Rozsudok – Oddĺženie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. február 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 26Odi/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118205967
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Zsiga

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7118205967.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, C. X/X, XXX XX D., zastúp. JUDr. Annou Lacovou, advokátkou, Pražská 4, 040 11 Košice,
IČO: 35 555 874, proti žalovanej: E. D., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX D., zastúp. JUDr. Ingrid
Kovalčukovou, advokátkou, Štúrova 22, 040 01 Košice, IČO: 10 826 271, v konaní o zrušenie oddlženia
pre nepoctivý zámer takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e oddlženie dlžníka E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX D. účinného na
základe uznesenia Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.02.2018.

II. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou súdu dňa 27.04.2018 doplnenou podaním doručeným súdu dňa 23.10.2018
žalobkyňa žiadala, aby súd zrušil oddlženie dlžníka E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX,
XXX XX D. účinného na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa
21.02.2018. Ďalej žiadala, aby jej súd priznal náhradu trov konania.

2.Žalobkyňauviedla,žeuznesenímOkresnéhosúduKošiceI,sp.zn.31OdK/57/2018zodňa21.02.2018

vo veci navrhovateľa – dlžníka: E. D., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX D. bolo rozhodnuté
o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, ktorý bol zároveň zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť
uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Žalobkyňa sa
dňa 24.04.2018 zúčastnila osobného rokovania u správkyne pre konkurz a reštrukturalizáciu JUDr.
Jarmily Zvarovej vo veci dlžníka E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX D., na
majetok ktorej bol Okresným súdom Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018 vyhlásený konkurz. Zároveň zo
strany správkyne obdržala potvrdenie zo dňa 23.04.2018 o prihlásení a zapísaní svojej pohľadávky

do zoznamu pohľadávok. Zo strany správkyne JUDr. Jarmily Zvarovej bola oboznámená s tým, že
konkurz voči dlžníkovi E. D. bude zastavený pre nemajetnosť, s čím nesúhlasí. Súd ani správca pre
konkurz a reštrukturalizáciu sa nijakým spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou nepoctivého zámeru
dlžníka podľa § 166 g ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. Dlžníčka E. D. sama v životopise dlžníka uviedla,
že je aktívne zamestnaná od 15.06.2000 doteraz, prevažne v rodinných spoločnostiach, v ktorých
vystupovala ako spoločník spolu so svojou matkou F. G., otcom H. G. a manželom I. D.. Zároveň
dlžníčka bola do roku 2010 spoločníčkou spoločnosti LUTIX s.r.o., Námestie L. Novomestského 7,

Košice, IČO: 44 278 306 (prevod obchodného podielu na manžela bol vykonaný cielene po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008-66 zo dňa 04.12.2008), kde je
do dnešného dňa konateľkou spolu so svojim manželom I. D. (osoba blízka). Podľa účtovnej závierky
zostavenej k 31.12.2017 mala spoločnosť LUTIX s.r.o. - jej rodinná firma čistý obrat 803 635,- EUR(k 31.12.2016 čistý obrat 717 874,- EUR), nerozdelený zisk 79 731,- EUR. Dlžníčka je vo svojej
rodinnej spoločnosti zamestnaná, zároveň vykonáva aj funkciu štatutára ako konateľka, takže má priamy
dosah na stanovenie svojej mzdy, odmien a pod. Zároveň dlžníčka bola do roku 2010 spoločníčkou

spoločnosti HELU s.r.o,, Drevný trh 3, Košice, IČO: 36 578 347 (prevod obchodného podielu na svoju
matku bol vykonaný cielene po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn.
20C/38/2008-66 zo dňa 04.12.2008), kde je do dnešného dňa konateľkou spolu so svojou matkou F.
G. (osoba blízka). Podľa účtovnej závierky zostavenej k 31.12.2017 mala spoločnosť HELU s.r.o. - jej
rodinná firma čistý obrat 84 661,- EUR (k 31.12.2016 čistý obrat 81 483 EUR), nerozdelený zisk 2 183,-

EUR. Dlžníčka vo svojej rodinnej spoločnosti vykonáva funkciu štatutára ako konateľka, takže má priamy
dosah na stanovenie svojej mzdy, odmien a pod. Zároveň dlžníčka ako navrhovateľka v roku 2010
cielene po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008-66 zo
dňa 04.12.2008 požiadala Okresný súd Košice II o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
za trvania manželstva (manžel I. D.) z dôvodu, že jej manžel I. D. prevádzkuje živnostenskú činnosť,
má oprávnenie na podnikateľskú činnosť a E. D. takéto oprávnenie nemá. Z výpisu zo živnostenského

registra je zrejmé, že manžel dlžníčky I. D. mal oprávnenie na podnikateľskú činnosť od 09.08.2010,
ktoré zaniklo k 31.12.2010. Zároveň v čase zrušenia BSM manželov, boli obidvaja manželia spoločníkmi
a konateľmi v spoločnosti LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306. Neobstojí teda tvrdenie dlžníčky E. D., že ju živí
manžel. Jej manžel I. D. je zamestnaný v spoločnosti SLOV-MATIC s.r.o. Bratislava, takže je predpoklad,
že dlžníčka E. D. ako konateľka sa stará o chod rodinných spoločností. Dlžníčka si účelovo dala rozdeliť

BSM, je zamestnaná vo svojich rodinných spoločnostiach, vie ovplyvniť a rozhodnúť stanovenie svoje
j mzdy, nikdy nebola nezamestnaná nepoberala žiadne dávky v hmotnej núdzi a pod. Okrem toho
dlžníčka obdržala finančnú hotovosť za predaj bytu na J. K. XX L. D., ako aj za predaj rodinného domu
v Hodkovciach za sumu 220 000,- EUR, ktorý bol v podielovom vlastníctve manželov (manžel I. D.),
kúpna cena bola vyplatená v prospech manželovho účtu, suma prislúchajúca dlžníčke v podielu 1/2

vo výške 110 000,- EUR nebola vyplatená žalobkyni ako veriteľke (uvedená skutočnosť bola zistená
orgánmi činnými v trestnom konaní. V čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, dlžníčka predložila
zoznam veriteľov, kde okrem žalobkyne vystupujú ako veritelia: H. J. (bývalý priateľ dlžníčky), D. I. -
manžel osoba blízka, E. D. (veriteľ otca dlžníčky), J. A. – švagor, D. A. - sestra: manželka J. A., osoba
blízka, Súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický, Súdna exekútorka JUDr. Lýdia Bujňáková. Žiaden z

veriteľov okrem žalobkyne v lehote 45 dní odo dňa zverejnenia vyhlásenia konkurzu v Obchodnom
vestníkusineprihlásilpohľadávkudokonkurznéhokonania.Nazákladeuvedenýchskutočnostížiadalao
prehodnotenie rozhodnutia o nemajetností dlžníčky a o opätovné posúdenie jej pozície aj pri zohľadnení
skutočnosti, že poberá odmenu za výkon funkcie od dvoch spoločností s ručením obmedzených, ktorých
ročný obrat je cez 800 tisíc EUR a či nie je nemajetná len preto, že je to jej rozhodnutie bez ohľadu

na jej skutočné sociálne postavenie. Poukázala na ust. § 166f ZKR a na skutočnosť, že zo správania
žalovanej možno usudzovať, že nevynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností
a schopností, skôr naopak v minulosti a aj teraz vyvíja cielene kroky, ktoré vedú k tomu, aby žalobkyňu
poškodila a ukrátila ako veriteľa s cieľom špekulatívne sa oddlžiť a zbaviť sa dlhov.

3.Žalovaná v podaní zo dňa 12.04.2019 uviedla, že návrh na zrušenie oddlženia považuje za vecne i
právne nedôvodný, pretože nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady vyplývajúce z ustanovenia §
166f zákona č. 7/2005 Z. z. pre zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer. Argumenty žalobkyne uvádzané
v návrhu považuje za neopodstatnené a účelové. Konkurz na majetok dlžníka - žalovanej bol vyhlásený
28.02.2018 (uznesenie okresného súdu sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.02.2018 bolo zverejnené v

Obchodnom vestníku č. 41/2018 z 27.02.2018 (§ 199 ods. 9 ZKR). Za správkyňu bola ustanovená JUDr.
Jarmila Zvarová, so sídlom kancelárie Nerudova 14, 040 01 Košice, značka správcu S1375. Žalobkyňa
ako veriteľka si v predmetnom konkurznom konaní prihlásila nezabezpečenú pohľadávku, a teda ju
možno v zmysle ust. § 166f ods. 1 ZKR považovať za veriteľa, ktorý môže byť dotknutý oddlžením.
SprávcavObchodnomvestníkuč.113/2018z13.06.2018vzmysle§167vods.1prvávetaZKRoznámil,

že konkurz vyhlásený na majetok dlžníka sa končí z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady
konkurzu. Zverejnením tohto oznámenia v Obchodnom vestníku sa konkurz na majetok dlžníka v súlade
s § 167v ods. 1 tretia veta ZKR zrušuje. Poukázala na ust. § 166 ods. 1, § 166e ods. 1, 2, § 167v ods.
1, § 166f ods. 1 a § 166g ods. 5 ZKR.
3A.Žalovaná uviedla, že sa návrhom zo dňa 24.10.2017 na Centre právnej pomoci, kancelária Košice,

domáhala oddlženia konkurzom podľa štvrtej časti ZKR. Dôvodom podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu bola skutočnosť, že jej otec, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, uzavrel za života ešte v roku 2002
zmluvu o pôžičke so žalobkyňou, podľa ktorej sa jej zaviazal vrátiť sumu 32 596,43 EUR (982 000,- Sk)
s prísl. a sumu 197 171,88 EUR (5 940 000,- Sk) s prísl. Tento záväzok bol uvedený v notárskejzápisnici č. N 148/02, Nz 147/02 z 29.05.2002, spísanej notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou, v ktorej
otec žalovanej zároveň súhlasil s jej exekučnou vykonateľnosťou. Kúpnou zmluvou zo dňa 23.05.2002
otec a matka žalovanej previedli na žalovanú svoj byt na ul. E. XX L. D. za kúpnu cenu 231 340,- Sk

(7 679,- EUR) určenú znaleckým posudkom M. C. N. z 22.05.2002 podľa vtedajších predpisov. Vklad
vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy bol povolený 28.05.2002. Žalovaná predmetný byt na E. O. XX L.
D. previedla kúpnou zmluvou zo dňa 13.06.2002 na kupujúceho J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX,
D. rovnako za kúpnu cenu 231 340,- EUR (7 679,- EUR). Žalobkyňa sa odporovacou žalobou podanou
na Okresnom súde Košice II, dňa 22.08.2003 domáhala voči žalovanej vyslovenia neúčinnosti prevodu

bytu na E. O. K. XX L. D.. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 04.12.2008
(na základe žaloby odporujúcej žalobkyne z 22.08.2003), ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/141/2011 z 05.10.2011, určil, že právny úkon nebohého H.
G., otca žalovanej a žalovanej, ktorým otec žalovanej previedol spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti
(t. j. k bytu, prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach, ako aj
pozemku) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002, je voči žalobkyni právne neúčinný, s poukazom

na § 42a ods. až 4 Občianskeho zákonníka. Podľa odôvodnenia oboch rozsudkov súdy dospeli v
podstate k záveru, že otec žalovanej mal pôžičku od žalobkyne ešte pred prevodom bytu na žalovanú
a že exekučne vykonateľnú notársku zápisnicu spísal až vtedy, keď bol povolený vklad do katastra.
Otec tým chcel rodinu uchrániť pred negatívnymi dôsledkami svojich obchodov. Tým podľa súdov zmaril
uspokojenie pohľadávky odporujúcej žalobkyne (veriteľky). Okolnosť, že žalovaná predmetný byt už

nevlastnila, lebo ho previedla ďalej, podľa súdov nebola podstatná. Žalobkyňa sa domáhala uspokojenia
svojej pohľadávky vyplývajúcej z notárskej zápisnice spísanej s nebohým otcom žalovanej v exekučnom
konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 49Er/1388/2012. Exekučné konanie bolo v
dôsledku právoplatného odporovacieho rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008 zo
dňa 04.12.2008 vedené voči žalovanej ako povinnej o zaplatenie 73 000,- EUR s príslušenstvom.

A teda ak bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že právny úkon medzi otcom žalovanej
a žalovanou je právne neúčinný, a teda v pomere medzi žalobkyňou a žalovanou, ktorá nadobudla
majetok od svojho otca (ako pôvodného dlžníka) na základe žalobkyňou úspešne odporovateľného
právneho úkonu, sa na tento právny vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne
legitimovanou v exekučnom konaní bola žalovaná, ktorá na základe právneho úkonu súdom právoplatne

vyhláseného za neúčinný (v tomto prípade kúpnej zmluvy) nadobudla nehnuteľnosť od pôvodného
dlžníka žalobkyne (t. j. od otca žalovanej). Nutné je zároveň zdôrazniť, že následný právny úkon
medzi žalovanou a J. H. spočívajúci v prevedení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej prvotný
predaj bol predmetom žalobkyňou úspešne odporovaného právneho úkonu, nebol vyhlásený súdnym
rozhodnutím za neúčinný, resp. žalobkyňa nepodala voči nemu odporovaciu žalobu. Exekučné konanie

začalo dňa 03.05.2012. Upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 952/2012 zo dňa 21.05.2012 vydal
ešte súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický, Werferova 1, Košice. Okresný súd Košice II uznesením
sp. zn. 49Er/1388/2012 z 24.06.2015 vyhovel návrhu žalobkyne ako oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora a vykonaním súdnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Juraja Sabola, Svätoplukova
6, Košice, na ktorého exekútorskom úrade bolo exekučné konanie vedené pod sp. zn. EX 479/2015.

Hoci sa žalovaná bránila aj sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) tým, že jej otec zomrel nemajetný, preto nemôže zodpovedať za jeho dlhy, ústavný súd uviedol,
že žalovaná je v exekučnom konaní pasívne legitimovaná ako povinná nie z dôvodu prechodu práv a
povinností (dlhov) na žalovanú z titulu dedenia po poručiteľovi (otcovi), ale z titulu žalobkyňou úspešne
odporovaného právneho úkonu uzatvoreného medzi ňou a otcom ako pôvodným dlžníkom. Pasívna

legitimácia žalovanej teda nemá korene v dedičskom práve, ale v práve záväzkovom (Uznesenie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 751/2016 z 25.10.2016). Je nesporné, že v exekučnej veci o vymoženie
uloženej povinnosti zaplatiť oprávnenej - žalobkyni sumu 73 000,- EUR s prísl. Okresný súd Košice
II uznesením sp. zn. 4Er/1388/2012 zo dňa 19.12.2013 priznal žalovanej ako povinnej oslobodenie
od súdnych poplatkov v predmetnom exekučnom konaní. Následne po tom, ako Okresný súd Košice

I uznesením sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.02.2018 vyhlásil na majetok žalovanej ako povinnej
konkurz, s prihliadnutím na túto skutočnosť, ako aj na skutočnosť, že ide o pohľadávku podľa § 166a
ods. 1 ZKR, Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 49Er/1388/2012 zo dňa 13.06.2018 exekúciu o
vymoženie 73 000,- EUR s prísl. v prospech žalobkyne ako oprávnenej zastavil. Krajský súd v Košiciach
na základe odvolania žalobkyne – oprávnenej uznesením sp. zn. 17CoE/140/2018 zo dňa 28.02.2019

uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 49Er/1388/2012 z 13.06.2018 ako vecne správne potvrdil.
3B.Žalobkyňa sa taktiež odporovacou žalobou na Okresnom súde Košice – okolie domáhala voči
žalovanej, aby súd určil, že darovacia zmluva, ktorú uzavrela žalovaná ako darca s I. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. XX, D., jej manželom ako obdarovaným, na základe ktorej previedla vlastníckeprávo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1 k celku k rodinnému domu súp. č. XX na pozemku
parc. č. XX/X registra C a k pozemkom parc. č. XX/X registra C o výmere 741 m2, druh pozemku zast.
plochy a nádvoria, par. č. XX/X registra C o výmere 192 m2, druh pozemku zast. plochy a nádvoria,

par. č. XX/X registra C o výmere 575 m2, druh pozemku záhrady, parc. č. XX registra C o výmere 33
m2 druh pozemku záhrady, vedené Okresným úradom D. - P., odborom katastrálnym na LV č. XXX, kat.
územieF.,jevožalobkyniprávneneúčinná.OkresnýsúdKošice–okolierozsudkomsp.zn.14C/52/2013
zo dňa 24.09.2015 žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú. Z odôvodnenia predmetného rozsudku
vyplýva, že žalovaná nehnuteľnosti v Hodkovciach nadobudla spolu s I. D. v roku 2006, v čase, keď

ešte neboli manželia, a preto tieto nehnuteľnosti mali v podielovom spoluvlastníctve. I. D. financoval
rekonštrukciu nehnuteľnosti a uhrádzal splátky hypotekárneho úveru, a preto požiadal žalovanú, aby
mu svoj spoluvlastnícky podiel darovala. Stalo sa tak darovacou zmluvou zo dňa 12.02.2010. Podľa
odporúčania realitnej kancelárie, aby svoj spoluvlastnícky podiel získala späť, žalovaná 20.01.2012
odstúpila od darovacej zmluvy. Následne žalovaná spoločne s I. D. predali nehnuteľnosti kupujúcim -
manželom M. N. J. a J. B. J. kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2012 za kúpnu cenu 220 000 EUR. Z tejto

kúpnej ceny I. D. sumu 215 000,- EUR dňa 26.03.2012 vrátil kolegovi Q., ktorý mu požičal peniaze na
kúpu rodinného domu na D. O.. Tento dom, v ktorom býva žalovaná spolu s manželom aj v súčasnosti, je
vo výlučnom vlastníctve I. D.. Okresný súd Košice – okolie argument žalobkyne, že práve tento prevod
darovacou zmluvou bol prvým krokom, ktorým sa žalovaná snažila aj so svojím manželom ju ukrátiť,
resp. vyhnúť sa plneniu, pretože v prípade, ak by nedarovala svoj podiel na nehnuteľnosti manželovi,

bol by exekútor zablokoval nehnuteľnosť a žalobkyňa by bola uspokojená, súd nemohol uznať. Krajský
súd v Košiciach na základe odvolania žalobkyne rozsudkom sp. zn. 1Co/755/2015 zo dňa 29.06.2016
rozsudok Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 14C/52/2013 zo dňa 24.09.2015 potvrdil.
3C.Žalovaná uviedla, že žalobkyňa sa voči nej domáha z rovnakého právneho dôvodu (titulom náhrady
z odporovaného právneho úkonu jej otca H. G.) aj zaplatenia sumy 84 027,60 EUR v konaní vedenom

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 13C/240/2013. Žalobkyňa v tomto konaní žaluje ako žalovaného
v 2. rade aj J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, D.. Okresný súd Košice II rozsudkom sp.
zn. 13C/240/2013 zo dňa 11.04.2018 konanie proti žalovanej v celom rozsahu zastavil z dôvodu
vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej. Žalobný návrh voči J. H. zamietol. Predmetný rozsudok ešte
nenadobudol právoplatnosť z dôvodu podaného odvolania žalobkyňou.

3D.Vo veci podaného návrhu na zrušenie oddlženia žalovanej zo strany žalobkyne, žalovaná zdôraznila,
že rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 20C/38/2008 zo 04.12.2008, ktorým bola určená
odporovateľnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej medzi pôvodným dlžníkom veriteľky –
žalobkyne (otcom žalovanej) a žalovanou, nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011, t. j. týmto dňom
mohla si veriteľka uspokojiť svoj nárok z majetku, ktorý týmto odporovateľným právnym úkonom ušiel

z majetku otca žalovanej do majetku žalovanej (rozsudok, ktorým súd vyhlási právny úkon za relatívne
neúčinný voči veriteľovi má konštitutívne účinky, t. z., že až jeho právoplatnosťou vzniká predmetná
relatívna právna neúčinnosť napadnutého právneho úkonu dlžníka). Aj keď žalovaná ešte pred týmto
dňom (22.12.2011), kúpnou zmluvou zo dňa 13.06.2002 uzavretou s J. H., E. XX, D., vklad vlastníckeho
práva na základe ktorej bol povolený dna 21.06.2002, previedla predmetnú nehnuteľnosť do jeho

vlastníctva, vzhľadom na konštitutívny charakter rozsudku sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 04.12.2008, až
dňom jeho právoplatnosti mohla žalobkyňa si uplatniť proti žalovanej nárok podľa § 42b ods. 4 časť vety
za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Jedná sa teda o pohľadávku, ktorá vznikla dňom 22.11.2011,
to znamená, pred kalendárnym mesiacom február 2018, v ktorom bol vyhlásený konkurz (§ 166a ods.
1 písm. a) ZKR), t. j. pohľadávku, ktorá, keďže bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, môže byť

uspokojená iba v konkurze. Preto podľa § 167e ods. 1 ZKR Okresný súd Košice II voči žalovanej konanie
sp. zn. 13C/240/2013 o zaplatenie 84 027,60 EUR zastavil, taktiež podľa § 167f ods. 2 ZKR zastavil aj
konanie o vymoženie 73 000,- EUR s prísl. v konaní vedenom pod sp. zn. 49Er/1388/2012. Žalovaná
v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla, že je zamestnaná v spoločnosti LUTIX s.r.o., Námestie L.
Novomeského 7, 040 01 Košice, IČO: 44 278 306, od 04.08.2008 ako vedúca prevádzky. Od 15.01.2011

do 11.11.2011 bola na materskej dovolenke, narodili sa jej dvojičky a od 12.11.2011 až do 14.02.2017
bola z tohto dôvodu na rodičovskej dovolenke. V uvedenej spoločnosti, ktorej jediným spoločníkom je
jej manžel, pôsobí popri manželovi I. D. ako druhý konateľ. Za výkon funkcie konateľa žalovaná nikdy
nepoberala odmenu. Žalovaná je taktiež od 23.02.2010 konateľkou v spoločnosti HELU, s.r.o., Drevný
trh 3, 040 01 Košice, IČO: 36 578 347 spolu s jej matkou F. G.. Pokiaľ žalobkyňa spája nepoctivý

zámer žalovanej s jej funkciou konateľky v uvedených spoločnostiach, žalovaná zdôrazňuje, že zákon
o konkurze a reštrukturalizácii nezakazuje konateľovi spoločnosti podať návrh na osobný bankrot. Pri
osobnom bankrote ide o konkurz vyhlásený na fyzickú osobu a toto konanie sa spravuje ustanoveniami
ZKR. Žalovaná nepoberá za výkon funkcie konateľky žiadnu odmenu, nie je spoločníkom uvedenýchspoločností.VsúvislostispôsobenímžalovanejvobchodnýchspoločnostiachLUTIXs.r.o.aHELU,s.r.o.
žalobkyňa z účtovných závierok uvedených obchodných spoločností za rok 2017 uvádza, že čistý obrat
spoločnosti LUTIX s.r.o. činil 803 635,- EUR, v spoločnosti HELU, s.r.o. činil 84 661,- EUR. Žalobkyňa

pritom opomenula uviesť, že čistý obrat na účely zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve zahŕňa výnosy
dosahované z predaja výrobkov, tovarov a služieb po odpočítaní zliav. Výsledným efektom podnikovej
činnosti je ale výsledok hospodárenia ako ocenený výsledný efekt činnosti účtovnej jednotky dosiahnutý
v účtovnom období (§ 2 ods. 4 písm. h). Vypočíta sa ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi za určité
časové obdobie. Žalobkyňa ale už súdu neuvádza, že náklady na hospodársku činnosť za rok 2017 v

spoločnosti LUTIX s.r.o. činili 744 839,- EUR, to znamená, že výsledok hospodárenia tejto spoločnosti
za rok 2017 činil po zdanení len 41 909,- EUR, pričom z účtovnej závierky uvedenej spoločnosti vyplýva
neuhradená strata minulých rokov mínus 227 168,- EUR. Taktiež náklady na hospodársku činnosť za
rok 2017 v spoločnosti HELU, s.r.o. činili 105 342,- EUR, to znamená, že výsledok hospodárenia tejto
spoločnosti za rok 2017 bol strata 21 789,- EUR, pričom z účtovnej závierky uvedenej spoločnosti
vyplýva neuhradená strata minulých rokov mínus 31 624,- EUR. Je nesporné, že k zrušeniu

bezpodielového spoluvlastníctva dlžníčky s manželom I. D. došlo už rozsudkom Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 18C/20/2010 z 10.09.2010, právoplatným 12.10.2010. K namietanému prevodu obchodného
podielu v spoločnosti HELU, s.r.o. došlo 10.02.2010, registrový súd vykonal zápis dňa 19.02.2010. K
namietanému prevodu obchodného podielu v spoločnosti LUTIX s.r.o. došlo 15.02.2010, registrový súd
vykonal zápis dňa 19.02.2010. K prevodu nehnuteľného majetku - spoluvlastníckeho podielu vo výške 1

na nehnuteľnosti – rodinnom dome a pozemkoch v obci F. tretej osobe - manželom J. došlo na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 13.02.2012 (vklad bol povolený 16.03.2012), teda ešte pred začatím exekučného
konania voči žalovanej (upovedomenie o začatí exekúcie je datované 21.05.2012). V čase prevodu
predmetnej nehnuteľnosti exekúcia voči žalovanej vedená nebola. Znaleckým dokazovaním v trestnom
konaní (na návrh žalobkyne - veriteľky pre poškodzovanie veriteľa) bola určená hodnota jej podielu

42 100,- EUR. Žalovaná nehnuteľnosť odpredala spoločne so svojím manželom I. D. (ktorého podiel
bol taktiež 1) za cenu 220 000,- EUR. Pritom, treba zdôrazniť, že na prevádzaných nehnuteľnostiach
viazlo záložné právo v prospech C. C., R. titulom úveru poskytnutého I. D. a žalovanej dňa 05.01.2006 v
sume 1 500 000,- Sk na kúpu tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa podala na žalovanú aj trestné oznámenie o
spáchaní trestného činu poškodzovania veriteľa a marenia exekučného konania. Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014 rozhodla o tom, že bol
porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 10, ods. 12, § 193 ods. 1 písm. c), § 206 ods. 1 Trestného
poriadku v neprospech žalovanej. Zo záverov tohto uznesenia vyplýva zrejmá absencia objektívnej
stránky trestného činu podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Dlžníčka nezmenšila svoj majetok
ani nezmarila predajom svojho majetku uspokojenie svojho veriteľa. Skutočnosť, že sa nepodarilo

exekútorovi uspokojiť pohľadávku veriteľky, neznamená automaticky, že došlo k naplneniu znakov
skutkovej podstaty podľa § 239 Trestného zákona.
3E.Pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny
účel oddlženia (záujem na strane dlžníka - fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov.
Posudzovanie podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich

veriteľov nemôže byť posudzované len z hľadiska formálneho plnenia povinností dlžníka počas
konkurzného konania. Súd musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu. (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 570/2016 z 10.1.2017). Podľa právneho názoru vysloveného
v predmetnom náleze Ústavného súdu SR „účelom oddlženia podľa štvrtej časti zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov... Účelom oddlženia je

zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 ZKR), aby ho dlhy neuspokojené
v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok
a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť
na vlastné nohy“. Uviedla, že žalovaná nemá okrem dlhu voči žalobkyni žiadne iné dlhy. Pritom
je nesporné, že v prípade záväzku voči žalobkyni nejde o záväzok zo zodpovednosti za škodu,

ktorú by jej žalovaná spôsobila trestným činom. Pohľadávka žalobkyne, ktorá je v tomto konaní o
zrušenie oddlženia žalovanej dotknutá, teda priamo nevyviera z úmyselného protiprávneho konania
žalovanej motivovaného snahou obohatiť sa na úkor žalobkyne. A dokonca „prapočiatkom“ tejto
pohľadávky je vlastne pôžička jej otca, ktoré finančné prostriedky žalovaná sama „nikdy nevidela a
nespotrebovala“. To je prvý dôležitý faktor, ktorý podľa názoru ústavného súdu citovaného v náleze

vyššie má pri rozhodovaní okresného súdu zohrávať svoju úlohu. Druhým nezanedbateľným aspektom
posudzovaného prípadu sú časové súvislosti týkajúce sa skutočností rozhodujúcich pre posúdenie
poctivého zámeru v súvislosti s oddlžením žalovanej. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu Českej republiky 29 NSČR 14/2009 zverejnenom z Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod R14/2012 (na Slovensku rozhodovacia prax v otázke zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer absentuje)
pri požiadavke na poctivosť zámeru dlžníka zákonodarca zvolil konštrukciu generálnej klauzuly, teda
všeobecnej požiadavky na poctivosť zámeru dlžníka doplnenú demonštratívnym výpočtom prípadov,

kedy má ísť o nepoctivý zámer dlžníka. Samotná generálna klauzula je normou s relatívne neurčitou
hypotézou, teda normou, kedy zákonodarca žiadne kritéria do textu zákona nenapísal a ponechal na
rozhodovacejpraxikonkurznýchsúdov,abyvkonkrétnychprípadochposúdili,čiideonepoctivýzámer,a
tak vlastne kritéria posudzovania poctivosti zámeru postupne definovali judikatórne. Posúdenie, či dlžník
(ne)sleduje podaním návrhu na oddlženie nepoctivý zámer (§ 166g ods. 2 ZKR) je logicky naviazané

na hodnotenie skutočností, ktoré sa udiali v určitom časovom rámci, spravidla pred podaním návrhu
na oddlženie. Z ustanovenia § 166h ods. 1 ZKR vyplýva, že ide o časový rámec troch rokov (§42a
ods. 2 Občianskeho zákonníka) pred podaním návrhu. Tomu zodpovedá aj podmienka preukazovať
a predložiť zoznam majetku, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch pred podaním návrhu
na oddlženie ako súčasť tlačív tvoriacich prílohu č. 5 k vyhláške č. 544/2005 Z. z.. Je nesporné, že
„Oddlženiu (účinku nevymáhateľnosti) budú podliehať v zásade všetky pohľadávky veriteľov, ktoré si

prihlásili do konania, alebo ktoré si do konania prihlásiť mohli s výnimkami vyváženými pomerovaním s
inýmizáujmami(napr.výnimkaprepohľadávkudieťaťanavýživnéapod.)“viďDôvodovásprávaknovele
ZKR účinnej od 01.03.2017. Taktiež je nesporné, že v okolnostiach prípadu sa žalobkyňa na základe
titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti žalovanej domáhala vykonania exekúcie voči žalovanej.
Ustanovenie § 166 ods. 3 ZKR upravilo právo dlžníka podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak sa voči

nemuvedieexekučnékonaniealeboobdobnévykonávaciekonanie,čožalovanáajzákonnýmpostupom
využila. Práve z uvedeného dôvodu žalovaná apeluje na konkurzný súd, aby objektívne, zákonne a
spravodlivo posúdil v preskúmavanom prípade splnenie všetkých predpokladov pre zrušenie oddlženie
pre nepoctivý zámer žalovanej podľa § 166f ZKR. Vychádzajúc z pravdivo opísaného skutkového a
právneho stavu je nesporné, že v danom prípade na strane žalovanej neexistujú dôvody nepoctivého

zámeru pri oddlžení ako podmienky zrušenia jej oddlženia. Neboli tak naplnené základné predpoklady
úspešnosti žaloby v zmysle § 166f ods. 1 ZKR. Z dôvodov vyššie uvedených žalovaná zastáva názor, že
žalobkyňa posúdila vec nesprávne v dôsledku tak z vecnej ako aj právnej stránky. Jej návrh na zrušenie
oddlženia žalovaná považuje za nedôvodný a navrhuje ho v celom rozsahu zamietnuť.

4.Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa07.06.2019 uviedla, že preukázala predloženými listinami, dôkazmi
svoje tvrdenia uvedené v návrhu svedčiace o tom, že žalovaná ako dlžníčka nemala pri oddlžení poctivý
zámer. Žalovaná vo svojom vyjadrení nepoprela ani jedno skutkové tvrdenie uvedené žalobkyňou v
návrhu a aj napriek tomu, že predložila množstvo listinných príloh, ani jedna z priložených listín nie
je spôsobilá preukázať opak, teda, že ako dlžníčka mala poctivý zámer, že z jej správania možno

usudzovať, že vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a možností
tak ako to predpokladá zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej
len „Zákon“). Práve naopak, z obsahu vyjadrenia je čitateľná nevôľa plniť si záväzok voči žalobkyni.
Poukazom na pôvodnosť dlhu, (že je dlh jej otca) je len snahou rozptýliť dokazovanie a zvrátiť pozornosť
na právne bezvýznamné skutočnosti, ktoré nie je potrebné v danom konaní skúmať a ani posudzovať.

Pre úplnosť žalovaná poukazuje na závery Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 751/2016 zo
dňa 25.10.2016, že dlh žalovanej vznikol ako následok záväzkového vzťahu, je existentný a práve tento
jej dlh vznikol ako následok nezákonného nadobudnutia majetku od jej otca, keď nadobudla vlastníctvo
k bytu na základe odporovateľného právneho úkonu.
4A.Tvrdenie žalovanej vo vyjadrení, že „žalovaná považuje podaný návrh na zrušenie oddlženia voči

nej za vecne i právne nedôvodný, pretože nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady vyplývajúce
z ustanovenia § 166f Zákona“ žalovaná žiadnym spôsobom nekonkretizovala a nezdôvodnila v čom
konkrétnom spočíva vecná nedôvodnosť návrhu žalobkyne, v čom spočíva právna nedôvodnosť návrhu
žalobkyne a ktoré konkrétne zákonné predpoklady vyplývajúce z ust. § 166f Zákona nie sú naplnené.
Uvedené tvrdenie žalobkyňa považuje len za ničím nepodložený subjektívny názor žalovanej. Žalobkyňa

sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 20 C/38/2008 úspešne domohla určenia,
že právny úkon dlžníka, neb. H. G., ktorým previedol vlastníctvo k bytu č. XX na 7. poschodí obytného
domu súpisné číslo XXX, nachádzajúceho sa na E. O. K. XX a pozemku parcelné číslo XXXX o výmere
260 m2 - zastavané plochy, obe nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXXX, katastrálne územie I., zapísané
na D. S. L. D., C. D. D. M. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a

spoluvlastníckeho podielu k pozemku E. O. K. XX vo veľkosti 4900/100000-in na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 23.05.2002 na svoju dcéru E. D. je voči nej právne neúčinný. Rozsudok Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 20C/38/2008-66 zo dňa 04.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
11Co/141/2011-68 zo dňa 05.11.2011 nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011 a od tej doby žalovanáako dlžníčka zo svojho dlhu neuhradila ani cent aj napriek skutočnosti, že odporovateľným právnym
úkonom získala majetok - byt č. XX na 7. poschodí obytného domu E. XX, D.. Tento byt sa mal stať
majetkom žalobkyne, no žalovaná ho odpredala a aj napriek skutočnosti, že za jeho predaj získala bytu

adekvátnu finančnú hodnotu, vo svojom vyjadrení ani len okrajovo neuviedla, prečo tento byt odpredala,
za akú cenu, nepreukázala akú hotovosť za jeho predaj získala, ako s touto kúpnej cenou naložila,
prečo neuhradila svoj dlh žalobkyni atď. Voči žalovanej podala žalobu o určenie neúčinnosti právneho
úkonu dňa 22.08.2003. Konanie bolo vedené pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 20C/516/2003,
a konajúci súd uznesením sp. zn. 20C/516/2013-167 zo dňa 07.02.2008 nárok vylúčil na samostatné

konanie.Žalovanámalavedomosťodlhuvočižalobkyniužodroku2003avšetkyjejúkonyporozhodnutí
ovecirozsudkomvkonaní20C38/2008bolicielenétak,abynevlastnilamajetok.OkresnýsúdKošiceIIv
konaní 20C/38/2008 rozhodol rozsudkom zo dňa 04.12.2008 a od roku 2008 žalovaná mala vedomosť o
svojom dlhu voči žalobkyni a teda od tej doby je nevyhnutné posudzovať správanie žalovanej a jej úkony
hodnotiť v kontexte poctivosti jej zámeru, najmä ako sťažovala plateniu dlhu, ako ho obmedzovala, či
znemožnila úhradu svojho dlhu žalobkyni a pod.. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by od

roku 2008 doposiaľ nemala žiaden príjem ani nevlastnila žiaden majetok spôsobilý k úhrade jej dlhu voči
žalobkyni. Práve naopak, žalovaná bola solventná, počas celej doby pracovala a dobrovoľne sa vzdala
svojho príjmu len za tým účelom, aby nebola majetná a nesplatila dlh žalobkyni.
4B.Žalovaná bola spoločníčkou v obchodných spoločnostiach a zmluvami o prevode obchodných
podielov sa dobrovoľne zbavila možnosti mať z týchto spoločností finančný prospech z ich podnikania.

Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 15.02.2010 previedla svoj obchodný podiel na svojho
manžela I. D. za cenu 3 320,- EUR a Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 10.02.2010
darovala svoj obchodný podiel svojej matke F. G.. Uvedené skutočnosti žalovaná potvrdila, čo
jednoznačné svedčí o tom, že jej úmysel zbaviť sa majetku a nemať pravidelný príjem bol cielený a mal
viesť k vytvorenie dojmu nemajetnosti. Žalovaná nepreukázala, či jej cena za odpredaný spoluvlastnícky

podiel bola I. D. aj skutočne vyplatená, pritom hodnota obchodného podielu bola značne podhodnotená,
čo dosvedčuje aj aktuálne foto prevádzky spoločnosti z facebookovej stránky. Žalovaná počas celého
obdobia bola konateľkou obchodných spoločností LUTIX s.r.o., Námestie L. Novomestského 7, Košice,
IČO: 44 278 306 a HELU s.r.o., Drevný trh 3, Košice, IČO: 36 578 347. Žalobkyňa poukázala na
skutočnosť, že od roku 2008 žalovaná bola konateľkou v „cudzích“ spoločnostiach, nebola počas celého

obdobia nikde inde zamestnaná, nebola samostatne zárobkovo činná a ak pracovala ako štatutárny
zástupca bez nároku na odmenu, aj uvedené svedčí len o tom, že nechcela mať príjem, ktorý by
mohol byť predmetom exekúcie a súdnym exekútorom postihnutý čo i len k čiastočnému uspokojenie
pohľadávky žalobkyne.
4C.Žalovaná sa ani len okrajovo v rámci svojej obrany nedotkla oblasti, že z akých príjmov počas

obdobia rokov 2008-2019 pokrývala svoje životné potreby, z akých zdrojov hradila svoje životné
náklady, ak nemala žiaden príjem. Tvrdenie žalovanej vo vyjadrení, že „žalobkyňa v návrhu namieta,
že žalovaná je aktívne zamestnaná od 15.06.2000“ nie je správnym prepisom. Žalovaná potvrdila, že
bola a je zamestnaná. Svoje príjmy zo zamestnania nepreukázala, preto žiadala o preukázanie priebehu
zamestnania žalovanej od roku 2008 predložením pracovných zmlúv s jej zamestnávateľmi. Žalovaná

žiadnym spôsobom nepreukázala jej prospech (aj v širších súvislostiach) v obchodných spoločnostiach
uvedených v bode 8.3 návrhu na oddlženie zo dňa 24.10.2017, keďže sa v danom prípade jedná aj
o právnické osoby, v ktorým majú kvalifikovanú účasť blízke osoby a uvedené nevyplýva ani z úvahy
správkyne konkurznej podstaty JUDr. J. Zvarovej. Žalovaná potvrdila, že je zamestnaná v spoločnosti
LUTIX s.r.o. od 04.08.2008 ako vedúca prevádzky. Aj keď vo svojom vyjadrení tvrdí, že bola na materskej

dovolenke, dĺžku trvania materskej dovolenky a výšku príjmu počas materskej dovolenky nepreukázala.
Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 14.02.2017, ale potvrdzuje, že žalovaná nemá záujem
splatiť dlh žalobkyni a že pri podaní návrhu nemala poctivý zámer, keďže nemá ani záujem pracovať.
Uzavretie pracovnej zmluvy na 2 hodiny denne s príjmom 200,- EUR mesačne v rodinnej firme jej
manžela, kde je konateľkou, nemôže byť preukázaním snahy pracovať a splatiť dlh. Z uvedeného

nie je možné ani dospieť k zhodnému záveru so správkyňou konkurznej podstaty JUDr. J. Zvarovou,
že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Žalovaná potvrdila správnosť tvrdenia žalobkyne,
že jej bezpodielové spoluvlastníctvo s manželom I. D. bolo súdom zrušené na jej podnet. No ničím
nevyvrátila tvrdenie žalobkyne, že k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo cielene
z dôvodu, aby bola žalovaná nemajetná. Žalobkyňa poukázala na výpis zo živnostenského registra

Okresného súdu Košice č. 805-12897 z ktorého je zrejmé, že v čase podania návrhu na súd o zrušenie
bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej, podnikanie jej manžela na základe tohto živnostenského
oprávnenia bolo už v útlme, všetky prevádzky podnikania boli zrušené a samotná podnikateľská činnosť
bola v celom rozsahu ukončená k 31.12.2010. Žalobkyňa mala za to, že žalovaná nezdôvodnenímlogickosti tohto návrhu potvrdila svoj zámer, aby v budúcnosti nevlastnila majetok, aby všetok spoločne
nadobudnutý majetok bol vedený na meno jej manžela a tým, nemohla byť v exekučnom konaní
uspokojená pohľadávka žalobkyne. Po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok

Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C/20/2010-51 zo dňa 10.09.2010 nadobudol právoplatnosť dňa
12.10.2010) si manželia majú vyporiadať spoločne nadobudnutý majetok. Žalovaná nepredložila súdu
dôkaz o rozsahu ich spoločného majetku od 07.07.2007 do 10.09.2010 a o jeho vyporiadaní, preto
žalobkyňa navrhla súdu vykonať dokazovanie predložením Dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

4D.Počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudol manžel žalovanej I. D. do
svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosť byt č. X na O. XX, D., zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. C. J.. Z
LV č. XXXX zo dňa 04.01.2012 vyplýva, že vklad vlastníckeho práva na jeho meno bol na základe kúpnej
zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zapísaný katastrom dňa 03.09.2010. Žalobkyňa mala za
to, že uvedená nehnuteľnosť mala patriť do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a
mala byť predmetom vyporiadania. Tak isto z LV č. XXX, k. ú. F. zo dňa 18.10.2006 vyplýva, že žalovaná

bolapodielovouspoluvlastníčkounehnuteľnostivF.nazákladezmluvyzodňa10.02.2006aževlastnými
úkonmi, ktoré vo svojom vyjadrení nekonkretizovala ani ich logickosť a nevyhnutnosť nezdôvodnila, sa
svojho majetku zbavila v prospech svojho manžela len preto, aby bola nemajetná a v exekučnom konaní
nemohli byť uspokojené pohľadávky žalobkyne. Výška majetku patriaca žalovanej vyplýva aj, no nie
iba z kúpnych zmlúv, ktorými bol byt č. X na O. XX L. D. nadobudnutý do vlastníctva počas trvania ich

bezpodielového spoluvlastníctva a následne odpredaný a hotovosť mala byť predmetom vyporiadania
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa navrhla, aby súd uložil žalovanej
povinnosť predložiť kúpnu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorej vklad vlastníckeho
práva bol do katastra nehnuteľnosti povolený dňa 03.09.2010, LV č. XXXX, k.ú. C. J.. Od zrušenia
bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudol nehnuteľnosť, ktorú užíva aj žalovaná do svojho

výlučného vlastníctva len jej manžel I. D.. Uvedené vyplýva z LV č. XXXX a XXXXX. k.ú. I., z ktorých
je zrejmé, že nehnuteľnosti na D. XXXX/XX, D. manžel žalovanej nadobudol na základe kúpnej zmluvy,
ktorej vklad bol povolený dňa 02.09.2011. Pritom lokalita Kremnickej ulice v Košiciach určite nepatrí
k lokalite, ktorej majitelia sú v takej životnej pozícii, na základe ktorej by mohli preukázať finančnú
odkázanosť k podaniu návrhu na konkurz prostredníctvom Centra právnej pomoci. Zvlášť ak samotná

žalovaná okrem iných výhod svojej nemajetnosti sa prepravuje luxusným osobným motorovým vozidlom
a chodí na drahé zahraničné dovolenky. Počas celej doby trvania súdnych sporov bola právne zastúpená
advokátkou, ktorej služby musela hradiť a toho času je tak isto zastúpená advokátkou, ktorej služby je
schopná hradiť, no podľa rozhodnutia súdu nemá majetok, ktorý by postačoval na náhradu nákladov
konkurzného konania. Pri skúmaní nepoctivého zámeru a celkovej solventnosti žalovanej je nevyhnutné

zohľadniť aj majetok jej blízkej osoby s ktorou žije v spoločnej domácnosti, keďže spoločne uhrádzajú
svoje životné potreby. Žalobkyňa preukázala, že žalovaná bola vlastníčkou nehnuteľností zapísanej na
LV XXX, k. ú. F., ktorú darovala svojmu manželovi I. D.. Následne od darovacej zmluvy odstúpila a
nehnuteľnosť spolu s manželom odpredala na základe kúpnej zmluvy zo do dňa 13.02.2012 kupujúcim.
Kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti patriacu za jej spoluvlastnícky podiel žalovaná neprevzala, ale

nechala ju kupujúcim poukázať na účet jej manžela, čím sa dobrovoľne a vedome zbavila sumy
vo výške 110 tisíc eur. Uvedené žalobkyňa preukázala už predloženými zápisnicami z pojednávaní
vedených pred Okresným súdom Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013, ktoré zaznamenávajú výpoveď
žalobkyne a jej manžela I. D. o vlastníctve nehnuteľnosti, jej predaji a vyplatení kúpnej ceny na účet
manžela. Tvrdenie žalovanej, že k uvedenému došlo pred zahájením exekučného konania je právne

bezvýznamné najmä z týchto dôvodov: z predaja nehnuteľnosti mala získať 110 000,- EUR, hotovosť
si nechala vyplatiť na účet svojho manžela, čím sama vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla
byť uhradená pohľadávka žalobkyne, žalovaná má majetok minimálne vo výške 110 000,- EUR a nie je
nemajetná, jej majetok postačuje na úhradu pohľadávky žalobkyne, že jej majetok postačuje na pokrytie
nákladov konkurzu, jej úmysel takto naložiť so svojim majetkom svedčí o tom, že vedome do prehľadu

svojich aktív a pasív neuviedla svoju pohľadávku a teda vedome zamlčala túto svoju pohľadávku, čím
vedome oklamala tak správkyňu konkurznej podstaty, ako aj konkurzný súd o stave svojho majetku.
Proti žalovanej v čase predaja rod. domu v Hodkovciach, keď mala získať sumu vo výške 110 000,-
EUR, ktorú vedome previedla na účet tretej osoby, už bola vedená exekúcia. Konkrétne EX 40/10
vedená súdnou exekútorkou JUDr. Lýdiou Bujňákovou a EX 952/2012 vedená súdnym exekútorom

JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým. Žalovaná vo vyjadrení uvádza, že Okresný súd Košice – okolie v
konaní 14C/52/2013 bolo ukončené zamietnutím žaloby. Žalobkyňa uviedla, že podaním doručeným
súdu dňa 30.09.2016 podala voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/755/2015 dovolanie
a dovolacie konanie pred NS SR do dnešného dňa nebolo právoplatne ukončené. Tvrdenie žalovanej,že na prevádzaných nehnuteľnostiach v F. v /čase prevodu na manželov J. došlo pred zahájením
exekučného konania voči žalovanej a že na nich viazlo záložné právo v prospech C., R. titulom úveru
poskytnutého manželovi žalovanej I. D. sú v danom konaní právne bezvýznamné a súčasne sú aj

nepravdivé. Právne bezvýznamné sú z dôvodu, že žalovaná vedome neuviedla v zozname svojho
majetku pohľadávku vo výške 110 000 EUR titulom predaja nehnuteľnosti a jej poukázania na cudzí
účet s cieľom nemať hotovosť, ktorou by mala uhradiť dlh voči žalobkyni. Nepravdivosť týchto tvrdení
žalobkyňa preukazuje tým, že voči žalovanej bolo exekútorský úradom JUDr. Lýdie Bujňákovej zahájené
exekučné konanie EX 40/2010 dňa 06.04.2010, teda v čase série prevodov nehnuteľnosti bolo voči

žalovanej vedené exekučné konanie. Nepravdivosť tvrdenia žalovanej o tom, že nehnuteľnosť v čase
predaja, t.j. k 13.02.2012 bola zaťažená záložným právom v prospech C., R. titulom úveru poskytnutého
I. D. žalobkyňa preukazuje Žiadosťou o predčasné splatenie úveru alebo jeho časti zo dňa 05.01.2012,
ktorou I. D. požiadal C., R. o predčasné splatenie úveru, ktorú odôvodnil „mám voľné prostriedky“.
Žalovaná predložila ako prílohu svojho vyjadrenia uznesenie GP SR sp. zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa
07.01.2014ažalobkyňanevie,čouvedenýmuznesenímpreukazovala.Jepravdou,žežalobkyňapodala

vočižalovanejtrestnéoznámeniezpodozreniapoškodzovaniaveriteľaamareniaexekučnéhokonaniaa
s plnou vážnosťou tvrdí, že uvedené do dnešného dňa nebolo náležité vyšetrené. Žalobkyňa poukazuje
na obsah odôvodnenia uznesenie GP SR sp. zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014, najmä „ Zo
správy exekútorského úradu JUDr. A. Dembického zo dňa 14.01.2013 na č.l. 110-111 vyšetrovacieho
spisu vyplýva, že obvinená v rámci exekúcie v prospech A. C. na sumu 73 000,- EUR s prísl. zaslala

exekútorovi vyhlásenie o majetku kde uviedla, že jej momentálny príjem predstavuje len rodičovský
príspevok. Nie je zrejmé, ale dá sa vzhľadom na neúspešnosť exekúcie predpokladať, že nepriznala
hotovosť získanú z predaja domu v Hodkovciach, resp. majetok. Medzičasom súd zamietol žalobu
žalobkyne, čím mohla naplniť znaky trestného činu marenia výkone exekúcie podľa § 243a ods. 1
písm. a), ods. 2 TZ. Uvedené podozrenie je potrebné náležite preveriť.“ Následne Krajská prokuratúra

Košice v danej veci uložila povinnosť Okresnej prokuratúre Košice II listom zo dňa 17.01.2014 ďalej
konať. Do dnešného dňa žalobkyňa nebola vyrozumená o výsledku prešetrovania. Z postoja žalovanej
v tomto konaní je možné usúdiť, že prokuratúra nekonala. Žalobkyňa navrhuje súdu vykonať dôkaz
o skutočnosti, komu patril účet na ktorý bola prevedená kúpna cena patriaca žalovanej z predaja
nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXX, k.ú. F..

4E.Žalovaná vo svojom vyjadrení okrem iného tvrdí, že „Na tomto mieste treba zdôrazniť, že žalovaná
nemá okrem dlhu voči žalobkyni žiadne iné dlhy“. Pritom sama žalobkyňa v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu ako dlžníčka predložila zoznam svojich veriteľov, kde okrem žalobkyne vystupujú
ako veritelia: H. J. ( bývalý priateľ dlžníčky), D. I. – manžel osoba blízka, E. D. (veriteľ otca dlžníčky), J. A.
– švagor, D. A. – sestra, manželka J. A., osoba blízka, Súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický, Súdna

exekútorka JUDr. Lýdia Bujňáková. Žalobkyňa samozrejme nevie, ktoré z týchto tvrdení žalovanej je
pravdivé, ale trvá na tom, aby žalovaná preukázala existenciu svojich záväzkov voči veriteľom, ktorých
uviedla v zozname svojich veriteľov v čase podania návrhu na oddlženie spolu s listinami preukazujúcimi
vznik týchto záväzkov, výšku záväzkov, trvanie záväzku v čase uvedenia v zozname pre konanie pred
Centrom právnej pomoci, spôsob a dátum vyrovnania záväzkov. Ak je pravdou, že t.č. už žalovaná nemá

žiadne dlhy, tak uvedené preukazuje nepoctivý zámer, nakoľko ak mala majetok na úhradu ostatných
dlhov, tak vedome a cielene neuhradila len dlh voči žalobkyni, čo jednoznačne preukazuje jej nepoctivý
zámer. Voči veriteľovi E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, D. mala záväzok na základe rozsudku
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 14C/800/2002-345 zo dňa 24.10.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa27.03.2013.Záväzokvočitomutoveriteľovijejvznikolneskôrakovočižalobkyniapokiaľhožalovaná

uhradila, vedome poškodila žalobkyňu uprednostnením veriteľa a jej zámer bol úmyselne nepoctivý.
4F.Žalobkyňa sa nestotožňuje s výkladom Zákona žalovanou o skúmaní časového rámca týkajúcich
sa skutočností rozhodujúcich pre posúdenie poctivého zámeru. Zákon v § 166g ods. 2, ktorý upravuje
rozsah dokazovania a preukazovania nepoctivého zámeru nemá tieto časové limity pre posudzovanie
úkonov žalovaného – dlžníka. Snaha žalovanej o takýto výklad § 166g ods. 2 Zákona svedčí len o tom,

že si je plne vedomá svojho nepoctivého konania a vedie súd k obmedzeniu dokazovania. Žalobkyňa
mala za to, že časový rámec skúmania skutočností rozhodných pre posúdenie úkonov žalovanej spadá
od doby, keď sa dlžník dozvedel o svojom záväzku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých
svojich súdnych rozhodnutia zdôrazňoval aplikáciu jednej zo základných zásad občianskeho práva,
že nikto nesmie ťažiť zo svojho nepoctivého konania. Táto generálna klauzula subsumuje v sebe aj

všeobecnú povinnosť poctivosti ktorá priamo vylučuje, aby sa niekto dovolával vlastného nepoctivého
konania. Zásadu poctivosti je preto nutné chápať ako základnú zásadu súkromného práva, ktorá
presahuje celým právnym poriadkom ako takým. ÚS ČR v náleze III.ÚS 1589/15 okrem iného uviedol,
„insolvečné právo v rámci insolvenčného zákona uchopilo všeobecnú súkromnú zásadu poctivosti takže zakotvuje inštitút tzv. nepoctivého zámeru. V tomto prípade tak všeobecná zásada poctivosti plní
úlohu určitej generálnej skutkovej podstaty a inštitút nepoctivého zámeru skutkovú podstatu špeciálnu ...
priamo aplikovateľnú normu, ktorá nie proklamáciou bez praktického aplikačného významu a použije sa

vždy ako východisko pre výklad niektorých špeciálnych skutkových podstát“. Ďalej uvádza, že pojem
poctivosti, objektívnej dobrej viery alebo dobrej viery ako mravnej kategórie, je v zásade objektívnou
kategóriou. Z hľadiska princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva musí byť požiadavka poctivosti
maximálne objektivizovaná, pretože má byť tiež vždy aplikovaná so zreteľom ku konkrétnemu prípadu
tak, aby sa predišlo striktnému formalistickému uchopeniu tejto zásady v aplikačnej praxi. Táto obava

je daná povahou pojmu „poctivosť“ pretože sa jedná o právnu normu s neurčitou hypotézou, pri ktorej
je na zvážení súdu, aby túto hypotézu sám stanovil.
4G.Nepoctivý zámer žalovanej pred podaním návrhu na oddlženie žalovaná preukázala a preukázala,
že žalovaná v zozname svojho majetku neuviedla svoj majetok, ktorý previedla na účty tretích osôb.
Nepoctivý zámer žalovanej byť platobne neschopnou žalobkyňa preukázala jej úkonmi pred podaním
návrhu, keď vedome sa zbavila svojho príjmu, aj napriek tomu, že vykonávala funkciu konateľa v

dvoch spoločnostiach, dobrovoľne sa vzdala svojho príjmu za takýto výkon funkcie a za vykonané
práce. Nepoctivý zámer žalovanej po vyhlásení konkurzu žalobkyňa preukázala tak isto. Sama žalovaná
potvrdila,žejezamestnanána2hod.dennésmesačnýmpríjmom200,-EUR.Zuvedenéhoniejemožné
vyvodiť záver, že žalovaná chce pracovať, že chce svoj dlh splatiť. Žalovaná podotýka, že podstatnú
časť svojho majetku žalovaná previedla na svojho manžela, s ktorým si po vzájomnej dohode zrušila

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, že bez nároku na odmenu vykonáva v manželovej obchodnej
spoločnosti funkciu konateľky a že sa zamestnala v manželovej obchodnej spoločnosti a prácu –
vedúca prevádzky- vykonáva vraj len 2 hodiny denne a súčasne toto konanie žalovanej hodnotí ako
úmyselné nepoctivé konanie bez snahy nápravy. V danom prípade žalobkyne poukazuje na prísnejšie
posudzovanieúkonovžalovanej,keďžalobkyňapreukázala,žežalovanávminulostimalaväčšímajetok,

máskúsenostispodnikaním,naďalejpôsobívovedúcichfunkciáchajakokonateľajakozamestnankyňa
– vedúca prevádzky, ale bez nároku na odmenu (§166g ods. 3 Zákona), ako aj na jej osobný život, v
ktorom si v priehrští užíva všetky výhody solventného človeka, aj keď nepoberá mzdu. Mesačný príjem
vo výške 200,- EUR je vo výške dávky v hmotnej núdzi a žalovanej by neumožnil život v rodinnej dome
na D. O. L. D., ani mať možnosť prepravovať sa cudzím autom, užívať si dovolenky a pod. Česká

judikatúra, napr. Vrchní soud v Praze, sp. zn. MSPH 93 IND 1923/2008, 3VSPH 463/2010 judikovali, že
„pri skúmaní nepoctivého zámeru dlžníka je nutné vychádzať z celkového obrazu o ňom“ .. tu je ešte
ďalšia veta o zdôvodnení v čom boli veritelia poškodení. Tak isto rozhodnutia českých súdov judikovali,
že„Vovšetkýchsituáciách,vktorýchsainsolvečnýsúdzaoberátým,čioddlženímjesledovanýnepoctivý
zámer vychádza z okolností na základe ktorých je záver, že oddlžením je sledovaný nepoctivý zámer

možno „dôvodne predpokladať“. „Dôvodným predpokladom“ nie je istota o tom, že dlžník oddlžením
sleduje nepoctivý zámer. Nejde o to nepoctivý zámer dlžníkovi preukázať, ale o to, že zistené (v konaní
preukázané) okolnosti (skutočnosti) odôvodňujú „predpokladať“, že dlžník takýto (nepoctivý) zámer má
(v rozhodnej dobe mal).

5.Žalovaná v podaní zo dňa 26.07.2019 vo vzťahu k bytu na E. O. K. XX L. D. uviedla, že kúpnou
zmluvou zo dňa 23.05.2002 jej otec a matka previedli na ňu predmetný byt za kúpnu cenu 231 340,-
Sk (7 679,- EUR) určenú znaleckým posudkom Ing. Stanislava Jurka z 22.05.2002 podľa vtedajších
predpisov. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy bol povolený 28.05.2002. Žalovaná (v tom čase
20-ročná) predmetný byt na E. O. XX L. D. previedla následne kúpnou zmluvou zo dňa 13.06.2002 na

kupujúceho J. H., rovnako za kúpnu cenu 231 340,- Sk (7 679,- EUR). Je nesporné, že žalobkyňa sa
neúčinnosti prevodu bytu na ul. E. XX L. D. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 domáhala
titulom dlhu po zomrelom otcovi - právnom predchodcovi žalovanej až dňa 22.08.2003, pričom súd
právoplatne rozhodol o neúčinnosti prevodu až dňa 22.12.2011 (rozsudkom Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 04.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp.

zn. 11Co/141/2011 z 05.10.2011). Neúčinnosť kúpnej zmluvy zo dňa 13.06.2002 žalobkyňa nenapadla.
Žalovaná zdôraznila, že až okamihom právoplatnosti neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002
(22.12.2011) si mohla žalobkyňa ako veriteľka uspokojiť svoj nárok podľa § 42b ods. 4 časť vety za
bodkočiarkou Občianskeho zákonníka voči žalovanej (rozsudok, ktorým súd vyhlási právny úkon za
neúčinný voči veriteľovi má konštitutívne účinky, t. z., že až jeho právoplatnosťou vzniká predmetná

právna neúčinnosť napadnutého právneho úkonu dlžníka). Jedná sa teda o pohľadávku žalobkyne voči
žalovanej, ktorá vznikla dňom 22.12.2011, to znamená, pred kalendárnym mesiacom február 2018, v
ktorom bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej (§ 166a ods. 1 písm. a) ZKR), t. j. pohľadávku, ktorá,
keďže bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, mohla byť uspokojená iba v konkurze. Žalovaná vovyjadrení zo dňa 12.04.2019 pravdivo opísala prevod tohto majetku a sumu, ktorú v tom čase získala
predajom predmetného bytu. Tvrdenie žalobkyne o opaku je tak nepravdivé.
5A.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že nepreukázala, že by od roku 2008 doposiaľ nemala žiadny príjem

ani nevlastnila žiadny majetok spôsobilý k úhrade jej dlhu uviedla, že sa nikdy nevyhýbala práci. Tak,
ako uviedla v návrhu na vyhlásenie konkurzu Centru právnej pomoci v Košiciach, od roku 2000, kedy
ukončila stredoškolské vzdelanie s maturitou na SPŠ dopravnej v Košiciach, bola v zamestnaneckom
pomere, a to od 15.06.2000 do 01.09.2001 u zamestnávateľa F. G., E. XX, D., ako vedúca prevádzky
kvety na F. XXX L. D., od 01.09.2001 do 31.05.2002 u zamestnávateľa DF-servis s.r.o. Košice, ako

vedúca prevádzky Hypermarket Košice, od 03.07.2002 do 13.03.2003 u zamestnávateľa CASABLANCA
CAFĚ s.r.o. Košice, ako čašníčka, od 15.03.2003 do 31.08.2003 u zamestnávateľa DRÁČIK - DUVI s.r.o.
Bratislava, ako predavačka, od 15.12.2003 do 31.01.2005 u zamestnávateľa BRIDGE, s.r.o. Vojčice,
ako obchodná manažérka, od 01.02.2005 do 30.04.2007 u zamestnávateľa HELU, s.r.o. Košice, ako
manažér nákupu a predaja, od 04.08.2006 do 01.04.2007 vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť
ako sprostredkovateľ poistenia pre spoločnosť EU-Consulting s.r.o. v Bratislave. Od 4.8.2008 až do

súčasnosti je zamestnaná v spoločnosti LUTIX s.r.o., Námestie L. Novomeského 7, Košice, IČO: 44 278
306, ako vedúca prevádzky na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2008 (pri nástupe s dohodnutou
mzdou 23 500,- Sk). Od 15.01.2011 žalovaná nastúpila na materskú dovolenku. Dňa 14.02.2011 sa
jej narodili dvojčatá, syn R. a dcéra T.. C. A., pobočka Košice, rozhodnutím č. 816218/8804 zo dňa
18.02.2011, priznala žalovanej materské za obdobie od 15.01.2011 do zániku nároku na materské

vo výške 15,38634 EUR za deň (461,59 EUR mesačne). Žalovaná poberala materský príspevok
do 11.11.2011. Od 12.11.2011 do 14.02.2014 žalovaná poberala štátnu sociálnu dávku: rodičovský
príspevok počas riadnej starostlivosti o dve deti v sume 249,50 EUR. Od 15.02.2014 do 14.02.2017,
t.j. do 6. roku dvojičiek žalovaná bola na neplatenej rodičovskej dovolenke, počas ktorej sa starala o
svoje deti, ktoré mali zdravotné problémy a nemohli byť umiestnené v predškolskom zariadení. Počas

uvedenej doby bola žalovaná evidovaná vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, kde predložila čestné
vyhlásenie o tejto skutočnosti. Súčasne zamestnávateľa žalovaná požiadala listom zo dňa 31.01.2014 o
predĺženie rodičovskej dovolenky z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu jej obidvoch detí
do 6 rokov ich veku, t. j. do 14.02.2017. Listom zo dňa 10.02.2017 žalovaná oznámila zamestnávateľovi,
žepopredĺženejrodičovskejdovolenkenastupujedozamestnaniadňa15.02.2017.Súčasnepožiadalaz

dôvodu starostlivosti o deti – dvojičky, o úpravu pracovného času na 10 hodín týždenne. Na základe tejto
skutočnosti zamestnávateľ dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 14.02.2017 upravil žalovanej
pracovný čas na 10 hodín týždenne a tomu zodpovedajúce mzdové podmienky na 200,- EUR mesačne.
Je nesporné, že plnenie si rodičovských povinností žalovanou v rokoch 2011 až 2017 nemožno
považovať v jej prípade za vyhýbanie sa práci a dobrovoľné vzdanie sa príjmu, ako to tvrdí žalobkyňa.

Aj v tomto je tvrdenie žalobkyne nepravdivé. V spoločnosti LUTIX s.r.o., ktorej jediným spoločníkom je
jej manžel, pôsobí popri manželovi I. D. ako druhý konateľ. Za výkon funkcie konateľa žalovaná nikdy
nepoberala odmenu. Žalovaná je taktiež od 23.02.2010 konateľkou v spoločnosti HELU, s.r.o., Drevný
trh 3, 040 01 Košice, IČO: 36 578 347 spolu s jej matkou F. G.. Pokiaľ žalobkyňa spája nepoctivý
zámer žalovanej s jej funkciou konateľky v uvedených spoločnostiach, žalovaná zdôrazňuje, že zákon

o konkurze a reštrukturalizácii nezakazuje konateľovi spoločnosti podať návrh na osobný bankrot. Pri
osobnom bankrote ide o konkurz vyhlásený na fyzickú osobu a toto konanie sa spravuje ustanoveniami
ZKR. Žalovaná nepoberá za výkon funkcie konateľky žiadnu odmenu, čo nevypovedá o nepoctivom
zámere žalovanej, nie je spoločníkom uvedených spoločností.
5B.K námietke žalobkyne, že zmluvami o prevode obchodných podielov v spoločnosti LUTIX s.r.o. a

HELU, s.r.o. sa dobrovoľne vzdala možnosti mať z týchto spoločností finančný prospech z ich podnikania
a že sa tým zbavila majetku uviedla, že žalobkyňa pri svojom tvrdení vôbec nevzala do úvahy tú
skutočnosť, že pri stanovení trhovej ceny za obchodný podiel pri prevode sa vychádza z riadnej
účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom účasť žalovanej v
dotknutýchspoločnostiachzanikla,t.jzúčtovnejzávierkyzarok2009.Akbytakžalobkyňaurobila,zistila

by, že vlastné imanie spoločnosti LUTIX s.r.o. za rok 2009 činilo mínus 115 949,- EUR, t.j. spoločnosť
bola predĺžená, s výsledkom hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení mínus 122 960,- EUR a z
tohto dôvodu trhová cena obchodného podielu v tejto spoločnosti bola v tomto období nulová. Rovnako
zo súvahy obchodnej spoločnosti HELU, s.r.o. za rok 2009 vyplýva výsledok hospodárenia 1 183,- EUR,
pri strate z minulých rokov – 586,- EUR, výsledok hospodárenia po zdanení je nula. Tvrdenie žalobkyne

o opaku je tak nepravdivé.
5C.K zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) uviedla, že je nesporné, že k
zrušeniu jej BSM s manželom I. D. došlo už rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/20/2010 z
10.9.2010,právoplatným12.10.2010.PrávepodnikaniemanželažalovanejbolodôvodomzrušeniaBSMso žalovanou, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, čo nesporne nemožno považovať za konanie
napĺňajúce znaky nepoctivého zámeru zo strany žalovanej. Ani vo veci konajúci súd takýto postup
žalovanej nemôže nazvať nepoctivým, ak koná v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré

jej takýto postup umožnili. Predložila dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
zodňa08.11.2010.Zjejobsahuvyplýva,žekudňuprávoplatnostirozsudkuozrušeníBSM(12.10.2010),
do BSM žalovanej s manželom patrilo len opotrebované motorové vozidlo zn. J. J. XXX, VIN: U.,
EVČ: D., rok výroby 16.06.2006 (využívané manželom pri podnikaní), ktoré pripadlo v celosti I. D. bez
nároku žalovanej na náhradu. K námietke žalobkyne, že manžel žalovanej ešte pred nadobudnutím

právoplatnosti rozsudku o zrušení BSM nadobudol do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť byt č. X na O.
O.XXL.D.uviedla,žezkúpnejzmluvyoprevodevlastníctvabytuč.Xnaul.O.L.D.zodňa06.08.2010z
čl.IIbodu3vyplýva,žekupujúci-manželžalovanejnadobudolnehnuteľnosťdovýlučnéhovlastníctvana
základe notárskej zápisnice č. N66/2010, NZ 7743/2010, NCRls 7869/2010 zo dňa 08.03.2010 o zúžení
zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva podľa § 143 a) ods. 1, 3 Občianskeho
zákonníka, ktorá tvorila prílohu tejto kúpnej zmluvy. To znamená, že tvrdenie žalobkyne, že predmetná

nehnuteľnosť mala patriť do zaniknutého BSM so žalovanou, je nepravdivé.
5D.Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa prevodu nehnuteľného majetku v kat. úz. F. v spoluvlastníckom
podiele 1 žalovanej uviedla, že žalobkyňa sa odporovacou žalobou na Okresnom súde Košice - okolie
domáhala voči žalovanej, aby súd určil, že darovacia zmluva, ktorú uzavrela žalovaná ako darca s I.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, D., jej manželom ako obdarovaným, na základe ktorej previedla

vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1 k celku k rodinnému domu súp. č. XX na
pozemku parc. č. XX/X registra C a k pozemkom parc. č. XX/X registra C o výmere 741 m2, druh
pozemku zast. plochy a nádvoria, par. č. XX/X registra C o výmere 192 m2, druh pozemku zast. plochy
a nádvoria, par. č. XX/X registra C o výmere 575 m2, druh pozemku záhrady, parc. č. XX registra C o
výmere 33 m2 druh pozemku záhrady, vedené P. S. D. - P., odborom katastrálnym na LV č. XXX, kat.

územieF.,jevožalobkyniprávneneúčinná.OkresnýsúdKošice–okolierozsudkomsp.zn.14C/52/2013
zo dňa 24.09.2015 žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú. Z odôvodnenia predmetného rozsudku
vyplýva, že žalovaná nehnuteľnosti v Hodkovciach nadobudla spolu s I. D. v roku 2006, v čase, keď
ešte neboli manželia, a preto tieto nehnuteľnosti mali v podielovom spoluvlastníctve. I. D. financoval
rekonštrukciu nehnuteľnosti a uhrádzal splátky hypotekárneho úveru, a preto požiadal žalovanú, aby

mu svoj spoluvlastnícky podiel darovala. Stalo sa tak darovacou zmluvou zo dňa 12.02.2010. Podľa
odporúčania realitnej kancelárie, aby svoj spoluvlastnícky podiel získala späť, žalovaná 20.01.2012
odstúpila od darovacej zmluvy. Následne žalovaná spoločne s I. D. predali nehnuteľnosti kupujúcim -
manželom M. N. J. a J. B. J. kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2012 za kúpnu cenu 220 000,- EUR. Z tejto
kúpnej ceny I. D. sumu 215 000,- EUR dňa 26.03.2012 vrátil kolegovi Q., ktorý mu požičal peniaze na

kúpu rodinného domu na D. ulici. Tento dom, v ktorom býva žalovaná spolu s manželom aj v súčasnosti,
je vo výlučnom vlastníctve I. D.. Okresný súd Košice – okolie argument žalobkyne, že práve tento prevod
darovacou zmluvou bol prvým krokom, ktorým sa žalovaná snažila aj so svojím manželom ju ukrátiť,
resp. vyhnúť sa plneniu, pretože v prípade, ak by nedarovala svoj podiel na nehnuteľnosti manželovi,
bol by exekútor zablokoval nehnuteľnosť a žalobkyňa by bola uspokojená, súd nemohol uznať. Je

nesporné,žekprevodunehnuteľnéhomajetku-spoluvlastníckehopodieluvovýške1nanehnuteľnosti–
rodinnomdomeapozemkochvobciF.tretejosobe-manželomJ.došlonazákladekúpnejzmluvyzodňa
13.02.2012 (vklad bol povolený 16.03.2012), teda ešte pred začatím exekučného konania voči žalovanej
(upovedomenie o začatí exekúcie je datované 21.05.2012). V čase prevodu predmetnej nehnuteľnosti
exekúcia voči žalovanej vedená nebola. Pritom, treba zdôrazniť, že na prevádzaných nehnuteľnostiach

viazlo záložné právo v prospech C. C., R. titulom úveru poskytnutého I. D. a žalovanej dňa 05.01.2006
v sume 1 500 000,- Sk na kúpu tejto nehnuteľnosti. Krajský súd v Košiciach na základe odvolania
žalobkyne rozsudkom sp. zn. 1Co/755/2015 zo dňa 29.6.2016 rozsudok Okresného súdu Košice –
okolie, sp. zn. 14C/52/2013 zo dňa 24.09.2015 potvrdil. Žalobkyňa podala voči rozsudku Krajského súdu
v Košiciach dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1Cdo 100/2018 zo dňa 29.05.2019 dovolanie

žalobkyne odmietol.
5E.Žalobkyňa podala na žalovanú aj trestné oznámenie o spáchaní trestného činu poškodzovania
veriteľa a marenia exekučného konania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uznesením sp.
zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014 rozhodla o tom, že bol porušený zákon v ustanoveniach § 2
ods. 10, ods. 12, § 193 ods. 1 písm. c), § 206 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech žalovanej. Zo

záverov tohto uznesenia vyplýva zrejmá absencia objektívnej stránky trestného činu podľa § 239 ods. 1
písm. a) Trestného zákona. Dlžníčka nezmenšila svoj majetok ani nezmarila predajom svojho majetku
uspokojenie svojho veriteľa. Skutočnosť, že sa nepodarilo exekútorovi uspokojiť pohľadávku veriteľky,
neznamenáautomaticky,žedošloknaplneniuznakovskutkovejpodstatypodľa§239Trestnéhozákona.OkresnériaditeľstvoPZvKošiciach,odborkriminálnejpolícieuznesenímČVS:ORP-27/7-OEK-KE-2013
zo dňa 03.06.2014 trestné stíhanie vedené pre prečin poškodzovania veriteľa voči žalovanej zastavil.
5F.Žalobkyňa namieta aj tú skutočnosť, že žalovaná aj toho času je zastúpená právnou zástupkyňou,

ktorej služby je schopná hradiť, no podľa rozhodnutia súdu nemá majetok. V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na ust. § 90 ods. 1 CSP.
5G.Opätovne poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2016 zo dňa 10.01.2017, podľa
ktorého: „účelom oddlženia podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je garancia
úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov... Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou

osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 ZKR), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po
celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho
zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy“. Tvrdila, že v súvislosti
s oddlžením nič nezatajila, pravdivo uviedla správcovi a súdu svoje majetkové pomery, okolnosti,
za ktorých dlh voči žalobkyni vznikol (pričom ona sama požičané finančné prostriedky žalobkyňou
neužila, lebo boli požičané jej zomrelému otcovi), a teda vo veci konajúci súd by mal prihliadnuť aj na

okolnosti, za ktorých samotný pôvodný dlh vznikol. Podľa Ďuricu dodatočná kontrola by mala byť až
prípade, keď sa vyskytnú nové skutočnosti, ktoré neboli známe pred oddlžením (Ďurica, 2017, s.50).
Rovnako nevypovedá sama o sebe o nepoctivom zámere ani skutočnosť, že žalovaná takmer 7 rokov
nepracovala, pretože si plnila rodičovské povinnosti pri výchove dvojičiek, práve naopak, celé to dlhé
obdobie nekonečných súdnych konaní vedených žalobkyňou voči žalovanej mali negatívny vplyv na jej

psychiku počas materskej a rodičovskej „dovolenky“ pri vykonávaní náročných rodičovských povinností
pri výchove dvojčiat. Ak žalobkyňa v prílohe k svojmu vyjadreniu pripojila aj foto, ako sa žalovaná v
spoločnosti priateľov zabáva, je potom na úvahe súdu, či od dlžníka možno očakávať, aby po celú dobu
oddlženia viedol úplne asketický spôsob života. Podľa ústavného práva, na to, aby príslušná právna
normaspĺňalakritériumlegitímnehocieľa,musísmerovaťknaplneniuúčelu,ktorýjedostatočnedôležitý,

aby odôvodnil či ospravedlnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Podľa názoru Ústavného
súdu SR je identifikovanie dôležitého verejného záujmu na posudzovanej právnej úprave len na základe
znenia dôvodovej správy zložitejšie, ale v zásade prípustné. (Nález ÚS SR PL.ÚS 3/09 z 26.1.2011)
Podľa argumentov predkladateľov novely ZKR o oddlžení (účinnej od 1. marca 2017) vyjadrených v
dôvodovej správe „účelom je riešenie úpadku fyzických osôb, ktorý predstavuje v Slovenskej republike

významný ekonomicko-sociálny problém... Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ostatnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná, nálezmi Ústavného súdu SR a súčasne je v súlade
s právom Európskej únie. Ľubovôľa pri výklade ustanovení ZKR o nepoctivom zámere dlžníka (§ 166g
ods. 2 ZKR) nemôže viesť k negácii cieľa, ktorý sa právnou úpravou oddlženia sleduje. Podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu „Ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy (a

teda aj § 166g ods. 1, 2 ZKR, pozn.) vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so
znením,resp.sozmyslomvykladanéhonormatívnehotextu.Vtakomtoprípadebytotižužnešloovýklad,
ale o faktickú novelizáciu právnej normy.“ (II. ÚS 244/09). Opačná interpretácia by vytvorila priestor
pre obchádzanie zákona účelovým podávaním návrhov na zrušenie oddlženia. Vychádzajúc z pravdivo
opísanéhoskutkovéhoaprávnehostavujenesporné,ževdanomprípadenastranežalovanejneexistujú

dôvody nepoctivého zámeru pri oddlžení ako podmienky zrušenia jej oddlženia. Neboli tak naplnené
základné predpoklady úspešnosti žaloby v zmysle § 166f ods. 1 ZKR. Žalovaná dôvodne očakáva od
súdu preskúmanie podmienky poctivého zámeru v súlade s základným právom na súdnu ochranu tak,
ako to vyžaduje čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nielen výklad ale aj uplatnenie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Z dôvodov

vyššie uvedených žalovaná zastáva názor, že žalobkyňa posúdila vec nesprávne v dôsledku tak z vecnej
ako aj právnej stránky. Jej návrh na zrušenie oddlženia žalovaná považuje za nedôvodný a navrhuje ho
v celom rozsahu zamietnuť.

6.Žalobkyňa v ďalšom uviedla, že pojem „poctivosť“ v zákone je pojmom s neurčitou hypotézou, pri ktorej

výklad prináleží súdu. Ustálená súdna prax obdobné konania posudzuje zhodne s názorom žalobkyne,
napr. NS SR v rozsudku zo dňa 28.04.2005, sp. zn. Cdo 33/2005, zverejnený ako judikát pod číslo
20/2006, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza "podľa § 39 Občianskeho zákonníka je právny
úkon neplatný, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom je absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona

a súd k absolútnej neplatnosti prihliada i bez návrhu z úradnej moci. Obchádzanie zákona spočíva
vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom
zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným.
Konanie in fraudem legis prestavuje postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámernedosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci". Žalovaná sa aktívne podieľala pri
protiprávnom konaní jej otca H. G., ktorý ako dlžník žalobkyne nechcel jej splatiť svoj dlh a svoj
majetok v rozpore so zákonom previedol za aktívnej účasti žalovanej na žalovanú. Žalovaná so svojim

otcom podnikala v tom čase v ich rodinnej spoločnosti BRIDGE s.r.o., IČO: 36 575 143, kde bola
v postavení spoločníčky a konateľky. Okresný súd Košice II v konaní 20C/513/2008 toto jej konanie
posúdil ako protiprávne a rozhodol, že jej právny úkon je voči žalovanej právne neúčinný. Žalovaná
naďalej vykonávala úkony spôsobom, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a vedome sa zbavila
svojho majetku a svoju životnú pozíciu nastavila tak, aby nikdy nevlastnila žiaden majetok spôsobilý

na uspokojenie záväzku žalobkyni a súčasne tento jej postoj nemal na ňu žiadne následky a mohla si
užívať svoju solventnosť.
6A.Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná od roku 2003 mala vedomosť o súdnom konaní, v ktorom
mohla byť neúspešná, od roku 2010 bolo voči nej zahájené prvé exekučné konanie a preto jej postoj a
konanie je nevyhnutné posudzovať ako konanie v rozpore s objektívnym právom a to od doby, keď mala
vedomosť o svojej povinnosti plniť žalobkyni. Žalovaná sa vedome začala zbavovať svojho majetku od

času, keď bolo voči nej vedené súdne konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu a priebeh súdneho
konania následkom jej dôkaznej núdze svedčil v jej neprospech a bez ohľadu na účinnosť ZKR, ktorý
bol zákonodarcom novelizovaný až v roku 2017.
6B.Žalovaná pri predaji bytu na E. XX L. D., nepredložila dôkaz o tom, v akej výške jej bola vyplatená
kúpna cena za jeho predaj. Nezdôvodnila, prečo tento byt odpredala, za akú cenu, nepreukázala akú

hotovosť za jeho predaj získala, ako s touto kúpnej cenou naložila, prečo neuhradila svoj dlh žalobkyni.
6C.V roku 2017 boli už boli deti žalovanej školopovinné, takže sa mohla zamestnať na plný pracovný
úväzok a poberať primeranú mzdu ako vedúca prevádzky a konateľka spoločnosti, ktorej čistý ročný
obrat za rok 2017 predstavoval 803 635,- EUR. A výkon funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti
manžela bez nároku na odmenu, pri posudzovaní cez prizmu spravodlivosti nie je možné vyhodnotiť

inak, ako s úmyslom nezískať žiaden majetok spôsobilý na úhradu dlhov. Pri posudzovaní poctivého
zámeru dlžníka súd musí prihliadať aj na minulosť, súčasný stav a status dlžníka, pričom sa bude
prísnejšieposudzovaťpoctivýzámerdlžníkovsosobitnýmiživotnýmiskúsenosťami(napr.akdisponovali
väčším majetkom, mali skúsenosti s podnikaním, pôsobili ako vedúci pracovníci). Žalovaná nevynaložila
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, nevynaložila snahu zamestnať

sa a zabezpečiť si príjem.
6D.Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 15.02.2010 žalovaná previedla svoj obchodný podiel
na svojho manžela I. D. za cenu 3 320,- EUR a Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa
10.02.2010 darovala svoj obchodný podiel svojej matke F. G.. Tvrdenie, že spoločnosti boli predĺžené
nie je správne a nie je ani ničím preukázané. Žalovaná predložila súdu ako dôkaz účtovnú závierku

spoločnosti LUTIX s.r.o. za rok 2009, no opomenula predložiť Súvahu za rok 2009 z ktorej vyplýva, že
spoločnosť má voči spoločníkom záväzok vo výške 145 000,- EUR.
6E.Poukázalanazápisnicuzpojednávaniazodňa25.09.2014vkonanívedenompredOkresnýmsúdom
Košice – okolie, kde ako svedok vypovedal súdny exekútor JUDr. Dembický, ktorý okrem iného uviedol:
„Mne je ťažko vysvetľovať navrhovateľke, že D. nemá nič, keď D. príde na Mercedese za 5 mil. a ja

neviem vysvetľovať, že to nie je ich auto. Takže v tejto exekúcií čestne prehlasujem, D. a D. prehlásili,
že v živote nedostane navrhovateľka korunu a vulgárne sa nebudem pred súdom vyjadrovať. Z toho
dôvodu je zrejmé, že o všetkom vedia. Keby boli prišli a povedali: „P. doktor, vyplatili sme 110 000,- ktoré
som dostala, keby dala 20 000,- zbytok som dala na dlžoby a mne aspoň časť za dlžoby, tak človek
povie: „Je to v poriadku, mali ste iné dlžoby, alebo niečo iné.“ Ale nedá sa tolerovať, aby ľudia vedome

znevažovali jak prácu exekútora, tak prácu súdu, pretože raz je rozhodnutie okresného, krajského aj
najvyššieho súdu, kde je zaviazať a my teraz pojednávame, či odporovateľnosť alebo nie je, mne to
nesedí a budú sa brániť a 12 rokov je pohľadávka nevymožená. Je to hanba, ale len z toho dôvodu, že
povinní majú také kompetencie a aj advokáti sa tak správajú, že my sme ako vrahovia a oni sú čistí.
Nebudem hovoriť iné veci, pretože tieto prípady súvisia s poslednými medializovanými, čo sa robí na

košickej a krajskej prokuratúre a skončíme .......... ale povinní prehlásili v exekútorskej kancelárií, a to
myslím aj D. aj A., z Exekútorskej kancelárie povedali, prehlásili, že budú uplácať sudcov, prokurátorov,
ale navrhovateľka nedostane nič a je to pravda a končím.“
6F.Nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že nehnuteľnosti v Hodkovciach sa predávali zaťažené záložným
právom C. R., nakoľko žalovaná spolu s manželom ešte pred predajom uvedenej nehnuteľnosti

požiadala C. R. o predčasné splatenie úveru z dôvodu citujem: „mám voľné prostriedky“ a kúpna
zmluva, ktorú súdu predložila žalovaná neobsahuje žiadny článok o skutočnosti, že na dome, ktorý bol
predmetom predaja žalovanej s manželom existuje nejaká ťarcha.6G.Čo sa týka splnenia jednotlivých podmienok pre určenie nepoctivého zámeru zo strany žalovanej
vo vzťahu k § 166g ods. 2 písm. a) ZKR tvrdila, že žalovaná neuviedla v zozname majetku svoj majetok,
ktorý nadobudla titulom predaja nehnuteľnosti vo výške 110 000,- EUR a nikde sa s tým doposiaľ

nevysporiadala ani vo svojich vyjadreniach k tejto žalobe. Čo sa týka podmienok uvedených v § 166g
ods. 2 písm. c) ZKR mala za to, že žalovaná uviedla nepravdivú informáciu v návrhu na vyhlásenie
konkurzu, keď uviedla, že má niekoľkých veriteľov, pričom nešpecifikovala aké pohľadávky majú mať títo
veritelia a pritom vo vyjadrení k tejto žalobe uviedla, že okrem záväzku voči žalobkyni nemá žiadne iné
záväzky. Čiže z toho vyplýva, že zrejme v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla nepravdivú informáciu

resp. je možné, že splatila tieto záväzky, ale potom je otázne z akých prostriedkov boli splatené tieto
záväzky, keď podľa vyjadrení predložených súdu je nemajetná a nemá dostatočný príjem na to, aby
splatila tieto záväzky. Vo vzťahu k splneniu podmienok podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR poukázala na
doterajšie vyjadrenia najmä vo vzťahu k zamestnaniu žalovanej a vo vzťahu k tomu, že za výkon funkcie
konateľa nepoberá žiadnu odmenu, pričom doposiaľ je konateľom spoločnosti, kde sú spoločníkmi
rodinnípríslušníciresp.manžel.Pracujevofirmeakovedúcipracovníkbeztoho,abypoberalaminimálne

minimálnu mzdu, alebo aspoň minimálnu mzdu. Vo vzťahu k splneniu podmienok podľa ust. § 166g
ods. 2 písm. f) ZKR uviedla, že v čase podania návrhu nepreukázala, že bola platobne neschopná
vzhľadom na pochybnosť existencie jej ďalších veriteľov, nakoľko s poukazom tiež na vyjadrenie k tejto
žalobe uviedla, že nemá iných veriteľov len žalobkyňu. K splneniu podmienok podľa § 166g ods. 2 písm.
h) ZKR poukázala tiež na doterajšie vyjadrenia s tým, že trvá na nich v celom rozsahu. Správanie

sa žalovanej je popísané podrobne v písomných podaniach žalobkyne s tým, že posudzovanie týchto
úkonov je potrebné vzťahovať na obdobie, odkedy vznikol dlh voči žalobkyni, teda keď sa dozvedela,
že má dlh vo vzťahu k žalobkyni. Mala za to, že je potrebné zohľadniť aj majetok osoby, s ktorou žije
v spoločnej domácnosti, teda manžela. Čo sa týka firmy, v ktorej vykonáva funkciu konateľa, za rok 2017
priemerná mzda zamestnancov bola 625,- EUR, v roku 2016 bola 662,- EUR, pričom v roku 2017 mala

firma 12 zamestnancov. Medzi týmito zamestnancami boli určite zahrnuté aj upratovačky a čašníčky,
ktoré nemali takú vysokú mzdu t. z., že s prihliadnutím na to, akú funkciu vykonávala žalovaná v tejto
spoločnosti mala mať určite vyššiu mzdu ako 200,- EUR mesačne.
6H.Nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že pre daný prípad je potrebné brať do úvahy časové hľadisko,
pričom právna úprava oddlženia podľa IV. časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii je účinná až od

01.03.2017 a že žalovaná pred rokom 2017 nemohla úmyselne priviesť do stavu platobnej neschopnosti,
aby mohla podať návrh na oddlženie a spoliehať sa na to, že svoje dlhy bude riešiť v oddlžovacom
konaní, pretože takýto inštitút do uvedeného roku ani neexistoval. Tvrdila, že podľa ust. § 166g
ods. 2 písm. h) ZKR pre účely zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer postačuje, ak žalobkyňa v
konaní preukáže, že zo správania sa žalovanej ako dlžníčky pred podaním návrhu možno usudzovať,

že mala snahu poškodiť svojho veriteľa (žalovanú) alebo zvýhodniť niektorého z veriteľov. Mala za
to, že v priebehu konania dostatočným spôsobom preukázala, že správanie žalovanej ako dlžníčky
bolo v období, od kedy sa dozvedela o svojom záväzku voči žalobkyni motivované snahou vyhnúť
sa uspokojeniu nespochybniteľného záväzku žalovanej voči žalobkyni. Uviedla, že pre posudzovanie
časových súvislosti pri hodnotení nepoctivého zámeru žalovanej nie je možné zohľadňovať postoj a sled

úkonov len za ostatné tri roky pred podaním návrhu na oddlženie. Uvedená lehota nie je v zákone č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii nikde uvedená. Práve naopak, zákonodarca v § 166f ods. 1
Zákona stanovuje lehotu k podaniu návrhu na zrušenia oddlženia na obdobie budúcich 6 rokov. Ak by
zákonodarca mal v úmysle ohraničovať lehoty, tak by ich ohraničoval „rovnakou logikou“, čo ale neurobil,
a preto nie je možné obmedziť posudzovanie úkonov len na tri či šesť rokov dozadu.

7.Žalovaná v ďalšom uviedla, že ona sama si nikdy nepožičala od veriteľky žiadne peniaze, ktoré by
jej nevrátila, čím by ju vedome poškodila. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že žalovaná sa aktívne podieľala na
protiprávnom konaní jej otca H. G., ktorý ako dlžník žalobkyne jej nechcel splatiť svoj dlh, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázala, je nepravdivé, účelové. O skutočnosti, že si od žalobkyne požičal finančné

prostriedky otec žalovanej ešte v roku 2002 [982.000,-Sk (32 596,43 EUR a 5 940 000,- Sk (197 171,88
EUR)] a podpísal notársku zápisnicu č. N 148/02, Nz 147/02 z 29.05.2002 spísanú notárkou JUDr.
Alenou Ondrušekovou, nevedeli ani jeho manželka - matka žalovanej, ani žalovaná samotná a jej sestra.
Rovnako im nebolo známe (ani do jeho smrti 28.08.2007), na aký účel otec použil uvedené finančné
prostriedky, je však nesporné, že ani matka žalovanej, ani žalovaná a jej sestra nikdy uvedené finančné

prostriedky nevideli a nemali z nich osoh. Samotný prevod bytu na E. O. K. XX L. D. za znaleckú
cenu žalovaná považovala za prirodzené gesto od rodičov, nakoľko žalovaná, v tom čase 21-ročná, v
uvedenom byte bývala so svojím priateľom. Keďže následne žalovaná chcela na dlhšiu dobu odísť do
zahraničia, za rovnakú kúpnu cenu (rovnakú znaleckú cenu) ho odpredala v tom čase svojmu priateľoviJ. H.. A práve tento prevod žalobkyňa napadla odporovateľnosťou, z konania ktorého vzišla nakoniec
pohľadávka žalobkyne zodpovedajúca trhovej hodnote bytu – ale už v dobe o 7 rokov neskôr. Nie je však
pravdou, že pohľadávka sťažovateľky, priamo vyviera z úmyselného protiprávneho konania žalovanej

motivovanéhosnahouobohatiťsanaúkoržalobkyne.Tojeprvýdôležitýfaktor,ktorýbymalpodľanázoru
žalovanej v rozhodovaní okresného súdu zohrávať svoju úlohu. Je potrebné v konaní zohľadniť okolnosti
vznikupohľadávkyžalobkyneajejprávnupovahu.Druhýmnezanedbateľnýmaspektomposudzovaného
prípadu sú časové súvislosti. Všetky žalobkyňou vytýkané postupy žalovanej súvisiace s nakladaním s
jej majetkom sa udiali v časovom období dávno pred podaním návrhu žalovanej na vyhlásenie konkurzu.

Napriek tomu, že časť teoretikov v ústavnej rovine v súvislosti s oddlžením dlžníkov konštatuje zásah do
práva veriteľov vlastniť majetok, do práva užívať majetok a nebyť ho zbavený, je žiaduce, aby právna
úprava oddlženia bola v prvom rade vyhodnocovaná v kontexte garancií rovnakého obsahu a určitej
ochrany vlastníckych práv, a to tak veriteľských, ako aj dlžníckych.
7A.Poukázala na ust. § 166g ods. 2 ZKR a k tvrdeniu žalobkyne, že žalovaná neuviedla v zozname
majetku svoj majetok, ktorý nadobudla titulom predaja nehnuteľnosti vo výške 110 000,- EUR a nikde

sa s tým nevysporiadala uviedla, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii účinný od 01.03.2017 určuje
konkurznú podstatu čo do rozsahu, rozdielne od konkurzu v druhej časti zákona. S prihliadnutím na ust.
§ 167b ods. 1 ZKR tvrdila, že v zozname majetku pravdivo uviedla, že nevlastní žiadny majetok; t.z.
neopomenulaoznačiťžiadnymajetok,ktorýbybolvjejvlastníctve.PoukázalanarozhodnutieOkresného
súdu Žilina sp. zn. 3Odi/1/2018 zo dňa 20.11.2018, z odôvodnenie ktorého vyplýva, že „zoznam majetku,

ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch nie je obligatórnou prílohou návrhu na vyhlásenie
konkurzu podľa štvrtej časti ZKR náhodou. Informácia o majetku, ktorý vlastnil dlžník v posledných troch
rokoch, má zásadný význam najmä vo vzťahu k preskúmaniu možnej odporovateľnosti právnych úkonov
dlžníka... Informáciu o majetku, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch tak nepochybne možno
kvalifikovať ako dôležitú informáciu podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR“. K prevodu nehnuteľného

majetku v kat. úz. F. uviedla, že ako to vyplýva z predchádzajúcich vyjadrení, spoluvlastnícky podiel 1
na nehnuteľnosti spoločne s I. D. predali kupujúcim - manželom M. N. J. a J. B. J. kúpnou zmluvou
zo dňa 13.02.2012 za kúpnu cenu 220 000,- EUR. Podľa žalobkyne pohľadávku voči manželovi I. D. v
sume 110 000,- EUR ako polovicu kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti v F. mala žalovaná zapísať
do zoznamu majetku, ako majetok, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch pred podaním návrhu na

vyhlásenie konkurzu. Je nesporné, že k prevodu nehnuteľného majetku - spoluvlastníckeho podielu vo
výške 1 na nehnuteľnosti – rodinnom dome a pozemkoch v obci F. tretej osobe - manželom J. došlo na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.02.2012 (vklad bol povolený 16.03.2012). Okrem toho, že žalovaná
odôvodnila samotný predaj a účel použitia kúpnej ceny, zdôraznila, že v zozname majetku bola povinná
uviesť majetok, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch, t. j. pred 24.10.2017, kedy podala návrh na

CPP. Preto skutočnosť, že v zozname majetku podľa tvrdenia žalobkyne neuviedla svoj majetok, ktorý
nadobudla titulom predaja nehnuteľnosti vo výške 110 000,- EUR (v roku 2012), nemožno zo strany
žalovanej posudzovať ako nepoctivý zámer. Žalovaná súhlasila s tým, že kúpna cena v celosti bola
poukázaná na účet jej manžela, s ktorým mala právoplatne zrušené BSM (12.10.2010), pretože časť
sporných peňazí išla na vyplatenie úveru a časť dala manželovi na nové bývanie. Z uvedeného vyplýva,

že prejavom vôle žalovanej nikdy nebolo vymáhať uvedené finančné prostriedky od manžela, a teda
je nesporné, že pohľadávku voči manželovi nemala, pohľadávka neexistovala, a teda ju nemohla ani
zapísať do zoznamu majetku. Na základe vyššie uvedeného žalovaná nespĺňa podmienku pre nepoctivý
zámer podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR.
7B.K splneniu podmienok uvedených v ust. § 166g ods. 2 písm. c) ZKR k námietkam žalobkyne,

že žalovaná uviedla nepravdivú informáciu v návrhu, že „vedome splatila všetky svoje záväzky voči
tretím osobám, ktorých uviedla v dotazníku Centru právnej pomoci pri podaní žiadosti o oddlženie,
okrem záväzku voči žalobkyni“, žalovaná uviedla, že žalobkyňa tento svoj záver vyvodzuje iba z
vyjadrenia žalovanej zo dňa 12.04.2019, že „žalovaná nemá okrem dlhu voči žalobkyni žiadne iné
dlhy“. Je nesporné, že žalovaná v zozname veriteľov zo dňa 24.10.2017, tvoriaceho prílohu k návrhu

na vyhlásenie konkurzu, správne a pravdivo uviedla ako veriteľov okrem A. B. C., C. XX, D. aj všetky
ďalšie fyzické osoby. E. D., D. X, D., titulom rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 14C/800/2002
z 24.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/56/2012 z 13.02.2013,
ktorým súdy na jeho návrh určili neúčinnosť právnych úkonov, a to kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002
medzi predávajúcimi H. G. a F. G. a kupujúcimi J. A. a D. A., predmetom ktorej bol byt č. XX V. O. J. X

L. D., kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi H. G. a F. G. a kupujúcimi J. A. a D. A. a
E. D., predmetom ktorej bol dom súp. č. X L. F., kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi
H. G. a F. G. a žalovanou ako kupujúcou, predmetom ktorej bol byt č. XX V. O. E. XX L. D.. E. D.
bol veriteľom pôvodne neb. H. G., otca dcér D. A. a E. D., s ktorým uzavrel dňa 05.03.2002 zmluvu opôžičke, predmetom ktorej boli finančné prostriedky vo výške 1 230 000,- Sk. Nebohý dlžník v notárskej
zápisnici N 70/2002, Nz 68/2002 zo dňa 02.05.2002 ako povinná osoba súhlasil s exekúciou na celý
svoj majetok. Veriteľ má právo na uspokojenie svojej pohľadávky z majetku tretej osoby, voči ktorej bola

úspešne podaná odporovacia žaloba. D. A., sestra žalovanej a jej manžel J. A., A. F. X, D. - vystupovali
ako strany sporu vo vyššie uvedenom konaní na návrh žalobcu E. D. o určenie neúčinnosti právnych
úkonov - ako žalovaní v 1. rade a v 2. rade spolu so žalovanou v 3. rade E. D., a to kúpnej zmluvy
zo dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi H. G. a F. G. a kupujúcimi J. A. a D. A. a E. D., predmetom
ktorej bol dom súp. č. X v F.. Poukázala na ust. § 488, § 489 a § 494 Občianskeho zákonníka. Žalovaná

uviedla, že ak by na základe právoplatného rozsudku v predmetnom konaní žalovaní v 1. rade D. A.
a v 2. rade J. A. plnili v prospech veriteľa E.- L. D. z odporovateľného (neúčinného) právneho úkonu,
podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka by ako veritelia požadovali náhradu od žalovanej E. D.. J.
H., E. XX, Košice - vystupuje ako strana sporu - žalovaný v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom
Košice II, sp. zn. 13C/240/2013 o zaplatenie 84 027,60 EUR s prísl. Žalobkyňa A. B. C. uplatňuje v
predmetnom konaní nárok aj voči E. D. ako žalovanej v 1. rade, a to titulom odporovateľného právneho

úkonu na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008 zo 04.12.2008 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp zn. 11 Co/141/2011, právoplatným 22.12.2011, a to kúpnej
zmluvy zo dňa 23.05.2002, ktorým H. G., otec žalovanej previedol na žalovanú byt na ul. E. XX L. D..
Žalovaná následne kúpnou zmluvou zo dňa 13.06.2002 previedla nehnuteľnosť na J. H., žalovaného v 2.
rade. V čase vyhotovenia zoznamu veriteľov (24.10.2017) predmetné súdne konanie nebolo právoplatne

ukončené (nebolo ani prvé pojednávanie). Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 13C/240/2013 zo
dňa 11.04.2018 konanie voči žalovanej v 1. rade E. D. zastavil. Žalobný návrh voči žalovanému v 2.
rade zamietol. Žalobkyňa podala odvolanie voči prvostupňovému rozsudku, rozsudok nie je právoplatný.
Žalovaná uviedla, že ak by na základe právoplatného rozsudku v predmetnom konaní žalovaný v
2. rade J. H. (bol zaviazaný) plnil v prospech veriteľky A. B. C., podľa § 511 ods. 3 Občianskeho

zákonníka by ako veriteľ požadoval náhradu od žalovanej E. D.. I. D., D. XX, D., manžel žalovanej -
vystupoval ako strana sporu - žalovaný v 2. rade spolu s E. D. ako žalovanou v 1. rade v konaní o
určenie neúčinnosti darovacej zmluvy z 12.02.2010 na návrh žalobkyne, ktorou žalovaná darovala I.
D. 1 rodinného domu súp. č. XX L. F.; Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co 755/2012 z
29.06.2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 14C/52/2012 z 24.9.2015, ktorým

bola žaloba žalobkyne zamietnutá. V čase vyhotovenia zoznamu veriteľov však ešte nebolo rozhodnuté
o dovolaní žalobkyne; Najvyšší súd SR dovolanie žalobkyne odmietol uznesením sp. zn. 1Cdo 100/2018
z 29.05.2019. JUDr. Lýdia Bujňáková, súdna exekútorka – je uvedená ako veriteľka v zozname veriteľov
dlžníka titulom prípadných trov exekučného konania sp. zn. Ex 40/2010, ktoré ako neprípustné bolo
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 49Er/843/2010 zo dňa 05.05.2011 zastavené. JUDr. Andrej

Dembický, súdny exekútor – je uvedený ako veriteľ v zozname veriteľov dlžníka titulom prípadných trov
exekučného konania sp. zn. Ex 952/2012, z dôvodu zmeny súdneho exekútora na návrh žalobkyne ako
oprávnenejuznesenímOkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.49Er/1388/2012zodňa24.06.2015.Knámietke
žalobkyne vyslovenej aj na pojednávaní dňa 18.10.2019, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že
„okrem záväzku voči žalobkyni nemá žiadne iné záväzky“, žalovaná uvádza a dáva na správnu mieru,

že vo svojom vyjadrení zo dňa 12.04.2019 uviedla, že „žalovaná nemá okrem dlhu voči žalobkyni žiadne
iné dlhy“. Žalovaná zdôrazňuje, že záväzkové právo ako právne odvetvie občianskeho práva chápe
záväzok v širšom zmysle - ako záväzkovo-právny vzťah ako druh občianskoprávneho vzťahu a v užšom
zmysle - ako povinnosť vyplývajúcu z tohto záväzkovo-právneho vzťahu, t.j. záväzkovú povinnosť.
Dlh predstavuje povinnosť jedného subjektu (dlžníka), aby druhému subjektu toho istého záväzkovo-

právneho (veriteľovi) poskytol určité plnenie. Žalovaná pravdivo v zozname veriteľov uviedla veriteľov –
fyzické osoby, pričom zdôrazňuje, že v samotnom tlačive, ako prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurzu
sa pri veriteľoch neuvádza (nevyžaduje) špecifikácia ich pohľadávok. Je taktiež pravdou, že v čase
vypracovania vyjadrenia z 12.04.2019 si voči žalovanej žiadny z uvedených veriteľov (okrem žalobkyne)
neuplatňoval žiadnu pohľadávku, a preto ani žiadnu neuhradila a neuprednostnila iného veriteľa pred

žalobkyňou. Žalobkyňa sama vyvodzuje nesprávne a nepravdivé závery a úsudky o vyššie uvedených
skutočnostiach tvrdiac, že žalovaná „zrejme v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla nepravdivú
informáciu, resp. je možné, že splatila tieto záväzky, ale potom je otázne, z akých prostriedkov boli
splatené tieto záväzky, keď podľa vyjadrení predložených súdu je nemajetná a nemá dostatočný príjem
na to, aby splatila tieto záväzky“. Žalovaná apeluje na konajúci súd, aby pri skúmaní výrokov žalobkyne

rozlišoval, či sa jedná o skutkové tvrdenie, alebo ide o subjektívny názor žalobkyne, ktorá k daným
skutočnostiam zaujíma určitý postoj tak, že ich hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na
základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Na základe vyššie uvedeného žalovaná nespĺňa podmienku
pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR. Zoznam veriteľov má zostaviť dlžník. Pri podanínávrhu je však zastúpený Centrom právnej pomoci (ďalej len „CPP“) a finálnu podobu návrhu a jeho
príloh teda vypracúva CPP. Hoci zoznam veriteľov zostavuje dlžník a mal by teda za jeho úplnosť niesť
zodpovednosť, k čomu ho vedie aj ust. § 166f ods. 1 ZKR v spojení s § 166g ods. 2 písm. b) ZKR, zámer

zákonodarcu bol taký, že CPP bude poskytovať dlžníkom kvalifikované poradenstvo pri podaní návrhu,
aby návrh a jeho prílohy boli skutočne perfektné.
7C.Vo vzťahu k splneniu podmienok uvedených v ust. § 166g ods. 2 písm. e) ZKR poukázala na
to, že pozícia konateľa je právne upravená v Obchodnom zákonníku. Konateľ má pri výkone svojej
funkcie nárok na odmenu za výkon funkcie konateľa spoločnosti, ktorej výšku, čas a spôsob vyplácania

určuje valné zhromaždenie. Konateľ môže svoju funkciu vykonávať aj bez nároku na odmenu. Medzi
spoločnosťou a konateľom je obchodnoprávny vzťah. Na odmenu konateľa sa tak nevzťahuje Zákonník
práce a tým ani minimálna mzda. Žalovaná vykonáva funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti LUTIX
s.r.o.,NámestieL.Novomeského7,04001Košice,IČO:44278306,poprikonateľoviI.D.,jejmanželovi,
ktorý je v uvedenej spoločnosti jediným spoločníkom. Za výkon funkcie konateľa žalovaná nikdy
nepoberala odmenu. Žalovaná je súčasne zamestnaná v spoločnosti LUTIX s.r.o. od 04.08.2008 ako

vedúca prevádzky na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2008 (pri nástupe s dohodnutou mzdou
23 500,- Sk). V ostatnom sa pridržiavala skutočností uvedených v predchádzajúcich podaniach. Je
nesporné, že plnenie si rodičovských povinností žalovanou v rokoch 2011 až 2017 nemožno považovať
v jej prípade za vyhýbanie sa práci a dobrovoľné vzdanie sa príjmu, ako to tvrdí žalobkyňa. Jednou
zo základných zásad Zákonníka práce (Článok VI Zákonníka práce) je aj zabezpečenie pracovných

podmienok, ktoré umožňujú zamestnancom vychovávať deti a starať sa o ne po návrate z materskej
alebo rodičovskej dovolenky. Právo na zohľadnenie potrieb starostlivosti o deti pri určovaní rozsahu
práce vzniká tým zamestnancov, ktorí sa starajú o aspoň jedno dieťa o 15 rokov, a to bez ohľadu na
to, či je dieťa v materskej škole alebo v škole. Zákonník práce uvedenú zásadu bližšie konkretizuje
najmä v 7. časti Sociálna politika zamestnávateľa. Podľa § 164 ods. 2 Zákonníka práce, ak požiada

tehotná žena a žena alebo muž trvale sa starajúci o dieťa mladšie ako 15 rokov (bez ohľadu na to,
či majú status osamelého zamestnanca) o kratší pracovný čas alebo o inú vhodnú úpravu určeného
týždenného pracovného času, zamestnávateľ je povinný ich žiadosti vyhovieť, ak tomu nebránia vážne
prevádzkové dôvody. Žalovaná zdôraznila, že o úpravu pracovného času na 10 hod. týždenne a
tomu zodpovedajúce mzdové podmienky na 200,- EUR mesačne požiadala nielen z dôvodu veku

maloletých už školopovinných dvojičiek (8 - ročných), ale aj z dôvodu pretrvávajúceho nepriaznivého
zdravotného stavu dcéry T., o čom predložila lekárske potvrdenie o prekonaných a pretrvávajúcich
zdravotných diagnózach. Z uvedeného dôvodu aj ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na
CPP (24.10.2017), aj po vyhlásení konkurzu a aj súčasnosti pretrvávajú dôvody skráteného pracovného
úväzku žalovanej v zamestnaní. Je nesporné, že v prípade žalovanej z objektívnych dôvodov nemožno

tvrdiť, že táto sa úmyselne dobrovoľne zriekla vyššieho príjmu, aby poškodila žalobkyňu. Uviedla, že
aj pri skrátenom pracovnom úväzku zamestnávateľ v jej prípade dohliada na dodržiavanie sadzby
minimálnych mzdových nárokov, keď jej skrátený úväzok je počítaný z mesačnej mzdy 780,- EUR
(23 500,- Sk) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2008. K tvrdeniam žalobkyne, že žalovaná
nepreukázala, z akých príjmov uspokojovala svoje potreby od roku 2008 až doposiaľ, pričom je

potrebné zohľadniť aj majetok osoby, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, žalovaná poukázala na
ustanovenie § 71 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, týkajúce sa vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, a to bez ohľadu
na subjektívne názory či pocity trebárs aj úspešných podnikateľov. Vyživovacia povinnosť manželov
v súčasnej právnej úprave je konštituovaná ako vzájomná vyživovacia povinnosť, ktorú má každý

manžel voči druhému manželovi. Vzájomná vyživovacia povinnosť je výrazom rovnoprávnosti muža a
ženy v manželstve a konkretizovaním všeobecnej povinnosti manželov navzájom si pomáhať v oblasti
uspokojovania hmotných a kultúrnych potrieb. Manželia majú povinnosť prispievať na úhradu potrieb
rodiny založenej manželstvom. Za uspokojovanie potrieb rodiny sa považuje aj osobná starostlivosť
o deti a spoločnú domácnosť. Vzájomná vyživovacia povinnosť manželov je právnym prostriedkom,

ktorého prostredníctvom sa zabezpečuje rovnaká životná úroveň obidvoch manželov. Touto zásadou
sa vyživovacia povinnosť odlišuje zásadne od ostatných vyživovacích povinností, ktoré majú svoj
základ vždy v určitom stupni odkázanosti oprávnenej osoby od poskytovania výživného. Vzájomná
vyživovacia povinnosť má totiž slúžiť na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne obidvoch manželov,
na ktorú majú manželia právo bez ohľadu na to, aké majú zárobkové a iné možnosti a schopnosti.

Na základe uvedeného námietka žalobkyne, že manžel, s ktorým má žalovaná zrušené bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov od 12.10.2010, „jej zabezpečuje plný luxus v živote“, je právne irelevantná
a nedôvodná. Na základe vyššie uvedeného mala za to, že nespĺňa podmienku pre nepoctivý zámer
podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR.7D.K splneniu podmienok uvedených v ust. § 166g ods. 2 písm. f) ZKR uviedla, že jednou z podmienok
pre vyhlásenie konkurzu je platobná neschopnosť dlžníka. Podľa § 3 ods. 2 tretia veta ZKR fyzická
osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden

peňažný záväzok. V tomto ustanovení zákon prelamuje tradičný predpoklad úpadku, teda pluralitu
veriteľov. Žalovaná v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v konaní o oddlžení nesporne preukázala
splnenie materiálnej podmienky na vyhlásenie konkurzu, t. j., že je platobne neschopná, pretože nie
je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti peňažný záväzok voči žalobkyni v sume 73 000,- EUR s
prísl., vymáhaný v exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade JUDr. Juraja Sabola, súdneho

exekútora pod sp. zn. EX 479/2015. Na základe vyššie uvedeného teda nespĺňa podmienku pre
nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.
7E.Vo vzťahu k splneniu podmienok uvedených v ust. § 166g ods. 2 písm. h) ZKR uviedla, že je
nesporné, že nezanedbateľným aspektom posudzovaného prípadu sú časové súvislosti týkajúce sa
skutočností rozhodujúcich pre posúdenie poctivého zámeru v súvislosti s oddlžením žalovanej. Na
otázku, akým spôsobom sa do skúmania poctivosti dlžníka premietne konanie, ktoré predchádzalo

podaniu návrhu na povolenie oddlženia – túto otázku riešil Najvyšší súd ČR v uznesení 29NSČR
47/2013, v ktorom uviedol, že „ posúdenie, či dlžník (ne) sleduje podaním návrhu na oddlženie nepoctivý
zámer (§ 395 ods. 1 písm. a) insolvenčního zákona), je logicky naviazané na hodnotenie skutočností,
ktoré sa udiali v určitom časovom rámci, spravidla pred začatím insolvenčného konania. Z ustanovenia §
166h ods. 1 ZKR vyplýva, že ide o časový rámec troch rokov (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka) pred

podaním návrhu. Tomu zodpovedá aj podmienka preukazovať a predložiť zoznam majetku, ktorý dlžník
vlastnil v posledných troch rokoch pred podaním návrhu na oddlženie ako súčasť tlačív tvoriacich prílohu
č. 5 k vyhláške č. 544/2005 Z. z. Podľa Ďuricu „pokiaľ ide o ekonomické správanie pred podaním návrhu
nazačatiekonania,dlžníknemalpoctivýzámer,aksaúmyselnepriviedoldoplatobnejneschopnosti,aby
mohol podať návrh na niektorú formu odlžovacieho konania alebo pri preberaní záväzkov sa spoliehal

na to, že ich bude riešiť v oddlžovacom konaní...“ (ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii.
Komentár. 3. vydanie 2019, C.H.Beck, str. 1129). Žalovaná mala za to, že až okamihom právoplatnosti
neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 (22.12.2011) si mohla žalobkyňa ako veriteľka uspokojiť
svoj nárok podľa § 42b ods. 4 časť vety za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka voči žalovanej
(rozsudok, ktorým súd vyhlási právny úkon za neúčinný voči veriteľovi má konštitutívne účinky, t. z., že

až jeho právoplatnosťou vzniká predmetná právna neúčinnosť napadnutého právneho úkonu dlžníka).
Jedná sa teda o pohľadávku žalobkyne voči žalovanej, ktorá vznikla dňom 22.11.2011, z čoho vyplýva,
že žalovaná sa v tejto dobe nemohla úmyselne priviesť do stavu platobnej neschopnosti, aby mohla
podať návrh na oddlženie a spoliehať sa na to, že svoje dlhy bude riešiť v oddlžovacom konaní, ktorého
úpravu do zákona o konkurze a reštrukturalizácii priniesla až novela účinná od 01.03.2017. Na základe

vyššie uvedeného žalovaná nespĺňa podmienku pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR.
7F.Z vyššie uvedeného vyplýva a je nesporné, že žalovaná sa v roku 2012 nemohla úmyselne priviesť
do stavu platobnej neschopnosti, aby mohla podať návrh na oddlženie a spoliehať sa na to, že svoje dlhy
bude riešiť v oddlžovacom konaní, ktorého úpravu do zákona o konkurze a reštrukturalizácii priniesla až
novela účinná od 01.03.2017. Na základe vyššie uvedeného žalovaná nespĺňa podmienku pre nepoctivý

zámer podľa § 166g ods. 2 ZKR. Tvrdila, že žalobkyňou podaný návrh na zrušenie oddlženia je vecne
i právne nedôvodný, pretože nie sú naplnené zákonné predpoklady vyplývajúce z ustanovenia § 166f v
spojení s § 166g ods. 2 ZKR pre zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer.

8.Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 26Odi/2/2018-405 zo dňa 18.02.2020 žalobu zamietol

a žalovanej priznal náhradu trov konania.

9.Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie a Krajský súd v Košiciach
uznesenímsp.zn.4CoKR/30/2020-470zodňa24.11.2020zrušilrozsudokOkresnéhosúduKošiceI,č.k.
26Odi/2/2018-405 zo dňa 18. februára 2020 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.
9A.Krajský súd uviedol, že v ďalšom konaní bude ťažiskovou úlohou súdu prvej inštancie opätovne
posúdiť, či žalovaná mala/nemala nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. a), c), e), h) ZKR v
súlade so závermi uvedenými v odsekoch 56., 57., 58. a 60. tohto uznesenia, pretože spôsob, akým, to
urobil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, nie je správny. Pri hodnotení nepoctivého zámeru

žalovanejpodľa§166ods.2písm.e),h)ZKRsúdprvejinštancieneobmedzídokazovanielennaobdobie
posledných troch rokov pred podaním návrhu žalovanej na vyhlásenie konkurzu. Bude jeho úlohou
zhodnotiť logickosť a nevyhnutnosť všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových pomerov žalovanej,
ktoré vykonala od decembra 2008, kedy pohľadávka žalobkyne bola neprávoplatne judikovaná avysporiadať sa aj s námietkami žalobkyne voči nim. Zároveň sa súd prvej inštancie vysporiada sa aj
postojom žalovanej k exekúcii vedenej proti nej v prospech žalobkyne na exekútorskom úrade JUDr.
A. Dembického. Prihliadne na skutočnosť, že úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu už bol predmetom

skúmania, a to v konaní o odporovacej žalobe. Pri hodnotení dôvodov pre poctivý, resp. nepoctivý
zámer žalovanej bude súd prvej inštancie vychádzať z hľadísk podľa § 166g ods. 3 ZKR. Prísnejšie
bude prihliadať na skutočnosti ovplyvňujúce zámer žalovanej, pretože táto mala a má skúsenosti s
podnikaním, pôsobí ako vedúci zamestnanec aj v orgánoch obchodných spoločností ako ich konateľka.
V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyjdú v konaní najavo

(článok 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom. Pri právnom posudzovaní veci vyjde z platnej
právnej úpravy aj z názoru odvolacieho súdu, ktorým je v ďalšom konaní viazaný v zmysle § 391 ods.
2 CSP.
9B.Odvolací súd v odseku 56. svojho uznesenia uviedol, že je potrebné opätovne posúdiť nepoctivý
zámer žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR vo vzťahu k neuvedeniu časti svojho majetku
získaného predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach v Hodkovciach v zozname majetku

pripojenom k návrhu na vyhlásenie konkurzu.
9C.V odseku 57. svojho uznesenia krajský súd poukázal na to, že pre posúdenie podmienok podľa ust.
§ 166g ods. 2 písm. c) ZKR je potrené prihliadnuť aj na skutočnosti zistené a preukázané v súvislosti s
predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach v F. a zároveň je nevyhnutné vysporiadať sa
s rozpornými tvrdeniami žalovanej o okruhu veriteľov.

9D.Krajský súd v odseku 58. svojho uznesenia uviedol, že z ust. § 166g ods. 1 ZKR vyplýva, že súd má
pri jeho posudzovaní vychádzať z celkového správania dlžníka po oddlžení, keďže je právne relevantné,
či po oddlžení dlžník využil tzv. druhú šancu, ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov. Preto má
dlžník dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými chce preukázať svoj poctivý zámer pri oddlžení. Z
rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, akú konkrétnu podobu mala úprimná snaha žalovanej

riešiť dlh voči žalobkyni v medziach jej schopností a možností.
9E.Odvolací súd v odseku 60. svojho uznesenia vo vzťahu k posudzovaniu nepoctivého zámeru
žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. e), h) ZKR mal za to, že nie je relevantné skúmať len majetok
žalovanej, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch pred tým, ako podpísala prílohy k návrhu na
vyhlásenie konkurzu, ale správanie sa dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu je potrebné

skúmať bez akéhokoľvek spätného časového obmedzenia.
9F.Zároveň odvolací súd zdôraznil, že podľa záverov nálezu Ústavného súdu III. ÚS 570/2016 zo dňa
10. januára 2017, je v rozhodovaní o oddlžení hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať
primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka - fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených
veriteľov. Tejto požiadavky sa má súd zhostiť takým spôsobom, že bude rešpektovať požiadavku

spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov a zároveň musí zohľadňovať všetky aspekty konkrétneho
prípadu. Krajský súd poukázal tiež na to, že podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv.
dlhovej pasce, pričom zároveň platí, že tento inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie
sa dlhov osobami, ktoré sú si vedomé svojich záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť.

10.Žalovaná v podaní zo dňa 08.07.2021 k obdobiu, ktoré má byť podľa odvolacieho súdu predmetom
skúmania konania žalovanej ako dlžníka uviedla, že pred vrátením veci odvolacím súdom žalovaná aj
s ohľadom na zásadu hospodárnosti nastavila rozsah svojej procesnej obrany doterajšej rozhodovacej
praxi Okresného súdu Košice I, ktorá plne korešponduje s názorom Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS
244/09), podľa ktorého ľubovôľa pri výklade ustanovení ZKR o nepoctivom zámere dlžníka (§ 166g ods.

2 ZKR) nemôže viesť k negácii cieľa, ktorý sa právnou úpravou oddlženia sleduje. Ústavne konformný
výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy (a teda aj § 166g ods. 1, 2 ZKR, pozn.) vôbec nemôže
siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho
textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy. Opačná
interpretácia by vytvorila priestor pre obchádzanie zákona účelovým podávaním návrhov na zrušenie

oddlženia. Z ďalej citovaných právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Košice I tiež vyplýva, že tunajší
súd vo svojej rozhodovacej činnosti dôkladne uplatňuje zásadu zákazu retroaktivity, keď argumenty
veriteľov o nepoctivom zámere dlžníka spočívajúce v úkonoch realizovaných dlžníkom pred prijatím
zákona č. 377/2016 Z. z. (účinného k 01.03.2017) konštantne a s ohľadom na zákaz retroaktivity
odmietal.

10A.Podľa rozhodnutia Okresného súdu Košice I, sp. zn. 30Odi/4/2019 z 25.09.2019: „Súd prihliadol
aj na skutočnosť, že kritérium poctivého zámeru do právneho poriadku SR priniesla novela zákona o
konkurze a reštrukturalizácii dňa 1.3.2017, dovtedy právny poriadok pojem poctivý zámer nepoznal a
nedefinoval. Podľa samotnej právnej úpravy ... a ust. § 166 ods. 2 písm. g) ZRK, o ktorý žalobca opierasvoj nárok, hovorí síce o správaní dlžníka pred podaním návrhu na konkurz, ale nie je upresnený časový
rámec pred podaním návrhu. Pri súčasnom použití tohto ustanovenia spolu so zásadou retroaktivity
a intertemporálnymi ust. zákona (§ 206f) je možné prihliadať podľa názoru súdu len na obdobie od

účinnosti novely zákona ZRK t.j. od 1.3.2017 do podania návrhu na konkurz 15.11.2017 a v tomto
období žalovaný žiaden právny úkon neurobil.“ Podľa rozhodnutia Okresného súdu Košice I, sp. zn.
30Odi/4/2018: „Súd prihliadol aj na skutočnosť, že kritérium poctivého zámeru do právneho poriadku
SR priniesla novela zákona o konkurze a reštrukturalizácii dňa 1.3.2017, dovtedy právny poriadok
pojem poctivý zámer nepoznal a nedefinoval. Podľa samotnej právnej úpravy, § 166g ods.1, „ dlžník má

poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu
riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností..“ a ust. § 166 ods.2 písm. g) ZRK, o ktorý
žalobca opiera svoj nárok, hovorí síce o správaní dlžníka pred podaním návrhu na konkurz, ale nie
je upresnený časový rámec pred podaním návrhu. Pri súčasnom použití tohto ustanovenia spolu so
zásadouretroaktivityaintertemporálnymiust.zákona(§206f)jemožnéprihliadaťpodľanázorusúdulen
na obdobie od účinnosti novely zákona ZRK t.j. od 1.3.2017 do podania návrhu na konkurz 15.11.2017

a v tomto období žalovaný žiaden právny úkon neurobil.“ Podľa rozhodnutia Okresného súdu Košice
I, sp. zn. 31Odi/3/2020: „Súd zároveň prihliadol aj na skutočnosť, že kritérium poctivého zámeru do
právneho poriadku SR priniesla novela zákona o konkurze a reštrukturalizácii dňa 1.3.2017, dovtedy
právny poriadok pojem poctivý zámer nepoznal a nedefinoval.“
10B.S ohľadom na závery odvolacieho súdu, v zmysle ktorých sa súd pri posudzovaní otázky

(ne)poctivého zámeru dlžníka nemá obmedzovať žiadnou lehotou, žalovaná tomu zodpovedajúcim
spôsobom rozširuje a dopĺňa svoju procesnú obranu o ďalšie tvrdenia. Predovšetkým nesúhlasí s
názorom odvolacieho súdu, ktorý stanovil začiatok obdobia, v rámci ktorého má súd skúmať jej úkony
na rok 2008, ktorý okamih odvolací súd naviazal na vyhlásenie prvého neprávoplatného rozhodnutia
vo veci 20C/38/2008 z dôvodu, že žalovaná mala už po prvom rozhodnutí (z roku 2008) vedomosť

o existencii pohľadávky žalobkyne voči nej. Tento záver odvolacieho súdu nemôže obstáť, keďže
vo svojich dôsledkoch celkom popiera podstatu a význam dvojinštančnosti súdneho konania, ktoré
týmto degraduje len na akúsi „povinnú formalitu“, ktorá v skutočnosti nie je spôsobilá zvrátiť (hoci aj
nesprávne) rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd pri tom celkom opomína, že aj v tejto veci
on sám zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, čo samo o sebe predsa neznamená, že by súd prvej

inštancie už nemohol rozhodnúť vo veci inak, ako rozhodol pôvodne. Práve požiadavka odvolacieho
súdu smerovaná k žalovanej, že táto bola povinná považovať už prvé neprávoplatné rozhodnutie vo veci
fakticky za záväzné (smerodajné), vykazuje znaky arbitrárnosti a celkom popiera zásadu rovnosti zbraní.
Na práve takéto časové ohraničenie (rok 2008) nie je žiaden rozumný dôvod, keďže aj odvolací súd
vedel,žepohľadávkažalobkynevočižalovanejbezakýchkoľvekpochybnostívzniklaažprávoplatnosťou

rozsudku vo veci 20C/38/2008, t. j. dňa 22.12.2011, ktorý mal konštitutívne účinky.
10C.Mala za to, že ak má súd posudzovať konanie žalovanej už od okamihu vzniku pohľadávky,
(t. j. nie len 3 roky spätne), tak v takom prípade je potrebné skúmať skutočne celý časový úsek a
posudzovať kontext celého právneho vzťahu. Obmedziť ho len na rok 2008 nie je dôvod, zvlášť, keď je
zrejmé, že história vzniku pohľadávky siaha ešte do skoršieho obdobia. Jedine takýmto spôsobom, ktorý

odkryje naozaj celý obraz všetkých súvislostí, je možné skutočne objektívne posúdiť konanie žalovanej
a vyhodnotiť jej možný poctivý, či nepoctivý zámer v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Pre skutočne spravodlivé rozhodnutie vo veci je preto potrebné zahrnúť do skúmaného obdobia aj
obdobie vzniku pôvodnej pohľadávky z titulu pôžičky uzavretej dňa 22.05.2002, pretože tento záväzok
bol základom pre vznik pohľadávky žalobkyne voči žalovanej, keď práve neschopnosť pôvodného

dlžníka vrátiť žalobkyni pôžičku tak ako to bolo v zmluvách uzavretých medzi týmto pôvodným dlžníkom
(nie žalovanou) a žalobkyňou dojednané, bolo dôvodom pre následné podanie odporovacej žaloby, z
ktorého súdneho konania až vznikol v decembri 2011 záväzok žalovanej voči žalobkyni. Ohraničenie
skúmaného obdobia len k roku 2008 by bolo za osobitostí prejednávanej veci práve tým neprípustným
formalizmom,ktorévyčítaprvostupňovémusúdužalobkyňaatiežodvolacísúd.Akbysúdprvejinštancie

nemal možnosť objektívne posúdiť pre rozhodnutie všetky podstatné okolnosti, vrátané tých, ktoré
mohli byť prítomné aj na strane žalobkyne v čase vzniku pôvodného záväzku, takýmto postupom by
sa žalovanej odňala možnosť konať pred súdom a žalobkyňa by týmto získala neoprávnenú výhodu,
keďže by sa opäť len vyhla prieskumu aj obsahu samotných zmlúv o pôžičkách z roku 2002 a posúdenia
možnej miery aj jej vlastnej zodpovednosti a spoluzavinenia za to, že k splateniu pôžičiek zo strany jej

pôvodného dlžníka nedošlo práve tak, ako si to s ním sama dohodla. Pri hodnotení poctivého zámeru
žalovanej nemožno v celom kontexte prejednávanej veci tiež nezohľadniť, že žalovaná nebola zmluvnou
stranou ani jednej zmluvy o pôžičke, pri vzniku tohto prvotného záväzkovo-právneho vzťahu (z ktorého
následky majú postihnúť práve žalovanú) nebola prítomná, o pôžičkách nemala žiadnu vedomosť,žiadnym spôsobom nemohla vopred poznať obsah dojednaných záväzkov a už vôbec nie akýmkoľvek
spôsobom ho ovplyvniť, pričom z údajnej pôžičky žalobkyne poskytnutej nebohému otcovi žalovanej táto
nikdy nemala žiaden prospech. Na okolnosti vzniku prvotného záväzkovo-právneho vzťahu nemožno

v tomto konaní neprihliadať aj s ohľadom na vývoj súdnej praxe, podľa ktorej súdy pri rozhodovaní o
žalobách veriteľov dožadujúcich sa zrušenia oddlženia svojich dlžníkov pre ich nepoctivý zámer veľmi
správne zohľadňujú aj správanie sa samotných veriteľov, a to minimálne v rozsahu miery ich vlastnej
zodpovednosti v čase vzniku pohľadávky, keď v prípade záveru, že veriteľ mohol v čase vzniku dlhu
rozpoznať možné budúce problémy v súvislosti s jeho splácaním zo strany dlžníka, a napriek tomu mu

úver poskytol, tak následné podanie žaloby o zrušenie oddlženia tohto dlžníka považovali súdy dokonca
až za zneužívania výkonu práva, ktoré popiera zámer zákonodarcu pri zavedení inštitútu žaloby na
zrušenie oddlženia (napr. rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 28. júla 2020, sp. zn. 2Odi/1/2019,
ale aj ďalšie iné). Napokon aj sama žalobkyňa ešte v odvolaní tvrdila, že žalovaná mala vedomosť o
pohľadávke už od roku 2003 (22.08.2003), kedy proti nej podala žalobu o určenie neúčinnosti kúpnej
zmluvy o prevode bytu na Lesníckej ulici v Košiciach, od okamihu ktorého mala žalovaná údajne konať

už len „cielene“ tak, „aby sa javila ako nemajetná“ ... atď. Požiadavka žalovanej na zohľadnenie všetkých
okolností, ktoré siahajú až do roku 2002, má svoje opodstatnenie aj s ohľadom na zásadné tvrdenia
žalobkyne, ktoré tvoria základnú líniu jej procesného útoku a vychádzajú práve z údajných záverov súdu
v konaní 20C/38/2008. Faktom pri tom je, že tak, ako ich žalobkyňa podsúva súdu, neboli v skutočnosti
nikdy dané.

10D.Žalobkyňa sa v konaní opakovane domáha zohľadňovania klauzuly Ústavného súdu SR, ktorý
vo viacerých rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu aplikácie jednej zo základných zásad občianskeho
práva, podľa ktorej nikto nesmie ťažiť z nepoctivého konania. Táto generálna klauzula, cituje ďalej
žalobkyňa, subsumuje v sebe aj všeobecnú povinnosť poctivosti, ktorá priamo vylučuje, aby sa niekto
dovolával vlastného nepoctivého konania. Preto ju je nutné chápať ako základnú zásadu súkromného

práva, ktorá presahuje celým právnym poriadkom. Žalovaná sa s touto doktrínou plne stotožňuje, avšak
zároveň poukazuje na to, že túto všeobecnú povinnosť poctivého konania je potrebné skúmať v kontexte
ústavného princípu rovnosti pred zákonom a s ohľadom na zásadu proporcionality posudzovať jej
plnenie vo vzťahu ku všetkým na právnom vzťahu zúčastneným subjektom, nevylučujúc pri tom ani
žalobcu - veriteľa len preto, že predmetom konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer je pojmovo

primárne poctivý zámer žalovaného dlžníka, a to v súvislosti s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Žalobkyňa sama v odvolaní poukázala aj na nález ÚS ČR III.ÚS 1589/15, v ktorom ústavný súd tiež
povedal, že: „pojem poctivosti, objektívnej dobrej viery alebo dobrej viery ako mravnej kategórie, je
v zásade objektívnou kategóriou“, a že: „Z hľadiska princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva
musí byť požiadavka poctivosti maximálne objektivizovaná, pretože má byť tiež vždy aplikovaná so

zreteľom ku konkrétnemu prípadu tak, aby sa predišlo striktnému formalistickému uchopeniu tejto
zásady v aplikačnej praxi. Táto obava je daná povahou pojmu „poctivosť“ pretože sa jedná o právnu
normu s neurčitou hypotézou, pri ktorej je na zvážení súdu, aby túto hypotézu sám stanovil.“ Obsah
pojmu „poctivé konanie“ v zmysle vyššie citovanej všeobecnej zásady vyjadrenej ústavným súdom a
pojem „poctivý zámer dlžníka“ v zmysle osobitného inštitútu upraveného príslušnými ustanoveniami

ZKR nemožno obsahovo stotožňovať. Kým všeobecný pojem „poctivé konanie“ možno chápať aj ako
konanie v súlade s dobrými mravmi, obsah pojmu „poctivé konanie dlžníka“ v zmysle ZKR je potrebné
vykladať zúžene, a to v kontexte účelu zákona upravujúceho inštitút oddlženia a celej jeho konštrukcie,
ktorú nemôže súd pre spravodlivé vyváženie protichodných záujmov veriteľov a dlžníkov nezohľadniť.
Poukázala na ust. § 166g ods. 1 a 2 ZKR a uviedla, že aj keď výpočet konaní dlžníka in fraudem

legis nie je uzavretý, vždy sa musí jednať o také jeho konanie, ktoré svojou povahou, či faktickými
dôsledkami možno bez vážnejších výhrad objektívne subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát
nepoctivého zámeru uvedených v § 166g ods. 2 ZKR tak, aby aplikáciou zákona v praxi nebol negovaný
cieľ zákonodarcu. Za rozhodujúcu okolnosť pri tom nemožno považovať fakt, že veriteľovi sa od dlžníka
nedostalo uspokojenia jeho pohľadávky.

10E.„Na to, aby príslušná právna norma spĺňala kritérium legitímneho cieľa, musí smerovať k naplneniu
účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil či ospravedlnil obmedzenie základného práva
alebo slobody. Podľa názoru Ústavného súdu SR je identifikovanie dôležitého verejného záujmu
na posudzovanej právnej úprave len na základe znenia dôvodovej správy zložitejšie, ale v zásade
prípustné.“ (Nález ÚS SR PL.ÚS 3/09 z 26.1.2011) Podľa argumentov predkladateľov novely ZKR

o oddlžení (účinnej od 1. marca 2017) vyjadrených v dôvodovej správe „účelom je riešenie úpadku
fyzických osôb, ktorý predstavuje v Slovenskej republike významný ekonomicko-sociálny problém...
Návrh zákona je v súlade s Ústavou, ostatnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR
viazaná, nálezmi Ústavného súdu SR a súčasne je v súlade s právom Európskej únie. Účelom oddlženiapodľa štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len ZKR) nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ktoré hoci riadne prihlásené
i zistené boli v konkurze uspokojené iba čiastočne. Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou

osobou jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života,
aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej
ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 10.01.2017, sp. zn. III. ÚS 570/2016).“ „Účelom zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer by malo
byť zabránenie zneužitia tohto inštitútu. Zákon určuje, kedy dlžník poctivý zámer má a demonštratívne

vymenúva prípady, kedy dlžník poctivý zámer nemá.“ „Záver konkurzného súdu o tom, že návrhom
na povolenie oddlženia nesledoval dlžník poctivý zámer je tak výsledkom hodnotenia konania a
správania sa žalovaného ako dlžníka súdom, kedy práve táto podmienka poskytuje konkurznému súdu
pomerne široký priestor a súčasne korektív na zohľadnenie najrôznejších okolností, ktoré musia byť
v súvislosti s vyhodnotením poctivosti, či nepoctivosti zámeru dlžníka nielen pred podaním návrhu na
jeho oddlženie ním samotným, ale aj pri jeho podaní a aj následne v každej jednej prejednávanej veci

posudzované súdom s individuálnym prístupom.“ Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn.
III. ÚS 72/2010 tiež vyslovil názor, podľa ktorého nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov,
zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov
je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.
Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálnemu zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení
právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však
nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí
od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov

vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy). Poukázala tiež
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 64/2012 z 30. júla 2012. Dobré
mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku
(poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti

účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Ako už uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/2004, za právny úkon priečiaci sa dobrým
mravom v zmysle § 3 ods. l Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne

so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,
ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od
vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Rovnako v tejto súvislosti možno
súhlasiť s názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí uverejnenom v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1997, že ustanovenie § 3 ods. l Občianskeho zákonníka nemá

vlastnú normotvornú platnosť, že upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo
upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a
tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.
10F.Podľa rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19. júna 2019, sp. zn. 4Odi/1/2018
(potvrdené rozhodnutie): „V nadväznosti na už zmienenú zásadu proporcionality súd považuje žalobcu

za dostatočne erudovaný subjekt v porovnaní so žalovaným na to, aby sa svojho práva domáhal
efektívne. Napriek tomu, že žaloba o zrušenie oddlženia je legitímnym inštitútom, treba poukázať na to,
žezvykonanéhodokazovanianevyplynulo,žebysažalobcadomáhalvymoženiasvojejpohľadávkyvoči
žalovanému pred jej prihlásením do konkurzného konania, hoci v záujme ochrany svojho vlastníckeho
práva tak mohol urobiť. Pohľadávka voči žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi vznikla

na základe zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
bol poskytovateľ povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného dlžníka splácať
spotrebiteľský úver. Pri preskúmavaní majetkových pomerov žalovaného v záujme zistenia schopnosti
splácať poskytnutý úver by postupom s odbornou starostlivosťou určite zistil majetkové pomery
žalovaného a jeho schopnosti a možnosti splácať svoje dlhy. S ohľadom na uvedené nevníma súd

toto konanie ako konštruktívne domáhanie sa svojho práva zo strany žalobcu, ale skôr šikanózne, či
vykazujúce prvky zneužívajúceho výkonu práva, ktoré popiera zámer zákonodarcu pri zavedení inštitútu
žaloby na zrušenie oddlženia.“ Podľa rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2020, sp. zn.
9Odi/1/2019: „Treba však vziať do úvahy aj to, že záväzky žalovaného voči žalobcovi nevznikli tým,že by žalovaný spotreboval žalobcom poskytnuté prostriedky (napr. titulom zmluvy o pôžičke, úvere a
pod.). Netreba prehliadať ani skutočnosť, že existujúci záväzok žalovaného v pomeroch (nevyvrátenej
domnienky) jeho platobnej neschopnosti je pre žalobcu ľahkou cestou pre vyriešenie ich pretrvávajúcich

spoluvlastníckych sporov. Žalovaný podľa svojho tvrdenia chcel podaním návrhu na oddlženie práve
tomuto zabrániť. Vzhľadom na okolnosti prípadu je teda podľa názoru súdu ešte možno hovoriť skôr o
využití než o zneužití inštitútu oddlženia.“ Podľa rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 28. júla 2020,
sp. zn. 2Odi/1/2019: „Súd sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní,
pričom súd poukazuje na skutočnosť, že pohľadávka voči žalobcovi, resp. jeho predchodcovi vznikla na

základe zmluvy o úvere. Podľa ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol
poskytovateľ povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský
úver. Pri preskúmaní majetkových pomerov žalovaného v záujme zistenia schopnosti splácať poskytnutý
úver by postupom s odbornou starostlivosťou určite právny predchodca žalobcu zistil majetkové pomery
žalovaného a jeho schopnosť a možnosť splácať svoje dlhy. Súd sa stotožnil s názorom právneho
zástupcu žalovaného, že už v čase poskytnutia úveru A. Q. išlo zo strany tohto subjektu o nezodpovedné

konanie, pričom išlo o subjekt, ktorý v čase poskytnutia úveru musel mať vedomosť o tom, že splácanie v
takej výške, ako určil žalovanému, pri jeho ostatných mesačných splátkach a pri jeho výške mesačného
príjmu bude obtiažne a zrejme nastanú so splácaním poskytnutého úveru problémy. Takéto správanie
bankového subjektu súd považuje za nezodpovedné a podanie žaloby zo strany žalobcu považuje
skôr za vykazujúce prvky zneužívania výkonu práva, ktoré popiera zámer zákonodarcu pri zavedení

inštitútu žaloby na zrušenie oddlženia.“ Aplikácie zásady proporcionality sa napokon v konaní domáha
aj žalobkyňa sama, ktorá v odvolacej replike citovala nález Ústavného súdu III. ÚS 570/2016 zo dňa
10. januára 2017, podľa ktorého „...v rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu
spravodlivovyvažovaťprimárnyúčeloddlženia(záujemnastranedlžníka-fyzickejosoby)azáujmystále
neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti konajúci súd nezhostí rešpektujúc požiadavku

spravodlivostivovzťahochdlžníkaaveriteľov,potombuďpoškodídlžníkatým,žemuoddlženienepovolí,
prípadne mu na účel skúšobného obdobia uloží neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým,
že vytvorí predpoklady na nevymáhateľnosť ich riadne prihlásených a zistených pohľadávok, a to
bez relevantných dôvodov. Zákonodarca prichádza konajúcemu súdu pri popísanej náročnej úlohe
na pomoc okrem iného aj legálnou podmienkou poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie

na uspokojenie svojich veriteľov (toto je nutné chápať s ohľadom na vtedy platnú právnu úpravu
oddlženia, keď konkurzné konanie fyzických osôb prebiehalo podľa II. časti ZKR, t. j. právnu úpravu
účinnú pred 01.03.2017). Súčasne zákon o konkurze a reštrukturalizácii naznačuje čiastkové kritériá,
ktoré je potrebné pri posudzovaní splnenia tejto podmienky vziať do úvahy. Ide napríklad o požiadavku
riadneho plnenia povinností v predchádzajúcom konkurznom konaní (§ 167 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii). Ústavný súd je presvedčený, že posúdenie podmienky poctivého zámeru dlžníka
vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov nemôže byť posudzované len z hľadiska
formálneho plnenia povinností dlžníka počas konkurzného konania v intenciách binárnej logiky (splnil
- nesplnil). Súd konajúci o oddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu. Môže ísť o
časové súvislosti, správanie dlžníka pred začatím konkurzného konania. Môže ísť aj o to, kto podal

návrh na začatie konkurzného konania, nepochybne aj o to, aký právny pôvod majú pohľadávky, ktoré
viedli dlžníka do stavu úpadku. Niet pochýb, že posúdenie materiálnej podmienky poctivého zámeru
dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov sa nemôže odvíjať len od toho, či v
priebehu konkurzného konania dlžník včas plnil svoje povinnosti, či formálne reagoval na požiadavky
konkurzného súdu alebo správcu a pod.“

10G.K vyššie citovanému nálezu Ústavného súdu III. ÚS 570/2016 zo dňa 10. januára 2017 je potrebné
uviesť, že toto rozhodnutie bolo prijaté v situácii, keď aj konkurz fyzických osôb prebiehal podľa II.
časti zákona, pričom k oddlženiu dlžníka mohlo dôjsť až po skončení konkurzu a následnom uplynutí
trojročného skúšobného obdobia, v rámci ktorého sa musel dlžník (úpadca) osvedčiť. Preto ak sa
aj cituje z judikatúry, resp. z rozhodnutí súdov z obdobia pred nadobudnutím účinnosti zákona č.

377/2016 (k 01.03.2017) a hovorí sa v nej o poctivom zámere dlžníka, tak obsah tohto pojmu nemožno
automaticky vzťahovať na oddlženia fyzických osôb podľa aktuálneho znenia ZKR, t. j. od času, kedy
bola zavedená do zákona jeho IV. časť. Túto skoršiu judikatúru je potrebné chápať v kontexte úplne
inej konštrukcie oddlženia, ktorá okrem iného vychádzala z toho, že do konkurznej podstaty nepatril len
všetok majetok dlžníka, ktorý dlžník vlastnil v deň vyhlásenia konkurzu (ako je tomu teraz), ale patril

tam aj majetok dlžníka (úpadcu), ktorý dlžník (úpadca) nadobudol počas konkurzu a dokonca aj majetok
tretích osôb, ak tento majetok zabezpečoval záväzky dlžníka (úpadcu). Pri určovaní rozsahu majetku
dlžníka (úpadcu) patriaceho do konkurznej podstaty zohľadňoval správca aj prípadné odporovateľné
úkonydlžníka,ktorýmboloprávnenýajsámodporovať.Aktuálnepatríprávoodporovaťprávnymúkonomdlžníka výlučne len veriteľom, ktorí môžu toto právo uplatniť výlučne spôsobom podľa Občianskeho
zákonníka (ZKR vo vzťahu k právnym úkonom úpadcu, ktorého konkurzné konanie je vedené podľa II.
časti zákona, upravuje ZKR inštitút odporovateľnosti právnych úkonov osobitne. V konkurzoch podľa IV.

časti sa táto osobitná právna úprava neuplatňuje a veriteľ môže odporovať právnym úkonom dlžníka
len spôsobom a za podmienok podľa Občianskeho zákonníka - §166h ods. 1 ZKR). Hodnotenie
poctivého zámeru dlžníka zo strany súdu bolo do prijatia zákona č. 377/2016 Z. z. preto vždy závislé
aj na tom, či po vyhlásení konkurzu a v jeho priebehu dlžník riadne pracoval, keď správca vykonával
dlžníkovi zrážky z príjmov dlžníka, a to vo výške, ktorá bola postihnuteľná exekúciou. Keďže aj tento

majetok (nadobudnutý po vyhlásení konkurzu) tiež tvoril konkurznú podstatu, úsilie dlžníka (úpadcu)
riadne pracovať aj po vyhlásení konkurzu, malo spravidla zásadný vplyv na konečnú výšku upokojenia
prihlásených pohľadávok veriteľov, a to ešte v rámci konkurzu, ale aj neskôr počas skúšobného obdobia.
Po zrušení konkurzu nasledovalo trojročné skúšobné obdobie, počas ktorého bol tiež dlžník (úpadca)
povinný raz ročne splatiť na účet správcu súdom určenú sumu časti svojich ročných príjmov (spravidla až
70%). Správca túto sumu následne pomerne delil medzi veriteľov podľa evidenčnej pomôcky zoznamu

pohľadávok ku dňu zrušenia konkurzu. Výšku sumy, ktorú mal dlžník raz ročne zložiť správcovi, súd
každoročne prehodnocoval. Až po ukončení celého, najmenej 3 roky trvajúceho procesu oddlženia (keď
samotný konkurz mohol trvať spravidla aj niekoľko rokov), rozhodoval súd o tom, či dlžníkovi (úpadcovi)
povolí oddlženie alebo nie. Základným predpokladom rozhodovania súdu o oddlžení dlžníka (úpadcu)
pri tom bolo, že konkurz nesmel byť zrušený pre nedostatok majetku. Už toto samo o sebe vylučovalo

poctivý zámer dlžníka (úpadcu), keďže v prípade zrušenia konkurzu inak, ako rozvrhom výťažku, keď
sa veriteľom nedostalo ani len symbolického uspokojenia ich pohľadávok, nemohli byť pochybnosti o
tom, že dlžník (úpadca) nevynaložil primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Tento zásadne
celkom odlišný koncept konkurzu a oddlženia fyzickej osoby je nutné zohľadňovať pri každej aplikácii
názorov súdnej praxe vzťahujúcej sa k pojmu (ne)poctivý zámer dlžníka, ak tieto názory vychádzajú

z právnej úpravy platnej do 01.03.2017. Až po splnení všetkých podmienok mohol súd po skončení
konkurzu rozhodovať o návrhu dlžníka na oddlženie, v ktorom samostatnom konaní súd hodnotil jeho
správanie počas konkurzu, a tiež po jeho zrušení v rámci 3-ročnej skúšobnej lehoty. Súd skúmal, či sa
dlžník (úpadca) osvedčil, najmä či z jeho správania po vyhlásení a v priebehu konkurzu, a tiež počas
skúšobného obdobia možno usudzovať, že dlžník (úpadca) prejavil poctivý zámer, ktorý súd hodnotil aj

s ohľadom na to, ako si dlžník (úpadca) plnil povinností v priebehu konkurzu, či poskytoval správcovi
požadovanú súčinnosť, ale aj s ohľadom na jeho pomery vynaložil primerané úsilie na uspokojenie
svojich veriteľov, t. j. či skutočne reálne usiloval už počas konkurzu a tiež po jeho skončení v rámci
skúšobného obdobia uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov v maximálne možnej miere, ktorú bolo
od neho spravodlivé žiadať.

10H.Obsah pojmu „poctivý zámer“ do novely ZKR účinnej k 01.03.2017 vychádzal zo zásadného
rozdielu oproti súčasnej právnej úprave, keď do 01.03.2017 zákon priamo predpokladal uspokojovanie
veriteľov nie len v rámci konkurzu ale ešte aj po jeho skončení, a to po dobu troch rokov od jeho
skončenia. Do konkurznej podstaty dlžníka tiež (na rozdiel od súčasnej právnej úpravy) patril aj majetok,
ktorý nadobudol počas konkurzu, preto sa dlžníkovi mesačne zrážalo zo mzdy a iných jeho príjmov

všetko, čo by bolo inak postihnuteľné v rámci exekúcie. V dôsledku toho sa konkurzná podstata v
prospech veriteľov v zásade každý mesiac zväčšovala, a to práve vďaka tomu, že dlžník pracoval,
hoci si bol vedomý, že z týchto príjmov mu bude ponechaná len suma životného minima a všetko
navyše bude použité v prospech uspokojovania pohľadávok jeho veriteľov. O akú sumu sa v skutočnosti
konkurzná zväčšila, bolo práve závislé na úsilí, ktoré dlžník v tejto súvislosti vynakladal. Po skončení

konkurzu už správca dlžníkovi nič nezrážal, avšak dlžník bol povinný naďalej uspokojovať pohľadávky
svojich veriteľov, a to v rozsahu určenom súdom na začiatku každého skúšobného obdobia. Teda po
skončení konkurzu už tento krát sám zo svojich príjmov šetril sumu určenú súdom na uspokojenie
veriteľov, čo bol povinný robiť celé tri roky trvania skúšobného obdobia. Po skončení príslušného roka
skúšobného obdobia sa robil ďalší rozvrh, z ktorého sa dostávalo veriteľom ďalšieho uspokojovania ich

pohľadávok. Poukázala na právnu úpravu oddlženia do 01.03.2017, a to ust. § 166, § 167, § 168, §
169, § 170 a § 171 ZKR a uviedla, že ak podľa tejto právnej úpravy napr. dlžník s vysokoškolským
vzdelaním, pôsobiacim v sektore s nedostatkom pracovných síl, v ktorom bežný príjem zamestnanca
niekoľkonásobne prevyšuje minimálnu mzdu (povedzme softwarový inžinier) deklaroval, že je bez práce,
prípadne že poberá len minimálnu mzdu ako zamestnanec spoločnosti ovládanej blízkou osobou, v

dôsledku čoho by sa konkurzná podstata počas konkurzu nezväčšovala tak, ako by inak mohla, ak by
sa dlžník naozaj snažil a využil svoj potenciál, keď s ohľadom na túto dlžníkom deklarovanú minimálnu
mzdu (hoci mu súd uložil povinnosť splatiť 70% príjmov na konci každého skúšobného obdobia) bola v
porovnaní s tým, čo dlžník naozaj mohol dosiahnuť len symbolickou sumou, takýto dlžník nemohol maťpoctivý zámer, hoci aj poskytoval správcovi počas konkurzu všetku potrebnú súčinnosť, a to práve preto,
že zjavne nevynaložil primerané úsilie na uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov. Pojem „poctivý
zámer“(narozdielodsúčasnejprávnejúpravy)tedapriamosúviselsúsilímdlžníkauspokojiťpohľadávky

svojich veriteľov v čase konkurzu a v rámci skúšobného obdobia. Od tejto koncepcie však zákonodarca
celkom odstúpil, keď do konkurznej podstaty v súčasnosti patrí len majetok, ktorý vlastnil dlžník v deň
vyhlásenia konkurzu a zákonodarca neuvažuje ani v súvislosti s (ne)poctivým zámerom s povinnosťou
(či dobrovoľným úsilím) dlžníka splácať svoje dlhy mimo konkurz a po jeho skončení. V dôsledku tejto
novej koncepcie bolo aj zrušené skúšobné obdobie. Obsah pojmu „poctivý zámer“ nie je v súčasnosti

spájaný so splácaním dlhov zo strany dlžníka po skončení konkurzu, ako to často krát mylne (zrejme
aj s ohľadom na neaktuálnu judikatúru a nedostatok orientácie v tejto oblasti práva) vykladajú veritelia
v konaniach, v ktorých sa domáhajú zrušenia oddlženia svojich dlžníkov pre nepoctivý zámer. Jedinou
výnimkou je ust. § 166g ods. 1 ZKR. Ak by zákonodarca po prijatí novej právnej úpravy oddlženia fyzickej
osoby spájal obsah pojmu „poctivý zámer“ s úsilím dlžníka uspokojovať pohľadávky veriteľov ešte aj po
skončení konkurzu, zrejme by takúto povinnosť dlžníkovi uložil spôsobom obdobným, ako tomu bolo do

01.03.2017. Až po vyhodnotení zákonných kritérií mohol súd oddlženie dlžníka (úpadcu) povoliť alebo
aj nie. Samotná skutočnosť, že by aj správca v konkurze zistil odporovateľné právne úkony úpadcu pred
podaním návrhu, nebolo samo o sebe ani podľa predchádzajúcej (zjavne podstatne „tvrdšej“ právnej
úpravy) prekážkou jeho následného oddlženia. Ďalším zásadným rozdielom oproti súčasnej právnej
úprave tiež bolo, že pohľadávky veriteľov boli pred zapísaním do zoznamu pohľadávok (na základe čoho

vznikol veriteľom aj nárok na ich pomerné uspokojenie) obligatórne podrobované prieskumu odborne
spôsobilej osoby – správcu, ktorý mal právo a súčasne povinnosť pohľadávku v spornej časti vždy
poprieť. Rovnaké právo mal aj veriteľ, pričom aj dlžník mohol namietať u správcu prihlásenú pohľadávku,
ak túto z nejakého dôvodu neuznával. Ak veriteľ na podanej prihláške pohľadávky trval, musel podať
proti správcovi a všetkým, ktorí pohľadávku popreli žalobu a o popretej pohľadávke rozhodoval súd,

ktorý určil, či sa na pohľadávku bude alebo nebude v konkurze prihliadať. Oproti tomu je súčasný právny
stav taký, že hoci si veriteľ prihlási pohľadávku, ktorá je zjavne sporná či už do právneho titulu, výšky,
vymáhateľnosti, poradia, zabezpečenia, alebo dokonca priamo zo zákona vylúčená z uspokojenia,
jediný, kto môže pohľadávku poprieť, je len iný veriteľ, pričom pre účinné popretie musí zároveň zložiť
na účet správcu peňažnú kauciu, vo výške 2% zo sumy spornej pohľadávky (najmenej 350,- EUR a

najviac 10 000,- EUR), z dôvodu ktorého sa v praxi takýto postup fakticky vôbec neuplatňuje, zvlášť
ak dlžník deklaruje, že v čase vyhlásenia konkurzu nevlastní žiaden majetok a tento fakt potvrdí aj
správca. V dôsledku toho sa do zoznamu pohľadávok bez akéhokoľvek odborného prieskumu rad -
radom zapisujú všetky prihlásené pohľadávky, hoci aj zjavne vymyslené, nevymáhateľné alebo aj priamo
zo zákona vylúčené z uspokojenia (§ 166b ZKR). Právo namietať prihlásenú pohľadávku pri tom už

nemá ani sám dlžník, ktorý je fakticky povinný strpieť zapísanie akejkoľvek pohľadávky do zoznamu,
čo však v prípade zrušenia jeho oddlženia môže mať pre dlžníka fatálne následky. Výskyt ešte aj
zjavne vymyslených pohľadávok pri tom v praxi vôbec nie je celkom nezvyčajné. Dôsledkom okolnosti,
že prihlásená pohľadávka veriteľa nebola v konkurze iným veriteľom popretá totiž je, že v prípade
zrušenia oddlženia (ktoré má účinky erga omnes), sa zoznam zistených pohľadávok stáva fakticky

bez ďalšieho priamo vykonateľným exekučným titulom, pričom aj k neprihláseným pohľadávkam (bez
ohľadu na faktický stav ich vymáhateľnosti a okolnosť, či vôbec boli prihlásené do konkurzu) začína
plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota. Často krát sa pri tom môže jednať aj o staré pohľadávky,
ktoré by inak nemohli byť z rôznych dôvodov veriteľom nikdy priznané, prípadne ani vymáhané v
rámci exekučného konania, napr. roky premlčané pohľadávky, pohľadávky priznané len rozhodcovskými

rozsudkami, na ktoré by súd nikdy nevydal poverenie na vykonanie exekúcie a pod.. V kontexte aj tohto
náčrtu možných reálnych dôsledkov prípadného zrušenia oddlženia dlžníka fyzickej osoby (najmä § 166f
ZKR v spojení s § 28 ods. 6 a § 32 ods. 16 ZKR) je potrebné čo najobjektívnejšie preskúmať všetky
okolnosti každej konkrétnej veci a následne spravodlivo vyvážiť legitímne záujmy oboch strán. Nemožno
pri tom nebrať na zreteľ aj okolnosť, že po zrušení oddlženia dlžník fakticky nemá mať absolútne

žiadnu zákonnú možnosť domôcť sa už v tomto štádiu „nového života pohľadávky“ akéhokoľvek jej
súdneho prieskumu. Preto akýkoľvek formalizmus, ktorého výsledkom je zrušenie oddlženia dlžníka bez
jednoznačne preukázaných a skutočne závažných dôvodov na strane dlžníka, je spôsobilý nie len že
celkom zmariť zámer zákonodarcu, ale navodiť taký faktický stav, keď mnohé zjavne sporné pohľadávky
veriteľov voči dlžníkovi znovu „ožijú“, stanú sa predmetom obchodovania špekulantov a ďalšieho, často

až bezbrehého ožobračovania dlžníkov známeho z minulosti, keď nebolo ničím výnimočným, že dlžníci
pre pohľadávku v pôvodnej istine hoci len 500 eur, ktorú navyše dlžník čo do istiny už aj celú splatili,
prichádzali o svoje obydlia z dôvodu jej navýšenia o všemožné príslušenstvo. Výška tohto príslušenstva,ovplyvnená aj faktorom plynutia času, je spôsobilá v prípade zrušenia oddlženia legalizovať aj také
spôsoby vymáhania dlhov, ktoré by inak boli absolútne neprípustné.
10I.Nespochybňuje, že inštitút zrušenia oddlženia dlžníka pre jeho nepoctivý zámer má v zákone, ktorý

umožňuje dlžníkom oddlžiť sa od svojich dlhov na úkor veriteľov, svoje miesto a okrem iného by mal
plniť aj funkciu generálnej prevencie. Avšak jeho uplatňovanie v praxi nemôže byť aj z dôvodov vyššie
uvedených formalistické a neuvážené. Je zrejmé, že aktuálna právna úprava konkurzu a oddlženia
fyzickejosobyposkytujevporovnaníspredchádzajúcousícerýchlejšíspôsoboddlženia,avšakštandard
právnej istoty na oboch stranách (či už veriteľov alebo aj samotných dlžníkov) je neporovnateľne

nižší. Za daného právneho stavu je tak práve nestranný súd jediným strážcom proporcionality ochrany
záujmov a legitímnych očakávaní všetkých zúčastnených, a to pri súčasnom zohľadnení zákonodarcom
sledovaného účelu oddlženia a možných celospoločenských dôsledkoch, či už v prípade zneužívania
inštitútu oddlženia dlžníkmi, ale aj práv veriteľov domáhať sa zrušenia oddlženia dlžníka. Ak za účelom
dosiahnutiaproporcionalityposkytolzákonodarcavsúvislostisposudzovanímnepoctivéhozámerusúdu
aj systém poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prirovnávajúc ho podľa dôvodovej správy k systému

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uplatňovaných v trestnom práve, tak s ohľadom na závažnosť
možných následkov zrušenia oddlženia vo sfére dlžníka (obdobne ako potrestanie možno nevinného
podozrivého) prichádza do úvahy aj primerané použitie zásady in dubio pro reo, podľa ktorej platí, že
v pochybnostiach má súd rozhodnúť v prospech páchateľa. Táto zásada súvisí s prezumpciou neviny
osoby podozrivej z protiprávneho konania, pričom aj konštrukcia oddlženia fyzickej osoby podľa IV.

časti ZKR vychádza z prezumpcie poctivého úmyslu dlžníka, ktorý sa preto pri podaní návrhu v zásade
vôbec neskúma a jeho prípadná kontrola sa vykonáva až „ex post“ v rámci skúmania poctivého zámeru
dlžníka na základe žaloby dotknutého veriteľa. Na tomto veriteľovi pri tom viazne dôkazné bremeno
preukázania nepoctivého zámeru dlžníka, ktoré musí veriteľ riadne uniesť tak, aby o nepoctivom zámere
nemohli byť dané akékoľvek rozumné pochybnosti. Nesúhlasí preto s názorom odvolacieho súdu, že

dôkazné bremeno je na dlžníkovi, aby preukázal svoj poctivý zámer v zmysle § 166h ZKR, pričom
ak by dlžník toto dôkazné bremeno neuniesol, že by len v dôsledku toho mal niesť zodpovednosť
za neúspech v spore. Pozitívne vymedzenie poctivého zámeru v ods. 1 ust. § 166g ZKR slúži skôr
na dorovnanie procesných pozícii v prospech žalovaného dlžníka, ktorý má tiež možnosť využiť tam
uvedené argumenty a preukazovať svoj poctivý zámer, a to proti tvrdeniu žalobcu, že poctivý zámer

nemá. Avšak samotná skutočnosť, že dlžník nepreukáže naplnenie tam uvedenej hypotézy poctivého
zámeru, nemôže podľa nášho názoru sama o sebe znamenať jeho nevyhnutný neúspech v konaní a už
vôbec nie zbavovať veriteľa ako žalobcu dôkazného bremena preukázania nepoctivého zámeru svojho
dlžníka, ktoré zaťažuje výlučne jeho.
10J.Mala za to, že za situácie, ak sa aj na prvý pohľad môže javiť, že konanie dlžníka formálne napĺňa

znaky niektorej zo skutkových podstát nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 ZKR, pričom súčasne
sú prítomné aj okolnosti pre prísnejšie jeho posúdenie v zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia zákona,
tak ani prítomnosť týchto priťažujúcich okolností nemožno len formálne (bez riadneho preukázania)
konštatovať (obdobne ako pri odporovacej žalobe vedomosť blízkej osoby o úmysle dlžníka poškodiť
svojho veriteľa), ale súd by mal objektívne posúdiť aj ich reálny vplyv na konkrétne žalobcom namietané

konanie dlžníka, do akej miery možno zákonodarcom predpokladanú dlžníkovu „zbehlosť“ tomuto
skutočne objektívne pričítať na ťarchu jeho konania. Inými slovami povedané, ak aj zákon hovorí o tom,
že je potrebné prísnejšie posudzovať konanie dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší
majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí
alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti, je pred záverom

o väčšej „zbehlosti“ dlžníka potrebné starostlivo zvážiť, či tam uvedené okolnosti boli na strane dlžníka
reálne prítomné, v dôsledku čoho je potrebné, aj inak možno menej závažné konania in fraudem legis,
hodnotiť prísnejšie a posudzovať tak absenciu dlžníkovho poctivého zámeru, a to už aj bez ohľadu na
závažnosť dôsledkov, ktoré zrušením oddlženia nastanú v jeho sfére. Z praktického hľadiska nemožno
dať na jednu misku váh živnostníka, povedzme murára, inštalatéra, či vodiča kamiónu, ktorý sa formálne

javí, že celý život „podnikal“ ako SZČO, avšak v skutočnosti mal tento status len preto, že do tejto formy
skrytého zamestnávania bol dotlačený faktickým jeho zamestnávateľom, a to spolu s podnikateľom,
ktorý takýchto tiež „živnostníkov“ roky sám osobne zamestnáva. Obdobne tiež nemožno položiť na
jednu misku váh fyzickú osobu, ktorá skutočne reálne riadi fungujúci podnik so zamestnancami, je
osobne aktívna v rámci dodávateľsko-obchodných vzťahov podniku alebo reálne vykonáva nad jej

činnosťou dozor, a to spolu s osobou, ktorá je síce v OR zapísaná ako spoločník, či štatutár, alebo aj
člen nejakého dozorného orgánu, prípadne má v rodinnej firme formálne postavenie vedúceho (napr.
len pre ad hoc situácie primeraného rešpektu zamestnancov voči manželke majiteľa firmy), avšak zo
skutočného rozsahu reálneho pôsobenia dlžníka v tejto funkcii je zrejmé, že osoba dlžníka svoju funkciubuď nevykonáva vôbec, alebo len naozaj výnimočne a rýdzo formálne, ako keď napr. jeden z manželov
(formálne spoločník firmy fakticky ovládanej manželom) podpíše zápisnicu z valného zhromaždenia,
pričom obsah tejto listiny v skutočnosti vypracoval podnikajúci manžel, ktorý na podklade výlučne svojej

vlastnej činnosti a bez akejkoľvek faktickej účasti druhého manžela stojí za obsahom listiny. „Skúsenosti
dlžníka“, ktoré predpokladá zákonodarca, že by dlžník s ohľadom na tam uvedené mohol mať, musia
reálne existovať. Vysluhovanie spravodlivosti totiž nemožno vytrhnúť z reálneho života a nezohľadniť
objektívne skutočnú „zbehlosť“ dlžníka, ktorá musí mať svoje reálne opodstatnenie, aby ju bolo možné
spravodlivo pričítať na ťarchu jeho konania. Len samotná formálna existencia dôvodov pre aplikáciu

prísnejšieho posudzovania konania dlžníka nepostačuje, ak v súvislosti s ňou dlžník v skutočnosti
nenadobudol žiadnu relevantnú osobitnú skúsenosť, predpokladanú zákonodarcom, ktorá by mohla
reálne ovplyvniť jeho konanie, ktoré mu je veriteľom ako žalobcom v konaní vyčítané.
10K.„Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu

práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,
vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu
noriem základných (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdo/69/96).
Súdna prax tiež zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto vo

výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca
motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne
kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu
medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov pri tom

súčasne nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva
účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Niet rozumného dôvodu na to, aby sa tieto závery súdnej
praxe neuplatňovali aj v systéme vyvažovania záujmov veriteľov a dlžníkov v súvislosti s oddlžovaním,
keď už z konštrukcie právnej normy je a priori zrejmé, že zákonodarca neuvažoval len s možným
zneužívaním inštitútu oddlženia dlžníkmi, ale aj s možným zneužívaním práv veriteľov domáhať sa

prostredníctvom týchto osobitných žalôb zrušenia oddlženia svojich dlžníkov. Uvedený koncept vyplýva
priamo z viacerých skutkových podstát nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166g ods. 2 ZKR, keď
formálnenaplnenievšetkýchtamuvedenýchznakovjesúčasnezákonodarcomvzápätíhneďkorigované
skutočným možným dopadom dôsledkov inak nežiaduceho konania dlžníka na reálne postavenie
veriteľa, a to prostredníctvom korektívov ako „dôležitá informácia“, „majetok nepatrnej hodnoty“, „vážne

dôvody na strane dlžníka“ , prípadne aj „ani na dotaz správcu“ a pod.. S ohľadom na uvedené možno
uzavrieť, že zákonodarca neuvažoval sankcionovať automaticky každé konania dlžníka in fraudem legis,
hocibytotoajformálnenaplniloznakynepoctivéhozámeruvzmysle§166gods.2ZKR,alejednoznačne
len také, ktoré je objektívne spôsobilé podstatným spôsobom bezdôvodne zasiahnuť do legitímnych
práv veriteľa. Preto za použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) je

nevyhnutné dospieť k záveru, že už vôbec nemožno uvažovať o zrušení oddlženia dlžníkovi pre konanie,
ktoré ak by aj k nemu vôbec nebolo došlo, postavenie veriteľa by zostalo nezmenené. V tomto kontexte
je preto potrebné skúmať aj správanie sa samotného veriteľa, či podaním žaloby o zrušenie oddlženia
svojho dlžníka v skutočnosti neusiluje len zhojiť dovtedajší nedostatok vlastnej bdelosti, ktoré správanie
sa veriteľa by tak bolo za určitých okolností možné vyhodnotiť aj ako zneužitie práva.

10L.Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011: „Najvyšší súd Slovenskej
republiky dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura
scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým

vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu
strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných
procesnýchustanovení.“ Príkladomtakéhotozneužitiaprávabyvkontexteprejednávanejvecimohlabyť
aj práve námietka žalobkyne k právnym úkonom žalovanej týkajúcim sa prevodov obchodných podielov
v roku 2010 na matku a manžela, keď tieto prevody mohla žalobkyňa v lehote 3 rokov napadnúť na

súde odporovacou žalobou, čo však neurobila, aj keď o nich mohla vedieť z verejne prístupného OR,
pričom až v samotnej žalobe, ktorou žiada zrušenie oddlženia žalovanej tvrdiac jej nepoctivý zámer
(a to okrem iného aj práve s odkazom na tieto prevody), ktoré však v relevantnom čase nechala
celkom nepovšimnuté. Účelom žaloby o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer nie je a ani nemôžebyť poskytovanie „druhej“ či „ďalšej a ďalšej ...“ šance veriteľovi domáhať sa zmeškaných či vedome
opomenutých práv namietať právne úkony svojho dlžníka v relevantnom čase. V kontexte na tento
záver nemožno nezohľadniť aj okolnosti súvisiace s prevodom spoluvlastníckeho podielu žalovanej

na rodinnom dome v Hodkovciach, ktorý žalobkyňa namieta. Toto konanie žalovanej síce žalobkyňa v
lehote aj napadla žalobou na súde, a tiež pre ne dokonca iniciovala proti žalovanej aj trestné konanie,
avšak faktom je, že napriek všemožnému jej úsiliu preukázať, že žalovaná konala úmyselne na ujmu
žalobkyne, toto tvrdenie v skutočnosti žalobkyňa nebola schopná v žiadnom z týchto konaní preukázať,
keď práve naopak, jej odporovacia žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá a podnet na začatie

trestného konania bol odmietnutý. Správnosť záverov o neexistencii protiprávneho konania žalovanej
(na ujmu žalobkyne) boli pri tom jednoznačne a opakovane potvrdené aj odvolacím súdom a tiež boli
podrobené prieskumu zákonnosti aj Najvyšším súdom SR v dovolacom konaní na základe dovolania
žalobkyne s rovnakým výsledkom. Rovnako aj v trestnom konaní začatom na podnet žalobkyne sa
konaním žalovanej v súvislosti s jej nakladaním so spoluvlastníckym podielom na rodinnom dome v
Hodkovciach (a to vrátane ďalšieho nakladania s podielom žalovanej na kúpnej cene za jeho prevod

vo výške 110 000,- EUR) zaoberala až Generálna prokuratúra SR, ktorá jednoznačne odmietla všetky
tvrdenia žalobkyne, ktorými táto v súvislosti s prevodom podielu na dome tvrdila spáchanie trestného
činu poškodzovania veriteľa a tiež marenia exekučného konania žalovanou. Ako vyplýva z obsahu
žaloby a procesných úkonov žalobkyne, táto v tomto konaní fakticky usiluje o to, aby súd opakovane
prihliadol na ten istý prevod spoluvlastníckeho podielu žalovanej na rodinnom dome v Hodkovciach (t. j.

totožné konanie žalovanej), ktoré žalobkyňa po tretí krát žiada kompetentné orgány posúdiť na ťarchu
žalovanej, t. j. usiluje dosiahnuť práve celkom opačné závery o konaní žalovanej, ako to opakovane
už v minulosti právoplatne ustálili najvyššie autority všeobecného súdnictva a prokuratúry, keď po
neúspechoch v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, a tiež v trestnom konaní vedenom pre
trestný čin poškodzovania veriteľa a marenia exekučného konania vedenom proti žalovanej, žiada

žalobkyňa súd, aby „aspoň“ v konaní o zrušenie oddlženia vyhodnotil to isté konanie žalovanej ako
naplnenie objektívnej stránky nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR (zo správania sa
dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť
niektorého veriteľa), od výsledku ktorého očakáva vo svojej podstate dosiahnutie práve toho istého, čo
jej bolo v minulosti už opakovane právoplatne odmietnuté. Vo vzťahu ku všetkým námietkam žalobkyne

o dispozíciách žalovanej s jej majetkom, ktorý v minulosti vlastnila, či hoci len mohla vlastniť, a to
s ohľadom na absolútne najzásadnejší argument žalobkyne, podľa ktorého žalovaná už od začatia
konania vo veci 20C/38/2008 (začatého v skutočnosti ešte v roku 2003) mala vedomosť o existencii
pohľadávky žalobkyne voči nej, a preto „od tej doby žalovaná mala vedomosť, že je v súdnom spore
so žalobkyňou a tak isto vedela o dôkaznej núdzi na svojej strane a predpokladala ukončenie sporu

vo svoj neprospech, čomu podriadila následné svoje úkony tak, aby sa navonok javila ako nemajetná
a nikdy nemusela žalobkyni vrátiť prospech získaný z predaja podvodne získaného bytu, ktorý nikdy
nebol jej.“), teda v tomto kontexte je potrebné zdôrazniť predovšetkým ten skutočne objektívny fakt, že
žalovaná bez výnimky všetok tento majetok nadobudla až po roku 2006, t. j, až v čase 3 roky od začatia
súdneho konania.

10M.Zohľadnenie objektívnych časových súvislostí najmä nadobúdania majetkových hodnôt žalovanou
jednoznačne vyvracia závery žalobkyne o tom, že by žalovaná ktorýkoľvek z ňou namietaných
scudzovacích úkonov mohla učiniť v úmysle „javiť sa ako nemajetnou“ a „nevrátiť prospech získaný z
predaja podvodne získaného bytu“. Obchodné podiely vo firmách – HELU s.r.o. nadobudla žalovaná
v roku 2004, v spoločnosti LUTIX, s.r.o. v roku 2008, OMV nadobudla v rámci BSM v roku 2007

a spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome v Hodkovciach nadobudla v roku 2006. Ak by mala
žalovaná od začatia konania o určenie neúčinnosti prevodu bytu na E. O. L. D. konať v očakávaní
tvrdenom žalobkyňou a napokon aj odvolacím súdom, teda že si musela byť vedomá, že spor musí
prehrať, čomu aj mala podľa žalobkyne už od okamihu podania žaloby „podriadiť všetky svoje následné
úkony tak, aby sa navonok javila ako nemajetná a nikdy nemusela žalobkyni vrátiť prospech získaný

z predaja podvodne získaného bytu, ktorý nikdy nebol jej“, tak žalovaná by majetok prevádzaný v
priebehu konania 20C/38/2008 (hoci aj po prvom vyhlásení neprávoplatného rozsudku v roku 2008)
predovšetkým ani nebola po začatí tohto konania nikdy nadobudla. Pravdivosť týchto, na prvý pohľad
zjavne neudržateľných záverov žalobkyne, ktoré si do istej miery zrejme osvojil aj odvolací súd, je možné
akceptovať práve do takej miery, ako tvrdenie, že žalovaná si od februára 2020, kedy bol vyhlásený

neprávoplatný rozsudok v tejto veci môže byť istá, že ak prvostupňový súd žalobu žalobkyne zamietol,
môžepovažovaťtentosporsožalobkyňouužzavyhraný.Vzmysležalobkyňou(atiežodvolacímsúdom)
prezentovanej logiky je potom nepochopiteľné, z akého dôvodu potom vôbec žalobkyňa podávala proti
rozsudku zo dňa 18. februára 2020 odvolanie, a to nie len čo sa týka odvolania v tejto veci, ale vôbecaj vo všetkých ostatných konaniach, ktoré proti žalovanej viedla a stále vedie, keď si predsa musela
(musí) byť vedomá, že už nemôže mať žiadnu rozumnú šancu byť úspešná, keďže už 18. februára
2020 prvostupňový súd jej žalobu (hoci len neprávoplatne) zamietol. Podanie dovolania žalobkyne na

Najvyšší súd SR vo veci neúčinnosti prevodu rodinného domu v Hodkovciach (obdobný spor) už potom
vyznieva celkom absurdne.
10N.Princíp proporcionality je podľa názoru právnej zástupkyne žalovanej tiež potrebné uplatňovať
aj vo vzťahu k informáciám uvádzaným dlžníkmi v návrhu na vyhlásenie konkurzu, keď poskytnutie
nesprávnej, či neúplnej dôležitej informácie postihuje zákonodarca len za predpokladu, že dlžník vedel

alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu. Takto formulovaná
povinnosť dlžníka v súvislosti s poskytovaním informácii dôležitých pre konkurzné konanie vyjadruje,
že neuvedenie pravdivej, či úplnej informácie musí byť vždy nevyhnutne pokryté zavinením, ktoré
právo spája s vnútorným psychickým vzťahom konajúcej osoby k zamýšľanému následku, pričom je
vybudované na vôľovej a vedomostnej zložke zavinenia. Práve na zložke vedomostnej a vôľovej sú
vybudované dve formy zavinenia, a to zavinenie úmyselné a nedbanlivostné. Rozlíšenie medzi nimi

sa robí pomocou vôľovej zložky, ktorú úmysel obsahuje, vedľa vedomostnej zložky vždy, avšak pri
nedbanlivosti chýba. Vôľovou zložkou sa pritom nerozumie len chcenie následku (priamy úmysel), ale
aj uzrozumenie s následkom (nepriamy úmysel). Od úmyslu je potrebné odlišovať omyl, ktorý pri
konaniach vyžadujúcich úmysel treba považovať situáciu, pri ktorej konajúca osoba nepozná niektorú
skutočnosť, ktorú možno podradiť pod zákonný pojmový znak objektívnej stránky nedovoleného konania

alebo omylom predpokladá niektorú skutočnosť, ktorú možno subsumovať pojmovému znaku niektorej
negatívnej podmienky potrebnej pre naplnenie všetkých znakov nedovoleného konania. V takýchto
prípadoch však nemožno konajúcej osobe pričítať úmyselné zavinenie pre jeho nevedomosť, či zámenu
skutočností inou nesprávnou predstavou. Ak však bol omyl zavinený nedbalosťou, možno pričítať
nedbanlivostný delikt. Keďže inštitút zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka slúži na ochranu

veriteľov, zavinenie musí logicky smerovať výlučne k snahe dlžníka poškodiť legitímne záujmy svojho
veriteľa, ktoré by inak boli naplnené. Dôsledkom zavineného konania dlžníka teda musí byť objektívne
zhoršenie situácie veriteľa, ku ktorému by nedošlo, nebyť práve konania dlžníka, ktorým ten súčasne
naplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty nepoctivého zámeru. V tomto kontexte možno hovoriť o
príčinnej súvislosti medzi úmyselným konaním dlžníka a následkom v podobe objektívneho zhoršenia

postavenia veriteľa, a to predovšetkým vo vzťahu k možnosti uspokojenia jeho pohľadávky. Podľa
názoru právnej zástupkyne žalovanej tu musí platiť rovnaký princíp, na akom je postavený aj inštitút
náhrady škody v občianskoprávnom vzťahu alebo aj trestnoprávna zodpovednosť. Inak povedané,
nemožno označiť za porušenie povinnosti dlžníka uviesť pravdivo a úplne „dôležitú informáciu“, ak
obsah tejto informácie v skutočnosti nie je spôsobilý akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvniť právo

veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky, keď ani v prípade, že by dlžník túto svoju povinnosť neporušil,
postavenie veriteľa by sa žiadnym spôsobom nemohlo zmeniť. Preto pre prijatie záveru o konaní dlžníka
v nepoctivom zámere z tohto dôvodu nemôže postačovať len fakt, že veriteľ v konaní preukázal, že určitá
informácia poskytnutá dlžníkom je nepravdivá alebo neúplná, prípadne, že celkom absentuje. Rovnaký
dôsledok by malo mať aj prípadné preukázanie existencie určitého konania dlžníka predpokladaného

zákonodarcom v § 166g ods. 2 ZKR, ak toto konanie dlžníka, hoci sa aj javí, že zodpovedá definičným
znakom objektívnej stránky nepoctivého konania, ak vo svojich faktických dôsledkoch v skutočnosti
vôbec nie je spôsobilé akýmkoľvek spôsobom reálne ovplyvniť výšku uspokojenia pohľadávky veriteľa v
negatívnom smere. Zistenie tejto skutočnosti v konaní už samo o sebe vylučuje, aby mohol dlžník takto
vadne konať v úmysle zodpovedajúcom nepoctivému jeho zámeru, ak toto konanie objektívne nemohlo

vyvolať absolútne žiadne účinky. Opačný záver by bol celkom v rozpore s logikou, keďže je vylúčené, aby
mohol dlžník rozumne konať v úmysle na škodu svojho veriteľa, ak súčasne akékoľvek jeho poškodenie
objektívne vôbec neprichádza do úvahy. Príkladom by mohla byť situácia, keď veriteľ namieta prevod
majetku dlžníka tvrdiac jeho nepoctivý zámer, keď k prevodu došlo v čase, keď dlžník ešte vôbec nebol
v úpadku, pričom dokonca ešte ani len neexistovala pohľadávka samotného veriteľa.

10O.V predmetnom konaní žalobkyňa usiluje o zrušenie oddlženia žalovanej tvrdiac, že táto nemala mať
pri podávaní návrhu poctivý zámer. Poukazuje pri tom na viaceré úkony žalovanej, ktorých vykonanie
podľa jej názoru nepoctivý zámer žalovanej preukazujú. Žalobkyňa ešte aj v odvolaní tvrdí, že v konaní
údajne preukázala, že: „súdne konanie o neúčinnosť právnych úkonov bolo vedené od roku 2003 (na
základe žaloby zo dňa 22.08.2003) v konaní pred Okresným súdom Košice II potvrdené rozsudkom sp.

zn. 20C/38/2008 a od tej doby žalovaná mala vedomosť, že je v súdnom spore so žalobkyňou a tak
isto vedela o dôkaznej núdzi na svojej strane a predpokladala ukončenie sporu vo svoj neprospech,
čomu podriadila následné svoje úkony tak, aby sa navonok javila ako nemajetná a nikdy nemusela
žalobkyni vrátiť prospech získaný z predaja podvodne získaného bytu, ktorý nikdy nebol jej.“ Na tomtotvrdení postavila žalobkyňa základnú líniu svojho procesného útoku, hoci už tu je zrejmý spôsob, akým
v skutočnosti právna zástupkyňa žalobkyne (advokátka) deformuje nespochybniteľné fakty, keď ako
osoba s právnickým vzdelaním a odbornou advokátskou skúškou musí vedieť, že žalovaná v skutočnosti

nebola žalobkyni nič nikdy povinná „vrátiť“, keďže si od nej ani nikdy nič nepožičala, keď právny titul jej
záväzkuvznikolnazákladesúdnehorozhodnutiakudňu22.12.2011aspočívavpovinnosti„nahradiť“,čo
v dôsledku konania in fruadem pôvodného jej dlžníka, t. j. nikdy nie žalovanej samej, ušlo z jeho majetku.
„Nahradiť“ a „vrátiť“ rozhodne nie je to isté. Tiež v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy o prevode bytu
na E. O. L. D. v roku 2002, by mala právna zástupkyňa žalobkyne (minimálne s ohľadom na svoju

zákonnú povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 18 ods. 2 zákona o advokácii dobre
zvažovať aj užívanie pojmu „podvod“, resp. „podvodné konanie“ vo vzťahu k žalovanej, ktorý skutočný
význam tohto pojmu by jej mal byť tiež dobre známy. Tvrdenie právnej zástupkyne, že sa dokonca
jedná o nárok žalobkyne na vrátenie prospechu z podvodne získaného bytu, ktorý žalovanej dokonca
nikdy nepatril, už ani nemožno označiť len za neodborné, keďže právna zástupkyňa žalobkyne nesporne
veľmi dobre vie, že žalovaná nezískala od rodičov byt podvodne a bola legitímnou jeho vlastníčkou, keď

práve pre tento fakt aj podala proti nej žalobu. Argumentácia právnej zástupkyne žalobkyne sa javí ako
exces, neprípustné prekročenie hraníc akceptovateľnej obrany práv klienta, keď advokátka žalobkyne
v zjavnej snahe byť v konaní úspešná za každú cenu bude tvrdiť na adresu žalovanej čokoľvek, len
aby ju vykreslila pred súdom ako bezprecedentne nečestnú osobu, dokonca priamo podvodníčku,
ktorej „úmysel ukrátiť žalobkyňu bol daný už v roku 2002“, pričom „vyslovením neúčinnosti právneho

úkonu - kúpnej zmluvy nedošlo k žiadnej strate na majetku žalovanej, ale len k zvráteniu následkov jej
protiprávneho konania sankcionovaného štátom a spoločnosťou“.
10P.Ďalej žalobkyňa ešte aj v odvolaní tvrdila, že „Okresný súd Košice II, v konaní sp. zn. 20C/38/2008
sa údajne náležitým a zákonným spôsobom vysporiadal s hmotnoprávnymi podmienkami nároku
uplatneného žalobkyňou na základe § 42a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom úmysel žalovanej

ukrátiť žalobkyňu súd mal za preukázaný a preto nie je daná zákonná možnosť opätovne posudzovať ten
istý úmysel u tej istej osoby, týkajúci sa toho istého právneho úkonu s rozdielnym záverom. Aj proti týmto
tvrdeniam sa žalovaná dôrazne ohradzuje. Predovšetkým úmysel žalovanej nikdy nebol a ani nemohol
byť predmetom skúmania v konaní 20C/38/2008, keďže z hľadiska konštrukcie inštitútu odporovateľnosti
právnych úkonov zákon uvažuje vždy len vo vzťahu k úmyslu dlžníka, ktorým bol v rozhodnom čase

výlučne len otec žalovanej a nie ona sama. Vo vzťahu k osobe, ktorú veriteľ označí ako osobu, ktorá
mala mať z odporovateľného úkonu dlžníka prospech, sa skúma len to, či táto osoba o úmysle dlžníka
vedela a v prípade blízkych osôb (čo bol práve prípad žalovanej) sa dokonca vedomosť o úmysle dlžníka
poškodiť veriteľ predpokladá. Vyvrátiť túto domnienku je v kontexte aj doterajšej súdnej praxe fakticky
len teoretickou možnosťou blízkej osoby, čo bolo v konaní nesporne na prospech žalobkyne, avšak bez

akéhokoľvek jej pričinenia spočívajúceho v riadnom unesení dôkazného bremena o úmysle žalovanej,
keď súd vychádza len z domnienky, že jej musel byť známy. Súd neuznal žiadne argumenty obrany
žalovanej, pretože ju nepovažoval za dostatočnú, a to aj s ohľadom na okolnosť, že bola u otca údajne
zamestnaná, čo súd vyhodnotil ako spoluprácu na určitých podnikateľských aktivitách, čo je absolútne
nesprávny záver. K uzavretiu odporovanej kúpnej zmluvy došlo dňa 23.05.2002. Notárska zápisnica

bola spísaná až neskôr, dňa 29.05.2002. Žalovaná sa až z tejto listiny, ktorá bola súčasťou žaloby
dozvedela, že žalobkyňa mala jej nebohému otcovi údajne požičať dňa 22.05.2002 takmer 7 000 000,-
SK. Z obchodného registra na internete je možné zistiť, že nebohý otec žalovanej stále figuruje v troch
spoločnostiach, a to:
a) BRIDGE s.r.o., so sídlom na Hlavnej ul. č. 50, Vojčice, IČO: 36575143, ktorá vznikla 15.12.2003. Jej

spoločníkmi a konateľmi v čase vzniku boli žalovaná (od 15.12.2003 do 15.02.2005) a A. Q., Q. XXXX,
I. (od 15.12.2003 do 15.02.2005) s výškou vkladu každého spoločníka 100 000,- SK. Nebohý otec
žalovanej vstúpil do tejto spoločnosti ako jediný spoločník a konateľ až od 16.02.2005, keď naňho
žalovaná previedla svoj obchodný podiel. K tomuto dňu zaniklo v tejto spoločnosti postavenie žalovanej
ako konateľa a spoločníka, z čoho je zrejmé, že ani prostredníctvom nej žalovaná nikdy nepodnikala

spolu s otcom. Navyše spoločnosť vznikla rok a pol po začatí súdneho konania. Právny úkon prevodu
tohto obchodného podielu žalobkyňa ani nenamieta, hoci bol rovnako učinený už po začatí súdneho
konania.
b) DF-servis s.r.o., v rozhodnom čase so sídlom na Južnej triede 93 v Košiciach, IČO: 36 206 431,
ktorá vznikla 09.05.2001. Jej spoločníkmi a konateľmi v čase vzniku boli otec žalovanej (od 09.05.2001

doposiaľ) a I. A., bytom J. X, D. (od 09.05.2001 do 19.03.2002) s výškou vkladu každého spoločníka
4 500 000,- SK. Žalovaná v tejto spoločnosti nebola nikdy v postavení konateľky a ani spoločníka, ale
len cca rok bola v nej zamestnaná.c) Fedák - Hudák, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Lesnícka 27 v Košiciach, IČO: 31 705 324, ktorá vznikla
27.03.1995. Jej spoločníkmi a konateľmi po celý čas (výmaz ex offo k 16.06.2018) boli len otec žalovanej
aL.F.,bytomU.XX,D..Žalovanávtejtospoločnostinebolanikdyvpostaveníkonateľkyaanispoločníka.

10Q.Ako vyplýva z vyššie uvedeného a súdu predložených listinných dôkazov - pracovných zmlúv
a dohôd žalovanej, táto od 15.06.2000 pracovala pre svoju matku, v tom čase podnikateľku SZČO.
Pracovný pomer u matky žalovaná ukončila a od 01.09.2001 bola zamestnaná v spoločnosti svojho otca,
DF-servis s.r.o. na pracovnej pozícii vedúcej prevádzky v Hypermarkete Košice s mesačnou mzdou
10 000,- SK brutto. V rozhodnom čase mala táto spoločnosť dvoch spoločníkov, ktorí obaja boli súčasne

aj konateľmi spoločnosti. Okrem otca žalovanej bol spoločníkom a konateľom aj I. A., bytom J. X, D., a
keďžežalovanápreukázanenebolavrozhodnomobdobíaaninikdypotomspoločníkomaanikonateľom
tejto obchodnej spoločnosti, je zrejmé, že závery súdu vo veci 20C/38/2008, keď súd pracovný pomer
vtedy 19 až 20 ročnej žalovanej, rok po škole, vo firme otca vyhodnotil ako „spoluprácu na niektorých
podnikateľských aktivitách“, nemajú objektívny základ. Žalovaná tiež dôrazne odmieta hrubo nepravdivé
tvrdenia žalobkyne aj o tom, že by výsledky dokazovania vo veci 20C/38/2008 mali viesť k takým

zisteniam súdu, podľa ktorých by sa mala ona sama dopustiť akéhokoľvek „protiprávneho konania
sankcionovaného štátom a spoločnosťou“. Keďže žalobkyňa nebola v čase uzavretia kúpnej zmluvy
veriteľom žalovanej, nemohla proti nej ani konať protiprávne, a už vôbec nie len tým, že ako dieťa svojich
rodičov súhlasila s uzavretím kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudla od rodičov tam uvedený byt na
E. O. L. D.. Spôsob, akým žalobkyňa podsúva súdu skutkové okolností, je absolútne neakceptovateľný

a hrubo nečestný, keďže k tomuto správaniu sa žalobkyne dochádza zo strany jej právnej zástupkyne,
ktorá musí vedieť, že z povahy inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu je zrejmé, že sa jedná o
inštitút ochrany veriteľov pred právnymi úkonmi ich dlžníkov a ich správaním sa in fraudem legis a
nie pred konaním tretích osôb, nech by aj tieto osoby mali mať v konečnom dôsledku z protiprávneho
konania dlžníka prospech. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností poukazuje žalovaná aj na zjavnú

nesprávnosť a neudržateľnosť záverov súdu vo veci 20C/38/2008 ohľadom údajnej nevyhnutnosti
poznania podnikateľských aktivít otca žalovanou a údajnej jej spolupráci s ním v rámci týchto aktivít,
keď súd v odôvodnení rozsudku k tvrdeniu žalovanej, že nevedela o finančných problémoch otca
túto jej obranu vyhodnotil konštatovaním, že: „Z výpovede žalovanej súd ustálil, že táto poznala
podnikateľské aktivity nebohého otca, keďže v niektorých jeho aktivitách aj spolupracovala. Z toho je

možné predpokladať, že poznala celú finančnú situáciu otca. S rodičmi žila v spoločnej domácnosti, a
k prevodu bytu, ako to bude nižšie bližšie zdôvodnené, došlo na návrh matky žalovanej.“ Z dôkazov
predložených aj v tomto konaní jednoznačne vyplýva, že tieto závery súdu vo veci 20C/38/2008 nie
sú objektívne, keďže v skutočnosti bola žalovaná vo firme svojho otca len zamestnaná ako vedúca
upratovacieho tímu v Tescu, s miestom výkonu jej práce v Hypermarkete Košice a s otcom nikdy

nepodnikala. Avšak len preto, že v označenom konaní dospel súd k zjavne nesprávnym záverom ešte
neznamená, že tieto závery sa majú celkom nekriticky preberať, ak z dôkazov predložených aj v tomto
konaní jednoznačne vyplýva opak a dokonca ich vykladať spôsobom, ako to robí žalobkyňa, keď tvrdí,
že v konaní bol preukázaný úmysel žalovanej poškodiť ju.
10R.K ďalšiemu tvrdeniu žalobkyne o tom, že „Okresný súd Košice II, v konaní sp. zn. 20C/38/2008

sa náležitým a zákonným spôsobom vysporiadal s hmotnoprávnymi podmienkami nároku uplatneného
žalobkyňou na základe § 42a nasl. Občianskeho zákonníka“, tak ani s týmto sa žalovaná nemôže
bezvýhradne stotožniť, a to predovšetkým s ohľadom na vyššie analyzovaný skutočný obsah zmluvného
vzťahu medzi žalobkyňou a nebohým otcom žalovanej, keď s ohľadom na tam dojednané zmluvné
podmienky, minimálne čo do výšky odplaty a úrokov z omeškania, možno mať s ohľadom na dikciu

§ 39 OZ dôvodné pochybnosti o platnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Na podklade
týchto argumentov žalobkyňa presviedča súd, že žalovaná posledných takmer 20 rokov svojho života
neurobilajedinýkrokbeztoho,abytentonebolsprevádzanýjejnečestnýmúmyslom„cielene“savyhýbať
všetkému, čo by mohlo viesť k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne. Žalovaná sa dôrazne ohradzuje
voči tomuto spôsobu procesného útoku zo strany žalobkyne a jej právnej zástupkyne. Zavádzanie zo

strany žalobkyne, hrubé skresľovanie skutočností, účelové vytrhávanie podstatných faktov z kontextu,
či deformácia zákona pritom nie sú v konaní z jej strany vôbec ojedinelé a už celkom nie bezvýznamné,
či bagateľné, keďže tvoria základnú líniu celého jej procesného útoku, na ktorú už len skutočne umne
nadväzuje účelovo zosumarizovaným výpočtom radu konaní žalovanej, či dokonca aj tretích osôb,
čím v celkovom súčte týchto zručne zmanipulovaných čiastkových informácii konštruuje stav, ktorý

sa môže navonok skutočne javiť tak, že žalovaná nemusela mať poctivý zámer. Avšak pri dôkladnej
analýze skutočného obsahu tvrdení žalobkyne, v kontexte konkrétnych dôkazov, ktorými žalobkyňa
nepoctivý zámer žalovanej preukazuje, ako aj ústavne konformným výkladom dotknutých právnych
noriem, nemožno podľa nášho názoru dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby. Predovšetkým, obsahzmlúv o pôžičkách z roku 2002 nebol nikdy podrobený skutočnému prieskumu zo strany súdu a ani
orgánov činných v trestnom konaní, aj keď v súvislosti s pohľadávkou vyplývajúcou žalobkyni len
z notárskej zápisnice bolo vedených viacero súdnych konaní, dve exekučné konania a tiež trestné

konanie, ktoré iniciovala žalobkyňa proti žalovanej z dôvodu prevodu rodinného domu v Hodkovciach
kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2012. Existencia záväzku nebohého otca voči žalobkyni sa zakaždým
len konštatovala odkazom na notársku zápisnicu N148/02, Nz147/02 zo dňa 29.05.2002 spísanú v
Notárskom úrade JUDr. Alenou Ondrušekovou, notárkou so sídlom v Košiciach, ul. Alžbetina 32. Práve
takto to bolo aj v konaní 20C/38/2008. Preto ak žalobkyňa tvrdí, že v ňom preukázala existenciu

tejto pôvodnej pohľadávky voči nebohému otcovi žalovanej, tak toto tvrdenie žalobkyne je zásadným
spôsobom skreslené. Okolnosť uzavretia dvoch zmlúv o pôžičkách nebola v konaní sporná, keďže
obsah notárskej zápisnice nespochybnil ani otec žalovanej, ktorý však ešte v priebehu konania (v
roku 2007) zomrel. Z dôvodu jeho úmrtia bolo zastavené aj trestné konanie vedené proti nemu pre
trestný čin podvodu, keď v zmysle odôvodnenia rozsudku vo veci 20C/38/2008 mal od viacerých
tam uvedených osôb „vylákať“ celkovo viac ako 38 mil. SK. Keďže trestné konanie bolo zastavené,

skutočné pozadie celej nezákonnej činnosti nebolo nikdy riadne objasnené a preukázané, pričom
možno mať dôvodné pochybnosti aj o tom, či sa vôbec mohlo jednať o trestný čin podvodu, keďže
prieskumu podľa všetkého nebola nikdy podrobená povinnosť tam uvedených osôb, vrátane žalobkyne,
vyplývajúca im ako poškodeným z ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Ďalej podľa odôvodnenia
rozsudku vo veci 20C/38/2008 zo dňa 04.12.2008 sa mal otec žalovanej k pôžičkám vyjadriť, že

požičané peniaze požil na nákup tovaru - ropných produktov. Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva,
akým konkrétnym spôsobom mal nebohý otec žalovanej vylákať od tam uvedených osôb, osobitne od
žalobkyne, desiatky miliónov korún, a najmä či tento spôsob údajného uvedenia do omylu žalobkyne
bol skutočne spôsobilý omyl vyvolať. „Nejde o podvod, ak činnosť oklamaného nespočíva v omyle
a ak oklamaný poznal alebo predvídal následky alebo ak sa odhodlal k činnosti, ktorá mala vzápätí

škodlivý následok z iného, páchateľom (spolu) nevyvolaného podnetu.“ K povinnej miere opatrnosti
je tiež nutné uviesť, že povinnosť dodržiavať obvyklú mieru opatrnosti má každý (teda aj klamaný, či
poškodený) a táto povinnosť vyplýva z § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si každý musí
počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Predmetné ustanovenie sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, bez ohľadu

na to či ide o fyzické alebo právnické osoby a povinnosť z neho vyplývajúca je povinnosť právna. Ide
teda o všeobecnú prevenčnú povinnosť (povinnosť konať tak aby sa škodám predchádzalo) a ak si
niekto túto povinnosť nesplní, koná protiprávne a preto aj zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s týmto protiprávnym konaním. Na predmetné ustanovenie nadväzuje ustanovenie § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej

povinnosti, t. j. aj povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. A napokon, je potrebné pripomenúť
aj ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o zavinení poškodeného, pričom uvádza, že
ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená
výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka sú dôležité aj
z hľadiska trestného práva, a to nielen pre rozhodovanie súdu v adhéznom konaní (t. j. o nárokoch

poškodených na náhradu škody), ale aj z hľadiska posudzovania naplnenia znakov objektívnej stránky
konkrétneho trestného činu (v danom prípade trestného činu podvodu).
10S.K obsahu dvoch zmlúv o pôžičkách zo dňa 22.05.2002, podľa notárskej zápisnice N148/02,
Nz147/02 zo dňa 29.05.2002 spísanej v Notárskom úrade JUDr. Alenou Ondrušekovou, notárkou so
sídlom v Košiciach, ul. Alžbetina 32 uviedla, že podľa obsahu tejto zápisnice mala žalobkyňa, vo svojom

veku len 29 rokov, uzavrieť s otcom žalovanej v jeden deň, t. j. dňa 22.05.2002, dve zmluvy o pôžičke,
na základe ktorých mu mala odovzdať – podľa jednej zmluvy sumu 982 000 SK a podľa druhej až 5 940
000,- SK. Spolu tak mala žalobkyňa (s ohľadom na vysokoškolský titul) pravdepodobne len tri roky po
skončení štúdia (zrejme na filozofickej fakulte), disponovať sumou takmer 7 miliónov SK (6 922 000,-
SK).Tútoúdajnevjedendeňpožičanúzávratnúsumupeňazímalotecžalovanejžalobkynipodľazmluvy

vracať v splátkach s odstupom 5 až 30 kalendárnych dní, a to nasledovne:
• 15.06.2002 ........................................................................................................ 1 350 000,- SK
• 20.06.2002 ........................................................................................................... 840 000,- SK
• 31.07.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK ...................................................... 1 672 000,- SK
• 31.08.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK ...................................................... 1 530 000,- SK

• 30.09.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK ...................................................... 1 530 000,- SK
SPOLU: .............................................................................................................. 6 922 000,- SK
Odplata za poskytnutie pôžičky (4% mesačne, t. j. 48% ročne):• zo sumy 1 530 000,- SK od 22.05.2002 do 31.07.2002: .................................. 140 843,84 SK • zo sumy
1 530 000,- SK od 22.05.2002 do 31.08.2002: .................................. 203 217,53 SK
• zo sumy 1 530 000,- SK od 22.05.2002 do 30.09.2002: .................................. 263 579,18 SK

Suma odplaty žalobkyne: .................................................................................... 607 640,55 SK
Termín a výška splátky istiny s príslušenstvom:
• 15.06.2002 ........................................................................................................ 1 350 000,- SK
• 20.06.2002 ........................................................................................................... 840 000,- SK
• 31.07.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 812 843,84 SK

• 31.08.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 733 217,53 SK
• 30.09.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 793 579,18 SK
SPOLU: ............................................................................................................ 7 529 640,55 SK
Okrem odplaty vo výške 48% ročne bol v zmluve o pôžičke dojednaný aj úrok z omeškania, a to vo výške
0,1% denne, t. j. 36,5% ročne. Maximálny denný úrok odplaty spolu s dojednaným úrokom z omeškania
tak dosahoval až 84,5% (48+36,5), čo pri sume pôžičky 5 940 000,- SK predstavovalo denne len na

úrokoch sumu až 13 751,51 SK. Pre porovnanie, minimálna mzda v roku 2002 bola 5 570,- SK (zdroj:
https://kurz-euro.zones.sk/minimalna-mzda/2002/) a priemerná úroková miera úrokov obchodných bánk
v máji 2002 predstavovala pre súkromný sektor v podnikateľskej sfére pri krátkodobých úveroch 8,84%
a pre obyvateľstvo 9,22% (zdroj: https://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-trhy/urokove-sadzby/
priemerne-uro-kove miery-z-uverov-bank). Z obsahu notárskej zápisnice N 148/02, Nz 147/02 zo dňa

29.05.2002 ďalej vyplýva, že nebohý otec žalovanej mal okrem pôžičiek od žalobkyne v ten istý deň
uzavrieť ešte ďalšiu zmluvu o pôžičke, a to s osobou menom Q. L., r. č. XXXXXX/XXX, bytom A. XX,
XXX XX D. ako veriteľom, na základe ktorej mal tento pán poskytnúť nebohému otcovi žalovanej ďalších
5 800 000,- SK. Keďže tento právny úkon je obsiahnutý v tej istej listine ako pôžičky žalobkyne, je zrejmé,
že žalobkyňa o tejto ďalšej pôžičke vedela, pričom nebohému otcovi žalovanej požičala takmer 7

mil. SK s vedomím, že túto ďalšiu pôžičku takmer 6 mil. SK mal otec žalovanej vrátiť p. L. v celosti do
20.06.2002, t. j. v zhodný deň ako mal vrátiť prvú časť pôžičky 982 000,- SK žalobkyni. Žalobkyňa
si teda bola vedomá, že požičiava peniaze osobe, ktorá sa v jeden deň zmluvne zaväzuje minimálne
dvom veriteľom (jej a p. L.), že v období nasledujúcich štyroch mesiacoch im vráti spolu takmer 12 mil.
SK, a to nasledujúcim spôsobom:

• 15.06.2002 ........................................................................................................ 1 350 000,- SK
• 20.06.2002 (840 000,- SK + 5 800 000,- SK) .................................................. 6 640 000,- SK
• 31.07.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 812 843,84 SK
• 31.08.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 733 217,53 SK
• 30.09.2002 + 4% zo sumy 1 530 000,- SK .................................................... 1 793 579,18 SK

SPOLU: .......................................................................................................... 13 329 640,55 SK
Žalovaná nemá predstavu, ako mohlo vyzerať 12 mil. SK v hotovosti, alebo hoci aj len 7 mil., ktoré mala
údajne odovzdať žalobkyňa jej nebohému otcovi. Doposiaľ sa žalobkyňa nevyjadrila, odkiaľ mala túto
sumu peňazí, ktorej hodnotu nemožno určovať len jednoduchým prepočítaním na eurá, čo vyplýva aj
z nasledujúceho textu.

10T.Z rozsudku Okresného súdu Košice II vo veci 14C/800/2002 zo dňa 24.10.2011 (s. 4, druhý ods.
zdola) v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu (pôvodné konanie o určenie neúčinnosti prevodu
bytu na E. O. L. D.) vyplýva, že súd v priebehu konania za účelom zistenia obvyklej ceny nehnuteľností
v čase uzatvárania tam napádaných viacerých právnych úkonov otca žalovanej, t. j. máj 2002, vykonal
zisťovanie trhovej hodnoty bytu na E. a tiež bytu na J., pričom zistil, že oslovené realitné kancelárie

stanovili trhové ceny týchto bytov s rozptylom od cca 13 000,- EUR do cca 43 000,- EUR. Uvedený
rozptyl mohol súvisieť aj s kvalitou oboch bytov, keď byt na J. O. bol možno aj o 10 m2 väčší a nachádzal
sa na Kuzmányho sídlisku, t. j. fakticky v centre a menší byt na E. ul. bol situovaný na sídlisku Terasa.
Z čoho vyplýva, že nižšia suma sa jednoznačne vzťahuje k bytu na E. O. L. D.. Z uznesenia Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, Trestný odbor, sp. zn. IV. Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014 vyplýva, že

žalobkyňainiciovalaprotižalovanejajtrestnékonaniepretrestnýčinpoškodzovaniaveriteľaaajmarenia
exekúcie. Z obsahu tohto uznesenia, ktorým GP SR zrušila obvinenie žalovanej zo dňa 03.10.2013 na
základe jej sťažnosti z toho istého dňa, vyplýva, že v rámci trestného konania bola súdnym znalcom
určená hodnota bytu na E. O. L. D. v čase vykonania neúčinnej kúpnej zmluvy (máj 2002), na 23 000,-
EUR. V konaní sp. zn. 20C/38/2008 nebolo sporné, že žalovaná nadobudla od rodičov byt za kúpnu cenu

určenú znaleckým posudkom na 231 340 SK (7 680,- EUR). Súd však túto kúpnu cenu neakceptoval ako
primeranú, nakoľko zistil, že znalecký posudok, ktorým bola stanovená uvažoval technickú hodnotu bytu
a nie trhovú. Uvedené zistenia majú napokon zásadný význam aj vo vzťahu k skutočnej možnej výške
nároku žalobkyne, keď od východiskovej trhovej ceny, či už podľa zistení súdu vo veci 14C/800/2002alebo podľa znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní, je spravodlivé odrátať kúpnu cenu
dojednanú v neúčinnej kúpnej zmluve a len rozdiel takto vzniknutý si môže žalobkyňa uplatňovať voči
žalovanej. Teda pri dolnej hranici hodnoty bytu podľa zistení súdu vo veci 14C/800/2002 by mohla

byť hodnota pohľadávky žalobkyne len 5 320,- EUR (13 000-7 680) a pri hodnote určenej znalcom v
trestnom konaní najviac sumu 15 320,- EUR (23 000-7 680). Ak podľa zistení Okresného súdu Košice
II v konaní 14C/800/2002 mohla byť skutočná trhová cena bytu na E. O. L. D. aj 13 000,- EUR (391
638,- SK), tak skutočná trhová hodnota tohto bytu bola spôsobilá pokrývať maximálne denné úroky
z pôžičky. 5 940 000,- SK najviac na obdobie 28 dní. Ak by sme vychádzali z trhovej hodnoty bytu

podľa znaleckého posudku vyhotoveného v rámci trestného konania, podľa ktorého sa mohlo jednať
o sumu 23 000,- EUR (692 898,- SK), tak prípade v takom by v situácii prípadného omeškania kryla
hodnota bytu maximálne úroky z pôžičky žalobkyne na obdobie 50 dní. Bude vecou súdu starostlivo,
spravodlivo a objektívne posúdiť aj samotné správanie sa žalobkyne v čase vzniku prvotnej pohľadávky
z titulu zmlúv o pôžičkách a mieru jej vlastného zavinenia, či žalobkyňa naozaj mohla v rozhodnom čase
a v podmienkach všeobecnej ekonomickej situácie roku 2002 rozumne očakávať, že by vôbec mohol

akýkoľvek podnikateľský subjekt rozmerov podniku nebohého jej otca investovať dňa 22.05.2002 sumu
12 722 000,- SK (hoci aj do ropných produktov), z investície ktorej by bol schopný už o 17 pracovných
dní (od 22.05.2002 do 15.06.2002) z poctivých zdrojov žalobkyni vrátiť prvú splátku pôžičky vo výške
1 350 000,- SK a o ďalších 5 pracovných dní (20.06.2002) ďalšiu splátku, keď v uvedený deň mal podľa
notárskej zápisnice nebohý otec žalovanej splatiť naraz najmenej dvom svojim veriteľom, ktorí o sebe

vedeli, celkovo sumu až 6 640 000,- SK. Žalovaná si nevie predstaviť, že by mohli byť všetci v rozsudku
uvedení veritelia jej nebohého otca, osobitne vrátane žalobkyne, dobromyseľní, keď otcovi požičiavali za
podmienok ako tomu bolo v prípade žalobkyne milióny korún a súčasne by mohli byť v dobrej viere, že sa
jedná o poctivé obchody. V čase tejto doslova exemplárne unikátnej zárobkovej príležitosti žalobkyne,
na ktorej mala bez akéhokoľvek osobitného úsilia len za 4 mesiace zarobiť najmenej 607 tis. SK, čo

bola hodnota možno aj dvoch 3-izbových bytov, mala žalovaná 20 rokov, ukončené stredné odborné
vzdelanie a pracovala vo firme svojho otca v Hypermarkete Tesco, fakticky ako vedúca upratovacej
čaty s mesačným príjmom 10 000,- SK brutto, ktoré zamestnanie o necelý mesiac a pol na to
zmenila a odišla z otcovej firmy pracovať ako čašníčka do kaviarne CASABLANCA CAFÉ na Bielej
ul. v Košiciach. Ešte pred tým (po ukončení školy) pracovala žalovaná od svojho veku 18 rokov niečo

vyše roka vo firme svojej matky, ktorá aranžovala a predávala kvety v stánku umiestnenom rovnako v
budove OD Tesco, s príjmom 4 000,- SK brutto. Skutočnosť, že žalovaná po skončení školy, fakticky
ešte ako dieťa, pracovala vo firmách svojich rodičov, sama o sebe nemôže byť žalovanej na príťaž.
Práve naopak. Žalovaná po tento čas nenadobudla skúsenosti ešte ani len v reálnych pracovnoprávnych
vzťahoch, ktoré by mohla nadobudnúť, ak by nepracovala vo firmách svojich rodičov, ktorý prístup bol

skôr povahy rodič a dieťa a nie nadriadený a podriadený. Žalobkyňa, na strane druhej, v tom istom čase
údajne vlastnila nad rámec svojich vlastných potrieb voľný finančný majetok vo výške takmer 7 mil. SK
a nemala problém požičať ho susedovi bez akéhokoľvek reálneho zabezpečenia, poznajúc pri tom (ako
suseda) jeho reálne majetkové pomery. Ani vlastníctvo hoci aj dvoch bytov v Košiciach a domu v F.
nedával žalobkyni s ohľadom na pomer hodnoty tohto majetku dlžníka a výšky požičiavanej sumy žiaden

dôvod domnievať sa, že je vôbec reálne, aby jej mohol otec žalovanej vrátiť spôsobom dojednaným
v zmluve o pôžičke a v tam uvedených termínoch z poctivých zdrojov celú údajne požičanú sumu, a
to aj spolu s úrokmi. Žalovaná si nevie predstaviť, čím by mohol motivovať žalobkyňu (ako aj viaceré
ďalšie osoby) jej nebohý otec k požičaniu tak obrovských súm peňazí a sľúbiť jej ich vrátenie ešte aj s
výnosom viac ako 600 tis. SK v tak krátkom čase, za sumu, ktorú bolo možné kúpiť možno aj dva 3-

izbové byty. Ak žalovaná s odstupom času uvažovala o skutočných motívoch správania sa žalobkyne
v roku 2002, nemôže rozumne vylúčiť možno najpravdepodobnejšiu verziu, že u žalobkyni sa mohlo
jednať o motiváciu k istej forme „investície“, ktorá mohla súvisieť skôr s nelegálnymi aktivitami nebohého
otca žalovanej, pričom nemožno vylúčiť, že o ich podstate aj mala vedomosť. Ponúkaný výnos bol však
natoľko atraktívny, že sa napriek tomu rozhodla skrytou formou (ako veriteľ z titulu pôžičiek) podieľať na

výnosoch z tejto nelegálnej činnosti. Pri všetkej úcte k svojmu nebohému otcovi, nijako inak si žalovaná
nedokáže vysvetliť správanie sa žalobkyne. Žalovaná uznáva, že o spôsobe motivácie žalobkyne zo
strany jej otca špekuluje, svoje závery nemá ako preukázať, pričom žalobkyňa sama sa k nim doposiaľ
nikdy nevyjadrila. Toto však nemení nič na jednoznačne preukázanej skutočnosti, že žalobkyňa sa pri
uzatváraní zmluvných vzťahov s jej nebohým otcom sama správala viac ako len krajne nezodpovedne,

pričom skutočnosť, že žalobkyňa možno aj bola obeťou podvodu, keď sa jej nevrátila ani len pôžička
(či investícia), nie to ešte očakávaný rýchly zisk plánovaný za 4 mesiace až vo výške 607 tis. SK, sa
žalobkyňa usiluje už takmer 20 rokov vynahradiť si doslova až prenasledovaním osoby žalovanej, ktorá
sa však žiadnym spôsobom nikdy nepodieľala na možnej nezákonnej činnosti svojho otca a ako 20ročná, fakticky bez akýchkoľvek reálnych životných skúseností, nič netušila o tom, že žalobkyňa vôbec
disponuje takouto sumou, ktorú sa údajne rozhodla požičať nebohému jej otcovi.
10U.S ohľadom na uvedené možno mať pochybnosti o platnosti zmlúv o pôžičke, ktoré položili základ

celej situácie žalovanej, pre ktorú siahla po legitímnom jej riešení formou oddlženia. Poukázala na
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 18. februára 2008, sp. zn.
4Obo 20/2007, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. novembra 2010, sp. zn.: 3Cdo 73/2009
a Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 10. 2010, sp. zn. 5MCdo 11/2009. Podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu,

alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon,
ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy,
ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. Obchádzanie zákona
obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce
výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.
Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu treba uviesť, že táto pôsobí priamo zo zákona (ex

lege), a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal; preto právne
účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného
právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu i bez návrhu, t.j.
z úradnej povinnosti. To však platí vzhľadom k prejednacej zásade, ktorá ovláda občianske súdne
konanie (§ 101 ods. 1, 2 O.s.p.), len za predpokladu, že skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou

právneho úkonu spojené, vyjdú v konaní najavo. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno podľa
platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady
prejavu vôle (tzv. konvalidáciou). Samozrejme, že absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa možno
dovolať aj námietkou vznesenou proti takejto žalobe. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou
nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho

úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto
právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani
dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí
na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej
povinnosti. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá

vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom
predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon
(tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho
skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou

však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné
náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp.
sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako
neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Keďže vo vzťahu k absolútnej neplatnosti právneho úkonu
neplynie premlčacia lehota, navrhuje žalovaná súdu, aby posúdil obsah notárskej zápisnice N 148/02,

Nz 147/02 zo dňa 29.05.2002, najmä obsah tam obsiahnutých dvoch zmlúv o pôžičke, ktoré tvorili jeden
z elementárnych hmotnoprávnych podmienok pre vznik pohľadávky žalobkyne voči žalovanej, keď podľa
názoru žalovanej obe tieto zmluvy, uzavreté v jeden deň, podľa všetkého len účelovo rozdelené na
dve pôžičky, sú s ohľadom na rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatné. Podľa Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 346/08-37: „V závere dôvodov tohto rozhodnutia dovolací

súd poukazuje na to, že v našom práve sa uplatňuje stará zásada „Ius ex iniuria non orfitur" (právo
nevzniká z bezprávia), teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať
iné práva.“ Ak z hľadiska hmotného práva vyhodnotí súd námietku absolútnej neplatnosti právneho
úkonu pôžičky zo dňa 22.05.2005 za dôvodnú, nemožno túto skutočnosť nezohľadniť aj vo vzťahu
k otázke existencie pohľadávky žalobkyne voči žalovanej, keďže základom jej vzniku sú práve tieto

pôžičky, a tomu zodpovedajúcim spôsobom napokon aj rozhodnúť o žalobe, ktorou žalobkyňa žiada
zrušiť oddlženie žalovanej.
10V.Rozsudok Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 20C/38/2008 nadobudol právoplatnosť dňa
22.12.2011 a konštituoval pohľadávku žalobkyni voči žalovanej v časti právneho titulu. Konkrétna
výška tejto pohľadávky však v rozsudku celkom absentuje. Sama žalobkyňa si je spornosti výšky

pohľadávky roky veľmi dobre vedomá, čo jednoznačne preukazuje aj ďalšie jej správanie sa, keď práve
z tohto dôvodu novou žalobou zo dňa 19.12.2013 iniciovala na Okresnom súde Košice II pod sp.
zn. 13C/240/2013 proti žalovanej a jej právnemu nástupcovi, J. H., ďalšie súdne konanie, v ktorom
žiadala súd, aby zaviazal tieto osoby spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 84 027,60 EUR spríslušenstvom. Túto žalobu z decembra 2013 odôvodnila žalobkyňa tým, že: „...trhovú cenu určila na
základe cien nehnuteľností na bývanie stanovených NBS. Udáva, že sa náhrady domáha od vlastníkov,
ktorí nehnuteľnosť nadobudli od dlžníka, na základe právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený voči nej

– žalobkyni za právne neúčinný. Odôvodnila, že skutočná výška prospechu žalovanej v 1. rade a
žalovaného v 2. rade z písomných jej dokladov prístupných nie je možné určiť.“ (viď. s. 5, bod 4.
rozsudku sp. zn. 13C/240/2013 zo dňa 11. apríla 2018) Poukázala na ust. § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka. Žalobkyňa tvrdí, že žalobu, ktorou namietala právny úkon svojho dlžníka, otca žalovanej,
podaladňa22.08.2003.Bolopreukázanéažalobkyňatoaninespochybňuje,žeužvčasepodaniažaloby

vedela, že byt na E. O. L. D. cca mesiac po nadobudnutí vlastníckych práv žalovaná previedla na tretiu
osobu, J. H.. Napriek tejto vedomosti žalobkyni o tom, že už v čase podania žaloby žalovaná nebola
vlastníkom bytu, žalobkyňa od počiatku zastúpená advokátkou, nežiadala priznať jej voči žalovanej
náhradu za to, čo ušlo z majetku jej dlžníka, ale po celú dobu vedenia súdneho konania žiadala súd
len určiť neúčinnosť prevodu majetku svojho dlžníka voči jej osobe. Toto, za daného stavu zásadné
procesné pochybenie žalobkyne, ktorá ako keby nedomyslela dôsledky svojej vlastnej žaloby spôsobilo

stav, kedy súd síce jej žalobe vyhovel a pohľadávka, ktorá právoplatnosťou rozsudku ku dňu 22.12.2011
žalobkyni voči žalovanej napokon aj vznikla, mala síce právoplatne priznaný právny titul, avšak ako
už bolo uvedené, výška nároku z titulu „náhrady za to, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
majetku dlžníka“, zostala doposiaľ sporná. Tento stav však nie je dôsledkom akéhokoľvek zavinenia,
či pričinenia žalovanej, ale od počiatku vždy a výlučne len vlastného procesného postupu žalobkyne,

ktorý si žalobkyňa ako „dominus litis“ - zastúpená navyše advokátkou v konaní sama zvolila a zotrvala
v ňom až do konca konania. Preto ak v tomto konaní žalobkyňa tvrdí, čoho všetkého si musela
byť žalovaná od podania žaloby v roku 2003 vedomá, tak faktom je, že žalovaná si predovšetkým
mohla byť vedomá aj práve tejto skutočnosti, a teda že žalobkyňou podaná žaloba nie je spôsobilá
definovaťkonkrétnuvýškupohľadávky,ktorámohla,aleajnemuselazkonaniavzniknúť,keďžežalovaná

bola po celý čas v dobrej viere, že ona z prevodu preukázane nemala absolútne žiaden majetkový
prospech. Zároveň mala žalovaná z konania 14C/800/2002 informáciu o zisťovaní trhovej hodnoty bytu
na Lesníckej v Košiciach, v ktorom konaní súd zistil, že sa môže jednať o sumu 13 000,- EUR, na
základe ktorej mohla žalovaná najmenej do roku 2013 (kedy až bol vyhotovený znalecký posudok v
trestnom konaní) uvažovať o pohľadávke žalobkyne vo výške maximálne cca 5 320,- EUR(13 000-7

680). Žalobkyňa disponovala vo vzťahu k zisteniu o možnej trhovej cene bytu na Lesníckej v Košiciach
ku dňu uzavretia odporovanej zmluvy rovnakou informáciou. Napriek tomu listom zo dňa 02.09.2009
vyzývala žalovanú prostredníctvom svojej právnej zástupkyne N. E., na zaplatenie sumy 83 000,- EUR.
Dňa 17.03.2010 začala žalobkyňa voči žalovanej pod sp. zn. 49Er/893/2010, EX 40/2010 exekučné
konanie, v ktorom od nej prostredníctvom exekútorky, JUDr. Lýdie Bujňákovej, vymáhala sumu 73 000,-

EUR, a to výlučne len na podklade notárskej zápisnice N148/2002, Nz 147/2002 zo dňa 29.05.2002. V
zmysle upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 06.04.2010 z dôvodu trov exekučného konania došlo
k navýšeniu pohľadávky tvrdenej žalobkyňou o sumu 14 761,83 EUR. Celková vymáhaná suma voči
žalovanej tak predstavovala cca 87 760,- EUR. Uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 05.05.2011
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Tomuto rozhodnutiu súdu predchádzalo

rozhodnutie označenej súdnej exekútorky zo dňa 17.08.2010 o zrušení príkazu na začatie exekúcie s
uložením povinnosti zamestnávateľovi vydať žalovanej všetky zadržané finančné prostriedky. V roku
2012 začala žalobkyňa v novom exekučnom konaní vymáhať voči žalovanej opäť sumu 73 000,- EUR,
a to prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Dembického. Konanie bolo vedené na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 49Er/1388/2012 (EX 952/2012). Exekučným titulom mala byť opäť notárska

zápisnica N 148/2002, Nz 147/2002 zo dňa 29.05.2002 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 04.12.2008 a rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/141/2011
zo dňa 05.10.2011 (právoplatnosť 22.12.2011). Podľa listiny upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa
21.05.2012 predstavovala celková vymáhaná suma, ktorú žiadal súdny exekútor JUDr. Dembický od
žalovanej zaplatiť už 91 717,05 EUR. Ak má byť posúdenie poctivého zámeru konania a správania

sa žalovanej skutočne objektívne nestranné a spravodlivé, nemožno pri tom nezohľadniť aj konanie
a správanie sa samotnej žalobkyne ako veriteľa, ktorá vedomá si faktu, že skutočná výška jej nároku
voči žalovanej môže byť možno len 5 320,- EUR, avšak nie viac ako 15 320,- EUR, bez akýchkoľvek
morálnych zábran iniciovala proti žalovanej viaceré označené exekučné konania, ktorými usilovala
postihnúť žalovanú vo svoj prospech na jej majetku sumou možno až viac ako 17 násobkom skutočne

možnej výšky jej pohľadávky, čo jednoznačne vyplýva z vyššie označených dôkazov. Žalobkyňa bola
účastníkom konania, v ktorom sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali hodnotou bytu na E. O. L.
D. v čase jeho prevodu na žalovanú (v roku 2002), pričom hoci jej musel byť interval možnej skutočnej
hodnoty jej peňažného nároku voči žalovanej známy a navyše sa aj samostatnou žalobou domáhalajej určenia súdom, teda preukázane si bola sama vedomá, že výška pohľadávky je sporná, po celý čas
neučinila doposiaľ v žiadnom smere svojho enormného úsilia domôcť sa údajných svojich nárokov voči
žalovanej akúkoľvek ich korekciu a doposiaľ vedome nepravdivo tvrdí voči žalovanej pohľadávku v sume

viac ako 84 tis. eur. S ohľadom na námietku absolútnej neplatnosti zmlúv o pôžičke z dôvodu rozporu
s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, ako aj s ohľadom na vyššie cit. povinnosti žalobkyne vyplývajúce
jej z § 415 OZ, v spojení s dikciou ustanovení § 420 a § 441 OZ, ako aj s ohľadom na zásadu
uplatňovanú v našom práve, podľa ktorej právo nemôže vzniknúť z bezprávia, a napokon aj s ohľadom
na klauzulu Ústavného súdu SR, ktorej sa žalovaná opakovane v konaní domáha, zdôrazňujúc pri

tom potrebu aplikácie tejto jednej zo základných zásad občianskeho práva, keď nikto nesmie ťažiť z
nepoctivého konania, vrátane všeobecnej povinnosti poctivosti, ktorá priamo vylučuje, aby sa niekto
dovolával vlastného nepoctivého konania, teda s ohľadom na uvedené žalovaná žiada, aby v procese
rozhodovania o zrušení jej oddlženia na návrh žalobkyne zohľadnil súd aj okolnosti na jej strane a zvážil,
či za daných okolností bolo podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu z jej strany len využitie zákonnej
možnosti oddlženia alebo sa skutočne jednalo o zneužitie práva a či konanie žalobkyne možno aj s

ohľadom na nové argumenty uvedené v tomto podaní hodnotiť ako adekvátne legitímnemu uplatňovaniu
práva, resp. či podanie žaloby zo strany žalobkyne nemožno považovať skôr za konanie vykazujúce
prvky zneužívania výkonu práva, ktoré popiera zámer zákonodarcu pri zavedení inštitútu žaloby na
zrušenie oddlženia.
10W.K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR (v

zozname majetku ani na dopyt správcu dlžník neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo
s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada) žalobkyňa
argumentovala, že žalovaná neuviedla v zozname majetku svoj majetok, ktorý nadobudla predajom
nehnuteľností v F. - sumu vo výške 110 000,- EUR. V konkurznom konaní sa dôsledne uplatňuje
zásada hospodárnosti a efektivity, preto jedným zo základných predpokladov vedenia konkurzného

konania je reálne existujúci majetok dlžníka, ktorý dlžník v deň vyhlásenia konkurzu naozaj reálne
vlastní a je povinný uviesť ho aj v zozname aktuálneho majetku. Tento zoznam je obligatórnou prílohou
návrhu. Ak sa v priebehu konania zistí, že majetok dlžníka (úpadcu) nebude postačovať ani na úhradu
nákladov konkurzu (pohľadávok proti podstate), takéto konanie je potrebné zastaviť (zrušiť konkurz).
Keďže fyzické osoby nemajú povinnosť viesť účtovníctvo, z ktorého by bolo možné zistiť ich majetkové

pomery (vlastnícke vzťahy) z minulosti, je v zmysle ust. § 167 ods. 2 písm. c) ZKR ďalšou povinnou
prílohou návrhu na vyhlásenie konkurzu aj zoznam majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník (reálne) vlastnil
v posledných troch rokoch /Časový údaj „troch rokov“ nie je náhodný, ale s ohľadom na systém právnej
ochrany veriteľov zakotvený v slovenskom právnom poriadku jednoznačne súvisí s možnosťou veriteľa
dožadovať sa určenia neúčinnosti prípadných odporovateľných právnych úkonov dlžníka osobitnou

žalobou, ktorú je možné podať práve v tejto lehote. Trojročná lehota na podanie žaloby o určenie
neúčinnosti právneho úkonu dlžníka je pri tom prekluzívna, t. j. jej márne uplynutie spôsobuje zánik tohto
práva veriteľa. V konkurzoch FO vedených podľa IV. časti zákona je právo odporovať dané výlučne
veriteľom, a teda na rozdiel od konkurzov vedených podľa II. časti zákona im už nemá právo odporovať
správca. Tejto konštrukcii (s dôrazom na 3-ročnú lehotu) musí podľa nášho názoru zodpovedať aj

výklad a aplikácia inštitútu zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka, a to v súvislosti s obdobím
skúmania právnych úkonov dlžníka, ktoré tento realizoval pred vyhlásením konkurzu. Pri výklade vôle
zákonodarcu pri tom opäť vychádzame z právnej úpravy oddlženia FO účinnej do 01.03.2017, keď
ZKR v súvislosti s odporovateľnými právnymi úkonmi uvažoval (nad rámec OZ) aj o viac ako len 3-
ročnej lehote, a to napr. pri ukracujúcich právnych úkonov, ktorým bolo (a podľa II. časti zákona stále je)

možné odporovať právnym úkonom dlžníka urobeným v období až 5 rokov pred vyhlásením konkurzu
(ust. §60 ods. 3 ZKR)/. Majetok dlžníka v konkurze zisťuje ustanovený správca, ktorý vychádza jednak
z údajov uvedených dlžníkom v zozname majetku a tiež vykonáva aj vlastné šetrenie. Ako vyplýva
z registra úpadcov, správca ani vlastným šetrením nezistil žiaden majetok žalovanej, preto konkurz
vedený na majetok 13.06.2018 zrušil. Zoznam majetku, ako prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu,

podpísala žalovaná dňa 24.10.2017. K prevodu spoluvlastníckeho podielu na RD v Hodkovciach došlo
na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 13.02.2012, podľa ktorej bola kúpna cena zložená kupujúcimi na
vinkulovaný bankový účet v I. Q. R. s právom na jej vyplatenie predávajúcim viažucim sa na okamih
po povolení vkladu, k čomu došlo dňa 16.03.2012. Vychádzajúc z obsahu ust. § 167 ods. 2 písm. c)
ZKR teda bola žalovaná povinná uviesť v zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý vlastnila v posledných

troch rokoch, t. j. všetok majetok, ktorý reálne vlastnila v období od 24.10.2014 do 24.10.2017, čo aj
urobila. Vykonaným šetrením správcu nebol zistený žiaden rozpor medzi tým, čo v zozname uviedla
žalovaná a tým, čo vo vzťahu k majetku zistil správca sám, ktorý v rámci šetrenia nezisťuje len aktuálny
majetok dlžníka, ale aj ten, ktorý mohol dlžník vlastniť 3 roky spätne. Ak žalobkyňa tvrdí naplnenieskutkovej podstaty nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR, je jej povinnosťou riadne
preukázať, že takýto majetok žalovaná ku dňu 24.10.2014, t. j. 3 roky pred podpisom tohto zoznamu
majetku,skutočnevlastnila.Žalobkyňavšaktakýtodôkazdoposiaľneprodukovala,pričomzvykonaného

dokazovania vyplynul práve opak. S ohľadom na podstatu znakov nepoctivého zámeru podľa § 166g
ods. 2 písm. g) ZKR je irelevantné, akým spôsobom bolo s kúpnou cenou naložené, t. j. či peniaze
darovala manželovi, či sa vzdala práva na kúpnu cenu alebo sa podiel žalovanej na kúpnej cene použil
naúhradudlhuvbanke,ktoráposkytlaúvernakúpudomualeboakokoľvekinak.Rozhodujúcimvdanom
kontexte je len to, či žalovaná v rozhodnom období skutočne reálne vlastnila tento majetok, a preto ho

bola povinná uviesť v zozname, alebo nie. Ak ale žalovaná tento majetok preukázane v sledovanom
období už nevlastnila, a napriek tomu by ho v zozname uviedla (práve tak, ako si to želá žalobkyňa), tak
práve týmto by mohla naplniť skutkovú podstatu nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2, písm. c) ZKR,
pretože by tým v návrhu uviedla zjavne nepravdivú informáciu, ktoré konanie by muselo byť posúdené
ako nepoctivý zámer, keďže by bolo reálne spôsobilé napr. zavádzať veriteľov falošnou motiváciou k
podaniu odporovateľnej žaloby, v ktorom konaní by nemohli byť minimálne z dôvodu zániku práva po

márnom uplynutí 3-ročnej lehoty na podanie odporovacej žaloby úspešní. Účasť v tomto konaní by
znamenala pre veriteľa ďalšie finančné straty, a to v súvislosti s trovami konania, ktoré by bol zrejme
povinný platiť ešte aj úspešnej žalovanej. Vo vzťahu k peňažnej odplate za prevod spoluvlastníckeho
podielu na RD v F. tvrdí žalobkyňa aj naplnenie nepoctivého zámeru aj podľa § 166g ods. 2 písm. a)
ZKR a tiež podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, keď tvrdí, že „Žalovaná ako podielová spoluvlastníčka

predmetnej nehnuteľnosti s veľkosťou podielu 1 si vyplatenie časti kúpnej ceny zodpovedajúcej jej
podielu vo výške 110 000,- EUR nenárokovala“, hoci rozumne tieto dôvody (tak ako ich predkladá súdu
žalobkyňa) nemôžu existovať popri sebe. Ak žalovaná raz nevlastnila v rozhodnom období pohľadávku,
pretože si na svoju časť kúpnej ceny nenárokovala, nemohla byť súčasne povinná uviesť ju v zozname.
K námietke neuvedenia pohľadávky z kúpnej ceny za prevod spoluvlastníckeho podielu na RD v F. v

zozname majetku možno zhrnúť, že objektívnym posúdením časových parametrov skutkových okolností
súvisiacich s peňažným majetkom z titulu kúpnej ceny za prevod spoluvlastníckeho podielu žalovanej
na RD v F. je nepochybné, že žalovaná nemohla byť povinná (a ani oprávnená) uvádzať tento majetok
v zozname majetku, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch, pretože v rozhodnom čase žiaden takýto
majetok nevlastnila. Akékoľvek ďalšie špekulácie žalobkyne v tomto kontexte nemôžu byť dôvodom

pre svojvoľné rozširovanie absolútne jednoznačného výkladu právnej normy, ktorý výklad zo strany
žalobkyne zjavne smeruje k popretiu účelu inštitútu oddlženia.
10X.K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR (v
návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu dlžník uviedol nepravdivú dôležitú informáciu
alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že

ide o dôležitú informáciu) žalobkyňa tvrdí, že žalovaná uviedla nepravdivú informáciu v návrhu na
vyhlásenie konkurzu o tom, že má niekoľkých veriteľov, pričom nešpecifikovala, aké pohľadávky majú
mať títo veritelia. Žalobkyňa poukázala na to, že: „Vo vyjadrení k žalobe už pritom žalovaná tvrdila,
že okrem záväzku voči žalobkyni nemá žiadne iné záväzky. Z toho vyplýva, že buď v návrhu na
vyhlásenie konkurzu uviedla nepravdivú informáciu, alebo splnila tieto záväzky, no potom je otázne z

akých prostriedkov boli splnené, keď podľa jej vyjadrení je nemajetná a nemá dostatočný príjem.“ K
tejto skutkovej podstate nepoctivého zámeru žalobkyňa tiež argumentovala, že: „V zozname veriteľov
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý žalovaná ako dlžníčka súdu predložila, označila
ako svojich veriteľov okrem žalobkyne aj nasledovné osoby: J. H. (bývalý priateľ žalovanej), I. D.
(manžel), E. D. (veriteľ otca žalovanej), J. A. (švagor), D. A. (sestra), súdny exekútor JUDr. Andrej

Dembický a súdna exekútorka JUDr. Lýdia Bujňáková. Žiaden z veriteľov okrem žalobkyne však v
lehote 45 dní odo dňa zverejnenia vyhlásenia konkurzu v Obchodnom vestníku si neprihlásil pohľadávku
do konkurzného konania. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobkyňa žiadala, aby súd
prehodnotil záver o nemajetnosti žalovanej a zrušil jej oddlženie.“ Aj z obsahu námietky žalobkyne k
listineZoznamuveriteľovjezrejmé,žežalobkyňabuďobjektívnenerozumiepodstateviacerýchinštitútov

konkurzného práva, alebo len účelovo zavádza a deformuje právnu normu. Žalobkyňa nerozlišuje medzi
„zoznamom veriteľov“ a „zoznamom pohľadávok“, ktoré inštitúty si zamieňa, prípadne stotožňuje. Obsah
týchto príloh pri tom vyplýva už zo samotného ich označenia, keď „špecifikácia pohľadávok“ je vlastná
zoznamu záväzkov, pričom v zozname veriteľov sa uvádzajú len veritelia bez toho, aby sa špecifikovali
ich pohľadávky. Podľa § 167 ods. 2 písm. d) ZKR návrh na vyhlásenie konkurzu obsahuje zoznam

veriteľov a nie zoznam záväzkov, ktorý je typický pre konkurzné konania podľa II. časti zákona a tiež
je prílohou návrhu na určenie splátkového kalendára, čo má svoje dôvody, ktoré nebudeme s ohľadom
na rozsah podania podrobne rozoberať. Keďže sa žalovaná návrhom uchádzala o oddlženie formou
konkurzu, kde prílohu návrhu nie je zoznam záväzkov, ale len zoznam veriteľov, žalovaná nemalapovinnosťvzoznameveriteľov„špecifikovať,aképohľadávkymajútítoveritelia“,atedaanitátonámietka
žalobkyne nemá oporu v zákone. Žalobkyni zrejme tiež uniklo, že ustanovenie § 166g ods. 2 ZKR
obsahuje vo vzťahu k zoznamu veriteľov samostatnú skutkovú podstatu nepoctivého zámeru, a to v

písm. b), keď hovorí, že: Dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v zozname veriteľov ani na dopyt správcu
neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom
vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť; na drobných veriteľov sa neprihliada. Z citovaného
znenia zákona vyplýva, že vo vzťahu k obsahu listiny zoznamu veriteľov zákon sankcionuje dlžníka
možnosťou odňatia oddlženia pre prípad, že ani na dopyt správcu neuvedie veriteľa, ktorý je fyzickou

osobou, čoho dôsledkom musí byť zároveň skutočnosť, že práve z tohto dôvodu si dlžníkom vedome
opomenutý veriteľ do konkurzu svoju pohľadávku voči dlžníkovi neprihlásil. Žalobkyňa však vo vzťahu
k zoznamu veriteľov argumentuje porušením povinnosti žalovanej ako dlžníka vyplývajúcej jej z písm.
c) cit. ustanovenia zákona, podľa ktorého: Dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v návrhu alebo v
prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu,

s týmto názorom, ktorý si osvojil aj odvolací súd však nemožno súhlasiť. Výkladom oboch skutkových
vyššie citovaných podstát nepoctivého zámeru je zrejmé, že vo vzťahu k listine Zoznamu veriteľov ako
prílohy návrhu na vyhlásenie konkurzu je skutková podstata nepoctivého zámeru dlžníka podľa písm.
b) ku skutkovej podstate podľa písm. c) vzťahom osobitného a všeobecného ustanovenia zákona a
nemožno ich vykladať spôsobom ako to podsúva súdu žalobkyňa, dôsledkom čoho by malo byť, že

hoci žalovaná vo vzťahu k Zoznamu veriteľov ako prílohe návrhu rešpektujúc dikciu § 166g ods. 2,
písm. b) ZKR neporušila svoju osobitnú povinnosť neopomenúť uviesť v zozname žiadneho veriteľa –
fyzickú osobu (aby tejto FO nebolo upreté právo byť účastníkom konkurzného konania), tak okolnosť,
že žalovaná z dôvodu opatrnosti uviedla v zozname veriteľov aj takých, ktorých pohľadávky neboli v
čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu právoplatne priznané žiadnym súdnym rozhodnutím,

prípadne sa mohlo jednať o tzv. podmienené pohľadávky, alebo inak sporné, tak takýto postup žalovanej
jej mal byť súčasne pričítaný na ťarchu nepoctivého zámeru podľa písm. c) cit. ust. zákona. Od žiadneho
dlžníka nemožno za podmienok definovaných v § 166g ods. 2 písm. b) ZKR spravodlivo žiadať, aby sám
vyhodnotil všetky zákonné atribúty každej jednej pohľadávky, ktorú voči nemu veriteľ uplatňuje (prípadne
by mohol uplatňovať) a v tomto ohľade by bol dlžník oprávnený a povinný súčasne uviesť v zozname

veriteľov výlučne len tých, ktorých pohľadávky sám vyhodnotí ako nesporné, čím by súčasne musel od
počiatku niesť riziko možného, hoci aj nevedomého svojho omylu (neuvedenia všetkých veriteľov), a to s
následkom zrušenia oddlženia. Ak si dlžník nie je 100%-ne istý okruhom svojich veriteľov (čo sa v praxi
bežne stáva, napr. aj z dôvodu postupovania pohľadávok, spornosti výšky – dlžník má za to, že veriteľovi
splatil celý dlh alebo vôbec neuznáva pohľadávku veriteľa) je povinný postupovať tak, že v zozname

uvedie aj veriteľov týchto sporných pohľadávok. Práve opačným postupom by sa dlžník vystavoval riziku
nepoctivého zámeru. Správnosť tohto postupu vyplýva aj z informácii a pokynov Centra právnej pomoci
poskytovaných na jeho webovom sídle, ktorá organizácia spadá priamo pod Ministerstvo spravodlivosti
SR a jej pracovníci sú osobitne školení vo vzťahu k podávaniu návrhov na vyhlásenie konkurzu
podľa IV. časti zákona, keďže sú jediným subjektom oprávneným podať za dlžníka návrh. Na stránke

CPP (zdroj: https://www.centrumpravnejpomoci.sk/sekcia/6-obcania), v časti „Často kladené otázky“ pri
otázke: „Mám do zoznamu veriteľov uviesť aj veriteľa, ktorý zomrel, ale nemám informácie či už prebehlo
dedičské konanie a s akým výsledkom?“ je uvedená odpoveď Centra právnej pomoci: „Je potrebné
uvádzať všetkých veriteľov. Pokiaľ si dlžník nie je istý či danému veriteľovi ešte niečo dlží, odporúčame
takéhoto veriteľa uviesť v zozname veriteľov. Je vhodné uviesť viac veriteľov ako nejakého vynechať.

Netreba zabúdať na veriteľov – fyzické osoby, a to napr. ak dlžníkovi požičal peniaze sused, treba aj jeho
uviesť do zoznamu, keďže neuvedenie takéhoto veriteľa je dôvodom na zrušenie konkurzu pre nepoctivý
zámer. Dlžník by si mal vedieť sám zistiť potrebné údaje o svojich veriteľoch.“ Už celkom nemôže obstáť
námietka žalobkyne, ktorú nedôvodne usiluje tiež pričítať na ťarchu žalovanej, keď poukazuje na to,
že „Žiaden z veriteľov okrem žalobkyne však v lehote 45 dní odo dňa zverejnenia vyhlásenia konkurzu

v Obchodnom vestníku si neprihlásil pohľadávku do konkurzného konania.“ Predovšetkým, veriteľ má
právo, nie povinnosť prihlásiť si pohľadávku do konkurzu. Lehota 45 dní na prihlásenie si pohľadávky do
konkurzu podľa IV. časti ZKR nie je tak právne relevantná, ako si možno myslí žalobkyňa. Jediný význam
tejto lehoty je, že ak si veriteľ prihlási pohľadávku po uplynutí tejto lehoty, tak nemá hlasovacie práva.
Na jeho prihlášku sa však prihliada. Faktom je, že v konkurzoch podľa IV. časti ZKR sa v praxi spravidla

ani len nekreujú veriteľské orgány, ako je tomu podľa II. časti zákona, pričom ani zvolávanie schôdze
veriteľovsarovnakovpraxivzásadevôbecnevyskytuje,keďžedopôsobnostischôdzeveriteľovpatríiba
voľba alebo výmena zástupcu veriteľov (ktorý v konkurze spravidla nie je) a schválenie úhrady nákladov
šetrení vykonaných správcom na podnet veriteľa (viď. § 167l ods. 1, § 167m ods. 2, ods. 3 ZKR). Aksa aj právna zástupkyňa žalovanej v písomných podaniach, alebo hoci aj samotná žalovaná, zjavne na
základe faktu, že do jej konkurzu si okrem žalobkyne neprihlásil pohľadávku žiaden iný veriteľ, vyjadrili v
tom zmysle, že žalovaná nemá okrem žalobkyne iných veriteľov, tak túto okolnosť nemožno vykladať ako

rozpor a konštruovať situáciu o naplnení skutkovej podstaty nepoctivého zámeru z dôvodu podľa § 166g
ods. 2, písm. c) ZKR, z ktorého vyplýva všeobecná povinnosť dlžníka uvádzať v návrhu pravdivé a úplné
informácie. Pluralita veriteľov nie je definičným znakom platobnej neschopnosti dlžníkov – fyzických
osôb oddlžovaných podľa IV. časti zákona, pričom konkurz vedený na majetok žalovanej bol zrušený
pre nedostatok majetku, a teda preukázane v rámci neho nedošlo ani len k pomernému uspokojeniu

veriteľov. Ak by aj figurovala v zozname veriteľov ako jediný veriteľ sama žalobkyňa, nedostalo by sa jej
nikdy vyššieho uspokojenia, ako tomu bolo za situácie, keď boli v zozname z dôvodu opatrnosti, a najmä
s ohľadom na povinnosť žalovanej v zmysle § 166g ods. 2 písm. b) ZKR uvedení aj ďalší siedmi veritelia,
o ktorých sa žalovaná mohla dôvodne domnievať, že by si mohli voči nej uplatňovať peňažné nároky
(podrobnosti viď. stanovisko žalovanej zo dňa 07.11.2019). Tiež nemožno opomenúť, že žalobkyňa
bola účastníkom konkurzného konania s právom popierať veriteľom ich prihlásené pohľadávky, preto

ak by si aj niektorí z tam uvedených veriteľov pohľadávku prihlásil a žalobkyňa by bola toho názoru, že
je neoprávnená, mala k dispozícii ďalšiu zákonnú možnosť obrany svojich práv, a to popretím takejto
pohľadávky, o ktorej by následne rozhodoval súd. S ohľadom na uvedené, je teda objektívne nemožné,
aby mohla byť žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom postihnutá na svojich právach len v dôsledku toho, ako
žalovanáspracovalaapodpísalaZoznamveriteľov,ktorýtvorilprílohunávrhunavyhláseniekonkurzu. K

námietke žalobkyne údajného rozporu medzi obsahom listiny „zoznam veriteľov“ a vyjadrením žalovanej
je možné uzavrieť, že z citovaného ust. § 166g ods. 2 písm. b) ZKR jednoznačne vyplýva, že účelom
zavedenia skutkovej podstaty nepoctivého zámeru v súvislosti so zoznamom veriteľov je, aby boli
chránené práva veriteľov – fyzických osôb na ich účasť v konkurznom konaní, čo vyplýva aj z tej
skutočnosti, že veritelia – fyzické osoby, sú o vyhlásení konkurzu osobitne informovaní správcom, a teda

o práve podať prihlášku majú vedomosť priamo od správcu, na rozdiel od veriteľov – PO, ktoré sú v
tomto celkom odkázané len na oznámenie v Obchodnom vestníku. Uvedenie vyššieho počtu veriteľov
ako sa napokon do konkurzu aj prihlásilo, samo o sebe nemá a rozumne ani nemôže mať žiaden reálny
dopad na postavenie veriteľa, ktorému navyše patrí aj právo popierať prihlásené pohľadávky, o ktorých v
prípade popretia bude rozhodovať súd. Ak by sa aj súd nestotožnil s názorom žalovanej, že medzi písm.

b)apísm.c)§166gods.2ZKRjevzťahšpeciálnejaosobitnejprávnejúpravyklistinezoznamuveriteľov,
tak vzhľadom na faktickú nemožnosť akéhokoľvek poškodenia žalobkyne ako veriteľa, nemožno za
danej situácie uvažovať o naplnení skutkovej podstaty ani podľa písm. c), keďže v takom prípade
sa rozhodne nemôže jednať o „dôležitú informáciu“. Dôležitou informáciou v danom kontexte nemôže
byť taká, ktorá objektívne nie je za žiadnych okolností vôbec spôsobilá vyvolať akúkoľvek zmenu v

neprospech postavenia veriteľa. Za tejto situácie bolo by podľa nášho názoru v hrubom rozpore so
zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania vykonávať v tomto smere akékoľvek ďalšie dokazovanie.
Napriek tomu pre prípad, že sa súd nestotožní s názorom prezentovaným žalovanou v tejto súvislosti,
a to aj s ohľadom na záväzný pokyn odvolacieho súdu v zmysle jeho uznesenia zo dňa 24.11.2020, sp.
zn. 4CoKR/30/2020, navrhla žalovaná vypočuť v konaní všetky osoby označené v zozname veriteľov,

ktorý tvoril prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok, a to na skutočnosti, či evidujú voči
žalovanej nejaké pohľadávky alebo nie. Ak áno, aby sa tiež vyjadrili z akého dôvodu si ich do konkurzu
vedenom na majetok žalovanej neprihlásili, a či ich pohľadávky zanikli akýmkoľvek iným spôsobom
mimo konkurzné konanie. Žalovaná je však toho názoru, že dôvody určitého správania sa tretích osôb v
súvislosti s (ne)využitím práva na podanie prihlášky do konkurzu dlžníka, sa nemôže žiadnym spôsobom

spájať s (ne)poctivým zámerom dlžníka, a to s ohľadom na už vyššie analyzovanú konštrukciu IV.
časti zákona ani v prípade, že by sa dlžník rozhodol niektoré záväzky svojich veriteľov splatiť aj po
oddlžení, a to hoci aj počas konkurzu, ak by sa jednalo o majetkové zdroje dlžníka, ktoré konkurzu
nepodliehajú (napr. príjmy zo mzdy dosahované po oddlžení). Len preto, že po oddlžení pristúpil dlžník k
dobrovoľnému uspokojeniu len niektorých svojich záväzkov, a iné pohľadávky ponechal neuspokojené,

nemožno uvažovať o nepoctivom jeho zámere pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Dlžník totiž
nie je povinný uspokojovať už žiadne záväzky. Ak tak ale učiní, tak len realizuje svoje právo, za čo
nemôže byť postihnutý zrušením oddlženia len preto, že tak neučinil vo vzťahu k všetkým veriteľom.
Dôvody môžu byť rôzne. Opačný výklad by znamenal sankcionovanie výkonu práv, čo je absolútne
neprípustné.

10Y.K podmienke podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR (zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu
možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh)
žalobkyňa poukázala na svoje doterajšie vyjadrenia, najmä vo vzťahu k zamestnaniu žalovanej a k
tomu, že nepoberá za výkon oprávnení konateľa odmenu v dvoch obchodných spoločnostiach, v ktorýchsú spoločníkmi jej rodinní príslušníci a manžel. Dodala, že žalovaná pracuje v spoločnosti LUTIX,
s.r.o. ako vedúci pracovník bez toho, aby poberala aspoň minimálnu mzdu. Ohľadne podmienky podľa
ust. § 166g ods. 2 písm. f) ZKR (v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď

o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť) žalobkyňa uviedla, že v čase podania
návrhu žalovaná nepreukázala, že bola platobne neschopná, a to aj vzhľadom na pochybnosť existencie
jej ďalších veriteľov. S ohľadom na závery vyššie uvedené, osobitne čo sa týka aj plurality veriteľov
je zrejmé, že aj táto námietka žalobkyne nemá oporu v zákone a žalobkyňa konštruuje neexitujúci
dôvod zrušenia oddlženia žalovanej. Nespochybniteľným faktom pri tom je, že práve domnelé nároky

žalobkyne, uplatňované proti žalovanej aj v exekučnom konaní v sume až 91 717,05 EUR, spôsobili
navonok jej možnú platobnú neschopnosť. Žalovaná nikdy v minulosti nedosahovala také príjmy, ktoré
by jej umožňovali splatiť žalobkyňou tvrdený dlh. Ona sama by sa k splateniu takto vysokej sumy
nikdy nezaviazala, o čom svedčia aj jej príjmové možnosti, ktoré dosahovala v čase vzniku pôvodnej
pohľadávky žalobkyne k pôvodnému svojmu dlžníkovi, t. j. v roku 2002, ako aj obdobie pred tým a
po začatí súdneho konania, z ktorej vzišla pohľadávka žalobkyne voči žalovanej, avšak bez určenia

konkrétnej sumy. Z dohody o pracovnej činnosti zo dňa 01.07.2002 vyplýva, že od 03.07.2002 už
žalovaná pracovala pre spoločnosť Casablanca Café s.r.o. so sídlom na Bielej ul. č. 1 v Košiciach ako
barman - čašník s hodinovou mzdou 40,- SK (1,30 EUR) na hodinu brutto. Jediným spoločníkom a
konateľomtejtospoločnostibolN.A.,bytomN.X,D.,ktorýniejeaaninikdynebolvovzťahukžalovanejv
žiadnom ani rodinnom a ani partnerskom či obdobnom pomere. Z potvrdenia spoločnosti DRÁČIK – DIVI

s.r.o. zo dňa 02.09.2003 vyplýva, že po skončení pracovného pomeru v bistre Casablanca Café s.r.o.
žalovaná v období od 15.03.2003 do 31.08.2003 pracovala pre túto bratislavskú spoločnosť. Jedná sa
o predajcu hračiek a žalovaná pracovala na pozícii predavačky. S osobami ovládanými túto spoločnosť
nemala žiaden blízky vzťah. Z pracovnej zmluvy žalovanej uzavretej dňa 12.12.2003 so spoločnosťou
BRIDGE s.r.o., so sídlom na Hlavnej ul. č. 50, Vojčice, IČO: 36575143, vyplýva, že žalovaná začala

pre túto spoločnosť pracovať 15.12.2003. Z obchodného registra na internete možno tiež zistiť, že k
uvedenému dňu sa žalovaná stala aj spoločníčkou a súčasne aj konateľkou tejto spoločnosti, a to
spolu s A. Q., bytom Q. XXXX, I.. Otec žalovanej, nebohý H. G. vstúpil do tejto spoločnosti až ku
dňu 16.02.2005, v čase ktorom súčasne aj v tejto spoločnosti zanikla žalovanej funkcia konateľa a tiež
postavenie spoločníka. Spoločnosť bola zrušená ex offo uznesením Okresného súdu Košice I č. k.

28CbR93/2011-37kudňu07.08.2013.Otecžalovanejbolspoločníkomakonateľomajvčasesvojejsmrti
v roku 2007, pričom podľa záverov dedičského konania zomrel ako nemajetný. Od februára 2005 (po
skončení pracovného pomeru v spoločnosti BRIDGE s.r.o. a zániku jej funkcie spoločníka a konateľa v
tejtospoločnostisažalovanázamestnalaopäťvofirmepariacejfaktickyjejmatke(HELUs.r.o.,sosídlom
Drevný trh 3, Košice) na pozícii „manažér nákupu a predaja“ s mesačnou mzdou 10 000,- SK (332,-

EUR) brutto, hoci formálne je pravdou, že súčasne bola v OR zapísaná aj ako spoločník a štatutárny
orgán tejto spoločnosti. Spoločnosť vznikla k 01.04.2004 (po začatí súdneho konania) a v postavení
konateľa v nej žalovaná formálne figuruje doposiaľ. Funkciu konateľky nikdy reálne nevykonávala. V
nadväznosti na výpočet pracovných pozícii žalovanej od skončenia školy možno pokračovať tým, že
z osvedčenia o zápise do registra sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovateľov zaistenia zo dňa

29.09.2006 vyplýva, že k 04.08.2006 sa žalovaná živila poisťovacou činnosťou, pričom po uzavretí
manželstvasI.D.vroku2007sažalovanástalaspolusmanželomspoločníčkouakonateľkouobchodnej
spoločnosti LUTIX s.r.o. so sídlom na L. Novomeského 7 v Košiciach, IČO: 44278306. Spoločnosť
vznikla ku dňu 10.07.2008 (aj v tomto prípade už po začatí súdneho konania). Poukázala na ust. § 3
ZKR ako aj na dôvodovú správu k zákonu č. 377/20016, podľa ktorej: „Fyzická osoba je preto platobne

neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Nie
je dôvod trvať na pluralite veriteľov, najmä s ohľadom na prepracovaný model možnosti jej oddlženia.“
Platobná neschopnosť je objektívny stav, ktorý buď v zmysle zákonných kritérií existuje alebo nie.
Pluralita veriteľov vo vzťahu k dlžníkom – fyzickým osobám, pri tom nie je podľa aktuálnej právnej
úpravy jej definičným znakom, ako celkom nesprávne argumentuje žalobkyňa, ktorá sama od roku 2012

vymáha v exekučnom konaní voči žalovanej sumu takmer 92 tis. eur, teda si musí byť vedomá, že
žalovaná jej nie je schopná po dobu viac ako 180 dní splatiť ňou požadovanú sumu. Aj s ohľadom
na výšku pohľadávky, ktorú žalobkyňa preukázane svojvoľne voči žalovanej uplatňuje je zarážajúce,
že stav platobnej neschopnosti žalovanej práve ona spochybňuje. Nemôžu v tejto súvislosti obstáť ani
argumenty žalobkyne v tom zmysle, že za výkon práce a činností v prospech spoločností manžela

cielene poberala mzdu, ktorá nezodpovedá ani minimálnej mzde. Len pre ilustráciu, v roku 2017, v
ktorom roku podala žalovaná návrh na vyhlásenie konkurzu, bola výška minimálnej mzdy brutto 435
EUR. Ak žalobkyňa vyčíta žalovanej, že za prácu v manželovej firme nepoberala ani len minimálnu
mzdu, s poukazom na to, že priemerná mzda v jeho podniku bola v roku 2017 vo výške 662,- EUR,tak pre prípad, že by žalovaná poberala v roku 2017 minimálnu mzdu, ktorá bola brutto vo výške
435,- EUR, v čistom by bol jej príjem 357,01 EUR. Pri výpočte exekučnej zrážky by sa od tejto sumy
odrátala suma životného minima, na žalovanú 100%, čo predstavovalo sumu 205,07 EUR, na každú

vyživovanú osobu 25% sumy životného minima, čo pri troch osobách spolu činí 153,81 EUR (51,27
x 3). Nepostihnuteľná časť príjmu by tak bola v súčte 358,88 EUR, čo je o 1,81 EUR viac ako čistý
príjem z minimálnej mzdy 357,01 EUR. Exekučná zrážka by tak bola 0,- EUR. Predkladaný výpočet
samozrejme nezohľadňuje vstupné údaje predpokladaného rastu minimálnej mzdy, fakt, že po zániku
vyživovacej povinnosti voči deťom by sa neuplatňovala nepostihnuteľná časť mzdy na vyživované deti

a pod.. Cieľom jeho predloženia súdu je, poukázať na to, že nech sa aj argumenty žalobkyne usilujúcej
za každú cenu zrušiť oddlženie žalovanej aj možno na prvý pohľad môžu javiť ako opodstatnené, v
skutočnosti sú neudržateľné, zjavne absolútne iracionálne a objektívne nie sú spôsobilé vyvolať účinky,
ktoré žalobkyňa na ťarchu žalovanej v konaní tvrdí. Premietnutie týchto na prvý pohľad možno aj celkom
„závažných“ argumentov žalobkyne do konkrétnej situácie konkrétnych čísel je práve naopak dôkazom
o tom, že žalovaná nemala dôvod nepoberať za svoju prácu „ani len minimálnu mzdu“, a to len preto

(ako tvrdí žalobkyňa) aby sa týmto správaním nemohlo dostať žalobkyni ani len časti uspokojenia jej
zjavne domnelej pohľadávky.
10Z.K splneniu podmienok pre zrušenie oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR (zo správania sa
dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť
niektorého veriteľa) žalobkyňa poukázala najmä na nasledovné úkony, ktoré žalovaná vykonala po

vyhlásení rozsudku dňa 04.12.2008 v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn.
20C/38/2008, a ktoré podľa nej mali za cieľ dosiahnuť, aby nevlastnila majetok:
a) Prevody obchodných podielov a výkon funkcie konateľky v spoločnostiach HELU, s.r.o., IČO: 36 578
347 a LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306: Zmluvou o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo
dňa 10.02.2010 previedla žalovaná svoj obchodný podiel vo výške 3 320,- EUR v spoločnosti HELU,

s.r.o., IČO: 36 578 347 bezodplatne na svoju matku F. G.. Žalovaná ostala v uvedenej spoločnosti spolu
s matkou konateľkou, no bez nároku na odmenu za výkon oprávnení konateľa. Zmluvou o prevode
obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 15.02.2010 previedla žalovaná svoj obchodný podiel
vo výške 3 320,- EUR v spoločnosti LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306 na manžela. Žalovaná ostala
v uvedenej spoločnosti spolu s manželom konateľkou, no bez nároku na odmenu za výkon oprávnení

konateľa.
b) Prevody spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome v Hodkovciach: Darovacou zmluvou zo
dňa 14.2.2010 previedla žalovaná na manžela I. D. svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 na
nehnuteľnostiach - rodinnom dome súp. č. XX a pozemkoch v F. zapísaných na LV č. XXX. Dňa
20.01.2012 žalovaná od predmetnej darovanej zmluvy odstúpila. Kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2012

žalovaná a jej manžel ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností - rodinného domu súp. č. XX a
pozemkov v F. zapísaných na LV č. XXX, predali tieto nehnuteľnosti za kúpnu cenu 220 000,- EUR
tretím osobám s tým, že celá kúpna cena bola zaplatená na účet manžela žalovanej. Žalovaná ako
podielováspoluvlastníčkapredmetnejnehnuteľnostisveľkosťoupodielu1sivyplateniečastikúpnejceny
zodpovedajúcejjejpodieluvovýške110000,-EURnenárokovala.Predovšetkýmtietokonaniažalovanej

boli predmetom samostatných civilných ale aj trestného konania, pričom kompetentné štátne orgány,
ktoré vo veciach rozhodovali odmietli tvrdenia žalobkyne, že by sa mohlo jednať či už o odporovateľné
právne úkony, ktorými by mohla byť ona ako veriteľ poškodená alebo že by sa mohlo jednať o trestný
čin poškodzovania veriteľa, či marenia exekučného konania.
c) Bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela: Dňa 08.03.2010 uzavrela žalovaná s

manželomDohoduozúženírozsahuBSM,podľaktorejbytč.Xnachádzajúcisana2.poschodíobytného
domu na O. O. K. XX L. D. zapísaný na LV č. XXXX a nebytový priestor č. 12 - 5 nachádzajúci sa v
suteréne tohto bytového domu, ktoré manžel žalovanej odkupuje za 178 000,- EUR, bude výlučným
vlastníctvom manžela žalovanej. Dňa 06.08.2010 uzavrel manžel žalovanej ako kupujúci kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bola kúpa označeného bytu a nebytových priestorov do jeho výlučného vlastníctva, no

kúpna cena tejto nehnuteľnosti bola zaplatená z peňažných prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva žalovanej a jej manžela. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10.09.2010,
č.k. 18C/20/2010-51 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela. Návrh podala
žalovaná z dôvodu, že jej manžel dňa 09.08.2010 získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Dňa
12.10.2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo

žalovanej a jej manžela, oprávnenie na podnikateľskú činnosť zaniklo manželovi žalovanej dňa
31.12.2010. Dňa 08.11.2010 uzavrela žalovaná s manželom Dohodu o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, podľa ktorej motorové vozidlo zn. J. J. XXX pripadlo v celosti manželovižalovanej bez nároku žalovanej na náhradu. Dňa 24.10.2011 nadobudol manžel žalovanej do svojho
výlučného vlastníctva nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXXX s pozemkom na ul. D. XXXX/XX L. D..
d) Príjmy žalovanej zo závislej činnosti: Dňa 15.2.2017 žalovaná po predĺženej rodičovskej dovolenke

nastúpila do zamestnania, dohodou zo dňa 14.02.2017 došlo k zmene jej pracovnej zmluvy nasledovne:
dohodnutý druh práce - vedúca prevádzky, platové podmienky - 200,- EUR/mesiac, pracovný čas - 10
hodín/týždeň.
10AA.O nepoctivom zámere žalovanej pri podaní návrhu na oddlženie podľa žalobkyne v tejto súvislosti
svedčí predovšetkým to, že : „Žalovaná prevodom svojich obchodných podielov na matku a manžela

v obchodných spoločnostiach, v ktorých bola spoločníčkou, sa dobrovoľne zbavila možnosti mať z
podnikania týchto spoločností peňažný prospech. Ostala v nich síce konateľkou, no bez nároku na
odmenu za výkon konateľských oprávnení, čo znamená, že nechce mať príjem, ktorý by mohol byť
súdnym exekútorom postihnutý čo i len k čiastočnému uspokojeniu jej pohľadávky.“ Vo vzťahu k
obchodným podielom žalovanej v oboch spoločnostiach, ktorých prevody uskutočnené žalovanou na
matku a manžela v roku 2010 žalobkyňa vykladá ako „cielené“ vzdanie sa príjmov, ktoré by mohli byť

postihnuté v prípade exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky žalobkyne, ktorý argument žalobkyňa
opiera o tvrdenie, že žalovaná už od podania žaloby o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy prevodu
bytu na Lesníckej ul. v Košiciach mala vedomosť o možnej existencii jej pohľadávky, ktorú z dôvodu
dôkaznej núdze v tomto konaní si musela byť vedomá, že súd žalobkyni proti nej prizná, preto tieto
prevody sú podľa názoru žalobkyne dôkazom o nepoctivom zámere žalovanej, tak vo vzťahu k tejto

konštrukcii nepoctivého zámeru žalovaná poukazuje na tieto fakty, ktoré žiada prioritne zohľadniť vo
vzťahu ku všetkým žalobkyňou namietaným právnym úkonom: Je pravdou, že žalovaná o podanej
žalobe vedela už od roku 2003. Zároveň si však bola vedomá, že z dôkazov predložených do konania
20C/38/2008 jednoznačne vyplýva, že z majetku nebohého otca nemala žiaden prospech, keďže byt
kúpila za cenu určenú znaleckým posudkom, pričom krátko po prevode byt predala za rovnakú cenu.

Z vôle samotnej žalobkyne bolo predmetom konania len určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, pričom
žalobkyňa, zastúpená advokátkou, hoci v čase podania žaloby vedela, že žalovaná už nie je vlastníčkou
predmetného bytu (majetku, ktorý odporovateľným právnym úkonom odišiel z majetku dlžníka), počas
celého konania (právoplatne skončeného až 22.12.2011) žiadala v konaní len určiť neúčinnosť právneho
úkonu prevodu a otázkou náhrady za to, čo ušlo z majetku dlžníka, ktorý za daného stavu jediný nárok

mohla voči žalovanej reálne uplatňovať, sa vôbec nezaoberala. Výsledkom tohto jej procesného postupu
logicky nemohlo byť rozhodnutie, ktoré by zaväzovalo žalovanú na zaplatenie akejkoľvek konkrétnej
sumy. Ako už bolo tiež uvedené vyššie, za tento stav nenesie žiadnu zodpovednosť žalovaná, ale
výlučne žalobkyňa sama. Vlastné pochybenie v konaní 20C/38/2008 si žalobkyňa zrejme uvedomila
až v roku 2013, kedy podala proti žalovanej a J. H. žalobu, ktorou žiadala súd, aby rozhodol o

skutočnej výške náhrady, ktorú by mala žalovaná z titulu úspešného odporovania žalobkyni zaplatiť.
Napriek vedomosti žalobkyne o možnej hodnote bytu z trestného konania, ešte aj v tejto žalobe
oceňovala svoj nárok voči žalovaným na sumu 84 tis. eur a žiadala priznať aj príslušenstvo. Toto
sú nespochybniteľné fakty, ktoré jediné mohli skutočne objektívne ovplyvňovať úmysel žalovanej, ako
vnútornú zložku jej konania, ktorý mohol byť v jej konaní reálne prítomný, a to po celé žalobkyňou

namietané obdobie realizácie tam uvedených úkonov žalovanej, hoci aj už od okamihu samotného
začatia súdneho konania o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, t. j. od roku 2003. Úmysel žalovanej
podsúvaný súdu zo strany žalobkyne, ktorý mal údajne sledovať len zbavovanie sa všetkého majetku,
príjmov a výnosov, cielené vyhýbanie sa práci, alebo práca za symbolickú odmenu, za účelom vyhýbania
sa uspokojenia pohľadávky žalobkyne, toto všetko sú len účelové subjektívne jej konštrukcie, ktoré

neboli ničím preukázané, čo jednoznačne preukazuje predovšetkým už vyššie uvádzaný fakt, že všetky
majetkové hodnoty, ktorých sa mala žalovaná v priebehu konania o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy
bytunaE.L.D.zbaviť,tátopredovšetkýmažpozačatíkonanianadobudla.Zvýpisuobchodnéhoregistra
obchodnej spoločnosti obchodný podiel v spoločnosti HELU, s.r.o., IČO: 36 578 347 vyplýva, že táto
spoločnosť vznikla k 01.04.2004, t.j. až v priebehu vedenia súdneho konania. Z výpisu obchodného

registra obchodnej spoločnosti obchodný podiel v spoločnosti LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306 vyplýva,
že táto spoločnosť vznikla k 10.07.2008, t.j. rovnako až v priebehu vedenia súdneho konania, a
dokonca priamo v časovom období, ktoré aj odvolací súd považoval za relevantné skúmať vo vzťahu
k poctivému zámeru žalovanej. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ak by mala žalovaná
konať nečestným spôsobom, ako tvrdí žalobkyňa, tak predovšetkým by tieto obchodné podiely vôbec

nikdy nenadobudla. Táto okolnosť preto jednoznačne vyvracia možnosť, aby mohla žalovaná v roku
2010 konať s úmyslom zbaviť sa „cielene“ tohto istého majetku len preto, aby sa vyhla uspokojeniu
pohľadávky žalobkyne, o ktorej existencii mohla žalovaná vedieť už od roku 2003, čím by mal byť daný
jej nepoctivý zámer. Pre úplnosť žalovaná poukazuje aj na to, že spoločnosť HELU s.r.o. vznikla akopostupná transformácia podniku matky, ktorá ju fakticky sama budovala od roku 1991, keď prvotne
podnikala ako SZČO. Účasť žalovanej v tejto spoločnosti po 13-tich rokoch bola od počiatku a aj
potom len formálna. Žalovaná reálne nikdy nevykonávala oprávnenia konateľa so všetkým, čo táto

funkcia spravidla obsahuje, preto by jej ani nikdy nebolo napadlo, aby za túto formálnu svoju účasť
v spoločnosti požadovala od matky, resp. od spoločnosti, akúkoľvek odmenu. Tvrdenia žalobkyne o
tom, že sa týmto žalovaná vzdáva majetkového prospechu sú účelové špekulácie, pričom ak sama
žalobkyňa vyčíta súdu prvej inštancie formalizmus, tak práve touto svojou argumentáciu sa ho vo
vzťahu k žalovanej fakticky domáha. Žalobkyňa nepredložila súdu žiaden dôkaz o tom, že by žalovaná

v čase po založení spoločnosti až do predaja obchodného podielu, či vo vzťahu k funkcii konateľa
až do právoplatnosti rozsudku vôbec niekedy poberala akúkoľvek odmenu za výkon funkcie konateľa,
prípadne by jej mali byť vyplávané podiely na zisku z titulu postavenia spoločníka, ktorých príjmov by
sa vôbec mohla následne „cielene“ vzdať, ako to tvrdí žalobkyňa. Rovnaká argumentácia sa vzťahuje
aj k postaveniu žalovanej ako spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti LUTIX s.r.o., IČO: 44 278
306. Ak žalovaná žiada súd, aby pri posudzovaní poctivého zámeru zohľadňoval výlučne výšku tržieb

oboch týchto spoločností, bez zohľadnenia nákladov, avšak predovšetkým bez reálneho stavu skutočnej
hodnoty obchodného podielu, tak samotná táto jej požiadavka už sama o sebe vyvoláva pochybnosti
o poctivosti úvah žalobkyne, ktorej zásady sa v konaní sama domáha, osobitne s ohľadom na fakt, že
je v konaní zastúpená advokátkou, ktorá musí vedieť, že spoločník a už vôbec nie konateľ nevlastnia
majetok spoločnosti (tržby), a že majetok spoločnosti a spoločníkov je od majetku spoločnosti oddelený.

Spoločník vlastní len obchodný podiel, s ktorým sa spájajú určité práva a povinnosti, okrem iného aj
právo na podiel na zisku, prípadne na likvidačnom zostatku, a v prípade zániku účasti spoločníka v
spoločnosti, na vyrovnací podiel. Spôsob určenia hodnoty obchodného podielu je upravený v zákone
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, pričom sa vychádza z čistého obchodného imania spoločnosti
podľa účtovnej závierky k roku, ktorý predchádzal roku zániku účasti spoločníka v spoločnosti. Podľa

§ 6 ods. 3 OBZ je čistým obchodným imaním obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých
podnikateľovi v súvislosti s podnikaním. Podľa účtovnej závierky spoločnosti LUTIX s.r.o. za rok 2009
predstavoval obchodný majetok tejto spoločnosti sumu 60 311,- EUR (riadok 001 súvahy) a záväzky
sumu 171 930,- EUR (riadok 088 súvahy). Hodnota čistého obchodného imania tak bola v čase prevodu
obchodného podielu -111 619,- EUR. Na 50%-ný podiel žalovanej tak pripadala hodnota -55 809,50

EUR. Spoločnosť bola od počiatku svojho vzniku v roku 2008 až do roku 2013 v strate. Ak teda žalovaná
previedla v roku 2010 svoj obchodný podiel v hodnote -55 809,50 EUR za sumu 3 320,- EUR, urobila
úžasný obchod, ktorým rozhodne nemohla sledovať vyhýbanie sa úhrade stále len domnelej pohľadávky
žalobkyne, ktorej výška doposiaľ nebola určená, či zbavovanie sa majetku. Žalovaná nepopiera, že
tento prevod bol prevodom medzi ňou a manželom, s ktorým bola formálne spoločníčkou firmy, ktorú

prevádzkoval v podstate len on, tiež len formálny a je zrejmé, že neodzrkadľoval situáciu aká by zrejme
bola reálnou, ak by sa nejednalo o takto spriaznené osoby. Obdobná situácia bola aj vo vzťahu k prevodu
obchodného podielu vo firme matky žalovanej (HELU s.r.o.), v ktorej bola žalovaná opäť len formálne vo
funkcii spoločníka a konateľa, pričom matka žalovanej sama firmu budovala ešte ako SZČO a vyplávala
žalovanejmzduvčase,keďžalovanánaozajreálnevofirmepracovala.Žalovanánebolapovinnávlastniť

obchodné podiely v dotknutých spoločnostiach len preto, že si to takto želá žalobkyňa. Nemala uložený
zákaz nakladania s majetkom. Bola oprávnená previesť ich, pričom ak mala žalobkyňa za to, že tým boli
porušené jej práva, nič jej nebránilo napadnúť ich žalobou, čo však napriek nezvyčajnej intenzite, akou
roky usilovala v boji proti žalovanej, nikdy neurobila a prevody nikdy pred tým nenamietla. Robí tak až
v konaní o zrušenie oddlženia, pričom tieto prevody podsúva súdu účelovo, tvrdiac, že nimi žalovaná

usilovala vyhnúť sa vlastníctva majetku, z ktorého by mohla byť uspokojovaná jej domnelá pohľadávka,
čo evidentne nekorešponduje s realitou.
10BB.Vo vzťahu k príjmom zo závislej činnosti žalobkyňa namietala, že dohoda o zmene pracovnej
zmluvy žalovanej zo dňa 14.02.2017, v zmysle ktorej je jej pracovný čas 2 hodiny/deň a mzda 200,- EUR/
mesiac v rodinnej firme jej manžela, v ktorej je sama konateľkou nepreukazuje snahu žalovanej pracovať

a splniť dlh, ale potvrdzuje, že pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok nemala poctivý
zámer. Žalobkyňa zdôrazňovala okolnosti ohľadom jej pracovných pomeroch v minulosti, keď žalovaná
je zamestnaná od 15.06.2000 doposiaľ prevažne v rodinných obchodných spoločnostiach, v ktorých
v minulosti bola aj spoločníčkou spolu s matkou F. G., s otcom H. G. a s manželom I. D.. Konkrétne
do roku 2010 bola spoločníčkou v obchodných spoločnostiach LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306 a HELU,

s.r.o., IČO: 36 578 347, kedy previedla svoj obchodný podiel v prvej z nich na manžela a v druhej na
matku. V oboch týchto spoločnostiach ale ostala konateľkou. Podľa účtovných závierok k 31.12.2017
malaspoločnosťLUTIXs.r.o.čistýobrat803635,-EURanerozdelenýzisk 79731,-EURaspoločnosť
HELU, s.r.o. čistý obrat 84 661,- EUR a nerozdelený zisk 2 183,- EUR. Navyše je žalovaná v spoločnostiLUTIX s.r.o. aj zamestnaná a ako jej konateľka má priamy dosah na stanovenie výšky svojej mzdy a
odmien. Zásadné argumenty k tomuto druhu námietok, týkajúcich sa príjmov žalovanej do vyhlásenia
konkurzu, už uviedla v súvislosti s tvrdením žalobkyne, že žalovaná nebola v čase podávania návrhu

platobne neschopná. Z prehľadu tam uvedených zamestnaní žalovanej je zrejmé, že na jej kariérny život
nemohla mať a ani nemala absolútne žiaden vplyv domnelá pohľadávka žalobkyne. Námietky žalobkyne
k príjmom žalovanej po oddlžení zjavne vychádzajú z absolútneho nepochopenia zmien v konštrukcii
oddlženia po prijatí novely ZKR účinnej k 01.03.2017, čo tiež už podrobne objasnila. O poctivom zámere
dlžníka nemožno uvažovať v súvislosti s tým, či si dlžník po oddlžení zabezpečil dostatok príjmov na to,

aby „mal z čoho naďalej plniť na svoje „staré“ dlhy, od ktorých bol právoplatne oddlžený“, keďže dlžník
povinnosť splácať dlhy po oddlžení nemá. Žalobkyňa zavádza aj vo vzťahu k tvrdeniu, že ako konateľka
má dosah na svoju odmenu za výkon tejto funkcie. O odmene konateľa rozhoduje valné zhromaždenie
a nie konateľ sám. Čo sa týka mzdy zo závislej činnosti, tak táto zodpovedá predne reálnemu času,
ktorý žalovaná v zamestnaní trávi. K neudržateľnosti ohľadom tvrdenia, že nepoberá ani len minimálnu
mzdu sa už podrobne vyjadrila vyššie.

10CC.K BSM a k prevodu rodinného domu v Hodkovciach uviedla, že žalobkyňa vo svojej podstate
žiada súd, aby za tvrdených okolností v prejednávanej veci pričítal na ťarchu nepoctivého zámeru
žalovanej ešte aj to, že v dôsledku využitia zákonnej možnosti zúženia, či zrušenia bezpodielového
spoluvlastníctva žalovanej a jej manžela, sa žalovaná nestala vlastníčkou majetku, ktorý neskôr manžel
legitímne nadobudol už do svojho výlučného vlastníctva a následne po jeho prevode, žalovanej ani

nemohol patriť podiel na kúpnej cene za prevod tohto výlučného majetku manžela. V tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že BSM žalovanej a jej manžela vzniklo rovnako až po začatí súdneho konania o
určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy prevodu bytu na E. O. L. D., v ktorom čase sa žalovaná s manželom
ešte ani len nepoznali. Žalobkyňou tvrdená pohľadávka preukázane nevznikla za asistencie manžela
žalovanejanemalasvojpôvodvkonanížalovanejpouzavretímanželstva,pričomzožiadnehoprávneho

predpisu nevyplýva, že by mal byť za týchto okolností povinný strpieť exekúciu svojho výlučného majetku
len preto, že by si to takto predstavovala žalobkyňa a nebol oprávnený využiť zákonné prostriedky na
ochranu svojho majetku, hoci aj zabránením vzniku BSM k určitým majetkovým hodnotám. Ak žalobkyňa
tvrdí, že po zúžení BSM manžel žalovanej nadobúdal majetok do svojho výlučného vlastníctva z
prostriedkov patriacich do BSM, tak toto tvrdenie by musela najprv riadne preukázať, čo sa však doposiaľ

nestalo. Ak za vskutku špecifických okolností vzniku a existencie pôvodnej pohľadávky žalobkyne (aj s
ohľadom na zjavnú úžeru žalobkyne) manžel žalovanej využil zákonnú možnosť ochrany poskytujúcej
mu zákonodarcom v podobe zúženia, či zrušenia BSM so žalovanou, pričom žalovaná aj s ohľadom na
svoje maloleté deti poskytla súčinnosť, nemožno takéto konanie žalovanej (spočívajúci v súčinnosti),
ktoré bolo reakciou na legitímnu žiadosť jej manžela, zamieňať s nepoctivým zámerom žalovanej ako

dlžníka len preto, že by bolo pre žalobkyňu jednoduchšie, aby mohla uspokojiť svoju pohľadávku aj z
majetku patriaceho len manželovi žalovanej, resp. že by sa mohla uspokojovať z plodov jeho práce, či
podnikania. Súhlasné konanie žalovanej s tým, aby jej manžel nezodpovedal za pohľadávku, s ktorou
bez akýchkoľvek pochybností nikdy nemal a nemá nič spoločné, keď za dosiahnutím tohto cieľa aj
boli využité výlučne len zákonné možnosti, nemožno subsumovať toto jeho konanie pod žiadnu zo

skutkových podstát nepoctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 2 ZKR, pričítať ich na ťarchu žalovanej
a len preto jej dokonca ešte aj zrušiť oddlženie. Žalovanej a jej manželovi tiež nič nebránilo už v čase
uzatvárania ich manželstva v roku 2007 (t. j. 4 roky po začatí súdneho konania) uzavrieť hoci aj dohodu
podľa § 143a ods. 2 OZ a vyhradiť si vznik bezpodielového spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva,
ktoré dôsledky na možnosť uspokojenia pohľadávky žalobkyne z majetku manžela žalovanej by nemohli

byť ani vtedy iné, ako tomu bolo pri využití zákonnej možnosti zúženia a neskôr aj zrušenia BSM
žalovanejajejmanžela.Vneposlednomradezanepoctivýzámer,vkontexteobjektívnej(ne)spôsobilosti
konkrétneho konania dlžníka reálne poškodiť legitímny záujem veriteľa, nemožno považovať ani fakt,
že manžel žalovanej, ktorému svedčí zákonná povinnosť vyživovať svoju manželku spôsobom, podľa
ktorého má byť životná úroveň manželov rovnaká, túto svoju zákonnú povinnosť riadne a v súlade s §

71 ods. 1 ZoR plní, keď žalovaná sa riadne stará o domácnosť a ich spoločné maloleté deti (navyše
s vážnymi zdravotnými problémami), aby toto správanie sa manžela vôbec bolo možné vykladať ako
nepoctivý zámer žalovanej len preto, že jej manžel popri tom nie je ochotný uhradiť žalobkyni jej
pohľadávku,sktorouonsámnemáaaninikdyvminulostinemalničspoločné.Atoužnehovoriacovýške
nároku, ktorý žalobkyňa voči žalovanej uplatňuje s vedomím, že výška jej pohľadávky voči žalobkyni

je sporná a neexistuje akékoľvek právoplatné rozhodnutie, z ktorého by výška pohľadávky žalobkyne
tak, ako ju táto absolútne nekriticky a bez akejkoľvek sebareflexie tvrdí, mohla vyplývať. Ak sa za týchto
okolností aj manžel žalovanej vyjadril exekútorovi JUDr. Dembickému, že žalobkyni na jej pohľadávku
nezaplatí ani cent, tak toto konanie manžela žalovanej nemožno tiež pričítať na ťarchu poctivého zámeružalovanej. Ak žalobkyňa tvrdí, že žalovaná nemala pri podávaní návrhu poctivý zámer, čoho dôkazom
majú byť podľa žalobkyne listiny, ktoré boli súdu predložené a preukazujú zrušenie BSM s manželom,
prevody obchodných podielov žalovanej v obchodných spoločnostiach, ktoré vlastnila spolu s matkou a

manželom na tieto blízke osoby, ako aj prevod spoluvlastníckeho podielu žalovanej na rodinnom dome
v F., tak žalovaná tými istými dôkazmi a ďalšími súdu predloženými dôkazmi toto tvrdenie žalobkyne
opakovane vyvracia s poukazom na fakt, že manželstvo uzavrela už počas vedenia súdneho konania,
spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome v Hodkovciach žalovaná nadobudla tiež až počas súdneho
konania a rovnako bez výnimky aj všetky obchodné podiely nadobudla v čase po začatí súdneho

konania. Opakovane argumentuje, že ak žalobkyňa v konaní (osobitne v odvolaní) tvrdí, že žalovaná
už od podania žaloby o určenie neúčinnosti prevodu bytu na Lesníckej ul. musela vedieť „o dôkaznej
núdzi na svojej strane a predpokladala ukončenie sporu vo svoj neprospech, čomu podriadila následné
svoje úkony tak, aby sa navonok javila ako nemajetná a nikdy nemusela žalobkyni vrátiť prospech
získaný z predaja podvodne získaného bytu, ktorý nikdy nebol jej“, tak vyššie uvedená analýza skutočne
objektívnych faktov toto tvrdenie žalobkyne úplne vyvracia. Poukazuje aj na to, že ak by mala žalovaná

uvažovať takto deformovaným spôsobom, ako to účelovo a nesporne veľmi zručne až prefíkane od
počiatku podsúva súdu žalobkyňa, tak predovšetkým by 4 mesiace potom, ako sa dozvedela o žalobe,
nezakladala spoločnosť BRIDGE s.r.o. a rovnako v roku 2004 ani spoločnosť HELU s.r.o. a v roku 2008
spoločnosť LUTIX s.r.o., aby sa následne zbavovala týchto majetkových hodnôt, riskujúc pri tom ďalšie
žaloby a trestné stíhania, ktorými žalobkyňa agresívne prenasleduje žalovanú od jej veku 21 rokov po

súčasnosť. Z vyššie uvedených dôkazov práve naopak jednoznačne vyplýva, že žalovaná bola po celú
dobu vedenia súdnych sporov, exekúcii a tiež rôznych trestných stíhaní iniciovaných proti nej žalobkyňou
v dobrej viere, že súdy žalobu napokon zamietnu a exekúcia voči nej vedená o ničím nepodloženú
sumu 73 tis. EUR (neskôr žalobkyňou zvýšenú až na 84 tis. EUR) bude musieť byť zastavená. Tento
predpoklad nebol rozhodne bezdôvodný, keď v konaní aj súd prvej inštancie konštatoval zistenie, že

medzi žalobkyňou a žalovanou sa viedlo viacero konaní so striedavými úspechmi a neúspechmi na
oboch stranách. Uvedený záver nepochybne vyplýva z obsahu súdneho spisu.
10DD.V súvislosti s prevodom spoluvlastníckeho podielu na RD v F. uvádza, že tento prevod napadla
žalobkyňa žalobou zo dňa 28.03.2013 na Okresnom súde Košice – okolie. Jednalo sa o ďalšiu žalobu
proti žalovanej o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 14C/52/2013,

pričom rozsudkom zo dňa 24.09.2015 súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu
trov konania. Rozsudok Okresného súdu Košice – okolie bol preskúmaný aj odvolacím súdom, ktorý
rozsudkom zo dňa 29.06.2016 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalobkyňa podala vo veci aj
dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29.05.2019 v konaní sp. zn. 1Cdo/100/2018
odmietol. Čo sa týka RD v F., žalovaná sa k okolnostiam prevodu tohto majetku podrobne vyjadrila v

podaní zo dňa 17.01.2020. Faktom však je, že toto vyjadrenie neobsahovalo s ohľadom na podstatu
konania o zrušenie oddlženia žalovanej veľmi zásadný argument, ktorý jednoznačne vyvracia akúkoľvek
možnú účelovosť správania sa žalovanej v súvislosti s týmto majetkom, ako ju tvrdí žalobkyňa. Ak totiž
žalobkyňa ešte aj v odvolaní tvrdí, že žalovaná už od podania žaloby vo veci určenia neúčinnosti prevodu
bytu na E. O. L. D. „mala vedomosť, že je v súdnom spore so žalobkyňou a tak isto vedela o dôkaznej

núdzi na svojej strane a predpokladala ukončenie sporu vo svoj neprospech, čomu podriadila následné
svoje úkony tak, aby sa navonok javila ako nemajetná a nikdy nemusela žalobkyni vrátiť prospech
získaný z predaja podvodne získaného bytu, ktorý nikdy nebol jej ...“, tak proti tomu stojí zásadný a
nespochybniteľný fakt (obdobne ako vo vzťahu k obchodným podielom), ktorý jednoznačne preukazuje
presný opak toho čo tvrdí žalobkyňa, a to, že ak by mala žalovaná uvažovať spôsobom, ako to ona

podsúva súdu, tak predovšetkým žalovaná by spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome v F. v roku 2006,
t. j. v priebehu súdneho konania o určenie neúčinnosti prevodu bytu na E. O. L. D. (cca 4 roky už po
jeho začatí v roku 2003) vôbec nekupovala a celý dom by kúpil len jej nastávajúci manžel. Okolnosti
vlastníctvaspoluvlastníckehopodielužalovanejnadomevHodkovciachjepodľanášhonázorupotrebné
uzavrieť rešpektovaním rozsudku Okresného súdu Košice – okolie, ktoré bolo predmetom prieskumu

zákonnosti aj na Najvyššom súde SR s tým záverom, že žalovaná sa nakladaním s týmto majetkom
nedopustila konania, ktorým by mohla poškodiť žalobkyňu, a to ani v rovine civilnoprávnej a ani v rovine
trestnoprávnej zodpovednosti. Žalovaná odmieta akceptovať také chápanie spravodlivého súdneho
konania, ktoré by malo byť postavené na účelovom spochybňovaní absolútne jednoznačných záverov
troch právoplatných rozhodnutí na sebe absolútne nezávislých všeobecných súdov vrátane Najvyššieho

súdu SR a tiež orgánov činných v trestnom konaní, od vyšetrovateľa, cez okresného a krajského až
po generálneho prokurátora SR. Akýkoľvek opačný postup, ktorý by mal byť v tomto konaní v rozpore
so závermi súdov a OČTK v neprospech žalovanej, by bol hrubým popretím všetkých základných práv
žalovanej na spravodlivý súdny proces a princípov právneho štátu.10EE.Žalovaná nesúhlasila s tým záverom odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazuje na znenie § 191 ods. 1) CSP,
podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa
názoru žalovanej okresný súd žalobu žalobkyne zamietol dôvodne, pričom aj s ohľadom na obsah tohto
podania je zrejmé, že ak prvostupňový súd starostlivo prihliadne aj na ďalšie argumenty žalovanej, ktoré
neboli doposiaľ prezentované z dôvodu hospodárnosti konania a s ohľadom na doterajšiu rozhodovaciu
prax tunajšieho súdu, nemôže vo veci ani po vrátení veci odvolacím súdom rozhodnúť inak, ako ju v

celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov konania.

11.Žalobkyňa v podaní zo dňa 07.09.2021uviedla, že vyjadrenie žalovanej zo dňa 08.07.2021 považuje
za vyjadrenie podané bez výzvy súdu a v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. Aj keď svojím
rozsahom by mohlo mať ambíciu byť rigoróznou prácou, obsahovo je kompiláciou cudzích názorov a
poznatkov protizákonne spracovaných právnou zástupkyňou tak, aby vyvodila dojem zákonnosti, aj keď

má vedomosť, že vedome zavádza, polopravdy predkladá ako fakty a svojvoľne prerozpráva zákon tak,
že čitateľ nadobúda dojem odbornosti, no vo svojej podstate je prejavom subjektivizmu či neznalosti
aplikácie právnych noriem.
11A.Súdy v konaniach rozhodujú nezávisle a ich nezávislosť sa prejavuje nie len v nezávislosti od
názoru žalovanej, ale aj v nezávislosti ostatných súdnych senátov. „Súdne konanie je ovládané zásadou

iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti
nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd
tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný

právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo
žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok
alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“. (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp.

zn. 5Cdo 196/2009). V súlade aj s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.12. 2001,
sp. zn. I. ÚS 59/00 „Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň
vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu
alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv“.
11B.Súdne rozhodnutia sa nekomentujú, ale rešpektujú. Dôvody pre ktoré právna zástupkyňa žalovanej

si dovolila posudzovať správnosť výkladu odvolacích dôvodov uvedených v zrušujúcom uznesení
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/30/2020-470 zo dňa 24.11.2021 svedčí o vyvyšovaní
vlastného názoru právnej zástupkyne žalovanej nad autoritu súdneho rozhodnutia, ktorá je daná
zákonom. Samozrejme, návod daný právnou zástupkyňou žalovanej súdu prvej inštancie, ako má
nerešpektovať názor odvolacieho súdu pri opätovnom prejednaní veci a novom rozhodnutí je v príkrom

rozpore s ust. § 391 ods. 2 CSP, ktoré explicitne stanovuje, že súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu. A vo vyjadrení žalovanej nie je jediný argument a dôkaz o tom, že by právny
názor odvolacieho súdu nemal oporu v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom
znení a ostatných zákonoch na vec sa vzťahujúcich.
11C.Žalobkyňa považuje výklad právnych noriem prezentovaný právnou zástupkyňou žalovanej za

laický a nesprávny. Vyjadrenie obsahuje rozsiahle výklady zákona o konkurze a reštrukturalizácii
týkajúce sa oddlženia a poctivého a nepoctivého zámeru dlžníka, ale len z pozície ochrany dlžníka.
Ale súd musí v danom konaní posudzovať tak práva dlžníka ako aj práva veriteľa v celom kontexte
ich práv daných celým právnym poriadkom, ale primárne upravených v zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii pri rešpektovaní poučiek z rímskeho práva, že „zákon je potrebné vykladať tak,

aby sa zachoval jeho duch. V opačnom prípade sa právo stane hračkou v rukách tých, ktorí ho chcú
využiť (možno niekedy) až zneužiť vo svoj prospech“. Jednostrannosť výkladu žalovanej je zrejmá pri jej
aplikácii princípu proporcionality, keď vo vyjadrení cituje rozhodnutia súdov rôznych stupňov, keď podľa
názoru žalobkyne pre aplikáciu princípu proporcionality je postačujúce usmernenie Ústavného súdu SR,
ktorý v Náleze ÚS SR III. ÚS 570/2016 publikoval analytickú právnu vetu: „ Pri rozhodovaní o oddlžení

je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane
dlžníka – fyzickej osoby) a záujmy stále neupokojených veriteľov. Posudzovanie podmienky poctivého
zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov nemôže byť posudzované
len z hľadiska formálneho plnenia povinnosti dlžníka počas konkurzného konania. Súd konajúci ooddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu“. Právne neudržateľný je právny názor
právnej zástupkyne žalovanej pri aplikácii zásady in dubio pro reo, ktorá je aplikovaná len v trestnom
práve. „V civilním řízení žádna podobná zásada [in dubio pro reo] neplatí. Dala by se snad nanejvýš

použít v případě deliktní odpovědnosti za způsobenou škodu. Jinak ovšem soudci, nepodařilo-li se
mu zjistit pravdu, a vzhledem k tomu, že nesmí odmítnout rozhodnutí, nezbývá, než rozhodnout podle
maximálně zjistitelné pravděpodobnosti, tj. podle zásady uznávané v logice pravděpodobnosti. To zn.,
že v případě, kdy nelze zjistit pravdu je třeba usilovat o zjištění maximální pravděpodobnosti a pak jednat
podle ní, jakoby to byla pravda." (V. Knapp. Teorie práva, 1995, s. 217.) ZKR má v zásade kogentnú

povahu, tzn. že od normatívnych pravidiel vyjadrených v zákone sa strany nemôžu odchýliť, ale musia
ich plne rešpektovať. ZKR má povahu lex specialis k všetkým ostatným právnym predpisom. Ide o
predpis, ktorý vo svojej podstate predstavuje nepriamu novelu celého právneho poriadku, dokonca aj
základných súkromnoprávnych kódexov, t.j. Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. A preto
ak zákonodarca § 166g stanovil ako právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, tak ponecháva na
súd, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy

so širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Záver, že dlžník sleduje podaním návrhu na
povolenie oddlženia nepoctivý zámer, tak bude závislý vždy na posudzovaní okolností, ktoré vyjdú
najavo v rámci daného konania (NS ČR 39 NSČR 14/20019). Vo všetkých situáciách, v ktorých sa
súd zaoberá tým, či má dlžník nepoctivý zámer vychádza z okolnosti, na ktorých je záver možno záver
o nepoctivom zámere dôvodne predpokladať. Dôvodným predpokladom nie je istota o tom, že dlžník

oddlžením sleduje nepoctivý zámer. Nejde tu o nepoctivý zámer dlžníkovi dokázať, ale o to, že v konaní
zistené okolnosti odôvodňujú predpokladať, že dlžník takýto nepoctivý zámer má (v rozhodnej doby
konaní zistené okolnosti odôvodňujú predpokladať, že dlžník takýto nepoctivý zámer má (v rozhodnej
dobe mal) uznesenie NS ČR 29NSČR 41/2017. Teda aplikácia zásady in dubio pro reo v konaní o
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer je neaplikovateľná.

11D.Tak isto právne názory právnej zástupkyne žalovanej, ktorý prezentuje ako výklad § 166 ZKR je
absolútne subjektívny, nesprávny a v rozpore s publikovanými názormi právnych autorít. Len príkladmo,
právna zástupkyňa žalovanej na str. 51 uvádza: “na tomto mieste len zopakujem, že o poctivom
zámere dlžníka nemožno uvažovať v súvislosti s tým, či si dlžník po oddlžení zabezpečil dostatok
príjmov na to, aby mal z čoho naďalej plniť svoje staré dlhy, od ktorých bol právoplatne oddlžený,

keďže dlžník povinnosť splácať dlhy po oddlžení nemá!“. Pritom prof. JUDr. M. Ďurica, PhD., Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii, Komentár. 3 vydanie 2019 C.H.Beck, v komentári k § 166g okrem iného
uvádza: „Zákon určuje poctivý zámer len na základe správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie
oddlžovacieho konkurzu alebo na určenie splátkového kalendára. Správanie dlžníka sa posudzuje
v rovine ekonomickej, v rovine jeho osobných pomerov a súčinnosti v oddlžovacom konaní. Dlžník

má poctivý zámer vtedy, ak z jeho správa po podaní návrhu je možné usúdiť, že vynaložil úprimnú
snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností a schopností, najmä ak vynaložil snahu získať
zamestnanie alebo zamestnanie získal, alebo si zabezpečil určitý zdroj príjmov. V konkurznom konaní
závisí miera uspokojenia veriteľov od majetku, ktorý dlžník má k dispozícii v čase vyhlásenia konkurzu.
Ekonomická aktivita dlžníka po rozhodnutí o oddlžení sa reálne môže prejaviť pri splnení splátkového

kalendára.Tietodôvodynaposúdeniepoctivéhozámerusa,samozrejme,aplikujúajnaprípadoddlženia
formou konkurzu. Aj po skončení konkurzného konania dlžník môže splniť časť svojich záväzkov, ktoré
neboli uspokojené počas konkurzu. Súd musí zvážiť celkové správanie dlžníka po oddlžení, pretože
je právne relevantné, či po oddlžení dlžník využil tzv. druhú šancu, ktorá mu bola poskytnutá na
úkor veriteľov, alebo pokračuje v istom zadlžovacom štýle života. V rámci hodnotenia ekonomického

správaniadlžníka,súdpodľazákonamusívziaťdoúvahyajto,čivprípadenienepatrnéhodaru,dedenia
alebo výhry zo stávky alebo z hry ponúkol dlžník aspoň polovicu takéhoto zdroja veriteľom na splnenie
nevymáhateľného záväzku. Dlžník, ktorý sa chce vyhnúť prípadnému zrušeniu rozhodnutia o oddlžení,
musí takéto plnenie poskytnúť veriteľom na splnenie tých záväzkov, ktoré sa stali v dôsledku oddlženia
nevymáhateľnými. ... Dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach alebo iných skutočnostiach, ktorými

dlžník chce preukázať svoj poctivý zámer pri oddlžení, je na dlžníkovi“.
11E.Právny názor žalovanej polemizujúci o reálnosti pohľadávok žalobkyne, o jej vzniku, existencii
– či neexistencii nie je jej názorom, ale je názorom právnej zástupkyne žalovanej, ktorá v konaní
porušuje základné princípy advokáta, keď vedome modifikuje skutkové okolnosti, v rozpore s tvrdeniami
žalovanej tak, aby mohla fabuláciou vytvárať neprípustným spôsobom vhodnú kombináciu faktuálnych a

normatívnych premís, ktorá čo možno najviac zapôsobí na sudcu a môže byť pre sudcu akceptovateľná.
Akbyžalovanázdieľalanázorprávnejzástupkyneopísanývovyjadrení,žepohľadávkažalobkynevôbec
nevznikla, bola by sa takéhoto vyslovenia domáhala pred súdom v priebehu rokov 2002 až 2018. V
danom konaní je nevyhnutné na pohľadávku žalobkyne voči žalovanej hľadieť cez prizmu spravodlivostiplynúcejpriamozozákona.Podľanázoružalobkyne,niesúdanéžiadneprávnedôvodykzmenevýkladu
právnych úkonov vykonaných žalovanou v roku 2002, ktoré už raz boli súdom vyložené a posúdené ako
úkony v rozpore so zákonom a hlavne na základe súdnych rozhodnutí žalovaná predchádzajúce roky

vyvíjala aktivity k znemožneniu ich vymoženia, ktoré doposiaľ poslednou snahou zmariť výkon súdnych
rozhodnutí zo strany žalovanej bol ňou podaný návrh na vyhlásenie konkurzu.
11F.Odvolací súd v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/30/2020-470 zo
dňa 24.11.2021 v bodoch 52. - 61. odôvodnenia konkretizoval nedostatky doterajšieho konania a v bode
62. odôvodnenia uznesenia stanovil minimálne povinnosti – ťažiskové úlohy súdu prvej inštancie pri

doplnení dokazovania a opätovnom posúdení poctivého resp. nepoctivého zámeru žalovanej. Zákon
okonkurzeareštrukturalizáciiv§166gstanovujemantinelyprestanovenietakpoctivéhozámerudlžníka
pri oddlžení ako aj nepoctivého zámeru a pre posúdenie oboch zámerov žalobkyňa predložila v konaní
dostatok dôkazov, ktorými preukázala, že sú tu dané dôvody pre zrušenie oddlženia žalovanej pre
nepoctivý zámer. Žalobkyňou predložené dôkazy posúdil odvolací súd ako relevantné k preukázaniu
nepoctivého zámeru žalovanej. Odvolací súd, zhodne s publikovanými komentármi k ZKR v bode 58.

odôvodnenia uviedol, že „preto má dlžník dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými chce preukázať
svoj poctivý zámer pri oddlžení“. Žalovaná predložila súdu prvej inštancie vyjadrenie, ktoré neobsahuje
žiadny dôkaz, ktorým by preukázala svoj poctivý zámer pri oddlžení, tak ako jej to ukladá zákon, čím
neuniesla dôkazné bremeno o tom, že mala poctivý zámer a teda v konaní nemôže byť úspešná.
11G.Na základe uvedeného žalobkyňa navrhuje súdu prvej inštancie, aby rozhodol tak, že zrušuje

oddlženie dlžníka E. D..

12.Na pojednávaní dňa 19.11.2021 procesné strany zotrvali na svojich vyjadreniach.

13.Žalobkyňa v podaní zo dňa 31.01.2022 uviedla, že vyjadrenie žalovanej zo dňa 08.07.2021

neobsahuje jediný dôkaz, ktorým by preukázala poctivý zámer pri podaní návrhu na oddlženie.
13A.K bodu I. vyjadrenia žalovanej zo dňa 08.07.2021 uviedla, že žalovaná sa nevenovala všetkým
odvolacím dôvodom a v tejto časti je jej vyjadrenie zmätočné. Návod daný právnou zástupkyňou
žalovanej súdu prvej inštancie, ako má nerešpektovať názor odvolacieho súdu pri opätovnom prejednaní
veci a novom rozhodnutí je v príkrom rozpore s ust. § 391 ods. 2 CSP, ktoré explicitne stanovuje, že súd

prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
13B.K bodu II. vyjadrenia žalovanej zo dňa 08.07.2021, vo vzťahu k obdobiu, ktoré má byť podľa
odvolacieho súdu predmetom skúmania konania žalovanej ako dlžníka uviedla, že Okresný súd Košice
II, rozsudkom sp. zn. 20C/38/2008-66 zo dňa 04.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.10.2011 určil, „že právny úkon neb. H. G., nar.

XX.XX.XXXX, zomrelého dňa 28.08.2007 a E. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorým previedol neb. H. G.
spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXXXX Správy katastra Košice, kat. územie
I., vlastnícke právo k bytu č. XX na 7. poschodí, súpisné číslo XXX, nachádzajúceho sa v D. V. E.
K. XX a pozemok parcela č. XXXX o výmere 260 m2, zastavanej plochy, n základe kúpnej zmluvy
zo dňa 23.05.2002 je voči žalobkyni (A. B. C.) právne neúčinný. Uvedené konanie bolo žalobkyňou

zahájené dňa 22.08.2003 a v súlade s ust. § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať bolo možné
len právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa,
ak tento úmysel musel byť druhej strane známy. Teda súd v rámci odporovateľnosti právneho úkonu
D. G. skúma konanie žalovanej zo dňa 22.05.2002, keď uzavrela kúpnu zmluvu, ktorou nadobudla
vlastnícke právo k bytu č. XX, V. E. XX L. D.. Teda už v danom konaní bol preukázaný úmysel

žalovanej ukrátiť žalobkyňu, úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu už bol v roku 2002, trval v roku 2008,
bol preukázaný a súd na základe riadneho a zákonného dokazovanie vo veci rozhodol rozsudkom,
ktorý bol podriadený odvolaciemu aj dovolaciemu konaniu. Teda úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu bol
preukázaný a nie je dôvod v roku 2021 tento jej úmysel už raz Okresným súdom Košice II preukázaný,
Okresným súdom Košice I (teraz Mestským súdom Košice) v danom konaní meniť a pretvárať a

tým aj zákonom neprípustným spôsobom opätovne posudzovať už raz právoplatne rozhodnutú vec.
Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19.11.2021 vyslovil, že je nesporné, že prebiehali
konania, ktorými si žalobkyňa uplatňovala svoje nároky a je nesporné ako skončili, pričom nie sú sporné
ani skutočnosti uvedené v právoplatne skončených konaniach. Tvrdila, že vzhľadom na nespornosť
právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008-66 zo dňa 04.12.2008 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.10.2011, ako
aj obsah súdnych spisov, je nesporné, že žalovaná už v roku 2002 (v čase uzavretia kúpnej zmluvy),
konala s úmyslom neuhradiť pohľadávku žalobkyni, úmysel nezaplatiť pohľadávku žalobkyni bol v roku
2008 (v čase vyhlásenia rozsudku) preukázaný. Každá „meditácia“ právnej zástupkyne žalovanej oopätovnom prehodnocovaní postoja žalovanej nemá oporu v zákone. Poukázala na ust. § 230 a §
391 CSP. Žalobkyňa sa plne stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto
konaní. Z ustanovenia § 166g ods. 2 ZKR nevyplýva, že by pri hodnotení zámeru dlžníka v konaní o

zrušenie odloženia bolo možné prihliadať striktne len na úkony dlžníka, ktoré nastali tri roky pred tým,
ako dlžník podal návrh na vyhlásenie konkurzu. Ustanovenie ZKR o zrušení oddlženia pre nepoctivý
zámer vyslovene odkazujú na správanie sa dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a
to bez akéhokoľvek časového obmedzenia ich spätného posúdenia. Zvlášť ak súdmi to už bolo raz
posudzované a úmysel nezaplatiť pohľadávku žalovanej už bol preukázaný v konaní o odporovateľnosť

právneho úkonu, ako konštatoval odvolací súd, do roku 2008. Žalovaná nevyužila svoje právo, predložiť
súdu jediný dôkaz o tom, že v období rokov od 2008 až doposiaľ konala poctivo, že mala úmysel
uhradiť svoj záväzok žalobkyni. Súd prvej inštancie v súlade s bodom 62. uznesenia odvolacieho súdu
prihliadne na skutočnosť, že úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu už bol predmetom skúmania a to v
konaní o odporovacej žalobe, zároveň sa vysporiada aj s postojom žalovanej k exekúcii vedenej proti nej
v prospech žalobkyne na exekútorskom úrade JUDr. A. Dembického. Žalobkyňa opätovne poukázala

na svedeckú výpoveď súdneho exekútora JUDr. A. Dembického pred Okresným súdom Košice – okolie,
dňa 25.09.2014, v konaní 14C/52/2013, ktorého strany sporu boli totožné, ako v tomto konaní. Teda
úmysel žalovanej nesplatiť svoj dlh žalobkyni bol známy už v roku 2013, a v priebehu rokov sa nezmenil.
13C.Podľa žalobkyne tak isto bolo preukázané, že žalovaná vlastnila majetok a vedome sa ho bez
náležitého prospechu zbavila len z toho dôvodu, aby nebola „solventná“ a nemusela splatiť záväzok

žalobkyni. Poukázala na postup prezentovaný NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/51/2020 zo dňa
25.02.2021, kde okrem iného konštatované, že: „V zápisnici o pojednávaní ako verejnej listine sa
prezumuje správnosť a pravdivosť údajov v nej uvedených. V prípade svedeckej výpovede zachytenej
v zápisnici o pojednávaní je pravdivosť toho, čo (zápisnica) osvedčuje alebo potvrdzuje, v zmysle
ustanovenia § 205 CSP potrebné vnímať len ako osvedčenie - potvrdenie účasti svedka na konkrétnom

pojednávaní a zaznamenania (podstatného) obsahu jeho výpovede na tomto pojednávaní. Uvedené
vyplýva zo samotnej povahy zápisnice o pojednávaní, ktorá má slúžiť predovšetkým ako záznam
priebehu pojednávania. Vyplýva to aj z dikcie ust. § 99 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého, ak to súd považuje
za vhodné a účelné, spisuje sa o procesných úkonoch zápisnica. Inými slovami, zápisnica o pojednávaní
zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh

daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. Podľa
názoru dovolacieho súdu v tomto smere je nevyhnutné rozlišovať medzi prezumpciou správnosti a
pravdivosti zápisnice o pojednávaní (ako osvedčenia priebehu pojednávania) a prezumpciou správnosti
a pravdivosti obsahu svedeckej výpovede, na ktorú ustanovenie § 205 CSP z hľadiska hodnotenia
dôkazov nedopadá. Z uvedeného, na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej

zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v
zmysle § 205 CSP ako na objektívne pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú
skutočnosť). Zároveň nemožno zo žiadneho z ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť
svedeckú výpoveď zaprotokolovanú v zápisnici v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov
(§ 191 CSP). V prípade dokazovania obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo

zápisnice o pojednávaní spísanou (iným) súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd
v podstate zaoberá popri sebe dvomi dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej
výpovede, ktorým je listina - zápisnica o pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah
výpovede svedka a samotnou svedeckou výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti,
či súladnosti s inými dôkazmi. (...) Dôkaznú silu obsahu (pravdivosti, správnosti) výpovede svedka

nezvyšuje len samotná okolnosť jej zachytenia do zápisnice v (inom) súdnom konaní. Dôkaznú silu toho
- ktorého dôkazu mu priraďuje až súd ako výsledok jeho hodnotenia vykonaného dokazovania zákonom
aprobovaným spôsobom“.
13D.Žalobkyňa mala za to, že žalovaná úmyselne previedla svoje aktíva s cieľom vyhnúť sa plneniu
svojho záväzku a to tak, že v čase po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II pod sp. zn.

20C 38/2008-66 , potvrdeného aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.08.2009, ktorého
vykonateľnosť bola odložená rozsudkom NS SR o odklade exekúcie 5.10.2011 a následne pod sp. zn.
11Co/141/2011 správoplatnená dňa 22.12.2011, táto ako spoluvlastníčka rodinného domu zapísaného
na LV č. XXX Správy katastra D. - P., katastrálneho územia F.: dom s pozemkom súpisné číslo XX
na parcele č.XX/X, par. č. XX/X o výmere 741m2, parc. č. XX/X o výmere 192m2, spoluvlastnícky

podiel s manželom I. D. v pomere 1, titulom darovacej zmluvy zo dňa 31.3.2010 previedla na svojho
manžela, ktorý predmetné nehnuteľnosti vrátil žalovanej v podiele 1 formou odstúpenia od darovacej
zmluvy zo dňa 20.1.2012 a následne dňa 13.02.2012 tieto nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy pod
číslom V 606/12 spolu previedli na kupujúcich M. N. J. a manželku J. B. J. do ich bezpodielovéhospoluvlastníctva v podiele 1/1. Z uvedeného je zrejmé a nesporné, že žalovaná v čase po právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu Košice II, sp.zn. 20C 38/2008-66 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Košice disponovala so svojim majetkom a úmyselne darovacou zmluvou dňa 31.03.2010 previedla

1 podiel na rodinnom dome v F. na svojho manžela. Uvedený úkon bol vykonaný v čase, kedy
bol pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice II, sp.zn. 20C/38/2008-66 platný a účinný, nakoľko
pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice bol zrušený
rozsudkom Najvyššieho súdu 2Cdo 66/2010 až dňa 31.01.2011. Ďalším úkonom zo strany žalovanej
bolo odstúpenie od darovacej zmluvy a vrátenie 1 podielu na rodinnom dome v F. späť na žalovanú

dňa 20.01.2012 v čase vedenia exekučného konania na Exekútorskom úrade JUDr. Bujňákovej pod
sp.zn. EX 40/2010. Odstúpením od darovacej zmluvy sa ruší pôvodná darovacia zmluva od samotného
začiatku s účinkami vyrovnania si vzájomných plnení t.j. žalovaná sa stala dňom 20.01.2012 opäť
vlastníčkou 1 podielu rodinného domu v Hodkovciach, ako keby ho nikdy nebola darovala. Z uvedeného
dôvodu týmto úmyselným úkonom žalovaná vedela a musela vedieť, že jej povinnosťou vzhľadom na
vedenú a vykonateľnú exekúciu voči nej u súdnej exekútorky JUDr. Lýdii Bujňákovej bolo oznámiť svoje

vlastnícke právo k rodinnému domu. Súdna exekútorka povinnej v Upovedomení o začatí exekúcie
zakázala nakladať s akýmkoľvek majetkom povinnej a odstúpenie od darovacej zmluvy je predsa úkon
spätného nadobudnutia majetku! Ak by túto skutočnosť žalovaná oznámila súdnej exekútorke (čo bolo
jej povinnosťou ako povinnej v exekúcii), súdna exekútorka by mohla z výťažku predaja rodinného domu
uspokojiť pohľadávku žalobkyne. Týmto úkonom sa žalovaná opäť stala spoluvlastníčkou predmetnej

nehnuteľnosti a exekútorke neoznámila pravdivé informácie o svojom majetku. Predmetný úkon zo
strany žalovanej bol vykonaný v čase, kedy žalobkyňa ako oprávnená požiadala príslušný súd o zmenu
exekútora na JUDr. Mgr. Andreja Dembického zo dňa 15.11.2011 a bol vykonaný v čase ešte pred
správoplatnením rozsudku Okresného súdu Košice II o zastavení exekúcie sp. zn. 49Er/843/2010,
ktorého právoplatnosť bola vyznačená 21.02.2012. Predaj uvedeného rodinného domu na základe

kúpnejzmluvyzodňa13.02.2012(vkladpovolenýdňa16.03.2012)zasumu220000,-EURbolvykonaný
v čase, kedy bol pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Košice opäť potvrdený pod sp. zn. 11Co 141/2011 a správoplatnený dňa 22.12.2011. Z uvedeného
opäť vyplýva, že žalovaná úmyselne previedla svoje aktíva s cieľom vyhnúť sa plneniu svojho záväzku.
Zároveň dňa 21.05.2012 bolo vydané zo strany Exekútorskeho úradu JUDr. Mgr. Andreja Dembického

Upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. 952/2012 a Uznesením Okresného súdu Košice II pod
sp. zn. 49 Er/1388/2012 boli námietky žalovanej proti exekúcii zamietnuté, ako aj zamietnutý odklad
exekúcie. Zároveň v exekučnej veci žalobkyne ako oprávnenej voči povinnej – žalovanej E. D., D.
XX, XXX XX D. vedenej pod EX 952/2012, povinná – žalovaná písomne prehlásila, že nemá žiaden
majetok, ktorým by mohla uhradiť pohľadávku, ktorú má voči žalobkyni. Z uvedeného vyplýva, že

žalovaná po právoplatnosti rozsudku disponovala so svojim majetkom, získala finančné prostriedky za
predaj spoluvlastníckeho podielu rodinného domu v Hodkovciach a obom exekútorom už v tom čase
poskytla nepravdivé informácie o svojich majetkových pomeroch. V predložených dôkazoch žalobkyňa
opakovane poukázala na skutočnosti, že žalovaná jednak poskytla obidvom exekútorom nepravdivé
resp. neúplné informácie o svojom majetku, o svojich majetkových pomeroch spätne za 3 roky, ale

čo je obzvlášť závažné počas výkonu exekúcie nadobudla späť odstúpením od darovacej zmluvy,
ktorým sa predmetná zmluva od svojho počiatku zrušila, 1 podiel na rodinnom dome v Hodkovciach.
Žalobkyňa je presvedčená, že tento krok bol krokom úmyselným zo strany žalovanej v snahe zmiasť
súdnu exekútorku JUDr. Lýdiu Bujňákovú (najprv darovanie 1 podielu na rodinnom dome, potom počas
výkonu exekúcie odstúpenie od darovacej zmluvy a nadobudnutie 1 podielu rodinného domu späť za

účelom jeho predaja tretej osobe) a zmariť tak výkon exekučného konania a získať tak prospech. Predaj
uvedeného rodinného domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.02.2012 za sumu 220 000,- EUR
bol vykonaný v čase, kedy bol pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Košice opäť potvrdený pod sp. zn. 11Co 141/2011 a správoplatnený dňa 22.12.2011.
Z uvedeného opäť vyplýva, že p. D. úmyselne previedla svoje aktíva s cieľom vyhnúť sa plneniu

svojho záväzku. Tvrdenia žalobkyne jednoznačne preukazuje aj výpoveď súdneho exekútora JUDr. Mgr.
Andrea Dembického na pojednávaní dňa 25.09.2014 vedenom na Okresnom súde Košice – okolie,
sp. zn. 14C/52/2013. Tento jednoznačne potvrdil, že p. D. vedomá si svojho záväzku voči žalobkyni
účelovo a úmyselne prevádzala majetok s cieľom zbaviť sa všetkého, na čo by exekútor z jej majetku
mohol siahnuť a speňažiť. V tejto svedeckej výpovedi okrem iného exekútor potvrdil, že p. D. mu

úmyselneklamala,keďmutvrdila,ženemážiadenmajetok.Jepovinnosťouexekútorapreveriťtvrdenieo
nemajetnosti, rovnako ako je exekútorovou povinnosťou preveriť majetkové pomery každého povinného
3 roky spätne, či sa nezbavoval majetku. Zároveň čestne prehlásil: „že žalovaná s manželom prehlásili,
že v živote nedostane žalobkyňa ani korunu!“ Zdôraznila aj to, že opodstatnenie jej nároku preukazuje ajtá skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaná využívala skutočne všetky dostupné právne prostriedky na
to,abysavyhla,aleboaspoňoddialilaplnenievočižalobkyni,všetkyjejpokusybolinakonieczamietnuté.
Poukázala na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na Najvyšší súd spis. zn.

3MOber 4/2013, ktoré Najvyšší súd uznesením zo dňa 30.3.2015 zamietol. Rovnako nebola p. D.
úspešná ani pri podaní ústavnej sťažnosti, spis. zn. 49 Er 1388/2012, kde Ústavný súd SR konštatoval,
že žalovaná je v exekučnom konaní pasívne legitimovaná ako povinná z titulu žalobkyňou úspešne
odporovateľného právneho úkonu.
13E.Vo vzťahu k všeobecnej poctivosti, dobrým mravom a poctivému zámeru dlžníka uviedla, že

v danom konaní nie je namieste posudzovať všeobecnú poctivosť z pohľadu žalovanej, stačí, ak
preukáže svoje vlastné poctivé konanie, ktoré mala, teda že chcela svoj záväzok žalobkyni splniť,
ale nemohla, nakoľko nemala dostatok finančných prostriedkov, aj napriek tomu, že pracovala vo
viacerých pracovných pomeroch a pod. Tak isto nie je žiadúce vycitovať všetky princípy, na ktorých je
stavaný Civilný sporový poriadok, ale musí byť kladený dôraz na ustanovenia ZKR. Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii má v zásade kogentnú povahu, tzn. že od normatívnych pravidiel vyjadrených v

zákone sa strany nemôžu odchýliť, ale musia ich plne rešpektovať. ZKR má povahu lex specialis k
všetkým ostatným právnym predpisom. Ide o predpis, ktorý vo svojej podstate predstavuje nepriamu
novelu celého právneho poriadku, dokonca aj základných súkromnoprávnych kódexov, t.j. Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka. A preto ak zákonodarca § 166g stanovil ako právnu normu s
relatívne neurčitou hypotézou, tak ponecháva na súd, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom

prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy so širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Záver, že dlžník sleduje podaním návrhu na povolenie oddlženia nepoctivý zámer, tak bude závislý vždy
na posudzovaní okolností, ktoré vyjdú najavo v rámci daného konania (NS ČR 39 NSČR 14/20019). Vo
všetkých situáciách, v ktorých sa súd zaoberá tým, či má dlžník nepoctivý zámer vychádza z okolnosti,
na ktorých možno záver o nepoctivom zámere dôvodne predpokladať. Dôvodným predpokladom nie je

istota o tom, že dlžník oddlžením sleduje nepoctivý zámer. Nejde tu o nepoctivý zámer dlžníkovi dokázať,
ale o to, že v konaní zistené okolnosti odôvodňujú predpokladať, že dlžník takýto nepoctivý zámer
má (v rozhodnej doby konaní zistené okolnosti odôvodňujú predpokladať, že dlžník takýto nepoctivý
zámer má (v rozhodnej dobe mal) uznesenie NS ČR 29NSČR 41/2017. Žalovaná sama uviedla, že
v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie v tomto konaní nepreukazovala svoje konanie, ani

úmysel v období presahujúcom tri roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a po zrušení
rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom predložila len svoje 55 stranové vyjadrenie, v ktorom
sa obmedzila na zhrnutie svojho názoru, pre ktorý sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho
súdu a prečo by súd prvej inštancie nemal rešpektovať pri opätovnom hodnotení dôkazov právny
názor odvolacieho súdu. Žalobkyňa mala zato, že žalovaná mala možnosť preukázať svoj poctivý

zámer súladne s ust. § 166g ZKR, neurobila tak asi preto, že na tomto preukázaní nemala záujem a
preto navrhuje súdu prvej inštancie hodnotiť len dôkazy, ktoré sú obsahom súdneho spisu. A keďže
sama žalovaná tvrdí, že žiadne dôkazy nepreložila, súd prvej inštancie nemôže hodnotiť pravdivosť
nepredložených dôkazov. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. ÚS SR III. ÚS 570/2016 publikoval analytickú
právnu vetu: „Pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať

primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka – fyzickej osoby) a záujmy stále neupokojených
veriteľov. Posudzovanie podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie
svojich veriteľov nemôže byť posudzované len z hľadiska formálneho plnenia povinnosti dlžníka počas
konkurzného konania. Súd konajúci o oddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu“.
A s týmto akcentom je nevyhnutné prihliadať a posudzovať postoj žalovanej ako dlžníčky cez prizmu

dobrých mravov. V danom konaní korektív dobrých mravov musí byť posudzovaný tak, aby nepotláčal
iné, právom chránené hodnoty, a zvlášť právne istoty, voči obom stranám sporu. Fakty každého prípadu
sú jedinečné a je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu a
aplikácia dobrých mravov spôsobom naznačeným žalovanou by bola porušením práva na spravodlivý
proces zo strany žalobkyne, keď by bol tento korektív aplikovaný v rozpore so skutkovými zisteniami a

prijatými právnymi závermi odvolacieho súdu. Exkurz novelami Zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nijakonemôžeovplyvniťplatnýzákonokonkurzeareštrukturalizácii,aniprivodiťinéhodnoteniedôkazov
predložených v konaní oboma stranami sporu, ako v súlade s platným zákonom. Zákon o konkurze a
reštrukturalizácii ustanovuje, čo sa považuje za poctivý zámer dlžníka v ust. § 166g ods. 1 a v ods. 2
toho istého paragrafu príkladmo uvádza, kedy dlžník nemá poctivý zámer.

13F.Pri posudzovaní poctivého zámeru dlžníka bude súd prihliadať aj na minulosť a súčasný stav
a status dlžníka, pričom bude prísnejšie posudzovať poctivý zámer dlžníkov s osobitnými životnými
skúsenosťami (napríklad ak disponovali väčším majetkom, mali skúsenosti s podnikaním, pôsobili
ako vedúci zamestnanci a podobne) a miernejšie posudzovať poctivý zámer dlžníkov, ktorí dosiahliiba základné vzdelanie, sú v dôchodkovom veku, majú vážne zdravotné problémy, prípadne majú
iným spôsobom sťažené uplatnenie v spoločnosti. Poukaz právnej zástupkyne žalovanej na početné
súdne rozhodnutia, rôznych súdov v rôznych právnych veciach, sú podľa názoru žalobkyne pre daný

prípad nepoužiteľné a neaplikovateľné, nakoľko daný právny vzťah sa riadi ustanoveniami ZKR. Je
na žalovanej, aby preukázala, že v súlade s vyššie uvedeným, od času, od ktorého mala vedomosť,
že je povinná zaplatiť dlh žalobkyne, vykonala všetko preto, aby tento dlh zaplatila. Po predložení
takýchto dôkazov, by súd mohol hodnotiť, či mala poctivý zámer, zhodne s nasmerovaním dokazovania
zákonodarcom v ZKR, najmä: a) v čom bola konkretizovaná úprimná snaha žalovanej riešiť svoj dlh, b)

aké mala možnosti riešiť svoj dlh, c) aké mala schopnosti zabezpečiť si dostatok finančných prostriedkov
na splatenie dlhu, d) akú snahu vynaložila pre získanie zamestnania, ktoré by jej zabezpečovalo
dostatočný príjem, e) zabezpečila si aj iný príjem na úhradu záväzkov a pod., f) ale aj či nemala poctivý
zámer. ZKR explicitne stanovuje v § 166g ods. 2 konania dlžníka, ktoré súd nemôže posúdiť inak, ako
nepoctivý zámer.
13G.Podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v zozname majetku ani

na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti
musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada. S poukazom na bod 56. odvolacieho súdu,
súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so záverom, že žalovaná nemala nepoctivý záver podľa §
166gods.2písm.a)ZKR,nakoľkohopostavilvpodstatelennamyšlienke,žežalovanáneporušilasvoju
povinnosťuviesťvzoznamečasťsvojhomajetku,konkrétnepohľadávkuvočisvojmumanželovivovýške

110 000,- EUR titulom časti kúpnej ceny nehnuteľnosti v F.. Nesprávne zároveň vyhodnotil, že časť
kúpnej ceny bola použitá na splatenie spoločného dlhu žalovanej a jej manžela voči banke a vo zvyšku,
že sa jednalo o dar. Žalobkyňa preukázala, že žalovaná bola vlastníčkou nehnuteľností zapísanej na
LV XXX, k. ú. F., ktorú darovala svojmu manželovi I. D.. Následne od darovacej zmluvy odstúpila a
nehnuteľnosť spolu s manželom odpredala na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.02.2012 kupujúcim.

Kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti patriacu za jej spoluvlastnícky podiel žalovaná neprevzala, ale
nechala ju kupujúcim poukázať na účet jej manžela, čím sa dobrovoľne a vedome zbavila sumy vo
výške 110 000,- EUR. Uvedené žalobkyňa preukázala už predloženými zápisnicami z pojednávaní
vedených pred Okresným súdom Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013, ktoré zaznamenávajú výpoveď
žalobkyne a jej manžela I. D. o vlastníctve nehnuteľnosti, jej predaji a vyplatení kúpnej ceny na účet

manžela. Žalovaná mala z predaja nehnuteľnosti mala získať 110 000,- EUR, hotovosť si nechala
vyplatiť na účet svojho manžela, čím sama vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla byť uhradená
pohľadávka žalobkyne, žalovaná mala pri vyhlásení konkurzu majetok minimálne vo výške 110 000,-
EUR a nie je nemajetná, jej majetok postačuje na úhradu pohľadávky žalobkyne a na pokrytie nákladov
konkurzu. Tým, že manžel žalovanej jej nevyplatil sumu 110 000,- EUR (manželia majú rozdelené BSM,

nehnuteľnosť vlastnili ako podieloví vlastníci), ale použil ich na úhradu svojho dlhu voči pánovi Q., má
žalovaná pohľadávku vo výške 110 000,- EUR voči svojmu manželovi. Jej úmysel takto naložiť so svojim
majetkom svedčí o tom, že vedome do prehľadu svojich aktív a pasív neuviedla svoju pohľadávku a
teda vedome zamlčala túto svoju pohľadávku, čím vedome oklamala tak správkyňu konkurznej podstaty,
ako aj konkurzný súd o stave svojho majetku. Nezakladá sa ani na pravde tvrdenie žalovanej a jej

právnej zástupkyne, že peniaze z predaja boli použité na vyplatenie úveru v C., nakoľko nehnuteľnosť
pri predaji nebola zaťažená žiadnym záložným alebo iným právom a zostatok úveru v C. bol vyplatený
na samotné požiadanie manžela žalovanej dňa 05.01.2012 – čiže pred predajom tejto nehnuteľnosti,
ako predčasné vyplatenie úveru s odôvodnením "mám voľné prostriedky“. Nezakladá sa ani na pravde
tvrdenie žalovanej, že svoje peniaze vo výške 110 000,- EUR „dala na zabezpečenie nového bývania“,

nakoľko rodinný dom na D. XXXX/XX bol nadobudnutý na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.09.2011
ešte v roku 2011 a to do výlučného vlastníctva jej manžela. Zároveň v trestnom konaní Okresná
prokuratúra Košice II 2Pv 65/13/8803-29, ako aj Krajská prokuratúra Košice 1/1 KPt 450/13/8800-9
žiadala vyšetriť, ako žalovaná naložila so sumou 220 000,- EUR, ktorá jej mala byť vyplatená za odpredaj
rodinného domu v F., nakoľko žalovaná po právoplatnosti rozsudku nezmenšila svoj majetok, ale naopak

jeho hodnota razantne stúpla, keďže kúpna cena niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu nehnuteľnosti
určenej znaleckým posudkom. Z uvedených dôvodov je zrejmé a nespochybniteľné, že žalovaná mala
nárok na vyplatenie sumy 110 000,- EUR zo strany svojho manžela (rozdelené BSM) ale cielene si ju
nenárokovala a neuviedla ju ani v zozname svojho majetku ako existentnú pohľadávku. Žalovaná ako
podielový spoluvlastník RD v Hodkovciach obdŕžala sumu 110 000,- EUR, ako 1 kúpnej ceny, ktorá

ale cielene bola vyplatená v prospech účtu manžela. Touto operáciou sa manžel žalovanej dostal do
pozície jej dlžníka a žalovaná mala teda pohľadávku voči manželovi, ktorú neuviedla CPP (s najväčšou
pravdepodobnosťou tento úkon realizovala aj z hľadiska zmarenia exekučného konania). Uvedená
kúpna cena bola výlučným vlastníctvom žalovanej a žalovaná túto skutočnosť neuviedla v dotazníkuCentra právnej pomoci- zámerne neuviedla, že voči manželovi má pohľadávku vo výške 110 000,- EU.
Ak by aj bola pravda, že I. D. z tejto sumy vrátil pôžičku p. Q., pre toto konanie je bez právneho významu,
nakoľko žalovaná nikdy nebola p. Q. nič dlžná a nemala žiadnu povinnosť mu vracať nejaké finančné

prostriedky. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že predaj domu v F. sa realizoval dňa 13.02.2012
(vklad povolený 16.03.2012). Z uvedeného je zrejmé, že daná pohľadávka sa žalovanej vo vzťahu k jej
manželovi nemohla premlčať skôr ako v roku 2015 (konkrétne najskôr dňa 16.03.2015), pričom návrh na
povolenie oddlženie žalovaná podala v novembri 2017. V období menej ako 3 roky pred podaním návrhu
napovolenieoddlženiabolažalovanávlastníčkoupohľadávkyvovýške110000,-EURspríslušenstvom,

ktorú bola povinná uviesť v Zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžníčka (žalovaná) vlastnila v
posledných 3 rokoch pred podaním návrhu. Uvedený majetok žalovaná úmyselne zamlčala v návrhu
spisovanom pred CPP, pričom uvedená majetková hodnota (pohľadávka vo výške 110 000,- EUR s
príslušenstvom) celkom zrejme svedčala aj o neexistencii platobnej neschopnosti žalovanej v období
pred podaním návrhu. Z predložených dôkazov a výpovede žalovanej, ako aj záverov trestného konania
bolo jednoznačne potvrdené, že suma, ktorá prináležala žalovanej bola vyplatená na manželov účet za

účelom splatenia dlhu jej manžela voči tretej osobe a nie na splatenie pôžičky v banke a zabezpečenie
vlastného bývania, ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie.
13H.Podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v návrhu alebo v
prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu.

Žalovaná Centru právnej pomoci uviedla ako svojich veriteľov osoby: H. J. ( bývalý priateľ dlžníčky), D. I.
– manžel osoba blízka, E. D. (veriteľ otca dlžníčky), J. A. – švagor, D. A. – sestra, manželka J. A., osoba
blízka, Súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický, Súdna exekútorka JUDr. Lýdia Bujňáková, no v danom
konaní svoje tvrdenie doposiaľ nepreukázala a z jej vyjadrenia vyplýva, že dlhy neexistujú a že tieto
osoby nie sú jej veriteľmi. S poukazom na bod 57. odvolacieho súdu, sa prvostupňový súd nevysporiadal

s rozpornými tvrdeniami žalovanej o okruhu jej veriteľov. Zároveň konajúci súd na pojednávaní dňa
19.11.2021 vyslovil svoj právny názor, čo je nesporné medzi procesnými stranami. Medzi procesnými
stranami je nesporné, že žalovaná podala návrh na vyhlásenie konkurzu a že bola oddlžená v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 31OdK/57/2018. Je nesporné, ktoré dôkazy predložila
v tomto konaní na preukázanie svojich podmienok na to, aby bol na ňu vyhlásený konkurz - teda aj

zoznam veriteľov, ktorý je spochybniteľný. Zároveň žalovaná viackrát ústne a písomne prehlásila, že
okrem dlhov voči žalobkyni nemá iné dlhy a že nemá ani nemala iného veriteľa a to napriek tomu, že
nesplnila dlh žiadnemu z nich, ktorých označila v prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalobkyňa
mala za to, že žalovaná cielene a vedome uviedla týchto „fiktívnych veriteľov“, aby splnila podmienky
vyhlásenia konkurzu a mohla na seba konkurz vyhlásiť. Ak by skutoční veritelia existovali, prihlásili by

si svoje pohľadávky do konkurzu. Veriteľov, ktorých žalovaná uviedla patrili: sestra, švagor, manžel,
exekútori, bývalý priateľ. Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že vyhodnotenie týchto zrejmých a vedomých
neprávd súdom prvej inštancie vo väzbe k poctivému zámeru žalovanej úplne absentuje. Argumentáciu
žalovanej, že sa riadila neodbornou radou zamestnanca Centra právnej pomoci žalobkyňa považuje
za účelovú a pre posúdenie správnosti ňou uvádzaných údajov v návrhu na vyhlásenie konkurzu

bezpredmetnú. Žalovaná svoje tvrdenie o takomto poučení pracovníkom Centra právnej pomoci nijako
nepreukázala. Žalobkyňa mala zato, že ak žalovaná sama pred súdom potvrdila, že v zozname veriteľov
uviedla dlžníkov, ktorí neboli v tom čase jej dlžníkmi, uviedla v zozname nepravdivú informáciu, alebo
neuviedla dôležitú informáciu, v súlade s ust. § 166g ods. 2 písm. c) bez ďalšieho má nepoctivý zámer.
ZKR pri tomto dôvode nepoctivého zámeru nevyžaduje úmyselné konanie (ako je to napr. v §166g. ods.2

písm. c/)
13I.Podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka
pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol
oprávnený podať návrh. Žalobkyňa v celom rozsahu poukázala na obsah vyššie uvedeného, ako aj
na obsah svojho podania zo dňa 20.11.2019, v ktorom podrobne poukázala na postoj žalovanej pred

podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, najmä že vlastnila majetok, ktorý vedome a bez náhrady
previedla na blízke osoby. Či už sa jednalo o bezodplatný prevod obchodných podielov v spoločnostiach
s ručením obmedzeným, v ktorých naďalej ostala vykonávať bezodplatne funkciu konateľa, či sa jednalo
o dar manželovi/pohľadávku prevyšujúci sumu 110 tisíc EUR, či sa jednalo o zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a nevyporiadanie takto zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, čo nie

je možné opätovne posúdiť inak, ako že svoj majetok bezodplatne darovala manželovi, či sa jednalo
o uprednostnenie iných veriteľov, napr. splatenie úveru SLSP, a.s. Bratislava a ostatným veriteľom
uvedeným v Zozname veriteľov v návrhu na povolenie oddlženia, atď.- úver bol splatený jej manželom,
neviem či by sme to tam mali dávať13J.Podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v čase podania návrhu
dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti vedieť musel.
Žalovaná v čase podania návrhu mala majetok nie nepatrnej hodnoty, ktorý neuviedla v zozname svojho

majetku a vykonávala funkciu konateľky v dvoch obchodných spoločnostiach, a ak by za tento výkon
funkcií poberala riadnu a primeranú obmenu, bez ohľadu na vyššie uvedený majetok, nemohla byť
platobne neschopná. Podľa § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce
poctivý zámer u dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti
s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch

právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti. S poukazom na bod 58. odvolacieho súdu,
prvostupňový súd nedostatočne vyhodnotil skutočnosti a s mnohými sa opomenul vysporiadať. Preto
uviedol, že žalovaná má dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými chce preukázať svoj poctivý zámer
pri oddlžení. K skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie ohľadom poctivého zámeru žalovanej podľa §
166g ods. 1 ZKR odvolací súd skonštatoval, že nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k záveru,
že žalovaná je zamestnaná na čiastočný úväzok práve z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného

stavu maloletého dieťaťa, ktoré v pracovné dni riadne absolvuje povinnú školskú dochádzku, čo
žalovanou nebolo rozporované. Pri hodnotení poctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR sa súd prvej
inštancie opomenul vysporiadať aj s ďalšou relevantnou skutočnosťou a síce, že žalovaná na jednej
strane tvrdí, že pracuje na čiastočný úväzok de facto preto, aby mala dostatočný priestor venovať sa
svojim maloletým deťom, no na strane druhej voľný priestor, ktorý vďaka takému záväzku získava,

obetuje aj výkonu konateľských oprávnení v dvoch obchodných spoločnostiach a to navyše bez nároku
na odmenu! Zároveň z rozhodnutia súdu prvej inštancie tiež nie je zrejmé, akú konkrétnu podobu mala
úprimná snaha žalovanej riešiť svoj dlh voči žalobkyni v medziach jej schopností a možností. Zároveň
podľa záverov odvolacieho súdu, má prvostupňový súd prísnejšie prihliadať na skutočnosti ovplyvňujúce
zámer žalovanej, pretože táto mala a má skúsenosti s podnikaním, pôsobí ako vedúci zamestnanec a

aj v orgánoch obchodných spoločností ako konateľka. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov vôbec
neaplikoval § 166 g ods. 3 ZKV, v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti
s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch
právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti“. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že
žalovaná je konateľkou v dvoch právnických osobách a že pracuje ako vedúci zamestnanec. V konaní

bolo preukázané, že v spoločnosti LUTIX, s.r.o. v ktorej pracuje žalovaná ako vedúci zamestnanec s
príjmom vo výške 200,- EUR mesačne a bez nároku na odmenu za výkon funkcie konateľa, ostatní
zamestnanci majú podstatne vyššie príjmy. Zo zverejnených účtovných závierok spoločnosti LUTIX s.r.o.
vyplývajú tieto údaje: a) rok 2016 počet zamestnancov 11, mzdové náklady 87 629,- EUR, priemerná
mzda 663,- EUR, b) rok 2017 počet zamestnancov 12, mzdové náklady 90 123,- EUR, priemerná mzda

625,- EUR, c) 2018 počet zamestnancov 9, mzdové náklady 98 848,- EUR, priemerná mzda 915,- EUR,
d) rok 2019 počet zamestnancov 10, mzdové náklady 103 999,- EUR, priemerná mzda 867,- EUR,
e) rok 2020 počet zamestnancov 9, mzdové náklady 74 719,- EUR, priemerná mzda 691,- EUR. Na
portáli Profesia spoločnosť LUTIX s.r.o. 01.10.2020 inzerovala ponuku pracovného miesta barmana
za 4,5 EUR/hod., tak je otázne akú mzdu by mala mať žalovaná ako vedúci zamestnanec. Uvedené

opomenutie podľa názoru žalobkyne malo vplyv na nezákonnosť napadnutého súdneho rozhodnutia,
keď nepoctivosť pri stanovení výšky vlastnej mzdy je zrejmá. Žalobkyňa opätovne poukázala na svoje
tvrdenia a dôkazy, ktoré žalovaná nikdy nerozporovala a nepredložila k nim žiadny relevantný dôkaz.
13K.Žalovaná počas celého konania pred súdom prvej inštancie verbálne poukazovala na zlý zdravotný
stav svojich detí, ktorý jej bránil a aj v súčasnosti bráni riadne pracovať. Odvolací súd jej verbálnemu

prednesu neuveril a v bode 58. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia explicitne uviedol: „odvolací súd
konštatuje, že nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k záveru, že žalovaná je zamestnaná
na čiastočný úväzok práve z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu maloletého dieťaťa,
ktoré v pracovné dni riadne absolvuje povinnú školskú dochádzku, čo žalovanou nebolo rozporované.“
Žalobkyňa neustále tvrdila, že deti žalovanej sú zdravé, že ich chorobu žalovaná ničím nepreukázala.

Žalobkyňa poukázala na dôkaz predložený právnou zástupkyňou, ktorý je obsahom súdneho spisu, a
ktorým žalovaná ospravedlnila svoju osobnú neprítomnosť na pojednávaní pred súdom dňa 19.11.2021.
Ak sa deti zúčastňujú Majstrovstiev Slovenska v HiP-Hop, Disco , Street a Disco Show disciplínach,
teda výkonnostne a vrcholovo sa venujú tancu, už uvedené samo o sebe svedčí, že deti sú zdravé a
ich zdravotný stav nebráni žalovanej pracovať.

13L.K bodu III. Vyjadrenia žalovanej zo dňa 08.07.2021 žalobkyňa uviedla, že v tejto časti Vyjadrenia
sa žalovaná venuje svojmu záväzku a snaží sa navodiť stav, že jej záväzok nie je existentný. Dokonca
prekročila všetky hranice racionálneho posudzovania platnosti a záväznosti súdnych rozhodnutí, keď
aj napriek existencii právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia takmer 15 rokov, opätovnepredkladá svoje subjektívne dôvody neplatnosti notárskej zápisnice, ktorá preukazovala dlh dlžníka
H. G.. Poukázala na vyslovený názor súdu, podľa ktorého skutočnosti uvedené v právoplatných
rozhodnutiach týkajúcich sa predmetnej veci sú nesporné.

13M.K bodu IV. Vyjadrenia žalovanej zo dňa 08.07.2021, teda k jednotlivým skutkovým podstatám
nepoctivého zámeru, ktorých naplnenie objektívnej stránky žalovanou v konaní tvrdí žalobkyňa uviedla,
že žalovaná vo vyjadrení k splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2
písm. a) ZKR okrem iného tvrdí, že v zozname majetku nie nepatrnej hodnoty mala uviesť len majetok,
ktorý vlastnila v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a že žalobkyňa neprodukovala

dôkaz o tom, že ku dňu 24.10.2014, t.j. 3 roky pred podpisom tohto zoznamu majetku, takýto majetok
skutočne vlastnila. Žalobkyňa opätovne poukázala na nesprávny právny názor právnej zástupkyne
žalovanej, že súd má brať zreteľ len úkony žalovanej, ktoré vykonala v ostatných troch rokoch pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Tento jej výklad nemá oporu v ZKR, ktorý takúto lehotu
vôbec nestanovuje a je aj v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý je pri opätovnom
rozhodovaníahodnotenídôkazovzáväzný.Žalovanáodmietaakceptovaťžalobkyňoupredloženýdôkaz

o tom, že žalovaná bola podielovou spoluvlastníčkou rodinného dumu v Hodkovciach, a ako podielový
spoluvlastník RD v F. obdržala sumu 110 000,- EUR, ako 1 kúpnej ceny, ktorá ale cielene bola vyplatená
v prospech účtu manžela. Touto operáciou sa manžel žalovanej dostal do pozície jej dlžníka a žalovaná
mala teda pohľadávku voči manželovi, ktorú neuviedla CPP. Finančné prostriedky vo výške 110 000,-
EUR boli výlučným vlastníctvom žalovanej a žalovaná túto skutočnosť neuviedla v dotazníku Centra

právnej pomoci zámerne. Predaj domu v Hodkovciach sa realizoval dňa 13.02.2012 (vklad bol povolený
16.03.2012). Z uvedeného je zrejmé, že daná pohľadávka sa žalovanej vo vzťahu k jej manželovi
nemohla premlčať skôr ako v roku 2015 (konkrétne najskôr dňa 16.03.2015), pričom návrh na povolenie
oddlženie žalovaná podala v novembri 2017. V období menej ako 3 roky pred podaním návrhu na
povolenie oddlženia bola žalovaná vlastníčkou pohľadávky vo výške 110 000,- EUR s príslušenstvom.

Dôkazy o tejto pohľadávke sú obsahom spisu. Nesprávnosť právneho názoru právnej zástupkyne
žalovanej v časti, že „rozhodujúcim v danom kontexte je len to, či žalovaná v rozhodnom období
skutočne reálne vlastnila tento majetok a preto ho bola povinná v zozname uviesť alebo nie, že je
právne irelevantné akým spôsobom s kúpnou cenou naložila“, pre jeho absurdnosť v kontexte textu
ZKR o nepoctivom zámere, žalobkyňa nebude ani v širších súvislostiach komentovať, nakoľko sa prieči

samotnému pojmu „poctivosť“. Ak sa dlžník vedome a cielene zbaví svojho majetku s cieľom ukrátiť
svojho veriteľa a nezaplatiť svoje dlhy napr. bezodplatným prevodom svojho majetku, darom, či inou
dispozíciou so svojím majetkom, následne čoho sa stane dlžník nemajetný a v tomto stave nemajetnosti
podá návrh na vyhlásenie konkurzu pre nemajetnosť, tak toto jeho konanie – prevody majetku je súd
povinný posúdiť a celosti zohľadniť majetok, ktorého sa takto zbavil ako absolútne neplatné právne

úkony a tento majetok v ďalšom posudzovať ako jeho vlastný , čo nie je možné vyhodnotiť inak, ako že
v rozhodnom čase skutočne vlastnil majetok, ktorý bol povinný uviesť v zozname predloženom Centru
právnej pomoci.
13N.Žalobkyňa preukázala, že žalovaná v zozname majetku neuviedla svoj majetok, ktorý nebol
nepatrnej hodnoty a postačoval na úhradu záväzku voči žalobkyni, čím žalovaná nemala poctivý zámer

v súlade s § 166g ods. 2 písm. c) ZKR. Ak žalovaná sama pred súdom potvrdila, že v zozname veriteľov
uviedla dlžníkov, ktorí neboli v tom čase jej dlžníkmi, uviedla v zozname nepravdivú informáciu, alebo
neuviedla dôležitú informáciu, v súlade s ust. § 166g ods. 2 písm. c) bez ďalšieho má nepoctivý zámer.
ZKR pri tomto dôvode nepoctivého zámeru nevyžaduje úmyselné konanie, ako je to napr. v §166g. ods.2
písm. c), zhodne aj rozsudok KS Banský Bystrica, sp. zn. 41CoKR/11/2019 zo dňa 21.08.2019.

13O.K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR
žalobkyňa predložila celý rad dôkazov, ktorými podrobne poukázala a aj preukázala postoj žalovanej
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, najmä že vlastnila majetok, ktorý vedome a bez náhrady
previedla na blízke osoby. Či už sa jednalo o bezodplatný prevod obchodných podielov v spoločnostiach
s ručením obmedzeným, v ktorých naďalej ostala vykonávať bezodplatne funkciu konateľa, či sa

jednalo o dar manželovi prevyšujúci sumu 110 tisíc EUR, či sa jednalo o zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a nevyporiadanie takto zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, čo nie
je možné opätovne posúdiť inak, ako že svoj majetok bezodplatne darovala manželovi, či sa jednalo
o uprednostnenie iných veriteľov, napr. splatenie úveru SLSP, a.s. Bratislava a ostatným veriteľom
uvedeným v Zozname veriteľov v návrhu na povolenie oddlženia, atď.

13P.K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR, žalobkyňa
preukázala, že žalovaná v čase podania návrhu mala majetok nie nepatrnej hodnoty, ktorý neuviedla v
zozname svojho majetku a vykonávala funkciu konateľky v dvoch obchodných spoločnostiach, a ak byza tento výkon funkcií poberala riadnu a primeranú obmenu, bez ohľadu na vyššie uvedený majetok,
nemohla byť platobne neschopná. Žalobkyňa preukázala najmä, že žalovaná:
a) bola 1 vlastníkom domu , C. K. XX, V. A. A. K. XX/X a pozemkov parc. č. XX/X, výmera: 741 m2,

druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX/X, výmera: 192 m2, druh pozemku: Zastavané
plochy a nádvoria, parc. č. XX/X, výmera: 575 m2, druh pozemku: Záhrady, parc. č. XX, výmera: 92 m2,
druh pozemku: Záhrady zapísané na LV č. XXX, okres: Košice - okolie, obec: F., katastrálne územie: F.,
ktoré úmyselne previedla s cieľom vyhnúť sa plneniu svojho záväzku a to tak, že v čase po právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 20C 38/2008-66 , potvrdeného aj rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 07.08.2009, ktorého vykonateľnosť bola odložená rozsudkom NS SR o odklade
exekúcie 05.10.2011 a následne pod sp. zn. 11Co/141/2011 správoplatnená dňa 22.12.2011, táto ako
spoluvlastníčka rodinného domu zapísaného na LV č. XXX Správy D. D. - P., katastrálneho územia
F.: dom s pozemkom súpisné číslo XX V. A. K. XX/X, par. č. XX/X o výmere 741m2, parc. č. XX/X o
výmere 192m2, spoluvlastnícky podiel s manželom I. D. v pomere 1, titulom darovacej zmluvy V 275/10
zo dňa 31.03.2010 previedla na svojho manžela, ktorý predmetné nehnuteľnosti vrátil žalovanej E. D. v

podiele 1 formou odstúpenia od darovacej zmluvy zo dňa 20.1.2012, čím žalovaná opätovne získala 1
podiel rodinného domu a následne dňa 16.3.2012 tieto nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy pod číslom V
606/12 spolu previedli na kupujúcich zo svojho podielového vlastníctva (t.č. mali rozdelené BSM) na M.
N. J. a manželku J. B. J. do ich bezpodielového spoluvlastníctva v podiele 1/1 za sumu 220 000,- EUR.
b)KrajskáprokuratúraKošice,akovyšetrovacíorgánuviedol,žeprepisomsumy220000,-EUR,ktorájej

mala byť vyplatená za odpredaj rodinného domu v Hodkovciach na jej manžela sa jej majetok nezmenšil,
ale naopak hodnota jej majetku razantne stúpla a mala možnosť svoj dlh voči žalobkyni splatiť.
c) uprednostnila iného veriteľa, konkrétne C., R. (príloha podania žalobkyne zo dňa 30.09.2019,
d) uprednostnila iného veriteľa E. D. (rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 14C/800/2002-345 zo
dňa 24.10.2011 príloha podania žalobkyne zo dňa 10.06.2019),

e) bezodkladne previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti HELU s.r.o.
f) previedla svoj obchodný podiel v obchodnej spoločnosti LUTIX za cenu 3 320,- EUR, že príjem z tohto
prevodu nepoužila na úhradu svojho dlhu voči žalobkyni, a že ku dňu prevodu obchodného podielu,
ku dňu 31.12.2009, v účtovnom roku, ktorý predchádzal prevodu obchodného podielu za sumu 3 320,-
EUR, spoločnosť LUTIX, s.r.o. mala záväzky voči spoločníkom vo výške 145 000,- EUR. Žalovaná

previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti LUTIX na svojho manžela s vedomím, že si pred prevodom
obchodného podielu nevyplatila jej patriacu pohľadávku voči spoločnosti vo výške 72 500,- EUR.
g) že vykonáva funkciu konateľky spoločnosti bez nároku na odmenu,
h) že po oddlžení naďalej pracuje za mzdu vo výške 200,-EUR v obchodnej spoločnosti svojho manžela,
i) svojim podpisom na tlačive Centru právnej pomoci potvrdila počet svojich dlžníkov, aj napriek tomu,

že títo neboli jej dlžníkmi a žalovaná vedela o tom, že vedome klame (rozhodnutie NS ČR R 14/2016
je okrem iného judikované, že „ nedbalý prístup dlžníkov k plneniu povinnosti v insolvenčnom konaní
tvorí sama o sebe tiež skutočnosť, že v zozname záväzkov, ktorý potvrdil dlžník svojim výslovným a
vlastnoručne podpísaným prehlásením o správnosti a úplnosti. ... súhrne hodnotenie týchto jednotlivých
„nedbalostí“ môže založiť dôvodný predpoklad insolvečného súdu že oddlžením je sledovaný nepoctivý

zámer.“ )
13Q.Žalobkyňa preukázala výpisom z obchodného registra, že žalovaná vykonáva funkciu konateľky
s príjmom vo výške 200,- EUR mesačne. Zo zverejnených účtovných závierok spoločnosti LUTIX
s.r.o. vyplýva, že finančná kondícia spoločností je v stave, že zamestnancom vypláca priemernú mzdu
štvornásobne vyššiu, ako poberá žalovaná ako konateľka za výkon funkcie. Konkrétne: a) rok 2016

počet zamestnancov: 11, mzdové náklady: 87 629,- EUR, priemerná mzda 663,- EUR, b) rok 2017
počet zamestnancov: 12, mzdové náklady: 90 123,- EUR, priemerná mzda 625,- EUR, c) rok 2018
počet zamestnancov: 9, mzdové náklady: 98 848,- EUR, priemerná mzda: 915,- EUR, d) rok 2019 počet
zamestnancov: 10, mzdové náklady: 103 999,- EUR, priemerná mzda: 867,- EUR, e) rok 2020 počet
zamestnancov: 9, mzdové náklady: 74 719,- EUR, priemerná mzda: 691,- EUR a preto nie je možné

akceptovať príjem konateľky vo výške 200,- EUR mesačne.
13R.K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, žalovaná
vo svojom vyjadrení cituje dôkazy predložené žalobkyňou a bez akéhokoľvek dôkazu o tom, že žalovaná
mala pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu poctivý zámer, ich neguje. K bezodplatným prevodom
obchodných podielov, či darovaniu/pohľadávka sumy 110 000,- EUR manželovi tvrdí, že tieto úkony už

boli posudzované orgánmi činnými v trestnom konaní. Rozhodnutie o vine v trestnom konaní je vedené
na základe iných pravidiel ako je vedené civilné konanie a vyhodnotenie dôkazov trestným senátom
je nepoužiteľné a neaplikovateľné na dané konanie. Žalobkyňa vôbec nespochybňuje záväznosť
rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, avšak pre posúdenie poctivého zámeru žalovanej pri podávanínávrhu na vyhlásenie konkurzu v danom prípade je nevyhnutné dôkazy vyhodnotiť na základe ustanoví
ZKR. Tak isto aj poukaz na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nenáležitý
a žalobkyňa je presvedčená, že konanie žalovanej bolo podmienené jej primárnym nezáujmom uhradiť

dlh žalobkyne. Každý má právo vlastniť majetok a každý ma právo sa svojho majetku aj vzdať. Ak
sa ale vzdá preto, aby bol navonok nemajetný a pritom si užíval všetky výhody majetného človeka,
tak v danom prípade je súd povinný tieto úkony vyhodnotiť. Žalovaná predložila súdu dôkaz o zrušení
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale nepredložila súdu dôkaz o vyporiadaní zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva a teda neuniesla dôkazné bremeno aký majetok mala nadobudnúť

a akého majetku sa daným úkonom vzdala v prospech manžela. Všetky dary v prospech manžela,
zúženie bezdpodielového spoluvlastníctva manželov v prospech manžela a nadobudnutie nehnuteľnosti
na O. XX L. D. za prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov len na meno
manžela, prevody obchodných podielov, bezodplatný výkon funkcie konateľa v spoločnostiach patriacich
manželovi bez nároku na odmenu jednoznačne preukazujú, že žalovaná nemala poctivý zámer a cielene
svoje úkony smerovala tak, aby žiaden majetok nebol vedený na jej meno a pritom si mohla požívať

výhody tohto majetku. Ak súd prvej inštancie v danom prípade zdieľa iný názor, tak bezosporu ich
dôvodnosť a logickosť vyhodnotí cez prizmu ZKR, keďže toto posúdenie podľa názoru odvolacie súdu,
patrí medzi ťažiskové posúdenie.

14.Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 04.02.2022 nesúhlasila s tvrdeniami žalobkyne, mala za to, že

predložila dostatok dôkazov na preukázanie svojich tvrdení a zotrvala na doterajších vyjadreniach.

15.Vo vyjadrení zo dňa 05.04.2022 žalovaná zotrvala na skutočnostiach uvedených v podaní zo dňa
08.07.2021 najmä vo vzťahu k preskúmaniu existencie a vzniku pohľadávky žalobkyne.

16.Žalobkyňa v podaní zo dňa 30.04.2022 uviedla, že zotrváva v celom rozsahu na svojich doterajších
tvrdeniach. Každé tvrdenie je strana sporu povinná podložiť náležitým dôkazom, ktorý je možné hodnotiť
v súlade so zásadami formálnej logiky. Dôkazom nemôže byť a ani nie je prevzatie subjektívneho
vyhodnotenia celého sporu z pozície strany sporu zhmotneného do zhrňujúceho písomného podania,
tak ako to predkladá žalovaná.

16A.Celévyjadreniežalovanejzodňa05.04.2022satýkajejnázoru,ktorýchce,abysiosvojilajsúdprvej
inštancie, že žalovaná voči žalobkyni nemá žiadnu pohľadávku, že existenciu pohľadávky si žalobkyňa
umelo vykonštruovala a žiada súd o opätovné posúdenie obsahu notárskej zápisnice N 14/02, Nz
147/02 zo dňa 29.05.2002. Názor prezentovaný v tomto vyjadrení s najväčšou pravdepodobnosťou
nie je názorom žalovanej, ale iba právnej zástupkyne žalovanej, samozrejme, bez akejkoľvek právnej

relevancie. Ak by si bola žalovaná vedomá skutočnosti, že nemá žiadny záväzok voči žalobkyni, prečo
by bola podala návrh na vyhlásenie konkurzu.
16B.Žalobkyňa sa vo svojich doterajších vyjadreniach nevenovala okolnostiam vzniku pohľadávky, ani
zmluvám, na základe ktorých jej pohľadávka vznikla a to len z dôvodu, že uvedené skutočnosti už
boli predmetom dokazovania pred súdom a sú zhmotnené v právoplatných súdnych rozhodnutiach

súdov SR. Pohľadávka žalobkyne bola riešená v týchto súdnych konaniach: a) konanie vedené pred
Okresným súdom Košice II, sp. zn. 20C/38/2008, rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 20C/38/2008-66
zo dňa 04.12.2008, b) konanie vedené pred Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/20211,
rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.0.2011, c) konanie vedené pred Najvyšším
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/66/2012, rozhodnuté uznesením sp. zn. 2Cdo/66/2012 zo

dňa 18.12.2012, d) konanie vedené pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 49Er/843/2010 exekučné
konanie vedené súdnou exekútorkou JUDr. Bujňákovou, sp. zn. 49Er/1388/2012, exekučné konanie
vedené súdnym exekútorom JUDr. A. Dembickým, následne súdnym exekútorom JUDr. Sabolom, e)
konanie vedené pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Ober 4/2013, rozhodnuté
uznesením sp. zn. 3M Ober 4/2013 zo dňa 30.03.2015, f) konanie vedené pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 751/2016, rozhodnuté uznesením sp. zn. II. ÚS 751/2016 zo dňa
25.10.2016.
16C. Právna zástupkyňa žalovanej opomína rešpektovať záväznosť rozsudku (§ 228 ods. 1 CSP).
Požiadavka právnej istoty vyplývajúca z princípu právneho štátu určuje, aby v prípade ak už súd
právoplatne vyriešil určitú otázku, táto skutočnosť bola považovaná za záväznú úpravu takejto otázky

a nebolo možné (s výnimkou mimoriadnych opravných prostriedkov) domáhať sa jej opätovného
preskúmania a vnášať tým neistotu do občianskoprávnych vzťahov. Opätovné prejednanie takejto
veci by bolo neprípustným zásahom do nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho rozhodnutia ako jeho
vlastností vyplývajúcich z materiálnej stránky právoplatnosti takéhoto rozhodnutia - autoritatívnehoprejavu vôle súdu (štátneho orgánu), ktorým bol vyriešený spor alebo upravené iné práva a povinnosti
a ktorými sa musí riadiť ten, komu je adresované. Podľa názoru žalobkyne, súd v konaní o zrušenie
nepoctivého zámeru žalovanej nie je oprávnený vykonať revíziu už právoplatného súdneho rozhodnutia

V podstate na záväznosť súdneho rozhodnutia apeluje aj žalovaná v bode 4. svojho vyjadrenia, keď
tvrdí, že revízia záverov iného súdu a OČTK nie je prípustná a súd je viazaný rozhodnutiami iných
súdov. Uvedený rozdielny prístup dosvedčuje, že žalovaná nemá ani len najmenšiu snahu o spravodlivé
a zákonne konanie, keď jej výklad práva smeruje k nerovnakému prístupu súdu k stranám sporu.
Žalobkyňa poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom náleze z 20. januára

2010 sp. zn. II. ÚS 349/2009 konštatoval, že „vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135
ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní
podľa § 159 ods. 2 O.s.p., konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti
s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto
jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.“

16D.Konanie vedené na návrh žalobkyne proti žalovanej pred Okresným súdom Košice II, sp. zn.
13C/240/2013 o zaplatenie 84 027,60 EUR s prísl. bolo zastavené len z dôvodu vyhlásenia konkurzu
na majetok žalovanej, odvolací súd v konaní 3Co/307/2018 uznesením zo dňa 16.08.2019 prerušil
odvolacie konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.
zn. 26Odi/2/2018 medzi stranami A. B. C. c/a E. D., v spore o zrušenie oddlženia.

16E.V ďalšom žalobkyňa opätovne poukázala na závery odvolacieho súdu uvedené v zrušujúcom
uznesení v predmetnom konaní ako aj na vyjadrenia a dôkazy predložené v konaní, ktorými preukázala
nepoctivý zámer žalovanej.
16F.Na základe predložených dôkazov a podaní žalobkyňa v celom rozsahu preukázala, že zo správania
žalovanej možno usudzovať, že nevynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností

a schopností, skôr naopak v minulosti - pred podaním návrhu na oddlženie, v čase podania návrhu na
oddlženie, ako aj teraz vyvíja cielene kroky, ktoré vedú k tomu, aby žalobkyňu poškodila a ukrátila ako
veriteľa s cieľom špekulatívne sa oddlžiť a zbaviť sa dlhov.

17.Na pojednávaní dňa 05.05.2023 nová právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že sa stotožňuje

s doterajšou obranou svojej predchodkyne. Mala za to, že za kľúčový okamih celého konania
jednoznačne možno považovať rozhodnutie krajského súdu, ktorý zrušil pôvodné rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá. Krajský súd uložil prvostupňovému súdu
povinnosť zaoberať sa správaním sa žalovanej ako dlžníčky od okamihu vzniku pohľadávky. Nesúhlasila
so záverom krajského súdu, ktorý bez toho, aby racionálne odôvodnil okamih vzniku pohľadávky

žalobkyni voči žalovanej, datoval ju ku dňu vyhlásenia prvého neprávoplatného rozhodnutia súdu
vo veci o určenie neúčinnosti právneho úkonu, v ktorom konaní sa žalobkyňa domáhala určiť, že
právny úkon prevodu nehnuteľnosti, teda kúpna zmluva uzavretá medzi otcom žalovanej a samotnou
žalovanou je voči nej neúčinná. Toto rozhodnutie je založené aj v spise a jednoznačne obsahuje len
dva výroky a to určujúci výrok, ktorým súd určil, že sa jedná o neúčinný právny úkon a druhý výrok

je výrok o trovách konania. Okamih vzniku pohľadávky žalobkyni voči žalovanej nemožno časovať
na tento deň. Mala za to, že krajský súd vychádzal zo starej judikatúry, ktorá vlastne (teda súdna
prax) umožňovala, aby v prípade existencie takéhoto rozhodnutia mohla byť povinným v exekúcii,
už samotná osoba, ktorá z odporovateľného právneho úkonu mala prospech. Zdôraznila, že táto
judikatúra, resp. ustálená súdna prax, ktorá dovtedy bola platná a teda aplikovaná takto, bola prekonaná

a to rozhodnutím NS SR zo dňa 13.10.2011 v konaní sp. zn. 3M Cdo/15/2010. Poukázala na to, že
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2020 bolo zverejnené rozhodnutie NS, podľa ktorého
predpokladom naplnenia účelu odporovateľnosti je teda v prvom rade dosiahnutie výroku rozsudku,
ktorým sa konkrétny právny úkon určí za neúčinný. Existencia rozsudočného výroku o neúčinnosti
konkrétneho právneho úkonu je podkladom pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky, napr. predajom

vecí, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt nebolo došlo. Rozhodnutie odkazuje na §
42b ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Pokiaľ však nie je možné uspokojiť
vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku, čo je práve tento prejednávaný prípad, právoplatný rozsudok o neúčinnosti právneho úkonu
veriteľovi uspokojenie pohľadávky neumožní. Judikatúra je totiž konštantná v tom čase, to už bolo v roku

2020, keď toto rozhodnutie vyšlo v zbierke je totiž konštantná v tom, že rozhodnutím o odporovacej
žalobe nedochádza k zmene subjektu povinného v exekučnom konaní.“ Tu najvyšší súd odkazuje
na rozsudok sp. zn. 3M Cdo/15/2010 a uvádza, že rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe
vyhovel, nerieši, a to ani v procesnej rovine postavenie účastníkov exekučného konania. Určuje lenneúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ ako oprávnený môže požadovať uspokojenie
svojej vymáhateľnej pohľadávky z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho (povinného)
majetku. Zo zákona nevyplýva ani právo veriteľa, domáhať sa žalobou voči osobe, v prospech ktorej

bol právny úkon urobený uloženia povinnosti strpieť výkon rozhodnutia postihnutím majetku, ktorý bol
predmetom odporovateľného právneho úkonu. Ak teda nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku
veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, má veriteľ právo na náhradu
voči tomu, kto má z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá
nepodliehaprávnemurežimunáhradyškodyatátonáhradajeobmedzenávýškouzískanéhoprospechu.

Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou
žalobou, alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu.
Ďalej je v rozhodnutí uvedené, že otázkou, či majetková hodnota, ktorú žalovaní nadobudli Zmluvou
o prevode členského práva k družstevnému bytu je totožná s majetkovou hodnotou predstavujúcou
vlastnícke právo k predmetnému bytu, sa dovolací súd nezaoberal, pretože od jej vyriešenia rozhodnutie
odvolacieho súdu nezáviselo. Odvolací súd ju ani neriešil, nakoľko pre predmet daného konania nie

je právne významná. Predmetom konania je žaloba o určenie, že právny úkon - Zmluva o prevode
členských práv a povinností k družstevnému bytu je voči žalobcovi právne neúčinná. Ďalší postup
veriteľaprivymáhaníjehopohľadávkyjepredmetompotenciálnehokonania(exekučnéhovočipriamemu
dlžníkovi, resp. konania o náhradu podľa § 42b ods. 4 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka).
Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že samotným rozhodnutím o žalobe, ktorou sa žalobkyňa

domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej pohľadávky voči
žalovanej. Toto rozhodnutie teda odkazuje na v tom čase už ustálenú súdnu prax, ktorá skutočne bola
aplikovaná a poukázala v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý sa zaoberal práve
ústavnousťažnosťou,ktorejpodstataspočívalavtom,ževeriteľsadomáhalvydaniapovereniasúdnemu
exekútorovi v súvislosti práve s tým, že podkladom na vykonanie tej exekúcii malo byť rozhodnutie

súdu o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Teda právny vyššie uvedený názor najvyššieho súdu bol
podrobený aj prieskumu ústavnému súdu a prešiel testom ústavnosti. V tomto rozhodnutí a argumentuje
ústavný súd okrem toho aj obranu okresného súdu, ktorý odmietol vydať poverenie v takomto
exekučnom konaní. Na podporu správnosti svojich právnych záverov okresný súd doplnil, že záver
podľa ktorého výrokom súdneho rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe dochádza k zmene v

osobe dlžníka povinného v exekúcii je nutné považovať za dlhodobo neudržateľný aj z toho dôvodu,
že v prípade keď by hodnota majetku, ktorý by z dlžníkovho majetku odporovateľným právnym úkonom
ušiel bola nižšia ako hodnota veriteľovej pohľadávky, bol by veriteľ vo výrazne lepšom postavení a tretia
osoba v postavení výrazne horšom, čo by znamenalo porušenie zásady ekvity v občianskoprávnych
vzťahoch. S porušením uvedenej zásady však dotknuté ustanovenie Občianskeho zákonníka nepočíta.

Okresný súd tak na základe celej formulovanej argumentácie dospel k právnemu záveru, že súdne
rozhodnutie o odporovacej žalobe sťažovateľky nerieši postavenie účastníkov exekučného konania
a neúčinnosť právneho úkonu smeruje proti majetku a nie proti osobe. A preto nedochádza k zmene
subjektu povinného a preto bol daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie z dôvodov,
že povinní nie sú právnymi nástupcami dlžníka uvedeného v predložených exekučných tituloch. V

tomto konaní pred ústavným súdom argumentovala sťažovateľka práve obdobnou argumentáciou
ako aj žalobkyňa v tomto konaní, pričom ústavný súd sa v niekoľkých bodoch zaoberá aj tým, že
právo na spravodlivý súdny proces nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru. Naopak, judikatúra sa
vyvíja a akákoľvek snaha držať tú judikatúru rigidne by bola vlastne v rozpore s princípom právnej
istoty, resp. princípom spravodlivosti. Uvedené rozhodnutia predložila súdu. S ohľadom na ne mala

za to, že pohľadávka žalobkyne voči žalovanej jednoznačne nemohla vzniknúť okamihom, ani nielen
prvého neprávoplatného rozhodnutia, ale ani samotnou právoplatnosťou rozhodnutia v konaní o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, k právoplatnosti ktorej došlo v roku 2011. Vzhľadom na to a vzhľadom
na túto judikatúru, ktorá je novšieho dáta, teda má za to, že ak krajský súd uložil prvostupňovému
súdu povinnosť zaoberať sa právnymi úkonmi od okamihu vzniku pohľadávky žalobkyni voči žalovanej,

je potrebné ustáliť tento okamih a s ohľadom na vyššie uvedené je jasné, že týmto okamihom určite
nemohla byť právoplatnosť rozhodnutia, ani prvostupňové neprávoplatné rozhodnutie. Preto navrhla
súdu, aby v kontexte uvedeného posudzoval aj ten okamih, kedy pohľadávka vznikla.
17A.Poukázalatiežnasprávaniesaprotistrany,keďžalobkyňazrejmeajsamadospelakneudržateľnosti
predchádzajúcej súdnej praxe, keď iniciovala nové ďalšie konanie proti žalovanej o zaplatenie 84 000,-

EUR. Tejto náhrady sa domáhala a tento postup, ktorý vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu napokon
aplikovala aj samotná žalobkyňa, pričom z rozsudku vo veci 13C/240/2013 zo dňa 11. apríla 2018,
ktorým bolo zastavené konanie voči žalovanej (E. D.) z dôvodu vyhlásenia konkurzu a v ktorom konaní
sa žalobkyňa domáha práve tej náhrady, ktorá jej vyplýva z § 42b ods. 4 za bodkočiarkou, na strane 5okresný súd konštatuje aj postup žalobkyne v tomto konaní a uvádza ho v bode 4. V bode 5. žalobkyňa
uviedla, že trhovú hodnotu bytu určila na základe cien nehnuteľností určených na bývanie, stanovených
NBS. Uviedla, že sa náhrady domáha od vlastníkov, ktorí nehnuteľnosť nadobudli od dlžníka na základe

právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený voči nej (žalobkyni) za právne neúčinný. Odôvodnila, že skutočná
výška prospechu žalovanej v prvom rade a žalovaného v druhom rade z písomných dokladov jej
dostupných nie je možné určiť. V bode 6. vyjadrenia žalobkyňa reagovala na námietku premlčania, ktorú
žalovaná v prvom rade vzniesla vo svojom vyjadrení. Žalobkyňa uviedla, že nárok o zaplatenie peňažnej
náhrady mohla uplatniť na súde až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bola vyslovená odporovateľnosť

právneho úkonu, ktorý rozsudok sp. zn. 20C/38/2008 nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011 a žaloba
bola podaná dňa 17.12.2013. A teda premlčacia lehota ustanovená v § 101 Občianskeho zákonníka
od vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu právoplatnosťou rozsudku neuplynula. V bode 7. svojho
vyjadrenia sa žalobkyňa vyjadrila k námietke, že súčasne vymáha svoj nárok v exekučnom konaní,
okrem podania návrhu na určenie peňažnej náhrady za odporovaný právny úkon a to odôvodnila
tak, že tak urobila z opatrnosti, keďže konania v obdobných veciach sú nejednotné a po uplynutí

lehôt na ich podanie by sa tak sama zbavila možnosti dospieť k uspokojeniu svojej pohľadávky. Za
významné právna zástupkyňa žalovanej považuje v súvislosti s týmto konaním fakt, ktorý nepopiera ani
samotnážalobkyňa,žehocirozhodnutieourčenieneúčinnostiprávnehoúkonunadobudloprávoplatnosť
v decembri 2011, k podaniu žaloby ktorou sa domáhala práve toho jediného čo mohla sa domáhať od
žalovanej, došlo až tri roky nato. Dňa 22.12.2011 rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a 2 roky na to až

17. februára 2013 bola podaná žaloba. Faktom je, že s ohľadom na uvedené žalovaná nemala žiaden
záväzok, žalobkyňa nemala žiadnu pohľadávku voči žalovanej. Je otázne kedy pohľadávka žalobkyne
voči žalovanej vlastne vznikla, lebo samotné podanie žaloby ešte neznamená, že tento nárok, resp. tá
pohľadávka vznikla. Tá pohľadávka by vznikla až okamihom, kedy bola súdom priznaná. Faktom tiež
je, že k rozhodnutiu nedošlo z dôvodu, že došlo k vyhláseniu konkurzu. Do konkurzu si žalobkyňa svoju

pohľadávku prihlásila. Podľa právnej zástupkyne žalovanej vznikla až týmto okamihom, keďže doručenie
prihlášky správcovi má účinky podania žaloby na súde. Až týmto okamihom sa začala formovať nejaká
konkrétna pohľadávka a k jej vzniku, k jej existencii vlastne došlo len vďaka tomu, že v zákonnej lehote
nebola pohľadávka popretá. Pretože toto rozhodnutie by malo konštitutívny charakter. Bez ohľadu na
to, faktom je, že až do podania žaloby, ktorú podala žalobkyňa až 2 roky od právoplatnosti rozhodnutia

o určenie neúčinnosti právneho úkonu, akékoľvek úkony realizovala žalovaná, tieto úkony nerealizovala
v čase existencie pohľadávky. Preto aj čo sa týka teda pokynu odvolacieho súdu, aby súd prvej
inštancie skúmal úkony žalovanej od okamihu vzniku pohľadávky, tak buď mal na mysli pohľadávky
žalobkyne voči žalovanej a v takom prípade sa nemôže jednať o právne úkony skoršie ako minimálne
pred podaním takejto žaloby, ktorou si konečne uplatnila tento svoj nárok a ktorý mohol, stále to bolo

totiž v potencionálnej rovine, ktorý mohol v konečnom dôsledku viesť k vzniku pohľadávky. Vzhľadom
na uvedené mala za to, že čo sa týka všetkých týchto žalobkyňou namietaných právnych úkonov, ich
posudzovanie v kontexte konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer je právne irelevantné
a možno z nich posudzovať iba tie, ktoré vznikli najskôr až okamihom, kedy bola súdu doručená žaloba,
kedy prvýkrát mohla žalovaná vedieť o tom, že je možné, že jej takáto pohľadávka vznikne.

17B.Ďalej je tu otázna výška pohľadávky žalobkyne, ktorá nebola žiadnym spôsobom ustálená a jej
výška je taká aká je len preto, že ju nikto v konkurznom konaní nepoprel. Právna úprava konkurzného
konania je momentálne nastavená tak, že ak by si aj správca myslel, že pohľadávka neexistuje, nemá
možnosť ju popierať, môže to urobiť len veriteľ, pričom je potrebné, aby zaplatil kauciu. Bežne sa preto
stáva, že tieto pohľadávky sa nepopierajú.

17C.Vzhľadom na vyššie uvedené akékoľvek právne úkony, ktoré urobila žalovaná, nemožno
posudzovať v kontexte toho poctivého/nepocitového zámeru, tak ako to mal na mysli krajský súd,
pretože žiadna pohľadávka neexistovala. Tomu zodpovedá skutočnosť, že žalovaná si jej nebola
vedomá, naopak, bola si vedomá toho, že pohľadávka neexistuje, čo vyplýva aj z jej správania sa.
Keď žalobkyňa namieta prevody obchodných podielov, nehnuteľnosti a tak ďalej, faktom je, že všetky

tieto majetkové hodnoty, ku ktorým došlo následne k prevodu, nadobudla žalovaná po začatí súdneho
konania, čiže ak by mala žalovaná konať v úmysle, aby znemožnila uspokojenie pohľadávky žalobkyne,
ktorá neexistovala, jednoducho ona by nebola nadobudla. A úmysel je vnútorná zložka konajúcej osoby
a o úmysle možno uvažovať len s ohľadom na vonkajšie prejavy správania sa osoby, ktorá určitým
spôsobom koná.

17D.Vo vzťahu k nehnuteľnosti v F. uviedla, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá do
podielového spoluvlastníctva. V rozhodnom čase ani nemohla byť nadobudnutá inak, pretože podieloví
spoluvlastníci neboli manželia. Táto nehnuteľnosť v Hodkovciach bola nadobudnutá 4. januára 2006.
Na kúpu tejto nehnuteľnosti poskytla C. C. žalovanej, aj druhému spoluvlastníkovi úver vo výške 1 a polmilióna korún, to je asi 45 000,- EUR. Bolo to v roku 2006. Šesť rokov nato, v roku 2012, tiež začiatkom
roka dochádza k prevodu tohto majetku v podielovom spoluvlastníctve. Faktom je, že medzi kúpou
a prevodom ubehlo 6 rokov. O šesť rokov sa táto nehnuteľnosť prevádzala za 220 000,- EUR z čoho

vyplýva, že nehnuteľnosť bola významným spôsobom zhodnotená. Stále sa jednalo o majetok patriaci
do podielového spoluvlastníctva, pričom v konaní nebolo preukázané práve zo strany žalobkyne, akým
spôsobom, na základe čoho vlastne by mala nadobudnúť z kúpnej ceny žalovaná presnú polovicu, to je
110 000,- EUR. Faktom totiž je a tieto a bolo to preukázané aj listinnými dôkazmi, že do nehnuteľnosti
investoval významným spôsobom práve druhý spoluvlastník, vzhľadom na príjmové možnosti a priebeh

zamestnaní žalovanej, ktoré boli predmetom konania. Nemôžu existovať pochybnosti o tom, že ak
dochádzalo k predčasnému splateniu úveru v čase, keď sa predávala nehnuteľnosť, ktorý úver bol
v sume 36 460,- EUR, toto predčasné splatenie bolo realizované z výlučných prostriedkov druhého
spoluvlastníka a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o tom, žeby sa mala na platení tohto úveru
podieľať aj žalovaná. Ako z ďalších dôkazov vyplýva, kúpna cena bola uhradená za prevod vo výške 220
000,- EUR dňa 26. marca 2012, pričom ešte v ten deň došlo k vráteniu finančných prostriedkov v sume

215 000,- EUR zo strany opäť druhého spoluvlastníka. Skutočnosť, že v teoretickej rovine mala žalovaná
ako podielová spoluvlastníčka vo veľkosti jednej polovice nárok na polovicu kúpnej ceny, v teoretickej
rovine platí. Avšak poukázala na súdnu prax v otázkach vyporiadavania podielového spoluvlastníctva
na uznesenie najvyššieho súdu z 27. Februára 2012, sp. zn. 4MCdo/12/2011, podľa ktorého: „Zmyslom
vyporiadania spôsobom podľa § 142 ods. 1 vety tretej Občianskeho zákonníka, nie je len poskytnutie

primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale vyriešenie všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi
podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou podielového spoluvlastníctva. So zreteľom na to
sa toto vyporiadanie vykonáva ako vyporiadanie v širšom slova zmysle, v rámci ktorého sa prihliada aj
k tomu, či a do akej miery ten-ktorý spoluvlastník zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť investíciami, prípadne
iným spôsobom.“ Doposiaľ prezentovaná argumentácia v tomto kontexte podložená aj dôkazmi, teda

jednoznačne preukazuje, že po zániku podielového spoluvlastníctva k okamihu prevodu, predaja
tejto nehnuteľnosti nastala situácia, kedy bolo potrebné vyporiadať sa v širšom slova zmysle. Toto
vyporiadanie sa v širšom slova zmysle jednoznačne nemohlo byť žiadnym spôsobom ovplyvnené tým, či
žalovaná má, alebo nemá nejaké pohľadávky voči iným veriteľom. Toto vyporiadanie sa malo udiať práve
po zrušení toho podielového spoluvlastníctva a malo sa jednať aj zo zákona o vyporiadanie v širšom

slova zmysle. A keď došlo k vyporiadaniu v širšom slova zmysle, výsledkom ktorého bolo, že kúpna
cena možno ani nepostačovala na úhradu všetkých investícií druhého spoluvlastníka a žalovanej ako
spoluvlastníčke nevyšlo na jej podiel z kúpnej ceny. Faktom je, že žalovaná vzhľadom na to neevidovala
žiadnu pohľadávku voči druhému spoluvlastníkovi a keďže žiadnu pohľadávku neevidovala, nemohla
ju ani uviesť v zozname majetku. Dosiaľ neboli tieto argumenty takto právne označené, ale faktom

je, že oni boli takto prezentované a skutočnosť, že k tomu tak došlo vyplýva aj z listinných dôkazov.
K prevodu nehnuteľnosti došlo v roku 2012, teda v čase, keď žiadna pohľadávka žalobkyne voči
žalovanej neexistovala. Napriek tomu, ak má súd za to, že z týchto dôkazov jednoznačne nemožno
uzavrieť, že sa jednalo o vyporiadanie v širšom slova zmysle, pričom je právne irelevantné s ohľadom
na podstatu tohto konania, či to vyporiadanie bolo správne, alebo nesprávne, táto celá situácia má

vplyv len na to, či existovala pohľadávka, alebo neexistovala a či žalovaná bola povinná uviesť tento
majetok v zozname majetku, alebo nebola. Otázka, či to vysporiadanie bolo správne, alebo nesprávne
jednoducho nemôže byť predmetom tohto konania, a to ani ako predbežná otázka. Nehovoriac už ale
o tom, že tento prevod žalobkyňa namietala, namietala ho v samostatnom konaní, pričom žaloba bola
zamietnutá. Vec sa dostala dokonca až na najvyšší súd a v rámci trestného konania sa vec dostala

až na generálnu prokuratúru a žiaden z týchto štátnych orgánov nevzhliadol v prevode poškodenie
žalobkyne ako veriteľky. V tom čase žalobkyňa žiadnu pohľadávku vôbec nemala. Napriek tomu, ak má
súd za to, že je sporné toto vyporiadanie v širšom slova zmysle, ako aj argumentácia o okamihu vzniku
pohľadávky, ktorá vznikla až uplynutím lehoty na popretie pohľadávky žalobkyne v konkurze, navrhla
vypočuť druhého spoluvlastníka na skutočnosti, akým spôsobom došlo k vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva.
17E.Čo sa týka argumentov o tom, že ktorých veriteľov žalovaná uviedla, resp. neuviedla, mala za to, že
je to úplne právne irelevantné. Žalovaná sa už vyjadrila sa k tomu, že dlžník je povinný uviesť všetkých
veriteľov, o ktorých sa dokonca len domnieva, že by mohli mať voči nemu nejakú pohľadávku, pretože
naopak, ak by dlžník neuviedol veriteľa, fyzickú osobu, lebo on subjektívne sa domnieva, že toho veriteľa

nemá, v takom prípade práve by sa jednalo o nepoctivý zámer. Žalobkyňa neprodukovala jediný dôkaz
o tom, žeby mala žalovaná nejakým spôsobom týchto veriteľov zvýhodniť. Podľa vyjadrenia žalovanej
fakticky mala len jedného veriteľa, pričom podľa právnej zástupkyne žalovanej ani toho nemala, pretože
pohľadávka vznikla až okamihom, keď došlo k márnemu uplynutiu lehoty na popieranie.17F.Vo vzťahu k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov zotrvala na doterajších
vyjadreniach. V právnom systéme sú zakotvené inštitúty na ochranu majetku napr. druhého
manžela. Nevidí dôvod na to, aby tento nemal možnosť využiť možnosti dané právnym systémom na to,

aby ochránil svoj majetok, ktorý nenadobudol pričinením žalobkyne a nič s pohľadávkou nemá spoločné.
Čiže výkon práv tretej osoby nemôže byť na ťarchu žalovanej ako dlžníčky a to napriek tomu, čo by si
želala žalobkyňa, aby po vzniku BSM sa uspokojovala z majetku aj tejto ďalšej osoby.
17G.Pre prípad, že súd sa nestotožní s prezentovaným právnym názorom o okamihu vzniku pohľadávky
žalobkyne voči žalovanej, zotrváva na námietke neplatnosti tých zmlúv, ktorými žalobkyňa poskytla

otcovi žalovanej miliónové sumy. Doposiaľ nevieme z akých zdrojov, čo to boli za peniaze, odkiaľ ich
mala, či ich vôbec mala, či sa nejednalo o nejaké fiktívne peniaze a to aj s ohľadom na to o aké sumy sa
jednalo, akým spôsobom boli dojednané splátky a s ohľadom na primeranú mieru opatrnosti zo strany
samotnej žalobkyne. Mala za to, že sa jedná o rozpor s dobrými mravmi aj s ohľadom na úrokové
sadzby, ktoré boli dohodnuté a lehoty splatnosti. Uviedla, že z legitímnych zdrojov nemohli byť tieto
finančné prostriedky tak ako bolo dohodnuté vrátené. Doposiaľ nebolo preukázané či boli poskytnuté

a aj keď žalobkyňa tvrdí, že to prešlo prieskumom, nikde, v žiadnom z týchto konaní sa týmto žiaden súd
nezaoberal a preto navrhla, aby v prípade keď sa súd nestotožní s právnou argumentáciou, ohľadom
okamihu vzniku pohľadávky (minimálne s tvrdením, že do podania žaloby o finančnú náhradu toho čo
ušlo, že pohľadávka nemohla ani náznakom existovať), súd v tomto konaní sa zaoberal aj existenciou
zmluvy o pôžičke, či to bola platná zmluva, alebo nie. V tejto súvislosti predložila súdu rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoKR/21/22 v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, v
ktorom sa súd zaoberal tým, či veriteľ ktorý tvrdí, že je veriteľom, či skutočne veriteľom bol. Jednalo sa
o zmluvu o pôžičke, pričom žaloba bola zamietnutá, pretože v konaní dospel súd k záveru, že k uzavretiu
zmluvy o pôžičke vôbec nedošlo, s ohľadom na to, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt a žalobca
nepreukázal, že skutočne finančné prostriedky poskytol žalovanému dlžníkovi. Týmto rozhodnutím

poukázala na to, že aj v tomto konaní je súd oprávnený a aj povinný, keď je takáto argumentácia
o neplatnosti zmlúv vznesená, zaoberať sa touto argumentáciou a vyhodnotiť, či ten exekučný titul,
právny titul, ktorý sa stal podkladom pre všetky tie nabaľujúce sa ďalšie rozhodnutia bol, alebo nebol
platný právny úkon.
17H.K vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne uviedla, že na dnešnom pojednávaní neprednášala

žiadne nové skutočnosti, argumentácia ktorú predniesla bola použitá už predchádzajúcou právnou
zástupkyňou žalovanej. Čo sa týka právnej argumentácie a predložených súdnych rozhodnutí
korešpondujú s predloženými dôkazmi.
17I.Poukázala na to, že dôkazné bremeno je na žalobkyni. Keď táto tvrdí, že pani D., teda žalovaná mala
pohľadávku z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ona má existenciu takejto pohľadávky

preukázať. Nič tomu však nenasvedčuje, žiaden dôkaz, len tvrdenia. Nebolo preukázané, ani to, že by
obaja podieloví spoluvlastníci platili na polovičku úver na nehnuteľnosť v Hodkovciach.
17J.Právna zástupkyňa žalobkyne žiadala súd, aby vychádzal z rozhodnutí, ktoré boli inter partes
medzi žalobkyňou žalovanou. Jedným z nich je rozhodnutie o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Toto
rozhodnutiemádvavýroky,zktorýchnevyplývaakákoľvekpohľadávkažalobkynevočižalovanej.Žaloba

o určenie náhrady z decembra 2013 je prvý okamih, kedy sa mohla začať zhmotňovať nejaká konkrétna
pohľadávka. Žalobkyňa musí akceptovať, že jej dlžníkom bol otec žalovanej, nie žalovaná samotná. Čo
sa týka rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti, v ktorej namietala žalovaná procesnú nesprávnosť
postupu exekučného súdu, keď exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie voči jej osobe,
hoci ona dlžníkom nebola, Ústavný súd sa nezaoberal pohľadávkou, či existuje, alebo neexistuje.

Ústavný súd len s ohľadom na vtedy aplikovanú súdnu prax posudzoval, či to vedenie exekúcie je,
alebo nie je v súlade s tými ústavnými princípmi. Podľa vtedy preferovanej súdnej praxe sa exekúcia
viedla priamo voči tej tretej osobe už na základe rozhodnutia o určenie neúčinnosti, preto ústavný
súd povedal, že je to v poriadku. Ale ústavný súd nepovedal, že existuje pohľadávka a nezaoberal
sa zmluvou. Existujú 4 rozhodnutia, z ktorých (ani z jedného) nevyplýva žiadna pohľadávka. Čiže

keď tu kolegyňa hovorí o tom, že vo viacerých súdnych konaniach a súdnych rozhodnutiach bola
preukázaná existencia vzťahu žalobkyne a žalovanej ako vzťahu veriteľsko-dlžníckeho, nie je to pravda.
Čo sa týka domu v Hodkovciach, žalobkyňa mala právo na úhradu jej pohľadávky, ale z majetku, ktorý
ušiel odporovateľným právnym úkonom. Z majetku jej pôvodného dlžníka neušiel dom v Hodkovciach.
Nejedná sa o žiadne subjektívne názory, je to podložené rozhodnutiami.

18.Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 05.05.2023 uviedla, že bola prezentovaná
nová právna konštrukcia, ktorú žalovaná počas celých piatich rokov nikdy neprezentovala a to ani
sama vo svojich účastníckych výpovediach, ani prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Žalobkyňapodala žalobu v roku 2013 preto, že sa domáha vrátenia svojich financií od roku 2003 a každý
súd v tejto republike rozhoduje ináč. Čiže ona využíva každú jednu možnosť tak ako sa právo vidí,
ako názory sa vyvíjajú, menia, z opatrnosti podala aj žalobu. Nikdy, ale nebola v postavení, žeby

mala vedomosť o tom, že nie je veriteľkou žalovanej. Uviedla, že súd konštatoval, že je všetko čo
sa nachádza v právoplatných súdnych rozhodnutiach, ktoré sú skončené. Poukázala na rozhodnutie
ústavného súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. II ÚS/751/2016, kde ústavný súd pojednával presne
o exekúcii žalobkyne a žalovanej. Sťažovateľkou bola žalovaná a sťažovala sa na exekúciu vedenú
žalobkyňou a ústavný súd konštatoval, že ak bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že

právny úkon medzi dlžníkom a sťažovateľkou je právne neúčinný, tzv. relatívna neúčinnosť právneho
úkonu, a teda v pomere medzi veriteľkou a sťažovateľkou, ktorá nadobudla majetok od dlžníka na
základe veriteľkou úspešne odporovateľného právneho úkonu, sa na tento právny vzťah hľadí, akoby
k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne legitimovanou v exekučnom konaní je sťažovateľka, ktorá na
základe právneho úkonu súdom právoplatne vyhláseného za neúčinný, v tomto prípade kúpnej zmluvy,
nadobudla nehnuteľnosť od veriteľkinho dlžníka. Podľa bodu 13.4. tohto rozhodnutia: „Vymáhaný nárok

oprávnenej odporujúcej veriteľky tak nemožno považovať za nespravodlivý, alebo nezakladajúci sa na
skutočnom a predovšetkým právnom stave. Hoc okresný súd nedal na túto zásadnú otázku (určenie
hodnoty majetku, ktorý ušiel z majetku dlžníka v čase uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu
a výšku vymáhateľného nároku odporujúcej veriteľky v máji 2012), v napadnutom uznesení adekvátnu
odpoveď, ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti a ustálený právny stav a v záujme ochrany

právnej istoty v predmetnom súkromnoprávnom vzťahu nepristúpil k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie,
keďžepotenciálnezrušenienapadnutéhouzneseniaokresnéhosúduavrátenieveciokresnémusúduna
ďalšie konanie by v konečnom dôsledku vzhľadom na skutkový a právny stav neprinieslo zvrátenie veci
v prospech sťažovateľky a hmotnoprávna i procesná pozícia sťažovateľky ako povinnej v exekučnom
konaní by sa nemenila.“ Čiže aj ústavný súd a ustálil, že vymáhaná pohľadávka je dôvodná.

18.AŽalobabolapodanázopatrnostivzhľadomnavývojvrozhodovacejčinnostisúdov. Ajvkonkurznom
konaní túto pohľadávku uplatnili, čo svedčí o tom, že majú za to, že je to existujúca pohľadávka. Že
ju nikto nepoprel je nesporný fakt. Že žalovaná od roku 2008 do dnešného dňa neverbalizovala, ani
písomne neuviedla, že by daná pohľadávka nebola existentná a že nemá o nej vedomosť. Vedela o nej
a správala sa vždy tak, že ju nemala v úmysle hradiť.

18B.Vo vzťahu k nehnuteľnosti v Hodkovciach zotrvala na doterajších vyjadreniach. Pokiaľ by bolo
vyporiadavané podielové spoluvlastníctvo v širšom slova zmysle, bolo povinnosťou žalovanej toto uviesť
v súdnom konaní. Od roku 2018 mala na to časový priestor a musela by to aj preukázať. Nesúhlasila
s tým, aby bol vypočúvaný svedok pokiaľ nebude vypočutá žalovaná k predmetným skutočnostiam.
Preto, lebo každý má viac informácií o jej majetku ako ona sama a o jej záväzkoch ako ona sama.

Uviedla, že trvá na preukázaní toho širšieho vyporiadania v reálnom čase, s podpismi, so všetkým.
18C.Kpredkladanýmrozhodnutiamuviedla,ženiejezrejmé,čipoužiteľnéajvdanomkonaní.Žalobkyňa
disponujerozhodnutiaminajvyššíchsúdnychautorítvydanýchvtomtokonkrétnomkonaní,podľaktorých
jej pohľadávka je existentná. Súd by na predložené súdne rozhodnutia v ostatných konaniach nemal
prihliadať a mal by sa riadiť súdnymi rozhodnutiami, ktoré medzi stranami sporu súdy už rozhodovali.

18D. Úkony, ktoré žalovaná vykonávala pred vznikom pohľadávky, teda jej nepoctivý zámer preukázala
listinnými dôkazmi. Žalovaná doposiaľ nepreukázala ani existenciu iných veriteľov.

19.Žalobkyňa na pojednávaní dňa 05.05.2023 poukázala na to, že vo vzťahu k nehnuteľnosti
v Hodkovciach úverovými dlžníkmi boli pani D. a pán D. a zároveň aj záložcami. V konaní keď došlo

k prevodu, polovičného podielu darovacou zmluvou na pána D., sa stal iba pán D. záložcom, ale
úverovými dlžníkmi bola stále pani D. a pán D., čiže úver platili, keďže už mali rozdelené BSM obaja,
polovičku pani D., polovičku pán D.. Keď došlo k odstúpeniu od darovacej zmluvy, vzájomne si vrátili
plnenia. K odstúpeniu od zmluvy došlo 20.01.2012, ale k predčasnému splateniu úveru v C. C. došlo
už 05.01.2012 s tým, že ho splatil pán D. s uvedením, že má voľné prostriedky. Bolo prezentované, že

časť kúpnej ceny sa použila na splatenie úveru v C. C., to však nebola pravda, pretože pán D. vyplatil
úver z vlastných prostriedkov. Až následne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, pričom pani D. mala dostať
110 000,- EUR.

20.Žalovaná v podaní zo dňa 27.05.2023 uviedla, že vyriešenie otázky okamihu vzniku pohľadávky

žalobkyne voči žalovanej má svoje opodstatnenie predovšetkým z hľadiska hospodárnosti konania.
Ak súd s ohľadom na predložené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít dospeje k stanoveniu iného
časového okamihu posudzovania správania sa žalovanej, ako ho určil odvolací súd v jeho zrušujúcom
uznesení (bez akéhokoľvek zdôvodnenia, a podľa jej názoru nesprávne), navrhla, aby následnesúd opakovane vypočul žalobkyňu na uvedenie konkrétnych právnych úkonov spadajúcich do takto
určeného obdobia, t. j. od skutočného vzniku jej pohľadávky voči žalovanej až do podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu na jej majetok, prípadne aj po vyhlásení konkurzu ak má za to, že takéto úkony,

či správanie sa žalovanej napĺňajúce skutkovú podstatu nepoctivého zámeru existuje, a aby súčasne
uviedla, v čom takéto nedovolené konanie žalovanej naďalej vzhliada, a najmä akým spôsobom ju ako
veriteľku v rozhodnom čase poškodilo.
20A.Odmietla zavádzajúce závery právnej zástupkyne žalobkyne o tom, že by mala byť na pojednávaní
dňa 05.05.2023 zo strany žalovanej predložená akási nová právna konštrukcia, ktorú žalovaná doposiaľ

v konaní údajne nikdy neprezentovala. Predložením zásadných rozhodnutí najvyššieho a ústavného
súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2020 sp. zn. 5Cdo 101/2017
publikované v Zbierke stanovísk NS č. 3/2020, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3M Cdo15/2010, na ktoré sa cit. publikované rozhodnutie odvoláva, a tiež Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 575/2020 z 10. novembra 2020 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR č. 82/2020) žalovaná len potvrdila relevantnosť svojej doterajšej

obrany, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že v čase realizácie všetkých žalobkyňou namietaných
dispozícii s jej majetkom v skutočnosti neexistoval medzi ňou a žalobkyňou žiaden konkrétny záväzkovo-
právny vzťah, v ktorom by mohla mať žalobkyňa postavenie veriteľa žalovanej a žalovaná postavenie jej
dlžníka. V dôsledku toho sa žalovaná pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu logicky ani nemohla
dopustiť žiadneho konania smerujúceho či hoci len motivovaného snahou poškodiť žalobkyňu ako

svoju veriteľku. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť subjektívne presvedčenie, resp. nevedomosť
žalobkyne o tom, že by od podania žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu nemala mať voči
žalovanej postavenie jej veriteľky. Rovnako nemôže obstáť ani snaha právnej zástupkyne žalobkyne
bagatelizovať obsah vyššie označených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít tvrdením, že „každý súd
v tejto republike rozhoduje ináč“, keď účel publikovania zásadných rozhodnutí súdov v zbierkach spočíva

práve v snahe zjednocovať rozhodovaciu prax súdov, a to aj s ohľadom na právo každej strany sporu
vyplývajúce jej z článku 2 CSP, podľa ktorého platí, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty definovaný zákonodarcom ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Podľa uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/147/2016 z 28. júna 2017: „Rozdielnosť právnych názorov súdov v
skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je riešená
a upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/). V záujme zachovania princípov právnej
istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby všeobecné súdy rešpektovali

príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky.Povinnosťouvšeobecných
súdov však rozhodne nie je reagovať v odôvodnení na rozhodnutia vydávané iným senátmi, či inými
súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie. Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je
síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej procedúre nie vylúčená.

To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k
riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne odlišne. …. Napokon
za chybný procesný postup sa v judikatúre súdov nepovažuje ani taká situácia, kedy odvolací súd
svoj predchádzajúci, vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (viď R 68/1971, III. ÚS 46/2013, 7

Cdo 523/2015).“ Vychádzajúc z obsahu prednesu žalobkyne na pojednávaní dňa 05.05.2023 táto v
podstate žiadala súd, aby v procese rozhodovania o jej žalobe postupoval v rozpore so zákonom, t. j.
aby v jej prospech a vedome na ťarchu žalovanej opomenul jej právo na spravodlivé súdne konanie
a rozhodnutie v súlade s princípom právnej istoty. Predsa len preto, že bol v minulosti vo veci žalovanej
aplikovaný zjavne nesprávny (nezákonný) postup exekučného súdu, nemôže byť toto dôvodom na

ďalšie vedomé konzervovanie a či dokonca ďalšie nabaľovanie sa tohto stavu nezákonnosti, v dôsledku
čoho by už žalovaná ani nikdy do budúcna nemala mať právo očakávať spravodlivé rozhodovanie v jej
veciach. Nemôže byť daný žiaden rozumný dôvod, či dokonca akýkoľvek legitímny záujem na zachovaní
takto nespravodlivej akejsi len kvázi právnej istoty súkromnoprávneho vzťahu medzi žalovanou a
žalobkyňou, ak táto má byť ďalej realizovaná už vedome na úkor práv žalovanej len preto, že v minulosti

nedokázala prelomiť rigidne uplatňovaný nezákonný postup exekučného súdu v otázke zmeny v osobe
povinného po určení neúčinnosti právneho úkonu. Žalobkyňa, odvolávajúc sa teda práve na túto svoju
potrebu zachovania svojej vlastnej „právnej istoty“ a vedome na úkor práv žalovanej na poslednom
pojednávaní navrhovala, aby súd pri posudzovaní skutkových okolností vedome neprihliadal na právnenázory najvyššieho a ústavného súdu vedúce k jednoznačnému záveru o neexistencii čo i len náznaku
akejkoľvek pohľadávky žalobkyne voči žalovanej v čase vykonania žalobkyňou namietaných právnych
úkonov, od ktorých odvíja dôvodnosť podanej žaloby, a to minimálne do okamihu podania žaloby vo veci

sp. zn. 13C/240/2013, kedy však pohľadávka žalobkyne voči žalovanej aj tak ešte stále neexistovala.
20B.Žalovaná trvala na tom, že pohľadávka žalobkyne voči nej v skutočnosti právne vznikla až márnym
uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok v konkurze vedenom na jej majetok, ktorý právny záver
v kontexte konkrétnej pohľadávky žalobkyne vyplýva z ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka
veta za bodkočiarkou v nadväznosti na ust. § 167e ods. 1 ZKR a v spojení s § 167l ods. 1, ods. 5

ZKR. Žalobkyňa takéto právne posúdenie okamihu vzniku je pohľadávky voči žalovanej síce odmieta
a účelovo ho naďalej spája len s konaním vo veci sp. zn. 20C/38/2023, opomína však, že rozsudok
súdu vo veci sp. zn. 20C/38/2023 nie len že neobsahuje žiaden výrok, ktorým by mala byť judikovaná
akákoľvek konkrétna pohľadávka (ako to rovnako bez opory v realite konštruuje aj odvolací súd). Hoci
na neexistenciu akéhokoľvek rozhodnutia, z ktorého výroku by vyplývala povinnosť žalovanej uhradiť
žalobkyni pohľadávku z titulu náhrady v zmysle ust. § 42b ods. 4 OZ veta za bodkočiarkou poukazovala

žalovaná na pojednávaní dňa 05.05.2023, žalobkyňa sama neoznačila žiadne konkrétne rozhodnutie,
ktoré by skutočne preukazovalo ňou tvrdený okamih vzniku pohľadávky a po celý čas fakticky len
všeobecne odkazovala na listiny v spise. Nemožno pri tom v tomto kontexte považovať za relevantné
ani žalobkyňou uvádzané rozhodnutie ústavného súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. II ÚS/751/2016,
keďže podstata výroku rozhodnutia v tomto konaní spočíva v odmietnutí ústavnej sťažnosti žalovanej,

ktorou táto namietala okolnosti vzťahujúce sa výlučne k exekučnému konaniu. Predmetom konania
pred ústavným súdom nebolo posúdenie existencie údajnej pohľadávky žalobkyne voči žalovanej,
ako to účelovo podsúva súdu žalobkyňa, ale výlučne a len ústavnoprávna udržateľnosť rozhodnutia
exekučného súdu, ktorým boli zamietnuté námietky žalovanej proti exekúcii vedenej priamo proti nej,
hoci ona sama dovtedy nebola nikdy dlžníčkou žalobkyne a v rozhodnom čase už ani vlastníčkou

dotknutého majetku. Exekúcia bola vedená len na základe rozsudku o určenie neúčinnosti právneho
úkonu jej otca v spojení s notárskou zápisnicou s uznaním dlhu ako exekučným titulom, ktorú tiež
podpísal on, a to na všetok majetok žalovanej a až do výšky, ktorú si jednoducho určila len žalobkyňa
samanazákladevyjadrenianejakejrealitnejkancelárieotom,zaakécenysavčasezačatiaexekučného
konania predávali 3-izbové byty. Vo vzťahu k podstate argumentov žalobkyne, ktorá sa odvoláva na toto

rozhodnutieústavnéhosúduvšakpodstatnéje,žezjehoobsahuvskutočnostivôbecnevyplýva,žebysa
bol ústavný súd zaoberal posudzovaním existencie pohľadávky žalobkyne z hľadiska hmotného práva,
ako to zavádzajúcu tvrdí žalobkyňa. Ústavný súd fakticky tiež len prezumoval jej existenciu a argumenty
žalovanej týkajúce sa jej postavenia ako povinnej v exekučnom konaní posudzoval len formálne, vo
svetle vtedy preukázane nesprávne aplikovanej praxe exekučných súdov. Navyše s ohľadom na to, že

exekučnýmtitulombolaokremrozsudkuourčenieneúčinnostiprávnehoúkonuužlennotárskazápisnica
o uznaní dlhu otcom žalovanej, nebola žalobkyňou tvrdená pohľadávka ešte ani len voči jej pôvodnému
veriteľovi (otcovi žalovanej) v skutočnosti nikdy podrobená akémukoľvek súdnemu prieskumu. Všetky
orgány konajúce vo veciach strán sporu si existenciu pohľadávky žalobkyne voči žalovanej zakaždým
fakticky len dotvorili na základe rozhodnutia o určení neúčinnosti právneho úkonu vo veci sp. zn.

20C/38/2008. Bez ohľadu na uvedené, okolnosť odmietnutia ústavnej sťažnosti žalovanej z dôvodu,
že ústavný súd (s poukazom na vtedy nesprávne aplikovanú prax exekučných súdov) nepovažoval
rozhodnutie o zamietnutí námietok žalovanej v exekúcii za ústavne nekomfortný, nemožno zamieňať
s rozhodnutím, ktoré by mohlo objektívne deklarovať, či dokonca konštituovať existenciu pohľadávky
žalobkyne voči žalovanej z titulu náhrady podľa § 42b ods. 4 OZ za bodkočiarkou.

20C.Voči zásadným argumentom žalovanej ohľadom (ne)existencie jej pohľadávky sa žalobkyňa na
pojednávaní dňa 05.05.2023 opakovane bránila poukazovaním na listiny v spise. Tvrdila, že dôkazmi o
údajnej existencii pohľadávky majú byť aj ostatné rozhodnutia vydané medzi stranami sporu, ktoré do
konania predložila, a tiež že odvolací súd sa mal v zrušujúcom uznesení údajne výslovne vyjadriť, že
„nesporné je všetko čo sa nachádza v právoplatných súdnych rozhodnutiach, ktoré sú skončené“, čo

tiež nie je pravda. Toto vyhlásenie žalobkyne je opäť len buď hrubo účelovo zavádzajúca argumentácia,
alebo absolútne nepochopenie ust. § 391 CSP, keďže žalobkyňa sa v nadväznosti na toto údajne
výslovné vyjadrenie odvolacieho súdu ďalej domáhala nového predbežného právneho posúdenia veci
zo strany prvostupňového súdu, keď pokračovala tým, že: „Pokiaľ by malo dôjsť k opaku, má súd vysloviť
tento právny názor a my preto ho o to žiadame.“ Poukázala na ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP a uviedla, že

odvolacísúdaplikovalustanovenie§391ods.2a3CSPvrámcijednéhobodu62.svojhoodôvodnenia,v
ktorom prezentoval aj svoj právny názor, ktorým je prvostupňový súd viazaný, keď vymenoval konkrétne
ustanovenia zákona, ktoré má prvostupňový na prejednávanú vec aplikovať (§ 391 ods. 2 CSP) a
zároveň v tomto bode odvolací súd uviedol aj to, ako má okresný súd vo veci ďalej postupovať (§ 391ods. 3 CSP). Tieto dva inštitúty je však potrebné dôsledne rozlišovať. Pre súd prvej inštancie je po
vrátení veci odvolacím súdom záväzný len právny názor tohto vyššieho súdu. Právny názor pri tom
nemožno zamieňať ani s hodnotením vykonaného dokazovania a v situácii, keď sa strane sporu javí, že

by súd mohol s ohľadom na novú procesnú situáciu v konaní vyhodnotiť obsah vykonaných listinných
dôkazov inak, ako sa to strane sporu pôvodne javilo, nemožno sa v priebehu konania kedykoľvek
opakovane domáhať postupu podľa § 171 ods. 1 CSP a žiadať súd, aby prezentoval svoje nové právne
posúdenie s ohľadom na to, ako nateraz hodnotí vykonané dokazovanie. Podľa publikácie Mazák
J.; Základy občianskeho procesného práva, Iura edition, Bratislava, 2002, s. 361: „(...) Odvolací súd

v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vyloží svoj právny názor na predmet konania, ktorého podstata
spočíva vo výklade a použití právnej normy, pod ktorú treba subsumovať skutkový stav, ktorý bol dosiaľ
zistený, prípadne bude doplnený v ďalšom dokazovaní, za predpokladu, že sa podstatne nezmenia
okolnosti, ktoré určovali obsah právneho názoru odvolacieho súdu.“ Podľa uznesenia NS SR sp. zn.
5Cdo 235/2010: „K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor
odvolacieho súdu v zmysle § 226 O. s. p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne nevypočul

znalca Ing. L. a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu,
dovolací súd považuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal
súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania, prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa
prvostupňový súd neodchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p.,
nakoľko za záväzný právny názor odvolacieho súdu nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup

súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia
skutkového stavu“. Za záväzný právny názor nemožno považovať ani odvolacím súdom vyslovené
úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu
prvého stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu, či bezpodmienečného právneho príkazu
ako, vo význame podľa ktorého ust. zákona treba vec rozhodnúť.

20D.V zmysle vyššie uvedeného je teda možné za záväzný právny názor odvolacieho súdu považovať
len tú časť bodu 62. odôvodnenia, v ktorom odvolací súd uložil prvostupňovému súdu opätovne posúdiť,
či žalovaná mala/nemala nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. a), c), e), h) ZKR v súlade so
závermi uvedenými v odsekoch 56., 57., 58. a 60. tohto uznesenia. Akékoľvek úvahy odvolacieho
súdu o tom, resp. smerujúce k tomu, akým spôsobom by mal súd prvej inštancie vyhodnotiť vykonané

dokazovanie nie sú pre prvostupňový súd záväzné v zmysle § 391 ods. 2 CSP. Preto ak aj odvolací
súd v bode 62. odôvodnenia uložil súdu prvej inštancie napr. pokyn, aby v procese rozhodovania
prihliadol na skutočnosť, že úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu už bol predmetom skúmania, a to
v konaní o odporovacej žalobe, nejedná sa o záväzný právny názor odvolacieho súdu, ale skôr o
pokyn odvolacieho súdu akým spôsobom by mal prvostupňový súd pristúpiť k hodnoteniu vykonaného

dokazovania, v danom prípade listinného dôkazu - rozsudku Okresného súdu Košice II v konaní sp.
zn. 20C/38/2013, a to názor navyše zjavne celkom nesprávny, k čomu sa žalovaná už raz podrobne
písomne vyjadrovala v písomnom podaní doručenom súdu po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu.
Žalovaná poukázala na to, že odvolací súd vychádzal zo zjavne zavádzajúcich tvrdení žalobkyne o tom,
že Okresný súd Košice II, v konaní sp. zn. 20C/38/2008 sa údajne náležitým a zákonným spôsobom

vysporiadal s hmotnoprávnymi podmienkami nároku uplatneného žalobkyňou na základe § 42a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu súd mal za preukázaný a preto
nie je daná zákonná možnosť opätovne posudzovať ten istý úmysel u tej istej osoby, týkajúci sa toho
istého právneho úkonu s rozdielnym záverom.“ Tieto hrubo zavádzajúce tvrdenia žalobkyne si odvolací
súd bez akejkoľvek hlbšej analýzy skutočného obsahu rozhodnutia vo veci sp. zn. 20C/38/2008 osvojil,

ktorá povrchnosť postupu odvolacieho súdu sa následne premietla do vyššie citovaného jeho pokynu,
čo žalobkyni z pochopiteľných dôvodov vyhovuje. Ak by bol odvolací súd vykonal dôkaz oboznámením
obsahu listiny dotknutého rozsudku, a to spôsobom predpokladaným zákonom, k čomu by sa mohla
žalovaná v súlade s jej procesnými právami riadne vyjadriť, odvolací súd by nemohol prijať takýto záver,
keďže faktom je, že úmysel žalovanej nikdy nebol a ani nemohol byť predmetom skúmania v konaní

20C/38/2008. Z hľadiska konštrukcie inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov podľa Občianskeho
zákonníka zákon uvažuje vždy a len vo vzťahu k úmyslu priameho dlžníka, ktorým bol v rozhodnom
čase výlučne len otec žalovanej a nie žalovaná sama. V konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu
sa vo vzťahu k osobe, ktorú veriteľ v žalobe označí ako osobu, ktorá mala mať z odporovateľného úkonu
jeho dlžníka prospech, skúma len to, či táto osoba (žalovaný) o úmysle dlžníka vedela alebo nie. V

prípade blízkych osôb (čo bol práve prípad žalovanej) sa vedomosť o úmysle dlžníka poškodiť veriteľ
predpokladá zo zákona.
20E.Rovnako nemožno považovať za záväzný právny názor odvolacieho súdu ani jeho konštatovanie,
podľa ktorého by mal prvostupňový súd posudzovať konanie žalovanej od decembra 2008, kedy malabyťpodľaodvolaciehosúduúdajneneprávoplatnejudikovanápohľadávkažalobkyne.Akoužbolovyššie
uvedené,odvolacísúdsvojzáverookamihuvznikupohľadávkyprávnežiadnymspôsobomneodôvodnil,
preto ani týmto pokynom odvolacieho súdu nie je a ani nemôže byť prvostupňový súd viazaný. Je

nutné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje viacero povrchných úvah, pokynov, či
stanovísk, ktoré nie len že vychádzajú skôr z domnienok ako zo skutočného obsahu listinných dôkazov
nachádzajúcichsavspise,avšaknajmänemajúoporuvzákone.Príkladomjetiežminimálnenezvyčajná
definícia podstaty inštitútu oddlženia fyzickej osoby zo záveru bodu 62., v ktorom odvolací súd uvádza:
„.... A to všetko so zreteľom na to, že podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv. dlhovej

pasce, pričom zároveň platí, že tento inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie sa dlhov
osobami, ktoré sú si vedomé svojich záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť.“ Ak sa v tejto časti
výslovne nejedná o účelovú svojvôľu, odvolací súd tu chcel zrejme povedať, že tieto osoby v skutočnosti
nie sú platobne neschopné, čo ale rozhodne nie je to isté ako „mať potenciál platiť“. Pojem „mať potenciál
platiť“ odvolací súd žiadnym spôsobom neobjasnil. Právna úprava a ani súdna prax takýto pojem vôbec
nepozná. Na strane druhej, pojem „platobná neschopnosť“ je v zákone jednoznačne definovaný. Tiež

nie je zrejmé, na základe čoho, resp. akým spôsobom sa odvolací súd dopracoval v tejto súvislosti k
podmienke vyjadrenej „sú si vedomé svojich záväzkov“. Keďže ale ani túto časť odôvodnenia odvolací
súd právne neargumentoval, ani týmito úvahami nie je prvostupňový súd viazaný.
20F.Minimálne zvláštne úvahy odvolacieho súdu je možné pozorovať nie len vo vzťahu k výkladu a
aplikácii hmotnoprávnych noriem ZKR ale aj noriem procesnoprávnych, súvisiacich napr. s dôkazným

bremenom, ktoré sú podľa jej názoru tiež v zjavnom rozpore so zákonom a účelom zákona ako takým.
Prvostupňový súd však ani nimi nie je viazaný, preto nič nebráni tomu, aby bolo vo veci rozhodnuté
zákonne a spravodlivo. Z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur). Proti legitímnej
požiadavke žalovanej na zákonné a spravodlivé právne posúdenie všetkých rozhodujúcich skutkových
okolností nemôže obstáť požiadavka žalobkyne prezentovaná na pojednávaní 05.05.2023, aby bol

zachovaný stav zjavnej nezákonnosti, ktorý žalobkyňa v skutočnosti už najmenej 10 rokov odvíja a ako
snehovú guľu ďalej nabaľuje od len svojho domnelého postavenia veriteľa, odvolávajúc sa pri tom na
rozsudok vo veci 20C/38/2008, o ktorom preukázane mala napokon aj sama dôvodné pochybnosti, či
jej tento rozsudok za osobitosti danej situácie skutočne zakladá postavenie veriteľa žalovanej, keď viac
ako 2 roky po jeho právoplatnosti, t. j. až 17. decembra 2013, podala proti žalovanej celkom novú žalobu

o priznanie jej nároku práve podľa § 42b ods. 4 OZ, veta za bodkočiarkou. Ak by bola žalobkyňa v čase
podania tejto novej žaloby naozaj presvedčená, resp. nemala akékoľvek dôvodné pochybnosti o tom,
že je veriteľkou žalovanej, takúto žalobu by nemohla nikdy podať, a to aj s ohľadom na konkrétne jej
argumenty, ktorými v konaní 13C/240/2013 odôvodňovala podanie žaloby (citácia v zápisnici). Ak teraz
žalobkyňa tvrdí, že sa jednalo len o nejakú preventívnu žalobu, z dôvodu opatrnosti, lebo súdy rozhodujú

a odôvodňujú svoje rozsudky všelijako, jednoznačne sa jedná len o ďalší jej účelový argument.
20G.Poukázala aj na to, že zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva ani viazanosť súdu konajúceho
v jednej prejednávanej veci skutkovými zisteniami a tomu zodpovedajúcimi právnymi závermi iného
všeobecného súdu v inej právnej veci, a to podľa nášho názoru ani v situácii, ak sa jedná o rozhodnutie
medzi tými istými stranami sporu. Viazanosť súdov inými rozhodnutiami je upravená v ust. § 193 CSP,

podľa ktorého je súd viazaný - rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná - rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd - rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a

o tom, kto ich spáchal - rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. S ohľadom
na vyššie uvedené všetky žalobkyňou predkladané rozhodnutia v konaniach vedených medzi ňou a
žalovanou, majú vo vzťahu k tomuto konaniu len povahu bežných listinných dôkazov, ktorých obsah
ani nebol v rámci konania o odvolaní odvolací súd oprávnený hodnotiť. Súd totiž môže hodnotiť vždy
len tie dôkazy, ktoré sám vykonal, a k vykonanému dokazovaniu poskytol priestor stranám sporu na

vyjadrenie. Uvedenej konštrukcii zodpovedá aj právna úprava postupu súdu v odvolacom konaní. Podľa
§ 383 CSP platí, že „Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.“ Dôvody, pre ktoré si môže súd konajúci v
inej veci a aj medzi tými istými stranami sporu vyhodnotiť ním zistené skutkové okolnosti inak, ako
to bolo v predchádzajúcom konaní, môžu byť rôzne, napr. dôkazná núdza strany sporu v priebehu

predchádzajúceho konania, pasivita v konaní, nedostatočne kvalifikované právne zastúpenie v kontexte
kontradiktórnosti konania a pod.. Skutočnosť, že v konaní sp. zn. 20C/38/2008 nebola žalovanou
vznesená námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej medzi jej otcom a žalobkyňou
neznamená, že by v tejto prejednávanej veci a s ohľadom na podstatu tohto konania si nemohol súdtúto otázku posúdiť a vyhodnotiť sám. Obdobne ak v konaní sp. zn. 20C/38/2008 ťažila žalobkyňa
výhodu zo zákonnej domnienky o tom, že žalovaná musela o úmysle svojho otca zabrániť prevodom
bytu na žalovanú možnosti uspokojenia pohľadávky žalobkyne v exekúcii vedieť, toto samo o sebe

neznamená,žebymalbyťvtomtokonaní,ozrušenieoddlženiaprenepoctivýzámer,konajúsúdpovinný
vychádzať z rovnakej právnej fikcie o tom, že žalovaná vedela o úmysle svojho nebohého otca a teda s
ním dokonca spolupracovala na poškodení žalobkyne. Žalovaná rešpektuje právoplatné výroky súdov
a iných orgánov rozhodujúcich vo veciach medzi ňou a žalobkyňou v minulosti. Odmieta ale, aby sa
mohlazáväznosťsamotnýchvýrokovautomatickyvzťahovaťajnavšetkyostatnéčastitýchtorozhodnutí,

v dôsledku čoho by mali byť všetky relevantné skutkové okolnosti bez ďalšieho celkom nekriticky
považované za riadne preukázané aj v tomto konaní. Zároveň žalovaná žiada, aby rovnakým spôsobom
boli rešpektované aj právoplatné výroky rozhodnutí týkajúcich sa predaja spoluvlastníckeho podielu
žalovanej na nehnuteľnostiach v Hodkovciach, a to výrok rozsudku Okresného súd Košice – okolie zo
dňa 24.09.2015 v konaní sp. zn. 14C/52/2013, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že žalovaná
sa dispozíciou so spoluvlastníckym podielom na rodinnom dome v Hodkovciach nedopustila žiadneho

nedovoleného právneho konania spôsobilého poškodiť žalobkyňu. Toto je fakt, z ktorého je podľa nášho
názoru potrebné vychádzať práve tak ako aj z výroku súdu vo veci sp. zn. 20C/38/2008 o tom, že právny
úkon prevodu bytu neb. otca žalovanej odporovateľným právnym úkonom bol. Prevod spoluvlastníckeho
podielu žalovanej na nehnuteľnostiach v Hodkovciach bol navyše z iniciatívy žalobkyne aj predmetom
prieskumu z hľadiska možnej trestnoprávnej zodpovednosti žalovanej pre trestný čin poškodzovanie

veriteľa a marenia exekučného konania. OČTK jednoznačne vyhodnotili, že žalovaná týmto prevodom
nenaplnila znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu, ktorú správnosť záverov potvrdil aj
Generálny prokurátor SR. S ohľadom na uvedené, ak by v tomto konaní dospel súd k záverom o tom,
že žalovaná nemala pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu poctivý zámer a jej oddlženie by malo
byť zrušené s ohľadom na právne úkony žalovanej realizované v minulosti s týmto majetkom, takéto

rozhodnutiebybolovpríkromrozporesprávoplatnýmvýrokomOkresnéhosúduKošice–okolievkonaní
sp. zn. 14C/52/2013 ako aj závermi trestného konania, ktoré rozhodnutia sú vo svojich výrokoch medzi
stranami sporu záväzné práve tak ako výrok súdu vo veci sp. zn. 20C/38/2008 o tom, že právny úkon
neb. otca žalovanej týkajúci sa prevodu jeho majetku na žalovanú je voči žalobkyni právne neúčinný -
nič viac ale ani nič menej.

20H.Žalobkyňa v konaní aktuálne tvrdí, že žalovaná nemala pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu
poctivý zámer z dôvodu, že v zozname majetku neuviedla pohľadávku voči druhému spoluvlastníkovi z
tituluvyporiadaniapopredajitohtomajetkuvovýške 110000,-EUR.Existenciutejtopohľadávkyvšak
nepreukázala a celá jej argumentácia v tomto smere je postavená opäť len na domnienkach (teoretickej
konštrukcii) o tom, že ak spoluvlastnícky podiel žalovanej na nehnuteľnostiach predstavoval 1/2, musela

patriť žalovanej aj polovica kúpnej ceny za ich prevod. V priebehu konania pri tom žalovaná objasňovala
dôvody, pre ktoré si na podiel z kúpnej ceny nenárokovala, a to s poukazom na to, že všetky náklady
spojené s obstaraním tohto majetku, investície, vrátane predčasného splatenia celého hypotekárneho
úveru hradil druhý spoluvlastník. Ničím novým v konaní teda nie sú ani právnou zástupkyňou žalovanej
konštatované fakty týkajúce sa rodinného domu v Hodkovciach na pojednávaní dňa 05.05.2023, ktoré

vyplývajú z už vykonaného dokazovania. Len preto, že jeho výsledky doposiaľ neboli subsumované pod
konkrétny právny inštitút „vyporiadania podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle“ s poukazom
na to, akým spôsobom bolo naložené s nadobudnutou kúpnou cenou ešte neznamená, že by tu bola
daná objektívna možnosť posúdiť celú situáciu z právneho hľadiska inak. Ak je raz niečo čierne alebo
biele, nestane sa to ružovým ani zeleným len preto, že doposiaľ tieto farby nikto nepomenoval. Je pri

tom evidentné, že žalobkyňa v priebehu konania len špekuluje, akým spôsobom napasovať okolnosti
ohľadom predaja domu v Hodkovciach vo svoj prospech, čím nie žalovaná a jej právna zástupkyňa,
ale naopak žalobkyňa samotná účelovo mení svoje tvrdenia tak, že žalovaná už ani nemôže vedieť, na
ktoré z týchto tvrdení reagovať, keď žalobkyňa pôvodne tvrdila, že žalovaná vlastne nebola platobne
neschopná, pretože práve týmto majetkom podľa žalobkyne stále disponovala, preto nebol dôvod na

zrušenie konkurzu. V inom okamihu konania mal byť daný nepoctivý zámer žalovanej v súvislosti s týmto
majetkom už ale tým, že pohľadávka vlastne vôbec neexitovala, nakoľko sa žalovaná údajne zriekla
tohto majetku v prospech manžela, čím ju poškodila v exekučnom konaní, lebo ak by tak žalovaná
nebola urobila, 110 000,- EUR by jej prišlo na účet a tieto peniaze by boli zexekvované v jej prospech.
Až posledná verzia tvrdení je postavená na tom, že pohľadávka existovala, avšak žalovaná ju neuviedla

v zozname majetku. Právna zástupkyňa žalovanej teda na pojednávaní dňa 05.05.2023 len zhrnula pre
zákonné právne posúdenie veci podstatné skutkové okolnosti vyplývajúce z už doposiaľ vykonaného
dokazovania, ktoré nemohli nebyť žalobkyni zrejmé. V konečnom dôsledku je len vecou súdu, či sa s
takýmto právnym posúdením zistených faktov stotožní alebo nie, ako ich napokon sám právne posúdia svoje právne závery aj odôvodní. Strana sporu má len právo právne argumentovať a protistrana má
len právo predkladať vlastné právne protiargumenty. Konečné právne posúdenie patrí vždy a jedine
súdu. Žalobkyňa na pojednávaní žiaden právny protiargument nepredložila. Namietala len výsluch

druhého spoluvlastníka a žiadala, aby súd na okolnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva
rodinného domu v Hodkovciach medzi žalovanou a druhým spoluvlastníkom vypočul žalovanú, hoci
táto sa už v konaní vyjadrila, akým spôsobom bolo naložené s kúpnou cenou za predaj dotknutého
majetku. Tiež už v konaní uviedla všetky svoje zamestnania, výšku príjmov z nich plynúcich, ktoré fakty
dôvodne spochybňujú, aby sa žalovaná mohla rovnocenne podieľať nie len na kúpe a splácaní hypotéky

poskytnutej bankou na kúpnu cenu, ale najmä na zhodnocovaní dotknutého majetku spôsobom, ktorý
v priebehu len 5 - 6. rokov zvýšil svoju hodnotu zo sumy cca 49 000,- EUR na sumu 220 000,- EUR, v
dôsledku čoho by jej mohol aj reálne vzniknúť nárok na takú časť kúpnej ceny po predaji tohto majetku,
ktorá by aj po vyporiadaní v širšom zmysle zodpovedala práve výške jej spoluvlastníckeho podielu,
t. j. sume 110 000,- EUR, ako to tvrdí žalobkyňa. Podľa štatistických údajov V. predstavovala cena
nehnuteľností na bývanie v košickom kraji v čase kúpy sumu 581,- EUR. Ak modelovo vydelíme kúpnu

cenu, za akú nadobudla aj žalovaná svoj spoluvlastnícky podiel s priemernou cenou nehnuteľností v
čase kúpy rodinného domu v F. (49 000/581) dostaneme referenčný údaj 84 (hypotetických m2). V roku
2012, kedy došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva predajom tohto majetku, predstavovala cena
za m2 nehnuteľností na bývanie v košickom kraji 971,- EUR. Vynásobením tejto sumy referenčným
číslom by mala hodnota majetku po 6. rokoch stúpnuť na 81 500,- EUR. Ak bol ale rodinný dom v F.

predaný za sumu 220 000,- EUR, cena za hypotetický m2 bola až cca 2 620,- EUR, čo predstavuje cca
2,7-násobok štandardného nárastu cien priemerných nehnuteľností. Z uvedeného teda vyplýva logický
záver o tom, že do nehnuteľnosti musela byť nevyhnutne realizovaná neštandardne vysoká investícia.
20I.Po uzavretí manželstva založila žalovaná s manželom spoločnosť LUTIX s.r.o.. Podľa účtovných
závierok tejto spoločnosti zverejnenej na stránke finstat.sk (súvaha) mala táto spoločnosť v roku 2009

záporné vlastné imanie vo výške -115 949 EUR. Spoločnosť účtovne vykazovala stav predĺženia, čo
súviselo s tým, že svoju činnosť fakticky len začínala. Výsledok hospodárenia bola strata -122 960,-
EUR. V roku 2010 došlo k prehĺbeniu stavu predĺženia na hodnotu vlastného imania až -182 060,-
EUR, pričom výsledkom hospodárenia bola strata vo výške - 66 110,- EUR. V roku 2011 predstavoval
hospodársky výsledok podnikania tejto spoločnosti stratu - 59 572,- EUR a o rok na to, v roku 2012, kedy

došlo k predaju rodinného domu v Hodkovciach predstavovala strata sumu - 58 256,- EUR. Z účtovných
závierok spoločnosti LUTIX s.r.o. tiež vyplýva, že v roku 2009 predstavovali záväzky spoločnosti voči
spoločníkom sumu 145 000,- EUR. V roku 2010 až 203 295,- EUR. V roku 2011 vrátila spoločnosť
LUTIX s.r.o. spoločníkovi cca 170 000,- EUR, keď zostatok na účte záväzkov voči spoločníkom napriek
tomu predstavoval ku dňu 31.12.20211 stále 32 500,- EUR. Vyplatenie tejto sumy by mohlo patriť

do BSM jedine za predpokladu, že by aj pôžička učinená spoločníkom v prospech spoločnosti bola
poskytnutá z majetku patriaceho do BSM, čo ale žalovaná odmieta a žalobkyňa ani o tom nepredložila
žiaden dôkaz. Spoločnosť aj v roku 2011 vykazovala stále stratu takmer 60 tis. EUR. Aj uvedené údaje
podporujú pravdivosť tvrdení žalovanej, že jej manžel ako druhý spoluvlastník investoval do spoločnej
veci z finančných zdrojov, ktoré nepochádzali z ich BSM. Ak žalobkyňa tvrdí opak, je povinná to riadne

preukázať. Tejto povinnosti sa nemôže zbaviť prehodením dôkazného bremena na žalovanú, od ktorej
navyše nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázala niečo, čo sa nestalo s poukazom na jej príjmy
pred kúpou nehnuteľností, ako aj s poukazom na výsledky hospodárenia spoločnej firmy v čase trvania
spoluvlastníctva, ktoré vyplývajú účtovných závierok spoločnosti LUTIX s.r.o.
20J.Vo vzťahu k pôsobeniu žalovanej v spoločnosti svojej matky HELU s.r.o., so sídlom Drevný trh 3,

Košice, ktorou žalobkyňa tiež argumentuje, poukázala na to, že z jej účtovných závierok zverejnených
na internete vyplýva, že spoločnosť nevyplácala členom orgánov spoločnosti žiadne odmeny (r. 14
výkazu ziskov a strát). Súčasne ani výsledky hospodárenia tejto spoločnosti v rozhodnom čase nedávajú
dôvod uvažovať, že by mohla byť pre žalovanú takým významným zdrojom príjmov, ktoré by mohla
žalovaná následne reálne investovať do spoločnej nehnuteľnosti v F. a to ani za predpokladu, že by

spoločnosť v medziach jej objektívne existujúcich možností aj žalovanej platila za výkon funkcie odmenu
adekvátnu rozsahu ňou reálne vykonávanej činnosti pre spoločnosť a zároveň aj zodpovedajúcu tam
uvedeným jej hospodárskym výsledkom. Spoločnosť HELU s.r.o. slúžila predovšetkým ako spôsob
samozamestnávania matky žalovanej, čo je zrejmý fakt. Hypotetické úvahy žalobkyne, či skôr účelové
špekulácie o tom, akých neuveriteľných majetkových hodnôt sa žalovaná vzdávala, či mohla mať zo

svojej účasti na podnikaní tejto spoločnosti a za výkon funkcie konateľa sú celkom mimo realitu a
žalobkyňa argumentáciou v tomto smere jednoznačne len účelovo zavádza a aj týmto vnáša do konania
vymyslené, realite absolútne nezodpovedajúce konštrukcie, ktorými konanie zaťažuje.20K.Žalobkyňa špekuluje aj o nepoctivom zámere žalovanej z dôvodu prevodu obchodných podielov
v tejto a aj v iných spoločnostiach, ktoré mala podľa nej žalovaná uskutočniť s cieľom zbavenia sa
možnosti nadobudnutia ďalšieho majetku, z ktorého by mohla žalobkyňa následne uspokojiť svoju (v

rozhodnom čase jednoznačne len domnelú) pohľadávku voči žalovanej. Ak by však mala byť žalovaná
naozaj motivovaná takýmto spôsobom, predovšetkým by nikdy tieto obchodné podiely ako aj ďalší
majetok (vrátane RD v Hodkovciach) nebola nadobudla, keďže ich preukázane nadobúdala v čase po
začatíkonaniavoveciourčenieneúčinnostiprávnehoúkonu,ktorýmkonanímžalovanápodľažalobkyne
už mohla vedieť o existencii jej pohľadávky voči nej. Žalobkyňa si vo všetkých svojich tvrdeniach

systematicky protirečí, prekrúca fakty ako a kedy sa jej hodí, pričom všetky tieto jej tvrdenia v skutočnosti
nemajú žiaden reálny základ.
20L.Ak by žalovaná v čase kúpy RD v Hodkovciach disponovala významnejším finančným majetkom,
zrejme by neplatila kúpnu cenu v plnej jej výške z hypotekárneho úveru. V tom čase ešte nebola
manželkou druhého spoluvlastníka a nemohla s istotou vedieť, či sa ňou naozaj v budúcnosti aj
stane. Z ďalších listinných dôkazov predložených len opakovane na pojednávaní dňa 05.05.2023 tiež

vyplýva, že k splateniu celého hypotekárneho úveru poskytnutého na kúpu RD v F. došlo zo strany
manžela žalovanej, t.j. druhého podielového spoluvlastníka, medzi ktorým a žalovanou už rok a niekoľko
mesiacov neexistovalo BSM. Túto skutočnosť ako nespornú napokon ustálila aj žalobkyňa osobne. Ak
by sa malo jednať o finančné prostriedky patriace do BSM žalovanej a jej manžela, okrem toho že
by museli byť zahrnuté do dohody o jeho vyporiadaní, nemá žiadne rozumné vysvetlenie, prečo by k

predčasnému splateniu tohto spoločného úveru nepristúpili manželia – podieloví spoluvlastníci - hneď
po zrušení BSM, prípadne ešte pred tým, ak by v čase vyporiadania reálne existoval akýkoľvek finančný
majetok patriaci do ich BSM. Druhý podielový spoluvlastník preukázane pristúpil k úhrade celého dlhu
banke, t. j. aj časti dlhu pripadajúcej na žalovanú, až rok a niekoľko mesiacov po zrušení a vyporiadaní
BSM. Preto nemožno mať žiadne rozumné pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalovanej, že tak učinil aj

v prospech žalovanej ako druhej spoluvlastníčky z výlučne svojich finančných prostriedkov, ktoré si bol
pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva oprávnený z kúpnej ceny aj nárokovať, rovnako
ako aj sumu investície, ktorú poskytol na zveľadenie tejto spoločnej veci z finančných prostriedkov, ktoré
nepatrili do BSM. Žalobkyňa nepredložila súdu a ani neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé
preukázať financovanie kúpy a investície do zjavne nadštandardného zveľadenia tejto nehnuteľnosti z

príjmov žalovanej, prípadne z príjmov patriacich do jej BSM s druhým spoluvlastníkom v čase, kedy
toto BSM trvalo. Poukázala na to, že k vzniku BSM medzi podielovými spoluvlastníkmi došlo až cca
rok po kúpe domu a viac ako rok pred predajom bolo rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa
10.09.2010, č.k. 18C/20/2010-51 zrušené. Celá kúpna cena bola platená z prostriedkov spoločného
hypotekárneho úveru poskytnutého bankou v čase, kedy neboli manželmi, pričom tento úver splatil

za oboch podielových spoluvlastníkov sám manžel žalovanej. Tento fakt nemohlo vyvrátiť ani osobné
vyjadrenie žalobkyne učinené na pojednávaní dňa 05.05.2023, ktorá o sebe vyhlásila, že sa vyzná v
hypotekárnych úveroch, pretože pracovala v banke ako šéfka na úveroch a preto vie, že žalovaná aj jej
manžel platili každý na hypotekárnu splátku po polovičke, polovičku pani D., polovičku pán D., pretože
mali zrušené BSM. Jednoznačne sa tu opäť jedná len o domnienky žalobkyne, ktorá napokon sama

ustálila, aj to, že úver splatil banke predčasne pán D.. Žalovaná popiera ničím nepodložené tvrdenie
žalobkyne o platení hypotéky „na polovičku“ a naopak tvrdí, že úverové splátky splácal po celý čas druhý
podielový spoluvlastník, ktorého aj na túto skutočnosť navrhla vypočuť.
20M.Navyše žalobkyňa v konaní tvrdila aj to, že z finančných zdrojov patriacich do BSM mal manžel
žalovanej v roku 2010 údajne nadobudnúť aj ďalšie nehnuteľnosti, ako napr. byt na O. O. K. XX L.

D. a nebytový priestor č. 12 - 5, za kúpnu cenu 178 000,- EUR, v roku 2010 rodinný dom súp.
č. XXXX s pozemkom na ul. D. XXXX/XX L. D.. Je pri tom rozumne vylúčené, aby mohla žalovaná
s manželom v čase trvania ich BSM (len niečo viac ako 3 roky) nadobudnúť taký finančný majetok,
ktorý by okrem nákladov na úhradu bežných životných potrieb a kúpy auta pokrýval ešte aj všetky
investície do spoločnej firmy, ktorá len začínala svoju podnikateľskú činnosť, a zároveň aj do obstarania

a zveľadenia aj ďalšieho nehnuteľného majetku bez toho, aby im súčasne vznikali napr. aj záväzky
z titulu úverov a pôžičiek. V tejto súvislosti predložila žalovaná dôkazy o tom, že kúpa a investície
do majetku manžela žalovanej boli realizované aj z cudzích zdrojov, okrem bankových úverov aj z
pôžičiek poskytnutých výlučne manželovi žalovanej tretími osobami. Dôkazy o tomto tvrdení predložili
súdu na pojednávaní dňa 05.05.2023. Úhradou celej kúpnej ceny za prevod RD v Hodkovciach na účet

manžela žalovanej došlo len k uspokojeniu zákonom predpokladaného nároku druhého podielového
spoluvlastníka z titulu vyporiadania v širšom slova zmysle, keďže medzi podielovými spoluvlastníkmi
nebolo sporné, že výťažok z predaja spoločnej veci po odrátaní investícií manžela ako druhého
spoluvlastník do kúpy a zveľadenia tejto spoločnej veci nevykazoval prebytok, ktorý by bolo následnemožné rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Preto po speňažení RD v F. a
následnom vyporiadaní podielových spoluvlastníkov v širšom slova zmysle ani nemohla neexistovať
žiadna pohľadávka žalovanej voči druhému spoluvlastníkovi, ktorú by mala následne uviesť v zozname

majetku. Pri tom opakovane zdôrazňujeme aj závery súdu ako ak OČTK, ktoré sa z podnetu žalobkyne
zaoberali okolnosťami prevodu tohto majetku z hľadiska odporovateľnosti tohto právneho úkonu, či
trestného činu poškodzovania veriteľa a marenia exekučného konania, pričom v konaní žalovanej tieto
orgány nevzhliadli žiadnu protiprávnosť smerujúcu k porušeniu práv žalobkyne. Trvala na tom, že v
rozhodnom čase ani reálne neexistovala žiadna pohľadávka žalobkyne voči žalovanej. Preto nech by sa

ajjednalohociajoneplatnévyporiadanienapr.zdôvodu,ženebolovykonanépísomne,uvedenénemení
nič na tom, že tento úkon nemohol byť motivovaný snahou žalovanej vyhnúť sa uspokojenia akejkoľvek
pohľadávky žalobkyne, keďže v rozhodnom čase žiadna neexistovala a žalobkyňa týmto úkonom ani
nemohla byť ukrátená ani na iných jej v rozhodnom čase reálne právoplatne priznaných právach.

21.Žalobkyňa v podaní zo dňa 01.06.2023 zotrvala na stanovisku, že právna zástupkyňa žalovanej

začína tvrdiť nové skutočnosti vo veci, ktoré ničím nepreukazuje, čo je aj v rozpore s Čl. 8 CSP. Opätovne
poukázalanazáveryuzneseniaKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.4Co/KR/308/2020zodňa24.11.2020
ako aj na ust. § 391 ods. 2 CSP.
21A.Žalovaná prostredníctvom svojej novej právnej zástupkyne začala tvrdiť, že „akékoľvek právne
úkony, ktoré urobila žalovaná, nemožno posudzovať v kontexte toho poctivého, nepoctivého zámeru,

tak ako to mal na mysli krajský súd, pretože žiadna pohľadávka teda neexistovala“ a v ďalšom tvrdí,
že pohľadávka žalobkyne je neexistentná, a domáha sa opätovného „posudzovania platnosti právneho
titulu, ktorý sa stal podkladom pre všetky nabaľujúce sa ďalšie rozhodnutia, či bol alebo platný právny
úkon“. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa si dovoľuje poukázať najmä na fakt, že exekučný titul,
na základe ktorého sa pohľadávka žalobkyne vymáha a teda exekučný titul, na základe ktorého je

vedená jediná exekúcia voči žalovanej (ktorá bola dôvodom a podkladom pre jej rozhodnutie podať
návrh na vyhlásenie konkurzu) je v tomto konaní na základe vysloveného predbežného právneho názoru
súdu prvej inštancie, nespornou skutočnosťou. Exekučný titul bol poriadený prieskumu NS SR v konaní
3M Ober 4/2013 a Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 751/2016. Ústavný súd SR v
odôvodnení uznesenia explicitne uvádza, že „ústavný súd hľadí na vec cez prizmu právnej istoty“ a vec

ustálil „ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti a ustálený právny stav a v záujme ochrany právnej
istoty v predmetom súkromnoprávnom vzťahu pristúpil k neprijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, keďže
potenciálne zrušenie napadnutého uznesenia okresnému súdu a vrátenie veci okresnému súdu na
ďalšie konanie by v konečnom dôsledku vzhľadom na skutkový a právny stav neprinieslo zvrátenie veci
v prospech sťažovateľky a hmotnoprávna i procesná pozícia sťažovateľky ako povinnej v exekučnom

konaní by sa nemenila“. O existencii pohľadávky a platnom a účinnom exekučnom titule medzi stranami
sporu rozhodovali najvyššie súdne autority štátu, NS SR v konaní 3M Ober 4/2013 a ÚS SR v konaní
II. ÚS 751/2016 a nezistili žiadne právne nedostatky majúce za vplyv nevymáhateľnosť pohľadávky,
preto žalobkyňa má za to, že už žiadne ňou tvrdené argumenty nedosahujú váhu právneho názoru a
argumentačnej sily najvyšších súdnych autorít a preto sa k tejto časti prednesu právnej zástupkyne

nebude v tomto štádiu konania vyjadrovať. Súčasne uviedla, že pokiaľ súd prvej inštancie zmení svoj
predbežný právny názor a vznik, existenciu pohľadávky a exekučného titulu bude považovať za spornú
skutočnosť, po uvedení svojich dôvodov sa k ním obratom v primeranej lehote vyjadrí.
21B.Poukázala tiež na nepravdivé tvrdenia žalovanej vo vzťahu k existencii veriteľov uvedených v
zozname veriteľov pripojenom k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalovaná v konaní uviedla, že voči

týmto dlžníkom nemá žiadne dlžoby a že ani nikdy nemala. Podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR
dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol
nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na
okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu. Ak je pravdou, že žalovaná nemala žiadne dlhy, tak
uvedené preukazuje nepoctivý zámer, nakoľko ak mala majetok na úhradu ostatných dlhov, tak vedome

a cielene neuhradila len dlh voči žalobkyni, čo jednoznačne preukazuje jej nepoctivý zámer. Informácia
o veriteľoch, je v brožúrke CPP k osobným bankrotom uvedená ako dôležitá informácia. Pokiaľ právna
zástupkyňa žalovanej vo svojom vyjadrení tvrdí, že „žalobkyňa neprodukovala jediný dôkaz o tom, že by
mala žalovaná nejakým spôsobom týchto veriteľov zvýhodniť“ k tomu žalobkyňa opätovne uvádza, že
žalobkyňa pri svojom návrhu na preukázanie pravdivosti uvedených údajov navrhla súdu vykonať dôkaz

ato,uložiťžalovanejpovinnosťpredložiťdôkazovznikupohľadávkeaojejúhrade,čožalovanávykonala
tak, že uviedla, že ani v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 09.02.2018 nemala okrem
žalobkyne iných veriteľov. Ďalšie dôkazy už preto žalobkyňa nepovažovala za potrebné vykonávať.21C.Tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej o tom, že pri predaji nehnuteľnosti v Hodkovciach
nevznikla žalovanej žiadna pohľadávka a že podielové spoluvlastníctvo bolo vyporiadané v širšom
zmysle, žalobkyňa považuje za fabuláciu právnej zástupkyne a že o tejto skutočnosti nemá samotná

žalovaná žiadnu vedomosť. Keďže tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva v širšom zmysle je novým tvrdením, počas celých 5 rokov trvania súdneho konania
nebolo nikdy ani len tvrdené a nie to ešte preukázané, žalobkyňa trvá na tom, že ak by súd prvej
inštancie považoval uvedené tvrdenie za pravdivé, aby ho žalovaná riadne preukázala, teda ktorého
podielového spoluvlastníctva sa týka, kedy vzniklo, zaniklo, a ako a kedy bolo vyporiadané. Až k

takému preukázanému tvrdeniu sa žalobkyňa vyjadrí. Inak to vôbec nie je ani možné, keďže žalovaná
k danej pohľadávke produkovala viacero tvrdení. V tejto súvislosti poukázala aj na bod 56. zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu.
21D.Celé vyjadrenie právnej zástupkyne žalovanej týkajúce okamihu vzniku pohľadávky považuje
žalobkyňa len za zavádzanie súdu, keď odvolací súd v bode 62. odôvodnenia uvádza rok, od ktorého
má súd prvej inštancie posudzovať úkony žalovanej. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nemá v úmysle riadiť

usmernením odvolacieho súdu, po vyslovení jeho predbežného právneho posúdenie a vyslovenia jeho
názoru o období rozhodnom pre posudzovanie úmyslu žalovanej, žalobkyňa k právnemu názoru súdu
prvej inštancie predloží svoje prípadne námietky.
21E.Tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej, že žalobkyňa doposiaľ nepreukázala nepoctivý zámer
žalovanej nie je pravdivé a je aj v rozpore s obsahom zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý

dôkazy žalobkyne považoval za právne relevantné, ale pri hodnotení nesprávne posudzované. Medzi
stranami sporu pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 20C 38/2008 prebehlo konanie o neúčinnosť
právneho úkonu, úkonu, ktorý uzavrela s úmyslom pomôcť svojmu príbuznému previesť jeho majetok
tak, aby z neho nebola uhradená pohľadávka žalobkyne. Teda už v roku 2002 svojím aktívnym konaním
pomáhala disponovať s majetkom tak, aby bol prevedený na jej meno a nebol použitý na úhradu dlhu, a

tak isto sa v ďalšom období správala vo vzťahu ku svojmu majetku aj samotná žalovaná, keď neustále
tak smerovala svoje aktíva, aby neboli v jej majetkovej sfére a nemohol byť jej majetok použitý na úhradu
dlhu. Teda žalovaná nikdy nebola platobne neschopná, ale tento stav navodzovala konšpiračnými
úkonmi, ktorými tento umelý stav platobnej neschopnosti dosiahla.
21F.ZKR explicitne stanovuje v § 166g ods. 2 konania dlžníka, ktoré súd nemôže posúdiť inak, ako

nepoctivý zámer. Zotrvala na svojich vyjadreniach týkajúcich sa predaja rodinného domu v Hodkovciach
ako aj na tom, že žalovaná naplnila svojím správaním sa skutkové podstaty ust. § 166g ods. 2 písm.
a), c), e), f) a h) ZKR, pričom zotrvala aj na všetkých skutkových tvrdeniach a dôvodoch uvedených vo
vzťahu ku konaniu žalovanej.
21G.Opätovne poukázala na ust. § 166g ods. 2 písm. h) ZKR a mala za to, že v priebehu

konania dostatočným spôsobom preukázala, že správanie žalovanej ako dlžníčky bolo v období,
od kedy sa dozvedela o svojom záväzku voči žalobkyni motivované snahou vyhnúť sa uspokojeniu
nespochybniteľnéhozáväzkužalovanejvočižalobkyni.Priebehpodstatnýchudalostíaúkonovžalovanej
zhrnula takto:
a) Žalovaná bola vlastníkom domu v podiele 1 z celku, súpisné číslo XX, na parcele parc.č. XX/X a

pozemkov parc. č. XX/X, výmera: 741 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, parc.č. XX/X,
výmera: 192 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX/X, výmera: 575 m2, druh
pozemku: Záhrady, parc. č. XX, výmera: 92 m2, druh pozemku: Záhrady zapísané na LV č. XXX, okres:
Košice - okolie, obec: F., katastrálne územie: F., ktoré úmyselne previedla s cieľom vyhnúť sa plneniu
svojho záväzku a to tak, že v čase po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II pod sp. zn.

20C 38/2008-66 , potvrdeného aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.08.2009, ktorého
vykonateľnosť bola odložená rozsudkom NS SR o odklade exekúcie 05.10.2011 a následne pod sp. zn.
11Co/141/2011 správoplatnená dňa 22.12.2011, táto ako spoluvlastníčka rodinného domu zapísaného
na LV č. XXX Správy katastra Košice - okolie, katastrálneho územia F.: dom s pozemkom súpisné číslo
XX na parcele K.XX/X, par. č. XX/X o výmere 741m2, parc. č. XX/X o výmere 192m2, spoluvlastnícky

podiel s manželom I. D. v pomere 1, titulom darovacej zmluvy V 275/10 zo dňa 31.3.2010 previedla
na svojho manžela, ktorý predmetné nehnuteľnosti vrátil žalovanej E. D. v podiele 1 formou odstúpenia
od darovacej zmluvy zo dňa 20.1.2012, čím žalovaná opätovne získala 1 podiel rodinného domu a
následne dňa 16.3.2012 tieto nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy pod číslom V 606/12 spolu previedli
na kupujúcich zo svojho podielového vlastníctva (t.č. mali rozdelené BSM) na M. N. J. a manželku J. B.

J. do ich bezpodielového spoluvlastníctva v podiele 1/1 za sumu 220 000,- EUR.
b) Žalovaná ako podielový spoluvlastník RD v F. obdržala sumu 110 000,- EUR, ako 1 kúpnej ceny, ktorá
ale cielene bola vyplatená v prospech účtu manžela. Touto operáciou sa manžel žalovanej dostal do
pozície jej dlžníka a pani D. mala teda pohľadávku voči manželovi, ktorú neuviedla CPP (s najväčšoupravdepodobnosťou tento úkon realizovala aj z hľadiska zmarenia exekučného konania). Z predaja
nehnuteľnosti mala získať 110 000,- EUR, hotovosť si nechala vyplatiť na účet svojho manžela, čím
sama vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla byť uhradená pohľadávka žalobkyne. Jej úmysel

takto naložiť so svojim majetkom svedčí o tom, že vedome do prehľadu svojich aktív a pasív neuviedla
svoju pohľadávku a teda vedome zamlčala túto svoju pohľadávku, čím vedome oklamala tak správkyňu
konkurznej podstaty, ako aj konkurzný súd o stave svojho majetku.
c) Predaj rodinného domu v Hodkovciach sa realizoval dňa 16.03.2012. Z uvedeného je zrejmé, že
daná pohľadávka sa žalovanej vo vzťahu k jej manželovi (rozdelené BSM) nemohla premlčať skôr ako

v roku 2015 (konkrétne najskôr dňa 16.03.2015), pričom návrh na povolenie oddĺženia žalovaná podala
v novembri 2017. z Uvedeného je zrejmé, že v období menej ako 3 roky pred podaním návrhu na
povolenie oddĺženia, bola žalovaná vlastníčkou pohľadávky vo výške 110 000,- EUR s príslušenstvom,
ktorú bola povinná uviesť v Zozname majetku väčšej hodnoty. Uvedený majetok žalovaná úmyselne
zamlčala v návrhu spisovanom pred CPP, pričom uvedená majetková hodnota (pohľadávka 110 000,-
EUR s príslušenstvom) celkom zrejme svedčila aj o neexistencii platobnej neschopnosti žalovanej v

období pred podaní návrhu na oddĺženie.
d) Krajská prokuratúra Košice, ako vyšetrovací orgán uviedol, že prepisom sumy 220 000,- EUR, ktorá
jej mala byť vyplatená za odpredaj rodinného domu v F. na jej manžela ( v tom čase mali rozdelené
BSM) sa jej majetok nezmenšil, ale naopak hodnota jej majetku razantne stúpla a mala možnosť svoj
dlh voči žalobkyni splatiť. Zároveň Generálna prokuratúra SR v Uznesení IV Pz 291/13-4 uviedla, že.“

Nie je zrejmé, ale dá sa vzhľadom na neúspešnosť exekúcie predpokladať, že žalovaná nepriznala
hotovosť získanú predajom domu v Hodkovciach resp. majetok medzičasom nadobudnutý za uvedené
prostriedky, čím mohla naplniť znaky trestného činu marenia exekúcie“. (list Krajskej prokuratúry KPt
450/13/8600-9 zo dňa 17.01.2014, Uznesenie GP SR trestný odbor IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014,
je obsahom súdneho spisu, príloha podania žalobkyne zo dňa 10.06.2019),

e) Žalovaná uprednostnila iného veriteľa, konkrétne C., R. (príloha podania žalobkyne zo dňa
30.09.2019,
f) uprednostnila iného veriteľa E. D. (rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 14C/800/2002-345 zo
dňa 24.10.2011 príloha podania žalobkyne zo dňa 10.06.2019),
g) bezodkladne previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti HELU s.r.o.

h) previedla svoj obchodný podiel v obchodnej spoločnosti LUTIX za cenu 3 320,- EUR, že príjem z tohto
prevodu nepoužila na úhradu svojho dlhu voči žalobkyni, a že ku dňu prevodu obchodného podielu,
ku dňu 31.12.2009, v účtovnom roku, ktorý predchádzal prevodu obchodného podielu za sumu 3 320,-
EUR, spoločnosť LUTIX, s.r.o. mala záväzky voči spoločníkom vo výške 145 000,- EUR. Žalovaná
previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti LUTIX na svojho manžela s vedomím, že si pred prevodom

obchodného podielu nevyplatila jej patriacu pohľadávku voči spoločnosti vo výške 72 500,- EUR.
i) že vykonáva funkciu konateľky spoločnosti bez nároku na odmenu,
j) svojim podpisom na tlačive Centru právnej pomoci potvrdila počet svojich dlžníkov, aj napriek tomu,
že títo neboli jej dlžníkmi a žalovaná vedela o tom, že vedome klame (rozhodnutie NS ČR R 14/2016
je okrem iného judikované, že „ nedbalý prístup dlžníkov k plneniu povinnosti v insolvenčnom konaní

tvorí sama o sebe tiež skutočnosť, že v zozname záväzkov, ktorý potvrdil dlžník svojim výslovným a
vlastnoručne podpísaným prehlásením o správnosti a úplnosti. ... súhrne hodnotenie týchto jednotlivých
„nedbalostí“ môže založiť dôvodný predpoklad insolvečného súdu, že oddlžením je sledovaný nepoctivý
zámer.“ )
k)Exekučnékonaniavočižalovanejbolivedenéodr.2010ažalovanáužvtomčasesúdnymexekútorom

explicitne uviedla, že svoj záväzok žalobkyni nikdy neuhradí a týmto smerom viedla aj všetky svoje
úkony, čo jednoznačne preukazuje jej nepoctivý zámer. Inak ani nie je možné vyhodnotiť dôkazy
predložené v konaní žalobkyňou, zvlášť ak žalovaná nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktorými by
vyvrátila skutočnosti tvrdené a preukázané žalobkyňou.
l) Žalobkyňa v konaní predložila verejnú listinu – Zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.09.2014 v konaní

pred Okresným súdom Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013, v ktorej je zaznamená výpoveď svedka
– verejného činiteľa, súdneho exekútora JUDr. A. Dembického, ktorý okrem iného vypovedal: Takže
v tejto exekúcií čestne prehlasujem, D. a D. prehlásili, že v živote nedostane navrhovateľka korunu a
vulgárne sa nebudem pred súdom vyjadrovať. Z toho dôvodu je zrejmé, že o všetkom vedia.“ Žalovaná
teda preukázala, že žalovaná už v roku 2010 vedome a úmyselne konala tak, aby žalobkyni neuhradila

svoj záväzok.
m) Žalobkyni nie je sú známe dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa
05.04.2022 žiadal od žalovanej predloženie dôkazov o vyporiadaní jej bezpodielového spoluvlastníctva,
ak žalovaná sama nemala v úmysle o tejto skutočnosti predložiť žiaden dôkaz. Žalobkyňa si týmtodovoľuje zhrnúť konanie žalovanej svedčiace z listín o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva
manželov žalovanej, ktoré sú obsahom súdneho spisu:
n) V konaní žalovaná predložila rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C/20/2010-51 zo dňa

10.09.2010 o zrušení jej bezpodielového spoluvlastníctva.
o) Žalovaná uzavrela manželstvo dňa 07.07.2007 a nemala záujem na zrušení bezpodielového
spoluvlastníctva manželov do času, kým nemala existentný záväzok voči žalobkyni, ktorý nechcela plniť.
p) Žalovaná a jej manžel podnikali prostredníctvom obchodných spoločností (LUTIX s.r.o.), ale žalovaná
mala záujem na zrušení bezdpodielového spoluvlastníctva, čo by jej umožnilo všetky svoje príjmy a

majetky smerovať len v prospech manžela. Manžel žalovanej si dňa 09.08.2010 zriadil živnostenské
oprávnenie a dňa 31.12.2010 toto podnikanie aj ukončil. Teda jeho podnikanie trvalo iba 5 mesiacov!
q) Na základe živnostenského oprávnenia zriadeného dňa 09.08.2010 manžel žalovanej I. D. nikdy ani
nepodnikal, toto bolo zriadené účelovo, len pre potreby súdneho konania o zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.
r) Počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žalovaná uzavrela Dohodu o zúžení

bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nehnuteľnosť – byt č. X na O. XX D. nadobudol manžel
žalobkyne na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2010 (teda v čase, keď bola proti žalovanej vedená
súdna exekúcia) za cenu 132 775,- EUR, z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov! Žalovaná uzavrela pre daný zmluvný vzťah Dohodu o zúžení rozsahu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, čo malo za následok, že sa vlastníctvo k danému bytu neprejavilo na jej

meno v evidencii nehnuteľnosti a byt sa tak nestal predmetom exekúcie. Pritom je nesporné, že finančná
hotovosť vo výške 132 775,- EUR patrila aj žalovanej.
s) Dňa 08.11.2010 uzavrela s manželom Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, z ktorej vyplýva, že predmetom vyporiadania je iba osobné motorové vozidlo MERCEDES a
že sa vzdáva vyrovnania svojho finančného podielu od manžela. Uvedené svedčí, že mala nadobudnúť

majetok,ktoréhosavedomevzdalaatedavedomesazbavilamajetku,ktorýmoholbyťpoužitýnaúhradu
záväzku žalobkyne. Žalovanej mala byť po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v rámci
jeho vyporiadania, vyplatená náhrada aj hotovosti vo výške 66 377,50 EUR (1/2 kúpnej ceny bytu na O.
XX, D.), ktorá nie je obsiahnutá v Dohode o vyporiadaní BSM vôbec.
t) Súčasne ale, žalovaná ako podielová spoluvlastníčka 1 vlastníkom domu , C. K. XX, V. A. A.K. XX/

X a pozemkov parc.č. XX/X, výmera: 741 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, parc.č. XX/
X, výmera: 192 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, parc.č. XX/X, výmera: 575 m2, druh
pozemku:Záhrady,parc.č.XX,výmera:92m2,druhpozemku:ZáhradyzapísanénaLVč.XXX,okres:D.
- P., P.: F., katastrálne územie: F., darovacou zmluvou svoj spoluvlastnícky podiel darovala (bezodplatný
prevod) manželovi I. D., vklad V 275/10 zo dňa 31.3.2010.

u) I. D. dňa 20.01.2012 odstúpil od darovacej zmluvy, podiel na nehnuteľnosti vrátil žalovanej E. D.,
čím žalovaná opätovne získala 1 podiel rodinného domu, ktorý následne dňa 16.3.2012 titulom kúpnej
zmluvy pod číslom V 606/12 spolu previedli na kupujúcich za cenu 220 000,- EUR. V roku 2012 žalovaná
vlastnila 1 rodinného domu v Hodkovciach, svoj podiel predala M. N. J. a J. B. J. za sumu 110 000,-
EUR, kúpnu cenu za svoj spoluvlastnícky podiel si dala vyplatiť na účet I. D., a nikdy nežiadala od neho

vrátenie sumy 110 000,- EUR, ktorý by mohla použiť na vyplatenie záväzku voči žalovanej.
21H. Z vyššie uvedených úkonov, preukázaných listinnými dôkazmi predloženými súdu pri logickom
hodnotení plynie záver, že žalovaná nemala poctivý zámer, že disponovala majetkom, ktorý previedla
na svojho manžela, aj keď z tohto majetku v celosti mohla uspokojiť svoj záväzok voči žalobkyni, no
svoj záväzok neuhradila. O skutočnosti, že musela mať vedomosť o svojom záväzku a o existentnej

pohľadávke žalobkyne voči nej okrem vyššie uvedeného svedčí aj odôvodnenie rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp. zn. II.ÚS 751/2016, ktoré jej s určitosťou bolo právnou zástupkyňou vysvetlené a vedela že
aj z hmotnoprávneho aj z procesného hľadiska je povinnou v exekučnom konaní. Bolo to proklamované
aj napr. N. N. B. v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 13C/240/2013, kde v
zápisnici o pojednávaní dňa 11.04.2018 okrem iného je uvedené: „chcem tým poukázať na to, že týmto

rozhodnutím ÚS SR bolo odobrené vedenie exekúcie voči žalovanej v 1. rade“.

22.Na pojednávaní dňa 20.06.2023 právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na doposiaľ uvedených
skutočnostiach, pričom doplnila, že žalovaná vedela, že má záväzok voči žalobkyni. Žalovaná návrhom
z februára 2017 sa obrátila na centrum právnej pomoci a požiadala o vyhlásenie konkurzu, kde uviedla:

„Môj dlh vznikol tak, že môj otec, ktorý zomrel........“ atď. uzavrel pôžičku, čiže o tom, že mala záväzok
voči žalobkyni vedela. Vedela to aj predtým, čo potvrdil aj súdny exekútor vo výpovedi uvedenej
v zápisnici z roku 2014, podľa ktorej aj žalovaná aj jej pán manžel sa vyjadrili, že pohľadávku neuhradia
žalobkyni. Budú robiť všetko preto, aby ju neuhradili. Pokiaľ žalovaná mala vedomosť, že má záväzokvoči žalobkyni, mala vedomosť, kedy jej vznikol, mala vedomosť, že tento svoj záväzok nemá v úmysle
uhradiť. V danom prípade súd musí vychádzať z jej úmyslu, z jej vedomostí, pričom vedela, že má
pohľadávku, vedela ako jej vznikla a vedela, že sa potrebuje tejto pohľadávky zákonom o konkurze

zbaviť.

23.Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 20.06.2023 uviedla, že žalobkyni nič nebráni
preukazovať okamih vzniku pohľadávky žalovanej, keď došlo k spochybneniu momentu jej vzniku. Mala
za to, že tu je priestor na to, aby žalobkyňa preukázala existenciu svojich pohľadávok a to aj vo vzťahu

k otcovi žalovanej. V tomto konaní nepredložila nijaké dôkazy o tom, že skutočne disponovala sumou,
ktorú požičala, že skutočne tie peniaze poskytla v takej výške, ako je uvedené v tej notárskej zápisnici
a vyjadrila sa aj k tomu, z akých zdrojov vlastne mohla vo svojom veku v tom rozhodnom čase takouto
sumou disponovať.
23A.Pani právna zástupkyňa vo svojom poslednom písomnom vyjadrení vymenúva určité právne
úkony, ktoré sa snaží napasovať na jednotlivé skutkové podstaty nepoctivého zámeru a tvrdí, že tieto

scudzovacie úkony svedčia o úmysle žalovanej urobiť všetko čo je v jej silách, aby sa z jej majetku, ktorý
mohla dokonca v budúcnosti nadobudnúť, nemohla uspokojiť pohľadávka žalobkyne. Takýto úmysel
žalovanej však nemohol byť daný, pretože ak by s takým úmyslom mala konať, v takom prípade by
vôbec nenadobúdala takéto majetkové hodnoty.
23B.Uviedla, že rešpektuje právoplatné rozhodnutia súdu, ktoré sú však záväzné iba vo výrokovej časti.

Predsa nemôže byť pre posúdenie poctivého zámeru rozhodujúca procesná situácia v jednotlivých
starších konaniach, ktorá mohla proste byť z rôznych okolností nejakým spôsobom nastavená.
Žalobkyňa sa na jednej strane domáha rešpektovania určitých rozhodnutí, ale na strane druhej neberie
doúvahyinérozhodnutiavovzťahumedzitýmiistýmistranami,ktorévyvracajú,žebynastranežalovanej
mohol existovať úmysel poškodiť žalobkyňu, a to vo vzťahu k rodinného domu v Hodkovciach (napr.

aj rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní). Faktom pritom je, že tými prevodmi čo aj potvrdili
súdy, aj orgány činné v trestnom konaní, toho podielu neboli naplnené znaky či už skutkovej podstaty
niektorého trestného činu, alebo odporovateľného právneho úkonu. To, že následne vo faktickej rovine
došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva a k jeho vyporiadaniu je už samostatná vec.
23C.Tak isto vníma ako zavádzajúce aj tvrdenia žalobkyne ohľadom údajnej pohľadávky vo výške 110

000,- EUR. Na jednej strane raz tvrdí, že tá pohľadávka vôbec nebola a nepoctivý zámer je daný tým, že
sa vzdala toho práva, na druhej strane tvrdí, že nebola platobne neschopná, lebo tú pohľadávku mala
apotomjetamtretídôvod,ževlastnenepoctivýzámerjedanýtým,žepohľadávkumala,alejuneuviedla.
Faktom je, že žalobkyňa narába s čisto teoretickou konštrukciou existencie takejto pohľadávky, kde vo
všeobecnosti zo zákona platí, že každý podielový spoluvlastník sa podieľa na výkone práv a povinností

vo veľkosti adekvátnom jeho podielu. Ale je tu aj to vyporiadanie a takisto zákonná právna úprava hovorí
o tom, ako sa má v prípade zrušenia tohto podielového spoluvlastníctva toto vyporiadať.
23D.Tvrdenie o uprednostnení svojho veriteľa C. C., R. žalovanou tiež nie je pravdivé, nakoľko
z dôkazov vyplýva, že tú pohľadávku neuhrádzala žalovaná, ale druhý podielový spoluvlastník, ktorý bol
spoludlžníkom spoločne a nerozdielne so žalovanou.

23E.Obdobne čo sa týka tvrdení o tom, akých veľkých majetkových hodnôt sa mala žalovaná vzdať
v súvislosti s obchodným podielom spoločnosti LUTIX. Právna zástupkyňa žalobkyne vychádza z výšky
tržieb, pričom samotná výška tržby vôbec nevypovedá o tom, aká bola skutočná hodnota obchodného
podielu a aký bol výsledok hospodárenia. Na strane druhej boli predložené účtovné závierky tejto
spoločnosti a je jasné, akým spôsobom sa vyvíjal výsledok hospodárenia v tejto spoločnosti. Za

významné považuje aj to, že žalobkyňa napriek tomu, že všetky tieto rôzne právne úkony žalovanej
tvrdí, stále je to len vo všeobecnej rovine bez toho, aby bolo zrejmé a jasné o akú sumu vlastne týmito
prevodmi mohla prísť.
23F.Čo sa týka bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemohla byť žalobkyňa poškodená tým, že
manžel žalovanej v budúcnosti nadobudol nejaký majetok. Ak žalobkyňa tvrdí, že majetkové hodnoty,

ktoré nadobúdal manžel žalovanej patria do bezpodielového spoluvlastníctva, mala to preukázať.
Žalovaná preukázala akými možnými príjmami mohla disponovať, keď po skončení školy pracovala
u jedného rodiča, potom u druhého rodiča. Zrejme tam nezarábala 10 000,- EUR mesačne keď odišla
z týchto zamestnaní a pôsobila ako čašníčka v kaviarni Casa Blanca a predávala hračky v Dráčiku. Je
viac ako málo pravdepodobné, aby ona mohla touto činnosťou vytvoriť si také finančné rezervy, ktoré

by následne mohla investovať jednak do kúpy nehnuteľnosti v F., aby mohla investovať rovnocenným
spôsobom ako druhý spoluvlastník do zveľadenia tejto nehnuteľnosti a ešte aj do spoločnosti LUTIX,
kde ako aj nakoniec pani právna zástupkyňa vo svojom podaní poukazuje na to, že táto spoločnosť
mala záväzky voči spoločníkom vo výške 145 000,- EUR. Žalobkyňa mala preukázať odkiaľ pochádzalitieto finančné prostriedky, či z bezpodielového spoluvlastníctva, alebo z výlučného vlastníctva žalovanej.
Celkovo bezpodielové spoluvlastníctvo trvalo tri roky. Bolo to obdobie, kedy evidentne a preukázane
spoločnosť LUTIX neprodukovala zisk a bolo to obdobie investícií do nehnuteľnosti v Hodkovciach

a obdobie nie zanedbateľných investícií aj do samotnej tejto spoločnosti, o čom svedčí práve účet
účtovnej závierky Záväzky voči spoločníkom.
23G.Tvrdenia žalobkyne v podaní zo dňa 01.06.2023 nie sú ničím podložené. Keď pani právna
zástupkyňa žalobkyne tvrdí, že jej klientka mala pohľadávku voči žalovanej, mala by predložiť konkrétne
rozhodnutie, z ktorého výroku vyplýva nejaká peňažná pohľadávka, v ktorej je jasný právny titul, lehota

splatnosti a výška pohľadávky.
23H.Čo sa týka napr. argumentov vo vzťahu k súdnemu exekútorovi uviedla, že pán JUDr. Dembický
ako súdny exekútor mal mať odmenu z tejto exekúcie vo výške 20%. Čiže v kontexte toho navrhla
súdu vyhodnotiť predmetnú zápisnicu ako listinný dôkaz. Poukázala na to, že manžel žalovanej nemal
problém žalobkyni uhradiť 7 000,- EUR, čo bola znalecká hodnota bytu, ktorý ušiel z majetku pôvodného
dlžníka, avšak pani žalobkyňa chcela 100 000,- EUR.

23I.K tvrdeniu, že žalovaná ako konateľka mala výplatu 200,-EUR a zamestnanci mali 600,- EUR
poukázala na to, že mzdové nároky zamestnancov požívajú osobitnú ochranu. Nevyplatenie mzdy je
trestný čin. Keď spoločnosť začína zamestnancov zaplatiť musí, ale konatelia sú tí poslední, keď oni
zodpovedajú za vyplatenie mzdy, ktorí by uvažovali o svojej odmene. Nehovoriac o tom, že žalovaná
v čase, keď aj poberala takúto odmenu, tak v skutočnosti ťažisko svojej existencie venovala deťom

a rodine. Nejednalo sa o klasickú, výkonnú funkciu, kde by žalovaná takýmto spôsobom za spoločnosť
konala.
23J.Žalovaná od začiatku konzistentne vypovedá o tom, že akým spôsobom bol platený úver na kúpu
nehnuteľností v Hodkovciach, že bol celý kupovaný z hypotéky. Tak isto vypovedala o tom, akým
spôsobom boli platené hypotekárne splátky. Je jasné z predložených dôkazov, že investície, ktoré boli

realizované do nehnuteľnosti boli nadštandardné a tieto investície boli realizované z výlučného majetku
druhého spoluvlastníka. Dôvodom toho, že si nakoniec po vyporiadaní žalovaná neuplatňovala tých 110
000,- EUR, ktoré tu vykonštruovala pani právna zástupkyňa žalobkyne, bolo to, že ani z morálneho
hľadiska nikdy ju nenapadlo, aby za týchto okolností mala mať nejakú pohľadávku voči druhému
spoluvlastníkovi. Čiže nie je to nič nové a čo sa týka žalovanej, ona nie je právnik. Ona jednoducho

nie je povinná takýmto spôsobom právne kvalifikovať jednotlivé konania. Na to je súd, aby skutkové
okolnosti, ktoré uvádzala žalovaná, aby subsumoval pod niektorú z hypotéz právnej normy a posúdil,
k čomu vlastne tými skutkovými okolnosťami došlo.

24.Na pojednávaní dňa 26.01.2024 právne zástupkyne procesných strán zhodne uviedli, že netrvajú

na výsluchu svedka I. D..

25.Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 26.01.2024 uviedla, že nemohlo dôjsť
k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva medzi žalovanou a pánom I. D., nakoľko od darovacej
zmluvy bolo odstúpené a následne došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti, čiže došlo k odstúpeniu

od darovacej zmluvy pred predajom, to znamená, že k vyporiadaniu medzi podielovými spoluvlastníkmi
nedošlo. Na základe kúpnej zmluvy každý mal dostať svoj podiel z kúpnej ceny. Tvrdenie o „širšom
vysporiadaní“ prišlo do sporu až nástupom novej právnej zástupkyne žalovanej. Predtým bolo tvrdené
len, že finančné prostriedky ponechala manželovi. Žiadne investície neboli predtým prezentované.
V ďalšom zotrvala na doterajších vyjadreniach. Krátkou cestou doručila súdu výpisy z internetových

stránok, podľa ktorých syn žalovanej je hokejista a dcéra aktívne tancuje, to znamená, že deti, ktoré sa
špičkovo venujú športu, nemôžu byť choré.

26.Na pojednávaní dňa 26.01.2024 právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že neexistuje rozpor v tom, že
žalovaná a pán I. D. boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Došlo k uzavretiu darovacej zmluvy,

od ktorej bolo následne odstúpené a opätovne sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti.
Následne došlo k predaju nehnuteľnosti a k vysporiadaniu vzťahu medzi nimi v širšom slova zmysle,
pričom si uplatnili navzájom všetky svoje nároky, ktoré mali. Po tomto vysporiadaní neexistovala
žiadna pohľadávka žalovanej voči druhému spoluvlastníkovi, nakoľko všetky investície do predmetnej
nehnuteľnosti boli uskutočnené druhým spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Predmetom tohto konania je

zrušenie oddlženia žalovanej z dôvodu, že táto nemala pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu
poctivý zámer. Aby mohla žalobkyňa byť v tomto konaní úspešná, predovšetkým musí byť daná jej
aktívna procesná legitimácia. Žalobkyňa ju odvodzuje od tvrdenia, že má voči žalovanej právoplatne
priznanú pohľadávku, ktorá podľa nej vyplýva z rozsudku súdu, v ktorom bolo určené, že prevod bytuotca žalovanej na žalovanú, je voči žalobkyni ako veriteľke otca žalovanej právne neúčinný. Výrok tohto
rozsudku však v skutočnosti nehovorí nič o tom, žeby mala existovať akákoľvek pohľadávka žalobkyne
voči samotnej žalovanej. Jediný dlžník žalobkyne stále je len otec žalovanej. Iná situácia by totiž bola,

ak by v súvislosti s prevodom bytu uplatnila žalobkyňa s ohľadom na dikciu § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu aj nárok za bodkočiarkou a popri určení
neúčinnosti by sa domáhala súčasne aj finančnej náhrady a to s ohľadom na to, že v rozhodnom
čase už samotná žalobkyňa vedela, že žalovaná nie je vlastníčkou dotknutého bytu a po skončení
konanianebudemožnédomáhaťsauspokojeniapohľadávkyžalobkyne,ktorúmalavočiotcovižalovanej

z majetku, ktorý ušiel žalobou napádaným odporovateľným právnym úkonom. Z dikcie § 42b Obč.
zákonníka jednoznačne vyplýva, že veriteľ môže v prípade nemožnosti uspokojenia jeho pohľadávky
z majetku, ktorý neúčinným právnym úkonom ušiel z majetku dlžníka, sa domáhať aj peňažnej náhrady
od toho, kto mal z tohto právneho úkonu prospech. Inými slovami, veriteľ má možnosť uplatniť žalobou
buď jeden, alebo súčasne oba nároky v závislosti na konkrétnej situácii, ktorá je definovaná možnosťou
následného uspokojenia pohľadávky dotknutého veriteľa. Z ustanovenia § 42a Obč. zákonníka ods. 1

vyplýva hmotnoprávna lehota, v akej sa môže dotknutý veriteľ domáhať priznania nároku z úspešne
uplatneného odporovacieho práva. Žiadať súd o určenie neúčinnosti a priznaní nároku však môže veriteľ
jedine v lehote 3 rokov od okamihu, kedy dlžník odporovateľný právny úkon urobil. Žalobkyňa však
priznanie peňažnej náhrady v zákonom stanovenej lehote preukázanie nežiadala, pričom samotný nárok
za bodkočiarkou, § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, uplatnila až po právoplatnosti

rozhodnutia, teda po márnom uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, a preto, ak by to konanie, v ktorom
uplatňovala dodatočne peňažnú náhradu nebolo zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok
žalovanej, žaloba by musela byť zamietnutá, keďže na preklúziu práva prihliada súd ex offo. V konaní
žalobkyňa nepreukázala ani len svoju aktívnu procesnú legitimáciu, nepreukázala, že jej pohľadávka
skutočne existuje. Ak by konštrukcia konkurzného práva bola nastavená inak a teda, že správca by

bol oprávnený popierať pohľadávky veriteľov, je nesporné, že pohľadávka by bola popretá. Pohľadávky
popierajú len veritelia, pričom sa vyžaduje zaplatenie kaucie a celý ten proces vopred je nastavený tak,
že ak v konkurznej podstate nie je dostatok majetku, nie je záujem veriteľov viesť takéto spory, popierať
pohľadávky iných veriteľov. Tvrdila, že žalobkyňa nepreukázala, že vôbec existuje nejaká pohľadávka,
ktorá by jej zakladala postavenie veriteľa dotknutého oddlžením.

27.Žalovaná na pojednávaní dňa 26.01.2024 uviedla, že nie je právnikom, nevie sa vyjadrovať ako
žalobkyňa. Vyjadruje sa obyčajným jazykom. Poprosila svoje právne zástupkyne, aby sa vyjadrili k veci,
čo aj urobili. K veci nevie nič iné, ani nič nové uviesť.
27A.Vo vzťahu k vysporiadaniu podielového spoluvlastníctva rodinného domu v Hodkovciach trvala na

tom čo uviedla jej právna zástupkyňa. Vedela, že manžel investoval všetko do nehnuteľnosti, preto
nebolo možné inak to riešiť ako to bolo riešené, lebo on bol ten, ktorý investoval. Jednalo sa o investície
pri prerábaní domu. Nepamätala si presne kedy to bolo. Prerábala sa komplet celá nehnuteľnosť,
strecha, okná, fasády, prebehla komplet rekonštrukcia. Nevedela uviesť, či bolo vydané stavebné
povolenie. Ona sa starala o iné veci, o rodinu a o chod domácnosti. Na stavbu nechodila.

27B.Nepamätalasikdepracovalavrokoch2006až2012(včasekedyvlastnilipredmetnúnehnuteľnosť).
Manžel pracuje v Slovmatiku ako manažér. Nevedela uviesť kde pracoval jej manžel v roku 2007.
27C.Nepamätala sa na to odkiaľ mal jej manžel finančné prostriedky vo výške 170 000,- EUR, ktoré
nepatrili do BSM, čo bolo uvedené v notárskej zápisnici o zrušení BSM v roku 2010. Nepamätala si aká
bola cena za predaj spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome v Hodkovciach a ani na to na aký

účet mala byť cena zaplatená. Uviedla, že všetko je v kúpnej zmluve. Nevedela sa vyjadriť k hodnote
investícií manžela do predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko to boli jeho peniaze. Ona neplatila nič.
27D.Ani pri nadobúdaní tejto nehnuteľnosti nehradila nič zo svojich prostriedkov. Hypotekárny úver na
túto nehnuteľnosť splácal manžel. Celý úver splatil manžel.
27E.Na otázku právnej zástupkyne žalobkyne, akú dohodu uzavrela s manželom na vysporiadanie

týchto investícií po predaji rodinnému domu, žalovaná odpovedala, že: „My sme žiadnu dohodu
neuzavreli, aspoň si na to nepamätám, žeby sme niečo písomne uzavreli, ale možno aj áno.“
27F.Vo vzťahu k nemožnosti sa zamestnať z dôvodu starostlivosti o choré deti uviedla, že dcéra
bola vážne chorá. Mala dve malé deti, o ktoré sa musela starať a ktoré boli pomaly nonstop choré.
V súčasnosti chodí do práce, ale nie na celý úväzok, nakoľko sa venuje rodine a deťom, keďže manžel

nemá čas.

28.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:29.Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení použila ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné
dôkazy: zápisnicu o pojednávaní zo dňa 26.06.2014 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice –
okolie pod sp. zn. 14C/52/2013, zápisnicu o pojednávaní zo dňa 19.11.2014 v konaní vedenom na

Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 14C/52/2013, zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.09.2014
v konaní vedenom na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 14C/52/2013, Účtovnú závierku
spoločnosti LUTIX, s.r.o. zostavenú ku dňu 31.12.2017, Účtovnú závierku spoločnosti HELU, s.r.o.
zostavenú ku dňu 31.12.2017, Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C 20/2010-51 zo dňa
10.09.2010 (o zrušení BSM E. D. a I. D.), Výpis zo živnostenského registra I. D. (manžela žalovanej),

Darovaciu zmluvu zo dňa 12.02.2010 (vrátane Dodatku č. 1) uzavretú medzi žalovanou ako darkyňou
a I. D. ako obdarovaným, Odstúpenie od darovacej zmluvy uzatvorenej v Košiciach dňa 12.02.2010
s dátumom 20.01.2012, Návrh na záznam odstúpenia od darovacej zmluvy V 275/10 zo dňa 20.01.2012,
Kúpnu zmluvu uzavretú dňa 13.02.2012 medzi predávajúcimi I. D. a E. D. a kupujúcimi M. N. J. a J. B.
J., List Krajskej prokuratúry v Košiciach adresovaný Okresnej prokuratúre Košice II zo dňa 17.01.2014,
Výpis z LV č. XXX pre kat. územie F. zo dňa 18.10.2006, fotodokumentáciu z č.l. 105-207 spisu (na

ktorej je žalovaná a dom, v ktorom býva), kópiu katastrálnej mapy z č.l. 212 spisu, Výpis z LV č. XXXX
pre kat. územie C. J. zo dňa 04.01.2012, Výpis z LV č. XXXX pre kat. územie I. zo dňa 13.09.2013,
Výpis z LV č. XXXXX pre kat. územie I. zo dňa 13.09.2013, Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn.
14C/800/2002-345 zo dňa 24.10.2011, uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 516/2003-167
zo dňa 07.02.2008, Upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 40/10 zo dňa 06.04.2010, Upovedomenie

o začatí exekúcie č. Ex 4952/2012 – 19 LP zo dňa 21.05.2012, Výzvu k zaplateniu sumy zo dňa
02.09.2009, Dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/755/2015-258
zo dňa 29.06.2016, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MOber/4/2013 zo dňa 30.03.2015, Súhlas
banky s prevodom nehnuteľnosti, Súvahu spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenú ku dňu 31.12.2009, Výpis
z obchodného registra o registrácii spoločnosti LUTIX s.r.o., Žiadosť o predčasné splatenie úveru

alebo jeho časti mimoriadnou splátkou z 05.01.2012, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
3Co/307/2018 zo dňa 16.08.2019, Rozsudok Okresného súdu Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013-222
zo dňa 24.09.2015, Kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru a zmluvu o zriadení
vecného bremena podpísanú dňa 06.08.2010, Notársku zápisnicu č. N 66/2010 zo dňa 08.03.2010,
Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 08.11.2010, Osvedčenie

o evidencii vozidla č. C..

30.Žalovaná na podporu svojich tvrdení použila ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné
dôkazy: zverejnenie vyhlásenia konkurzu na žalovanú v obch. vestníku č. 41/2018, zverejnenie oznamu
o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu v obch. vestníku

č. 113/2018 zo dňa 13.05.2018, Notársku zápisnicu č. N 148/02, Nz 147/02 zo dňa 29.05.2002
o vyhlásení H. G. (nebohého otca žalovanej) o uznaní záväzku voči žalobkyni, Znalecký posudok
č. 045/2002 M. C. N. z 22.05.2002, Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 23.05.2002 uzavretú medzi
predávajúcimi H. G. (otcom žalovanej) a E. G. a kupujúcim E. G., Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa
13.06.2002 uzavretú medzi E. G. ako predávajúcim a J. H. ako kupujúcim, Uznesenie Okresného súdu

Košice II, sp. zn. 24D 591/2007 zo dňa 03.06.2008 o zastavení dedičského konania po poručiteľovi
H. G., Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa 04.12.2008 o určení
právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 (bod 19. odôvodnenia tohto rozsudku) voči
žalobkyni za právne neúčinný (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011), Rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.10.2011 (ktorým bol potvrdený rozsudok

OkresnéhosúduKošiceII,sp.zn.20C38/2008-66zodňa04.12.2008),Upovedomenieozačatíexekúcie
č. Ex 952/2012 – 19 LP zo dňa 21.05.2012, Darovaciu zmluvu zo dňa 12.02.2010 (vrátane Dodatku
č. 1) uzavretú medzi žalovanou ako darkyňou a I. D. ako obdarovaným, Odstúpenie od darovacej
zmluvy uzatvorenej v Košiciach dňa 12.02.2010 s dátumom 20.01.2012, Kúpnu zmluvu uzavretú dňa
13.02.2012 medzi predávajúcimi I. D. a E. D. a kupujúcimi M. N. J. a J. B. J., Uznesenie Okresného

súdu Košice II, sp. zn. 49Er/1388/2012 zo dňa 24.06.2015 o zmene súdneho exekútora (na návrh
žalobkyne), Uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/1388/2012 zo dňa 19.12.2013 o priznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov E. D., Uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/1388/2012
zo dňa 13.06.2018 o zastavení exekúcie o vymoženie 73 000,- EUR (vo veci oprávnenej A. B. C.
proti E. D.), Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 17CoE/140/2018 zo dňa 28.02.2019

o potvrdení uznesenia Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/1388/2012 zo dňa 13.06.2018, Rozsudok
Okresného súdu Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013-222 zo dňa 24.09.2015, Rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/755/2015-258 zo dňa 29.06.2016 (ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013-222 zo dňa 24.09.2015), Rozsudok Okresnéhosúdu Košice II, sp. zn. 13C/240/2013-249 zo dňa 11.04.2018, Oznámenie E. D. adresované spoločnosti
LUTIX s.r.o. zo dňa 10.02.2017, Dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2008 uzavretú dňa
14.02.2017, Zmluvu o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 15.02.2010, výpis

z obchodného registra o registrácii spoločnosti LUTIX s.r.o., Zmluvu o prevode obchodného podielu zo
dňa10.02.2010,výpiszobchodnéhoregistraoregistráciispoločnostiHELU,s.r.o.,RozsudokOkresného
súdu Košice II, sp. zn. 18C 20/2010-51 zo dňa 10.09.2010 (o zrušení BSM E. D. a I. D.), Kúpnu
zmluvu uzavretú medzi predávajúcim T. A. a kupujúcimi I. D. a E. G. (žalovanou) zo dňa 04.01.2006,
Zmluvu o splátkovom úvere uzavretú medzi veriteľom C. C., R. a dlžníkmi I. D. a E. G., Návrh na

vklad záložného práva zo dňa 05.01.2006, Návrh na vklad vlastníckeho práva zo dňa 09.01.2006,
Uznesenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014, Notársku zápisnicu
č. N 66/2010, Nz 7743/2010, NCRIs 7869/2010 napísanú na notárskom úrade JUDr. Ing. Andrei
Kašperovej dňa 08.03.2010, Žiadosť o predčasné splatenie úveru alebo jeho časti mimoriadnou splátkou
z 05.01.2012, vkladový lístok o hotovostnom vklade na účet zo dňa 05.01.2012, Pracovnú zmluvu zo
dňa 15.06.2000, Pracovnú zmluvu zo dňa 01.09.2001, Dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 01.07.2002,

Potvrdeniezodňa02.09.2003,Pracovnúzmluvuzodňa12.12.2003,Dohoduomzdezodňa01.02.2005,
Osvedčenie o zápise do registra sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovateľov zaistenia zo dňa
29.09.2006, Pracovnú zmluvu zo dňa 04.08.2008, Rodné listy detí, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne
zo dňa 18.02.2011, Potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 14.01.2014, Čestné
vyhlásenie zo dňa 27.01.2014, Žiadosť o predĺženie rodičovskej dovolenky zo dňa 31.01.2014, Súvahu

spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenú ku dňu 31.12.2009, Súvahu spoločnosti HELU s.r.o. zostavenú ku
dňu 31.12.2009, Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 08.11.2010,
Osvedčenie o evidencii vozidla č. SB 624050, Kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu a nebytového
priestoru a zmluva o zriadení vecného bremena zo dňa 06.08.2010, Uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo 100/2018 zo dňa 29.05.2019 o odmietnutí dovolania žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 1Co 755/2015 zo dňa 29.06.2016, Uznesenie ORPZ v Košiciach, odboru
kriminálnej polície č. ČVS: ORP-27/7-OEK-KE-2013 zo dňa 03.06.2014, Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 11Co/56/2012-362 zo dňa 13.02.2013, Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 23.05.2002,
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 13C/240/2013-249 zo dňa
11.04.2018, Uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/843/2010 zo dňa 05.05.2011, Zrušenie

príkazu na začatie exekúcie zo dňa 17.08.2010, Lekárske potvrdenie, Uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 27.02.2020 sp. zn. 5Cdo 101/2017 (zverejnené pod č. 34. v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR 3/2020), Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoKR/21/2022 zo dňa 12.01.2023,
Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 575/2020 zo dňa 10.11.2020, článok zo stránky najpravo.sk
(Rozhodnutie o návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, premlčanie),

Výkaz ziskov a strát spoločnosti LUTIX, s.r.o. k 31.12.2010, Výkaz ziskov a strát spoločnosti HELU
s.r.o. k 31.12.2012, Súvahu spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenú ku dňu 31.12.2010, Výkaz ziskov
a strát spoločnosti LUTIX, s.r.o. k 31.12.2012, Poznámky individuálnej účtovnej závierky zostavenej
k 31.12.2012 (spoločnosti LUTIX, s.r.o.), Výkaz ziskov a strát spoločnosti HELU, s.r.o. k 31.12.2011.

31.Medzi stranami nebolo sporné, že uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018
zo dňa 21.02.2018, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 41/2018 dňa 27.02.2018 bol vyhlásený
konkurz na majetok dlžníka E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX D., že dlžník (E.
D.) bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú
uspokojené v konkurze, že za správcu bola ustanovená JUDr. Jarmila Zvarová, zn. správcu S1375.

Sporné nebolo ani to, že v obchodnom vestníku č. 113/2018 zo dňa 13.05.2018 bol zverejnený oznam
o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Medzi stranami neboli
sporné ani dôkazy, ktoré predložili súdu.

32.Sporné medzi stranami je kedy vznikla pohľadávka žalobkyne voči žalovanej, či žalovaná mala, alebo

nemala poctivý zámer pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu.

33.Výkaz ziskov a strát spoločnosti LUTIX, s.r.o. k 31.12.2010 bol zostavený 03.03.2011. Výsledok
hospodárenia bol za bežné účtovné obdobie – 66 110,- EUR a za bezprostredne predchádzajúce
účtovné obdobie bol – 122 960,- EUR.

34.Zo Súvahy spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenej ku dňu 31.12.2009 bolo zistené, že vlastné imanie
spoločnosti bolo záporné (- 115 949,- EUR). Záväzky voči spoločníkom predstavovali 145 000,- EUR.
Výsledok hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení bol záporný (- 122 960,- EUR).35.Zo Súvahy spoločnosti HELU s.r.o. zostavenej ku dňu 31.12.2009 bolo zistené, že vlastné imanie
spoločnosti bolo 8 561 EUR. Záväzky voči spoločníkom predstavovali 0 EUR. Výsledok hospodárenia

za účtovné obdobie nebol uvedený.

36.Výkaz ziskov a strát spoločnosti HELU s.r.o. k 31.12.2012 bol zostavený 20.03.2013. Výsledok
hospodárenia bol za bežné účtovné obdobie – 3 353,- EUR a za bezprostredne predchádzajúce účtovné
obdobie bol – 3 925,- EUR.

37.Výkaz ziskov a strát spoločnosti HELU s.r.o. k 31.12.2009 bol zostavený 19.03.2010. Výsledok
hospodárenia bol za bežné účtovné obdobie 4 176,- EUR a za bezprostredne predchádzajúce účtovné
obdobie bol 2 780,- EUR.

38.Zo Súvahy spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenej ku dňu 31.12.2010 bolo zistené, že vlastné imanie

spoločnosti bolo záporné (- 182 060,- EUR). Záväzky voči spoločníkom predstavovali 203 295,- EUR.
Výsledok hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení bol záporný (- 66 110,- EUR).

39.Výkaz ziskov a strát spoločnosti LUTIX, s.r.o. k 31.12.2012 bol zostavený 16.03.2013. Výsledok
hospodárenia bol za bežné účtovné obdobie – 58 256,- EUR a za bezprostredne predchádzajúce

účtovné obdobie bol – 59 572,- EUR.

40.Výkaz ziskov a strát spoločnosti HELU s.r.o. k 31.12.2011 bol zostavený 22.08.2012. Výsledok
hospodárenia bol za bežné účtovné obdobie – 3 925,- EUR a za bezprostredne predchádzajúce účtovné
obdobie bol – 5 140,- EUR.

41.Z Účtovnej závierky spoločnosti LUTIX s.r.o. zostavenej ku dňu 31.12.2017 bolo zistené, že
výsledok hospodárenia spoločnosti po zdanení predstavoval 41 909,- EUR a vlastné imanie spoločnosti
predstavovalo 49 694,- EUR.

42.Z Účtovnej závierky spoločnosti HELU, s.r.o. zostavenej ku dňu 31.12.2017 bolo zistené, že výsledok
hospodárenia spoločnosti po zdanení predstavoval – 21 789,- EUR a vlastné imanie spoločnosti
predstavovalo – 46 773,- EUR.

43.Z Výpisu zo živnostenského registra I. D. (manžela žalovanej) bolo zistené, že tento ukončil

podnikateľskú činnosť ku dňu 31.12.2010.

44.Darovacou zmluvou zo dňa 12.02.2010 (vrátane Dodatku č. 1) uzavretou medzi žalovanou
ako darkyňou a I. D. ako obdarovaným bolo súdu preukázané, že jej predmetom bolo darovanie
spoluvlastníckeho podielu 1 žalovanej na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. území F.

zapísaných na LV č. XXX v prospech manžela I. D..

45.Z Odstúpenia od darovacej zmluvy uzatvorenej v Košiciach dňa 12.02.2010 s dátumom 20.01.2012
súd zistil, že žalovaná odstúpila od predmetnej darovacej zmluvy (uvedenej v bode 44. odôvodnenia
tohto rozsudku).

46.Z Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.02.2012 medzi predávajúcimi I. D. a E. D. a kupujúcimi M. N. J. a J.
B. J. súd zistil, že jej predmetom bol predaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území F. zapísaných
na LV č. XXX za cenu 220 000,- EUR. Nehnuteľnosti boli v podielovom spoluvlastníctve predávajúcich
v podieloch po 1. Kúpna cena mala byť uhradená na účet uvedený v zmluve.

47.Z Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 uzavretej medzi predávajúcimi Dušanom Fedákom
(otcom žalovanej) a E. G. a kupujúcim E. G. súd zistil, že jej predmetom bol prevod nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. území I., evidovaných na LV č. XXXXX – bytu č. XX na 7. poschodí, č. súp.
XXX, nachádzajúceho sa na E. O. K. XX L. D. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku. Kúpna cena bola dohodnutá sumou
231 340,-Sk.48.Z Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 13.06.2002 uzavretej medzi E. G. ako predávajúcim a J. H. ako
kupujúcim bolo zistené, že jej predmetom bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území I.,
evidovaných na LV č. XXXXX – bytu č. XX na 7. poschodí, č. súp. XXX, nachádzajúceho sa na E. O. K.

XX L. D. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku za kúpnu cenu 231 340,-Sk.

49.Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa 04.12.2008, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.10.2011 a ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011, súd určil, že právny úkon neb. H. G., nar. XX.X.XXXX,
zomrelého dňa 28.8.2007 a E. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorým previedol neb. H. G. spoluvlastnícke právo
k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX Správy katastra Košice, kat. územie I., vlastnícke právo k bytu
č.XXna7.poschodí,súpisnéčísloXXX,nachádzajúcehosavD.V.E.K.XXapozemokparcelač.XXXX
o výmere 260 m2, zastavanej plochy, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002 je voči žalobkyni (A.
B. C.) právne neúčinný. Z predmetného rozsudku Okresného súdu Košice II súd zistil, že z výsluchu

neb. H. G. ako obvineného zo dňa 06.10.2004 vo vzťahu k žalobkyni vyplýva, že s ňou uzatvoril dve
zmluvy o pôžičke na čiastku 982 000,- Sk a 5 940 000,- Sk.

50.Z Upovedomenia o začatí exekúcie č. Ex 952/2012 – 19 LP zo dňa 21.05.2012 súd zistil, že
bolo vydané súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým vo veci oprávneného – A. B. C.

(žalobkyňa), proti povinnému – E. D. (žalovaná) o vymoženie sumy 73 000,- EUR s prísl., pričom
exekučné konanie sa začalo dňa 03.05.2012.

51.Rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie, sp. zn. 14C/52/2013-222 zo dňa 24.09.2015 mal súd
preukázané, že súd návrh žalobkyne A. B. C., proti žalovaným E. D. a I. D. o určenie neúčinnosti

právneho úkonu (darovacej zmluvy zo dňa 12.02.2010 – bod 44. odôvodnenia tohto rozsudku) zamietol.

52.Z Rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 13C/240/2013-249 zo dňa 11.04.2018 bolo zistené,
že žaloba A. B. C. proti žalovaným v 1. rade E. D. a v 2. rade J. H. o zaplatenie 84 027,60 EUR s prísl.
bola voči žalovanému v 2. rade zamietnutá. Konanie proti žalovanej v 1. rade bolo zastavené.

53.Oznámením E. D. adresovaným spoločnosti LUTIX s.r.o. zo dňa 10.02.2017 mal súd preukázané,
že p. D. oznámila spoločnosti, že po predĺženej rodičovskej dovolenke nastupuje do zamestnania dňa
15.02.2017 a z dôvodu starostlivosti o deti – dvojičky žiadala o úpravu pracovného času na 10 hodín
týždenne. Spoločnosť s úpravou pracovného času súhlasila.

54.Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2008 uzavretou dňa 14.02.2017 bolo súdu
preukázané, že sa E. D. dohodla so spoločnosťou LUTIX s.r.o. na zmene pracovnej zmluvy okrem iného
tak, že pracovný čas bol určený na 10 hodín týždenne a mzda bola dohodnutá vo výške 200,- EUR
mesačne.

55.Zo Zmluvy o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 15.02.2010 súd zistil, že E. D.
previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti LUTIX s.r.o. na druhého spoločníka I. D. za sumu 3 320,-
EUR.

56.Z výpisu z obchodného registra o registrácii spoločnosti LUTIX s.r.o. súd zistil, že jediným
spoločníkom spoločnosti je I. D. a konateľmi spoločnosti sú E. D. a I. D. (obaja od 10.07.2008).

57.Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 10.02.2010 mal súd preukázané, že E. D. previedla
svoj obchodný podiel v spoločnosti HELU, s.r.o. na F. G..

58.Z výpisu z obchodného registra o registrácii spoločnosti HELU, s.r.o. súd zistil, že jediným
spoločníkom spoločnosti je F. G. a konateľmi spoločnosti sú E. D. (od 10.02.2010) a F. G..

59.Kúpnou zmluvou uzavretou medzi predávajúcim T. A. a kupujúcimi I. D. a E. G. (žalovanou) zo dňa

04.01.2006 bolo súdu preukázané, že predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.
území F., zapísané na LV č. XXX a LV č. XXX. Cena bola dohodnutá vo výške 1 500 000,- Sk a mala
byť zaplatená z úveru poskytnutého kupujúcim C. C., R.. Kupujúci v čase kúpy nehnuteľnosti neboli
manželmi.60.Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0446710867 uzavretej medzi veriteľom C. C., R. a dlžníkmi I. D.
a E. G. súd zistil, že banka poskytla dlžníkom úver vo výške 1 500 000,- Sk na kúpu nehnuteľnosti.

61.Návrhom na vklad záložného práva zo dňa 05.01.2006 mal súd preukázané, že na nehnuteľnostiach
v kat. území F. zapísaných na LV č. XXX a LV č. XXX bolo v súvislosti so zmluvou o splátkovom úvere
(bod 59. odôvodnenia tohto rozsudku) zriadené záložné právo v prospech banky.

62.Z Uznesenia Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. IV Pz 291/13-4 zo dňa 07.01.2014 súd zistil, že boli
ním zrušené uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 2Pv 65/13-20 z 03.10.2013
a uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach,
Odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-27/7-OEK-KE-2013 z 03.09.2013. Bolo rozhodnuté, že v trestnej
vecipoškodzovaniaveriteľauznesenímprokurátoraOkresnejprokuratúryKošiceII,sp.zn.2Pv65/13-20
z 03.10.201 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v neprospech obvinenej E. D..

63.Z Listu Krajskej prokuratúry v Košiciach adresovaného Okresnej prokuratúre Košice II zo dňa
17.01.2014 bolo zistené, že spisový materiál vo veci vedenej pod číslom 2Pv 65/13/8803 bol vrátený
Okresnej prokuratúre Košice II s tým, že je potrebné zisťovať ako E. D. naložila so sumou 220 000,- EUR
a postupovať v súlade s odôvodňujúcou časťou zrušujúceho uznesenia Generálnej prokuratúry SR.

64.Výpisom z LV č. XXX pre kat. územie F. zo dňa 18.10.2006 mal súd preukázané, že I. D. a E. G. boli
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v rozsahu po 1. V časti ťarchy bolo zapísané záložné právo
v prospech C. C., R..

65.Výpisom z LV č. XXXX pre kat. územie C. J. zo dňa 04.01.2012 bolo súdu preukázané, že vlastníkom
časti nehnuteľností je aj I. D..

66.Z Výpisov z LV č. XXXX a LV č. XXXXX pre kat. územie I. zo dňa 13.09.2013 súd zistil, že vlastníkom
nehnuteľností je I. D. v podiely 1/1.

67.Z Rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 14C/800/2002-345 zo dňa 24.10.2011 bolo zistené,
že v právnej veci žalobcu E. D., proti žalovaným 1.D. A., 2. J. A. a 3.E. G. v konaní o určenie neúčinnosti
právneho úkonu súd určil, že: a) kúpna zmluva uzavretá dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi H. G. a F.
G. a kupujúcimi J. A. a D. A. týkajúca sa bytu na J. O. K. X L. D. je voči žalobcovi právne neúčinná,

b) kúpna zmluva uzavretá dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi H. G. a F. G. a kupujúcimi J. A. a D.
A. týkajúca sa rodinného domu v Hodkovciach je voči žalobcovi právne neúčinná a c) kúpna zmluva
uzavretá dňa 23.05.2002 medzi predávajúcimi H. G. a F. G. a kupujúcim E. G. (Teraz D. - žalovanou)
týkajúca sa bytu na E. O. K. XX L. D. je voči žalobcovi právne neúčinná.

68.Z uznesenia Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 516/2003-167 zo dňa 07.02.2008 súd okrem
iného zistil, že konanie o určenie neúčinnosti právnych úkonov vo vzťahu medzi žalobkyňou A. B. C.
a žalovanou E. D. bolo vylúčené na samostatné konanie.

69.Z Upovedomenia o začatí exekúcie č. Ex 40/10 zo dňa 06.04.2010 súd zistil, že bolo vydané súdnou

exekútorkou JUDr. Lýdiou Bujňákovou vo veci oprávneného – PhDr. Zuzany Sedlákovej (žalobkyňa),
proti povinnému – E. D. (žalovaná) o vymoženie sumy 73 000,- EUR s prísl. na základe exekučného
titulu na peňažné plnenie – notárskej zápisnice č. N 148/02, Nz 147/02 zo dňa 29.05.2002.

70.Výzvoukzaplateniusumyzodňa02.09.2009bolosúdupreukázané,žežalobkyňavyzývalažalovanú

na zaplatenie sumy 83 000,- EUR, ako náhrady hodnoty bytu č. XX V. E. XX L. D., do 5 dní od doručenia
výzvy.

71.Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MOber/4/2013 zo dňa 30.03.2015 súd zistil, že
mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa

13.11.2012 č. k. 49Er/1388/2012-44 bolo zamietnuté.

72.Zo Súhlasu banky s prevodom nehnuteľnosti bolo zistené, že C. C., R. udelila súhlas I. D. a E. D.
na prevod nehnuteľností v Hodkovciach.73.Žiadosťou o predčasné splatenie úveru alebo jeho časti mimoriadnou splátkou z 05.01.2012 mal súd
preukázané, že I. D. požiadal o predčasné splatenie úveru na bývanie (č. úverovej zmluvy 446710867).

74.Z Uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/307/2018 zo dňa 16.08.2019 súd zistil, že
odvolacie konanie o odvolaní žalobkyne (A. B. C.) proti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn.
13C/240/2013-249 zo dňa 11.04.2018 bolo prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Odi/2/2018 o zrušení oddlženia.

75.Z vkladového lístka o hotovostnom vklade na účet zo dňa 05.01.2012 súd zistil, že I. D. zaplatil úver
C. C., R. vo výške 15 000,- EUR.

76.Z Pracovnej zmluvy zo dňa 15.06.2000 súd zistil, že ju uzavreli ako zamestnávateľ F. G. a ako
zamestnanec E. G. na pracovné zaradenie vedúca prevádzky, s pracovnou dobou 42,5 hodín týždenne

a s platom 4 000,- Sk mesačne.

77.Pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2001 mal súd preukázané, že ju uzavreli DF – servis s.r.o. ako
zamestnávateľ a E. G. ako zamestnanec na pracovné zaradenie vedúca prevádzky, s pracovnou dobou
42,5 hodín týždenne a s platom 10 000,- Sk mesačne (brutto).

78.Dohodou o pracovnej činnosti zo dňa 01.07.2002 bolo súdu preukázané, že ju uzavreli
CASABLANCACAFÉs.r.o.akozamestnávateľaE.G.akozamestnanecnapracovnézaradeniebarman
- čašník, s pracovnou dobou 19 hodín týždenne a s platom 40,-Sk na hodinu (brutto).

79.Z Potvrdenia zo dňa 02.09.2003 súd zistil, že zamestnávateľ DRÁČIK – DUVI s.r.o. potvrdil, že E. G.
bola v menovanej spoločnosti zamestnaná od 15.03.2003 do 31.08.2003.

80.Pracovnou zmluvou zo dňa 12.12.2003 mal súd preukázané, že ju uzavreli BRIDGE s.r.o. ako
zamestnávateľ a E. G. ako zamestnanec na pracovné zaradenie obchodná manažérka, s pracovnou

dobou 40 hodín týždenne a s platom 7 300,- Sk.

81.Dohodou o mzde zo dňa 01.02.2005 bolo súdu preukázané, že na základe pracovnej zmluvy
uzavretej medzi zamestnávateľom HELU, s.r.o. a zamestnancom E. G. zo dňa 01.02.2005 bola
dohodnutá mzda p. G. vo výške 10 000,- Sk.

82.Z Osvedčenia o zápise do registra sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovate-ľov zaistenia zo
dňa 29.09.2006 súd zistil, že žalovaná bola odo dňa 04.08.2006 zapísaná do zoznamu výlučných/
podriadených sprostredkovateľov poistenia v registri sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovateľov
zaistenia vedenom V. Q. C..

83.Pracovnou zmluvou zo dňa 04.08.2008 mal súd preukázané, že ju uzavreli LUTIX s.r.o. ako
zamestnávateľ a E. D. ako zamestnanec na pracovné zaradenie vedúca prevádzky, s pracovnou dobou
40 hodín týždenne a s platom 23 500,- Sk.

84.Z rodných listov detí súd zistil, že sa jedná o dvojičky R. a T., ktoré sa narodili XX.XX.XXXX.

85.Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 18.02.2011 bolo súdu preukázané, že E. D. bolo priznané
materské vo výške 15,38634 EUR za deň.

86.Z Potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 14.01.2014 bolo zistené, že žalovaná
poberala rodičovský príspevok vo výške 249,50 EUR od 01.11.2011 do 14.02.2014.

87.Čestným vyhlásením zo dňa 27.01.2014 bolo súdu preukázané, že žalovaná sa od 15.02.2014 do 6.
roku veku dieťaťa celodenne starala o deti vo veku do 6 rokov – o dvojičky T. a R., nar. XX.XX.XXXX.

88.Žiadosťou o predĺženie rodičovskej dovolenky zo dňa 31.01.2014 mal súd preukázané, že žalovaná
žiadala svojho zamestnávateľa – spoločnosť LUTIX s.r.o. o predĺženie rodičovskej dovolenky z dôvodu
dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu detí do 6 rokov ich veku.89.Dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 08.11.2010 bolo súdu
preukázané, že ju uzavreli I. D. a E. D.. Účastníci dohodli, že motorové vozidlo MERCEDES ML 280

evid. č. D. pripadá v celosti I. D. bez nároku E. D. na náhradu.

90.Z osvedčenia o evidencii vozidla č. SB 624050 súd zistil, že auto MERCEDES ML 280 s evid. č. D.
(s dátumom prvej evidencie 16.06.2006) bolo uvedené do evidencie v SR dňa 07.09.2007. Vlastníkom
vozidla bol I. D..

91.Kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru a zmluvou o zriadení vecného
bremena zo dňa 06.08.2010 bolo súdu preukázané, že ju uzavreli M. C. C. a M. R. W. ako predávajúci
a I. D. ako kupujúci. Jednalo sa o prevod bytu č. X a nebytových priestorov č. 5 na O. O. L. D..

92.Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 100/2018 zo dňa 29.05.2019 mal súd preukázané,

že bolo ním odmietnuté dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co
755/2015 zo dňa 29.06.2016.

93.Uznesením ORPZ v Košiciach, odboru kriminálnej polície č. ČVS: ORP-27/7-OEK-KE-2013 zo dňa
03.06.2014 bolo súdu preukázané, že bolo zastavené trestné stíhanie vo veci poškodzovania veriteľa.

94.Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/56/2012-362 zo dňa 13.02.2013 bolo súdu
preukázané, že bol ním potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 14C 800/2002-345 zo
dňa 24.10.2011.

95.Z Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 súd zistil, že ju uzavreli H. G. a F. G. ako predávajúci
a J. A., D. A. a E. G. ako kupujúci. Predmetom bol prevod nehnuteľností v F. zapísaných na LV č. X
za cenu 150 720,- Sk.

96.Z Uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. 49Er/843/2010 zo dňa 05.05.2011 súd zistil, že

exekúcia vedená súdnou exekútorkou JUDr. Lýdiou Bujňákovou pod sp. zn. Ex 40/2010 exekúcia bola
vyhlásená za neprípustnú.

97.Zrušením príkazu na začatie exekúcie zo dňa 17.08.2010 mal súd preukázané, že súdna exekútorka
JUDr. Lýdia Bujňáková zrušila príkaz na začatie exekúcie č. Ex 40/2010 zo dňa 07.04.2010 z dôvodu

odkladu vykonateľnosti rozsudku.

98.Z Lekárskeho potvrdenia J. P. I. zo dňa 04.11.2019 súd zistil, že zdravotný stav maloletej T. vyžadoval
a vyžaduje zvýšenú starostlivosť a sledovanie v odborných ambulanciách.

99.Notárskou zápisnicou č. N66/2010, Nz 7743/2010, NCRIs 7869/2010 napísanou na notárskom úrade
JUDr. Ing. Andrei Kašperovej dňa 08.03.2010 bolo súdu preukázané, že I. D. a E. D. uzavreli dohodu
o zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 a) ods. 1,
3 Občianskeho zákonníka v rozsahu ako je to uvedené v notárskej zápisnici.

100.ZospisuOkresnéhosúduKošiceI,sp.zn.31OdK/57/2018súdzistil,žeuznesenímOkresnéhosúdu
KošiceI,sp.zn.31OdK/57/2018zodňa21.02.2018,zverejnenýmvObchodnomvestníkuč.41/2018dňa
27.02.2018 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka E. D., nar. XX.XX.XXXX (žalovanú), a že dlžník
menovaná bola zbavená všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom
nebudú uspokojené v konkurze. Návrh na vyhlásenie konkurzu bol doručený súdu dňa 12.02.2018.

Žalovaná v prílohe návrhu na vyhlásenie konkurzu (Zoznam majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník vlastnil
v posledných troch rokoch) dňa 24.10.2017 vyhlásila, že posledné tri roky nevlastnila majetok väčšej
hodnoty. V zozname veriteľov žalovaná uviedla aj žalobkyňu.

101.Podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka: (1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove

právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. (2) Odporovať možno právnemu úkonu,
ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel muselbyť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo
v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník
urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov

úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. (3) Odporovať možno tiež právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník, alebo osoba uvedená
v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou
osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom

štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená
v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý
dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však
neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa. (4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený
a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a a) členom

jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom, alebo spoločníkom, b) osobou blízkou (§ 116
a 117) osobe uvedenej v písmene a), c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená
v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo
členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, e) právnickou osobou, v ktorej má osoba

uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d)
alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. (5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil
v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to

najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom2b) alebo odborným odhadom, a ktorý a) spôsobil,
že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c) alebo b) bol uskutočnený
s úmyslom neodôvodnene odložiť, alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo c) bol uskutočnený s úmyslom
prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

102.Podľa ust. § 42b Občianskeho zákonníka: (1) Právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť
veriteľžalobou.(2)Právoodporovaťprávnemuúkonusauplatňujeprotitomu,ktomalzodporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech. (3) Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti
osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym
nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť

právnemu úkonu proti ich predchodcovi. (4) Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech.

103.Podľa ust. § 166f ZKR: (1) Veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom. (2) Právoplatné rozhodnutie o zrušení

oddlženia je účinné voči všetkým. Iné rozhodnutie o návrhu na zrušenie oddlženia nie je prekážkou,
aby sa rozhodovalo o novom návrhu na zrušenie oddlženia, ak je podaný iným veriteľom alebo sú tu
nové dôkazy, ktoré poctivý zámer dlžníka vylučujú. (3) Ak navrhovateľ na tom trvá, súd v prípade smrti
dlžníka pokračuje v konaní s dedičmi, inak konanie zastaví. (4) Zrušením oddlženia sa oddlženie stáva
voči všetkým veriteľom neúčinné. Pohľadávkam sa v plnom rozsahu, v ktorom ešte neboli uspokojené,

obnovuje pôvodná vymáhateľnosť aj splatnosť. Takéto pohľadávky sa nepremlčia skôr ako uplynie desať
rokov od zrušenia oddlženia. (5) Právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je rozhodnutím o vylúčení
podľa § 13a Obchodného zákonníka. (6) Súd, ktorý rozhodol o oddlžení na podnet prokurátora, zruší
takéto oddlženie, ak zistí, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Takéto konanie možno začať do
šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára.

104.Podľa ust. § 166g ZKR: (1) Dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu
možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti

opätovne zaradil. (2) Dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak a) v zozname majetku ani na dopyt správcu
neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť,
na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada, b) v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol
veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vedel alebo
s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na drobných veriteľov sa neprihliada, c) v návrhu alebo v

prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu,
d) bez vážneho dôvodu neposkytol správcovi potrebnú súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo
vyžadovať, e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol
do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh, f) v čase podania návrhu dlžník nebol
platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, g) zo správania

sadlžníkapredpodanímnávrhumožnousudzovať,žepripreberanízáväzkovsaspoliehalnato,žesvoje
dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom, h) zo správania sa dlžníka pred podaním
návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa,
i) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní súdom určený splátkový kalendár, j) bez vážneho dôvodu
riadne a včas neplní výživné pre dieťa, na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom dni; tohto dôvodu

sa môže dovolávať iba dieťa alebo zákonný zástupca dieťaťa, k) bez vážneho dôvodu riadne a včas
neplní povinnosť vrátiť Centru právnej pomoci hodnotu poskytnutého preddavku na úhradu paušálnej
odmeny správcu; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba Centrum právnej pomoci, l) dlžník sa domáhal
zbavenia dlhov napriek tomu, že na území Slovenskej republiky nemal v čase podania návrhu centrum
hlavných záujmov. (3) Súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u dlžníka,

ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo
pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo má
iné osobitné životné skúsenosti. (4) Súd prihliada miernejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer
u dlžníka, ktorý dosiahol iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku alebo blízko takéhoto veku,
má vážne zdravotné problémy, na čas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho v živote postihla iná udalosť,

ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti. (5) Poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu
na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení splátkového
kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma. (6) V poučení uznesenia o vyhlásení konkurzu alebo
v poučení uznesenia o určení splátkového kalendára súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré
upravujú poctivý zámer a zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer.

105.Je nepochybné, že žalobkyňa je veriteľom žalovanej (s poukazom na ust. § 167c ods. 1 ZKR) a
že bola dotknutá oddlžením, preto má právo domáhať sa v zmysle ust. § 166f ZKR zrušenia oddlženia
návrhomnazrušenieoddlženiapodanýmvočidlžníkovi.Návrhbolpodanývzákonomstanovenejlehote.

106.Žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobkyne v konaní. Na jednej strane namietala platnosť
zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobkyňou ako veriteľkou a neb. H. G. ako dlžníkom a na strane
druhejuviedla,ževprípadeplatnostizmluvydošlokuplynutiutrojročnejprekluzívnejlehotynauplatnenie
nároku žalobkyne podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, nakoľko už pred začatím
konania na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20C/38/2008 žalovaná dotknutý byt previedla na

tretiu osobu, preto žalobkyňa mala uplatniť svoj nárok podľa uvedeného zákonného ustanovenia spolu
s návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu v uvedenom konaní.

107.Vo vzťahu k námietke žalovanej týkajúcej sa platnosti zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobkyňou
ako veriteľkou a neb. H. G. ako dlžníkom súd uvádza, že existencia vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne

voči neb. H. G. musela byť a bola ustálená v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka
v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20C/38/2008, v ktorom súd právoplatne
určil neúčinnosť právneho úkonu neb. H. G. a E. D. voči žalobkyni. Úspešne sa domáhať neúčinnosti
dlžníkovho právneho úkonu je možné iba ak sa jedná o právny úkon, ktorý ukracuje vymáhateľnú
pohľadávku veriteľa. Ak by zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá, nebola by vymáhateľná. Sám

nebohý H. G. v trestnom konaní na výsluch dňa 06.10.2004 uviedol, že so žalobkyňou uzatvoril dve
zmluvy o pôžičke na čiastku 982 000,- Sk a 5 940 000,- Sk (viď bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku).
To znamená, že zmluvy o pôžičke uzavreté medzi žalobkyňou a neb. H. G. sú platné.108.Podľa názoru súdu nemohlo dôjsť ani k preklúzii uplatnenia nároku žalobkyne na náhradu podľa
§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou voči žalovanej, nakoľko trojročná prekluzívna
lehota podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na uplatnenie práva odporovať právnemu

úkonu dlžníka a nie na uplatnenie práva veriteľa požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo
odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, resp. na uplatnenie práva na náhradu voči
tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, teda uplatnenie práv podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka.
108A.Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR predložených v tomto konaní
žalovanou vyplýva, že nárok na náhradu podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou

môže veriteľ uplatniť buď spolu s odporovacou žalobou, alebo po úspešnom odporovaní právnemu
úkonu dlžníka.
108B.Až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd vyhovel žalobe veriteľa o určenie neúčinnosti
právneho úkonu dlžníka podľa § 42a Občianskeho zákonníka začína plynúť úspešnému veriteľovi lehota
na uplatnenie si nárokov podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Podľa Uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 27.02.2020, sp. zn. 5Cdo/101/2017 (zverejneného pod č. 34. v Zbierke stanovísk NS

arozhodnutísúdovSR3/2020):„Vyslovenieneúčinnostiprávnehoúkonuzakladáveriteľovipriamynárok
domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech,
a to výlučne z toho čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Vznik tohto
nároku však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny
dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho

úkonu. 13.3. Predpokladom naplnenia účelu odporovateľnosti je teda v prvom rade dosiahnutie výroku
rozsudku, ktorým sa konkrétny právny úkon určí za neúčinný. Existencia rozsudočného výroku o
neúčinnosti konkrétneho právneho úkonu dlžníka je podkladom pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky.
Následne na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu napr. predajom
veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt (subjekt žalovaný v konaní o určenie

neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo (§ 42b ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou OZ). Pokiaľ
však nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom
ušlo z dlžníkovho majetku, právoplatný rozsudok o neúčinnosti právneho úkonu veriteľovi uspokojenie
pohľadávky neumožní. Judikatúra je totiž konštantná v tom, že rozhodnutím o odporovacej žalobe
nedochádza k zmene subjektu povinného v exekučnom konaní (rozsudok NSSR z 13.10.2011, sp. zn.

3MCdo/15/2010). Rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, nerieši, a to ani v procesnej
rovine, postavenie účastníkov exekučného konania; určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými
dôsledkami,ževeriteľ(oprávnený)môžepožadovaťuspokojeniesvojejvymáhateľnejpohľadávkyztoho,
čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho (povinného) majetku. Zo zákona nevyplýva ani právo
veriteľa domáhať sa žalobou voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený uloženia povinnosti

strpieť výkon rozhodnutia postihnutím majetku, ktorý bol predmetom odporovateľného právneho úkonu.
13.4. Ak teda nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody
a táto náhrada je obmedzená výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na

plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s
nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu.“
108C.V danom prípade Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa
04.12.2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168
zo dňa 05.10.2011 nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011 a žalobkyňa si nárok podľa § 42b ods.

4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, voči žalovanej uplatnila samostatnou žalobou zo dňa
19.12.2013 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (teraz Mestskom súde Košice) pod sp.
zn. 13C/240/2013, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené (odvolacie konanie je prerušené do
skončenia tohto konania o zrušenie oddlženia).

109.Ako to už bolo uvedené v bode 108B. odôvodnenia tohto rozsudku predpokladom naplnenia účelu
odporovateľnosti je v prvom rade dosiahnutie výroku rozsudku, ktorým sa konkrétny právny úkon určí
za neúčinný. Až existencia rozsudočného výroku o neúčinnosti konkrétneho právneho úkonu dlžníka
je podkladom pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn.
4CoKR/30/2020-470 zo dňa 24.11.2020 uviedol, že prvoinštančný súd má skúmať a zhodnotiť logickosť

a nevyhnutnosť všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových pomerov žalovanej, ktoré vykonala od
decembra 2008, kedy pohľadávka žalobkyne bola neprávoplatne judikovaná. S prihliadnutím na vyššie
uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu je ale preskúmateľné len konanie žalovanej po právoplatnosti
Rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa 04.12.2008, ktorý bol potvrdenýrozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011-168 zo dňa 05.10.2011, teda po
22.12.2011. Až týmto momentom vzniklo žalobkyni právo na uplatnenie nároku na náhradu podľa § 42b
ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, proti žalovanej.

110.Žalobkyňa navrhla zrušiť oddlženie žalovanej s poukazom na splnenie podmienok uvedených v
ustanovení § 166g ods. 1 a ods. 2 písm. a), c), e), f) a h) ZKR.

111.Podľa ust. § 166g ods. 2 písm. a) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v zozname majetku ani

na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti
musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada.

112.Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná neporušila povinnosť uviesť v zozname majetku
(resp. na dopyt správcu) časť svojho majetku aj keď o ňom vedela alebo s prihliadnutím na okolnosti
musela vedieť, pretože žiadnym takým majetkom nedisponovala.

113.Suma 110 000,- EUR, ktorú údajne mala žalovaná dostať ako kúpnu cenu za predaj svojho
spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach v Hodkovciach mala byť podľa žalobkyne uvedená
v zozname majetku ako pohľadávka žalovanej voči svojmu manželovi. Existencia takejto pohľadávky
nebola súdu preukázaná.

113A.V zozname majetku, ktorý tvorí prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu sa uvádza majetok väčšej
hodnoty, ktorý vlastnil dlžník v posledných troch rokoch.
113B. Aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že žalovaná okolnosti týkajúce sa
toho, ako s manželom naložili s peňažnými prostriedkami, ktoré získali predajom nehnuteľností v
Hodkovciach, podala vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.04.2019, v žalobnej duplike zo dňa 26.07.2019 a

vyjadreniach zo dňa 07.11.2019 a 17.01.2020. Vo všetkých týchto štyroch podaniach zhodne uviedla,
že zo sumy 220 000,- EUR, ktorú s manželom získali predajom nehnuteľností v F., vrátil jej manžel
kolegovi dňa 26.03.2012 pôžičku vo výške 215 000 EUR, ktorú mu kolega poskytol na kúpu rodinného
domu s pozemkom na ul. Kremnickej v Košiciach, ktorého výlučným vlastníkom je manžel žalovanej.
Z uvedeného vychádzal aj súd prvej inštancie pri opätovnom posúdení povinnosti uviesť túto sumu

v zozname majetku.
113C.Návrh na vyhlásenie konkurzu bol súdu doručený 12.02.2018. Nehnuteľnosť v Hodkovciach bola
predaná na základe Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.02.2012 za cenu 220 000 EUR, ktorá mala byť
uhradená na účet uvedený v zmluve. Žalovaná teda nadobudla časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť viac
ako tri roky pred vyhlásením konkurzu.

113D.To ako naložila s nadobudnutými prostriedkami je uvedené v bode 113B. odôvodnenia tohto
rozsudku. Súdu nebolo preukázané, že by žalovaná mala mať pohľadávku vo výške 110 000,- EUR
voči svojmu manželovi. Samotné tvrdenie žalobkyne o existencii takejto pohľadávky nepostačuje na to,
aby to súd mohol považovať za preukázanú skutočnosť. Žiaden dôkaz na preukázanie existencie tejto
pohľadávky nebol súdu predložený.

113E.Iba v prípade preukázania existencie takejto pohľadávky v čase troch rokov pred podaním návrhu
na konkurz by existovala povinnosť žalovanej uviesť tento majetok v prílohe návrhu na vyhlásenie
konkurzu.
113F.Čo sa týka neskoršej obrany žalovanej, že tieto prostriedky boli použité na vysporiadanie medzi
podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v širšom slova zmysle k tomu súd uvádza, že

takéto vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nebolo súdu preukázané. K vyporiadaniu podielového
spoluvlastníctva medzi spoluvlastníkmi nedošlo, nakoľko k zmene vlastnícke práva došlo predajom
spoluvlastníckych podielov spoluvlastníkmi tretím osobám.

114.S poukazom na skutočnosti podľa bodov 113. až 113F. odôvodnenia tohto rozsudku je však vo

vzťahu k celkovému posúdeniu správania sa žalovanej pred vyhlásením konkurzu potrebné uviesť, že
keď v roku 2012 po predaji spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti v Hodkovciach disponovala,
resp. mala a mohla disponovať časťou kúpnej ceny, mohla uspokojiť svoj záväzok, prípadne jeho časť,
voči žalobkyni, keďže o ňom nepochybne mala vedomosť od 22.12.2011.

115.Podľa ust. § 166g ods. 2 písm. c) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v návrhu alebo v
prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu.116.Nebolo medzi stranami sporné, že žalovaná v prílohe návrhu na vyhlásenie konkurzu (Zoznam
majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch) dňa 24.10.2017 vyhlásila, že
posledné tri roky nevlastnila majetok väčšej hodnoty.

117.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o porušení povinnosti žalovanej uviesť v návrhu alebo v prílohe
návrhu alebo na dopyt správcu dôležitú informáciu alebo vo vzťahu k porušeniu povinnosti neuvedením
dôležitej informáciu, aj keď vedela alebo s prihliadnutím na okolnosti musela vedieť, že ide o dôležitú
informáciusúduvádza,žežalovanáneuviedla,žiadnunepravdivúinformáciuanezatajilažiadnudôležitú

informáciu pri podaní návrhu na konkurz. Námietky žalobkyne sa smerovali k existencii majetku –
pohľadávke vo výške 110 000,- EUR vzniknutej v súvislosti s predajom nehnuteľností v F., pričom vo
vzťahu k uvedenému súd poukazuje na skutočnosti popísané v bodoch 112. až 114. odôvodnenia tohto
rozsudku.

118.Žalobkyňa namietala, že žalovaná nemala iných veriteľov okrem žalobkyne, preto keď uviedla

v prílohe návrhu na vyhlásenie konkurzu aj iných veriteľov, uviedla nepravdivú dôležitú informáciu.

119.Zo zoznamu veriteľov, ktorý tvorí prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo zistené, že žalovaná
uviedla ako svojich veriteľov JUDr. Lýdiu Bujňákovú, súdnu exekútorku, JUDr. Andreja Dembického,
súdneho exekútora, J. H., I. D., E. D., J. A., D. A., A. B. C..

120.Z konkurzného spisu sp. zn. 31OdK/57/2018 bolo zistené, že do konkurzu sa prihlásil iba jeden
veriteľ, a to žalobkyňa.

121.Veriteľ má právo, nie povinnosť prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, preto súd nevykonal

dokazovanievýsluchomtýchtoosôb.To,žesiveritelianeprihlásilisvojepohľadávkydokonkurzunemôže
byť na ťarchu žalovanej.

122.Z právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 14C/800/2002-345 zo dňa 24.10.2011
vyplýva, že E. D. bol veriteľom žalovanej. Vo vzťahu k posúdeniu existencie plurality veriteľov stačí,

ak dlžník má dvoch veriteľov. Súdu nebolo preukázané, že ďalšie osoby uvedené v prílohe návrhu na
vyhlásenie konkurzu neboli veriteľmi žalovanej.

123.Vyjadrenie žalovanej, resp. jej právnej zástupkyne o tom, že okrem žalobkyne nemá žalovaná
iných veriteľov uskutočnené v tomto konaní nie je nepravdivé, nakoľko z konkurzného spisu sp. zn.

31OdK/57/2018 vyplýva, že iba žalobkyňa si prihlásila svoju pohľadávku do konkurzu.

124.Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaná nekonala v rozpore s ust. § 166g ods. 2 písm. c) ZKR.

125.Podľa ust. § 166g ods. 2 písm. f) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v čase podania návrhu

dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť.

126.Podľa ust. § 3 ods. 2 tretej a štvrtej vety ZKR fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči
dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1

písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

127.Z návrhu na vyhlásenie konkurzu zo dňa 14.02.2018 a z predložených príloh jednoznačne vyplýva,
že žalovaná (dlžník) bola platobne neschopná, pretože nebola schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti
aspoň jeden peňažný záväzok, a to minimálne voči žalobkyni, pričom peňažnú pohľadávku nebolo

možné voči žalovanej vymôcť ani exekúciou.

128.Vzhľadom na vyššie uvedené súd mal za to, že žalovaná bola v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu platobne neschopná a nie sú splnené podmienky pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
s poukazom na ust. § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.

129.Podľa ust. § 166g ods. 2 písm. e) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka
pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol
oprávnený podať návrh.130.V zmysle skutočností uvedených v bodoch 113. až 114. odôvodnenia tohto rozsudku sa možno
javí, že žalovaná sa úmyselne priviedla do platobnej neschopnosti, aby bola oprávnená podať návrh

na vyhlásenie konkurzu, ale súd mal za to, že tak nemohlo byť, pretože až novelou zákona o konkurze
a reštrukturalizácii platnou a účinnou od 01.03.2017 bolo umožnené dlžníkom fyzickým osobám podať
návrh na vyhlásenie konkurzu podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Dlžník v období
pred týmto dátumom nemohol predpokladať, že bude môcť podať návrh na vyhlásenie konkurzu
a domáhať sa oddlženia za podmienok stanovených zák. č. 7/2005 Z.z. v znení platnom a účinnom od

01.03.2017.

131.Žalovaná teda nemala nepoctivý zámer podľa ust. § 166g ods. 2 písm. e) ZKR.

132.Podľa ust. § 166g ods. 2 písm. h) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa
dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť

niektorého veriteľa.

133.Podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR: dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu
možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,

zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

134.To, že žalovaná aktívne bránila svoje práva v súdnych a exekučných konaniach vedených proti nej
žalobkyňou, bez ďalšieho neznamená, že mala nepoctivý zámer pri svojom oddlžení. Je potrebné tiež
uviesť, že v niektorých konaniach, ktoré boli právoplatne skončené, mala aj úspech.

135.Žalovaná je konateľkou v obchodných spoločnostiach, preto pri hodnotení dôvodov pre poctivý,

resp. nepoctivý zámer žalovanej bude súd prvej inštancie vychádzať z hľadísk podľa § 166g ods. 3
ZKR. Súd teda bude prísnejšie bude prihliadať na skutočnosti ovplyvňujúce zámer žalovanej, pretože
táto mala a má skúsenosti s podnikaním a pôsobí ako vedúci zamestnanec aj v orgánoch obchodných
spoločností ako ich konateľka.

136.Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2016 zo dňa 10.01.2017 vyplýva, že: „účelom
oddlženia podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je garancia úplného uspokojenia
pohľadávok veriteľov... Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166
ods. 1 ZKR), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto
dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej

existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy“. Podľa odvolacieho súdu tejto požiadavky sa má
súd zhostiť takým spôsobom, že bude rešpektovať požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a
veriteľov a zároveň musí zohľadňovať všetky aspekty konkrétneho prípadu. Krajský súd poukázal tiež
na to, že podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv. dlhovej pasce, pričom zároveň platí,
že tento inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie sa dlhov osobami, ktoré sú si vedomé

svojich záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť.

137.To, že by žalovaná mala zvýhodniť iného svojho veriteľa na úkor žalobkyne, nebolo súdu
preukázané. E. D. bol uvedený ako veriteľ žalovanej v zozname veriteľov pripojenom k návrhu na
vyhlásenie konkurzu tak, ako aj žalobkyňa. Pohľadávku C. C., R. splatil manžel žalovanej I. D. dňa

05.01.2012 (bod 75. odôvodnenia tohto rozsudku).

138.Čo sa týka správania sa žalovanej pred vyhlásením konkurzu a jej snahy poškodiť žalobkyňu
ako svojho veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR) súd opätovne poukazuje na Rozsudok Okresného
súdu Košice II, sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa 04.12.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

22.12.2011. Podľa ustálenej judikatúry vyšších súdnych autorít až týmto momentom vzniklo žalobkyni
právo na uplatnenie nároku na náhradu proti žalovanej podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za
bodkočiarkou.139.K prevodu obchodných podielov žalovanej v spoločnostiach LUTIX, s.r.o. a HELU s.r.o.
a k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej došlo pred 22.11.2011 (viď body 55., 57.
a 89. odôvodnenia tohto rozsudku), preto tieto nemajú vplyv na posudzovanie správania sa žalovanej

pred vyhlásením konkurzu.

140.Pre posúdenie správania sa žalovanej pred vyhlásením konkurzu súd považoval za rozhodujúce
ako naložila s kúpnou cenou za predaj spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti v Hodkovciach.
140A.Žalovaná bola podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu zapísaného na LV č. XXX Správy

katastra Košice - okolie, v katastrálnom území F.: domu s pozemkom súpisné číslo 55 na parcele č.
XX/X, par. č. XX/X o výmere 741m2, parc. č. XX/X o výmere 192m2, so spoluvlastníckym podielom s
manželom I. D. v pomere 1. Svoj podiel na nehnuteľnosti previedla titulom darovacej zmluvy V 275/10
zo dňa 31.03.2010 na svojho manžela, ktorý predmetné nehnuteľnosti vrátil žalovanej E. D. v podiele
1 formou odstúpenia od darovacej zmluvy zo dňa 20.01.2012, čím žalovaná opätovne získala 1 podiel
rodinného domu a následne dňa 16.03.2012 tieto nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy pod číslom V

606/12 spolu previedli (t.č. mali rozdelené BSM) na kupujúcich M. N. J. a manželku J. B. J. do ich
bezpodielového spoluvlastníctva v podiele 1/1 za sumu 220 000,- EUR.
140B.Žalovaná ako podielový spoluvlastník rodinného domu v Hodkovciach mala obdržať sumu 110
000,-EUR,ako1kúpnejceny,ktoráalecielenebolavyplatenávprospechúčtumanžela.Toutooperáciou
vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla byť uhradená pohľadávka žalobkyne.

140C.Súd preto mal za to, že v roku 2012 po predaji spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti v F.
žalovaná disponovala, resp. mala a mohla disponovať časťou kúpnej ceny a mohla uspokojiť svoj
záväzok, prípadne jeho časť, voči žalobkyni, keďže o ňom nepochybne mala vedomosť od 22.12.2011.

141.Čo sa týka správania sa žalovanej po podaní návrhu na konkurz Krajský súd v zrušujúcom uznesení

uviedol, že z ust. § 166g ods. 1 ZKR vyplýva, že súd má pri jeho posudzovaní vychádzať z celkového
správania dlžníka po oddlžení, keďže je právne relevantné, či po oddlžení dlžník využil tzv. druhú šancu,
ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov. Preto má dlžník dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými
chce preukázať svoj poctivý zámer pri oddlžení.

142.Žalovaná vykonáva funkciu konateľky v spoločnostiach HELU, s.r.o. a LUTIX s.r.o. bez nároku na
odmenu, resp. za minimálnu odmenu. Tvrdila, že vzhľadom na zdravotný stav dcéry a starostlivosť
o rodinu nemôže byť zamestnaná na plný úväzok a vykonávať funkciu štatutára spoločnosti v plnom
rozsahu.

143.Nebolo sporné, že dcéra žalovanej súťažne tancuje a syn hrá hokej. Z uvedeného vyplýva, že
nemôžu mať až také zdravotné problémy, ktoré by bránili žalovanej zaobstarať si lepšie zamestnanie,
prípadne vykonávať činnosť štatutára v obchodných spoločnostiach v plnom rozsahu, aby mohla mať
z týchto činností vyšší príjem. Ani starostlivosť o rodinu bez ďalšieho nemôže brániť žalovanej v snahe
získať lepšie zamestnanie, alebo vyšší príjem.

144.Čo sa týka správania sa žalovanej po podaní návrhu na konkurz, nie je možné jednoznačne uviesť,
že by žalovaná vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností.

145.Žalovaná nepreukázala, akú konkrétnu podobu mala mať jej úprimná snaha riešiť dlh voči žalobkyni

v medziach jej schopností a možností.

146.Vzhľadom na vyššie uvedené a tvrdenia žalovanej vo vzťahu ku skutočnostiam, na ktoré poukázala
žalobkyňa v súvislosti s konaním žalovanej pred a po vyhlásení konkurzu, obranu žalovanej považoval
súd len za účelovú a nepreukázanú.

147.K záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého v novom rozhodnutí súd prvej inštancie „ ... prihliadne
na skutočnosť, že úmysel žalovanej ukrátiť žalobkyňu už bol predmetom skúmania, a to v konaní o
odporovacej žalobe“ je potrebné uviesť, že v odporovacej žalobe sa posudzoval len úmysel dlžníka
ukrátiť svojich veriteľov a vedomosť žalovanej ako osoby, ktorá nadobudla práva sa len predpokladal

vzhľadom na to, že sa jedná o blízku osobu dlžníka. Žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 20C 38/2008 o určení právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 voči
žalobkynizaprávneneúčinný,malalenmožnosťpreukázať,žeúmyseldlžníkaukrátiťveriteľanepoznalaa že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto jej neznalosti, resp. že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri
náležitej starostlivosti.

148.Žalobkyňa až na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C 38/2008-66 zo dňa
04.12.2008 o určení právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 23.05.2002 (bod 19. odôvodnenia tohto
rozsudku) voči žalobkyni za právne neúčinný (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011) v spojení
s notárskou zápisnicou č. N 148/02, Nz 147/02 zo dňa 29.05.2002 si mohla uplatniť svoje nároky voči
žalovanej. Z Upovedomenia o začatí exekúcie č. Ex 952/2012 – 19 LP zo dňa 21.05.2012 vydaného

súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým, vo veci oprávneného – PhDr. Zuzany Sedlákovej
(žalobkyňa), proti povinnému – E. D. (žalovaná) o vymoženie sumy 73 000,- EUR s prísl. súd zistil, že
exekučné konanie sa začalo dňa 03.05.2012. K postoju žalovanej k exekúcii vedenej proti nej v prospech
žalobkyne na exekútorskom úrade JUDr. A. Dembického je potrebné uviesť, že táto exekúcia ani nemala
byť vedená, nakoľko v čase jej začatia bol už vyhlásený rozsudok NS SR z 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo
15/2010), ktorý judikoval, že súdne rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené odporovacej žalobe, nerieši, a

to ani v procesnej rovine, postavenie účastníkov exekučného konania, určuje len neúčinnosť právneho
úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ ako oprávnený môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej
pohľadávky z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V zmysle prvej hypotézy §
42b ods. 4 Občianskeho zákonníka tak neúčinnosť právneho úkonu smeruje vo vzťahu k majetku, a nie
proti osobe. Pasívne legitimovaným v exekučnom konaní je preto dlžník, a nie osoba, ktorá na základe

právneho úkonu, ktorý bol úspešne odporovaný, nadobudla od dlžníka exekúciou postihnutý majetok,
pričom zmena osoby povinného by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by malo dôjsť k uspokojeniu
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v zmysle druhej hypotézy § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka (za
bodkočiarkou). V tejto súvislosti súd poukazuje aj na Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 575/2020
z 10. novembra 2020, z ktorého vyplýva, že judikatúra sa môže vyvíjať a reagovať na spoločenský vývoj

a dosiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od ustálenej judikatúry je teda možný, ale právna otázka musí
byť objektívne a rozumne odôvodnená.

149.Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaná nemala poctivý zámer pri oddlžení,
nakoľko z jej správania sa pred podaním návrhu možno usudzovať, že mala snahu poškodiť svojho

veriteľa-žalobkyňu(§166gods.2písm.h)ZKR)azjejsprávaniapopodanínávrhunemožnousudzovať,
že by vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností (§ 166g ods.
1 ZKR). Žaloba je teda skutkovo a právne dôvodná, preto jej súd vyhovel.

150.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

151.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd
rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

152.Nakoľko žalobkyňa mala v konaní plný úspech, súd jej priznal voči žalovanej náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno
podať do 15 dní od jeho doručenia

na Mestský súd Košice.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).