Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Tos/110/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4325202685
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4325202685.1

Uznesenie

Krajskýsúdv Nitre,vsenátezloženomz predsedníčkysenátuMgr.AdrianyNémethovejačlenovsenátu
JUDr. Ľubomíry Podmaníkovej a JUDr. Dušana Špireka, v trestnej veci Zoltána Nagya, o preskúmaní
dôvodnosti držania v detenčnom ústave, o sťažnosti A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo
dňa 21.10.2025, sp. zn. 4Ntd/12/2025, na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 11.decembra
2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sa sťažnosť A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Levice (ďalej len „súd I. stupňa“) samosudcom podľa § 463 odsek
1 Trestného poriadku s poukazom na § 82 odsek 3 Trestného zákona rozhodol, že A. B. bude pokračovať
vo výkone detencie, ktorá mu bola uložená uznesením Okresného súdu Pezinok dňa 14.09.2023 sp.
zn. 39Nt/15/2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Tos/122/2023, nakoľko

dôvody detencie podľa § 81 odsek 3 Trestného zákona trvajú.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že z komplexnej správy o osobe v detencii
vypracovanej na A. B. detenčným ústavom dňa 15.08.2025 vyplýva záver, podľa ktorého jeho
stav v rámci základných diagnóz v chránených podmienkach detenčného ústavu zatiaľ nemožno
považovať za stabilizovaný. Ide o trvalú duševnú poruchu, kde liečbou a inými režimovými a

terapeutickými postupmi nedošlo k významnému ovplyvneniu jeho zdravotného stavu. Vzhľadom na
dlhodobo nemenný stav prognosticky nie je ani možné očakávať ich zmenu. Existuje predpoklad, že
v nechránenom prostredí by došlo k zvýrazneniu disociálneho i analogického kriminálneho správania
ako v minulosti, vzhľadom na anosognóziu a neschopnosť sebareflexie. Taktiež je vysoký predpoklad
na nonkomplianciu a nonadherenciu v liečbe v extramurálnych podmienkach, čo enormne zvyšuje
riziko dekompenzácie psychického stavu s heteroagresívnym správaním v nechránenom prostredí.

Z hodnotenia ošetrujúcim psychiatrom, na absolvovanie adaptačnej fázy bol zaradený do detenčnej
jednotky do režimu A - pri akútnych závažných behaviorálnych prejavoch duševnej poruchy. Počas
pobytu na uvedenej jednotke bola adaptácia na bezpečnostný režim problematická, s bohatou
hypochondrickou symptomatikou v popredí klinického obrazu. Po adaptačnej fáze preradený do režimu
B - pri intermitentných závažných behaviorálnych prejavoch duševnej poruchy. Prechod do skupiny bol
problémový, zvýrazňuje sa psychomotorická instabilita, požadovačnosť, verbálne je nekorigovateľný,

egocentrický, pri nevyhovení požiadaviek verbálne agresívny, prítomné sú polymorfné hypochondrické
obtiaže s dožadovaním sa rôznych somatických vyšetrení a medikamentov, tiež paranoidné nastavenie
voči klientom zariadenia a personálnu. Personál a režim na oddelení rešpektuje len veľmi selektívne,
často negativistický a odmietavý k resocializačno rehabilitačným aktivitám. Vzhľadom na to bola
nutnosť jeho opakovaného preradenia do detenčnej jednotky s režimom A. Počas ďalšieho pobytu
opakovane bola zaznamenaná verbálna aj brachiálna agresivita, tiež aj sexuálne explicitné odkazy

ženskému personálu. Popisované stavy sa opakovane objavujú aj napriek intenzívnej farmakoterapii,
ktorá zahŕňa kombinovanú antipsychotickú liečbu a tymoprofylaktickú liečbu. Vzhľadom na psychickýstav a pretrvávajúce poruchy správania nebolo možné pacienta zaradiť do jednotky v režime C. Jeho
stav napriek liečebným režimovým a rehabilitačným aktivitám je v základe nemenný, nedošlo k jeho
výraznejšiemupozitívnemuovplyvneniu.Podľahodnoteniapsychológapacientoscilujemedzivýraznými

zmenami ladenia, na základe ktorých je spolupráca s pacientom ťažká. U pacienta bolo realizované
psychologické vyšetrenie, podporná terapia a psychoedukácia. Hodnotenie pacienta je realizovaná
najmä na základe pozorovania a rozhovoru s ním, nakoľko pretrváva zvýšená frustračná tolerancia,
ktorá bráni podrobnejšej a komplexnejšej diagnostike zmeny psychického stavu, kedy nie je schopný
realizácie psychodiagnostických techník, nie je schopný dostatočnej spolupráce. Myslenie primeraného

tempa, koherentné, v obsahoch dlhodobo paranoidné vzťahovačné presvedčenia. Pacient sa aktívne
hlási na pohovory so psychológom, ale kontakt využíva len na potvrdenie vlastných nefunkčných
postojov a paranoidnej produkcii, ktoré sú rezistentné voči zmene a pri nesúhlase s nimi má tendenciu
kontakt predčasne ukončiť a zaujať negatívny a odmietavý postoj. Docieliť náhľad na vlastnú patológiu je
momentálne neuskutočniteľné, nakoľko dôvody svojich problémov ako aj umiestnenie v zariadení DÚH
pripisuje zlyhaniam vonkajšieho okolia a nie vlastnému. Nahliadanie pacienta na poruchy správania

prakticky absentuje, pretrváva pozícia viktimy s domáhaním sa svojej pravdy a odškodnenia. Pacient
je aj zvýšene dráždivý, konfliktný a hádavý, nepriateľsky naladený voči svojmu okoliu, preto ani v
kolektíve nedokáže nadviazať priateľské vzťahy. U pacienta naďalej prevláda neschopnosť ovládať
svoje správanie, reaguje impulzívne, pokiaľ tam nie je súhlas s jeho názorom alebo požiadavkami,
často sa uchyľuje k používaniu vulgarizmov. Jeho pretrvávajúce problematické správanie sa aktuálne

ukazuje ako terapeuticky neovplyvniteľné. U pacienta bolo realizované hodnotenie rizika násilného
správania pomocou hodnotiaceho nástroja HCR-20, kde bolo dosiahnuté celkové skóre 31/38. V
priebehu umiestnenia sa manifestovali negatívne postoje v podobe nedodržiavania liečebného režimu.
Pacient i napriek svojej snahe neudržiava kontakt s okolím, nakoľko rodinný príslušníci s ním odmietajú
kontakt, pacient však tejto skutočnosti nerozumie. Nakoľko pacient nemá kritický náhľad na svoje

ochorenia, nerozumie dôvodom umiestnenia do detencie a takisto má negatívne postoje k terapii,
pacient je opakovane verbálne a brachiálne heteroagresívny voči okoliu, t.č. je a celkové riziko
násilného správania ako stredne vysoké. Súd I. stupňa teda uviedol, že dôvodnosť držania A. B. v
detenčnom ústave je naďalej daná, keďže dôvody, pre ktoré bol menovaný umiestnený do detenčného
ústavu nepominuli, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ďalšom pokračovaní vo výkone detencie. Ako

to vyplýva z odborných lekárskych posudkov vypracovaných na menovaného, jedná sa o osobu, u
ktorej bola diagnostikovaná schizoafektívna porucha a trvalá zmena osobnosti po psychickej chorobe.
Pacient je v psychiatrickej starostlivosti už od roku 1984, v ambulantnej starostlivosti nespolupracoval,
neskôr bola nariadená ochranná ústavná liečba. Odsúdený bol celkovo 55 krát hospitalizovaný v
psychiatrickej nemocnici. Doposiaľ u neho liečbou nedošlo k významnému ovplyvneniu zdravotného

stavu. Vzhľadom na dlhodobo nemenný stav prognosticky nie je ani možné očakávať jeho zmenu.
Existuje predpoklad, že v nechránenom prostredí by došlo u odsúdeného k zvýrazneniu disociálneho i
analogického kriminálneho správania ako v minulosti. Tieto závery hodnotenia osoby umiestneného v
každej oblasti (psychiatrickej, psychologickej, sociálnej, liečebnej) sú potvrdzované jednak vykonanou
odbornou diagnostikou, avšak aj samotným správaním sa menovaného. Po zhodnotení všetkých

uvedených skutočností, najmä s poukazom na komplexnú správu o osobe umiestneného, ako aj s
poukazom na počet trestných záznamov dospel súd k záveru, že v predmetnom prípade u menovaného
naďalej pretrváva riziko recidívy trestnej činnosti, ktoré nie je v súčasnej dobe možné medicínsky znížiť
a dosiahnuť dostatočný efekt liečby a pre neprítomnosť perspektívy jeho prechodu do chráneného
prostredia ( napríklad v zariadení sociálnej starostlivosti) je nutné jeho umiestnenie v detenčnom ústave.

Keďže v konaní nebolo preukázané, že dôvody, pre ktoré bol umiestnený do detenčného ústavu by
boli pominuli, naopak, bolo preukázané, že naďalej trvajú nezmenené, v záujme ochrany spoločnosti
rozhodol súd o ďalšom pokračovaní vo výkone detencie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ihneď po jeho vyhlásení, podal sťažnosť A. B., ktorú odôvodnil

prostredníctvom obhajkyne. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že jeho umiestnenie v detenčnom
ústave neplní svoj účel, jeho ďalšie trvanie je zbytočné a jeho účel nemožno dosiahnuť týmto spôsobom.
Ochranu spoločnosti by bolo možné zabezpečiť aj miernejšími prostriedkami a to využitím inštitútu
ochranného opatrenia - ústavného ochranného liečenia, aby bol izolovaný od spoločnosti a nebol
vystavený bezprostrednému pôsobeniu kriminologických faktorov bez akéhokoľvek odborného, v tomto

prípade lekárskeho dohľadu. A to najmä vzhľadom na jeho duševnú poruchu, kde by sa dovŕšil
proces liečby a liečenie by splnilo svoj účel. V rámci vyžiadaného lekárskeho posudku sa zhodnotil z
medicínskeho hľadiska aktuálny zdravotný stav a pre daný prípad však nepostačuje odborné vyjadrenie,
ale musí byť vyžiadaný znalecký posudok z príslušného odboru, pričom práve rezultát príslušnýchodborníkovonebezpečnostiodsúdenéhoprespoločnosťbydeterminovalrozhodnutiesúduoprepustení
z výkonu detencie, či pokračovaní výkonu detencie. Uviedol, že nie je daný dôvod detencie a žiada o
zrušenie napadnutého uznesenia a prepustenie z detencie na slobodu.

Krajský súd v Nitre ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti, v zmysle §
192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť nie je dôvodná.

Na základe podanej sťažnosti, nadriadený súd z predloženého spisového materiálu zistil, že súd
I. stupňa postupoval správne, keď na verejnom zasadnutí kontradiktórnym spôsobom vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie v merite veci, to všetko za dodržania
všetkých procesných práv jednotlivých procesných strán a ustanovení procesnoprávnych predpisov.

Súd I. stupňa správne zistil, že dôvodnosť držania v detenčnom ústave je naďalej daná, keďže dôvody,

pre ktoré bol umiestnený do detenčného ústavu nepominuli a naďalej u neho trvajú dôvody detencie
podľa § 81 odsek 3 Trestného zákona. Jednou z materiálnych podmienok ustanovenia § 81 sa 3
Trestného zákona je obava, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy,
ktorá nie je len prechodná a svojím správaním počas výkonu ochranného liečenia v zdravotníckom
zariadení ohrozuje život alebo zdravie iných osôb. Z odborného lekárskeho posudku, ktorý je v zmysle

ustanovenie § 82 odsek 3 Trestného zákona postačujúcim podkladom pri hodnotení dôvodov trvania
držania páchateľa v detenčnom ústave vyplýva, že celkové riziko násilného správania A. B. pretrváva,
počas pobytu detenčnom ústave sa opakované zaznamenáva verbálna aj brachiálna agresia, sexuálne
explicitné odkazy personálu a to napriek intenzívnej farmakoterapii, je odmietavý k resocializačným
aktivitám, pretrváva zvýšená frustračná tolerancia, ktorá bráni podrobnejšej a komplexnejšej diagnostike

zmeny psychického stavu, tento nie je schopný realizácie psychodiagnostických techník a nie je schopný
dostatočnej spolupráce. Vzhľadom na uvedené preto nie je možné vyvodiť záver, že v jeho prípade je
možné ochranu spoločnosti zabezpečiť miernejšími prostriedkami tak, ako to predpokladá ustanovenie §
82 odsek 2 Trestného zákona. Tento záver je možné vyvodiť z celkového správania A. B. vyplývajúceho
z popisu jeho konania v odbornom lekárskom posudku, keď z daného vyplýva, že personál a režim

rešpektuje len veľmi selektívne, negativisticky a odmietavo k resocializačno-rehabilitačným aktivitám.
Je zrejmé, že detenčný ústav nezabezpečuje výlučne izoláciu takéhoto páchateľa od spoločnosti, ale
aj jeho liečbu, jednak odbornými medicínskymi prostriedkami a postupmi a psychologickou a ďalšou
doplňujúcou intervenciou. Z komplexnej správy o výkone detencie vyplýva, že celkové riziko násilného
správania u A. B. pretrváva.

Krajský súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s úvahami súdu prvého stupňa a uvádza, že obidve
materiálne podmienky ustanovenia § 81 odsek 3 Trestného zákona, pre ktoré bol A. B. umiestnený
do detenčného ústavu, sú splnené a dôvody detencie naďalej trvajú. Sú splnené obidve materiálne
podmienky, ktoré sú predpokladom na výkon detencie, konkrétne v danom prípade, že ide o páchateľa,

ktorého pobyt na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej choroby, ktorá nie je len prechodná, tento
by si za iných okolností vykonával ochranné liečenie v zdravotníckom zariadení a taktiež je splnená
aj druhá materiálna podmienka, že svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb. Tieto
závery bez dôvodných pochybností vyplývajú práve z odborného vyjadrenia zdravotníckeho personálu
zariadenia, v ktorom si vykonáva detenciu. Z týchto dôvodov preto krajský súd považoval úvahy súdu

prvého stupňa o nevyhnutnosti ďalšieho trvania detencie za vecne správne a zákonné.

Keďže detencia je najprísnejším ochranným opatrením, s postavením ultima ratio, aplikuje sa až po
vyčerpaní všetkých, menej reštriktívnych postupov. Umiestneniu osoby do detenčného ústavu musí
predchádzať výkon ochranného liečenia ústavnou formou alebo výkon trestu odňatia slobody, v rámci

ktorého odsúdený trpí tak závažnou duševnou poruchou, pre ktorú nemôže vykonávať trest odňatia
slobody a zároveň je jeho pobyt na slobode tak nebezpečný, že je potrebné ho izolovať od spoločnosti
aliečiťvrámcidetenčnéhoústavu.Detenciatrvádovtedy,kýmochranuspoločnostinemožnozabezpečiť
miernejšími prostriedkami, avšak je ustanovené pravidelné skúmanie trvania dôvodov detencie, ktoré je
súd povinný skúmať ex offo, a to aj bez návrhu oprávnených osôb, minimálne jedenkrát za rok.

Vzhľadom na vyššie uvedené, nadriadený súd nepovažoval sťažnostné námietky za dôvodné, pretože
dôvody, pre ktoré bol tento umiestnený do detenčného ústavu, nepominuli.Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
dôvodná. So zreteľom na uvedené preto krajský súd sťažnosť A. B. postupom podľa § 193 odsek 1
písmeno c/ Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.