Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120208427
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1120208427.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátuJUDr.RomanaBolebruchaaJUDr.MiroslavySaxovejvsporežalobcu:Cirkevnýzborevanjelickej
cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Staré Mesto, IČO: 42 267 277, Konventná 11,
Bratislava, zastúpeného JANÍČEK LEGAL s. r. o, IČO: 52 961 249, Kominárska 2, 4 Bratislava, proti
žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne nám. 1,
Bratislava, o zaplatenie 8.586,22 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 10.09.2024, č. k. B1-9C/23/2020-274, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 14.05.2020 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 3.060 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
3.060 eur od 14.05.2020 do zaplatenia, ako i sumy 5.526,22 eura. Dôvodil, že ako vlastník a

prenajímateľ reštituovaných nehnuteľností si podľa § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. o ukončení
a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom (ďalej len „zákon č. 260/2011 Z. z.“)
uplatnil žiadosťou zo dňa 12.05.2017 u žalovaného nárok na vyplatenie kompenzácie za nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v dome na X. XX V. B. (ďalej aj ako „L. X.X"), konkrétne za byty č. X, X, X, XX, a
v dome na A. XX V. B. (ďalej aj ako „L. A."), konkrétne za byty č. XX, X, XX, X, X, X, XX, X, XX,
X, XX spočívajúcej v rozdiely trhového a regulovaného mesačného nájomného. Vychádzal pritom zo
znaleckého posudku č. 34/2018 (ďalej len „ZP č. 34/2018“) vo veci odhadu hodnoty nehnuteľnosti - L. X.

zo dňa 20.03.2018, vyhotoveného D.. F. D.F., X.., a zo znaleckého posudku č. 230/2017 (ďalej len „ZP
č. 230/2017“) vo veci odhadu hodnoty nehnuteľnosti - L. A. zo dňa 30.12.2017, vyhotoveného rovnako
D.. F. D., X.; za oba znalecké posudky uhradil spolu sumu 3.060 eur (za ZP č. 230/2017 sumu 1.980
eur a za ZP č. 34/2018 sumu 1.080 eur). Žalovaný vydal dňa 02.07.2018 rozhodnutia
o priznaní kompenzácie k časti bytov, ktorú za obdobie od 01.01.2018 do 31.07.2018 uhradil až dňa
14.08.2018, t. j. viac ako rok po podaní žiadosti, a to bez upozornenia na predĺženie lehoty a o dôvodoch,
ktoré by ho k danému úkonu viedli. Žalobca písomne vyzval žalovaného na zaplatenie príslušenstva

pohľadávky, t. j. zákonného úroku z omeškania vzťahujúceho sa k priznanej kompenzácii, výzvami zo
dňa 07.11.2018, na ktoré žalovaný nereagoval. Pokiaľ išlo o kompenzáciu k bytom č. XX, X, XX, X, XX,
nachádzajúcich sa v L. A., žalovaný vydal rozhodnutia až dňa 12.09.2019, t. j. po viac ako dvoch rokoch
po podaní žiadosti, uhradiac kompenzáciu za obdobie od 01.01.2018 do 31.07.2018 až dňa 14.10.2019;rozhodnutia týkajúce sa kompenzácie tak vydal oneskorene. V dôsledku oneskorených rozhodnutí o
kompenzácii, žalovaný vyplatil aj jednotlivé mesačné úhrady po lehote, čím sa nepochybne dostal s
každou jednotlivou úhradou kompenzácie do omeškania, a to za obdobie od podania žiadosti do vydania

príslušného rozhodnutia.

3. Žalovaný nárok žalobcu neuznával. V prvom rade namietal právomoc konajúceho súdu prejednať
a následne rozhodnúť o veci s poukazom na § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „S.s.p.“). Zároveň bol toho názoru, že žalobca nevyužil žiaden z prostriedkov nápravy voči

jeho nečinnosti, pričom nepodal ani žalobu na nečinnosť orgánu verejnej správy. Pokiaľ išlo o časť
nároku na zaplatenie odmeny za ZP, tento predstavoval trovy administratívneho konania, ktorý nárok
nemožno žalobcovi priznať vzhľadom na znenie ustanovenia § 31 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej
len „Správny poriadok“). Predmetný zákon pritom stanovuje lehoty na vydanie rozhodnutia, ktoré majú
výlučne poriadkový charakter; žalovaný nemohol rozhodnúť o žiadosti žalobcu v stanovenej lehote i
z dôvodu podania opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiam, predložiac chronológiu úkonov v

administratívnom konaní.

4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a jeho vyhodnotením vec právne posúdil podľa § 12
ods. 5, § 15 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z., § 3 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 2, § 31 ods. 1, § 34 ods.
1, § 49 ods. 2 Správneho poriadku, § 517 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Konštatoval, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia
sumy 8.586,22 eura s príslušenstvom, pozostávajúcej zo 1/ sumy 3.060 eur, uplatnenej titulom náhrady

nákladov vynaložených na obstaranie ZP č. 230/2017 a ZP č. 34/2018, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 14.05.2020 až do zaplatenia a 2/ sumy 5.526,26 eura titulom
úrokovzomeškaniaspojenýchsvyplatenímrozdielumedzisumouregulovanéhoatrhovéhomesačného
nájomného; tento nárok, uplatnený žalobcom ako príslušenstvo pohľadávky, súd prvej inštancie zaradil
medzi civilné nároky, o ktorých má právomoc rozhodnúť všeobecný súd.

5. Medzi procesnými stranami nebolo sporné, že žalobca požiadal žalovaného žiadosťou zo dňa
12.05.2017 o vyplatenie rozdielu medzi trhovým a regulovaným mesačným nájomným k špecifikovaným
bytom podľa ustanovení zákona č. 260/2011 Z. z., o ktorej žalovaný rozhodol podľa ustanovení
Správneho poriadku. Žalobca voči rozhodnutiam žalovaného o nepriznaní kompenzácie za byty č. X, X,

X, XX a byty č. X, X, X, X, XX T. XX využil právo podať riadny opravný prostriedok, čo malo bezprostredný
vplyv na celkovú dĺžku konania o tejto žiadosti; žalobca pri podaní odvolaní predložil i ZP č. 230/2017
a ZP č. 34/2018. V tejto súvislosti konajúci súd podotkol, že medzi stranami nebola sporná dĺžka
administratívneho konania, rovnako ani výpočet výšky nárokov uplatnených žalobcom v konaní.

6. V súvislosti s nárokom na náhradu nákladov za obstaranie znaleckých posudkov, konajúci súd zistil,
že žalobca k žiadosti o vyplatenie rozdielu regulovaného a trhového mesačného nájomného zo dňa
12.05.2017 predložil vyjadrenie Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska (ďalej len „NARKS“).
Žalovaný vo výzve na doplnenie žiadosti o kompenzáciu zo dňa 17.07.2017 (správne má byť 14.06.2017
- pozn. odvolacieho súdu) požiadal žalobcu o poskytnutie dokladov a informácií uvedených vo formulári,

tvoriaceho prílohu výzvy, zaraďujúc medzi podklady preukazujúce trhové mesačné nájomné príkladmo
zmluvnú dokumentáciu, znalecké posudky, odborné vyjadrenia a podobne. Podľa mienky konajúceho
súduúčelomjehovýzvynebolapožiadavkanadoloženieznaleckýchposudkov,aleuvedeniekomplexnej
informácie potrebnej pre posúdenie nároku žalobcu. Žalobca v reakcii v liste zo dňa 04.08.2017
považoval nárok za uplatnený správne, keďže jeho výšku preukazoval potvrdením NARKS; prílohou

jeho listu pritom neboli ZP č. 230/2017, ani ZP č. 34/2018, ktoré žalobca predložil až v rámci správneho
konania spolu s odvolaniami proti rozhodnutiam žalovaného. Žalobca tak obstaral znalecké posudky
dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy, s cieľom urýchliť už v tom čase zjavne neprimerane dlhé konanie o
vyplatenie kompenzácie, ktorú okolnosť sám potvrdil i v replike k vyjadreniu žalovaného. V tejto súvislosti
konajúci súd dodal, že žalovaný opakovane nevyzýval žalobcu na doplnenie podkladov potrebných pre

rozhodnutie, resp. na doloženie znaleckých posudkov. Naopak, z jednotlivých rozhodnutí žalovaného
vyplynulo, že pri stanovení výšky trhového nájomného nepovažoval za potrebné znalecké posudky,
pričom až v priebehu odvolacích konaní prihliadol na tie, obstarané žalobcom. Keďže žalobca v konaní
nepreukázal tvrdenie, že pri uplatnení nároku na kompenzáciu vychádzal primárne zo ZP č. 34/2018a ZP č. 230/2017, súd prvej inštancie s poukazom na § 31 Správneho poriadku dovodil, že žalobca
ako účastník konania o žiadosti podľa § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. bol povinný znášať
náklady vynaložené na odmenu za vypracovanie znaleckých posudkov. Pokiaľ žalobca argumentoval,

že tento nárok predstavuje príslušenstvo pohľadávky, konajúci súd ozrejmil, že vo všeobecnosti za
príslušenstvo pohľadávky možno považovať aj náklady na jej uplatnenie, avšak tieto sa musia týkať
zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené; v danom prípade nastala splatnosť kompenzácie
akopeňažnéhorozdielumedzitrhovýmaregulovanýmmesačnýmnájomnýmaž15dnípoprávoplatnosti
rozhodnutia žalovaného. Vychádzajúc z ustanovenia § 12 ods. 5 veta druhá zákona č. 260/2011 Z. z. bol

konajúci súd toho názoru, že predmetné ustanovenie treba vykladať takým spôsobom, že prenajímateľ
nesie ťarchu dôkazného bremena preukázať odôvodnenosť výšky nároku na kompenzáciu, ako aj
nákladov spojených s jeho uplatnením. Ak by totiž zákonodarca chcel preniesť náklady prenajímateľa
spojené s uplatňovaním jeho nároku na obec, upravil by to priamo v príslušnom právnom predpise, resp.
dôkazné bremeno spojené s týmto nárokom by preniesol priamo na obec. Súd prvej inštancie uzavrel,
že sumu uhradenú žalobcom počas správneho konania za znalecké posudky treba považovať za trovy

tohto administratívneho konania, ktoré vznikli žalobcovi ako jeho účastníkovi, a tieto je povinný znášať
sám; žalobe na zaplatenie sumy za vypracované znalecké posudky preto nevyhovel.

7. Konajúci súd v súvislosti so žalobou o zaplatenie sumy 5.526,26 eura, uplatnenej titulom omeškania
žalovaného s vyplatením sumy rovnajúcej sa rozdielu trhového a regulovaného mesačného nájomného

podľa § 12 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z. za byty č. X, X, X, X, X, X, XX, XX, XX T. XX v L. A. a za
byty č. X, X, X, XX V. L. X. od 12.06.2017, t. j. po uplynutí 30 dní od podania žiadosti, pri ktorej úrok z
omeškania za jednotlivé mesačné kompenzácie podrobne vypočítal vo výzve adresovanej žalovanému
dňa 07.11.2018, uviedol, že na konanie o žiadosti žalobcu v zmysle zákona č. 260/2011 Z. z. sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, s tým, že žalovaný ani v jednom prípade nerozhodol o tejto

žiadosti v lehote 30 dní, resp. 60 dní od jej podania.

8. V ďalšom ozrejmil, že úrok z omeškania má povahu sankcie za to, že dlžník mešká so splnením
peňažného záväzku, dôsledkom čoho je, že veriteľ nemôže disponovať svojimi peňažnými prostriedkami
a dlžník ich zasa neoprávnene, bez súhlasu veriteľa, využíva vo svoj prospech. Právo požadovať úrok

z omeškania, tak ako je upravené v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, má povahu špeciálnej
(súkromnoprávnej) peňažnej sankcie, pričom je dôsledkom nekonania dlžníka včas. Vzťahy, ktoré
vznikajú v rámci správneho konania, sú nepochybne založené na nerovnom právnom postavení ich
účastníkov, keď orgány verejnej moci v nich rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze
autoritatívnosti, t. j. ide o verejnoprávne vzťahy. V prípade právnych vzťahov vyplývajúcich z § 12

ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. z hľadiska ich povahy sa potom nejedná o situáciu analogickú s
postavením veriteľa a dlžníka, a preto i aplikácia súkromnoprávnej sankcie vo vzťahu verejnoprávnej
povahy je neprípustná. Súd prvej inštancie doplnil, že pokiaľ sa podľa tvrdení žalobcu žalovaný dostal do
omeškania z dôvodu svojej nečinnosti, Správny poriadok upravuje opatrenia proti nečinnosti; zohľadniac
tieto skutočnosti nemožno nachádzať analógiu s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade,

ak správny orgán ostane nečinným v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ sa v tomto smere
žalobca odvolával na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. US 279/2019 nemožno z neho vyvodiť záver,
že činnosť orgánu verejnej moci zakladá nárok účastníka konania požadovať aj úroky z omeškania;
naviac v situácii, keď nie je zanedbateľné, že lehoty na vydanie rozhodnutia zakotvené v Správnom
poriadkumajúlenporiadkovýcharakter,atedaichnedodržanienemávplyvnaprávnupozíciuúčastníkov

konania. Na strane žalovaného nedošlo k vzniku omeškania, nakoľko splatnosť rozdielu medzi trhovým
a regulovaným mesačným nájomným nastala až 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia. Na uvedenom
základe konajúci súd žalobcovi ani v tejto časti uplatneného nároku nevyhovel.

9. Ozrejmiac, že obsah žaloby by sa mohol javiť aj ako prípadný nárok na náhradu škody za neprávny

úradný postup žalovaného ako orgánu územnej samosprávy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to
i napriek tomu, že žalobca to výslovne neuviedol, nakoľko, hoci nároky odvodzoval od nečinnosti
žalovaného, nežiadal preskúmať jeho postup, ani jeho rozhodnutia, súd prvej inštancie konštatoval,
že v prípade zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z predchádza súdnemu
konaniu obligatórne konanie o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Žalobca síce vyzval

žalovaného na zaplatenie príslušenstva pohľadávky, a hoci jeho žiadosť nespĺňala náležitosti podľa §
16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z., bolo z nej zrejmé, čoho sa žalobca domáhal a prečo, pričom podľa
obsahu išlo o nečinnosť žalovaného, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia o kompenzácii; preto ichbolo možné považovať za žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej žalovaný
nevyhovel.

10. Zamerajúc sa i na skúmanie existencie zodpovednosti žalovaného za nesprávny úradný postup,
súd prvej inštancie uviedol, že nebolo sporné, že žalovaný o žiadostiach žalobcu rozhodoval v
administratívnom konaní. Pri rozhodovaní o priznaní kompenzácie v zmysle § 12 ods. 5 zákona č.
260/2011 Z. z. nebol viazaný len podkladmi preukazujúcimi odôvodnenosť výšky nároku, keď v súlade
s § 32 ods. 1 Správneho poriadku bol povinný zistiť skutočný stav veci; žalovaný nedodržal postup

podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, k čomu prispelo i konanie samotného žalobcu, ktorý dôkazy
preukazujúce jeho nárok, nepredložil k žiadosti úplne a až v priebehu odvolacieho konania založil
znalecké posudky, z ktorých potom žalovaný pri priznaní kompenzácie vychádzal. Zároveň žalobca
podal odvolania proti rozhodnutiam žalovaného, v dôsledku ktorých ani nebolo možné lehoty stanovené
Správnym poriadkom dodržať. Súd prvej inštancie v tomto smere podotkol, že žalobca si nároky z titulu
nezákonných rozhodnutí v tomto konaní neuplatňoval. Upriamiac pozornosť na to, že právny poriadok

účastníkovi správneho konania priznáva viacero prostriedkov, prostredníctvom ktorých sa môže domôcť
nápravy, ak orgán je pri svojom rozhodovaní nečinný, pričom tieto prostriedky sú obsiahnuté v samotnom
Správnom poriadku, ako i v osobitných predpisoch, súd prvej inštancie dovodil, že nebolo sporné,
že v rozhodnom čase, majúcom vplyv na dĺžku prebiehajúcich administratívnych konaní, žalobca
žiadne z týchto prostriedkov nevyužil. Zároveň, trovy, ktoré v konaní žalobcovi vznikli v spojení s

predložením znaleckých posudkov, nemožno považovať za škodu následkom nesprávneho úradného
postupu žalobcu, nakoľko ZP č. 230/2017, a ZP č. 34/2018 nepredložil do správneho konania na poklade
výziev žalovaného. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný opakovane vyzýval žalobcu
na doplnenie žiadostí o kompenzáciu. Súd prvej inštancie tak nemal za preukázanú, priamu príčinu
žalobcom tvrdenej škody, teda, že existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť žalovaného

za škodu. Ak by aj existovala taká skutočnosť medzi postupom a tvrdenou škodou neexistuje vzťah
príčinnejsúvislosti.Nauvedenomzáklade,keďžalobcanepreukázalkumulatívnesplneniepredpokladov
vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nemal konajúci súd inú možnosť ako
jeho žalobu zamietnuť.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech,
nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli, pričom sa ich náhrady ani
nedožadoval.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Namietal, že konajúci súd v kvalifikovanej miere porušil
jeho právo na spravodlivý proces, ako i princíp kontradiktórnosti konania, nakoľko mu doručil vyjadrenie
žalovaného zo dňa 10.09.2024 až po vyhlásení napadnutého rozsudku, čím mu súčasne znemožnil
sa k nemu vyjadriť; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu

SR. Zdôrazňujúc, že mu súd prvej inštancie nedal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného,
žalobca namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Podľa žalobcu obsahovalo odôvodnenie súdneho rozhodnutia viacero nepresností a formálnych
chýb, ktoré mali potvrdzovať, že vyhlásený rozsudok nebol výsledkom starostlivého posúdenia veci.

V tomto smere žalobca osobitne poukázal na bod 45. odôvodnenia rozsudku, v ktorom konajúci súd
použil spojenie „rozhodovacia činnosť“, ako i „nesprávny úradný postup“ vo väzbe na jeho osobu, hoci
také rozhodnutie, ani postup neexistuje, keďže nie je orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z. z. V označenom bode odôvodnenia konajúci súd tiež uviedol protichodné závery, keď tvrdil, že
do administratívneho konania nepredložil znalecké posudky, pričom následne v iných jeho bodoch

deklaroval, že tieto žalovanému predložil, ktorá okolnosť napokon ani nebola medzi stranami sporná.

14. Konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
konštatujúc, že účelom výzvy žalovaného zo dňa 14.06.2017 nebola požiadavka na doloženie
znaleckých posudkov, ale uvedenie komplexnej informácie potrebnej pre posúdenie jeho nároku, a

teda uzavrel, že pri uplatnení nároku na kompenzáciu nebolo potrebné vypracovať znalecké posudky.
Žalobca ozrejmil, že na preukázanie svojich nárokov priložil k svojej žiadosti o kompenzáciu prvotne len
doklad o stanovení ceny nehnuteľnosti zo služby Cenová mapa nehnuteľností SR od NARKS; informácie
boli všeobecného charakteru pre každý veľkostný typ bytu v lokalite Bratislava, Staré Mesto. Žalovanýtieto cenové mapy nerešpektoval, a bez vysvetlenia určil jednotkové ceny trhového nájmu paušálne
(teda nie individuálne) pre všetky byty v budovách v jeho vlastníctve, naviac v podstatne nižšej výške, čo
napokonvyplývalopriamozozrušujúcichrozhodnutíodvolaciehoorgánu.Napriektomu,žejehotvrdenie

o obstaraní znaleckých posudkov na podklade výziev žalovaného predstavovalo nesporné skutkové
tvrdenie, ktoré žalovaný nespochybnil, konajúci súd nepovažoval ich predloženie za nutné. Žalobca trval
na tom, že vyhotovenie znaleckých posudkov inicioval žalovaný, a to práve svojou výzvou na doplnenie
žiadostiokompenzáciuzodňa14.06.2017,keďpredtýmvyhodnotilžalobcovnárokuplatnenýpodľa§12
ods.5zákonač.260/2011Z.z.zanedostatočnepreukázaný;žalovanýtakodnehopožadoval,abyvýšku

svojho nároku vyšpecifikoval s odkazom na odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok, čo napokon
bolo zrejmé i z formulára priloženého k jeho výzve. Žalobca v reakcii zo dňa 04.08.2017 namietal,
že žalovaný retroaktívne aplikoval vlastnú metodiku, v ktorej sám navrhoval obstaranie znaleckých
posudkov na vlastné náklady, na čom však nakoniec nezotrval a tieto posudky sám neobstaral. Konajúci
súd uvedené skutočnosti ignoroval a vyvodil z nich nesprávny skutkový záver o nepotrebnosti obstarania
znaleckých posudkov; napokon ako vyplynulo z postupu žalovaného v správnom konaní, po zrušení

jeho rozhodnutí odvolacím orgánom žalovaný zo znaleckých posudkov vychádzal, nerešpektujúc pritom
cenové mapy NARKS. Žalobca na uvedenom základe uzavrel, že obstaranie znaleckých posudkov v
administratívnom konaní bolo nevyhnutné, pričom náklady spojené s ich vypracovaním predstavujú
príslušenstvo spojené s uplatnením pohľadávky, ako to vyplynulo i z rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Drahoš a iní proti Slovensku, v ktorom žalobca vystupoval ako

jeden zo sťažovateľov. Konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil, prečo tieto náklady
nepovažoval za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (náklady
spojené s uplatnením pohľadávky), čo malo za následok nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v tejto
časti.

15. Žalobca v tejto súvislosti nesúhlasil s výkladom ustanovenia § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z.
zo strany konajúceho súdu, podľa ktorého mal zabezpečiť všetky podklady na prijatie rozhodnutia a
súčasne znášať v celom rozsahu aj všetky náklady s tým spojené. Označil ho pritom za rozporný i s
metodikou žalovaného, ktorá sa výslovne odvolávala na znalecké posudky, a nie na iné podklady ako
sú napríklad cenové mapy. Konajúci súd interpretoval predmetné ustanovenie v rozpore s viacerými

ustanoveniami Správneho poriadku (§ 3 ods. 4, ods. 5, § 32 ods. 1, § 36) a jeho nejasnosť a strohosť
vyložil v jeho neprospech, hoci zákon č. 260/2011 Z. z. mal naprávať dlhodobé majetkový krivdy
poškodených osôb, vrátane žalobcu. Konajúci tak prijal nezrozumiteľný výklad ustanovenia § 12 ods.
5 zákona č. 260/2011 Z. z.

16. Žalobca označil ako nesprávne i skutkové zistenie konajúceho súdu, podľa ktorého v rozhodnom
čase administratívneho konania nevyužil žiaden z prostriedkov proti nečinnosti žalovaného. V
prebiehajúcom konaní pritom predložil podnet na upozornenie prokurátora zo dňa 10.09.2018, ktorému
Krajská prokuratúra v Bratislave vyhovela, pričom žalovanému adresovala súhrnné upozornenie
prokurátora proti postupu (nečinnosti) žalovaného zo dňa 23.01.2019. Okrem toho, nečinnosť

žalovaného konštatovala i vláda SR v konaní pred ESĽP, v rámci ktorého došlo k schváleniu zmieru.

17. Podľa žalobcu vychádzal napadnutý rozsudok i z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to
v otázke momentu vzniku omeškania žalovaného, ako i posúdenia povahy vzťahu medzi sporovými
stranami. Vzhľadom na absenciu dostatku súdnych rozhodnutí majúcich väzbu k zákonu č. 260/2011 Z.

z., žalobca poukázal na judikatúru súdov vzťahujúcu sa k aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. (rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 48/2010, sp. zn. 4Cdo 257/2019, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/120/2018), ako obdobného právneho predpisu; z nej pritom vyplýva, že
štát je dlžníkom zo zodpovednostného právneho vzťahu smerom k fyzickej alebo právnickej osobe.
V totožnej situácii sa vo vzťahu k žalobcovi pritom nachádzal žalovaný, keď „zákon č. 260/2011 Z. z

predstavoval iba právny prostriedok na uplatnenie finančného nároku, ktorý má civilný charakter, čo je
dané najmä jeho peňažnou povahou. Kompenzácia podľa zákona č. 260/2011 Z. z. je svojho povahou
náhradou majetkovej škody, ktorá vznikla žalobcovi dlhodobým porušovaním jeho majetkových práv;
ide teda o nárok na náhradu škody a rozhodnutie žalovaného, ktorým sa priznáva táto náhrada škody,
už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich.“

Na uvedenom základe sa preto žalovaný nerozhodnutím o jeho žiadosti v lehote 90 dní dostal do
omeškania s peňažným plnením; ním požadovaný úrok z omeškania má pôsobiť nielen ako sankcia za
neuspokojenie jeho nárokov, ale má tiež pôsobiť na žalovaného ako povinnú osobu, aby zodpovedne,
riadne a včas posúdil a uspokojil jeho nároky ako poškodenej osoby.18. Napokon žalobca vytkol konajúcemu súdu i prijatie nesprávnych právnych záverov vo vzťahu k
aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil jeho žalobu, vrátane jeho

písomných vyjadrení ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v intenciách
zákonač.514/2003Z.z.,následnezuvedenéhonevyvodilsprávneprávnezávery;malhototižvyzvaťna
odstránenie tejto podmienky konania. Z uvedeného žalobca vyvodil porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. Žalobca dal osobitne do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/28/2024.
Na uvedenom základe žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

19. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nestotožnil so žiadnym z ním uvádzaných odvolacích
dôvodov. Za zavádzajúcu označil žalobcovu námietku, podľa ktorej mu súd prvej inštancie neumožnil
vyjadriť sa k jeho vyjadreniu zo dňa 10.09.2024, nakoľko jeho obsah predniesol priamo na súdnom
pojednávaní dňa 10.09.2024, a teda žalobca sa s ním oboznámil. Konajúci súd sa tak nedopustil

porušenia práva na spravodlivý proces, pričom v dôsledku toho nezaťažil konanie inou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie; takou pritom nemôžu byť ani žalobcom vytýkané chyby
v písaní v bode 45. odôvodnenia rozsudku.

20. Podľa mienky žalovaného žalobca v žalobe neuviedol, na základe akého právneho titulu mu mal

uhradiť náklady za obstaranie znaleckých posudkov, ktoré treba v súlade s ustanovením § 31 Správneho
poriadku hodnotiť ako trovy dôkazu, ktoré je žalobca povinný znášať. Nejde teda o príslušenstvo
pohľadávky, za ktoré treba považovať len účelne vynaložené náklady týkajúce sa zročnej pohľadávky;
splatnosť pohľadávky pritom nastala až 15 dní po právoplatnosti jeho rozhodnutia. Žalovaný v tejto
súvislostizopakoval,žeodžalobcunežiadalpredložiťznaleckýposudok,alevyplniťformulársuvedením

demonštratívneho výpočtu dokladov preukazujúcich výšku požadovaného nároku. Naviac, žalobca
predložil ZP č. 230/2017, ako i č. 34/2018 až spolu s odvolaniami proti jeho rozhodnutiam, t. j. v čase, keď
bola výška trhového nájomného zistiteľná z vyjadrenia NARKS; nebol tak splnený predpoklad účelného
vynaloženia nákladov. Zo žaloby pritom nevyplývalo, že by žalobca v rozhodnom čase podal návrh na
vydanie opatrení na odstránenie nečinnosti predpokladaných Správnym poriadkom, resp. podal žalobu

proti jeho nečinnosti.

21. Podľa mienky žalovaného vykonal súd prvej inštancie správny výklad § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011
Z. z., majúc za to, že prijímateľ kompenzácie nesie ťarchu dôkazného bremena ohľadne oprávnenosti
výšky požadovaného nároku, s ktorým sú spojené i náklady jeho preukázania. Pokiaľ sa v tomto smere

žalobca odvolával na metodiku, považoval žalovaný za zarážajúce, že mal podľa nej postupovať, hoci
ju žalobca počas celého správneho konania označil za protizákonnú; napokon i ním špecifikované
ustanovenia Správneho poriadku mali len subsidiárny charakter.

22. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci konajúcim

súdom. Mal za to, že žalobca v prvom rade nespochybnil, že konanie o priznanie kompenzácie spadá
do rámca správneho konania, v ktorom sú vzťahy založené na nerovnom právnom postavení jeho
účastníkov; ide teda o verejnoprávne vzťahy, v rámci ktorých lehoty na vydanie rozhodnutia majú
len poriadkový charakter. Ako správne posúdil súd prvej inštancie, úrok z omeškania má povahu
súkromnoprávnej peňažnej sankcie, nakoľko ide o dôsledok nekonania dlžníka včas. Správny poriadok

upravuje celý rad opatrení proti nečinnosti, a preto nemožno nachádzať analógiu použitia § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade nečinnosti správneho orgánu v zmysle § 49 ods. 2
Správneho poriadku. Súd prvej inštancie nepochybil ani pokiaľ žalobcov nárok posudzoval i z hľadiska
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z., hoci to žalobca v žalobe výslovne neuviedol. Ak by
aj pripustil, že jeho konaním došlo k nesprávnemu úradnému postupu, žalobca nepreukázal vznik

škody, ani príčinnú súvislosť so škodou ako predpoklady pre vyvodenie jeho zodpovednosti. Za tejto
situácie sa mu javil žalobcom navrhovaný postup spočívajúci vo výzve na odstránenie nedostatku
podmienky konania (predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) ako neúčelný. Naviac, konajúci
súd vo vzťahu k jeho osobe nemal poučovaciu povinnosť, nakoľko sa dal v konaní zastupovať právnym
zástupcom. Na uvedenom základe žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

23. Žalobca v odvolacej replike nepovažoval princíp hospodárnosti, na ktorý žalovaný poukazoval v
súvislosti s vyjadrením zo dňa 10.09.2024 za relevantný. Zotrval na tom, že mu konajúci súd neposkytol
reálnu možnosť obhájiť sa voči vyjadreniu žalovaného, hoci sa s ním a jeho obsahom oboznámil naústnom pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil meritórny rozsudok. Princíp hospodárnosti
má pritom primárne odstraňovať právnu neistotu, v ktorej sa nachádzajú sporové strany. V dôsledku
oneskoreného doručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 10.09.2024 tak nemohol uplatniť procesné

práva v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces; podotkol, že žalovaný mal počas
celého konania včasný a riadny prístup ku všetkým jeho argumentom.

24. Žalobca zotrval na tom, že napadnutý rozsudok obsahoval viaceré formálne chyby, ako i ďalšie
nedostatky, ktorých prítomnosť podľa neho naznačila, že nebol výsledkom starostlivého posúdenia veci;

k týmto chybám sa pritom žalovaný vôbec nevyjadril, a preto jeho argumentácia v tomto smere nemala
charakter vecného protiargumentu. V ďalšom žalobca zopakoval námietky týkajúce sa požiadavky
na predloženie znaleckých posudkov, ktoré nechal vypracovať až potom ako žalovaný nerešpektoval
ním predložené cenové mapy NARKS. Znalecké posudky preto boli nevyhnutné na rozhodnutie
o kompenzácii a náklady spojené s ich vypracovaním a predložením predstavovali príslušenstvo
pohľadávky v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka; s týmto názorom sa pritom stotožnil i ESĽP

v rozhodnutí Drahoš a iní proti Slovensku. Zdôraznil, že v relevantnom čase nepovažoval návrh
na odstránenie nečinnosti, ani podanie správnej žaloby za účinný prostriedok nápravy nekonania
žalovaného, čo potvrdil napokon i ESĽP. Žalovaný žiadnym spôsobom nereflektoval na jeho tvrdenie
ohľadne podania podnetu na upozornenie prokurátora, ako predpokladu úspešnosti správnej žaloby; na
jeho podklade Krajská prokuratúra konštatovala nečinnosť žalovaného.

25. Žalobca nesúhlasil so stanoviskom žalovaného ohľadne výkladu ustanovenia § 12 ods. 5 zákona
č. 260/2011 Z. z., označujúc ho za absurdné a rozporné s jeho vlastnou metodikou, na ktorú sa sám
odvolával. V ďalšom zdôraznil, že žalovaný nespochybnil jeho argumentáciu o možnosti analogickej
aplikácie judikatúry vzťahujúcej sa k zákonu č. 514/2003 Z. z. i vo vzťahu k zákonu č. 260/2011 Z.

z., nakoľko nevytvára nové práva, ani povinnosti, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že štát je dlžníkom
zo zodpovednostného právneho vzťahu voči nemu ako právnickej osobe. Zákon č. 260/2011 Z. z.
slúži len ako právny nástroj na uplatnenie finančného nároku, ktorý má jednoznačne civilnoprávny
charakter. Pokiaľ by bol správny právny názor žalovaného, podľa ktorého je omeškanie podmienené
právoplatnosťou rozhodnutia o výške kompenzácie, nikdy by sa nemohol dostať do omeškania v

dôsledku jeho absolútnej nečinnosti. Uvedené potom zakladá dôvodnosť jeho námietky týkajúcej sa
nesprávneho právneho posúdenia veci; jej danosť pritom vnímal i pri posúdení jeho nároku v intenciách
zákona č. 514/2003 Z. z., konkrétne vo väzbe k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Podľa neho postup uvedený v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/28/2024, je treba
uplatniť bez ohľadu na to, či je procesná strana v konaní zastúpená právnym zástupcom alebo nie. V

ostatnom žalobca zotrval na námietkach uvedených v odvolaní.

26. Žalovaný sa v podaní zo dňa 17.02.2025 pridržal svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu. Osobitne zdôraznil, že žalobca sa s obsahom jeho vyjadrenia predneseného na
pojednávaní dňa 10.09.2024 mal možnosť osobne oboznámiť, nakoľko bol na ňom prítomný, pričom

sám odobril, aby mu jeho písomnú podobu konajúci súd doručil neskôr. Naviac, súd prvej inštancie
navrhol žalobcovi odročenie pojednávania za účelom prípravy záverečnej reči, čo žalobca odmietol. Na
uvedenom základe bol žalovaný toho názoru, že žalobcovi bol poskytnutý priam nadštandardný priestor
na uplatnenie jeho procesných práv. Pokiaľ išlo o náklady za vypracovanie znaleckých posudkov, tieto
nepredstavovali príslušenstvo pohľadávky, a to ani s ohľadom na rozhodnutie ESĽP vo veci Drahoš a iní

proti Slovenskej republike; ESĽP priznal sťažovateľom len nárok na náhradu tých nákladov, ktoré boli
vynaložené v konaní pred ním. Uzatvárajúc, že žalobca neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 29.10.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

28. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, v
ktorom sa súd prvej inštancie zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy
8.586,22 eura s príslušenstvom; vychádzajúc zo skutkových tvrdení uvedených žalobcom v žalobe, akoi z vykonaného dokazovania, konštatuje správnosť dôvodov vedúcich súd prvej inštancie k zamietnutiu
jeho žaloby (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).

29. Podľa mienky odvolacieho súdu vykonal súd prvej inštancie dostatočné dokazovanie a na jeho
základe, zohľadniac i nesporné skutkové tvrdenia, ustálil správne skutkový stav, na ktorý aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov a následne dospel i k správnemu právnemu posúdeniu
veci. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, keď sa v miere potrebnej vysporiadal s podstatnou a pre
vec určujúcou argumentáciou sporových strán, resp. žalobcu, majúcou základ v ním uvedenom opise

rozhodujúcich skutkových tvrdení ohľadne existencie a dôvodnosti jeho nároku, ako i v predložených
dôkazoch. Tieto rozhodujúce skutočnosti súd prvej inštancie posudzoval v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ktoré tak predstavuje dostatočný podklad pre uskutočnenie odvolacieho prieskumu z hľadiska
správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov; proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol
žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho
právo na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ žalobca konajúcemu súdu vytýkal, že odôvodnenie jeho

rozsudku obsahovalo viacero nepresností a chýb, konkrétne poukazujúc na bod 45. odôvodnenia, treba
podotknúť, že i keď súd prvej inštancie v použitom slovnom zvrate spojil pojmy „rozhodovacia činnosť“,
ako i „nesprávny úradný postup“ mylne s osobou žalobcu, a nie so žalovaným, z kontextu ostatnej
ním prezentovanej argumentácie možno dovodiť, že išlo len o zjavnú chybu v písaní, ktorá nemala
za následok zmätočnosť, nezrozumiteľnosť, príp. nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia; existencia

uvedeného pochybenia konajúceho súdu nemohla viesť k záveru, že by napadnutý rozsudok nebol
výsledkom starostlivého posúdenia veci, ako sa snažil navodiť žalobca.

30. Žalobca vzhliadol existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v tom, že mu
súd prvej inštancie neumožnil vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaného zo dňa 10.09.2024, ktoré

mu doručil až po vyhlásení napadnutého rozsudku. Odvolací súd jeho argumentácii nemohol priznať
úspech.

31. Vychádzajúc zo zvukového záznamu zo súdneho pojednávania dňa 10.09.2024, na ktorý odkázal
súd prvej inštancie v zápisnici o pojednávaní, odvolací súd zistil, že poverený zástupca žalovaného

na ňom ústne predniesol skutočnosti tvoriace obsah jeho písomného vyjadrenia zo dňa 10.09.2024.
V ňom rekapituloval argumentáciu použitú už v podaní zo dňa 05.06.2023 (č. l. 260), ktorú doplnil i o
vyjadrenie k nároku na zaplatenie sumy 3.060 eur, kvalifikovaného žalobcom ako nárok na náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Právny zástupca žalobcu, prítomný na predmetnom
súdnom pojednávaní, na otázku zákonnej sudkyne, či sa chce ku skutočnostiam predneseným zo strany

splnomocneného zástupcu žalovaného vyjadriť, výslovne uviedol, že toto právo nevyužije, požiadajúc
ju súčasne o vyslovenie predbežného právneho názoru na vec. Nemožno mať potom pochybnosti,
že žalobca mal možnosť sa nielen oboznámiť s vyjadrením žalovaného zo dňa 10.09.2024, ktoré
ústnou formou predniesol jeho splnomocnený zástupca na súdnom pojednávaní, ale v rámci princípu
ústnosti mohol na neho reagovať, keď v tomto smere mu konajúci súd poskytol priestor zaujať k nemu

stanovisko. Vzhľadom na to, že jeho právny zástupca sa rozhodol túto možnosť nevyužiť, žalobca potom
nemôže s úspechom namietať porušenie jeho procesných práv v miere, ktorá by zakladala porušenie
práva na spravodlivý proces, a to len v dôsledku toho, že písomnú formu vyjadrenia žalovaného
predneseného na súdnom pojednávaní obdržal až po vyhlásení meritórneho rozhodnutia. Porušenie
tohto práva nemožno vyvodiť ani z námietky žalobcu, v ktorej konajúcemu súdu vytýkal, že v bode

45. odôvodnenia rozhodnutia na jednej strane tvrdil, že v administratívnom konaní nepredložil znalecké
posudky, avšak v ďalšom uvádzal opak. Žalobca evidentne prehliadol tú skutočnosť, že konajúci súd v
označenom bode odôvodnenia vyslovil, že žalobca znalecké posudky nepredložil na podklade písomnej
výzvy žalovaného, t. j. z vlastnej iniciatívy, ktoré skutkové zistenie vyplynulo i z listinných dôkazov
nespochybnených žalobcom; vytŕhajúc vety z celého kontextu žalobca celkom nesprávne následne

vyvodil, že tým konajúci súd v rozpore s vykonaným dokazovaním ustálil, že v administratívnom konaní
nepredložil žiadne znalecké posudky, čo sa však nezakladá na pravde.

32. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej námietke žalobcu, ktorou konajúcemu súdu vytýkal,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.

f) C.s.p.) ohľadne účelu výzvy žalovaného zo dňa 14.06.2017, ako i nevyužitia účinných prostriedkov
nápravy proti nečinnosti žalovaného a nadväzne na to vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm.
h) C.s.p.).33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. spočíva v tom, že skutkové zistenie súdu nemá
oporuvovykonanomdokazovaní.Ideosituáciu,keďvýsledokhodnoteniadôkazovsúdomnezodpovedá
ustanoveniu § 191 C.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo alebo pretože v hodnotení
dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo inak vyšli najavo je z hľadiska
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, logický rozpor. Skutkové zistenie nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností,

ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.

34. Konajúci súd z výzvy žalovaného zo dňa 14.06.2017, ako i totožnej výzvy zo dňa 17.07.2017 zistil,
že tento za účelom dostatočného preukázania nároku na kompenzáciu požiadal žalobcu o poskytnutie
dokladov a informácií uvedených vo formulári tvoriacom jeho prílohu; zdôrazňujúc potrebu preukázania
výšky trhového mesačného nájomného žalovaný vo formulári ozrejmil, že na splnenie tejto požiadavky

môžu poslúžiť príkladmo odborné vyjadrenie, zmluvná dokumentácia, ako i znalecké posudky, prípadne
ďalšie doklady. Možno potom súhlasiť s konajúcim súdom, že žalovaný nesmeroval výzvu konkrétne
na predloženie znaleckého posudku preukazujúceho hodnotu trhového nájomného nehnuteľností, ako
to mylne prezentoval žalobca, keď žiadal o poskytnutie celostnej informácie za účelom posúdenia a
následného rozhodnutia o čo najadekvátnejšej kompenzácii pre žalobcu v zmysle § 12 ods. 5 zákona

č. 260/2011 Z. z.; preukázanie jej výšky nepochybne zaťažovala žalobcu. Napokon, žalobca nepredložil
ZP č. 230/2017, ani ZP č. 34/2018 v reakcii na predmetnú výzvu žalovaného, ale až ako prílohu
opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiam, ako správne konštatoval súd prvej inštancie (viď bod
35. odôvodnenia) a vyplynulo to i z vykonaného dokazovania.

35. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné dodať, že pokiaľ sa žalobca v ďalšom zaoberal
oprávnenosťou samotnej výzvy žalovaného na doplnenie žiadosti o kompenzáciu, najmä vo väzbe na
aplikovanúmetodikumestskéhozastupiteľstvažalovaného,ktorúmalodvolacísprávnyorgánvyhodnotiť
za retroaktívnu, a tým nesprávnu, jeho argumentácia presahuje rámec predmetu prebiehajúceho
konania; tým totiž nie je preskúmanie zákonnosti (správnosti) postupu žalovaného v kompenzačnom

konaní, ani správnosť, príp. (ne)zákonnosť jeho rozhodnutí, nakoľko žalobca na tomto skutkovom
základe žalobu nepodal (viď jeho podanie zo dňa 19.04.2023). Vychádzajúc zo skutkových tvrdení a
odôvodnenia žaloby je zrejmé, že žalobca si voči žalovanému neuplatnil nárok na náhradu škody v
intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., ako síce správne poznamenal konajúci súd, avšak i napriek tomu sa
v ďalšom zaoberal i touto možnosťou posúdenia žalobcovej požiadavky, vyhodnotiac ju za neoprávnenú.

Ani zo žalobcom zvolenej skutkovej a právnej formulácie uplatnenej v priebehu konania nevyplývalo, že
by sa voči žalovanému domáhal náhrady škody titulom jeho zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z. z., keď v tomto smere žalobca dokonca výslovne uviedol, že nežiada o prieskum správnosti jeho
postupu (viď vyjadrenie zo dňa 19.04.2023 na č. l. 186, 187). Zároveň žalobca netvrdil vznik ujmy,
resp. škody (skutočnej alebo ušlého zisku), ani okolnosti týkajúce sa príčinnej súvislosti medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom žalovaného, pričom v žalobe absentovalo i tvrdenie, že žalovaného
oslovil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako podmienky pre uplatnenie
nárokunanáhraduškodyvintenciáchzákonač.514/2003Z.z.Pokiaľžalobcavpriebehukonaniadoplnil
a ozrejmil skutočnosti, ktoré nastali v období od vyplatenia kompenzácie žalovaným, poukazujúc pritom
na upozornenie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave adresované žalovanému v súvislosti

s nerešpektovaním lehôt v zmysle Správneho poriadku, resp. na rozhodnutie ESĽP, nimi podporne
preukazoval nespornú skutočnosť, a to, že žalovaný nerozhodol o jeho žiadosti o kompenzáciu v
súlade so zásadou rýchlosti v správnom konaní. Žalobca však z tohto titulu nedeklaroval vznik škody
ako primárneho peňažného nároku plynúceho zo zodpovednosti žalovaného, keďže žalobné nároky v
konaní uplatňoval ako akcesorické, t. j. sekundárne k hlavnému nároku, ktorý predstavovala peňažná

kompenzácia priznaná žalovaným v administratívnom konaní (viď podanie žalobcu zo dňa 19.04.2023
č. l. 186). Na uvedenom základe nebol dôvod, aby konajúci súd skúmal oprávnenosť jeho žalobnej
požiadavkytitulomnesprávnehoúradnéhopostupužalovanéhovzmysleustanovenízákonač.514/2003
Z. z.

36. So zreteľom na vyššie uvedené nemali na správnosť napadnutého rozhodnutia vplyv odvolacie
námietky žalobcu spochybňujúce skutkové zistenia konajúceho súdu a ich vyhodnotenie v intenciách
zákona č. 514/2003 Z. z. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno dovodiť, že konajúci súd,
v záujme čo najkomplexnejšieho posúdenia žalobcovho nároku, pripustil možnosť tento kvalifikovaťi z titulu zodpovednosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom práve na tento účel považoval
predžalobné výzvy žalobcu na zaplatenie príslušenstva pohľadávky adresované žalovanému za žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, i keď tieto nespĺňali náležitosti podľa § 16

ods. 1 citovaného zákona; za tejto situácie potom celkom logicky nevidel dôvod vyzývať žalobcu
na „odstránenie nedostatku tejto podmienky konania“, ako mylne argumentoval v odvolaní žalobca.
Z rovnakého dôvodu nebolo potrebné sa bližšie zaoberať ani odvolacou argumentáciou, ktorou
žalobca poukazoval na analogické uplatnenie právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. na omeškanie
žalovaného.

37. S námietkou existencie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. úzko súvisela i ďalšia
námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

39. Je nepochybné, a konajúci súd to ozrejmil v odôvodnení napadnutého rozsudku, že predmetom
konania boli dva nároky žalobcu, a to na zaplatenie 1/ vyčísleného úroku z omeškania v dôsledku

oneskoreného vyplatenia kompenzácie podľa § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. zo strany žalovaného
a 2/ nákladov na obstaranie ZP č. 230/2017 a ZP č. 34/2018. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu
v kontexte s vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že
odmenu vynaloženú žalobcom na obstaranie znaleckých posudkov pre účely administratívneho konania
podľa zákona č. 260/2011 Z. z. treba považovať za trovy konania v zmysle § 31 Správneho poriadku.

Trovami konania sa rozumejú všetky účelne vynaložené výdavky správneho orgánu, účastníka, príp.
ďalších subjektov vystupujúcich v správnom konaní, ktoré im v tomto vzniknú. V správnom konaní sa
pritom uplatňuje princíp, že trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán, kým
trovy vzniknuté účastníkovi, znáša tento sám. Medzi také trovy patria najmä správne poplatky, náklady
zastupovania, trovy súvisiace so získavaním podkladov pre rozhodnutie, tvoriace prílohy k podaniu

a ďalšie. V danej veci nebolo sporné, že v administratívnom konaním žalobca spolu s odvolaním
proti rozhodnutiam žalovaného o kompenzácii predložil i ZP č. 230/2017 a ZP č.
34/2018; náklady na ich obstaranie nepochybne predstavovali trovy tohto konania, nakoľko žalobca
ako prijímateľ požadovanej kompenzácie znášal ťarchu dôkazného bremena ohľadnej oprávnenosti
jej výšky. Tieto náklady bol povinný znášať sám v zmysle § 31 Správneho poriadku, tak ako správne

vyhodnotil i konajúci súd vo väzbe na správny výklad ustanovenia § 12 ods. 5 zákona č.
260/2011 Z. z.; nebolo potom potrebné sa v ďalšom zaoberať skúmaním ich (ne)účelnosti. Následne,
v bode 30. odôvodnenia rozsudku konajúci súd objasnil dôvody, pre ktoré nezdieľal žalobcov názor
a jeho žalobnú požiadavku na zaplatenie odmeny za znalecké posudky neposúdil ako príslušenstvo
pohľadávky - peňažnej kompenzácie, ktorej zročnosť nenastala. Vzhľadom na žalobcom zvolenú

skutkovú argumentáciu konajúci súd nepochybil, i pokiaľ skúmal charakter tejto „pohľadávky“, t. j. čo
predstavuje jej právny základ a aká bola povaha vzťahu medzi žalobcom a žalovaným z tohto titulu,
a to i v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti nároku na zaplatenie úroku z omeškania vyčísleného
žalobcom na sumu 5.526,22 eura; bolo totiž potrebné rozlíšiť, či tento vzťah mal súkromnoprávny alebo
verejnoprávny charakter.

40. Pre súkromnoprávny vzťah, ktorý sa pojmovo a obsahovo stotožňuje s občianskoprávnym, je
charakteristická dispozičná autonómia, zmluvná voľnosť a najmä rovné postavenie jeho účastníkov.
Možno súhlasiť s názorom konajúceho súdu, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý v konaní
podľa § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. vystupoval ako orgán verejnej správy autoritatívne

rozhodujúci o právach a povinnostiach subjektov, uvedené kritériá nespĺňal. Povinnosť žalovaného ako
obce zabezpečiť kompenzáciu prenajímateľom bytov, ktorí spĺňajú zákonné podmienky a požiadali o jej
vyplatenie, nie je záväzkom vyplývajúcim z občianskoprávneho vzťahu; medzi žalobcom a žalovaným
potom nejde o prípad súkromnoprávneho, ale verejnoprávneho vzťahu. Nadväzne na to, i žalovaným
priznaná kompenzácia podľa § 12 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z. nemohla mať charakter peňažnej

pohľadávky v zmysle ustanovení občianskeho práva, a preto i právne postavenie procesných strán
nemohlo byť totožné, resp. analogické postaveniu veriteľa a dlžníka v súkromnoprávnom záväzkovom
vzťahu.Ztejtoverejnoprávnej„pohľadávky“sipotomžalobcanemoholuplatňovaťnároknazaplateniejej
príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý má nepochybne väzbu k pohľadávkeobčianskoprávnej (príp. obchodnoprávnej), a nie verejnoprávnej povahy. Konajúcemu súdu, ktorý vo
vzťahu k požiadavke žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vyčísleného sumou celkom 5.526,22
eura dospel k týmto záverom a z tohto dôvodu žalobu zamietol, nemožno nič vytknúť.

41. Je nepochybné, že úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky, podobne ako náklady
spojené s jej uplatnením (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ide o sankciu za omeškania dlžníka
so splnením jeho peňažného záväzku; peňažným záväzkom sa pritom rozumie právny vzťah, z ktorého
veriteľovi vzniká právo na peňažné plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť tento záväzok

splniť. Úprava úroku z omeškania je všeobecnou úpravou ku všetkým občianskoprávnym záväzkom,
a teda nemôže existovať bez príslušného právneho titulu, a tým i pohľadávky; úrok z omeškania ako
príslušenstvo pohľadávky tak zakladá vedľajší a akcesorický peňažný záväzkový vzťah.

42. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom konajúceho súdu, že vzhľadom na verejnoprávnu povahu
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako i verejnoprávny charakter kompenzačnej „pohľadávky“,

nemožno s oneskorením vydania rozhodnutia o jej priznaní spájať vznik nároku žalobcu na úroky z
omeškania, vlastné právu súkromnému. Žalobcovi potom nemohol vzniknúť nárok v podobe priamej
sankčnej povinnosti žalovaného za to, že nerozhodol o jeho žiadosti v lehote 30 dní podľa § 49 ods.
1 Správneho poriadku; prihliadajúc na charakter samotného nároku na kompenzáciu, oprávnenosť
požadovať od žalovaného zaplatenie úrokov z omeškania by bola daná len, ak by to vyplývalo z normy

verejného, a nie súkromného práva; taký nárok však žalobcovi z ustanovení zákona č. 260/2011 Z. z.
nevyplýval.

43. Oprávnenosť tohto nároku pritom nemožno založiť ani použitím analógie vo väzbe na ustanovenie
§ 563 Občianskeho zákonníka (viď podanie žalobcu zo dňa 19.04.2023). Právnou analógiou podľa

občianskoprávnych predpisov nemožno totiž vytvárať nové práva a povinnosti vo verejnoprávnych
vzťahoch existujúcich v systéme verejného práva. Ak teda zvláštny predpis verejného práva (zákon č.
260/2011 Z. z.) neupravoval nárok na úrok z omeškania, nemožno dovodiť, že žalobcovi za dobu, počas
ktorej žalovaný nerozhodol o jeho žiadosti o kompenzáciu v lehote podľa § 49 Správneho poriadku,
prináleží ním vyčíslená suma zodpovedajúca úroku z omeškania v zmysle ustanovení Občianskeho

zákonníka. Z rovnakého dôvodu nemožno pristúpiť ani k analogickej aplikácii ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. upravujúcich nárok na úrok z omeškania v prípade, ak orgán štátu (územnej samosprávy)
príslušný na prejednanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, tento neuspokojí
v lehote šesť mesiacov. I v tomto prípade ide o právny predpis regulujúci právne vzťahy majúce
občianskoprávny charakter, nakoľko upravuje zodpovednostný vzťah poškodeného a štátu (orgánu

územnej samosprávy); štát, resp. orgán územnej samosprávy v tomto vzťahu pritom vystupuje v
rovnocennom právnom postavení, keďže autoritatívne nerozhoduje o žiadnych právach a povinnostiach
poškodeného.

44. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobcovi sa za pomoci v odvolaní

prezentovaných skutkových tvrdení a použitej právnej argumentácie nepodarilo preukázať existenciu
ním tvrdených odvolacích dôvodov, a tak spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Podľa
mienky odvolacieho súdu skutkové zistenia konajúceho súdu mali oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď tento vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov
sporových strán, resp. ich zástupcov a z obsahu spisu vyplynuli, následne tieto, v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov, správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, pričom
na tieto nadväzne aplikoval zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov a tieto i správne vyložil.
Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol také skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu,
ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

45. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
úspech, nepriznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, nárok na ich náhradu, nakoľko mu žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).