Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 5S/73/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200543

Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:4019200543.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

22 5S/73/2024

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,
LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča,
PhD., v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo Zlatná na Ostrove, IČO: 31 106 161, so
sídlom: Zlatná na Ostrove 456, 946 12 Zlatná na Ostrove, právne zastúpeného: JUDr. Tomáš Klieštenec,
advokát, so sídlom: M. Waltariho 7 , 921 01 Piešťany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 101690464/2019 zo dňa 10.07.2019, takto

r o z h o d o l :

22 5S/73/2024

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
101690464/2019 zo dňa 10.07.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania, vrátane trov
kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Nitra (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) vykonal u žalobcu ako
daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Daňová
kontrola začala v zmysle § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
dňa 22.07.2013 a skončila dňa 02.11.2016 doručením Protokolu č. 104080869/2016 zo dňa 11.10.2016,
obsahujúceho zistenia z daňovej kontroly (ďalej len „Protokol“).2. Rozhodnutím č. 129063/2019 zo dňa 06.03.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane
podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi za predmetné zdaňovacie obdobie rozdiel na DPH
v sume 46 091,91 Eur z uplatneného nadmerného odpočtu. Správca dane nadmerný odpočet znížil zo

sumy 72 662,35 Eur na sumu 26 570,44 Eur a v sume určeného rozdielu dane, t. j. v sume 46 091,91
Eur, nadmerný odpočet na DPH žalobcovi nepriznal s poukazom na to, že na základe vykonaného
dokazovaniavdanejvecidospelkzáveru,ženebolisplnenéhmotnoprávnepodmienkynajehopriznanie
podľa § 49, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) tak, ako žalobca deklaroval v daňových dokladoch vo vzťahu k dodávateľskej faktúre

fa.č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013 od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o., IČO: 45 307 466, naposledy so
sídlom: Hlavná 58, 079 01 Veľké Kapušany (ďalej len „MAGISTRATO“), ktorou faktúrou bolo žalobcovi
fakturované dodanie tovaru – pšenice v množstve 1015,24 ton a jej preprava (ďalej aj „sporná faktúra“).

3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalovaný rozhodol dňa
10.07.2019 rozhodnutím č. 101690464/2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

II.
Žaloba

4. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 20.10.2019 na
Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. g)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda
pre nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený

skutkový stav a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

5. V úvode žaloby žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane je nezákonné, rovnako ako postup žalovaného, v dôsledku čoho došlo

k ukráteniu žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Ďalej zdôraznil, že žalovaným ako
odvolacím orgánom neboli odstránené hmotnoprávne a procesné vady prvostupňového rozhodnutia,
keďževosvojomrozhodnutívychádzalvýlučnezvnútroštátnychprávnychpredpisov,pričomnezohľadnil
právo Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ani rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít. V otázke
oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie apríl

2013 už bolo predtým rozhodnuté, a to rozhodnutím správcu dane č. 100596959/2017 zo dňa
10.04.2017, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017,
voči ktorému žalobca podal správnu žalobu, o ktorej právoplatne rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 26S/13/2017 zo dňa 19.07.2018, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V bode 33. odôvodnenia rozsudku krajský súd konštatoval, že

rozhodnutie žalovaného je arbitrárne. Žalovaný následne zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie,
pričom v uvedenom rozhodnutí neuviedol argumentáciu odlišnú od svojho pôvodného rozhodnutia z
10.04.2017. Prvostupňové rozhodnutie žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým nevyhovel odvolaniu
žalobcu, potvrdil. Napadnuté rozhodnutie žalobca označil za arbitrárne, resp. nepreskúmateľné pre

jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a argumentov, keďže žalovaný ho nedostatočne, resp.
vôbec, presvedčivo neodôvodnil a nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžf/25/2015, 5Sžf/22/2016, 8Sžf/57/2016. Uvedený postup daňových orgánov po
vydaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 26S/13/2017 zo dňa 19.07.2018 žalobca považoval za

nezákonný a spôsobujúci neodôvodnené prieťahy v konaní.

6. Žalobca v žalobe taktiež vytkol, že správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej
kontroly, a preto, s poukazom na závery uvedené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
k. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „NS SR“) sp. zn. 8Sžf/55/2011, Protokol správcu dane nadobudol povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, keďže dôkazy, ktoré správca dane
vykonal po roku výkonu daňovej kontroly, nemali byť použité. Vo vzťahu k primeranosti dĺžky prerušenia
daňovej kontroly žalobca poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spoluprácipri správe daní v znení neskorších predpisov a príslušné právne predpisy EÚ, najmä nariadenie Rady
(EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH,
konkrétnenalehoty,ktorétietoprávnepredpisystanovujúpreposkytnutieinformácií,pričomkonštatoval,

že tieto neboli dodržané. Maximálne lehoty správca dane nerešpektoval, a to niekoľkonásobne. Žalobca
vyjadril názor, že z hľadiska práv daňového subjektu je úplne jedno, či a kedy správca dane urgoval
zaslanie požadovanej informácie, pretože nečinnosť jedného či druhého orgánu nemôže neprimerane
a neodôvodnene zasahovať do práva daňového subjektu na vybavenie jeho veci včas a bez zbytočných
prieťahov. Pominutie dôvodov podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku je potrebné vykladať tak, že

je ohraničené maximálnou dĺžkou stanovených lehôt. Správca dane tak porušil zásadu primeranosti
a účelnosti. Žalobca ďalej zdôraznil, že informácia získaná v rámci medzinárodnej výmeny, nie je sama
osebe dôkazným prostriedkom. Žalovanému vytkol, že s námietkou dĺžky trvania daňovej kontroly sa
dostatočne nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí, keď len stroho konštatoval, že daňová kontrola
bola vykonaná v zákonom stanovenej lehote. Taktiež túto otázku neposúdil v kontexte práva EÚ.

7. Ďalej žalobca daňovým orgánom vytkol, že v rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR a Súdneho
dvora EÚ nepriznali žalobcovi nadmerný odpočet, a to len z nasledujúcich dôvodov: z dôvodu
dodatočnej nekontaktnosti dodávateľa žalobcu MAGISTRATO s.r.o. a z dôvodu nekontaktnosti firmy
LASPOL s.r.o. ako dodávateľa spoločnosti MAGISTRATO s.r.o. V otázke dôkazného bremena sa
žalobca nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že neuniesol dôkazné bremeno o reálnosti dodania

fakturovaného tovaru spoločnosťou MAGISTRATO s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“) žalobcovi, z ktorého
dodania si žalobca uplatnil nadmerný odpočet DPH. Podľa žalobcu žalovaný nezákonne žiadal, aby
žalobca preukázal skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa (resp. u subdodávateľa LASPOL s.r.o., ďalej aj
„subdodávateľ“), na preukázanie ktorých znáša dôkazné bremeno správca dane, nie žalobca. Dôkazné
bremeno je limitované ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré však nie je možné vykladať

extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukazovaním skutočností, ktoré svojou účasťou
nezabezpečoval (rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012). Daňový subjekt znáša
dôkazné bremeno len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Každé plnenie sa musí posúdiť samo osebe
a povaha určitého plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich
alebo nasledujúcich udalostí (rozsudok SD EÚ vo veci Optigen). Správca dane a žalovaný časť dôvodov

svojich rozhodnutí podložili skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne netýkajú dodávky tovaru
medzi dodávateľom a žalobcom, ale dodávok medzi dodávateľom a jeho subdodávateľom, na ktorých
vyvrátenie žalobca ako daňový subjekt nemá a nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy.
Správca dane podmieňoval uznanie nadmerného odpočtu skutočnosťami, ktoré zo zákona ani zo vzťahu
medzidodávateľomažalobcomnevyplývajú.Toznamená,ženevyhodnotilvšetkydôkazy,najmädôkazy

svedčiace v prospech žalobcu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Skutočnosť, či daňový subjekt
vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť
daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Žalobca s poukazom na rozsudok NS SR
sp. zn. 5Sžf/101/2009 zo dňa 06.07.2010 dodal, že dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu

v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového
subjektu, pričom v danom prípade žalovaný kvalifikovane nevyjadril pochybnosti o tvrdeniach daňového
subjektu. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, ktoré preukáže príslušnými
dokladmi, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré
nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane.

V danom prípade správca dane pričítal dôkazné bremeno žalobcovi ohľadne skutočností, ktoré netvorili
jeho dôkazné bremeno. Správca dane preukázateľne nespochybnil vierohodnosť dôkazov predložených
žalobcom, ale len pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré jeho dôkazné
bremenonetvorili.VzmysleprávnychpredpisovEÚniejemožnéodňaťprávonaodpočetdanezdôvodu,
že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné považovať za neexistujúci a nie je možné určiť skutočného

dodávateľa tovaru, okrem prípadu, ak sa vzhľadom na objektívne okolnosti preukáže, že daňový subjekt
vedel alebo mohol vedieť, že takéto dodanie je súčasťou podvodu na DPH (rozsudok SD EÚ vo
veci Stehcemp). Súdny dvor EÚ odmieta koncepciu zodpovednosti bez zavinenia, pretože založením
systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných
financií (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében a Péter Dávid).

8. V závere žaloby žalobca uviedol, že má za to, že preukázal vznik nároku na priznanie odpočtu
DPH, nakoľko predložil písomné dôkazy o existencii predmetného plnenia, pričom túto skutočnosť
preukázal aj dodávateľ, konkrétne to vyplýva zo Zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 18.10.2013,v rámci ktorého boli predložené dodávateľom aj dôkazy, a správca dane sa s týmto dôkazom
žiadnym spôsobom nevysporiadal. Správca dane bez akéhokoľvek zákonného, presvedčivého a
nepochybného odôvodnenia len mechanicky uznal dôkazy v neprospech žalobcu a neuznal dôkazy

v jeho prospech, pričom porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Nepriznanie nadmerného odpočtu
je o to absurdnejšie, že daňové orgány nespochybňujú dodanie tovaru odberateľovi žalobcu (spoločnosť
GOODMILLS, ďalej aj „odberateľ“), čiže nespochybňujú, že tovar existoval a že ho žalobca ďalej predal,
ale len nepodložene spochybňujú dodanie tovaru žalobcovi z dôvodu na strane subdodávateľa, s ktorým
žalobca nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu. Vzhľadom k tomu došlo aj k nedostatočne zistenému

skutkového stavu zo strany daňových orgánov.

9. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako právne nesprávne
a nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie pri súčasnom priznaní náhrad trov
konania.

III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu

10. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 05.06.2020. Zhrnul skutkový stav v danej veci, zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého

rozhodnutia a uzavrel, že postup daňových orgánov a vydané rozhodnutia sú vecne správne a v súlade
so zákonom, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť.

11. V rámci reakcie na žalobné námietky žalovaný uviedol, že na základe skutočností, ktoré majú oporu
v administratívnom spise, považuje žalobné námietky týkajúce sa dĺžky prerušenia daňovej kontroly za

právne irelevantné. Mal za to, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade s § 46
ods. 10 Daňového poriadku a dodržal zákonom ustanovenú jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej
kontroly. Protokol z nej bol preto relevantným dôkazom pre vyrubovacie konanie a správca dane ho bol
oprávnený použiť ako dôkaz.

12. K samotnému dodaniu tovaru žalovaný uviedol, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie
tovaru spoločnosťou MAGISTRATO, jeho dodanie žalobcovi, ani preprava do skladu. V konaní nebolo
preukázané ani to, že spoločnosť LASPOL tovar skutočne nadobudla po materiálnej stránke, bola jeho
vlastníkom a dodala ho spoločnosti MAGISTRATO. Keďže nebola preukázaná reálna existencia tovaru,
tento nemohol byť dodaný žalobcovi. Žalobca síce predložil listinné doklady, ale v rámci dokazovania

nepreukázal, že sa jedná o vierohodné doklady, ktoré by preukazovali vznik daňovej povinnosti podľa
§ 19 ods. 1 zákona o DPH.

13. Napokon žalovaný konštatoval, že z dôvodu nepreukázania nadobudnutia a dodania tovaru neznal
žalobcovi právo odpočítať daň zo spornej faktúry, preto správca dane vyrubil rozdiel na DPH vo výške

46 091,91 Eur v súlade s Daňovým poriadkom a so zákonom o DPH. Žalovaný sa v plnom rozsahu
stotožnil s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu sp. zn. 15S/23/2019 vo veci
totožných účastníkov konania.

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu 11.08.2020

(replika),vktoromuviedol,ževplnomrozsahutrvánaskutočnostiachadôvodoch,ktoréuviedolvžalobe.
Zdôraznil, že žalovaný sa svojou argumentáciou snaží iba dodatočne zhojiť arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia. Zotrval na podanej žalobe aj jej petite.

15. Duplika žalovaného nebola podaná.

IV.
Rozsudok krajského súdu, kasačné konanie

16. Krajský súd rozsudkom č. k. 26S/66/2019-121 zo dňa 26.05.2022 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že krajský súd postupom podľa § 140 SSP poukázal na odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu č. k. 15S/23/2019-117 zo dňa 10.12.2019, a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov vo vzťahu
k dĺžke daňovej kontroly poukázal na právny záver vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozsudku zodňa 30.09.2021 vo veci C-186/20 (HYDINA SK), podľa ktorého: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ)
č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje

lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanovenej právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v
rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením...“. Vo vzťahu k ďalším
žalobcovým námietkam (rozloženie dôkazného bremena, skutkové zistenia a pod.) krajský súd uviedol,
žeaksiplatiteľuplatňujenároknaodpočítaniedanezfaktúry,musíbyťschopnýpreukázať,žezdaniteľný

obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre, pričom v takom prípade
dôkazná povinnosť zaťažuje daňový subjekt (žalobcu), a teda je jeho povinnosťou preukázať všetky
ním tvrdené skutočnosti. V prípade dôvodného spochybnenia dodávateľa uvedeného na faktúre je
potrebné,abysámdaňovýsubjektpreukázal,ževynaložilaprijalvšetkyrozumnéopatrenia,abyzabránil
tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení (rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk 39/2017).
V prejednávanej veci nemal krajský súd za preukázané poskytnutie tovaru zo strany dodávateľa

deklarovaného na predmetnej faktúre, nakoľko tento dodávateľ nevedel, resp. nebol schopný preukázať,
že takýmto tovarom vôbec disponoval. Z uvedených dôvodov krajský súd považoval napadnuté
rozhodnutie za vecne správne a zákonné.

17. Proti rozsudku krajského súdu podal dňa 10.09.2022 žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp.
zn. 4Sfk/18/2023 zo dňa 28.05.2024, právoplatným dňa 28.07.2024 (ďalej len „rozsudok kasačného
súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie
konanie. V odôvodnení rozsudku kasačného súdu NSS SR uviedol (body 17. – 18. rozsudku kasačného
súdu): „...Kasačný súd zistil, že v predmetnom konaní ide o vec, ktorá je zhodná s rozhodnutím

kasačného súdu vo veci zhodných účastníkov konania, v ktorej kasačný súd rozhodol rozsudkom
sp. zn. 8Sžfk/47/2021 z 26. augusta 2022 o kasačnej sťažnosti proti rozsudku správneho súdu č. k.
15S/23/2019 - 117 z 10. decembra 2019, ktorého odôvodnenia správny súd citoval v posudzovanej veci.
Kasačný súd v kontexte sťažnostných bodov sťažovateľa uviedol nasledovné: 26. Vzhľadom na to, že
výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie reflektujúce vo svetle žalobných námietok

na konkrétny skutkový a právny stav v prejednávanej veci, kasačný súd ani nemá možnosť posúdiť,
či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne. 27. Nie je nevyhnutné, aby sa správny
súd vysporiadal s každým jedným argumentom účastníkov konania, avšak z vlastného odôvodnenia
rozsudku správneho súdu musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti súd považoval za podstatné pre ustálenie
skutkového stavu veci a akým spôsobom ich právne posúdil (teda ako zistený skutkový stav podriadil

podrelevantnúprávnunormu).Akurčitétvrdeniaalebonávrhyúčastníkakonaniasúdneakceptuje,nieje
v súlade s právom na spravodlivý proces sa k nim vôbec nevyjadriť alebo na ne reagovať tvrdením o ich
neopodstatnenosti, ale je nutné zdôvodniť ich relevanciu pre prejednávanú vec. Vlastná argumentácia
správneho súdu musí poskytnúť komplexný a zrozumiteľný obraz o predmete konania a vo vzťahu
k argumentácii účastníkov musí obsahovať jasné odpovede na otázky, ktoré sú predmetom sporu.

28. Kasačný súd je názoru, že krajský súd pre potreby prejednávanej veci ani dostatočne nevysvetlil
svoje právne závery. Aj keď zdanlivo krajský súd na žalobné námietky reagoval, kvalitatívne nemožno
vyslovené právne závery považovať za dostatočné pre naplnenie princípov spravodlivého procesu.
Konkrétnosťžalobnýchnámietokmusínájsťsvojeadekvátnepremietnutiedokonkrétnostiargumentácie
správneho súdu v odôvodnení jeho rozsudku. 29. Ako vyplýva z uvedeného, odôvodnenie napadnutého

rozsudku nemožno považovať za presvedčivé, spĺňajúce požiadavky uvedené v ustanovení § 139 ods.
2 S.s.p. Svojím postupom krajský súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré vychádza
z čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preto
podľa § 462 ods. 1 S.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej

správnej žaloby a následne vo veci rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie
náležite a presvedčivo odôvodniť. 30. Kasačný súd dodáva, že zaoberať sa kasačnými námietkami
týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom bolo v tomto štádiu konania
predčasné, a to najmä s poukazom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým
je jeho nepreskúmateľnosť.“ Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam kasačný súd vo veci rozhodol

postupom podľa ust. § 464 SSP tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Zb. Správnemu súdu v Bratislave.“

V.Relevantná právna úprava

18. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

19. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.
20. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov.

21. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

22. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

23. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

24. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby

na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

25. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

29. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán
môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac

o 12 mesiacov.32. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

33. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o
prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na
poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia
zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto

rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

34. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie
prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane
písomne oznámi účastníkom konania.

35. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom

36. Podľa § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal
Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc
správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne

vedená pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 26S/66/2019, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde bola vedená pod sp.
zn. NR-26S/66/2019.

37. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP uskutočnil dňa 11.12.2025 verejné pojednávanie
v danej veci, na ktoré riadne predvolal všetkých účastníkov konania, pri zachovaní lehoty na prípravu
na pojednávanie v zmysle § 108 ods. 3 SSP. Pojednávania sa zúčastnil len právny zástupca žalobcu.
Žalovaný,hocimalriadneavčasvykázanédoručeniepredvolania,sanapojednávanienedostavilasvoju

neúčasť na ňom neospravedlnil, preto súd v súlade s § 114 SSP pojednával v jeho neprítomnosti.

38. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP
a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo,

v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe a pri viazanosti právnym názorom NSS SR, vysloveným v
rozsudkukasačnéhosúdu,adospelkzáveru,žežalobajedôvodnáanapadnutérozhodnutiejepotrebné
zrušiť vzhľadom na zistenie existencie žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, teda pre
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

39. Predmetom prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“), ktorými
daňové orgány žalobcovi znížili nadmerný odpočet na DPH zo sumy 72 662,35 Eur na sumu 26 570,44
Eur a vyrubili mu dodatočnú daňovú povinnosť vo výške 46 091, 91 Eur na DPH s poukazom na to,
že daň zistená po daňovej kontrole sa odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní. Daňovou

kontrolou boli zistené nezrovnalosti pri odpočítaní dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vo
výške 46 091,90 Eur zo základu dane 230 459,48 Eur zo spornej faktúry od spoločnosti MAGISTRATO,
ktorou bolo žalobcovi fakturované dodanie pšenice v množstve 1015,24 ton a jej preprava.40. Správny súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu aj administratívnych spisov správcu dane
a žalovaného a v prvom rade sa zameral na skúmanie žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm.
d) SSP, teda na existenciu vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí zistil nasledovné
skutočnosti:

41. Správca dane svoje závery prijaté v prvostupňovom rozhodnutí založil na skutkových zisteniach,
ktoré sa týkali spoločnosti MAGISTRATO, teda dodávateľa žalobcu, a jeho subdodávateľa – spoločnosti

LASPOL s.r.o., IČO: 36 566 225, naposledy so sídlom: Cesta Slobody 464/7, 991 28 Vinica (ďalej
len „LASPOL“). Správca dane konštatoval, že spoločnosť MAGISTRATO nepreukázala nákup tovaru
od spoločnosti LASPOL, a preto nemohla predať tovar, ktorý nevlastnila, žalobcovi, ani ho nemohla
prepraviť, a teda táto spoločnosť nepreukázala vierohodnosť skutočností, ktoré boli uvedené v daňovom
priznaní. Podľa správcu dane tak nebol preukázaný pôvod, ani samotná existencia tovaru, ktorý
mala predať a prepraviť žalobcovi. Správca dane preto neuznal žalobcovi odpočítanie dane vo výške

46 091,91 Eur v zdaňovacom období apríl 2013 na základe spornej faktúry. Správca dane spochybnil
zdaniteľný obchod a uzavrel, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže u spoločnosti MAGISTRATO nevznikla daňová povinnosť
z dodania tovaru a služby, a preto žalobca nemá nárok na odpočítanie dane. S poukazom na § 24 ods.
1 Daňového poriadku správca dane vysvetlil, že podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, ods.

2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa
viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby
za chyby dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa (teda žalobcu). Naopak, zákonodarca požaduje pre
ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu stanovených
podmienok. Podľa správcu dane nepostačuje iba predloženie faktúry a dodacích listov, ale platiteľ musí

byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou.

42. Podľa správcu dane zdokumentované zistenie nekontaktnosti spoločnosti LASPOL vyvracia
vierohodnosť a preukázateľnosť faktúry č. 043/2013 zo dňa 15.04.2013 za dodávku a prepravu pšenice
pre spoločnosť MAGISTRATO, odôvodňuje pochybnosť o pravosti a pravdivosti údajov v nej uvedených.

Ak sa predmetný subjekt správcovi dane vyhýba, nespolupracuje a nekomunikuje alebo svojím konaním
znemožňuje vykonať preverovanie, je sám nevierohodný a nie je možné prijať takýto doklad ako
dôkazný prostriedok, lebo jeho pôvodca je nevierohodný. Správca dane ďalej konštatoval, že preukázal,
že subjekt LASPOL je nekontaktný, nespolupracujúci, a preto nebolo možné preveriť vierohodnosť,
správnosť a úplnosť predloženého dokladu. Je možné sa domnievať, že nekontaktný daňový subjekt

nevyvíja podnikateľskú činnosť alebo sa vyhýba kontrole správcom dane z dôvodu, že jeho účtovníctvo
nie je preukázateľné alebo že ním predávaný tovar nie je zdanený. Pokiaľ nie je možné u subjektu
LASPOL preveriť doklad predložený pri miestnom zisťovaní v spoločnosti MAGISTRATO, ako ani
skutočnosti v ňom uvedené, je tento doklad nepreukázateľný a sám osebe nepreukazuje, že obchod sa
uskutočnil alebo že tento doklad subjekt naozaj vystavil.

43. Správca dane uzavrel, že žalobca objektívnymi dôkazmi nepreukázal, že by v kontrolovaných
a preverovaných obchodných prípadoch išlo o uskutočňovanie reálnej ekonomickej činnosti medzi
obchodujúcimi spoločnosťami (deklarované zdaniteľné plnenia v tuzemsku neboli dôkazmi preukázané,
platitelia objektívnymi dôkazmi nepreukázali vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovarov a služieb v

tuzemsku). Žalobca tak neoprávnene uplatnil odpočítanie dane zo spornej faktúry a porušil ustanovenie
§ 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

44. Pri formulovaní svojich záverov správca dane vychádzal z nasledujúcich zistení:
- Daňový úrad Košice v odpovedi č. 9810401/5/4743946/2013/Džu, prijatej správcom dane dňa

24.10.2013 pod ev. č. 4792351/2013, informoval o vykonanom ústnom pojednávaní dňa 18.10.2013
s povereným zástupcom spoločnosti MAGISTRATO – so A. B. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.
9810401/5/4743946/2013/Džu zo dňa 18.10.2013), podľa ktorého sa obchod uskutočnil, a to na základe
kúpnej zmluvy medzi MAGISTRATO a žalobcom zo dňa 05.04.2013. V rámci ústneho pojednávania
bola predložená aj sporná faktúra, ktorú mala spoločnosť zaúčtovanú v účtovníctve, daň z tejto

faktúry bola priznaná a zaplatená, ďalej bola predložená faktúra č. 043/2013 zo dňa 15.04.2013
medzi MAGISTRATO a LASPOL, ktorej predmetom bolo dodanie pšenice a jej preprava. Skladovacie
priestory mala MAGISTRATO prenajaté od žalobcu na základe zmluvy zo dňa 14.12.2012. Z ústneho
pojednávania ďalej vyplynulo, že MAGISTRATO nemá vlastné nákladné autá, ale si ich prenajíma odmaďarských spoločností HENI INVEST Kft. a SN-L INVEST Kft., dôkazom čoho boli predložené zmluvy
o prenájme nákladných áut. Nakládku tovaru a prepravu zabezpečovala LASPOL. Pri nakládke tovaru
za MAGISTRATO nebol nikto prítomný, nakládku zabezpečovali pracovníci LASPOL, pri vykládke za

MAGISTRATO boli prítomní C. D. a A. B..
- Daňový úrad Banská Bystrica v odpovedi č. 9611401/5/5166976/2013/Sab prijatej správcom
dane dňa 25.11.2013 pod ev. č. 5251161/2013, informoval o vykonaných miestnych zisťovaniach
s nasledovným výsledkom: LASPOL je dlhodobo nekontaktný subjekt, nespolupracuje, poštu nepreberá,
sídlo spoločnosti nie je označené, v sídle sa dlhodobo nik nezdržiava, posledné daňové priznanie podal

LASPOL dňa 30.12.2012, jedná sa o „klasického fakturanta, ktorý sa zámerne vyhýba plneniu povinností
platiteľa DPH“, ktorý vystavuje faktúry po celom území SR, doklady ním vystavené sa považujú za
neplatné.
- Daňový úrad Košice v odpovedi č. 103410273/2016 zo dňa 27.06.2016, prijatej správcom dane dňa
30.06.2016 pod ev. č. 1221727/2016, informoval o zisteniach pri vykonanom preverovaní požadovaných
skutočností s nasledovným výsledkom: A. B. neprevzal výzvu na predloženie účtovnej evidencie

a účtovných dokladov za rok 2013, zásielka sa označenému daňovému úradu vrátila ako neprevzatá
v odbernej lehote; na základe miestneho zisťovania v mieste sídla MAGISTRATO bolo zistené, že
náhodne oslovená osoba (zamestnanec v dome služieb v sídle spoločnosti) spoločnosť nepozná a nevie
o jej existencii, od vlastníka budovy bolo zistené, že spoločnosti MAGISTRATO bola vypovedaná zmluva
k 31.08.2014 kvôli neuhradeným faktúram, pôvodná zmluva bola na obdobie do 31.12.2018.

- Správca dane v rámci medzinárodnej výmeny informácií (ďalej len „MVI“) zaslal žiadosti maďarskej
daňovej správe č. 9410402/5/4950281/13/Bot,Jak zo dňa 08.11.2013 a č. 9410402/5/4921701/13/
Bot, Jak, v rámci ktorých žiadal preveriť prenájom nákladných áut maďarskými spoločnosťami HENI
INVEST Kft. a SN-L INVEST Kft. pre MAGISTRATO. Daňová kontrola bola prerušená podľa § 61
ods. 1 písm. b) Daňového poriadku rozhodnutím č. 9410402/5/5354551/13/Bot, Jak zo dňa 02.12.2013

v období od 05.12.2013 do 02.05.2016, odpovede od maďarskej daňovej správy boli prijaté dňa
28.08.2014 a 02.05.2016. Na základe MVI bolo okrem iného zistené, že spoločnosť HENI INVEST Kft.
nemala v predmetnom zdaňovacom období zamestnancov, ale mala vo vlastníctve nákladné automobily,
bola v kontakte s MAGISTRATO, ktorej boli vozidlá prenajaté bez vodiča, doklady k predmetnému
zdaňovaciemu obdobiu neboli predložené ani na základe dvoch výziev, transakcia nebola preukázaná

žiadnymi dokladmi. Vo vzťahu k spoločnosti SN-L INVEST Kft. bolo zistené, že nájomná zmluva so
spoločnosťou MAGISTRATO bola uzavretá, vozidlá boli odovzdané, vozidlá boli vhodné na prepravu
zrna, neboli zistené mená vodičov ani trasy. Zmluva bola podpísaná 01.01.2013 za prítomnosti pána E..
Podľa mýtneho systému vozidlá prešli cez hranice a mýtne poplatky boli zaplatené.
- Správca dane v daňovom informačnom systéme zistil, že spoločnosti MAGISTRATO bola k 30.09.2015

zrušená registrácia pre DPH.
- Žalobca správcovi dane predložil okrem spornej faktúry aj dodací list k spornej faktúre, príjemku č.
513819 ZÁ zo dňa 24.04.2013, záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy z apríla 2013 v počte 33
ks a 33 ks vážnych listov. Predmetné záznamy deklarujú prepravu pšenice spoločnosťou MAGISTRATO
s vozidlami z prenájmu od maďarských spoločností potvrdené spoločnosťou GOODMILLS s miestom

nakládky Zlatná na Ostrove a miestom vykládky v Maďarsku. Podľa správcu dane žalobca týmito
dokladmi nepreukázal nákup a prepravu pšenice od MAGISTRATO, ale len predaj pšenice svojmu
odberateľovi GOODMILLS. Nadobudnutie pšenice spoločnosťou GOODMILLS potvrdila aj maďarská
daňová správa vo svojej odpovedi na MVI č. 9410402/5/3764708/13/Bot zo dňa 13.08.2013 (odpoveď
č. 69656/13/Bur zo dňa 12.02.2014).

- Správca dane zistil, že LASPOL v období apríl 2013 nepriznala žiadne dodanie tovarov a služieb
a nepodala priznanie k DPH.
- Správca dane nahliadol aj do daňových spisov z daňových kontrol daňového subjektu za zdaňovacie
obdobia 2012 a 2013.

45. V rámci vysporiadania sa s námietkami žalobcu, konkrétne v súvislosti s predložením 33 ks vážnych
listov, správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že nespochybňuje existenciu váženého
tovaru, ktorý bol predaný maďarskej spoločnosti GOODMILLS, ale spochybňuje uskutočnenie dodávok
samotných od spoločnosti MAGISTRATO z dôvodu nepreukázania pôvodu a prepravy, t. j. reálnej
existencie tovaru u tohto dodávateľa, a vierohodnosti vystavených faktúr a listín. Správca dane uzavrel,

že spoločnosť MAGISTRATO nepreukázala nákup tovaru od LASPOL, preto nemohla predať tovar,
ktorý nevlastnila, žalobcovi, a nemohla ho ani prepravovať. Existencia tovaru nebola preukázaná,
správca dane spochybnil zdaniteľný obchod. Faktúra od MAGISTRATO nebola preukázaná s poukazom
na neexistenciu fakturovaného tovaru a nebola preukázaná ani preprava od LASPOL. Správca danev súvislosti s ústnym pojednávaním zo dňa 18.10.2013 so A. B. dodal, že A. B. bol poverený na
zastupovanie spoločnosti MAGISTRATO až od 02.09.2013, teda v zdaňovacom období apríl 2013 ešte
nebol ani zástupcom spoločnosti a ani jej zamestnancom, ale len dostával ústne pokyny od konateľa

C. D..

46. Žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako vecne správne
potvrdil. Odvolacie námietky žalobcu, najmä ohľadom nezákonného trvania daňovej kontroly a jej
neprimeraného a neúčelného prerušenia považoval za neopodstatnené. Zopakoval priebeh konania

pred správcom dane, ním vykonané dokazovanie a ním prijaté závery v rovine skutkovej a právnej ako
vecne správne potvrdil a stotožnil sa s nimi.

47. Správny súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím, ktoré tvoria jeden argumentačný celok, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
trpí vadou nedostatku dôvodov, na ktorých je založené. Z preskúmavaných rozhodnutí jednoznačne

vyplýva, že daňové orgány nepriznanie práva na nadmerný odpočet, uplatnený žalobcom, založili
na absencii hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH, keďže podľa nich žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
materiálnej existencie zdaniteľného plnenia, resp. reálnosti dodania tovaru a služby zo spornej faktúry.
Svoje závery daňové orgány tak, ako to vyplýva z bodov 38. až 43. rozsudku, založili výlučne na

zisteniach zabezpečených v rámci vykonania daňovej kontroly vo vzťahu k spoločnosti MAGISTRATO
ako dodávateľa žalobcu a spoločnosti LASPOL ako jeho subdodávateľa, resp. dodávateľa spoločnosti
MAGISTRATO, najmä na zisteniach ako nekontaktnosť uvedených subjektov, nespolupráca s daňovými
orgánmi, nepodanie daňového priznania, absencia pracovného aparátu (zamestnancov), následné
zrušenie registrácie pre DPH, nevierohodnosť nimi predložených dokladov a iné. Tieto skutočnosti

však nie je možné považovať za postačujúce na účely spochybnenia materiálnej existencie plnenia
a tieto sami osebe predstavujú nedostatok dôvodov preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd v tejto
súvislosti dáva do pozornosti judikatórne závery NSS SR, podľa ktorých „Pre záver správcu dane,
že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie
subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych

zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu
daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia.
V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie
dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom
podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným

daňovým podvodom“ (R 23/2022). Taktiež správny súd poukazuje na závery SD EÚ vo veci Vikingo,
C-610/2019, podľa ktorých „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má
vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej
osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej

bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné,
pretožepoprvéosoba,ktorávyhotovilafaktúru,uvedenýtovarnemohlazdôvodunedostatkupotrebných
materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od
inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy
v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol

ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli
súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len
vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na
daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového
podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci

na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu
súdu“. Správny súd dodáva, že rozlišovanie medzi jednotlivými inštitútmi odňatia práva na odpočet
(nedostatok hmotnoprávnych podmienok, daňový podvod, zneužitie práva) nie je samoúčelné, keďže
pri skúmaní hmotnoprávnych podmienok dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá
viera v zásade nezohráva žiadnu rolu, kým v prípade preukazovania účasti na obchodnom reťazci

poznačenom daňovým podvodom a pri zneužití práva dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány (por.
rozhodnutia NSS SR sp. zn. 3Sfk/139/2022, 3Sfk/27/2021, 3Sfk/146/2022).48.Nároknaodpočítaniedanevznikázapredpokladusplneniahmotnoprávnychpodmienok,medziktoré
patrí status osoby dodávateľa (poskytovateľom plnenia je iná zdaniteľná osoba), materiálna existencia
plnenia(plneniefaktickyexistuje,nejdeofiktívneplnenie)aprijatéplneniejedaňovýmsubjektompoužité

v rámci jeho ekonomickej činnosti (por. čl. 168 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom
systémedanezpridanejhodnoty,ďalejlen„Smernica“).Základnéhmotnoprávne(formálneamateriálne)
podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane sú vymedzené zákonom, konkrétne v § 49 ods. 1,
ods.2,§51ods.1,§19ods.1,ods.2zákonaoDPH.Vzmysletýchtopodmienoksidaňovýsubjektmôže
odpočítať daň dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), pričom daňová povinnosť

vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH), daň, ktorej odpočet sa
uplatňuje, musí byť uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť
dodané [§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH], a zároveň daňový subjekt musí disponovať faktúrou od
platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný [§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH]. V prípade, že
formálne a materiálne podmienky nie sú splnené, nie je možné právo na odpočet DPH priznať.

49. Podľa názoru správneho súdu žalovaný, ani správca dane, ktorého závery žalovaný v napadnutom
rozhodnutí potvrdil, nedali odpovede na základné otázky týkajúce sa absencie hmotnoprávnych
podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu dane zo strany žalobcu za predmetné zdaňovacie
obdobie zo spornej faktúry tak, ako vyplývajú z predmetných zákonných ustanovení. Daňové orgány
spochybnili materiálnu existenciu plnenia (aj to však nie relevantným spôsobom s ohľadom na bod

44. rozsudku), pričom sa nezaoberali existenciou či neexistenciou ďalších hmotnoprávnych podmienok,
najmä použitím plnenia (tovaru a služby) v rámci ďalšej ekonomickej činnosti žalobcu a tiež sa
nedostatočne vysporiadali s dokladmi predloženými žalobcom, ktorými splnenie hmotnoprávnych
podmienok preukazoval (podanie žalobcu adresované správcovi dane č. 1513682/2016 zo dňa
12.09.2016, z ktorého vyplýva predloženie dokladov v počte 18 ks vrátane spornej faktúry a príjemky k

nej). Daňové orgány, sústreďujúc sa primárne na nezrovnalosti týkajúce sa spoločností MAGISTRATO
a LASPOL, opomenuli riadne vyhodnotiť splnenie hmotnoprávnych podmienok vo vzťahu k samotnému
žalobcovi, a to v kontexte jeho dôkaznej povinnosti v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku, teda
vo vzťahu k ním vedeným evidenciám, záznamom a dokladom, ktoré bol povinný viesť a predložiť
správcovi dane, a ktoré aj v rámci daňovej kontroly predložil, ich vierohodnosti, relevantnosti, správnosti

a úplnosti. Takéto odôvodnenie záverov o absencii hmotnoprávnych podmienok však s ohľadom na
ťažisko dôkaznej povinnosti u žalobcu nie je postačujúce.

50. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že daňovými orgánmi
nebolo spochybnené dodanie tovaru (pšenice) zahraničnému odberateľovi žalobcu – spoločnosti

GOODMILLS, čo vyplýva z obsahu preskúmavaných rozhodnutí (bod 42. rozsudku). Nadobudnutie
pšenice spoločnosťou GOODMILLS potvrdila aj maďarská daňová správa vo svojej odpovedi na MVI
zo dňa 13.08.2013. Použitie prijatého plnenia v rámci ďalšej ekonomickej činnosti daňového subjektu je
pritom jednou z hmotnoprávnych podmienok priznania nároku na odpočítanie dane v zmysle Smernice.
Túto skutočnosť však daňové orgány nevyhodnotili a pri formulovaní svojich záverov nevzali do úvahy.

Navyše dôkazmi predloženými žalobcom, hoci boli predložené v nemalom počte (ich zoznam sa
nachádza na str. 37 prvostupňového rozhodnutia), sa daňové orgány zaoberali len okrajovo a vyhodnotili
ich súhrnne len ako dôkazy smerujúce k preukázaniu dodania tovaru odberateľovi žalobcu GOODMILLS
(bod 41. rozsudku).

51. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by sa daňové orgány zaoberali dôkazmi
zabezpečenými v priebehu daňovej kontroly komplexne, pri dôslednom uplatnení zásady voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá predpokladá hodnotenie dôkazov jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pri prihliadnutí na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku).
Zásada voľného hodnotenia dôkazov síce predpokladá voľnú úvahu daňového orgánu, avšak táto úvaha

musí byť objektívna a musí zahŕňať všetky podstatné skutočnosti, ktoré pri daňovej kontrole boli zistené,
resp. všetky dôkazy, ktoré boli počas daňovej kontroly zabezpečené v súlade so zákonom a ktoré
majú potrebnú relevanciu vo vzťahu k meritu veci, a teda predpokladá aj vyhodnotenie dôkazov, ktoré
svedčia v prospech daňového subjektu, čo však v prejednávanej veci nebolo splnené. Daňové orgány
relevantným spôsobom, jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, nevyhodnotili jednak

dôkazy, ktoré boli predložené žalobcom, jednak ostatné dôkazy, ktoré svedčili v jeho prospech (napr.
preukázanie dodania tovaru odberateľovi GOODMILLS, potvrdenie existenciu zdaniteľného obchodu
a uhradenie ceny tovaru svedkom A. B., potvrdenie vlastníctva a prenájmu nákladných automobilov
spoločnosťou HENI INVEST Kft. a iné). Z preskúmavaných rozhodnutí tak nie je zrejmé, čo viedlodaňové orgány k formulovaniu konkrétnych záverov, ako vyhodnotili hmotnoprávne podmienky pre
uplatnenie odpočtu v nadväznosti na skutkový stav v danej veci, rozsah vykonaného dokazovania,
zvlášť vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom, ako hodnotili dôkazy vo vzájomných súvislostiach,

vrátane vyhodnotenia skutočností svedčiacich v prospech žalobcu. V tomto smere je preto napadnuté
rozhodnutie v spojení prvostupňovým rozhodnutím taktiež nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

52. Ako opodstatnenú správny súd vyhodnotil aj žalobnú námietku, spočívajúcu v tom, že správca
dane preukázateľne nespochybnil vierohodnosť dôkazov predložených žalobcom, ale len pričítal

žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré jeho dôkazné bremeno netvorili, teda
skutočnosti týkajúce sa spoločností MAGISTRATO a LASPOL. Súd poukazuje na to, že prenosu
dôkazného bremena v daňovom konaní sa v rozhodnutí č. k. I. ÚS 377/2018-53 zo 14.11.2018
venoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, že „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie

(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa
právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti
v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených
písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov
predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú

povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ Podľa NSS SR však „Pre prenesenie dôkazného bremena na

preukazovanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane nestačí spochybniť vzťah
dodávateľa a jeho subdodávateľa, nedostatočné či neexistujúce kapacity, podnikateľské zázemie alebo
iné nezrovnalosti na strane subdodávateľa...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sfk/74/2022 z 26.10.2023,
právna veta). „Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je však akákoľvek
pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len

pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených
skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať
pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane mutatis mutandis rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019. Hoci je to práve
správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov

podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo, ako
aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo (§ 3 ods. 3 z. č. 563/2009 Z. z.)...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 4Sfk/45/2023 z 24.04.2024,
právna veta). Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány postavili svoje

závery na pochybnostiach ohľadom dodávateľského a subdodávateľského reťazca a nekontaktnosti
dodávateľa a subdodávateľa, čo však nie je spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť o preukázaní
splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na nadmerný odpočet. Takéto spochybnenie
existencie plnenia je nedostatočné a predčasné a napadnuté rozhodnutie je v tomto smere pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

53. Správny súd poukazuje na to, že skutkovo a právne obdobné veci totožných účastníkov konania za
inézdaňovacieobdobiavovzťahuktomuistémudodávateľoviboliužpredmetominýchkonanívedených
pred NSS SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 5Sfk/39/2023, 3Sfk/47/2023, 4Sfk/56/2023, 5Sfk/38/2023,
5Sfk/35/2023). Správny súd na ne poukazuje, nakoľko tieto sú mutatis mutandis aplikovateľné aj na

prejednávanú vec. Podľa rozsudku NSS SR sp. zn. 5Sfk/39/2023 zo dňa 20.02.2025, ktorým bol
(pôvodne žalobu zamietajúci) rozsudok krajského súdu zmenený tak, že NSS SR zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, konkrétne bod 23. a nasl. (podbod 57. a nasl.) tohto
rozsudku: „Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj SD EÚ identifikovala rad okolností,
ktoré samé osebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane

o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne, ak
nie je sporná existencia dodaného tovaru/služieb). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa či
subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov prevyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia SDEÚ vo veci
Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo
dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci C. F., C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49), (iii) pochybnosti na

subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (uznesenie SDEÚ vo veci G. H. I., C-610/19 zo dňa
03.09.2020, bod 64). V danej veci je právo na odpočítanie dane upravené v § 49 ods. 2 písm. a/ zákona
o DPH, a to tak, že platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ... Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané. Predmetné ustanovenia je nutné vykladať v súlade s čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/
ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Podľa tohto ustanovenia.
pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto
má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je
povinná zaplatiť, tieto sumy: DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej
bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že pre uplatnenie práva na odpočet DPH je nutné, aby bol žalobca
platiteľom DPH, tovar alebo služby boli použité za účelom iných zdaniteľných transakcií žalobcu a tovar
bol poskytnutý žalobcovi inou zdaniteľnou osobou (porovnaj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
C-610/19 z 3. septembra 2020, bod 43). Krajský súd skonštatoval, že spoločnosť MAGISTRATO s.r.o.
nepreukázala nadobudnutie tovaru... a prepravu tovaru neuskutočnila tak, ako to tvrdila. Nepreukázanie

nadobudnutia tovaru však spočívalo v spochybnení troch subdodávateľov tejto spoločnosti, z ktorých
dvaja boli nekontaktní a tretí predložil doklady, ale podľa správcu dane dodanie tovaru pre spoločnosť
MAGISTRATO s.r.o. nepreukázal. Čo sa týka tvrdeného spochybnenia prepravy, to spočívalo v tom, že
„podľa predložených príjemiek a výdajok daňový subjekt MAGISTRATO s.r.o. využíval motorové vozidlá,
ktoré si prenajal od maďarskej spoločnosti SN-L INVEST KFT... Konateľom spoločnosti boli predložené

nájomné zmluvy v maďarskom jazyku“... Správca dane ďalej tvrdil, že spoločnosť SN-L INVEST KFT
uzavrela len nájomnú zmluvu so slovenským subjektom (MAGISTRATO s.r.o.) a nemala licenciu na
prepravu tovaru. To je podľa správcu dane rozporné so skutočnosťou, že na prehľadoch vážení a
výdajkách sú evidované čísla maďarských motorových vozidiel, ale spoločnosť MAGISTRATO s.r.o.
neeviduje faktúry za prepravu. Kasačný súd sa však musí v tomto stotožniť so sťažovateľom, že takéto

spochybnenie dopravy je nedostatočné, keď sa javí ako logické, že ak si spoločnosť MAGISTRATO s.r.o.
prenajala vozidlá, ktorými vykonávala sama dopravu (čo správca dane nespochybňoval). V nadväznosti
na uvedené na pochybnosť o doprave nepostačuje skutočnosť, že táto spoločnosť nemala faktúry
na prepravu od dopravcu. Kasačný súd teda súhlasí s tvrdením, že žalobca nemôže zodpovedať
za porušenia povinností svojich dodávateľov, spochybnenie subdodávateľov či za nekontaktnosť

dodávateľov, resp. subdodávateľov. Pochybnosti o uzatvorenom obchode je potrebné podložiť aj ďalšími
skutočnosťami, napr. nezrovnalosťami pri preprave. V predmetnej veci správca dane tvrdil, že pri
dodávateľoch Pet- print, s.r.o. a MAGISTRATO s.r.o. spochybnil aj existenciu tovaru, tieto skutočnosti
však nedostatočne odôvodnil.“... Aplikujúc vyššie uvedené závery uvedené v rozsudku kasačného
súdu sp. zn. 4Sfk/45/2023 z 24.04.2024 na deklarovaných dodávateľov EUNITE Renewable Energy

s.r.o. a MAGISTRATO s.r.o. má však kasačný súd za to, že sťažnostný bod týkajúci sa vyhodnotenia
správcom dane realizovaného dokazovania žalovaným a správnym súdom je dôvodný. Správca
dane vykonaným dokazovaním u deklarovaných dodávateľov, ktorí neposkytli správcovi dane doklady
a tým neumožnili preveriť účtovníctvo a reálnosť deklarovaných obchodov, nadobudol pochybnosti
spočívajúce v označenej osobe dodávateľa na sporných faktúrach (deklarovaných dodávateľov) so

záverom, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Samotná skutočnosť,
že správca dane kvôli nekontaktnosti deklarovaných dodávateľov EUNITE Renewable Energy s.r.o.
a MAGISTRATO s.r.o. nevedel preveriť reálnosť deklarovaných obchodov však v súdenom prípade
kasačný súd nepresvedčila o neexistencii realizovaných obchodov medzi sťažovateľom a jeho
deklarovanými dodávateľmi. Záver orgánov verejnej správy o spochybnení hmotnoprávnych podmienok

vo vzťahu k jednotlivým dodávateľom sa preto aktuálne kasačnému súdu javí ako nedostatočný a
predčasný. Inými slovami, na prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane nepostačuje to, že deklarovaní dodávatelia správcovi dane nepredložia ním požadované doklady
a dôkazy, ale zároveň je potrebné i relevantne spochybniť doklady a dôkazy predložené sťažovateľom
ako daňovým subjektom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentoval práve nepredložením

dokladov deklarovanými dodávateľmi a nepreukázaním dodania týmito dodávateľmi (str. 17). Za
predpokladu, že vo vzťahu k dodávateľovi MAGISTRATO s.r.o. došlo k predloženiu niektorých dokladov
jej splnomocneným zástupcom, je potrebné zo strany žalovaného realizovať aj ich vyhodnotenie avyhodnotením dokazovania pritom nie je ich odmietnutie z dôvodu, že splnomocnený zástupca ostatné
správcom dane vyžadované doklady nepredložil.“

54. Na základe uvedeného správny súd rezultuje, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti, konkrétne vadou nedostatku dôvodov, na ktorých je založené, keďže žalovaný,
ani správca dane, ktorého závery žalovaný v napadnutom rozhodnutí potvrdil, nedali odpovede
na základné otázky týkajúce sa absencie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nadmerného
odpočtu zo strany žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobie z dodávateľskej faktúry od spoločnosti

MAGISTRATO s.r.o. Z napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne zrejmé, čo viedlo daňové orgány k
formulovaniu konkrétnych záverov, ako vyhodnotili hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie odpočtu v
nadväznostinaskutkovýstavvdanejveci,rozsahvykonanéhodokazovania,zvlášťvovzťahukdôkazom
predloženým žalobcom, ako hodnotili dôkazy vo vzájomných súvislostiach, vrátane vyhodnotenia
skutočností svedčiacich v prospech žalobcu, a ako sa vysporiadali s prenosom dôkazného bremena
na žalobcu. Preskúmavané rozhodnutia daňové orgány odôvodňovali predovšetkým zisteniami v

dodávateľskom a subdodávateľskom reťazci, čo pre konštatovanie odňatia práva na nadmerný odpočet
žalobcovi z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok nie je postačujúce, a to aj s ohľadom na
vývoj rozhodovacej činnosti súdov.

55. Správny súd preto dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm.

d) SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie žalovanému, ktorý je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný
zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky.

56. Správny súd pre úplnosť dodáva, že žalobnými dôvodmi podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e),

písm. g) SSP sa už nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady napadnutého
rozhodnutia v podobe jeho nepreskúmateľnosti v tomto konaní predčasné. Až po tom, ako žalovaný
odstráni vytýkané nedostatky a vysporiada sa s otázkami podstatnými pre konanie v danej veci tak,
ako bolo naznačené v predchádzajúcich častiach rozsudku, v nadväznosti na ktoré vysloví svoje
závery,tietodostatočným,zrozumiteľnýmapresvedčivýmspôsobomodôvodní,budemožnétietozávery

v prípadnom novom konaní podrobiť aj testu zákonnosti v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), písm. e), písm.
g) SSP.

57.Pokiaľideožalobnúnámietkutýkajúcusanedodržaniazákonnejlehotypodľa§46ods.10Daňového
poriadku, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala

dňa 22.07.2013. Dňa 05.12.2013 došlo k jej prerušeniu z dôvodu existencie požiadavky správcu dane
na získanie informácii v rámci MVI, v tomto období lehota na vykonanie daňovej kontroly spočívala,
teda neplynula. Dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli dňa 02.05.2016, o čom bol žalobca
informovaný. Daňová kontrola bola ukončená dňa 02.11.2016, teda trvala spolu 321 kalendárnych dní.
Kprekročeniujednoročnejzákonnejlehotynajejvykonanietakneprišlo.Pokiaľideootázkuprimeranosti

a účelnosti prerušenia daňovej kontroly v období od 05.12.2013 do 02.05.2016, za účelom získania
informácií ohľadom prenájmu motorových vozidiel od dvoch maďarských spoločností spoločnosťou
MAGISTRATO (por. bod 41. rozsudku), s ohľadom na vytýkané nedostatky napadnutého rozhodnutia,
keď v napadnutom rozhodnutí nebola jednoznačne zodpovedaná otázka, či dôvody pre konštatovanie
absencie hmotnoprávnych podmienok pre nadmerný odpočet sú skutočne dané, bude potrebné, aby

sa daňové orgány po odstránení vytýkaných nedostatkov napadnutého rozhodnutia a vyhodnotení
vykonaného dokazovania s týmito otázkami, teda s otázkou primeranosti a účelnosti prerušenia daňovej
kontroly, nanovo vysporiadali.

58. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery vyjadrené v rozsudku Veľkého senátu NSS SR

sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27.03.2024 (právna veta), podľa ktorého „Účelnosť medzinárodnej výmeny
informácií je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca
dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu EÚ získať. Nie je pritom rozhodujúca
presnosť otázok smerom s získaniu optimálnych informácií, dôležité je, či sa správca dane pýta k meritu
veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu byť požadované informácie relevantné pre rozhodnutie o daňovej

povinnosti, potom je nutné hľadieť na uplatnenie MVI a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne.
Merať účelnosť MVI jej výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom
rozhodovaní použiteľné alebo dokonca použité v argumentácii, je nesprávne. Ak sa žiadosťou o
MVI zisťujú informácie potrebné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti len za niektoré z viacerýchzdaňovacích období, ktorých sa daňová kontrola týka, potom je treba považovať prerušenie daňovej
kontroly za opodstatnené, za predpokladu, že sa požaduje taký druh informácií, ktorý bezprostredne
súvisí s daňovou kontrolou a nezisťujú sa informácie opakovane alebo po častiach. Ak správca dane

usúdi, že vnútroštátne šetrenia nestačia a sú potrebné informácie od zahraničnej daňovej správy, mal by
vrozhodnutíoprerušeníkonaniaidentifikovaťaspoňzahraničnéhododávateľa/odberateľaazdaňovacie
obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI týka, aby kontrolovaný daňový subjekt vedel vyhodnotiť účelnosť MVI
a prípadne sa domáhať preskúmania efektívnosti tohto postupu.“

59. V súvislosti s trvaním prerušenia daňovej kontroly na základe MVI dáva správny súd do pozornosti
rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.09.2021 vo veci HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, C-186/20, podľa ktorého: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.
októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty
v spojení s jeho odôvodnením 25. sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých
prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho

členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci
mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

60. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 3
SSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vrátane trov

kasačného konania.

61. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442

SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.

Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.