Uznesenie – Poistenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/134/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120270487
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120270487.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L. K., narodeného X. A. XXXX, M., M. XXXX/
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Holodňákom, Michalovce, Kpt. Nálepku 1066/8, proti
žalovanej Generali Česká pojišťovna a.s., Česká republika, Praha, Spálená 75/16, konajúcej na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z
iného členského štátu, Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54 228 573, zastúpenej spoločnosťou SD

LEGAL, s.r.o., Košice, Žriedlová 3, IČO: 51 717 395, o zaplatenie 2 748 eur s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 14Csp/16/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 22. februára 2024 sp. zn. 2CoCsp/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 14Csp/16/2021-180 z 8.
septembra 2022 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 2 748 eur s prísl.; žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške 100 %.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s § 788 ods. 1, § 797 ods. 4, § 798 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca so spoločnosťou SATUR TRAVEL a. s. uzavrel
dňa 9. júla 2019 zmluvu o zájazde do destinácie N., I., v termíne od XX. A. XXXX do X. U. XXXX, pre
2 osoby, a to L. K. a M. N., celkom v sume 2 748 eur. Zo stornovacieho protokolu z 23. septembra
2019 súd prvej inštancie zistil, že zájazd bol stornovaný pre L. K., ako aj pre M. N. a vyúčtované storno
služby a poplatky boli v sume 2 748 eur. Z potvrdenia o uzavretí poistnej zmluvy z 12. septembra 2019

medzi žalobcom a žalovanou bolo zistené, že žalobca uzavrel krátkodobé cestovné poistenie produkt
Komplexné cestovné poistenie plus, so splatnosťou od 24. septembra 2019 do 4. októbra 2019, územná
platnosť Európa, cena služieb 2 748 eur, poistné s daňou 139 eur. Z výmenného listu - poukazu z 8.
októbra 2019 vyplýva s nečitateľným podpisom na meno K. L. bolo zistené, že ,,dňa 23. septembra 2019
pacient udával febrility, bolesti brucha, nauzeu, opakovane hnačku a zvracanie, doma mali podobné
ťažkosti aj príbuzní. Vzhľadom na celkový stav a v.s. infekčnú povahu ochorenia nebolo odporúčané

vycestovanie na dlhšiu cestu viac ako 10 dní. Typ vyšetrenia: bežné, diagnóza K 30 Dyspepsia, kód
PZS P17052020201“.

1.2. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v
konaní nepreukázal, že u neho nastali zdravotné problémy, ktoré mu znemožnili nastúpiť na dovolenku
a vzhľadom ku ktorým stornoval pobyt a uhradil storno poplatok vo výške žalovanej sumy. Priklonil sa k

názoru žalovanej, s odkazom na článok 17, bod 1 a bod 1.1. Všeobecných poistných podmienok ECP
VPP 2019 (ďalej len „VPP“), v zmysle ktorých poistná udalosť nastane, ak poistený nemôže nastúpiťna cestu, alebo sa musí cesta prerušiť z dôvodu nečakaného náhleho ochorenia, alebo úrazu, ktorým
sa v zmysle článku 1, bod 17 - rozumie ochorenie alebo úraz, ktorého vznik sa nedal predpokladať
a zároveň si vyžadovalo aspoň 5 dňovú liečbu podľa potvrdenia odborným lekárom a táto liečba si

zároveň vyžadovala medikáciu liekom výhradne viazaným na lekársky predpis. Bolo zistené, že žalobca
nebol ošetrený odborným lekárom, bol ošetrený len obvodným lekárom, kde bolo preukázané, že
tento lekár mal rovnaké priezvisko ako osoba, ktorá mala cestovať so žalobcom na dovolenku N., N..
Podľa názoru súdu prvej inštancie boli pochybnosti, že bol medzi uvedenými osobami príbuzenský
pomer. Bolo preukázané, že lekár, ktorý vystavil žalobcovi potvrdenie, si tento svoj úkon nevyúčtoval v

zdravotnej poisťovni a žalobcovi neboli poskytnuté lieky viazané výhradne na lekársky predpis. Jednou
z podmienok podľa VPP k poistnej zmluve bolo, že v prípade poistnej udalosti, keď poistený nemôže
nastúpiť na cestu alebo musí cestu prerušiť z dôvodu neočakávaného náhleho ochorenia alebo úrazu,
musí ísť o ochorenie, ktorého vznik nebolo možné predpokladať. Zároveň si toto ochorenie muselo
vyžiadať najmenej 5 dní liečby, čo musí byť potvrdené odborným lekárom, pričom liečba musela zahŕňať
podávanie liekov dostupných výhradne na lekársky predpis. Žalobca si taktiež nesplnil povinnosť tým, že

nepredložil žalovanej lekárske potvrdenie od odborného lekára, čo bolo v rozpore s článkom 1, bod 17
VPP,kdebolouvedené,žepotvrdeniemábyťodšpecialistuanieodobvodnéholekára.Žalobcovinebola
vystavená ani práceneschopnosť. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na § 799 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého bol žalobca povinný bez zbytočného odkladu písomne oznámiť, že nastala
poistná udalosť, podať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné

doklady, ktoré si poistiteľ vyžiadal, pričom poistné podmienky mu môžu uložiť aj ďalšie povinnosti.
S poukazom na uvedené ustanovenie vzniklo žalovanej právo odmietnuť plniť v prípade, že žalobca
nesplnil požiadavky žalovanej a nepredložil mu v zmysle poistných podmienok potrebné písomnosti.
Súd prvej inštancie navyše podotkol, že žalobca si uplatnil sumu za storno poplatok vo výške 2 748
eur, pričom tento poplatok bol účtovaný za dve osoby zájazdu. V konaní však nebolo preukázané, z

akých dôvodov nemohla vycestovať aj spolucestujúca žalobcu M. N.. Na základe uvedených dôvodov
súd prvej inštancie žalobu ako dôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. februára 2024 sp. zn.
2CoCsp/16/2023 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; žalovanej priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správnosť zistenia skutkového stavu, ako jeho právneho

posúdenia. Zároveň sa stotožnil aj s jeho odôvodnením. Na potvrdenie správnosti a v rámci
vysporiadania sa s uplatnenými odvolacími námietkami uviedol, že súd prvej inštancie aplikujúc § 797
ods. 2 Občianskeho zákonníka správne zisťoval, aj vzhľadom na procesnú obranu žalovanej, či vzniklo
právo žalobcu na poistné plnenie, teda či nastala skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti
poistiteľa plniť (poistná udalosť). Správne pri tom vychádzal nielen z obsahu poistnej zmluvy, ale i z

obsahu VPP krátkodobého cestovného poistenia, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť poistnej zmluvy.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že v danom prípade storno zájazdu žalobcom nebolo preukázané,
pričom dôkazné bremeno o vzniku poistnej udalosti zaťažovalo žalobcu, že nastala poistná udalosť
podľa článku 17 odsek 1. bod 1.1 Osobitnej časti VPP, v dôsledku ktorej nemohol absolvovať dovolenku.

2.2. V článku 1 bod 17. Všeobecnej časti VPP bol definovaný výklad pojmu „Nečakané náhle ťažké
ochorenie alebo náhly ťažký úraz v balíkoch Komplexného cestovného poistenia PLUS, a Poistenie
storna PLUS“, ako ochorenie alebo úraz, ktorého vznik sa nedal predpokladať na základe predošlého
zdravotného stavu poisteného alebo jeho rodinných príslušníkov, ktoré nevyplývalo zo známej poruchy
zdravia, ktorú poistený alebo jeho rodinní príslušníci mali už pred uzavretím poistenia. Zároveň

si vyžadovalo aspoň 5 dňovú liečbu podľa potvrdenia odborným lekárom, ktorá liečba si zároveň
vyžadovala medikáciu liekom výhradne viazaným na lekársky predpis. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že žalobca vznik poistnej udalosti v zmysle článku 17 odsek 1. bod 1.1
v spojení s článkom 1 odsek 17. VPP nepreukázal. V súvislosti s požiadavkou, aby ochorenie bolo
potvrdené odborným lekárom, sa odvolací súd nestotožnil so záverom ohľadne lekárskej odbornosti.

Dôvodil, že z hľadiska lekárskych odborností je odborným lekárom aj všeobecný lekár pre dospelých.
V danej veci nešlo o neurčitosť pojmu „odborný lekár“, ale o nesprávny výklad pojmu žalovanou v
jej vyjadreniach, ktorý nesprávny výklad pojmu si osvojil a prevzal aj súd prvej inštancie. I napriek
uvedenému akcentoval, že zo žalobcom predložených lekárskych potvrdení (výmenné listy- poukazy z8. októbra 2019) vôbec nevyplývalo, kto ich vydal, resp. vyhotovil, kto ich podpísal, či vôbec lekár a ak
lekár, nebolo na nich uvedené jeho meno a priezvisko, lekárska odbornosť a zdravotnícke zariadenie/
ambulancia, v ktorom lekár zdravotnú starostlivosť poskytoval a neboli opatrené pečiatkou lekára. Súd

prvej inštancie zrejme vychádzal len z tvrdení žalobcu, že tieto potvrdenia mu vydal jeho praktický
lekár M.. N.. Žalobcom predložené potvrdenia tak v skutočnosti nespĺňajú požiadavku, aby išlo o
potvrdenie vydané odborným lekárom, keďže z nich nebolo zistiteľné kto ich vôbec vydal. Taktiež
obsah uvedeného nálezu „.. vzhľadom na celkový zdravotný stav a v.s. infekčnú povahu ochorenia
neodporúčam vycestovanie na dlhšiu dobu (viac ako 10 dní)“, nezaložil záver o aspoň 5 dňovej liečbe

vyžadujúcej zároveň medikáciu/liečenie liekom výhradne viazaným na lekársky predpis, pričom všetky
podmienky článku 1 odseku 17 Všeobecnej časti VPP (aspoň 5 dňová liečba ochorenia, liečba ochorenia
liekom výhradne viazaným na lekársky predpis a potvrdenie o ochorení odborným lekárom) mali byť
splnené súčasne a kumulatívne. Výmenný list - poukaz z 8. októbra 2019 s výpisom z karty „23.9.2019
- pacient udáva febrility, bolesti brucha, nauzeu, opakovane hnačku a zvracanie, doma mali podobné
ťažkosti aj príbuzní“, v spojení s vyššie uvedeným nálezom a VPP vyžadované predpoklady pre záver o

nečakanom náhlom ťažkom ochorení, ktoré malo byť dôvodom, pre ktorý poistený/žalobca nenastúpil na
zájazd, nepreukázal, odhliadnuc od toho, že nie je vôbec zrejmé, kto ho vydal. Hodnotiac dôveryhodnosť
tohtodokumentunemoholodvolacísúdodhliadnuťodtoho,žežalobcomtvrdenývýkonjemuposkytnutej
zdravotnej starostlivosti nebol ani oznámený jeho zdravotnej poisťovni, žalobca napriek stanovenej
diagnóze K30: dyspepsia nebol práceneschopný, a hoci ide aj o živnostníka, táto okolnosť vyvolala

ďalšie pochybnosti, ktoré len stupňovala danosť príbuzenského pomeru medzi lekárom M.. N. a osobou
M. N., ktorá podľa zmluvy o zájazde mala na zájazd cestovať spolu so žalobcom.

2.3. V konaní nebolo taktiež preukázané, či boli žalobcovi predpísané na účely liečby akékoľvek lieky
a už vôbec nie lieky výhradne viazané na lekársky predpis. Liečba ochorenia predpísaním lieku by

mala vyplynúť zo záznamu zo zdravotnej dokumentácie žalobcu, týkajúceho sa všeobecným lekárom
mu poskytnutej zdravotnej starostlivosti. V zozname týkajúcom sa žalobcovi poskytnutej zdravotnej
starostlivosti, zahŕňajúcom obdobie od 1. septembra 2019 do 3. októbra 2019, chýba záznam o
poskytnutí žalobcovi akejkoľvek zdravotnej starostlivosti dňa 23. septembra 2019 a teda aj predpísania
akýchkoľvek liekov. Žalobcom dodatočne predložené potvrdenie o poskytnutí zdravotnej starostlivosti

vyhotovené dňa 27. októbra 2021, včítane potvrdenia liečby liečivami No-spa, Reasec a Endiex samo o
sebe, bez potrebného preukázania v ňom uvedených skutočností, vzhľadom na predtým vyvolané vážne
pochybnosti o poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi dňa 23. septembra 2019, tieto pochybnosti
nebolo spôsobilé vyvrátiť. Bez právneho významu, resp. vyvolávajúce dôkaznú núdzu na strane žalobcu
odvolací súd vyhodnotil aj jeho tvrdenia o tom, že žiadne lieky nežiadal predpísať, pretože ich potrebné

mal doma. Žalobca po oznámení škodovej udalosti bol žalovanou vyzvaný na doplnenie údajov a
zaslanie podkladov k oznámenej škodovej udalosti, okrem iného aj výpisu výkonov zo zdravotnej
starostlivosti za obdobie od 1. septembra 2019 do 31. októbra 2019, keďže žalovaná uviedla, že jej
nepredložil ani doklad o práceneschopnosti, ani potvrdenie zamestnávateľa o čerpaní dovolenky, na
ktorú výzvu predložil len časť z výpisu výkonov a na ďalšiu výzvu žalovanej už nereagoval. I napriek

tomu, že podľa § 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka, poistený musí pravdivo vysvetliť príčiny vzniku
poistnej udalosti a rozsah jej následkov a je povinný predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada.

2.4. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal neprijateľnosť všeobecných poistných
podmienok ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy, odvolací súd uviedol, že sa už vysporiadal s jedinou

konkrétne označenou námietkou neprijateľnej podmienky. Všeobecná výhrada o nutnosti preskúmať
VPP ako celok neobstojí, pretože režim neprijateľných zmluvných podmienok sa nevzťahuje na
ustanovenia, ktoré určitým a jasným spôsobom určujú hlavný predmet zmluvy, rozsah poistenia, poistné
riziká, výluky či obmedzenia plnenia, čo potvrdzuje aj smernica č. 93/13/EHS. Podľa § 53 ods. 12
Občianskeho zákonníka sa neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru

alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v
dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
V tomto prípade boli posudzované len podmienky vyplývajúce z článku 1 ods. 17 a článku 17 ods.
1 VPP, preto nebolo potrebné zaoberať sa ich neprijateľnosťou, či prijateľnosťou. Napokon k výhrade
nedostatočného odôvodnenia odvolací súd skonštatoval, že napadnutý rozsudok spĺňa požiadavky

vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, lebo logicky, zrozumiteľne a jasne prepája skutkové
zistenia s právnymi závermi. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi
a jeho úvahy boli koherentné. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že zrušil zájazd
z dôvodu nečakaného náhleho ochorenia v zmysle čl. 1 ods. 17 a čl. 17 ods. 1 VPP. Žalobcamilen skutkovým tvrdením nepreukázal splnenie podmienok pre vznik poistnej udalosti, preto povinnosť
žalovanej poskytnúť poistné plnenie nevznikla. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj nesprávne skutkové závery, čím došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Argumentoval tým že súdy sa nedostatočne a povrchne vysporiadali s jeho
argumentáciou a tvrdeniami, ktoré podložil viacerými listinnými dôkazmi, nakoľko výpisy zo zdravotnej
dokumentácie M.. M. N. jednoznačne a podrobne opisovali jeho zdravotný stav v čase plánovaného
odchodu na zájazd. Tieto výpisy uvádzali akútne zdravotné ťažkosti, najmä bolesti brucha, opakované
hnačky a zvracanie, pričom bol výslovne konštatovaný infekčný charakter ochorenia a odporučená

nemožnosť vycestovania na obdobie presahujúce 10 dní. Zároveň zdôraznil, že súdu predložil aj
výpis z 3. októbra 2019, ktorý zachytával priebeh ochorenia a následné postupné zlepšenie stavu,
čo podľa neho nepriamo potvrdzoval pravdivosť predchádzajúcich záznamov. Predložil aj samostatné
potvrdenie z 27. októbra 2021 obsahujúce diagnózu K 30, indikovanú liečbu liekmi, ktoré sú dostupné
výhradne na lekársky predpis, a zároveň odporúčanie kľudového režimu a diéty. Tvrdil, že týmto

preukázal splnenie poistných podmienok, podľa ktorých muselo ísť o náhle ochorenie vyžadujúce
liečbu liekmi viazanými na predpis a odborné lekárske ošetrenie. K vydaniu lekárskeho predpisu
nedošlo len preto, že predmetnými liekmi už disponoval doma, čo bola podľa dovolateľa úplne bežná
prax, ktorá nemohla byť považovaná za nesplnenie poistných podmienok. Podľa názoru dovolateľa,
súdy vôbec nezohľadnili obsah a súvislosti predložených listín a neuviedli žiaden vecný dôvod, prečo

tieto dôkazy považovali za menejcenné alebo nedostatočné. Rozhodnutia súdov teda neobsahovali
riadne a presvedčivé zdôvodnenie, ktoré by vysvetľovalo, prečo jeho zdravotná dokumentácia nebola
akceptovaná ako dôkaz vzniku poistnej udalosti. K uvedenému podotkol, že nevykázanie zdravotných
výkonov do zdravotnej poisťovne, je čisto administratívny nedostatok, ktorý nemohol mať žiadny dopad
na pravdivosť, odbornosť ani záväznosť výpisov zo zdravotnej dokumentácie. V tejto súvislosti poukázal

na systém úhrad všeobecných lekárov, ktorí sú financovaní kapitačnou platbou podľa počtu poistencov
a nie podľa množstva vykázaných výkonov. Z tohto dôvodu je podľa neho úplne bežné, že všeobecní
lekári nevykazujú všetky jednotlivé úkony poisťovni, pretože to nie je podmienkou ich úhrady, ani
podmienkou vedenia zdravotnej dokumentácie. Zároveň žalobca tvrdil, že súdy neprípustne stotožnili
nevykázanie výkonu s neexistenciou lekárskeho vyšetrenia, hoci išlo len o formálnu administratívnu

chybu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorú pacient nemohol ovplyvniť a ktorá by nemala byť
na jeho ťarchu. Zdôraznil, že výpisy zo zdravotnej dokumentácie sú zákonom uznávaným dôkazom
vedeným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rámci jeho odbornej spôsobilosti a ich dôkaznú silu
nemožno spochybniť len preto, že lekár určitý výkon neoznámil poisťovni. Z uvedených dôvodov preto
považoval záver súdov nižších inštancií o neunesení dôkazného bremena za nesprávny, neobjektívny a

vpriamomrozporespodstatouvedeniazdravotnejdokumentácie.Súdysanevysporiadalisvysvetlením,
že administratívne pochybenie poskytovateľa nie je relevantné pre posudzovanie jeho nároku a že
takýto prístup súdov vedie k neodôvodnenému znižovaniu hodnoty zákonom chráneného zdravotného
záznamu. K rovnakému priezvisku M.. M. N. a spolucestujúcej p. M. N. uviedol, že ide o rodinný
vzťah, ktorý nemá žiadny právny, ani vecný význam pre hodnotenie pravosti zdravotnej dokumentácie.

Tvrdil, že je bežné a zákonné, aby pacient využíval zdravotnú starostlivosť u osoby, ktorej dôveruje,
vrátane rodinných príslušníkov. Žalovaná podľa neho takisto nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by
spochybnil pravdivosť lekárskych záznamov. Ku skutočnosti, že nebol práceneschopný uviedol, že
využitie práceneschopnosti je právom, nie povinnosťou, a ako živnostník si ju neuplatnil, pretože nemal
záujem čerpať nemocenskú dávku. Zdôraznil, že neuplatnenie práceneschopnosti nijako neznižuje

závažnosť ochorenia ani nespôsobuje, že by nemohol byť považovaný za zdravotne nespôsobilého
absolvovať zahraničný zájazd. Podľa jeho názoru, išlo o irelevantnú úvahu, ktorá nesmie byť použitá
na zníženie dôkaznej hodnoty zdravotnej dokumentácie. K argumentácii súdu prvej inštancie o tom, že
druhá cestujúca mohla nastúpiť na plánovaný zájazd, čo odvolací súd žiadnym spôsobom nerozporoval
žalobcauviedol,žeúčastníkomzmluvyozájazdebolvýlučnežalobcaakoobjednávateľ.Nakoľkožalobca

ako jediný účastník zmluvy o zájazde na strane objednávateľa nemohol na tento zájazd nastúpiť, bol
žalobca nútený tento zájazd stornovať. Bolo by bez akéhokoľvek logického dôvodu, aby plánovaný
zájazd dvoch partnerov absolvoval výlučne jeden z partnerov a druhý partner by sa v dôsledku
ochorenia nachádzal osamote v domácnosti, vykonávajúc domácu liečbu. Takýto záver súdu prvejinštancie bol podľa názoru žalobcu nespravodlivý a nelogický. Odvolací súd dostatočne nevysvetlil, ako
posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Navrhol zrušiť napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasila s uplatnenou námietkou nepreskúmateľnosti.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považovala za presvedčivé, zákonné a logické. S odkazom na

odôvodnenie uvedené v bode 14. rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj body 13. až 25. napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že ako súdy nižších inštancií sa vysporiadali s uplatnenými námietkami žalobcu,
akoajodvolacísúdnadoplnenieuviedolďalšiedôvody,nazákladektorýchrozsudoksúduprvejinštancie
považoval za vecne správny. Nestotožnila sa preto s uplatnenou námietkou arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Zároveň poznamenala, že dovolací súd nie je súdom tretej inštancie na prehodnocovanie
skutkových záverov súdov nižšej inštancie. Ich preskúmavanie nemôže byť predmetom dovolacieho

prieskumu. Samotná skutočnosť, že dovolateľ nie je spokojný s rozhodnutím súdov nižšej inštancie
za situácie, kedy sú závery a odôvodnenia súdov logické a riadne odôvodnené a teda nie arbitrárne,
nemôže založiť prípustnosť dovolania. Dovolateľ ani neuvádzal, ktoré jeho argumenty/úkon procesného
útoku súd nevysvetlil, resp. sa nimi nezaoberal, iba zopakoval svoj pohľad na skutkovú stránku veci bez
uvedenia konkrétnych dovolacích dôvodov. Z uvedených dôvodov preto dovolanie nespĺňa podstatné

náležitosti. Navrhla dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je
potrebné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny

proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
13. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
14. Podstatou uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP bolo nedostatočné
vysporiadanie sa s uplatnenými argumentmi, nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nesúhlas s

hodnotením dôkazov.

15. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

16. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku

v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom
prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby
aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký
argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
1296 s.).

17. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že predmetom uplatneného nároku bol nárok za zaplatenie
2 748 eur s prísl., z dôvodu storna poplatku z 23. septembra 2019 ako nároku na poskytnutie poistného

plnenia žalovanou. Nepreukázaním vzniku poistnej udalosti v súlade s dojednanými zmluvnými
podmienkami vyplývajúcimi z poistnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 12. septembra
2019, vrátane VVP, súdy nižších inštancií uplatnený žalobný nárok zamietli z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena v otázke preukázania vzniku poistnej udalosti a to zhoršenia zdravotného stavu,
v dôsledku ktorého žalobca nenastúpil na dojednaný zájazd do N., destinácia I. v termíne od XX. A.

XXXX do X. U. XXXX vrátane. Zhodnotením preukázaných listinných dôkazov - výpisov zo zdravotnej
dokumentácie žalobcu, odvolací súd dospel k záveru o nepreukázaní zhoršenia zdravotného stavu
žalobcu, ktoré si vyžiadalo aspoň 5 dňovú liečbu a podľa potvrdenia odborným lekárom, ktorá liečba si
zároveň vyžadovala medikáciu liekom výhradne viazaným na lekársky predpis (článok 1 bod. 17 VVP
poistnej zmluvy z 12. septembra 2019). V konaní žalobca nepreukázal doklad o práceneschopnosti, ani

potvrdenie od zamestnávateľa o čerpaní dovolenky z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu.

18. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené
v podstatnom rozsahu v bodoch 2.1. až 2.5 tohto odôvodnenia, ale aj v celom jeho kontexte sodôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie (najmä v bodoch 10. až 14.), ktoré tvoria jeden celok
vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa náležitosti
odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je

koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj
v zmysle § 387 ods. 3 CSP.
19. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe
odvolacieho súdu, jeho nesúhlas s hodnotením dôkazom, odôvodnením napadnutého rozhodnutia

súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, sp.
zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.

20. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil

podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených

námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

21. K namietanému hodnoteniu dôkazov odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľa
s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie
jeho procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov

CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a
znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a
výstižnevysvetľuje,ktoréskutočnosti.považovalzapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by
mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť

aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho

vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP; v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil.

22. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

23. Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka (strany) konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov a námietok.. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia
(napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo
strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

24. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že konanie nie je zaťažené vadou zmätočnosti,
ktorá by mala mať za následok porušenie procesných práv dovolateľa a s tým spojeného jeho práva

na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“), preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania uplatneného v zmysle § 420 písm.
f) CSP nie je daná.

25. Na základe uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol v súlade s

§ 447 písm. c) CSP.

26. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej, ktorej priznal nárok na ich náhradu proti
žalobcovi v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.