný ako zamestnávateľ s touto zmenou súhlasil a
počnúc od januára 2013 mu túto mzdu vyplácal, teda k zmene pracovnej zmluvy došlo nielen „de facto“
ale aj „de iure“ a to konkludentným spôsobom. Aj uvedený príklad preukazuje žalobcove pomýlené a
účelové vyjadrenia.
10. Žalobca pri výsluchu uviedol, že so žalovaným mal uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 26.09.2003
na pozíciu referenta pre kvalitu. Funkciu riaditeľa pre stratégiu zastával od februára 2004 podľa toho,
ako sa dostával k materiálom, možno aj skôr v decembri r. 2003. Dohoda o výkone funkcie riaditeľa
uzatvorená písomne nebola. B. vo výške 70.000,00 SKK, ktorá bola dohodnutá s účinnosťou od
01.05.2006 dňa 10.05.2006, medzi generálnym riaditeľom A. G., ktorý bol v tom čase predsedom
predstavenstva, teda štatutárom, bola legálna. Pokiaľ ide o právne úkony, týkajúce sa zamestnaneckých
záležitostí, tieto môže v zmysle § 54 Zákonníka práce riešiť buď predstavenstvo, pokiaľ ide o štatuára
alebo člena predstavenstva alebo člena štatutára. Písomná zmluva o zmene mzdy absentuje, ale kvôli
tomu nie je neplatná. Dohoda o mzdových podmienkach tak prebehla tak, že na základe konsenzu,
dohody riaditeľov, to oficiálne podpísal generálny riaditeľ ako člen predstavesntva - zamestnávateľ.
Generálny riaditeľ bol predseda predstavenstva a v porade vedenia je ako riaditeľ. Všetky ďalšie zmeny
boli neformálne, bolo to rozhodnutie riaditeľov, títo sa dohodli o výške mzdy, ale tam nebol zabezpečený
zamestnávateľ. So zmenou mzdy zo sumy 70.000,00 SKK na 90.000,00 SKK žalobca nesúhlasil, bol
do toho dotlačený. Nebola to dohoda medzi zamestnancom a zametnávateľov o zmene mzdy. Bol
na porade, kde sa riašila dohodnutá mzda. Každý si nejakým spôsobom presadzoval svoju mzdu,
žalobca presadzoval svoju. K záveu došli ako riaditelia, ako orgán vedenia spoločnosti. Žalobca ako
orgán spoločnosti mohol mať svoju predstavu o mzde a ako zamestnanec mal inú predstavu. Lebo
ako orgán spoločnosti si povedali, že budú mzdy takéto. A platilo to pre všetkých riaditeľov. Nebola
to individuálna mzda. Keď sa so zamestnávateľom dohodne na individuálnej mzde, tak má záujem na
tom, aby jeho individuálna mzda bola čo najvyššia a samozrejme zamestnávateľ má zas záujem na
tom, aby mzdové náklady boli čo najnižšie. To znamená, že sa tam hľadá nejaký konsenzus. Tu išli
do popredia iné záujmy, iné politiky. To znamená, že ak žalovaný tvrdí, že došlo k zmene pracovnej
zmluvy nejakým konkludentným spôsobom, tak nemohlo dôjsť. Pretože znova ten konkludentný spôsobmusí byť v súlade s § 54 ZP, to znamená dohoda, znova nejaké mzdové podmienky, nie nejaká čistá
mzda, nejaké nezmysle, ktoré si dávali, že jeden bude mať toľko, zoberieme z tohto a dáme čistú
mzdu takúto a takúto. Lebo tam boli rôzne dohody. Toto sú zamestnanci v spoločnosti, kde sú sami
vlastníkmi a kde samo o tejto spoločnosti rozhodujú. Žalobca vedel, že to nie je v súlade so zákonom,
10 rokov sa neozval, ani by sa doteraz neozval, keby nenulovali nezákonne spoločnosť, pripravili ho o
majetok,nechaltamsvojumzdu.Akozamestnanecsozníženímmzdynesúhlasil,leboakozamestnanec
si predsa nebude znižovať platy a ako riaditeľ tiež nesúhlasil, ale zobral to ako konsenzus riaditeľov.
Riaditelia sa tiež dohodli, vzhľadom na ďalšiu politiku spoločnosti, že budú znížené platy, a keď sa
platy znížili, tak boli investované financie do spoločnosti. Rozdiel medzi žalovaným uvádzanými ,,ústno
konkludentnými” zmenami pracovných zmlúv a zmenou pracovnej zmluvy doloženou internou správou
generálneho riaditeľa z 10.05.2006 je v tom, že tieto neboli uzatvárané v súlade s § 54 Zákonníka
práce. Nielen z dôvodu absencie formy ale i z hľadiska vôle zamestnanca. Vôľa zamestnanca - riaditeľa
jednoznačnenemohlasmerovaťkzmenejehopracovnejzmluvyvzmysle§54Zákonníkapráce,pretože
na porade vedenia spoločnosti riaditelia iba prijali manažérske rozhodnutie o zvýšení/znížení mzdových
nákladov riaditeľov a toto rozhodnutie sami realizovali pokynom do mzdovej učtárne. Predstavenstvo
spoločnosti bolo z tohto procesu zámerne a cielene vynechané, aby ani náhodou nemohol vzniknúť
dojem, že u riaditeľov dochádza k zmene pracovnej zmluvy. Dôvod, prečo sa tak riaditelia (hlavne
majitelia a členovia orgánov spoločnosti) zachovali, je úplne logický a poukazuje žalobca na písomne
podaný odpor. Judikatúra nepripúšťa, aby si zamestnanec v pozícii zametnávateľa uzatváral dohody
sám so sebou (rozhodnutie KS v Trnave sp.zn. KSTT/23CoPr/4/2017). Nie predstavenstvo, ale samotní
riaditelia rozhodovali o svojich platoch, ktoré vyplýva: 1. na dokumente ,,Porada vedenia spoločnosti
dňa 30.11.2011” je pod podpismi riaditeľov pod čiarou rukou bez podpisu dopísaná hrubá mzda
riaditeľov, ktorá by mala korešpendovať s určenou čistou mzdou 1.022,00 Eur/mesiac. Je evidentné,
že tento nepodpísaný výpočet hrubej mzdy nie je doklad z Predstavenstva. 2. Žalovaný neponúkol
svedeckú výpoveď ani jedného bývalého člena predstavenstva z čias, kedy mali byť ústnym a následne
konkludentným spôsobom zmenené pracovné zmluvy napriek tomu, že títo podľa informácií žalobcu
u žalovaného stále pracujú (s výnimkou bývalého predsedu predstavenstva, ktorý po podvodnom
MVZ z 18.12.2017 bol zo spoločnosti taktiež prepustený). 3. Kompetentní členovia predstavenstva
musia vedieť, že ani na zasadnutí predstavenstva nemôžu schváliť uznesenie o mzde zamestnanca
ako jednostranný právny úkon. Je evidentné, že na porade vedenia vystupovali ako riaditeľlia a
žalobca tam vystupoval tiež ako riaditeľ, a nie ako napr. predseda dozornej rady, ktorý má dohľad nad
pôsobnosťou predstavenstva a takýto ,,kabaret” by na porade nestrpel. 4. Zmenu pracovnej zmluvy na
1.385,00 Eur k 01/2013 si žalobca vykonal sám, a to iba ústnym pokynom mzdovej učtárke. Nikoho
o tejto zmene nemal potrebu informovať a ani neinformoval. Tvrdenie žalovaného, že v tomto prípade
došlo k ústnej a následne konkludentnej zmene pracovnej zmluvy je klamstvo. 5. Ak by tzv. ,,ústno-
konkludentné” dohody neboli iba iniciatívou riaditeľov na znižovanie zbytočne vysokých mzdových
nákladov, museli by byť prejednané v predstavenstve. Všetky zápisnice z predstavenstva boli uložené v
trezore predsedu predstavenstva. Predseda predstavenstva však bol na nezákonnom MVZ 18.12.2017
odvolaný, o čom sa dozvedel až dňa 22.12.2017 (deň zápisu uznesení MVZ do OR), keď ho členovia
SBS, ktorí obsadili spoločnosť, nevpustili do areálu spoločnosti. Žalovaný násilne vnikol do trezoru už
bývalého predsedu predstavenstva, čím sa všetky zápisnice zo zasadnutí predstavenstva dostali do jeho
dispozície. Ak by bola v zápisniciach z predstavenstva čo len jediná zmienka o prerokovaní tzv. ,,ústno-
konkludentných” dohôd, tak by ich žalovaný okamžite použil ako dôkaz. 6. Predstavenstvo malo v
zmysle § 191 Obchodného zákonníka obmedzené právo konať v mene spoločnosti v oblasti obchodných
a pracovnoprávnych zmlúv. Právo predstavenstva konať bolo podmienené súhlasom dozornej rady.
Žalobca ako dlhoročný predseda dozornej rady, ktorý osobne vyhotovoval a spolupodpisoval všetky
zápisnice z dozornej rady prehlasuje, že predstavenstvo nikdy nepožiadalo dozornú radu o súhlas na
úpravu miezd riaditeľov, t.j. dozorná rada ani nikdy taký súhlas nedala. (týka sa roku 2012 zápisnica z VZ
č. 21/2022 a č. 22/2022). Okresný súd v Považskej Bystrici určil, že všetky uznesenia (t.j. i uznesenie o
voľbe nových členov Predstavenstva a Dozornej rady) MVZ zo dňa 18.12.2017 sú neplatné (poukázal na
rozsudok sp.zn. 8Cb/3/2018). Na žalovaného bolo podané trestné oznámenie zo dňa 10.07.2019 podľa
§ 237 Trestného zákona. Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného o údajných ,,ústnych a následne
konkludentných” zmenách pracovných zmlúv v zmysle § 54 Zákonníka práce sú ničím nepodložené
dohady, ktoré si žalovaný vyfabuloval iba na základe zmien v mzdových listoch a nemajú nič spoločné s
objektívnou realitou. Žalobca považuje za jasne preukázané, že riaditelia sa v 05/2006 dohodli na svojich
odmenách vo výške 70.000,00 SKK a tie si následne nechali zmeniť zmenou pracovnej zmluvy v zmysle
§ 54 Zákonníka práce. Následné zmeny v mzdových listoch riaditeľov boli iniciované a vykonávané
samotnými riaditeľmi, a to zámerne bez zapojenia Predstavenstva (resp. i Dozornej rady v čase, keďuž malo Predstavenstvo obmedzenú právomoc konať) s cieľom zníženia mzdových nákladov a tým i
rastu majetku spoločnosti vo forme nerozdeleného zisku. Takýto spôsob nedoplatenia mzdy nebol pre
riaditeľovakozamestnancovnaťarchuažalobcaivminulostiuviedol,žeosobnepresadzovalskôrnižšie
mzdové náklady. Žalobca si uvedomoval, že mzda, ktorú dostáva, je nižšia, ako jeho zákonný nárok,
ale ako člen vedenia akceptoval realitu ,,manažérskeho riadenia mzdových nákladov,” ktorú pokladal
za výhodnú pre spoločnosť aj riaditeľov, ktorí spoločnosť vlastnili, ovládali a i kontrolovali. Žalobca sa
tak logicky a spravodlivo domáha svojej v zmysle § 54 Zákonníka práce nezaplatenej mzdy, nakoľko na
majetku spoločnosti (ktorý nevyplatením celého zákonného nároku mzdy vytvoril) po podvodnom MVZ
už žiadnym spôsobom neparticipuje. Žalobca potvrdil, že mzdu vo výške 50.000 Sk poberal od januára
2006 do apríla 2006, mzdu vo výške 70.000 Sk od mája 2006 do júna 2006, mzdu vo výške 90.000
Sk od júla 2006 do decembra 2008, mzdu vo výške 1.327,76 € od januára 2009 do decembra 2012,
mzdu vo výške 1.385,00 Eur od januára 2013 do marca 2016 a mzdu vo výške 1.500,00 Eur od apríla
2016 do marca 2018.
11. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že nechce spochybňovať internú správu, hoci
je právne vadná, lebo ju podpísal len jeden štatutár, pričom podľa výpisu v tom čase za spoločnosť
podpisovali minimálne dvaja a konať všetci alebo každý aj sám. Podľa výpisu z Obchodného registra,
konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, a to i každý samostatne,
podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, pričom je
potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých vždy jeden je predseda predstavenstva
alebo podpredseda predstavenstva, teda vo dvoch (od 01.01.1998 do 21.12.2017). U žalovaného
neexistoval ani interný poriadok, ktorý by oprávňoval vedúceho zamestnanca. Tiež nespochybňuje
žalovaný ani jednu zmenu pracovnej zmluvy, mzda žalobcu sa menila celkovo 5 krát. Vo všeobecnosti
sa zmluvy uzatvárajú buď ústne, písomne alebo konkludentne. So žalobcom sa dohodli konkludentne,
dlhé obdobie žalobca od žalovaného poberal mzdu a žalobca ju bez výhrad akceptoval. Ak bol žalobca
ohľadne výšky mzdy v nepráve, mohol okamžite skončiť pracovný pomer, mohol využiť všetky inštitúty,
aby sa domohol svojej mzdy.
12. Svedkyňa F. G., 03.03.1971, pri výsluchu uviedla, že žalobca je jej bývalý kolega, žalovaný je
jej aktuálny zamestnávateľ. K otázke uzatvárania zmlúv konkludentných, ústnych a písomných v roku
2015, prípadne aj za predchádzajúce obdobie, uviedla, že je na pozícii obchodnej riaditeľky a na tejto
pozícii bola aj v roku 2015, v súvislosti so zmenami pracovných zmlúv neprichádzala do kontaktu a ani
neprichádza. K zmenám platu na strane žalobcu sa vyjadriť nevedela. Nevedela o tom, že by sa mali
uzatvárať konkludentné zmeny zmlúv, nerobí na personálnom. Nemala na starosti nikdy ani mzdovú,
ani pracovnú agendu. K e-mailovej správe adresovanej sestre žalobcu od svedkyne dňa 27.03.2018 v
znení, že pozícia žalobcu podľa pracovnej zmluvy nie je riaditeľ pre stratégiu ale referent pre kvalitu
uviedla, že nemala dôvod, prečo posielať sestre žalobcu takýto e-mail.
13. Svedok A. H. E., nar. XX.XX.XXXX, pri výsluchu uviedol, že u žalovaného pracuje od roku 1998,
nastúpil ako riaditeľ pre stratégiu. V priebehu asi roku 2006 sa stal po A. L. C. (žalobcovom otcovi)
ekonomickým riaditeľom a v ten deň došlo aj k pracovnoprávnej zmene, t.j. k zmene pracovnej zmluvy
žalobcu Ing. Miroslava Lachkého (žalobcu), ktorý sa po svedkovi stal riaditeľom pre stratégiu. U svedka
nebolo žalovaným spochybňované v ich spore o neplatnosť výpovede, že svedok bol ekonomickým
riaditeľom od toho asi roku 2006, sám žalovaný v konaní predložil tieto doklady a nespochybnil
zmenu svedkovej pracovnej zmluvy z riaditeľa pre stratégiu na ekonomického riaditeľa. A to i napriek
tomu, že žalovaný vo všetkých súdnych konaniach niekde uvádzal, že žalobca nie je riaditeľ pre
stratégiu, inde žalovaný zase tvrdil, že bol žalobcovi daný a svedkom podpísaný dokument pracovnej
zmluvy. Žalobca nastúpil do firmy asi v roku 2003. Potom bola aj zmena pracovnej zmluvy. Svedok
vykonával aj člena predstavenstva a skoro vždy podpisoval za spoločnosť všetky pracovnoprávne
zmluvy. U A. B. C. (žalobcu) na 100 % podpisoval pracovnú zmluvu, a to zmenu pracovnej zmluvy,
keďže v roku 2006 bol svedok nielen ekonomickým riaditeľom ale aj členom predstavenstva. Členom
predstavenstva bol svedok od roku 1998. Žalobca ešte vykonával funkciu predsedu dozornej rady
a už spomínanú funkciu riaditeľa pre stratégiu podľa zákonníka práce. Žalobca bol riadne menovaný
ako riaditeľ pre stratégiu a tiež bol podpísaný dodatok pracovnej zmluvy. Nemohlo sa teda stať,
aby nemal niekto z manažmentu riaditeľa v neporiadku personálne veci, nakoľko boli kontrolovaní,
či už orgánmi z inšpekcie, Úradu práce a medzinárodných auditov IATF. Každý riaditeľ musel mať
a mal vo svojej personálnej zložke založené menovanie, a teda aj žalobca na riaditeľa pre stratégiu. V
minulosti im bolo vytýkané, že pri riaditeľoch mali uvedené všeobecne - zodpovednosť napr. za kvalitu,bezpečnosť pri práci, kvalitu výrobkov, expedíciu a pod. Pred resetifikačným auditom musel byť urobený
interný audit procesov, po internom audite boli predkladané záverečné správy. A externý audítor si
ich námatkovo vyhodnocoval. Pri internom audite v zložke žalobcu bol pripojený žalobcov menovací
dekrét, a to na 100,00 %, nakoľko audítor ho prikladá k protokolu, preukazuje to zodpovednosť za
kvalitu. Ako aj to, kto potom výstupný protokol podpisuje. Nikdy sa nestalo, že by bol do spoločnosti
prijatý pracovník do pracovného pomeru alebo že by došlo k zmene pracovného pomeru bez písomného
dokladu, a to nikdy ani v prípade ukončenia pracovného pomeru. Svedkovu pracovnú zmluvu si svedok
nemohol podpisovať sám. Podpisovali ju ďalší dvaja členovia, a to Pán Kmošena, pán K.. U A. B. C.
(žalobcu) svedok spolupodpisoval s A. A. G.. Tieto dokumenty sa nachádzajú v spoločnosti. K tomuto
sa svedok už vyjadroval aj pri inom súdnom konaní. Po podvodnom mimoriadnom valnom zhromaždení
dňa 18.12.2017, o ktorom sa svedok dozvedel dňa 22.12.2017 na základe telefonického hovoru zo
Slovenskej sporiteľne, že došlo k podvodným prevodom na troch účtoch žalovaného (ako predseda
predstavenstva a ekonomický riaditeľ bol svedok povinný autorizovať heslom tieto prevody, výplaty,
odvody) sa to skončilo, nakoľko dňa 22.12.2017 prišla ozbrojená SBS na čele s pánom p. J. a svedkovi
bolo oznámené, že už nie je predsedom predstavenstva a nebude ani ekonomickým riaditeľom. Nič
svedkovi do ruky nedal. Len svedka s SBS vyprevadil. Svedkovi p. Zigo zamával výpisom z Obchodného
registra, že svedok už nie je predsedom predstavenstva a nemá čo hľadať v spoločnosti, že má zákaz
vstupu. Svedok potom išiel na poštu pre výpis z obchodného registra a keď zistil, že už nie je predsedom
predstavenstva, išiel podať trestné oznámenie na okresnú prokuratúru. Podal trestné oznámenie na
vykradnutie svojho trezoru, ktorý mal svedok zverený. V tomto trezore boli dokumenty od banky, kódy,
heslá. Vyšetrovateľ následne vzniesol obvinenie, bolo zistené, že skutok sa stal. Aj bol vystavený za
otvorenie daňový doklad. Keď pani G. povedala, že doklady z toho trezoru dala p. J., aj kľúče od auta,
aj heslá od bankových účtov, tak p. J. sa pri výpovedi zasekol a povedal, že vie o tom, ale nevie, kto
to otvoril. Okresná prokuratúra trestné oznámenie odložila pre neznámeho páchateľa. Popreli, že to
videli len z dverí a nepamätajú si, koho objednali a komu zaplatili. Boli tam dokumenty z predstavenstva
a dotýkali sa aj dokumentov o pracovnoprávnych veciach od samotného začiatku ako nastúpil, cca od
roku 1998. Týkalo sa to dokumentov predovšetkým riaditeľov a členov predstavenstva. Boli tam veci
okolo schválených a neschválených pracovných výpovedí, predaja osobných služných áut a ešte k tomu
zmluvy na kinder manažment, ktorý si tam kolegovia dotiahli. K tvrdeniam žalovaného, že v prípade
žalobcu nedisponuje žalovaný pracovnými zmluvami, lebo boli uzatvárané ústne alebo konkludentne,
svedok uviedol, že všetky zmluvy boli v personalistike. V prípade svedka v jeho súdnych konaniach
neboli spochybnené písomné dokumenty. K ďalším tvrdeniam žalovaného, že v januári 2013 došlo
k ústnej a následnej konkludentej zmene pracovnej zmluvy žalobcu, konkrétne k zmene mzdy zo sumy
1.327,00Eurnasumu1.385,00Eur,svedokuviedol,žeotomnevie,nebolpritom.Riaditeliamalidohodu,
že ako riaditelia mali rovnakú mzdu na cent. Ak by aj malo dôjsť k zmene v zákonných podmienkach,
čo sa týka mzdy, muselo by sa to opraviť v personalistike – v databáze, v jej programe. Mzdy boli
uvádzané v čistom, toto si konkrétne vymienil p. B. M., čo riaditelia aj podpísali. Keď si uplatnil žalobca
daňový bonus pre deti, upravilo sa to podľa zákonníka. So žalobcom nemohli dohodnúť ústne alebo
konkludentne zmenu. Napríklad aj dôchodkové platy, ktoré začali dôchodcovia zarábať, sa upravovali
písomne. Nesúhlasil, aby sa menili v pracovnej zmluve mzdy na 70.000,00 SK. S tým nesúhlasil ani
pán K., nakoľko odchádzal do dôchodku a na jeho miesto mala nastúpiť dcéra F. G., ktorá chcela
rovnaký plat. Dodáva, že žalobca asi súhlasil so zmenou mzdy zo sumy 70.000,00 Sk na 90.000,00
Sk, lebo kto by so zvýšením nesúhlasil. Bolo to len jeden mesiac. Čo sa týka pracovnoprávnych vecí
a hlavne miezd, tieto zabezpečoval a bol zodpovedný A. A. G., predseda predstavenstva a generálny
riaditeľ, ktorý predkladal návrhy a zmeny a tie sa schválili alebo neschválili. Panovalo u nich nepísané
pravidlo, že všetci riaditelia mali na cent, vtedy to bolo na halier, rovnakú mzdu. Všetci 5 riaditelia a
akákoľvek zmena musela byť písomne. Ak čo i len jeden z manažmentu z vedenia nesúhlasil, tak museli
byť nové návrhy, čo znamenalo, že k zmene nedošlo. Zvýšenie miezd v roku 2006 prebiehalo tak, že
pána G. informoval obchodný riaditeľ, že sa zvýšil predaj, konkrétne predaj výstražných trojuholníkov
a v tom období pán G., pán K. a pán M., ktorý bol potenciálnym dôchodcom, navrhli zvýšenie miezd.
Následne sa to odsúhlasilo, podpísalo. Bez toho by to nemohlo byť zavedené do mzdového programu,
preto podpísané dokumenty sú, všetci mali rovnaké čisté mzdy. Dodáva, že uvedené nebolo nikým
spochybnené doposiaľ. Po oficiálnej zmene pracovnej zmluvy z roku 2006, žalobca ani svedok sám
nedal písomný súhlas ani podpis ako člena predstavenstva na zmenu pracovnej zmluvy. Navýšenie
mzdy zo 70.000,00 Sk na 90.000,00 Sk, v tomto prípade, keďže išlo o pohyblivú zložku a táto bola
v súlade so mzdovými predpismi, z podnetu pána G. došlo k navýšenie pohyblivej zložky. Bolo to
jedenkrát. Takýto dokument nikto nepodpisoval, nešlo o zmenu pracovnej zmluvy. Ale doklad na
vyplatenie podpísaný bol, bol zaslaný personálnemu oddeleniu. Ako jeden z členov predstavenstvapodpisoval daňové veci ako daňové priznanie. Keďže spoločnosť podliehala auditu a preto musela
mať pracovnoprávne dokumenty v poriadku, za tieto dokumenty bol zodpovedný generálny riaditeľ ako
manažér pre kvalitu - úsek personalistiky – p. A. A. G.. Podpísané dokumenty ohľadne personálnych
vecí, ktoré svedok podpisoval, ako pracovné zmluvy, mzdy, výpovede, tieto boli v personálnom v trezore.
Čo sa týka trezoru svedka, v tomto boli zápisnice z predstavenstva, dozornej rady a valnej hromady (či už
schválené/neschválené veci). Na listinách (čl. 4 a 5 spisu) sú podpisy pána Kmošenu a svedkov podpis.
Internú správu generálneho riaditeľa - pána G. svedok posielal e-mailom pani N.. Údaje na listinách sú
hodnoverné. Táto interná správa je zo dňa 10.05.2006. V období, z ktorého žalobca žiada doplatiť mzdu
bol svedok členom predstavenstva (podpredsedom). Pracovné zmluvy, alebo akékoľvek iné pracovné
dokumenty, boli vypracované a podpísané, minimálne v 2 vyhotoveniach. Uvedené odovzdanie druhej
strane mala na starosti personalistka a pán G.. V prípade podpisovania boli traja členovia a keďže na
platný podpis bolo treba dvoch, nemusel byť jeho podpis na niektorých dokumentoch. Preto od roku
2007, o zmene pracovnej zmluvy svedok nemusel mať vedomosť a nepamätá si, že by v predstavenstve
bolo niečo také schválené. Znížené platy riaditeľov, v podobe benefitov mali vplyv pre akcionárov,
ale keďže žalobca nebol akcionár, v jeho prípade to nemalo vplyv. Každý mesiac, vrátane februára
2015, sa vyhotovovali daňové priznania, ktorých súčasťou bola aj mzda, t.j. išlo o globálnu mzdu za
spoločnosť, t.j. všetkých zamestnancov. Za uvedené zodpovedal generálny riaditeľ a personalistka
a svedok za správny a včasný odvod a úhradu. Jednotliví zamestnanci sa každý mesiac dozvedeli, že
dostanú mzdu, a to od personalistky, od ktorej dostali výplatnú pásku s určením výšky mzdy a údajmi
o ďalších čerpaných prekážkach prípadne dovoleniek. Svedok nevedel uviesť, či sa niekedy žalobca
sťažoval, že mu nebola vyplatená výplatná páska, nakoľko žalobca patril pod generálneho riaditeľa. Tiež
svedok nemá vedomosť, či v predstavenstve bola debata o výplatnej páske žalobcu. Chybou sa mohlo
aj stať, že by mzdárka nevyplatila niekomu schválenú mzdu. Od dátumu 22.12.2017 nemal svedok
možnosť participovať na spoločnosti, mal prísny zákaz vstupu do spoločnosti podpísaný pánom F. E.,
nezákonne zvoleným predsedom predstavenstva. O tomto dokumente (zákaze) sa svedok dozvedel
až od vyšetrovateľa po otvorení trezoru. Zákaz mali okrem svedka, tiež sestra žalobcu, syn a pán O..
Napriek prísnemu zákazu vstupu mal svedkovi pracovný pomer podľa zamestnávateľa skončiť až dňom
30.04.2018.
14.SvedokH.I.J.,nar.XX.XX.XXXX,privýsluchuuviedol, žežalobcupozná,odkedyzačalpracovaťpre
spoločnosť Logman-Považan a.s., v tejto spoločnosti je aj akcionárom, pre spoločnosť poskytuje právne
služby. Do kontaktu so žalobcom prišiel teda niekedy na prelome mesiacov november – december
2017. Toto stretnutie súviselo so zmenami v spoločnosti Logman-Považan a.s. a sa uskutočnilo
v priestoroch spoločnosti. Keďže v tejto spoločnosti nepracuje, ani tam nepracoval ako osoba poverená
personálnymi vecami, ale pracoval s dokumentami súvisiacimi so súdnymi konaniami, svedok nevie
uviesť, či sa v spoločnosti v pracovnoprávnej zložke žalobcu nachádzajú nejaké pracovné zmluvy,
dodatky k zmluvám. Čo sa týka skončenia pracovného pomeru, dodatkami, týmito dokumentami nikdy
nedisponoval, nepoznal ich. Do určitého času mala na starosti uvedenú zložku práve sestra žalobcu,
čo znamená, že žalobca mal v podstate zdroj informácii, z ktorého si mohol overiť, čo sa v jeho zložke
nachádza. E-mail, zaslaný svedkom žalobcovi zo dňa 27.03.2018, v ktorom sa spomína p. E., sa
svedok týmto e-mailom žalobcovi nevyhrážal. Žalobca bol upozornený, keďže bol žalobca zodpovedný
za technické audity a si neplnil svoje pracovné povinnosti. Dokonca v decembri 2017 hrozilo, že padne
podstatná časť kontraktov pre spoločnosť, a to z dôvodu neplnenia si povinnosti žalobcu. Čo sa týka
sestry žalobcu, bolo zistené, že si vyplácali veci, na ktoré ani nemali podklady. Žalobca ohrozoval
fungovanie spoločnosti. K nároku žalobcu, ktorého sa domáha cestou súdu, a to doplatenie mzdy, je
svedok toho názoru, že ak by niekomu bola neplatne, resp. nesprávne vyplácaná mzda, uvedené by
riešil okamžite a nie až podaním žaloby v roku 2018, nakoľko žalobca žiada mzdu za obdobie 2015.
Napriek rozhodnutého súdneho sporu vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru, v ktorom
žalobca vyhral, svedok trvá na svojej výpovedi o tom, že si žalobca neplnil svoje povinnosti, a teda
že hrubo porušoval pracovnú disciplínu. K tvrdeniam žalobcu, že nedoplatenie mzdy bolo dôsledkom
toho, že žalobca nešiel do hry so svedkom a s ďalšími ľuďmi, ktorí neprávom ovládli spoločnosť, svedok
uviedol,ženiejeosobou,ktorábymalavplyvnavyplácaniemiezdalebodoplatkovkmzdám.Dopodania
predmetnej žaloby nemal svedok vôbec žiadne informácie o doplácaní miezd žalobcovi. Pokiaľ mu bola
nesprávne vyplácaná mzda, prečo to žalobca trpel 3 roky. O tom, že mal vedieť dňa 22.12.2017, že
je žalobca riaditeľom pre stratégiu, teda členom vedenia spoločnosti, svedkovi vtedy takúto informáciu
vedenie spoločnosti neposkytlo, vedenie poskytlo svedkovi tú informáciu, že žalobca je zodpovedný za
audityspoločnosti,tedabeznejakejšpecifikáciepracovnéhozaradeniažalobcu.Oporušovanípracovnej
disciplíny svedok vedel, nakoľko zastupoval ako advokát spoločnosť, ktorá zamestnávala žalobcu a tedavychádzal z informácii, ktoré mu poskytovala spoločnosť ako zadávateľ. A pokiaľ niekto konštatuje, či
si niekto plní alebo neplní pracovnoprávne povinnosti, nezávisí od formálneho názvu pracovnej pozície.
K tabuľke uvedenej na strane č. 6 podaného odporu, svedok uviedol, že odpor bol podávaný v roku 2018
uvedenouadvokátskouspoločnosťouavtomčasebolodpordoloženývšetkýmilistinnýmidôkazmi,ktoré
vedela žalovaná spoločnosť zdokladovať. Po toľkých rokoch si už ani presne svedok nespomína k tomu,
čo povedal. V čase písomne podaného odporu vychádzal z informácii, ktoré mu poskytla žalovaná
spoločnosť. Ak žalobca s uvedenými informáciami nesúhlasil, mohol ich rozporovať a doložiť ďalšími
listinnými dôkazmi. Čo sa týka ústnych, resp. konkludentných súhlasov, k takémuto súhlasu neexistujú
písomné doklady, čo vyplýva už z povahy konkludentného a ústneho súhlasu, a teda nemôžu existovať
písomnédoklady.Opätovnepoukazujenato,ževšetkypísomnédoklady,čosatýkalomiezdvyplatených
žalobcovi, ktorými spoločnosť disponovala, boli doložené do spisu. A pokiaľ žalobca dostával mzdu, ako
ajvýplatnépáskypourčitéobdobieataktovyplatenémzdyakceptovalbeznejakýchvýhrad,znamenáto,
že s takouto výškou mzdy konkludentne súhlasil. Znamená to tiež teda, že ak žalobca takto postupoval,
vyjadroval s tým súhlas. Pokiaľ došlo v spoločnosti k nejakým zmenám a žalobca sa až po nejakej dobe
spamätal, mal by teda sám preukázať a vysvetliť, prečo takto konal. Až po troch rokoch vznikol zdanlivý
nárok žalobcu. Počas toho obdobia, ako mu mala byť vyplácaná mzda, s ktorou teda žalobca nesúhlasí,
v spoločnosti pracovala žalobcova sestra, ktorá bola zodpovedná za personálne veci, a žalobca mal
možnosť mať dostatok informácii a prístup k listinám a vyriešiť si tento problém. K tvrdeniam žalobcu,
že ústne a konkludentné zmeny pracovných zmlúv boli vymyslené práve svedkom, svedok uviedol,
že ako právny zástupca je povinný v rámci právnej ochrany svojho klienta použiť všetky dostupné
legálne prostriedky. Opätovne poukazuje na Zákonník práce, ktorý umožňuje zmenu pracovných zmlúv
aj konkludentne. Žalobca túto zmenu pracovnej zmluvy, resp. výšku mzdy akceptoval. To, že mu mala
byť zjavne vyplácaná nesprávna mzda, začal, resp. sa spamätal až pri zmene spoločnosti a nedoložil
žiaden listinný dôkaz o tom, že by túto mzdu po celý čas akokoľvek rozporoval. Počas vyplácania mzdy
viedla pracovnoprávnu zložku ako zodpovedná personálna zamestnankyňa jeho sestra, preto si mal dať
doporiadku,aknesúhlasilsomzdou,svojepersonálnevecipočastohtoobdobia.Listinnédôkazy,ktorév
spoločnosti boli ohľadne miezd týkajúce sa zložky žalobcu, boli doložené do spisu. K výzve žalobcu, aby
svedok ukázal osobu, resp. uviedol meno osoby, ktorá sa mala dohodnúť so žalobcom ústne a následne
konkludentne o zmene pracovných zmlúv, k tomu sa svedok vyjadriť nevedel, nakoľko svedok stretol
žalobcu až v decembri 2017 a nárok žalobcu je od roku 2003, teda že ich mal v tom období pripravovať
svedok resp. mal o nich svedok vedieť, ako tvrdí žalobca. Ak sa žalobca x rokov nedomáhal toho, že
mu bola zle vyplácaná mzda, išlo o konkludentný súhlas.
15. Žalobca záverom uviedol, že v priebehu konania bolo nad všetku pochybnosť dokázané, že
zmena pracovnej zmluvy k 05/2006 na základnú mzdu 70 000,00 Sk (t j. 2.323 Eur) bola riadne
uzatvorená. Svedčia o tom jednoznačné listinné dôkazy a výpoveď vtedajšieho štatutára A. H. E..
Túto zmenu pracovnej zmluvy žalobca nemohol fyzicky predložiť z dôvodu, že mu spolu s ďalšími
dokumentmi (napr. menovacím dekrétom na funkciu člena vedenia RPS) bola odcudzená z jeho
kancelárie riaditeľa a taktiež bola odstránená z jeho personálnej zložky, a to všetko po účelovo
utajenom mimoriadnom valnom zhromaždení zo dňa 18.12.2017. Vtedy sa žalovaného za pomoci ex
tunc neplatných uznesení mimoriadneho vlastného zhromaždenia zmocnila záujmová skupina osôb,
ktorej sa tak do dispozície dostal celý archív spoločnosti, vrátane orgánmi činnými v trestnom konaní
objektívne zisteného vylomeného trezoru, nezákonne odstráneného predsedu predstavenstva A. H. E..
Poukazuje tiež na fakt, že v zmysle Zákonníka práce musí zamestnávateľ uskutočniť všetky zmeny
pracovnej zmluvy písomne. To žalovaný i vždy riadne robil, pričom žalovaný preukázateľne luže, keď
tvrdí, že v žalobcovej personálnej zložke sa nenachádzali žiadne písomne vyhotovené zmeny jeho
pracovnej zmluvy, pričom údajnú absenciu zmien pracovnej zmluvy v personálnej zložke žalobcu
pokojnezdôvodňujetým,ževprípadežalovanéhodošloksystematickémuporušovaniuzákonaazmeny
pracovnej zmluvy jednoducho nerobil písomne. Je mimo akejkoľvek súdnosti žalovaného, keď tvrdí, že v
personálnejzložkenemážalobcadokoncaanimenovacídekrétnapozíciuriaditeľaprestratégiu,pretože
túto funkciu vraj nikdy nezastával. To sa však týka iba jeho lživých tvrdení z konania o neplatnosti OSPP,
kde mi OSPP zosnoval na neexistujúcu pozíciu bežného zamestnanca. Pokiaľ však ide o toto konanie,
žalobca vo svojich tvrdeniach a listinných dôkazov paradoxne dôrazne poukazuje na nespochybniteľný
fakt, žalobcovho pracovného zaradenia t j. že žalobca bol riaditeľom pre stratégiu - člen vedenia a.s.
Všetky ostatné tzv. zmeny pracovnej zmluvy „dohodnuté" po poslednej zákonnej a preukázateľnej
zmene pracovnej zmluvy v 05/2006 sú iba žalovaným účelovo vyluhané. Žalovaný nedoložil ich ústny
a následne konkludentný spôsob uzatvorenia, a to napriek tomu, že znáša dôkazné bremeno, nakoľko
on by porušil zákon, keby tieto údajné zmluvy nevyhotovil písomne. Tieto údajné zmluvy nielenže neboliso mnou žiadnym spôsobom dohodnuté, ale i spôsob, akým mali byť podľa žalovaného dohodnuté, by
bol absolútne neplatný. Je totiž celkom evidentné, že by sa mali zmeny pracovnej zmluvy „dohodovať"
s vedením a.s., ktoré na to nie je oprávnené. Taktiež je absurdné a nezákonné, aby sa zamestnanec so
zamestnávateľom dohodli na čistej mzde. To je aj dôkaz skutočnosti, že nešlo o dohody zamestnanca
a zamestnávateľa, ale išlo iba o spôsob, akým vedenie a.s. uskutočnilo zníženie mzdových nákladov,
ktoré sa následne premietlo do zisku a nárastu majetku akcionárov. Žalobca ako zamestnanec a
neakcionár nikdy nemohol mať záujem, aby sa vzdal väčšiny svojej riadne dohodnutej mzdy v prospech
spoločnosti a rozhodne nesúhlasil, aby sa toto účelové zníženie nákladov, z ktorého profitovali akcionári,
i riadne dohodlo medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Znížené platy riaditeľov mali vplyv v podobe
benefitov pre akcionárov, ale keďže žalobca nebol akcionár, v jeho prípade to nemalo vplyv. Žalobca
preto logicky so znížením mzdy nemohol súhlasiť.
16. Právny zástupca žalovaného záverom uviedol, že žalobca vždy vedel, aká je jeho výška mzdy, táto
mzda bola žalobcovi pravidelne každomesačne zasielaná na jeho účet, resp. v hotovosti. Žalobcovi boli
žalovaným každomesačne predkladané výplatné pásky, s poukazom na uvedené je preto nesporné,
že žalobca po celý čas vedel, aká je jeho výška mzdy, túto výšku mzdy nikdy nenamietal, nepredložil
v konaní žiaden dôkaz ani ústny ani listinný, ktorý by preukazoval, že s konkludentnými zmenami
pracovnej zmluvy nesúhlasil, resp. že by tieto akokoľvek od roku 2013 namietal. Nie je preto zrejmé, na
základe čoho až vo februári 2018 nadobudol dojem, že práve za mesiac február 2015 mu bola vyplatená
nesprávna mzda, resp. po zmene žalobného petitu opätovne nadobudol dojem, že by mu mal patriť
údajný doplatok k mzde za mesiace marec 2015 až február 2018. Žalobca v konaní nepredložil žiaden
dôkaz, ktorý by hovoril o tom, že by mu mala patriť iná mzda, než ako mzda, ktorú dostával každý
mesiac. Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že sám žalobca v konaní uviedol, že došlo v spoločnosti
k dohode na znížení miezd a on o takomto znížení mal vedomosť a evidentne s ním aj súhlasil, a to po
obdobie minimálne 5-tich rokov. Žalovaný poukazuje aj na ďalšiu právnu skutočnosť, a to na vznesenú
námietku premlčania uplatnenú na dnešnom pojednávaní.
17. Z písomného vyhotovenia pracovnej zmluvy vyplýva, že žalobca so žalovaným dojednal pracovný
pomer na dobu neurčitú od 01.10.2003, na pracovnú pozíciu referent pre kvalitu. Dňa 01.01.2006 bolo
vydané „Rozhodnutie o mzde“, s uvedením funkcie žalobcu ako riaditeľa pre stratégiu s tým, že od
01.01.2006 je mzda žalobcu 50.000,- Sk. Z „Internej správy od GR“ zo dňa 10.05.2006 vyplýva, že
generálnyriaditeľžiadalpracovníčkuučtárnežalovanéhooúpravumzdyprežalobcuna70.000,00Skod
01.05.2006. Z porady vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011 vyplýva, že prítomní A. E., A. G., K., M., A.
C., G. C. na základe rozhodnutia vedenia spoločnosti o mzde riaditeľov a asistentov pre ďalšie obdobie
nasledovne od 01.12.2011 sa všetci prítomní dohodli, že čistá mzda riaditeľov je 1.022,Eur/mesačne.
18. Z mzdových listov žalobcu za obdobie rokov 2006 až 2018 vyplýva, že žalobcovi žalovaný za
vykonanú prácu vyplácal v období od 01.01.2006 do 30.04.2006 vyplácaná mzda z hrubej mzdy vo
výške50.000,-Sk, od01.05.2006do30.06.2006mu bolavyplácanámzdazhrubejmzdyvýške70.000,-
Sk, v období od 01.07.2006 do 31.12.2008 mu bola vyplácaná mzda z hrubej mzdy vo výške 90.000,-
Sk, v období od 01.01.2009 do 31.12.2012 mu bola vyplácaná mzda vo výške 1.327,76 Eur, v období
od 01.01.2013 od 01.01.2013 do apríla 2018 mu bola vyplácaná mzda vo výške vo výške 1.385,00 Eur.
19. Podľa výpisu z obchodného registra SR, štatutárnym orgánom žalovaného je od 01.01.1998
predstavenstvo. Od 01.01.1998 do 21.12.2017 konať v mene spoločnosti sú oprávnení všetci členovia
predstavenstva, a to i každý samostatne. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení
všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis vždy dvoch členov predstavenstva, z ktorých
jedenjevždypredsedapredstavenstvaalebopodpredsedapredstavenstva.Podpisovaniezaspoločnosť
sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie podisujúcich pripája
podpisujúci svoj podpis.
20. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. NM-7Cpr/9/2018 - 808
zo dňa 23. novembra 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Copr/2/2023
– 900 zo dňa 25. júla 2023, bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru zametnanca
(žalobcu) okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 23.03.2018 podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce je neplatné. Z odôvodnenia rozsudku, a to z výsluchov svedkov H. O. (bývalý
zamestnanec žalovaného na pozícii zmenový majster), P. G. (zamestnanec žalovaného na pozícii
výrobný riaditeľ), F. G. (zamestnankyne u žalovaného v pozícii obchodného riaditeľa), Marian Hlinka(bývalý zamestnanec žalovaného vo funkcii technický manažér), žalovaného vyplýva, že žalobca bol
u žalovaného zamestnaný ako riaditeľ - manažér kvality. V orgánoch žalovaného pôsobil žalobca tiež
ako člen dozornej rady.
21. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. NM-7Cpr/9/2018 – 1043 zo dňa 08. júla 2024 súd konanie v časti
o určenie, že žalobca pracoval u žalovaného od decembra 2003 až do 23.03.2018 ako člen vedenia na
pozícii riaditeľ pre stratégiu, zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vov ýške 31.768,84 Eur brutto, za obdobie od
27.03.2018 do 15.04.2019 a od 09.11.2020 do 27.03..2021, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 334,55 Eur od 01.05.2018 do zaplatenia,
zo sumy 1.840 Eur od 01.06.2018, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.07.2018, do zaplatenia,
zo sumy 1.840 Eur od 01.08.2018, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.09.2018, do zaplatenia,
zo sumy 1.840 Eur od 01.10.2018, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.11.2018, do zaplatenia, zo
sumy 1.840 Eur od 01.12.2018, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.01.2019, do zaplatenia, zo
sumy 1.840 Eur od 01.02.2019, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.03.2019, do zaplatenia, zo
sumy 1.840 Eur od 01.04.2019, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.05.2019, do zaplatenia, zo
sumy 920,00 Eur od 01.06.2019, do zaplatenia, zo sumy 1.314,29 Eur od 01.01.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.840 Eur od 01.02.2021, do zaplatenia, zo sumy 1.840 Eur od 01.03.2021, do zaplatenia, zo sumy
1.840 Eur od 01.04.2021, do zaplatenia, zo sumy 1.600,00 Eur od 01.05.2021, do zaplatenia (výrok II.).
V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov
konania (výrok IV.). V dôsledku podaného odvolania rozsudok nie je dosiaľ právoplatný.
22. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že sa oboznámil s predloženými mzdovými listami žalobcu,
potvrdením žalovaného o výške priemerného mesačného zárobku žalobcu podľa § 134 Zákonníka práce
(bod 9. rozsudku). Priemerná mesačná mzda, z ktorej súd na základne súhlasu strán sporu vychádzal
na pracovno-právne účely podľa § 134 a nasl. Zákonníka práce je suma 1.840,00 Eur (brutto) (bod 26.
rozsudku).
23. Súd v konaní nevykonal výsluch svedka JUDr. Mateja Slezáka, ktorým chcel žalobca preukázať
okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom, na ktoré tiež žalovaný
poukazoval v písomne podanom odpore. Tento dôkaz súd nevykonal z toho dôvodu, že vo veci žaloby
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru už bolo právoplatne rozhodnuté v prospech
žalobcu, súd v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil ako neplatné písomné plnomocenstvá udelené
žalovaným pre spoločnosť ius aegis s.r.o., advokátsku spoločnosť, v mene ktorej koná JUDr. Radoslav
Zigo, aby pripravila dokumenty týkajúce sa okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom,
pričom následne advokátska spoločnosť udelila substitučné splnomocnenie JUDr. Matejovi Slezákovi.
Naviac k týmto okolnostiam bol v konaní vypočutý svedok A. I. J..
24. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;
zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú
oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich
funkcií určených organizačnými predpismi.
25.Podľa§42ods.1Zákonníkapráce,pracovnýpomersazakladápísomnoupracovnouzmluvoumedzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
26. Podľa § 43 ods. 1 písm. d) ZP v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej
zmluve.
27. Podľa § 54 ZP dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ
a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť
písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi.28. Podľa § 118 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu
mzdu.
29. Podľa § 191 ods. 1 Obchodného zákonníka, predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti,
ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach
spoločnosti, pokiaľ nie sú týmto zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného
zhromaždenia alebo dozornej rady. Pokiaľ stanovy neurčia inak, je oprávnený konať v mene spoločnosti
každý člen predstavenstva. Členovia predstavenstva, ktorí konajú v mene spoločnosti, a spôsob, ktorým
tak robia, sa zapisujú do obchodného registra.
30. V predmetnom konaní žalobca žiada, aby súd žalovanému uložil povinnosť doplatiť žalobcovi mzdy
za mesiace február 2015 - marec 2016, za každý mesiac po 938,00 Eur spolu so zákonným úrokom
z omeškania a mzdy za mesiace apríl 2016 – február 2018, za každý mesiac po 823,00 Eur spolu so
zákonným úrokom z omeškania.
31. Podľa tvrdení žalobcu bola žalobcovi ako zamestnancovi vyplatená žalovaným ako
zamestnávateľom za mesiace február 2015 – marec 2016 mzda vo výške 1.385,00 Eur, pričom mal
žalobca nárok na mzdu vo výške 2.323,00 Eur. Čiastka 938,00 Eur tak predstavuje rozdiel medzi
nárokovanou mesačnou mzdou a reálne dosiahnutou mzdou za každý mesiac. Rovnako tak bola
žalobcovi za mesiace apríl 2016 – február 2018 vyplatená mzda vo výške 1.500,00 Eur, pričom mal
nárok na mzdu vo výške 2.323,00 Eur. Čiastka 823,00 Eur tak predstavuje rozdiel medzi nárokovanou
mesačnou mzdou a reálne dosiahnutou mzdou za každý mesiac. U žalovaného (akciovej spoločnosti)
vykonával funkciu riaditeľa pre stratégiu, zároveň bol aj predsedom dozornej rady. Svoj nárok odvodzuje
zmenou pracovnej zmluvy ohľadne mzdy vo výške 70.000,00 Sk (2.323,00 Eur), na ktorej sa žalobca
dohodol so žalovaným ako zamestnávateľom v máji 2006 v zmysle ust. § 9 ods. 1 v spojení s ust.§
54 Zákonníka práce. V máji 2006 sa konalo zasadanie vedenia žalovaného, ktoré tvorili riaditelia
vrátane žalobcu. Títo riaditelia boli súčasne i členmi v orgánoch spoločnosti, t.j. predstavenstva, resp.
dozornej rady. Vedenie žalovaného sa dohodlo na výške mzdy 70.000,00 Sk (2.323,00 Eur) a na základe
tejto dohody bol požiadaný generálny riaditeľ/predseda predstavenstva (A. A. G.), aby túto dohodu
riaditeľov o navýšení miezd ako štatutárny orgán oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa,
zoficiálnil. V tejto súvislosti žalobca poukázal na písomnú internú správu z 10.05.2006 (čl. 5 spisu),
adresovanú od generálneho riaditeľa p. N. (učtárke) s tým, že ju žiada o úpravu mesačnej mzdy pre
riaditeľov A. H. E., A. B. C. (žalobcu), H. K., B. M., A. A. G., každého vo výške 70.000,00 Sk (2.323,00
Eur). Iný písomný doklad žalobca nepredložil. Napriek tomu, že žalobca spochybnil neexistenciu
písomnej formy dohody, táto skutočnosť nie je sankcionovaná neplatnosťou dohody o zmene mzdy.
Je toho názoru, že k nasledujúcej zmene mzdy vo výške 90.000,00 Sk s účinnosťou od 01. júla 2006
došlo na základe rozhodnutia prijatého riaditeľmi spoločnosti/vedenia spoločnosti, bez generálneho
riaditeľa, nebol zabezpečený zamestnávateľ. Riaditelia z pozície majiteľov spoločnosti rozhodovali
o tom, aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na mzdy a aký diel ponechajú
v zisku spoločnosti na ďalšie investície. So zmenou žalobca nesúhlasil, išlo o konsenzus riaditeľov/orgán
vedenia spoločnosti, do zmeny mzdy bol žalobca dotlačený. Uvedené nepovažuje žalobca za dohodu
medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle ust. § 54 Zákonníka práce, pretože k zmenám
mzdy dochádzalo rozhodnutím vedenia spoločnosti/riaditeľov. Išlo iba o spôsob, akým vedenie a.s.
uskutočňovalo zníženie mzdových nákladov, čo sa následne premietlo do zisku a nárastu majetku
akcionárov. Žalobca ako zamestnanec a neakcionár nikdy nemohol mať záujem, aby sa vzdal väčšiny
svojej riadne dohodnutej mzdy v prospech spoločnosti a rozhodne nesúhlasil, aby sa toto účelové
zníženie nákladov na mzdy, z ktorého profitovali akcionári, i riadne dohodlo medzi zamestnancom a
zamestnávateľom. Žalobca preto logicky so znížením mzdy nemohol súhlasiť. Rozhodnutia vedenia/
riaditeľov o zmenách mzdy boli motivované inak, ako individuálnou snahou zamestnanca (žalobcu) na
maximalizácii svojej mzdy. B. vo výške 90.000,00 Sk bola žalobcovi vyplácaná do 31.12.2008. Všetky
ďalšie zmeny mzdy žalobcu vyplácané za mesiace január 2009 – december 2012 vo výške 1.327,76 Eur
(brutto), za mesiace január 2013 – marec 2016 vo výške 1.385,00 Eur (brutto), za mesiace apríl 2016 –
marec 2018 vo výške 1.500,00 Eur (brutto) boli rozhodnutiami riaditeľov/vedenia spoločnosti.
32. Žalovaný s tvrdeniami žalobcu nesúhlasil. Je toho názoru, že zmeny pracovnej zmluvy, a to zmeny
mzdových podmienok, boli vykonané v súlade s ust. § 9 ods. 1 v spojení s ust. § 54 Zákonníka práce,
napriek tomu, že tieto zmeny neboli vykonané v písomnej forme, čo nezakladá dôvod neplatnosti. Od
prijatia žalobcu k žalovanému, t.j. odo dňa 01.10.2003 bola mzda žalobcu zmenená niekoľko krát.K prvej zmene mzdy žalobcu došlo na základe písomného rozhodnutia o mzde podpísaného predsedom
predstavenstva A. A. G. a podpredsedom predstavenstva A. H. E. s účinnosťou od 01.01.2006, a to
vo výške 50.000,00 Sk. K druhej zmene mzdy došlo na základe písomnej internej správy generálneho
riaditeľa A. A. G. zo dňa 10.05.2006, s účinnosťou od 01.05.2006, a to vo výške 70.000,00 Sk. Je
toho názoru, že za žalovaného je oprávnené podpisovať predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
dvomi členmi predstavenstva, z ktorých jeden je vždy predseda predstavenstva alebo podpredseda
predstavenstva. Preto generálny riaditeľ nebol oprávnený podpísať sám túto internú správu. Napriek
tomu žalobca mzdu poberal 2 mesiace. K tretej zmene mzdy došlo s účinnosťou od 01.07.2006 vo
výške 90.000,00 Sk, ktorú žalobca poberal do 31.12.2008. K štvrtej zmene mzdy došlo s účinnosťou od
01.01.2009 vo výške 1.327,76 Eur na základe porady vedenia spoločnosti. S účinnosťou od 01.01.2013
bola mzda žalobcu zmenená vo výške 1.385,00 Eur, a to z dôvodu zrušeného daňového bonusu na
deti žalobcu, na žiadosť žalobcu. K ďalšej zmene mzdy žalobcu došlo s účinnosťou od 01.04.2016 vo
výške 1.500,00 Eur. Keďže spoločnosť žalovaného fungovala a funguje ako rodinná spoločnosť, kde
sú takmer všetci akcionári a štatutári sústredení v jednej budove a komunikujú neformálne, sú nielen
pracovnoprávne otázky, ale aj napr. zvolávanie zasadnutí predstavenstva žalovaného vždy neformálne.
Napriek tomu, že v niektorých prípadoch absentovalo písomné rozhodnutie o zmene mzdy, uvedené
podľa názoru žalovaného nemôže byť sankcionované neplatnosťou, nakoľko k dohode o zmene mzdy
medzi zamestnávateľom (žalovaným) a zamestnancom (žalobcom) v zmysle ust. § 54 Zákonníka práce
môže dôjsť aj konkludentne a k tomuto aj došlo. Súhlas žalobcu so zmenou mzdy žalovaný odvodzuje
od správania sa žalobcu spôsobom, že žalobca zmenenú mzdu poberal roky bez toho, aby využil
dostupné prostriedky. Uvedené preukazujú aj mzdové listy. Žalobu žalobcu považuje žalovaný ako
účelovú, nakoľko sa žalobca nevie vyrovnať so zmenou vlastníckej a organizačnej štruktúry počnúc
decembrom 2017.
33. Po vykonanom dokazovaní posúdil súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú.
34. Medzi žalobcom a žalovaným je nesporné, že žalobca začal pracovať u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003 so začiatkom pracovného pomeru od 01.10.2003, t.j. dňom
nástupcu do práce, na pozícii referent pre kvalitu. Od roku 2004 pracoval u žalovaného ako riaditeľ
pre stratégiu, konkrétne manažér kvality. Žalovaný podniká v oblasti automobilového priemyslu a
každoročne podstupuje certifikáciu zo strany certifikačných autorít. V rámci procesu certifikácie
sa zisťuje, či žalovaný spĺňa kvantitatívne a kvalitatívne podmienky na dodávku svojich výrobkov
dodávateľom. V kompetencii žalobcu bolo plnenie systému manažérstva kvality - technická norma IATF
16949ariadneavčasnéplneniepovinnostívočicertifikačnejspoločnosti.Užalovanéhozastávalžalobca
aj funkciu predsedu dozornej rady.
35. Žalobca opiera svoj nárok o doplatenie rozdielov na mzdách zo mzdy, na ktorej sa mal dohodnúť
so zamestnávateľom vo výške 70.000,00 Sk (2.323,00 Eur) a túto zmenu mzdy považuje žalobca za
poslednú zmenu mzdy v súlade s ust. § 9 ods. 1 v spojení s § 54 Zákonníka práce. K ďalším zmenám
mzdy nedošlo na základe dohody žalovaného ako zamestnávateľa so žalobcom ako zamestnancom,
a teda so súhlasom žalobcu.
36. Z výsluchu žalobcu, svedka A. H. E., mzdových listov bolo zistené, že zvýšenie mzdy v roku 2006 vo
výške 70.000,00 Sk prebiehalo tak, že obchodný riaditeľ informoval A. A. G. (predsedu predstavenstva/
generálneho riaditeľa) o zvýšení predaja výrobkov. Na základe toho generálny riaditeľ predložil vedeniu/
riaditeľom návrh na zvýšenie miezd, ktorý bol riaditeľmi/vedením aj schválený. B. vo výške 70.000,00
Sk bola žalobcovi vyplatená za mesiac máj a jún 2006. Napriek námietke žalovaného o tom, že A. A. G.
nebol oprávnený (sám) na podpis internej správy zaslanej do učtárne, uvedený písomný pokyn nemá
vplyv na predchádzajúce rozhodnutie o zvýšení mzdy.
37. Čo sa týka mzdy - navýšenia mzdy zo 70.000,00 Sk na 90.000,00 Sk s účinnosťou od júla 2006,
svedok A. H. E. vypovedal, že v tomto prípade išlo o navýšenie pohyblivej zložky z podnetu A. A. G., čo
bolo v súlade so mzdovými predpismi. Dokument o zmene mzdy riaditelia nepodpisovali, keďže nešlo
o zmenu pracovnej zmluvy. Doklad na vyplatenie podpísaný bol a bol zaslaný personálnemu oddeleniu.
B. vo výške 90.000,00 Sk žalobca poberal do 31.12.2008, o čom svedčia aj mzdové listy. Svedok tiež
uviedol, že pochybuje o tom, že by žalobca s navýšením mzdy na 90.000,00 Sk nesúhlasil.38. Ako vyplynulo z výsluchu žalobcu, ďalšie zmeny mzdy (vo výške 1.327,76 Eur od 01.01.2009,
vo výške 1.500,00 Eur od 01.04.2016) prebiehali na základe dohody/konsenzu riaditeľov. Je
potrebné uviesť, že dohody a rozhodovania o zmenách mzdy realizovali riaditelia, ktorí boli súčasne
štatutárnym orgánom (predsedom, podpredsedom a členmi predstavenstva), oprávneným konať
v mene zamestnávateľa (žalovaného) v pracovnoprávnych veciach. Preto tvrdenie žalobcu, že nedošlo
k dohode medzi zamestnávateľom (žalovaným) a zamestnancom (žalobcom) tak, ako si to žalobca
vykladá, je nesprávne. Žalobca tiež namietal, že so zmenami mzdy nesúhlasil. Súd je toho názoru,
že zo strany žalobcu ako zamestnanca nemohlo ísť o nesúhlas s každou zmenou mzdy (okrem
žalobcom nenamietanej zmeny mzdy vo výške 70.000,00 Sk), a to poukazom na roky vyplácanú mzdu
zamestnávateľom (žalovaným), ktorú žalobca ako zamestnanec poberal bez toho, aby využil dostupné
prostriedky. Uvedené dojednania zmien pracovnej zmluvy, a to mzdy žalobcu, v tomto prípade súd
vyhodnotil, že boli vykonané konkludentne. Argument žalobcu, že ako zamestnanec a neakcionár
nikdy nemohol mať záujem na tom, aby sa vzdal väčšiny svojej riadne dohodnutej mzdy v prospech
spoločnosti, aby na takomto znížení nákladov na mzdách profitovali akcionári, považuje súd za účelový
a s odstupom času, po zmenách v spoločnosti žalovaného, za krivdu, ktorú žalobca pociťuje.
39. Čo sa týka zmeny výšky mzdy 1.385,00 Eur od 01.01.2013, k tejto došlo v dôsledku zrušenia
daňového bonusu, ktorý žalobca pôvodne poberal na deti, a to na žiadosť žalobcu.
40. Naviac je potrebné tiež uviesť, že v konaní vedenom na tunajšom súde o okamžitom skončení
pracovného pomeru, v ktorom súd právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom o neplatnosti
okamžitého skončenia, si žalobca nárokuje náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia za obdobie
od 27.03.2018 do 15.04.2019 a od 09.11.2020 do 27.03.2021. Táto náhrada mu v časti bola priznaná
(rozsudok nie je právoplatný). Výšku náhrady mzdy si žalobca vyčíslil na základe mzdových listov.
V tomto konaní následné zmeny pracovnej zmluvy už žalobca nerozporuje. S poukazom na uvedené je
dôvodné sa domnievať, že so zmenou pracovnej zmluvy ako aj s výškou zmenenej mzdy tiež súhlasí.
41. S poukazom na to, že zmeny mzdy po zmene mzdy vo výške 70.000,00 Sk boli vykonané v súlade
s ust. § 9 ods. 1 v spojení s § 54 Zákonníka práce a v nadväznosti na to, že žalobcovi nepatria doplatky
na mzdách, súd rozhodol tak, že žalobu zamietol.
42. Nakoľko žalobcovi nevznikol nárok na doplatnenie mzdy, súd o námietka premlčania vznesenej
žalovaným nerozhodoval.
43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100,00 %, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Trenčín,
pracovisko v Novom Meste nad Váhom. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané
na príslušnom odvolacom súde.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.