Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222212328
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7222212328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bývajúcej v C. D. E. F. G. X, 2/ H. I., nar. X.XX.XXXX, bývajúceho v C. D. H. G. X, obaja právne
zastúpený JUDr. Michal Treščákom ml., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na
Štúrovej ulici č. 17 proti žalovanému 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v C. J. E. G. XXX/XX, 2/ H. B.,
nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v C. J. E. G. XXX/XX, obaja právne zastúpený JUDr. Ľubošom Petrovským,
advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 20 o určenie vlastníckeho
práva a o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku

Mestského súdu Košice č.k. K2-11C/50/2022-195 zo dňa 22.7.2024, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcom 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu (100%).

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) preskúmavaným rozsudkom rozhodol
tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcovia v 1/ a 2/ rade sú povinný nahradiť žalovaným v 1/ a 2/
rade trovy konania v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej len žalobcovia) domáhajú určenia, že
žalobkyňa v 1/ A. B., je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností - rodinný dom súp. č. 484 postavený
na parcele reg. „C“ č. 63/4, parcela reg. „C“ č. 63/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 236 m2
a parcela reg. „C“ č. 63/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 106 m2, to všetko v tomto čase
zapísané na LV č. XXX, pre k.ú. A., obec: C. - Myslava, K. C. L. vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
v rozsahu 1/2 z celku a súčasne sa domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/2 z celku

na nehnuteľnostiach - rodinný dom súp. č. 484 postavený na parcele reg. „C“ č. 63/4, parcela reg. „C“
č. 63/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 236 m2 a parcela reg. „C“ č. 63/4 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 106 m2, to všetko zapísané na LV č. XXX, pre k.ú. A., obec: C., okres C. L. patrí do
dedičstva po neb. H. I., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. E. XXX/XX, C. - A.. Zároveň si uplatnili
náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 588, § 34, § 37 ods. 1, § 38, § 39, § 39a, § 40 ods.

1, § 46, § 879r zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 137 písm. c/ zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), pričom konštatoval, že sa jedná o určovaciu
žalobu a skúmal, či je naplnená zákonná požiadavka preukázania naliehavého záujmu na takomto
určení. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v tomto prípade je daný naliehavý právnyzáujem na takomto určení, nakoľko bez rozhodnutia súdu v tejto veci, a teda bez určenia, že žalobkyňa
1/ je spoluvlastníčkou nehnuteľností v rozsahu 1/2 k celku, jej právo by bolo ohrozené, resp. stalo by sa
bez tohto určenia zo strany súdu neistým. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že právo žalobcov je toho času ohrozené a bez určenia, že sporná nehnuteľnosť v podiele 1/2 z celku
patria do dedičstva po nebohom H. I., ako právnom predchodcovi žalobcov, ich vlastnícke právo ako
oprávnených dedičov by bolo ohrozené, resp. stalo by sa bez tohto určenia neistým. Napriek tomu, že
nehnuteľnosti v podiele 1/2 z celku nikdy neprestali byť vlastníctvom nebohého H. I. a ako jeho majetok
majú byť prejednané v dedičskom konaní a vlastnícke právo majú nadobudnúť dedičia, bez meritórneho

rozhodnutia súdu nemožno zabezpečiť nápravu vzniknutého protiprávneho stavu a nesúladu v katastri
nehnuteľností.Týmpretrvávastavprávnejneistotyvotázkevlastníctvaknehnuteľnostiamzapísanýmna
LV č. XXX, okres Košice II, obec C. - A., k.ú. A. a zároveň bez tohto rozhodnutia nie je možné vykonávať
dodatočné konanie o dedičstve po právnom predchodcovi žalobcov.

4. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcov, ktorú namietali žalovaní v rámci procesnej obrany, uviedol,

že dňa 19.5.2026 bola medzi žalovanou 1/ a žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom H. I. uzatvorená
kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena. Následne došlo k zapísaniu vlastníckeho práva na
základe rozhodnutia o povolení vkladu dňa 08.06.2006 pod č. V 4698/2006, pričom kupujúci (manželia)
na základe tejto kúpnej zmluvy nadobudli predmetnú nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva v
pomere 1/1. Z predložených dôkazov predovšetkým dvoch kúpnych zmlúv (z roku 2006 a 2013) vyplýva,

že zmluvnými stranami obidvoch zmlúv sú žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel na jednej strane a na
druhej strane žalovaná 1/, predmetom obidvoch zmlúv je prevod vlastníckeho práva zo žalovanej 1/
na žalobkyňu 1/ a jej nebohého manžela vzťahujúci sa k totožným nehnuteľnostiam, obidve zmluvy boli
podpísané žalovanou 1/ a jej podpis bol úradne osvedčený. Žalovaná 1/ po prečítaní týchto jednoducho
koncipovaných zmlúv potvrdila, že tieto si riadne prečítala, ich obsahu porozumela a nemá voči nim

žiadne námietky. Rovnako z listín vyplýva, že došlo k uhradeniu kúpnej ceny (v prípade zmluvy z roku
2006 pri podpise kúpnej zmluvy) teda v tomto kontexte námietka žalovaného nebola dôvodná. Tieto
skutočnosti okrem iného potvrdili aj svedkovia, ktorí potvrdili uhradenie kúpnej ceny v celkovej výške
750000,-Sk. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcov 1/ a 2/ a námietku
žalovaných vyhodnotil ako špekulatívnu a neopodstatnenú.

5. Následne sa zaoberal namietanou neplatnosťou kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi jej
účastníkmi dňa 21.10.2013 (datovaná dňa 18.10.2013) a z tohto dôvodu prítomnej tiesne obidvoch
pôvodných vlastníkov, t.j. žalobkyne 1/ a jej nebohého manžela. Po vykonanom dokazovaní súd prijal
záver, že žalobcom sa v prejednávanom spore nepodarilo dostatočným spôsobom preukázať existenciu

tiesne, resp. zneužitie zlej ekonomickej situácie na strane žalobkyne 1/ a jej nebohého manžela. Z
vykonaného dokazovania je nesporné, že voči žalobkyni 1/ sa viedlo hlavne v roku 2015 a nasledujúcich
viacero exekučných konaní. Poznamenal, že sa jedná o obdobie, ktoré nasledovalo po uzatvorení
predmetnej kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobcovia dovolávajú. V rámci dokazovania zistil, že
žalobkyňa 1/ si spolu s nebohým manželom začali požičiavať finančné prostriedky už v rokoch 2009 -

2010, avšak ich výšku, resp. zdroje v konaní súdu nepreukázala. Naopak z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobkyňa 1/ si v rámci dohôd uzatvorených v rámci svojich rodinných príslušníkov neplnila
riadne svoju povinnosť, ktorej sa podľa vyjadrení vypočúvaných svedkov zaviazala, a to „dochovať
matku“, t.j. poskytnúť svojej matke - žalovanej 1/ príkladnú starostlivosť v rámci užívania jej práva z
vecného bremena, ktoré spočívalo v doživotnom užívaní predmetnej nehnuteľnosti po prvotnom predaji

spornej nehnuteľnosti v roku 2006. Žalobcom nepodarilo preukázať, že za takejto situácie žalovaná 1/
zneužiladôverčivosť,ktorámedzinajbližšímipríbuznýmijespravidlaprítomnaaktorájedanákvalitouich
vzťahu. V danom okamihu (rok 2013) možno dôvodne predpokladať, že hlavným motívom uzatvoreniu
druhej kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom ako predávajúcimi na jednej
strane a žalovanou 1/ ako kupujúcou došlo hlavne z dôvodu, že tieto príbuzenské vzťahy neboli

štandardné, pokojné a bezproblémové, a to aj s ohľadom na výpovede svedkov, ktoré predniesli na
pojednávaní. Títo zhodne potvrdili, že žalobkyňa 1/ sa o žalovanú 1/ nestarala ale naopak žalovaná
1/ poskytovala starostlivosť tak žalobkyni 1/ ako aj jej nebohému manželovi a to z dôvodu jej priznanej
závislosti, respektíve problémom s alkoholom (táto skutočnosť nebola v konaní sporná). Súd rovnako
konštatoval, že žalobcom sa v rámci vykonaného dokazovania nepodarilo preukázať, že z dôvodu

zneužitia ľahostajnosti a neskúsenosti žalobcov sa do predmetnej zmluvy nedostali ustanovenia, ktoré
by zaručili žalobkyni 1/ spätný prevod nehnuteľnosti pre prípad prekonania aktuálnych finančných
ťažkostí. V tejto súvislosti poznamenal, že súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy v časti B bola aj zmluva
o zriadení práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, z ktorej oprávnenými osobami boli právežalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel a ktoré spočívalo v doživotnom užívaní predmetnej nehnuteľnosti v
zmysle § 151n OZ, a to za podmienky úhrady nákladov súvisiacich s jej užívaním. Takéto konanie zo
strany nadobúdateľa nehnuteľnosti súd nemôže bez ďalšieho považovať za snahu využiť neskúsenosť

alebo ľahostajnosť predávajúcich pri uzatváraní predmetnej zmluvy, práve naopak. Pokiaľ ide o
námietku žalobcov súvisiacu s nevyplatením sumy za predaj predmetnej nehnuteľnosti podklade kúpnej
zmluvy z októbra 2013 uviedol, že z vykonaného dokazovania predovšetkým z obsahu samotnej
zmluvy vyplýva, že časť kúpnej ceny bola uhradená vopred (10.000 Eur ako preddavok) a zvyšná
časť tejto kúpnej ceny bola uhradená pri podpise zmluvy v hotovosti (suma 15.000 Eur). Táto suma

mala zodpovedať celkovej úhrade, ktorú žalobkyňa v 1. rade spolu s nebohým manželom zaplatili
oprávneným dedičom pri podpise kúpnej zmluvy v roku 2006, na podklade ktorej sa stali výlučnými
vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti (t.j. suma 75.0000,- Sk). Skutočnosti týkajúce sa vyplatenia týchto
súm vyplynuli z listinných dôkazov a rovnako svedkovia v rámci svedeckých výpovedí uvedené potvrdili.
Súd posudzoval dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy a nevzhliadol v rámci vykonaného dokazovania taký
dôvod, ktorý by svedčal záveru, že tento právny úkon medzi účastníkmi zmluvného vzťahu by odporoval

zákonu, respektíve sa priečil dobrým mravom. Dodal, že pokiaľ ide o namietaný nepomer ceny za
uvedenú nehnuteľnosť vzhľadom na ceny obdobných nehnuteľnosti v čase ich predaja v danej lokalite
(namietaná úžera zo strany kupujúcej) súd ani v tomto konaní kupujúcej nevzhliadol zneužitie tiesne
alebo ľahkomyseľnosti predávajúcich. Suma 25.000 Eur, ktorá bola kupujúcou uhradená reprezentovala
ekvivalent sumy, ktorú uhradila žalobkyňa 1/ v rámci prevodu vlastníckeho práva vyplývajúceho z prvej

kúpnej zmluvy svojim súrodencom, resp. oprávneným dedičom za odstúpenie od dedičstva. V rámci
prejednávaného sporu je potrebné na uzatvárania kúpnej zmluvy v roku 2013 nazerať ako na súbor
udalostí, ktoré jej predchádzali a bezpochyby sa odrazili v obsahovej náplni samotnej zmluvy. V rámci
prvotného prevodu vlastníckeho práva z kúpnej zmluvy z roku 2006 došlo okrem prevodu samotného
vlastníckeho práva aj k vzájomného vysporiadaniu oprávnených dedičov. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že stanovenie ceny za uvedenú nehnuteľnosť v roku 2013 nebolo konaním, ktorého cieľom
by bolo zneužitie tiesne, neskúsenosti, rozumovej vyspelosti, dôverčivosti, ľahkomyseľnosti či finančnej
závislosti žalobkyne 1/ a jej manžela, ale ekvivalentné plnenie zo strany kupujúcej (žalovanej 1/), ktoré
zodpovedalo plneniu samotnej predávajúcej v rámci prvotného nadobudnutia vlastníckeho práva. Za
nespornú považoval súd hodnotu nehnuteľnosti, ktorá s pribúdajúcimi rokmi vzrástla, avšak zároveň

uviedol, že bez ďalšieho nemožno prijať záver, že stanovenie hodnoty na podklade prezentovaného
zámeru oboch zmluvných strán bolo snahou jednej z nich, ktorá mala spočívať v úžere alebo konaní,
ktoré odporuje zákonu, či sa prieči dobrým mravom.

6. Ďalšie námietky strán sporu súd nepovažoval za právne relevantné z hľadiska rozhodovania o merite

veci.

7. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1,2 CSP a úspešným
žalovaným priznal trovy konania v rozsahu 100 % voči žalobcom, ktorí v konaní úspech nemali. O výške
náhrady trov konania bude súd rozhodovať uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti

rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia uplatniac odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ CSP a navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie
tak, že žalobe v celom jej rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov konania v plnom rozsahu. Za

nesprávny považovali záver súdu o tom, že v konaní nebola preukázaná skutočná finančná tieseň v
čase uzatvárania zmluvy v roku 2013, ktorá mala byť zneužitá. Z predložených dôkazov súd síce mal
za preukázané, že voči žalobkyni 1/ bolo vedených niekoľko exekučných konaní, avšak tie sú až z
roku 2015. Zároveň poukázal i na svedecké výpovede, z ktorých vyplynulo požičiavanie si finančných
prostriedkov v rokoch 2009-2010. V podanej žalobe dostatočne popísali situáciu, z ktorej vzišla ich

finančná tieseň pričom uviedli, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy z roku 2013 bolo už zrejmé, že
žalobkyňa 1/ a jej manžel nebudú schopní plniť si svoje záväzky a hrozia im exekúcie. Nikdy netvrdili,
že exekúciu mala už v roku 2013, ale že v tom čase s istotou predpokladali, že tieto budú na jej majetok
vedené v blízkej dobe, čo aj vyplynulo z dôkazov. Predložené dôkazy však súd nesprávne vyhodnotil,
keď nepovažoval záver o finančnej tiesni za preukázaný. Listinné dôkazy o vedených exekúciách sú síce

z roku 2015, ale exekučné konanie je len následkom, ktorému predchádza neplnenie dlhu, judikovanie
pohľadávky a následný nútený výkon rozhodnutia. Preto je zrejmé, že pohľadávky, ktoré boli exekučne
vymáhané v konaniach v roku 2015 vznikli už v čase pred uzatvorením kúpnej zmluvy z roku 2013.
Keďže súd prvej inštancie nevenoval tomuto hlavnému dôvodu uzatvorenia kúpnej zmluvy pozornosť,takýto postup nepovažovali za správny a nezodpovedal ani požiadavkám riadneho a presvedčivého
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V ďalšom bol pre nich zarážajúce, ako súd vyhodnotil dôvod
uzatvorenia kúpnej zmluvy z roku 2013 ako jednu z rozhodujúcich skutočností pre posúdenie naplnenia

podmienok úžery, a teda neplatného právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka len na základe
jeho predpokladu. V žalobe uviedli, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy z roku 2013 došlo z dôvodu vidiny
možnej ochrany majetku pred prípadnými hroziacimi exekúciami. Túto skutočnosť výslovne nepopreli
v konaní ani samotní žalovaní a nebola rozporovaná ani predloženými dôkazmi. Žalovaní ako aj
svedkovia len doplnili, že z jej strany , tj. žalobkyne 1/ nemala byť žalovanej 1/ ako matke poskytovaná

dostatočná starostlivosť. To však neznamená, že vzťahy medzi žalobkyňou 1/ a žalovanou 1/ boli zlé
alebo problémové ako si to vyhodnotil súd. Išlo skôr o dôsledok vtedajších problémov, ktoré žalobkyňa 1/
mala sama so sebou a svojím manželom. Závery súdu o problémoch v ich príbuzenských vzťahoch, ako
hlavnom dôvode uzatvorenia kúpnej zmluvy nemožno považovať ani len za dôvodne predpokladané,
ale sú výslovne svojvôľou nekorešpondujúcou s celkovými skutkovými okolnosťami preukázanými v
konaní. Mali za to, že dôvod prevodu nehnuteľností spočívali v ochrane majetku a boli jediným logickým

dôvodom vyplývajúcim zo súhrnu všetkých okolností prípadu. Žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel by
predsa, ak by to nebolo nevyhnutné, len tak neprevádzali naspäť na žalovanú 1/ nehnuteľnosti, ktoré
kúpili, do ktorých počas rokov investovali a ktoré nevyhnutne potrebovali na bývanie. Navyše aj žalovaná
1/ bola práve tou, ktorá mala na uzatvorení kúpnej zmluvy najväčší záujem, keďže na nehnuteľnostiach
viazlo vecné bremeno doživotného užívania v jej prospech a tak by sa jej zásadne dotklo prípadné

speňaženie domu v exekúcii. Preto sa so žalovanou dohodli tak, že nehnuteľnosti budú prevedené na
ňu, kým nepominú finančné ťažkosti. Žalovaná 1/ im zároveň sľúbila, že nehnuteľnosti im bezodkladne
po tom vráti, avšak teraz je zrejmé, že od počiatku z jej strany išlo o úmyselné konanie a zneužitie
finančnej tiesne, dôverčivosti a ľahkomyseľnosti. Žalovaná 1/ zjavne nikdy nemala vôľu vrátiť vlastníctvo
k nehnuteľnostiam a tento prísľub vykonala výlučne za účelom získania nehnuteľnosti bez reálneho

protiplnenia. V ďalšom poukázali aj na nesprávnosť záverov súdu o tom, že práve vecné bremeno
dohodnuté v prospech žalobkyne 1/ a jej neb. manžela ako predávajúcich má vylučovať úžernícke,
resp. zneužívajúce konanie žalovanej 1/. Vecné bremeno bolo zriadené pod podmienkou platenia úhrad
spojených s užívaním nehnuteľnosti z čoho je zrejmé, že úmyslom bolo nielen užívanie, ale aj znášanie
nákladov predávajúcimi tak ako doteraz, teda v domnení, že vlastnícke právo im bude vrátené a ide len

o dočasný formálny stav za účelom ochrany majetku. Za zásadné pochybenie považovali vyhodnotenie
naplnenia objektívnej stránky úžery súdom. Kúpna cena tak ako bola dohodnutá v kúpnej zmluve z
roku 2013 je cenou v hrubom nepomere k hodnote nehnuteľnosti a k strate vlastníckeho práva k nej.
Aj keď súd mal za to, že kúpna cena 25.000 Eur bola vyplatená, čo sa nestalo, musel sa zaoberať
dôkladne tým, prečo by takáto suma mala byť považovaná za primeranú. Za absurdný považujú záver

súdu, že ide o rovnakú sumu za akú nehnuteľnosti žalobkyňa 1/ a neb. manžel nadobudli v roku 2006,
resp. vyplatili za dedičské podiely, a preto nie je v hrubom nepomere voči protiplneniu. V prvom rade v
predmetnom dome od prvého prevodu v roku 2006 bývala žalobkyňa 1/ už sedem rokov a za túto dobu
spolu s neb. manželom do domu investovali nemalé peniaze, ktorými z časti zrekonštruovali a zveľadili
nehnuteľnosť. Ak by mala byť dohodnutá skutočná kúpna cena za trvalú stratu vlastníckeho práva,

kúpna cena by zohľadnila minimálne tieto výdavky. V ďalšom súd opomenul tiež prihliadnuť na to, že
pôvodná kúpna cena bola nižšia aj z dôvodu, že prihliadala na dedičský podiel samotnej žalobkyne 1/,
ktorá bola tiež jedným z dedičov a jej podiel bol od kúpnej ceny odpočítaný. Za absolútne neprípustné
považovali okolnosť, že nebola zohľadnená skutočná trhová hodnota nehnuteľností. V nadväznosti na
uvedené žalobcovia poukazujú aj na dlhoročnú zaužívaný judikatúru v otázke úžerníckeho konania

zneužívajúceho tieseň a dôverčivosť zmluvnej strany, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30
Cdo 1180/2010. Uviedli, že z doterajšieho konania jednoznačne vyplynulo, že zo strany žalovanej 1/ išlo
o nepoctivé úžernícke konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, keďže táto vedela o zlej a akútnej
finančnej tiesni predávajúcich a túto spolu s dôverčivosťou plynúcou z blízkeho príbuzenského vzťahu
využila vo svoj prospech na opätovné získanie vlastníctva k zhodnotenej nehnuteľnosti bez toho, aby

musela čokoľvek skutočne zaplatiť.

9. Žalovaní v 1/ a 2/ rade (ďalej len žalovaní) vo vyjadrení v podstatnom navrhli, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcovia tieseň, v ktorej v ktorej mali byť v čase uzatvorenia
druhej kúpnej zmluvy dňa 18.10.2013, preukazovali zápisnicou zo dňa 07.03.2015, spísanej na základe

rozsudku zo dňa 18.11.2014, na sumu celkovo 3425,76 Eur. Rozsudok tak bol vydaný a právoplatný
viac ako jeden rok po uzatvorení kúpnej zmluvy, tento dôkaz je teda bez relevancie, nepreukazuje
tieseň žalobcov v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, a rozsudok je na pomerne nízku sumu, ktorá nemôže
zakladať ich tieseň. Žalobcovia preukazovali tieseň, v ktorej mali byť v čase uzatvorenia druhej kúpnejzmluvy dňa 18.10.2013, upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 11.05.2015 na základe rozsudku zo
dňa 13.11.2014, teda opäť viac ako rok po uzatvorení druhej kúpnej zmluvy, opäť bez časovej relevancie
k obdobiu uzatvorenia kúpnej zmluvy, a opäť na zanedbateľnú sumu 1.395 Eur, ktorá sama a ani spolu

so sumou 3425,76 Eur nemôže zakladať ich tieseň. Žalobcovia opätovne opakujú nepravdivé tvrdenie,
že nepopreli nimi uvádzaný dôvod uzatvorenia kúpnej zmluvy ochrany majetku pred exekúciami. Tak
vo vyjadrení k žalobe ako aj v duplike uviedli, že žalobcovia tvrdia, že relevantne nespochybňujú, že
druhá kúpna zmluvy bola uzatvorená výlučne z dôvodu tiesnivej situácie žalobcov, nezostáva preto len
zopakovať, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu finančných problémov žalobkyne 1/ a jej

manžela,alezdôvodu,ženamiestopomociazabezpečovaniastarostlivostiožalovanú1/,tobolopresne
naopak a žalovaná 1/ sa musela starať žalobkyňu 1/ a jej manžela ako aj o ich syna, žalobcu 2/. Medzi
kúpnou zmluvou zo dňa 18.10.2013 a tvrdenými dlhmi žalobcov absentuje vecná aj časová súvislosť.
Tvrdenie, že dôvodom prevodu nehnuteľnosti a jej ochrany pred exekúciami mala byť suma 4.820,76
Eur je absurdné, logicky nezmyselné. Pre tak nízku výšku dlhu nie je dôvod prevádzať nehnuteľnosť,
absentuje tak vecná súvislosť s napadnutým prevodom. Dôvod ochrany v čase prevodu ani neexistoval,

exekúcie boli začaté viac ako rok po uzatvorení kúpnej zmluvy, absentuje tak aj časová súvislosť s
napadnutým prevodom. Tvrdenia žalobcov, že zriadenie vecného bremena v ich prospech preukazuje
dočasnosť prevodu, dokazuje práve presný opak, tak ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Ak by
bol prevod len dočasný a spätný prevod založený výlučne na vzájomnej dôvere, nebol by žiaden dôvod
zriaďovať vecné bremeno v prospech žalobcov. Kúpna cena nebola v hrubom nepomere k hodnote

nehnuteľnosti, pretože suma 25.000 Eur predstavuje ekvivalent sumy 750.000 Sk z prvej kúpnej zmluvy,
a bolo by zjavne amorálne a v rozpore s dobrými mravmi, ak by žalobcovia požadovali viac, pretože
trhová cena pokiaľ narástla, tak len v dôsledku rastu cien nehnuteľností. Zároveň z listiny, kúpno-
predajnej zmluvy Dohody o odstúpení dedičstva zo dňa 28.04.2006 a výdavkových dokladov vyplýva,
že suma 750.000 Sk sa týkala len 1/2 nehnuteľností, nie celého podielu na nehnuteľnostiach. Pri svojej

argumentácii žalobcovia zabúdajú, že nehnuteľnosť nepreviedli len na inú osobu, ale na vlastnú matku,
resp.svokru,ktorázatýchistýchpodmienoknehnuteľnosťpreviedlananich.Zodôvodneniaodvolaniaje
zrejmé, že žalobcovia sa v rámci argumentácie odvolávajú na aplikáciu ustanovenia § 39a Občianskeho
zákonníka o úžere. Pokiaľ by tvrdenia žalobcov boli pravdivé, čo nie sú, zakladali by nanajvýš ich
právo odstúpiť od zmluvy podľa § 49 Občianskeho zákonníka, ktoré však žalobcovia nerealizovali a

bolo by premlčané. Preto sa účelovo, po desiatich rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 2013
domáhajú aplikácie ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka, ustanovenia ktoré bolo zavedené do
Občianskeho zákonníka od 01.06.2014. Podľa § 879r zákona č. 106/2014 Z.z., ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014. Na výkon

záložného práva, ktoré vzniklo pred 1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona. Ustanovenie
§ 39a Občianskeho zákonníka preto nie je možné aplikovať na vznik právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 01.06.20214, a teda ani na kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 18.10.2013, jednalo by
sa o neprípustnú pravú retroaktivitu.

10. Žalobcovia v odvolacej replike naďalej zotrvali na dôvodoch svojho odvolania. Opätovne poukázali
na finančné ťažkosti a na exekúciu z roku 2008. Nikdy netvrdili, že dôvod uzatvorenia kúpnej zmluvy
malo byť len vydanie rozsudku v roku 2014 ale to, že z okolností bolo zrejmé a bolo objektívne možné
predpokladať,žepreneschopnosťplniťsizáväzkybudúprotinímvbudúcnostivedenéviaceréexekúcie.
Aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že finančné problémy začali už v roku 2009, avšak následne na

túto skutočnosť z nesprávnych dôvodov neprihliadal. Išlo pri tom o zásadnú skutočnosť odôvodňujúcu
aplikáciu ustanovení o úžere, preto rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadami spôsobujúcimi jeho
nesprávnosť. Naďalej považuje za zarážajúce ako mohla byť kúpna cena akýchkoľvek nehnuteľností
rovnaká v roku 2006 a v roku 2013, pričom nehnuteľnosť bola počas tejto doby naviac zveľaďovaná a
bola ich jediným majetkom. V závere sa vyjadrili k namietanej nemožnosti aplikácie § 39a Občiansky

zákonník z dôvodu jeho neexistencie v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Podradenie naplnenia inštitútu
tzv. civilno-právnej úžery pred platnosťou a účinnosťou § 39a OZ pod konanie v rozpore s dobrými
mravmi v intenciách § 39 OZ vychádza z dôvodovej správy k zákonu č. 106/2014 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník ako i z rozhodovacej praxe súdov, na ktoré konkrétne príklady v konaní
odkázali. Je zrejmé, že odkazy na § 39a OZ a jeho výklady použili v konaní s cieľom pre podrobnejší

opis podmienok úžery, ktorá je už v súčasnosti samostatne zakotvená, avšak v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy boli tie isté podmienky naplnené v zmysle § 39 OZ a podľa tohto sa žalobcovia domáhajú určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy.11.Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
( § 359 CSP), proti rozhodnutie súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonností a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a rozsudok podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.1.2026 o 10,00 hod.,v
pojednávacej miestnosti č. d. 207/2. poschodie, trakt D, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.1.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle §
219 ods. 1, 3 CSP.

14. K žalobcami namietanému odvolaciemu dôvodu uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ( súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu

znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenie.

15. Z obsahu odvolania žalobcov je zrejmé, že namietajú porušenie ich práva na spravodlivý proces.
Súdu prvej inštancie vytýkajú najmä to, že sa dostatočne nevysporiadal s ich argumentáciou

prednášanou v konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov.
Rozdielny názor strany vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu preto nečiní jeho rozsudok nesprávnym

činezákonným.Jenepochybné,žeprávostranysporunadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie
sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať aj ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,
I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07,
obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.4.1993). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudsképráva nevyžaduje, aby na každý argument strán, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, Hiro

Balani c/a Španielsko z 9.12.1994).

16. Podstatou odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledku dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa 1/

domáhala, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností - rodinný dom súp. č. 484 postavený na
parcelereg.„C“č.63/4,parcelareg.„C“č.63/1-zastavanáplochaanádvorieovýmere236m2aparcela
reg. „C“ č. 63/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 106 m2, to všetko v tomto čase zapísané na LV č.
XXX, pre k.ú. A., obec: C. - Myslava, K. C. L. vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 1/2 z celku
a súčasne sa domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/2 z celku na nehnuteľnostiach -

rodinnýdomsúp.č.484postavenýnaparcelereg.„C“č.63/4,parcelareg.„C“č.63/1-zastavanáplocha
a nádvorie o výmere 236 m2 a parcela reg. „C“ č. 63/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 106 m2,
to všetko zapísané na LV č. XXX, pre k.ú. A., obec: C., okres C. L. patrí do dedičstva po neb. H. I., nar.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. E. XXX/XX, C. - A.. Skutkové zistenia súdu majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu

spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom
nasúdeprvejinštancieavykonanédôkazyvyhodnotilvsúladesozásadouvoľnéhohodnoteniadôkazov.
Svoje zistenia a závery riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán
súvisiacimi s predmetom konania.

18. Odvolací súd preto konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,
neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a jeho obsahová

(materiálna) náplň zakladá súhrne jeho zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Jeho argumentácia je koherentná a rozhodnutie konzistentné,

logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Žalovaný v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli
zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. Odvolací súd takto dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je preskúmať napadnutý rozsudok, a to z dôvodov, ktoré
boli uplatnené žalobcami v podanom odvolaní, ktorí argumentujú v podstate tým, že cena, za ktorú
žalobcovia na žalovanú 1/ kúpnou zmluvou previedli vlastnícke právo ku dotknutým nehnuteľnostiam
(25.000 Eur) bola podstatne nižšia, než trhová cena nehnuteľnosti. V nadväznosti na to, žalobcovia

hodnotia konanie žalovanej 1/ za úžernícke a v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má zakladať absolútnu
neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, pričom dôvodiac, že boli pri uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy
v tiesni, pretože v rozhodnom období mali mať finančné problémy, hrozili exekúcie. Z tohto dôvodu preto
previedli predmetnú nehnuteľnosť na žalovanú 1/ s tým, že po vyriešení finančných problémov bude
nehnuteľnosť opäť prevedená na žalobkyňu 1/ a jej nebohého manžela ( v súčasnosti žalobca 2/ ).

21. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav tak, ako ho ustálil a dokazovanie
vykonané v prvoinštančnom konaní, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku a keďže odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právnezávery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na § 387 ods. 2 CSP konštatuje odvolací súd správnosť dôvodov rozsudku a odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

22. Odvolací súd len s prihliadnutím na odvolacie argumenty uplatnené žalobcami nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto
nesúhlasí s dôvodmi uvádzanými v odvolaní.

23. Odvolací súd dodáva, že v konaní nebol sporný záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c/ CSP, s ktorým
záverom sa stotožňuje aj odvolací súd.

24. Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že dňa 21.10.2013 bola medzi žalobkyňou
1/ a jej nebohým manželom a žalovanou 1/ uzatvorená kúpna zmluva na vyššie špecifikované

nehnuteľnosti. Predmetom tejto zmluvy bola nehnuteľnosť, ktorú vlastnili predávajúci v podiele 1/1
k celku. Kúpnu cenu si zmluvné strany dohodli vo výške 25.000 Eur a predávajúci prehlásili, že
časť kúpnej ceny vo výške 10.000 Eur prevzali od kupujúcej 28.3.2013 ako preddavok kúpnej ceny.
Ostávajúcu časť ceny vo výške 15.000 Eur prevzali predávajúci od kupujúcej pred podpisom tejto
zmluvy. Uvedenému predchádzalo uzavretie kúpnej zmluvy dňa 19.6.2006, ktorá bola uzatvorená medzi

predávajúcou A. B. (žalovanou 1/) a kupujúcimi H. I., nar. XX.XX.XXXX (t.č. nebohý) a A. I. (žalobkyňou
1/). Predmetom tejto kúpnej zmluvy bola nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, pričom si zmluvné
strany dohodli kúpnu cenu vo výške 750.000 Sk. Kúpna cena bola vyplatená pri podpise zmluvy,
čo zmluvné strany svojim podpisom aj potvrdili. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej
inštancie vyplynulo, že kúpna cena bola medzi stranami vzájomne dohodnutá vo výške 25.000 Eur vo

vzťahu ku kúpnej zmluve uzatvorenej dňa 21.10.2013.

25. Odvolací súd primárne poukazuje na správny záver súdu prvej inštancie, že § 39a OZ, ktorý
nadobudol účinnosť dňom 1.6.2014, aj s poukazom na § 879r OZ (súdom prvej inštancie aplikovaný),
je na predmetnú kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá dňa 21.10.2013, teda pred nadobudnutím

účinnosti tohto ustanovenia, neaplikovateľný. Pravá retroaktivita, teda pôsobnosť právneho predpisu
spätne do minulosti, resp. úprava vzťahov, ktoré vznikli už v minulosti, je nezlučiteľná s princípom
právneho štátu a preto v podmienkach Slovenskej republiky neprípustná. Nepravá retroaktivita sa ale
akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie stanovených a dostatočne významných cieľov verejnej
moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa

predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov, nová právna norma ale môže
s účinnosťou do budúcna priniesť v nich určité zmeny a meniť ich režim. Takáto nepravá retroaktivita bola
zakotvená aj v súdom prvej inštancie aplikovanom § 879r OZ, vťahujúcom sa k § 39a OZ, podľa ktorého
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do 1.6.2014 s tým,
že ustanoveniami účinnými od 1.6.2014 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom.

Z uvedeného vyplýva, že § 39a OZ o úžere spôsobujúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu od
počiatku za splnenia stanovených podmienok, nie je možné aplikovať na vznik predmetnej zmluvy, ktorá
vznikla pred účinnosťou tohto ustanovenia. Pri nemožnosti aplikácie citovaného § 39a OZ o úžere na
daný prípad je potom bezvýznamná ne/existencia tiesni žalobcov pri uzatváraní predmetnej zmluvy. Tá
by mohla byť mať okrajový význam iba pri posudzovaní súladu predmetného právneho úkonu s dobrými

mravmi.

26. Žalobcovia namietali, že súd v priebehu konania nevenoval dostatočnú pozornosť hlavnému dôvodu
uzatvorenia kúpnej zmluvy (nimi uvádzaným) spočívajúci v ochrane svojho majetku a poukázal (okrem
iného) na problémy v ich príbuzenských vzťahoch. V tejto súvislosti je nutné mať na zreteli, že na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu sú súdy povinné prihliadať ex offo, nakoľko pôsobí erga omnes.
Odvolací súd považuje odvolaciu argumentáciu žalobcov za nedôvodnú a nedošlo k porušeniu princípu
rovnosti strán sporu.

27. V ďalšom dopĺňa, že právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku

tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho
zákonníka). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z kúpnej zmluvy vznikne
predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpyprevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu (§ 588 Občianskeho zákonníka). Cenu je
potrebné dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná
podľa § 40a (§ 589 Občianskeho zákonníka). V zmysle citovaných ustanovení je dohoda o kúpnej

cene obligatórnou náležitosťou kúpnej zmluvy. Výška kúpnej ceny sa v praxi stanovuje spravidla
dohodou predávajúceho a kupujúceho, pričom nemusí zodpovedať trhovej cene. Určité zákonné
obmedzenie voľnosti dojednávania výšky kúpnej ceny predstavuje § 589 Občianskeho zákonníka.
Všeobecne záväzným právnym predpisom, na ktorý odkazuje § 589 Občianskeho zákonníka, je zákon
č. 18/1996 Z.z. o cenách. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý

svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Úprava absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti
výrazným spôsobom zasahuje do zmluvnej voľnosti subjektov práva, pretože svojou kogentnosťou ich
zmluvnú voľnosť (slobodnú dispozíciu) obmedzuje a v niektorých prípadoch vylučuje. Účastníci kúpnej
zmluvy nie sú ale viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená
cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý

sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia
ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom
zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je
„zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností„. Sama skutočnosť, že
účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá

absolútne neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník, ani iný právny predpis nedefinuje pojem
dobré mravy. Právna teória a tiež prax stotožňujú dobré mravy so všeobecne uznávanými a historicky
overenými základnými spoločenskými, kultúrnymi a etickými normami správania, ako sú napríklad

slušnosť, poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie
rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom (úkon
contra bono s mores) v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je
všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomnýchvzťahovmedziľuďmi.Posúdenie,čidojednanieprílišnízkejkúpnejceny,priktorejdochádza

k „zvlášť hrubému nepomeru medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti„, je alebo nie je
v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každej veci na individuálnych skutkových okolnostiach týkajúcich
sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi
treba preto posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu účastníkov konania,
s prihliadnutím na všetky rozhodujúce skutočnosti. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi (contra

bonas more s) nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z cieľu, resp. účelu, ktorý ním niektorá zo
strán sleduje, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený.
28. Platné právo nemá žiadne ustanovenie o dojednaní príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis),
pokiaľ taká cena nie je v rozpore s cenovými predpismi. Podľa judikatúry NS ČR v rozhodnutí sp.zn.
30Cdo/1653/2009 aj 30Cdo/21/2012, nemožno vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej

zo strán, k tomu čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami prípadu napĺňať znaky
konania, ktoré koliduje s dobrými mravmi, avšak sama o sebe takáto okolnosť absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k uvedenému hrubému nepomeru v plnení, založiť nemôže.
Nízka kúpna cena, pokiaľ bola výsledkom zmluvného dojednania účastníkov, bez toho aby uzavretie
zmluvy sprevádzala okolnosť, následkom ktorej sa dojednanie priečilo dobrým mravom, nesleduje

nemravný cieľ ani nemá nemravný dôsledok. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné uzavrieť, že samotná
skutočnosť,keďvdanomprípademalodôjsťkuzavretiupredmetnejkúpnejzmluvykhrubémunepomeru
plnenia zmluvných strán navzájom, nemôže bez ďalšieho založiť neplatnosť predmetného právneho
úkonu. Až keď k takejto okolnosti pristúpia ďalšie preukázané a relevantné skutočnosti, mohlo by dôjsť
krozporusdobrýmimravmi,snásledkomabsolútnejneplatnostitakejtokúpnejzmluvyvzmysle§39OZ.

Vprejednávanejvecivzhľadomnavyššieuvedenýzistenýskutkovýstavsúdomprvejinštancie,súdprvej
inštancie správne posúdil spôsob a okolnosti, za akých žalovaní nadobudli nehnuteľnosti od žalobcov,
pričom tieto neboli v rozpore s dobrými mravmi a nedošlo k zneužitiu finančnej tiesne žalobcov, ani
iným spôsobom, na ktorý poukazovali žalobcovia v priebehu konania. Odvolací súd sa preto nestotožnil
s argumentáciou žalobcov podanou v odvolaní, že kúpna cena vo výške 25.000 Eur by zakladala rozpor

s dobrými mravmi.

29. Napokon ako ďalšia okolnosť, ktorá smerovala k dohodnutej dojednanej výške kúpnej ceny
žalobcovia označovali svoju tieseň z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní a následne vedenýchexekúcii. Tieto však súdom prvej inštancie boli vyhodnotené tak, že v konečnom dôsledku ide o sumy
relatívne nízke, ktoré by nespôsobili žalobcom prípadnú stratu nehnuteľností prípadnou exekúciou.
Odvolací súd preto zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie súhlasí s tým, že žalobcovia

neboli v takej finančnej tiesni a v takých finančných pomeroch, ktoré by odôvodňovali uzavretie
kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie v odseku 43. odôvodnenia rozhodnutia uzavrel, že stanovenie
kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť nebolo konaním, ktorého cieľom by bolo zneužitie tiesne,
neskúsenosti, rozumovej vyspelosti, dôverčivosti, ľahkomyseľnosti či finančnej závislosti žalobkyne v 1.
rade a jej nebohého manžela. Pokiaľ žalobcovia upozorňovali na hlavný dôvod uzatvorenia kúpnej

zmluvy, ktorým mala byť ochrana majetku pred exekúciami, odvolací súd dáva do pozornosti, že ich
konanie v podstate smerovalo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľov. Odvolaciu
argumentáciu i v tomto považuje odvolací súd za nedôvodnú.

30. Nedôvodná je i námietka žalobcov poukazujúc na obsah zmluvy o zriadení vecného bremena
v prospech žalobcov pod podmienkou znášania nákladov s užívaním nehnuteľnosti, pričom odvolací

súd poukazuje na zmluvnú voľnosť zmluvných strán. V tomto smere ani odvolací súd nevzhliadol rozpor
s dobrými mravmi, nakoľko takto dohodnutá povinnosť žalobcov nepreukazuje, že ide o stav dočasný.

31. Strana sporu má v sporovom konaní okrem práva aj určité povinnosti. Medzi základné povinnosti
strany sporu patrí povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno, t. j.

povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že kúpnu zmluvu podpisovali v tiesni, bol
povinní tieto svoje tvrdenia preukázať. Žalobcovia však existenciu finančnej tiesni ničím nepreukázali.
Žalobcov zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k ich tvrdeniam o uzavretí konkrétnej zmluvy, pričom
žalobcovia toto bremeno uniesli. Dôkazné prostriedky predložené žalobcami spočívajúce vo vývoji cien
nehnuteľností na bývanie v SR a inzeráty o predaji nehnuteľností, však ich tieseň nepreukazujú.

32. Pokiaľ žalobcovia v odvolacej argumentácii poukázali i na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
30Cdo/1180/2010, odvolací súd akcentuje na odlišné skutkové okolnosti, pričom tieto nie je možné
automaticky aplikovať bez posúdenia konkrétnych okolností a pomerov strán, pretože majú význam
práve a len pre danú prejednávanú vec. V tomto smere poukaz žalobcov na konanie žalovaných,

ktoré malo spĺňať znaky úžery a rozporu s dobými mravmi je podľa odvolacieho súdu vo vzťahu
k preskúmavanej veci, nedôvodné.

33.Odvolaciuargumentáciužalobcovvďalšomodvolacísúdpovažovalprerozhodnutievovecisamejza

nerozhodnú, bez potreby sa ňou osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi (stranami konania), ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi/stranamikonania.Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany

konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby reagoval na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov zaoberajúcu sa
ďalšími okolnosťami v prejednávanej veci, no už nie spôsobilými ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcov nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie.

35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vrátane
výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa § 387 ods. 2 CSP na
zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.

36. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.37. Podľa § 255 ods. 1 CSP sú prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP,

keď v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcom v 1. a 2. rade, ktorý v konaní
úspech nemali, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
(100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1 CSP).

39. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).