Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/9/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207585
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Korbašová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:3124207585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy

Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, vo veci starostlivosti
o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako rodičia, zastúpené
kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, deti rodičov: matka A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C., zastúpená: JUDr. Ing. Viera Kolačanská, advokátka, so sídlom Nám.
Sv. Anny 7269/20A, Trenčín a otec A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C. XXXX, zastúpený:
JUDr. Ján Legerský, advokát, so sídlom Nám. sv. Anny 25, Trenčín, v konaní o návrhu otca na
zrušenie vyživovacej povinnosti a návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti k maloletým deťom,

o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/79/2024–208 zo dňa 25. septembra
2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/79/2024–208 zo dňa 25. septembra 2025 vo výroku I. a III.
p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v napadnutom rozsudku výrokom I. návrh otca na
zrušenie vyživovacej povinnosti k maloletým deťom zamietol; výrokom II. zamietol návrh matky na
zvýšenie výživného k maloletým deťom, výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania.
2. Okresný súd, citujúc § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 62 ods. 1 - 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v zmení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 78 ods. 1 zákona o
rodine, mal v konaní preukázané, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov na strane
oboch rodičov aj maloletých detí. Matke sa zvýšil príjem zo sumy 1 000 eur na 1 329 eur mesačne,
zároveň sa jej znížili náklady na bývanie po presťahovaní do nájomného bytu; jej jediným príjmom ostáva

mzda a rodinné prídavky. Maloleté deti sú staršie, navštevujú vyšší stupeň školy, obe majú záujmové
aktivity, pravidelne navštevujú odborné ambulancie a ich odôvodnené potreby sa zvýšili. Na strane otca
bolo preukázané, že je nezamestnaný, no pred skončením pracovného pomeru poberal vyšší príjem
(1 986 eur/v čase posledného rozhodovania 1 704 eur) a obdržal odstupné vo výške 23 077 eur, ktoré
použil najmä na zahraničnú dovolenku s maloletými deťmi, priateľkou a jej dcérou, ako aj na splatenie
rodinného dlhu; z odstupného mu zostala len malá časť (2 830 eur). Okresný súd zároveň zistil, že
otec financuje splátky hypotéky, prevádzku domu patriaceho jeho otcovi, ako aj potreby priateľky a jej

maloletej dcéry, ktoré sa na nákladoch nepodieľajú. Okresný súd konštatoval, že životná úroveň otca je
výrazne vyššia než životná úroveň matky, tá mu dovoľuje zakupovať aj drahé veci pre maloleté deti, čo
o matke, ktorá je samoživiteľka, konštatovať nemožno. Okresný súd uzavrel, že otec má schopnosti a
možnosti plniť výživné v doterajšej výške, a preto návrh na jeho zrušenie zamietol.3. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku okresného súdu zmenil
tak, že jeho vyživovaciu povinnosť zruší ku dňu právoplatnosti rozhodnutia a rozhodne, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že okresný súd založil
napadnuté rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré neboli významné pre posúdenie trvania vyživovacej
povinnosti pri striedavej osobnej starostlivosti, a naopak opomenul tie, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Uviedol, že hoci okresný súd deklaroval, že účelom výživného pri striedavej osobnej
starostlivosti je vyrovnávanie životnej úrovne maloletých detí u oboch rodičov, pri hodnotení dôkazov

sa touto zásadou vôbec neriadil. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že počas svojej
starostlivosti zabezpečuje maloletým deťom všetky štandardné aj nadštandardné potreby. Označil, že
popri riadnom platení výživného uhrádza maloletým deťom náklady na oblečenie, obuv, školské a
športové potreby, telefóny, výlety, dovolenkové pobyty, a navyše pre každé maloleté dieťa sporí sumu 50
eur mesačne. Zdôraznil, že na tieto výdavky od matky nikdy nič nepožadoval prispieť. V tejto súvislosti
argumentoval, že matka vynaložila na obe maloleté deti ročne nižšiu sumu, než jej uhrádzal titulom

výživného, pričom všetky jej reálne výdavky boli kryté práve jeho plnením. Podľa matkiných vlastných
údajovpredstavovalivýdavkynamaloletéhosumunajviac1082eurročneanamaloletú1272eurročne,
spolu teda 2 354 eur, kým on na výživnom uhradil 2 640 eur ročne. Z týchto skutočností vyvodil, že matka
nemuselanapotrebymaloletýchdetívynakladaťničzosvojhopríjmu,keďžejejvýdavkyboliplnepokryté
výživným a on súčasne zabezpečoval všetky potreby detí počas jeho týždňov starostlivosti. Namietal

tiež, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil použitie jeho odstupného a zahraničný dovolenkový
pobyt, keď tieto skutočnosti posúdil v jeho neprospech. Odstupné bolo použité aj v prospech maloletých
detí, pričom počas celého obdobia si riadne plnil vyživovaciu povinnosť a zabezpečoval všetky ich
potreby. Poukázal, že v konaní nebolo preukázané, že by po odčerpaní časti odstupného nebol schopný
výživné plniť, a preto považoval úvahu súdu o potrebe ponechať si odstupné ako rezervu za nedôvodnú.

Oponoval aj záveru okresného súdu o tom, že splácaním hypotéky na rodinný dom zveľaďoval majetok
svojho otca. Rodinný dom slúži na spoločné bývanie jeho s maloletými deťmi počas jeho starostlivosti,
pričom starý otec ho vôbec neužíva. Náklady spojené s hypotékou, poistením a údržbou preto označil
za výdavky na zabezpečenie bývania pre maloleté deti, nie na zveľaďovanie cudzieho majetku. Za
bezvýznamné považoval aj zohľadnenie prítomnosti jeho priateľky a jej maloletej dcéry, keďže priateľka

sa na spoločných výdavkoch podieľala a ich prítomnosť neovplyvňuje rozsah potrieb maloletých detí.
4. Otec ďalej poukázal v odvolaní na to, že pri určení vyživovacej povinnosti bolo potrebné prihliadať
na aktuálne príjmové pomery rodičov, keďže navrhol, aby sa vyživovacia povinnosť zrušila až od
právoplatnosti rozhodnutia. Uviedol, že matke sa zvýšil príjem na 1 329 eur mesačne a znížili sa jej
náklady na bývanie, pričom mohla čerpať aj daňový bonus a rodinné prídavky. Naopak je od 1. júla

2025 nezamestnaný, poberá dávku v nezamestnanosti vo výške 50,10 eur na deň a iný príjem nemá.
Jeho nezamestnanosť je prechodná a aktívne si hľadá nové zamestnanie. Podľa otca pri rovnocennej
striedavej starostlivosti a pri objektívne porovnateľných, resp. priaznivejších pomeroch na strane matky
nie je dôvodné, aby sa životná úroveň maloletých detí u matky dorovnávala výživným z jeho strany.
Podľa neho by ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti viedlo k tomu, že by výživné prestalo plniť svoj

účel vo vzťahu k maloletým deťom a slúžilo by ako príspevok matke a zvýraznil, že zrušenie výživného
nenavrhoval preto, že by nebolo v jeho možnostiach a schopnostiach aj naďalej ho uhrádzať.
5. Matka sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku I. ako vecne správny potvrdil. Zdôraznila, že súd prvej inštancie vykonal
riadne dokazovanie, správne vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a svoje rozhodnutie primerane

odôvodnil.Poukázalanato,žeotecpodalsvojpôvodnýnávrhsargumentom,žedošlokzmenepomerov,
keďže sa jej presťahovaním do nájomného bývania znížili výdavky na bývanie a od roku 2023 sa jej
zvýšil príjem približne o 300 eur. Otec zároveň tvrdil, že zmeny nastali aj na strane maloletých detí,
keďže postúpili na vyšší stupeň vzdelávania. Uviedla, že otec v odvolaní mechanicky a „matematicky“
porovnáva výdavky na maloleté deti a tvrdí, že ich potreby preplácal nad rámec výživného. Zdôraznila

však, že otec pri tejto argumentácii úplne opomenul základnú funkciu výživného pri striedavej osobnej
starostlivosti, ktorou je dorovnanie životnej úrovne maloletých detí u oboch rodičov. Podľa matky bolo
z vykonaného dokazovania zrejmé, že otec sa prezentuje nadštandardným životným štýlom, pričom
býva v „otcovom dome“, jazdí na drahom aute darovanom jeho otcom, s maloletými deťmi pravidelne
navštevuje obchodné centrum v Parndorfe a kupuje im drahé veci. Poukázala aj na to, že otec celé

odstupné vo výške približne 23 000 eur minul na zahraničnú dovolenku. Všetky tieto skutočnosti podľa
nej preukazujú, že otec má reálne vyššie majetkové možnosti, než aké uvádza.
6. Matka ďalej vo vyjadrení uviedla, že otec rovnako opomenul skutočnosť, že počas striedavej osobnej
starostlivosti nehradí žiadnu časť nákladov na krúžky maloletých detí, školské potreby, školský klub, čizdravotnústarostlivosť,avšetkytietovýdavkyznášavýlučneona,pričomoteczdôvodňujesvojuneúčasť
na týchto platbách tým, že „matka dostáva výživné“. Na týchto nákladoch sa teda s otcom nepodieľali
rovnomerne, pričom odôvodnené potreby maloletých detí zahŕňali aj kultúrne a zdravotné potreby, ktoré

neboli obmedzené len na ošatenie, stravu, či náklady na bývanie. Z výpovede otca na pojednávaní
vyplynulo, že on naopak hradí rôzne náklady súvisiace so starostlivosťou o dcéru svojej priateľky, ktorá
podľa jeho vlastných slov žije s ním v jeho domácnosti. Otec financoval aj dovolenku pre svoju priateľku
a jej dcéru, znáša všetky náklady spojené s rodinným domom, ktorý patrí jeho otcovi. Domnieva sa, že ak
otec požaduje zrušenie vyživovacej povinnosti, je potrebné, aby mal skutočne porovnateľné majetkové a

príjmové pomery s ňou, čo však podľa vykonaného dokazovania nebolo preukázané. Uviedla, že aj keby
mal otec aktuálne príjem podobný jej príjmu, okresný súd správne prihliadol aj na jeho reálne výdavky,
životný štýl a celkové majetkové pomery, z ktorých je možné vyvodiť, že finančné možnosti otca sú
vyššie, než deklaruje. Poukázala, že súdy v takýchto prípadoch môžu hodnotiť aj tzv. potenciálny príjem
rodiča, ak jeho životná úroveň nasvedčuje vyšším možnostiam.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal

oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2
ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o

návrhu otca na zrušenie vyživovacej povinnosti a návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti k
maloletým deťom, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu, s
jeho závermi sa v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v §
387 ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie.
8. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná

právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 zákona o rodine) je založená na
rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona
o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti
a rozumie sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,

zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z
hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,
ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú

komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové
pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež

osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako
určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín
„prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera,
v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení
podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch

najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia. Zákon o rodine v § 62 ods. 6 upravuje
určenie výživného v prípade zverenia maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti rodičov.
Neurčenie výživného podľa odôvodnenia tejto právnej úpravy by malo relevanciu v prípadoch približne
rovnakých pomerov na strane oboch rodičov, t. j. približne rovnakých majetkových pomerov matky a otca
a rovnakej dĺžky osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v rámci osobnej striedavej starostlivosti.

9. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods. 1
zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta
druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,
spôsobuaobsahujehoprípravynabudúcepovolanieacelkovéuplatnenievspoločenskomživote,výšky

eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto okolnosti,
súbezprostredneovplyvňovanéischopnosťouamožnosťourodičov.Aksúreálnemožnostiaschopnosti
rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú
základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálnemožnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré nie sú
nevyhnutné, ale - práve so zreteľom napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej
vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom

živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti. Pokiaľ ide o výšku výživného,
vychádzajúc z § 62 ods. 1 - 6, § 75 ods. 1 zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na
odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
rodičov, zároveň prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča.
10. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak

sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať
podstatnú zmenu pomerov, či už na strane maloletého dieťaťa alebo rodičov. Úlohou súdov pri
rozhodovaní o zmene výživného je preto potrebné zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov
od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky
výživného.
11. Odvolací súd zvýrazňuje, že výživné počas striedavej osobnej starostlivosti neslúži na nahrádzanie

času, ktorý maloleté dieťa trávi u každého rodiča, ani na mechanické vyrovnávanie počtu dní, ale na
zabezpečenie toho, aby malo maloleté dieťa v oboch domácnostiach porovnateľnú životnú úroveň.
Striedavá starostlivosť je režim fyzickej starostlivosti, nie mechanizmus eliminácie zákonnej vyživovacej
povinnosti. Striedavá starostlivosť sama osebe nie je dôvodom na zrušenie výživného a súd musí vždy
skúmať, aké sú reálne majetkové a životné podmienky rodičov a aké sú odôvodnené potreby detí počas

starostlivosti oboch rodičov. Výživné pri striedavej starostlivosti má význam vtedy, ak sú životné úrovne
rodičov nerovnovážne, pretože dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov, a nie byť
vystavené kontrastným pomerom medzi jednou a druhou domácnosťou. Výživné predstavuje v takomto
prípade spôsob „dorovnanie podmienok dieťaťa“, nie ako trest či výhoda jedného z rodičov, pričom účel
výživného pri striedavej starostlivosti bol v zásade správne vystihnutý už okresným súdom, keď uviedol,

že slúži na „dorovnanie životnej úrovne detí u toho ktorého rodiča“.
12.Otecvosvojomodvolanínamietalnajmänesprávneskutkovézisteniaanesprávneprávneposúdenie
veci. Tvrdil, že okresný súd nesprávne vyhodnotil jeho príjmovú a majetkovú situáciu, rozsah jeho
výdavkov na maloleté deti, pomery na strane matky a aktuálne potreby maloletých detí. Odvolací súd sa
s týmito námietkami nestotožnil. Z obsahu rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tento vykonal široké

dokazovanie – najmä výsluchom oboch rodičov, kolízneho opatrovníka, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi o príjmoch a výdavkoch rodičov, ako aj o nákladoch spojených so starostlivosťou o maloleté
deti a svoje skutkové závery oprel o konkrétne a preukázané skutočnosti.
13. Súd prvej inštancie správne ustálil, že od poslednej úpravy výživného sa síce zmenili pomery na
strane oboch rodičov i maloletých detí, avšak tieto zmeny neodôvodňujú zrušenie vyživovacej povinnosti

otca k maloletým deťom určeným posledným rozhodnutím súdu – rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č.k. 31P/100/2022-55 zo dňa 10.01.2023. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že matke sa zvýšil príjem
z približne 1 000 eur na 1 329 eur, zároveň sa jej znížili náklady na bývanie z pôvodných 500 eur na
240 eur mesačne. Maloleté deti sú staršie, obe navštevujú vyššie ročníky základnej školy, pričom majú
nové záujmové a zdravotné potreby – návšteva odborných ambulancií, liečba alergií, potreba zubných

strojčekov, školské a záujmové aktivity, ktoré matka riadne preukázala. Otec v odvolaní namietal, že
matka vynakladá na deti minimálne finančné prostriedky, pretože väčšina nákladov maloletých detí je
pokrytá jeho výživným. Táto argumentácia je však vyvrátená listinnými dôkazmi matky, ktoré súd prvej
inštancie podrobne reprodukoval (odsek 6), matka hradí deťom obedy, školský klub, krúžky, učebnice,
výlety, lieky, doplatky za lieky, dopravu, denné potreby a všetky výdavky späté s pravidelným režimom

školy a zdravotnou starostlivosťou. Tieto údaje jednoznačne potvrdzujú, že tvrdenie otca o tom, že matka
„nevynakladá nič“, je nepravdivé a nemá oporu v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie.
14. Odvolací súd konštatuje, že na strane otca došlo k zmene formálnych príjmových pomerov, nie
však k takej zmene jeho skutočnej životnej úrovne, ktorá by odôvodňovala zrušenie vyživovacej
povinnosti. Otec prišiel o zamestnanie z dôvodov na strane zamestnávateľa ku dňu 1.7.2025 a od

tohto dátumu poberá dávku v nezamestnanosti 50,10 eur denne (1 553 eur mesačne pri 31 dňoch).
Pred skončením pracovného pomeru dosahoval jeho čistý príjem sumu 1 986 eur mesačne, čo je viac
než pri predchádzajúcej úprave výživného (1 704 eur). Súčasne mu bolo vyplatené odstupné 23 077
eur, z ktorého zostatok po jeho použití na zahraničnú dovolenku a čiastočnú úhradu rodinného dlhu
predstavoval 2 830 eur. Tieto prostriedky objektívne tvorili rezervu použiteľnú na plnenie vyživovacej

povinnosti počas obdobia nezamestnanosti; skutočnosť, že ich otec uprednostnil použiť na spotrebu,
neodôvodňuje zánik jeho zákonnej povinnosti. Jednorazové plnenia (ako je aj odstupné) sú súčasťou
majetkových pomerov povinného rodiča a môžu byť zohľadnené pri hodnotení jeho reálnych možností
plniť vyživovaciu povinnosť; ich spotrebovanie na iné účely nemôže ísť na ujmu maloletých detívzhľadom na prednosť výživného pred inými výdavkami (§ 62 ods. 5 zákona o rodine). Na uvedenom
nič nemení ani fakt, že otec v odvolaní netvrdil neschopnosť plniť výživné pre nedostatok prostriedkov;
už len súčet jeho aktuálnych príjmov (dávka v nezamestnanosti) a jednorazového príjmu (odstupné)

nepreukazuje zhoršenie jeho životnej úrovne a už vôbec nie jej „dorovnanie“ k úrovni matky.
15. Rozhodujúce v danom prípade podľa odvolacieho súdu je, že z vykonaných dôkazov vyplýva reálna
životná úroveň otca nezlučiteľná s tvrdenou zhoršenou životnou úrovňou. Odvolací súd zdôrazňuje,
že pri posudzovaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča nehodnotí jeho
životný štýl z morálneho hľadiska; zohľadňuje ho len ako nepriamy dôkaz reálnej životnej úrovne a

majetkových možností relevantných pre určenie výživného (§ 62 ods. 2 a 5 zákona o rodine). Otec
v posudzovanom období uhrádzal nákladné zahraničné dovolenky (napr. Vietnam a Dubaj) pre seba,
maloleté deti, priateľku a jej dcéru, kupoval deťom drahé značkové predmety (telefón za 650 eur; tenisky
Louis Vuitton za 1 500 eur), financoval splátky dvoch hypoték, spotrebný úver, rozsiahle poistenia a
prevádzku rodinného domu, ktorý nie je v jeho vlastníctve; zároveň užíval dve vozidlá, z toho jedno
vysokej hodnoty, a hradil výdavky priateľky a jej dcéry, bez dohodnutého príspevku z ich strany. Takto

nastavené výdavky podľa odvolacieho súdu vylučujú záver o reálnom zhoršení životnej úrovne otca.
16. Súhrnne odvolací súd uvádza, že otec nepreukázal existenciu takej zmeny pomerov, ktorá by
odôvodňovala zrušenie jeho vyživovacej povinnosti podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine. Skutočnosť,
že matka po preukázanom znížení nákladov na bývanie a miernom zvýšení príjmu zostáva rodičom,
ktorý zabezpečuje pravidelné školské a zdravotné náklady detí, nevedie k záveru o zrušení vyživovacej

povinnosti otca na maloleté deti počas trvania striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd zároveň
pripomína, že ani otec v konaní netvrdil, že by výživné nebol schopný plniť – jeho argumentácia
smerovala k tomu, že ho plniť nechce, lebo podľa neho „platí nad rámec“. Takýto argument však
nie je zákonným dôvodom na zrušenie výživného. Dobrovoľné plnenia rodiča nad rámec určeného
výživného (napr. darčeky, dovolenky, sporenie, nadštandardné nákupy) nemajú povahu náhrady

zákonnej vyživovacej povinnosti a samy osebe nemôžu viesť k jej zrušeniu; relevantné je, či sú splnené
podmienky zmeny pomerov podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine.
17. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo

vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a III. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s
§ 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach naň opäť i na tomto mieste odkazuje.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1

a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
20. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.