Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124011047
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124011047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.01.2026,
v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní
obžalovaného a poškodeného C. D. E. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/32/2024 zo
dňa 14.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), f) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
náhrade škody poškodenému C. D. E..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému A. B. F. G. H. I. J. K. L. C. , nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom M. XX, okr. D.

u k l a d á :

Podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona účinného do 05.08.2024 v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm.
j) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu
odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na
18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku n a h r a d i ť poškodenému C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom D., adresa na doručovanie písomností N. XXX, okr. D., škodu vo výške 1.210,84 eur (jedentisíc
dvestodesať eur osemdesiatštyri eurocentov).

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného A. B. vinným zo spáchania prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že- dňa 03.11.2023 v čase o 16:56 hod., viedol ako vodič osobné motorové vozidlo zn. Citroen C4, ev. č.;
D. po ulici B. O. P. v smere na mesto J., kde sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v

cestnej premávke v dôsledku čoho došlo na priechode pre chodcov v pravom jazdnom pruhu k zrážke
prednej časti jeho vozidla zn. Citroen C4, ev.č.: D. s chodkyňou A. Q., ktorá v tom čase prechádzala
z pohľadu vodiča z ľavej strany vozovky na pravú, následkom čoho došlo k jej zraneniam, ktorým dňa
09.11.2023 v nemocnici podľahla, čím porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024 v spojení s § 38
ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
okresný súd výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu
podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Taktiež mu okresný súd
uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov

po dobu dvoch rokov.

Postupom podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku okresný súd poškodenú Dôveru zdravotnú poisťovňu, a. s.,
a poškodeného C. D. E. odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu dodatočne
písomne odôvodnil. Uviedol, že v čase nehody husto pršalo, bola tma, čo vypočutí svedkovia potvrdili.
Jeho vozidlo bolo riadne osvetlené, používal stierače. Semafor na priechode pre chodcov riadne
fungoval. Po ceste sa pohyboval rýchlosťou nižšou ako maximálne prípustnou, vychádzajúc podľa
záverov znalca bola jeho rýchlosť v čase nárazu 27 km/h. Zatiaľ čo jeho vozidlo bolo riadne viditeľné,

nebohá chodkyňa bola na priechode v čase, keď pre chodcov svietila červená, v tmavom oblečení
a nemala na sebe žiaden reflexný prvok. Niesla tmavý dáždnik. Za daných okolností obžalovaný
s posúdením príčin nehody nesúhlasil. Pokiaľ by chodkyňa rešpektovala červené svetlo pre chodcov
a nevstúpila na vozovku z ostrovčeka, na ktorom sa nachádzala, nedošlo by k nehode. Ak sa
obžalovanému kladie za vinu neskorá reakcia na pohybujúcu sa chodkyňu o 0,9 sekundy, k tomuto

uviedol, že sa jedná o moment, ktorý sa nedá v praxi vodiča reálne predstaviť. Taktiež je dôvodné
posúdiť,čijemožnéodúčastníkacestnejpremávkyidúcehonazelenúžiadať,abysapohybovalvúseku,
kde je dovolená 50 km/h rýchlosť, rýchlosťou 17,6 km/h, s povinnosťou predpokladať alebo predvídať,
že iní účastníci cestnej premávky nebudú rešpektovať jej predpisy. Obžalovaný spochybnil aj záver
znalca, že chodkyňa bola pre neho plne viditeľná, a to s ohľadom na počasie, hustý a silný dážď,

tmu, ktorá v čase nehody bola. Na uvedené skutočnosti znalec zrejme neprihliadol. Stret s chodkyňou
bol pre obžalovaného neočakávaný a náhly, hoci šiel pomaly a dával pozor. Odvolací súd preto žiada
o posúdenie jeho zodpovednosti za nehodu, zdôrazňujúc, že je mu veľmi ľúto toho, čo sa stalo a hlavne,
že pani po nehode zomrela. Nie je však nedisciplinovaným vodičom, od roku 2007, od kedy je držiteľom
vodičského oprávnenia sa dopustil len jedného menej závažného priestupku. Vo vzťahu k uloženému

trestu zákazu činnosti žiadal obžalovaný jeho prehodnotenie, uvádzajúc, že vodičské oprávnenie mu
slúži na dochádzanie do práce a na pomoc jemu blízkym osobám. Hoci šoféruje veľa a často, nedopúšťa
sa priestupkov. Žiadal preto uloženie iného druhu trestu alebo neuloženie trestu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj poškodený uvádzajúc, že škoda bola v trestnom konaní

uplatnená riadne a včas, nič preto nebránilo súdu zaviazať obžalovaného k jej náhrade.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku,
pritom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné čo do výroku o treste a aj pri odvolaní
poškodeného krajský súd vzhliadol jeho dôvodnosť.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní, alebo niektorá zo strán. Orgány činné v trestnom konaní a súd teda hodnotia dôkazy podľa
svojho vnútorného presvedčenia (voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ichstrany, ale musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých
dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd dospel na podklade vykonaného
dokazovania k záveru, že dňa 3.11.2023 na ulici B. O. P. v smere na mesto J. došlo k dopravnej nehode.
Obžalovaný potom, ako viedol svoje osobné motorové vozidlo v pravom jazdnom pruhu, nevenoval
sa plne vedeniu vozidla, nesledoval situáciu a narazil do chodkyne A. Q., kde následkom stretu
s vozidlom a dopadom jej tela na vozovku utrpela pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním

pri polytraume, ktorému dňa 09.11.2023 podľahla. Ak by však obžalovaný sledoval situáciu v premávke
a reagoval skorším brzdením, zabránil by kolízii jeho vozidla s chodkyňou. Neobstála pritom obrana
obžalovaného, že šiel na zelenú, keďže vždy je povinný dodržiavať dopravné predpisy a sledovať
situáciu v cestnej premávke. Obžalovaný je pritom plne trestnoprávne zodpovedný subjekt, ktorý aj keď
vedel, že nerešpektovaním predpisov na úseku cestnej dopravy môže ohroziť záujem chránený týmto
zákonom t. j. bezpečnosť cestnej premávky a život a zdravie iných osôb, spoliehal sa, že také porušenie

alebo ohrozenie nespôsobí resp. bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takýto následok nespôsobí.
Obžalovaný sa v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. v platnom znení
nevenoval plne vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke. Obžalovaný teda z dôvodu
porušenia predpisov o cestnej premávke nedbanlivostne spôsobil smrť poškodenej A. Q., čím naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona.

Pri prieskume napadnutého rozsudku sa krajský súd zameral na skúmanie toho, či okresný súd
vykonal všetky navrhované dôkazy, ktoré môžu prispieť k objasneniu stíhaného skutku, či pri hodnotení
vykonaného dokazovania bral do úvahy všetky relevantné a zároveň zákonné dôkazy, resp. skutočnosti
z nich vyplývajúce, či tieto hodnotil samostatne, ako aj vo ich vzájomných súvislostiach a či pri hodnotení

dôkazovpoužillogickysprávnepostupy.Pokiaľsúvšetkyuvedenéaspektytvorbyrozhodnutiadodržané,
nemožno súdu vytknúť správnosť záveru, ku ktorému dospel a to aj v prípade, ak by odvolací súd sám
vyhodnotil zistené skutočnosti iným spôsobom. Takto sa prejavuje zásada voľného hodnotenia dôkazov,
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

Krajský súd zdôrazňuje, že voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu
vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov,
a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však
má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je
prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada

voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi (viď. III. ÚS 332/2009).

Pri hodnotení jednotlivých dôkazov je potrebné zaoberať sa závažnosťou (vylúčenie dôkazov, z ktorých

nie je možné odvodiť informácie o predmete dokazovania), vierohodnosťou (najmä existencia pomeru k
páchateľovi) a pravdivosťou (či je obsah vykonaného dôkazu jednotlivo aj v súhrne s ostatnými dôkazmi
pravdivý) jednotlivých dôkazov a zároveň uviesť, čo z dôkazov ku stíhanej trestnej činnosti vyplýva, v
akej kvalite, a ktoré dôkazy preukazujú tú – ktorú dokazovanú skutkovú okolnosť. Ak má súd vyhodnotiť
vierohodnosť dvoch v podstatných bodoch odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z tých

dôkazov odôvodniť len okolnosťami, ktoré svedčia o vierohodnosti druhého dôkazu (viď. R 6/1970).
Je nevyhnutné zamerať sa na skutočnosti, ktoré sú súčasťou skutkovej podstaty stíhaného trestného
činu, nakoľko tieto majú primárny význam pre posúdenie, či sa obžalovaný trestného činu skutočne
dopustil. Súd je tak povinný abstrahovať tie skutkové okolnosti, ktoré majú trestnoprávnu relevanciu
a zrozumiteľne odôvodniť, či tieto skutočnosti boli v trestnom konaní preukázané, teda či prokurátor

uniesol dôkazné bremeno.

V intenciách vyššie uvedeného, krajský súd preskúmal predložený spis a dospel k záveru, že v konaní
pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového
stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil

spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a
následne i právnym záverom. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, ktoré konkrétne
dôkazy vo veci vykonal, ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazovsvoje skutkové závery ustálil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne
správne, pričom krajský súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje.

Okresný súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky
vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, pričom dospel podľa názoru krajského súdu
k priliehajúcemu záveru, že obžalovaný sa dopustil spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, pritom
naplnil všetky znaky skutkovej podstaty súdeného prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona.
Splnenie predpokladov pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému argumentuje

krajský súd nasledovne.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke účinného v čase dopravenej nehody,
vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody

až na tri roky.

Vo všeobecnom ponímaní sa prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona dopustí ten, kto
inému z nedbanlivosti spôsobí smrť. Pre naplnenie predmetnej skutkovej podstaty postačuje zavinenie
z nedbanlivosti, pričom toto nevylučuje aj spoluzavinenie iných osôb, vrátane poškodeného.

Rozhodujúcim je, či páchateľ vedel alebo vedieť mal a mohol v súlade s ustanovením § 16 písm. a),
písm. b) Tr. zákona, že porušením niektorého predpisu bude konať za takých okolností, že tým môže
spôsobiť následok uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.

Z hľadiska zavinenia z nedbanlivosti to potom znamená, že okrem miery povinnej opatrnosti vyplývajúcej
z pravidiel cestnej premávky existuje aj subjektívne vymedzenie, ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú
je vodič schopný v konkrétnom prípade vynaložiť. O zavinenie z nedbanlivosti môže ísť iba vtedy, pokiaľ
povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú
dané súčasne. Pre rozhodovanie o vine za prečin usmrtenia podľa

§149Tr.zákonajepodstatné,čikusmrteniudošlovsúvislostisdopravnounehodouazároveňporušenie
povinnosti vodiča vyplývajúce z dopravných predpisov bolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou.
Pri nedbanlivostnej forme zavinenia, pokiaľ ide o nevedomú nedbanlivosť je smerodajné, či páchateľ
aspoň mal a mohol si predstaviť, že sa takto príčinná súvislosť môže rozvinúť.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný i nebohá A. Q. sa v čase inkriminovanej
dopravnej nehody pohybovali po ulici B. O. P. L. D.. Obžalovaný smeroval vo svojom motorovom
vozidle továrenskej značky Citroen C4, ev. č. D. smerom na J., jazdiac pritom v pravom jazdnom pruhu
štvorprúdovej obojsmernej cesty. Nebohá A. Q. sa pohybovala po svetelne označenom priechode pre
chodcov smerom zľava doprava, s cieľom dostať sa na zastávku mestskej hromadnej autobusovej

dopravy. Smer pohybu nebohej bol ustálený predovšetkým na podklade výpovede samotného
obžalovaného, ale aj svedkyne A. J., pričom je relevantné, že žiaden z ostatne vykonaných dôkazov
výpoveď tejto svedkyne nespochybnil. Napokon, obžalovaný sám v rámci podaného odvolania potvrdil
pohyb nebohej smerom zľava doprava. Poveternostné podmienky neboli v inkriminovanom čase
priaznivé, obžalovaný aj vypočutí svedkovia, M. M. a P. M., zhodne uviedli, že pršalo, bolo šero, resp.

už tma. Vozovka bola mokrá, odrážajúc od seba svetlá z priechodu pre chodcov aj semafóru.

Obžalovaný svojim motorovým vozidlom prechádzal priechod pre chodcov počas zelenej svetelnej
signalizácie pre motorové vozidlá, pritom rýchlosť jeho pohybu v čase zrážky s nebohou bola podľa
znaleckého posudku, vypracovaného znalcom C. L., ustálená na 27 km/h. Aj keď v týchto okolnostiach

obžalovaný predpisy cestnej premávky neporušil, v každom prípade bolo jeho povinnosťou, v zmysle §
4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, o čom obžalovaný veľmi dobre
vedel. Porušenie tejto povinnosti zo strany obžalovaného bolo v preskúmavanom prípade zistené na
podklade predloženého znaleckého posudku C. L.. Podľa jeho záverov bola príčinou dopravnej nehody

neskorá reakcia obžalovaného ako vodiča vozidla na pohybujúcu sa chodkyňu. Obžalovaný mohol
zabrániť zrážke s nebohou, ak by začal brzdiť o 0,9 s skôr, keď sa nachádzal 14 metrov pred priechodom
pre chodcov. Nebohá bola pre neho v tom čase bezpečne viditeľná. Zároveň, v príčinnej súvislostis dopravnou nehodou nebohá utrpela vážne zranenia, identifikované v znaleckom posudku B. K., P.,
ktorým následne v priebehu hospitalizácie podľahla.

Vo vzťahu k odvolacej argumentácii obžalovaného krajský súd uvádza, že aj keď nebohá A. Q.
prechádzala cez jeho jazdný pruh počas červenej svetelnej signalizácie pre chodcov, vychádzajúc zo
znaleckého posudku C. L., krajský súd dospel k záveru, že vzniknutá situácia bola vyvolaná pomerne
krátkym intervalom zelenej svetelnej signalizácie pre chodcov v trvaní 13 sekúnd, počas ktorých nebolo
v možnostiach nebohej, s ohľadom na jej vek a rýchlosť chôdze, plynule prejsť všetky 4 jazdné pruhy

cesty, vrátane oddeľovacieho ostrovčeka. Nebohá za tejto situácie dochádzala priechod pre chodcov,
ktorývšakzačalaprechádzaťriadnepodľapravidielcestnejpremávky.Ajkeďtotokonštatovanienemôže
byť na úkor obžalovaného, pre vyslovenie viny obžalovaného je pritom relevantné, že nebohá po celú
dobu neopustila svetelne označený priechod pre chodcov, a teda, jazdný pruh obžalovaného krížila
na mieste na to určenom. Obžalovaný mal za týchto okolností, bez ohľadu na svetelnú signalizáciu,
sledovať situáciu v cestnej premávke, o to viac, že vedel, že bude prechádzať cez priechod, kde je pohyb

chodcov očakávaný. Skutočnosť, že obžalovaný prechádza po prechode pre chodcov v čase, keď mu
svieti zelené signalizačné svetlo na semafóre nemôže znamenať, že môže zraziť chodcov pohybujúcich
sa po riadne označenom prechode pre chodcov. Aj pri svetelnej signalizácii bol obžalovaný povinný
sledovať situáciu na ceste a plne sa venovať vedeniu vozidla.

Aj keď nebohá A. Q. bola v čase dopravnej nehody odetá do tmavého oblečenia a v ruke držala dáždnik
tmavej farby, jej viditeľnosť voči prichádzajúcim motorovým vozidlám bola dostatočne zabezpečená
osvetlením priechodu pre chodcov. Napriek daždivému počasiu mal krajský súd predloženým posudkom
C. L. preukázané, že viditeľnosť na mieste bola stále dostatočná na to, aby obžalovaný včas spozoroval
nebohú. Znalec pritom v rámci záverečného pojednania o priebehu dopravnej nehody bral do úvahy, že

vozovka bola mokrá a pršalo. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje krajský súd
v súvislosti s viditeľnosťou na mieste dopravnej nehody tiež na výpoveď svedkyne P. M., ktorá v konaní
pred súdom uviedla, že v čase dopravnej nehody sa nachádzala na priľahlej autobusovej zastávke,
otočená chrbtom k miestu zrážky. Keď počula náraz, otočila sa k miestu dopravnej nehody a videla, že
na priechode pre chodcov sa žiadne osoby nenachádzali. Oboznamujúc sa zároveň s fotodokumen-

táciou z miesta nehody, tiež so znaleckým posudkom C. L., je potom potrebné dodať, že ak za daných
okolností bolo v možnostiach svedkyne vnímať z tejto vzdialenosti situáciu na priechode pre chodcov,
rovnakú možnosť mal v tom čase aj obžalovaný, sediaci vo svojom motorovom vozidle.

Pri posudzovaní včasnosti reakcie obžalovaného ako vodiča je potrebné vziať do úvahy, že požadovaná

reakcia v čase 1,81 s pred zrážkou, pri ktorej sa obžalovaný nachádzal vo vzdialenosti 14 metrov pred
priechodom pre chodcom, predstavuje minimálne nevyhnutnú reakciu na to, aby sa predišlo dopravnej
nehode. Do jazdných pruhov smerujúcich na mesto Košice však nebohá vstupovala 10,15 s pred
zrážkou s vozidlom obžalovaného. Za ten čas obžalovaný prešiel so svojim vozidlom 72,5 metra, čo
predstavuje prejdenú vzdialenosť dostatočne dlhú pre jeho včasnú reakciu, ak by sa plne venoval

vedeniu motorového vozidla. Nebohá za týchto okolností nevytvorila pre obžalovaného náhlu prekážku,
ktorú by nebolo možné z jeho strany predvídať, o to viac, že sa pohybovala cez vozovku na mieste na
to určenom.

Za daného stavu, aj podľa názoru krajského súdu bol zistený skutkový stav dostatočným podkladom

pre vyslovenie viny obžalovaného zo súdeného prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona.
Obžalovaný nevenoval pozornosť vedeniu motorového vozidla, pritom ako dlhoročný vodič musel
vedieť, že takýmto spôsobom jazdy môže ohroziť život a zdravie osôb, ale bez primeraných dôvodov
sa spoliehal, že takéto ohrozenie nespôsobí. Napokon, nebohú A. Q. obžalovaný na priechode pre
chodcov včas nespozoroval, túto zrazil svojim motorovým vozidlom a spôsobil jej zranenia, ktorým počas

hospitalizácie podľahla. Obžalovaný tak v dôsledku porušenia povinnosti, vyplývajúcej mu z § 4 ods. 1
písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, inému
z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím ako trestnoprávne zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti
naplnil všetky znaky skutkovej podstaty súdeného prečinu. Vo výroku o vine obžalovaného tak krajský
súd považoval napadnutý rozsudok za vecne správny.

Pri právnej kvalifikácii skutku a následne ukladaní trestu bolo taktiež nevyhnutné zaoberať sa
priaznivosťou Trestného zákona, nakoľko od spáchania skutku nadobudla dňa 06.08.2024 účinnosť
novela Trestného zákona. Krajský súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru o priznanípoľahčujúcej okolnosti, že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život, teda mu priznal
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj keď
nedošlo k zmene trestnej sadzby pre súdený prečin oproti Trestnému zákonu účinnému do 05.08.2024,

vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností úpravou trestnej sadzby znížením o 1/3 jej hornej hranice,
je potrebné Trestný zákon účinný do 05.08.2024 považovať za priaznivejší, preto bolo potrebné ukladať
obžalovanému trest podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024. Podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona je
možné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody až na tri roky. Po úprave trestnej sadzby znížením jej
hornej hranice podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona, bol obžalovanému ukladaný trest pri trestnej sadzbe až na

dva roky. Pri tomto konštatovaní krajský súd považuje trest uložený okresným súdom za neprimerane
prísny, preto zrušil výrok o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov
pri podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
a následne určení skúšobnej doby vo výmere dvoch rokov podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona, ktorú považuje
krajský súd za primeranú. Použijúc zásady pre ukladanie trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr.
zákona, majúc na zreteli účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je zabezpečenie

ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, krajský súd takto uložený trest odňatia
slobody považuje v plnej miere za zodpovedajúci zásadám pre ukladanie trestov, a to aj z hľadiska
individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Za správne a zákonné je potrebné považovať aj rozhodnutie okresného súdu o uložení trestu zákazu
činnosti, avšak s výmerou trestu zákazu činnosti sa krajský súd nestotožnil. Je potrebné zdôrazniť, že
obžalovaný spôsobil poškodenej smrteľný následok pri vedení motorového vozidla. Preto uloženie trestu
zákazu činnosti vykonávať takúto činnosť je aj podľa krajského súdu nevyhnutné na dosiahnutie účelu
trestu, avšak bolo nevyhnutné zohľadniť osobitosti prípadu, kedy obžalovaný prechádzal po prechode

pre chodcov v čase, keď poškodenej semafór prechod po prechode pre chodcov zakazoval, čo ho síce
nezbavuje viny, ale pri ukladaní trestu zákazu činnosti bolo potrebné túto okolnosť zohľadniť. Zároveň
krajský súd reflektoval aj na tvrdenia obžalovaného na verejnom zasadnutí, že zabezpečuje prepravu
motorovým vozidlom ťažko chorej dcére jeho priateľky, preto za primeraný a spravodlivý považoval
krajský súd trest zákazu činnosti na 18 mesiacov.

Krajský súd sa stotožnil aj s výrokom a odôvodnením okresného súdu o odkázaní poškodenej Dôvery
zdravotnej poisťovne, a.s., s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces. V prípade poškodeného
C. D. E., ktorý si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody, ktorú aj preukázal, bol krajský súd
názoruopotrebepriznaťtomutopoškodenémunároknanáhraduškody,ktorápozostávalazpohrebných

nákladov vo výške 1.210,84 eur.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd jednomyseľne odvolaniu poškodeného C. D. E. vyhovel
a odvolaniu obžalovaného vyhovel iba čiastočne, a to spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.