Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4223010465
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4223010465.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej,
PhD. a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD., v trestnej veci proti
obžalovanému A. B. a spol., pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 188 ods.
1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného A. B., obžalovaného C. B. a obžalovaného mlad.
D. B. a prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno, proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn.

2T/57/2023 zo dňa 13.06.2024, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 16.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno d/, písmeno e/, odsek 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 odsek 1
Trestného zákona z r u š u j e sa napadnutý rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku
obžalovaní
A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX v D., trvale bytom E.
D. F. XXX, B. G. F. XXX, v súčasnosti

vo väzbe v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon
trestu odňatia slobody v Nitre od 2. marca 2023,

C. B., nar. XX. XXXXX XXXX v D., trvale bytom E.
D., B. G. F. XXX, v súčasnosti vo väzbe
v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia

slobody v Nitre od 2. marca 2023,

mlad. D. B., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX v D., trvale bytom E.
D., B. G. F. XXX, na slobode,

s a u z n á v a j ú v i n n ý m i , ž e

dňa X. XXXXX XXXX v čase okolo XX.XX hod. v G., v ulici vedľa H. D., po predchádzajúcej vzájomnej
dohode, ktorá prebehla medzi všetkými troma obžalovanými, pristúpili k poškodenému mal. D.. I., nar.
X. XXXXXXXXX XXXX a k mal. A. I., nar. X. XXXXXXXXX XXXX, ktorí prechádzali uvedenou ulicou a
obžalovaný C. B. zozadu pevne chytil oboma rukami poškodeného mal. D.. I. cez telo tak, že ho jednou
rukou držal za krk a zároveň ho pridržiaval aj jednou nohou v dôsledku čoho sa poškodený mal. D..

I. nemohol hýbať a obžalovaný mlad. D. B. zozadu chytil mal. A. I. a držal ho v hornej časti tela za
tričko, ktoré sa preto v priebehu toho, ako mal. A. I. snažil vyslobodiť zo zovretia, roztrhlo a počas toho
obžalovaný A. B. podišiel k poškodenému mal. D.. I. a z ľavého vrecka nohavíc mu vybral finančnú
hotovosť vo výške 25,- Eur a následne všetci traja obžalovaní z miesta aj s finančnou hotovosťou
patriacou poškodenému mal. D.. I. odišli, čím poškodenému mal. D.. I. spôsobili škodu vo výške 25,- Eur,

t e d aspoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchali na
chránenej osobe - dieťati,

t ý m s p á c h a l i

zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení zákona
číslo 40/2024 a Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 215/2024 (ďalej len „Trestný zákon“)
k § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno a/

Trestného zákona.

Z a t o s a i m u k l a d á

Obžalovanému A. B.
podľa § 188 odsek 2 Trestného zákona postupom podľa § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest

odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovanému C. B.
podľa § 188 odsek 2 Trestného zákona postupom podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, za použitia §
39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovanému mladistvému D. B.
podľa § 188 odsek 2 Trestného zákona postupom podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona za použitia
§ 117 odsek 1 Trestného zákona a § 118 odsek 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere

1 (jeden) rok.

Podľa § 119 odsek 1 Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a
určuje skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku sú obžalovaní povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu
vo výške 25,- eur k rukám matky poškodeného E. I., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom
D., prechodne bytom G. – I..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno (ďalej len súd I. stupňa) uznal obžalovaných A. B., C.

B. a mal. D. B. vinnými zo spáchania zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. k § 188 ods.
1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
dňa X. XXXXX XXXX v čase okolo XX.XX hod. v G., v ulici vedľa reformovaného kostola, po
predchádzajúcej vzájomnej dohode, ktorá prebehla medzi všetkými troma obžalovanými, pristúpili k
poškodenému mal. D.. I., nar. X. XXXXXXXXX XXXX a k mal. A. I., nar. X. XXXXXXXXX XXXX, ktorí

prechádzali uvedenou ulicou a obžalovaný C. B. zozadu pevne chytil oboma rukami poškodeného mal.
D.. I. cez telo tak, že ho jednou rukou držal za krk a zároveň ho pridržiaval aj jednou nohou v dôsledku
čoho sa poškodený mal. D.. I. nemohol hýbať a obžalovaný mlad. D. B. zozadu chytil mal. A. I. a držal
ho v hornej časti tela za tričko, ktoré sa preto v priebehu toho, ako mal. A. I. snažil vyslobodiť zo zovretia,
roztrhlo a počas toho obžalovaný A. B. podišiel k poškodenému mal. D.. I. a z ľavého vrecka nohavíc mu

vybral finančnú hotovosť vo výške 25,- Eur a následne všetci traja obžalovaní z miesta aj s finančnou
hotovosťou patriacou poškodenému mal. D.. I. odišli, čím poškodenému mal. D.. I. spôsobili škodu vo
výške 25,- Eur.

Súd I. stupňa za to uložil obžalovanému A. B. podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na priťažujúcu

okolnosť uvedenú v § 37 písm. m/ Tr. zák., postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. za použitia §39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého ho
zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Obžalovanému C. B. podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4

Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Podľa §
48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon uvedeného trestu obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.
Čo sa týka obžalovaného ml. D. B., súd I. stupňa tomuto podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na
poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák., postupom podľa 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 117

ods. 1 Tr. zák. a § 118 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého mu podľa §
119 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Zároveň mu podľa § 51
ods. 2 Tr. zák., § 94 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák. uložil povinnosť spočívajúcu
v príkaze počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia nahradiť spôsobenú škodu.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade škody k rukám
matky poškodeného E. I. vo výške 25,- eur.

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na všetky vo veci vykonané dôkazy,
pričom tieto hodnotil tak jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odstraňoval prípadné rozpory medzi výpoveďami
z prípravného konania a hlavného pojednávania a dospel k záveru, že skutok uvedený v obžalobe
Okresnej prokuratúry Komárno sa stal a že obžalovaní naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu

lúpeže v zmysle § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Uvedený rozsudok odvolaním napadli obžalovaní A. B., C. B. a mlad. D. B. čo do výroku o vine a treste,
ako aj prokurátor Okresnej prokuratúry Komárno čo do výroku o treste u všetkých obžalovaných.

Obžalovaný A. B. v písomných dôvodoch odvolania zaslania prostredníctvom svojej obhajkyne vyslovil,
že rozsudok súdu I. stupňa, ktorým bol uznaný vinným, je nezákonný, vychádza z nesprávne
vyhodnotených vykonaných dôkazov a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe
vykonaného dokazovania nemožno bez dôvodných pochybností dospieť k záveru, že sa uvedeného

skutku dopustil. Rozhodnutím súdu I. stupňa došlo k porušeniu trestnoprávnej zásady in dubio pro reo,
ako aj porušeniu zásady práva na obhajobu. Súd I. stupňa vyhodnotil dôkazy účelovo a jednostranne
v jeho neprospech.
V prvom rade uviedol, že bol uznaný vinným zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,

nakoľko skutok mal spáchať na chránenej osobe – na dieťati. V konaní nebolo preukázané, že by skutok
spáchal na osobe, ktorá je dieťaťom, práve v súvislosti s jej slabším postavením. Naopak, v konaní
bolo preukázané, že skutok sa stal na ulici za bieleho dňa, bez akýchkoľvek svedkov a spáchanie
akéhokoľvek trestného činu, napríklad na dieťati alebo inej osobe, ktorá svojím stavom, postavením
alebo vekom napĺňa atribúty chránenej osoby v zmysle § 139 Tr. zák. nemožno automaticky kvalifikovať

ako spáchanie skutku na chránenej osobe. Za účelom kvalifikácie skutku ako spáchaného na chránenej
osobe považoval za nevyhnutné v konaní preukázať úmysel páchateľa spáchať skutok na osobe, ktorá
má status chránenej osoby a kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním a postavením chránenej
osoby. Ak by aj pripustil, že by sa tohto skutku dopustil, súd I. stupňa sa mal zaoberať tým, či len nevyužili
príležitosť na prázdnej ulici a neolúpili prvých ľudí, o ktorých mali vedomosť, že majú pri sebe hotovosť,

bez ohľadu na ich vek. Uvedené by vylúčilo možnosť kvalifikovať lúpež ako spáchanú na chránenej
osobe – dieťati.
Obžaloba bola v podstate postavená na výpovedi poškodeného D. I. a výpoveď mal. svedka A. I., ako
aj na výpoveď matky poškodeného p. E. I.. Podľa jeho názoru výpovede týchto osôb sú v podstatných
veciach nelogické, vzájomne si odporujú a zároveň vyslovil, že dôveryhodnosť poškodeného, mal.

svedka, ako aj svedkyne je narušená, čo bolo potvrdené aj znaleckým posudkom. Poškodený D. I. vo
svojej výpovedi realizovanej bezprostredne po skutku, opísal priebeh skutok a ich konanie inak, ako
maloletý svedok A. I.. Znalkyňa B. K. D., B. vo svojom znaleckom posudku konštatovala pri osobe
poškodeného zníženú mentálnu retardáciu, čo priamo vplýva aj na hodnovernosť jeho výpovede. Súd
I. stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy v jeho neprospech.

K výpovedi mal. svedka A. I. obžalovaný A. B. uviedol, že výsluch maloletého svedka bol vedený
v rozpore so zákonom, nakoľko tlmočník zasahoval do monologickej časti svedka a kládol sugestívne
otázky, a to aj, či vytiahol peniaze poškodenému. Maloletý svedok popísal lúpež a následne roztrhnutietrička nelogickým spôsobom. Po skutku mal odísť na kolobežke, pričom poškodený uviedol, že po skutku
mal utekať spoločne s bratmi smerom na cintorín.
Poškodený, aj maloletý svedok zhodne uviedli, že tesne pred skutkom sa mali stretnúť s obžalovaným C.

B. pri D. v obci G. a po stretnutí a rozhovore s ním mali ísť na I. a počas tejto cesty mali oni ako páchatelia
dobehnúť maloletých pri kostole. Táto časť výpovede je úplne vylúčená výpoveďou matky poškodeného
E. I., ktorá uviedla, že potom, ako sa rozprávali s obžalovaným C. B., spolu odišli a následne sa
rozdelili (matka poškodeného išla s ďalším synom na autobusovú stanicu) a opätovne sa mala stretnúť
s poškodeným a maloletým svedkom, avšak nie bezprostredne po skutku tak, ako uviedol poškodený

a maloletý svedok. Výpoveď poškodeného a svedkov považoval za nelogickú a nedôveryhodnú.
V zmysle obžaloby sa malo pri páchaní skutku maloletému svedkovi A. I. roztrhnúť tričko. Obžalovaný
A. B. však poukázal na fotografie, z ktorých je zrejmé, že tričko bolo roztrhnuté po celej dĺžke od
krku až nadol, pričom bol pretrhnutý aj golier. Na fotografiách vidieť, že látka bola oddelená (čistým
rezom, a nie násilným trhaním). Vyslovil názor, že tričko nebolo roztrhnuté pri údajnej lúpeži, ale
s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bolo rozstrihnuté nožnicami. Uvedené tričko

maloletého svedka údajne „zmizlo“ a súd I. stupňa sa ani len nepokúšal ho zabezpečiť.
K vykonaným rekogníciám, na základe ktorých mali poškodený a maloletý svedok za pomoci fotografii
opoznaťjehoaďalšíchdvochobžalovaných,uviedol,žerekogníciebolivykonanévrozporesozákonom,
a to z dôvodov, že poškodený a ani maloletý svedok neboli pred rekogníciou vyzvaní, aby opísali
postupne jednotlivých údajných páchateľov, rekognície boli vykonané fotografiami, a nie in natura,

pričom im bolo predložených 8 fotografií, medzi ktorými sa nachádzali fotografie jeho a jeho dvoch bratov
ako spoluobžalovaných, pričom 8 mužov na fotografiách nebolo podobných, ako to v zmysle zákona
malo byť.
K výpovedi svedkyne E. I. uviedol, že táto je z viacerých dôvodov nevierohodná. Svedkyňa menila svoju
výpoveď,atoajohľadom,kdesamalastretnúťsC.B.ačihovôbecpoznáaanipoškodenýaanimaloletý

svedok nikdy nespomenuli prítomnosť E. I. pri tomto stretnutí. Uvedená svedkyňa v prípravnom konaní
ďalej uviedla, že poškodený a ani maloletý svedok nemali poškodené šaty a nemali ani spôsobené
zranenia.
Maloletému poškodenému mal vytiahnuť z ľavého vrecka nohavíc finančnú hotovosť vo výške 25,- eur.
Predmetná hotovosť sa však nikdy nenašla ani u neho, ani u žiadneho zo spoluobžalovaných a ani

u žiadnej inej osoby. K sume 25,- eur bol na hlavnom pojednávaní dňa 31.01.2024 vypočutý ako svedok
E.L.,ktorýmalodovzdaťpoškodenémufinančnúhotovosť25,-eurzabrigádu. Uvedenýsvedokpotvrdil,
že poškodený u neho v minulosti brigádoval len raz a pamätal si iba to, že mal u neho brigádovať
zbieraním plodov čerešní. V tomto smere poukázal na to, že ku skutku malo dôjsť XX.XX.XXXX, teda
v čase, kedy nebolo možné zbierať čerešne.

SúdI.stupňavodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,ženeprijalvýpovedeosôbsvedčiacichvjeho
prospech, nakoľko badal účelovosť týchto výpovedí a navyše neprípustným spôsobom dotváral priebeh
skutku, ktorý nevyplýva ani z jediného vykonaného dôkazu uvádzaním vlastných hypotéz.
Súd I. stupňa odmietol vykonať časť dôkazov navrhnutých obhajobou, pričom odmietnutie vykonania
týchto dôkazov považoval za nezákonné v časti odmietnutia výsluchu poškodeného D. I. a maloletého

svedka A. I. na hlavnom pojednávaní, ďalej v časti odmietnutia vykonania expertízy DNA nohavíc
poškodeného, odmietnutia zabezpečenia trička maloletého svedka a vykonania rekonštrukcie s iným
tričkom. Odmietnutím vykonania uvedených návrhov bolo porušené jeho právo na obhajobu.
V petite podaného odvolania navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa podľa § 321 ods. 1 písm.
b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodnúť tak, že ho odvolací súd oslobodí spod

obžaloby s poukazom na § 285 písm. a/, písm. c/ Tr. por., alternatívne navrhol po zrušení napadnutého
rozsudku súdu I. stupňa vec vrátiť tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný C. B. a mladistvý D. B. písomné dôvody odvolania zaslali prostredníctvom obhajcu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa ich názoru nevyplýva spôsob, ako sa súd I. stupňa

vysporiadal s obhajobou, ako sa vysporiadalo s tvrdeniami obžalovaných, ako aj s ich záverečnými
rečami. Na jednej strane sú tu iba dva dôkazy, ktoré ich usvedčujú zo spáchania za vinu im kladeného
skutku a týmito výpoveďami sú výpovede poškodených. Výpoveďami ich ako obžalovaných, ale aj
svedkovaďalšímidôkazmi,akýmjeajposudokG.K.D.,bolopreukázané,žeuvedenédôkazymajúveľa
nedostatkov, sú nepresvedčivé a navzájom si odporujú. Na druhej strane je tu však skupina dôkazov,

ktoré jednoznačne vyvracajú odôvodnenosť podanej obžaloby. V petite podaného odvolania žiadali
zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 3 Tr. por.
v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. oslobodiť ich spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por.,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú stíhaní.Písomné dôvody odvolania proti rozsudku súdu I. stupňa zaslal obžalovaný C. B. aj sám. Uviedol v ňom,
že označený rozsudok súdu I. stupňa považuje za nespravodlivý a nezákonný vo výroku o vine, a tým aj

vo výroku o treste, nakoľko nebolo bez pochybností preukázané, že by spáchal skutok, ktorým ho súd
I. stupňa uznal vinným zo spáchania zločinu.
Nezákonnosť rozsudku videl predovšetkým v tom, že súd I. stupňa nerozhodol o jeho vine napriek tomu,
že vykonaným dokazovaním nebolo bez pochybností dokázané, že svojím konaním naplnil všetky znaky
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. Tým došlo k porušeniu základnej procesnej

zásady in dubio pro reo. Konštatovanie spáchania trestného činu musí byť neochvejné a nie je možné
pripustiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že k spáchaniu trestného činu došlo a že ho spáchal on. Poukázal
na judikatúru, stanoviská trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ako aj uznesenie Najvyššieho
súdu ASR ohľadom vierohodnosti výpovedí. Vyslovil názor, že pokiaľ ide o vyjadrenie odsudzujúceho
rozhodnutia, vyžaduje sa 100 % miera istoty o páchateľovi trestného činu.
V závere podaného odvolania zotrval na svojej nevine a konštatoval, že za celé obdobie dokazovania

nebol predložený taký dôkaz, ktorý by bez pochybnosti potvrdil, že sa stal skutok na skutkových
základoch uvedených v rozsudku súdu I. stupňa.
Za takejto dôkaznej situácie navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho podľa § 285
písm. a/, písm. b/, prípadne písm. c/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Komárno (ďalej len „prokurátor“) v písomných dôvodoch odvolania
uviedol, že jeho odvolanie smerovalo v neprospech všetkých troch obžalovaných proti výrokom o treste.
Konštatoval, že súd I. stupňa pri ukladaní trestu aplikoval § 39 ods. 1 Tr. zák., pričom v zásade poukázal
na nízku intenzitu útoku, absenciu vyhrážok zo strany obžalovaných, rýchly priebeh samotného útoku,
či nízku výšku spôsobenej škody. V prípade obžalovaného C. B. súd I. stupňa poukázal aj na do úvahy

prichádzajúcu premenu pôvodne uloženého podmienečného trestu. Ako dôvod pre mimoriadne zníženie
trestu obžalovanému mladistvému D. B. súd I. stupňa označil skutočnosť, že tento sa do rozporu so
zákonom dostal po prvý krát. S uvedenými argumentami sa prokurátor nestotožnil. Obžalovaní počas
celého priebehu trestného konania popierali spáchanie činu a neprejavili náznak ľútosti, a to aj napriek
dostatočne zistenému skutkovému stavu. Ich nekritický postoj k samotnej inkriminovanej udalosti nie

je žiadnou mimoriadnou skutočnosťou v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. Žiadne ustanovenie Trestného
zákona nestanovuje, akú dĺžku má protiprávne konanie trvať, a preto úvahu súdu I. stupňa o rýchlom
priebehu činu, o absencii hrozieb a nízkej škode považoval za neakceptovateľnú. Pokiaľ súd I. stupňa
nepovažoval finančnú hotovosť 25,- eur za vysokú, za potrebné považovať zohľadniť slabé sociálne
pomery maloletého poškodeného, ktorý bol napriek svojmu veku nútený privyrábať si príležitostnými

prácami.
Z rozsudku súdu I. stupňa nie je zrejmé ani to, že prečo je absencia „slovných útokov“ zo strany
obžalovaných dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu. Zločin lúpeže podľa § 188 Tr. zák. nie je
verbálnym trestným činom a jeho skutková podstata nepredpokladá použitie akýchkoľvek slov zo strany
páchateľa.

Samotný obžalovaný A. B. sa doposiaľ dostal do rozporu s Trestným zákonom 7x, pričom v dvoch
prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Prokurátor poukázal na opakované spáchanie
zločinov (rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 1T/122/2009 zo dňa 15.03.2012, rozsudok
Okresného súdu Komárno sp. zn. 2T/46/2012 zo dňa 28.02.2013 a rozsudok Okresného súdu Komárno
sp. zn. 2T/1/2013), vo vzťahu k nemu bolo preto potrebné uplatňovať zvýšenie spodnej hranice trestnej

sadzby o jednu polovicu v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák., resp. o X/X-XXX v zmysle § 138 ods. 3 Tr. zák.
č. 40/2024 Z. z.
Do rozporu s Trestným zákonom sa obžalovaný C. B. doposiaľ dostal 2x. Naposledy bol uznaný vinným
zospáchaniaprečinukrádežepodľa§212ods.1písm.a/Tr.zák.trestnýmrozkazomzodňa07.12.2022,
za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace a určenou skúšobnou

dobou v trvaní 16 mesiacov. Z uvedeného mal prokurátor za to, že obžalovaný sa konania popísaného
v obžalobe mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Samotná hroziaca premena
trestu nesmie byť vykladaná v prospech páchateľa ako okolnosť pre mimoriadne zníženie trestu, ale
právenaopak.ObžalovanýC.B.simuselbyťvedomýtejtoskutočnosti,avšaknaňunedbal.Rozporuplne
zároveň pôsobí fakt, že súd I. stupňa na jednej strane uvedené odsúdenie zohľadnil ako priťažujúcu

okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák., ale na druhej strane toto odsúdenie použil ako argument pre
mimoriadne zníženie trestu.
Samotné vedenie riadneho života mladistvým D. B. taktiež nebolo možné automaticky bez ďalšieho
spájať s nárokom na mimoriadne zníženie trestu.Na základe uvedených skutočností prokurátor navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa podľa
§ 321 ods. 1 písm. b/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. v časti týkajúcej sa uloženia trestu obžalovaným a podľa §
322 ods. 3 Tr. por. navrhol uložiť obžalovanému A. B. nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej 9

rokov a 6 mesiacov, resp. 8 rokov a 8 mesiacov po nadobudnutí účinnosť zák. č. 40/2024 Z. z. a na výkon
tohto trestu ho zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovanému C. B.
navrhol uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej 8 rokov a 8 mesiacov, resp. 7 rokov po
nadobudnutí účinnosť zák. č. 40/2024 Z. z. a na výkon tohto trestu ho zaradiť do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanému mlad. D. B. navrhol prokurátor uložiť trest odňatia

slobody v trvaní najmenej 2 roky s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou 2 roky za uloženia
probačnéhodohľadunadjehosprávanímsavskúšobnejdobe,vrátanepovinnostispočívajúcejvpríkaze
nahradiť počas skúšobnej doby spôsobenú škodu.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom zotrval na písomných
dôvodoch odvolania, ktoré nechcel žiadnym spôsobom zmeniť a doplniť. K podaným odvolaniam

obžalovaných uviedol, že tieto nepovažuje za dôvodné, pretože súd I. stupňa sa vysporiadal so všetkými
skutočnosťamitýkajúcimisavýrokuovine,vykonanédôkazyodôvodnilavysporiadalsaajsodmietnutím
navrhovaných dôkazov. Výrok o vine tak považovala za zákonný a správny.

Obhajkyňa obžalovaného A. B. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu taktiež zotrvala na písomných

dôvodoch podaného odvolania. Nestotožnila sa so skutočnosťami uvádzanými v podanom odvolaní
prokurátora a vyslovila názor, že prokurátor vykladá ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. v neprospech
obžalovaných, a preto považovala odvolanie prokurátora za nedôvodné.

Obžalovaný A. B. poukázal na písomné zdôvodnenie odvolania a žiadal mu vyhovieť, pričom dodal, že

to, z čoho sú obviňovaní, je klamstvo.

ObhajcaobžalovanýchC.B.amlad.D.B.navrholvyhovieťpodanémuodvolaniuaodvolanieprokurátora
zamietnuť, pričom poukázal aj na skutočnosti uvádzané v podanom odvolaní obhajkyňou obžalovaného
A. B..

Obžalovaný C. B. na verejnom zasadnutí vyjadril ľútosť nad tým, čo sa poškodenému stalo, avšak
uviedol, že to nespáchali a vyjadril nepochopenie s tým, prečo klame. Žiadal o šancu, aby mohol byť
slobodný.

Zákonná zástupkyňa mladistvého obžalovaného M. B., ktorá bola prítomná na verejnom zasadnutí,

uviedla, že jej synovia sú nevinní, pretože to nespáchali.

Obžalovaný mal. D. B. na verejnom zasadnutí uviedol, že tomu chlapcovi nič nespravili, a preto žiadal,
aby súd rozhodol spravodlivo.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní oprávnenými osobami
– obžalovanými a prokurátorom, preskúmal podľa § 317 ods.1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutéhovýrokurozsudkuotreste,protiktorémumohliodvolateliapodaťodvolanie,akoajsprávnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolania sú dôvodné.
Podľa § 2 ods. 10 Tr.por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav

veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Vzhľadom na novelu Trestného zákona účinnú od 06.08.2024 odvolací súd skúmal, ktorý zákon je pre
obžalovaných v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák. priaznivejší a zistil, že je pre nich priaznivejší Trestný zákon
účinný od 06.08.2024.Odvolací súd sa oboznámil s vykonaným dokazovaním, odvolacími námietkami obžalovaných, ako aj
prokurátora a dospel k záveru uvedenom v petite tohto rozsudku.

Napriek skutočnosti, že obžalovaní popierali spáchanie skutku, kladeného im za vinu, aj odvolací súd
dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že skutok sa stal a spáchali ho obžalovaní.
Poškodený D. I. a svedok A. I. pri svojich výpovediach podrobne opísali, ako sa stal skutok a pri
rekogníciách zhodne opísali a označili osoby obžalovaných.
Pokiaľ obžalovaný A. B. namietal spôsob rekognície, je potrebné uviesť, že táto bola uskutočnená

štandardným spôsobom, v medziach zákona a ani odvolací súd nemal dôvod ju spochybňovať.
Obžalovaný A. B. namietal aj skutočnosť, že poškodenému a maloletému svedkovi boli kladené
sugestívne, resp. kapciózne otázky. Z nahrávky výsluchu však táto skutočnosť nevyplýva. Výsluch
poškodenéhozprípravnéhokonaniabolnahlavnompojednávanívzmysle§270ods.1Tr.por. prehratý.
Ani odvolací súd sa nestotožnil s tým, že by maloletý poškodený D. I. a maloletý svedok A. I. mali
byť vypočutí na hlavnom pojednávaní, a to predovšetkým vzhľadom na ich vek. Poškodený D. I. vo

svojej výpovedi uviedol, že dňa XX.XX.XXXX okolo XX.XX hod bol v N. G. pri krčme spolu s A. I. a
C. (obžalovaný C. B.) mu ponúkol kolobežku na predaj. Povedal mu, že o kolobežku nemá záujem. C.
sa ho opýtal, že koľko má u seba peňazí, na čo mu povedal že 25,- eur. Peniaze zarobil v ten deň na
brigáde u E.. S A. išli k I. a zrazu D. (obžalovaný mlad. D. B.) chytil A. zozadu oboma rukami. Jeho chytil
zozadu oboma rukami C. a A. (obžalovaný A. B.) mu vytiahol z vrecka 25,- eur. Pýtal si späť peniaze,

ale mu ich nedali, potom ich pustili a utekali preč. Pri tom, ako A. pustili a odsotili, tak sa mu roztrhlo
tričko. Poškodený a aj svedok A. I. pri rekognícii zhodne opísali osoby, ktoré aj označili, ktoré sa mali
dopustiť uvedeného skutku, zároveň aj pri svojich výpovediach skoro totožne opísali celú situáciu, ako
sa mala udiať. Medzi ich výpoveďami ani odvolací súd nezistil väčšie rozpory, v podstate zhodne opísali
celý priebeh skutku.

Súd I. stupňa správne vyhodnotil svedecké výpovede M. B., O. K., B. B. ako nedôveryhodné a
účelové v snahe pomôcť obžalovaným sa vyviniť z trestnej činnosti, ktorá je im kladená za vinu. V ich
výpovediach boli rozpory ohľadne návštevy poškodeného v nehnuteľnosti B., či už počet návštevy, čas,
kedy sa návšteva mala odohrať, kde prebiehali rozhovory, kto bol prítomný pri rozhovoroch. Prítomnosť
poškodeného v ich nehnuteľnosti nebola preukázaná žiadnym objektívnym dôkazom okrem tvrdení

obžalovaných a ich rodinných príslušníkov.
Obžalovaní na svoju obranu uvádzali, že v ten deň boli na internete u O. E., Túto skutočnosť svedkyňa
O. E. nepotvrdila.
Obžalovaní namietali závery znaleckého posudku znalkyne B. K. D., B., ktorá vo svojich záveroch
mala konštatovať pri osobe poškodeného zníženú mentálnu retardáciu. Uvedená znalkyňa vo svojich

záveroch síce konštatovala u maloletého poškodeného zníženú mentálnu úroveň a jeho výpoveď
z psychologického hľadiska považovala za menej vierohodnú, avšak nie ako nevierohodnú, ako
uvádzal obžalovaný A. B. v písomných dôvodoch odvolania. V tomto smere odvolací súd považoval
za potrené poukázať aj na závery znaleckého posudku vyššie uvedenej znalkyne, ktorá vyšetrovala aj
obžalovaného A. B., aj u tohto zistila ľahkú duševnú zaostalosť. Avšak konštatovala u neho aj agresívne

povahové vlastnosti (agresívne a impulzívne správanie sa).
Ani odvolací súd nemal dôvod spochybňovať závery súdu I. stupňa, keďže dokazovanie bolo vykonané
zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu. Doplnenie dokazovania spôsobom, ako navrhovala
obhajoba považoval aj odvolací súd za nadbytočné.

Súd I. stupňa právne kvalifikoval konanie obžalovaných ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa §
20 Tr. zák. k § 188 ods. 1. ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom
vychádzal zo zákona účinného do 05.08.2024. Ako bolo už vyššie uvádzané počas trestného konania
došlo k zmene Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. jeho novelou, a to zákonom č. 40/2024 v spojení
s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 215/2024. Z uvedeného dôvodu odvolací súd

skúmal, ktorý zákon je pre obžalovaných priaznivejší v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák. Aj keď k zmene
ustanovenia § 188 Tr. zák. nedošlo, novelou Trestného zákona došlo k zmene spôsobu ukladania trestov
v ustanovení § 38 Tr. zák., čo je pre obžalovaných priaznivejšie.
Na základe toho odvolací súd právne kvalifikoval konanie obžalovaných ako zločin lúpeže v
spolupáchateľstvepodľa§20Tr.zák.č.300/2005Z.z.vznenízákonačíslo40/2024aNálezuÚstavného

súdu Slovenskej republiky číslo 215/2024 (ďalej len „Trestný zákon“) k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr.
zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.Odvolací súd pri ukladaní trestov jednotlivým obžalovaným postupoval v zmysle zásad uvedených v §
34 Tr. zák., pričom prihliadal nielen na generálnu prevenciu, ale aj individuálnu, na represívnu funkciu
trestu, ale predovšetkým na spôsob páchania trestnej činnosti a jeho následok, zavinenie a pohnútku,

ale aj na osoby páchateľom, ich pomery a možnosť ich nápravy.

Ohľadom obžalovaného A. B. už súd I. stupňa správne poukázal na odpis z registra trestov a výpis
priestupkov, z ktorých vyplýva, že obžalovaný sa v minulosti dostal do rozporu so zákonom celkovo
6-krát, za čo bol súdom potrestaný, pričom dve odsúdenia má zahladené a po poslednom výkone

trestu (trest vykonal 20.08.2021) bol v dvoch prípadoch postihnutý za priestupok (v jednom prípade
za priestupok proti majetku a v druhom za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu). Vzhľadom
na novelu Trestného zákona odvolací súd v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadal na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, avšak už neupravoval zákonom stanovenú trestnú
sadzbu, ako to bolo pri ukladaní trestu podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024. Pri osobe
obžalovaného bolo možné prihliadnuť len na priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m/ Tr. zák.,

teda že bol už za trestný čin odsúdený. S poukazom na to, že obžalovaný bol rozsudkom Okresného
súdu Komárno sp. zn. 2T/46/2012 zo dňa 17.07.2012 uznaný vinným za zločin lúpeže podľa § 188
ods. 1 Tr. zák. ,už súd I. stupňa správne ukladal trest odňatia slobody pri opätovnom spáchaní zločinu
postupom podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. a zvyšoval dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o
jednu polovicu. Po novele Trestného zákona postup ukladania trestu pri opätovnom spáchaní zločinu je

stanovený v § 38 ods. 3 Tr. zák. a dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa zvyšuje jednu
tretinu. Takto bol trest ukladaný v upravenej trestnej sadbe v rozpätí 8 rokov a 8 mesiacov až 12 rokov.
Za primeraný považoval odvolací súd uloženie trestu na dolnej hranici takto určenej trestnej sadzby.
Na použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. podľa názoru odvolacieho
súdu neboli splnené podmienky. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom prokurátora.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného
Trestným zákonom, ale len, ak je možné prihliadnuť na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa
a použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
Čo sa týka mimoriadnych okolností prípadu, musí ísť o také okolnosti, ktoré sa pri posudzovanej
trestnej činnosti bežne nevyskytujú alebo len v ojedinelých prípadoch. Pomermi páchateľa sú okolnosti

bezprostredne súvisiace so samotnou osobou páchateľa, ktoré nesúvisia s trestnou činnosťou a existujú
v čase rozhodovania o treste.
V danom prípade však neboli zistené ani mimoriadne okolnosti prípadu a ani žiadne pomery na strane
obžalovaného. Spôsob spáchania trestnej činnosti, intenzitu útoku a ani výšku spôsobenej škody nie je
možné v tomto prípade chápať ako okolnosti prípadu, na základe ktorých by bolo možné mimoriadne

znížiť obžalovanému trest. Okolnosťami prípadu síce môžu byť aj zákonné znaky skutkovej podstaty,
avšak svojím charakterom musia vybočovať v obvyklých prípadov. To, že poškodeného len držali, pričom
nepoužili ďalšie násilie a útok na poškodeného trval krátku dobu a ani výšku finančnej hotovosti nebolo
možné vyhodnotiť ako splnenie podmienok na mimoriadne zníženie trestu. Podľa názoru odvolacieho
súdu neboli splnené ani podmienky na mimoriadne zníženie trestu vzhľadom na osobu obžalovaného.

Na výkon uloženého trestu obžalovaného odvolací súd zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do
ústavu na výkon testu so stredným stupňom stráženia.

Pri právnom posúdení skutku, z ktorého bol obžalovaný C. B. uznaný vinným ako zločin lúpeže podľa §
188 ods. 2 Tr. zák., odvolací súd vychádzal zo zákonom ustanovenej trestnej sadzbe v rozpätí 7 rokov až

12 rokov. Skutočnosť, že obžalovaný bol už v minulosti odsúdený (teda priťažujúca okolnosť uvedená v
§ 37 písm. m/ Tr. zák.), už nemala po novele Trestného zákona dopad na zmenu tejto sadzby. Odvolací
súd tak ukladal obžalovanému trest odňatia slobody za podmienok uvedených v § 38 ods. 2 Tr. zák.
v základnej trestnej sadzbe.
Súd I. stupňa použil ustanovenie § 39 Tr. zák., avšak prihliadal nie na osobu páchateľa, ale na okolnosti

prípadu. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na využitie
zmierňovacieho ustanovenia s poukazom na okolnosti prípadu (z dôvodov ako bolo konštatované
vyššie), ale vzhľadom na sobou obžalovaného. Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
uvádzal, že obžalovaný sa konania dopustil počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
vo veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 2T/104/20222 za prečin krádeže podľa § 212

ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom mu bola určená skúšobná doba v trvaní do 01.05.2024. S poukazom na
novelu Trestného zákona a vzhľadom na výšku tam spôsobenej škody si odvolací súd vyriešil predbežnú
otázku a tak dospel k záveru, že na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Tak vzhľadom na
osobu obžalovaného považoval odvolací súd za neprimerane prísne uloženie trestu odňatia slobodyna spodnej hranici trestnej sadzby. Trest odňatia slobody tak ukladal pod zákonom stanovenú trestnú
sadzbu, a to vo výmere 5 rokov, ktorý považoval za primeraný.
Na výkon uvedeného trestu zaradil odvolací súd obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný nebol vo výkon trestu
odňatia slobody.

Pri osobe obžalovaného mladistvého D. B. odvolací súd zákonom stanovenú trestnú sadzbu pri zločine
lúpeže podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. (teda 7 rokov až 12 rokov) upravoval v zmysle § 117 ods. 1 Tr. zák.,

pretože obžalovaný v čase spáchania skutku bol mladistvý. V zmysle § 117 ods. 1 Tr. zák. trestné sadzby
odňatia slobody ustanovené v Trestnom zákone sa u mladistvých znižujú na polovicu, pričom horná
hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať 7 rokov a dolná hranica zníženej trestnej sadzby 2
roky. Súd I. stupňa pri osobe mladistvého obžalovaného D. B. aplikoval ustanovenie § 118 ods. 1 Tr. zák.
s poukazom na okolnosti prípadu, vzhľadom na intenzitu útoku obžalovaného, vzhľadom na skutočnosť,
že poškodeného len držal a nebolo použité iné násilie, útok prebehol v rýchlom časovom úseku

a obžalovaný mladistvý D. B. na skutku participoval len tým, že držal svedka A. I. a roztrhol mu tričko.
Odvolací súd však na strane obžalovaného mladistvého D. B. neaplikoval ustanovenie o mimoriadnom
znížení trestu vzhľadom na okolnosti prípadu, ale vzhľadom na pomery páchateľa konštatujúc, že
uloženie prísnejšieho trestu by zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa Trestného zákona a
je možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. V danom prípade neplatia limity ustanovené v § 39

ods. 3 Tr. zák., tak odvolací súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného je postačujúce uloženie
trestu odňatia slobody vo výmere 1 roka, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu
v trvaní 2 rokov, čo považoval za trest primeraný a schopný výchovným spôsobom ovplyvňovať osobu
obžalovaného.

Počas trestného konania bola škoda spôsobená trestným činom jednoznačne preukázaná, a to v sume
25,- eur. Poškodená matka poškodeného D. I., E. I. si svoj nárok na náhradu škody uplatnila nielen
riadne, ale aj včas, čo viedlo aj odvolací súd k postupu podľa § 287 ods. 1 Tr. por. a uložil obžalovaným
spoločne a nerozdielne nahradiť spôsobenú škodu vo výške 25,- eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.