Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 21C/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349889
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Nosková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124349889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, sudkyňou JUDr. Stanislavou Noskovou, v právnej veci žalobca: A. B., nar.

XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D. D., právne zast. JUDr. Andrea Stupárová, advokátka,
so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620 proti žalovanému: SR, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.193,19 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.193,19 Eur, a to v lehote 30 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboudoručenouokresnémusúdudňa25.07.2024domáhalvočižalovanémuzaplatenia
sumy vo výške 6.193,19 Eur titulom nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi z dôvodu
práce nad zákonom povolený limit pracovnej doby, t.j. porušením úniového práva žalovaným a to
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), ktorá nebola žalovaným správne implementovaná
do právneho poriadku SR. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú

prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy SR. Žalobcom
je fyzická osoba - príslušník Hasičského a záchranného zboru, ktorý sa ako jednotlivec touto žalobou
domáha voči žalovanému náhrady škody v peniazoch, ktorá vznikla nesprávnou transpozíciou Smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Žalovaným je štát Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo vnútra SR, ktoré je ústredným štátnym orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor SR. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody

spôsobenéjednotlivcomporušenímprávaÚniesúčasťousystémuzmlúv,naktorýchjeÚniazaložená.To
platí pre každé porušenie úniového práva bez ohľadu na orgán, ktorý právo porušil. Táto zodpovednosť
štátu je objektívna a absolútna. Inštitút zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením
práva Európskej únie a inštitút uplatňovania náhrady škody poškodenými subjektmi z uvedenej
zodpovednosti nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a
vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Medzi prípady porušenia práva Únie členským
štátom patrí absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice, prijatie alebo ponechanie v platnosti

legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie, aplikácia ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku
odporujúceho úniovému právu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o
prípady porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.Na základe uvedeného je v spore pasívne vecne legitimovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, ktorého
príslušníkom v rozhodnej dobe je a bol žalobca, pričom Ministerstvo vnútra SR je súčasne garantom

právnej úpravy vymedzenej zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a súčasne predstavuje garanta
riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Podľa § 19 písm.
b) CSP popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd v ktorého obvode
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. V danom prípade ku konaniu, ktorým došlo
k porušeniu konkrétnych práv žalobcu a ktoré zakladá uplatňovaný nárok žalobcu je miesto výkonu jeho

stálej služobnej činnosti hasičská stanica v Banskej Bystrici, kde vznikli a prejavili sa aj následky škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Banská
Bystrica. Taktiež je daná aj právomoc súdu, keďže v SR neexistuje žiadny iný orgán oprávnený na
rozhodnutie o práve žalobcu na škodu, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi voči štátu pre porušenie
práva Únie. Jedná sa o súkromnoprávny spor fyzickej osoby - hasiča a Slovenskej republiky zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky o náhradu škody spôsobenej porušením Úniového práva

nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, ktorý s poukazom na ustanovenie § 3 CSP a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie patrí
do právomoci súdov. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru od 01.12.2009 až do
súčasnosti. V súčasnosti má hodnosť nadpráporčík. Pracovná zmena žalobcu sa skladá z vykonávania
štátnej služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku „určená pracovná pohotovosť“.

Žalobcovi býva nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času „nariadená
pracovnápohotovosť“.AnijednaznichsapodľazákonaoHasičskomazáchrannomzborenezapočítava
doslužobnéhočasuhasiča.Služobnápohotovosťsavykonávatak,žesažalobcazdržiavapourčenýčas
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, jedná sa o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti alebo,
tak že aktívne vykonáva služobnú pohotovosť a vtedy sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas.

Žalobca sa počas celej doby služobnej pohotovosti musí nachádzať na svojom pracovisku Hasičskej
stanici so sídlom Banskej Bystrici bez možnosti opustenia pracoviska a musí byť kedykoľvek pripravený
na zásah. Pracovná zmena žalobcu bola do 31.12.2021 rozvrhnutá na výkon služby 17 hodín, určená
služobná pohotovosť 7 hodín, ktorá bola vykonávaná v čase od 22,30 do 5,30 hod, od 01.01.2022 výkon
služby 16 hodín, určená služobná pohotovosť 8 hodín, ktorá je vykonávaná v čase od 22,00 hod do 6,00

hod. V súčasnej dobe dĺžka jednej pracovnej zmeny žalobcu na pracovisku predstavuje najmenej 24
hodín. V rámci jedného týždňa žalobca odslúži buď 2 alebo 3 zmeny, to znamená minimálne 48 hodín
alebo72hodín,atedabuďvdanommesiaciodslúži10aleboniekedyaž11zmien,toznamená240alebo
264 hodín. Ročne tak žalobca pri službe vykonávanej v zmene každý tretí deň odslúži 121,66 zmien, čo
je v priemere 2.919,84 hodín služby. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Zo
znenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je zrejmé, že služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru, čo je v priamom rozpore so znením
smernice. Zo znenia Smernice jednoznačne vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
je súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Ak by sa do týždenného pracovného

času započítala aj služobná pohotovosť žalobcu - hasiča, týždenný pracovný čas žalobcu by pravidelne
presahoval limit týždenného pracovného času stanoveného úniovým právom. Z 24 hodinovej služobnej
zmeny je v súčasnosti žalobcovi započítaných do pracovného času len 16 hodín a do konca roka
2021 to bolo 17 hodín. Uvedené je dôkazom nesprávnej transpozície Smernice do právneho poriadku
SR. Za správne prebratie smernice do právneho poriadku SR zodpovedá žalovaný, za ktorého koná

Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy. Nakoľko žalobca počas žalovaného obdobia
pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie
judikatúry SD, čím je splnená podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy
únie. Právny poriadok SR neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne ustanovenie pre
posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva únie a to či už by išlo o

základ takéhoto nároku alebo o určenie jeho výšky. Nárok žalobcu je potrebné posudzovať analogicky
podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy OP s obsahom aj
účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú ustanovenia § 11 až 13 OZ upravujúce nemajetkovú ujmu,
ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce

v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život
a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného
času žalobca reálne odpracoval viac než pripúšťa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca by bol rád, keby
mohol viac času tráviť so svojou rodinou, so svojou manželkou a dvomi maloletými deťmi, ktorýmsa nemôže počas služobnej pohotovosti, ktorá sa mu nezarátava do pracovného času plnohodnotne
venovať. Týmto je porušované základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Ak by žalovaný
správne prebral ustanovenie čl. 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z.

o hasičskom a záchrannom zbore resp., ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi
dodržiavané, nedochádzalo by k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a
teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal a má žalobca nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Žalobca si nemajetkovú ujmu
za rok 2021 (júl 2021 až december 2021) uplatnil v sume 845,37 Eur, za rok 2022 v sume 1.999,44 Eur,

za rok 2023 v sume 2.226,69 Eur, za rok 2024 (januára 2024 – jún 2024) v sume 1.121,69 Eur pričom
výpočet celkovo uplatnenej sumy vo výške 6.193,19 Eur presne špecifikuje v žalobe.

2. Žalobca k podanej žalobe priložil smernicu Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, personálne
rozhodnutie Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici zo dňa
13.11.2009,zodňa05.05.2011,zodňa23.11.2009,personálnyrozkazprezidentaHaZZ,popisslužobnej

funkcie, oznámenie o sume a zložení platu, tabuľka výpočtu nemajetkovej ujmy, výplatné pásky,
plán služieb, rozsudok súdneho dvora vo veci 106/77, rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn.
10C/65/2023, sp.zn. 12C/55/2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn 11Co/31/2024,
sp.zn. 11Co/35/2024, sp.zn. 17Co/82/2022, rozsudok Súdneho dvora z 05.03.1996, uznesenie Súdneho
dvora z 14.07.2005, kolektívnu zmluvu pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.09.2024 uviedol, že platná právna úprava v
Slovenskej republike jednoznačne stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta,
pokiaľ ide o obsah služobného pomeru zamestnanca a štátu. Možno teda konštatovať, že pokiaľ

smernica Rady 89/391/EHS a v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom
rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť záver, že rovnako na HaZZ sa
predmetnýčlánoksmerniceneuplatňuje.Zvyššieuvedenéhodôvodumážalovanýzato,žesaSmernica
Rady 89/391/EHS na HaZZ neuplatňuje, teda na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani

smernica 2003/88/ES. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu
2003/88/ES v tomto konaní, a teda skutočnosť, že na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ
nemožno predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný
subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne
oprávnenia, teda ani domáhať sa od žalovaného náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať

smernicu. Rovnako žalovanému z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne povinnosti a preto
ani on nie je pasívne vecne legitimovaný. Žalobca tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody,
resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, avšak s poukazom na
§ 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Nakoľko nastala situácia rozporu medzi prejavom vôle
žalobcu a jeho vlastnou vôľou, tak je potrebné, aby súd akcentoval na objektívne hľadisko, a teda

je nevyhnutné prihliadať na to, ako bola vôľa žalobcu navonok prejavená a nie na jeho vnútornú
vôľu. Žalobca jasne a explicitne ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody skrz ustanovenie o mzdových
nárokoch príslušníkov a za služobnú pohotovosť. § 122 ods. 1 a 2 zákona číslo 315/2001 z stanovuje
spôsob výpočtu mzdových nárokov za služobnú pohotovosť príslušníkov a z. Žalobca vôbec nerozlišuje
či ide o služobnú pohotovosť odpracované nad rámec smernice 2003/88/s alebo nie. Z uvedeného

postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon
služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa článku 6 smernice 2003/88/ES alebo nie a žiada
doplatení rozdielu za všetko určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi záleží na tom, že určená služobná
pohotovosť nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne, čo tvorí absolútny základ jeho
žaloby. Zatiaľ čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej služobnej

pohotovosti mu škoda už nevznikla. To znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná pohotovosť
bola nariadená teda nie určená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Uvedené teda možno posúdiť ako
mzdovýnárok.Kpremlčacejdobežalobcauviedol,žepremlčaciadobavyplývajúcaz§101Občianskeho
zákonníka uplynie za 3 roky. Premlčaciu dobu viaže na deň splatnosti mzdy teda na 10. deň v tom
ktorom mesiaci. Žalobca začiatok premlčacej doby viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac,

a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca
premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy, a teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy
z dôvodu, že mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával, teda až po vyplatení mzdy sa cítil byť
poškodený, čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky. Je zrejmé, žežalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda medzi týmito
pojmami vôbec nerozlišuje. Žalovaný poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov. Zatiaľ
čo nemajetková ujma je upravená v § 11 až 16 Občianskeho zákonníka, tak skutočná ujma je upravená

v § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ohľadne porušenia smernice 2003/88/ES má žalovaný za to,
že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. To znamená, že
ak súd rozhodne, že smernica 2003/88/ES nebola transponovaná správne, tak je súd prvej inštancie
povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES alebo nie, to znamená, že je nevyhnutné, aby sa zisťovalo aj konkrétne

porušenie článku 6 písm. b) vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalovaný má za to,
že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovanému nie
je zrejmé ako mohla žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom
stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce

na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a
vytvára podmienky na oddych zamestnanca a to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú

odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Žalobca dostáva sa takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to,
že v prípade potreby bude k dispozícii. Žalobca mal možnosť pred nástupom na výkon štátnej služby v
Hasičskom a záchrannom zbore sa oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a teda vopred
vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach

a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú
a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Žalovaný má za to, že nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobca vydávaním
svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením smernice maskuje svoje mzdové
nároky a mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým nie

je žalovaný. Ohľadne výšky nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil, túto žalovaný považuje za
premrštenú a absolútne neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podľa jeho názoru neporovnateľne vyššia.
Žalobca taktiež namieta miestnu príslušnosť pretože skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je
podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR a

preto by mal byť miestne príslušným súdom Okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej
správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo a to je Mestský súd Bratislava IV.
K vyjadreniu priložil uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 11.10.2024 uviedol, že otázku či sa na príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru vzťahuje smernica 2003/88/ES riešil vo svojej judikatúre Súdny dvor v rozsudku
v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 ako aj v uznesení vo veci C-52/04. Náplň služobného
pomeru žalobcu je totožná s činnosťami, ktoré Súdny dvor rozvádzal v uznesení C-52/04 a preto je
jednoznačné, že smernice 2003/88/ES, 89/391/EHS sa vzťahujú aj na žalobcu ako príslušníka a HaZZ
v SR. Uvedenou problematikou sa zaoberal Súdny dvor aj v rozsudku C-429/09, v ktorom uviedol, že z

rozsahu úpravy smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči. Vnútroštátny súd povinný plne uplatňovať
a rešpektovať výklad práva Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor, a teda aj konajúci súd je uvedeným
záväzným výkladom Súdneho dvora viazaný. Na služobnú činnosť hasiča sa výnimka v článku 2
ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevzťahuje. Táto výnimka bola prijatá len pre prípady,
keď je potrebné zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,

zdravia a poriadku, v čase osobitne vážnej situácie alebo situácie osobitného rozsahu. Ohľadne výpočtu
nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody
porušenímúniovéhopráva.Nárokžalobcusanezakladánatvrdení,žejezavýkonslužobnejpohotovosti
odmeňovaný inak, než za ostatný jeho služobný čas. Spôsob výpočtu žalovaného nároku v žiadnom
prípade predsa nestanovuje aký druh nároku si žalobca uplatňuje. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla

v dôsledku prekračovania maximálneho pracovného času a s tým nevyhnutne súvisiacou stratou
odpočinku, čím došlo aj k porušeniu práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na
ochranu zdravia. Výška nároku žalobcu aj s prihliadnutím na charakter a trvanie zásahu, ktorým došlo
k porušeniu aj osobnostného práva na súkromie a rodinný život garantované čl. 19 ods. 2 Ústavy SR,ako aj čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky primeraná. Povolanie hasiča je náročné či už po psychickej alebo
aj po fyzickej stránke a preto je dôležité, aby bolo žalobcovi zachované právo na regeneráciu nielen

telesného, ale aj psychického faktoru, odpočinok a venovať sa rodine, záľubám, čo však objektívne
nemôže vykonávať v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, kedy je povinný byť na pracovisku.
To, že žalobca odvodzuje premlčanie svojho nároku od splatnosti mzdy, nemôže byť pojítkom toho,
že by sa malo jednať o mzdový nárok. Hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp.
zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto skutočnosť bez právneho významu,

pretože predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. V prípade nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov, ktoré majú
priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré sú
konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi

práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času.ZuvedenýchdôvodovjepretožalovanýSlovenskárepublikavsporepasívnevecnelegitimovaným
subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán, do
pôsobnosti, ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom
období. Základnou podstatou tohto sporu je, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako hasičovi

nezapočítava do služobného času, a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako
odpracovaný čas, pričom práve preto, z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín,
nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne nie prekračovaný maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby,
avšak nie je započítavaná do služobného času. Článok 6 písm. b) Smernice číslo 2003/88/ES stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Pracovným časom v zmysle článku 2 ods. 1 citovanej smernice je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi predpismi alebo praxou, čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
Zo strany žalovaného dochádza k priamemu porušovaniu Smernice 2003/88/ES, ktorá nebola správne

transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku. Cieľ sledovaný článkom 6 písm. b) Smernice
číslo 2003/88/ES nebol v zákone číslo 315/2001 Z.z. dosiahnutý. Článok 17 ods. 1 Smernice sa na
hasičov - príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje. V jeho odseku 3 písm. b) bod iii) sa síce uvádzajú
aj protipožiarne služby, avšak odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa sa nesmú týkať maximálne
48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený. Ohľadne nároku na

náhradu škody žalobca poukázal na viaceré rozhodnutie Súdneho dvora, z ktorých vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. K
námietke premlčania žalobca uviedol, že žalovaný nárok sa skladá z dielčích nárokov, ktorý zodpovedá
tomu ktorému mesačnému obdobiu, pričom každý dielčí nárok sa stáva splatným osobitne v deň, keď sa

stala splatnou mzda za jednotlivý žalovaný mesiac. Bez uvedeného zistenia by žalobca nemohol zistiť
v akej miere bol prekročený maximálny pracovný čas a túto skutočnosť sa dozvedel až z výplatných
pások a to vo výplatnom termíne vždy k 10. dňu príslušného mesiaca. Žaloba teda bola podaná v rámci
premlčacej doby a námietka premlčania žalovaného je nedôvodná.

5. Na pojednávaní dňa 23.01.2025 strany sporu zotrvali na skutkových tvrdeniach uvádzaných vo svojich
vyjadreniach a návrhoch na vykonanie dokazovania.

6. Na pojednávaní súd na návrh žalobcu vypočul žalobcu, ktorý vypovedal, že do HaZZ nastúpil
v decembri 2009 a aktuálne je vo funkcii hasič – záchranný špecialista. Náplňou jeho práce je plniť

príkazy nadriadených a ako záchranár špecialista protiplynovej služby má na starosti komplet celú
agendu proti plynu. Taktiež je aj príslušníkom modulu – špecialista na hasenie lesných požiarov. Čiže
okrem výjazdov sa stará o vecné prostriedky. Pracovný čas má rozvrhnutý 16 k o hodín, pričom 8 hodín
je pohotovosť. Pracuje na zmeny 24 hodín potom 2 dni voľna a teda jeden týždeň 2 šichty a druhý týždeň
3 šichty. Pracovné voľno využíva s rodinou, má 2 maloleté deti, 5 a 3 ročné. To menšie už chodí do

škôlky. Snažíme sa ich viesť ku športu (turistika, lyže) pretože aj žalobca a aj jeho manželka sú športovci.
Po zmene sa viem naplno venovať rodine podľa toho aká bola náročná, ak bola pohodová viem sa im
venovať hneď po škôlke ale ak bol v noci náročný výjazd, tak potrebuje načerpať energiu a vie sa rodine
venovať až večer. V rámci pohotovosti sa nachádza na hasičskej stanici, majú dovolené oddychovať,ale výjazd musia vykonať do jednej minúty, musia byť vždy pripravení. Manželka žalobcu je v súčasnosti
taktiež zamestnaná. Starostlivosť o deti zabezpečujú spoločne. Ohľadne plánovania dovolenky, letnú
dovolenku si musí plánovať rok dopredu, vždy sa prispôsobujú jemu a ostatnú dovolenku tiež musia

plánovať dostatočne dopredu a veľakrát sa stane, že aj má dovolenku naplánovanú a nahlásenú ale
vyskočí nejaká PN a zavolajú mu deň pred dovolenkou, že musí robiť. Tiež musí absolvovať školenia
a výcviky a to vždy medzi šichtami a je za to náhradné voľno. Výcvikov a školení má toľko, že si ani
nestíhanáhradnévoľnovyčerpať.Každýroksiprenášadovolenku.Prinástupedozamestnania,nakoľko
aj jeho otec bol hasič a on sám vedel už na strednej škole, že chce byť hasičom bol oboznámený

s podmienkami, ale myslel si, že sa niečo zmení k lepšiemu. Zmenu z nerovnomerného rozvrhnutia
pracovného času na rovnomerné nezvažoval, chcel byť hasičom a chodiť na zásahy. Ujmu pociťuje
v tom, že by mohol tráviť viac času s rodinou, pri pracovaná 20 rokov to vychádza na 2 roky pohotovosti,
ktorá sa vlastne ani neráta do služobného času ani do výsluhového dôchodku. Žalobu by podal aj
v prípade, keď by bol lepšie finančne ohodnotený. Po zdravotnej stránke bol hodnotený A.

7. Žalovaný namietol právomoc súdu na prejednanie tohto sporu. Súd mal za to, že podľa § 3 ods. 1 CSP
súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno
zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaný v tomto spore je štát je bez právneho

významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade podľa § 21
OZ právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy.

8. Žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka

hasičského a záchranného zboru ním uvádzaná smernica nevzťahuje. S týmto záverom sa súd
nestotožnil a naopak bol toho názoru, že je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

9. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času ( ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Bod.2.
Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej
dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,

verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS, bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

10. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,

verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

11. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2,

predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom
spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,

že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimkazo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj

keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa

teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto smernica.

12. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť

sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa.

13. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že

článok2smerniceRady89/391/EHS,akoajčlánok1ods.3smerniceRady2003/88/ESsamajúvykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade

výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa
predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v
teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom

na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá
Smernicu.Jetakpotrebnéprijaťzáver,ževdanomprípadeslužobnáčinnosťžalobcupatrídopôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

14. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie.

15. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

16. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú

práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

17. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.18. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy

komunitárneho práva ex officio.

19. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie
je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho
práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.

20. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku 288
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia,
odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné
pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného
výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená,

pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a
prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici.

21. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti (1.) implementovať
smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v
Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok,
avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo
výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci

právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo bola
transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a
ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom.

22. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých

rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci E. B.; vo veci C 152/84
F. E. G. H. G. I. H. I. H.; vo veci C 8/81 D.; vo veci C 148/78, C. F. v. J. K.) a bola vytvorená s
cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na

transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením
smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné
orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné

za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad
rámec pravidiel medzi jednotlivcami.

23. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec L., spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok
na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu

zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.
K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo
jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je

nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázke sa Súdny dvor inšpiroval úpravou zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch.

24. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto
odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom,
(II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie
medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej
potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy

účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi.

25. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je

Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má
podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade
ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť.

26. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a
záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV

SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

27. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v

zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj
v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

28.PodľaČlánku2Smernice,naúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:1."pracovnýčas"jeakýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou;2."časodpočinku"jeakýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

29. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude

obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

30. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších

predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.31. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka v konávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

32. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na
inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Podľa ods. 4, pri

nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste
musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

33. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom

záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

34.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)
osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)
príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2, služobný plat tvoria

zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej
pohotovosti štátu.

35. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30%,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie
štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí
náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia

tejto služby.

36. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,

ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou

službou nadčas.

37. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom
týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa
príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

38. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného
a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj činnosťvykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa

ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony
počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí
sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.

39. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

40. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §

136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5
a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

41. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),

priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

42. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

43. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä - ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c), - najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času
(písm. d), - primeraný odpočinok po práci (písm. e).

44. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu
do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho
dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
časajvslužobnejpohotovosti,ktorúpracovníkvykonávanasvojompracoviskuskutočnosť,žejepovinný

byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol,
že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti

ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je
vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide
o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas služobnej pohotovosti
je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na
výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa

venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený
priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas,

nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby
bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná
pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je
dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody.

45. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom
Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj
podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj
ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, žečas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie
§ 96 ZP však na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by

služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.

46.Zvýpovedežalobcu,akoajzostanoviskažalovanéhovyplynulo,žečasslužobnejpohotovosti,pokiaľ
nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor
s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca.

47. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy
príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon, pričom v §
193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom
argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného
služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že žalovaným citované

rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci nejedná. Zákon o
HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon
oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na
pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej

súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej
službyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Služobnúpohotovosť
zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 Zákona
o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v

mieste vykonávania štátnej služby.

48. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový
nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako

percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva
rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor

opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym
pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel
Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2, ods.1
Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci rozhodovacej praxe súdneho

dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice,
vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15 E. B. M.). Smernica
neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný
čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva jednoznačne, že

pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice (rozsudok
Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci G. C-303/98, rozsudok Súdneho dvora z 09.09.2003 C-151/02).
Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štátny nemôže jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6,
písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný

čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom
obmedzia.

49. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika
ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade
príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bolslužobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom
6, písm. b/ smernice.

50. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí
byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený
služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho
významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť,

musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní
pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne
iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca a v súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že
proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory (samotný žalovaný na rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a nepredložil
žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho

poriadku SR, konkrétne do znenia zákone o HaZZ.

51. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho
práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej

právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

52. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

53. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

54. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj
účelom im najbližšie.

55. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od

ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

56. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,

pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohlazabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri
dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia
dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

57. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní
komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s
argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné

analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. OZ,
vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR
majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky
a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.
40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu

zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného
času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia
pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv.

58. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť,
resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ
sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku
a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas

odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu
hranicu týždenného času.

59. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej
pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín

priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (jún 2021 – jún 2024). Súd vzhľadom
na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho
základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako

aj práva na vedenie súkromného rodinného života.

60. V zmysle § 13 OZ môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú
satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá
vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby

boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť
k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a
vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako
tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým

ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

61. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 OZ uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného
zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch

neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.
Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ
priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho
zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych

prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej
nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež
podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne
- niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzickynáročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca
mal možnosť si po vykonanej práci aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným
aktivitám.

62. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného
času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru ( viac než 20 rokov ) skracuje čas
odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej
príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

63. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný.

64. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

65. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v
tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na

úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce
OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi

odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať.

66. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako
tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

67. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak

táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

68. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.69. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 OZ, súd aplikáciu ustanovení
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich
osobnostných práv považoval za správny (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria stanovené

zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi
preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný
čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej
a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré

mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti.

70. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a
spôsobuakýmkzásahudošlo,akoajknásledkomnajehoživoteatovoväzbenaporovnateľnékritérium

ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

71. Žalovaný tiež namietal, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy tvrdiac, že žalobca si uplatňuje mzdové
nároky. Súd sa ani s touto námietkou žalovaného nestotožnil. Nárok žalobcu sa nezakladá na tvrdení,
že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak, než sa ostatný pracovný čas, ale domáha sa

náhrady škody porušením úniového práva. Sám žalobca na pojednávaní uviedol, že žalobu by podával
aj v prípade, že by bol lepšie finančne ohodnotený.

72. V prípade žalobcu za obdobie júl 2021 až december 2021 predstavuje:
(i) fond pracovného času 925,50 hodín;

(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 294,35 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 41,03 hodín. Spolu služobná
pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 335,38
hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 26,28 pracovných týždňov, čo potom
v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný

pracovnýčas47,98hodín(1.260,88hodín:26,28týždňov).Vobdobíjúl2021aždecember2021žalobca
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 280,50 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú
mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu, a 14 hodín
30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v
rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola

nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ odpracoval v rozsahu 41,03 hodín. Nemajetková ujma za
rok 2021 (júl 2021 – december 2021 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu žalobcom
uplatnenú sumu 845,37 Eur.

73. Za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:

(i) fond pracovného času 1.959,17 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 665,41 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 121,68 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 787,09 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných

týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 52,68 hodín (2.746,26 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2022
až december 2022 žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 649,41 hodín 15%-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,

za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnúpohotovosť,ktorámubolanariadenápodľa§92ods.2písm.a)ZoHaZZ,odpracovalvrozsahu
121,68 hodín. Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 – december 2022 vrátane) v zmysle vyššie
uvedeného predstavuje spolu žalobcom uplatnenú sumu 1.999,44 Eur.

74. Za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1.895,50 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 680,05 hodín;(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 164,91 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 844,96 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných

týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 52,56 hodín (2.740,46 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2023
až december 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 642,38 hodín 15%-nej určenej služobnej
pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za
každú hodinu a 37,67 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú

mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v
rozsahu 164,91 hodín. Nemajetková ujma za rok 2023 (január 2023 – december 2023 vrátane) v zmysle
vyššie uvedeného predstavuje podľa vyčíslenia žalobcu spolu sumu 2.226,69 Eur.

75. Za obdobie január 2024 až jún 2024 predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 1.025,25 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 319,22 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 31,82 hodín. Spolu
služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu
351,04 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 26 pracovných týždňov, čo

potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol jeho priemerný
týždenný pracovný čas 52,93 hodín (1.376,29 hodín : 26 týždňov). V období január 2024 až jún 2024
žalobca podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 311,22 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu
a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala

odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá
mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, odpracoval v rozsahu 31,82 hodín. Nemajetková
ujma za rok 2024 (január 2024 – jún 2024 vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu
1.121,69 Eur.

76. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie pri odpracovaných
hodinách služobnej pohotovosti určená podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ v rozsahu 1.959,03 hodín
predstavuje súhrnne sumu požadovanú žalobou vo výške 6.193,19 Eur, ktorú súd považoval za
dostatočnú.

77. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah sa určuje odhadom, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu a je závislá od úvahy
súdu. Výpočet uvádzaný žalobcom súd posudzoval z pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca svojim
výpočtom dospel je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený zásah do práv žalobcu, teda či
by súd v rámci svojich úvah, vychádzajúc z hľadísk rozhodných pre posúdenie tohto nároku, odhadom

dospel k sume vyššej, alebo nižšej ako požaduje žalobca. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv
žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu je žalovaná suma primeraná, zodpovedajúca
dostatočnému finančnému zadosťučineniu.

78. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť

nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
Rovnako mal podľa žalovaného žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z
dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda neprejavil podľa žalovaného primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V
tejto súvislosti súd rovnako ako žalobca poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na

rozsudok vo veci N. L. C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka,
ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho
rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové
zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou.

Išlo o skutkovo a právne identickú vec aká je predmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia
práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by

znamenalospochybnenieprávananáhraduškody,ktorémázákladvprávnomporiadkueurópskejúniea
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.
Navyše už v minulosti bolo preukázané, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých sporoch,
kde si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu
neimplementácie smernice do zákona o HaZZ. Preto táto námietka neobstojí.

79. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky.
Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

80. Námietku premlčania vznesenú žalovaným v rámci procesnej obrany súd posúdil ako nedôvodnú.
Každý z tých dielčích nárokov žalobcu zodpovedajúcim tomu ktorému časovému obdobiu totiž vzniká
osobitne a tento nárok sa stáva splatným v deň, kedy sa stáva splatnou mzda žalobcu za každý žalovaný
mesiac. Čiže, ak ide o žalobu za mesiac jún 2021, výplata žalobcu, teda ako každého hasiča, je splatná
10. deň nasledujúceho mesiaca t.j. 10. 07. 2021. Inými slovami povedané, ak žaloba bola podaná za

obdobie od júna 2021, žaloba bola podaná na súd 25.07.2024, čiže v rámci trojročnej premlčacej doby
s tým, že záver už je taký, že teda žalovaný nárok sa stáva splatným v deň, kedy sa stáva splatná
mzda žalobcu za daný mesiac, a je to práve splatnosť mzdy za príslušný mesiac, ktorá ako rozhodujúca
skutočnosť určuje začiatok plynutia premlčacej doby.

81. Ako nedôvodnú súd posúdil aj námietku žalovaného ohľadne namietanej miestnej príslušnosti
konajúceho súdu. Súd uvádza, že miestna príslušnosť bola založená správne, a to s poukazom na
ustanovenie § 19 písm. b) CSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie
príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda,
ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu,

ktorým je mesto Banská Bystrica (resp. Hasičská stanica v meste Banská Bystrica) – t. j. v súdnom
okresetunajšiehosúdu,pričomtunastalaajsamotnáskutočnosť,ktorázakladážalobouuplatnenýnárok
na náhradu škody. Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19
písm. b) CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, čím je
aj správne a zákonne založená miestna príslušnosť konajúceho súdu.

82. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

83. Vzhľadom na to, že žalovaný v záverečnej reči požiadal o dlhšiu lehotu na prípadné plnenie

s poukazom na výšku žalovanej sumy, súd takejto žiadosti vyhovel a určil lehotu na plnenie 30 dní.

84. Súd záverom dodáva, že jeho rozhodnutie vychádza okrem už vyššie uvedených právnych
záverov a právneho posúdenia aj z rešpektovania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí, keď v skutkovo obdobných veciach bolo už s rovnakými právnymi závermi rozhodované

o nárokoch hasičov, a to v právoplatne skončených konaniach, v ktorých iným žalobcom - hasičom
boli voči rovnakému žalovanému na základe obdobného skutkového stavu priznané nimi uplatňované
práva (bližšie príkladom rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 alebo
17Co/47/2022).

85. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodovať súdny úradník s poukazom na ustanovenie § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie v zmysle
zvláštneho predpisu.

Banská Bystrica, 23. januára 2025