Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6Tos/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125012401
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125012401.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Andrey
Kondllovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX. XXXXX XXXX v C., trvalé
bydlisko D. E., t. č. vo výkone trestu v ÚVTOS Hrnčiarove nad Parnou, o návrhu odsúdeného na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava z 17. októbra 2025, sp. zn. 35Pp/55/2025, na neverejnom zasadnutí konanom

29. januára 2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) uznesením z 17. októbra 2025, č. k.
35Pp/55/2025-29, podľa § 66 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) a podľa § 415
ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) zamietol návrh A. B. (ďalej len odsúdený) na podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky,
sp.zn.2T/105/2017z13.marca2019vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvNitre,sp.zn. 2To/72/2019
z 23. októbra 2019.
2. Zamietnutie návrhu okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený splnil formálnu podmienku, teda vykonal
potrebnúčasťzvýmeryuloženéhotrestu,avšaknesplnilužprvúmateriálnupodmienku,keďžeodsúdený
počas doterajšieho výkonu trestu získal jednu disciplinárnu odmenu, a to pochvalu za všeobecný rozvoj

osobnosti. Disciplinárne potrestaný nebol. Odsúdený síce získal disciplinárnu odmenu, ale vzhľadom na
doterajšiu dobu výkonu trestu, ide o nízky počet disciplinárnych odmien, čo svedčí o nízkej úrovni aktivity
zo strany odsúdeného vo vzťahu k činnostiam, za ktoré je možné získať disciplinárnu odmenu. Tieto
je možné získať nielen za plnenie pracovných povinností, (okresný súd bral na vedomie, že odsúdený
nemôže byť pracovne zaradený zo zdravotných dôvodov), ale aj za iné aktivity. Kritérium počtu a povahy
disciplinárnych odmien nie je jediné, súd hodnotí správanie sa odsúdeného vo výkone trestu komplexne

aj na základe ďalších kritérií. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či správanie sa odsúdeného
počas výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké
je jeho bližšie správanie sa vo výkone trestu. Odsúdený sa počas výkonu trestu nezúčastnil žiadneho
rekvalifikačného kurzu alebo programu ktorý by mu umožnil získať pracovnú kvalifikáciu, počas výkonu
trestu nenadobudol žiadne poznatky, ktoré by mu pomohli analyzovať príčiny jeho trestnej činnosti.
Odsúdený vykonáva trest odňatia slobody za majetkovú trestnú činnosť, ktorá spočívala opakovanom

páchaní podvodov. Odsúdený na verejnom zasadnutí, neuviedol, ako na trestnú činnosť s odstupom
času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát
skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to,
abytietopríčinyapodmienkyeliminovalavbudúcnostitaktrestnúčinnosťnepáchal.Vpodstatevnávrhu
uviedol ani len toľko, že ľutuje svoju trestnú činnosť, čo je celkom nepostačujúce na to, aby súd mohol
vyhodnotiť jeho postoj k trestnej činnosti. Aj v rámci programu zaobchádzania, ktorý plní len čiastočne,

je vedený pohovormi k reálnemu sebanáhľadu, sebakritike a prijatie zodpovednosti za svoje konanie.
Z hodnotenia vyplýva, že jeho postoji k trestnej činnosti je len formálne kritický. Zároveň uvedenépoznatky naznačujú , že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu príčiny trestnej činnosti dostatočne
neanalyzoval a nevyvodil z nej pre dôsledky, tak aby do budúcna trestnej činnosti dokázal predchádzať.
Okresný súd uviedol, že u odsúdeného nevzhliadol skutočné polepšenie ako výraz prerodu osobnosti

s kritickým náhľadom na spáchanú trestnú činnosti, aktívne podnikajúceho kroky k tomu, aby počas
výkonu trestu eliminoval všetky príčiny páchania trestnej činnosti a v budúcnosti sa jej viac nedopúšťal.
3. K druhej materiálnej podmienke okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku
v zmysle ust. § 66 ods. 1 Trestného zákona a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku súd nepovažuje za splnenú. Vo vzťahu k

osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany okresný súd
primárne poukázal na jeho odpis registra trestov (9 záznamov), z ktorého vyplýva, že pácha identickú
trestnú činnosť (podvody). Prvý stret so zákonom mal v roku 2002. Následne za identickú majetkovú
trestnúčinnosťbolodsúdený vrokoch2003,2006,2007,2010,2015opakovane.Vovšetkýchprípadoch
mu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom. Naposledy bol odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.03.2019, sp. zn. 2T/105/2017 za prečin podvodu a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti vykonáva. Je zrejmé, že odsúdený
opakovane, s krátkym časovým odstupom po predchádzajúcom odsúdení a uplynutí skúšobnej doby
páchal rovnakú trestnú činnosť. Opakovane mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, teda zo
strany spoločnosti mu bolo poskytnutých dosť šancí preukázať, že to so svojou nápravou myslí skutočne
vážne. Tieto šance nevyužil a opakovane konal protiprávne. Z pohľadu okresného súdu osoba s takouto

kriminálnou anamnézou nedáva dostatočné záruky na to, že v prípade podmienečného prepustenia
bude viesť riadny život. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave so minimálnym
stupňom stráženia, pričom v rámci vnútornej diferenciácie je stále umiestnený do strednej diferenciačnej
skupiny „B“ s tým, že diferenciačná skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko
odsúdeného, program vzdelávania či ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu. V danom

prípade bolo teda prihliadnuté s poukazom na § 66 ods. 2 Trestného zákona najmä na povahu a
charakter spáchanej trestnej činnosti, ktorej sa odsúdený dopustil a v zmysle odpisu registra trestov
čiastočne aj na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno
jednoznačne vyvodiť záver, že bude viesť na slobode riadny život. Okresný súd zastáva názor, že
vzhľadom na trestnú minulosť odsúdeného v spojení s nesplnením prvej materiálnej podmienky nie je

možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude viesť riadny život. Predchádzajúci
spôsob života odsúdeného nedáva dostatočné záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej
trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho
vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na

podmienečné prepustenie považovať za splnenú.
4. Po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí sa prokurátor vzdal práva na podanie sťažnosti, no
odsúdený ihneď zahlásil sťažnosť. Zahlásenú sťažnosť odsúdený odôvodnil jednak vlastnoručne, ako
aj prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Zuzany Csenkyovej (ďalej len obhajkyňa),
5. Vo vlastnoručne zdôvodnenej sťažnosti, doručenej okresnému súdu 5. decembra 2025, odsúdený

uviedol, že nesúhlasí so zamietnutím podmienečného prepustenia, nakoľko je veľmi dôležité zabezpečiť
odpoveď na otázky týkajúcej sa jeho možnej recidívy. Ďalej uviedol, že aj v rámci tohto konania je
veľmi dôležité vyhodnotiť všetky podklady týkajúce sa podmienečného prepustenia. Jedným z nich je
podľa odsúdeného návrh riaditeľa ústavu a v ňom uvedené odporúčanie na podmienečné prepustenie,
ktorý je podľa odsúdeného dôležitým dôkazom, ktorý nie je možné opomenúť. Odsúdený zdôraznil, že

podľa hodnotenia je jeho resocializačná prognóza priaznivá, že okresný súd nevzal do úvahy uloženie
probačného dohľadu, keď uložením výchovných primeraných obmedzení a povinností je možné znížiť
riziko recidívy. Čo sa týka rekvalifikačného kurzu, odsúdený uviedol, že jeho snaha je obrovská, avšak
zdravotné problémy sú väčšie. Uviedol, že si uvedomil svoje chyby, je dôchodcom a chce svoj život žiť
v pokoji. Záverom odsúdený žiadal, aby bolo jeho sťažnosti vyhovené a aby ho Krajský súd v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) podmienečne prepustil.
6. Obhajkyňa zahlásené sťažnosť odôvodnil osobitným písomným podaním doručeným okresnému
súdu 8. decembra 2025. Po úvodnej rekapitulácii výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia
obhajkyňa uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné a podanou sťažnosťou sa
odsúdený dožaduje zrušenia napadnutého uznesenia, vyhovenia návrhu a podmienečného prepustenia

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
7. Obhajkyňa považovala za potrebné podotknúť, že odsúdený si uvedomuje skutočnosť, že nemá
automaticky nárok na podmienečné prepustenie. Zákon ponecháva súdu plne na úvahu, či pri
zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností návrhu na podmienečné prepustenie vyhovie alebo nie.Zmyslom podmienečného prepustenia nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo
výkone trestu odňatia slobody bol odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po vykonaní stanovenej
doby trestu, bez zreteľa na účel trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak

vzhľadom k účelu trestu a k ďalším okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený
predpoklad, že odsúdený i na slobode povedie riadny život a že neexistuje pre spoločnosť príliš veľké
riziko jeho recidívy. Pozitívna prognóza budúceho chovania odsúdeného je nutným predpokladom pre
rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, avšak táto prognóza nemôže
byť hodnotená subjektívne a účelovo bez prihliadnutia na všetky okolnosti prípadu. Význam má okrem

vyššie uvedeného aj zistenie, aké sociálne podmienky sú vytvorené pre odsúdeného po jeho prípadnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že k týmto
sociálnym podmienkam sa súd vôbec nevyjadril a tieto zároveň dostatočne neskúmal. Je pravdou, že
inštitút podmienečného prepustenia je inštitút mimoriadny, bez stanovenia povinnosti súdu odsúdenému
vyhovieť. Zároveň však uviedla, že táto skutočnosť neznamená, že by súdy mali možnosť ľubovoľného
rozhodovania, alebo že by nemali povinnosť svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť.

8. V ďalšom obhajkyňa argumentovala tým, že odsúdený splnil všetky podmienky potrebné pre konanie
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak, ako to má na mysli zákonodarca v
ustanovení § 66 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák. Formálnou podmienkou sa nebude zaoberať, pretože jej
splnenie konštatoval v uznesení o zamietnutí návrhu aj súd. Obhajkyňa uviedla, že odsúdený je starší
človek, má 56 rokov, zdravotné problémy – cukrovka, upchávanie ciev, z ktorého dôvodu bol viackrát

v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, kde sa podrobil operačnému zákroku. Z dôvodu
zlého zdravotného stavu nebol zaradený do práce, no aj napriek tomu sa zúčastňoval na všetkých
prácach usporiadaných v ústave. Nie je preto pravdivé tvrdenie súdu, že sa vo výkone trestu málo
snažil a nevyvíjal väčšiu iniciatívu, aby získal viac odmien. Vzhľadom na jeho zdravotný stav a vek
nemohol absolvovať ani žiaden rekvalifikačný kurz. K spáchanej trestnej činnosti má kritický postoj,

čo deklaroval pri svojom výsluchu na súde. Podľa ústavu je resocializačná prognóza podľa nástroja
hodnotenia recidívy trestnej činnosti CRA priaznivá, riziko trestnej recidívy je nízke. Ústav v závere
hodnotenia odporúča prepustenie s probačným dohľadom. Nie je preto namieste tvrdenie samosudcu,
že by nebol polepšený.
9. Obhajkyňa tiež argumentovala, že odsúdený je vo výkone trestu prvýkrát. Aj napriek viacerým

odsúdeniam poukazuje na to, že trestná činnosť, ktorej sa dopustil odsúdený, nebola vážneho
charakteru, o čom svedčí skutočnosť, že mu boli ukladané podmienečné tresty a v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia sa vždy osvedčil. Pred nástupom do výkonu trestu žil v Čechách, kde riadne
pracoval. V súčasnosti má zabezpečenú prácu, o čom súdu predložil potvrdenie ako aj prehlásenie brata
o pobyte v F. G., kde by býval po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Odsúdený

si plní vyživovaciu povinnosť, má zabezpečené bývanie, podporu rodiny a vytvorené podmienky pre
riadny život na slobode, z čoho vyplýva, že sa dá od odsúdeného očakávať, že bude viesť na slobode
riadny život, čím som splnil aj druhú materiálnu podmienku pre rozhodnutie o mojom podmienečnom
prepustení. Obhajkyňa brojila i tým, že okresný súd sa v napadnutom uznesení absolútne nezaoberal
osobnými pomermi odsúdeného, na ktoré poukazovala na verejnom zasadnutí a ktoré boli spôsobilé

mať význam pre kladné rozhodnutie o návrhu odsúdeného.
10. Podľa mienky obhajkyne je nepochybné, že odsúdený má vytvorené všetky podmienky pre vedenie
riadneho života a taktiež zabezpečené všetky podmienky postpenitenciárnej starostlivosti, a to najmä vo
vytvorení priaznivého sociálneho zázemia (bývanie, rodina a pod.). Bezprostredne po prepustení sa teda
môžebezproblémovozaradiťdospoločnostiapokračovaťvresocializáciiprostredníctvomdostatočného

rodinného zázemia. Navyše uviedla, že cieľom podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je
okrem iného aj dovŕšenie nápravy odsúdeného na slobode.
11. V zmysle rozhodovacej praxe súdov sa zohľadňuje i trestná minulosť, pri tom však treba zohľadniť
závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných podmienečných prepustení v minulosti
(odsúdený je prvýkrát vo výkone trestu odňatia slobody, z čoho vyplýva, že ešte nebol podmienečne

prepustený). Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálneho trestného činu odsúdeného
je síce dôležitým, pri prognóze očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však nemôže byť
založená výlučne a len na jeho trestnej minulosti a závažnosti skutku. Opäť poukázala na súdnu prax
podľaktorej,akbyzáversúduonenaplnenípodmienkyočakávaniavedeniariadnehoživotabolzaložený
výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri ukladaní samotného trestu

odňatia slobody (závažnosť trestnej činnosti), tak by mohlo prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis
in idem. Ani závažnosť skutku teda nemožno hodnotiť mechanicky, bez previazanosti na aktuálne
správanie a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejme zhodnotiť ju treba. Zastávala ten názor,
že doposiaľ vykonaný trest možno považovať za dostačujúci pre naplnenie účelu trestu tak ako homá na mysli ustanovenie § 34 Tr. zák. Podľa obhajkyne je zo všetkých okolností prípadu nepochybne
zrejmé, že odsúdený dosiaľ plnením svojich povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Všetky
tieto skutočnosti vo svojom súhrne nepochybne umožňujú urobiť záver o jeho polepšení a je na nich

možné objektívne založiť i prognózu, že v budúcnosti skutočne povedie riadny život (na čom má aj
odsúdený osobne eminentný záujem). Predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti mohol okresný
súd podporiť uložením dlhšej skúšobnej doby, prípadne uložením dohľadu probačného a mediačného
úradníka a tiež uložením primeraných obmedzení a povinností. Ide o inštitúty a faktory, ktoré vo svojom
súhrne môžu efektívne dopomôcť naplneniu prognózy vedenia riadneho života zo strany odsúdeného a

v konečnom dôsledku zabezpečia ochranu spoločnosti viac ako keď bude vo výkone trestu.
12. V rámci konečného návrhu obhajkyňa v mene odsúdeného žiadala krajský súd, aby napadnuté
uznesenie zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie, event. aby sám rozhodol a vyhovel návrhu
a odsúdeného podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.
13. Prokurátor sa k sťažnostným argumentom odsúdeného ku dňu konania neverejného zasadnutia
písomne nevyjadril.

14. Okresný súd predložil spisový materiál krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 7.
januára 2026.
15. Podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.), pri rozhodovaní
o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 193 ods. 1 Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak
a) nie je prípustná,
b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá
znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo
c) nie je dôvodná.

16. Krajský súd ako nadriadený orgán, na základe riadne a včas podanej sťažnosti na to oprávnenou
osobou, podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia, proti ktorému podal odsúdený sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a
dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
17.Pokiaľideokonanie,ktorénapadnutémuvýrokupredchádzalo,odsúdenýmužiadnechybynevytýkal

a krajský súd vlastným prieskumom ani žiadne chyby nezistil. Okresný súd dodržal všetky zákonné
ustanovenia viažuce sa nielen k príprave, ale aj k priebehu verejného zasadnutia, pričom procesne
správnym spôsobom vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vyhlásené
rozhodnutie následne v zákonom stanovenej lehote písomne vypracoval a doručil stranám trestného
konania do vlastných rúk, o čom svedčia doručenky založené v spise.

18. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne
skonštatoval, že odsúdený ju 20. júna 2025 splnil, keď vykonal polovicu z trestu, ktorý mu bol za prečinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložený rozhodnutiami citovanými v enunciáte. Splnenie
formálnej podmienky však nestačí. Na podmienečné prepustenie osoby z výkonu trestu odňatia slobody
musia byť splnené aj dve materiálne podmienky a síce, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich

povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a tou druhou je, že od neho možno dôvodne
očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
19. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. § 66
ods. 1 Tr. zák., tak krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že odsúdený vo výkone trestu
plnením svojich povinností a svojím správaním potrebné polepšenie nepreukázal.

20. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom sa venuje vyhodnoteniu vykonaného
dokazovania, vecne správnym a obsahovo vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol úvahy, s ktorými sa
krajský súd plne stotožňuje. Krajský súd si túto výstižnú argumentáciu okresného súdu osvojuje bez
nutnosti opakovania, v podrobnostiach na ňu poukazuje a pripomína, že v konaní o sťažnosti, ktoré je
dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, z ktorého

dôvodujenadbytočnévecnesprávneargumentysúduprvéhostupňaopakovaťvrozhodnutíosťažnosti.
21. Možno v tomto smere doplniť, že prvá materiálna podmienka v podstate znamená, že u odsúdeného
prišlo k vnútornej premene - prevýchove vo vzťahu k spoločenským normám, najmä dodržiavaniu
právneho poriadku. Možno teda predpokladať, že u odsúdeného nastala taká zmena vnútorného postoja
k spoločnosti a právu, ktorá znamená negatívny postoj k páchaniu trestnej činnosti. Toto je možné

preukázať plnením programu zaobchádzania, negatívnym postojom k predchádzajúcej trestnej činnosti,
výkonom práce počas výkonu trestu, zlepšovaním znalostí a schopností, ktoré zvyšujú zamestnateľnosť,
plnením povinností a zákazov odsúdeným a s tým súvisiacou existenciou disciplinárnych odmien a
ich početnou prevahou nad disciplinárnymi trestami s prihliadnutím na okolnosti odmien a trestov. Toznamená, že rozhodnutie súdu má byť reflexiou celého priebehu výkonu trestu a odsúdeného v tomto
priebehu, jeho pozitívneho vývoja alebo naopak stagnácie a negatívneho vývoja. Zmena vnútorného
postoja musí byť skutočná, nielen predstieraná, resp. nesmie byť len následkom automatickej adaptácie

na prostredie výkonu trestu. Polepšenie vyžaduje, aby odsúdený skutočne potlačil záporné vlastnosti
a sklony, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V tomto zmysle nie je prejavom skutočnej zmeny ani
účelové správanie odsúdeného v súlade s vnútorným poriadkom ústavu na výkon trestu, no bezo zmeny
vnútorného hodnotového nastavenia.
22. Pri posudzovaní splnenia podmienky polepšenia je ďalej potrebné reflektovať celý priebeh výkonu

trestu a vývoj odsúdeného v tomto priebehu. Nie je preto možné mechanicky hodnotiť celý výkon trestu
bez zohľadnenia behu času a zváženia vývoja odsúdeného, najmä ak vykonáva trest v dlhšej výmere. Je
potrebné zdôrazniť, že zákon požaduje preukázanie polepšenia v čase rozhodovania o podmienečnom
prepustení. Pokiaľ teda odsúdený v prvotnej fáze výkonu trestu preukazoval známky polepšenia, ale
v dobe predchádzajúcej rozhodnutiu o podmienečnom prepustení sa správal opačným spôsobom, súd
také správanie odsúdeného nevyhodnotí ako jeho polepšenie a naopak ani neplnenie povinností v

začiatku výkonu trestu nevyhnutne neznamená, že sa odsúdený nepolepší neskôr. Skoršie porušenie
povinností odsúdeným iste môže mať vplyv na rozhodnutie o tom, že sa odsúdený nepolepšil. Pokiaľ
však odsúdený svojim neskorším správaním preukázal, že sa polepšil a že sa snaží minimalizovať
pravdepodobnosť páchania trestnej činnosti v budúcnosti, potom skoršie porušenie jeho povinností
samé a pri splnení ostatných zákonných podmienok, nemôže zabrániť pozitívnemu rozhodnutiu súdu

o podmienečnom prepustení odsúdeného. Na polepšenie nie je možné usudzovať len podľa vyššieho
poštu disciplinárnych odmien. Hoci vysoký počet odmien nepochybne značí, že odsúdený plní svoje
povinnosti počas výkonu trestu odňatia slobody, automaticky z neho nevyplýva, že sa odsúdený
skutočne polepšil. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či pozitívne správanie sa odsúdeného počas
výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké je jeho

bližšie správanie sa vo výkone trestu a za čo sú mu disciplinárne odmeny udeľované.
23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že okresný súd správne skonštatoval
nesplnenie prvej materiálnej podmienky. Odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu získal len jednu
disciplinárnu odmenu, čo aj podľa mienky krajského súdu svedčí o tom, že odsúdený nevyvíjal
dostatočne aktívnu snahu z jeho strany po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré

sú „navyše“. Na podmienečné prepustenie nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa prevažne v súlade
s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody, lebo takéto správanie samé o sebe
automaticky neznamená, že sa polepšil. U odsúdeného išlo len o prejav vonkajšej adaptácie na
prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Polepšenie je totiž vývojový
proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Možno

preto uzavrieť, že ani krajský súd v správaní odsúdeného žiadne polepšenie nezistil.
24. V ďalšom možno poukázať na to, že podľa hodnotenia riaditeľa ústavu síce odsúdený prejavuje
kritický postoj, no odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol, ako na ňu s odstupom času nazerá a
ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne
analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto

príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. Stotožnenie sa odsúdeného
so správnosťou, zákonnosťou a spravodlivosťou jeho odsúdenia je nevyhnutnou súčasťou premeny
odsúdeného, uvedomenia si jeho protiprávneho konania a dosiahnutia polepšenia.
25. Nemožno prijať sťažnostnú argumentáciu odsúdeného, že disciplinárne odmeny nemohol získať,
nakoľko jeho zdravotný stav mu to neumožňuje. V prípade podmienečného prepustenia sa primárne

skúma dosiahnutie účelu trestu, na čo zdravotný stav odsúdeného nemá priamy vplyv. Zároveň krajský
súd dopĺňa, že aj podľa riaditeľa ÚVTOS odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania len
čiastočne.
26. Ak polepšenie sleduje aktivitu a zmenu odsúdeného v blízkej minulosti, poprípade v prítomnosti,
očakávanie vedenia riadneho života je orientované do budúcna. V prípade očakávania riadneho života

sú možné dve alternatívy, a to očakávanie riadneho vedenia života od samotného odsúdeného alebo
prijatie záruky za dovŕšenie jeho nápravy. V oboch prípadoch sa však predpokladá, že pozitívny proces,
ktorý bol začatý v priebehu výkonu trestu a ktorý nasvedčuje premene odsúdeného, bude pokračovať po
jeho prepustení. Nevyžaduje sa pritom stopercentné presvedčenie o tom, že odsúdený nespácha ďalší
trestný čin. Očakávanie riadneho vedenia života, resp. dovŕšenie nápravy odsúdeného v budúcnosti je

zo svojej podstaty predpokladom pravdepodobnostným.
27. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Tr. zák. a síce, že je od
odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku krajský
súd nepovažuje za splnenú.28. Treba opäť zdôrazniť, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje
právny nárok, ale tento postup je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam,
ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode

riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj predchádzajúci
spôsob života odsúdeného. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody treba vždy zhodnotiť osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania
pred spáchaním trestného činu, správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone
trestu odňatia slobody. Tieto okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať

vo vzájomných súvislostiach. Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z
objektívnych okolností, ktoré sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa
odsúdeného v budúcnosti súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady,
pretoželogickynemôževedieť,čosavbudúcnostiskutočnestane.Správaniesaodsúdenéhovminulosti
má v tomto prípade rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti.
Samotnou okolnosťou, ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života

odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania
sa odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody.
29. Pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, tieto sú aj podľa názoru krajského
súdu zjavné. Posúdenie otázky možnej recidívy je vždy len predpokladom vysloveným s väčšou

či menšou mierou pravdepodobnosti, no pri skúmaní tejto miery pravdepodobnosti sa vychádza z
objektívnych kritérií, medzi ktoré patrí najmä predchádzajúci spôsob života odsúdeného a jeho sklony
k páchaniu trestnej činnosti. Súd môže pri hodnotení osoby odsúdeného prizerať na skutočnosť, že
sa v minulosti dopustil trestných činov a z toho vyvodiť príslušné závery z hľadiska jeho vzťahu k
spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom a možnosti jeho nápravy a polepšenia. Z

hľadiska posudzovania sklonov odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti je pritom možné prihliadať
aj na zahladené odsúdenia, lebo zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne
zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin
spáchal. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že bez zasadenia do kontextu kriminálnej kariéry a
života odsúdeného nie je samo o sebe určujúce, koľkokrát bol potrestaný, koľkokrát bol vo výkone

trestu odňatia slobody, či koľkokrát sa neosvedčil po podmienečnom prepustení, pretože žiadna z týchto
skutočností nemôže sama o sebe vylúčiť možnosť podmienečného prepustenia, pokiaľ by odsúdený
skutočne zmenil svoj postoj k životu. Pri interpretácii kriminálnej minulosti odsúdeného súdy musia dbať
na to, akú výpovednú hodnotu majú jednotlivé informácie. Pri hodnotení prognózy riadneho vedenia
života nie je vo všeobecnosti vylúčené zohľadnenie celej trestnej minulosti odsúdeného, napríklad

vrátane starších a už zahladených odsúdených. Na strane druhej ale napríklad ojedinelé trestné konanie
odsúdeného staré niekoľko desaťročí nemôže takpovediac nič vypovedať o tom, či je možné očakávať,
že teraz po prípadnom podmienečnom prepustení odsúdený povedie riadny život.
30. Vo vzťahu k osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany
krajský súd primárne poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu bez potreby opakovania

tejto vecne správnej argumentácie okresného súdu obsiahnutej v napadnutom uznesení (strana 7-8
uznesenia okresného súdu).
31. Krajský súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezanedbateľnú úlohu
zohráva povaha spáchaného trestného činu, ktorú musia súdy pri svojom rozhodovaní taktiež vždy
zohľadňovať v zmysle § 66 ods. 2 Tr. zák. V tomto prípade odsúdený aktuálne vykonáva trest uložený

mu za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorý bol spáchaný tým, že na škodu
cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku
väčšiu škodu. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave s minimálnym stupňom stráženia,
pričom v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený diferenciačnej skupine „B“ s tým, že diferenciačná
skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko odsúdeného, program vzdelávania či

ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu.
32. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že
nápravaacelkovépozitívnepôsobenienaosobuodsúdenéhojemožnélenpočasjehopobytuvovýkone
trestuodňatiaslobody,pričompodmienečnýmprepustenímodsúdenéhozvýkonutrestuodňatiaslobody
by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred recidivujúcimi

páchateľmi trestnej činnosti.
33. Na vyššie uvedené závery nemá vplyv ani argumentácia odsúdeného predostretá v sťažnosti,
že sa správal vo výkone trestu vzorne. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že jeho správanie
v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody tomu v plnom rozsahu nenasvedčuje. Odsúdený sivo výkone trestu odňatia musí uvedomiť príčiny a dôsledky svojho protiprávneho konania, aby ich
v budúcnosti v čo najširšej miere eliminoval a nie sa len na určitý časový úsek formálne prispôsobiť
režimu a príkazom ZVJS a oľutovať trestnú činnosť, viac menej formálne. Takéto správanie nespĺňa

požiadavky polepšenia sa vo výkone trestu, a preto nie je možné pripisovať relevantnosť jeho sľubu,
že v budúcnosti povedie riadny život a nebude ďalej páchať trestnú činnosť. Odsúdenému bola dôvera
spoločnosti opakovane poskytnutá pri jeho predchádzajúcich odsúdeniach, avšak tieto šance nevyužil
a dopustil sa totožnej trestnej činnosti, pre ktorú aktuálne vykonáva uložený nepodmienečný trest. A
pokiaľ odsúdený poukazoval na to, že má zabezpečené bývanie, vyšší vek a zdravotné problémy, ani

tieto skutočnosti nie sú spôsobilé u neho rozptýliť riziko možnej recidívy na mieru potrebnú pre pozitívne
rozhodnutie o jeho žiadosti, keďže ide o faktory, ktoré sa u neho na spáchaní trestnej činnosti v minulosti
nepodieľali. Možno tak uzavrieť, že ani vyšší vek, rodinné väzby či zabezpečené bývanie nie sú dnes
tie relevantné faktory, pre ktoré by súdy mali jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody vyhovieť.
34.Tusažiadadoplniť,žeaniosoba,ktorájevovýkonetrestuodňatiaslobodypoprvýkrátakoodsúdený,

nemá automaticky nárok na to, aby bola podmienečne prepustená. Aj u takejto osoby je potrebné striktne
individuálne preskúmať splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok a pokiaľ sa dospeje
k záveru, že riziko recidívy je u takejto osoby príliš vysoké, nemôže byť pre absenciu prvej a druhej
materiálnej podmienky podmienečne prepustená.
35. Aj krajský súd preto konštatuje, že vzhľadom na trestnú minulosť v spojení s nesplnením

prvej materiálnej podmienky nie je možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude
odsúdený viesť riadny život. Jeho predchádzajúci spôsob života v tomto smere nedáva dostatočné
záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol
riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak aj
krajský súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti,

v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať
za splnenú. Keďže osoba odsúdeného nespĺňa materiálne podmienky, tak z podstaty veci vyplýva,
že sa nemožno zaoberať ani skúšobnou dobou, probačným dohľadom a uloženými obmedzeniami
a povinnosťami.
36. Pokiaľ v sťažnosti odsúdený poukazoval na to, že riaditeľ ÚVTOS odsúdeného odporučil

podmienečne prepustiť, k tomu krajský súd uvádza, že stanovisko riaditeľa má pre súd len odporúčací
charakter, konečné posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie je vždy na
úvahe súdu.
37. Zhrnúc vyššie uvedené krajský súd dospel k rovnakému záveru ako súd okresný a síce, že náprava
a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu

odňatia slobody a že podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol
naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných
činov. Tento záver bol vyslovený po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, teda nielen s
poukazom na trestnú minulosť odsúdeného ako namietal v sťažnosti, ale predovšetkým s poukazom na
jeho celkové správanie sa počas pobytu vo väzení a tiež s poukazom na hodnotenie riaditeľa ÚVTOS. U

odsúdeného tak nejde o situáciu opisovanú v sťažnosti, že by jeho návrh na podmienečné prepustenie
mal byť zamietnutý výhradne len na základe svojvôle súdu.
38. Pretože krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu
napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako
nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.