Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3618010203
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3618010203.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška
a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX, t. č. na slobode, pre prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry
Partizánske v neprospech obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. januára

2025, sp. zn. PE-1T/72/2018,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. januára 2026 v Trenčíne, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. januára 2025 pod sp. zn.
PE-1T/72/2018 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. (ďalej iba „obžalovaný“) podľa § 285 písm.

a) Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske pod č. k. Pv
360/18/3305-8 zo dňa 05.11.2018 na skutkovom základe, že

počas doškoľovacieho kurzu vodičského oprávnenia číslo XXXX/XXXX/XX v autoškole Autoprogres,
s.r.o. Topoľčany, prevádzka Partizánske pod dohľadom inštruktora viedol po okrese Partizánske
v cestnej premávke, ako i na cvičisku, osobné motorové vozidlo autoškoly značky Peugeot 208 ev. č.:

F., a to dňa 11.06.2018 v čase od 11:21 hod. do
12:49 hod., dňa 13.06.2018 v čase od 19:22 hod. do 21:16 hod., dňa 14.06.2018 v čase od 19:42
hod. do 21:15 hod., kedy celkovo odjazdil 77,9 km a následne vozidlo viedol pri preskúšaní z odbornej
spôsobilosti dňa 17.07.2018, a to napriek tomu, že mu bol dňa 10.07.2017 trestným rozkazom
Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 0T/100/2017, právoplatným dňa 10.07.2017, uložený trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 24 mesiacov,

pre skutok právne posúdený ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný
stíhaný.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho prokurátor v neprospech

obžalovaného napadol odvolaním podaným v zákonnej lehote dňa 16. januára 2025, a to vo vzťahu ku
všetkým výrokom vyššie uvedeného rozsudku. Podané odvolanie prokurátor odôvodnil písomne dňa 25.
apríla 2025 doslovne takto:

„Mám za to, že súd pri rozhodovaní nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a závery vykonaného
dokazovania a za základ svojho rozhodnutia nedôvodné vzal iba tvrdenia obžalovaného, ktorých

relevantnosť súd neoveril, a ktoré sú v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, ktorých vierohodnosť
súd neodôvodnene spochybnil.Súd svoje rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby odôvodnil v podstate tým, že výpoveď obžalovaného
A. B. a ním navrhnutých svedkov vytvárajú veľkú trhlinu

z hľadiska hodnovernosti svedeckej výpovede svedka G. H., ako aj zápisov
v elektronickej triednej knihe autoškoly Autoprogres ohľadne absolvovaných jázd obžalovaným v dňoch
11. 06. 2018 v čase od 11:21 hod. do 12:49 hod., dňa 13. 06. 2018
v čase od 19:22 hod. do 21:16 hod. a dňa 14. 06. 2018 v čase od 19:42 hod. do 21:15 hod.. Pokiaľ ide o
čas záverečnej skúšky dňa 17. 07. 2018, tu už aj podľa samotnej výpovede obžalovaného, tento bol na

území Slovenska a skúšok sa zúčastnil, kde úspešne spravil test, avšak jazdu neabsolvoval. I keď je v
zápise o záverečnej skúške (doklade o preskúšaní odbornej spôsobilosti) zo dňa 17. 07. 2018 uvedené,
že obžalovaný absolvoval skúšku
z predpisov o cestnej premávke a skúšku zvedenia motorových vozidiel, vypočutý svedok I. J., ktorý v
ten deň vykonával funkciu skúšobného komisára sa k tomu nevedel bližšie vyjadriť, na obžalovaného
si nespomínal a len všeobecne sa vyjadril k tomu, ako taká záverečná skúška prebieha, pričom po

nahliadnutí do dokladu o preskúšaní odbornej spôsobilosti uviedol, že pokiaľ je tam vyznačené, že
obžalovaný absolvoval aj skúšku
z vedenia motorového vozidla, tak ju absolvoval. Avšak vzhľadom na výpoveď obžalovaného, ktorý túto
okolnosťpoprel,akoajnapodozrivéokolnostiohľadnezáznamovvelektronickejtriednejkniheautoškoly
Autoprogres o jeho skorších jazdách v dňoch od 11. 06. 2018 do

14. 06. 2018, kde podľa vyššie uvedených dôkazov mal byť obžalovaný vtom čase v Taliansku, resp.
cestovať domov, súd konštatuje, že vinu obžalovaného, že dňa 17. 07. 2018 jazdil pri záverečných
skúškach doškoľovacieho kurzu len na základe tohto pokladu o preskúšaní odbornej spôsobilosti (hoc
podpísaného obžalovaným), keďže si to už svedok J. nevedel bližšie vybaviť, nemožno považovať ako
za preukázanú bez dôvodných pochybností. Súd

v tejto súvislosti tiež poukazuje i na výpoveď svedka K. K., ktorý mal rovnako udelený trest zákazu
činnosti riadiť motorové vozidlá a ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že on síce žiadne jazdy neabsolvoval
a vykonával len záverečnú skúšku, počas ktorej však aj viedol motorové vozidlo autoškoly.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5, podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní
a súdmi je nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby sa
v každom jednotlivom prípade vzali do úvahy osobitosti daného prípadu, a súčasne zabraňuje
šablónovitému, mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Zákon pritom nepriznáva žiadnemu
dôkazu a priori osobitný význam a ani neupravuje, aké množstvo dôkazov treba vykonať na preukázanie

určitej skutočnosti.

Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia (voľného
uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na logickom

úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným
spôsobom.

V zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. júna 2015, sp.zn. Tpj
67/2014, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uložený súdom - bez ďalšej špecifikácie - s

použitím § 61 ods. 1 TZ alebo sankcia zákazu činnosti uložená iným štátnym orgánom podľa § 22 ods.
2 písm. a) až c) zákona č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov spočíva v celkovom zákaze vedenia motorových vozidiel,
t.j. vykonávania činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie, po dobu ustanovenú príslušným
právoplatným rozhodnutím.

Ak osoba, ktorej sa zákaz činnosti týka, vykonáva v dobe jeho trvania činnosť, hoci aj pod dohľadom
kompetentnej osoby, ktorá je uloženým trestom alebo sankciou zakázaná, napĺňa znaky prečinu mareniavýkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) TZ, pokiaľ tomu nebráni materiálny korektív
podľa § 10 ods. 2 TZ.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené
v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné
vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci
a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických
prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

V zmysle vyššie uvedeného je potrebné konštatovať, že súd neodôvodnene a v rozpore s preukázaným

skutkovým stavom veci, svojvoľne vyhodnotil, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný, a to najmä s poukazom na výpoveď obžalovaného
a ním navrhnutých svedkov, ktorých nie je možné považovať za nestranných, nakoľko ide
o blízke osoby obžalovaného, pričom ignoroval ostatné vykonané dôkazy, resp. skonštatoval, že
relevantný dôkaz, ktorým je doklad o preskúšaní odbornej spôsobilosti, v zmysle ktorého

v rámci preskúšania obžalovaný preukázateľne viedol motorové vozidlo v cestnej premávke, sám o
sebe, bez toho, aby bola účasť obžalovaného na vedení vozidla potvrdená svedkom J. (skúšobným
komisárom), nemôže preukazovať bez dôvodných pochybností spáchanie skutku obžalovaným.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že skutok sa stal v mesiacoch jún a júl 2018, pričom svedok J. bol

vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2021, teda viac ako tri roky po spáchaní skutku. Vzhľadom
na uvedenú dobu od spáchania skutku nie je možné od svedka, ktorý medzitým vykonával funkciu
skúšobného komisára pri mnohých ďalších preskúšaniach s množstvom iných uchádzačov o vodičské
oprávnenie, požadovať, aby si pamätal na detaily skúšky vykonávanej dňa 17.07.2018 a je pochopiteľné,
že v tejto súvislosti na detaily poukázal na protokol o danej skúške a uviedol, že keď je tam uvedené, že

obžalovaný pri skúške viedol motorové vozidlo, tak je to pravda. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj
výpoveď svedka K., na ktorú poukázal aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý za rovnakých
podmienok ako obžalovaný (pri uloženom treste zákazu činnosti za alkohol) potvrdil, že v rámci skúšky
vykonal aj jazdu s motorovým vozidlom v cestnej premávke.

Súd pri hodnotení vykonaných dôkazov selektívne a nedôvodné priznáva niektorým dôkazom väčšiu
váhu, ako iným dôkazom, keď výpoveď obžalovaného (mimochodom
v priebehu trestného stíhania viackrát menenú) nadraďuje nad listinný dôkaz - doklad
o vykonaní preskúšania, podpísaný obžalovaným a protokol o skúške - preukazujúci spáchanie skutku
obžalovaným, s odôvodnením, že predmetný listinný dôkaz nebol v detailoch potvrdený výpoveďou

svedka J., ako skúšobného komisára. Navyše relevantnosť protokolu o preskúšaní je nepriamo
potvrdená výpoveďou ďalšieho svedka - K. - ktorý vykonal preskúšanie v rovnaký deň ako obžalovaný
a potvrdil, že súčasťou preskúšania bola aj praktická časť skúšky, teda vedenie motorového vozidla v
cestnej premávke.

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem verzie obžalovaného poukázal aj na obžalovaným
predloženú fotodokumentáciu s pobytu obžalovaného v Taliansku, pričom konštatoval, že fotografické
snímky boli vyhotovené od 10.06.2018 do 12.06.2018. Súd však žiadnym spôsobom neoveroval, či
dátum vyhotovenia snímok zistení z vlastnosti súboru pri jeho zobrazení zodpovedá realite, nakoľko
vlastnosti súboru a tým aj čas, kedy mali byť snímky vyhotovené je možné elektronicky upravovať. Tiež je

zarážajúce, že obžalovaný predložil fotografie iba z vyššie uvedeného obdobia, aj keď sa mal v Taliansku
nachádzať už od dňa 03.06.2018.

Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa písm. a) sa uplatní vtedy, ak na základe výsledkov
dokazovania, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, súd nemôže urobiť jednoznačný záver, že

sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe.Mám za to, že aj keby sme prijali verziu obžalovaného, že v čase od 03. 06. 2018 do 13. 06. 2018 bol
v Taliansku, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 14. 06. 2018 v čase od 19.42 hod. do
21.15 hod. mohol viesť motorové vozidlo ako frekventant autoškoly

a jednoznačne bolo preukázané, že viedol motorové vozidlo v cestnej premávke dňa 17.07.2018 v rámci
preskúšania pri záverečnej skúške.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne, v zmysle § 321 ods. 1 písm.
c/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza, pracovisko Partizánske,

sp.zn. PE-1T/72/2018, a aby v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.“

Obžalovaný sa prostredníctvom svojho obhajcu k odvolaniu prokurátora vyjadril písomným podaním zo
dňa 22. mája 2025 doslovne takto:

„Úvodom môjho vyjadrenia uvádzam, že prvostupňový súd, pred tým, než vo veci rozhodol dňa 13. 1.
2025 sa riadil názorom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý bol vyslovený
v zrušujúcom uznesení sp.zn. 2To/40/2020, uznesenie ktoré odvolací súd vydal dňa
20. 11. 2020. V tomto zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol na str. 4 uznesenia, aký rozsah

dokazovania je potrebné po vrátení veci prvostupňovému súdu, vykonať. Uviedol, že je nevyhnutné,
po zmene výpovede obžalovaného vypočuť svedka G. H. k tvrdeniam obžalovaného, že jazdy boli
vyznačené len fiktívne a teda reálne k ich vykonaniu nedošlo. Taktiež odvolací súd uviedol, že je
potrebné doplniť dokazovanie na preverenie objektívnosti obžalovaným predložených leteniek, z ktorých
vyplývalo, že v čase rozhodujúcom, sa mal obžalovaný nachádzať v zahraničí, pričom podľa odvolacieho

súdu na preverenie objektívnosti týchto leteniek bolo treba vypočuť svedkov, ktorí by mohli potvrdiť, či
vyvrátiť tvrdenie obžalovaného, že sa v inkriminovanom čase nachádzal v zahraničí. Taktiež odvolací
súd považoval za nevyhnutné identifikovať príslušníka ODI, ktorý bol prítomný pri skúšobnej jazde
obžalovaného dňa 17. 7. 2018 a tohto vypočuť k tvrdeniu obžalovaného, že pri skúške vozidlo neriadil.

Prvostupňový súd všetky tieto dôkazy vykonal a v napadnutom rozsudku aj vyhodnotil.

Pokiaľ prokurátor okresnej prokuratúry navrhuje v odvolacom petite zrušenie napadnutého rozsudku, a
jeho vrátenie súdu prvého stupňa za účelom, aby vec bola
v potrebnom rozsahu znovu prejednaná a rozhodnutá, tak ako to predpokladá ust. §-u 322 ods. 1

Tr.por., tak je na mieste od prokurátora okresnej prokuratúry očakávať, že uvedie vo svojom odvolaní,
ako navrhuje doplniť dokazovanie, ktoré má vykonať či už odvolací súd (pokiaľ to nie je spojené s
neprimeranými ťažkosťami odvolacieho konania), alebo prvostupňový súd.

V písomnom vyjadrení okresného prokurátora zo dňa 25. 4. 2025 sa nenachádza návrh prokuratúry v

čom sa má doplniť dokazovanie po tom, čo má byť podľa názoru prokurátora vec vrátená súdu prvého
stupňa na znovu prejednanie veci.

Podľa názoru obhajoby prvostupňový súd riadiac sa zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zo dňa
20. 11. 2020, vykonal všetky dôkazy, ktoré vo veci prichádzali do úvahy a správne rozhodol o oslobodení

obžalovaného spod obžaloby podľa ust. §-u 285 písm.a/ Tr.por., nakoľko ako to uviedol prvostupňový
súd, sa nepodarilo odstrániť rozpory
v dvoch skupinách dôkazov, z ktorých jedna skupina svedčí pre vinu obžalovaného (svedok H., záznamy
z elektronickej knihy autoškoly, doklad o preskúšaní odbornej spôsobilosti)
a druhá skupina v prospech jeho neviny (výpoveď obžalovaného, svedkyňa L. H., svedkyňa L. H. ml.,

čestné vyhlásenia K. H. a M. C., fotografie z pobytu obžalovaného v Taliansku, letenky spoločnosti
Ryanair), a preto prvostupňový súd aplikoval zásadu „in dubio pro reo“ a obžalovaného za skutok
prokurátorom mu kladenej viny, oslobodil.

Takto vyslovený právny názor prvostupňového súdu ohľadne neviny obžalovaného považuje obhajoba

za správny o to viac, že je možné konštatovať, že výpovede svedka H., svedka K. a svedka J. je možné
považovať za nedôveryhodné a to vzhľadom k tomu, že sa vykonaním iných dôkazov preukázalo, že
títo svedkovia neuvádzali vo svojich výpovediach pravdivé skutočnosti- výpoveď svedka H. o vykonaní skúšobných jázd obžalovaným a ním predložené záznamy z
elektronickej triednej knihy sú spochybnené objektívne preukázanými faktami o pobyte obžalovaného
v Taliansku v čase skúšobných jázd,

- výpoveď svedka K., ktorý uviedol, že v deň skúšobnej jazdy si nebol vyzdvihnúť vodičský preukaz na
ODI v Prievidzi je spochybnená správou OR PZ Prievidza ODI zo dňa 24. 9. 2024, z ktorej vyplýva, že
svedok K. si po úspešnom preskúšaní dňa
17. 7. 2018 bol vyzdvihnúť vodičský preukaz na OD1 Prievidza
- výpoveď svedka J. je sama o sebe výpoveďou nejednoznačnou, svedok si nepamätá podrobné

okolnosti skúšobnej jazdy zo dňa 17. 7. 2018 a na dopytované
skutočnosti odpovedal len tým, že sa odvolával na protokol o skúške, pričom neúplnosť
a nejednoznačnosť výpovede tohto svedka je umocnená správou ODI Partizánske, z ktorej vyplýva, že
ak bol uložený trest do 24 mesiacov, skúšobné jazdy sa v takomto prípade nevykonávajú a preskúšanie
odbornej spôsobilosti sa vykonáva len formou testu z pravidiel cestnej premávky.

Ajtotosúdôvody,prektorépovažujeobhajobanapadnutérozhodnutieprvostupňovéhosúduzasprávne,
nakoľko sa nepodarilo preukázať bez dôvodných pochybností, že sa predmetný skutok stal.

Vzhľadom na uvedené, obhajoba navrhuje aby odvolací súd v zmysle ust. §-u 319 Tr.por., odvolanie
okresného prokurátora zamietol, nakoľko nie je dôvodné.“

Verejné zasadnutie odvolacieho krajského súdu bolo dňa 14. januára 2026
vykonané za splnenia všetkých procesných podmienok (§ 293 ods. 5, ods. 7 Tr. poriadku)
v neprítomnosti obžalovaného A. B., ktorý výslovne písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie
uskutočnilo v jeho neprítomnosti.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného návrhu
uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania podriadeného prokurátora, a to vrátane jeho písomného
odôvodnenia s tým, že toto čiastočne modifikuje vo vzťahu k uvádzaným dôvodom podaného odvolania,
keď napadnutý rozsudok navrhuje zrušiť podľa dôvodov uvedených pod písm. b) a d) ustanovenia §

321 ods. 1 Tr. poriadku.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že
sa v plnom rozsahu pridržiava písomného vyjadrenia obžalovaného k odvolaniu prokurátora a navrhuje
rozhodnúť spôsobom v ňom uvedeným.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316
Tr. poriadku, na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov
podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného
súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací

súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. poriadku. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v zákonných medziach odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora v neprospech obžalovaného, ktoré bolo inak prípustné,
podané oprávnenou osobou, včas a na správnom mieste, nie je však dôvodné.

Odvolacísúdvsúvislostistýmtoprejednávanýmprípadompovažujezapotrebnéuviesť,ževpredmetnej
veci už bolo opakovane rozhodnuté rozsudkami okresného súdu, ktoré boli následne zrušené odvolacím
súdom. Rozsudkom okresného súdu zo dňa
19. decembra 2018, bolo rozhodnuté tak, že súd prvého stupňa oslobodil obžalovaného spod obžaloby

vpredmetnejveci,nakoľkomalzato,žepredmetnýskutokkladenýzavinuobžalovanémuniejetrestným
činom. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
15. októbra 2019, sp. zn. 2To/24/2019, bol uvedený rozsudok v celom rozsahu zrušený podľa § 321 ods.
1 písm. b), d) Tr. poriadku a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne bolo okresným súdom opätovne rozhodnuté

rozsudkom okresného súdu zo dňa 05. februára 2020 tak, že súd prvého stupňa uznal obžalovaného za
vinného zo spáchania skutku, ktorý mu bol kladený za vinu v obžalobe a uložil mu podľa § 348 ods. 1 Tr.
zákona za použitia § 56 ods. 2 Tr. zákona peňažný trest v sume 500,- € a podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. poriadku
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 18 mesiacov. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zodňa 20. novembra 2020, sp. zn. 2To/40/2020, bol uvedený rozsudok v celom rozsahu zrušený podľa §
321 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom ostatného zrušujúceho rozhodnutia bola

potreba doplnenia dokazovania vo veci, vzhľadom na zmenený postoj obžalovaného k otázke spáchania
trestnej činnosti, ako aj k ním predloženým listinným dôkazom, ktoré mali preukazovať jeho nevinu,
keďže doplnenie dokazovania vzhľadom na tieto dôkazy a obžalovaným uvádzané skutočnosti môžu
viesť k iným skutkovým záverom.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora
napadnutéhorozsudku,zobsahuodvolaniaajehodôvodovvyplýva,žetakétodôvodyneboliodvolateľmi
namietané. Odvolací súd sám nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takých procesných chýb
v odvolaniach nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku.
Okresnýsúdsúčasnevsúladesozrušujúcimuznesenímodvolaciehosúduzodňa20.11.2020postupom
súladným so zákonom v primeranom rozsahu doplnil dokazovanie v smeroch naznačených v tomto

uznesení.

Z podaného odvolania prokurátora a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že primárne
namieta hodnotenie dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, keď tieto považuje za dostatočné na
preukázanie viny obžalovaného. V uvedených dôvodoch, a to aj v spojitosti s modifikáciou podaného

odvolania v rámci konečného návrhu nariadeného prokurátora, odvolací súd identifikoval, že podaným
odvolaním sú vytýkané chyby v napadnutých výrokoch o vine v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) a d) Tr.
poriadku.

Podľa ustálenej súdnej praxe hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku musí súd vykonať tak,

že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, teda že skúma, či výpoveď svedka je logická,
či svedok sa v prípade aj v menej podstatných okolnostiach neodchyľuje od svojej predchádzajúcej
výpovede, pričom v prípade odchýlok musí súd zisťovať, prečo k nim dochádza. Pri hodnotení dôkazu
vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach
a z vysvetlení, prečo došlo k týmto rozdielom. Aby potom mohol dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musí vziať

do úvahy
aj ostatné dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať, prečo k nim dochádza
a len tak môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného
(viď R30/1966).

Porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a na to nadväzujúcich povinností
orgánov činných v trestnom konaní ustanovených v § 2 ods. 10
Tr. poriadku nie je procesnou chybou v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) Tr. poriadku, resp. § 244 ods. 1
písm. h) Tr. poriadku a nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby
a vrátení veci prokurátorovi naposledy označených ustanovení. Sankciu v tomto prípade predstavuje

neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní, a to vo vzťahu ku všetkým skutkovým
zisteniam, relevantným ako kvalifikačný moment z hľadiska uznania viny, čomu zodpovedá výrok podľa
§ 285 písm. a) alebo písm. c) Tr. poriadku, alebo skutková a kvalifikačná úprava žalovaného činu
v prospech obžalovaného (viď judikát
R118/2014).

Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
posudzovaného trestného činu zistil, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo v súlade s Tr. poriadkom a v ktorom nedošlo k žiadnym relevantným pochybeniam, ktoré by
mohli mať zásadný vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

(vykonaním všetkých dostupných
a relevantných dôkazov) v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a urobil z neho správne skutkové, ale
i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, bez ohľadu na to, kto vykonané dôkazy zadovážil a dospel

k logicky správnym a odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Tr. poriadku aj podrobne a vecne správne i presvedčivo v napadnutom rozsudku odôvodnil.Aj keď bol obžalovaný dôvodne podozrivý, že sa mal dopustiť žalovaného skutku, ktorý bol
právne kvalifikovaný ako žalovaný predmetný trestný čin, výsledky dokazovania vykonaného pred
prvostupňovým okresným súdom na hlavnom pojednávaní ani podľa názoru krajského súdu netvoria

relevantný podklad pre nepochybný záver o tom, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne
stíhaný. Výsledky dokazovania v tomto smere totiž nie sú jednoznačné a neexistuje tak vôbec ucelená
reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, vzájomne sa podporujúcich, z ktorých by sa mohol
vyvodiť bezpečný záver o vine obžalovaného, resp. tomu nevyhnutne predchádzajúcemu záveru o tom,
že sa žalovaný skutok vôbec stal, ale práve aj neopomenutím platnej zásady in dubio pro reo, t. j.

v pochybnostiach v prospech obvineného či obžalovaného, vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr.
poriadku, tvorí naopak podklad pre správne a zákonné rozhodnutie v posudzovanej trestnej veci tak,
ako rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku (viď napr. judikát R14/1964).

V preskúmavanej trestnej veci po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa preukázateľne, aj
podľa názoru krajského súdu, vznikli relevantné pochybnosti o tom, či sa stal skutok, pre ktorý je

obžalovaný trestne stíhaný, a tieto sa nepodarilo odstrániť ani napriek skutočnosti, že súd prvého
stupňa skutočne rozsiahlym spôsobom doplnil dokazovanie v otázke viny obžalovaného. Skutok, ktorý
je obžalovanému kladený za vinu možno rozčleniť na konanie spočívajúce vo vedení motorového
vozidla obžalovaným počas doškoľovacieho kurzu v dňoch od 11.06.2018 do 14.06.2018 a následne
na moment vedenia motorového vozidla počas preskúšania odbornej spôsobilosti dňa 10.07.2018.

Krajský súd sa v časti konania spočívajúceho vo vedení motorového vozidla obžalovaným počas
doškoľovacieho kurzu stotožňuje s argumentáciou okresného súdu vo vzťahu k hodnoteniu vykonaných
dôkazov a dôvodoch, pre ktoré aj po vykonaní všetkých relevantných dôkazov u neho pretrvala
pochybnosť v otázke toho, či sa skutok kladený za vinu obžalovanému v tejto časti stal. Hlavným
priamym usvedčujúcim dôkazom, vo vzťahu k tomu, či sa skutok stal, bola výpoveď svedka G. H. –

inštruktora autoškoly, kde obžalovaný mal doškoľovací kurz vykonávať. Táto výpoveď je podporená
údajmi vyplývajúcimi z elektronickej knihy jázd. Súčasne však z výpovede svedka vyplynulo, že údaje
do elektronickej knihy jázd sa zapisujú práve na základe údajov uvádzaných svedkom. Aj keď uvedený
svedok na svojej výpovedi zotrval aj pri konfrontácii s obžalovaným, napriek časovému odstupu
výpovede tohto svedka od skutku je potrebné zdôrazniť, že odpovede svedka na jednotlivé konkrétne

otázky neboli úplne jednoznačné a presvedčivé, keď uvádzal, že „by sa nemalo stať, že dátumy jázd
boli fiktívne“, alebo že s obžalovaným pravdepodobne jazdil, mal s ním jazdiť. Uvedené dôkazy sú
totiž v priamom rozpore so svedeckými výpoveďami svedkýň L. H. a L. H. ml., čestnými vyhláseniami
K. H., M. C., ale aj predložených fotografických snímok a leteniek, ktoré vo svojej podstate vylučujú,
aby sa obžalovaný mohol zúčastňovať jázd v autoškole tak, ako to popísal svedok H. a ako to aj

vyplýva z elektronickej triednej knihy. Uvedené dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného sa pritom
inými zabezpečenými dôkazmi nepodarilo prokuratúre relevantne spochybniť. Aj keď samotná výpoveď
obžalovaného zo dňa 26.07.2021 s prihliadnutím na jeho skoršie výpovede vzbudzuje pochybnosti
o jej dôveryhodnosti, v spojitosti s ďalšími vyššie uvedenými dôkazmi vytvárajú ucelenú verziu,
ktorá podstatným spôsobom spochybnila verziu skutkového deja zodpovedajúceho podanej obžalobe

vyplývajúcu primárne z výpovede svedka H.. Takto spochybnená hodnovernosť výpovede svedka H.
odôvodňuje pochybnosti vo vzťahu aj ku konaniu zo dňa 14.06.2018, ktoré už nebolo priamo v rozpore
s verziou o pobyte obžalovaného mimo územia Slovenskej republiky v časovom období do 13.06.2018,
nakoľko spochybnenie tejto výpovede nielen v niekoľkých menej podstatných okolnostiach, ale práve
naopak v jej prevažnej časti jednoznačne odôvodňuje pochybnosti o jej hodnovernosti ako celku, a to

o to skôr keď osobou zodpovednou za uvádzanie správnych údajov do elektronickej triednej knihy jázd
bola práve osoba svedka H.. V následnej časti skutku, spočívajúceho vo vedení motorového vozidla
počas preskúšania z odbornej spôsobilosti dňa 10.07.2018 sa krajský súd taktiež stotožnil s okresným
súdom v otázke existencií pochybností o tom, či sa skutok i v tejto časti stal. Aj keď svedok I. J. uvádzal,
že pokiaľ by obžalovaný v čase preskúšania spôsobilosti jazdu nerealizoval, bola by táto skutočnosť

vzáznamepoznamenaná(čobynasvedčovaloskutkovejverziivzmyslepodanejobžaloby),pochybnosti
o tom, či skutočne v uvedenom čase došlo k vedeniu motorového vozidla obžalovaným, vyjadrené
okresným súdom v napadnutom rozsudku boli podľa krajského súdu opodstatnené. Obžalovaný sám
vedenie motorového vozidla vo svojej ostatnej výpovedi popieral a usvedčujúcim dôkazom v uvedenej
časti tak bola iba svedecká výpoveď svedka I. J. (svedok H. vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný

pri preskúšaní iba „pravdepodobne jazdil“ a sám si na to nepamätá, pričom s prihliadnutím na vyššie
uvedené okolnosti týkajúce sa jeho výpovede, jeho výpoveď ani v tejto časti nemožno považovať za
relevantný usvedčujúci dôkaz) a protokol z preskúšania. Tento svedok však pri svojej výpovedi nebol
jednoznačný a presvedčivý v tom, či obžalovaný motorové vozidlo pri preskúšaní viedol (a to ani prizohľadnení časového odstupu od skutku), keď obžalovaného si podľa tváre nepamätal a ďalej uviedol,
že sa „nestáva, aby žiak jazdu nevykonal“, čo vyjadruje iba istý bežný postup a nie jednoznačné
tvrdenie svedka, že jazda prebehla za vedenia motorového vozidla obžalovaným napriek tomu, že

to bolo v protokole uvedené. Súčasne pochybnosti vo vzťahu k tomu, či sa skutok v tejto časti
stal, sú dôvodne spojené aj so správou OR PZ Partizánske zo dňa 04.07.2024, z ktorej vyplýva, že
vprípadezákazučinnostiviesťmotorovévozidlásaosobapreopätovnézískanievodičskéhooprávnenia
podrobuje skúške z vedenia motorového vozidla v plnom rozsahu, t. j. vrátane jazdy iba ak doba
zákazu prevyšovala dva roky, čomu však v prípade obžalovaného tak nebolo. Uvedené je tak v rozpore

s výpoveďou svedka J., keď práve bežný postup za takých okolností, aké boli na strane obžalovaného,
bol taký, že obžalovaný skúšku z vedenia motorového vozidla nemusel podstúpiť. Vzniknutá dôkazná
situácia, keď jedinými relevantnými dôkazmi svedčiacimi v neprospech obžalovaného sú v relevantných
častiach iba výpovede svedka H. a záznam
z elektronickej triednej knihy (ktorá však bola kreovaná výlučne na základe týmto svedkom udávaných
údajov), ktoré sú však nielen v rozpore s výpoveďou obžalovaného, ale aj ďalšími vyššie uvedenými

dôkazmi a ďalšej časti výpoveďou svedka J., ktorá je sama o sebe poznačená dubiozitami, nejasnosťami
a nepresvedčivosťou a ktorá je ďalej spochybnená správou OR PZ Partizánske (z ktorej vyplýva, že za
okolností obdobných ako v prípade obžalovaného vykonanie jazdy nebolo potrebné, resp. sa skúška
v tejto časti nerealizovala), spôsobuje v konaní z pohľadu obžaloby stav dôkaznej núdze. Tento stav
odôvodňuje potom aplikáciu dôkaznej zásady in dubio pro reo pri hodnotení dôkazov, ktorá sa odvíja

od základnej zásady trestného konania, ktorou je prezumpcia neviny. Táto sa totiž aplikuje práve aj v
prípadoch, kde pochybnosti pretrvávajú aj po zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Dôsledkom jej
aplikácie, v prípade, že existujú dôvodné pochybnosti o skutkovom stave, je nevyhnutné prijatie takej
verzie, ktorá je pre obvineného priaznivejšia. Z aplikácie tejto zásady v predmetnom prípade vyplýva,
že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, čo sa v súdnom konaní spravujúcom

sa akuzačnou zásadou, v dôsledku ktorej nositeľom dôkazného bremena (vo vzťahu k usvedčeniu
páchateľa z trestného činu) je prokurátor, musí nevyhnutne prejaviť oslobodzujúcim verdiktom.

Krajský súd pre úplnosť uvádza, že odvolaním prokurátor v podstate napádal spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa pred ním na hlavnom pojednávaní. Vstupovať však do tohto

jehohodnotenia,spoukazomnaustanovenie§2ods.12Tr.zákona,možnolenskutočnevýnimočne,len
ak by toto hodnotenie bolo v príkrom rozpore s ustanovením, ktoré dôsledne zaväzuje súd prvého stupňa
pri uvedenom procesnom postupe, prípadne, ak by jeho hodnotenie dôkazov bolo v zásadnom rozpore
s princípmi elementárnej logiky, ale v posudzovanom prípade tomu rozhodne tak nie je (práve naopak),
pretožeokresnýsúdzrozumiteľne,presvedčivoaakceptovateľnezákonnýmspôsobomhodnotiladospel

k správnemu a zákonnému záveru o tom, že nie je možné, bez akýchkoľvek rozumových pochybností
(o to skôr ak súd dôsledne prihliada na už spomínanú platnú zásadu trestného procesu „in dubio pro
reo“) konštatovať, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov krajský súd

v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení §
371 ods. 1 Tr. poriadku. Súd prvého stupňa tak za zistenej dôkaznej situácie dospel k správnemu a
aj k zákonnému záveru, keď obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku, teda
z dôvodu, že nebolo (bez pochybností) dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne
stíhaný, oslobodil.

Podľa § 319 Tr. poriadku krajský súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom
na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.