Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123357655
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6123357655.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu JR Group, s.
r. o., so sídlom Na záhumní 39/24, 010 04 Hôrky, IČO: 36 820 598, v konaní zastúpený: slc partners
s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 16, 811 02 Bratislava, IČO: 47 246 634, proti žalovanému
SITTRANS s.r.o., so sídlom Okrajová 2794/11, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 46 134 018, v konaní
zastúpený: SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52 826 791,
o zaplatenie 17.116,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 65Cb/10/2023-232 zo dňa 14.03.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Cb/10/2023-232 zo dňa 14.03.2025 p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 65Cb/10/2023-232 zo dňa 14.03.2025 vo výroku I. žalobu
zamietol a vo výroku II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich

výške (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 17.116,80 Eur titulom nezaplatených faktúr vystavených na
základe zmluvy o poskytnutí servisnej podpory SZ-2022-01-001 zo dňa 20.04.2021 (ďalej len
„servisná zmluva“), predmetom ktorej je poskytovanie servisnej podpory, zabezpečenie dostupnosti
a štandardnej údržby prevádzky informačného systému QI (ďalej len „IS QI“). Na základe paušálu a

poskytnutých služieb v zmysle zmluvy vystavil žalobca žalovanému faktúru č. FV-2022-100-000030,
splatná dňa 25.02.2022, na sumu vo výške 441,60 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000056, splatná
dňa 26.03.2022, na sumu vo výške 1.026,30 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000098, splatná
dňa 23.04.2022, na sumu vo výške 835,20 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000131, splatná
dňa 25.05.2022, na sumu vo výške 720,90 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000136, splatná dňa
25.05.2022, na sumu vo výške 312,00 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000158, splatná dňa 24.06.2022,
na sumu vo výške 960,60 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000200, splatná dňa 24.07.2022, na

sumu vo výške 639,60 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000234, splatná dňa 27.08.2022, na sumu
vo výške 1.163,10 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000273, splatná dňa 19.09.2022, na sumu vo
výške 744,90 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000306, splatná dňa 19.10.2022, na sumu vo výške
2.035,80 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000341, splatná dňa 21.11.2022, na sumu vo výške2.432,70 Eur, faktúru č. FV-2022-100-000382, splatná dňa 22.12.2022, na sumu vo výške 851,70
Eur, faktúru č. FV-2022-100-000421, splatná dňa 14.01.2023, na sumu vo výške 474,60 Eur,
faktúru č. FV-2023-100-000028, splatná dňa 22.02.2023, na sumu vo výške 873,60 Eur, faktúru

č. FV-2023-100-000067, splatná dňa 24.03.2023, na sumu vo výške 2.216,16 Eur, faktúru č.
FV-2023-100-000107, splatná dňa 25.04.2023, na sumu vo výške 1.388,04 Eur. Žalovaný vystavené
faktúry nezaplatil, čím sa dostal do omeškania a preto žalovanému vznikol aj nárok na úrok z omeškania.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že ako objednávateľ dňa 20.04.2021

uzavrel so žalobcom ako poskytovateľom servisnú zmluvu za účelom vzájomnej úpravy spolupráce
pri poskytovaní servisnej podpory, zabezpečení dostupnosti a štandardnej údržby prevádzky IS
QI. Servisná zmluva priamo nadväzovala na implementáciu IS QI v spoločnosti žalovaného ako
objednávateľa, keďže účelom jej uzatvorenia bolo poskytovať servisnú podporu riadne dokončeného,
funkčného a odovzdaného IS QI. Dielo nebolo zo strany žalobcu riadne a v celom rozsahu dokončené
a nebolo ani protokolárne odovzdané a preto ani nemohlo dôjsť k plneniu služieb podľa servisnej

zmluvy. Žalovaný teda nemá nárok na zaplatenie mesačného paušálneho poplatku za služby SLA,
keďže v danom čase nebola ukončená implementácia IS QI. Informačný systém vykazoval vysokú
mieru chybovosti, žalovaný systém nedokáže používať napriek zakúpenej licencii do konca roka 2023,
žalobca preto nemohol servisovať pre žalovaného nefunkčný informačný systém. Poukázal tiež na
to, že žalobcom uvedený opis skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok, je neúplný,

bližšie nekonkretizovaný a v rozpore so skutočným stavom. Žalobca predložil len faktúry bez toho, aby
aspoň v základnej rovine skutkovo odôvodnil, čo bolo predmetom fakturácie vo vzťahu k ustanoveniam
zmluvy o poskytnutí podpory, pričom skutočné poskytnutie služieb v žalobcom tvrdenom rozsahu vôbec
nepreukázal. Žalovaný faktúry neeviduje v účtovníctve, pretože k plneniu záväzkov žalobcu v zmysle
servisnej zmluvy nedošlo, nárok neuznáva, pričom žalovaný žalobcu na neoprávnenosť fakturácie

upozorňoval.

4. Vo vzťahu k jednotlivým faktúram uviedol, že vo vzťahu k faktúre č. FV-2022-100- 000056 – činnosti
zahrnuté do fakturácie boli súčasťou implementácie a nešlo o poskytnutie servisných služieb. Faktúra č.
FV-2022-100-000056 – položka za cestovné je nepreukázaná (skutočné uskutočnenie ciest žalobcom

z titulu objednávok, resp. podnetov podľa servisnej zmluvy). Faktúra č. FV-2022-100-000131 – položka
za cestovné je nepreukázaná, činnosti zahrnuté do fakturácie boli súčasťou implementácie, nešlo
o dodatočne objednané servisné činnosti. Faktúra č. FV-2022-100-000136 – položku „Upomienky“
žalovaný považoval za neoprávnenú, neodkazuje na znenie servisnej zmluvy, žalobca nepreukázal
právny dôvod, ani výšku tejto fakturovanej položky. Faktúra č. FV-2022-100- 000158 – hodiny sú

fakturované podľa rôznej cenovej sadzby (55,- Eur a 56,- Eur), nie je zrejmé, z čoho vychádza
rozdeleniehodín,ktoréúkonyboliposkytnutéakoslužbydolimitu,položkazacestovnéjenepreukázaná.
Faktúra č. FV-2022-100-000306 – faktúra vystavená na sumu až 2.035,80 Eur s DPH obsahuje
položky za práce, ktoré boli súčasťou implementácie, žalobca duplicitne účtuje vykonané práce na
implementácii a prezentuje ich za servisné služby. Faktúra č. FV-2022-100-000341 – položka za

cestovné je nepreukázaná (skutočné uskutočnenie ciest žalobcom z titulu objednávok, resp. podnetov
podľaservisnejzmluvy),fakturovanéhodinyslužiebzaosobnékonzultáciebolisúčasťouimplementácie.
Faktúra č. FV-2022-100-000382 – položka za cestovné je nepreukázaná (skutočné uskutočnenie ciest
žalobcom z titulu servisnej zmluvy a aký bol účel týchto ciest). Faktúra č. FV-2023-100- 000028 –
položka za cestovné bola žalobcom už uplatnená ako súčasť prebiehajúcej implementácie. Faktúra

č. FV-2023-100-000067 – položka za cestovné bola žalobcom už uplatnená ako súčasť prebiehajúcej
implementácie. Faktúra č. FV-2023-100-000107 – žalovaný neuznáva správnosť fakturácie za práce,
pretože tieto boli súčasťou v danom čase prebiehajúcej implementácie.

5. Žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že faktúry a fakturované výkazy činností sú vystavené

v zmysle servisnej zmluvy. Žalovaný podpisom servisnej zmluvy vyslovil súhlas s jej obsahom.
Žalovaný nerozporoval faktúry v dobe ich obdržania a bez akýchkoľvek výhrad potvrdil podpisom
inventarizáciu pohľadávok, ktorá obsahovala zoznam faktúr. Faktúry boli riadne odkomunikované
osobne, prostredníctvom mailu, ale aj cez portal.helpdesk.eu v zmysle čl. 8 servisnej zmluvy.
Komunikácia cez portál obsahovala zadania žalovaného a informácie od žalobcu, ako dané zadanie

vyriešil. Služba SLA zabezpečuje každodenné prihlásenie sa do IS QI a prácu s QI. Služba zahŕňa
okamžitú akciu žalobcu na sfunkčnenie QI pre prípad jeho nedostupnosti. Služba nie je viazaná na
zmluvu o implementácií, nie je podmienená dokončením predmetu implementačnej zmluvy. SLA je
poplatkom za využívanie modulov z implementácie. V rámci prístupov do QI žalovaný využíval modulúčtovníctvo, dodávatelia, odberatelia, majetok a fakturáciu a z uvedeného vyplýva opodstatnenosť
a nárokovateľnosť tohto poplatku. Žalovaný využíval predmetnú službu prostredníctvom portálu A.,
cez ktorý so žalobcom komunikoval. Fakturácia za túto službu je preto odôvodnená jej používaním.

K fakturovanému cestovnému uviedol, že v servisnej zmluve ani zmluve o implementácií nie je
dohodnuté,akýmspôsobomsabudecestovnépreukazovaťaženacestovnéjenutnévydaťobjednávku.
Cestovné bolo automaticky fakturované, pretože bolo vykonané. Návšteva žalovaného bola vždy
vopred dohodnutá a žalovaný eviduje návštevy žalobcu v knihe návštev. Náklady na cestovné sú
definované v bode 8.5 ostatných nákladov plánu implementácie, ktorý tvorí prílohu implementačnej

zmluvy, tým nie je cestovné zahrnuté už vo vydaných faktúrach podľa bodu 8.1.2. financovaní plánu
implementácie. K upgradu uviedol, že ten nie je predmetom implementácie, pretože táto služba nie je v
zmluve o implementácii definovaná. Ide o reinštaláciu, povýšenie verzie systému. Povinnosť žalovaného
nechať si upgradovať systém vyplýva z licenčnej zmluvy medzi ním a QI Brnom, aby QI Brno mohlo
zachovať legislatívnosť systému, novinky a zmeny v danej dobe. Povinnosť rešpektovať licenčnú zmluvu
žalovaným platí odo dňa 15.12.2021, a to na základe dohody o zámene účastníkov zmluvy. Žalobca do

účinnosti servisnej zmluvy urobil všetky kroky smerujúce k striktnému vymedzeniu a prevzatiu všetkých
povinností už z podpísanej a platnej servisnej zmluvy. Nárok zo zmluvy o implementácií je predmetom
iného konania, ktoré nie je právoplatne skončené, pričom zmluvy vzájomne nesúvisia. Prihlásenie do IS
QI bolo žalovanému zabezpečené, doposiaľ platil prístupy a licencie, aby sa do systému prihlásil.

6. Žalovaný v ďalšom priebehu konania poukázal na skutočnosť, že žalobca označovaný dôkaz
inventarizáciu pohľadávok ku dňu 31.12.2022 v prílohe svojho vyjadrenia nepredložil. Ak by aj takýto
dôkaz žalovaný mal, tak podľa konštantnej judikatúry je odsúhlasenie zostatkov vypracované podľa
zákona o účtovníctve dokumentom informatívneho charakteru, ktorý sa týka účtovného stavu a nie
je uznaním záväzku. Žalobca svoje tvrdenie o tom, že faktúry mali byť odkomunikované osobne,

prostredníctvom mailu alebo cez portal.helpdesk.eu nepreukázal žiadnym listinným dôkazom. Poukázal
tiež na skutočnosť, že odstúpil od zmluvy o implementácii na základe písomného podania zo dňa
15.11.2023, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 04.12.2023. Dôvodom odstúpenia bolo podstatné
porušenie zmluvného záväzku žalobcu riadne a v dohodnutom čase naimplementovať IS QI. Poukázal
tiež na konanie vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 68Cb/95/2023, v ktorom si žalobca uplatnil

peňažný nárok za služby poskytnuté z titulu zmluvy o implementácii, v ktorom bolo predmetom
dokazovania preukázanie dokončenia implementácie IS QI. Konajúci súd vyhodnotil, že k formálnemu
prebratiu reimplementovaného diela malo dôjsť až dňa 26.04.2023 a dielo bolo dodané s vadami. Bránil
sa tiež tým, že licenčná zmluva a následne uzatvorená dohoda o zámene účastníkov sú absolútne
neplatné právne úkony pre nedostatok plnej moci pre konateľa Ing. Jána Jocheca, preto táto zmluva

bola uzatvorená neoprávnenou osobou a nenadobudla platnosť a ani účinnosť. Spochybnil tiež potrebu
upgradu systému, ktorý vôbec nebol funkčný v celom rozsahu modulov a licencie neboli ani platné,
rozporoval tiež i frekvenciu fakturácie upgradu, keď v roku 2022 sa mali uskutočniť až 2-krát.

7. Súd prvej inštancie prijatie napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým, že podľa jeho zistení sporové

strany medzi sebou uzavreli dve zmluvy, ako prvú zmluvu o implementácii, a v poradí druhú servisnú
zmluvu. Z výsluchu svedka vyplynulo, že servisná zmluva má byť postimplementačnou zmluvou, a preto
nemohlo dôjsť k plneniu z tejto zmluvy v prípade, ak samotná implementácia nebola ukončená. Z obsahu
servisnej zmluvy, respektíve z jej preambuly podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že bola uzatvorená
za účelom úpravy vzájomnej spolupráce pri poskytovaní servisnej podpory, zabezpečenia dostupnosti

a štandardnej údržby prevádzky IS QI. Z uvedených zistení súd prvej inštancie vyvodil, že samotná
servisná zmluva má zabezpečovať zmluvne dohodnuté služby po naimplementovaní IS QI v spoločnosti
žalovaného.

8. Uvedený záver podľa súdu prvej inštancie vyplynul aj z prílohy č. 1 servisnej zmluvy. Príkladom súd

prvej inštancie uviedol, že pri popise služby Hot Line je uvedené, že ide o poskytnutie krátkej informácie,
návodu alebo postupu k ovládaniu IS QI alebo metodiky spracovania dát v IS QI. Pri popise služby
nevyhnutný zásah je uvedené, že má ísť o urgentný zásah k zabezpečeniu dostupnosti služby a údržby
IS QI pre objednávateľa. Pri popise služby vzdialená podpora je uvedené, že ide o podporu pri vyriešení
prevádzkového problému, a to jeho lokalizovaním v IS QI objednávateľa. Pri popise služby konzultácie

je uvedené, že tie majú byť určené k osobnému alebo telefonickému riešeniu predom definovaných
prevádzkových problémov priamo u objednávateľa. Z uvedených popisov podľa súdu prvej inštancie
vyplýva, že sa majú týkať servisných zásahov, prípadne riešenia iných problémov alebo požiadaviek v ISQI u objednávateľa (žalovaného). V prípade, ak má dôjsť k poskytovaniu takýchto služieb, tak logicky
musel mať objednávateľ IS QI funkčne naimplementovaný vo svojej spoločnosti.

9. Z obsahu servisnej zmluvy podľa súdu prvej inštancie nevyplýva, že zmluvne dohodnuté služby
majú byť poskytované na sfunkčnenie a zabezpečenie plynulej prevádzky jednotlivých modulov
implementácie samostatne, ale má zabezpečovať bezproblémovú prevádzku celého IS QI. Súd prvej
inštancie prisvedčil žalobcovi v tom, že ide o samostatné zmluvy a nároky z nich majú samostatný
charakter, súd prvej inštancie mal ale za to, že tieto zmluvy spolu súvisia a servisná zmluva je závislá na

riadnomnaimplementovaníISQI,pretožeriadnenaimplementovaniepredstavujeajsamotnýpredpoklad
pre poskytovanie zmluvne dojednaných služieb podľa servisnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s názorom žalovaného, že servisná zmluva v tomto prípade bola uzatvorená ako postimplementačný
nástroj na zabezpečenie plynulosti chodu IS QI, ktorý mal byť na základe medzi stranami skôr uzavretej
implementačnej zmluvy zavedený u žalovaného.

10. Podľa súdu prvej inštancie zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané, že by bol IS QI
naimplementovaný a zároveň sfunkčnený u žalovaného v celom rozsahu, čo žalovaný i namietal. Dospel
kzáveru,žežalovanýpredloženýmianavrhnutýmidôkazmipreukázal,žeISQInebolnaimplementovaný
u žalovaného ako celok. Poukázal na výpoveď svedkyne, z ktorej podľa súdu prvej inštancie vyplynulo,
že s prihliadnutím na komplexnosť samotného systému bolo potrebné, aby boli jednotlivé moduly

prepojené a aby dávali relevantné výstupy. Napriek tomu, že moduly bolo možné spustiť, tie spolu
nespolupracovali a nedokázali dať relevantné výstupy, ktoré by boli následne použiteľné. Uvedené
potvrdzuje aj predložený protokol o reimplementácii, podľa ktorého IS QI nebol odovzdaný a prevzatý
bez vád, ako aj žalovaným adresované odstúpenie od implementačnej zmluvy z dôvodu, že IS QI nebol
riadne naimplementovaný a nemá všetky funkcionality. Žalobca v konaní nepreukázal, že by IS QI bol

riadne naimplementovaný u žalovaného, a preto mal súd prvej inštancie za to, že ani nepreukázal
oprávnenosť svojho nároku za fakturované služby, ktoré mali byť vykonané v rámci servisnej zmluvy,
vrátane nároku na poskytnutie paušálneho poplatku označeného ako služba SLA.

11. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o jeho nároku na tento poplatok z dôvodu zakúpenia licencie zo

strany žalovaného a možnosti prístupu do systému bol súd prvej inštancie toho názoru, že uvedené
nepreukazuje oprávnenosť fakturácie poplatku za túto službu. Žalobca navyše žiadnym spôsobom
nerozporoval tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným ohľadne oznámenia o absolútnej neplatnosti
licenčnej zmluvy, na ktorú žalobca vo svojej replike odkazoval, avšak ju do konania nepredložil. Skutkové
tvrdenia týkajúce sa neplatnosti licenčnej zmluvy v konaní vyhodnotil ako nesporné skutkové tvrdenia,

spochybňujúce tvrdenia žalobcu o opodstatnenosti samotného upgradu systému, ku ktorému mal
žalovaný povinnosť v zmysle licenčnej zmluvy.

12. Žalobca podľa súdu prvej inštancie v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani k ostatným
fakturovaným položkám, a to vo vzťahu k cestovnému a službám HelpDesk. Poukázal na to, že žalobca

pri svojom výsluchu uviedol, že zadávanie požiadaviek na tieto služby je plne transparentné a všetko je
zaznamenané v systéme, čo potvrdzuje aj čl. 8 servisnej zmluvy, podľa ktorého má žalovaný používať na
objednávanie služieb prioritne tam uvedený portál žalobcu, prípadne mailovú adresu alebo telefonický
kontakt. Z každej objednávky podľa predmetného článku servisnej zmluvy musí byť zrejmé, čo a za
akých podmienok má byť na jej základe vykonané. Ak bola objednávka služby vyriešená, žalobca bude

informovať žalovaného emailom, v ktorom bude vyzvaný k akceptovaniu a prevzatiu, pričom v prípade,
aksanevyjadrído3pracovnýchdní,jeslužbapovažovanázaakceptovanú.Uvedenépotvrdilajsamotný
žalobca počas monologickej časti svojho výsluchu. Napriek uvedenému žalobca nepredložil počas
konania žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali objednanie fakturovaných služieb, a to aj napriek
rozsiahlej procesnej obrane žalovaného smerovanej k jednotlivým položkám fakturácie.

13.Súdprvejinštancieďalejkonštatoval,žetotožnýzáverplatíajprefakturovaniecestovného.Poukázal
na to, že z prílohy č. 3 servisnej zmluvy vyplýva, že v cene za služby nie sú zahrnuté náklady na HW,
dopravné náklady, ktoré v prípade potreby budú fakturované zvlášť v dohodnutej výške odsúhlasenej
oprávnenouosoboužalovaného.Žalobcanepredložilžiadenlistinnýdôkaz,ktorýbypreukazovaldohodu

a odsúhlasenie od oprávnenej osoby žalovaného. Žalobca taktiež pri svojom výsluchu uviedol, že
výkazy týkajúce sa cestovného sú schválené zamestnancom žalovaného a sú aj podpísané príslušné
protokoly, tie však počas konania nepredložil. V súvislosti s odkazom žalobcu na to, že osobné návštevy
žalobcu u žalovaného preukazujúce nárok na cestovné má preukazovať kniha návštev žalovaného, tátonebola preukázaná a zároveň správnosť tohto tvrdenia bola popretá žalovanou pri jej výsluchu, ktorá na
položenú otázku uviedla, že na svojej prevádzke knihu návštev nemajú.

14. Nakoľko žalobca podľa súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ku svojim tvrdeniam
týkajúcich sa oprávnenosti fakturácie za služby, ktoré mal poskytnúť na základe servisnej zmluvy
uzavretej so žalovaným, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu podľa §

255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“), a pretože v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, súd prvej inštancie mu voči žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

16. Žalobca podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP majúc za to, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
jeho práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal v spore navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby vo veci sám rozhodol.

17. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých z preambuly servisnej zmluvy
vyplýva, že bola uzatvorená za účelom úpravy vzájomnej spolupráce pri poskytovaní servisnej podpory,
zabezpečenia dostupnosti a štandardnej údržby prevádzky IS QI, a že samotná servisná zmluva a jej

účinnosť je podmienená dodaním diela podľa zmluvy o implementácii alebo jej platnosťou a účinnosťou.
Podľa žalobcu z preambuly servisnej zmluvy tento záver nevyplýva. Servisná zmluva nadobudla
účinnosť dňa 01.01.2022, pričom nebola naviazaná na dokončenie implementácie IS QI, a teda nie je
postimplementačnou zmluvou. Nárok zo zmluvy o implementácii je predmetom iného konania, ktoré
nie je právoplatne skončené, tieto zmluvy vzájomne nesúvisia, jedná sa o dva samostatné právne

úkony a platnosť a účinnosť jednej zmluvy nemá žiadny vplyv na platnosť a účinnosť zmluvy druhej.
Predmetom servisnej zmluvy bolo zabezpečenie prihlásenia žalovaného do informačného systému QI
a túto povinnosť si žalobca preukázateľne splnil. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaný
platil úhrady za licencie a zabezpečenie prístupu do systému až do roku 2025. Je nelogické, ak
žalovaný na jednej strane tvrdí, že systém QI je nefunkčný a tento nemohol využívať, a preto mal od

zmluvy o implementácii odstúpiť, avšak na strane druhej neodstúpil od servisnej zmluvy a licenciu na
zabezpečenie prístupu do systému si platil až do roku 2025. Žalovaný si zjavne bol vedomý účinnosti
servisnej zmluvy, v zmysle ktorej žalobca poskytoval žalovanému dohodnuté plnenia, za ktoré vystavil
faktúry. Túto skutočnosť súd prvej inštancie nevzal do úvahy a ani sa s týmito argumentami žalobcu
dostatočne nevysporiadal.

18. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj zásadnú výpoveď konateľky žalovaného,
v ktorej konateľka žalovaného uvádza, že servisnú zmluvu poznala a na otázku, z akého dôvodu
nevypovedala servisnú zmluvu, nelogicky a nezrozumiteľne uviedla, že implementácia IS QI bola v
poloviciprocesu,apretotoboloťažké,vrajboližalobcomzahnanídokútaaspoločnosťžalovanéhomala

mať v danom období ťažkosti. Na ďalšie dotazy konateľka žalovaného nevedela relevantne odpovedať
a nevedela vysvetliť, čo znamená, že boli zahnaní do kúta žalobcom. Výpoveď konateľky žalovaného
vytvára dôvodný predpoklad, že žalovaný bol zrejme v nepriaznivej finančnej situácii, čo by súčasne
logicky odôvodňovalo, prečo žalovaný neplnil svoje záväzky voči žalobcovi, avšak zároveň nevypovedal
servisnú zmluvu, zahrnul pohľadávky žalobcu do svojich záväzkov a nepreukázal, že by popieral

pohľadávky žalobcu až do začiatku tohto konania. Je vysoko nepravdepodobné, aby počas dlhodobej
spolupráce strán sporu a údajným výhradám voči pohľadávkam žalobcu, nebol žalovaný schopný
predložiť jediný písomný dôkaz, hoci aj vo forme mailu, kde by poprel čo i len časť pohľadávky žalobcu.
Svoje tvrdenia žalovaný preukázal len výpoveďou konateľky žalovaného a výpoveďou zamestnankyne
žalovaného, ktorej vzťah k žalovanému vytvára pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení, o to viac, že táto

svedkyňa počas výsluchu uviedla, že všetky žalobcove faktúry siahajúce do roku 2022 boli popierané,
čo si jasne spomína, avšak nikdy tak nebolo uskutočnené v písomnej forme.19. Na podporu súdom vopred utvoreného právneho názoru na vec založeného na posúdení servisnej
zmluvy ako postimplementačnej zmluvy, ktorá je naviazaná na dokončenie implementácie, súd prvej
inštancie vylúčil dôkazy vyvracajúce jeho právny názor uplatniac sudcovskú koncentráciu. Súd aplikoval

sudcovskú koncentráciu na listinný dôkaz s názvom „inventarizácia pohľadávok ku dňu 31.12.2022“,
ktorý žalobca predložil súdu deň pred nariadeným pojednávaním, avšak na tento dôkaz poukazoval
žalobca už vo svojej replike a len nedopatrením tento jeden listinný dôkaz nepredložil, pričom za účelom
odstránenia tohto nedopatrenia ho zaslal súdu ešte pred termínom pojednávania. Nejedná sa teda o
situáciu, ktorá by bránila naplneniu princípu procesnej ekonómie. Z repliky žalobcu bolo zrejmé, čo je

obsahom tohto listinného dôkazu, pričom žalovaný na tento listinný dôkaz aj reagoval vo svojej duplike.
Žalobca považoval za absolútne rozporné aj tvrdenia žalovaného o neexistencii dlhu voči žalobcovi,
nakoľko podpisom uznal dokument vystavený žalobcom s názvom „inventarizácia pohľadávok ku dňu
31.12.2022“, ktorý svedčí o pohľadávkach žalobcu voči žalovanému. Neexistuje rozumný dôvod, prečo
by žalovaný dobrovoľne zahrnul pohľadávky žalobcu do svojich záväzkov, keď ich od začiatku popieral
a mal mať k nim výhrady.

20. Rovnako tak súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu aj na návrh žalobcu na výsluch
svedka B. C. D., ktorý je štatutárnym zástupcom obchodnej spoločnosti QI GROUP SLOVAKIA s.r.o.,
ktorý je obchodný partner žalobcu a vlastník IS QI, do ktorého mal žalovaný zabezpečený prístup podľa
servisnej zmluvy. Zdôraznil, že žalovaný predložil súdu vyjadrenie krátko pred termínom pojednávania,

ktorého prílohou bolo oznámenie o neplatnosti licenčnej zmluvy zo dňa 22.01.2025 adresované
spoločnosti QI GROUP SLOVAKIA s.r.o., ktorá je priamo spojená aj so servisnou zmluvou. Výsluch
tohto svedka tak nielenže mohol preukázať funkčnosť IS QI, možnosť žalovaného ho využívať, ale aj
nezávislosť predmetu servisnej zmluvy od predmetu zmluvy o implementácii. Je teda zrejmé, že žalobca
týmto spôsobom reagoval aj na vyjadrenie žalovaného.

21. Súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu v rozpore so zámerom zákonodarcu, ktorým
je naplnenie princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, pričom tak svojím procesným
postupom znemožnil žalobcovi ako strane sporu, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, avšak súčasne sudcovskú koncentráciu

neaplikoval na vyjadrenie žalovaného, ktorý pár dní pred pojednávaním predložil oznámenie o
neplatnosti licenčnej zmluvy, na ktoré žalobca reagoval. Súd prvej inštancie teda nevykonal dôkazy,
ktoré svedčia o tvrdeniach žalobcu, keď na predložené dôkazy žalobcu nesprávne aplikoval sudcovskú
koncentráciu konania.

22. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie i to, že odkázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
pod sp. zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024, ktorým bola žaloba týkajúca sa nároku vyplývajúceho
zo zmluvy o implementácii zamietnutá. Procesný postup súdu prvej inštancie bol nesprávny, pretože
mal konanie prerušiť, keďže výsledok tohto konania musel byť podľa konštatovania súdu prvej inštancie
priamo závislý od výsledku konania týkajúceho sa nároku vyplývajúceho zo zmluvy o implementácii,

napriek tomu však súd prvej inštancie v tomto konaní mal za preukázané, že dielo podľa zmluvy o
implementácii bolo nefunkčné a žalovaný mal účinne od tejto zmluvy odstúpiť. Svoje závery postavil aj
na základe neprávoplatne skončeného konania, ktoré na jednej strane s týmto konaním priamo nesúvisí
a na strane druhej priznávajú úvahy súdu prvej inštancie nepotvrdeným skutočnostiam dôkaznú silu,
ktorá nevyplýva z objektívnych skutočností. Ak by bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.

zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024 zrušený odvolacím súdom, boli by akékoľvek úvahy o prípadnej
nefunkčnosti systému IS QI vyvrátené.

23. Súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel na základe predložených dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je napriek jeho rozsiahlosti

arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil. Uviedol, že je neporozumením odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo strany
žalobcu, ak žalobca v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie mal mať za to, že platnosť a účinnosť

servisnej zmluvy je priamo podmienená platnosťou a účinnosťou zmluvy o implementácii, resp. že
servisná zmluva a jej účinnosť je podmienená dodaním diela podľa zmluvy o implementácii, alebo jej
platnosťou a účinnosťou. Žalobca vlastnou interpretáciou skresľuje právny názor súdu, keďže nejde o
priame vyjadrenie súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že na jednejstrane má žalobca pravdu, že ide o samostatné zmluvy a nároky z nich majú samostatný charakter, súd
má však za to, že tieto zmluvy spolu súvisia a servisná zmluva je závislá na riadnom naimplementovaní
IS QI, pretože riadne naimplementovanie predstavuje aj samotný predpoklad pre poskytovanie zmluvne

dojednaných služieb podľa servisnej zmluvy.

25. Tvrdenie žalobcu, že servisná zmluva a zmluva o implementácii navzájom nesúvisia, je v rozpore
so skutočným stavom dohodnutého obchodného vzťahu. Samotný žalobca v podanej replike v časti
fakturácie cestovného poukazuje na bod 8.5. plánu implementácie, ktorý tvorí prílohu zmluvy o

implementácii. Žalobca si teda vo svojich vyjadreniach odporuje, keď spôsob účtovania cestovného
uplatneného vo faktúrach zo servisnej zmluvy odvodzuje od prílohy zmluvy o implementácii, ktorá však
mábyťzároveňpodľajehonázorunezávislýmasoservisnouzmluvounesúvisiacimzmluvnýmvzťahom.

26. Žalobca nepreukázal riadne naimplementovanie IS QI v spoločnosti žalovaného. Nepredložil žiadny
dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že dňa 1. januára 2022, v deň účinnosti servisnej zmluvy, bol tento

informačný systém u žalovaného spustený do prevádzky. Vyjadrenie žalobcu, že účinnosť servisnej
zmluvy bola dojednaná presne a od tohto dňa mal žalovaný využívať ostrú prevádzku QI zostalo v
rovinenepodloženýchtvrdení.Žalobcanepredložilnatútoskutočnosťžiadnydôkazakonateľžalobcuna
otázku položenú na pojednávaní dňa 21.02.2025, aby uviedol, kedy bola implementácia QI dokončená,
odpovedal, že sa nevie vyjadriť k dátumu dokončenia implementácie, nemá tieto informácie, nebol

pripravený na tento dátum. Žalobca nepreukázal riadne dodanie IS QI žalovanému a jeho funkčnosť,
nerozporoval existenciu a obsah preberacieho protokolu zo dňa 26.04.2023, v ktorom žalovaný oznámil
vady diela, ako ani doručenie tohto dokumentu žalobcovi.

27. Žalovaný nemal dôvod formálnym úkonom ukončovať servisnú zmluvu, nakoľko bol presvedčený,

že zmluva ani nenadobudla účinky k 01.01.2022, pretože v danom čase poskytovanie servisu QI nebolo
objektívne možné. Účinnosť uvedená v zmluve nekorešpondovala so skutočným stavom.

28. Žalovaný poukázal na list s názvom „Návrh na spoločné stretnutie“ zo dňa 21.06.2023, ktorý ako
listinný dôkaz predložil v rámci podaného odporu. V tomto liste žalovaný vytkol neopodstatnenosť

fakturácie zo servisnej zmluvy a vzniesol pripomienky k jednotlivým fakturovaným položkám. Preto
tvrdenie žalobcu v odvolaní, že počas dlhodobej spolupráce strán sporu nebol žalovaný schopný
predložiť jediný písomný dôkaz, kde by poprel čo i len časť pohľadávky žalobcu, je nepravdivé, keďže v
dokumente „Návrh na spoločné stretnutie“ žalovaný rozporoval fakturáciu plnení zo servisnej zmluvy.

29. Súd prvej inštancie zamietol žalobu s odôvodnením, že v tomto konaní žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ku svojim tvrdeniam týkajúcim sa oprávnenosti fakturácie za služby, ktoré mal poskytnúť
na základe servisnej zmluvy uzavretej so žalovaným. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca
bol v otázke preukázania nároku pasívny, pričom už zo znenia odporu žalovaného proti platobnému
rozkazu, ku ktorému sa žalobca písomne vyjadroval, bolo zrejmé, aké jednotlivé položky z faktúr

žalovaný rozporuje, považuje ich za nepreukázané a nepodložené. Žalobca mal predložiť listinné dôkazy
na preukázanie nároku ako prílohy repliky zo dňa 25.10.2023. Žalobca však listinné dôkazy, ktoré
v replike označuje, nepredložil, a to aj napriek tomu, že žalovaný na to upozornil v jeho duplike zo dňa
18.12.2023, ktorá bola žalobcovi doručená v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním. Preto
tvrdenie žalobcu v odvolaní, že listinný dôkaz s názvom „inventarizácia pohľadávok ku dňu 31.12.2022“

nepredložil „len nedopatrením“ nemôže obstáť. Žalobca zostal nečinný a listinné dôkazy predložil súdu
až dňa 20.02.2025 o 14:26 hod., teda v čase menej ako deň pred nariadeným termínom pojednávania.
Podľa žalovaného preto súd prvej inštancie zákonne a dôvodne aplikoval na písomné podanie žalobcu
a dôkazy predložené žalobcom až dňa 20.02.2025 zásadu sudcovskej koncentrácie konania.

30. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedkov, ktorých navrhol vypočuť až na pojednávaní
konanom dňa 21.02.2025 podľa žalovaného súd prvej inštancie rovnako zákonne a správne uplatnil
zásadu sudcovskej koncentrácie konania, pretože žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z
akého dôvodu navrhol vykonanie týchto dôkazov až na pojednávaní. Žalobca žiadal vypočutie p. B.
C. D., ktorého výpoveď v tomto konaní je nepodstatná, nakoľko táto osoba s ohľadom na predmet

sporu, ktorým je zaplatenie faktúr zo servisnej zmluvy, so samotnou realizáciou a výkonom služieb podľa
servisnej zmluvy nemala nič spoločné. Pán D. osobne implementáciu QI ako ani servis nevykonával a
ani žiadnym spôsobom do procesu nezasahoval či výkon služieb nekontroloval, a preto jeho výsluchby bol irelevantný a pre konanie nepodstatný. Výsluchom tohto svedka by neboli zistené rozhodujúce
skutočnosti.

31. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že výsledok tohto konania by musel byť
podľa konštatovania súdu prvej inštancie priamo závislý od výsledku konania týkajúceho sa nároku
vyplývajúceho zo zmluvy o implementácii, odmietol tiež tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie postavil
svoje závery na základe neprávoplatne skončeného konania. Úvahy žalobcu, že súd prvej inštancie mal
konanie prerušiť, označil za nesprávne a irelevantné.

32. Pokiaľ žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, ide podľa žalovaného o prejav jeho
nespokojnosti s výsledkom sporu.

33. V odvolacej replike žalobca rozvinul odvolaciu argumentáciu a pretože podľa § 363 ods. 3 CSP
platí, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania a pretože novoty v odvolacom konaní možno použiť za splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 366 CSP len v odvolaní, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených
žalobcom odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.

34. V odvolacej duplike žalovaný rozvinul argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a pretože

podľa § 373 ods. 4 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366
CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, zhrnutie ďalších tvrdení a argumentov uvedených
žalovaným odvolací súd v podrobnostiach neuvádza.

35. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonompredpísanénáležitosti(§363CSP),viazanýrozsahom
odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a

preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Na prejednanie
odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok verejne
vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP).

36. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu
odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie
odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa
§ 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže

prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli
v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací
súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia
súdu prvej inštancie odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude
na ne prihliadať.

37.Uvedeniedôvodov,zakýchsarozhodnutiepovažujezanesprávne,t.j.uvedenieodvolacíchdôvodov,
je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť
odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne
upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním

tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty
o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne.
Pretože zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP neumožňuje vyzývať odvolateľa na
doplnenie odvolacích dôvodov, lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti
vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody

obsahovo vymedziť, keď názor, že sa obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol
vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Z viazanosti odvolacieho súdu odvolaním vyplýva,
že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti preskúmavaného rozhodnutiasúdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený
prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd preto vecnú správnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia posudzoval a vyhodnocoval výlučne podľa odvolacích dôvodov

tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

38. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania pred súdom prvej inštancie, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, na podklade odvolania žalobcu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie
v súdenej veci dostatočne zistil skutkový stav, správne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a

zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď napadnutým rozhodnutím žalobu žalobcu zamietol. Po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie na podklade odvolania žalobcu odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a aké skutočnosti mal
vykonanými dôkazmi za preukázané, a vo svojom rozhodnutí dal zrozumiteľnú a odôvodnenú odpoveď
na otázky významné pre rozhodnutie sporu tak, ako ho strany v priebehu konania vymedzili. Odvolací
súd sa stotožnil so závermi, úvahami a postupom súdu prvej inštancie, ktoré viedli k nosným dôvodom

zamietnutia žaloby žalobcu, keď na podklade odvolania žalobcu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
záverov súdu prvej inštancie prijatých v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd preto v zmysle § 387 ods.
2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie
odvolania žalobcu dopĺňa ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd
vyhodnocoval iba tie námietky a argumenty uplatnené žalobcom v odvolaní, ktoré mali význam pre

rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. ÚS SR II. ÚS 78/95). Odvolací súd pritom zároveň pripomína,
že nakoľko nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie, vychádzal zo zisteného skutkového stavu
zo strany súdu prvej inštancie, ktorý bude uvádzať pri vysporiadavaní sa s jednotlivými odvolacími
námietkami žalobcu.

39. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v postavení implementačného partnera a žalovaný
v postavení koncového užívateľa dňa 25.03.2021 uzavreli zmluvu č. ZMOI2021001 o implementácii
informačného systému QI (ďalej len „zmluva o implementácii“). V zmysle článku II s názvom Predmet
zmluvy sa žalobca ako implementačný partner žalovanému ako koncovému užívateľovi podľa tejto
zmluvy a podľa plánu implementácie zaviazal vykonať implementáciu informačného systému QI.

V konaní nebolo sporné ani to, že dňa 20.04.2021 uzavreli žalovaný ako objednávateľ a žalobca
ako poskytovateľ Zmluvu o poskytnutí servisnej podpory SZ-2022-01-001 podľa § 269 ods. 2 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „servisná zmluva“).
V preambule servisnej zmluvy je uvedené, že zmluvné strany pristupujú k uzatvoreniu tejto zmluvy
za účelom úpravy vzájomnej spolupráce pri poskytovaní servisnej podpory, zabezpečenie dostupnosti

a štandardnej údržby prevádzky informačného systému QI tak, aby bol medzi zmluvnými stranami
jednoznačne upravený spôsob vzniku obchodných záväzkových vzťahov, ktorých predmetom bude
poskytovanie služieb, ako aj vymedzenie základného rámca vzájomných práv a povinností vyplývajúcich
pre zmluvné strany z obchodných záväzkových vzťahov, ktoré medzi zmluvnými stranami vzniknú v
nadväznosti na túto zmluvu.

40. Žalobca podanie odvolania odôvodnil tým, že na základe znenia preambuly servisnej zmluvy dospel
súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru, že servisná zmluva a jej účinnosť je podmienená dodaním
diela podľa zmluvy o implementácii, alebo jej platnosťou a účinnosťou. Podľa žalobcu nesprávnosť tohto
záveru má spočívať v tom, že z preambuly takýto záver žiadnym spôsobom nevyplýva, servisná zmluva

nadobudla účinnosť dňa 01.01.2022, nebola naviazaná na dokončenie implementácie systému IS QI,
nie je postimplementačnou zmluvou a zmluvy vzájomne nesúvisia. Jedná sa o dva samostatné právne
úkony, platnosť a účinnosť jednej zmluvy nemá vplyv na platnosť a účinnosť zmluvy druhej.

41. Odvolací súd vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalobcu predovšetkým poukazuje na

skutočnosť, že z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie dospel
k záveru, že servisná zmluva je vo vzťahu k zmluve o implementácii tzv. postimplementačnou zmluvou,
pretože riadne naimplementovanie IS QI predstavovalo samotný predpoklad pre poskytovanie zmluvne
dojednaných služieb podľa servisnej zmluvy, nielen na podklade znenia preambuly servisnej zmluvy,
ale tiež jej obsahu resp. z Prílohy č. 1 Servisnej zmluvy, ako aj z výsluchu svedkyne. Preto nemôže

obstáť už len samotný argument žalobcu, podľa ktorého k takému záveru viedlo súd prvej inštancie len
znenie preambuly servisnej zmluvy. Za nadbytočný odvolací súd považuje odvolací argument žalobcu,
podľa ktorého sa jedná o dva samostatné právne úkony, platnosť a účinnosť jednej zmluvy nemá vplyv
na platnosť a účinnosť zmluvy druhej, pretože súd prvej inštancie v ods. 16 napadnutého rozhodnutiavýslovne prisvedčil žalobcovi v tom, že ide o samostatné zmluvy a nároky z nich majú samostatný
charakter. Súd prvej inštancie za nosný dôvod zamietnutia žalobných nárokov žalobcu uplatnených na
podklade servisnej zmluvy založil na úvahe, podľa ktorej pokiaľ systém IS QI nebol zo strany žalobcu

riadne naimplementovaný u žalovaného, nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k poskytovaniu služieb podľa
servisnej zmluvy.

42. Podľa odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie v súdenej veci poukázal aj na znenie preambuly
servisnej zmluvy, z ktorej nad všetky pochybnosti vyplýva, že bola uzatvorená za účelom „štandardnej

údržby prevádzky informačného systému QI“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nielen z intencií názvu
servisnej zmluvy (podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka slovo servis znamená opravu a údržbu),
ale i zo samotnej preambuly tohto právneho úkonu je možné vyvodiť, že jej účelom bolo zabezpečiť
servis, t.j. údržbu prevádzky (už) naimplementovaného IS QI u žalovaného.

43. Odvolateľ v podanom odvolaní ponechal bez povšimnutia, že súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia v rámci obsahu jednotlivých ustanovení Prílohy č. 1 servisnej zmluvy tiež
príkladmopoukázalnato,žepripopiseslužbyhotlinejeuvedené,žeideoposkytnutiekrátkejinformácie,
návodu alebo postupu k ovládaniu IS QI alebo metodiky spracovanie dát IS QI, pri popise služby
nevyhnutný zásah je uvedené, že má ísť o urgentný zásah k zabezpečeniu dostupnosti služby a
údržby IS QI pre objednávateľa, pri popise služby vzdialená podpora je uvedené, že ide o podporu pri

vyriešení prevádzkového problému, a to jeho lokalizovaním v IS QI objednávateľa, pri popise služby
konzultácie je uvedené, že tie majú byť určené k osobnému alebo telefonickému riešeniu predom
definovaných prevádzkových problémov priamo u objednávateľa. Z uvedených popisov služieb podľa
súdu prvej inštancie vyplynulo, že sa majú týkať servisných zásahov v prípade riešenia iných problémov
alebo požiadaviek IS QI u žalovaného (objednávateľa). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak

má dôjsť k poskytovaniu takýchto služieb, tak logicky musí mať samotný objednávateľ IS QI funkčne
naimplementovaný vo svojej spoločnosti. Podľa záverov súdu prvej inštancie potom z obsahu servisnej
zmluvy (ako celku, poznámka odvolacieho súdu) vyplýva, že má zabezpečovať servisné zásahy a
bezproblémovú prevádzku celého IS QI. Žalobca pri tom v podanom odvolaní správnosť týchto záverov
súdu prvej inštancie vôbec nespochybnil.

44. Ďalej odvolací súd poukazuje i na to, že z výsluchu svedkyne pani E. C. vyplynulo, že je
zamestnankyňouobchodnejspoločnostižalovanéhonapozíciikoordinátorinformačnéhosystémuabola
priamo účastná pri implementácii IS QI. Svedkyňa potvrdila, že implementácia súvisela so servisnými
zmluvami, k implementácii tohto systému uviedla, že ju nepovažuje za ukončenú, pretože skutočnosť,

že dokáže pracovať v oddelených moduloch, neznamená, že je funkčná ako celok. Pokiaľ žalobca mal v
roku 2022 spustiť servisnú podporu, podľa jej názoru išlo stále o implementáciu, pretože bez funkčného
systému nie je čo servisovať.

45. V rámci posúdenia odvolania žalobcu odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť, že žalobca voči

logickému a dostatočne skutkovo podloženému záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak malo
dôjsť k poskytovaniu služieb podľa servisnej zmluvy, ktoré tiež príkladmo vymenoval, tak logicky musí
mať samotný objednávateľ IS QI funkčne naimplementovaný vo svojej spoločnosti, neuviedol žiadnu
relevantnúprotiargumentáciu,ktorábyvyvracalaracionálnuúvahusúduprvejinštancie,ženiejefakticky
možné napriek existencii platne uzavretej a účinnej zmluvy „servisovať“ informačný systém, ktorý nebol

riadne dodaný (naimplementovaný).

46. Odvolací súd je preto tohto názoru, že súd prvej inštancie na základe všetkých uvedených
skutočností, ktoré hodnotil vo vzájomných súvislostiach, dospel k správnemu záveru, že tieto zmluvy
spolu súvisia a plnenie predmetu servisnej zmluvy bolo závislé na riadnom naimplementovaní IS

QI, pretože riadne naimplementovanie IS QI predstavovalo aj samotný predpoklad pre poskytovanie
zmluvne dojednaných služieb podľa servisnej zmluvy. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť
ani s tvrdením žalobcu, že tieto zmluvy spolu nijakým spôsobom nesúvisia, keďže z hľadiska ich
predmetu je zrejmé, že zmluvou o implementácii sa žalobca zaviazal dodať žalovanému implementáciu
informačného systému QI a servisnou zmluvou sa zaviazal vykonať štandardnú údržbu jeho prevádzky.

Z hľadiska predmetu týchto zmlúv a v nich upravených práv a povinností zmluvných strán je preto daná
ich vecná súvislosť a faktická previazanosť, ako na to správne poukázal tiež súd prvej inštancie.47. Odvolací súd v kontexte odvolacej argumentácie žalobcu ďalej zdôrazňuje, že súd prvej inštancie
síce v napadnutom rozhodnutí prisvedčil žalobcovi, že ide o samostatné zmluvy (právne úkony) a nároky
z nich majú samostatný charakter, ale zdôrazňoval práve skutočnosť, že riadne naimplementovanie

IS QI predstavuje predpoklad pre poskytovanie zmluvne dojednaných služieb podľa servisnej zmluvy.
Preto strohé poukázanie žalobcu na skutočnosť, že servisná zmluva formálne nadobudla účinnosť
dňa 01.01.2022, a teda jej účinnosť nebola naviazaná na dokončenie implementácie IS QI, nemôže
stačiť pre spochybnenie odôvodnenej úvahy súdu prvej inštancie, že pokiaľ nebol systém IS QI riadne
naimplementovaný, nebolo možné vykonávať predmet servisnej zmluvy. Odvolací súd zdôrazňuje, že

žalobca v odvolacej argumentácii dostatočne nerozlišuje, že súd prvej inštancie v tomto súdnom konaní
na podklade obrany žalovaného založil svoje rozhodnutie na závere, že samotné plnenie servisnej
zmluvy, teda poskytovanie servisu a údržby implementovaného systému predpokladalo, že tento systém
je u žalovaného funkčne nainštalovaný a prevádzkovaný, a teda súd prvej inštancie hodnotil faktickú
možnosť dodania fakturovaných služieb podľa servisnej zmluvy ako predpokladu pre priznanie odmeny
za ich vykonanie, a nie právnu podmienenosť platnosti a účinnosti zmluvy o implementácii a servisnej

zmluvy.

48. Správnosť tohto kľúčového záveru súdu prvej inštancie nemohla spochybniť ani odvolacia námietka
žalobcu, že predmetom servisnej zmluvy bolo zabezpečenie prihlásenia žalovaného do IS QI, čo bolo
zo strany žalobcu vykonané, keď v tomto smere žalobca v skutkovej rovine nepoukázal na konkrétne

znenie servisnej zmluvy, z ktorého by vyplývalo, že predmetom servisnej zmluvy bolo (iba) zabezpečenie
prihlásenia žalovaného do systému IS QI, a to bez ohľadu na jeho (ne)úspešnú implementáciu. Odvolací
súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to, že v preambule servisnej zmluvy je priamo uvedené,
že bola uzatvorená nielen za účelom zabezpečovania dostupnosti, ale aj za účelom štandardnej údržby
prevádzky IS QI, a teda z preambuly servisnej zmluvy, ale i tiež z jej ďalších ustanovení, žiadnym

spôsobom nevyplýva, že by predmetom servisnej zmluvy bolo iba samotné zabezpečenie prihlásenia
žalovaného do IS QI, a to bez ohľadu na jeho funkčnosť (ako celku).

49. Pokiaľ žalobca považoval za nelogické, ak žalovaný na základe nefunkčnosti systému QI, ktorý
nemohol využívať, odstúpil od zmluvy o implementácii, avšak na druhej strane neodstúpil od servisnej

zmluvy a licenciu na zabezpečenie prístupu do systému si platil až do roku 2025, odvolací súd
poukazujenato,žeanitátoodvolacianámietkanevyvraciazáver,žepredpokladompreplnenieservisnej
zmluvy bolo funkčné naimplementovanie dohodnutého informačného systému. Skutočnosť, že žalovaný
prípadne nevyužil svoje právo odstúpiť od servisnej zmluvy, nezakladá právo žalobcu na plnenie zo
servisnej zmluvy, pokiaľ jej predmet nebolo možné vykonávať pre nefunkčnosť samotného systému QI,

ktorého dostupnosť a štandardnú údržbu mala servisná zmluva zabezpečovať. Pokiaľ potom žalobca
namietal i to, že súd prvej inštancie nevzal tieto skutočnosti do úvahy a ani sa s týmito argumentami
dostatočne nevysporiadal, odvolací súd poukazuje na to, že ani to nezakladá prípadnú nesprávnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože tieto otázky ani neboli relevantné pre posúdenie existencie
nároku žalobcu na zaplatenie plnenia zo servisnej zmluvy k IS QI, ktoré ani nebolo možné realizovať

pre samotnú nefunkčnosť tohto inf. systému.

50. Odvolací súd k námietke žalobcu, že svoje tvrdenia žalovaný preukazuje len výpoveďou konateľky
žalovaného a výpoveďou svedkyne (p. C.), ktorá je zamestnankyňou žalovaného, ktorej vzťah k
žalovanému vytvára pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení, poukazuje na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 9. júna 2015 sp. zn. III ÚS 276/2014-29, z ktorého pre súdenú vec rezultuje, že
spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho
alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali
aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným
dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah,

viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu
neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.

51. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich vierohodnosti (pravdivosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivým dôkazom tým, že by určitým

dôkazom prisudzoval vyššiu mieru vierohodnosti než iným, alebo naopak určitým dôkazom, ako je
napríklad výpoveď zamestnanca strany, dôkaznú silu celkom alebo zčasti upieral. Ustanovenie §
191 CSP ponecháva postup pri hodnotení dôkazov na úvahe súdu. Zásade voľného hodnotenia
dôkazov preto nezodpovedá postup presadzovaný žalobcom v podanom odvolaní, podľa ktoréhoje vopred svedecká výpoveď takejto svedkyne označená za nespôsobilý dôkazný prostriedok len
preto, že je v zamestnaneckom vzťahu so stranou sporu. Preto samotná skutočnosť, že svedkyňa je
zamestnankyňou žalovaného, nezakladá záver, že jej výpoveď získaná zákonným postupom, ktorá je

pre posúdenie sporu významná, nemá váhu, resp. že skutočnosti ňou uvedené sú nepravdivé alebo
nevierohodné. Samotná skutočnosť, že osoba, ktorá vystupuje v civilnom sporovom konaní ako svedok,
a je inak v zamestnaneckom vzťahu k strane sporu, sama o sebe takýto záver neodôvodňuje.

52. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje postupom podľa § 191 ods. 1 CSP.

Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu pri tom môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak (§ 191 ods. 2 CSP). Hodnotením dôkazu sa pri tom rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou
je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Hodnotením dôkazu z hľadiska jeho
pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy podávajú správu, je možné
považovať za pravdivé (dokázané), a ktoré nie. Hodnovernosť výpovede svedka súd vyhodnocuje vo

vzťahu k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov a skutočností, ktoré vyšli najavo v
priebehu konania, a až celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje podklad pre vyvodenie
záveru, či existujú dôvody vnášajúce relevantné pochybnosti o pravdivosti skutočností, o ktorých svedok
svedčil.Záveronepravdivostivýpovedesvedkynetakmohlizaložiťzávažnénezrovnalostivjejvýpovedi,
alebo jej prípadný nesúlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, alebo mohol vyplynúť z porovnania jej

výpovede a iných objektívnych okolností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli strany sporu. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že svedkyňa počas výsluchu
uviedla, že všetky žalobcove faktúry siahajúce do roku 2022 boli popierané, čo si jasne spomína, avšak
nikdy tak nebolo uskutočnené v písomnej forme, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu by
takéto konštatovanie žalobu malo preukazovať to, že jej výpoveď v tomto súdnom konaní by mala byť

hodnotená ako neobjektívna, keď žalobca v odvolaní ani neupresnil, z ktorého dôkazného prostriedku
alebo skutočnosti, ktorá bola zistená v priebehu konania, je toto tvrdenie svedkyne v rozpore. Žalobca
nevysvetlil ani to, aký vplyv mala táto skutočnosť na správnosť napadnutého rozhodnutia, keď odvolací
súd opätovne pripomína, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca žalovaný nárok
nepreukázal.

53. Z výpovede svedkyne, ktorej hodnovernosť a význam pre toto súdne konanie žalobca relevantne
nespochybnil, pritom jednoznačne vyplynulo, že bola priamo účastná pri implementácii IS QI. Vo
svojej výpovedi vysvetlila, že implementácia bola navrhnutá ako zložitý projekt, ktorý musí skĺbiť
viacero prúdov. Žalovaný je výrobným podnikom vyrábajúcim traktory a produkt ako taký je zložitý,

pretože zahŕňa oblasť výroby, nakúpu a kooperácii, sú to tri elementy, ktoré musia byť prepojené
pre korektný výstup do účtovníctva. Do zvoleného IS QI vkladali veľké nádeje, potrebovali dobré a
podrobné informácie, a tak bol prezentovaný a mal tak byť aj navrhnutý. Implementácia prebiehala v
určitých etapách, prvý modul bol spustený účtovníctvo, potom ďalšie moduly, ktoré stále vykazovali
chybovosť a nedokázali sa prepojiť. Začiatkom roku 2022 žalobca spustil servisnú podporu, avšak

podľa jej názoru išlo stále o implementáciu, pretože bez funkčného systému nie je čo servisovať.
Implementáciu nepovažovala za ukončenú, pretože skutočnosť, že dokáže pracovať v oddelených
moduloch, neznamená, že je funkčná ako celok. K systému žalobcu HelpDesk uviedla, že je to
portál na zaznamenávanie požiadaviek, pripomienok, informácii, ktorú žalobca považoval za servisnú
podporu. Za obdobie používania bol používaný na pripomienky k sfunkčneniu IS QI a nemôže byť

považovaný za nosnú časť servisnej podpory. Zo skúsenosti s používaním takýchto systémov uviedla,
že servisná podpora funguje v prípade, keď je niečo naimplementované funkčne a potrebuje nejakého
mentora za účelom dodatočných, výnimočných skutočností, ktoré chce používať. Servisná podpora
musí byť postimplementačný nástroj, v opačnom prípade sa platí dvakrát za to isté. Keď prišla faktúra
zo servisnej zmluvy, tá bola vytlačená a bola evidovaná za účelom poskytnutia informácií, aj keď z

nej veľa informácií nevyplývalo, pričom to neboli odsúhlasené položky. K cestovnému uviedla, že vo
vzťahu k tomu tam nie sú uvedené ani dni a ani zamestnanci, ktorí tam mali byť. K položke faktúry č.
FV-2022-100-000136 implementácia upomienky uviedla, že podľa nej ide o štandardný nástroj, ktorý
používa každý informačný systém a mal byť súčasťou implementácie a nie súčasťou servisných úkonov.
Faktúra č. FV-2022-100-000306 k veľkému počtu uplatnených hodín (duplicitné karty, work flow, príjem

na sklad ....) je to zjavne nejaká chybovosť systému a implementácie. Podľa nej nie sú konzultácie
pri servisnej podpore potrebné. Nedostali žiadne manuály od žalobcu v súvislosti s implementáciou a
žalobca to vykonával zrejme na základe konzultácií, a tak v prípade zmeny zamestnanca, čo je bežné, je
zakaždýmpotrebnévolaťimplementátorazaúčelomzaškolenianovéhozamestnanca,čoniejesprávne,pretožetakéškoleniemalirobiťužvyškolenízamestnancinazákladepredloženýchnávodov.Kfaktúreč.
FV-2022-100-000341 sa vyjadrila obdobne, že išlo o nefunkčnosť systému ako takého a v čase vydania
faktúry moduly sklady a výrobu v rámci implementácie nefungovali. Modul výroba sa dal zapnúť, ale

nedával relevantné údaje, nefungoval. K faktúram uviedla, že boli odoslané na mail žalovaného, brali ich
na vedomie, avšak uviedla, že mali za to, že boli súčasťou implementácie a mali byť zahrnuté v platbe
za implementáciu. Výhrady voči faktúram podávali telefonicky, avšak nevedela sa priamo vyjadriť k
faktúram, mala na starosti implementáciu. K implementácii mali byť uplatňované vady, a zamestnanci na
výrobe mali písomné výhrady k dielu ako takému. Vady a pripomienky mali aj po reimplementácií, ktoré

neboli odstránené. V súčasnosti u žalovaného používajú iný informačný systém, ktorého implementácia
trvala zhruba 6 mesiacov.

54. Žalobca v podanom odvolaní pri tom nenamietal, že by podstatné závery výpovede svedkyne,
podľa ktorých implementácia IS QI nebola ukončená (jednotlivé moduly neboli prepojené a nepodávali
relevantné výstupy), servisná podpora funguje v prípade, keď je niečo naimplementované funkčne

a služby uplatnené žalobcom na podklade servisnej zmluvy boli súčasťou implementácie a neboli zo
strany žalovaného odsúhlasené, spochybňovali iné vykonané dôkazy alebo skutočnosti, ktoré vyšli
v priebehu konania najavo.

55. Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že na listinný dôkaz s názvom „inventarizácia pohľadávok ku dňu

31.12.2022“, ktorý žalobca predložil súdu prvej inštancie deň pred nariadeným termínom pojednávania,
súd prvej inštancie nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.

56. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

57. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

58. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

59. Odvolací súd k odvolacej námietke nesprávneho uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania podľa
§ 153 CSP vo všeobecnosti uvádza, že z komentárovej literatúry (k tomu porov. komentár k § 153
CSP z diela: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s.) vyplýva, že sporové
konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené

vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania.
Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú tiež prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP), medzi ktoré patria aj návrhy na vykonanie dôkazov (§ 149
CSP). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v čl. 8 CSP tak, že strany sporu sú
povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom

hospodárnosti. Procesné úkony strán nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl. 5 CSP). Účelom a zmyslom
koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť
na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Preto sa na prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany aplikujú aj ustanovenia § 153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada
koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP -

sudcovská koncentrácia konania), ktorej nesprávne uplatnenie žalobca namietal, a koncentrácia nutná
(§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). V § 153 CSP Civilný sporový poriadok zveril súdom
diskrečnú právomoc uplatniť sudcovskú koncentráciu konania, čo v súdnej praxi znamená, že podľa
okolností konkrétneho prípadu súd nemusí prihliadnuť na procesné úkony strán sporu, ktoré neboli
uplatnené včas.

60. Žalobca svoj záver o nesprávnom uplatnení sudcovskej koncentrácie konania založil na tom, že na
tento dôkaz poukazoval už vo svojej replike a len nedopatrením tento listinný doklad nepredložil, pričompodľa žalobcu bolo zrejmé ako súdu, tak aj žalovanému, čo je obsahom tohto listinného dôkazu, pričom
žalovaný na tento listinný dôkaz reagoval aj vo svojej replike.

61. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa
25.10.2023 (replika), ktoré sa nachádza na č.l. 125 listinného spisu, označil dôkaz „Inventarizácia
pohľadávok ku dňu 31.12.2022“, k vyjadreniu ale takto označený dôkaz nepredložil. Z obsahu spisu
súdu prvej inštancie vyplýva i to, že žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 18.12.2023 (duplika), ktoré
sa nachádza na č.l. 146 spisového materiálu vedeného v listinnej podobe, poukázal na to, že žalovaný

označený dôkaz Inventarizácia pohľadávok ku dňu 31.12.2022 v prílohe vyjadrenia nepredložil, keď
žalovanémunebolspolusvyjadrenímdoručený.Zospisusúduprvejinštancieďalejvyplýva,žesúdprvej
inštancie nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 21.02.2025, keď spolu s predvolaním na
určený termín pojednávania žalobcovi doručoval tiež dupliku žalovaného, pričom uvedená zásielka bola
doručená dňa 21.01.2025 do elektronickej schránky zástupcu žalobcu. Dňa 20.02.2025 o 14:26 (deň
pred nariadeným pojednávaním) žalobca doručil súdu prvej inštancie dôkaz s názvom Inventarizácia

pohľadávok ku dňu 31.12.2022, a to bez uvedenia akýchkoľvek (ďalších) skutočností, ktoré by mali z
tohto listinného dôkazu vyplývať.

62. Zo skutočností zistených z obsahu spisu je potom nepochybné, že žalobca mohol prvýkrát predložiť
tento dôkaz spolu s replikou a nepochybne z nich vyplýva tiež to, že mohol mať na podklade dupliky

žalovaného, ktorá mu bola doručená dňa 21.01.2025, teda v dostatočnom časovom predstihu pred
termínom pojednávania nariadeným na deň 21.02.2025 vedomosť o tom, pokiaľ by konal starostlivo,
že súčasťou spisu tento dôkaz nie je. Žalobca v odvolaní a ani pred súdom prvej inštancie neponúkol
žiadne vysvetlenie, prečo tento dôkaz za týchto okolností nepredložil už skôr, a prečo ho potom
predložil tesne pred termínom pojednávania (keď zo samotného úkonu jeho predloženia vyplýva, že

musel mať vedomosť o tom, že nie je súčasťou spisu). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
lehota na prípravu na pojednávanie je spravidla 5 dní (§ 178 ods. 2 CSP) a jedná sa o minimálnu
lehotu určenú na to, aby sa protistrana a tiež súd prvej inštancie dostatočným spôsobom pripravili na
pojednávanie,ktoráprípravaokreminéhozahŕňaajoboznámeniesasobsahomlistinnýchdôkazovstrán
predloženýchvpísomnejfázekonania.Pokiaľjeajpravdouskutočnosť,žežalobcavosvojejrepliketento

listinný dôkaz nepredložil len nedopatrením (čo je nutné pričítať na ťarchu žalobcu), neuniklo pozornosti
odvolacieho súdu ani to, že žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo ho nepredložil skôr, keď mu na
podkladenámietokžalovanéhoonepripojenítohtodôkazumuselabyťznámaskutočnosť,žetentodôkaz
k svojmu podaniu nepripojil. Nemožnosťou predloženia dôkazov bez viny strany civilného sporového
konania treba rozumieť objektívnu nemožnosť ich včasného predloženia v procese dokazovania v

konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. rozumie sa tým situácia, kedy strana sporu nemohla bez svojej
viny dôkazy včas predložiť, pretože z procesného hľadiska žiadnym spôsobom nezavinila nesplnenie
si svojej povinnosti ich včasného predloženia. Žalobca však v konaní neuviedol žiadne také objektívne
skutočnosti, ktoré by mu bránili predložiť tento listinný dôkaz tak, aby sa s ním protistrana i súd mohli
oboznámiť minimálne v lehote na prípravu na pojednávanie. Odvolací súd potom v okolnostiach súdenej

veci nezistil nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie pri aplikovaní sudcovskej koncentrácie konania
vo vzťahu k predloženiu tohto listinného dôkazu.

63. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na to, že existenciu žalovaného nároku
nemôžu preukazovať údajné rozporné tvrdenia žalovaného o neexistencii dlhu za situácie, keď mal

podpisom uznať dokument „Inventarizácia pohľadávok ku dňu 31.12.2022“, na ktorý súd prvej inštancie
správne uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a dokazovanie ním nevykonal. Z obsahu spisu
súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v priebehu konania vystaval svoj procesný útok i na tom,
že žalovaný nerozporoval faktúry v dobe ich obdržania, bez výhrad potvrdil podpisom inventarizáciu
pohľadávok, ktorá obsahovala zoznam predmetných faktúr. Faktúry boli riadne odkomunikované

osobne, prostredníctvom e-mailu, ale najmä cez portal.helpdesk.eu v zmysle čl. 8 Spôsob objednávania
a prevzatia Služby Servisnej zmluvy. Komunikácia cez portál obsahovala zadania žalovaného
a informácie od žalobcu ako dané zadania vyriešil (replika žalobcu zo dňa 25.10.2023). Z obsahu spisu
vyplýva tiež to, že k tomuto podaniu žalobca žiadne listinné dôkazy nepriložil. Žalovaný v priebehu
konania vysvetlil, že inventarizácia pohľadávok (odsúhlasenie zostatkov) predstavuje účtovnú operáciu,

a preto nemôže byť ani dôkazom o existencii pohľadávok žalobcu voči žalovanému a nie je ani
dôkazom o tom, že žalovaný tieto pohľadávky nepopieral, keďže v priebehu konania bolo preukázané,
že strany sporu a resp. ich zástupcovia viedli ohľadom systému QI a súvisiacich zmlúv rokovania, v
ktorých sa objavili výhrady voči fakturácii žalovaných služieb. I keď žalobca tvrdil, že faktúry mali byťodkomunikované prostredníctvom e-mailu alebo cez portal.helpdesk.eu, žiadny dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení nepredložil (duplika žalovaného zo dňa 18. 12. 2023).

64. V súdenej veci na to, aby žalobca v tomto konaní uspel, bolo jeho procesnou povinnosťou vzhľadom
na relevantnú obranu žalovaného tvrdiť a preukázať, že fakturované služby v žalovanej sume boli
žalovanému riadne dodané. Pritom ani samotný žalobca skutkovo nevymedzil, že sa pri dokumente
„Inventarizácia pohľadávok ku dňu 31.12.2022“, jedná o dôkaz preukazujúci právny dôvod a výšku
uplatnenéhopeňažnéhonároku,aletentodôkazoznačilnapodporutvrdenia,žežalovanýspornéfaktúry

nepopieral v dobe ich obdržania, pričom ale žalovaný tieto tvrdenia v konaní poprel, keď z obsahu
napadnutého rozhodnutia vyplýva tiež to, že vypočutá svedkyňa potvrdila, že výhrady voči faktúram
podávali telefonicky. Preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že v prípade
tvrdení žalovaného o neexistencii dlhu sa malo jednať o rozporné tvrdenia, ktoré by mali preukazovať
existenciu žalovaného nároku, predovšetkým z dôvodu, že ani z tvrdení samotného žalobcu nijak
nevyplýva, že sa malo jednať o dôkaz priamo preukazujúci žalovaný nárok.

65. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že tento dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal, mohol
vyvrátiť právny názor súdu prvej inštancie pri posúdení servisnej zmluvy ako postimplementačnej
zmluvy, ktorá je naviazaná na dokončenie implementácie, v tomto smere však z obsahu spisu
nevyplývajú žiadne skutkové tvrdenia žalobcu k tejto otázke, ktoré by mal tento dôkaz potvrdzovať.

66. Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej dopĺňa, že nie je možné dospieť k záveru o dôvodnosti
uplatneného nároku len na základe skutočnosti, že podľa žalobcu žalovaný žalované faktúry nepopieral,
čoho dôkazom malo byť i podpísanie inventarizácie pohľadávok, preto správne svoju pozornosť súd
prvej inštancie na základe obrany žalovaného zameral na to, či žalobca v konaní dostatočne preukázal

oprávnenosť fakturácie za služby, ktoré mal poskytnúť na základe servisnej zmluvy.

67. K tvrdeniu žalobcu, že z výpovede konateľky vyplynulo, že žalovaný bol v ťažkej situácii, z
čoho žalobca (v spojení s nepopieraním fakturácie) vyvodzoval predpoklad, že žalovaný bol zrejme v
nepriaznivej finančnej situácii nezávisle od činnosti žalobcu, čo malo logicky odôvodňovať nesplnenie

jeho záväzkov voči žalobcovi, odvolací súd uvádza, že z úradného záznamu z pojednávania a zo
zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 21.02.2025 žiadnym spôsobom nevyplýva, že by
neuhradenie záväzkov žalobcu voči žalovanému malo mať podľa tvrdení konateľky žalovaného pôvod
v nepriaznivej finančnej situácii žalovaného, pričom ale odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že
pre posúdenie tohto sporu to ani nie je nijak významné, pretože ako už odvolací súd uviedol, bolo úlohou

žalobcu predovšetkým tvrdiť a preukázať existenciu žalovaného nároku, k čomu nie je možné dospieť
len cestou polemiky o dôvodoch nesplnenia uplatneného záväzku zo strany žalovaného.

68. Uvedené závery sa vzťahujú tiež na odvolací argument žalobcu, podľa ktorého je vysoko
nepravdepodobné, že počas dlhodobej spolupráce strán sporu nebol žalovaný schopný predložiť jediný

písomný dôkaz, ktorý by poprel čo i len časť pohľadávky žalobcu. Odvolací súd opätovne poukazuje
na skutočnosť, že táto odvolacia argumentácia je pre predmet sporu irelevantná, pretože sa jedná o
dohady a domnienky žalobcu, ktoré nie sú spôsobilé preukázať existenciu žalovaného nároku žalobcu
čo do právneho dôvodu a výšky za situácie, keď žalovaný jeho existenciu relevantne popieral a na svoje
tvrdenia označoval a predkladal dôkazy.

69. Podľa odvolacích námietok žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu
konania tiež vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedka B. C. D., ktorý je zástupcom obchodnej
spoločnosti QI GROUP SLOVAKIA s.r.o. a vlastníka IS QI. Uviedol, že výsluch tohto svedka mohol
preukázať funkčnosť informačného systému QI a nezávislosť predmetu servisnej zmluvy a predmetu

zmluvy o implementácii. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný predložil súdu vyjadrenie krátko pred
termínom pojednávania, ktorého prílohou bolo oznámenie o neplatnosti licenčnej zmluvy zo dňa
22.01.2025. Je potom podľa žalobcu zrejmé, že týmto spôsobom reagoval aj na vyjadrenie žalovaného.

70. Odvolateľom zvolená argumentácia o porušení pravidiel uplatňovania sudcovskej koncentrácie

konania pri návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom tohto svedka však podľa odvolacieho súdu
obstáť nemôže. Napriek tomu, že žalobca ospravedlnil podanie tohto dôkazného návrhu až na
pojednávaní tým spôsobom, že reagoval aj na vyjadrenie žalovaného o neplatnosti licenčnej zmluvy zo
dňa 22.01.2025, abstrahuje od skutočnosti, že podľa jeho vlastných odvolacích tvrdení výsluch svedkamal preukázať funkčnosť informačného systému, možnosť žalovaného ho využívať ako aj nezávislosť
predmetu servisnej zmluvy od predmetu zmluvy o implementácii. Z odvolacej argumentácie žalobcu
tak nevyplýva žiadny súvis medzi podaním žalovaného zo dňa 22.01.2025, ktoré sa obsahovo týkalo

licenčnej zmluvy, a skutočnosťami, ktoré mal výsluch tohto svedka preukazovať. Z obsahu spisu pritom
vyplýva, že už v podanom odpore sa žalovaný bránil proti žalobe tým, že informačný systém QI (dielo)
ako celok nebol napriek dvojročnému procesu žalobcom dokončený, plne funkčný a vykazoval vysokú
mieru chybovosti. Vzhľadom k tomu nemohlo zo strany žalobcu ani dôjsť k plneniu predmetu servisnej
zmluvy a žalobca nemá nárok uplatňovať voči žalovanému úhradu mesačného paušálneho poplatku za

výkon servisných služieb SLA. Dňa 21.06.2023 žalovaný zaslal žalobcovi list označený ako „návrh na
spoločné stretnutie“, účelom ktorého bolo nielen stanovenie termínu na urovnanie vzťahu a ukončenie
spolupráce ohľadom implementácie QI, ale aj skonštatovanie neúplnosti dodania informačného systému
zo strany žalobcu, nakoľko systém QI nie je možné zo strany žalovaného plne užívať. Žalobca v tomto
liste jasne namietol oprávnenosť fakturácie zo servisnej zmluvy, ktorá nie je s ohľadom na predmet
zmluvy a stav implementácie informačného systému opodstatnená.

71. Už na základe odporu proti platobnému rozkazu tak musela byť žalobcovi, ktorý bol počas celého
priebehukonaniaprávnezastúpený,známaskutočnosť,žežalovanýrozporujefunkčnosťISQI,možnosť
žalovaného ho využívať, a poukazuje na závislosť plnenia predmetu servisnej zmluvy od predmetu
zmluvy o implementácii. Preto pokiaľ žalobca navrhol výsluch svedka na tieto skutočnosti až na

pojednávaní, nie je možné konštatovať, že konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
tohto konania, pretože už na základe odporu proti platobnému rozkazu mu muselo byť zrejmé, že sa
jedná o skutočnosti sporné.

72. Súd prvej inštancie v odseku 16. napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca žiadnym

spôsobom nerozporoval tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným ohľadne oznámenia absolútnej
neplatnosti licenčnej zmluvy. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že skutkové tvrdenia týkajúce
sa neplatnosti licenčnej zmluvy možno v konaní vyhodnotiť ako nesporné skutkové tvrdenia, ktoré
spochybňujú tvrdenia žalobcu o opodstatnenosti upgradu systému, ku ktorému mal mať žalovaný
povinnosť v zmysle licenčnej zmluvy. Žalobca tieto závery súdu prvej inštancie v podanom odvolaní

nenapadol a preto potom v kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zo strany súdu prvej
inštancie, ktorý vyhodnotil neplatnosť licenčnej zmluvy ako nespornú skutočnosť, nemôže obstáť
argumentácia žalobcu, že navrhol výsluch tohto svedka v reakcii na tvrdenia žalovaného o neplatnosti
licenčnej zmluvy, keď tieto tvrdenia samotný žalobca v priebehu konania ani len nerozporoval a výsluch
svedka k licenčnej zmluve ani podľa vlastných odvolacích tvrdení nenavrhoval.

73. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí I. ÚS 33/2021 vyslovil, že účelom a
zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej
ekonómie, vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany
sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana

sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak
neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov
až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno teda síce vylúčiť, že
predložením skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade

dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, avšak včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany v zmysle § 153 CSP vždy vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd.

74. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacím tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie svojím

procesným postupom v podobe aplikácie sudcovskej koncentrácie konania znemožnil žalobcovi ako
strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, keďže v podobe tohto dôkazného návrhu nešlo o reakciu na podanie žalovaného,
v ktorom poukázal na neplatnosť licenčnej zmluvy, pretože žalobca jednak žiadnym svojim tvrdením
neplatnosť licenčnej zmluvy ani nerozporoval, ale podľa skutkových tvrdení samotného žalobcu výsluch

navrhovaného svedka mal preukázať skutočnosti, ktoré ako sporné učinil žalovaný už v podanom
odpore, preto tento dôkazný návrh prednesený až na pojednávaní nie je možné považovať za včasný,
v súlade s hospodárnosťou konania, keď výsluch tohto svedka mal a mohol byť navrhnutý tak, aby bolo
možné ho uskutočniť už na nariadenom termíne pojednávania.75. Odvolací súd považuje vo vzťahu k odvolaniu žalobcu za potrebné zhrnúť, že žalobca sa v priebehu
odvolacieho konania snažil zvrátiť výsledky konania pred súdom prvej inštancie poukazovaním na to,

že žalovaný nerozporoval fakturáciu resp. uznal inventarizáciu pohľadávok, neuhradenie faktúr malo
mať preto pôvod v jeho nepriaznivej finančnej situácii, avšak abstrahuje od skutočnosti, na ktorú
poukázal i súd prvej inštancie, že žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal žiadnym predloženým
alebo označeným dôkazným prostriedkom skutočnosť, že systém IS QI bol riadne naimplementovaný
u žalovaného, žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil ani závery súdu prvej inštancie, podľa

ktorých žalovaný predloženými a navrhnutými dôkazmi preukázal, že IS QI naimplementovaný ako
celok u žalovaného nikdy nebol (čo potvrdila i vypočutá svedkyňa) a zo žiadneho dôkazu vykonaného
pred súdom prvej inštancie v kontexte tvrdení žalobcu nevyplývalo ani to, že by riadne dodanie IS
QI nebolo predpokladom výkonu predmetu servisnej zmluvy. Odvolací súd považuje za potrebné
poukázať i na to, že podľa záverov súdu prvej inštancie vyjadrených v ods. 17 napadnutého rozhodnutia
žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani k ostatným fakturovaným položkám, a to vo vzťahu k

cestovnému ani k službám HelpDesk. Poukázal na to, že napriek tomu, že žalobca pri svojom výsluchu
uviedol, že zadávanie požiadaviek na tieto služby je plne transparentné a všetko je zaznamenané
v systéme, nepredložil počas konania žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali objednanie týchto
fakturovaných služieb, a to ani napriek rozsiahlej procesnej obrane žalovaného, ktorá smerovala
k jednotlivým položkám fakturácie. Žalobca tieto závery súdu prvej inštancie v odvolaní žiadnym

spôsobom nerozporoval.

76. Jedným z najvýznamnejších štádií civilného sporového konania je dokazovanie. Prostredníctvom
dokazovania súd zisťuje, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu zodpovedá
alebo nezodpovedá skutočnosti (verifikuje skutkové tvrdenia strán). Predmetom dokazovania je teda

skutok (fakty, objektívna realita) tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie o merite
sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno. Žalobca je v zásade
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp.
právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a
preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ sa potom žalovaný v konaní účinne bránil

tým, že systém IS QI nebol zo strany žalobcu nikdy funkčne naimplementovaný a preto nebolo možné
vykonávať ani činnosť podľa servisnej zmluvy k tomuto systému, bolo procesnou povinnosťou žalobcu
preukázať, že fakturovanú službu žalovanému skutočne a riadne dodal. Preto sa jeho procesný útok
v spore za tejto situácie nemohol obmedziť len na vytváranie abstraktného dojmu, že jeho pohľadávka
je dôvodná, inak by žalovaný od servisnej zmluvy odstúpil, inventarizáciu by nepodpísal, fakturáciu by

ihneď namietal, pravdepodobne bol v zlej finančnej situácii a pod., pretože sa nejedná o žiadne priame
dôkazy riadneho dodania vyfakturovanej služby ako skutočnosti významnej podľa hmotného práva.
Práve preukázanie riadneho poskytnutia služieb podľa servisnej zmluvy mohlo v okolnostiach súdenej
veci žalobcovi privodiť úspech v spore, žalobca však v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.

77. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že „bol nesprávny aj procesný postup súdu,
ktorý ak mal za to, že platnosť a účinnosť Servisnej zmluvy je priamo podmienená platnosťou a
účinnosťou zmluvy o implementácii (čo žalobca v celom rozsahu popiera), pričom odkazuje na rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024, ktorým bola žaloba
týkajúca sa nároku vyplývajúceho zo zmluvy o implementácii zamietnutá, mal konanie prerušiť.Výsledok

tohto konania by tak musel byť podľa konštatovania súdu priamo závislý od výsledku konania týkajúceho
sa nároku vyplývajúceho zo zmluvy o implementácii. Napriek tomu však v tomto konaní mal súd
prvej inštancie za preukázané, že dielo podľa zmluvy o implementácii bolo nefunkčné a žalovaný
mal účinne od tejto zmluvy odstúpiť. V tejto súvislosti potom súd postavil svoje závery aj na základe
neprávoplatne skončeného konania, ktoré na jednej strane s týmto konaním priamo nesúvisí a na strane

druhejpriznávajúúvahysúdunepotvrdenýmskutočnostiamdôkaznúsilu,ktoránevyplývazobjektívnych
skutočností. Je zrejmé, ak by bol rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cb/95/2023
zodňa08.04.2024zrušenýodvolacímsúdom,bolibyakékoľvekúvahyoprípadnejnefunkčnostisystému
IS QI vyvrátené.“

78. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa rozhodnutia súdu prvej
inštancie pod sp. zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024 dotkol pri konštatovaní zisteného skutkového
stavu, kedy uviedol v ods. 15 napadnutého rozhodnutia, že z predložených listinných dôkazov má
za preukázané, že strany medzi sebou viedli aj ďalší spor, predmetom ktorého bol nárok žalobcuna úhradu jeho pohľadávky vyplývajúcej z implementačnej zmluvy, kde bol vydaný rozsudok pod sp.
zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024, ktorým bola žaloba zamietnutá, avšak ten do dňa rozhodnutia
súdu prvej inštancie nie je právoplatný. Žiadne závery z takto zisteného skutkového stavu významné

pre rozhodnutie tohto sporu v ďalšej časti rozhodnutia nevyvodil. Z preskúmavaného rozhodnutia
odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie záver, že dielo podľa zmluvy o implementácii bolo
nefunkčné, založil na tom, že žalovaný na preukázanie svojich tvrdení o naimplementovaní tohto
systému u žalovaného nepredložil žiadne dôkazy a naopak žalovaný predloženými a navrhnutými
dôkazmi preukázal, že IS QI nebol naimplementovaný ako celok u žalovaného. Súd prvej inštancie

konštatoval, že s prihliadnutím na komplexnosť samotného systému, na ktorú odkazovala svedkyňa pri
svojej výpovedi, bolo potrebné, aby boli jednotlivé moduly prepojené a dávali relevantné výstupy, čo však
podľa tvrdenia žalovaného nebolo zo strany žalobcu naplnené. Svedkyňa tiež uviedla, že napriek tomu,
že moduly bolo možné spustiť, tie spolu nespolupracovali a nedokázali dať relevantné výstupy, ktoré
by boli následne použiteľné. Tvrdenia svedkyne potvrdzuje aj predložený protokol o reimplementácii,
podľa ktorého IS QI nebol odovzdaný a prevzatý bez vád, ako aj žalovaným adresované odstúpenie od

implementačnej zmluvy z dôvodu, že IS QI nebol riadne naimplementovaný a nemá všetky funkcionality.
Nie je preto pravdivé odvolacie tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie pri koncipovaní svojich
záverov súd prvej inštancie mal svoje rozhodnutie založiť na neprávoplatnom rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 68Cb/95/2023 zo dňa 08.04.2024. Naopak, z obsahu napadnutého rozhodnutia
nepochybne vyplýva, že jeho závery prijaté v súdenej veci sú výsledkom zhodnotenia vykonaného

dokazovania pred súdom prvej inštancie.

79. Je neopodstatnené tiež tvrdenie žalobcu, že výsledok súdenej veci by tak musel byť podľa
konštatovania súdu prvej inštancie priamo závislý od výsledku konania týkajúceho sa nároku
vyplývajúceho zo zmluvy o implementácii vedeného pod sp. zn. 68Cb/95/2023, keď predovšetkým

žiadne takéto konštatovanie alebo záver súdu prvej inštancie z obsahu napadnutého rozhodnutia
nevyplýva. V konaní Okresného súdu Banská Bystrica vedenom pod sp. zn. 68Cb/95/2023 súd
konajúci vo veci pre potreby posúdenia žaloby o zaplatenie posúdil ako otázku predbežnú vo vzťahu
k zhodnoteniu platnosti odstúpenia od implementačnej zmluvy, či bolo dielo (implementácia IS QI)
vykonané riadne. Odvolací súd preto v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že dôvod prerušenia konania

v prípade, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu, je dôvodom na fakultatívne (nie obligatórne) prerušenie konania podľa § 164 CSP, pretože
súd prvej inštancie bol všetky otázky významné pre vyriešenie tohto sporu oprávnený posúdiť sám.
Z tohto dôvodu odvolací nemohol súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že výsledok toho konania bol priamo
„závislý“ na výsledku konania, ktoré je vedené pod sp. zn. 68Cb/95/2023, a súd sa dopustil nesprávneho

procesného postupu, pretože mal konanie prerušiť. Riešenie otázky, ktorá nebola priamo predmetom
sporu medzi stranami konania v inom súdnom konaní a preto o nej iný súd nerozhodoval priamo vo
výroku,lensasňouakootázkoupredbežnouvysporiadalvodôvodnenísvojhorozhodnutia,presúdprvej
inštancie záväzná nebola (§ 218 ods. 1, 228 ods. 1 CSP) a ani prípadné zrušenie rozhodnutia prijatého
v tomto súdnom konaní zo strany odvolacieho súdu by nebolo spôsobilé vyvrátiť úvahy o nefunkčnosti

systémuISQInazákladedokazovaniavykonanéhovtomtosúdnomkonaní,akotovodvolanínesprávne
tvrdil žalobca. Zákon vo všeobecnosti v § 194 CSP ustanovuje, že prejudiciálne otázky môže súd v
civilnom konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci, a bez
ohľadu na otázku príslušnosti, a iba v ust. § 193 CSP taxatívnym spôsobom normuje prípady, ktoré ako
prejudiciálnu otázku v tomto režime riešiť nemôže, pretože riešenie týchto otázok je len v kompetencii

príslušných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný. O žiadny prípad, na ktorý sa vzťahuje § 193 CSP,
sa v prípade konania vedeného pod sp. zn. 68Cb/95/2023 nejednalo.

80. Odvolací súd nad rámec odvolacieho prieskumu považuje za potrebné doplniť, že stabilitu
práva, právnu istotu jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občanov v právo

a v inštitúcie právneho štátu ako takého ovplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo,
teda predovšetkým súdy, ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu
právnychnoriem,zmluvnýchustanoveníakrozhodovaniusporov.Princíppredvídateľnostirozhodovania
v podstate znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že súdne orgány
budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup totiž

rešpektuje právnu istotu, a nie je možné opomínať to, že dôsledné dodržiavanie tohto princípu sa
významne pozitívne prejavuje i v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a rolu práva.
Predvídateľnosť súdneho rozhodovania patrí rovnako medzi základné zásady spravodlivého procesu,
takže porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania a ochrany legitímneho očakávaniaúčastníkov predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré predstavuje ústavne chránené
právo strany sporu (porov. obd. III. ÚS 192/06).

81. Vzhľadom k princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania je spravidla neprípustné, aby súdy
rozhodovali inak o skutkovo či právne totožných otázkach, aj keď tieto otázky posudzujú ako otázky
predbežné. Na základe princípu predvídateľnosti rozhodovania potom z pohľadu odvolacieho súdu
nebolo možné v posudzovanom prípade prehliadnuť, že v danom prípade sú v zásade posudzované tie
isté sporné otázky dokonca medzi tými istými sporovými stranami z rovnakého zmluvného vzťahu, ktoré

boli zodpovedané aj v konaní vedenom pod sp. zn. 68Cb/95/2023, čo založilo legitímne očakávania
strán sporu oboch konaní, že rovnaká predbežná otázka riadneho ukončenia diela (implementácie
IS QI) bude v oboch súdnych konaniach posúdená rovnako, keď dôvera občanov v právo je
podmienená aj požiadavkou na celkovú harmóniu súdnych rozhodnutí, okrem prípadu, ak nesvedčí
pre iný postup dôležitý dôvod. Preto pokiaľ aj prebiehajúce konanie pred súdom prvej inštancie pod
sp. zn. 68Cb/95/2023 medzi rovnakými stranami nevyriešilo spornú otázku riadnej implementácie IS

QI záväzne, nepochybne založilo legitímne očakávania strán tohto konania, že bude zodpovedaná
rovnakým spôsobom.

82. Odvolací súd preto poukazuje tiež na to, že súčasťou spisu odvolacieho súdu sa na základe
podania žalovaného zo dňa 16.09.2025 v priebehu odvolacieho konania stal aj rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/145/2024 -284 zo dňa 23. júla 2025, ktorý rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 68Cb/95/2023-211 zo dňa 08. apríla 2024 o zamietnutí žaloby žalobcu (JR Group,
s. r. o.) potvrdil stotožniac sa s jeho závermi o platnom odstúpení od zmluvy zo strany žalovaného (spol.
SITTRANS s.r.o.) z dôvodu riadneho nedodania systému IS QI v podobe sfunkčnenia všetkých modulov
[v odv. kon. zaslané na vedomie žalobcovi 19.09.2025 (č.l. 315)]. Odvolací súd preto zdôrazňuje tiež na

to, že v rámci oboch konaní boli prijaté rovnaké riešenia skutkových otázok, čo je v súlade s princípom
predvídateľnosti súdneho rozhodovania a ochrany legitímnych očakávaní účastníkov tohto konania.

83. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnocuje argumentáciu žalobcu o nesprávnom
procesnom postupe súdu prvej inštancie v súvislosti s prebiehajúcom sporom pod sp. zn. 68Cb/95/2023

ako zjavne neopodstatnenú.

84. V súvislosti s odvolateľom formulovanými námietkami arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd uvádza, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 395/2023).
Na základe obsahu napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
stranám primeraným spôsobom vysvetlil podstatu dôvodov napadnutého rozhodnutia a dostatočným

a racionálnym spôsobom zodpovedal všetky otázky, ktoré boli dôležité pre správne vyriešenie tohto
sporu. Odvolací súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie nič, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že jeho
podstatou je nesúhlas žalobcu s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom súdu prvej
inštancie, teda s jeho interpretáciou a hodnotením skutkového stavu. Odvolací súd ale nezistil medzi

dôvodmi a skutočnosťami, ktoré odvolateľ uvádzal v odvolaní, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré
by mohli spochybniť právne závery súdu prvej inštancie o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe
ktorých žalobu zamietol, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že
odvolateľ sa s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Pretože v danom prípade súd

prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych
predpisov a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil, odvolací súd dospel k záveru, že námietka
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia je zjavne neopodstatnená.

85. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie

v celom rozsahu, teda aj v rozsahu jeho závislej II. výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak
žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov
konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že vprípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací
súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie
odvolateľa.

86. Žalobcovi sa v podanom odvolaní nepodarilo spochybniť závery súdu prvej inštancie, na ktorých
založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní zo strany žalobcu
preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré by po skutkovej a právnej stránke boli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

87. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Odvolací súd
preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na účely posúdenia tohto prípadu vyhodnocoval len
tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre toto konanie a rozhodnutie a inými tvrdeniami
strán sporu sa nezaoberal. V tomto smere tiež odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu organickú jednotu, preto odvolací súd neopakoval tie
závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje (porov. roz. NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, ÚS SR
sp. zn. IV. ÚS 350/09).

88. Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec i správne právne posúdil,
keď vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému ako úspešnej strane proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní na súde prvej
inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výrokovej vete vo veci samej,

ako aj v závislom II. výroku o náhrade trov konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

90.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

91. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).