Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/3/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201321
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8619201321.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., Y. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom v Stropkove, SNP 7,
proti žalovanému Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenému
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Bratislava, Bajkalská 5, IČO: 46 759 875, o zaplatenie

nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník z 26.09.2022
č.k. 1C 30/2019-128, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Priznáva žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Nepriznáva stranám náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o
výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala proti

žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany
jej osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami
založeným zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov žalobkyne došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe
zmluvy o pripojení a v jej rámci. Súd prvej inštancie preto považoval predmetný spor za spor

spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, na
túto neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Mal za zistené, že pri spracúvaní osobných údajov
žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou,
došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na
ochranu osobných údajov SR v Bratislave. Úrad rozhodnutím z 22.12.2017 uložil sprostredkovateľovi

- obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania
osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur a toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 13.03.2018. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou pasívnej legitimácie
strany žalovanej v súvislosti s tým, že žalobkyňa označila za žalovanú spoločnosť Orange Slovensko,
a.s., pretože písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobkyne a ktoré boli
spracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s

plnením zmluvy o pripojení medzi každým zo žalobcov a žalovanou. Zdôraznil, že občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobkyne má objektívny charakter, ktorý vyplývaz § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve.
Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej osobe,
za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť

použila. Zdôraznil, že v administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ
protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobkyni za
zásah do jej súkromia dopadá na žalovanú. Potom, čo súd prvej inštancie mal za preukázanú
pasívnu legitimáciu žalovanej, zaoberal sa vecou samou. Zdôraznil, že osobné údaje sú vstupnou
bránou do súkromia každého jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej

ochrany. Postupujúcou globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú
nové technológie a aplikácie, sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca, ešte zvyšuje.
Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody
fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom
pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej,
a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo

finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Zdôraznil, že predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké
množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký
počet dotknutých osôb vrátane žalobkyne. Zistil, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym
konaním a vznikom ujmy v smere zásahu do súkromia žalobkyne, mal preukázanú bezprostrednú

príčinnú súvislosť. Žalobkyňa ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadovala
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania,
ponúka opis závažnosti ujmy, aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, pričom nad rámec
súd skonštatoval, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému
incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov, postavila pomerne benevolentne, keď po prvotnom

ospravedlnenísalistom,vďalšomužpopieralaakúkoľveksvojuzodpovednosťzabezpečnostnýincident
a konanie svojho obchodného zástupcu ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd
prvej inštancie nezdieľal názor žalovanej, že osobné údaje žalobcov boli do neuzamknutého skladu na
papierový odklad umiestnené omylom, či nedopatrením. Stalo sa tak naopak hrubou nedbanlivosťou
osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi boli naviac

už od roku 2014 nedbalo uložené - založené tovarom v značkovej predajni žalovanej v Stropkove a
žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi. Písomné
materiály s osobnými údajmi žalobkyne boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici
umiestnené do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti
priameho pôvodcu zásahu. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy

jednotlivých argumentov, aj na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do páv
veľkého množstva dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívnu sankčnú
funkciu relutárnej náhrady určil sumu 2.500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.
Zohľadnil z dôvodov primeranosti pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov v rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobkyne by išlo o

sumu 4.350 eur aj z tohto pohľadu suma 2.500 eur je podľa súdu prvej inštancie primeraná. O trovách
konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej
náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku II., podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok

vo výrokoch I. a III. zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalovaný uvádza, že ochrana osobnosti a s ňou spojené práva a nároky fyzickej osoby, vrátane nárokov
vprípadeneoprávnenéhozásahudotýchtojejosobnostnýchpráv,nemajúsvojprávnyzákladasúvislosť
v akomkoľvek záväzkovom vzťahu, vrátane spotrebiteľského. Tieto práva totiž existujú samostatne,
neboli založené záväzkovým vzťahom, v danom prípade tvrdenom spotrebiteľkou zmluvou a neodvíjajú

svoje existenciu od záväzkového vzťahu ani s ním nesúvisia. Ide o práva všeobecné, ktoré patria
každej fyzickej osobe, lebo sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom s rovnakým
právnym postavením. V prípade práva na ochranu osobnosti ide o špecifický nárok, ktorým disponuje
každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva nevyplýva a nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou
uzatvorenou medzi žalovanou a žalobcom, skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je

v tomto prípade podružná, právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva
z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ a súvislosť ako spotrebiteľská zmluva, ktorú
strany uzatvorili. Spotrebiteľské právo je zásadne právo zmluvné, čo sa o osobnostných právach,
ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta, konštatovať nedá. Právo na náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorého sa žalobca domáha je teda samostatné právo, ktoré nemožno podriadiť

pod inštitút záväzkových vzťahov a nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu. Súd teda nesprávne
právne posúdil vec, konkrétne otázku, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti ide o
spotrebiteľský alebo nie a tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný
ďalej zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný tak, ako to ustálil súd prvej
inštancie. Zdôrazňuje, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon upravuje

ochranu práv fyzických osôb neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní
osobných údajov a zároveň podľa písm. b) tohto zákona upravuje práva, povinnosti a zodpovednosť
pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Poukazuje na § 5 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého
môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 tohto zákona,
sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi, potom podľa § 19
zákona sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania

ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné
údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a
sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi
spracúvania. Súd pri určení pasívnej legitimácie žalovanej túto otázku nesprávne právne posúdil.
Skutočnosť, že žalovaný nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k

sprístupneniu osobných údajov žalobcu, skonštatoval právoplatne Úrad, a to rozhodnutiami z 23.8.2018
a z 18.9.2018. Úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracovaním osobných údajov dotknutých
osôb, v súvislosti s týmto incidentom, vrátane žalobcu, neporušila svoje povinnosti podľa zákona o
ochrane osobných údajov. V tejto súvislosti poukázala na potrebu aplikácie ust. § 194 ods. 2 CSP. Záver
súdu prvej inštancie, že keď žalovaná svoju občianskoprávnu zodpovednosť za bezpečnostný incident

vo vzťahu k iným dotknutým osobám nenamietla, je táto daná, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Konštrukcie súdu, ktorý exaktné nevyjadrenie sa žalovanej k otázke jej zodpovednosti považuje za
konkludentný súhlas žalovanej s existenciou zodpovednosti, prestavujú nesprávnu právnu interpretáciu
tohto právneho úkonu žalovanej - list právneho zástupcu žalovanej dotknutým osobám z 28.2.2018. Súd
prvej inštancie pri svojich záveroch o existencii právnej zodpovednosti žalovanej, ktoré sú založené na

opodstatnených pochybnostiach súdu, nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil,
ignoroval rozhodnutia Úradu, ktorý sa týmito skutočnosťami zaoberal, a tým sú dané odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Ďalej uvádza, že žalobca do dnešného dňa ani len nedokázal
identifikovať nie to ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, akú
mápovahuaintenzitualeboakosaprejavila,čiprípadnestáleprejavujevjehonemajetkovejsfére,včom

spočíva jej závažnosť a podobne. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej
nemajetkovej ujmy svoje dôkazné bremeno. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu sú pritom porušenie právnej povinnosti a existencia nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu,akoajpríčinnásúvislosťmedziporušenímprávnejpovinnostianemajetkovouujmouvzniknutou
žalobcovi. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi nemajetková ujmy vznikla, akú ma

povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, či naďalej pretrváva,
resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej
ujmy, dokonca závažnej, došlo u žalobcu už iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv
žalobcu, ale priamo k ich porušeniu, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Žalovaná priznanú peňažnú náhradu vo výške určenej súdom prvej inštancie považuje za neprimeranú,

neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, v ktorých sa priznávali
stranám konania či sťažovateľom nemajetkové ujmy za podstatne iných okolností a v inom rozsahu a
aj z toho je podľa jej názoru zrejmé, že priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je celkom zjavne
premrštená. Žalovaná nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom výroku o trovách

konania. Má za to, že vo veci s ohľadom na charakter sporu bolo opodstatnené postupovať podľa § 257
CSP a naviac, súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške aj napriek tomu,
že v spore bol len čiastočne úspešný. Na základe všetkých týchto dôvodov navrhla žalovaná podanému
odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Podrobne vo svojom
vyjadrení (č.l. 185 až 191) poukázala na to, že súd prvej inštancie sa správnym spôsobom vyporiadal s
námietkou miestnej príslušnosti súdu, pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore, existenciou zásahudo súkromia žalobkyne namietaným konaním zo strany žalovanej, výškou prisúdenej relutárnej náhrady,
ako aj nárokom žalobkyne na plnú výšku trov konania.

5. Podaním zo dňa 17.01.2023 sa žalovaná vyjadrila k stanovisku žalobkyne a zotrvala na podanom
odvolaní a dôvodoch tam uvedených.

6. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa
25.10.2023 č.k. 2Co 17/2023-219 tak, že potvrdil rozsudok vo výroku I. o uložení povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni sumu 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 110 eur zamietol. Priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1,2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal procesne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov
celého konania s tým, že o výške týchto trov rozhodne následne súd prvej inštancie postupom podľa §
262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

7. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podal žalovaný dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd SR uznesením z 27.11.2025 č.k. 5Cdo 182/2024-337. Dovolací súd rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 2Co 17/2023 vo výroku o náhrade trov konania
zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňa 12.01.2026.

8. V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd uviedol, že aj napriek zákonnej povinnosti stanovenej v §
387 ods. 3 CSP sa odvolací súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal s kľúčovými
tvrdeniami žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania uvedenými v odvolaní. Odvolací súd

nereflektoval na argumentáciu žalovaného o tom, že žalobkyňa bola v spore len čiastočná úspešná,
ale napriek tomu jej súd priznal trovy konania v plnej výške. Ďalej išlo o argumentáciu, v rámci ktorej
žalovaný v odvolaní žiadal, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo
podľa § 257 CSP. Žalovaný aj s odkazom na odbornú literatúru v odvolaní uviedol viacero dôvodov,
vrátane rozporu s dobrými mravmi, prečo by mal odvolací súd aplikovať § 257 CSP. Situáciu, ak

trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, označil za výnimočnú odôvodňujúcu aplikáciu
§ 257 CSP. K odvolaciemu návrhu žalovaného na aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade
trov konania odvolací súd neuviedol žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami žalovaného sa
nezaoberal, resp. neuviedol, prečo svoje moderačné právo neuplatnil. S poukazom na body 22. a 23.
rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k relevantným

odvolacím námietkam žalovaného ohľadom náhrady trov konania žiadne konkrétne stanovisko, iba
stroho konštatoval, na základe akých ustanovení CSP rozhodol o trovách celého konania. Dovolací
súd preto dovolanie žalovaného vyhodnotil ako dôvodné, keďže odvolací súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby ako strana uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere
porušujúcej právo na spravodlivý proces. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom výroku o

trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

9. Odvolací súd vzhľadom na uvedenú situáciu opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti, a to
vo výroku o trovách konania (v rozsahu zrušenia dovolacím súdom) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku, ďalej len CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti výroku o trovách konania dôvodné nie je.

10. Súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav no zo zistených
skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie z

uvedeného dôvodu zmenil nad sumu 110 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§ 388 CSP) pokiaľ
ide o vec samú, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

11. O trovách celého konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, tak
že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jeho úspech

v konaní pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

12. Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.13. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

14. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

15. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých

vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník
z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol
dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.08.2017, číslo: XXXXX/XXXX-Os-XX, v ktorom tento orgán
konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií listín obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis

povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.
Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom
pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

16. Odvolací súd v toto smere poukazuje na to, že otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola

predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II.
ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z 24.05.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že
možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv,
ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je

irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

17. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň

časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,

III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

18. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

19. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (advokátskej tarify do 31.12.2023)
vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto
náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu

trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho
osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými údajmi, bol zistený a preto má
nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.

20. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi ako plne úspešnej strane, čo do

základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok
o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu
a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

21. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.22.ZNálezuÚSIII.98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľa§257CSPsúdvýnimočnenepriznánáhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje

odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým

vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,

ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

23. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide

konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

24. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257

CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných
údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto
údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie

Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

25. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27. apríla 2016. Nariadenia, v schválenom
znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie
premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov z 29. novembra 2017. Zákon 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25.
mája 2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo),
221/2019 Z.z.).

26. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany

osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie
obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods.13).

27. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9a odôvodnenia
51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické
údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto

i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo
filozofické presvedčenie
ii. členstvo v odborových zväzoch;
iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti;
iv. zdravotné údaje;

v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.28. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.05.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ÚOOÚ)

i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v § 13 a odtiaľ
vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež
ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného
identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho ustanovenia

nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť rodné číslo ma
iba dotknutá osoby, ktorej sa týka.
iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a
priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

29. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné

porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu D. a D. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania
pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú
za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné.

30. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o

náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

31. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

32. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov

konania v rozsahu 200.000 eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad na
prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane sporu
a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).

33. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovaným tvrdené opakovanie

veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká
skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s
identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny
zástupca.

34. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000 eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu.

35. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť

nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre
sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.36. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať
v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť

znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu
jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez
právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť
rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22)

37. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne
porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

38.Odvolacísúdtakrozhodolotrovách prvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniavzmysleust.§396ods.
2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej

v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela
od úvahy súdu. Žalobcovi patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku bola priznaná suma 110 eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj
keď sa uplatňovala pôvodne vo výške 5.000 eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne
úspešnúvtedy,akjeúspešnáčodozákladunároku.Niejetotižmožnézaťažiťžalujúcustranuprocesnou

zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný,
a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania.

39. V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj o trovách dovolacieho konania podľa § 453
ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaný síce bol úspešný v rámci dovolacieho

konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by
mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil v
tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej
strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov
a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej

bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení
veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).