Uznesenie – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/167/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123202467
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123202467.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, vo veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpenej JUDr. Kristínou Jošthovou, advokátkou so sídlom Školská
693/31, 010 04 Žilina, IČO: 42 214 963, o potvrdení vydržania, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Žilina č. k. 7Vyd/1/2023-147 zo dňa 16. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 7Vyd/1/2023-147 zo dňa 16. októbra 2025 potvrdzuje.

II. Navrhovateľka nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zamietol návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania (výrok I.) a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá

nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. Uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil tak, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľka
domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by bolo potvrdené vydržanie pozemku parcela KN-E č. 3057 -
orná pôda o výmere 636 m2, zapísanej na LV č. XXXXX, okres D. C. E., obec C., k. ú. C. v jej prospech ku
dňu 01.01.2009. Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že jej právna predchodkyňa - svokra A. B., F. G.
od predávajúcich H. G., F. I., manžel J. G., J. G., E. E., F. G., H. G., J. F., F. G. a K. G. nadobudla

nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k. ú. C. v pozemkovoknižnom protokole č. 1064 pod A:I r. č. 10 mp.
č. XXXX roľa L. zv. na L. H., ako stavebný pozemok: dvor: pod B: 5, 6, 8 a 9 ešte na meno nebohého
J. G.. Na LV č. XXXXX sú vedení pôvodní vlastníci dotknutého pozemku, a to aj napriek tomu, že tento
nadobudla jej právna predchodkyňa na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.12.1951. V období platnosti
zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník nebol potrebný zápis do pozemkovej knihy. Jej právna
predchodkyňa sa po uzavretí kúpnej zmluvy cítila ako vlastník, nehnuteľnosť užívala ako vlastnú a nikto

ju vo vlastníctve neobmedzoval. A. B. je zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. XX, parc. č. 3057, k.
ú. C., pod pol. č. XX ako vlastník a na LV č. XXXXX zapísaná nie je, preto je potrebné dať právny stav
do súladu
so stavom skutočným. Navrhovateľka vstúpila do užívacích práv po A. B.
po jej smrti dňa 13.11.1998. A. B. užívala predmetnú nehnuteľnosť až do svojej smrti. Uvedené
užívala na základe reálnej držby od roku 1940, pričom ju užívala dobromyseľne, pokojne a nerušene.

Navrhovateľka ďalej argumentovala, že od 19.12.1951
do 19.12.1961 plynula vydržacia doba pre nadobudnutie vlastníctva k predmetnému pozemku, a teda
jej právna predchodkyňa nadobudla k uvedenému pozemku vlastníctvo vydržaním. Po jej smrti v roku
1998navrhovateľkavstúpiladoužívaniapredmetnejnehnuteľnosti.Zákonnádesaťročnávydržaciadoba
uplynula v roku 2008, preto navrhovateľka vydržala nehnuteľnosť najneskôr ku dňu 01.01.2009. Odbor
pre výstavbu

a vodné hospodárstvo Rady Okresného národného výboru v Čadci dňa 16.01.1964 pod č. j.
Výst/-1789-1963-332-Ku udelil súhlas s prevodom danej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa16.12.1951.Navrhovateľkaosvedčenímovydržanízodňa13.11.1998č.N286/98,Nz417/98nadobudla
pozemok parcela KN-C č. 13255/6 - trvalý trávny porast
o výmere 1.417 m2, ktorý na základe ústnej darovacej zmluvy z roku 1978 od A. B. užívala. Totožná

s parcelou KN-E č. 3057 je parcela KN-C č. 1690 o výmere 302 m2 a parcela KN-C č. 1635 o výmere
341 m2, ku ktorým právny vzťah nie je evidovaný na liste vlastníctva. Vlastnícky vzťah je evidovaný len k
parcele KN-E č. 3057. Susednou parcelou ku parcele KN-E č. 3057 je parcela KN-C č. 1680 - zastavané
plochy a nádvoria
o výmere 1.387 m2, ktorej vlastníkom je J. M. - dcéra navrhovateľky. Navrhovateľka a jej rodinní

príslušníci užívali parcelu KN-E č. 3057 ako vlastnú, obhospodarovali nielen stavbu na nej, ale aj
samotný pozemok.
3. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 359a ods. 1, § 359c ods. 1 až 3, § 359d ods. 1 až 3, § 359e ods. 1
až 3 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CMP“) ďalej uviedol,
že vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia práva. Zákon určuje predpoklady vydržania,
ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, a to

1. spôsobilý subjekt, 2. spôsobilý predmet držby, 3. dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, 4.
oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a 5. uplynutie vydržacej doby.
4. Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho
uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma či

navrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov.
5. V súvislosti s doposiaľ uvedeným súd prvej inštancie poukázal na to, že súdna prax chápe
dobromyseľnosť ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec.
Rozhodujúcim kritériom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno

so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, resp.
mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu táto vec patrí, t. j. že je jej
vlastníkom. Oprávnená držba sa môže zakladať na: a) domnelom (putatívnom) právnom dôvode, alebo
b) neplatnom právnom dôvode. Ad a) pri putatívnom dôvode pôjde o skutkový omyl, kedy sa oprávnený
držiteľ domnieva, že bol urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo. Napríklad, ak sa nadobúdateľ

pozemku, či už na základe kúpnej alebo darovacej zmluvy ujme držby nielen svojho kúpeného, resp.
darovaného pozemku, ale aj časti susedného pozemku, ktorý nenadobudol, no vzhľadom na všetky
okolnosti je dobromyseľný v tom, že je vlastníkom aj tejto časti, pričom dôvodom takéhoto omylu môže
byť nepravidelný tvar pozemkov v neprehľadnom teréne, alebo uvedenie do omylu súdnym znalcom
pri nesprávnom vytýčení hraníc pozemku. Ad b) pri neplatnom právnom dôvode pôjde o omyl právny,

pričom ten sa považuje za ospravedlniteľný len v prípade, ak sa držiteľ nemohol vyhnúť omylu ani pri
vynaložení obvyklej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom
na okolnosti prípadu od každého vyžadovať. Posúdenie tohto omylu vychádza z objektívnych hľadísk,
preto neskúsenosť držiteľa, či jeho duševná vyspelosť, resp. nižšia úroveň vzdelania, nie sú významné
a rozhodujúce.

6. V posudzovanej veci mala navrhovateľka vstúpiť do užívania predmetnej nehnuteľnosti
po smrti svojej svokry v roku 1998. Právny dôvod vstupu do držby neuviedla. Skutočnosť,
že navrhovateľka po smrti svokry predmetnú nehnuteľnosť užívala, neznamená, že jej držba pozemku
bola oprávnená, že bola dobromyseľná, ani táto skutočnosť nepreukazuje jej vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti. Právny dôvod vstupu do držby navrhovateľka uviedla iba vo vzťahu k svojej

svokre, ale vo vzťahu k svojej osobe nijaký právny dôvod neuviedla. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že navrhovateľka neosvedčila, že nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním.
Navrhovateľka neosvedčila, že ňou tvrdená držba spornej nehnuteľnosti mohla byť oprávnená. Len
samotné vyhlásenie navrhovateľky o tom, že dlhodobo a nerušene užívala určitý pozemok, samo osebe
nebolo spôsobilé osvedčiť existenciu titulu, od ktorého navrhovateľka svoje vlastnícke právo odvodzuje.

Užívanie nehnuteľnosti samo o sebe nezakladá titul oprávnenej držby, ani vstup do oprávnenej držby.
Súd prvej inštancie potom uzavrel, že navrhovateľka na základe ňou predložených listinných dôkazov
hodnoverne nepreukázala splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním.
7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 52 CMP, keďže nezistil dôvod pre

aplikáciu ust. § 53 až § 56 CMP. Ust. § 359a až § 359k CMP upravujúce konanie o potvrdení vydržania,
neustanovujú inak. Súd prvej inštancie preto rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na
náhradu trov konania.8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie
navrhovateľka, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Navrhovateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vodvolaníprimárnenamietala,žesúdprvejinštancienesprávne
ustálil, že nepreukázala vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, že neuviedla žiadny právny dôvod
svojho vstupu do držby. V tejto súvislosti poukazovala na to, že súd prvej inštancie opomenul, že

svoje vlastníctvo odvodzuje od A. B., pričom do doby vydržania sa započítava aj doba užívania jej
právneho predchodcu, v tomto prípade A. B. (jej svokry). A. B. užívala nehnuteľnosť od roku 1951
do roku 1992, čo je 52 rokov, čím bola splnená podmienka vydržania. Mala Ďalej za to, že sa súd
prvej inštancie nevysporiadal so všetkými ňou predloženými dôkazmi a uvedenými skutočnosťami,
a to že na dotknutom pozemku parcela KN-E č. 3057 je postavený rodinný dom, v ktorom od jeho
postavenia bývala A. B. spolu so svojím manželom a deťmi. Po A. B. dedili jej traja synovia K. B.,

nar. XX.XX.XXXX (manžel navrhovateľky), J. B., nar. XX.XX.XXXX a N. B.. Dotknutý pozemok však
nebol predmetom dedenia, pretože A. B. nebola zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti. Po smrti manžela
navrhovateľka vstúpila do jeho užívacích práv. Zopakovala, že ako vlastník parcely KN-E č. 3057 nie
je na LV č. XXXXX zapísaná jej právna predchodkyňa, pretože zákon č. 141/1950 Zb. v danom období
nevyžadoval zápis do pozemkovej knihy. Syn poručiteľky K. B. s navrhovateľkou bývali v susednom

dome súp. č. XXX a spoločne s A. B. obhospodarovali parcelu KN-E č. 3057. Po smrti manžela A.
B. zostala sama, preto sa o ňu aj s jej synom starali. A. B. tak užívala nehnuteľnosť od roku 1951
do svojej smrti v roku 1992, čím splnila podmienku vydržania. Súd prvej inštancie taktiež opomenul
zohľadniť vyhlásenia spoluvlastníkov zapísaných na LV č. XXXXX, ktorí vyhlásili, že nemajú námietky
k nadobudnutiu vlastníctva navrhovateľkou. Zopakovala, že počas celej doby užívania nebola A. B.,

ani následne ona sama so svojím manželom nikým ani ničím rušená, pričom nikto ich nevyzval na
vrátenie dotknutého pozemku. Vo vzťahu k dobromyseľnosti nadobúdateľa poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/283/2009. Súd prvej inštancie sa rovnako nevysporiadal ani s
listinou - osvedčením o vydržaní zo dňa 13.11.1998 č. N 286/98, Nz 417/98.
10. Zároveň navrhovateľka namietala, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nespĺňa základné

požiadavky, ktorých splnenie zaručuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia bude v súlade s Ústavou
SR. Vo vzťahu k zákonnosti rozhodnutia poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR,
z ktorých rozsiahle citovala. Ďalej poukázala na porušenie princípu právnej istoty, pokiaľ sa súd odkloní
od povinnosti rozhodnúť rovnako v obdobnej veci a tento odklon dostatočne odôvodní. Uviedla, že
súd musí dať odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Rovnako je súd povinný pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí a hodnotení dôkazov dodržiavať
pravidlá logiky. Navrhovateľka bola toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je plné rozporov a nejasností
a považovala ho za prejav svojvôle zákonného sudcu.
11. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP),
po zistení, že odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu súdu prvej inštancie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), subjektom na to oprávneným (§ 359 CSP v spojení
s § 2 ods. 1 CMP – navrhovateľkou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie
jej návrh zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania) a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom [§ 59 ods. 1 CMP a § 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m)
CSP], preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu podľa ust. § 65 CMP a contrario

v spojení s ust. § 359d ods. 1 CMP, t. j. v celom rozsahu, s tým, že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§
66 CMP) a uznesenie súdu prvej inštancie, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 2 ods. 1 CMP), vo výroku I., ako aj v závislom výroku I. o náhrade trov konania podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP ako vecne správne potvrdil.
12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené

a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých súd prvej inštancie
napadnuté rozhodnutie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľky, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 v spojení s ust.
§ 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).13. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
14. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľky uvedené v jej opravnom prostriedku a po
ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Žiada sa dodať,

žeodvolacísúd,nieviazanýodvolacímidôvodmi(§66CMP),nevzhliadolaninaplnenieinýchodvolacích
dôvodov mimo tých, ktoré namietla navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku.
15. V súvislosti s námietkou navrhovateľky, týkajúcou sa nedostatkov v odôvodnení napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie, ako aj toho, že napadnuté uznesenie je prejavom svojvôle súdu prvej
inštancie, teda námietkou podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd poukazuje na to, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004
zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bol účastník pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004
zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR
spis. zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť,
že sa odvolateľ s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi
nestotožnil, nemôže teda založiť záver o porušení práva odvolateľa

na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie je zrejmé, o akom odvolateľom uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok
právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov uplatnený nárok odvolateľovi nepriznal a návrh na
začatie konania o potvrdení vydržania zamietol. Zásadným dôvodom zamietnutia návrhu navrhovateľky
uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (viď odsek č. 11 v spojení

s odsekom č. 10 odôvodnenia) bolo to,
že navrhovateľka ňou predloženými listinnými dôkazmi hodnoverne nepreukázala splnenie
predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti vydržaním (oprávnenosť
držby dotknutého pozemku), pričom navrhovateľka neuviedla žiadny právny dôvod svojho vstupu
do držby dotknutého pozemku. Odvolací súd tak považoval uvedené námietky navrhovateľky za

neopodstatnené.
16. Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľky o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej
inštancie [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP], ako aj o tom, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP], odvolací súd
východiskovo poukazuje na to, že posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (ako predpokladu oprávnenej držby, ktorá ako
jediná môže viesť k vydržaniu, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ), nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho
hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva

nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby
držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozsudok
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007). Pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec

poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (k tomu nález
Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR spis.

zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024).
17. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej previazanosti ust. 359d ods. 1 a 2, § 359e ods. 1
a 2 a § 359f ods. 1 CMP vyplýva, že súd je v konaní o potvrdení vydržania podľa ust. § 359a a nasl.
CMP viazaný opisom skutočností uvedených navrhovateľom v návrhuna začatie konania, z ktorých by malo vyplývať, že navrhovateľ splnil predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V prípade, že navrhovateľ tvrdí skutočnosti
spôsobilé viesť k záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním a tieto zároveň

osvedčí, súd vydá vyzývacie uznesenie podľa ust. § 359f ods. 1 CMP.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, pokiaľ tento dospel k záveru,
že navrhovateľka ňou predloženými listinnými dôkazmi hodnoverne neosvedčila splnenie predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti vydržaním. Ako správne uviedol súd
prvej inštancie, navrhovateľka neuviedla akýkoľvek, hoc domnelý (putatívny) titul, na podklade ktorého

po smrti svojej svokry A. B. vstúpila
do držby dotknutého pozemku parcely KN-E č. 3057 - orná pôda o výmere 636 m2, k. ú. C.. Na rozdiel
od pozemku parcela KN-C č. 3255/6, k. ú. C., ktorý mala rovnako nadobudnúť navrhovateľka vydržaním
(k tomu notárska zápisnica N 286/98, Nz 417/98
zo dňa 13.11.1998), navrhovateľka netvrdila, že do držby (užívania) dotknutého pozemku parcela KN-E
č. 3057 vstúpila na základe akejkoľvek (aj ústnej) zmluvy uzavretej s A. B.. Z obsahu návrhu na začatie

konania o potvrdenie vydržania vyplývajú len tvrdenia navrhovateľky, že po smrti svojej svokry A. B.
v roku 1998 vstúpila do užívania dotknutého pozemku nerušene a v dobrej viere, že jej nehnuteľnosť
patrí, pričom do svojej smrti roku 1998 užívala dotknutý pozemok jej svokra. V návrhu na začatie konania
teda tak navrhovateľka neoznačila akýkoľvek titul, na podklade ktorého mohla byť dobromyseľná, že jej
dotknutý pozemok vlastnícky patrí. Až v odvolaní zároveň navrhovateľka uviedla, že jej svokra zomrela

už dňa 09.06.1992 (čo potvrdzuje aj navrhovateľkou predložené rozhodnutie Okresného súdu Čadca
č. k. D 1090/1992-19,
Dnot 149/1993), pričom vlastníctvo A. B. nemohlo byť predmetom dedenia, pretože nebolo evidované
v katastri nehnuteľností. Dedičmi po A. B. boli jej traja synovia K. B. (manžel navrhovateľky), J. B. a N.
B., pričom po smrti manžela vstúpila navrhovateľka do jeho užívacích práv. Ani z tvrdení uvedených

navrhovateľkou v odvolaní tak nevyplýva existencia akéhokoľvek titulu, na podklade ktorého objektívne
posudzované mohla navrhovateľka založiť dobromyseľnosť o tom, že jej dotknutý pozemok patrí. Je
zrejmé, že navrhovateľka o sebe netvrdila, že bola dedičom po A. B. (takáto skutočnosť ani v konaní
nevyšla najavo), a teda
že po jej smrti mohla byť v dobrej viere, že dotknutú nehnuteľnosť zdedila po svojej svokre. Zároveň

navrhovateľka v konaní neprodukovala také skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
dobrú vieru o tom, že jej dotknutý pozemok patrí, založila
na predchádzajúcom vlastníctve (resp. na domnienke o tomto vlastníctve) svojho manžela. Ako sama
uviedla, dotknutý pozemok nebol predmetom dedenia po A. B., a teda navrhovateľka netvrdila, že
dotknutý pozemok nadobudol po smrti svojej matky ako dedičstvo výlučne len jej manžel K. B.. Potom

bolo potrebné uzavrieť,
že navrhovateľka neosvedčila žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá viesť k záveru o oprávnenosti
držby dotknutého pozemku navrhovateľkou. Len subjektívne presvedčenie navrhovateľky o jej
vlastníctve založené na spoločnom hospodárení navrhovateľky s A. B. (z pohľadu navrhovateľky
vlastníčkou) na dotknutom pozemku a na následnom (po smrti A. B.) užívaní dotknutého pozemku

navrhovateľkou, hoc nerušenom, nemohlo viesť k záveru o oprávnenosti držby ako jedného
z predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
19. Uvedený záver nemôžu zmeniť ani vyjadrenia E. E. či J. O., P. F. a K. F. v zmysle ust. § 63 ods. 1
písm. a) bod 1 zákona č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom do 30.04.2021 o tom,

že nemajú žiadne výhrady k vzniku vlastníckeho práva vydržaním v prospech navrhovateľky
k dotknutému pozemku. Tieto vyhlásenia nie sú spôsobilé nahradiť titul pre vstup navrhovateľky do
oprávnenej držby, ako tvrdila v roku 1998. Rovnako bez akejkoľvek relevancie k otázke oprávnenosti
držby navrhovateľky dotknutého pozemku parcela KN-E č. 3057 bola skutočnosť, že na susednom
pozemku parcela KN-C č. 1680, ktorého vlastníkom je dcéra navrhovateľky, je postavený rodinný

dom, ktorý obýva navrhovateľka, ako aj skutočnosť, že častiam parcely KN-E č. 3057 zodpovedajú
parcely KN-C č. 1635 a KN-C č. 1690, ku ktorým právny vzťah nie je evidovaný na liste vlastníctva.
NavrhovateľkažiadnurelevantnúsúvislosťtýchtoskutočnostísdržboudotknutéhopozemkuparcelaKN-
E č. 3057 ani neuviedla. Napokon vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníctva dotknutého pozemku
navrhovateľkou vydržaním nemali žiadnu relevanciu ani tvrdenia o spôsobe nadobudnutia dotknutého

pozemku A. B., a preto nebolo potrebné sa týmito skutočnosťami bližšie zaoberať. Sama navrhovateľka
totiž v návrhu na začatie konania uviedla, že jej svokra A. B., či už na zmluvnom alebo inom právnom
základe (vydržaním), nadobudla vlastníctvo k dotknutému pozemku najneskôr ku dňu 19.12.1961, teda
ešte počas svojho života. Ak bola A. B. vlastníkom dotknutého pozemku ku dňu 19.12.1961,na jej vlastníctvo nemohla mať vplyv skutočnosť, že v čase jej smrti nebolo evidované v katastri
nehnuteľností. Podstatným pre posúdenie veci bola tá okolnosť, či navrhovateľka osvedčila predpoklady
svojej oprávnenej držby, pričom, ako už bolo uvedené, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie

dospel k negatívnemu záveru.
20. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania navrhovateľky, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t. j. tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku
II. o náhrade trov konania ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1
CMP potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 2 ods. 1 a § 52 CMP tak, že navrhovateľka nemá nárok na náhradu trov konania. O nároku
na náhradu trov konania ostatných účastníkov konania podľa ust. § 359d ods. 2 písm. b) a d) CMP
nerozhodoval, keďže s týmito súd koná až po vydaní vyzývacieho uznesenia podľa ust. § 359f ods. 1
CMP. Podľa ust. § 359d ods. 3 CMP sa totiž návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania doručuje ostatným účastníkom konania až spolu s vyzývacím

uznesením podľa § 359g CMP.
22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez
návrhu (§ 77 CMP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).