Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/95/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123347875
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6123347875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa:
D. XXXXX/XX, E. F., zastúpená spoločnosťou: Petruška & partners s.r.o., so sídlom Kupecká 18, Nitra,
IČO: 47254882, proti žalovaným: 1. E. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa: H. XXXX/XX, H. E. G., zastúpený:
VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, IČO: 50217020,
2. maloletý I. G., nar. X.XX.XXXX, a 3. maloletý I. G., nar. XX.XX.XXXX, žalovaní 2 a 3 adresa: u matky,
J. K. D. XXXX/X, L., žalovaní 2 a 3 zastúpení matkou ako zákonnou zástupkyňou: B. L., M. N., nar.
XX.X.XXXX, adresa: J. K. D. XXXX/X, L., všetci žalovaní zastúpení spoločnosťou: LEGAL PRO s. r. o.,

so sídlom Novomestská 5, Trnava, IČO: 55478387, o zaplatenie 19.700,- eur, na odvolanie žalovaného
1 proti výroku I. a IV. rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 106C/19/2024-153 zo dňa 17.12.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a IV. p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.566,68 eura do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.566,66 eura do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.566,66 eura do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
IV. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade v rozsahu 1/3.
V. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 1/3 .
VI. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 3. rade v rozsahu 1/3 .

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 657, § 658 ods. 1, § 59 ods. 1, § 40 ods. 1, 2, § 563, § 470
ods. 2 zák. č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 215 ods. 1, § 151 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v
upomínacom konaní zo dňa 22. júna 2023 domáhala od žalovaných 1 až 3 zaplatenia sumy 19.700,-
eur, pričom od každého z nich požaduje tretinu tejto sumy titulom nesplatenej časti pôžičky. Nárok

odvodzuje od ústnej zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaných,
M. G., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. Žalobkyňa tvrdí, že poručiteľovi poskytla dňa 13.11.2022 sumu
21.500,- eur a dňa 15.11.2021 sumu 22.600,- eur, t. j. spolu 44.100 eur, z ktorých jej vrátil M. G. iba
časť, konkrétne dňa 24.11.2021 splátku v sume 18.400,- eur, dňa 18.3.2022 splátku v sume 6.000,-eur, pričom ku dňu smrti bol žalobkyni dlžný zvyšných 19.700,- eur. Žalobkyňa viackrát kontaktovala
dedičov zomrelého dlžníka, avšak k úhrade zvyšku dlhu nedošlo. Tento záväzok bol zahrnutý do pasív
dedičstva v rámci dedičského konania vedeného Okresným súdom Trnava, pričom žalovaní ako dedičia

zodpovedajú za dlhy poručiteľa do výšky nadobudnutého dedičstva. Okresný súd Banská Bystrica síce
vydal platobný rozkaz, no po včasnom podaní odôvodneného odporu všetkými žalovanými bol tento
rozkaz zo zákona zrušený a žalobkyňa navrhla pokračovať v konaní na príslušnom súde. Žalovaní
voči nároku namietajú nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a spochybňujú existenciu aj výšku
samotného dlhu. Argumentujú tým, že žalobkyňa nepreukázala, že malo ísť o pôžičku, nepreukázala ani

jej splatnosť, ani iné dojednania. Žalobkyňa nepreukázala právny titul vzniku nároku, keďže z bankových
výpisov vyplýva len pohyb financií, nie však účel či podmienky splatnosti. Žalobkyňa mala s poručiteľom
v minulosti spoločné podnikateľské aktivity, ktoré realizovali prostredníctvom spoločnosti CARLUX, s. r.
o., IČO 45900566, ktorej jediným konateľom a spoločníkom bol žalovaný v 1. rade. Žalovaní 1 až 3 mali
vedomosť, že finančné prostriedky boli v skutočnosti určené pre obchodnú spoločnosť CARLUX, s. r.
o., s ktorou mala žalobkyňa v minulosti spolupracovať, a osobný účet zosnulého slúžil len ako platobné

miesto. Žalovaní sa opierajú o judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej samotné zaradenie dlhu do
pasív dedičstva automaticky nezakladá právo veriteľa na jeho vymáhanie, ak je dlh sporný. Žalobkyňa
trvá na tom, že predmetná pohľadávka bola riadne prihlásená do dedičského konania po poručiteľovi,
počas ktorého konania nebola zo strany dedičov žiadnym spôsobom napádaná, resp. spochybňovaná
táto pohľadávka ani do právneho dôvodu, ani do výšky, avšak napriek tomu, aj napriek ústnym prísľubom

zo strany žalovaného v 1 nebol žalobkyni predmetný dlh uhradený, a v súčasnosti spochybňujú žalovaní
dokonca už aj nárok žalobkyne. Predmetné peniaze poskytla žalobkyňa poručiteľovi na základe ústnej
zmluvy o pôžičke prevodom na jeho osobný bankový účet, z ktorého dôvodu navrhla vypočuť seba
a svedka A. G. B., I., ktorý bol prítomný pri uzatváraní predmetnej ústnej zmluvy o pôžičke. Pripojila
snímka obrazovky (angl. screenshot) komunikácie s poručiteľom, z ktorej je zrejmé, že dňa 17.3.2022

sa ho pýtala, či má finančné prostriedky na vrátenie, na čo zareagoval poručiteľ, že jej „zajtra pošle 6, o
týždeň 6, do 10.3. zvyšných 15.“ Dňa 18.3.2022 poručiteľ skutočne uhradil žalobkyni sumu 6.000,- eur,
čo vyplýva aj z výpisu z jej bankového účtu. Námietka žalovaných o nepreukázaní účelu poskytnutia
pôžičky je právne irelevantná, keďže účel poskytnutia pôžičky nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o
pôžičke, a pôžička môže byť poskytnutá aj bezúčelovo. K tvrdeniam protistrany, že predmetné finančné

prostriedky boli určené pre spoločnosť CARLUX, s.r.o., a že bankový účet poručiteľa mal byť len
platobným miestom, z ktorého dôvodu namietali žalovaní svoju pasívnu vecnú legitimáciu, uviedla
žalobkyňa, že so spoločnosťou CARLUX, s.r.o. nebola nikdy žiadnym majetkovým ani iným vzťahom
prepojená s touto spoločnosťou, že ide o spoločnosť, ktorá bola výlučne spoločnosťou poručiteľa, čo
uviedli aj samotní žalovaní. Žalovaní nepreukázali žiadnym spôsobom svoje tvrdenie, že by osobný

bankový účet poručiteľa bol len platobným miestom. Pokiaľ by išlo o pôžičku pre spoločnosť CARLUX,
s.r.o., nemala by žalobkyňa dôvod posielať peniaze na osobný bankový účet poručiteľa. Rovnako by
neexistoval dôvod, pre ktorý by poručiteľ vracal peniaze zo svojho osobného účtu, aj z dôvodu daňových
a účtovných predpisov. Podľa platných právnych predpisov nie je možné používať súkromný účet
fyzickejosobynapodnikateľskéaktivityprávnickejosoby,napríkladspoločnostisručenímobmedzeným.

Aktuálne jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti CARLUX, s.r.o. je žalovaný v 1. rade, a je
zvláštne, že prečo sám nepredložil doklady o tom, že predmetná pohľadávka je záväzkom spoločnosti
CARLUX, s.r.o. Žalovaný mohli priamo v dedičskom konaní poprieť dlh poručiteľa zaradený do súpisu
pasív, čo však neurobili, a relevantným spôsobom to súdu v tomto sporovom konaní ani nevysvetlili.
Žalovaní v priebehu konania namietali, že žalobkyňa nepreukázala právny titul, dátum vrátenia ani

splatnosť údajnej pôžičky. SMS komunikáciu nepovažovali za relevantný dôkaz, pretože z nej nebol
zrejmý kalendárny rok a poznámky pri platbách ako „caddy“ alebo „superb“ interpretovali ako potvrdenie
spoločných podnikateľských aktivít v oblasti predaja vozidiel, kde mal účet poručiteľa slúžiť len ako
platobné miesto pre spoločnosť CARLUX, s. r. o. Argumentovali judikatúrou, podľa ktorej samotné
nepopretiedlhuvdedičskomkonanínezbavujeveriteľapovinnostipreukázaťexistenciudlhuvsporovom

konaní. Po podaní odporu bola vec vo februári 2024 postúpená Okresnému súdu Trnava, kde sa
uskutočnilo niekoľko pojednávaní, pričom žalovaný v 1. rade sa na decembrové pojednávanie nedostavil
a svoju neprítomnosť ospravedlnil až prostredníctvom právnej zástupkyne v deň jeho konania.
4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, analýzou bankových účtov a výsluchmi osôb, pričom
zistil tento skutkový stav: žalobkyňa dňa 13.11.2021 odoslala na účet poručiteľa sumu 21.500,- eur

s poznámkou: caddy, a dňa 15.11.2021 na sumu 22.600,- eur s poznámkou: superb. Na ten istý účet
žalobkyne bola dňa 24.11.2021 od poručiteľa prijatá suma 18.400,- eur a dňa 18.3.2022 suma 6.000,-
eur (screenshot o pohyboch na účte žalobkyne v L., O., výpis z internetbankingu). SMS komunikáciu
súd v kontexte ostatných dôkazov vyhodnotil ako prebiehajúcu v roku 2022, pričom potvrdil, že poručiteľv nej sľuboval vrátenie 6, na ďalší týždeň ďalších asi tiež 6, 15 do 10.3, pričom poručiteľ sa vyjadroval
v tisíckach eur a mal na mysli zaslanie peňazí žalobkyni vo výške 2 x po 6.000,- eur a 1 x v sume
15.000,- eur. Dokumentovaná bola aj následná komunikácia so žalovaným v 1, ktorý po smrti otca

používal jeho telefón, poskytol žalobkyni svoje údaje pre účely splátkového kalendára a dokonca jej
posielal informácie k motorovému vozidlu Mazda, čo naznačuje kontinuitu riešenia záväzku. Podstatným
zistením z dedičského konania bolo, že žalovaní ako dedičia nadobudli majetok v čistej hodnote
vyše 150.404,59 eur a pohľadávka žalobkyne vo výške 19.700,- eur bola výslovne zahrnutá do pasív
dedičstva, ktoré nadobudli rovným dielom. Z výpisu z obchodného registra v časti spoločnosti CARLUX,

s.r.o., IČO: 45900566, je zrejmé, že žalovaný 1 je v súčasnosti jej jediným spoločníkom a konateľom,
a to od 22.12.2016. Dovtedy, od 19.10.2011 do 21.12.2016 bol jediným spoločníkom a konateľom
tejto spoločnosti jeho otec (poručiteľ), ktorý bol predtým (od 23.10.2010 do 18.10.2011) konateľom
a spoločníkom spolu s I. P.. Svedok A. G. B. na pojednávaní uviedol, že je dlhoročným partnerom
žalobkyne a že poručiteľ osobne navštívil žalobkyňu aj svedka v ich spoločnej domácnosti v E. F., kde sa
dohodli na tom, že žalobkyňa požičia poručiteľovi cca 44.000,- eur s tým, že poručiteľ ich vráti do konca

daného kalendárneho roka, svedok bol teda osobne prítomný pritom ako sa dohadovala žalobkyňa s
poručiteľom na uzatvorení zmluvy o pôžičke. Vrátenie pôžičky žalobkyni garantoval poručiteľ uvedením
konkrétnych dvoch motorových vozidiel, ktoré chcel kúpiť, a následne predať, a to zn. Caddy a zn.
Superb. Dokonca aj syn poručiteľa, E., navštívil žalobkyňu v jej spoločnej domácnosti, ktorú vedie so
svedkom, ktorý tam bol s nejakou dámou, kedy E. žalobkyňu nabádal, aby si prihlásila svoju pohľadávku

z neuhradenej časti pôžičky do dedičského konania po jeho otcovi, pretože nemenil sám platiť dlhy
svojho otca.
5. Žalobkyňa vo svojej výpovedi opísala dlhoročný priateľský a kolegiálny vzťah s poručiteľom, ktorý
bol založený na vzájomnej dôvere vybudovanej počas spoločnej práce v automobilovom priemysle.
Vysvetlila, že hoci v minulosti mali o pôžičkách aj písomnú zmluvu, neskôr prešli na ústne dohody, ktoré

poručiteľ vždy riadne plnil. Peniaze mu požičiavala ako súkromnej osobe na jeho osobný účet za účelom
nákupu vozidiel (Caddy a Superb), ktoré plánoval predať so ziskom. Zdôraznila, že nikdy neobchodovala
so spoločnosťou CARLUX, s.r.o., a požičiavanie právnickým osobám považovala za rizikové. Potvrdila,
že po smrti poručiteľa ju jeho syn E. (žalovaný 1) osobne navštívil a nabádal ju, aby dlh prihlásila
do dedičského konania, pričom spočiatku prejavil záujem o splátkový kalendár. Zároveň uviedla, že

zákonná zástupkyňa ostatných žalovaných ju telefonicky žiadala o odklad platenia kvôli plánovanému
predaju nehnuteľnosti, čím dlh fakticky priznala. Právny zástupca žalobkyne argumentoval, že je
potrebné striktne odlišovať osobu dlžníka od účelu pôžičky. Ak si fyzická osoba požičia prostriedky,
ktoré následne vloží do firmy, záväzkovo-právny vzťah ostáva medzi veriteľom a touto fyzickou osobou.
Poukázal na procesnú pasivitu žalovaného 1, ktorý sa opakovane nedostavil na pojednávanie, čo

vyhodnotil ako účelové vyhýbanie sa výpovedi, keďže práve on bol iniciátorom prihlásenia pohľadávky
do dedičstva. Rozdiely medzi sumami prijatými od žalobkyne a sumami preposlanými firme CARLUX
(rozdiel cca 500 – 600 eur) podľa neho dokazujú, že poručiteľ s časťou peňazí disponoval pre vlastnú
potrebu, čo potvrdzuje súkromný charakter pôžičky. Obhajoval tiež vierohodnosť svedka B. ako jediného
očitéhosvedkadojednávaniapôžičky.Zákonnázástupkyňažalovaných2a3vosvojejvýpovedipriznala,

že v dedičskom konaní existenciu dlhu v dedičskom konaní vôbec neskúmala, pretože vtedy nemala
právne zastúpenie. Poskytnutie predmetných peňazí žalobkyňou a poručiteľovi považovala zákonná
zástupkyňa žalovaných 2 a 3 o obchody medzi žalobkyňou, poručiteľom a E. (žalovaným 1), keďže E.
bol plnoletým konateľom tejto spoločnosti, ktorú však v podstate riadil poručiteľ, a preto tieto peniaze
by sa mala žalobkyňa vymáhať od žalovaného 1, a nie od maloletých detí (žalovaných 2 a 3), keďže

E. prišiel osobne za žalobkyňou, a požiadal ju, aby si uplatnila žalobkyňa vrátenie týchto peňazí v
dedičskom konaní aj od maloletých detí. Tieto peniaze boli výslovne použité na podnikanie, na kúpu
a predaj áut, čím sa zaoberá aj samotná žalobkyňa, a zaoberal sa tým aj poručiteľ, ktorý mal na to
firmu, hoci nebol v danej dobe jej konateľom, ale fakticky ju riadil. Právna zástupkyňa žalovaných
spochybnila preukázanie splatnosti a právneho titulu pôžičky, pričom namietala zaujatosť svedka B.

kvôli jeho partnerskému vzťahu so žalobkyňou. Argumentovala, že poručiteľ vystupoval v pozícii tichého
spoločníka firmy CARLUX, s.r.o, ktorá bola konečným užívateľom výhod z poskytnutých peňazí, čo
dokladala výpismi z účtu predloženými priamo na pojednávaní. Navrhla doplniť dokazovanie výsluchom
bývalej zamestnankyne firmy CARLUX, s.r.o., Q. R., ktorá mala vniesť svetlo do obchodných aktivít
medzi stranami. Celý nárok označila za nepreukázaný a navrhla žalobu zamietnuť s priznaním náhrady

trov konania žalovaným.
6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi na základe
ktorých mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a M. G., nar. XX.X.XXXX (zomr. X.X.XXXX), vznikli v
novembri 2021 dva záväzkové právne vzťahy zo zmluvy o pôžičke. Dňa 13.11.2021 poskytla žalobkyňažalovanému sumu 21.500 eur a dňa 15.11.2021 sumu 22.600 eur, teda na základe dvoch ústne
uzatvorených zmlúv o pôžičke mu požičala spolu 44.100 eur. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou
zmluvou,ktorávznikáažposkytnutímpeňazídlžníkovi,súdpovažovalobaprevodyzaposkytnutiedvoch

bezúročnýchpôžičiek.Ichobsahboldohodnutýústneokolo10.11.2021domaužalobkynezaprítomnosti
jej životného partnera A. G. B., ktorý v konaní vypovedal ako svedok. Vzhľadom na dlhoročné priateľské
vzťahy založené na dôvere nepovažovala žalobkyňa za potrebné uzatvárať zmluvy písomne. Žalobkyňa
aj jej partner vedeli, že poručiteľ si peniaze požičiaval na nákup áut, ktoré následne so ziskom predával
a peniaze vracal. Z tohto dôvodu uviedla pri prevode 21.500,- eur poznámku Caddy a pri prevode

22.600,- eur poznámku Superb. Zo svedeckej výpovede vyplynulo, že poručiteľ sľúbil vrátiť peniaze po
kúpe auta, najneskôr do konca roka 2021. Z celkovej sumy 44.100,- eur vrátil žalobkyni 18.400,- eur
dňa 24.11.2021 a 6.000,- eur dňa 18.3.2022, čím uhradil len časť dlhu, pričom zvyšných 19.700,- eur
nevrátil ani on, ani jeho dedičia. Keďže obe zmluvy boli uzatvorené ústne, mohli byť aj ústne menené,
vrátane dohodnutia novej splatnosti. Zo SMS komunikácie medzi žalobkyňou a poručiteľom vyplýva, že
požiadal o možnosť splatiť zvyšok v troch častiach, pričom uviedol sumu 6.000,- eur dňa 18.3.2022,

ďalších približne 6.000,- eur o týždeň a 15.000,- eur do 10.3.2022. Keďže správu písal 17.3.2022, súd
považoval dátum 10.3.2022 za chybu a vyhodnotil ho ako 10.4.2022. Skutočne bola uhradená len suma
6.000,- eur dňa 18.3.2022. Súd preto vyvodil, že ďalších 6.000,- eur malo byť uhradených do konca
marca 2022 a zvyšných 13.700,- eur do 10.4.2022. Skutočnosť, že poručiteľ uviedol sumu 15.000,- eur,
nemení nič na dohode, keďže pri druhej splátke použil výraz „asi 6.000,- eur“. Po 18.3.2022 už žiadna

ďalšia platba neprišla a poručiteľ dňa X.X.XXXX zomrel. Ešte pred začatím dedičského konania prejavil
jeho syn E., žalovaný 1, navonok snahu uzatvoriť dohodu o splátkovom kalendári, avšak k dohode
nedošlo. Žalobkyňa si zvyšný dlh 19.700,- eur riadne uplatnila v dedičskom konaní a bol zaradený do
pasív dedičstva. Následne písomne vyzvala všetkých dedičov na úhradu dlhu, avšak bez výsledku. Až
v tomto súdnom spore začali dedičia popierať existenciu nároku, hoci po smrti poručiteľa žalovaný 1

prejavoval snahu o dohodu a zákonná zástupkyňa maloletých žalovaných žiadala o odklad splatenia
z dôvodu plánovaného predaja nehnuteľnosti. Z výpovede svedka A. G. B. a z výpisov z účtov mal
súd za preukázané, že obe sumy boli poskytnuté poručiteľovi ako pôžičky, keďže inak by neexistoval
dôvod, aby neskôr vracal 18.400,- eur a 6.000 eur a sľuboval ďalšie platby. Súd odmietol námietku
o jeho nedôveryhodnosti z dôvodu partnerského vzťahu k žalobkyni, keďže vypovedal po poučení o

trestnoprávnych následkoch a jeho výpoveď bola podporená ďalšími dôkazmi. Rovnako súd odmietol
tvrdenie, že nebola dohodnutá splatnosť, keďže splatnosť nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o
pôžičke a v tomto prípade bola preukázaná SMS komunikáciou. Aj keby nebola, dedičia by boli povinní
zaplatiť po písomnej výzve. Súd považoval za nedôvodnú obranu žalovaných, že išlo o neoficiálny
obchodný vzťah so spoločnosťou CARLUX, s.r.o., keďže žalobkyňa poskytla peniaze poručiteľovi ako

fyzickej osobe a žiadala ich späť od neho ako fyzickej osoby. Skutočnosť, že poručiteľ časť peňazí
previedol spoločnosti, nemení nič na existencii pôžičky medzi ním a žalobkyňou. Žalovaní nepreukázali,
že by žalobkyňa poskytovala peniaze priamo tejto spoločnosti. Súd preto zamietol aj navrhnuté dôkazy,
ktoré smerovali len k preukazovaniu vzťahov poručiteľa so spoločnosťou, keďže neboli relevantné k
vzniku pôžičky. Nevykonanie výsluchu žalovaného v 1. rade súd odôvodnil jeho opakovanou neúčasťou

na pojednávaniach a absenciou snahy spolupracovať, pričom vykonanie dôkazu by len predlžovalo
konanie. Zamietnutý bol aj výsluch svedkyne Q. R., keďže bol navrhnutý oneskorene a netýkal sa priamo
uzatvárania pôžičiek.
7. Na základe vykonaného dokazovania súd uzavrel, že pohľadávka žalobkyne z oboch pôžičiek v
neuhradenej sume 19.700,- eur je splatná a dôvodná. Obranu žalovaných vyhodnotil ako snahu vyhnúť

sa splneniu dlhu ich právneho predchodcu. Keďže dedičia nadobudli dedičstvo rovnakým dielom,
zodpovedá každý z nich za jednu tretinu dlhu. Súd preto žalobe vyhovel a zaviazal každého zo
žalovanýchzaplatiťžalobkynipo1/3zosumy19.700,-eur.Otrováchrozhodolsúduprvejinštanciepodľa
§ 255 CSP, a to v prospech žalobkyne voči žalovaným 1 až 3 každému v pomere 1/3 (výroky IV. až VI.).
8. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie proti výroku I. a IV. žalovaný 1 z dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. b), e), f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.
9. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na podklade dokazovania k nesprávnym záverom
o tom, že medzi žalobkyňou a poručiteľom mal vzniknúť dňa 13.11.2021 záväzkový právny vzťah zo
zmluvy o pôžičke na sumu 21.500,- eur a dňa 15.11.2021 ďalší záväzkový právny vzťah zo zmluvy
o pôžičke na sumu 22.600,- eur. Tvrdí, že tieto zistenia odporujú výsledkom dokazovania a že súd k

nim dospel iba na základe výsluchu žalobkyne a jej životného partnera A. G. B., ktorý vypovedal ako
svedok. Podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala existenciu svojho nároku čo do dôvodu ani výšky,
nepreukázala právny titul, že malo ísť o pôžičku, nepreukázala výšku, splatnosť ani ďalšie dojednania,
a ani to, že finančné prostriedky mali byť poskytnuté priamo poručiteľovi. Žalovaný poukazuje na to, žez výsluchov žalovaných vyplynulo, že žalobkyňa mala s poručiteľom v minulosti spoločné podnikateľské
aktivity realizované prostredníctvom spoločnosti CARLUX, s.r.o., preto mali byť peňažné prostriedky
určené pre túto spoločnosť a účet poručiteľa mal byť iba platobným miestom. Z toho dôvodu žalovaní

namietali ich pasívnu vecnú legitimáciu.
10. Žalovaný zdôrazňuje, že samotná žalobkyňa vo výsluchu uviedla, že v minulosti poskytovala
poručiteľovi pôžičky na účely kúpy áut a ich následného predaja a že zisk z predaja áut jej poručiteľ
kompenzoval rôznymi spôsobmi, pričom keď mal niekto záujem o ojazdené auto, žalobkyňa ho
odporučila na poručiteľa. Ďalej poukazuje, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že poručiteľ bol

spoločníkom a konateľom spoločnosti CARLUX, s.r.o., cez ktorú poručiteľ kupoval autá, a preto jej
tvrdenie, že s poručiteľom nemala podnikateľské aktivity, vyznieva nedôveryhodne. Podľa žalovaného
z bankových výpisov a z poznámok pri platbách, ktoré označovali vozidlá, vyplýva, že prostriedky boli
určené na kúpu áut práve cez uvedenú spoločnosť. Poznámky „caddy“ a „superb“ pri platbách považuje
žalovaný za dôkaz spoločných podnikateľských aktivít v oblasti motorových vozidiel, pri ktorých sa
bankový účet poručiteľa používal ako platobné miesto pre aktivity spoločnosti CARLUX, s.r.o., hoci

žalobkyňa nebola jej spoločníkom ani konateľom. Uvádza tiež, že z výpisu z účtu poručiteľa vyplýva,
že platba prijatá od žalobkyne bola obratom zaslaná spoločnosti CARLUX, s.r.o., čo má podľa neho
potvrdzovať, že financie boli primárne určené pre túto spoločnosť. Podporne poukazuje aj na predmet
podnikania spoločnosti podľa verejne dostupného výpisu z obchodného registra, ktorý zahŕňa kúpu a
predaj tovaru, sprostredkovateľskú činnosť a údržbu motorových vozidiel či odťahovú službu. Z toho

vyvodzuje záver, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie financií poručiteľovi, ale naopak bolo podľa
neho preukázané, že boli poskytnuté spoločnosti CARLUX, s.r.o. na kúpu áut.
11. Žalovaný 1 ďalej uvádza, že žalobkyňa svoj nárok odôvodňovala tým, že pohľadávka bola prihlásená
do dedičského konania po poručiteľovi a počas tohto konania ju žalovaní nenapádali. Na svoju obranu
žalovaní poukázali na judikát R 51/1967 a na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 4 Cz/113/1966 zo dňa

27.01.1967, z ktorých podľa nich vyplýva, že zahrnutie pohľadávky do aktív dedičstva nepreukazuje jej
existenciu, a výkladom a contrario ani zahrnutie dlhu do pasív dedičstva nepreukazuje, že dlh skutočne
existuje. Podľa žalovaného, ak žalovaní existenciu pohľadávky zapreli a žalobca sa jej domáha žalobou,
súd je povinný riadne zistiť skutkový stav čo do dôvodu aj výšky. Z toho vyvodzuje, že nepopretie
dlhu v dedičskom konaní nedokazuje jeho existenciu a založenie dôvodnosti nároku na tom, že dedičia

pohľadávku v dedičskom konaní nenamietali, nemá právnu relevanciu.
12. Žalovaný 1 spochybňuje vierohodnosť svedka A. G. B., ktorý mal byť podľa žalobkyne prítomný
pri uzatváraní ústnej zmluvy o pôžičke. Namieta jeho vierohodnosť, keďže ide o partnera žalobkyne
a podľa žalovaného má záujem na výsledku sporu, pričom ich výpovede mali byť len vo všeobecnej
rovine a pozoruhodne totožné, bez podrobností o údajnej komunikácii. Neuznáva ani argumentáciu súdu

prvej inštancie o poučení svedka o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o obave z trestného
stíhania, keďže podľa žalovaného pre úmrtie poručiteľa už nemá kto tvrdenia svedka vyvrátiť. Rovnako
odmieta záver, že nevierohodnosť nemožno založiť na blízkom vzťahu, a tvrdí, že súd mal skúmať pomer
svedka nielen k žalobkyni, ale aj k prejednávanej veci, najmä vzhľadom na nezanedbateľnú finančnú
čiastku.PoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSRz24.júna2010,sp.zn.5Obo/52/2010arozsudok

Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010.
13. Odvolateľ zároveň tvrdí, že v konaní nebolo preukázané, že finančné prostriedky boli určené
poručiteľovi, ani právny dôvod ich zaslania, teda či išlo o pôžičku, ani výška nároku a ani jeho
splatnosť, teda zročnosť pohľadávky. Podľa neho žalobkyňa nepredložila dôkazy o tom, že išlo o
pôžičku poskytnutú poručiteľovi, ani že nárok je splatný. Predloženú SMS komunikáciu nepovažuje

za dôkaz komunikácie o predmetnom nároku ani za dojednanie splatnosti, keďže z nej nevyplýva
kalendárny rok a poručiteľ v správach rok neuviedol. Uvádza, že v konaní boli spomenuté rôzne termíny
splatnosti, ako napríklad keď poručiteľ nadobudne auto, či do konca roka 2022, pričom termín sa mal na
základe telefonickej komunikácie meniť. Z toho vyvodzuje, že zročnosť pohľadávky nebola preukázaná
a rozpor ohľadom splatnosti nebol odstránený, pričom súd splatnosť považoval za preukázanú iba

v kontexte s ďalšími dôkazmi, čo žalovaný považuje za nedostačujúce. Žalovaný napáda aj postup
súdu, ktorý zamietol návrh na výsluch svedkyne Q. R., zamestnankyne spoločnosti CARLUX, s.r.o.,
ktorú žalovaný považuje za osobu schopnú vyjadriť sa k obchodným aktivitám medzi žalobkyňou
a poručiteľom. Nesúhlasí s odôvodnením, že dôkaz bol navrhnutý neskoro, a uvádza, že potreba
jeho vykonania vyplynula až z výpovedí na pojednávaní dňa 17.12.2024. Zamietnutie tohto dôkazu

považuje za neopodstatnené a za príčinu nedostatočného zistenia skutkového stavu, ktoré sa podľa
neho premietlo do nesprávneho rozhodnutia. Žalovaný 1 navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol a priznal mu
náhradu trov konania v plnom rozsahu; alternatívne navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutejčasti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
14. K odvolaniu žalovaného 1 sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie

považuje za vecne správny a navrhuje jeho potvrdenie, keďže odvolanie žalovaného je zjavne účelové
a ide len o opakovanie obrannej argumentácie použitej už pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa
súd v rozsudku podrobne vysporiadal. Žalobkyňa zdôrazňuje, že žalovaný 1 bol v konaní procesne
pasívny, opakovane sa nedostavoval na pojednávania, hoci bol riadne predvolaný, a jeho odvolanie
preto nemožno považovať za dôveryhodné. Poukazuje, že žalovaný iba opakuje tvrdenia, že nebola

preukázaná existencia pôžičky, jej výška a splatnosť, čo však považuje za ignorovanie výsledkov
dokazovania, keďže všetky finančné prostriedky boli žalobkyňou zaslané bezhotovostne zo súkromného
účtu na súkromný účet poručiteľa, čo jednoznačne preukazujú bankové výpisy. Žalobkyňa uvádza,
že skutočnosť, že išlo o pôžičku, bola preukázaná aj tým, že poručiteľ časť pôžičky vrátil, konkrétne
24.11.2021 sumu 18.400,- eur a 18.03.2022 sumu 6.000,- eur, čo je potvrdené bankovými výpismi. Na
tieto dôkazy nadväzuje SMS komunikácia zo dňa 17.03.2022, v ktorej poručiteľ uviedol, že žalobkyni

pošle ďalšie peniaze, čo opäť potvrdzuje existenciu pôžičky a dohodu o jej splácaní. K tvrdeniu
žalovaného, že poručiteľ bol len „platobným miestom“ a peniaze boli určené spoločnosti CARLUX, s.r.o.,
žalobkyňa uvádza, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé a boli vyvrátené už pred súdom prvej inštancie.
Vysvetľuje, že peniaze nikdy nepožičiavala právnickým osobám, ale výlučne fyzickým osobám, pretože
v prípade fyzickej osoby je vyššia istota vymoženia pohľadávky, a vždy ju zaujímal účel pôžičky,

aby vedela posúdiť mieru rizika. Žalobkyňa poukazuje, že žalovaný účelovo zamieňa osobu dlžníka
s účelom pôžičky, keď tvrdí, že ak boli peniaze použité na podnikanie, išlo automaticky o pôžičku
spoločnosti. Zdôrazňuje, že peniaze si požičiaval poručiteľ ako fyzická osoba a skutočnosť, že ich použil
na podnikateľské aktivity prostredníctvom právnickej osoby, nemení nič na tom, že dlžníkom bol on
osobne. Podporuje to aj fakt, že pôžičku poručiteľ vracal zo svojho súkromného účtu, a keby išlo o

pôžičku spoločnosti, neexistoval by dôvod neposielať peniaze priamo na účet spoločnosti. Zároveň
uvádza, že v čase poskytnutia pôžičky poručiteľ nebol konateľom ani spoločníkom spoločnosti CARLUX,
s.r.o., a teda ani nebol oprávnený za ňu konať a uzatvárať zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa ďalej poukazuje,
že výpisy z účtu poručiteľa preukazujú, že z prijatých súm nepreviedol spoločnosti CARLUX, s.r.o.
celé čiastky, ale len časť, pričom zvyšok použil na iné, bližšie nezistené osobné účely, čo potvrdzuje,

že s požičanými peniazmi nakladal ako so svojimi vlastnými. K poznámkam pri platbách s názvami
áut žalobkyňa vysvetľuje, že ide len o uvedenie účelu pôžičky, keďže poručiteľ jej vždy povedal, na
aké auto si požičiava, čo však neznamená, že mali spoločné podnikateľské aktivity. Vo vzťahu k SMS
komunikácii žalobkyňa uvádza, že žalovaný ju počas konania nespochybňoval, a preto sa v zmysle
zásad CSP stala nespornou skutočnosťou. Zároveň poukazuje, že z ďalšej komunikácie vyplýva, že

po smrti poručiteľa žalovaný používal jeho mobilný telefón, a teda mal možnosť overiť dátumy správ,
čo však neurobil. Poukazuje aj na rozporuplnosť obrany žalovaného, keď na jednej strane tvrdí, že ide
o dlh spoločnosti, no ako jej konateľ a spoločník sa k jeho splateniu nijako nevyjadruje. K zamietnutiu
výsluchu svedkyne R. žalobkyňa uvádza, že súd tento postup podrobne odôvodnil a že žalovaný ako
konateľ a spoločník spoločnosti CARLUX, s.r.o. mal dostatočný priestor predkladať dôkazy, čo však

pre svoju procesnú pasivitu neurobil. Na záver žalobkyňa konštatuje, že odvolanie žalovaného je len
opakovanímužvyvrátenýchtvrdení,sktorýmisasúdprvejinštancieriadnevysporiadal,apretonavrhuje,
aby odvolací súd odvolanie žalovaného 1 zamietol ako nedôvodné a priznal jej náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1

CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP)

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
(výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľa, dopĺňa iba nasledovné:

17. Odvolateľ nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie v tom smere, že medzi jeho právnym
predchodcomažalobkyňoumalvzniknúťzáväzkovývzťahzozmluvypôžičke,pričomsúdprvejinštancie
k uvedeným záverom prišiel iba výsluchom žalobkyne a jej životného partnera, ktorý vypovedal ako
svedok.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudok,akoajobsahspisuadospelkzáveru,ženámietka
žalovaného 1 nie je dôvodná. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V predmetnej veci mal súd prvej inštancie za preukázané,
že medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného 1 boli uzavreté zmluvy o pôžičke ústnou
formou. K uvedeným záverom však súd prvej inštancie nedospel len na podklade skutočností zistených
pri výsluchu žalobkyne a jej partnera, ale vo vzájomnej súvislosti so skutočnosťami, ktoré vyšli najavo
z ďalších dôkazov, ktoré aj riadne vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie správne

zohľadnil aj ďalšie vykonané dôkazy, najmä výpisy z účtov poručiteľa, z ktorých vyplynulo nielen to, že
žalobkyňapoukázalanajehoosobnýúčetprávnehopredchodcuodvolateľasumy21.500,-eura22.600,-
eur a z tohto účtu aj neskôr žalobkyni poručiteľ zaslal späť sumu 18.400,- eur a potom ďalších 6.000,-
eur. Uvedené zistenia korešpondujú aj s ďalšími dôkazmi vykonanými v konaní, a to komunikáciou
žalobkyne a poručiteľa prostredníctvom sms, z ktorej vyplynulo, že sa dotazovala poručiteľa na to, či

už má peniaze, pričom tento reagoval s tým, že jej pošle na druhý deň 6, na ďalší týždeň 6, 15 do
10.03. Súd prvej inštancie správne prepojil tieto zistenia s vyššie uvedeným výpisom z účtu, keď v deň
komunikácie 17.03. právny predchodca žalovaného 1 uviedol žalobkyni, že jej na druhý deň pošle 6
(z čoho súd prvej inštancie správne vyvodil, že mal na mysli 6.000,- eur) a podľa výpisu z účtu dňa
18.03.2022 skutočne bola odoslaná žalobkyni suma 6.000,- eur. Odvolací súd vo vzťahu k námietkam

odvolateľa len dopĺňa, že pokiaľ ide sms-komunikáciu žalobkyne s neb. M. G., je zrejmé, že okrem
dátumu kedy prebehla (17.03.) sa nepodarilo zistiť aj rok, kedy k týmto správam došlo. Po súhrnnom
zvážení všetkých skutočností, ktoré z dokazovania vyplynuli – prevod finančných prostriedkov na účet
poručiteľa vo výške 21.500,- eur a 22.600,- eur, obsah komunikácie medzi žalobkyňou a poručiteľom,
prevod finančných prostriedkov z účtu poručiteľa späť na žalobkyňu vo výške 18.400,- eur a potom

ďalších 6.000,- eur, skutočnosti zistené z výsluchu žalobkyne a svedka, neexistencia akýchkoľvek
dôkazov v prospech tvrdení žalovaných a ďalšie skutočnosti, ktoré nepriamo preukazujú existenciu
dlhu (k uvedenému viď nižšie), súd prvej inštancie správne vyvodil, že je viac ako pravdepodobné,
že rok komunikácie medzi žalobkyňou a poručiteľom korešponduje s časom, kedy právny predchodca
odvolateľa čiastočne plnil svoj dlh žalobkyni. Je len logické, že žalobkyňa v dôsledku dlhoročného

priateľského vzťahu s poručiteľom a jeho mladého veku nemohla predpokladať, že bude musieť jeho
dedičom preukazovať existenciu poskytnutej pôžičky, preto pokiaľ práve súhrnné vyhodnotenie všetkých
dôkazov, ktoré neboli vo vzájomnom rozpore, ale naopak v zhode, bolo správne súdom prvej inštancie
posúdené ako dostatočne a presvedčivo preukazujúce tvrdenia žalobkyne.
18.Akoodvolacísúduviedolvyššiežalobkyňapreukázalajednakexistenciusvojhonárokučododôvodu

a výšky, právny titul vzniku svojho záväzku a jeho výšku. V tomto smere odvolací poukazuje na body 42.
– 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie s týmito námietkami presvedčivo
vysporiadal. Pokiaľ ide o splatnosť dlhu, súd prvej inštancie správne poukázal na to, že zmluva o pôžičke
nielenže nemusí byť uzavretá písomnou formou, ale jej súčasťou nemusí byť ani dohoda o splatnosti
dlhu. Odvolací súd dodáva, že medzi pojmové znaky zmluvy o pôžičke patrí dočasnosť zmluvného

vzťahu, teda že nejde o trvalé poskytnutie peňazí, napr. darovanie. Táto dočasnosť sa však neprejavuje
v tom, že by súčasťou zmluvy muselo byť aj konkrétne určenie doby, dokedy má byť vec vrátená, teda
splatnosť pôžičky. Preto, ak žalobkyňa neskôr formou sms dotazovala poručiteľa, kedy jej peniaze vráti
a tento potvrdil, že vrátenie peňazí uskutoční v splátkach (...prepáč, viem že si volala, zajtra ti pošlem
6, budúci týždeň tiež asi 6 a 15 do 10.3., môže byť?...) – č. l. 72, potom je zrejmé, že medzi nimi došlo

aj k dohode o splatnosti dlhu.
19. Skutočnosti o poskytnutí pôžičky, ako aj jej čiastočnom vrátení v rámci svojho výsluchu uviedla
žalobkyňa a potvrdil ich aj jej partner, ktorý bol osobne prítomný pri tom, ako sa žalobkyňa dohodla s neb.
M. G. na pôžičkách. Ako odvolací súd uviedol vyššie, skutočnosti zistené z ich výsluchu však neboliojedinelýmdôkazomoexistenciipôžičiek,akouvádzaodvolateľ.Ďalšouvýznamnouskutočnosťou,ktorá
nepriamo potvrdzuje existenciu dlhu poručiteľa voči žalobkyni bola aj tá skutočnosť, že dedičia po ňom
(žalovaní 1 až 3) v dedičskom konaní nijako nenamietali ich existenciu a je zrejmé, že tak žalovaný 1,

ako aj matka žalovaných 2 a 3 museli mať vedomosť o tom, že poručiteľ mal žalobkyni vrátiť aj zvyšnú
časť požičaných peňazí. V tomto smere odvolateľ namietal, že pokiaľ aj dedičia v dedičskom konaní
existenciu dlhu nenamietali, uvedené nepreukazuje, že dlh aj skutočne existoval, čo majú možnosť
dedičia preukazovať aj neskôr v súdnom konaní. Odvolací súd dáva po pozornosti, že súd prvej inštancie
nezaložil svoje závery o existencii dlhu poručiteľa výlučne a jedine na tom zistení, že tak žalovaný

1, ako aj žalovaní 2 a 3, ako dedičia po neb. M. G. žalobkyninu pohľadávku z predmetných pôžičiek
prihlásenú dedičstva nenamietali, iba túto skutočnosť zohľadnil v súvislosti s ďalšími dôkazmi, z ktorých
existencia pôžičiek vyplývala. Odvolací súd nespochybňuje, že dedičia sú oprávnení vyvrátiť v súdnom
konaní existenciu dlhu, avšak je potrebné zdôrazniť najmä to, že žalovaní v konaní neprodukovali žiadne
dôkazy, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť dôkazmi podložené tvrdenia žalobkyne o tom, že poručiteľovi
peniaze požičala a nedošlo k ich vráteniu v celom rozsahu. Do úvahy je potrebné vziať aj ďalšiu aktivitu

žalovaných v súvislosti s možnosťami splatenia dlhu, napr. komunikácia žalovaného 1 ohľadom dohody
o splátkach a telefonická žiadosť matky žalovaných 2 a 3 o odklad splatnosti dlhu, ktorá takisto nepriamo
nasvedčuje tomu, že nielenže dlh neb. M. G. voči žalobkyni existoval, ale žalovaní o ňom aj mali
vedomosť. Samotný odvolateľ pred začatím dedičského konania prejavil snahu o uzavretie dohody
o splátkovom kalendári, k čomu však nedošlo a priamo vyzýval žalobkyňu na prihlásenie pohľadávky do

dedičského konania, čo žalobkyňa aj urobila. Komunikácia s odvolateľom ohľadom dohody o splátkovom
kalendári a prihlásení pohľadávky do dedičstva súd prvej inštancie správne vyhodnotil z predložených
sms správ medzi žalobkyňou a odvolateľom. Zákonná zástupkyňa maloletých žalovaných 2 a 3 takisto
existenciu dlhu nepopierala a po skončení dedičského konania telefonicky požiadala žalobkyňu o odklad
splatenia dlhu, námietky voči existencii dlhu prezentovala až v súdnom konaní.

20. Pokiaľ ide o svedka A. B., odvolateľ namieta vierohodnosť jeho výpovede, a to z dôvodu, že ako
životný partner žalobkyne má záujem na jej úspechu v konaní. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie jeho
pomer k žalobkyni a k prejednávanej veci odignoroval. S názorom odvolateľa nemožno súhlasiť, keďže
súd prvej inštancie s uvedenou argumentáciou riadne vysporiadal v bode 50. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, odvolací súd len dodáva, že pokiaľ by zo strany žalobkyne otázka existencie pôžičiek bola

preukazovaná len výsluchom uvedeného svedka a žiadnymi ďalšími dôkazmi, prípadne ak by žalovaní
aktívne preukazovali skutočnosti svedčiace o neexistencii dlhu a výsluch svedka B. by bol ojedinelým
dôkazom v prospech žalobkyňou tvrdených skutočností, potom by bolo potrebné pripustiť pochybnosti
o motivácii svedka vypovedať v prospech žalobkyne vo väčšej miere. V danom prípade sa však súd
prvej inštancie nespoľahol len na výsluch svedka, ale zohľadnil celý rad ďalších dôkazov (ako už uviedol

odvolací súd vyššie), ktoré v celom rozsahu so skutočnosťami, o ktorých svedok vypovedal, vzájomne
korešpondovali.
21. Odvolací súd dáva do pozornosti aj to, že obrana žalovaných, najmä odvolateľa, bola počas celého
konania zameraná takmer výlučne na spochybňovanie dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa, vo svoj
prospech navrhli len výsluch odvolateľa (ktorý sa na pojednávanie, na ktorom mal byť vypočutý, ani

nedostavil)azákonnejzástupkynežalovaných2a3(bývalejpartnerkyporučiteľa)avýsluchsvedkyneQ.
R., avšak návrh na vykonanie uvedeného dôkazu predniesli súdu až na poslednom pojednávaní vo veci.
Výsluch uvedenej svedkyne súd prvej inštancie zamietol jednak z dôvodu, že žalovaní tento dôkaz mohli
navrhnúť aj skôr, čo neučinili a navyše, svedkyňa sa mala vyjadriť k obchodným aktivitám poručiteľa
so spoločnosťou CARLUX, s.r.o., čo súd nepovažoval za vylučujúce uzavretie zmluvy o pôžičke medzi

žalobkyňou a ďalej z dôvodu, že svedkyňa pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách nebola prítomná (bod 57.
odôvodnenia rozsudku). Odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie pochybil, keď svedkyňu nevypočul.
Odvolací súd upriamuje pozornosť na ustanovenie § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala

starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Odvolateľ tvrdí, že svedkyňu nemohli
v konaní navrhnúť skôr, keď potreby jej vypočutia vyvstala až v dôsledku výpovedí na pojednávaní
dňa 17.12.2024. Svedkyňa mala podľa tvrdení odvolateľa vypovedať k obchodným aktivitám medzi
žalobkyňou a poručiteľom, pričom bola zamestnankyňou spoločnosti CARLUX, s.r.o.. Odvolací súd sa
pripája k záverom súdu prvej inštancie najmä v tom smere, že žalovaní zanedbali svoje povinnosti

uplatniť prostriedky procesnej obrany včas. Už pri svojom prvom procesnom úkone – odpore voči
platobnému rozkazu žalovaní tvrdili, že finančné prostriedky boli určené pre spoločnosť CARLUX, s.r.o.
a nie pre poručiteľa, výsluch svedkyne však na preukázanie svojich tvrdení nenavrhli, hoci tvrdenia
žalobkyne o tom, že pôžička bola určená poručiteľovi, im boli zrejmé z obsahu žaloby. O sudcovskejkoncentrácii boli riadne poučení, preto z pohľadu odvolacieho je žiaduce, aby súd prvej inštancie
dbal na hospodárnosť konania a zamietol návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré neboli predložené
včas a zapríčinili by odročenie pojednávania na ďalší termín. Navyše, odvolateľ ani nešpecifikoval,

aká konkrétna skutočnosť zistená z výsluchov na pojednávaní dňa 17.12.2024 bola natoľko nová
a prekvapivá, že by bolo potrebné ju vyvracať výsluchom uvedenej svedkyne.

22. Ďalej odvolateľ tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že hoci žalobkyňa zaslala
obe sumy na účet poručiteľa, mala vedomosť, že finančné prostriedky boli určené na kúpu áut (čo

vyplynulo aj z poznámok k platbám), mala s poručiteľom podnikateľské aktivity a obe platby boli
obratom poukázané na účet spoločnosti CARLUX, s.r.o., ktorej bol poručiteľ spoločníkom a konateľom.
Podľa odvolateľa, z uvedeného vyplynulo, že žalobkyňa neposkytla finančné prostriedky právnemu
predchodcovi odvolateľa, ale uvedenej spoločnosti, ktorá v rámci predmetu podnikania obchoduje
s motorovými vozidlami. Odvolací súd opätovne poukazuje na závery súdu prvej inštancie týkajúce
sa uvedenej námietky najmä v bode 55. odôvodnenia rozsudku, s ktorými nemá dôvod nesúhlasiť

a dodáva, že hoci v poznámke platby žalobkyne v prospech neb. M. G. vo výške 21.500,- eur bola
poznámka „caddy“ a v poznámke platby vo výške 22.600,- eur uvedené „superb“, čo súd prvej inštancie
správne vyhodnotil ako označenie vozidiel Škoda Superb a Volkwagen Caddy, uvedená skutočnosť
nijako nenasvedčuje tomu, že by pôžička nemala byť poskytnutá poručiteľovi, alebo naopak spoločnosti
CARLUX, s.r.o.. Žalobkyňa v konaní nijako nepopierala, že s poručiteľom sa poznali dlhší čas, mali

priateľské vzťahy a vzhľadom na ich spoločné pôsobenie v spoločnosti Porsche mali medzi sebou
aj vzťah dôvery. Poručiteľ ju viac krát požiadal o požičanie peňazí s tým, že mala vedomosť o tom,
že má v úmysle kúpiť vozidlo, ktoré má vyhliadnuté, peniaze jej vracal väčšinou po tom, ako vozidlo
predal. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že poručiteľ využíval finančné prostriedky od žalobkyne
získané formou pôžičky na to, aby odkupoval rôzne vozidlá a neskôr ich so ziskom predával (teda

spôsob využitia pôžičky dlžníkom), je vo vzťahu medzi žalobkyňou a právnym predchodcom odvolateľa
nepodstatná. Podstatná je len povaha záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a poručiteľom, pričom
z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobkyňa nemala z predaja dotknutých vozidiel žiaden
prospech, nepodieľala sa aktívne na kúpe vozidiel, ani ich predaji, ani nebola svojou účasťou, či aktivitou
previazaná so spoločnosťou CARLUX, s.r.o.. Finančné prostriedky poskytla priamo poručiteľovi na jeho

osobný účet, nie účet spoločnosti CARLUX, s.r.o., nemala nijaký vplyv na to, akým spôsobom poručiteľ
s týmito finančnými prostriedkami ďalej naloží a pokiaľ by aj mala vedomosť o tom, že neb. M. G. má
v úmysle ich vložiť do uvedenej spoločnosti za účelom podnikateľských aktivít, uvedené by nič nemenilo
na to, že žalobkyňa finančné prostriedky neposkytla formou jej vlastnej podnikateľskej aktivity – a to
poskytovanie pôžičiek fyzickým (či právnickým) osobám, z ktorej by mala zisk a ktorú by vykonávala

v rámci svojho podnikania. V konaní nebolo zo strany žalovaných tvrdené, ani preukazované, že by sa
žalobkyňa takýmto druhom podnikania zaoberala.
23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že z takto komplexne a súhrnne vykonaného
dokazovania je nepochybné, že hoci neexistovala žiadna písomná dohoda medzi žalobkyňou a neb.
M. G. ohľadom poskytnutých pôžičiek, skutočnosti zistené z výsluchu žalobkyne a svedka A. B. priamo

korešpondujú s výsledkami dokazovania sms-komunikáciou a ďalších listinných dôkazov, z ktorých súd
prvej inštancie správne vyvodil existenciu oboch pôžičiek, ako aj čiastočného splatenia týchto pôžičiek
pred tým, ako poručiteľ zomrel, preto s poukazom na § 387 CSP napadnutý rozsudok vo výroku I.,
včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku IV. o náhrade trov
prvoinštančného konania vo vzťahu k odvolateľovi, potvrdil.

24. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.
25. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.
26. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do

60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči odvolateľovi v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.
28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).