Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200172
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1018200172.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ 1/): FactoFin Plus, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10,
821 06 Bratislava, IČO: 46 335 021, právne zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so
sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55 792 031, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, za účasti: ERS Holding, spol. s r.o. (v kasačnom
konanísťažovateľ2/),sosídlomŠamorínska10,82106Bratislava-mestskáčasťPodunajskéBiskupice,
IČO: 35 702 982, právne zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska

10, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 55 792 031, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1492196/2017 zo dňa 07.12.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu a
osoby zúčastnenej na konaní proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-6S/24/2018 z 11.
septembra 2024, ECLI: SK:SpSBA:2024:1018200172.3, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Mesto Senec ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) rozhodnutím
č. 2017/26151/02/3 zo dňa 21.08.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) postupom podľa § 99e
ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a
drobné stavebné odpady v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o miestnych daniach“) v
spojení s § 48 a § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil
žalobcovi (ďalej aj ako, „daňový subjekt“, „zabezpečovací veriteľ“) daň z nehnuteľností na rok 2017 v

sume 1.443,82 eura. V odôvodnení správca dane poukázal na stav, keď sa žalobca v roku 2014 stal
vlastníkom pozemkov a stavieb (predmetu dane) a za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016 nepodal
daňové priznanie, následkom čoho mu bola miestna daň z dotknutých nehnuteľností vyrubená podľa
pomôcok na podklade protokolu č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 (ďalej len „protokol“). Pre účely určenia
dane z nehnuteľností na rok 2017 vychádzal správca dane podľa § 48 ods. 3 daňového poriadku z
relevantnýchlistovvlastníctvač.XXXX,XXXX,XXXX,XXXXaXXXX,kat.úz.P.,naktorýchbolidotknuté
nehnuteľnosti zapísané a ako vlastník bol uvádzaný žalobca.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č.
1492196/2017 zo dňa 07.12.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané
rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku
potvrdil. Uviedol, že žalobcovi bola vyrubená daň z nehnuteľností týkajúca sa pozemkov a staviebzapísaných na listoch vlastníctva, na ktorých je ako vlastník vedený žalobca so zapísaným titulom
nadobudnutia - zmluva o zabezpečovacom prevode č. F.-XXXX/XX, zapísaná na list vlastníctva dňom
21.01.2014 (ďalej „zmluva“). Žalobca sa v rámci podaného odvolania nestotožnil so správcom dane

vykonaným posúdením hmotnoprávnej podmienky týkajúcej sa zapísaného vlastníka ako určeného
daňovníka, ktoré posúdenie správca dane vykonal už aj vo vzťahu k vyrubeniu dane z nehnuteľností za
zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016. Aj keď bol žalobca zapísaný na listoch vlastníctva ako vlastník
nehnuteľností tvoriacich predmet vyrubenej dane, jednalo sa o zápis vlastníctva dočasného charakteru
bez následku faktickej zmeny vlastníka dotknutých nehnuteľností, ktorým je aj naďalej spoločnosť ERS

Holding, spol. s.r.o (ďalej „osoba zúčastnená na konaní“, „zabezpečovací dlžník“).
3. Žalovaný však dospel k záveru, že daňovníkom podľa § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 1 zákona
o miestnych daniach je, aj vzhľadom na úpravu zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „OZ“), žalobca
ako zapísaný vlastník, pričom dočasný charakter zápisu vlastníctva nie je pre účely určenia daňovníka
relevantnou okolnosťou. Zároveň bol žalovaný toho názoru, že daňovníka nebolo možné určiť podľa § 5

ods. 3 a § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, keďže je známy vlastník predmetu dane. Argumentáciu
žalobcu týkajúcu sa dočasnosti prevodu vlastníckeho práva, ako aj zmluvné dojednanie žalobcu ako
zabezpečovacieho veriteľa s osobou zúčastnenou na konaní ako zabezpečovacím dlžníkom, považoval
žalovaný vo vzťahu k správe daní za irelevantnú, a to s poukazom na zákonnú úpravu obsiahnutú
v § 55 ods. 15 daňového poriadku. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o tom, že daň z rovnakých

nehnuteľností na rok 2016 vyrubil správca dane rozhodnutím č. 2016/20178/02/1 zo dňa 19.02.2016
(ďalej „rozhodnutie zo dňa 19.02.2016“) zabezpečovaciemu dlžníkovi, avizoval žalovaný uplatnenie
mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 daňového poriadku s tým, že nesprávne vyrubená a
zaplatená daň bude zabezpečovaciemu dlžníkovi vrátená.
II. Konanie pred správnym súdom

4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal, že dotknuté
rozhodnutia boli vydané v rozpore s § 553 a nasl. OZ, ako aj s § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona
o miestnych daniach. V procesnej rovine došlo podľa žalobcu v administratívnom konaní k porušeniu
zásady zákonnosti, zásady súčinnosti a zásady materiálnej pravdy podľa § 3 daňového poriadku.
5. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/24/2018 z 11. septembra

2024 žalobu ako nedôvodnú zamietol. Stotožnil sa so závermi žalovaného o tom, že daňovníkom
určeným podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach je žalobca ako dočasný
nositeľ vlastníckeho práva podľa § 553 ods. 1 OZ, ktorý bol v rozhodnom čase zapísaný ako vlastník
predmetu dane na relevantných listoch vlastníctva, slúžiacich v administratívnom konaní ako podklad
pre správne vyrubenie dane.

6. V rámci teoretických východísk posudzovanej veci zdôraznil, že aj napriek tomu, že prioritným cieľom
zabezpečovacieho prevodu práva je ochrana práv veriteľa a zabezpečenie jeho pohľadávky, teda jedná
sa o právny inštitút majúci zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu a akcesorický charakter, nemožno
opomínať jeho podstatu, ktorou je nadobudnutie vlastníckeho práva ako práva vecného, umožňujúceho
právne panstvo nad vecou (úplné alebo čiastočné právne ovládanie veci), a to na základe písomnej

zmluvy(§553aods.1Občianskehozákonníka).Napriekdočasnostiaobmedzeniamjednotlivýchzložiek
vlastníckych oprávnení vo vzťahu k nadobúdateľovi, nestráca prevedené vlastnícke právo svoju vecno-
právnupodstatu,pričomdopadrôznychaspektovdanéhostavujedeterminovanýajprávnouúpravoutej-
ktorej riešenej problematiky (rozmer občianskoprávny, obchodný, administratívny, daňový a podobne).
7. Konštatoval, že pre účely vedeného daňového konania je v zmysle účinnej právnej úpravy irelevantné,

že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane má charakter dočasnosti. V
tomto kontexte správny súd podotkol, že zákonodarca pri koncipovaní právnej úpravy daňovníka dane
z nehnuteľností podľa § 5 a § 9 zákona o miestnych daniach nepovažoval za potrebné rozlišovať medzi
osobou „trvalého“ vlastníka a vlastníka „dočasného“, ako je tomu pri uplatnení inštitútu podľa § 553
OZ. Rovnako tak právna úprava týkajúca sa dane z nehnuteľností neurčuje žiadne výnimky vo vzťahu

k rozdielnemu obsahu či obmedzeniam vlastníckych oprávnení subjektu označeného za daňovníka
podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Z hľadiska zákona o miestnych
daniach je rozhodujúcou len tá skutočnosť, že nehnuteľnosť má vlastníka zapísaného na liste vlastníctva
s tým, že vlastníctvo sa pri prevode nehnuteľností na základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra
nehnuteľností (§ 133 ods. 2 OZ), teda konštitutívnou skutočnosťou je samotný vklad.

8. Správny súd v tejto súvislosti akcentoval, že inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva
je zabezpečovacím inštitútom sui generis a má špecifický charakter, pričom jeho následkom vo vzťahu
k zabezpečovaciemu veriteľovi je aj znášanie konzekvencií s tým spojených. Zmluvná sloboda pri
zabezpečovacom prevode práva umožňuje zmluvným stranám upraviť si obsah práv a povinnostík predmetu práva podľa vlastnej vôle (s výnimkou kogentných ustanovení), táto sloboda je však
limitovaná normami verejného práva, ktorými sú, okrem iných, aj daňové zákony. Neúčinným vo vzťahu k
daňovej povinnosti daňovníka určeného zákonom je v zmysle § 55 ods. 15 daňového poriadku zmluvné

dojednanie účastníkov zabezpečovacej zmluvy o tom, kto znáša daňovú povinnosť, v tomto prípade
dojednanie obsiahnuté v čl. III. bod 10 zmluvy, na ktoré žalobca v rámci podanej žaloby poukázal.
9. Pokiaľ žalobca v rámci podanej žaloby namietal potrebu aplikácie § 5 ods. 3 a § 9 ods. 3 zákona o
miestnych daniach na rozdiel od správnymi orgánmi aplikovaných ustanovení § 5 ods. 1 písm. a) a §
9 ods. 1 predmetného zákona, s týmto názorom sa správny súd nestotožnil. Správny súd objasnil, že

znenia odsekov 3 dotknutých zákonných ustanovení riešia problematiku určenia daňovníka v prípade,
ak ho nie je možné určiť podľa pravidiel obsiahnutých v odsekoch 1 a 2 a daňovníkom sa v tom
prípade „stáva“ subjekt, ktorý predmet dane (nehnuteľnosti - pozemku či stavby) skutočne užíva. V
prejednávanom prípade však existuje zistiteľný daňovník podľa § 5 ods. 1 písm. a) a taktiež podľa § 9
ods. 1 zákona o miestnych daniach, ktorým je vlastník nehnuteľností tvoriacich predmet dane zapísaný
na relevantných listoch vlastníctva.

10. Správny súd sa zaoberal aj opakovaným poukazom žalobcu v rámci podanej žaloby na rozhodnutie
správcu dane zo dňa 19.02.2016, ktorý za totožné nehnuteľnosti vyrubil daň aj zabezpečovaciemu
dlžníkovi, pričom konzekvencie danej skutočnosti žalobca prezentoval ako nesprávne právne
posúdenie, nesprávne závery zisteného skutkového stavu či porušenie zásady dvojitého zdanenia. Ani
s uvedeným komplexom žalobných argumentov sa správny súd nestotožnil, primárne z dôvodu, že

žalobca poukazoval na rozhodnutie správcu dane týkajúce sa totožného predmetu dane, avšak za
(rozdielne) zdaňovacie obdobie roku 2016. Z obsahu administratívneho spisu zároveň nevyplynulo a ani
žalobca nijakým spôsobom správnemu súdu neosvedčil, že by žalovaný za zdaňovacie obdobie roka
2017 pristúpil k vyrubeniu dane z totožných nehnuteľností aj vo vzťahu k zabezpečovaciemu dlžníkovi
- osobe zúčastnenej na konaní.

11. Žalobné námietky žalobcu týkajúce sa nezákonnosti protokolu zo dňa 20.12.2016 nepovažoval
správny súd za dôvodné a relevantne vznesené. Predmetom daného protokolu bolo určovanie dane
podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie rokov 2015 a 2016, teda okolností týkajúcich sa iných
zdaňovacích období, než v prípade prejednávanej veci. Správny súd však pre objasnenie doplnil, že
keďže v namietanom prípade neprebehla daňová kontrola a žalobca nepredložil žiadne dôkazy vo

vzťahu k svojej daňovej povinnosti, a to ani dodatočne, dotknutý protokol logicky nemohol obsahovať
preukázané kontrolné zistenia ani vyhodnotenie dôkazov. Daň bola vyrubená podľa pomôcok, ktoré
boli v protokole presne špecifikované (relevantné listy vlastníctva), pričom tieto boli jediným možným a
súčasne zákonným podkladom pre takúto formu určenia dane.
12. Správny súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že v podanom odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu správcu dane poukázal na viacero rozhodnutí iného správcu dane (podľa žalobcu bola v
uvádzaných rozhodnutiach totožná problematika určovania daňovníka po prevode vlastníckeho práva
na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vyriešená rozdielne), s ktorými sa žalovaný
relevantným spôsobom nevysporiadal, resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je zachytená
skutočnosť, či a s akým výsledkom žalovaný danú argumentáciu vyhodnotil. Uvedené pochybenie

žalovaného však správny súd neposúdil ako také, ktoré by bez ďalšieho zakladalo nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Uzavrel tak dôvodiac, že žalobca v rámci administratívneho konania ako
ani v rámci podanej správnej žaloby ani len nepreukázal, že v prípade postupu iného správcu dane
bol skutkový stav totožný, t. j. došlo k zmene v zápise vlastníka na základe uzatvorenej zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva.

13. V súvislosti s námietkami o porušení základných zásad správy daní podľa § 3 daňového poriadku
správny súd uviedol, že tieto kopírujú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho
posúdenia veci. Pokiaľ ide o zásadu súčinnosti, formuloval záver, že správca dane v celom priebehu
okolností nasledujúcich po zistení nesprávne určeného daňovníka za zdaňovacie obdobia rokov 2015
a 2016 a následne aj 2017 vykonal maximum pre to, aby dosiahol súčinnosť žalobcu pri plnení jeho

povinnostipodaťdaňovépriznanie.Žalobcasícenavýzvysprávcudanetýkajúcesazdaňovacíchobdobí
rokov 2015 a 2016 reagoval, svoju povinnosť si však nesplnil, súčinný nebol a neposkytol správcovi
dane ani podklady, z ktorých by pri určovaní dane mohol vychádzať, pričom daný stav sa preniesol
aj do rozhodovania o dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie roka 2017. Nesúčinnosť žalobcu
mala za následok postup správcu dane podľa § 48 a nasl. daňového poriadku, ktorý bol vzhľadom na

danú situáciu nevyhnutný a správca dane nemal inú zákonnú možnosť dosiahnuť splnenie zákonom
stanovenej daňovej povinnosti zisteného daňovníka.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní, stanovisko žalovaného
A/14. Proti rozsudku správneho súdu podali v jednom podaní žalobca a osoba zúčastnená na konaní
(zastúpení totožným právnym zástupcom) v procesnom postavení sťažovateľov v I. a II. rade v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Navrhujú, aby kasačný súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a
vec mu vráti na ďalšie konanie.
15. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body, ktoré v značnom rozsahu kopírujú žalobné
námietky:

-aksprávnysúdvodôvodnenítunapadnutéhorozsudkuodkazovalnazáveryrozsudkuSprávnehosúdu
v Bratislave vydaného pod č. k. BA-5S/167/2017 - 149 zo dňa 18. decembra 2023 (pozn. kde sťažovateľ
1/ bol taktiež žalobcom a išlo o totožnú právnu otázku, len iné zdaňovacie obdobie), postupoval
podľa sťažovateľov nesprávne, keďže označený rozsudok bol v čase rozhodnutia správneho súdu v tu
posudzovanejvecipredmetomkasačnéhokonaniaazáveryvňomvyslovenénebolopretomožnépoužiť
naargumentáciuvinomrozhodovacomkonaní,čímmalodôjsťkporušeniuprávažalobcu(sťažovateľov)

na spravodlivý proces. Uvedené zakladalo dôvod na prerušenie konania správnym súdom podľa § 100
ods. 2 písm. a) SSP,
- daňové orgány musia vymedzovať vznik daňovej povinností nielen z čl. 59 ods. 2 ústavy SR, ale
dbať pritom aj na základné práva a právom chránených daňových subjektov. Nie je preto možné súdom
deklarovať len limity v čl. 2. ods. 2 s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, ale je potrebné ich ústavno-konformne

posúdiť širšie,
- správny súd v napadnutom rozsudku nedostatočne vyhodnotil dopad inštitútu zabezpečovacieho
prevodu práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dane z pozemkov a stavieb vo vzťahu k správnemu
určeniu daňovníka pre účely § 5 a § 9 zákona o miestnych daniach,
- zabezpečovací inštitút nemôže plniť súčasne rolu nadobudnutia vlastníckeho práva, čo podľa

sťažovateľov vyplýva napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1685/2014
z 28. mája 2014, podľa ktorého nie je dobromyseľný veriteľ, ktorý v zmluve o zabezpečení záväzku
prevodom práva dojedná prepadnú klauzulu, a to už len preto, „že zabezpečovací prevod práva je
zabezpečovací inštitút a nemôže plniť súčasne rolu nadobudnutia vlastníckeho práva“,
- zabezpečovacím prevodom práva sa dočasne prevádzajú práva dlžníka veci ako ručenie vecou

podľa všeobecných ustanovení, a nie o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 553b ods. 1 veta druhá
OZ), ktorou sa síce vyznačí tento prevod v katastri nehnuteľností, ale nedochádza ním k prevodu
absolútnych vlastníckych práv na veriteľa podľa §132 Občianskeho zákonníka, ako je tomu napríklad
pri kúpnej, darovacej zmluve alebo inej zmluve, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu či na základe
iných skutočností ustanovených zákonom,

- správny súd podľa sťažovateľov v danej veci opomenul zohľadniť právnu skutočnosť podľa prvej vety
ustanovenia § 553b ods. 1 veta prvá OZ, z ktorej vyplýva, že až do zániku zabezpečovacieho prevodu
právaveriteľniejeoprávnenýprevedenéprávopreviesťďalejnainúosobuanihoinakzaťažiťvprospech
inej osoby. Tým je zrejme, že veriteľ nemá absolútne práva panstva nad vecou ako vlastník veci,
keďže zabezpečovacím prevodom práva nedochádza a nemôže dochádzať k nadobúdaniu absolútneho

vlastníctva veci, ale veriteľ disponuje len obmedzenými právami, najmä právom dočasnej držby nad
vecou,
- ak žalobca nenadobudol absolútne privilegované vlastnícke práva k veci (nehnuteľností), nemôže byť
ani zaťažený daňovou povinnosťou platenia dane z nehnuteľností. Táto bola zachovaná vo vzťahu k
dlžníkovi, ktorý ju logicky ani neodhlásil a naďalej uhrádzal daň z dotknutých nehnuteľností,

- ustanovenia § 553 až § 554 OZ nezakazujú zmluvným stranám upraviť si dohodou plnenie povinnosti
znášať náklady na nehnuteľnosť, vrátane uhrádzania dane z nehnuteľnosti,
- sťažovatelia citujú právnu vetu k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.04.2021,
v zmysle ktorej ustanoveniu § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Podľa sťažovateľov
uvedená právna veta sa dá aplikovať aj na vec samu, nakoľko sťažovateľ v 1. rade nie je absolútnym
vlastníkom daných nehnuteľností, ak nehnuteľnosť nemôže scudzovať a zaťažovať ako vlastník veci.
Nestotožňujú sa preto so záverom správneho súdu, že rozhodujúcou len tá skutočnosť, že nehnuteľnosť
má vlastníka zapísaného na liste vlastníctva s tým, že vlastníctvo sa pri prevode nehnuteľností na

základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností,
- sťažovateľ 1/ k správnej žalobe priložil rozhodnutia Hlavného mesta SR Bratislava, ktorými ako správca
dane vyrubil dane z nehnuteľnosti (nachádzajúcej sa v k. ú. Podunajské Biskupice) na základe tej istej
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva medzi sťažovateľom 1/ a sťažovateľom 2/, pričom správcadane v predmetnom prípade vyruboval daň zabezpečovaciemu dlžníkovi (sťažovateľovi 2/). Správny
súd síce operuje s touto informáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale podľa sťažovateľov sa
nevysporiadal so zákonnosťou správy daní pri vyrubovaní dane z nehnuteľností zohľadňujúc povinnosť

konať v súlade s § 3 ods. 9 daňového poriadku (Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo
zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely),
- k duplicite vyrubenia dane v rokoch 2015 a 2016, ktorá mala byť podľa správneho súdu zhojená
zrušením nadbytočného rozhodnutia, sťažovatelia podotýkajú, že k vráteniu dane za dotknuté obdobia
doposiaľzostranysprávcudanenedošlo,atýmlogickyzostávavyrubenádaňdvojmozatuistúvecdvom

subjektom(sťažovateľovi1/asťažovateľovi2/.Namietajú,žesprávnysúdnemávrátenievyrubenejdane
ničím osvedčené ani preukázané z administratívneho spisu, a napriek tomu formuloval závery o náprave
nezákonného stavu, čo podľa sťažovateľov založilo nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a
nesprávne právane posúdenie,
- sťažovateľ 1/ sa nestotožňuje so záverom správneho súdu o jeho nesúčinnosti v daňovom konaní.
Má za to, že reagoval na všetky výzvy správcu dane, a práve naopak, správca dane nebol súčinný

so sťažovateľmi, konal od stola a nezačal vo veci zákonne daňovú kontrolu podľa pomôcok, ale konal
svojvoľne s doručením nepodpísaného protokolu podľa pomôcok,
- správca dane nepostupoval v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Prejavilo sa to i v tej rovine,
že nevyzval Hlavné mesto SR Bratislava (správcu dane), aby mu k sťažovateľom 1/ predkladaným
rozhodnutiam poskytol daňové priznania sťažovateľa 2/, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní o dani z

nehnuteľnosti, a takto získané dôkazy mal správca dane alebo žalovaný v odvolacom konaní vyhodnotiť
v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s námietkami v preskúmavanom rozhodnutí
postupujúc v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku,
- sťažovatelia vnímajú neudržateľný postup v skutočnosti, že doposiaľ všetci správcovia dani z
nehnuteľností, či už Hlavné mesto Bratislava, Mesto Piešťany, Mesto Banská Štiavnica, Mesto Senica

a iné, sú toho istého právneho názoru ako sťažovatelia, že daň z nehnuteľností sa má vyrubovať a
vyrubuje sa dlžníkom, ktorí nehnuteľnosť užívajú a túto poskytli do zabezpečenia veriteľovi na základe
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nehnuteľností ako dôkaz prejavu dlžníka, že si splní svoje
záväzky na ktoré sa zaviazal veriteľovi v dohodnutom čase. Ani v jednom prípade nemožno podľa
sťažovateľov posudzovať práva vlastníkov nehnuteľností, ktorí poskytnú nehnuteľnosť do zabezpečenia

zmluvou o zabezpečovacom prevode práva tak, že tým vlastník (dlžník) prejavuje vôľu na vzdanie sa
svojich vlastníckych práv v prospech veriteľa.

B/
16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na záveroch formulovaných už v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie sťažovateľov o nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia
považuje za zavádzajúce a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyzdvihuje
skutočnosť, že zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva došlo k zmene subjektu
vlastníckeho práva, k zmene nositeľa vlastníckeho práva z dlžníka na veriteľa, v danom prípade
daňovníka. Daňovníkom dane z nehnuteľností podľa § 5 ods. 1 písm. a) a podľa § 9 ods. 1 zákona

o miestnych daniach je vlastník nehnuteľností, ktorý nadobudol k nehnuteľnostiam vlastnícke právo,
aj keď dočasne. Podľa žalovaného správny súd veľmi obsiahlo odôvodnil všetky námietky žalobcu
v napadnutom rozsudku a nedospel k zisteniam, ktoré by poukazovali na nesprávny právny postup
žalovaného v konaní. Kasačnú sťažnosť navrhuje zamietnuť ako nedôvodnú.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP),
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenými osobami v zákonnej lehote (§ 442
ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná
(§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu

jednomyseľnedospelkzáveru,žekasačnásťažnosťniejedôvodná,apretojupodľa§461SSPzamietol
týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 18. decembra
2025.
18. Predmetom kasačného konania v prejednávanej veci je rozsudok správneho súdu o zamietnutí
žaloby, ktorou sa sťažovateľ 1/ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia dane z

nehnuteľností (identifikovaných v bode 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia) zabezpečovaciemu veriteľovi
ako ich vlastníkovi z titulu zabezpečovacieho prevodu práva. Kľúčovým v predmetnej veci bolo
posúdenie dopadu inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmetdane z pozemkov a stavieb vo vzťahu k správnemu určeniu daňovníka pre účely § 5 a § 9 zákona o
miestnych daniach
19. Konajúci senát kasačného súdu v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozsudok senátu 3S

kasačného súdu vo veci tých istých účastníkov sp. zn. 3Sfk/42/2024 zo dňa 29.10.2025, v ktorom bol
kasačný súd postavený pred identickú právnu otázku vo vzťahu k totožným nehnuteľnostiam, avšak
predmetom bolo iné zdaňovacie obdobie (v tam posudzovanej veci rok 2016). Kasačný súd označeným
rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní, pričom i sťažnostné
body tejto kasačnej sťažnosti (prelínajúce sa v oboch prípadoch so žalobnými bodmi) sú do značnej

miery rovnaké ako v tu prejednávanom prípade, ktorý sa týkal vyrubenia dane z nehnuteľností za
zdaňovacie obdobie roku 2017. Senát 2S kasačného súdu ďalej cituje z menovaného rozsudku, sp. zn.
3Sfk/42/2024 zo dňa 29.10.2025, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, cit:
„52. Kasačný súd najskôr reaguje na námietku arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia správneho súdu
[§ 440 ods. 1 písm. f) SSP ]a uvádza, že povinnosti správneho súdu odôvodniť svoje rozhodnutie vo
veci samej sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze

sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010), ako
aj Európsky súd pre ľudské práva (Kraska c/a Švajčiarsko z 29.04.1993 A č. 254-B, Garcia Ruiz c/a
Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Správny súd v

predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý
predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú plne
preskúmateľné. Správny súd zároveň pomerne obšírne vysvetlil všetky podstatné dôvody, pre ktoré
nepovažoval žalobu sťažovateľa I. ako dôvodnú s tým, že tieto dôvody správneho súdu sú uvádzane
vyššie v tomto rozhodnutí. Uvedená námietka preto nemala pre kasačný súd adekvátnu relevanciu.

53. Ako nedôvodnú kasačný súd musel vyhodnotiť aj námietku sťažovateľov I. a II. O nesprávnom
právnom posúdení podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. V prvom rade kasačný súd uvádza, že zákon o
miestnych daniach vo vzťahu k dani zo stavieb a pozemkov vymedzuje osobu daňovníka jednoznačne,
taxatívnym spôsobom, v ustanoveniach § 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2, tak, že prioritne (z
hľadiska systematického zaradenia v predmetnom ustanovení) je ním vlastník stavby/pozemku. Ďalej

ním môžu byť iné osoby, ktoré majú určitý vzťah k dotknutej nehnuteľnosti, teda jej správca, nájomca
či fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodárovanie náhradné pozemky.
Zákon rieši aj situáciu, ak osobu daňovníka nie je možné takto určiť a v takom prípade ide o osobu,
ktorá nehnuteľnosť užíva (použitie § 5 ods. 3, § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach). Správny súd
veľmi podrobne vysvetlil systém určenia daňovníka, ako vlastníka nehnuteľnosti s tým, že „zákonodarca

nepovažoval za potrebné rozlišovať osobu vlastníka, resp. určiť výnimky pri jeho určovaní na základe
obsahu (obmedzení) vlastníckych oprávnení“. Sťažovatelia v kasačnej sťažnosti pritom argumentovali
režimom zákonného obmedzenia vlastníckeho práva veriteľa pohľadávky (§ 553b ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ktorá bola zabezpečená dočasným prevodom vlastníckeho práva dlžníka (sťažovateľa II.) v
prospechveriteľa(sťažovateľaI)podľa§553ods.1až3Občianskehozákonníka.Akmáveriteľzákonom

„obmedzené“ a teda v právnej kvalite „slabšie“ vlastnícke právo podľa § 553b ods. 1 Občianskeho
zákonníka, uvedená skutočnosť nemení nič na tom, že na účely správy daní sa považuje za daňovníka
v zmysle § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Je teda irelevantné, v akej „právnej kvalite“
vlastnícke právo daňovníka v čase rozhodujúcom pre určenie miestnej dane existuje.
54. Rovnako je podľa kasačného súdu irelevantné, ak sa sťažovatelia I. a II. podľa Zmluvy o

zabezpečovacom prevode práva dohodli, že daň bude uhrádzať sťažovateľ II. ako dlžník na základe
Zmluvy o pôžičke zo dňa 09.12.2013 a to bez ohľadu na to, že sťažovateľ II. zostal užívateľom
nehnuteľnosti (§ 5 ods. 3 zákona o miestnych daniach). Takýto právny stav reflektuje ustanovenie §
55 ods. 15 Daňového poriadku s tým, že dohody tohto charakteru nie sú pre správu daní účinné. Ako
nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku o veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) vzhľadom

k rozhodnutiu č. 2016/2017/02/1 zo dňa 19.02.2016, pretože išlo o vec týkajúcu sa iného daňovníka
(sťažovateľa II.), ktorú Finančné riaditeľstvo SR podľa vlastného vyjadrenia konvalidovalo s použitím
inštitútu mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 Daňového poriadku. K ďalším argumentom
prezentovaným v kasačnej sťažnosti (str. 7 kasačnej sťažnosti), je potrebné uviesť, že pre správu daní
nie je podstatné, čo by mohlo byť hypotetické, alebo či by si sťažovateľ I. mohol/nemohol určiť poplatok

na poskytnutú pôžičku, ktorou by pokryl náklady vzniknuté daňovou povinnosťou. Zákon o miestnych
daniach nedáva správcovi dane alternatívnu možnosť manévrovať a v takomto prípade vyrubiť daň z
nehnuteľností iným spôsobom.55. Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala
predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu

tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti
vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia
správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení
s právnymi názormi krajského súdu. K námietkam o nesprávnej aplikácii ust. § 45 ods. 1 písm. f) a
náležitostiam protokolu podľa § 47 písm. i) Daňového poriadku sa adekvátne vyjadril správny súd a

vysvetlil dôvody, pre ktoré nemohol považovať námietky v tomto smere za relevantné aj vzhľadom
na to, že v danom prípade daňová kontrola neprebehla a daň bola z dôvodu nepodania daňového
priznania určená podľa pomôcok (§ 48 Daňového poriadku). Kasačný súd nebude tieto dôvody už
uvádzať duplicitne s tým, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti v tomto smere neobstáli.“

20. K objasneniu spôsobu evidencie takto nadobudnutého vlastníctva nehnuteľnosti kasačný súd

dopĺňa, že na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
sa ako vlastník v katastri nehnuteľností vo vkladovom konaní zapíše veriteľ. Tento sa stáva dočasným
vlastníkom, ktorý nemôže nakladať s nehnuteľnosťou. Správa katastra so zápisom vkladu práva zároveň
zapíše na liste vlastníctva (LV) poznámku o tom, že dočasný vlastník na základe zabezpečovacieho
prevodu práva nemôže nakladať s nehnuteľnosťou. Výmaz uvedenej poznámky sa vykoná po zániku

zabezpečovacieho prevodu práva v súlade s § 553c OZ. Zánikom zabezpečovaného záväzku právo
prechádza späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla, teda na dlžníka (Fečík, M., Jakubáč, R.
Katastrálny zákon. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 626). Kasačný súd súhlasí s
tým, že vlastníctvo veriteľa v tomto prípade nemá z občiansko-právneho pohľadu plnohodnotnú povahu
a v nadväznosti na to ani trvalý charakter. Na účely správy miestnych daní je však takýto veriteľ riadnym

vlastníkom nehnuteľnosti a preto správca dane v súdenej veci, zohľadňujúc definíciu daňovníka podľa
§ 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o miestnych daniach, ako aj zásadu materiálnej publicity
katastra (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona), dôvodne vyrubil daň z nehnuteľnosti práve tomuto subjektu.
21. Nad rámec už vyššie citovaného a zohľadňujúc pritom špecifiká obsahu námietok kasačnej sťažnosti
v tu posudzovanej veci, sa kasačný súd na tomto mieste vysporiada s námietkou sťažovateľov

vytýkajúcou správnemu súdu, že konanie neprerušil do doby, kým v konaní týkajúcom sa tých istých
účastníkov konania, tej istej otázky a totožných nehnuteľností, len iného zdaňovacieho obdobia,
nerozhodol kasačný súd. Pokiaľ ide o dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, tu
zákon umožňuje prerušenie konania z dôvodu výskytu predbežnej otázky. Rozumie sa tým otázka, ktorá
má význam pre rozhodnutie správneho súdu a je riešená buď v inom súdnom, alebo administratívnom

konaní. Kasačný súd podotýka, že ustanovenie § 100 ods. 2 SSP nevymedzuje taxatívne dôvody tohto
tzv. fakultatívneho prerušenia konania, a teda na rozdiel od dôvodov uvedených v § 100 ods. 1 SSP, kedy
správny súd musí vždy prerušiť svoje konania, v prípade fakultatívnych dôvodov je na jeho uvážení, či k
prerušeniu konania pristúpi alebo nie. Správny súd pri vyhodnotení dôvodu na prerušenie konania môže
súdne konanie prerušiť, ak má za to, že je potrebné pre jeho budúce rozhodnutie. Samotná skutočnosť,

že na kasačnom súde sa rieši identická otázka ako v súdenej veci, nezakladá konajúcemu správnemu
súdu právnu povinnosť vyčkať rozhodnutie kasačného súdu, a ak tak neurobí, zákon neporuší. Pokiaľ
by kasačný súd v skoršej obdobnej veci rozhodol inak ako správny súd, ktorý nevyčkal jeho rozhodnutie,
potom by bolo nutné takéto rozhodnutie správneho súdu zrevidovať v ďalšom kasačnom konaní. Tu však
kasačnýsúdvovecisp.zn.3Sfk/42/2024vyššiecitovanýmrozsudkomzodňa29.10.2025zaujalrovnaký

právny názor na sporné právne otázky ako správny súd v tomto konaní a preto sa postup správneho
súdu smerujúci k efektívnemu vybaveniu veci potvrdil ako správny.
22. Kasačný súd podotýka, že k prerušeniu konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP treba pristupovať
mimoriadne citlivo, pretože ním môže dôjsť k neúmernému predĺženiu správneho súdneho konania,
a to až do tej miery, že táto dĺžka oslabí s rozhodnutím správneho súdu spojenú materiálnu ochranu

subjektívnych práv, resp. zákonnosti a verejného záujmu. To platí i v posudzovanej veci, pretože ak by
mal správny súd prerušovať každé konanie toho istého účastníka len preto, že v inej jeho skutkovo a
právne obdobnej veci bola voči skôr vydanému rozsudku podaná kasačná sťažnosť, mohlo by to viesť k
neprimeraným prieťahom v konaní. Pozornosti kasačného súdu neunikla skutočnosť, že v posudzovanej
veci sťažovateľ 1/ správnemu súdu návrh na prerušenie konania ani neadresoval. Vzhľadom na uvedené

kasačný súd námietku sťažovateľov o nutnosti prerušenia konania pred správnym súdom vyhodnotil
ako nedôvodnú.
23. K námietke porušenia zásady v zmysle § 3 ods. 9 daňového poriadku spočívajúcej v nezohľadnení
postupu iných správcov dane pri vyrubovaní dane z nehnuteľností v rovnakých prípadoch, kasačnýsúd stotožňujúc sa so správnym súdom uvádza, že sťažovateľ 1/ nijakým spôsobom neosvedčil, že
ide o totožnú skutkovú situáciu. Kasačný súd zistil, že v predložených rozhodnutiach správcu dane
(Hlavné mesto SR Bratislava) nie sú identifikované konkrétne listy vlastníctva, ale vyplýva z nich len

suma vyrubenej dane z titulu vlastníctva nehnuteľností sťažovateľom 2/ (zabezpečovacím dlžníkom)
na celom území mesta Bratislavy, nie stotožnenie tohto výmeru dane s konkrétnymi nehnuteľnosťami,
ktoré by boli zaťažené zabezpečovacím prevodom na základe zmluvy medzi sťažovateľom 1/ ako
veriteľom a sťažovateľom 2/ ako dlžníkom. Toto priradenie (a tým i osvedčenie identických skutkových
okolností) nie je možné ani po tom, čo sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti predložil list vlastníctva

k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území mestskej časti Podunajské Biskupice, vo
vlastníctve sťažovateľa 1/ na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Z tohto rovnako
nevyplýva, že práve táto nehnuteľnosť bola predmetom vyrubenia dane v dotknutom rozhodnutí
adresovanom sťažovateľovi 2/ (dlžníkovi). Kasačný súd rovnako nevidí dôvod, aby sa správca dane v
rámci aplikácie zásady materiálnej pravdy obracal na iného správcu dane, keď podobnosť skutkových
okolností nepovažuje za preukázanú a navyše, ak je dikcia zákona nesporná a nevytvára priestor pre

rôzne interpretácie. Ako správne podotkol správny súd, aj v prípade zistenia postupu iného správcu dane
tak, že tento vyrubil daň z nehnuteľností nesprávnemu subjektu, by bezbrehé zabezpečovanie právnej
istoty účastníka administratívneho konania vyplývajúcej z prípadného nesprávneho či nezákonného
rozhodovania správneho orgánu v inom administratívnom konaní bolo z pohľadu aplikácie práva
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neudržateľné. Napokon, úlohou kasačného

súdu je prostredníctvom záväzného výkladu relevantnej právnej úpravy zjednotiť rozhodovaciu prax
správnych súdov aj daňových orgánov a preto prípadné rozdiely v prístupe rôznych správcov dane z
nehnuteľností k sporným otázkam len umocňujú potrebu unifikácie judikatúry.
24. S poukazom na vyššie uvedené a po zistení, že sťažovatelia v kasačnej sťažnosti neuviedli žiadne
také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnili vecnú správnosť rozsudku správneho súdu, Najvyšší

správny súd SR kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.
1 SSP. Sťažovatelia v kasačnom konaní úspech nemali a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd

účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.