Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2024

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 26Csp/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322200342
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Naďa Pethöová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2024:2322200342.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Naďou Pethőovou v právnej veci žalobcu:

V. X., O.. XX.XX.XXXX, V. O. XX/XX, F., zastúpený: Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52635970, Železničná
4/A, Hlohovec, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53255739, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd žalovanému priznáva 100% náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou súdu dňa 28.01.2022 žalobca žiadal súd, aby určil, že úver zo Zmluvy o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom OS Galanta č.k. 26Csp/8/2022-165 zo dňa
12.05.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v miere 100%.

4. V rámci odvolacieho konania odvolací súd uznesením č.k. 10CoCsp/104/2022-241 zo dňa 28.11.2023

napadnutý rozsudok zrušil vec vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Súd vykonal dokazovanie ústnymi a písomnými vyjadreniami strán sporu, zmluvami, výpismi u účtu,
ďalšími listinnými dôkaznými prostriedkami súvisiacimi s predmetom sporu, na základe čoho dospel k
nasledovným zisteniam skutkového a právneho stavu veci:

6. Zo žaloby a písomných vyjadrení žalobcu vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom

Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 právny predchodca žalovaného, so žalobcom ako
spotrebiteľomuzatvorilZmluvuosplátkovomúvereč.XXXXXXXXXXdňa10.07.2017,nazákladektorej
bolžalobcoviposkytnutýspotrebiteľskýúver.Žalobcavzmluvevystupujeakospotrebiteľ,keďžeuzatvoril
zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona
č. 129/2010 Z. z.. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný,

veriteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru
s nasledujúcou špecifikáciou: Výška úveru - 12.000 EUR, Druh úveru: Spotrebný úver na čokoľvek,
Výška mesačnej splátky - 227,09 EUR, Výška úrokovej sadzby - 14,90%, Spôsob poskytnutia úveru- Jednorazovo, Dátum 1. Splátky - 20.08.2017, Dátum každej splátky - k 20. Dňu v kalendárnom
mesiaci, Dátum konečnej splatnosti úveru - 20.07.2025, Počet mesačných splátok - 96, RPMN - 17,81
%, Priemerná RPMN na trhu v % - 9,68 %, Celkové náklady spojené s Úverom - 21.799,13 EUR.

Uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so ZSÚ a s ďalšími predpismi
slovenského právneho poriadku. Podľa ZSÚ má zmluva o spotrebiteľskom úvere v rámci ochrany a
informovanosti spotrebiteľa obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia alebo prípadný
nesúlad spôsobujú ex lege stratu práva veriteľa (žalovaného) na odplatu z uzatvorenej Zmluvy. S
poukazom na uvedenú právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzatvorenia Zmluvy, má žalobca za to,

že Zmluva trpí takými vadami, pre ktoré úver z nej vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov, a to v dôsledku absencie nižšie označených podstatných náležitostí : A: Absencia údajov
predpokladoch použitých pre výpočet RPMN v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZSÚ. V zmysle
ustanovenia § 9 písm. k) ZSU, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka , musí obsahovať RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa

všetky predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Smernica 2008/48/ES aj ZSÚ ukladá obligatórnu
požiadavku, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala RPMN vypočítanú na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy, vrátane všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN
t.j. je potrebné uviesť všetky hodnoty, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN. Povinné uvedenie všetkých
predpokladov výpočtu RPMN umožňuje spotrebiteľovi zistiť, na základe čoho dospel veriteľ k výsledku o

konečnej výške RPMN, a nepostačuje len uvedenie správnej výšky RPMN. Z rozhodovacej činnosti SD
EÚ (Rozhodnutie z dňa 20.09.2018, sp. zn. C- 448/17, EOS KSI Slovensko s. r. o. proti Jánovi Dankovi,
Margite Dankovej), vyplýva že aj keby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala matematický vzorec
výpočtu RPMN, ktorý však nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, potom
spotrebiteľ nepozná všetky podstatné okolnosti súvisiace s nákladmi na úver, a ktoré môžu mať vplyv

na rozsah jeho záväzku. V Zmluve preukázateľne absentujú predpoklady pre výpočet RPMN. V čl. I
bod 1 Zmluvy, je uvedený iba údaj o tom, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške, Dlžník bude
plniť svoje povinnosti za podmienok uvedených v Zmluve. Dohodnutý typ a výška úrokovej sadzby platia
do skončenia Úverového vzťahu za predpokladu, že Dlžník počas celého obdobia trvania Úverového
vzťahu spĺňa podmienky pre poskytnutie zľavy z Úrokovej sadzby uvedené vo Zverejnení. Z takto

formulovaných predpokladov nie je žiadnym spôsobom zistiteľné, ako žalovaný k výsledku o výške
RPMN dospel. V zmluve je síce uvedená hodnota RPMN, no nie sú v nej uvedené predpoklady pre jej
výpočet, ktoré boli použité. V Zmluve majú byť uvedené konkrétne parametre týkajúce sa predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, teda numerické uvedenie konkrétnych údajov tak, aby po ich dosadení do vzorca
pre výpočet RPMN bolo možné túto RPMN určiť, nakoľko iba takýmto spôsobom je možné skontrolovať

správnosť údaja o RPMN. Bez doplnenia potrebných údajov nevyhnutných na uskutočnenie výpočtu
v zmluve o úvere na bývanie, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť posúdiť správnosť výpočtu RPMN
uvedeného v Zmluve. Žalobca považuje za dôležité uviesť, že ZSÚ jasne uvádza, že nepostačuje uviesť
len samotnú výšku RPMN, ale aj predpoklady pre výpočet tejto RPMN. Účelom tohto ustanovenia je,
aby spotrebiteľ mal informácie o tom, z akých kritérií sa vychádza pri výpočte RPMN, aby videl všetky

vstupné údaje, ktoré veriteľ používa pre vzorec, ktorý je uvedený v prílohe tohto zákona. Inak, pokiaľ
by veriteľ nemal túto povinnosť uviesť aj všetky predpoklady ako vstupné údaje pre výpočet RPMN,
zákonodarca by konštatoval iba strohý údaj obmedzujúci sa na uvedenie iba výšky RPMN, ktorý by
však pre spotrebiteľa nemal žiadnu patričnú výpovednú hodnotu. Žalobca je presvedčený, že uvedené
predpoklady, konkrétne parametre týkajúce sa konkrétnej zmluvy, ktorá tvorí predmet sporu, teda

numerické vstupné údaje dosadené do vzorca pre výpočet RPMN, musia byť v zmluve pre spotrebiteľa
uvedené tak, aby si mohol skontrolovať správnosť údaja o výške RPMN. Napríklad aj z rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. Krajský súd Trenčín z dňa 29. 06.2021 vyplýva, že „...Nad rámec
námietok žalobcu vo vzťahu k vyššie uvedenej náležitosti, však odvolací súd poukazuje tiež na to, že
vychádzajúc z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSpÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy je tiež vyžadované,

aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli pod sankciou jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti uvedené
ako obligatórne náležitosti nielen ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, ale sa vyžaduje priamo v texte, že musia byť vypočítané na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že sa musia uviesť v zmluve všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Nemožno teda pochybovať

o tom, že zmyslom a účelom tohto ustanovenia (vo svetle tiež článku 10 ods. 2 Smernice) je jednak
umožniť kontrolu správnosti postupu poskytovateľa spotrebiteľského úveru pri vypočítaní RPMN zo
stranyorgánovkontrolyvrátanesúdov,ale,atojevosvetleochranyspotrebiteľarozhodujúce,primárnym
zmyslom a účelom je spotrebiteľa opoznateľným spôsobom informovať o výške nákladov, ktoré budemusieť v spojitosti s úverom vynaložiť a tiež o spôsobe, akým si môže overiť, či výsledná v zmluve
uvedená RPMN, je vypočítaná správne z údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy...“ Podľa názoru
žalobcu nie je úlohou spotrebiteľa hľadať a „pátrať“ v úverovej zmluve, či táto obsahuje všetky potrebné

údaje pre výpočet RPMN, o ktorých spotrebiteľ napokon ani len nemá vedomosť, ktoré všetky údaje
to sú (teda nevie ani ktoré má hľadať) a aj preto spotrebiteľ má mať prehľadne a na jednom mieste
sprístupnené všetky tieto vstupné údaje k výpočtu RPMN použité. Na základe uvedeného máme za
to, že v Zmluve absentuje podstatná náležitosť v zmysle § 9 pís. k) ZSÚ, ktorou sú predpoklady
pre výpočet RPMN v Zmluve, pričom poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. k) ZSU v čase uzatvorenia Zmluvy.
B: Absencia údaju o odplate § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka Pokiaľ ide o obligatórnu náležitosť
uvedenú v § 9 ods. 2 pod písm. j) ZSU, vyžadovaný je údaj o odplate podľa osobitných predpisov,
ktorým je § 1, § 1a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. z 18. apríla 1995 (ďalej len
„Nariadenie“), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy, žalobca namieta, že i tento údaj v Zmluve absentuje. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia,

ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie
prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne.
Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt,
ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa
predchádzajúcej vety. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia, najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje

podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom
je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia, na účely stanovenia
najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských
úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 ZSÚ) naposledy v čase predchádzajúcom

uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Podľa § 21 ods. 2 ZSÚ účinného k dňu podpisu zmluvy (10.07.2017)
Ministerstvo financií SR alebo ním určená osoba zverejňuje na webovom sídle ministerstva informácie
z údajov podľa odseku 2 (novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch) zabezpečí
komunikačné prepojenie umožňujúce sprístupnenie informácií zverejnených podľa predchádzajúcej
vety. Podľa odseku 3, rozsah údajov o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch

a ich štruktúru, lehoty a spôsob predkladania týchto údajov, obsah informácií o týchto údajoch,
spôsob a lehoty zverejňovania týchto informácií ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
vydá ministerstvo. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom je Vyhláška MF SR č. 289/2010
Z. z., podľa ust. § 2 ktorej, účinnej ku dňu podpisu zmluvy (10.07.2017), najneskôr v posledný
pracovný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka,

ak v § 3b nie je ustanovené inak, sa na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky
zverejnia informácie o údajoch v hlásení v rozsahu časti B hlásenia, a to objemy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov a kreditných kariet kumulatívne za všetkých veriteľov, priemerné hodnoty ročnej
percentuálnej miery nákladov na jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov a kreditných
kariet, údajoch podľa vzoru ustanoveného v prílohe č. 2, a to objemy kreditných kariet a ostatných

novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky zahraničných bánk, priemerné hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov kreditných kariet a ostatných novoposkytnutých spotrebiteľských
úverov za banky a pobočky zahraničných bánk. Vychádzajúc z vyššie uvedeného (§1ods.4 Nariadenia)
tak na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije (je rozhodujúca)
priemerná hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých

spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 ZSÚ) naposledy v čase
predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. V Zmluve absentuje údaj o odplate, z dôvodu, že
v Zmluve uvedená výška odplaty nekorešponduje platnému údaju zverejnenému v zmysle príslušnej
právnej úpravy. Platným údajom o najvyššej prípustnej výške odplaty je údaj, ktorý v spojení s
príslušnou právnou úpravou (ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením

vlády č. 87/1995 Z.z.),korešponduje informácii zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2017, ktorým platným
údajom je odplata, ktorá predstavuje 9,08%. V Zmluve mal žalovaný spotrebiteľovi poskytnúť informáciu
o odplate, ktorá správne predstavovala v čase uzatvorenia Zmluvy 9,08%. Napríklad aj z rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici z dňa 31. 01. 2019 vyplýva, že „...V zmluve o úvere uzavretej so

žalovaným však údaj o odplate v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSU účinného ku dňu uzavretia zmluvy
uvedený nie je. Hodnota 26,53 % na ktorú poukazuje žalobca v odvolaní je uvedená pre RPMN úveru.
I keď z ustanovenia § 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že pojem „odplata“ sa spôsobom
výpočtu aj vymedzením vstupných údajov (úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia a náklady)prekrýva s RPMN, ktorá tiež zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa vrátane úrokov a poplatkov, v zmysle
§ 9 ZoSU sú „odplata“ podľa písm. j) a „RPMN“ podľa písm. k) samostatnými a odlišnými náležitosťami
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To vyplýva aj z toho, že „odplata“ nesmie prevýšiť dvojnásobok

RPMN podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády. Je tak zrejmé, že odplata by mohla mať v konkrétnom
prípade zhodnú výšku s RPMN, mohla by byť aj vyššia (nesmie však prekročiť dvojnásobok RPMN),
teda výška odplaty nie je vždy rovná RPMN a ide o dva samostatné údaje, ktoré nie sú navzájom
synonymom a ktoré musia byť oba samostatne uvedené v zmluve o úvere. Údaj o výške odplaty
nie je možné nahradiť uvedením RPMN, ani v prípade, ak by boli náhodou v rovnakej výške.“ Alebo

aj Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 41CoCsp/12/2020 zo dňa 13.05.2020: „Z dôvodu absencie,
resp. nesprávnych údajov o odplate, úroku a RPMN považoval súd prvej inštancie úver poskytnutý
žalovanému za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi iba istinu poskytnuté ho úveru.“ V Zmluve údaj o
prípustnej odplate preto úplne absentuje z dôvodu, že žalovaný nesprávne zavádza spotrebiteľa údajom
o odplate podľa Občianskeho zákonníka vo výške 17,40% , ktoré nesprávne uvedenie podstatnej a

povinnej náležitosti zmluvy v zmysle ZSÚ spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého
úveru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere mala v čase uzatvorenia Zmluvy obsahovať platný údaj o
najvyššej prípustnej výške odplaty, v opačnom prípade sa úver z nej vyplývajúci považoval v zmysle
§ 11 ods.1 v spojení s § 9 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov.
C: Absencia doby trvania zmluvy. V Zmluve sa vôbec nenachádza údaj o dobe trvania Zmluvy a teda

absentuje ďalšia z podstatných náležitostí podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) ZSU. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 písm. f) jasne ustanovuje,
že okrem povinnej náležitosti vo forme konečnej splatnosti úveru je potrebné uviesť aj dobu trvania
zmluvy. Tieto dve podstatné náležitosť sú síce obsiahnuté v jednom písmene ZSU, avšak sú to dve
rozdielne náležitosti, pričom každá z nich musí byť v Zmluve uvedená. Nemožno tieto dve náležitosti

spájať a ani nemožno tvrdiť, že keď je uvedená jedna náležitosť, druhá nemusí byť. Krajský súd v
Trnave sp. zn. 23Co/138/2018 zo dňa 08.04.2019 v súvislosti s absenciou trvania zmluvy tvrdil, že:
„Z ustanovenia teda vyplýva, že čo i len jedna absencia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až
k), r) a y) spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Bola zistená absencie obsahových náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona 129/2010

Z. z., preto je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov.“ Takisto aj Krajský súd Prešov sp. zn.
13Co/34/2019 zo dňa 24. 04. 2019 judikoval, že doba trvania Zmluvy musí byť ustanovená v Zmluve,
keďže ide o obligatórnu náležitosť a nemožno ju vyvodzovať z iných náležitostí zmluvy: „K námietke
žalobcu týkajúcej sa náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, odvolací súd uvádza, že v
zmysle predmetného ustanovenia je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy. Tento údaj musí byť

v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu
splátok úveru).“ Alebo tiež Krajský súd Žilina sp. zn. 7Co/305/2018 zo dňa 30.1.2019: „Pokiaľ takáto
spotrebiteľská zmluva (o povolenom prečerpaní) uvedené náležitosti neobsahovala, je možné v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. c) ZoSÚ považovať uvedený spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Z
výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že minimálne zmluva o povolenom prečerpaní náležitosti

uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) a w) ZoSÚ, t.j. uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neobsahovala.“ Keďže z obsahu Zmluvy údaj
o dobe trvania Zmluvy nevyplýva, je zrejmé že žalovaný nedodržal zákonom stanovenú povinnosť v
zmysle ZSÚ uviesť všetky podstatné náležitosti v Zmluve. Na základe uvedeného, má žalobca za to,
že úver zo Zmluvy vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle § 11

ods. 2 ZSÚ, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZSÚ, nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Smernica 2008/48/
ES, ale i ZSÚ v ustanovení § 4 ods. 1 už v predzmluvnej fáze, v ktorej spotrebiteľ prejavuje záujem o
úverový produkt veriteľa, ukladá veriteľovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi v dostatočnom časovom

predstihu pred uzavretím zmluvy najmä opis hlavných vlastností ponúkaného úverového produktu
spolu s dobou, počas ktorej je veriteľ viazaný obsahom uvedenej ponuky. Informačná povinnosť má
umožniť spotrebiteľovi prijať pri uzatvorení úveru informované rozhodnutie. Zákonnú povinnosť veriteľ
splní prostredníctvom formuláru, v listinnej podobe, uvedený v prílohe ZSÚ č. 3 a 4 alebo na inom
trvanlivom médiu dostupnom spotrebiteľovi. Účelom formuláru je sprehľadniť podmienky získania úveru

tak, aby tieto podmienky boli spotrebiteľovi známe ešte pred uzatvorením samotnej zmluvy. (porov. napr.
Rozhodnutie SD EÚ z dňa 9. 7. 2015, sp. zn. C 348/14, Maria Bucura c/a SC Bancpost SA, alebo aj
Rozhodnutie SD EÚ z dňa 21. 4. 2016, sp. zn. C-377/14, Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová c/
a FINWAY a.s. Žalobca v konaní predkladá formulár o zmluvných podmienkach ponúkaného úverovéhoproduktu,ktorýadresovalžalovanýžalobcoviavšakcelkomzjavnenievdostatočnomčasovompredstihu
pred uzatvorením zmluvy. Zmluva bola uzatvorená dňa 10.07.2017, pričom formulár o zmluvných
podmienkach bol žalobcovi na podpis predložený v rovnaký deň. Z uvedeného konania žalovaného

je zrejmé, že spotrebiteľ nebol riadne o podmienkach úveru informovaný. Je potrebné dodať, že za
poskytnutie informácií v dostatočnom časovom predstihu sa v súlade s rozhodnutím SD EU z dňa 18.
12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance, (bod 46) v prípade úverového produktu sa nedá
považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v okamihu uzatvorenia zmluvy o úvere. B: Preverenie
úverovej bonity žalobcu - hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ. Na základe uvedeného (teda

z dôvodu preukázaného zanedbania povinností žalovaného v predzmluvnej fáze je dôvodná pochybnosť
o tom, či žalovaný dodržal ďalšiu veriteľovi zákonom uloženú povinnosť. S poukazom na ustanovenie §
11 ods. 2 ZSÚ, účinný v čase uzatvorenia Zmluvy, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1 ZSÚ, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ sa považuje posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Pri získaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak z informácií,
ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť,

vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za
dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať
objektívny obraz žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho
žiadosť úplne, presné a pravdivé údaje. Konaním s odbornou starostlivosťou nie je uvedenie príjmu
spotrebiteľa bez jeho preukázania a bez požadovania preukázania nákladov spotrebiteľa na živobytie a

prípadných záväzkov ovplyvňujúcich jeho bonitu. Pozri bližšie rozhodnutie KS Prešov z dňa 1.6.2017,
sp. zn. 3Co/25/2017, Rozsudok KS v Prešove z dňa 27. 10. 2016, sp. zn. 6Co/171/2016, Rozsudok KS
v Prešove z dňa 24.01.2013 č.k. 7Co/134/2012 z dňa 24.01.2013, porovnaj aj Nejvyšší správní soud
1. 4. 2015 č. j. 1 As 30/2015-39 alebo aj ÚS ČR z dňa 5.3.2019, TZ 26/2019. Potom podľa výkladu
SD EÚ Rozhodnutie SDEÚ z dňa 18. 12. 2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance proti Ingrid

Bakkaus, Charline Bonato. S poukazom na čl. 23 smernice 2008/48/ES v spojení s výkladom SD EÚ
z 27. 3. 2014, sp. zn. C-565/12 - LCL Le Crédit Lyonnais SA v. Fesih Kalhan, porušenie povinnosti
veriteľa overiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa stanovuje v zásade úplný zánik nároku
veriteľa na úroky, uvedené nachádza reflexiu aj v ustanovení § 7 ZSÚ. Podľa NBS ukazovateľom
schopnosti klienta splácať úver ukazovateľ finančnej rezervy domácnosti klienta, ktorý zohľadňuje príjmy

domácnosti, bežné životné náklady typické pre domácnosť žiadateľa o úver (najmä výdavky na bývanie,
energie, telekomunikačné služby, poistenie, výdavky osobnej spotreby, výdavky na starostlivosť o deti,
výdavky stanovené zákonnými požiadavkami a pod.) a výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých
jej finančných záväzkov vrátane novo poskytovaného úveru. Odporúčanie NBS č. 1/2014 zo 7. októbra
2014 v oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových

úverov. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn.: 11Co/117/2017 z dňa
16. 05. 2017 vyplýva, že “... Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že v zmysle
citovaného ustanovenia žalobca ako veriteľ pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver nekonal s odbornou starostlivosťou. Účelom citovaného ustanovenia je, aby veriteľ, vynaložiac
aktívne úsilie, posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,

a to na základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak
získaných vlastnou činnosťou, napr. z bankového registra. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem
veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu
návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov
(účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať

tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom). Hoci
ust. § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. ukladá spotrebiteľovi povinnosť poskytnúť veriteľovi na
jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, nezbavuje to veriteľa povinnosti aktívne pristupovať k povinnosti uloženej v §
7 ods. 1 citovaného zákona.“ Alebo napríklad“... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so

závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 v zmysle ktorých, cit.:
„dôsledkompodceneniabonityjeneposkytnutieochranyveriteľovi,ktorýshrubounedbanlivosťouporuší
povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto
smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovaťustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri
tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi
vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale

o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto
agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom
musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z
pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal

ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom
trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne
eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa
považovať za odporujúce morálke.“ Na základe uvedeného žiadame súd, aby vyzval žalovaného, aby
predložilvkonaníakýmspôsobompreverovalúverovúbonitužalobcu.Totižzapredpokladu,žežalovaný
neunesie dôkazné bremeno v preukaze riadneho preverenia bonity žalobcu - už táto skutočnosť sama

o sebe je dôvodom (s poukazom na právnu úpravu a judikatúru SD EÚ), aby úver vyplývajúci zo
Zmluvy ktorá je predmetom tohto konania súd určil za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie
uvedeného, má žalobca za to že úver vyplývajúci zo Zmluvy je potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalobca má tak povinnosť splatiť úver len do výšky istiny, ktorá sa rovná výške
reálne poskytnutej sumy 12.000 EUR. Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 ZSÚ, spotrebiteľ sa môže pred

súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Vzhľadom na uvedené nie je potrebné
v konaní preukazovať naliehavý právny záujem, pretože ide o žalobu podľa ustanovenia § 137 písm.
d) CSP, pričom určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (§ 11 ods. 4 ZSÚ).
Ďalej uviedol, že podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu

ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia
na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k
nedôvodným prieťahom v konaní. (Z hľadiska hmotného práva) je žalovaný nepochybne porušovateľom
spotrebiteľských práv žalobkyne. (Z hľadiska procesného práva) porušovateľovo poukazovanie na
všeobecný článok 5 Civilného sporového poriadku samozrejme neobstojí, táto argumentácia sa javí ako

zjavné nepochopenie čl. 5 CSP. Žalovaný sa v podstate domáha, aby súd sankcionoval žalobkyňu za
legitímne uplatňovanie práva na súdnu ochranu, resp. opodstatnené využitie procesného prostriedku
tejto ochrany. Napokon aj Ústavný súd SR vo svojej doterajšej judikatúre už akcentoval, že povinnosťou
všeobecného súdu je interpretovať a aplikovať príslušné ustanovenia civilného kódexu (v súčasnosti
Civilný sporový poriadok) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu takým spôsobom,

aby nedošlo k obmedzeniu tohto základného práva bez zákonného podkladu (m. m. II. ÚS 374/06). Z
toho teda vyplýva, že výklad a používanie ustanovení Civilného sporového poriadku vrátane ustanovení
upravujúcich sankčné postihy za zneužitie práva musia v celom rozsahu rešpektovať základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 562/2018 zo 17. januára

2019). Inštitút žaloby je v Civilnom sporovom poriadku upravený v ustanoveniach § 131 až § 147.
Civilný sporový poriadok definuje žalobu v zmysle doktrinálnych a judikatúrnych názorov ako procesný
úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. Podľa
ustanovenia § 11 ods.4 ZSÚ sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského

úveru žalobou. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť je civilnoprávnou sankciou, ktorú majú právomoc vo
výroku rozhodnutia konštatovať výlučne všeobecné súdy. Z ustanovení druhej vety čl. 5 CSP (princíp
zákazu zneužitia práva) vyplýva právomoc súdu sankcionovať procesné úkony priečiace sa zákazu
zneužitia práv v rozsahu ustanovenom procesno-právnym kódexom. Procesno-právny kódex pritom
môže sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva (i) alebo na svojvoľné

a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (ii), alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní
(iii). Citované pravidlo ustanovujúce 3 skupiny procesných úkonov sankcionovateľných v súlade s
príslušnom právnou úpravou v sebe inkorporuje podružne princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z uvedeného dôvodu nie je možné vyvodzovať procesné sankcie v

prípadoch, ktoré konkrétna právna norma Civilného sporového poriadku neprezumuje (ŠTEVČEK, M.,
FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 43.). Žalobkyňa neporušila a neporušuje
žiadne procesné povinnosti, koná výlučne a výhradne v záujme ochrany svojich majetkových práv aučinila podanie (žalobu), ktoré nie je ustanoveniami CSP vylúčené. Postup žalobkyne, v ktorom žiada
o poskytnutie ochrany pred žalovaným, nemôže byť preto definovaný ako zneužitie práva, nemôže
jej byť obmedzený prístup k súdu ako k priorizovanému orgánu ochrany práv (aj spotrebiteľov) a už

vôbec nemôže byť sankcionovaný zo strany súdu. V zmysle zásady nemo turpitudinem suam allegare
potest, ( nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania), sa žalobkyňa v podstate bráni
proti žalovanému, ktorý voči nej eviduje neexistujúci dlh. K námietke žalovaného o (údajnom) zjavnom
zneužití práva (bod 13 - 72 vyjadrenia) žalobkyňa uvádza, že ako nedôvodnú je potrebné vyhodnotiť
námietku žalovaného ohľadne nedostatku náležitostí návrhu. Z celkového znenia návrhu, je nepochybne

zrejmé,čojeobsahomnávrhunaurčeniebezúročnostiabezpoplatkovosti,pričomtentonávrhmávšetky
základné náležitosti v zmysle CSP. Súčasne i petit návrhu je vykonateľný, keď žalobkyňa žiada určiť ako
bezúročný a bezpoplatkov úver vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 513 237 9780 uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.07.2017, a teda v prípade určenia by nebola pochybnosť o tom,
ktorý úver z konkrétne špecifikovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol určený ako bezúročný a
bez poplatkov. Súčasne aj žalobkyňou uvádzaný petit navrhovaného rozhodnutia vo veci samej je

dostatočný, keď formuláciou určenia konkrétneho spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov
zo Zmluvy, ktorej obsah žalobkyňa napáda je obsahom textu návrhu, a text petitu je v tomto smere
potrebné posudzovať v priamej súvislosti so znením celkového návrhu. Z uvedených dôvodov návrh
nie je možné neodmietnuť z dôvodu nedostatku jeho náležitostí, ale vec právne posúdiť a rozhodnúť.
Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
V posudzovanom prípade má žalobkyňa bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným uzavrela zmluvu
o splátkovom úvere č. 513 237 9780 dňa 10.07.2017, ktorý je veriteľom v zmysle ustanovenia §
2 písm. b ) ZSÚ, a ktorý Zmluvu koncipoval a úver z nej vyplývajúci žalobkyni poskytol (Zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola pripojená k žalobnému návrhu). Žalobkyňa dožadujúca sa aplikácie fikcie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola tiež povinná označiť tie ustanovenia právnej úpravy v spojení s
označením konkrétnych vád Zmluvy (absentujúce údaje v Zmluve), pre ktoré podľa názoru žalobkyne
dopadá na Zmluvu fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s poukazom na ustanovenia § 9 ods.
2 ZSÚ v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) d), ustanovením § 11 ods. 2 ZSÚ. Z tohto
bremena tvrdenia mala dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy a podpis žalovaného na Zmluve,

teda existenciu právneho vzťahu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Napokon, skutočnosť že Zmluvu
žalovaný koncipoval, podpísal a úver z nej vyplývajúci žalobkyni poskytol ani nie je sporná. Ak sa teda
žalovaný chce úspešne brániť, musí tvrdiť a preukázať, že Zmluva nevykazuje žalobkyňou namietané
vady, ako aj to že postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou pokiaľ ide o preverenie schopnosti
spotrebiteľa splácať poskytnutý úver - a o svojich tvrdeniach ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie

bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje
právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo
musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé)
ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre

účastníka nepriaznivé rozhodnutie - teda pre žalovaného, ktorý žiadne dôkazy a relevantné tvrdenia
ani neprodukoval. K absencii predpokladov použitých pre výpočet RPMN (bod 127 - 144 vyjadrenia)
žalovaný tvrdí, že žalobkyňa neuvádza ktoré konkrétne predpoklady použité na výpočet tejto ročnej
percentuálnej miery nákladov nie sú v zmluve uvedené. Žalobkyňa v obsahu žalobného návrhu jasne
uviedla, že žalovaný v obsahu Zmluvy neuviedol predpoklady použité pre výpočet RPMN a v spojení s

uvedeným tiež namietala, že RPMN v Zmluve je preto nepreskúmateľná a nie je zrejmé ako sa k výške
RPMN žalovaný dopracoval. Teda námietka žalovaného je aj v tomto smere nedôvodná a len formálna.
Žalovaný však poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo/183/2020 z dňa 24.02.2021 (ďalej len
„Uznesenie NS SR“) v zmysle obsahu ktorého, uvádzanie konkrétneho matematického výpočtu RPMN
v spotrebiteľskej zmluve ako jej povinnej náležitosti nepatrí medzi tie predpoklady pre výpočet RPMN v

Zmluve, tiež to že špeciálne označovanie predpokladov pre výpočet RPMN v zmluve ako predpokladov
pre výpočet RPMN, rovnako nie je potrebné označovať, nakoľko vyplývajú priamo z obsahu Zmluvy. V
tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že nenamietala absenciu (údaju) vzorca pre výpočet RPMN v Zmluve,
pretože takú povinnosť veriteľovi (skutočne) neukladá žiadne ustanovenie právnej úpravy ZSÚ a preto
v tejto časti ide o právne bezvýznamnú argumentáciu žalovaného poukazujúc na Uznesenie NS SR.

Pokiaľ ide o časť Uznesenia NS SR týkajúca sa predpokladov použitých pre výpočet RPMN, žalobkyňa
poukazujenabod11.UzneseniaNSSRcit.“...Údajoročnejpercentuálnejmierenákladovjeindikátorom
posúdeniavýhodnostičinevýhodnostiúveru.Pritomtoúdajipretozákonodarcapožadujesúčasneuviesť
všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Dovolací súd má zato,ževpredmetnejúverovejzmluvesúuvedenévšetkypredpokladypotrebnénavýpočetRPMN,ktorými
sú uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov
na poistenie a prípadných poplatkov, ktoré údaje zo zmluvy jednoznačne vyplývajú.“ Z uvedeného

záveru NS SR potom jednoznačne vyplýva, že tie parametre, ktoré sú veriteľom uvedené v Zmluve sú
práve tými parametrami, ktoré boli veriteľom použité pre výpočet RPMN. Uvedený záver podporuje aj
konštatácia NS SR v bode 12. Uznesenia NS SR, kde NS SR konštatuje, že „ ... zákon nepožaduje ani
predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN.
Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým)

výkladom daného zákonného ustanovenia.“ Žalobkyňa teda rešpektujúc závery jednej z najvyšších
súdnych autorít, súčasne vychádzajúc z vyššie uvedených záverov NS SR potom tvrdí, že v uvedenom
svetle treba nazerať i na Zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania. Keďže NS SR v Uznesení ( bod
11) uviedol, že predpokladmi pre výpočet RPMN sú výška úveru, výška splátky, jej intervalu, počtu
splátok, uvedenie výšky úrokov, náklady na poistenie a prípadné poplatky - potom (vychádzajúc z
obsahu Zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania) predpokladmi pre výpočet RPMN pre Zmluvu sú:

Výška úveru : 12.000 EUR, Výška splátky : 227,09 EUR, Interval splátky : mesačne, Počet splátok :
96, Výška úrokov,: 14,90%, Poplatky : Poplatok za poistenie k úveru - 9,99 EUR mesačne, splatní
v termíne a periodicite platnosti Úveru. Zo splátkového kalendára (Amortizačná tabuľka) vystavená
žalovaným dňa 26.11.2021 vyplýva, že každá splátka žalobkyne vo výške 227, 96 EUR je žalovaným
započítavaná v časti na istinu a v časti na úrok (poz. žalobkyne : napríklad splátka z dňa 14.12.2021

je súčtom sumy 116,55 EUR ako úhrady istiny úveru + 111,41 EUR ako úhrady úroku úveru = 227,
96 EUR; samozrejme pomer sa v priebehu splácania mení). Je teda zrejmé, že v sume 227, 96 EUR
nie je zahrnutý poplatok za poistenie k úveru vo výške 9,90 EUR mesačne. Zo Zmluvy vyplýva, že
žalobkyňa plnila Poplatok za poistenie k úveru - 9,99 EUR mesačne, splatný v termíne a periodicite
platnosti Úveru. Potom je zrejmé, že žalovaný (vzhľadom k predpokladom pre výpočet RPMN) mal

pri výpočte RPMN vychádzať z mesačného plnenia ( splátka úroku a istiny - 227,09 EUR + splátka
poplatku za poistné vo výške 9,99 EUR) t.j. zo sumy 236,99 EUR. Žalobkyňa súdu predkladá dôkaz
o výpočte RPMN prostredníctvom interaktívnej kalkulačky pre výpočet RPMN, ktorého správcom a
spravovateľom je Ministerstvo financií SR s použitím predpokladov použitých pre výpočet RPMN v
Zmluve. Z výsledku výpočtu RPMN po dosadení predpokladov vyplývajúcich zo Zmluvy, ktoré žalovaný

pri výpočte RPMN použil vyplýva, že RPMN predstavuje výšku 18,04 %. Žalovaný však v Zmluve uviedol
údaj o RPMN vo výške 17,81%. S poukazom na uvedené žalobkyňa tvrdí, že v Zmluve absentuje
podstatná náležitosť v zmysle § 9 písm. k) ZSÚ, ktorou je RPMN v Zmluve nakoľko údaj o RPMN
uvedený žalovaným v Zmluve je nesprávny, uvedený v neprospech spotrebiteľa ( t.j. vo výške nižšej ako
je skutočná). Z uvedeného dôvodu je potrebné poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný

a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSU účinný v čase uzatvorenia Zmluvy.
S poukazom na uvedené žalobkyňa tiež tvrdí, že v Zmluve absentuje podstatná náležitosť v zmysle §
9 pís. k) ZSÚ, ktorou je údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom nakoľko údaj o celkovej čiastke
splatnej spotrebiteľom uvedený v čl. I. Zmluvy uvedené vo výške 21.799 EUR je nesprávny, nakoľko
prepočet výšky mesačného plnenia 236,99 EUR a počtu splátok 96 predstavuje sumu 22.751,04 EUR.

Údaj uvádzaný žalovaným je nesprávny a zavádzajúci. Z uvedeného dôvodu je potrebné poskytnutý
spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ustanovenie § 11 ods.
1 písm. b) ZSU účinný v čase uzatvorenia Zmluvy. K absencii údaju o odplate v zmysle § 53 ods.6
Občianskeho zákonníka (bod 145 - 222 vyjadrenia) - Slovenská rozhodovacia prax je jednotná v tom, že
neurčitosť niektorej z náležitostí § 11 ods.1 ZSÚ má ten istý účinok, ako keby uvedenú náležitosť zmluva

o spotrebiteľskom úvere neobsahovala, keďže zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských úverov je
dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere v čase uzatvorenia zmluvy. Platným
údajom o odplate v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 pod písm. j) ZSU podľa Súhrnných informácií o
údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2.
štvrťrok 2017 je údaj vo výške 9,08%. (dôkaz pripojený k žalobe, založený v súdnom spise). Žalovaný

v Zmluve uviedol údaj vo výške 17,40%. Žalovaný teda v Zmluve uvádza údaj nesprávny. Správnosť
údaju nepodporil žiadnym dôkazom opaku, a rovnako ani relevantným tvrdením, ktoré by aspoň v
teoretickej rovine spochybnilo tvrdenia žalobkyne. Je tomu tak preto, že tvrdenia žalobkyne sú správne.
Žalovaný zrejme nepoznajúc predmet relevantnej právnej úpravy uvádza (v bode 185. vyjadrenia), že
počas účinnosti ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z., o odplate nebol zo strany NBS

vydaný žiaden predpis na spôsob výpočtu odplaty. Žalovaný je v omyle, pokiaľ usudzuje, že údaj o
odplate podľa vyššie označeného ustanovenia má vypočítavať sám žalovaný. Totiž údaj o odplate
je údajom, ktorý „ vypočítava“ a zverejňuje v pravidelných časových intervaloch Ministerstvo Financií
SR na svojej webovej stránke a zmyslom a účelom tohto ustanovenia (v spojení s ustanovením § 53ods. 6 Občianskeho zákonníka) je zákonodarcom určiť „strop“ najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorú
veriteľ od spotrebiteľa môže požadovať. Žalovaný teda tento údaj neurčuje žiadnym spôsobom - avšak,
RPMN v Zmluve nesmie presahovať dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 nariadenia č.

87/1995 Z. z.. Idea preferovaná žalovaným v tom zmysle, že pre splnenie zákonnom stanovených
povinností úplne postačí uviesť akýkoľvek ( a v prípade žalovaného nesprávny ) údaj je mylný a je v
priamom rozpore zo zmyslom a účelom zákona o spotrebiteľských úveroch. Z výkladu SD EÚ vyplýva,
že vnútroštátny súd, pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, a predovšetkým ustanovení vnútroštátneho
právneho predpisu špeciálne zavedeného za účelom prevedenia smernice, je povinný vykladať svoje

vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby bol dosiahnutý výsledok smernice,
ktorý je v nej stanovený. (porov. Rozhodnutie SD EÚ z dňa z 10.04.1984, sp. zn. C-49/11, Sabine
von Colson a Elisabeth Kamann a Land Nordrhein-Westfalen, zo zákona zastúpené Bezirksregierung
Münster, bod 26.) Vzhľadom k tomu, že zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských úverov je dosiahnuť
pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere v čase uzatvorenia zmluvy, i výklad a aplikácia
ustanoveníZSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. (Napríklad rozhodnutie KS

Trnava z dňa 23.03.2016, sp. zn. 10Co/457/2015, rozhodnutie KS Žilina z dňa 12.11.2015, sp. zn.
9Co/570/2015,rozhodnutie KS Žilina z dňa 27.01.2016, sp. zn. 7Co/694/2015, rozhodnutie KS Žilina z
dňa 27.01.2016, sp. zn. 7Co/16/2016, rozhodnutie KS Trenčín z dňa 09.09.2015, sp. zn. 5Co/265/2015).
Veriteľ ako autor formulárovej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v čase jej uzatvárania so spotrebiteľom
nepochybne pozná každú jej jednotlivú obsahovú náležitosť. Je preto v súlade s potrebou zachovania

elementárnej zmluvnej rovnováhy účastníkov zmluvy, aby spotrebiteľ v tomto rozhodujúcom časovom
momente nemusel odvodzovať obligatórne náležitosti zmluvy, ale ich v tom čase tiež poznal, aj s
prihliadnutím na značný rozsah údajov obsiahnutých v zmluve, ich formuláciu, zrozumiteľnosť a to
obsahovú aj formálnu. Napokon aj z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že nestačí do zmluvy
uviesť akýkoľvek údaj o požadovanej podstatnej náležitosti, aby požiadavka ZSÚ bola len formálne

naplnená. Totiž, aj vyjadrenie zákonnej náležitosti, ktoré je nesprávne a preto rozporné so ZSÚ, prípadne
zmätočné alebo neurčité, alebo vzájomne si odporujúce má za následok straty práva veriteľa na odplatu.
(porov. napr. KS Žilina z dňa 18.05.2015, sp. zn. 11Co/169/2015, KS Trenčín z dňa 26.01.2017, sp. zn.
19Co/33/2016, KS Žilina z dňa 18.05.2015, sp. zn. 11Co/179/2015, KS Prešov z dňa 27.02.2017, sp.
zn. 7Co/180/2016, KS Banská Bystrica z dňa 13.12. 2017, sp. zn. 17Co/456/2016 a mnohé ďalšie.).

Z dôvodu absencie, resp. nesprávneho údaju o odplate uvedená žalovaným v Zmluve, je potrebné
úver poskytnutý žalobkyni považovať v súlade s príslušnou právnou úpravou - za bezúročný a bez
poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ. K absencii údaju o dobe trvania zmluvy (bod 223 - 226
vyjadrenia) žalovaný v súvislosti s absenciou údaju o dobe trvania Zmluvy poukazuje na formuláciu
vyplývajúcu zo Zmluvy t.j. že Zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to na dobu „ do úplného vysporiadania

všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s Úverom“. Uvedenú formuláciu podľa
názoru žalobkyne nemožno považovať za splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. f) ZSU,
pretože z nej jasne a zrozumiteľne nevyplýva predne dokedy, resp. do ktorého okamihu uzatvorená
zmluva má trvať. Stanovenie doby trvania zmluvy ako jednej z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej
zmluvy totiž vyžaduje presné a jasné vymedzenie informácie. Nepostačuje, ak je spotrebiteľ povinný

si odvodzovať takýto údaj alebo informáciu z iných ustanovení Zmluvy. Uvedený údaj si žalobkyňa
nemohla odvodiť ani napríklad z dátumu ku ktorému mal uhrádzať mesačné splátky, počtu splátok,
či termínu konečnej splatnosti. Počet a výška splátok úveru predstavovali v čase uzatvorenia zmluvy
samostatné zmluvné náležitosti, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim, resp. neurčito a
nejasneuvedenýmúdajomodobetrvaniazmluvy.(obdobnetiežRozhodnutieKrajskéhosúduvPrešove,

sp_zn_12CoCsp_55_2020 z dňa 27_05_ 2021). Údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
nemožno stotožňovať s v Zmluve uvedeným termínom „konečná splatnosť úveru 20.7.2025“ - toto je
vyjadrením termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako ďalšej podstatnej náležitosti, ktorú
Zmluva musela obsahovať podľa vyššie cit. zákonného ustanovenia a splneniu uvedenia absentujúcej
zmluvnej podmienky v Zmluve nezodpovedá ani všeobecné ustanovenie Zmluvy v bode 16. jej článku

II., pretože uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje uvedenie konkrétneho
časového bodu s ohľadom na predpoklad riadneho plnenia záväzkov podľa nej a nie neurčitosť typu
„uzatvára sa na dobu určitú až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe
alebo v súvislosti s úverom“. Z hľadiska gramatického výkladu pojmu doba je vhodné poukázať na to, že
aj právna teória pojem doba, chápe ako presne ohraničený časový úsek, uplynutie ktorého spôsobuje

vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Z časového hľadiska je pevným (fixným) obdobím, ktorého
plynutie sa na rozdiel od lehoty nepredlžuje a vyznačuje sa súvislým plynutím času tak, ako za sebou
nasledujú jednotlivé dni, bez akéhokoľvek rozlišovania o aký deň ide. Doby dlhšie ako jeden deň sa
nepočítajú a momento admomentum, ale podľa celých dní a končí sa vždy niektorou polnocou. (porov.BARANCOVÁ, H. SCHRONK R.: 2001. Pracovné právo. Druhé prepracované a doplnené vydanie.
Bratislava : Sprint 2 s.r.o., 2013. s. 256., alebo BARANCOVÁ, H.: 2001. Zákonník práce. Komentár.
Bratislava : Sprint, 2001. s. 112. V tejto súvislosti si žalobkyňa z internetového portálu žalovaného

zabezpečila Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne as. s účinnosťou od 1.1.2015 (ďalej
len „VOP“) ako aj Produktové obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne as. s účinnosťou od 1.1.2015
(ďalej len „POP“), ktoré v zmysle čl. III. Záverečných ustanovení majú tvoriť súčasť Zmluvy. Z definície
pojmov POP vyplýva, že (pojem) Pohľadávka Banky predstavuje - Istina, príslušenstvo pohľadávky a
Poplatky; príslušenstvo pohľadávky tvoria úroky, úroky z omeškania a náklady Banky spojené s jej

uplatnením. Podľa čl. 5.18 POP - Posledná splátka je vo výške zostatku Pohľadávky Banky. Podľa
4.9. POP, Ak je Dlžník v omeškaní so splácaním Pohľadávky Banky, platí Banke úroky z omeškania
z dlžnej sumy. Dlžná suma sa úročí úrokom z omeškania denne od prvého dňa omeškania až do dňa
bezprostredne predchádzajúceho dňu jej splatenia. Z uvedeného ustanovenia POP jasne vyplýva, že
dochádza ku kumulácii dlhu a dochádza k úročeniu úrokov a úrokov z omeškania sumarizovaná v pojme
Pohľadávka Banky, ktorú „Pohľadávku“ podľa 5.1. POP Dlžník spláca v splátkach. Podľa 5.4. POP

pís. a) splátka sa použije na úhradu jednotlivých záväzkov Dlžníka v poradí - úroky z najskôr splatnej
splátky. Zhrnúc uvedené, ustanovenie čl. II bod 16. Zmluvy v spojení s označenými ustanoveniami čl.
4.9., 5.1. 5.4 a 5.18 POP vytvára žalovanému priestor k neustálemu generovaniu dlhu žalobkyni, za
stavu že každá žalobkyňou uhradená splátka by bola opätovne započítaná najprv na príslušenstvo
celkového dlhu (v zmysle POP - Dlžná suma) . Ide o stav, kedy v prípade omeškania zo splácaním

úveru dlžník môže uviaznuť v dlhovej pasci a je výlučne v dispozícii žalovaného vyčíslenie výšky
Poslednej splátky, ktorá má predstavovať výšku zostatku Pohľadávky Banky, ale i trvanie Zmluvy. Totiž
v prípade, že nedôjde úhrade takto vyčíslenej kumulovanej sumy dlhu - Zmluva bude s poukazom na čl.
II bod 16. Zmluvy trvať až do úplného vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v
súvislosti s Úverom. Ide o takú konštrukciu zmluvných ustanovení, ktorými môže žalovaný viazať dlžníka

vzmluvnomvzťahuvpodstatenadobuneurčitú-dobatrvaniaZmluvyjetotižvýlučnenavôližalovaného,
ktorý jediný jednostranne určuje (vyčíslením výšky dlhu) do kedy bude žalobkyňa Zmluvou viazaná.
Zhrnúc uvedené, údaj o dobe trvania Zmluvy musí byť uvedený priamo v samotnej spotrebiteľskej
zmluve, teda na listine, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. Ak zákonodarca určil, že zmluva o úvere
musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou žalovaného túto dobu

trvania zmluvy v Zmluve uviesť. Zo Zmluvy údaj o dobe trvania Zmluvy nevyplýva a preto je podľa názoru
žalobkyne potrebné úver zo Zmluvy vyplývajúci potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V
prvomradejepotrebnézdôrazniť,žedôkaznébremenoosplnenítejtopovinnostipostupovaťsodbornou
starostlivosťou je na poskytovateľovi úveru. Ak spotrebiteľ namieta nesplnenie tejto povinnosti zo
strany poskytovateľa úveru, je procesnou dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať splnenie týchto

povinností. Úplne scestná je predstava žalovaného o tom, že by žalobkyňa mala vypočítavať konkrétne
„ porušenia “ . Žalovaný ako banka je odborne spôsobilou osobou pôsobiacou na bankovom trhu
desaťročia a je povinný poznať svoje zákonné povinnosti aj v súvislosti s informáciami pri preverovaný
schopnosti spotrebiteľa splácať veriteľom poskytovaný úver. Rovnako je povinný v sporovom konaní
preukázať, že si tieto povinnosti splnil. Je výlučne vecou žalovaného, že v uvedenej súvislosti nepredložil

žiadne dôkazy a teda ničím právne relevantným nepreukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou
a preveroval u žalobkyne stranu príjmov ako aj stranu výdavkov pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru. Bude to žalovaný, ktorého stihne procesná sankcia v podobe nepriaznivého následku v spore
t.j. neunesenia dôkazného bremena, pričom nie je pochybnosť o tom, že žalovaný rozumie námietke
žalobkyne, ktorá je jasná určitá a zrozumiteľná. Žalobkyňa si nemusí (a ani nepamätá) rozsah a

obsah prípadne poskytovaných informácií žalovanému. Žalobkyňa napokon ani nie je oprávnená sama
usudzovať (aj keby si tieto skutočnosti pamätala), či bol rozsah prípadne požadovaných informácií
dostatočný. Povinnosťou žalobkyne bolo, aby žalovanému poskytla súčinnosť, v takom rozsahu ako
bola žalovaným požadovaná pre potreby žalovaného - toto si žalobkyňa splnila, čoho dôkazom je
poskytnutie úveru žalovaným. Pokiaľ žalovaný nepožadoval žiadne informácie od žalobkyne - je

predsa zrejmé, že žalobkyňa žiadne poskytnúť nemusela a ani žiadne podklady k vlastným tvrdeniam
žalovanému nepredkladala. Nebolo povinnosťou žalobkyne preverovať vlastnú bonitu - túto povinnosť
preukázateľne ukladá právna úprava žalovanému. Žalobkyňa už v žalobe uvádzala, že vzhľadom na
postup žalovaného v predzmluvnej fáze, ktorý v deň uzatvorenia Zmluvy poskytol žalobkyni štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere, pričom za poskytnutie informácií v dostatočnom časovom

predstihusavsúladesrozhodnutímSDEUzdňa18.12.2014,sp.zn.C-449/13,CAConsumerFinance,
(bod 46) v prípade úverového produktu sa nedá považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v
okamihu uzatvorenia zmluvy o úvere. Pokiaľ teda došlo k uzatvoreniu Zmluvy v rovnakom okamihu ako
došlo k informovaniu spotrebiteľa o zmluvných podmienkach, dá sa logicky usudzovať, že žalovanýnijako nepreveril schopnosť žalobkyne spotrebiteľský úver splácať. Žalobkyňa preto opätovne navrhuje,
aby súd žalovaného vyzval, aby preukázal akým spôsobom žalovaný skúmal schopnosť žalobkyne
ním poskytovaný spotrebiteľský úver splácať, t.j. aby preukázal že postupoval v súlade s odbornou

starostlivosťou. V prípade, že žalovaný postup s odbornou starostlivosťou nie je schopný preukázať - už
len na základe uvedenej skutočnosti je potrebné považovať spotrebiteľský úver zo Zmluvy vyplývajúci
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 ZSÚ. Cieľom ustanovení § 7 a §
11 ods. 2 ZSÚ je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe

informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou

vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. .(por. tiež napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn.
9CoCsp/28/2020 z dňa 27. 10. 2020). Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v

spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z

ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako

situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na

bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama
o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje napríklad
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 9CoCsp/88/2020 z dňa 26. 05. 2021 z
obsahu ktorého vyplýva, že cit.: „... Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať
ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.“ Alebo aj z rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní pod sp. zn. 23CoCsp/8/2021

z dňa 27. 04. 2021 z ktorého vyplýva, že cit.: „... Za dostatočné sa považujú iba také informácie o
príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných

prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza
iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.“ V danej
veci však žalovaný vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní

bonity dlžníka nepostupoval (nezaujímali ho príjmy a ani výdavky žalobkyne a to, či po ich úhrade má
dostatočnú finančnú rezervu na splácanie úveru; nepreveril žalobkyňu v úverových registroch a pod.)
nakoľko v konaní žiadne doklady o skúmaní bonity žalobkyne nepredložil. Na základe uvedeného má
žalobkyňazato,žeskutočnedošlokhrubémuporušeniupovinnostížalovanéhovsúvislostispreverenímúverovej bonity žalobkyne s poukazom na povinnosť v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 ZSÚ v spojení s
ustanovením § 11 ods. 2 ZSÚ, v dôsledku čoho na Zmluvu nepochybne dopadá sankcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru takto poskytnutého. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

sp_zn_3Co_81_2019 z dňa 7_11_2019 vyplýva, že “... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so
závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 v zmysle ktorých, cit.:
„dôsledkompodceneniabonityjeneposkytnutieochranyveriteľovi,ktorýshrubounedbanlivosťouporuší
povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto
smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať

ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri
tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi
vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti,
ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je
takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru,
potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a

vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav
spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny
dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na
finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho
súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti

veriteľa považovať za odporujúce morálke.“ (Porov. Rozhodnutie KS Prešov sp_zn_3Co_81_2019 z dňa
7_11_2019, Rozhodnutie KS Prešov sp_zn_5Co_33_2019 z dňa 27_02_2020). Žalobkyňa v ostatom
popiera všetky tvrdenia žalovaného a má za to, že tieto sú len účelové a nie sú spôsobilé zhojiť žalobcom
namietané nedostatky Zmluvy a postupu žalovaného. V ostatnom sa žalobkyňa pridržiava všetkých
argumentov uvedených žalobe ako aj tých uvedených v tomto podaní a má za to, že Zmluva ktorá je

predmetom tohto konania trpí takými vadami, pre ktoré úver z nej vyplývajúci je potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov ako aj to, že žalovaný postupoval v rozpore s ustanovením § 7 ods.1 ZSÚ a
žiadnym spôsobom nepreveril schopnosť spotrebiteľa splácať nám poskytovaný spotrebiteľský úver, čo
má rovnako za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru vyplývajúceho zo Zmluvy.

7. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný (domnelý) "žalobný nárok"
v celom rozsahu neuznáva.4.V žalobnom návrhu je uvedených množstvo (prevažne právnych) tvrdení,
pričom je možné uviesť, že množstvo uvádzaných tvrdení, či úvah nie je len nerelevantných vo vzťahu
k vymedzenému predmetu konania, ale že ide o tvrdenia, ktoré sú2v rozpore s právnym stavom veci

a na viacerých miestach žaloby dochádza zo strany žalobcu k tomu, že sú prezentované tvrdenia
vyslovene nepravdivé, či zavádzajúce. Rozsah a obsah návrhu viac ako jednoznačne indikujú záver, že
žalobca sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých
ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského práva), ako aj
právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť sa plneniu

svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného
dôvodu. Žalobný návrh je šikanózny úkon, ignorujúci podstatnú časť relevantných právnych noriem,
pričom sú uvádzané tvrdenia, predovšetkým právne, ktoré sa samotnej žaloby(resp. jej relevantného
právneho odôvodnenia) týkajú len minimálne, prípadne sa uvádzajú tvrdenia (predovšetkým právne)
nielen nedôvodné, ale priamo odporujúce kogentným právnym normám a ich ustálenému výkladu, tak

ako ho podali najvyššie súdne autority. Žaloba je kompilátom právnych tvrdení, všeobecných domnienok
a poukazov na judikatúru v podstatnej časti bez akéhokoľvek relevantného vzťahu k reálnemu právnemu
(skutkovo - právnemu) stavu. Žalobca prednáša tvrdenia, ktoré sa predmetných právnych vzťahov, resp.
predmetu konania v podstatnej časti relevantne vôbec netýkajú, z uvedeného dôvodu - výlučne z dôvodu
právnej opatrnosti, pretože podľa presvedčenia žalovaného podanie pôvodcu podania nie je spôsobilou

žalobou - žalovaný popiera všetky skutkové a právne tvrdenia en bloc. Je potrebné poukázať na čl. 5
Základných princípov CSP, podľa ktorého:„ Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže
v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne
slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo
vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podanie takejto „žaloby“, so zjavne irelevantným obsahom,

je zjavným zneužitím práva, snahou zakryť vierolomnosť dlžníka, ktorý si vyhľadáva pseudodôvody
pre ktoré sa snaží vyhnúť plneniu svojich riadne prijatých záväzkov a uvedeným spôsobom by mal
byť zo strany súdu i posúdený. Výlučným účelom celého konania je (dodatočné) vyhnutie sa splneniu
povinností vyplývajúcich z postavenia žalobcu ako subjektu povinnosti. Žalobný návrh úplne zrejmecieli nie k ochrane údajne ohrozených práv žalobcu, ale je snahou vyhnúť sa plneniu svojich riadne
dohodnutých záväzkov, čoho dôsledkom je poškodenie a poškodzovanie oprávnených práv a záujmov
žalovaného.Vzmysleustanovenia§132ods.1CSPvžalobesaokremvšeobecnýchnáležitostípodania

uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ich preukázanie a žalobný návrh. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 3
CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej
viny pripojiť (t.j. povinnosť pôvodne sa vzťahujúca na listiny bola ešte rozšírená na ďalšie dôkazné

prostriedky). V zmysle ustanovenia § 129 ods. 1,3 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa
týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie
urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní, ak sa v lehote
určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne. Ak v zmysle ustanovenia §
132 ods. 1 CSP spôsobilá (t.j. úplná) žaloba musí obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich

skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh a ak v zmysle ustanovenia § 132
ods.2 CSP je explicitne zakázané nahrádzať opísanie rozhodujúcich skutočností odkazom na označené
dôkazy a zároveň ak zákon stanovuje, že ak sa jedná o podanie, ktoré je neúplné alebo nezrozumiteľné
(t.j. podanie ktoré by v prípade jeho úplnosti mohlo byť žalobou),musí byť jeho pôvodca vyzvaný na
opravu, resp. doplnenie takéhoto nespôsobilého podania a to pod hrozbou odmietnutia podania(§ 129

CSP) a pokiaľ podanie perfektné nie je, nie je možné o ňom konať, je nutné konštatovať, že podanie
označené ako žaloba nie je podaním úplným a riadnym(a teda sa nejednalo o spôsobilú žalobu), čo
vylučuje možnosť, aby súd o uvedenom podaní ako o žalobe konal.1. Povinnosť odstraňovať vady
neúplného podania a nemožnosti konať bez odstránenia uvedených vád vyplýva ako z citovaných
ustanovení §§ 129 a 132 CSP, tak i z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky.19.Žalovaný príkladmo poukazuje na Uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 189/2010 z24.5.2011,
podľa ktorého: "Predvídateľnosť postupu súdu vyplýva aj v prípadoch, ak návrh na začatie konania (§79
O.s.p.) nemá všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. je neúplný (či neurčitý),pretože v ňom chýba
opis rozhodujúcich skutočností (resp. je nejasný),je povinnosťou súdu uznesením v zmysle § 43 ods.
1 O.s.p. vyzvať účastníka na odstránenie vád podania a súčasne ho poučiť ako je potrebné podanie

doplniť vrátane poučenia o právnych následkoch nerešpektovania takejto výzvy. Predvídateľné je také
rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní."20.Ustanovenia § 43
OSP a § 129 CSP sú v naznačenom smere obsahovo identické.21.Ak súd koná vo veci uplatnenia práva
osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. I. ÚS 4/94, Uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010z

24.5.2011).22.Inými slovami povedané súkromnoprávny subjekt má vo vzťahu k postupu súdu(a tak i vo
vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým dochádza k realizácii základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy)v civilnom sporovom konaní legitímne očakávania
(a tak i vo vzťahu k priebehu civilného sporového konania, t.j. konaniu, ktorým dochádza k realizácii
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy), ktorých obsahom je o.i. garancia

čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali
(PL. ÚS 16/06).23.Orgán verejnej moci, vrátane súdu, musí postupovať predvídateľným spôsobom,
pričom obsah toho, čo je predvídateľné je neoddeliteľne späté predovšetkým s obsahom relevantných
právnych noriem určujúcich pravidlá správania sa konania orgánu verejnej moci.24.Ako vo vzťahu k

uvedenému zhrňujúco uviedol Ústavný súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. IV. ÚS
690/01:"Z pohledu ústavně právního je nutno v zásadě na danou problematiku nahlížet tak, že.. orgán
veřejné moci je vázáno obecně vymezeným ústavním limitem činnosti těchtoorgánů, jímž je v principu
především postulát, dle něhož může a současně je povinno činit pouze to, co stanoví zákon [čl. 2 odst.
2 Listiny, čl. 2 odst. 3 Ústavy Českérepubliky (dále jen "Ústava")].Ke znakům právního státu a mezi jeho

základní hodnoty patří neoddělitelněprincip právní jistoty (čl. 1 odst. l Ústavy),jehož nepominutelným
komponentem je nejen předvídatelnost práva, nýbrž i legitimní předvídatelnost postupu orgánů veřejné
moci v souladu s právem a zákonem stanovenými požadavky. Tato předvídatelnost postupu orgánů
veřejné moci je vyjádřením maximy, na základěníž se lze v demokratickém právním státě spolehnout na
to, že ve své důvěře v platné právo nikdo, tj. fyzická či právnická osoba, nebude zklamán. Pouze takto

předvídatelné chování naplňuje v praxi fungování materiálně chápaného demokratického právního státu
a vylučuje prostor pro případnou svévoli. Obsah citovaných ustanovení, totiž že státní moc lze uplatnit
jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví zákon, nelze totiž chápat jako volnou úvahu státních
orgánů, zda tak učiní či nikoliv, ale naopak jako povinnost uplatňovat tuto moc(zákonem stanovenýmzpůsobem)tam, kde je to nezbytné (k tomuto srov. nález vevěci sp. zn. IV. ÚS 488/01 ze dne 11.
7. 2002, Sbírka nálezů a usnesení Ústavníhosoudu, svazek 27, nález č. 85), neboť podřízení státní
moci v obou těchto směrechsvrchovanosti zákona tvoří základ právního státu." V zmysle ustanovenia §

167 ods. 1 CSP ak súd neodmietol žalobu podľa § 129 alebo nerozhodol o zastavení konania, doručí
žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk (a až po uvedenom nasleduje postup podľa
ustanovenia § 167 ods. 2 CSP, t.j. výzva na vyjadrenie. Práve na tomto mieste je potrebné poukázať
na ustanovenie čl. 16 Základných princípov CSP - ako esenciálneho aplikačného pravidla - podľa
ktorého súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich

vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Ak zákon ustanovuje náležitosti
pre podanie vo veci samej - žalobu, je z citovaných ustanovení zrejmé, že na to, aby mohla byť
žaloba považovaná za riadnu a teda spôsobilú na prejednanie, musí obsahovať zákonom vyžadované
náležitosti Až riadna žaloba môže byť vo vzťahu k opačnej sporovej strane relevantná a až riadna
žaloba sa doručuje žalovanému na vyjadrenie a to spolu so všetkými prílohami (§ 167 ods. 1 CSP).
Uvedené je plne opodstatnené charakterom sporového konania, keď prostriedkom procesnej obrany

je popieranie skutkových a dôkazných tvrdení, t.j. na riadne splnené procesné povinnosti žalobcu
môže reagovať žalovaný, a nie naopak. Ak by uvedené nebolo rešpektované vo vzájomnej súvislosti,
žalovaný by musel popierať neúplné a nepreukázané tvrdenia neúplného žalobného návrhu, bez toho,
aby bol predmet konania riadne vymedzený ako skutkovými okolnosťami, tak i riadnym, materiálne
vykonateľným, návrhom rozhodnutia, pod hrozbou procesnej preklúzie, čo by znamenalo úplne otočenie

poradia a charakteru procesných povinností a celého konania, keď žalobca niečo kvalifikovane tvrdí a
preukáže a až následne žalovaný môže (a nemusí) využiť prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany. Ak žalovaný poukazuje na aplikáciu základného princípu postupu a rozhodovania súdu v
súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so
základnými princípmi (čl. 16 ods. 1 ZP CSP), robí tak preto, aby bolo zrejmé, že:-žaloba musí byť riadna-

čo o.i. znamená, že musí obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie
dôkazov na ich preukázanie, ako aj riadny žalobný návrh, ak ktorákoľvek z uvedených požiadaviek nie
je splnená, a podanie je tak neúplné, súd v súlade s ustanovením § 129 ods. 1,3 CSP vyzve toho,
kto podanie urobil, aby podanie doplnil v určenej lehote,-ak neúplné podanie nie je doplnené (či už
vo vzťahu k obsahovým náležitostiam alebo vo vzťahu k povinným prílohám), súd podanie odmietne

(§ 129 ods. 3 CSP), -ak je podanie (žaloba) upravené a doplnené, súd podanie, vrátane príloh, doručí
žalovanému do vlastných rúk (§ 167 ods. 1 CSP), a až po uvedenom ho môže vyzvať na vyjadrenie
sa k úplnému žalobnému návrhu. Podanie označené ako žaloba, ktoré by v prípade jeho obsahovej
úplnosti mohlo byť žalobou, nie je podaním úplným a riadnym. Až riadna žaloba je relevantným podaním
nielen vo vzťahu k súdu, ale i ku kontradiktórnej sporovej strane (porovnaj ustanovenie § 167 ods. 1

CSP, doručuje sa žaloba a nie podanie, ktoré by v prípade úplnosti mohlo byť žalobou). S ohľadom
na skutočnosť, že žalovaný je kontradiktórnou sporovou stranou, nebude uvádzať - s ohľadom na
svoje procesné povinnosti a rovnosť strán v konaní - žiadne ďalšie konkrétnosti (okrem tých, na ktoré
poukáže v ďalšej časti tohto podania), je povinnosťou žalobcu, aby si splnil svoje procesné povinnosti,
ani žalovaný, ani súd, tu nie sú na to, aby uvedené plnili namiesto žalobcu a z celého podania je

zrejmé, ktoré skutkové tvrdenia nie sú individualizované, či preukazované. Z ustanovenia § 167 ods.
1 CSP vyplýva, že súd je povinný žalovanému doručiť riadnu žalobu a všetky prílohy k nej. Postup
podľa ustanovenia § 167 ods. 2 CSP je podmienený splnením toho, čo ukladá ustanovenie § 167
ods. 1 CSP. Nedoručenie riadnej žaloby zakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces
a vylučuje, aby mohla mať výzva odôvodňovaná ustanovením § 167 ods. 2CSP, reálne materiálne

účinky, ak žalovanému nebola doručená riadna žaloba, teda nebol realizovaný postup podľa § 167
ods. 1 CSP, žalovaný ani reálne nemôže splniť požiadavku súdu odôvodňovanú ustanovením § 167
ods. 2 CSP, t.j. vyjadriť sa k žalobe. Z dôvodu zjednodušenia sa v tomto úkone používajú pojmy
žalobca, žaloba atď.,i keď subjekt, ktorý je v podaní označený ako žalovaný, zdôvodnil, prečo sa podľa
jeho názoru nejedná o žalobu, ale o neúplné podanie, ktoré by - v prípade ak by obsahovalo všetky

nevyhnutné náležitosti žaloby - mohlo byť žalobou a pôvodca podania riadnym žalobcom. Osobitne
je potrebné poukázať na skutočnosť, že neexistencia podstatných tvrdení v úplnosti(čo bez ďalšieho
implikuje i nemožnosť uniesť procesné bremeno, keďže dokazujú sa len uvedené tvrdenia) môže byť
podľa charakteru uvedenej vady skutočnosťou, ktorá nebráni pokračovať v konaní (s následkom v
podoberýchlejstratysporu),akvšakpodanieneobsahujeriadnyžalobnýnávrh,idejednoznačneovadu,

ktorá bráni ďalšiemu postupu v konaní, keďže (i) riadnym žalobným návrhom sa vymedzuje predmet
konania. V riadnej žalobe musí byť uvedený riadny žalobný návrh, t.j. žalobný návrh, ktorý je dostatočne
zrozumiteľný a určitý (a tak materiálne vykonateľný). Výrok rozhodnutia všeobecného súdu ako jediná
časť rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí právoplatnosti je pre účastníkov (strany)a zákonom ustanovené subjekty záväzný. Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho
rozhodnutia výrok musí byť formulovaný určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne a jeho obsah musí byť
dovolený a možný. Z obsahu výroku rozhodnutia musí jednoznačne a nepochybne vyplývať dostatočne

určitá povinnosť / autoritatívna deklarácia, postupom iným by došlo k negácii základných princípov, resp.
podstatných právnych noriem, ktoré tvoria legálny základ sporového konania (otázka predmetu konania,
kompetencie, obsahu rozhodnutia, jeho záväznosti...). Zároveň sa musí jednať o povinnosť / určenie,
ktorá / ktoré vyplýva (až na stanovené výnimky) z procesného úkonu žalobcu. Uvedenému zodpovedá
povinnosť strany formulovať návrh rozhodnutia určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne - jeho obsah musí

byť dovolený a možný. Súd je zásadne viazaný návrhom rozhodnutia a nesmie ho prekročiť - postup
opačný by bol negáciou Ústavou a Dohovorom zaručených základných práv na súdnu ochranu a na
spravodlivé súdne konanie. Uvedené je „premietnuté“ o.i. do ustanovenia § 216 CSP, podľa ktorého:
(1)Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. (2) Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu. Ak má byť výrok byť formulovaný určito, jasne, výstižne, zrozumiteľne a jeho

obsah musí byť dovolený a možný, znamená požiadavka určitosti o.i. i to, že obsah výroku musí byť
dostatočne zrozumiteľný a určiteľný i akoukoľvek treťou osobou. Je povinnosťou subjektu označeného
ako žalobca formulovať riadny žalobný návrh, osobitne poukazujeme na skutočnosť, že v porovnaní s
ustanoveniami OSP došlo k zakotveniu právne významnej zmeny, kedy požiadavka ..aby bolo zrejmé,
čoho sa domáha v OSP (§ 79 ods. 1), bola nahradená povinnosťou presného uvedenia riadneho,

materiálne vykonateľného a tak o.i. i dostatočne určitého, žalobného petitu (§ 132 ods. 1 CSP), čo
plne rešpektuje kontradiktórnosť sporového konania, s akcentovaním procesnej zodpovednosti strán
a predovšetkým berie do úvahy skutočnosť, že súd je nestranný decizívny orgán ochrany zákonnosti
a ústavnosti a nie zástupca jednej zo strán, ktorý by mal za stranu konať. V súvislosti s uvedeným
je potrebné poukázať na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 47/05,

podľa ktorého:" Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom
konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil
všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci. Právo na nestranného sudcu, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie, je ústavne chránenou hodnotou a je vylúčené, aby nedôvodný výklad

jednoduchého(podústavného) práva fakticky zasahoval do práv zaručených ústavou a Dohovorom (t.j.
prameňmi práva vyššej právnej sily). Žaloba je procesný úkon. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na skutočnosť, že i v právnych vzťahoch, ktoré sú predmetom tohto civilného sporového konania platí
to, čo je pre oblasť civilného sporového konania explicitne zakotvené v Základných princípoch CSP
-výklad10zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné, pričom

nikto sa nesmie dovolávať slov a viet zákona proti ich účelu a zmyslu. Uvedené závery tak nepochybne
dopadajú i na obsah (resp. vnímanie obsahu)jednotlivých procesných úkonov, pričom obsah procesných
úkonov sa posudzuje s ohľadom na to, čo bolo prejavené platí tzv. teória prejavu (vôle), a nie teória
vôle, ktorá je relevantná pre hmotnoprávne úkony, aj to len limitovane, uvedené platí iba v prípade,
ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (porovnaj ustanovenie §35 ods. 1,2 OZ). Ako v

naznačenom smere uvádza Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR z 19.júna 2013, sp. zn. I.
ÚS 223/2013):"Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska , t. j.podľa toho,
ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku
a ako taká musí byť posudzovaná. ..Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv.
teória prejavu, anie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony)."Požiadavka na určitosť petitu

požiadavkou objektívnou, t.j. prejav vôle musí natoľko určitý, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho
obsahu i u osôb, ktoré s daným právnym vzťahom nemajú žiadnu súvislosť. K uvedeným záverom
dospela i súdna prax, keď sa napr. v rozsudku NS ČR z 13. 3.2007, sp. zn. 28 Cdo 2888/2005 uvádza,
že samotná proklamácia jedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu
nemôže eliminovať objektívne hodnotenie určitosti zmluvy, ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1

OZ(uvedené sa týka hmotnoprávneho úkonu, o to viac sa uvedené vzťahuje na úkon procesnoprávny,
kde je dôležité výlučne to, čo bolo prejavené). Ak je obsah procesno - právneho úkonu zachytený
písomne (čo podanie, ktoré má byť žalobou, nepochybne spĺňa), určitosť prejavu vôle je daná obsahom
listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že jeho pôvodcovi je jasné, čo je predmetom procesno -
právneho podania, ak uvedené nie je spoznateľné z obsahu (textu) listiny. Návrh rozhodnutia (petitu)

je neurčitý, t.j. nie je z neho dostatočne určito spoznateľný jeho obsah. Pôvodca podania sa svojím
podaním domáha rozhodnutia o.i. s nasledujúcim obsahom: "Súd určuje, že úver vyplývajúci zo Zmluvy
o splátkovom úvere č. 513 237 9780uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.07.2017 je
bezúročný a bez poplatkov". Tak ako je to i pri identifikácii účastníkov / strán i v žalobe podľa CSP,keď nato, aby podanie (žaloba) bolo dostatočne určité z hľadiska určitosti označenia účastníka, tento
sa neoznačuje akýmsi opisom (napr. vlastník bytu toho a toho, či veriteľ zo zmluvy), ale identifikuje
sa (práve z dôvodu určitosti), konkrétnymi individualizačnými znakmi (porovnaj o.i. ustanovenia § 133

- 135 CSP, § 133 : (1)Fyzická osoba sa v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou trvalého
pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. (2)Právnická osoba sa v
žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie,
ak je pridelené, atď.), uvedené rovnako platí i v prípade úkonu hmotnoprávneho. Záväzný je výrok
rozhodnutia. Hmotnoprávny účastník sa v petite neoznačuje opisom, uvedením procesného postavenia

("strana sporu", t.j. žalobca alebo žalovaný), ktoré navyše subjekt mohol reálne nadobudnúť až v čase
dávno po uzatvorení zmluvy (keďže na to, aby tu existovala strana sporu, tu musí existovať spor,
ten tu je na základe riadnej žaloby, ktorá je podaná niekoľko rokov po uzatvorení zmluvy), t.j. v čase
uzatvorenia zmluvy žiadne takéto procesné postavenie nemal, ale rovnako sa identifikuje uvedením
konkrétnych individualizačných znakov- t.j. meno, priezvisko / obchodné meno, dátum narodenia /
IČO, bydlisko / sídlo, prípadne ďalší individualizačný znak. Pripustenie takéhoto označenia opisom by

napr. malo za následok to, že ak dôjde k nejakej zmene / sukcesii v prípade strán sporu, uvedené by
malo mať za následok, že takýto sukcesor by mal byť i stranou zmluvy, čo je zjavne bez akéhokoľvek
vecnéhozákladu.66.Ak sa pôvodca podania svojím podaním domáha určenia, že "Súd určuje, že úver
vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 513 237 9780 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným
dňa 10.07.2017 je bezúročný a bez poplatkov", takýto návrh zjavne uvedené nespĺňa a uvedené je bez

akýchkoľvekpochybnostíneurčité.Zuvedenéhoniejezrejmé:-oktorýúveride(t.j.komu,kedyakýmbol
poskytnutý),- o ktorú zmluvu ide, nie sú riadne uvedení jej účastníci, ale ani predmet, nie je zrejmé, kedy
mal byť poskytnutý (t.j. dátum). Uvedené je navyše objektívne nemožné, "úver vyplývajúci zo Zmluvy"
neexistuje, úver práve naopak môže byť len prípadne poskytnutý PO uzatvorení zmluvy, úver nikdy zo
zmluvy nevyplýva (podstatou úverovej zmluvy je budúci záväzok, že sa po jej uzatvorení úver poskytne,

nie že úver zo zmluvy už poskytnutý, t.j. vyplývajúci, je). Z uvedeného je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že takýto návrh je (okrem iného) neurčitý a tak materiálne nevykonateľný a súd je povinný takýto
návrh -ak by nedošlo k odstráneniu jeho vád - odmietnuť. Žalovaný opakovane poukazuje na skutočnosť,
že doručovanie neúplného podania označeného ako "žaloba" a zároveň doručenie výzvy na vyjadrenie
je v rozpore so zákonom, že neúplné podanie nemôže vyvolávať - vo vzťahu k sporovej strane -žiadne

účinky, že postup podľa ustanovenia § 167 ods. 2 CSP je podmienený postupom v zmysle ustanovenia
§167 ods. 1 CSP a uvedenému predchádza postup normovaný ustanoveniami § 132 CSP a § 129 CSP
a že postup iný by bol v rozpore so základnými princípmi CSP, o.i. v rozpore s:-čl.3 ods. 1 (Každé
ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným
poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej

republiky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdneho
dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.),-čl.6 ods. 1 (Strany
sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany ...), -čl.7 ods. 1 (Súdne konanie sa zásadne začína
na návrh strany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom.

čl.8 (Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi,..),-čl.10 ods. 1, 2 (Strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa
pokynov súdu, Súd dohliada na riadny priebeh konania, ...),-čl.16 (Súd postupuje a rozhoduje v súlade s
platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými
princípmi tohto zákona.). S ohľadom na uvedené žalovaný navrhuje:-aby súd vyzval „žalobcu“ na opravu

a doplnenie podania, o.i. v súlade s ustanovením § 132 CSP,-ak pôvodca podania uvedené povinnosti
v určenej lehote nesplní, žalovaný navrhuje, aby súd uvedené podanie odmietol,-ak "žalobca" uvedené
povinnosti v určenej lehote splní, žiadame, aby nám boli v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami
doručený úplný žalobný návrh a všetky prílohy k nemu a následne sa k žalobe s prílohami, ak to bude
považovať za potrebné, podrobnejšie vyjadrí. Žalovaný považuje za potrebné vyjadriť sa - odhliadajúc

od všetkého už uvedeného -k procesným povinnostiam v konaní, k procesným podmienkam konania,
resp. procesným predpokladom konania, splnenie ktorých je conditio sine qua non vo vzťahu k možnosti
súdu konať vo veci samej, resp. k preskúmavaniu žaloby z hľadiska prípadných hmotnoprávnych
nárokov a možnosti žalobnému návrhu vyhovieť. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa
okrem iného uvedie pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností v zmysle ustanovenia § 132

ods. 2 CSP uvedené nemôže byť nahradené odkazom na obsah dôkazných prostriedkov a v zmysle
ustanovenia § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem
tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva ako primárna povinnosť
povinnosť riadneho tvrdenia (a to tvrdenia dostatočne určitého, t.j. úplného, lebo len také môže byťpre konanie relevantné). Vo vzťahu k uvedenej procesnej povinnosti žalobcu je potrebné poukázať na
záveryvyplývajúcezrozhodovacejpraxeÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky:"Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl.

8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená)."(uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019,
sp. zn. I. ÚS 246/2019). Žalobca musí v závislosti od skutkovej podstaty (hypotézy) relevantnej právnej
normy, t.j. právnej normy ktorou odôvodňuje svoj údajný nárok, tvrdiť skutočnosti (a tieto preukázať
dôkazmi),nazákladektorýchmôžesúd(prípadne)rozhodnúťvjehoprospech.Uvedenévcelomrozsahu
akcentuje i rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, keď napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR z

11. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 2/2016 sa uvádza: "Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností
zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právnedôsledky;ideotohoúčastníka,ktorýtiežexistenciutakýchtoskutočnostítvrdí.Povinnosťtvrdenia
a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený
rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí
ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle pôsobí bremeno tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť

žalobcu za to, že v konaní netvrdila všetky rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie. Ak táto
povinnosť nie je splnená, bremeno tvrdenia nebolo unesené, súd musí dospieť v spore k rozhodnutiu
v neprospech strany žaloby, ktorá nesplnila svoje základné procesné povinnosti a neuniesla svoje
základné procesné bremeno (bremená). Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nemôže byť pre

procesnú nečinnosť žalobcu preukázaná, pretože nebola vôbec tvrdená stranou, ktorú také bremeno
zaťažuje. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť dostatočne konkrétne, určité a
úplné skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby
(a ktoré vymedzujú predmet konania). Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k
ustanoveniu § 150Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť

tvrdenia ,teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami,
predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Musí zároveň ísť o priame tvrdenia žalobcu a tvrdenia,
ktoré sú do konania vnesené zákonom ustanoveným postupom (t.j. výlučne písomne a prostredníctvom
tzv. dispozičných úkonov, len takýto postup je ustanoveniami Civilného sporového poriadku pripustený).
Civilný sporový poriadok neumožňuje tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu na označené alebo

predložené dôkazné prostriedky, práve naopak, takéto „zjednodušovanie“ povinnosti tvrdenia výslovne
zakazuje v ustanovení § 132 ods. 2CSP („Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy.“). Nestačí, že určité skutočnosti prípadne vyplývajú z dôkazných
prostriedkov, dôkaznými prostriedkami sa preukazujú existujúce tvrdenia (t.j. z dôkazných tvrdení sa
tvrdenia neabstrahujú, inými slovami tvrdenie sa preukazuje dôkazom, nie naopak). Bolo by v rozpore

s úplne elementárnymi požiadavkami rovnosti zbraní a kontradiktórnosti sporového procesu, keby mal
žalovaný „hádať“, ktoré skutočnosti tvoria predmet sporu; je preto elementárnou povinnosťou žalobcu
skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení, a následne preukázať tvrdené skutočnosti
v rámci dôkazného bremena (rovnako by uvedené znamenalo znemožnenie riadneho postupu súdu,
predpokladaného zákonom, s nemožnosťou zabezpečiť plnohodnotnú realizáciu práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie pre každého, porovnaj napr. I. ÚS 26/94, podľa ktorého „Obsah
práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé
konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného

práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. “). Pred tým, ako pristúpi žalovaný k vyjadreniu vo vzťahu
k jednotlivým procesným podmienkam v konaní in concreto, považuje vo všeobecnosti za potrebné
uviesť, že žaloba v úplnosti neobsahuje relevantné tvrdenia a relevantné dôkazné návrhy vo vzťahu
k vymedzenému predmetu konania, resp. vo vzťahu k skutočnostiam odôvodňujúcim a preukazujúcim
opodstatnenosť uplatneného nároku. Toto civilné súdne konanie je konaním návrhovým, sporovým a

kontradiktórnym, predpokladom úspechu v takomto konaní je skutočnosť, že si žalobca splní povinnosť
tvrdenia, povinnosť dôkaznú a zároveň označenými a predloženými dôkazmi, resp. ich vykonaním
dôjde k uneseniu dôkazného bremena ohľadom(jeho) skutkovo a právne významných tvrdení vo vzťahu
ku konaniu.100.Žalobca si (v procesne nevyhnutnom rozsahu) nesplnil ani povinnosť relevantného
tvrdenia, ani povinnosť dôkaznú, a preto nemôžu uniesť ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno a

z uvedeného dôvodu musí byť žalobný návrh, ak bude vôbec prejednávaný, zamietnutý. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce ,či ana základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Vo vzťahu k celému
predmetu sporu je nutné poukázať na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom

plenárnom rozhodnutí PL. ÚS 11/2016judikoval: "Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany
spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných
štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou
súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov
je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty ."(PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS

1/2018). V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať napr. na Nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS3725/13,
podľa ktorého: „Princíp autonómie vôle nemôže byť nahrádzaný paternalistickými zásahmi zo strany
štátu. Postavenie silnejšej strany nie je možné považovať samo osebe za niečo protiprávne, či dokonca
protiústavné. Princíp ochrany spotrebiteľa je potrebné rešpektovať, ale plynie z neho najmä požiadavka
transparentnosti zmluvných dojednaní... Žalobca uvádza, že žalovaný so žalobcom uzatvoril Zmluvu
o splátkovom úvere č.XXX XXX XXXX dňa 10.07.2017, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý

spotrebiteľský úver. Žalobca uvádza ako prvý údajný dôvod sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
údajnú absenciu údajov predpokladoch použitých pre výpočet RPMN v zmysle ustanovenia § 9 ods.
2 písm. k) ZSÚ. V zmysle predmetnej právnej normy zmluva obsahuje ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet

tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Žalobcu v tomto smere zaťažuje bremeno tvrdenia, pričom
rozsah povinného tvrdenie je daný obsahom relevantnej hmotnoprávnej právnej normy. Ako vo svojej
rozhodovacej praxi uvádza Najvyššieho súdu SR: "Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností
zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Podľa § 19

ods. 1 ZoSÚ Ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru sa vypočíta podľa vzorca
uvedeného v prílohe č. 2. Podľa prílohy č. 2 predmetného zákona: I. Základná rovnica vyjadrujúca
rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej
základnou rovnicou, ktorá vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov, kladie do rovnováhy na ročnom
základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu

splátok a platieb poplatkov na strane druhej, je: m m' suma Ck (1 + X) na -tk = suma Dl (1 + X) na -Sl
k=1 l=1 Význam symbolov: - X je ročná percentuálna miera nákladov, - m je číslo posledného čerpania,
- k je číslo čerpania, preto 1 Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V
zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.
z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za

použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje.

34. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy)
na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej

percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

35. Podľa § 1a ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z. ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí

peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej
miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia
vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší
forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

36. Podľa § 1a ods. 4 NV SR č. 7/1995 Z.z. najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa
pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.

37. Údaj o výške odplaty podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ z.č. 129/2010 Z.z. je celkom zrejme obsiahnutý

v úvode druhej strany zmluvy vo výške 17,40% ročne, pričom nie je preukázané, že by takto dojednaná
odplata presahovala dvojnásobok priemernej RPMN (§ 1a ods. 1 cit. nar.). Vychádzajúc z kontextu
tvrdení žalobcu mal súd za to, že žalobcovo tvrdenie vzniklo ako dôsledok nesprávnej interpretácie
pre vec rozhodujúcich ustanovení (vyššie citovaných). Nebolo sporným a nadôvažok zo strany žalobcubolo i preukázaným, vychádzajúc z obsahu súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch za 2. štvrťrok 2017 (§ 1 ods. 4 NV SR č. 87/1995 Z.z.), že pre úver daného typu
(trvanie od 5 do 10 rokov vrátane) bola výška RPMN 9,08%. Žalobca však následne zrejme opomenul

existenciu prípadne nesprávne interpretoval ust. § 1a ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z., ktoré determinuje
maximálnu prípustnú výšku odplaty dvojnásobkom takto určenej RPMN, t.j., v danom prípade bude
maximálnou prípustnou výškou odplaty hodnota 2 x 9,08%, teda 18,16%. Ako je už uvedené, výška
odplaty podľa zmluvy je v danom prípade 17,40%, ktoré výška zjavne nepresahuje maximálnu prípustnú
výšku odplaty 18,16%, vo svetle čoho je daná čiastková argumentácia žalobcu irelevantná.

38. Doba trvania zmluvy je pomerne nekomplikovane určiteľná konečnou splatnosťou úveru, ktorý
je v zmluve explicitne uvedený ako deň 20.07.2025; (súd okrajovo poznamenáva, že ako kontrolný
mechanizmus tiež slúžiaci na overenie správnosti podstatných údajov zmluvy - termín konečnej
splatnosti - je možné jednoduchým matematickým postupom dospieť k overeniu správnosti údaju o
dátume konečnej splatnosti úveru pri vedomosti a aplikácii dátumu splatnosti prvej splátky, následnej

aplikácie celkového počtu splátok so zohľadnením ich periodicity). Súd znovu poukazuje na prax
najvyšších súdnych autorít - uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/31/2023, v zmysle záverov ktorého
„Dovolací súd v tomto konaní dospel k záveru, že eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018, ktorý je v danom prípade nielen
možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č.

129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v
nich uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo tento pojem („termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru“), je za použitia eurokonformného výkladu práva možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len vyjadruje požiadavku na uvedenie „dĺžky, či doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. V

zmysle uvedeného podľa dovolacieho súdu v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť duplicitne
uvedenie termínu konečnej splatnosti ako aj doby trvania spotrebiteľského úveru aj pred 01. májom
2018, no len vyžaduje požiadavku na uvedenie ,,doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.“ V konkrétnom prejednávanom prípade nebolo sporným určenie konečnej splatnosti úveru,
nakoľko tento údaj bol v Zmluve o splátkovom úvere uvedený. Odvolací súd posúdil formuláciu

trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere za neurčitú a z toho titulu ju sankcionoval bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou. Dovolací súd s právnym posúdením odvolacieho súdu nesúhlasí. Dovolací
súd sa už v konaní sp. zn. 1Cdo/167/2021 zaoberal posúdením formulácie doby trvania úveru ,,do
splatenia všetkých záväzkov klienta podľa Zmluvy“, ktorú považoval za nejasnú na nedostatočnú
na splnenie podmienky podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinnom do 30.

apríla 2018. Avšak z celkového obsahu konkrétnych dojednaní medzi zmluvnými stranami bolo možné
zistiť údaj o dobe, či dĺžke trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala okamih, dokedy je spotrebiteľ povinný najneskôr splatiť úver - termín konečnej splatnosti
zmluvy 15. septembra 2024, úver bol rozvrhnutý na 120 mesačných splátok splatných k 15. dňu v
kalendárnom mesiaci. Preto podľa dovolacieho súdu zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala i

bez explicitného uvedenia údaja o dobe trvania zmluvy (v konkrétnom prípade doba trvania úveru
120 mesiacov), primeraným a zrozumiteľným spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti z perspektívy
priemerného spotrebiteľa informáciu pre spotrebiteľa o dĺžke jej trvania v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm.
f) zákona č. 129/2010 Z. z. ZoSÚ účinnom do 30. apríla 2018.“ Obdobne, v danom prípade zmluva
obsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru - 20.07.2025, pri počte splátok 96, splatných k 20. dňu

kalendárneho mesiaca, ktoré sú pre potreby ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ dostatočnými údajmi pre
určenie doby trvania zmluvy. Preto i tento žalobcom tvrdený dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru je irelevantným.

39. Žalovaný zároveň preukázal skúmanie bonity žalobcu v rozsahu určenom ust. § 7 ZoSÚ a kvalite

jemu zodpovedajúcej, a to overením jeho osobných a zárobkových pomerov, ktorá skutočnosť bola v
konaní preukázaná. Postupca si splnil povinnosť odbornej starostlivosti a skúmanie bonity prebehlo
oboma zákonom predpokladanými spôsobmi (faktické zisťovanie a lustrácia v databáze). Žalobkyňa
ako dlžník bola v pracovnom pomere s btto príjmom 608 eur mesačne v trvaní dlhšie ako 93 dní s
dostatočným vymeriavacím základom a trvaním poistenia u zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené

niet dôvodu na aplikáciu ust. § 11 ods. 2 druhej vety ZoSÚ, nakoľko nebolo preukázaným, že by zo
strany žalovaného resp. jeho právneho predchodcu došlo k hrubému porušeniu povinností, za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutiana údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

40. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nepovažuje úver za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. §
11 ods. 1 písm. a/ z.č. 129/2010 Z.z., na základe čoho žalobu zamietol.

41. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, žalobca bol plne neúspešný,

preto má povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie (žalobca) do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave písomne.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.